Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 1110 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

ja

ja — osobné zámeno označujúce v slovenskom jazyku samého/samu seba; jeden z najdôležitejších filozofických a psychologických pojmov vyjadrujúci sebauvedomenie človeka ako indivídua a sebaidentickú totožnosť jeho vyvíjajúcej sa a premieňajúcej sa osobnosti. Začiatky filozofického i psychologického chápania ja sú späté najmä s učením R. Descarta. Pochybovanie viedlo Descarta k metodickej a hyperbolickej skepse, keď sa odhaľuje hranica samotného pochybovania; Descartom hľadanú filozofickú sebaistotu ja predstavujú jeho výroky Ale čo teda som? Vec mysliaca. Čo to je? Zrejme vec pochybujúca, rozumejúca, tvrdiaca, popierajúca, chcejúca, nechcejúca, ako aj predstavujúca si a cítiaca, ako aj výrok Myslím, teda som (Ego cogito, ego sum). Descartes pochopil ja ako relatívne samostatnú substanciu (res cogitans). Toto substančné pochopenie ja odmieta novoveká empirická filozofia, ale aj psychológia a ja považuje skôr za nositeľa individuálneho života v schopnosti prijímať a zachovávať zmyslový kontakt človeka s vonkajšou a vnútornou skúsenosťou. D. Hume preto ja označuje len za zväzok percepcií. Najvýznamnejšie rozvinutie filozofického chápania ja predstavuje v 19. stor. nemecká klasická filozofia a v 20. stor. fenomenológia. Počnúc I. Kantom sa ja vo filozofii chápe ako tvorivá jednota, prostredníctvom ktorej dostáva celá (prírodná i ľudská) skutočnosť vôbec svoju existenciu a zmysel. Ja zásadne odlišuje človeka od všetkých ostatných živých bytostí. I. Kant ako prvý rozlíšil čisté (transcendentálne) ja od individuálno-empirického ja, a tým položil základy transcendentálneho idealizmu, v ktorom medzi najdôležitejšie patrí filozofická kategória sebauvedomenia.

V psychológii predstavuje ja uvedomovanie si vlastnej identity v celoživotnom vývine ľudského jedinca. Ako odlíšenie sa od okolia sa objavuje v reči dieťaťa okolo 3. roku, ako psychoregulátor správania však funguje od obdobia pred pubertou. Ja sa utvára skúsenosťou jedinca, integruje hlavné psychické funkcie človeka, reguluje konanie osobnosti v kontexte osobnosti. Patrí k centrálnym pojmom psychológie osobnosti, osobitne motivácie. V štruktúre ja pôsobí psychické ja často odlišne od telového ja. Z hľadiska progresívneho vývinu osobnosti je dôležité ideálne ja (úmysel, akým kto chce byť) v odlišnosti od reálneho ja (vrátane hodnotenia druhými). Tripartitnú teóriu ja vytvoril jeden zo zakladateľov psychoanalýzy S. Freud: ego (lat. ja) predstavuje vedomú zložku ja napĺňanú prevažne poznávacími procesmi jedinca v protiklade s nevedomým id (ono) vychádzajúcim z pudovo-emočných tendencií, nad nimi stojí superego (osobnostno-mravnostná zložka ja). V anglickej (a novšie aj v slovenskej) odbornej literatúre sa v kontexte ja používa pojem self, v českej odbornej literatúre niekedy pojem jáství.

Ja-an

Ja-an, Ya’an — mesto v juž. Číne v provincii S’-čchuan na svahoch pohoria hraničiaceho na západe so Sečuanskou panvou; 380-tis. obyvateľov, so svojím širším okolím predstavuje mesto na úrovni prefektúry, 1,551 mil. obyvateľov (2016). Priemysel strojársky (o. i. výroba poľnohospodárskych strojov a zariadení), kovoobrábací, chemický (výroba agrochemikálií), papiernický, kožiarsky, potravinársky (o. i. spracovanie čaju), textilný, spracovanie sľudy ťaženej v okolí. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti známe i produkciou liečivých rastlín. Významný cestný uzol.

Najstaršie záznamy o meste pochádzajú z obdobia dynastie Čchin, v období dynastie Chan významné obchodné a administratívne stredisko provincie. Stavebné pamiatky: hrobka prefekta Kao Ia (Gao Yi, začiatok 3. stor. n. l.). Univerzita. R. 2006 bola neďaleká rezervácia pandy veľkej zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

jabiru

jabiru [ža-; indiánske jazyky > port.], Jabiru — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď bocianovité. Patrí sem jediný druh jabiru veľký (Jabiru mycteria), jeden z najväčších lietajúcich vtákov amerického kontinentu. Dospelý vták meria asi 1,5 m, v rozpätí krídel dosahuje dĺžku až 2,8 m. Má dlhý hrubý mierne dohora vyhnutý zobák, čiernu holú hlavu (bez peria), červeno-čierny holý krk a na báze krku pružný vak. Je typickým predstaviteľom bocianov Str. a Juž. Ameriky, rozšírený od Mexika po Argentínu. Hniezdi v kolóniách na stromoch, živí sa rybami, mäkkýšmi, plazmi a malými cicavcami, príležitostne i zdochlinami.

jabĺčko

jabĺčko

1. zdrobnenina od slova jablko;

2. lek. patella — kosť tvaru zaobleného trojuholníka uložená v úponovej šľache štvorhlavého svalu stehna z prednej strany kolenného kĺbu. Predná plocha jabĺčka je drsná, zadná hladká, pokrytá chrupkou. Jabĺčko má priemer okolo 5 cm a je najväčšou sezamskou kosťou v ľudskom tele.

jablčník

jablčník, Marrubium — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď hluchavkovité. Trváce byliny vyskytujúce sa zvyčajne v miernom pásme Európy a Ázie. Má štvorhranné chlpaté stonky, protistojné, na okraji zúbkaté chlpaté listy a v hornej časti stonky v pazuchách listov biele, krémové, ružové alebo fialové kvety s pyskatými korunami v hustých hlávkovitých súkvetiach, plod tvrdka. Patrí sem okolo 40 druhov, napr. aj na Slovensku rastúce buriny jablčník cudzí (Marrubium peregrinum) a jablčník obyčajný (Marrubium vulgare). Liečivá rastlina, už od staroveku sa používala ako univerzálny liek proti kašľu, tuberkulóze a rôznym žalúdočným chorobám i na hojenie hnisavých rán, v súčasnosti sa pestuje na farmaceutické účely, sušená vňať ako súčasť viacerých čajovín podporuje vykašliavanie, ako aj tvorbu žlče; extrakt z jablčníka sa pridáva do bylinkových cukríkov. Latinský názov je odvodený z hebrejského mar rob (horká šťava).

jablko

jablko — a) plod rodu jabloň (Malus); b) granátové jablko, granátové jabĺčko – plod granátovníka (púnskeho);

1. dávny symbol plodnosti, lásky, radosti, poznania, múdrosti, ale aj falše a smrti, pričom však najmä v orientálnej, ale aj v antickej symbolike ide o granátové jabĺčko, napr. jablko ako jeden z atribútov bohyne Afrodity, ako tzv. jablko sváru v Paridovom súde, resp. zlaté jablko zo záhrady Hesperidiek, ktoré dávali nesmrteľnosť. Biblická jabloň tradične symbolizuje strom poznania (túto podobu dostalo pôvodne bližšie nešpecifikované ovocie až v ranom stredoveku) a jablko, ktoré z neho v rajskej záhrade odtrhla Eva a ponúkla Adamovi (1M 3,6), je symbolom pokušenia a dedičného hriechu. V kresťanskej ikonografii bolo jablko častým mariánskym atribútom, ako aj atribútom sv. Mikuláša a sv. Doroty (jablká v košíku s ružami). V severskej mytológii je atribútom bohyne večnej mladosti Iduny (Idun, Idunn, Iduna). Na Slovensku sa v poverových predstavách ľudu považovalo za symbol zdravia, lásky, plodnosti a krásy. Ako magický prostriedok sa na Luciu a Vianoce používalo pri veštbách zdravia a manželstva, umývanie sa vo vode s červeným jablkami na Nový rok zabezpečovalo zdravie a krásu. Jablkom ako symbolom lásky sa ozdobovali máje, nosilo sa v pohrebnom sprievode pri pochovávaní slobodnej mládeže a bolo tradične darom deťom pri koledovaní. V ľudovom liečiteľstve sa šupky z jabĺk vysvätených na Jána používali na okiadzanie boľavých zubov;

2. jedna z panovníckych insígnií, → ríšske jablko;

3. prirodzená heraldická figúra. Jablko a jabloň (lat. Malus, fr. pommier, nem. Apfelbaum, angl. appletree, maď. almafa) sa vyskytujú ako hovoriace znamenie v znakoch miest a obcí poukazujúce na ich názov (na Slovensku napr. obce Jabloň, okr. Humenné; Jablonica, okr. Senica; Gemerský Jablonec, okr. Rimavská Sobota; Vyšná Jablonka, okr. Humenné), prípadne aj na ich pečatiach, alebo v znakoch cechov (hrnčiari);

4. druh šperku, v českých inventároch 14. – 16. stor. otváracie jabĺčko guľovitého tvaru s otvormi na prenikanie vonnej esencie.

Jabločkov, Pavel Nikolajevič

Jabločkov, Pavel Nikolajevič, 14. 9. 1847 Žadovka, Saratovská oblasť – 31. 3. 1894 Saratov, pochovaný v Sapožoku, Riazanská oblasť — ruský elektrotechnik. R. 1876 získal patent na vynález oblúkovej lampy, ktorú 1878 predviedol na Svetovej výstave v Paríži. Novým spôsobom vyriešil polohu uhlíkov v lampe, ktoré boli dovtedy postavené proti sebe a pri ich postupnom spaľovaní bolo na udržanie potrebnej vzdialenosti medzi nimi nevyhnutné zložité zariadenie. Jabločkov ich umiestnil vedľa seba s medzerou, ktorú vyplnil izolačným materiálom spaľovaným elektrickým oblúkom súčasne s uhlíkmi. Pod názvom ruské svetlo alebo Jabločkova sviečka bola oblúková lampa až do vynálezu žiarovky T. A. Edisonom široko využívaná vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve a USA.

Jablokov, Alexander

Jablokov, Alexander, 24. 9. 1954 Alma-Ata — kazašský huslista pôsobiaci na Slovensku. R. 1976 – 81 študoval hru na husliach a komornú hru na Moskovskom konzervatóriu P. I. Čajkovského. Od 1981 pôsobí na Slovensku. R. 1981 – 88 člen Slovenskej filharmónie. Popri orchestrálnej i sólistickej činnosti s poprednými slovenskými, ako aj s bývalými čs. a českými a inými orchestrami (Slovenská filharmónia, Štátna filharmónia Košice, Janáčkova filharmónia, Severočeská filharmónia Teplice) hrá aj v komorných súboroch. Zakladateľ viacerých komorných telies, napr. Komorní virtuózi (1985), Bratislava Classic (2002); bol primáriom Trávníčkovho kvarteta (1988 – 94), koncertným majstrom a sólistom súboru Camerata Europeana i členom Tria Passionato (1999 – 2003). Propaguje slovenskú tvorbu, nahráva na hudobné nosiče. Účinkoval na turné a festivaloch na Slovensku, v Európe, v Amerike (USA, Kanada, Mexiko) a v Japonsku. Od 1994 vyučuje na VŠMU v Bratislave.

Jabloň

Jabloň — obec v okrese Humenné v Prešovskom kraji v doline potoka Výrava v Laboreckej vrchovine, 200 m n. m.; 405 obyvateľov (2017). Mierne zvlnené pahorkatinné územie je v centrálnej časti odlesnené, v okrajových častiach pokryté listnatým lesom.

Obec písomne doložená 1379 ako Jablanka, 1405, 1436, 1521 Jablonka, 1543, 1548, 1560 Jablonya, 1567 Jeblonia, 1582 Toto Jablona, 1610 Thoth Jablonia, 1623 Tot Jablonya, 1635 Thoth Jablonia, Thot Jablonia, 1773 Toth-Jablonya, Jablona, 1786 Jablanya, Tóth-Jablanya, 1808 Tót-Jablonya, Slowenská Jabloň, Slowenská Jablonica, 1863 Tótjablonya, 1873 – 82 Tótjablanya, 1888 – 1902 Tótjablonya, 1907 – 13 Tótalmád, 1920 Jabloň. Vznikla pravdepodobne ešte pred 14. stor. Od 15. stor. ju vlastnili zemania zo Zbudze a Drugetovci, od 18. stor. patrila Almášiovcom, v 19. stor. Malatinskovcom. Obyvatelia sa zaoberali pálením drevného uhlia, chovom dobytka, furmanstvom a zhotovovaním drevených výrobkov, v súčasnosti pestovaním liečivých rastlín. V chotári obce ojedinelý archeologický nález z mladého paleolitu. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky klasicistický Kostol Božského srdca Ježišovho (koniec 18. stor.), neoklasicistický kaštieľ s parkom (začiatok 19. stor.), zvyšky židovského cintorína.

jabloň

jabloň, Malus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď ružovité. Listnatý opadavý strom alebo ker pochádzajúci z mierneho pásma Európy a Ázie i zo Sev. Ameriky, dorastajúci do výšky 10 – 15 m. Má rozložitú guľovitú alebo vajcovitú korunu, vajcovité až elipsovité, 3 – 10 cm dlhé listy a biele alebo ružové až purpurové kvety zoskupené vo vrcholíkoch v pazuchách listov, jedlý plod malvica (dužinaté jablko), má uprostred päťdielny pergamenovitý jadrovník s 1 – 2 semenami v každom plodoliste. Patrí sem okolo 30 – 50 druhov, napr. najznámejšia jabloň domáca (Malus domestica) pochádzajúca z juhozáp. Ázie, ktorá sa v mnohých odrodách pestuje v miernom podnebí na celom svete, a jabloň planá (Malus sylvestris, plánka), ktorá rastie v presvetlených listnatých lesoch alebo v pahorkovitom až horskom stupni teplejších oblastí; v ovocinárstve sa používa ako podpník na pestovanie kultúrnych odrôd jablone. Niektoré druhy a krížence jablone, napr. Malus floribunda x Malus purpurea s ozdobnými tmavopurpurovými kvetmi, sa pestujú ako parkové dreviny alebo ako bonsaje. Jabloň sa pre plody, ktoré sú dodnes dôležitým konzumným ovocím a surovinou pre potravinársky priemysel, pestovali už v staroveku. Plody sa spracúvajú celé alebo sa spracúva len šťava z nich, používajú sa napr. na výrobu džúsu, muštu, dezertného vína, jablkovice, pretlaku a kompótu, prípadne sa sušia (krížalky).

Jablonec

Jablonec — obec v okrese Pezinok v Bratislavskom kraji v plytkej doline potoka Gidra na Trnavskej pahorkatine, 160 m n. m.; 1 026 obyvateľov (2018). Mierne zvlnené odlesnené, poľnohospodársky využívané územie.

Obec písomne doložená 1342, 1405 ako Zamol, 1416 Zwmoly, Zamol, 1418 Zamol, 1543 Helmisch oder Niclasshouen, 1773 Helmes, Helmesch, Halmess, 1786 Helmesch, Halmesch, 1808 Helmes, Halmeš, 1863 Helmes, 1873 – 82 Halmes, 1888 – 1913 Halmos, 1920 Halmeš, 1927 – 48 Jablonec, Halmeš, 1948 Jablonec. Patrila hradu Červený Kameň. V 15. stor. sa tam prisťahovali Nemci. V 18. stor. bola v obci škola. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a remeselníctvom. Archeologické nálezy: osídlenie z eneolitu, hroby nitrianskej kultúry, opevnené osídlenie maďarovskej a věteřovskej kultúry, stopy osídlenia z halštatskej, laténskej a rímskej doby. Neorománsky rímskokatolícky Kostol sv. Márie Magdalény (1860 – 63, na mieste staršieho barokového z 1656).

Jablonec nad Jizerou

Jablonec nad Jizerou, do 1916 Jablonec — mesto v Česku v Libereckom kraji v okrese Semily v Krkonošiach na rieke Jizera; 1,7 tis. obyvateľov (2018). Turistické a rekreačné stredisko, východisko do Krkonôš. Písomne doložené 1398. Do 1916 známe ako Jablonec. Od 1971 mesto. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, pestovaním a spracovaním ľanu. Barokový Kostol sv. Prokopa (18. stor.).

Jablonec nad Nisou

Jablonec nad Nisou — mesto v Česku v Libereckom kraji na úpätí Jizerských hôr v doline Lužickej Nisy v blízkosti hraníc s Poľskom a Nemeckom, administratívne stredisko okresu Jablonec nad Nisou; 46-tis. obyvateľov (2018). Tradičné stredisko sklárskeho priemyslu a výroby bižutérie (zachované najmä vďaka výrobe orientovanej na export), ďalej strojársky (o. i. výroba komponentov pre automobilový priemysel), elektrotechnický (zabezpečovacia technika), drevársky, nábytkársky a potravinársky priemysel; mincovňa. Kultúrne, športové a rekreačné stredisko Jizerských hôr. V blízkosti vodná nádrž.

Pôvodne uhliarska osada písomne doložená 1356 ako Jablonecz, 1468 vypálená, následne zanikla. Od polovice 16. stor. bola nanovo osídľovaná nemeckými kolonistami (doložené 1559), 1643 znova vypálená. Od 2. pol. 17. stor. sa rozvíjala v súvislosti so začiatkom sklárskej výroby, koncom 18. a v 1. pol. 19. stor. významný nárast výroby skla a bižutérie a jeho vývozu do zahraničia, od 1866 mesto. R. 1938 – 45 patrilo Nemecku (Gablonz an der Neisse). Po skončení 2. svetovej vojny odsun nemeckého obyvateľstva a nové osídlenie regiónu obyvateľmi z českého vnútrozemia. Nachádza sa tam viacero secesných verejných a obytných stavieb (nájomné domy a vily) z obdobia najväčšieho rozkvetu (koniec 19. – začiatok 20. stor.). V 1. pol. 20. stor. tam pôsobil významný predstaviteľ stredoeurópskej modernej architektúry, nemecký architekt, tamojší rodák Josef Zasche (*1871, †1957), ktorý o. i. navrhol secesný starokatolícky Kostol povýšenia Sv. kríža (1900 – 02), funkcionalistický rímskokatolícky Kostol Najsv. srdca Ježišovho (1930 – 31, návrhy naň vytváral od konca 19. stor.). Ďalšie pamiatky: barokový Kostol sv. Anny (1685 – 87), budova fary (18. – 19. stor.), neogotický Kostol Dr. K. Farského (1892) Cirkvi československej husitskej, funkcionalistická Nová radnica (1931 – 33), secesný hotel Petřín (1906), secesné mestské divadlo (1906 – 07) a i., secesné Múzeum skla a bižutérie (založené 1904), galéria Belveder (zbierky skla a bižutérie, sídli v dome z konca 18. stor.).

Jablonica

Jablonica — obec v okrese Senica v Trnavskom kraji na nive Myjavy na pomedzí Záhorskej nížiny a Malých Karpát, 208 m n. m.; 2 235 obyvateľov (2018). V záhorskej časti vznikol na treťo- a štvrtohorných uloženinách rovinný, prevažne odlesnený povrch prechádzajúci smerom do Malých Karpát do zalesnenej vrchoviny.

Obec písomne doložená 1262 ako Jobluncha, 1336 Jabloncha, Jablonchaza, Jabluncza, Jabluniza, 1560 Jablanice, 1561 Ablanowecz, 1773 Jabloncza, Jablonitz, Jablonicza, 1786 Jabloncza, Jablonicz, 1808 Jabloncza, Jablonitz, Jablonica, 1863 – 73 Jablonca, 1877 – 1907 Jablonic, 1913 Jablánc, 1920 Jablonica. Patrila hradu Hlohovec, neskôr hradu Korlátka a viacerým zemepánom (Aponiovcom, Bošániovcom, Pongrácovcom, Motešickovcom), od 1846 rodine Windischgrätzovcov. R. 1663 ju spustošili Turci. R. 1704 bolo v chotári obce povstalcami Františka II. Rákociho porazené cisárske vojsko. R. 1906 ju postihlo zemetrasenie. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a tkáčstvom. Archeologické nálezy: železný kosák a novoveká minca z neznámej polohy. Stavebné pamiatky: barokový rímskokatolícky Kostol sv. Štefana kráľa (1729 – 52 na mieste staršieho, stredovekého pravdepodobne zo 14. stor. a barokový zo 17. stor., hodnotný dobre zachovaný pôvodný barokový interiér s viacerými oltármi z obdobia výstavby kostola), barokový kaštieľ (pôvodne vybudovaný koncom 16. stor., v 2. pol. 17. stor. prestavaný) s parkom (17. stor.) a barokovou hospodárskou budovou (18. stor.), pri kostole barokové súsošie kalvárie (1756 – 58), baroková socha sv. Jána Nepomuckého (1721), socha Panny Márie (1866).

Jablonický, Viliam

Jablonický, Viliam, 13. 5. 1948 Jaslovské Bohunice, okres Trnava — slovenský novinár, publicista, kritik a historik kultúry a umenia. R. 1982 – 85 študoval estetiku, umenovedu a dejiny kultúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. R. 1973 – 79 pôsobil ako redaktor denníka Hlas ľudu, 1979 časopisu Revue svetovej literatúry, 1979 – 91 časopisu Film a divadlo, 1991 Slovenského denníka, 1997 – 2000 redaktor štvrťročníka Most (založený v Clevelande 1954), 2002 – 04 časopisu Verejná správa, 2009 – 11 tajomník Slovenského PEN centra. Autor monografie Filmár Viktor Kubal (1993), podieľal sa na tvorbe dokumentárnych filmov Ľudia z Hauerlandu (1994, réžia R. Urc), Papierové hlavy (1995, réžia D. Hanák), Prežili sme gulag (2008, réžia Ondrej Krajňák) a Drotár za kamerou (2010, réžia Tomáš Straka).

Jablonka

Jablonka — obec v okrese Myjava v Trenčianskom kraji na Myjavskej pahorkatine, 330 m n. m.; 489 obyvateľov (2018). Pahorkatinné prevažne odlesnené územie, miestami sa vyskytujú sekundárne zmiešané a borovicové lesy. Pôvodne kopanica osídlená pravdepodobne v 2. polovici 16. stor., od 1955 samostatná obec vyčlenená z mesta Myjava. Obyvatelia sa pôvodne venovali pestovaniu ovocia.

Jablonné nad Orlicí

Jablonné nad Orlicí — mesto v Česku v Pardubickom kraji v okrese Ústí nad Orlicí na úpätí Orlických hôr na riečke Tichá Orlice; 3,2 tis. obyvateľov (2018). Priemysel nábytkársky, chemický, elektrotechnický, strojársky. Dopravná križovatka. Založené koncom 13. stor. ako pohraničné mestečko, colnica a trhové miesto, od 1906 mesto. Stavebné pamiatky: barokový Kostol svätého Bartolomeja (1680 – 83, prestavaný 1725), baroková fara (1725), kamenný most so sochami sv. Floriána a sv. Jána Nepomuckého (1840), námestie s meštianskymi domami (18. – začiatok 20. stor.), barokový socha Immaculaty (1748). Mestské múzeum.

Jablonné v Podještědí

Jablonné v Podještědí — mesto v Česku v Libereckom kraji v okrese Liberec v Ralskej pahorkatine; 3,6 -tis. obyvateľov (2018). Priemysel sklársky, strojársky, potravinársky.

Písomne doložené 1249 (pravdepodobne už ako mesto), významné obchodné a colné miesto. R. 1425 alebo 1426 vypálené husitmi, veľké škody utrpelo aj v priebehu tridsaťročnej vojny, 1788 celé vyhorelo. Jeho obnovenie narúšali prechody napoleonských vojsk, 1813 ho navštívil aj Napoleon I. Bonaparte. R. 1938 – 45 patrilo Nemecku. Stavebné pamiatky: zámok Lemberk (pôvodne gotický hrad založený v 40. rokoch 13. stor., renesančne prestavaný v 16. stor., ranobarokový v 2. polovici 17. stor., dnes múzeum), ranobarokový Bredovský letohrádok (17. stor.), dominikánsky kláštor (založený 1250, barokovo prestavaný v 17. – 18. stor.) s barokovou Bazilikou minor sv. Vavrinca a sv. Zdislavy (pôvodne gotická z 1252, barokovo prestavaná 1699 – 1729 podľa projektu J. L. von Hildebrandta, upravená koncom 18. stor.), Kaplnka sv. Wolfganga (13. stor., renesančne prestavaná v 16. stor., upravená v 2. pol. 20. stor.), empírová glorieta Zdislavina studnička (prelom 18. a 19. stor.), zámok Nový Falkenburg (pôvodne renesančný zo 16. stor., barokovo prestavaný v 18. stor., úplne neobarokovo prestavaný 1901), barokový tzv. Zámoček (1700, v 19. stor. prestavaný), vyhliadková veža (pôvodne veža farského Kostola narodenia Panny Márie, 13. – 18. stor.), barokový morový stĺp (1686), v centre mesta na námestí viaceré meštianske domy (18. – 19. stor.). Do katastrálneho územia mesta zasahuje národná prírodná rezervácia Jezevčí vrch (vyhlásená 1967, rozloha 80 ha, ochrana pôvodného zmiešaného lesa).

Jablonov

Jablonov — obec v okrese Levoča v Prešovskom kraji v doline Vavrincovho potoka v Hornádskej kotline na úpätí Levočských vrchov, 480 m n. m.; 1 007 obyvateľov (2018). Pahorkatinný odlesnený reliéf kotliny prechádza na odolnejších paleogénnych pieskovcoch Levočských vrchov do vrchoviny pokrytej smrekovým lesom a pasienkami.

Obec písomne doložená 1235 ako ecclesie Scepusiensis sanctus Martini, 1249, 1311, 1313 Almas, 1318 Almas, Halmas, 1321 Jabulanc, 1346 Sraibersdorph, 1561 Almas, 1773 Almás, Jablonow, 1786 Almásch, Jablonow, 1808 Almás, Apfelsdorf, Jabloňow, 1863 – 1902 Almás, 1907 – 13 Szepesalmás, 1920 Jablonov. V 13. stor. ju daroval Ondrej II. Spišskej kapitule. Po tatárskom vpáde 1241 ju osídlili nemeckí kolonisti a získala práva zemepanského mestečka a 1318 právo týždenného trhu. R. 1388 sa jej obyvatelia vzbúrili proti vyberaniu daní a robôt a následne sa stala poddanskou obcou. Koncom 18. stor. patrila Spišskému biskupstvu. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: stopy osídlenia z neolitu, sídliská z bronzovej doby, nálezy z mladšej rímskej doby, sídliská z raného (9. – 10. stor.), vrcholného (11. – 12. stor.) a neskorého stredoveku (13. – 15. stor.). Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Márie Magdalény (1827), pamiatky ľudového staviteľstva (roľnícke domy a sýpky z 19. stor.).

Jabloňovce

Jabloňovce — obec v okrese Levice v Nitrianskom kraji v kotline Jabloňovského potoka v juhozápadnej časti Štiavnických vrchov, 290 m n. m.; 201 obyvateľov (2018). Mierne zvlnený reliéf kotliny prechádza na okrajoch do vrchovinného zalesneného územia. V chotári sa nachádza prírodná rezervácia Jabloňovský Roháč (vyhlásená 1950, rozloha 64,6 ha; zriadená na ochranu bučín na sopečnom reliéfe Štiavnických vrchov).

Obec vznikla 1944 zlúčením obcí Dolný Almáš (doložená 1245, 1313, 1388 ako Almas, 1499 Alsoalmas, 1500, 1522, 1554 Almas, 1663 – 64 Tót Almás, 1773 Alsó-Almas, Unter-Almasch, Dolny Almass, 1786 Alschó-Almásch, 1808 Alsó-Almás, 1863 – 1913 Alsóalmás, 1920 Dolný Almáš, Dolná Ves, 1927 – 44 Dolný Almáš) a Horný Almáš (doložená 1245, 1313, 1333 ako Almas, 1491 Felsewalmas, 1500, 1517 Felsewalmas, 1522 Almas, 1663 – 64 Felső Almás, 1773 Felső-Almas, Ober-Almasch, Horny Almass, 1786 Felschő-Almásch, 1808 Felső-Almás, 1863 – 1913 Felsőalmás, 1920 Horný Almáš, Horná Ves, 1927 – 44 Horný Almáš). Obidve obce pôvodne patrili prepošstvu v Šahách. Dolný Almáš patril od 1388 panstvu Levice, od 1638 Čákiovcom a v 19. stor. Esterháziovcom a Schoellerovcom, v 20. stor. patrila časť Banskobystrickej kapitule. V stredoveku tam bolo trhové mýto patriace kláštoru v Hronskom Beňadiku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. V Hornom Almáši mali od 1685 majetky jezuiti, od 1776 patril Banskobystrickému biskupstvu. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom a od začiatku 18. stor. aj pivovarníctvom a hrnčiarstvom. Archeologické nálezy: neolitické sídlisko lengyelskej kultúry, eneolitické sídlisko s kanelovanou keramikou, medený sekeromlat s jednostrannou tuľajkou z neskorého eneolitu. V chotári obce je pozorovateľný najsevernejší úsek tzv. spečeného valu. Stavebné pamiatky: evanjelický kostol augsburského vyznania (pôvodne gotický z 1459, eklekticky prestavaný v 19. stor.) s opevnením (2. pol. 15. stor.), so zvonicou (1782) a s chráneným stromom, tzv. tolerančnou lipou (1782); klasicistický rímskokatolícky Kostol všetkých sv. (1794); Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie (1879); v blízkosti obce pivnice vyhĺbené do tufu (pravdepodobne 18. – 19. stor.).

Jablonové

Jablonové — obec v okrese Bytča v Žilinskom kraji v doline Hradnianskeho potoka v Súľovských vrchoch, 330 m n. m.; 899 obyvateľov (2018). V záp. časti mierne modelovaný reliéf, vo vých. časti výrazne vystupujú odolné paleogénne súľovské zlepence. Čiastočne odlesnené územie. Do chotára zasahuje národná prírodná rezervácia Súľovské skaly.

Obec písomne doložená 1268 ako Jabluna, 1400 Jablonowa, 1405 Jablonowe, 1458, 1469, 1498, 1526 Jablonowe, 1560 Jablonow, 1584, 1586 Jablonowe, 1712 Jablonove, 1773 Jablonove, Jablonowe, 1786 Jablonowe, 1808 Jablonova, Jabloňowé, 1863 Jablonové, 1873 – 77 Jablonove, 1882 – 88 Jablonfalva, 1892 – 1902 Jablonófalu, 1907 – 13 Almásfalu, 1920 Jablonové. Patrila zemanom, neskôr panstvu Súľov a Maršovskovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické pamiatky: osídlenie lužickej a púchovskej kultúry, ranostredoveké sídlisko a hrádok z 12. – 13. stor. Stavebné pamiatky: neskorobaroková socha sv. Jána Nepomuckého (2. pol. 18. stor.).

Jablonové

Jablonové — obec v okrese Malacky v Bratislavskom kraji na rozhraní Záhorskej nížiny a Malých Karpát, 230 m n. m.; 1 285 obyvateľov (2018). Mierne zvlnený povrch na viatych pieskoch a štvrtohorných uloženinách Záhorskej nížiny miestami s borovicou nadobúda na odolnejších horninách Malých Karpát charakter vrchoviny s bukmi.

Obec písomne doložená 1206, 1208, 1216 ako Jablan, 1231 Yablan, 1773 Almás, Apfels-Pach, Jablonowe, 1786 Almásch, Apfelbach, Jablonow, 1808 Almás, Apfelsbach, Jabloňov, 1863 – 1907 Almás, 1913 Pozsonyalmás, 1920 Jablonové. Patrila pánom zo Svätého Jura a Pezinka, od 1533 Serédiovcom, neskôr plaveckému panstvu (Malacky). V 17. stor. tam bola sklárska huta. R. 1686 obec vyplienili Turci, 1708 vypálili cisárski žoldnieri, 1842 takmer celá vyhorela. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a výrobou dreveného náradia. Archeologické nálezy: slovanské sídlisko z 8. – 9. stor. Stavebné pamiatky: barokový rímskokatolícky Kostol sv. Michala archanjela (1679), fara (začiatok 19. stor.) s pamätnou izbou národovca Jána Galbavého (*1800, †1884), ktorý tam 1838 – 84 pôsobil a je pochovaný na miestnom cintoríne.

Jablonov nad Turňou

Jablonov nad Turňou, Szádalmás — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji v juž. časti Slovenského krasu v Turnianskej kotline, 240 m n. m.; 766 obyvateľov; 17,7 % slovenskej, 79,4 % maďarskej národnosti (2018). Na nive Turne rovinný reliéf, ktorý v oblasti okolitých krasových planín nadobúda charakter vrchoviny s teplomilným dubovým lesom, ostatné územie je prevažne odlesnené.

Obec písomne doložená 1332 – 35 ako Almas, Alma, 1430, 1561, 1578, 1598 Almas, 1773 Almás, 1786 Almásch, 1808, 1863 Almás, 1873 – 82 Tornaalmás, 1888 – 1902 Almás, 1907 – 13 Szádalmás, 1920 Jablonov, 1927 – 38 Jablonov nad Turnou, 1945 – 48 Jablonov nad Turnou, Szádalmás, 1948 – 73 Jablonov nad Turnou, 1973 Jablonov nad Turňou. Pôvodne patrila panstvu Turňa, neskôr Bebekovcom, od 16. stor. neďalekému panstvu Szádvár (dnes na území Maďarska). R. 1938 – 45 bola pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, vinohradníctvom a ovocinárstvom. Ojedinelé archeologické nálezy z mladšej bronzovej doby z krasovej oblasti (Planina, Priepasť). Stavebné pamiatky: gotický rímskokatolícky Kostol Sv. Trojice (2. pol. 14. stor., rozšírený 1500), klasicistický evanjelický kostol (koniec 18. stor.), baroková Kaplnka sv. Anny (1. pol. 18. stor.).

Jablonovský, František

Jablonovský, František (Fero), 29. 7. 1956 Modra — slovenský typograf, karikaturista, ilustrátor a publicista.

V tvorbe sa venuje kreslenému humoru a karikatúre, knižnej typografii a grafickému dizajnu. Spoluzakladateľ Slovenskej únie karikaturistov. Vydal niekoľko zbierok kresleného humoru, napr. Poďme teda do Európy (1990), Bratislava (2000), To je ale veľké nedorozumenie (1992), Amerika za 500 (1992) a i. Zaoberá sa aj organizovaním výstav kresleného humoru i výskumom dejín karikatúry na Slovensku (spracoval a knižne vydal dielo Jozefa Scheka).

Jabloňový chrbát

Jabloňový chrbát, rus. Jablonovyj chrebet, oficiálny prepis Jablonovyj hrebet, — horský chrbát v ázijskej časti Ruska v Zabajkalsku tiahnuci sa v smere juhozápad – severovýchod; dĺžka okolo 650 km, šírka 20 – 120 km. Reliéf stredohorského charakteru, maximálna výška 1 678 m n. m. Budovaný najmä žulami, kryštalickými bridlicami a pieskovcami. Mierne svahy, ploché vrcholy pokryté kamenistými sutinami. Jabloňový chrbát tvorí rozvodie medzi úmorím Tichého a Severného ľadového oceána. Výrazne kontinentálne podnebie s dlhými studenými zimami a krátkymi letami, priemerná teplota vo vyšších nadmorských výškach v januári -25 °C až -35 °C, v júli menej ako 15 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 300 – 500 mm. Do 1 200 – 1 400 m n. m. sú svahy pokryté smrekovcovou alebo smrekovcovo-limbovou tajgou, na juž. svahoch borovicové lesy, vrcholové časti pokryté horskou tundrou. Ťažba hnedého uhlia, chromitov, rúd zlata a i. Cez Jabloňový chrbát vedie Transsibírska magistrála.

Jabłoński, Henryk

Jabłoński [-loň-], Henryk, 27. 12. 1909 Stary Waliszew, Lodžské vojvodstvo – 27. 1. 2003 Varšava — poľský politik a historik. Od 1931 člen Poľskej socialistickej strany (PPS). Počas 2. svet. vojny bojoval v Nórsku, neskôr sa zúčastnil odboja v juž. Francúzsku (tzv. vichyjskom). Po návrate do vlasti 1945 člen Štátneho národného výboru, 1946 – 48 pôsobil vo vysokých funkciách v PPS, od 1948 v Poľskej zjednotenej robotníckej strane (PZPR), člen jej Ústredného výboru a od 1971 politbyra. R. 1947 – 72 poslanec Sejmu. Od 1948 prof. na Varšavskej univerzite, od 1952 člen Poľskej akadémie vied (PAN). R. 1965 – 72 minister školstva, resp. vysokého školstva, na čele rezortu sa podieľal na čiastočne antisemitsky motivovanej politickej čistke akademickej obce po marci 1968 (medzi vylúčenými študentmi bol aj A. Michnik). R. 1972 – 85 predseda Štátnej rady PĽR (prezident).

Jablunkov

Jablunkov — mesto v Česku v Moravskosliezskom kraji v okrese Frýdek-Místek v blízkosti hranice s Poľskom v Jablunkovskej brázde na rieke Olše, najvýchodnejšie položené mesto štátu; 5,6 tis. obyvateľov (2018, okolo 22 % poľskej menšiny). Priemysel kovoobrábací, stavebných materiálov, drevospracujúci, potravinársky. Najstaršie osídlenie sa asi v 12. stor. vyvinulo okolo hradiska, 1447 zničené a presunuté juž. na miesto dnešného Jablunkova (prvýkrát písomne doložené 1523). Od 1532 mesto. V 16. stor. rozvoj súkenníctva, 1621 tam boli mlyn a píla. Okolo 1730 rozvoj tkáčstva a plátenníctva, na začiatku 19. stor. pestovanie a spracovanie ľanu. Klimatické miesto a sanatórium (30. roky 20. stor.). Stavebné pamiatky: Kostol božského tela Kristovho (barokový zo 17. stor., prestavaný v 1. pol. 20. stor.), meštiansky, tzv. Kniežací dom (16. stor.), kláštor alžbetínok (1928 – 32), barokový stĺp Immaculaty (1655), funkcionalistická budova pľúcneho sanatória (1933 – 35) s rozsiahlym parkom a s arborétom so sochami V. Makovského. V blízkosti obce zvyšky pevnosti Jablunkovské šance (→ Jablunkovský priesmyk). Múzeum těšínskeho regiónu.

Jablunkovské medzihorie

Jablunkovské medzihorie, česky Jablunkovské mezihoří — geomorfologický celok patriaci do oblasti Západné Beskydy na hranici Slovenska a Česka v blízkosti hranice s Poľskom. Väčšina územia sa rozprestiera v Česku (Sliezsku), na Slovensko zasahuje juhovýchodným okrajom. Budovaný silno zvrásnenými paleogénnymi flyšovými pieskovcami, ílovcami a zlepencami. Prevláda hladko modelovaný vrchovinný reliéf, najvyššie vrchy presahujú 800 m n. m., najvyšší vrch Gírová, 840 m n. m. (na českej strane). Územím prechádza rozvodie Čierneho mora (vody doň odvádza Čierňanka, ľavostranný prítok Kysuce) a Baltského mora (vody doň odvádza rieka Olše). Nižšie časti pohoria patria do mierne teplej, vyššie časti do chladnej klimatickej oblasti s teplotami v januári -5 °C až -6 °C, v júli 14 °C až 16 °C a s ročným úhrnom zrážok 900 – 1 000 mm. Prevládajúcim pôdnym typom je kambizem. Záp. časť je väčšinou zalesnená, odlesnené územia sa využívajú ako lúky, pasienky a orná pôda. Zvyšky roztrateného osídlenia.

Jablunkovský priesmyk

Jablunkovský priesmyk — priesmyk v zníženom území medzi Moravsko-sliezskymi Beskydami a Jablunkovským medzihorím, 553 m n. m. Vedie ním dôležitá cestná i železničná komunikácia spájajúca Česko (ostravskú oblasť) so Slovenskom; železnica ho prekonáva 670 m dlhým tunelom s elektrifikovanou traťou. Cez Jablunkovský priesmyk prechádzali od staroveku významné obchodné cesty (nálezy rímskych mincí), pravdepodobne ním viedla jedna z vetiev Jantárovej cesty a v 13. stor. soľná cesta, ktorou sa prepravovala soľ z Wieliczky. Od 15. stor. je tam písomne doložená obchodná tzv. Medená cesta (spájala Uhorsko a Sliezsko), ktorá nadobudla väčší význam v 1. polovici 16. stor., keď slúžila najmä na prepravu medi z turzovsko-fuggerovských baní a hút na Slovensku do poľského Vroclavu. Na ochranu cesty pred kurucmi a Turkami tam bol od 1578 budovaný systém opevnení (pevností a zemných fortifikačných prvkov) nazývaný šance. Systém bol postupne rozširovaný a posilňovaný, 1602 opravený, 1638 zničený pri uhorskom vpáde, následne obnovený, od 1678 tam sídlila stála vojenská posádka, v pol. 18. stor. značne prestavaný. Vojenská posádka tam sídlila až do 1829, následne boli v 2. polovici 19. stor. pevnosti opustené. Hlavná časť systému sa nachádzala v Jablunkovskom priesmyku (Jablunkovské šance), druhú časť tvorila pevnosť na kopci Kempa (Hajducké šance) nad obcou Bukovec (okres Frýdek-Místek) na hraniciach s Poľskom s Malopoľským vojvodstvom, tretia časť bola na území Slovenska pri obci Čierne (okres Čadca, Hrnčiarske šance). Čiastočne sa zachovali zvyšky hlavnej pevnosti v Jablunkovskom priesmyku (Jablunkovské šance) v katastri obce Mosty u Jablunkova (okres Frýdek-Místek).

Jaborník, Ján

Jaborník, Ján, 27. 5. 1942 Bratislava – 22. 5. 2010 tamže — slovenský teatrológ a divadelný historik. R. 1968 absolvoval štúdium divadelnej vedy na VŠMU v Bratislave, počas štúdia (1965 – 69) pôsobil ako dramaturg činohry Divadla J. Záborského (DJZ) v Prešove. Od 1969 pracovník Divadelného ústavu (resp. Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie), 1979 – 2010 pôsobil na VŠMU (do 1987 externe, 1990 – 98 vedúci Katedry divadelnej vedy, dnes Katedra divadelných štúdií), súčasne 1999 – 2010 vedúci Oddelenia divadelnej dokumentácie a informatiky Divadelného ústavu v Bratislave. Ako divadelný kritik sa zameriaval na slovenské činoherné divadlo s osobitným zreteľom na mimobratislavské divadlá (DJZ a Divadlo A. Duchnoviča v Prešove, Štátne divadlo Košice, Divadlo J. G. Tajovského vo Zvolene, Slovenské komorné divadlo v Martine, Divadlo A. Bagara v Nitre, Jókaiho divadlo v Komárne a jeho scéna Thália v Košiciach). Spolupracoval aj s ochotníckym divadlom (hodnotiteľ a člen porôt). Od 1979 zostavovateľ ročenky Slovenské divadlá v sezóne... Autor recenzií v časopisoch Film a divadlo, Javisko, Slovenské divadlo a odborných štúdií o vývine a smerovaní slovenských profesionálnych činoherných súborov, portrétov osobností a i. Spoluautor výstavy o dejinách slovenského divadelníctva Divadlo – vášeň, telo, hlas v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave (2005).

jabotikaba

jabotikaba [ža-; indiánske jazyky > port.], Myrciaria cauliflora, jabuticaba — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď myrtovité. Do 12 m vysoký vždyzelený strom pochádzajúci z juhových. Brazílie, Paraguaja a zo severových. Argentíny, ktorého kôra sa odlupuje vo veľkých šupinách. Má lesklé tmavozelené protistojné listy s krátkymi chĺpkatými stopkami a drobné biele kvety s početnými tyčinkami, plod tmavofialová až čierna jedlá bobuľa; kvety a plody vyrastajú v čase kvitnutia či dozrievania plodov od koreňov až po korunu priamo na kmeni alebo na konárikoch (→ kauliflória).

Jacko, Jozef

Jacko, Jozef, 15. 3. 1928 Petrovany, okres Prešov – 2. 9. 2004 tamže — slovenský jazykovedec. R. 1954 – 59 pôsobil na Vysokej škole pedagogickej v Prešove, 1959 – 61 na Pedagogickom inštitúte v Košiciach, 1962 – 96 na Pedagogickej fakulte v Prešove Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach (1990 – 91 prodekan), od 1997 na Prešovskej univerzite; 1992 prof. R. 1990 – 95 člen Akreditačnej komisie pri vláde SR. Zaoberal sa súčasnou spisovnou slovenčinou, najmä gramatickou stavbou jazyka, lexikológiou, onomastikou, jazykovou výchovou a teóriou vyučovania spisovnej slovenčiny. Autor učebnice Slovenská morfológia v škole (1974), spoluautor učebníc Slovenský jazyk a sloh pre poslucháčov učiteľstva I. stupňa základnej školy (1983) a Teória vyučovania slovenského jazyka (1984).

Jacko, Stanislav

Jacko, Stanislav, 12. 12. 1939 Miklušovce, okres Prešov — slovenský geológ. R. 1963 – 2006 pôsobil na Baníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach (dnes Fakulta baníctva, ekológie, riadenia a geotechnológií), 1989 – 91 vedúci Katedry geológie a mineralógie (dnes Ústav geovied), od 1997 vedúci oddelenia regionálnej a štruktúrnej geológie, 1994 – 96 prodekan fakulty pre vedeckovýskumnú činnosť a zahraničné styky; 1993 profesor. Zaoberá sa aplikovanou a štruktúrnou geológiou, geologickým prieskumom, petrológiou metamorfitov, regionálnou geológiou Záp. Karpát (najmä mikrostavbou a zmenami chemizmu v strižných zónach na styku gemerika s veporikom Čiernej hory) a krajinnou geopropagáciou. Autor a spoluautor viac ako 90 vedeckých prác, vysokoškolskej učebnice, 4 skrípt a 2 monografií, napr. Geológia ČSSR I (1984) a Štruktúrna geológia I (1999), mnohých odborných a populárnych článkov a recenzií, ako aj 8 geologických máp podrobných mierok. Člen viacerých odborných asociácií a združení, 1976 – 78 pôsobil ako československý expert v Ugande a 1988 – 96 ako expert UNESCO pre štruktúrnu geológiu a geologické mapovanie. Nositeľ viacerých ocenení.

jack russell teriér

jack russell teriér [džek rasel] — plemeno psa zo skupiny teriérov vyšľachtené v 19. stor. v Devone v Anglicku na lov potkanov a líšok reverendom Johnom Russellom (*1795, †1883), ktorý bol známy aj ako poľujúci farár (podľa jeho prezývky Jack a priezviska je plemeno nazvané); Medzinárodnou kynologickou federáciou uznané 1990. Výška v kohútiku 25 – 30 cm, hmotnosť 4 – 9 kg. Má krátke rovné svalnaté končatiny, dlhý ňufák a tvrdú hustú priliehavú, spravidla bielu, na tvári a ušiach zvyčajne hnedú či čiernu hladkú alebo drôtovitú hrubú srsť a na tvári zvyčajne biely pruh. Inteligentný a dobre ovládateľný spoločenský pes, potrebuje však dostatok pohybu; v súčasnosti veľmi obľúbený.

Jackson

Jackson [džek-] — mesto v USA, hlavné mesto štátu Mississippi na rieke Pearl (ústi do Mexického zálivu); 169-tis. obyvateľov, metropolitná oblasť 576-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky (výroba poľnohospodárskych strojov), kovoobrábací, nábytkársky, potravinársky, chemický. Dopravná križovatka, medzinárodné letisko Jackson-Evers. Významné obchodné stredisko nielen priľahlej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie bavlníka), ale i celého štátu Mississippi.

Pôvodne obchodná stanica LeFleur’s Bluff (založená 1792), mesto založené 1821, od 1822 hlavné mesto štátu Mississippi, nazvané podľa amerického prezidenta A. Jacksona. R. 1863 tam počas americkej občianskej vojny utrpeli vojská Konfederácie jednu z najväčších porážok, následne obsadené vojskami Únie a vypálené. Objavenie ložísk zemného plynu (1930) napomohlo rozvoj priemyslu. Stavebné pamiatky: vládna budova Mississippi State Capitol (1903), neoklasicistická radnica (1846), v centre mesta zachovaných niekoľko pôvodných obytných domov z 19. – zač. 20. stor. (napr. The Oaks House, 1853, dnes múzeum), hotel King Edward (1923) a i. Viacero múzeí (napr. prírodovedné múzeum, National Museum of Wildlife Art, otvorené 1987), škôl a univerzít (napr. Štátna univerzita v Jacksone, 1877; University of Mississippi Medical Center, 1955). V blízkosti, na rozlohe 89 ha, sa nachádza model riečnej panvy Mississippi slúžiaci na štúdium povodia.

Jackson, Donald

Jackson [džek-], Donald, 2. 4. 1940 Oshawa, provincia Ontario — kanadský krasokorčuliar. Majster sveta 1962, na majstrovstvách sveta 1959 a 1960 získal striebornú medailu, na zimných olympijských hrách 1960 bronzovú medailu.

Jackson, Michael

Jackson [džek-], Michael (Joseph), 29. 8. 1958 Gary, Indiana – 25. 6. 2009 Los Angeles, Kalifornia — americký černošský spevák (soul, pop, rock, disco, new jack swing), skladateľ, textár, tanečník a producent populárnej hudby. Od detstva účinkoval v súrodeneckej skupine Jackson Five. R. 1971 nahral prvú úspešnú sólovú baladu Got To Be There, ktorou obsadil 4. miesto v americkej hitparáde. Až do konca 70. rokov 20. stor. pôsobil súčasne ako člen skupiny i samostatne ako sólový spevák. R. 1978 debutoval vo filmovej verzii muzikálu The Wiz, v ktorom účinkovala aj D. Rossová. V spolupráci s Q. Jonesom (1979 sa stal jeho producentom) vydal prvý album Off the Wall (1979), v ktorom sa predstavil ako zrelý sólový spevák s charakteristickým hlasom využívajúcim falzet, s výrazným rytmicko-melodickým cítením i so schopnosťou spojiť funk, pop a disco. Dosiahol prvé priaznivé ohlasy hudobnej kritiky, ako aj výrazný komerčný úspech (predalo sa viac ako 10 mil. kusov), titulná rovnomenná skladba sa umiestnila na 7. mieste amerických hitparád a ďalšie piesne (Rock With You, Don’t Stop Til You Get Enough, She’s Out Of My Life) na popredných miestach. Jackson sa tak stal prvým umelcom z oblasti populárnej hudby, ktorého 4 piesne z jedného albumu sa stali hitmi; za nahrávku piesne Don’t Stop Til You Get Enough získal 1980 svoju prvú cenu Grammy. Jeho umelecky i komerčne najúspešnejším albumom sa stal Thriller (1982) predstavujúci syntézu viacerých štýlov: balady (napr. The Girl is Mine, naspievaná s P. McCartneym), funk-disca (napr. Billie Jean) a heavy metalu (napr. Beat it). V krátkom čase sa dostal na vrchol svet. rebríčkov (napr. v USA sa udržal na 1. mieste 37 týždňov a predalo sa viac ako 45 mil. kusov; stal sa najpredávanejším albumom na svete) a do prvej desiatky americkej hitparády sa z neho dostalo až 7 hitov (napr. Thriller, Billie Jean, Wanna Be Startin’ Somethin’). Prostredníctvom MTV začal Jackson nakrúcať krátke videoklipy svojich piesní (v spolupráci s filmovým režisérom Johnom Landisom, *1950), v ktorých účinkoval v titulných úlohách ako spevák i tanečník a podieľal sa aj na ich choreografii. Jeho popularitu znásobili videoklipy piesní Billie Jean, Beat it a Thriller, ako aj krátke filmy Captain EO (1986), Moonwalker (1988), Ghosts (1997), Man in Black (2002) a Michael Jackson’s This Is It (2009), ktoré presvedčivo dokumentujú jeho schopnosť interpretačne syntetizovať viaceré štýly populárnej hudby, ako aj originálne tanečné umenie. Ďalšie Jacksonove albumy Bad (1987), Dangerous (1991), HIStory (1995) a Invincible (2001) už komerčný úspech Thrilleru nedosiahli. Počas svojej kariéry však predal okolo 600 mil. nahrávok. Popri skupine The Beatles a E. Presleym najvýraznejšie ovplyvnil súčasnú populárnu hudbu a tanečným stvárnením zmenil spôsob jej vnímania. Nositeľ mnohých významných ocenení, napr. Grammy a American Music Awards (obidve viacnásobne).

Jackson, Peter

Jackson [džek-], Peter, 31. 10. 1961 Pukerua Bay, dnes súčasť mesta Porirua — novozélandský režisér, scenárista a producent. Už ako 9-ročný začal nakrúcať videofilmy, svoj prvý krátky film Údolie (The Valley, 1976) režíroval ako 15-ročný. R. 1983 začal nakrúcať s podporou rodičov svoj prvý dlhometrážny film, hororovú komédiu Bad Taste – Vesmírni kanibali (Bad Taste, 1987) o votrelcoch z vesmíru rozhodnutých zmeniť Zem na stánok rýchleho občerstvenia. Aj jeho ďalšie filmy vynikali čiernym humorom, Jacksonov charakteristický prístup k žánru komediálneho hororu si našiel obdivovateľov v zahraničí, a najmä v USA. S cieľom nakrútiť strašidelný horor Prízraky (The Frighteners, 1996) vybudoval na Novom Zélande štúdio na špeciálne efekty, neskôr získal na financovanie svojej adaptácie trilógie J. R. R. Tolkiena Pán prsteňov americkú spoločnosť New Line Productions. Jeho séria filmov Pán prsteňov: Spoločenstvo prsteňa (The Lord of the Rings: The Fellowship of the Ring, 2001), Pán prsteňov: Dve veže (The Lord of the Rings: The Two Towers, 2002) a Pán prsteňov: Návrat kráľa (The Lord of the Rings: The Return of the King, 2003) získala množstvo medzinárodných ocenení, o. i. 17 Oscarov. Za najúspešnejšie, tretie pokračovanie tejto ságy Jackson získal Oscara za réžiu, za najlepší adaptovaný scenár a za najlepší film. Stal sa nástupcom tvorcov fantazijných (fantasy) filmov – S. Spielberga a G. Lucasa. Bol autorom scenárov i producentom všetkých svojich filmov a vo väčšine z nich účinkoval aj ako herec. Ďalej režíroval filmy Braindead – Živí mŕtvi (Braindead, 1992), Nebeské stvorenia (Heavenly Creatures, 1994), King Kong (2005), Pevné puto (The Lovely Bones, 2009), trilógiu Hobit: Neočakávaná cesta (The Hobbit: An Unexpected Journey, 2012), Hobit: Smaugova pustatina (The Hobbit: The Desolation of Smaug, 2013), Hobit: Bitka piatich armád (The Hobbit: The Battle of the Five Armies, 2014) a i.

Jackson, Samuel L.

Jackson [džek-], Samuel L. (Leroy), 21. 12. 1948 Washinghton — americký herec. Začínal v divadle, od 1977 pôsobil v divadelnom súbore Negro Ensemble Company v New Yorku. Vo filme debutoval 1973 a po sporadických filmových príležitostiach sa postupne objavil v štyroch filmoch, ktoré režíroval Spike Lee (*1957). Najmä dráma Horúčka džungle (Jungle Fever, 1991), v ktorej stvárnil postavu narkomana Gatora, znamenala prelom v jeho hereckej kariére a získal za ňu cenu za herecký výkon na MFF v Cannes (1991). V 90. rokoch 20. stor. sa zaradil k najvýznamnejším černošským predstaviteľom amerického filmu. Preslávil sa najmä v úlohe svojrázneho zabijaka Julesa Winnfielda v kultovom filme režiséra Q. Tarantina Pulp Fiction – Historky z podsvetia (Pulp Fiction, 1994), ale aj v úlohe politického väzňa v televíznej dráme Proti múru (Against the Wall, 1994) i priekupníka so zbraňami v kriminálnom filme Q. Tarantina Jackie Brownová (Jackie Brown, 1997), za ktorý získal Strieborného medveďa za herecký výkon na MFF v Berlíne (1998). Stal sa vyhľadávaným predstaviteľom akčných hrdinov. Ďalej účinkoval vo filmoch Ragtime (R., 1981), Cesta do Ameriky (Coming to America, 1988), Konaj správne (Do the Right Thing, 1989), Veľký návrat (The Return of Superfly, 1990), Vysoká hra patriotov (Patriot Games, 1992), Jurský park (Jurassic Park, 1993), Stratený Izaiáš (Losing Isaiah, 1995), Kedy zabiť (A Time to Kill, 1996), Sféra (Sphere, 1998), Zradná hlbočina (The Deep Blue Sea, 1999), Krvavá voľba (Rules of Engagement, 2000), Drsný Shaft (Shaft, 2000), Zelené peklo (Basic, 2003), Hady v lietadle (Snakes on a Plane, 2006), Izba 1408 (1408, 2007), Iron Man (2008), Nemysliteľné (Unthinkable, 2010), Iron Man 2 (2010) a i.

Jackson, Thomas Jonathan

Jackson [džek-], Thomas Jonathan, 21. 1. 1824 Clarksburg, West Virginia – 10. 5. 1863 Guiney’s Station, pochovaný v Lexingtone, Virginia — americký generál. Absolvoval vojenskú akadémiu vo West Pointe (1846), vyznamenal sa počas mexickej vojny (1846 – 48). Po odchode z armády učil na virgínskej vojenskej akadémii (1851 – 61). Počas občianskej vojny v USA bol vymenovaný za brigádneho generála (druhý najvýznamnejší generál Konfederácie po R. E. Leem). Zaslúžil sa o víťazstvo v bitke pri riečke Bull Run v júli 1861 (odvtedy nazývaný generál Stonewall, Kamenná stena) i v druhej bitke v auguste 1862. Zvíťazil v bitke pri Fredericksburgu (Virginia) v decembri 1862. Rozhodujúcim útokom prelomil línie armády Únie pri Chancellorsville (Va.) v apríli 1863. Zomrel na následky zranenia po streľbe jednej z vlastných stráží.

Jacksonová, Glenda

Jacksonová [džek-] (Jackson), Glenda, 9. 5. 1936 Birkenhead, grófstvo Merseyside — anglická herečka. Herectvo študovala na Kráľovskej akadémii dramatických umení v Londýne. Začínala ako herečka na provinčných scénach, 1964 sa stala členkou Kráľovskej shakespearovskej spoločnosti (Royal Shakespeare Company), neskôr experimentálneho súboru Theatre of Cruelty, v inscenácii ktorého vynikla v úlohe Charlotty Cordayovej v hre P. Weissa Marat-Sade. Túto postavu stvárnila aj vo svojom filmovom debute. Svetovú slávu jej priniesli úlohy vo filmoch Zaľúbené ženy (Women in Love, 1969), v ktorom za úlohu výstredne vášnivej Gudrun Brangwenovej získala Oscara (1971), a Milovníci hudby (The Music Lovers, 1970), v ktorom stvárnila frustrovanú nymfomanskú manželku P. I. Čajkovského. V komédii Na úrovni (A Touch of Class, 1973) získala za postavu rozvedenej Angličanky Vicki Alessiovej 1974 cenu za herecký výkon na MFF v San Sebastiane i druhého Oscara. Vynikla aj v úlohe legendárnej herečky Sarah Bernhardtovej vo filme Neuveriteľná Sarah (The Incredible Sarah, 1975), hašterivej kráľovnej v televíznom miniseriáli Alžbeta R. (Elizabeth R, 1971), nešťastne vydatej Heddy Gablerovej vo filme Hedda (H., 1975, podľa drámy H. Ibsena) i vo filme Mária, kráľovná Škótska (Mary, Queen of Scots, 1971). Ďalej účinkovala vo filmoch Mizerná nedeľa (Sunday, Bloody Sunday, 1971), Aféra admirála Nelsona (A Bequest to the Nation, 1973), Romantická Angličanka (The Romantic Englishwoman, 1974), Rodinný lekár (House Calls, 1978), Zdravie (Health, 1980), Toho doktora chcem za ženu (Beyond Therapy, 1987), Posledný tanec Salome (Salome’s Last Dance, 1988), Dúha (The Rainbow, 1989), Kráľ vetra (King of the Wind, 1989), v televíznych filmoch Dom Bernardy Alby (The House of Bernarda Alba, 1991), Tajný život sira Arnolda Baxa (The Secret Life of Sir Arnold Bax, 1992), Prines mi slnečný svit: Srdce a duša Erica Morecamba (Bring Me Sunshine: The Heart and Soul of Eric Morecambe, 1998) a i. Popri hereckej profesii sa aktívne venovala politickej činnosti, 1992 bola zvolená za Labouristickú stranu (Labour Party) do britského parlamentu.

Jacksonová, Mahalia

Jacksonová [džek-] (Jackson), Mahalia, 26. 10. 1911 New Orleans, Louisiana – 27. 1. 1972 Evergreen, Illinois — americká černošská gospelová speváčka (kontraalt), nazývaná kráľovná gospelu (Gospel Queen). Vyrástla v hudobníckej rodine. Od detstva spievala v kostole kongregácie svojho otca, kazateľa baptistickej cirkvi. R. 1927 odišla do Chicaga, kde sa uplatnila ako speváčka v zbore kostola salemskej baptistickej cirkvi, od 1932 spievala v profesionálnom putovnom zbore Johnson Gospel Singers. V pol. 30. rokov 20. stor. nadviazala 14-ročnú spoluprácu s klaviristom a skladateľom Thomasom Andrewom Dorseym (*1899, †1993) a interpretovala mnohé jeho piesne, napr. Peace in the Valley (1937). Preslávila sa nahrávkou piesne Move on up a little higher (1947) od Williama Herberta Brewstera (*1897, †1987), ktorej sa predalo takmer 8 mil. kusov. Nahrávkou piesne Let the Power of the Holy Ghost fall on me (1949) získala Grand Prix du Disque Francúzskej akadémie. Vzápätí úspešne koncertovala napr. v Carnegie Hall v New Yorku (1950), neskôr sa predstavila v Dánsku, vo Francúzsku a v Spojenom kráľovstve. V 2. pol. 50. rokov 20. stor. účinkovala v mnohých rozhlasových a televíznych programoch v Chicagu. R. 1958 nahrala s orchestrom D. Ellingtona piesne The Twenty – Third Psalm a Come Sunday z jeho suity Čierna, hnedá a béžová (Black, Brown and Beige, 1943). Spievala aj pri významných politických udalostiach, napr. pri príležitosti narodenín amerického prezidenta D. D. Eisenhowera v Bielom dome (1959) i pri inaugurácii amerického prezidenta J. F. Kennedyho (1961). Svojím vokálnym umením sa zaslúžila o prepojenie viacerých prúdov americkej populárnej hudby (napr. gospelu a soulu), gospel interpretovala nielen v chrámoch, ale aj v koncertných sálach. Jacksonová sa podieľala na presadzovaní občianskych práv amerických černochov napr. gospelovým pásmom Čierne jasličky (Black Nativity, 1961) od J. L. Hughesa, ktoré sa počas trojročného turné (1962 – 65) s veľkým ohlasom uvádzalo v Európe. Jej zvučný, výrazovo bohatý hlas s prirodzeným vibratom a s istotou vo všetkých registroch sa uplatnil aj v mnohých nahrávkach na hudobných nosičoch, jej autentický, elektrizujúci prejav je zachytený v dokumentárnom filme Jazz on a Summer’s Day, ktorý vznikol 1958 na džezovom festivale (Newport Jazz Festival) v Newporte (Rhode Island).

Jacksonville

Jacksonville [džeksonvil] — prístavné mesto v USA v severovýchodnej časti štátu Florida na rieke Saint Johns v blízkosti jej ústia do Atlantického oceána; 892-tis. obyvateľov, aglomerácia 1,505 mil. obyvateľov (najľudnatejšie mesto Floridy, 2017). Stredisko priemyslu, obchodu a finančníctva. Priemysel potravinársky (najmä spracovania ovocia a zeleniny), rybný, tabakový, papiernický, drevársky, lodný, chemický, sklársky, strojársky. Dopravná križovatka, prístav dostupný námorným lodiam. Stredisko turistiky a rekreácie.

Založené 1822 a nazvané podľa amerického prezidenta A. Jacksona. Počas americkej občianskej vojny bolo niekoľkokrát obsadené, 1901 zničené požiarom. Stavebné pamiatky: v centre mesta viaceré stavby zo začiatku 20. stor. v štýle historizmu; množstvo mrakodrapov z 2. pol. 20. stor., napr. Bank of America Tower (1990), Modis Building (1972 – 74), Riverplace Tower (1967); mosty, napr. Main Street Bridge (1941), Dames Point Bridge (1985 – 89), Fuller Warren Bridge (1990 – 2002). Množstvo verejných parkov, napr. Tree Hill Nature Center, kde sa nachádza edukačné environmentálne stredisko. Viacero divadiel (Theatre Jacksonville, otvorené 1919; Florida Theatre, 1927; Riverside Theatre, 1929; a i.), múzeí a galérií (námorná, súčasného umenia a i.). Viaceré univerzity.

Jacob, François

Jacob [žakob], François, 17. 6. 1920 Nancy – 19. 4. 2013 Paríž — francúzsky biológ a lekár. Od 1950 pôsobil v Pasteurovom ústave v Paríži, 1950 – 56 vedecký pracovník, asistent A. M. Lwoffa, 1956 – 60 vedúci laboratória, 1960 – 91 vedúci Oddelenia bunkovej genetiky, 1965 – 92 súčasne na Collège de France; 1964 profesor. Zaoberal sa najmä výskumom genetickej informácie baktérií a bakteriofágov, opísal mechanizmus konjugácie baktérií a ich kruhovú DNA; od 1958 sa spolu s J. L. Monodom venoval štúdiu regulácie syntézy bakteriálnych enzýmov (→ Jacobova-Monodova hypotéza), zaslúžil sa o objav regulačných génov, ktoré v závislosti od vonkajších podmienok ovplyvňujú aktivitu štruktúrnych génov, čo vedie k zmene produkcie indukovateľných enzýmov bunky (napr. β-galaktozidáza); taktiež opísal úlohu mediátorovej ribonukleovej kyseliny (mRNA) v procese proteosyntézy; od 1970 sa zapodieval najmä štúdiom genetických vlastností cicavčích buniek. Autor a spoluautor viacerých publikácií, napr. Logika života, história dedičnosti (La logique du vivant, une histoire de ľhérédité, 1970), a vyše 200 odborných článkov. Nobelova cena za fyziológiu a medicínu (1965; s A. M. Lwoffom a J. L. Monodom) za objav genetickej regulácie syntézy enzýmov a vírusov.

Jacobi, Friedrich Heinrich

Jacobi [-ko-], Friedrich Heinrich, 25. 1. 1743 Düsseldorf – 10. 3. 1819 Mníchov — nemecký filozof a literát, významný predstaviteľ nemeckého osvietenstva a dobového kultúrneho života. Pôvodne obchodník, neskôr pôsobil ako úradník a profesor filozofie, 1807 – 12 prezident Bavorskej akadémie vied. Jeho sídlo v Pampelforte (dnes súčasť Düsseldorfu) sa stalo jedným z centier vtedajšieho nemeckého duchovného života. Reagoval na ranú filozofiu I. Kanta a F. Schellinga. Známym sa stal po vydaní práce O Spinozovom učení v listoch pánovi Mojžišovi Mendelssohnovi (Über die Lehre des Spinoza in Briefen an den Herrn Moses Mendelssohn, 1785). Kriticky naňho reagovali najmä J. G. Fichte a G. W. F. Hegel. Jacobi, podobne ako I. Kant, kriticky nadviazal na učenie D. Huma a v práci D. Hume. O viere alebo idealizmus a realizmus (D. Hume. Über den Glauben, oder Idealismus und Realismus, 1787) sa pokúsil vytvoriť systém teoreticko-poznávacieho realizmu. Kantovo učenie o veci osebe podrobil dôraznej kritike. Po celý život bol zástancom "viery" (Glauben) v Boha, ktorého jestvovanie filozofický rozum nemôže dokázať. Skutočnosť je daná najmä zjavením, vierou. Zmysly majú schopnosť poznávať len prirodzené veci, rozum zasa poznáva aj nadprirodzené veci a vyšší rozum celé naše poznanie spája. Autor predromantických románov Allwill (1775) a Woldemar (1775).

Jacobi, Moritz Hermann von

Jacobi [-ko-], Moritz Hermann von (od 1842), 21. 9. 1801 Postupim – 10. 3. 1874 Petrohrad — nemecký fyzik pôsobiaci v Rusku, brat Carla Gustava Jacoba Jacobiho. R. 1829 – 34 pracoval ako architekt, od 1837 po príchode do Petrohradu sa začal zaoberať fyzikou, najmä praktickým využitím elektrickej energie. Zostrojil elektromotor s galvanickými článkami ako zdrojom energie, ktorý 13. 9. 1838 úspešne vyskúšal na pohon člna na rieke Neva. Vynašiel galvanoplastiku, o ktorej referoval 5. 10. 1838 na zasadnutí Petrohradskej akadémie vied. Zostrojil 10 typov telegrafných prístrojov, 1841 – 43 viedol kladenie prvého podzemného telegrafného kábla medzi Petrohradom a Cárskym Selom. R. 1838 člen korešpondent, 1847 akademik Petrohradskej akadémie vied.

Jacobs, John Arthur

Jacobs [džejkops], John Arthur (Jack), 13. 4. 1916 Londýn – 13. 12. 2003 Aberystwyth — britský geofyzik, fyzik a matematik. Pôsobil na viacerých univerzitách v Európe i v Sev. Amerike (Aberystwythská univerzita, Cambridgeská univerzita, Torontská univerzita, Univerzita Britskej Kolumbie). Zaoberal sa výskumom jadra Zeme, geomagnetizmu a magnetického poľa Zeme. Autor a spoluautor 175 vedeckých prác a 7 monografií, napr. Fyzika a geológia (Physics and Geology, 1959), Zemské jadro a geomagnetizmus (The Earth’s Core and Geomagnetism, 1963), Geomagnetické mikropulzácie (Geomagnetic Micropulsations, 1970), Zemské jadro (The Earth’s Core, 1975). Nositeľ viacerých ocenení.