Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 401 – 450 z celkového počtu 1112 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Jaroměř

Jaroměř — mesto v Česku v Královohradeckom kraji v okrese Náchod na sútoku riek Labe, Úpa a Metuje; 12-tis. obyvateľov (2018). Priemysel textilný, kožiarsky, strojársky, potravinársky, papiernický (výroba hygienických potrieb). Železničný uzol (železničné trate zo smeru Pardubice, Liberec a Trutnov).

Jaroměř vznikol na mieste pôvodného stredovekého hradiska Přemyslovcov zo začiatku 11. stor. založeného přemyslovským kniežaťom Jaromírom (odtiaľ názov), prvýkrát písomne doložený 1126, 1289 sa už spomína ako mesto. R. 1307 sa stal venným mestom českých kráľovien. R. 1421 – 36 obsadený husitmi. Po období hospodárskeho rozvoja mesta nastal v pol. 16. stor. úpadok, ktorý vyvrcholil po tridsaťročnej vojne, keď niektoré jeho časti ostali takmer pusté. Rozvoj Jaroměřa nastal až v 18. stor., keď bola v neďalekej obci Ples vybudovaná vojenská pevnosť (1780 – 89), 1791 povýšená na pevnostné kráľovské mesto, ktoré bolo 1793 premenované na Josefov. R. 1887 stratilo status pevnosti a 1948 bolo pripojené k Jaroměřu. Stavebné pamiatky: významná pamiatka českej modernej architektúry Wenkeho obchodný dom (1910 – 11, J. Gočár, dnes mestské múzeum a galéria založené 1883), neskorogotický Kostol sv. Mikuláša (postavený na mieste přemyslovského hradiska zo začiatku 11. stor. prestavaného po polovici 13. stor. na kráľovský hrad, ktorý zanikol začiatkom 15. stor.; kostol postavený začiatkom 15. – 2. polovica 15. stor., prestavaný v 16. – 17. stor., neogoticky upravený začiatkom 20. stor.), Kostol sv. Jakuba (2. polovica 14. stor., neskorogoticky prestavaný okolo 1530), barokový mariánsky stĺp (1722/23 – 27, M. B. Braun), secesné mestské divadlo (1901 – 03), v historickom centre mesta barokové a historizujúce meštianske domy s arkádami (18. – začiatok 20. stor.), pôvodne renesančná radnica (16. stor., prestavaná v 17. – 19. stor.). Bývalá vojenská bastiónová pevnosť Josefov (1780 – 89, rozšírená začiatkom 19. stor., zrekonštruovaná začiatkom 21. stor., v časti dnes sídli múzeum) s empírovým Kostolom Nanebovstúpenia Pána (1805 – 11) a neorenesančnou radnicou (1883 – 84, dnes múzeum). Železničné múzeum (založené 1994) a Prvé vojenskohistorické múzeum Miroslava Frosta (založené 2006).

Jaroměřice nad Rokytnou

Jaroměřice nad Rokytnou — mesto v Česku v kraji Vysočina v okrese Třebíč v Jevišovickej pahorkatine; 4-tis. obyvateľov (2018). Priemysel odevný, drevársky, potravinársky (mliekareň). Prvýkrát písomne doložené 1325, od 1859 mesto. Stavebné pamiatky: barokový zámok (1700 – 37, na mieste staršej, renesančnej pevnosti, dnes múzeum), ktorej súčasťami sú barokový Kostol sv. Markéty (pôvodne stredoveký, založený 1325, 1715/16 – 82) a baroková záhrada (založená 1710 – 15, čiastočne zrekonštruovaná v 2. polovica 20. stor.). Barokový špitál s Kaplnkou sv. Kataríny (1671 – 72, založený pravdepodobne v 2. polovici 14. stor.), Kaplnka sv. Jozefa (1701), barokový stĺp Svätej Trojice (1716), bývalý barokový kláštor servitov (1679) so zvyškami ambitov bývalej barokovej lorety (loretánska Kaplnka Panny Márie Loretánskej, 1668 – 73). Múzeum básnika O. Březinu (založené 1931).

Jaropolk I. Sviatoslavič

Jaropolk I. Sviatoslavič, asi 955 – 980 — kyjevské veľkoknieža (od 972), syn Sviatoslava I. Igoroviča, starší brat novgorodského kniežaťa Vladimíra I. Sviatoslaviča a drevľanského kniežaťa Olega Sviatoslaviča. O vládu musel s bratmi bojovať, Oleg bol porazený a zabitý, Vladimír utiekol do Škandinávie a Jaropolk sa 977 stal jediným vládcom celej Rusi. Nadviazal diplomatické styky s rímsko-nemeckým cisárom Otom II., ktorého dcéru si vzal za manželku. R. 980 ho dal jeho brat Vladimír po dobytí Kyjeva zavraždiť.

Jarošek, Jozef

Jarošek, Jozef, 26. 8. 1921 Veľký Cetín, okres Nitra – 1. 10. 2014 Bratislava — slovenský elektrotechnik. R. 1946 – 63 pracoval v Bratislavských elektrotechnických závodoch, od 1964 pôsobil na Elektrotechnickej fakulte SVŠT (dnes STU) v Bratislave, 1967 – 69 prodekan, 1969 – 70 dekan fakulty, 1974 – 79 vedúci oddelenia pre vedecko-technickú spoluprácu na československom veľvyslanectve vo Washingtone; 1968 mimoriadny, 1980 riadny prof. Vo vedeckovýskumnej činnosti sa zaoberal elektrickými strojmi, elektrickým teplom a použitím hliníka v elektrických strojoch. Autor asi 40 príspevkov publikovaných v domácich a zahraničných vedeckých časopisoch, kníh Náhrada medi hliníkom v elektrotechnike (1958), Transformátory (1961) a Hliník a jeho použitie v elektrotechnike (1962) a piatich patentov.

Jaroslavľ

Jaroslavľ — mesto v európskej časti Ruska 250 km severovýchodne od Moskvy pri ústí rieky Kotorosľ do Volgy, administratívne stredisko Jaroslavlianskej oblasti; 608-tis. obyvateľov (2018). Významné priemyselné stredisko. Priemysel strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov), kovoobrábací, potravinársky (mliekarenský, pivovarnícky), obuvnícky, farmaceutický, odevný, gumársky (prvý závod na výrobu syntetického kaučuku, 1932; v minulosti najväčší závod na výrobu pneumatík v Zväze sovietskych socialistických republík), chemický (výroba plastov a chemikálií), petrochemický. Tepelná elektráreň (800 MW). Dopravná križovatka, riečny prístav, letisko. Turistické stredisko.

Založené okolo 1010 na mieste staršej slovanskej osady kniežaťom Jaroslavom Múdrym ako pevnosť na ochranu severovýchodnej hranice Kyjevskej Rusi. Prvýkrát písomne doložené 1071 v letopise Povesť vremennych let. R. 1218 sa stalo centrom Jaroslavlianskeho kniežatstva, ktoré vzniklo rozdelením Rostovského kniežatstva medzi synov vladimírskeho veľkokniežaťa Konštantína Vsevolodoviča (*1186, †1219), pričom Jaroslavľ dostal jeho druhý syn Vsevolod Konštantínovič (†1238), ktorý sa 1218 stal prvým údelným jaroslavlianskym kniežaťom; Jaroslavľ bol do polovice 14. stor. údelným kniežatstvom Vladimírsko-suzdaľského kniežatstva. Rozvoj mesta bol prerušený vpádom Mongolov, ktorí ho 1238 vyplienili a 1257 v bitke na Tugovej hore v blízkosti mesta porazili jaroslavlianske knieža Konštantína Vsevolodoviča (†1257). R. 1463 bolo Jaroslavlianske kniežatstvo pripojené k Moskovskému veľkokniežatstvu. R. 1608 a 1609 mesto spustošili poľsko-litovské vojská. V 17. stor. významné obchodné centrum, druhé najväčšie mesto v Rusku, 1796 administratívne centrum Jaroslavlianskej gubernie. R. 1918 vypuklo v Jaroslavli protiboľševické povstanie, ktorého potlačenie si vyžiadalo životy okolo 600 obyvateľov a veľké materiálne škody. Po občianskej vojne 1917 – 20 nastal hospodársky úpadok mesta a radikálny pokles populácie. R. 1936 sa Jaroslavľ stal centrom novozriadenej Jaroslavlianskej oblasti, rozvoj priemyslu. Počas 2. svetovej vojny tam bol zriadený zajatecký tábor pre nemeckých vojnových zajatcov.

Už od svojho vzniku bol Jaroslavľ významným kultúrnym centrom. V 11. – 12. stor. tvoril mesto kremeľ menších rozmerov postavený pri ústí rieky Kotorosľ do Volgy, opevnený hlinenými a drevenými hradbami. V kremli vzniklo v 13. – 19. stor. viacero chrámov, z ktorých väčšina bola deštruovaná v 20. stor. Najvýznamnejším je Uspenská katedrála (pôvodne okolo 1215, prestavaná v 17. stor., deštruovaná 1937, znovupostavená 2004 – 10).

V 13. stor. sa osídlenie rozšírilo aj za hradby kremľa (doložených 17 drevených kostolov, ktoré sa nezachovali; už v 12. stor. sa spomína Kláštor sv. Petra a Pavla, prestavaný v 17. – začiatkom 18. stor., deštruovaný 1937). R. 1216 tam veľkoknieža Konštantín Vsevolodovič založil Spasský kláštor (podľa niektorých zdrojov bol založený už koncom 12. stor.), vtedajšie významné duchovné centrum, ktoré sa od začiatku 13. stor. stalo jedným zo stredísk tvorby ikon (tzv. jaroslavlianska škola, existovala do začiatku 14. stor.) aj iluminovaných rukopisov. V jeho obsiahlej knižnici uchovávajúcej množstvo gréckych i ruských rukopisov sa našla aj významnejšia pamiatka staroruskej literatúry Slovo o pluku Igorovom. R. 1747 tam bol založený jeden z prvých kňazských pravoslávnych seminárov v Rusku (pôsobil do 1918, 2006 obnovený). Kláštor bol v 16. stor. opevnený a koncom 18. stor. premenený na rezidenciu arcibiskupov (v časti dnes sídli múzeum). Súčasťami kláštorného komplexu sú aj Spassko-preobraženský chrám (1506 – 16, na mieste staršieho z 1216 – 24, fresková výzdoba z 1563 – 64), zvonica (16. stor.), Chrám Pečorskej Bohorodičky (16. – 17. stor., prestavaný v 19. stor.), Chrám sv. Jaroslavlianskych divotvorcov (1617 – 18, klasicisticky prestavaný 1825 – 31), niekoľko bášt opevnenia a i.

V 16. – 17. stor. v Jaroslavli pôsobila ďalšia významná škola tvorby ikon (v 17. stor. boli maliari ikon z Jaroslavle považovaní za najlepších v Rusku), v 17. – 18. stor. i nástenných malieb. V 17. stor. bol Jaroslavľ slávnym architektonickým centrom ruskej architektúry (tzv. jaroslavlianska škola ruskej architektúry), v meste a okolí vzniklo množstvo chrámov a kláštorov. Charakteristická pre ne bola bohatá keramická reliéfna glazovaná výzdoba fasád (najmä okolo okien a vstupov) i bohatá fresková výzdoba interiérov. K najvýznamnejším patria Chrám Iľju proroka (1647 – 50, vrcholný príklad ruskej architektúry 17. stor., fresky z 80. rokov 17. stor.), ženský Tolžský kláštor (založený 1314, odtiaľ pochádza tzv. Veľká ikona Tolžskej Bohorodičky z 13. stor., od začiatku 14. stor. považovaná za zázračnú) s Vvedenským (1681 – 88) a Spasským chrámom (začiatok 18. stor., v štýle tzv. moskovského baroka), Chrám zjavenia (1684 – 93), Chrám sv. Mikuláša Rubleného (1695), Chrám sv. Jána Krstiteľa v Tolčkove (1671 – 87), súbor chrámov v časti Korovniky, z ktorých najvýznamnejší je Chrám Panny Márie Vladimírskej (1669) a Chrám Jána Zlatoústeho (1649 – 80).

Od 1778 bolo mesto prestavané na základe nového urbanistického plánu (realizovaný v 80. – 90. rokoch 18. stor.), ktorý navrhol architekt I. J. Starov a do ktorého boli zakomponované najvýznamnejšie pamiatky. Vznikli 3 hlavné námestia, okolo ktorých boli vybudované sídla významných verejných inštitúcií (vládne budovy, 1781 – 85; gymnázium, 1787 – 93) i šľachtické paláce (Rezidencia Matvejevovcov, 90. roky 18. stor.).

R. 2005 bolo historické centrum mesta zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Viaceré divadlá, z ktorých najvýznamnejšie je Ruské štátne akademické činoherné divadlo Fiodora Volkova (založené 1750), filharmónia, múzeá, galérie, univerzita (1918, vznikla z Demidovského vyššieho učilišťa založeného 1803).

Jarosław

Jarosław [-slav] — mesto v juhovýchodnom Poľsku v Podkarpatskom vojvodstve; 38-tis. obyvateľov (2017). Priemysel potravinársky, sklársky, strojársky. Obchodné stredisko. Súčasť špeciálnej ekonomickej zóny EURO-PARK MIELEC. Dopravná križovatka.

Mesto založené pravdepodobne 1031 kniežaťom Jaroslavom Múdrym, prvýkrát písomne doložené 1152. R. 1375 získalo mestské práva podľa magdeburského práva. V 16. a 17. stor. predstavovalo dôležité obchodné centrum a prístav na rieke San. R. 1571 tam bol založený jezuitský kláštor. Koncom 16. stor. oslabovali mesto nájazdy Tatárov. R. 1625 časť mesta vyhorela. V severnej vojne (1700 – 20) bolo viackrát vyplienené počas nájazdov ruských, saských a švédskych vojsk. Počas prvého delenia Poľska 1772 pripadlo Rakúsku, od 1918 znova súčasť Poľska. Stavebné pamiatky: baroková pútnická Bazilika Panny Márie Bolestnej a kláštor dominikánov (koniec 18. stor., na mieste staršieho gotického kostola z 15. stor.), jezuitské kolégium Božieho tela s renesančným Kostolom sv. Jána (založené 1571; kostol vybudovaný 1582 – 94, upravovaný v 17. – 19. stor.), kláštor benediktínok s Kostolom sv. Mikołaja a Stanisława biskupa (1614 – 24, kláštorné budovy boli na konci 18. stor. premenené na kasárne, preto nazývaný aj Anna Kasarnia), barokový františkánsky Kostol Najsvätejšej Trojice s kláštorom (založený 1700, postavený 1710 – 16), barokový Kostol Sv. Ducha (1689 – 90), gréckokatolícky Chrám Premenenia Pána (1717 – 47, prebudovaný 1911 – 12), synagóga (1811, na mieste staršej zo 40. rokov 18. stor.), radnica (pôvodne gotická stavba z konca 14. – 15. stor., neskôr viackrát prestavaná, súčasná neorenesančná podoba z 2. pol. 19. stor.), v centre mesta meštianske domy (16. – 17. stor.), zvyšky mestských hradieb (15. – 16. stor.), mestské múzeum (Muzeum Kamienica Orsettich, založená 1945, sídli v renesančnom dome zo 16. stor. prebudovanom v 17. stor.) a i.

Jarošová, Alexandra

Jarošová, Alexandra, 22. 2. 1952 Praha — slovenská jazykovedkyňa, lexikografka. R. 1970 – 75 študovala ruský a anglický jazyk na univerzite v Leningrade (dnes Petrohrad), 1994 – 99 slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od 1980 pôsobí v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v Bratislave (1988 – 91 vedúca oddelenia slovanských jazykov, 1996 – 2002 vedúca oddelenia jazykových dát, 2007 – 12 vedúca oddelenia súčasnej lexikológie a lexikografie). Pracuje v oblasti jednojazyčnej a viacjazyčnej lexikografie, lexikológie, frazeológie, terminológie a korpusovej lingvistiky (→ korpus). Spoluautorka Veľkého slovensko-ruského slovníka (1996 – 2001) a monografie Porovnávací opis lexikálnej zásoby (1993), autorka monografie Slovo v slovníku z pohľadu času a normy (2015). Od 2005 vedúca projektu, spoluautorka a hlavná redaktorka viaczväzkového Slovníka súčasného slovenského jazyka (1. zv. 2006 a 2. zv. 2011, spolu s K. Buzássyovou; 3. zv. 2015).

Jarovce

Jarovce — mestská časť Bratislavy (okres Bratislava V) na pravom brehu Dunaja na hranici s Rakúskom, 135 m n. m.; 2 200 obyvateľov (2018). Rovinné územie na nánosoch Dunaja je odlesnené, zachovali sa len zvyšky lužného lesa. Hraničný priechod Jarovce – Kittsee. Územie Jaroviec bolo osídlené už v rímskej dobe. Obec písomne doložená 1208 ako villa Ban, 1424 Jerendorf, 1432 Jarondorff, 1437 Jarendorf, 1773 Horváth-Jándorf, Krabatisch-Jandorf, 1786 Horwath-Jándorf, Grabatisch-Jándorf, 1808 Horvát-Jándorf, Kroatisch-Jarendorf, 1863 – 1947 Horvátjárfalu, 1947 – 71 Jarovce. Vyvinula sa zo stredovekej osady Ban, ktorá bola 1208 darovaná kláštoru v Lébény (Maďarsko). Osada Ban pravdepodobne v 1. polovici 15. stor. zanikla. V 1. polovici 16. stor. sa tam usadili chorvátski kolonisti, ktorí založili dnešné Jarovce a nazvali ich Chorvátska Ves. Obec patrila Esterháziovcom. R. 1920 – 47 patrila Maďarsku. R. 1972 bola pričlenená k Bratislave. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: doklady osídlenia z mladšieho paleolitu, nevýrazné nálezy z bronzovej doby, stopy osídlenia z mladšej laténskej doby, ojedinelé nálezy kovových artefaktov z rímskej doby. Na cintoríne boli odkryté zvyšky menšej kamennej rotundy z 12. – 13. stor., ktorá slúžila ako kostnica, zanikla v 15. – 16. stor. Išlo o dvojpodlažnú stavbu (s vnútorným priemerom 240 cm a šírkou základov 60 – 65 cm), z ktorej sa zachovala aj časť nadzákladového muriva s malým oknom a otvormi po nosných trámoch horného podlažia. V objekte sa našlo mnoho ľudských kostí. Z viacerých polôh pochádzajú aj drobné nálezy z vrcholného a neskorého stredoveku a staršieho novoveku. Stavebné pamiatky: Kostol sv. Mikuláša (1763 – 65, zrekonštruovaný v 70. a 90. rokoch 20. stor.).

jarovizácia

jarovizácia — fyziologický proces v ontogenetickom vývine rastlín prebiehajúci niekoľko dní až týždňov, vyvolaný nízkymi teplotami (zvyčajne 1 – 2 °C), nevyhnutný z hľadiska neskoršieho vytvorenia reprodukčných orgánov; je typický pri oziminách a dvojročných bylinách mierneho pásma, ktoré vyžadujú zimný chlad, aby mohli v ďalšom roku vykvitnúť a mať plody.

Jarovnice

Jarovnice — obec v okrese Sabinov v Prešovskom kraji v Šarišskej vrchovine v doline vodného toku Malá Svinka, 430 m n. m.; 6 643 obyvateľov (2018); miestne časti: Jarovnice, Močidľany. Vrchovinné a miestami až hornatinné územie je odlesnené, v záp. časti pokryté zmiešaným jedľovo-bukovo-smrekovým lesom. Obec písomne doložená 1262 ako Jerne, 1332 – 35 Jerona, Jeregna, 1347 Jerunye, 1427 Jerene, 1600 Jernye, 1773 Jernye, Jerne, Jerawnicze, 1786 Jernye, Jerawnica, 1808 Jernye, Jarownice, 1863 – 1913 Jernye, 1920 Jarovnice, Jaronivce, 1927 Jarovnice. R. 1970 k nej bola pričlenená obec Močidľany (doložená 1286 ako Wesverus, Vezveres, 1317 Mochola, 1318 Vezveres, 1320 Vezverys, 1338, 1358 Machala, 1370 Muchula alio nomine Vezveres, 1427 Mochola, 1455 Mochola, 1600 Mochola, 1773 Mocsollya, Mocsolya, Mocžidlany, 1786 Mocscholya, Mossoro, 1808 Mocsolya, Močidlany, 1863 Mocsollya, 1873 – 1902 Mocsolya, 1907 – 13 Erdőmocsolya, 1920 Močidlany, Močoľany, 1927 – 70 Močidľany), ktorá patrila v 2. polovici 13. stor. zemanovi Tomášovi Talpašovi, neskôr zemanom z Močidlian, v 16. stor. zemanom Tekulovcom z Uzoviec, v 18. stor. Bornemisovcom a v 19. stor. Szinyeiovcom-Merseovcom. Súčasťou Močidlian bola do 1. polovice 16. stor. osada Bodoš (písomne doložená 1353 ako Varheghallya Bodusfalva vocata, 1358 Botusfalua, 1363 Bodusfalua, 1373 Warhegalyabodosfalua, 1427 Bodos, 1455 Bodos alio vocabulo Varheghallya, 1484, 1543 Bodos), ktorá patrila zemanom z Močidlian a od 1455 zemanom z Uzoviec, v polovici 15. stor. tam existovala murovaná kaplnka, 1543 už osada neexistovala. Jarovnice patrili panstvu Svinia, šľachticom z Brezovice, v 17. stor. Szinyeiovcom-Merseovcom a v 18. stor. Péčiovcom. Obyvatelia sa zaoberali roľníctvom, ovocinárstvom a výrobou dreveného náradia. Archeologické nálezy: hradiská z neolitu (bukovohorská kultúra), z eneolitu, z halštatskej doby a neskorého stredoveku (13. stor.). Pohrebisko alebo cintorín zo stredoveku, stredoveký hrádok (13. stor.) a zaniknutá stredoveká osada Bodoš (14. – 15. stor.). Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Antona pustovníka (pôvodne renesančný z 1524, úplne neskorobarokovo prestavaný v 2. polovici 18. stor., upravovaný v 19. – 20. stor.), kaštieľ (pôvodne pravdepodobne neskororenesančný zo 16. stor., barokovo prestavaný v 70. rokoch 18. stor.), klasicistická kúria (1. polovica 19. stor.), v časti Močidľany rímskokatolícky Kostol povýšenia Sv. kríža (2. polovica 18. – 19. stor.).

Jarre, Jean-Michel

Jarre [žár], Jean-Michel, 24. 8. 1948 Lyon — francúzsky hudobník, skladateľ a producent, syn M. Jarra. Jeden z prvých priekopníkov elektronickej hudby v štýle New Age, virtuóz v hre na syntetizátore. Medzinárodný úspech dosiahol už prvým albumom Oxygène (1976), ktorý sa stal najvýznamnejším albumom v oblasti elektronickej hudby vôbec. R. 1978 vydal album Equinoxe obohatený o nové dynamicko-rytmické prvky a 1983 album Musique pour supermarché, z ktorého na protest proti vydavateľskej praxi v hudobnom priemysle vydal len jeden kus. Ďalšie albumy: Metamorphoses (2000), Aero (2002), Téo and Téa (2007), Oxygène 3D (2007, reedícia albumu Oxygène), Oxygène 3 (2016). V albumoch Zoolook (1984), Révolutions (1988) a Métamorphoses (2000) spojil avantgardné zvuky s ľudovými nástrojmi. Vystupuje na voľných priestranstvách s obrovskou účasťou poslucháčov (1979 na Námestí svornosti, Place de la Concorde, v Paríži, milión poslucháčov; 1990 vo štvrti La Défense v Paríži, vyše 2,5 milióna; 1997 v Moskve, 3,5 milióna), kde využíva laserovú šou a ohňostroje, spája hudbu s miestnou architektúrou a prostredím. Ďalšie koncerty: 1981 v Číne (Peking, Šanghaj); 31. decembra 1999 v Egypte hudobná a svetelná šou The 12 Dreams of the Sun na oslavu nového milénia; 2001 v Japonsku na ostrove Okinava koncert Rendez-vous in Space; 2002 v dánskom Ålborgu koncert Aero; 2004 v Pekingu; 2005 v Gdansku; 2006 v Maroku; 2008, 2010 a 2016 na Slovensku (Bratislava, Košice).

Jarre, Maurice

Jarre [žár], Maurice, 13. 9. 1924 Lyon – 29. 3. 2009 Los Angeles, Kalifornia — francúzsky hudobný skladateľ, otec J.-M. Jarra. Na parížskom konzervatóriu študoval kompozíciu (o. i. u A. Honeggera), harmóniu a hru na bicích hudobných nástrojoch. R. 1951 – 63 hudobný riaditeľ Théâtre national populaire v Paríži. Podieľal sa na tvorbe priekopníckych divadelných inscenácií J.-L. Barraulta, autor scénickej hudby napr. k hre Henriho Pichetta (*1924, †2000) Nucléa (1952). K filmu ho priviedol režisér G. Franju, ku ktorého krátkym filmom komponoval hudobný sprievod (prvý k dokumentárnemu filmu Parížska Invalidovňa, Hôtel des Invalides, 1951). Medzinárodnú popularitu získal skomponovaním filmovej hudby k Franjuovmu debutu v oblasti hraného filmu Hlavou proti múrom (La tête contre les murs, 1958) v hlavných úlohách s Ch. Aznavourom a A. Aiméeovou. Zaujal vynachádzavou farebnosťou orchestrálneho zvuku, experimentoval napr. s Martenotovými vlnami a inými elektroakustickými hudobnými nástrojmi. Spolupracoval aj na dokumentárnych krátkometrážnych filmoch A. Resnaisa. Prenikavý úspech dosiahol v 60. rokoch 20. stor., keď získal troch Oscarov za hudbu k filmom anglického režiséra D. Leana Lawrence z Arábie (Lawrence of Arabia, 1962), Doktor Živago (Doctor Zhivago, 1965) a Cesta do Indie (A Passage to India, 1984). Za hudbu k filmom Nedele vo Ville-d’Avray (Les dimanches de Ville-d’Avray, 1962), Mohamed, posol Boží (Mohammad, Messenger of God/The Message, 1976), Svedok (Witness, 1985), Gorily v hmle (Gorillas in the Mist, 1988) a Duch (Ghost, 1990) bol nominovaný na Oscara. V tvorbe uplatňoval rôzne bicie, ako aj pôvodné etnické nástroje. Skomponoval hudbu k viac ako 150 dlhometrážnym a televíznym filmom nakrúteným v USA a v západoeurópskych štátoch, napr. Varšavské geto (Le temps du ghetto, 1961), Noc generálov (The Night of the Generals, 1967), Barbarella (1968), Súmrak bohov (La caduta degli dei, 1969), Apartmán v hoteli Plaza (Plaza Suite, 1971), Život a doba sudcu Roya Beana (The Life and Time of Judge Roy Bean, 1972), Posledný magnát (The Last Tycoon 1976), Rok nebezpečného života (The Year of Living Dangerously, 1982), Osudová príťažlivosť (Fatal Attraction, 1987), Spoločnosť mŕtvych básnikov (Dead Poets Society, 1989), Jakubov rebrík (Jacob’s Ladder, 1990), Mr. Jones (1993), Prechádzka v oblakoch (A Walk in the Clouds, 1995), Snívala som o Afrike (I Dreamed of Africa, 2000), Povstanie (Uprising, 2001). Autor symfonických diel Mouvements en relief (1953) a Passacaille à la mémoire d’Arthur Honegger (1956), ako aj opery-baletu Armida (1954). Nositeľ viacerých ocenení, o. i. Radu Čestnej légie, Grammy (1965, 1967), Zlatého glóbusu (1965, 1988, 1995), Európskej filmovej ceny (2005) a Zlatého medveďa za celoživotné dielo (Medzinárodný filmový festival v Berlíne, 2009).

Jarrett, Keith

Jarrett [džerit], Keith, 8. 5. 1945 Allentown, Pensylvánia — americký džezový klavirista a skladateľ. Na klavíri hral už ako 3-ročný, 1952 realizoval prvý verejný koncert a 1962 klavírny recitál z vlastných skladieb. R. 1960 študoval hudbu na Berklee School of Music v Bostone, 1972 získal Guggenheimovo štipendium na štúdium kompozície. Od 1965 pôsobil v New Yorku ako profesionálny džezový hudobník (o. i. v spolupráci s A. Blakeym), od 1966 člen kvarteta Ch. Lloyda, s ktorým účinkoval o. i. na Medzinárodnom džezovom festivale v Prahe (1966) a v Moskve (1967). R. 1969 založil vlastné trio, 1970 začal spolupracovať s M. Davisom. R. 1972 rozšíril obsadenie tria na kvarteto a v tejto formácii nahral 1973 – 74 rad významných platní dokumentujúcich spontánny džez černošského typu. V 2. polovici 70. rokov 20. stor. nadviazal kontakty s európskym vydavateľstvom ECM Records, pre ktoré nahral množstvo improvizovanej sólovej hudby pre klavír, najvýznamnejší je album The Köln Concert (1975), ktorý získal viacero umeleckých cien. Popri improvizovanej hudbe Jarrett komponuje vlastné skladby, ktoré aj sám interpretuje. Precízne prepracovaný tvar má napr. suita pre sopránový saxofón, organ a klavír The Moth and the Flame (1979). Jarrett využíva aj iné nástrojové obsadenie, napr. v skladbe The Celestial Hawk (1980) pre symfonický orchester a klavír s využitím džezovej improvizácie. Uplatnil sa ako džezmen so schopnosťou vysoko integrovanej hry (albumy Belonging, 1974; My Song, 1977; Nude Ants, 1979). Jeho adaptácie štandardného džezového repertoáru vo formácii Standard Trio pripomínajú svojou zvukovosťou trio B. Evansa. Jarrett patrí k najvýznamnejším osobnostiam súčasného džezu a improvizovanej hudby, v ktorej kombinuje džez s vážnou hudbou, gospelom, blues, ako aj s ľudovou hudbou najrozličnejších kultúr. Interpretuje vlastné skladby, diela súčasných amerických skladateľov, ako aj diela klasickej klavírnej hudobnej literatúry (obdivuhodné sú jeho nahrávky diel J. S. Bacha, G. F. Händla, W. A. Mozarta a D. Šostakoviča). Hrá na klavíri, organe a čembale, odmieta elektroakustické nástroje.

Jarůšek, Peter

Jarůšek, Peter, 23. 9. 1976 Bratislava — slovenský violončelista. R. 1988 – 95 študoval na konzervatóriu v Bratislave a 1995 – 2001 na AMU v Prahe, absolvoval aj viaceré interpretačné kurzy (Piešťany, 1993; Telč, 1996). Rozvíja bohatú koncertnú činnosť ako sólista i komorný hráč (1999 – 2003 člen pražského Škampovho kvarteta, od 2003 Haasovho kvarteta). Vystupoval na významných svetových koncertných pódiách (napr. Wigmore Hall v Londýne, Concertgebouw v Amsterdame, Kaufman Hall v New Yorku, Symphony Hall Opery v Sydney, Konzerthaus vo Viedni, Rudolfinum v Prahe) i na medzinárodných hudobných festivaloch (napr. opakovane v Edinburghu, Amsterdame a Melbourne). Na Slovensku ako sólista spolupracoval so Slovenskou filharmóniou a so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu v Bratislave pod vedením dirigentov O. Lenárda a R. Stankovského. V repertoári má koncertantné, komorné a sólové skladby L. van Beethovena, E. Blocha, J. Brahmsa, P. I. Čajkovského, A. Dvořáka, J. Haydna, B. Martinů, F. Schuberta a i. Pedagogicky pôsobil ako lektor kurzov komornej hudby (napr. 1999 a 2003 v Amsterdame, 2001 v Mexiku), 2001 – 03 hosťujúci profesor komornej hry v Kráľovskej hudobnej akadémii v Londýne. So Škampovým kvartetom nahral viaceré sláčikové kvartetá L. van Beethovena, L. Janáčka a B. Smetanu. Ako člen Haasovho kvarteta získal niekoľko cien na významných festivaloch (Pražská jar, 2005), ceny francúzskych a anglických hudobných časopisov a cenu Gramophone Awards za najlepšiu komornú nahrávku (2011). Získal 1. cenu na violončelovej súťaži B. Herana v Ústí nad Orlicí (1992), laureát Tribúny mladých interpretov (TIJI) UNESCO v Ľubľane (1998).

Jaruzelski, Wojciech Witold

Jaruzelski, Wojciech Witold, 6. 6. 1923 Kurów, Lublinské vojvodstvo – 25. 5. 2014 Varšava — poľský generál a politik. Pochádzal z vlasteneckej zemianskej rodiny, ktorá 1939 ušla do Litvy a po jej obsadení Sovietskym zväzom bola deportovaná na Sibír. Jaruzelski tam vstúpil do poľskej armády (1943), absolvoval dôstojnícku školu v Riazani a s 1. poľskou armádou (ľudovou) sa zúčastnil bojov 2. svetovej vojny v ZSSR, Poľsku a Nemecku. Po jej skončení absolvoval vysokú vojenskú školu a pôsobil v oblasti vysokého vojenského školstva. R. 1956 sa stal najmladším poľským dôstojníkom povýšeným do hodnosti generála. Od 1964 člen politbyra Ústredného výboru Poľskej zjednotenej robotníckej strany, 1961 – 89 poslanec Sejmu. R. 1965 – 68 náčelník generálneho štábu, 1968 – 83 minister obrany (do ministerského kresla sa dostal ako aktivista antisemitskej čistky v poľskom verejnom živote). Z tejto pozície riadil potlačenie štrajkov na baltskom pobreží v decembri 1970, ktorému padlo za obeť niekoľko desiatok robotníkov. R. 1981 – 85 predseda vlády; 13. 12. 1981 s cieľom zastaviť rastúci vplyv opozičného hnutia Solidarita sa postavil na čelo vojenskej kliky, ktorá zaviedla výnimočný stav. Kumuloval fakticky všetky ústredné štátne funkcie, 1985 – 89 bol aj predsedom Štátnej rady Poľskej ľudovej republiky. Inicioval niektoré hospodárske a inštitucionálne reformy aj za spoluúčasti lojálnych (umiernených) kritikov režimu. Stál za otvorením dialógu s opozíciou (tzv. okrúhly stôl, február – máj 1989), pri rozhovoroch sa však dal zastupovať. Tento proces viedol k zásadným spoločensko-politickým premenám v Poľsku a bol podnetom na premeny v celej strednej a východnej Európe. Na základe neformálnej kompromisnej dohody bol Jaruzelski v júli 1989 zvolený za prezidenta, 1990 však pod celospoločenským tlakom podal návrh na skrátenie svojho funkčného obdobia a stiahol sa z aktívnej politiky. Od 1993 s prestávkami prebiehalo vyšetrovanie trestnoprávnej zodpovednosti za skutky spojené s jeho politickou činnosťou i s činnosťou ďalších osôb (posledný proces sa začal 12. 9. 2008, pre zhoršenie jeho zdravotného stavu ho súd v auguste 2011 vylúčil z účasti na procese).

jarva

jarva, Clinopodium — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď hluchavkovité. Patrí sem jediný, aj na Slovensku sa vyskytujúci trváci druh jarva obyčajná (Clinopodium vulgare) s vajcovitými listami a s drobnými purpurovočervenými pyskatými kvetmi usporiadanými v hustých pazušných papraslenoch, ktorý rastie zvyčajne na okrajoch lesov, v suchších trávnatých porastoch a v krovinách. V starších botanických systémoch patrilo do rodu jarva okolo 30 jedno- až viacročných alebo trvácich druhov, ktoré sú podľa najnovších botanických systémov zaradené v blízkych príbuzných rodoch marulka (Calamintha) a dušovka (Acinos).

Jarvis

Jarvis [džár-], angl. Jarvis Island, pôvodne Brown Island — koralový ostrov v juž. časti Tichého oceána v blízkosti rovníka asi v polovici cesty z Havajských ostrovov na Cookove ostrovy patriaci USA, súčasť Menších odľahlých ostrovov USA; rozloha 4,5 km2, neobývaný. Rovinný povrch, maximálna výška 7 m n. m.; tropické podnebie; bez zdrojov pitnej vody; skromná vegetácia; hniezdisko vtákov, v okolitých pobrežných vodách hojnosť morských živočíchov. Na záp. pobreží denný maják.

Jarvis bol objavený 1821 posádkou britskej lode Eliza Francis patriacej rodine Jarvisovcov a nazvaný podľa jej kapitána Browna. R. 1857 si ostrov na základe zákona o guánových ostrovoch (Guano Islands Act; podľa neho môže akýkoľvek ostrov s ložiskami guána, ktorý bol objavený občanom USA, obsadený nenásilným spôsobom, nepatrí v tom čase pod jurisdikciu iného štátu a nemá obyvateľov iných národností, pripadnúť USA) privlastnili USA a po masívnej ťažbe guána ho 1879 opustili. R. 1889 ho obsadili Briti, guáno sa ťažilo do konca 19. stor. USA sa k vlastníctvu ostrova opätovne prihlásili 1935 a pokúsili sa ho osídliť. Od 1974 Jarvis s príbrežnými vodami predstavuje prírodnú rezerváciu Jarvis Island National Wildlife Refuge a je súčasťou národnej pamiatky Pacific Remote Islands Marine National Monument. Vstup naň je umožnený len vedcom a výskumníkom na základe zvláštneho povolenia.

JAS Bardejov

JAS Bardejov — bývalý slovenský podnik na výrobu obuvi. Založený 1957 v Bardejove ako súčasť Závodov 29. augusta v Partizánskom (ZDA), od 1973 samostatný národný podnik JAS Bardejov. V období najväčšieho rozmachu (1973 – 75) zamestnával viac ako 5 tis. pracovníkov a vyrábal okolo 8 mil. párov obuvi určenej na domáci trh, ako aj na export do vyše 30 štátov, najväčšími odberateľmi boli ZSSR, NDR, Spojené kráľovstvo a USA. R. 1994 bol pretransformovaný na JAS, a. s. (1998 ukončenie výroby), 1999 – 2010 sa výrobou obuvi zaoberala spoločnosť JAS-EXPORT, a. s., v Bardejove, v súčasnosti (2018) pokračuje vo výrobe pod značkou JAS napr. firma JAS-EXPORT Sobrance, spol. s r. o. (založená 2000).

jaseň

jaseň, Fraxinus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď olivovité. Opadavé alebo vždyzelené listnaté stromy alebo kry pochádzajúce zo subtropického a mierneho pásma sev. pologule, patrí sem 50 – 60 druhov. Zvyčajne majú krížmo protistojné nepárnoperovito zložené listy a drobné kvety v bohatých metlinových súkvetiach, plod jednosemenná krídlatá nažka, ktorá je tvarom a nízkou hmotnosťou vynikajúco prispôsobená na rozširovanie pomocou vetra. Na Slovensku sa vyskytujú do 40 m vysoký jaseň štíhly (Fraxinus excelsior) s hladkou jasnozelenosivou, neskôr drsnou vráskavou kôrou husto popretkávanou plytkými ryhami, s riedkou nepravidelnou obrátenovajcovitou korunou (pri starších stromoch), protistojnými nepárnoperovito zloženými listami, čiernohnedými púčikmi a s tmavopurpurovými až fialovými kvetmi usporiadanými v hustých ovisnutých metlinách. Vyžaduje kvalitné, na živiny bohaté pôdy. Tvorí samostatné lesné porasty alebo sa pestuje spolu s inými drevinami. Vyskytuje sa do výšky 970 m n. m.; do 8 m vysoký jaseň mannový (Fraxinus ornus) s bradavičnatou kôrou a so svetlosivou borkou, s menšími listami v porovnaní s jaseňom štíhlym, s jasnosivohnedými púčikmi a bielymi kvetmi. Rastie na suchých, vápenatých pôdach; okolo 25 m vysoký jaseň úzkolistý (Fraxinus angustifolia), ktorý je dominantnou zložkou nížinných lužných lesov; a introdukovaný, do 35 m vysoký jaseň americký (Fraxinus americana).

Jaseňové drevo je pórovité s ružovkastou beľou, pomerne tvrdé, veľmi pružné, ohybné a ľahko leštiteľné. Používa sa v letectve, nábytkárstve, na výrobu športového náradia ap. Kôra niektorých ázijských druhov (napr. Fraxinus chinensis, Fraxinus rhynchophylla a Fraxinus stylosa) sa využíva v tradičnej čínskej medicíne. V niektorých kultúrach sa jaseň považuje za mýtickú rastlinu. Viaceré druhy jaseňa sa pestujú ako okrasné stromy a vysádzajú sa v alejach a parkoch.

jasenec biely

jasenec biely, Dictamnus albus — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď rutovité. Trváca, okolo 100 – 120 cm vysoká bylina s výraznou aromatickou citrónovou vôňou, ktorú vydávajú nápadné čierne žliazky na stonke, kvetných stopkách a kalichoch; aromatické látky sú na intenzívnom slnečnom svetle ľahko horľavé a citlivým osobám môžu pri priamom kontakte s kožou a pri následnom oslnení spôsobiť alergické reakcie prejavujúce sa vyrážkami. Má nepárnoperovité listy, biele, ružové až purpurové, okolo 2 – 3 cm dlhé kvety usporiadané v dekoratívnych strapcovitých súkvetiach s nápadným tmavším žilkovaním a von vyhnutými, 3 – 3,5 cm dlhými tyčinkami, plod mechúrikovitá tobolka s lesklými čiernymi semenami. Liečivá rastlina, napr. vodný výluh z kvetov sa používa na zvýšenie zrážanlivosti krvi, vňaťová droga pôsobí močopudne a zlepšuje trávenie a koreňová droga má tonizačný efekt. Zvyčajne sa pestuje v záhradách ako okrasná trvalka.

Jasenianska dolina

Jasenianska dolina — dolina na juž. strane Nízkych Tatier; dĺžka 15 km. Je prevažne erózna, vo vrchnej časti so stopami zaľadnenia. Preteká ňou Jaseniansky potok (pravostranný prítok Hrona; dĺžka 18 km). Väčšinou zalesnené územie, cenné sú smrečiny pralesovitého charakteru.

Jasenica

Jasenica — obec v okrese Považská Bystrica v Trenčianskom kraji na okraji Javorníkov v doline vodného toku Papradnianka, 311 m n. m.; 1 110 obyvateľov (2018). Pahorkatinné až vrchovinné územie s prienikom bradlových vápencov je značne odlesnené, len na strmších svahoch pokryté lesom. Obec vznikla 1924 pod názvom Jesenica zlúčením obcí Veľká Jesenica a Malá Jesenica, 1946 premenovaná na Jasenicu. Veľká Jesenica (písomne doložená 1269 ako Jezencha, 1271 Jezenche, 1318 Jestencha, 1332, 1337 Jatensia, Jasencia, 1366 Jezanche, 1375 Jezyniche, 1394 Jezenche, 1414 Jessenycza, 1462 Jezenyche, 1465 Jezenyche, 1466 Yezenyche, 1472 Hezhenycz, 1476 Jezenycze, 1479 Yesenycz, 1487 Jezenicz, 1494 Jezenyche, 1495 Gyezzenycz, 1496 Jesthenycz, 1497 Jesenycz, Jezenicze, 1498 Jezeniche, 1502 Jezenycze, 1503 Jessenycza, 1504 Jezenycza, Jessenycze, 1505 Jeznycz, 1506 Jezenycza, 1507 Jezenycze, Jezennycha, 1508 Kys Jezenycza, 1510 Jezenycze, 1516 Jezenycza, Jessenycza, Jezenycza, 1518 Jezenyche, Jezenycha, 1519 Jezennycze, 1522 Jezenycza, Jezenyche, 1525 Jesenicze, Jezenycza, 1526 Jezenycze, 1584 Gezzeniicze, 1586 Jeszenicze, 1625 Jesenica, 1712 Jeszenicze, 1773 Nagy-Jeszenicz, Welka Jesenica, 1786 Nagy-Jeszenitz, Sunyog-Jeszenitz, 1808 Nagy-Jeszenicz, Szunyog-Jeszenicz, Welké Jesenice, 1863 – 1902 Nagyjeszenic, 1907 – 13 Nagyjeszence, 1920 – 24 Veľká Jesenica) bola pôvodne majetkom nitrianskeho arcibiskupa a neskôr patrila panstvu Bytča. Malá Jesenica (písomne doložená 1568 ako Kys Jeszenieze, 1773 Kis-Jeszenicz, Mala Jesenica, 1786 Kisch-Jeszenitz, 1808 Kis-Jeszenicza, Malé Jesenice, 1863 – 1902 Kisjeszenic, 1907 – 13 Kisjeszence, 1920 – 24 Malá Jesenica) vznikla vyčlenením z chotára Veľkej Jesenice, patrila zemianskej rodine Sunekovcov. Obyvatelia obidvoch obcí sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: možné osídlenie z praveku, výšinné opevnené sídlisko z bronzovej doby v polohe Hradište, popolnicové pohrebisko lužickej kultúry z mladšej bronzovej doby, osídlenie z laténskej doby a hrádok z laténsko-rímskej doby. Stavebné pamiatky: neskorobarokový rímskokatolícky Kostol sv. Michala archanjela (1781, na mieste staršieho z 13. stor.), neskororenesančný kaštieľ (1618, zrekonštruovaný 2004 – 05, dnes sídlo prírodovedných expozícií Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici).

Jasenie

Jasenie — obec v okrese Brezno v Banskobystrickom kraji na rozhraní Nízkych Tatier a Horehronského podolia, 507 m n. m.; 1 176 obyvateľov (2018). Hornatinné, miestami vrchovinné územie je odlesnené len na juhu, ostatnú časť pokrýva prevažne smrekový les. V katastri zasahujúcom do Národného parku Nízke Tatry sú národné prírodné rezervácie Pod Latiborskou hoľou a Skalka.

Obec písomne doložená 1424 ako Jechene, 1441 Gesen, 1455 Jezen, 1465 Jassena, 1512 Jesene, 1663 Jeszenie, 1773 Jeszenye, 1786 Jeszenye, Jeszenow, 1808 Jeszenye, Jaseň, Jesení, 1863 Jaszena és Kramlistja, 1873 – 82 Jaszena, 1888 – 1913 Jecenye, 1920 Jasená, Jasenie, 1927 Jasenie. R. 1424 sa spomína ako banská osada, patrila ľupčianskemu hradnému panstvu, neskôr banskej komore. V 16. stor. sa v obci ťažili drahé kovy a antimónová ruda, v 17. – 19. stor. železná ruda, v prevádzke bol železiarsky hámor. V 18. stor. vznikla v chotári obce osada Kramlište (doložená 1863 ako Jaszena és Kramlistja, 1873 Krámlistje, 1877 – 82 Kramlistja), ktorá sa medzi 1863 – 82 vyčlenila ako samostatná obec; do 1904 tam pracovala skláreň na výrobu tabuľového skla. Obyvatelia sa zaoberali povozníctvom a chovom oviec, v 19. a 20. stor. bolo v obci rozšírené čipkárstvo. R. 1923 – 25 tam bola vybudovaná elektráreň. Stavebné pamiatky: neskorobarokový rímskokatolícky Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej (1765, upravovaný v 19. a koncom 20. stor.), baroková zvonica (1. polovica 18. stor.), na cintoríne rímskokatolícka Kaplnka povýšenia Sv. kríža (1833 – 35), viaceré pamiatky ľudového staviteľstva (obytné zrubové i murované domy z 19. stor., tradičná kováčska vyhňa z 1830), v Lomnistej doline pamätníky a pamätné miesta bojov SNP (napr. bunkre, v ktorých sa počas 2. svetovej vojny zdržiavali partizáni).

Jasenov

Jasenov — obec v okrese Humenné v Prešovskom kraji v sev. výbežku Vihorlatských vrchov na ich prechode do Beskydského predhoria, 135 m n. m.; 1 199 obyvateľov (2018). V katastri sa nachádzajú prírodná rezervácia Jasenovská bučina (vyhlásená 1993, rozloha 21,5 ha) zriadená na ochranu lesných komplexov na karbonátových horninách a časť národnej prírodnej rezervácie Humenský Sokol. Obec písomne doložená 1317 ako Ieszenö, 1548 Jesenew, 1567 Jezeneu, 1582 Iezenö, 1610 Jezenieö, 1623 Jezeneő, 1690 Jaszeno, 1700 Jeszenyő, 1808 Jeszenő, Jesenow, 1863 – 1902 Jeszenő, 1907 – 13 Várjeszenő, 1920 – 71, 1990 Jasenov. R. 1971 – 90 bola pričlenená k mestu Humenné. Pôvodne patrila Petrovi Petenovi, ktorý dal nad obcou vybudovať hrad Jasenov, od 1. polovice 14. stor. spolu s hradom Drugetovcom ako súčasť panstiev Brekov a Jasenov, od prelomu 14. a 15. stor. panstvu Humenné, v 18. stor. Van Dernathovcom, v 19. stor. Andrášiovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy z neolitu, sídlisko z neskorej bronzovej doby, osídlenie z raného až vrcholného stredoveku (10. – 12. stor.). Stavebné pamiatky: zrúcanina hradu Jasenov (nazývaný aj Jasenovský hrad alebo Jesenov, založený pravdepodobne okolo pol. 13. stor. alebo na prelome 13. a 14. stor., písomne doložený 1322, v 14. stor. rozšírený, na prelome 15. a 16. stor. prebudované a zosilnené opevnenie, v polovici 16. stor. opevnenie znova zosilnené baštami, začiatkom 17. stor. po celom obvode vybudované hviezdicové bastiónové opevnenie, 1644 deštruovaný vojskami Juraja I. Rákociho a opustený, čiastočne zakonzervovaný koncom 19. – začiatkom 20. stor.), neskororenesančný rímskokatolícky Kostol sv. Martina (okolo 1600, v 18. stor. barokovo upravený, obnovený 1884, zreštaurovaný 1924, upravený začiatkom 21. stor.).

Jasenov

Jasenov — obec v okrese Sobrance v Košickom kraji v severovýchodnej časti Východoslovenskej nížiny pod Vihorlatom, 174 m n. m.; 300 obyvateľov (2018). Pahorkatinné, takmer úplne odlesnené územie. Obec písomne doložená 1279 ako Jesenev, 1328 Jezeneu, Jezenew, Ezen, 1336 Felseyezenev, Olsowyezenev, Kysyezeneud, 1337, 1371 Kuzep Juzenew, 1427 Jezenew, 1599 Jezenew, Jezene, 1773 Jeszenő, 1786 Jeszeni, 1808 Jeszenő, Jesenow, 1863 – 1913 Jeszenő, 1920 Jasenov, 1927 – 39 Jesenov, 1939 – 45 Jeszenő, 1945 – 48 Jesenov, 1948 Jasenov. Pôvodne patrila šľachticom z Tibavy a Michaloviec. Na začiatku 14. stor. sa členila na viacero častí, ktoré sa v priebehu storočí zlúčili. Na prelome 14. a 15. stor. sa stala strediskom panstva Jasenov, ktorého súčasťou bolo 20 obcí. Do 1848 tam mali majetky Stáraiovci, po nich Satmáriovci. R. 1939 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a drevorubačstvom. Archeologické nálezy z neolitu, mohyla kultúry ľudu východoslovenských mohýl, osídlenie z neskorého stredoveku (13. – 15. stor.). Klasicistický gréckokatolícky Chrám sv. Eliáša proroka (1820, opravený v 20. stor. a začiatkom 21. stor.).

Jasenovce

Jasenovce — obec v okrese Vranov nad Topľou v Prešovskom kraji v juž. časti Ondavskej vrchoviny vých. od vodnej nádrže Veľká Domaša, 166 m n. m.; 213 obyvateľov (2018). Pahorkatinné odlesnené územie, len po okrajoch chotára dubové a bukové porasty. Obec písomne doložená 1543 ako Jazenocz, 1548 Jezenowcz, 1567 Jazenoc, 1582 Jeseneuch, 1600 Iazanocz, 1623, 1635 Jasanocz, 1700 Jasztanocz, 1773 Jasanocz, Jasenowcze, 1786 Jasanócz, Jeszenowce, 1808 Jeszenőcz, Jesenowce, 1863 – 73 Jeszenóc, 1877 – 82 Jesenóc, 1888 – 1902 Jeszenóc, 1907 – 13 Jeszenőc, 1920 Jasenovce, Jesenovce, 1927 – 48 Jesenovce, 1948 Jasenovce. Patrila panstvu Humenné a v 18. stor. rodine Barkóciovcov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, povozníctvom a prácou v lesoch. Rímskokatolícky Kostol sv. Michala archanjela (1778, opravený v 20. stor.), rímskokatolícky Kostol Najsvätejšieho srdca Ježišovho (1908 – 14).

Jasenové

Jasenové — obec v okrese Žilina v Žilinskom kraji v juž. výbežku Žilinskej kotliny pri vodnom toku Rajčianka, 430 m n. m.; 626 obyvateľov (2018). Vo vých. časti pahorkatinný reliéf, v záp. časti v oblasti Súľovských zlepencov členitejší a zalesnený. Obec písomne doložená 1407 ako Yesenow, 1474, 1476 Jasenyowe, 1488 Jesenowe, 1496 Jezenow, 1773 Jaszenove, Jasenowe, 1786 Jaszenowe, 1808 Jaszenove, Jasenowé, 1863 – 77 Jaszenove, 1882 Jaszenova, 1888 – 1902 Jaszenó, 1907 – 13 Jeszenye, 1920 Jasenové. R. 1971 – 90 k nej bola pričlenená obec Kľače. Jasenové patrilo panstvu Lietava. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom oviec. Archeologické nálezy: osídlenie z halštatskej doby, púchovskej kultúry a zo stredoveku predovšetkým v polohe Hradisko a v jeho bezprostrednom okolí. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol všetkých sv. (pôvodne gotický zo 14. stor., barokovo prestavaný v 17. stor., neorománsky prestavaný 1882), klasicistická prícestná Kaplnka Panny Márie (začiatok 19. stor.), rímskokatolícky Kostol Božského srdca Ježišovho (1998 – 2000), neoklasicistická kúria (polovica 19. stor.), neskoroklasicistická kúria (polovica 19. stor.).

jaseňovec

jaseňovec, Koelreuteria — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď mydlovníkovité. Listnatý strom pochádzajúci z Číny a Kórey. Patrí sem napr. okolo 12 m vysoký druh jaseňovec metlinatý (Koelreuteria paniculata) s guľovitou korunou, so striedavými perovito zloženými zúbkatými listami a so žltými kvetmi usporiadanými v súkvetí metlina, plod trojboká tobolka; na Slovensku sa pestuje ako parková drevina.

Jasenovo

Jasenovo — mestská časť Hriňovej.

Jasenovská

Jasenovská — miestna časť obce Oravská Lesná.

Jasenovská hornatina

Jasenovská hornatina — geomorfologický oddiel vo vých. časti Vihorlatu. Výška chrbtov 700 – 800 m n. m., najvyšší je Jasenovský vrch, 894 m n. m. Hornatina budovaná pyroxenickými andezitmi a ich pyroklastikami; na zvyšky lávových pokrovov sa viažu skalné steny a bašty. Územie porastené bukovými, miestami sutinovými lesmi.

Jasič, Ján

Jasič, Ján, 27. 10. 1926 Úpor, dnes časť obce Zemplínska Nová Ves, okr. Trebišov – 22. 3. 1991 Ivanka pri Dunaji, okr. Bratislava — slovenský entomológ a ekológ. R. 1950 – 53 pôsobil v Ústave výživy rastlín Štátnych výskumných ústavov poľnohospodárskych v Bratislave, 1953 – 55 v Oddelení ochrany rastlín v Ivanke pri Dunaji (detašované pracovisko Výskumného ústavu rastlinnej výroby v Borovciach), 1955 – 59 v Laboratóriu ochrany rastlín SAV v Bratislave, 1959 – 62 v Laboratóriu ochrany rastlín Československej akadémie poľnohospodárskych vied, 1962 – 91 v Ústave experimentálnej fytopatológie a entomológie SAV v Bratislave; 1978 DrSc. Zaoberal sa najmä poľnohospodárskou entomológiou a ekofyziológiou hmyzu. Člen redakčných rád viacerých medzinárodných časopisov, aktívny člen viacerých entomologických spoločností. Publikoval vyše 90 pôvodných vedeckých prác. R. 1970 – 72 pôsobil ako expert UNESCO a hosťujúci profesor ekológie hmyzu na univerzite v Havane (vybudoval tam entomologické výskumné pracovisko) a v Ústave ochrany rastlín Národného výskumného centra v Káhire. Hlavné diela: Spriadač americký (1964, vedúci autorského kolektívu), Slovenské mená hmyzu (1975, spoluautor) a Entomologický náučný slovník (1984, editor a spoluautor).

Jasieński, Bruno

Jasieński [-šeň-], Bruno, vlastným menom Wiktor Bruno Zysman, pseudonymy Chevalier de Faux Pas, de Magog, la von Tamten, poète inconnu, 17. 7. 1901 Klimontów, Svätokrížske vojvodstvo – 17. 9. 1938 popravisko Kommunarka pri obci Butovo, dnes súčasť Moskvy — poľský spisovateľ. Pochádzal z rodiny so židovskými koreňmi (otec konvertoval na protestantizmus), matka bola poľská šľachtičná. Počas 1. svetovej vojny žili v Rusku. Od 1918 študoval polonistiku, právo a filozofiu na univerzite v Krakove, kde 1919 založil futuristickú skupinu Pod Katarynką. R. 1925 – 29 korešpondent poľského denníka Wiek Nowy (Nové storočie) v Paríži, spolupracoval s novinami L’Humanité, za činnosť vo Francúzskej komunistickej strane vypovedaný z Francúzska, od 1929 žil v ZSSR, 1937 uväznený a po politickom procese popravený zastrelením, 1956 rehabilitovaný.

Predstaviteľ poľského futurizmu, s A. Sternom spolutvorca futuristických manifestov Manifest poľskému národu za okamžitú futurizáciu života (Do narodu polskiego. Manifest w sprawie natychmiastowej futuryzacji życia, 1921), Manifest futuristickej poézie (Manifest w sprawie poezji futurystycznej, 1921) a časopisu Nôž v bruchu (Nuż w bżuhu, 1921) vydaného vo forme plagátu. Spolupracoval s avantgardnými časopismi Zwrotnica (Výhybka) a Almanach Nowej Sztuki (Almanach nového umenia), od 1923 aj s ľavicovými časopismi Trybuna Robotnicza (Robotnícka tribúna) a Nowa Kultura (Nová kultúra). V prvej básnickej zbierke Topánka v gombíkovej dierke (But w butonierce, 1921) ovplyvnenej ruským egofuturizmom (Igor Severianin, *1887, †1941) vyjadril obdiv k modernej technike, odmietol literárne tradície a experimentoval s veršom (fonetický pravopis, uvoľňovanie logických väzieb verša). V neskorších dielach, napr. v poéme Pieseň o hlade (Pieśń o głodźe, 1922) ovplyvnenej V. V. Majakovským, využil zvukovú podobu slova a úderný rytmus, v poéme o vodcovi sedliackeho povstania 1846 Spev o Jakubovi Szelovi (Słowo o Jakubie Szeli, 1926; sfilmovaná napr. 1958, réžia Lidia Zamkowová, Zamkow) marxisticky analyzoval udalosti vzbury, pričom zlúčil prvky ľudovej obraznosti s futuristickými zvukovými inováciami. Vo fantastickom alegorickom románe Pálim Paríž (rus. Ja žgu Paríž, 1928; poľ. Palę Paryż, 1929) prostredníctvom prvkov antiutópie a schematizácie podal obraz zániku kapitalizmu symbolizovaného Parížom. Autor politickej grotesky Ples manekýnov (rus. Bal manekenov, vydaná 1931, uvedená 1933; poľ. Bal manekinów, 1957; sfilmovaná napr. 1961, réžia Zygmunt Hübner), budovateľského románu Človek mení kožu (rus. Čelovek meňajet kožu, 2 časti, časopisecky 1932 – 33, knižne 1932 – 34; poľ. Człowiek zmienia skórę, 1934; slov. 1958), poviedky Udatnosť (rus. Mužestvo, 1935; poľ. Męstwo vo výbere Nohy Izoldy Morganovej a ďalšie diela, Nogi Izoldy Morgan i inne utwory, 1966) a nedokončeného románu s politickou špionážnou zápletkou Spiknutie ľahostajných (rus. Zagovor ravnodušnych, napísaný 1937, vydaný časopisecky 1956, knižne 1957; poľ. Zmowa obojętnych, časopisecky 1956, knižne 1962). Prekladal z ruskej literatúry (I. G. Erenburg).

Jašin, Lev

Jašin, Lev (Ivanovič), 22. 10. 1929 Moskva – 20. 3. 1990 tamže — ruský futbalový brankár. R. 1949 – 71 hráč klubu FC Dynamo Moskva (326 zápasov), 1954 – 67 člen reprezentácie ZSSR (78 zápasov). Medzinárodnou federáciou futbalových štatistikov a historikov (IFFHS) bol zvolený za najlepšieho brankára sveta 20. stor. R. 1963 získal ako prvý brankár v histórii Zlatú loptu pre najlepšieho hráča Európy. Olympijský víťaz 1956, majster Európy 1960.

jaskyňa

jaskyňa — podzemná dutina vo vrchnej časti zemskej kôry, ktorá bola vytvorená prirodzenými procesmi, je dostupná človeku a jej dĺžka nie je menšia než 2 m; za jaskyňu sa nepovažujú človekom vytvorené podzemné priestory (pivnice, studne, banské diela) ani drobné prírodné dutiny a diery, do ktorých sa dospelý človek nedostane. Jaskyne sa členia podľa rôznych kritérií, najčastejšie podľa genetického typu na syngenetické a epigenetické.

Syngenetické (prvotné, primárne) jaskyne sa utvárali zároveň so vznikom okolitej horniny, patrí k nim napr. lávová jaskyňa, ktorá vznikla v lávovom prúde odtečením tekutej lávy spod stuhnutej povrchovej kôry, alebo travertínová kráterová jaskyňa.

Epigenetické (druhotné, sekundárne) jaskyne sa utvárali až po vzniku okolitej horniny, napr. jaskyňa vytvorená chemickým rozpúšťaním (korózna jaskyňa), fluviokrasová (riečna) jaskyňa, rozsadlinová jaskyňa, jaskyňa vytvorená mechanickým zvetrávaním a abrázna jaskyňa (príbojová). Najrozšírenejšou epigenetickou jaskyňou je krasová jaskyňa, ktorá vzniká v krasových horninách (vápenec, travertín, sadrovec, kamenná soľ, menej dolomit, magnezit) rozpúšťacou činnosťou zrážkovej vody obohatenej CO2. V prípade koróznych jaskýň korózia zvyčajne postupuje po zlomoch (zlomová jaskyňa, zlomovo-korózna jaskyňa). Podzemné dutiny, ktoré boli vytvorené rozpúšťaním hornín a neskôr sa rozširovali tečúcimi vodami alebo opadávaním hornín v nich, sa nazývajú fluviokrasové jaskyne. V nekrasových horninách (andezit, bazalt, kremenec, pieskovec a i.) vznikajú jaskyne napr. zosunutím horninových blokov, vyvetrávaním na vrstevných plochách alebo sopečnou činnosťou a nazývajú sa pseudokrasové. Vo fluviokrasových jaskyniach prenikanie povrchových vôd po puklinách do stále nižších úrovní a ich rozpúšťacia schopnosť (sú slabými kyselinami) spôsobujú, že priestory jaskýň sa postupne prehlbujú. V hlbších dutinách pri nepretržitom dlhodobom odkvapkávaní mineralizovanej vody dochádza k úniku CO2, pričom sa postupne tvorí jaskynný sinter a rôzne krasové formy (stalaktity, stalagmity, stalagnáty a i.). Podľa systému výmeny vzduchu sa jaskyne rozdeľujú na statické a dynamické. Statické jaskyne majú väčšinou len jeden otvor a ich mikroklíma je po celý rok konštantná, čo je charakteristické napr. pre väčšinu ľadových jaskýň (dno jaskyne smerom od otvoru klesá, a preto sa v nej udržiava po celý rok studený vzduch s teplotou okolo bodu mrazu, napr. Dobšinská ľadová jaskyňa). Dynamické jaskyne majú zvyčajne viac otvorov umožňujúcich cirkuláciu vzduchu, a teda i zmenu jaskynnej mikroklímy v závislosti od vonkajších podmienok.

Jedna alebo viacero navzájom spojených jaskýň tvorí jaskynný systém (ak ním preteká rieka, nazýva sa riečny jaskynný systém). Po prepadnutí sa stropu vznikajú krasové depresie (→ krasová jaskyňa). Štúdiom jaskýň sa zaoberá speleológia. Územie Slovenska je bohaté najmä na krasové jaskyne vytvorené v mezozoických vápencoch (napr. Demänovský jaskynný systém), v súčasnosti je evidovaných viac než 6 400 jaskýň. Ochranu jaskýň zabezpečuje Správa slovenských jaskýň, ktorá zároveň spravuje 12 pre verejnosť sprístupnených jaskýň (Belianska jaskyňa; Bystrianska jaskyňa; Demänovská jaskyňa slobody a Demänovská ľadová jaskyňa, → Demänovské jaskyne; Dobšinská ľadová jaskyňa, Domica, Driny, Gombasecká jaskyňa, Harmanecká jaskyňa, Jasovská jaskyňa, Ochtinská aragonitová jaskyňa, Važecká jaskyňa), ďalšie turisticky sprístupnené jaskyne (napr. Bojnická hradná jaskyňa, Krásnohorská jaskyňa) sú v správe iných subjektov. Všetky jaskyne v Slovenskej republike sú prírodnými pamiatkami, najvýznamnejšie z nich boli vyhlásené za národné prírodné pamiatky. R. 1995 boli Jaskyne Slovenského krasu a Aggteleckého krasu (jaskyne na území Slovenska a Maďarska) zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO (zápis doplnený 2000, spolu je zapísaných 54 jaskýň nachádzajúcich sa na území Slovenska, napr. Domica, Gombasecká jaskyňa, Jasovská jaskyňa a Ochtinská aragonitová jaskyňa). Do Zoznamu mokradí medzinárodného významu boli zapísané jaskyňa Domica (2001) a jaskyne Demänovskej doliny (2006) ako vzácne zachované podzemné mokrade.

Vo vchodových častiach niektorých jaskýň sa vyskytujú rôzne druhy húb a machorastov, napr. rebríčkovec stromkovitý (Climacium dendroides), ploník stenčený (Polytrichum formosum), laločnatka štvordielna (Pressia quadrata), bradatka obyčajná (Barbilophozia barbata), lupeňovec kužeľovitý (Conocephalum conicum), brehovka obyčajná (Pellia epiphylla) a katarínka vlnkatá (Atrichum undulatum), zo živočíšnej ríše rôzne formy kavernikolných živočíchov (→ kavernikol) trvalo žijúcich v podzemných dutinách (→ troglobiont), napr. severoamerický druh kôrovca Cambarus setosus alebo pavúka Neoleptoneta myopica. Dočasne (pre úkryt či potravu; → troglofil) sa v niektorých jaskyniach vyskytujú napr. troglofilný chrobák z čeľade bystruškovité behúnik (Duvalius microphthalmus), pavúk Meta menardi, z netopierov druh podkovár juž. (Rhivolophus euryale) a lietavec sťahovavý (Miniopterus schreibersii); živočíchy sa môžu v jaskyniach vyskytnúť aj náhodne (→ trogloxén). Jaskyne a skalné prístrešky (→ abri) mali veľký význam z hľadiska evolúcie človeka a v súčasnosti sú významnými paleontologickými a archeologickými náleziskami. Pozostatky australopitov, bezprostredných živočíšnych predchodcov rodu Homo, sa do jaskýň (napr. Kromdraai, Sterkfontein, Swartkrans a Taung v Južnej Afrike) dostávali náhodne (pádom, prinesením vodou alebo zvieratami). Predstavitelia rodu Homo však už v jaskyniach sídlili, vyrábali nástroje, hľadali a porciovali korisť (napr. Amud a Kebara v Izraeli, Čou-kchou-tien v Číne, Domica na Slovensku, Fontéchevade vo Francúzsku, Šipka a Švédův stůl v Česku), pochovávali zosnulých (napr. Amud, Kebara, Skhul a Tabun v Izraeli, Cro-Magnon, La Chapelle-aux-Saints a La Ferrassie vo Francúzsku, Grimaldské jaskyne v Taliansku, Petralona v Grécku a Tešik-Taš v Uzbekistane), hádzali do nich obete a vykonávali v nich rituály (napr. v Sima de los Huesos v Španielsku a v Majdovej-Hraškovej jaskyni na Slovensku); väčšina pozostatkov rodu Homo sa však do jaskýň dostala za neznámych okolností (napr. Engis v Belgicku, Krapina a Vindija v Chorvátsku). Jaskyne sa často využívali napr. na ustajnenie dobytka, ťažbu nerastných surovín (jaskyňa Výpustek v Česku) a utajenie vojenských objektov (Výpustek, Býčí skála a Kůlna v Česku), v minulosti aj na nelegálnu činnosť, napr. ako úkryt zbojníkov (Čertova jaskyňa na Slovensku) alebo ako peňazokazecké dielne (Špaňopoľská jaskyňa na Slovensku). V niektorých jaskyniach sa zachovali umelecky mimoriadne hodnotné doklady jaskynného umenia (napr. jaskynné maľby v jaskyni Altamira v Španielsku, Lascaux a Madeleine vo Francúzsku; → paleolit), využívali sa aj ako chrámy (→ jaskynný chrám, → skalná architektúra). V období renesancie a baroka boli obľúbené umelé jaskyne (→ grota), ktoré tvorili súčasť záhrad a parkov. Čisté a vlhké ovzdušie jaskýň s mikroskopickými časticami vápnika a horčíka priaznivo pôsobí na dýchacie cesty človeka, preto sa jaskyne v súčasnosti okrem turistiky využívajú napr. aj na speleoterapiu.

Najdlhšie jaskyne Slovenska (2018)
Názov Lokalita Dĺžka
Demänovský jaskynný systém Nízke Tatry 41 540 m
Mesačný tieň Vysoké Tatry 31 840 m
Stratenská jaskyňa – Psie diery Slovenský raj 23 670 m
Jaskyňa mŕtvych netopierov Nízke Tatry 21 042 m
Štefanová Nízke Tatry 17 381 m
Javorinka Vysoké Tatry 11 936 m
Jaskyňa zlomísk Nízke Tatry 11 248 m
Skalistý potok Slovenský kras 8 215 m
Systém Hipmanových jaskýň Nízke Tatry 7 567 m
Domica – Čertova diera Slovenský kras 6 882 m

Najhlbšie jaskyne Slovenska (2018)
Názov Lokalita Hĺbka
Hipmanove jaskyne Nízke Tatry 499 m
Javorinka Vysoké Tatry 480 m
Mesačný tieň Vysoké Tatry 451 m
Skalistý potok Slovenský kras 376 m
Jaskyňa mŕtvych netopierov Nízke Tatry 324 m
Javorová priepasť Nízke Tatry 313 m
Jaskyňa v Záskočí – Na Predných (Záskočská jaskyňa) Nízke Tatry 284 m
Čiernohorský jaskynný systém Vysoké Tatry 232 m
Kunia priepasť Slovenský kras 203 m
Tristarská priepasť Belianske Tatry 201 m
Demänovský jaskynný systém Nízke Tatry 196 m

Najdlhšie jaskyne sveta (2018)
Názov Štát (administratívna jednotka) Dĺžka
Mamutia jaskyňa (Mammoth Cave System) USA (Kentucky) 651 784 m
Sistema Sac Actun (Nohoch Nah Chich, Aktun Hu) – čiastočne zatopený jaskynný systém Mexiko (Quintana Roo) 346 740 m
Jewel Cave USA (Juž. Dakota) 310 732 m
Sistema Ox Bel Ha – zatopený jaskynný systém Mexiko (Quintana Roo) 257 146 m
Optymistyčna (v sadrovcoch) Ukrajina (Ternopiľská oblasť) 257 000 m
Wind Cave USA (Juž. Dakota) 236 735 m
Lechuquilla Cave USA (Nové Mexiko) 222 572 m
Hölloch Švajčiarsko (Schwyz) 201 946 m
The Clearwater System (Gua Air Jernih) Malajzia (Sarawak) 215 337 m
Fisher Ridge Cave System USA (Kentucky) 201 570 m

Najhlbšie jaskyne sveta (2018)
Názov Štát (administratívna jednotka) Hĺbka
Veriovkina Gruzínsko (Abcházsko) 2 204 m
Krubera (Voronia) Gruzínsko (Abcházsko) 2 197 m
Sarma Gruzínsko (Abcházsko) 1 830 m
Ilľuzija-Mežennogo-Snežnaja Gruzínsko (Abcházsko) 1 753 m
Lamprechtsofen-Vogelschacht Rakúsko (Salzbursko) 1 732 m
Gouffre Mirolda/Lucien Bouclier Francúzsko (Auvergne-Rhône-Alpes) 1 626 m
Réseau (Gouffre) Jean-Bernard Francúzsko (Auvergne-Rhône-Alpes) 1 602 m
Torca del Cerro del Cuevón (T-33)–Torca de las Saxifragas Španielsko (Astúria) 1 589 m
Huautla Mexiko (Oaxaca) 1 560 m
Šachta Viačeslava Panťuchina Gruzínsko (Abcházsko) 1 508 m

jaskynné sedimenty

jaskynné sedimenty — zvláštny typ sedimentov tvorených úlomkami sintrov a hornín zo stropov jaskýň, fosilizovanými časťami kostier a exkrementov zvierat, ale aj lokálnymi pozostatkami po ľudskom osídlení (ohniská, kamenné nástroje, úlomky keramiky a i.). Typickým jaskynným sedimentom je napr. guáno.

jasle

jasle

1. drevený žľab alebo rebriny, do ktorých sa zvieratám dáva objemové krmivo (napr. seno, slama). Vo výtvarnom umení sú jasle (aj jasličky) zobrazované v biblickom výjave narodenia Ježiša Krista; dieťa uložené v jasliach je centrálnou postavou výtvarného zobrazenia tohto výjavu vo forme (zväčša trojrozmerného) betlehemu;

2. → detské jasle.

Jasło

Jasło [-lo] — mesto v juhovýchodnom Poľsku v Podkarpatskom vojvodstve na severnom svahu Karpát na rieke Wisłok; 36-tis. obyvateľov (2017). Priemysel ťažobný (ropa, zemný plyn, stavebné suroviny), ďalej petrochemický (ropná rafinéria), potravinársky (spracovanie ovocia, zeleniny, výroba cukroviniek, mlynársky a mliekarský priemysel), chemický, drevársky, stavebných materiálov, sklársky. Železničný uzol. Turistické stredisko.

Prvýkrát písomne doložené 1185, od 1365 kráľovské mesto (mestské práva na základe magdeburského práva). V stredoveku významné obchodné centrum na križovatke ciest; v 14. – 16. stor. ekonomický, remeselný a obchodný rozvoj mesta. Neskôr postupne upadalo, čiastočné ekonomické oživenie nastalo v 1. polovici 18. stor. Pri prvom delení Poľska 1772 pripadlo Rakúsku. Od 2. pol. 19. stor. sa rozvíjalo v dôsledku objavenia ložísk ropy a následnej výstavby rafinérie (1856) v blízkych Ulaszowiciach (dnes súčasť Jasła). Rozsiahle škody utrpelo počas 2. svetovej vojny. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Nanebovzatia Panny Márie (pôvodne gotický z 15. stor., zreštaurovaný v 20. stor.), viaceré kostoly (napr. Kostol sv. Stanislava biskupa, 1892 – 93) a verejné a obytné budovy z 19. stor., židovský cintorín (19. stor.), regionálne múzeum.

Jaslovské Bohunice

Jaslovské Bohunice — obec v okrese Trnava v Trnavskom kraji na Trnavskej pahorkatine, 162 m n. m.; 2 292 obyvateľov (2018); miestne časti: Bohunice, Jaslovce, Paderovce. Pahorkatinné odlesnené a poľnohospodársky intenzívne využívané územie. V obci sa nachádzajú Atómové elektrárne Bohunice a prevádzka Jadrovej a vyraďovacej spoločnosti, a. s.

Obec vznikla 1960 zlúčením obcí Bohunice (písomne doložená 1208 – 09, 1229 ako Bugvna, 1258 Baguna, 1307 Bagana, 1773 Bohunicz, Bohunitz, 1786 Bohunicz, 1808 Bohunicz, Bohunice, 1863 – 1907 Bohunic, 1913 Apátszentmihály, 1920 – 60 Bohunice) a Jaslovce (písomne doložená 1438 ako Jazloucz, Jaslowecz, 1773 Jaszlocz, Jadlowetz, Jaslowcze, 1786 Jaszlócz, 1808 Jaszlócz, Jasslowitz, Jaslowce, 1863 – 1907 Jászlóc, 1913 Jászló, 1920 Jaslovce, 1927 – 46 Jáslovce, 1946 – 60 Jaslovce); 1975 – 90 k nim bola pričlenená obec Radošovce, ku ktorej bola 1974 pričlenená obec Paderovce (súčasť Jaslovských Bohuníc aj po 1990; písomne doložená 1333 ako Padar, 1438 Paderowicz, 1773 Pagyerocz, Pagerotz, Pagerowcze, 1786 Pagyerocz, 1808 Pagyerócz, Pagirowitz, 1863 – 1907 Pagyeróc, 1913 Pagyár, 1920 – 73 Paderovce). Obec Bohunice pôvodne patrila zoborskému kláštoru, 1553 ju vlastnili Keménďovci a Farkašovci, 1787 Dezassovci a Brunšvikovci z Dolnej Krupej. Obec Jaslovce patrila panstvu Smolenice, obec Paderovce Lošonciovcom a neskôr panstvu Smolenice. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: stopy osídlenia z neskorej kamennej, bronzovej a laténskej doby a zo stredoveku. Stavebné pamiatky: klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Michala archanjela (1832 – 36, upravovaný v 19. – 20. stor.), budova fary (pôvodne pravdepodobne zo 16. stor., klasicisticky prestavaná v 19. stor., nová časť pristavaná 1993 – 95), na cintoríne hrobka rodiny Dezassovcov (1825), viacero prícestných sôch a krížov (napr. pieta, 1773; socha sv. Vendelína, 1798; kríž, 1806; socha sv. Jána Nepomuckého, 1808, a i.), pôvodne neskorobarokový kaštieľ (koniec 18. stor., neorománsky prestavaný v poslednej tretine 19. stor., upravený v 20. stor.); v časti Paderovce rímskokatolícky Kostol sv. Martina biskupa (pôvodne neskorobaroková kaplnka, 1848 prestavaná na klasicistický kostol).

Jasná

Jasná — turistické a rekreačné stredisko v Nízkych Tatrách v hornej časti Demänovskej doliny na sev. svahoch Chopka a Derešov v katastri obce Demänovská Dolina. Jedno z najväčších a najvyhľadávanejších stredísk zimných športov na Slovensku s terénmi na zjazdové lyžovanie a snoubording a s lyžiarskymi bežeckými trasami rôznej náročnosti; oblasť hojne navštevovaná i priaznivcami paraglajdingu a pešej turistiky.

jasno

jasnometeorol., klimatol. obloha bez oblakov; → oblačnosť.

jasnovidectvo

jasnovidectvo, aj telegnózia — objektívne nepotvrdený parapsychologický jav vyvolaný ľudskými mimozmyslovými schopnosťami poznať a vnímať priestorovo vzdialené a neviditeľné predmety; paranormálne videnie nazývané aj vnútorný alebo druhý zrak. Na rozdiel od intuície je jasnovidectvo zriedkavé, pričom jasnovidec je schopný vidieť deje a predmety kompletne tak, akoby ich priamo pozoroval, spravidla bez zvuku. Výsledkom jeho činnosti je poznanie, ku ktorému nedospel na základe známych schopností zmyslov ani logickou cestou. O existencii jasnovidectva však dodnes neexistujú jednoznačné vedecké závery, parapsychológovia najčastejšie používajú vysvetlenie, že ide o činnosť nevedomia. Ako prejav mimozmyslového vnímania (popri telepatii a retrokognícii) sa jasnovidectvo niekedy využíva v kriminalistike (na hľadanie zmiznutých osôb), archeológii a diagnostike. Často však býva zneužívané na komerčné účely.

jasomer

jasomer — fotometrický prístroj na meranie jasu. Pri vizuálnom meraní (subjektívny jasomer) sa porovnáva meraná svietiaca plocha v zornom poli fotometra so známym jasom štandardnej (porovnávacej) plochy. V objektívnom jasomere sa meraná plocha zobrazuje na citlivú vrstvu snímača a hodnota jasu sa odpočíta na citlivom meracom prístroji. V súčasnosti sa využívajú moderné digitálne jasomery.

Jáson

Jáson, gr. Iasón – v gréckej mytológii hrdina, syn kráľa Aisona, vládcu Iólku (dnes Volos) v Tesálii a jeho manželky Eteoklymeny. V obave pred Aisonovým nevlastným bratom Peliom, ktorý zbavil Aisona vlády, bol Jáson po narodení vyhlásený za mŕtveho a vychovávaný kentaurom Cheirónom ďaleko v horách. Keď dospel, dobrým skutkom si získal priazeň bohyne Héry a predstúpil pred Pelia bez sandála, čo podľa veštby znamenalo, že práve on pripraví Pelia o život. V snahe získať otcov trón sa podujal spolu s argonautmi na nebezpečnú výpravu za zlatým rúnom do Kolchidy (dnes čiernomorské pobrežie Kaukazu) na lodi Argo (gr. Argó). Kolchidský kráľ Aiétés Jásonovi rúno prisľúbil s neuskutočniteľnou podmienkou, že zapriahne do železného pluhu ohnivé býky, zorie ním pole boha vojny Area (Arés), zasadí dračie zuby a pustí sa do boja s vojakmi, ktorí z nich vyrastú. Pomocou čarov a rád Aiétovej dcéry Medey sa Jásonovi podarilo úlohu splniť a zmocniť sa zlatého rúna, ktoré mu Aiétés odmietol napriek splnenej úlohe vydať. Počas úteku zabil Medeinho brata Apsyrta, ktorý ich prenasledoval. Na ostrove Fajákov sa s Medeou oženil a priplával do Iólku, kde argonautov rozpustil. Iólsky trón však nezískal, ani keď s manželkinou pomocou prostredníctvom oklamaných dcér Pelia zabil. Tragicky sa skončilo aj jeho manželstvo s Medeou, keď si ju z túžby po kráľovskej korune popudil proti sebe plánovaným sobášom (podľa iných zdrojov uzavrel manželstvo) s dcérou korintského kráľa Glauké (nazývanou aj Kreusa). Medea z nešťastia zabila Glauké i svojich vlastných synov Mermera a Fereta. Jáson zomrel ako vyhnanec počas spánku, keď sa na neho zrútila spráchnivená časť lode Argo, pod ktorou odpočíval. Jásonove činy oslavujú Apollónios Rodský (epos Argonautika, 3. stor. pred n. l.) a Valerius Flaccus (Argonautica, 1. stor.), jeho egocentrickú obhajobu pred opustenou Medeou ironicky vystihol Euripidés (Medea, Médeia, 431 pred n. l.). Námet výtvarného umenia (antické vázové maľby; freska z Pompejí Jáson pred Peliom, asi 20 n. l.) i hudobných diel (F. Cavalli: opera Giasone, 1649).

Jasová

Jasová — obec v okrese Nové Zámky v Nitrianskom kraji v Podunajskej nížine v záp. časti Pohronskej pahorkatiny, 162 m n. m.; 1 149 obyvateľov (2018). Pahorkatinné odlesnené územie, miestami ostrovčeky dubových a agátových porastov. V katastri Jasovej sa nachádza minerálny prameň. Obec písomne doložená 1434 ako Tykeresnyek aliter Jászfalu, 1436, 1439, 1454 Jazfalu, Jazfalw, 1773 Jaszfalu, 1786, 1808, 1863 – 1913 Jászfalu, 1920 Jásová, Jásovice, 1927 – 38 Jásová, Jászfalu, 1938 – 45 Jászfalu, 1945 – 48 Jásová, Jászfalu, 1948 – 96 Jásová, 1996 Jasová. Počas tureckých nájazdov zanikla, 1699 bola znova osídlená. V 16. stor. patrila Čúziovcom, Ňáriovcom a Szentmiháliovcom, v 17. – 18. stor. Amadeovcom a Huňadyovcom, v 19. stor. Baťánovcom. R. 1938 – 45 patrila Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: v polohe Zvonárske kostrové hroby z raného a vrcholného stredoveku (10. – 11. stor.), v ktorých sa našli mnohé milodary a výbava mŕtvych (nástroje, šperky, mince); zaniknutá dedina zo 14. – 15. stor. (pravdepodobne pôvodná obec zničená v 16. stor. Turkami). Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Vavrinca (1937 – 38, koncom 20. stor. obnovený), rímskokatolícka Kaplnka sv. Michala archanjela (pôvodne románsky Kostol sv. Vavrinca zo začiatku 13. stor., 1736 barokovo prestavaný a zväčšený, v 20. stor. upravený), Kaplnka sv. Urbana (koniec 19. stor.), budova rímskokatolíckej fary (1. polovica 18. stor., prestavaná 1933 a v 2. polovici 20. stor.), dve klasicistické kúrie (19. stor.), viaceré prícestné sochy a božie muky.

Jasovská jaskyňa

Jasovská jaskyňa — fluvio-krasová jaskyňa vo vých. časti NP Slovenský kras v Medzevskej pahorkatine v katastri obce Jasov v okrese Košice-okolie; dĺžka 2 811 m. Vznikla eróziou vôd Bodvy, ktoré vnikali do úzkych puklín, rozširovali ich a vytvorením podzemného toku formovali chodby pozdĺž tektonických porúch, na križovatkách ktorých vznikli rozsiahlejšie priestory – dómy (Dóm netopierov a i.), v čistých druhohorných vápencoch vznikla bohatá kvapľová výzdoba, typické sú jaskynné škrapy. Výskyt netopierov, paleontologické (hyena jaskynná, medveď jaskynný) a archeologické nálezy z mladšieho paleolitu a neolitu (bukovohorská kultúra), z bronzovej doby (pilinská a kyjatická kultúra), halštatskej, laténskej a rímskej doby a zo stredoveku (zachovaný bratrícky nápis o víťazstve nad J. Huňadym, 1452). Sprístupnená 1846 (najstaršia sprístupnená jaskyňa Slovenska), od 1995 sa v nej realizujú ozdravovacie a speleoklimatické pobyty. Národná prírodná pamiatka, jedna zo súboru Jaskýň Slovenského krasu a Aggteleckého krasu zapísaných 1995 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Jasovská planina

Jasovská planina — geomorfologický podcelok vých. časti Slovenského krasu. Mierne klesajúca planina smerom na východ je slabo zvlnená, výšky 400 – 700 m n. m., najvyšší vrch Vysoká, 707 m n. m. Budovaná strednotriasovými svetlosivými vápencami prerušenými v str. časti spodnotriasovými pieskovcami a bridlicami; na juhu a západe ohraničená strmými bralnými svahmi so sutinovými kužeľmi. Vo vápencoch vznikli povrchové formy krasu (krasové jamy, úvaly, škrapy, vyvieračky) a jaskyne. Pestrá vegetačná pokrývka, výskyt suchomilných dubín, bučín a sutinových lesov, zastúpené sú teplomilné panónske druhy, ale i glaciálne relikty.

Jasovské dubiny

Jasovské dubiny — národná prírodná rezervácia v katastrálnom území obce Jasov v okrese Košice-okolie, súčasť NP Slovenský kras; vyhlásená 1950, rozloha 35,1 ha. Chránia sa v nej lesné spoločenstvá dubových, bukovo-hrabových a dubovo-bukových lesov, typické vysokokmenné bučiny, ako aj miestami sa vyskytujúce xerotermné spoločenstvá.