Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 51 – 100 z celkového počtu 187 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Jacobi, Moritz Hermann von

Jacobi [-ko-], Moritz Hermann von (od 1842), 21. 9. 1801 Postupim – 10. 3. 1874 Petrohrad — nemecký fyzik pôsobiaci v Rusku, brat Carla Gustava Jacoba Jacobiho. R. 1829 – 34 pracoval ako architekt, od 1837 po príchode do Petrohradu sa začal zaoberať fyzikou, najmä praktickým využitím elektrickej energie. Zostrojil elektromotor s galvanickými článkami ako zdrojom energie, ktorý 13. 9. 1838 úspešne vyskúšal na pohon člna na rieke Neva. Vynašiel galvanoplastiku, o ktorej referoval 5. 10. 1838 na zasadnutí Petrohradskej akadémie vied. Zostrojil 10 typov telegrafných prístrojov, 1841 – 43 viedol kladenie prvého podzemného telegrafného kábla medzi Petrohradom a Cárskym Selom. R. 1838 člen korešpondent, 1847 akademik Petrohradskej akadémie vied.

Jacobs, John Arthur

Jacobs [džejkops], John Arthur (Jack), 13. 4. 1916 Londýn – 13. 12. 2003 Aberystwyth — britský geofyzik, fyzik a matematik. Pôsobil na viacerých univerzitách v Európe i v Sev. Amerike (Aberystwythská univerzita, Cambridgeská univerzita, Torontská univerzita, Univerzita Britskej Kolumbie). Zaoberal sa výskumom jadra Zeme, geomagnetizmu a magnetického poľa Zeme. Autor a spoluautor 175 vedeckých prác a 7 monografií, napr. Fyzika a geológia (Physics and Geology, 1959), Zemské jadro a geomagnetizmus (The Earth’s Core and Geomagnetism, 1963), Geomagnetické mikropulzácie (Geomagnetic Micropulsations, 1970), Zemské jadro (The Earth’s Core, 1975). Nositeľ viacerých ocenení.

Jacobsen, Arne Emil

Jacobsen [-kob-], Arne Emil, 11. 2. 1902 Kodaň – 24. 3. 1971 tamže — dánsky architekt a dizajnér, priekopník modernej architektúry v Dánsku.

Vo svojej tvorbe pred 2. svetovou vojnou bol ovplyvnený modernou architektúrou v str. Európe (najmä raným funkcionalizmom), moderné architektonické trendy však vo svojich stavbách originálne transformoval. Navrhoval obytné stavby i verejné budovy, ktoré pre svoje novátorské poňatie často budili odpor verejnosti. K jeho najvýznamnejším stavbám patria Dom budúcnosti (1929, s Flemmingom Lassenom, *1902, †1984) navrhnutý pre výstavu moderného bývania v Kodani, letné divadlo Bellevue v Kodani (1937) a radnica v Århuse (1938 – 42). Na týchto stavbách postupne pretransformoval vplyv funkcionalizmu v prospech originálnych riešení, ktoré spočívali v jeho osobitom stvárnení architektonických foriem i v dôraze na umiestnenie stavby do prostredia. Počas 2. svetovej vojny žil v emigrácii vo Švédsku, kde sa zaoberal najmä dizajnom (návrhy textílií). V 50. rokoch 20. stor. získal medzinárodnú reputáciu a jeho diela boli výrazne ovplyvnené internacionálnym štýlom. Vyznačujú sa harmonickými proporciami a jednoduchosťou hraničiacou s abstrakciou (továreň Carla Christensena v Ålborgu, 1957). V 60. rokoch sa jeho diela stali uvoľnenejšími s dôrazom na štrukturálne a sochárske kvality architektonických foriem. Realizoval aj viaceré významné stavby v zahraničí (Saint Catherine’s College v Oxforde, 1964; radnica v Mainzi, 1968 – 73; budova dánskeho veľvyslanectva v Londýne, 1971 – 76).

Vo svojej tvorbe reflektoval mnohé súdobé architektonické trendy, ktoré využíval ako inšpiráciu pri svojich originálnych stavbách. Jeho diela sa vyznačujú sofistikovanou eleganciou a dôrazom na komfort. Charakteristické sú majstrovským poňatím foriem, rozmanitosťou detailov i priestorových riešení. Navrhoval aj interiéry svojich stavieb, nábytok i bytové doplnky. Mnohé z jeho návrhov sa neskôr vyrábali masovo a boli veľmi populárne.

Jacobsen, Jens Peter

Jacobsen [-kob-], Jens Peter, 7. 4. 1847 Thisted, okr. Nordjylland, Dánsko – 30. 4. 1885 tamže — dánsky básnik, prozaik a botanik (stúpenec Ch. Darwina, ktorého diela prekladal do dánčiny). Pre jeho diela je príznačný impresionistický štýl, výstižnosť opisu a analytická hĺbka textu. Začal písať romantické verše, známou sa stala jeho novela Mogens (1872) zachytávajúca príbeh mladého muža, ktorý si hľadá miesto v spoločnosti. Novelou Jacobsen inovoval jazykové a štylistické prostriedky v dánskej próze. Historický román Pani Mária Grubbeová (Fru Marie Grubbe, 1876; slov. 1973), predznamenávajúci nástup naturalizmu v dánskej literatúre, je psychologickou analýzou hrdinky, ktorá nerobí v láske kompromisy, a hoci klesne v spoločenskom rebríčku, morálne víťazí. Psychologickú kresbu Jacobsen rozvinul v románe Niels Lyhne (1881; slov. 1959), ktorý na pozadí prusko-rakúsko-dánskej vojny (1864) zachytáva príbeh voľnomyšlienkara akceptujúceho vzťah človeka k Bohu (podľa románu napísal F. Delius operu Fennimore a Gerda, 1910) a ktorý farebnosťou štýlu i zachytením zložitej psychológie postáv i prírodných obrazov patrí k vrcholným dielam dánskej literatúry 19. stor. Autor novely Mor v Bergame (Pesten i Bergamo, 1881) a kratšej lyriky. Patrí k najvýznamnejším autorom svojej doby, svojím dielom ovplyvnil aj iných autorov, napr. R. M. Rilkeho. Jeho básnický cyklus Piesne z Gurre (Gurresange, 1868 – 69) zhudobnil A. Schönberg (1900 – 11).

Jacobsen, Jørgen-Frantz

Jacobsen [-kob-], Jørgen-Frantz, 29. 11. 1900 Tórshavn – 24. 3. 1938 sanatórium Vejlefjord, Dánsko — faerský prozaik píšuci po dánsky, spoluzakladateľ modernej faerskej literatúry, priateľ básnika W. Heinesena. Po štúdiu histórie a romanistiky na univerzite v Kodani pôsobil 1932 – 34 ako redaktor novín Politiken, v ktorých sa venoval najmä tematike politických vzťahov Faerských ostrovov ku krajinám severnej Európy (najmä k Dánsku). Preslávil ho posmrtne vydaný nedokončený román Barbara (1939; slov. 1947; sfilmovaný 1997, réžia Nils Malmros), ktorý je považovaný za jeden z najkrajších po dánsky napísaných príbehov o láske. Jacobsen v ňom vykresľuje realistický príbeh odohrávajúci sa v 18. stor. a zachytávajúci psychologický portrét ženy milujúcej mužov a život a zároveň vyjadruje lásku a obdiv k životu (zomrel mladý na tuberkulózu). Autor esejí o Faerských ostrovoch a dejinách severnej Európy, napr. Dánsko a Faerské ostrovy (Danmark og Færøerne, 1927), Faerské ostrovy, príroda a ľud (Færøerne, natur og folk, 1936) a Severské kroniky (Nordiske kronikker, 1943).

Jacobsohn, Siegfried

Jacobsohn [-kobzón], Siegfried, 28. 1. 1881 Berlín – 3. 12. 1926 tamže — nemecký spisovateľ, publicista a divadelný kritik židovského pôvodu. R. 1905 založil divadelný časopis Die Schaubühne, ktorý od 1918 vychádzal ako politicko-literárny týždenník pod názvom Die Weltbühne (jeho redakciu po Jacobsohnovej smrti prevzal K. Tucholsky, neskôr C. von Ossietzky, poslednýkrát vyšiel 7. 3. 1933 pre zákaz jeho vydávania nacistickou stranou). Najznámejšie diela: Divadlo ríšskeho hlavného mesta (Das Theater der Reichshauptstadt, 1904), Max Reinhardt (1910), Prípad Jacobsohn (Der Fall Jacobsohn, 1913), Prvé dni (Die ersten Tage, 1916), Rok divadla (Das Jahr der Bühne, 1912 – 20).

Jacobsonov orgán

Jacobsonov orgán [-kob-], vomeronazálny orgán, organum vomeronasale — druhotný čuchový orgán živočíchov (najmä plazov a niektorých cicavcov) vznikajúci ako vakovitá vydutina ústnej dutiny do nosnej. Obsahuje špecifické receptory spojené s G-proteínmi rozoznávajúcimi molekuly chemických látok a vzniknuté signály sa prenášajú do hypotalamu a i. častí mozgu. Jaštery a hady za pomoci jazyka prenášajú do dutiny Jacobsonovho orgánu v hornej časti podnebia ústnej dutiny jednotlivé molekuly pachov, pomocou ktorých sa orientujú v priestore napr. pri vyhľadávaní koristi, korytnačky pomocou Jacobsonovho orgánu rozoznávajú aj chuťové vnemy. Vomeronazálny orgán (jeho pozostatky) sa vyskytuje u väčšiny dospelých osôb. Považuje sa za atavizmus, pretože sa v ňom nepodarilo preukázať prítomnosť zmyslových receptorových buniek ani neurónov. Nazvaný podľa dán. anatóma Ludwiga Levina Jacobsona (*1783, †1843).

Jacovce

Jacovce — obec v okrese Topoľčany v Nitrianskom kraji v str. časti Nitrianskej pahorkatiny, 194 m n. m.; 1 760 obyvateľov (2018). Pahorkatinný reliéf s úvalinami, odlesnené územie. Obec písomne doložená 1907 – 13 ako Jác, 1920 – 44, 1949 – 76 a 1990 Jacovce. Vznikla po 1902 zlúčením obcí Malé Jacovce (písomne doložené 1510 ako Fewlsew Jecz, 1773 Kiss-Jacz, Klein-Jactzowitz, Male Jaczowicze, 1786 Kisch-Jácz, Male Jazowce, 1808 Kis-Jácz, Malé Jácowce, 1863 – 1902 Kisjác), Veľké Jacovce (doložené 1130 ako Jaz, 1156 Jegul, 1224 Jecz, 1258 Inferiori Jechy, 1264 Jeg, 1283 Jech, 1390 Nog Jech, 1510 Nagh Jecz, 1570 Jacz, 1773 Nagy-Jacz, Gros-Jactzowitz, Welk(é) Jaczowicze, 1786 Nagy-Jácz, Welke Jazowce, 1808 Nagy-Jácz, Welké Jácowce, 1863 – 1902 Nagyjác) a Zemianske Jacovce (doložené 1390 Kysiech, 1773 Nemes-Jacz, N(emesch)–Jactzowitz, Zeman(ské) Jaczowicze, 1786 Németh-Jácz, Zemanske Jazowce, 1808 Nemes-Jácz, Zemánské Jácowce, 1863 – 1902 Nemesjác). R. 1944 – 49 boli Jacovce pričlenené k obci Tovarníky, 1976 – 90 k mestu Topoľčany. Obec Malé Jacovce patrila zemanom z Jacoviec a Držkoviec, Sílešovcom a i. Existoval tam hrádok písomne doložený v 18. stor. V obci Veľké Jacovce sídlili 1224 jobagióni Nitrianskeho hradu, 1258 ich kráľ Belo IV. povýšil na zemanov. R. 1283 získal Veľké Jacovce Matúš Čák Trenčiansky a stali sa súčasťou topoľčianskeho hradného panstva. R. 1389 sa v obci spomína farár. Obce Malé a Veľké Jacovce boli 1664 poplatné Turkom. Zemianske Jacovce patrili miestnym zemanom. Obyvatelia všetkých troch obcí sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: kamenné štiepané nástroje z mladšieho paleolitu z objektu bývalej tehelne (dnes uložené v Prírodovednom múzeu vo Viedni). Viaceré polohy v chotári obce boli osídlené v neolite (želiezovská skupina) a v laténskej dobe. Stavebné pamiatky: gotický rímskokatolícky Kostol navštívenia Panny Márie (14. stor.), rímskokatolícky Kostol Božieho milosrdenstva (2001 – 02), neoklasicistická Kaplnka Blahoslavenej Panny Márie (19. stor., 2004 rekonštruovaná), bývalá synagóga (začiatok 19. stor., v 2. pol. 20. stor. úplne prestavaná na rodinný dom), zvonica (1994), zvyšky židovského cintorína (19. – 1. pol. 20. stor.), technická pamiatka Schwarzov vodný mlyn (1850) s pôvodným zariadením z 1. pol. 20. stor.

Jacquard, Joseph Marie

Jacquard [žakár], Joseph Marie, vl. m. Joseph Marie Charles, 7. 7. 1752 Lyon – 7. 8. 1834 Oullins — francúzsky mechanik a konštruktér. R. 1801 zostrojil tkáčsky stroj na tkanie zložitých vzorov, ktoré sa používajú dodnes a sú nazvané podľa neho (→ žakár, → žakárové tkaniny). Tzv. Jacquardov stroj (→ žakárové tkáčske stroje) s automatickým ovládaním zdvihu a poklesu viacerých osnovných nití pomocou vopred vytvorených diernych štítkov z platničiek (neskôr z tvrdého papiera), prostredníctvom ktorých bol naprogramovaný, predstavuje prvý softvérom riadený stroj. Napriek odporu tkáčov, ktorí sa obávali, že zavedenie tkáčskeho stroja do výroby ich pripraví o živobytie, sa rozšíril a spôsobil v textilnom priemysle technickú revolúciu (1812 sa vo Francúzsku používalo asi 11 tis. týchto strojov). R. 1820 sa Jacquardov stroj rozšíril do Anglicka a odtiaľ do celého sveta. Princíp použitia diernych štítkov v Jacquardovom tkáčskom stroji inšpiroval anglického vynálezcu Ch. Babagea, ktorý dierne štítky použil ako riadiaci mechanizmus vo svojom analytickom stroji, a amerického vynálezcu H. Holleritha, ktorý vyvinul a 1882 ako prvý použil stroj na spracovanie štatistických údajov, pričom ako nosič informácií použil dierny štítok. Za zostrojenie tkáčskeho stroja získal Jacquard najvyššie francúzske ocenenie – zlatú medailu a kríž Čestnej légie (1819).

Jacquemontia

Jacquemontia [žak-; fr.] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď pupencovité. Byliny, liany a polokry pochádzajúce z tropických oblastí Ameriky, Afriky, Austrálie a niektorých ostrovov Tichého oceána a Karibského mora. Majú podlhovasté listy a biele, ružové alebo modré kvety s lievikovitou korunou, plod tobolka. Patrí sem okolo 120 druhov, napr. Jacquemontia ovalifolia s modrými kvetmi, ktorý rastie na pobrežných piesočnatých plážach Havajských ostrovov; niektoré druhy sa pestujú napr. v teplejších oblastiach USA ako okrasné liany.

jacquerie

jacquerie [žakri] — veľká sedliacka vzbura proti šľachte v sev. a str. Francúzsku v máji-júni 1358 počas storočnej vojny. Vypukla ako reakcia na neúnosné daňové zaťaženie počas prebiehajúcej vojny, ktorá sa v prvej fáze vyvíjala pre Francúzsko neúspešne. Spustošenie a vyľudnenie vidieka spôsobené okrem bojov a nájazdov anglických, španielskych a i. žoldnierov najmä morovou epidémiou však nebránilo šľachte zvyšovať jej nároky. Vzbura vypukla 21. 5. 1358 v Compiègne v Pikardii a rýchlo sa šírila. Sedliaci pod vedením G. Cala napádali šľachtické sídla, vypaľovali, rabovali a zabíjali. V priebehu niekoľkých týždňov sa šľachta zmobilizovala a pod vedením budúceho francúzskeho kráľa Karola V. Múdreho a navarrského kráľa Karola Zlého 9. 6. 1358 vzburu definitívne porazila v bitke pri Meaux. Vodcovia a účastníci vzbury boli tvrdo potrestaní (asi 20 tis. zabitých). Názov je pravdepodobne odvodený z posmešného francúzskeho pomenovania sedliaka Jacques (nosili jacque – stredoveký kabát) alebo Jacques Bonhomme (Kubo Prostáčik).

Jacuširo

Jacuširo, Yatsushiro — mesto v Japonsku v záp. časti ostrova Kjúšu v prefektúre Kumamoto na pobreží Východočínskeho mora pri ústí rieky Kuma juž. od mesta Kumamoto; 125-tis. obyvateľov (2018). Priemysel potravinársky (najmä rybný), papiernický, cementársky, strojársky, keramický. Významný rybársky prístav, cestná križovatka.

Od staroveku známe ako významný prístav na križovatke obchodných ciest. Rozvoj mesta nastal na začiatku obdobia Meidži, keď bol vybudovaný moderný prístav. Známe aj kúpeľmi (Hinagu onsen). Stavebné pamiatky: ruiny stredovekého hradu (nazývaný aj Mugišima, 16. stor., deštruovaný zemetrasením 1600; v jednej z jeho častí sa nachádza tradičná čajovňa Šohinken, založená 1688).

Jacz, Ľudovít

Jacz [jac], Ľudovít, 11. 9. 1924 Čierny Balog, okres Banská Bystrica – 27. 9. 2015 Bratislava — slovenský novinár. R. 1948 absolvoval Právnickú fakultu UK v Bratislave, 1954 – 69 pôsobil ako redaktor v Pravde, 1969 – 73 riaditeľ Československej tlačovej kancelárie (ČSTK) na Slovensku. R. 1952 – 68 člen Predsedníctva Zväzu československých novinárov a Zväzu slovenských novinárov, od 1977 opäť člen Predsedníctva Zväzu slovenských novinárov. Od 1970 externe prednášal v Kabinete teórie a dejín žurnalistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave, kde od 1973 pôsobil ako interný pracovník, 1975 – 90 viedol Oddelenie pre teóriu a prax žurnalistiky Kabinetu teórie a dejín žurnalistiky Filozofickej fakulty UK; 1985 profesor. Neskôr pôsobil ako emeritný profesor Sekcie periodickej tlače a agentúrneho spravodajstva Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK. Významne sa zapísal do histórie slovenského agentúrneho spravodajstva. Zostavovateľ a spoluautor prvého slovenského slovníka základných novinárskych pojmov Malá encyklopédia žurnalistiky (1982), spoluautor práce Agentúrna žurnalistika (1996).

jad

jad [hebr.] —

1. ukazovadlo (z hebrejského jad = ruka) používané pri čítaní Tóry, ktorej sa podľa židovského náboženského predpisu nesmie človek dotknúť holou rukou, aby ju neznesvätil. Býva rôzne zdobené a tvarované, väčšinou je zakončené malou rukou s vystretým ukazovákom. Zhotovuje sa zo striebra, z farebného kovu (lisovaním, odlievaním) alebo z dreva;

2. v súčasnej hebrejčine aj označenie pamätníka, pamätnej inštitúcie alebo pomníka (napr. → Jad Vašem v Jeruzaleme);

3. skrátený názov diela Mišne Tóra od Maimonida (podľa prvého slova frázy jad ha-chazaka, t. j. mocná alebo silná ruka).

Jadassohn, Salomon

Jadassohn [-són], Salomon, 13. 8. 1831 Breslau, dnes Vroclav, Poľsko – 1. 2. 1902 Lipsko — nemecký klavirista, dirigent, hudobný publicista a pedagóg. Hru na klavíri a na husliach, kompozíciu (u M. Hauptmanna) i harmóniu študoval v Lipsku. R. 1849 – 51 poslucháč v klavírnej triede F. Liszta vo Weimare. R. 1852 sa natrvalo usadil v Lipsku, kde spočiatku pôsobil ako súkromný pedagóg hry na klavíri a od 1865 aj ako dirigent. R. 1871 vyučoval kompozíciu a náuku o inštrumentácii na lipskom konzervatóriu a presadil sa ako hudobný teoretik. Svoje skúsenosti z pedagogickej praxe publikoval v početných učebniciach i metodických príručkách, napr. vo viaczväzkovom diele Náuka o skladbe (Musikalische Kompositionslehre) s časťami Učebnica harmónie (Lehrbuch der Harmonie, 1883), Učebnica jednoduchého, dvojhlasného, trojhlasného a štvorhlasného kontrapunktu (Lehrbuch des einfachen, doppelten, drei- und vierfachen Kontrapunkts, 1884), Náuka o kánone a fúge (Die Lehre vom Kanon und von der Fuge, 1884) a Náuka o voľnej kompozícii (Die Lehre von der freien Komposition, 1889), ktoré vyšli vo viacerých prekladoch (fr., tal., angl.). K jeho žiakom patril aj slovenský skladateľ F. Kafenda.

jadeit

jadeit [špan.], Na(Al,Fe3+)Si2O6 — minerál, sodnohlinitý silikát (kremičitan) zo skupiny pyroxénov. Kryštalizuje v monoklinickej sústave. Tvorí krátke stĺpiky alebo vláknité a zrnité agregáty. Je svetlozelený, zelenomodrý, sivý až špinavobiely so žltými, s oranžovými, fialovými a hnedými odtieňmi so skleným leskom a bielym vrypom. Vzniká v metamorfovaných horninách za vysokého tlaku. Náleziská: Rusko (Chakasko), Španielsko (Galícia), Grécko, Kazachstan, Taliansko (Valle d’Aosta), Švajčiarsko, Mjanmarsko (Kačjinsko), Uzbekistan, Indonézia, Brazília, Guatemala, Kuba. Na Slovensku sa vyskytuje v Slovenskom rudohorí (Hnúšťa). Používa sa v šperkárstve ako obľúbený polodrahokam.

Monominerálne horniny tvorené jadeitom (jadeitity) sa v juhových. Ázii už v praveku používali na výrobu pracovných nástrojov, zbraní, ozdôb a predovšetkým predmetov, ktoré mali náboženskú a rituálnu funkciu. Veľmi cenený bol jadeit v starej Číne prinajmenšom od obdobia neolitu. Podobne ako nefrit (→ nefritová umelecká glyptika v Číne) mal symbolickú funkciu a vyrábali sa z neho nádoby, rituálne predmety, amulety, miniatúrne plastiky, ozdoby zbraní i šperky. V starovekom Egypte ho považovali za kameň lásky, vnútorného mieru a harmónie, rozšírený bol aj v indiánskych kultúrach (u Olmékov, Aztékov a Mayov). V 20. stor. našiel uplatnenie v secesnom šperkárstve (móda jadeitových šperkov pretrvala aj v medzivojnovom období). Pre náročnosť spracovania sa v súčasnosti používa prevažne pri výrobe drobných šperkov, v Číne je však zvykom vytvárať z veľkých blokov jadeitu figurálne plastiky (→ glyptika).

jadierko

jadierko

1. hovorovo → semená niektorých rastlín, napr. jablone, hrušky, dyne, melóna, orecha, tekvice a i.; pri niektorých semenách sa používa pomenovanie jadro. Jadierka majú spravidla sploštený tvar a tvrdšie semenné obaly, ktoré môžu chýbať; jadierka niektorých rastlín sú jedlé, napr. tekvicové jadierka, jadrá orechov;

2. jadierkové bunky → bunkové jadierko.

Jadranské more

Jadranské more, v minulosti aj Adriatické more — časť Stredozemného mora, záliv medzi Apeninským polostrovom a Balkánskym polostrovom, Otrantským prielivom na juhu spojená s Iónskym morom; plocha 139 000 km2, dĺžka 738 km, priemerná šírka 159 km, priemerná hĺbka 173 m, maximálna hĺbka 1 233 m. Západné pobrežie Jadranského mora patrí Taliansku, východné pobrežie Slovinsku, Chorvátsku, Bosne a Hercegovine (prístup k moru len 26 km širokým pásom územia pri meste Neum), Čiernej Hore a Albánsku. Pobrežie Apeninského polostrova je väčšinou nízke a piesčité, bez výrazných zálivov, pobrežie Balkánskeho polostrova hornaté a členité, lemované množstvom ostrovov tiahnúcich sa rovnobežne s pevninou (→ Dalmátske ostrovy) – viac ako 1 240 ostrovov, ostrovčekov, skalísk a útesov, z toho 79 veľkých ostrovov (najväčšie Krk, Cres, Brač, Hvar, Pag a Korčula), 69 ostrovov trvalo obývaných. Teplota vrchných vrstiev vody 7 – 14 °C v januári, 24 – 26 °C v júli, salinita od 4 – 5 ‰ pri ústí Pádu do 38,5 ‰ na Jadranskom mori. Prílivy do 1,2 m (v severnej časti). Najväčšie rieky ústiace do Jadranského mora: Pád, Adiža, Piava, Tagliamento (Apeninský polostrov), Neretva, Drin, Shkumbin, Seman, Vjosë (Balkánsky polostrov). Rybolov (sardinky, tuniaky, makrely a i.); zásoby ropy a zemného plynu (ťažba pri pobreží Talianska); viacero frekventovaných plavebných liniek nákladnej a osobnej dopravy, najväčšie prístavy: Terst, Benátky, Ancona, Bari, Brindisi (Taliansko), Rijeka, Split, Ploče, Dubrovník (Chorvátsko), Drač, Vlorë (Albánsko). Atraktívne prírodné scenérie (najmä v balkánskej časti pobrežia), priaznivé klimatické podmienky a početné kultúrne a historické pamiatky pobrežia podmienili vznik rekreačných a kúpeľných stredísk medzinárodného významu.

jadrenie siete

jadrenie siete — posledná fáza výlovu rýb, keď sa ulovené ryby sústredia v najhlbšej časti siete (jadre) tesne pod hladinou, aby sa mohli nabrať podberákom.

jadro

jadro — stred, vnútorná časť niečoho; hlavná zložka niečoho, podstata, základ;

1. archit. mestské historické jadro;

2. astron. → jadro galaxie, → jadro hviezdy, → jadro kométy, → jadro Slnka;

3. ban., geol. → vrtné jadro;

4. biol. → bunkové jadro;

5. bot. → jadierko;

6. drev. staršia, vnútorná vrstva dreva na obvode priečneho rezu kmeňa stromu spravidla odlíšená tmavším sfarbením od svetlejšej vonkajšej, mladšej časti beli. Neobsahuje živé bunky, v strome zvyšuje stabilitu kmeňa. Podľa rozmiestnenia jadra a beli sa rozlišuje beľové, zrelodrevné a jadrové drevo. Medzi tzv. jadrové dreviny patria borovica, smrekovec, limba, tis, dub, brest, jaseň, agát, gaštan jedlý, moruša, topoľ, vŕba, jarabina a jabloň; → drevo;

7. eltech. jadro pólu – časť pólov, ktoré nesú budiace vinutie motora; jadro rotora → rotor; jadro statora → stator; jadro transformátora → transformátor;

8. fyz. jadro atómu → atómové jadro;

9. geofyz. → zemské jadro;

10. geol. jadro v → jadrových pohoriach; → vrtné jadro;

11. hut. → zlievarenské jadro;

12. chem. → kondenzačné jadro;

13. inform. → jadro operačného systému;

14. mat. jadro integrálnej rovnice → integrálna rovnica; jadro homomorfizmu grúp \(f: \mathbf A \rightarrow \mathbf B\), označované \(\mathrm{ker} (f)\), z anglického kernel (jadro) – podgrupa všetkých prvkov \(x \in \mathbf A\), pre ktoré \(f(x)\) je neutrálny prvok v \(\mathbf B\). Analogicky sa definuje jadro homomorfizmu iných matematických štruktúr; jadro morfizmu – v teórii kategórií zovšeobecnenie pojmu jadro homomorfizmu grúp. V kategórii, v ktorej jestvujú nulové (v určitom zmysle triviálne) morfizmy, jadro morfizmu \(f: \mathbf A \rightarrow \mathbf B\) je (v určitom zmysle) taký najvšeobecnejší morfizmus \(k: \mathbf K \rightarrow \mathbf A\), že súčin morfizmov \(k\) a \(f\) je nulový morfizmus; jadro (častejšie vnútro) podmnožiny \(M\) topologického priestoru – podmnožina všetkých vnútorných bodov podmnožiny \(\mathbf M: x \in \mathbf M\) je vnútorným bodom práve vtedy, keď jestvuje otvorená množina (resp. podmnožina) v \(\mathbf M\) obsahujúca \(x\);

15. stav. → jadro priehrady; → bytové jadro;

16. zootech. → plemenné jadro; → jadrové krmivo.

jadrohlodovité

jadrohlodovité, Platypodidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad chrobáky. Majú podlhovasté valcovité, 5 – 6 mm dlhé telo, širokú hlavu v tvare štítu a zaokrúhlené oči; zvyčajne škodia na odumretom dreve, v ktorom vyžierajú dlhé chodbičky do jadra. Patrí sem okolo 20 druhov, na Slovensku sa vyskytujú dva, napr. čiernohnedý jadrohlod dubový (Platypus cylindrus) s nápadným oválnym posledným článkom tykadiel, ktorý má jednu generáciu ročne.

jadro priehrady

jadro priehrady — stavebné tesniaca časť kamenitých a heterogénnych zemných priehrad umiestnená v strede telesa priehrady. Zhotovuje sa najmä z plastických materiálov (íl, hlina). Zapúšťa sa do nepriepustného podložia vopred vybudovanou tesniacou clonou. Buduje sa sypaním po vrstvách súčasne s budovaním statickej (nosnej) časti priehrady. Po obidvoch stranách jadra priehrady sa ukladá jednovrstvový alebo viacvrstvový filter. Použitie tuhých materiálov (betón, oceľ a i.) je menej vhodné. Ak je skalné podložie blízko pod povrchom, možno stavať napr. železobetónové jadro priehrady založené priamo na skale a zhotovené v predstihu na celú výšku priehrady.

jadrová elektráreň

jadrová elektráreň, atómová elektráreň — technologické zariadenie využívajúce jadrovú energiu uvoľnenú štiepením jadier izotopov ťažkých prvkov (233U; 235U a 239Pu) na produkciu elektrickej energie. V jadrovom reaktore jadrovej elektrárne sa reťazovou štiepnou reakciou jadrového paliva vyvolanou tepelnými neutrónmi vytvára teplo, ktoré sa cirkulujúcim chladiacim médiom odvádza a využíva na výrobu pary poháňajúcej turbínu. Tepelná turbína otáčaním rotora elektrického generátora mení mechanickú prácu na elektrickú energiu; premena energie pary na mechanickú prácu a elektrickú energiu sa teda v jadrovej elektrárni uskutočňuje tak ako v klasickej tepelnej elektrárni. Získaný elektrický prúd s napätím obvykle 15 kV sa prostredníctvom transformátorov dodáva do rozvodnej siete veľmi vysokého napätia (spravidla 400 kV).

Podľa druhu jadrového reaktora, ako aj spôsobu odvádzania tepla z jadrového reaktora a jeho využitia na výrobu pary sa jadrové elektrárne delia na jednookruhové (vybavené varným alebo plynom chladeným reaktorom), dvojokruhové (ľahkovodné a ťažkovodné reaktory chladené vodou pod tlakom bez zmeny jej kvapalného skupenstva) a trojokruhové (chladené skvapalneným kovom, napr. Na, NaK, Pb, PbBi). Dvojokruhové jadrové elektrárne majú dva od seba oddelené obehové okruhy – primárny a sekundárny. Primárny okruh sa skladá z jadrového reaktora, zo systému cirkulácie chladiaceho média (potrubie, čerpadlá), z kompenzátora objemu a z výmenníka tepla (parogenerátor). Sekundárny okruh sa skladá zo systému cirkulácie vody, z turbíny s generátorom a z kondenzátora. Chladiace médium v primárnom okruhu zasahuje do aktívnej zóny jadrového reaktora, kde sa ohrieva, a následne v parogenerátore odovzdáva svoje teplo vode cirkulujúcej v sekundárnom okruhu a premieňa ju na paru. Po ochladení sa chladiace médium vracia do reaktora pomocou cirkulačného čerpadla (ak je chladiacim médiom plyn, pomocou dúchadla). Para (nasýtená alebo aj prehriata) je z parogenerátora vedená parovodom do turbíny, kde sa jej energia premieňa na mechanickú prácu, a potom vstupuje do kondenzátora. Tu para skondenzuje na vodu, ktorá sa po úprave vracia do parogenerátora: kondenzačné čerpadlo tlačí skondenzovanú vodu cez prvý (nízkotlakový) stupeň regeneračných ohrievačov, kde sa ohreje na 164 °C (v reaktoroch VVER 440), potom vstupuje do napájacej nádrže, kde sa zbavuje plynov, ktoré sú v nej rozpustené. Z napájacej nádrže je voda napájacím čerpadlom tlačená cez druhý (vysokotlakový) stupeň regeneračných ohrievačov do parogenerátora, kde sa znova ohrieva a mení na paru; proces sa viackrát opakuje. Najrozšírenejšie dvojokruhové jadrové elektrárne sú elektrárne s tlakovodnými reaktormi, v ktorom voda (demineralizovaná) slúži ako moderátor, reflektor i ako chladiace médium. Pri ohreve v reaktore však voda nesmie meniť kvapalné skupenstvo, preto je v primárnom okruhu udržiavaná pod vysokým tlakom (reaktory VVER 440 – 12,26 MPa; VVER 1000 – 15,7 MPa; EPR – 15,5 MPa). Tlak vody v sekundárnom okruhu (ktorý neprichádza do styku s neutrónovým poľom v jadrovom reaktore) je odvodený od výstupnej teploty chladiaceho média reaktora. V jadrovej elektrárni s reaktormi VVER 440 je tlak v sekundárnom okruhu 4,6 MPa, s reaktormi VVER 1000 tlak 6,3 MPa a s reaktormi EPR tlak 7,72 MPa. Jednookruhová jadrová elektráreň nie je vybavená výmenníkom tepla, chladiace médium jadrového reaktora slúži aj na pohon turbíny. Najrozšírenejšie jednookruhové jadrové elektrárne sú elektrárne s tlakovodnými reaktormi, v ktorých silno demineralizovaná voda slúži ako moderátor, reflektor i ako chladiace médium. Chladiaca voda vrie pri tlaku 6,8 až 7 MPa, získaná nasýtená para po odlúčení kvapalnej fázy vstupuje parovodom priamo do turbíny, kde expandovaním odovzdá energiu, po prechode turbínou sa skvapalňuje v kondenzátore, prechádza úpravou v regeneračných stupňoch, získava teplotu okolo 260 °C a vstupuje opäť do reaktora. Voda ako chladiace médium teda prechádza reaktorom, kde sa stáva rádioaktívnou, preto strojovňa jadrovej elektrárne s varným reaktorom patrí do kontrolovaného pásma. Elektrárne s rýchlymi jadrovými reaktormi sú trojokruhové, ako chladiace médium v nich často slúži roztavený sodík, ktorý je vysoko rádioaktívny, pretože reaguje s neutrónmi v aktívnej zóne reaktora. Medzi primárny okruh a okruh vyrábajúci paru sa preto vkladá ďalší okruh s cirkulujúcim nerádioaktívnym kvapalným sodíkom.

Z hľadiska bezpečnosti jadrovej elektrárne (→ jadrová bezpečnosť) je dôležitý už výber miesta jej výstavby (geologické a hydrologické podmienky, seizmicita), ďalej projektová príprava (výber materiálov a regulačných systémov), výstavba, výroba a montáž jednotlivých zariadení i samotná prevádzka. Zvlášť dôležité je konštrukčné a technologické vyriešenie aktívnej zóny jadrového reaktora, pričom kritériá a požiadavky na konštrukcie, systémy a uzly sú definované ako požiadavky štátnych dozorných orgánov. Výroba zariadení a prevádzka jadrovej elektrárne musí byť zabezpečená s dostatočnými rezervami s dôrazom na kvalitu, zálohovanie a možnosť testovania systémov. V každej jadrovej elektrárni je vybudovaná sústava bariér (ochrana do hĺbky) zabraňujúcich úniku rádioaktívnych častíc do najbližšieho okolia vnútri reaktora i do okolia jadrovej elektrárne: chemicky stabilná forma jadrového paliva (pri UO2 pórovitej štruktúry, ktorá zabraňuje voľnému šíreniu štiepnych produktov), celistvosť obalu palivových prútikov, celistvosť primárneho okruhu jadrovej elektrárne (materiál a konštrukcia tlakovej nádoby reaktora, ktorá je súčasťou hermeticky uzavretého tlakového systému primárneho okruhu), celistvosť hermeticky uzavretého oceľovo-betónového obalu jadrového reaktora (→ kontajnment, konfajnment) zabraňujúceho úniku rádioaktívnych častíc pri prípadnom porušení prvých troch bariér (najmä pri jadrových reaktoroch chladených vodou). Sústava bariér je doplnená bezpečnostnými systémami jadrovej elektrárne, ktorých úlohou je bezpečne odstaviť jadrový reaktor (zastaviť reťazovú štiepnu reakciu), bezpečne odviesť zvyškové teplo z aktívnej zóny reaktora a zabezpečiť neporušenie primárneho okruhu pri maximálnej možnej ochrane bezpečnostných bariér, a to aj v prípade jadrovej udalosti maximálneho rozsahu, s ktorou počítal projekt. Rozlišujú sa aktívne (napájané zo zdroja elektrickej energie) a pasívne (nevyžadujúce zdroj elektrickej energie) bezpečnostné systémy. K aktívnym bezpečnostným systémom ľahkovodných reaktorov patria vysokotlakový a nízkotlakový havarijný systém chladenia aktívnej zóny jadrového reaktora pozostávajúce z nádrží s roztokom kyseliny boritej a z čerpadiel (zabezpečujú potrebný tlak chladiaceho média v primárnom okruhu, a tým aj odvod tepla z primárneho okruhu v prípade mimoriadnej udalosti) a sprchový systém (znižuje tlak v priestoroch kontajnmentu pri jeho zvýšení v dôsledku jadrovej udalosti), k pasívnym bezpečnostným systémom napr. mechanické ovládanie spúšťania havarijných tyčí reaktora (automatické regulačné kompenzačné kazety) do aktívnej zóny reaktora, hydroakumulátory (dodávajú roztok kyseliny boritej do jadrového reaktora, ak sa zníži tlak chladiaceho média v primárnom okruhu pod hodnotu, na ktorej je roztok kyseliny v hydroakumulátoroch udržiavaný, čím sa odvedie teplo a zastaví sa reťazová štiepna reakcia; bór je účinný pohlcovač neutrónov) a vákuovo-barbotážny systém (na zníženie tlaku v tlakovom systéme primárneho okruhu pod hodnotu atmosférického tlaku a na odstránenie neskondenzovaných zložiek chladiva pri porušení primárneho okruhu). Ochranu zdravia pracovníkov jadrovej elektrárne zabezpečuje systém biologickej ochrany, ktorý predstavuje kombináciu dostatočnej vzdialenosti od zdroja žiarenia a aplikácie materiálov zabezpečujúcich absorpciu neutrónov, fotónov gama, röntgenového žiarenia, ako aj fotónov gama vznikajúcich sekundárne pri záchyte neutrónov. Na tienenie sa podľa okolností bežne používajú olovo, oceľ a ťažký (barytový) betón.

Prevádzka a kontrola jadrového reaktora je počítačovo riadená z dozorne elektrárne. V záujme vysokej bezpečnosti prevádzky jadrovej elektrárne sa v aktívnej zóne reaktora vykonáva nepretržité meranie toku neutrónov i teploty, ako aj meranie teploty a tlaku v chladiacom systéme a kontroluje sa elektrický systém. Údaje sa automaticky vyhodnocujú a porovnávajú s predpísanými hodnotami a výkon jadrového reaktora sa pomocou regulačných kaziet udržiava na predpísanej úrovni. Pri nastavených hodnotách odchýlok od predpísaných hodnôt sa zasunutím havarijných tyčí aktivuje havarijný systém reaktora (havarijné odstavenie reaktora). Jadrová elektráreň je vybavená záložnými zdrojmi elektrickej energie nezávislými od elektrickej rozvodnej siete, neustále sa v nej vykonávajú dozimetrické kontroly ap. Cieľom celého systému jadrovej bezpečnosti jadrovej elektrárne je pri prípadnej mimoriadnej udalosti ochrániť jej pracovníkov pred priamym zásahom rádioaktívnym žiarením, zabrániť úniku rádioaktívneho žiarenia do okolia, a tým ohrozeniu obyvateľstva i životného prostredia.

jadrová mína

jadrová mínavoj. druh jadrovej munície. Ženijný prostriedok na zriaďovanie jadrových zátarás. Skladá sa z jadrovej náplne, z obalu a roznecovacieho zariadenia. K výbuchu sa uvádza nárazom, elektrickým roznetom, rádiovým signálom alebo časovacím mechanizmom.

jadrová munícia

jadrová muníciavoj. munícia, ktorej ničivé účinky sú založené na uvoľnení jadrovej energie pri jadrovom výbuchu. Podľa spôsobu uvoľnenia jadrovej energie sa delí na dva základné typy, štiepnu jadrovú muníciu a termojadrovú muníciu, pričom špecifickým druhom termojadrovej munície je neutrónová munícia. Štiepna jadrová munícia využíva reťazovú štiepnu reakciu uránu 235U alebo plutónia 239Pu (prípadne kalifornia 244Cf) s voľnými termickými neutrónmi, pričom sa uvoľňuje značné množstvo energie v pomerne krátkom čase. Termojadrová munícia využíva reakciu syntézy (fúzie) ťažších atómových jadier z vodíka a jeho izotopov (deutéria a trítia), pričom značné množstvo energie potrebné na vznik reakcie pochádza zo štiepnej reakcie jadrovej munície (štiepna nálož) alebo z iniciácie laserom. Po zohriatí zmesi izotopov vodíka na dostatočne vysokú teplotu prebieha syntéza, pri ktorej sa uvoľňuje tri- až štyrikrát viac energie než z rovnakého množstva štiepneho materiálu. Jadrovú muníciu tvoria letecké bomby (→ jadrová bomba), delostrelecké granáty, bojové hlavice rakiet (raketových striel) rôznych typov, hlbinné bomby, torpéda, jadrové míny, prípadne fugasy. Jej výbuchy sú charakterizované neobyčajne veľkou a ničivou silou, ktorá prevyšuje účinok klasickej munície.

jadrová rovnováha

jadrová rovnováha — vo vojensko-bezpečnostných analýzach stav, keď majú dve súperiace jadrové mocnosti približne rovnako veľký arzenál jadrových zbraní i schopnosť zasiahnuť protivníka. Pojem jadrová rovnováha vznikol počas studenej vojny a označoval stav, keď sa okolo 1970 dostal ZSSR v jadrovom zbrojení na úroveň USA a snažil sa ju udržať. Porušenie jadrovej rovnováhy nastáva nielen nepomerom v počte a sile jadrových zbraní, ale napr. aj vybudovaním obranných prostriedkov, ktoré protivník nemá k dispozícii. Približná strategická jadrová rovnováha je aj jedným z predpokladov uplatňovania stratégie tzv. vzájomne zaručeného zničenia. Jadrová rovnováha môže byť vnímaná pozitívne ako stav, keď žiadna zo súperiacich strán nezačne jadrovú vojnu. Keďže takáto rovnováha je dynamická (mení sa v závislosti od technologického pokroku a ekonomického vývoja) a nikdy nemôže byť úplne symetrická (jadrové arzenály súperiacich strán nemajú úplne rovnaké zloženie, technickú úroveň, strategické rozmiestnenie ap.), úsilie dosiahnuť a udržať jadrovú rovnováhu sa môže zmeniť na súťaž v zbrojení. Rusko ako nástupnícky štát ZSSR sa napriek poklesu celkovej vojenskej a politickej moci po 1991 snaží udržať jadrovú rovnováhu s USA ako predpoklad zachovania veľmocenského statusu. V súčasnosti možno hovoriť aj o úsilí zachovať jadrovú rovnováhu medzi Indiou a Pakistanom ako novými jadrovými mocnosťami.

jadrová tepláreň

jadrová tepláreň — tepláreň, v ktorej sa energia vyprodukovaná reťazovou štiepnou reakciou využíva na výrobu tepla a elektrickej energie. Spravidla ide o kombinovanú výrobu tepla a elektrickej energie, pričom dodávky obidvoch druhov energie od seba závisia. Jadrová tepláreň sa od jadrovej elektrárne líši najmä menším tepelným výkonom jadrového reaktora a jeho konštrukciou, ktorá umožňuje výstavbu jadrovej teplárne v bezprostrednej blízkosti spotrebiteľa tepla. Prvá jadrová tepláreň bola postavená vo Švédsku (jadrová tepláreň Ågesta, v prevádzke 1964 – 74, jadrové reaktory umiestnené v podzemí, elektrický výkon 10 MW) a dodávala teplo asi 70 tisíc domácnostiam mestských časti Štokholmu Farsta. R. 1973 – 76 boli postupne uvedené do prevádzky štyri bloky sovietskej jadrovej teplárne pri meste Bilibino na Čukotke s celkovým elektrickým výkonom 44 MW, ktorá dodáva teplo 365 GJ/h mestu Bilibino a blízkemu ťažobnému závodu. Je vybavená kanálovými jadrovými reaktormi moderovanými grafitom a chladenými ľahkou vodou (obdoba jadrového reaktora typu RBMK, rusky reaktor boľšoj moščnosti kanaľnyj), ako aj vloženým okruhom oddeľujúcim chladivo primárneho okruhu od tepelného média (demineralizovaná voda) používaného na prenos tepla na miesto spotreby. Jadrová tepláreň pri Bilibine, ktorá je i v súčasnosti (2011) v prevádzke, je najsevernejšie položeným stacionárnym jadrovým zariadením na svete. Jadrové teplárne slúžiace výlučne na dodávku tepla spotrebiteľom sú finančne oveľa náročnejšie ako kombinované jadrové teplárne, preto sa stavajú v menšej miere.

jadrové krmivo

jadrové krmivo, hovorovo jadro — zootech. krmivo s nízkym obsahom vody a s vysokou energetickou hodnotou (napr. semená obilnín, strukovín, olejnín); → krmivo. Je vhodné pre zvieratá vo výkrme (napr. pre ošípané, prípadne pre hovädzí dobytok), ako aj pre zvieratá, od ktorých sa vyžaduje vysoký fyzický (napr. dostihové kone), resp. produkčný výkon (napr. dojnice); pre hydinu je základom kŕmnej dávky.

jadrové pohoria

jadrové pohoria — horské celky, ktorých základ predstavuje takzvané jadro tvorené kryštalinikom pozostávajúcim z metamorfovaných hornín (ruly, fylity, amfibolity, migmatity) a telies granitoidných hornín (granity a granodiority) paleozoického a staršieho veku. Na Slovensku v oblúku Záp. Karpát patria k jadrovým pohoriam Malé Karpaty, Tribeč, Považský Inovec, Strážovské vrchy, Malá Fatra, Veľká Fatra, Žiar, Tatry, záp. časť Nízkych Tatier (Ďumbierske Tatry), Starohorské vrchy, Chočské vrchy, sev. časť Braniska (Smrekovica) a Humenské vrchy. Jadrové pohoria sú hraste vyzdvihnuté pozdĺž zlomov nad okolité zníženiny. Horniny jadra sa nachádzajú vo väčšine jadrových pohorí (okrem Chočských a Humenských vrchov) na povrchu. Obalové sledy mladopaleozoického a mezozoického veku tvoria spolu s jadrom tektonickú jednotku tatrikum. V jeho nadloží vystupujú ďalšie príkrovové jednotky: fatrikum (krížňanský príkrov), hronikum (chočský príkrov) a vyššie príkrovy, napr. silicikum (silický príkrov, strážovský príkrov a i.). Depresie medzi hrasťami (medzihorské kotliny) sú vyplnené treťohornými a štvrtohornými usadeninami.

jadroviny

jadroviny — ovocné dreviny patriace do čeľade ružovité, ktorých plodom je malvica. K najvýznamnejším jadrovinám pestovaným na Slovensku patria jabloň a hruška, menej sa vyskytujú dula, jarabina, mišpuľa a oskoruša.

jadrovnica

jadrovnica — dutá oceľová rúra, ktorá sa používa na odoberanie vrtných jadier, teda neporušenej vzorky horniny pri jadrovom vŕtaní. Nachádza sa nad jadrovacou korunkou (nad jadrom vrtákom) a na hornom konci je závitom pripojená na tzv. trojspojník. Dĺžka jadrovnice je zároveň dĺžkou vrtného jadra. Jadrovnica býva jednoduchá, dvojitá (rúra v rúre) alebo trojitá, jednotlivé typy sa od seba líšia iba privádzaním a odvádzaním vrtného výplachu. Pri jednoduchej jadrovnici dochádza k omývaniu vrtného jadra vrtným výplachom, a tým aj k možnému prvotnému nevytiahnutiu vrtného jadra z vrtu. Túto nevýhodu odstraňuje dvojitá, resp. trojitá jadrovnica.

jadrovník

jadrovník, seminatio — vnútorná časť dužinatej malvice zložená z jednotlivých plodolistov obsahujúcich semená (→ jadierko); na priečnom reze malvice (napr. jablka alebo hrušky) vytvára charakteristický obrazec (hviezdu).

jadrový úder

jadrový údervoj. v čase studenej vojny predpokladaný útok na protivníka, resp. aj na jeho spojencov (v rámci vojenských blokov NATO a Varšavská zmluva), s použitím jadrových zbraní teoreticky rozpracovaný vo vojenských doktrínach súperiacich jadrových mocností ZSSR a USA (napr. doktrína priamej konfrontácie, doktrína pružnej reakcie, doktrína regionálnej pružnej reakcie, doktrína realistického zastrašovania); presná definícia pojmu jadrový úder však neexistuje. V súvislosti s jadrovým úderom sa v teoretickej rovine objavovali pojmy ako preventívny jadrový úder (krajina sa len domnieva, že na ňu môže protivník zaútočiť a úder slúži na jeho odstrašenie), odvetný jadrový úder (krajina použije jadrové zbrane, ale spravidla vypustí raketu len ako odpoveď, keď už protivník použil proti nej jadrové zbrane), primárny jadrový úder (krajina vypustí rakety na protivníka ako prvá, a to najskôr na systémy velenia a riadenia, radary, odpaľovacie zariadenia ap. a neskôr aj na komunikačné kozmické satelity), sekundárny jadrový úder (krajina vypustí rakety po svojom primárnom údere a dopade odvetných rakiet protivníka), hromadný jadrový úder (krajina vypustí na protivníka rakety hromadne; → doktrína hromadnej odvety), globálny jadrový úder (úder v celosvetovom meradle vedúci k faktickému zničeniu sveta), taktický jadrový úder (s použitím taktických rakiet krátkeho a stredného doletu do priestoru bojiska s cieľom získať nad protivníkom taktickú výhodu) a strategický jadrový úder (zameraný na zničenie hlavných strategických cieľov a priemyselných miest v krajine protivníka, čím by ho prinútil kapitulovať). Po skončení studenej vojny, zániku Varšavskej zmluvy a rozpade ZSSR sa dostali do úzadia aj otázky jadrového úderu, ale napr. súčasná ruská bezpečnostná stratégia (prijatá 2010) pripúšťa možnosť preventívneho jadrového úderu v prípade, že bude ohrozený štát (Rusko) alebo jeho občania, pričom za hlavných nepriateľov označuje NATO a americký systém protiraketovej obrany.

Jad Vašem

Jad Vašem — pamätník obetí a hrdinov holokaustu v Jeruzaleme na Herzlovej hore (nazývaná aj Hora pamäti, nazvaná podľa T. Herzla, nachádzajú sa tam rozsiahle židovské cintoríny) založený 1953. Tvorí ho súbor viacerých inštitúcií (napr. Múzeum dejín holokaustu, umelecká galéria, synagóga, archívy, výskumný inštitút, Medzinárodný inštitút pre štúdium holokaustu a i.), ktoré sa sústreďujú najmä na dokumentáciu a výskum holokaustu, usporadúvajú medzinárodné vedecké sympóziá a vydávajú publikácie súvisiace s holokaustom, ako aj viacero pamätných miest (napr. pamätná záhrada Spravodlivých medzi národmi). Architektonický komplex viacerých budov a pamätníkov bol budovaný postupne v 2. pol. 20. – zač. 21. stor. Z architektonického hľadiska patrí k najvýznamnejším budova Múzea dejín holokaustu (stavba ukončená 2005), ktorú navrhol architekt Moše Safdie (*1938).

Jæger, Frank

Jæger [jé-], Frank, 19. 6. 1926 Frederiksberg – 4. 7. 1977 Helsingør — dánsky básnik, prozaik a esejista. R. 1952 – 53 pôsobil ako redaktor časopisu Heretica (dánska literatúra), debutoval zbierkou Cnostné básne (Dydige digte,1948). V básnickej zbierke Päť ročných období (De fem årstider, 1950) opísal bezstarostný život na vidieku a harmóniu prírody, lásky a poézie, v básnickej zbierke Býk (Tyren, 1953) uvažuje o sile stvorenia. V autobiografickej fantázii Utrpenie mladého Jægera (Den unge Jægers lidelser, 1953) sa zamýšľal nad absurdnosťou ľudskej existencie. Jæger patril k inovatívnym autorom, ktorí v tvorbe uprednostňovali individuálny kontext pred sociálnym. Ako prozaik zaujal krátkym románom Iners (1950) o apatickom mládencovi. Neskôr písal poviedky, ktoré vyšli v zbierkach Kaplán a iné poviedky (Kapellanen og andre fortællinger, 1957) a Dáni: Tri príbehy z dejín vlasti (Danskere: Tre fortællinger af fædrelandets histori, 1966). Nový spôsob písania v duchu psychologického realizmu uplatnil v románe Smrť v lese (Døden i skoven, 1970), v ktorom sa skepticky vyjadril ku kríze v medziľudských vzťahoch. V poslednom tvorivom období, napr. v zbierke poviedok Provincie (Provinser, 1972) a v esejach Výhľad na Kronborg (Udsigt til Kronborg, 1976), sa prejavil ústup od surrealizmu a grotesknosti. Jæger je aj autorom rozhlasových hier. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.

Jaeger, Werner

Jaeger [jé-], Werner, 30. 7. 1888 Lobberich, dnes mestská časť Nettetalu, Severné Porýnie-Vestfálsko – 19. 10. 1961 Cambridge, Mass. — nemecký klasický filológ. Od 1914 profesor na univerzite v Bazileji, od 1915 v Kiele a od 1921 v Berlíne. R. 1936 bol pre odpor k nacizmu nútený odísť z katedry, vysťahoval sa do Chicaga a od 1939 až do smrti pôsobil na Harvardovej univerzite v Cambridgei. Zaoberal sa najmä Aristotelom, Platónom a cirkevnými otcami (Gregor Nysský, Gregor Naziánsky). Jeho najznámejším dielom je Vzdelanosť. Formovanie gréckeho človeka (Paideia. Die Formung des griechischen Menschen; 1934 – 47, 3 zväzky), ktoré reprezentuje idey tretieho humanizmu. Zachytáva vývin gréckej vzdelanosti od Homéra po Demostena a dáva ho do vzťahu s výzvami súčasného sveta zmietaného duchovnými krízami. Návodom na formovanie moderného človeka musí zostať výchovná hodnota gréckej antiky prejavujúca sa aj v praxi. Jaeger založil významný časopis pre klasickú filológiu Gnomon (od 1925).

Jaeggi, Urs

Jaeggi [jé-], Urs, 23. 6. 1931 Solothurn — švajčiarsky sociológ, spisovateľ a výtvarník. R. 1959 – 61 pôsobil na univerzite v Münsteri, resp. na jej pracovisku sociálneho výskumu v Dortmunde, od 1961 v Sociologickom ústave pri univerzite v Berne, od 1966 v Bochume, 1970 – 71 na New School for Social Research v New Yorku, 1972 – 92 v Sociologickom inštitúte Freie Universität v Berlíne. Zaoberal sa predovšetkým sociológiou politiky, problematikou industriálnej spoločnosti, ale najmä študentským hnutím 1968. Autor vedeckých prác Moc a vláda v Spolkovej republike (Macht und Herrschaft in der Bundesrepublik, 1969) a Kapitál a práca v Spolkovej republike (Kapital und Arbeit in der Bundesrepublik, 1973), zbierok esejí, napr. Literatúra a politika (Literatur und Politik, 1972), Umenie (Kunst, 2002) a Zmätená spoločnosť. Pokusy o pochopenie súčasnosti (Durcheinandergesellschaft. Versuche, die Gegenwart zu verstehen, 2008), románov, napr. Brandeis (1978), Základy (Grundrisse, 1981), Soulthorn (1990), Už nič viac (Weder noch etwas, 2008), ako my (wie wir, 2009) a Eudora (2010), i zbierky poviedok Fazil a Johanna (Fazil und Johanna, 1985). Autor viacerých konceptuálnych inštalácií a performancií. Nositeľ Ceny Ingeborg Bachmannovej (1981).

Jaén

Jaén [chaen] — mesto v južnom Španielsku v autonómnej oblasti Andalúzia, administratívne stredisko provincie Jaén v predhorí Andalúzskych vrchov; 114-tis. obyvateľov; metropolitná oblasť 670-tis. obyvateľov (2018). Priemysel potravinársky (najmä výroba olivového oleja, sladkého pečiva a i.), liehovarnícky (výroba brandy), kovospracujúci (výroba autosúčiastok), chemický, kožiarsky, textilný, nábytkársky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie olivovníka). V blízkosti ťažba rúd olova, zinku a železa. Cestná a železničná križovatka. Turistické stredisko.

V rímskom období sa nazývalo Auringis a bolo známe ťažbou striebra. Najväčší rozkvet zaznamenalo v maurskom období (od 711 súčasť arabského panstva a centrum jedného z maurských kniežatstiev, arabsky Džajján). Po rozpade Córdobského kalifátu (1031) centrum jedného z táifských kráľovstiev (okolo 1148). R. 1246 dobyté Ferdinandom III. Svätým, súčasť kastílskeho kráľovstva. Od 1248 mesto, stalo sa významným pohraničným mestom. R. 1810 obsadené Francúzskom. Od 1833 hlavné mesto provincie. Stavebné pamiatky: renesančná Katedrála nanebovstúpenia Panny Márie (založená 1249 na mieste staršej mešity, renesančne prestavaná 1570, stavba ukončená 1802), Hrad sv. Kataríny (Castillo de Santa Catalina, založený v 8. stor., prestavaný po 1246 na gotickú pevnosť, upravený v 17. – 19. stor.), arabské kúpele (založené začiatkom 11. stor.), ktoré sú súčasťou renesančného paláca El Palacio de Villardompardo (16. stor., dnes múzeum), kostol San Ildefonso (13. – 17. stor.), kostol Santa María Magdalena (16. stor.), kostol San Bartolomé (14. – 18. stor.), radnica (18. stor.), dominikánsky kláštor Real Convento de Santo Domingo (založený 1382, budovy zo 16. stor., v súčasnosti archív) a i. Sídlo biskupstva (od 1248). Viaceré múzeá a divadlá, univerzity.

Jaenzon, Julius

Jaenzon [ján-], Julius, 8. 7. 1885 Göteborg – 17. 2. 1961 Štokholm — švédsky kameraman. Jedna z najvýznamnejších osobností éry nemého švédskeho filmu. Stály spolupracovník režisérov V. Sjöströma a M. Stillera, s ktorými vytvoril adekvátnu filmovú reč (napr. dvojexpozíciu označujúcu ducha) využívanú na tlmočenie atmosféry švédskych legiend a pri adaptáciách románov S. Lagerlöfovej Poklad pána Arneho (Herr Arnes pengar, 1919), Povozník smrti (Körkarlen, 1921), Gösta Berling (Gösta Berlings Saga, 1924) a i. Ďalej spolupracoval na filmoch Dieťa (Barnet, 1913), Keď láska zabíja (När kärleken dödar, 1913), Sobášna kancelária (Äktenskapsbyrån, 1913), Terje Vigen (1917), Jednej noci (En natt, 1931) a i.

jagavcovité

jagavcovité, Galbulidae — čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad ďatľotvaré (Piciformes). Malé až stredne veľké vtáky so žiarivým perím, s tenkým špicatým zobákom mečovitého tvaru, s krátkymi krídlami a s dlhým stupňovitým alebo končistým chvostom. Vo sfarbení vrchnej strany tela prevláda kovovozelená, bronzová alebo purpurová farba, spodná strana je oranžovočervená alebo čierna; samce majú pestrejšie sfarbenie než samice. Jagavcovité obývajú lesné alebo lesostepné oblasti Strednej a Južnej Ameriky. Hniezdia v norách, ktoré si hĺbia prevažne v brehoch riek alebo vo svahoch ciest. Mláďatá sú len čiastočne kŕmivé. Živia sa hmyzom. Patrí sem 5 rodov so 17 druhmi, napr. jagavec červenochvostý (Galbula ruficauda) vyskytujúci sa od Mexika po južnú Brazíliu.

jagé

jagé [indiánske jazyky], yagé — horký halucinogénny nápoj so silnými omamnými účinkami. Pripravujú ho domorodí Indiáni žijúci v tropických dažďových lesoch Brazílie, Kolumbie, Ekvádoru a Peru z kôry veľkej liany Banisteriopsis caapi z čeľade malpigiovité (má zložené listy a ružové súkvetia — metliny, plod nažka) pridaním extraktu z ďalších rastlín. Obsahuje rôzne indolové alkaloidy s halucinogénnymi účinkami, najmä harmín (banisterín, jageín, telepatín). Jagé je zrejme známy už niekoľko tisícročí, pripisujú sa mu aj liečivé a magické účinky; má aj mnoho iných názvov, napr. ayahuasca a caapi.

Jagelovská knižnica

Jagelovská knižnica, poľ. Biblioteka Jagiellońska — knižnica Jagelovskej univerzity v Krakove založenej 1364 poľským kráľom Kazimírom III. Veľkým. Spočiatku nepredstavovala ucelenú knižnicu, pretože jednotlivé fakulty univerzity mali vlastné knižné zbierky. Do jednej knižnice s názvom Biblioteka Głowna Szkoły Głownej Koronnej (Hlavná knižnica hlavnej korunnej školy) zjednotil roztrúsené zbierky v 2. polovici 18. stor. poľský školský reformátor a rektor univerzity H. Kołłątaj. Jej fondy sa rozrastali prostredníctvom darov od profesorov a študentov. Značnú časť inkunábul a tlačí zo 16. stor. priviezli študenti a profesori zo svojich zahraničných ciest, najmä z Talianska a Nemecka, fondy knižnice boli dopĺňané aj o zbierky krakovských biskupov pôsobiacich vo funkcii univerzitných kancelárov a o zbierky členov šľachtických rodov. Knihy získavala i nákupom na európskych knižných trhoch najmä vo Frankfurte nad Mohanom. Od 18. stor. je knižnica nielen univerzitnou, ale aj verejnou knižnicou. Jej súčasný názov sa ustálil až v 1. polovici 19. stor. V 2. polovici 19. stor. stál na jej čele významný kultúrny pracovník a bibliograf K. J. T. Estreicher, ktorý okrem intenzívneho dopĺňania fondov zostavil rozsiahlu bibliografiu poľských tlačí a tlačí poloník do 1900. V katalógu sa nachádza 17 665 titulov tlačí 16. stor. z fondu knižnice. V bibliografii sú zahrnuté aj tlače zo 16. stor. z bývalej Pruskej štátnej knižnice v Berlíne, ktorá bola od 1946 ako depozit poľskej vlády umiestnená v Jagelovskej knižnici. R. 1931 – 39 bola postavená nová budova knižnice. Jagelovská knižnica plní v súčasnosti aj niektoré funkcie národnej knižnice. Jej fond tvorí okolo 2,7 mil. knižničných jednotiek, 1 mil. periodík a vyše 2 mil. špeciálnych dokumentov vrátane rukopisných a starých tlačí, ktoré predstavujú národné kultúrne dedičstvo. R. 1993 knižnica zaviedla automatizovaný knižnično-informačný systém VTLS. Má plne automatizovanú akvizíciu, spracovanie i vyhľadávanie knižnično-informačných dokumentov.

Jáger

Jáger — historický názov mesta Eger.

Jaghmá, Mirzá Abu’l-Hasan

Jaghmá, Mirzá Abu’l-Hasan, aj Jaghmá Džandagi, asi 1782 Chúr-e Bijábának, neďaleko Jazdu – 1859 tamže — perzský básnik a satirik. Vyrastal v chudobnej pastierskej rodine, vystriedal viaceré povolania. Napriek tomu, že nebol vzdelaný, písal perzštinou bez arabizmov. Autor gazelov s náboženskou a filozofickou tematikou, preslávil sa satirami vo forme nárekov sprevádzaných drsnými až hrubými výrazmi poukazujúcimi na dobový kontext, ale v precíznom básnickom štýle. Jeho dielo vyšlo posmrtne ako Zbierka básní (Kullijját, 1866).

Jagiełło

Jagiełło — litovské veľkoknieža (od 1377), → Vladislav II. Jagiełło (od 1386 poľský kráľ).

jaguarundi

jaguarundi [indiánske jazyky] — jednotný názov druhu Felis yagouaroundi (v niektorých zoologických systémoch Herpailurus yagouaroundi alebo mačka jaguarundi) z triedy cicavce (Mammalia), rad mäsožravce, čeľaď mačkovité. Má 55 – 77 cm dlhé štíhle telo, dlhý chvost, kratšie nohy, končistý ňufák a malé okrúhle uši; hmotnosť okolo 5 – 9 kg. Jeho srsť je krátka a hladká, vyskytuje sa vo dvoch farebných formách, v čiernej (jaguarundi žijúci v lesoch) a sivohnedej až hrdzavej (v suchých krovinatých oblastiach); mláďatá majú škvrny, ktoré im v dospelosti zmiznú. Žije v hustých polopúšťových krovinách a na okrajoch dažďových lesov (zriedka na otvorenom priestranstve) tropických oblastí Strednej a Južnej Ameriky. Korisť loví zvyčajne na zemi (výborne sa aj šplhá po stromoch) väčšinou v skorých ranných a večerných hodinách; veľmi dobrý plavec. Živí sa prevažne vtákmi, hlodavcami, plazmi, žabami, rybami a bezstavovcami. Žije osamelo s výnimkou obdobia párenia. Samice rodia po 60 – 75 dňoch gravidity 2 – 4 slepé mláďatá, ktoré cicajú mlieko dva mesiace, osamostatnia sa vo veku okolo 10 mesiacov a pohlavne dospievajú v druhom roku života.