Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 351 – 400 z celkového počtu 1112 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Japonské more

Japonské more — polouzavreté more Tichého oceána v jeho severozápadnej časti medzi východným pobrežím Ázie a ostrovmi Sachalin, Hokkaido a Honšu. Kórejským prielivom a Cušimským prielivom na juhu spojené s Východočínskym morom, Tatárskym prielivom na severe a La Pérousovým prielivom na severovýchode s Ochotským morom; plocha 978 000 km2 (podľa iných zdrojov 1,062 mil. km2), priemerná hĺbka 1 752 m (1 673 m), maximálna hĺbka 3 742 m (4 225 m). Teplota vrchných vrstiev vody v lete od 17 °C na severe do 27 °C na juhu, v zime od -1,7 °C na severe do 12 °C na juhu, salinita 27,0 – 34,8 ‰. Rozvinutý rybolov; ložiská ropy, zemného plynu, magnetitových pieskov; intenzívna námorná doprava, hlavné prístavy: Vladivostok, Aleksandrovsk-Sachalinskij (Rusko), Pusan (Kórejská republika), Čchongdžin, Wonsan (Kórejská ľudovodemokratická republika), Otaru, Maizuru, Šimonoseki (Japonsko). O názov Japonského mora sa vedú dlhoročné spory, Kórejská republika presadzuje názov Východné more a Kórejská ľudovodemokratická republika názov Východné kórejské more, súčasný štandardizovaný medzinárodný názov bol prijatý 1919, keď bola Kórea pod japonskou nadvládou.

Japonské ostrovy

Japonské ostrovy — súostrovie v Tichom oceáne pri vých. pobreží Ázie oblúkovito sa tiahnuce asi 2 500 km zo severu od ostrova Sachalin na juhozápad k juž. cípu Kórejského polostrova (zhruba medzi 30° až 46° sev. šírky a 129° až 146° vých. dĺžky). Tvorí okolo 98 % rozlohy Japonska. Skladá sa zo 4 veľkých (Honšu, Hokkaido, Kjúšu, Šikoku) a viacerých malých ostrovov a ostrovných skupín. Vymedzenie Japonských ostrovov je chápané nejednotne, v širšom ponímaní zahŕňajú i ostrov Sachalin na severe a súostrovie Rjúkju a ostrov Taiwan na juhozápade.

japonský čin

japonský čin — plemeno psa zo skupiny spoločenských plemien pochádzajúce z Číny, do Japonska sa pravdepodobne dostalo ako dar cisárskemu dvoru. Má veľkú hlavu s veľmi krátkym a širokým nosom, veľké tmavé, od seba ďaleko umiestnené oči oddelené malou bielou lysinou, malé uši v tvare písmena V prevísajúce mierne dopredu a na chrbát preklopený chvost s dlhou srsťou; hmotnosť 2 – 5 kg, výška v kohútiku 23 – 28 cm (čím je menší, tým je cennejší). Dlhá rovná mäkká srsť bez podsady je čistobiela s jasno ohraničenými čiernymi alebo červenými fľakmi. Japonský čin je inteligentný, živý, hravý, ľahko vycvičiteľný a neagresívny, vhodný na chov v byte.

japonský cisár

japonský cisár — v západnej kultúre zaužívaný titul hlavy štátu v Japonsku; jeho oficiálny japonský titul je tennó (syn nebies). Symbolom japonského cisára je štylizovaná žltooranžová chryzantéma so 16 lístkami (aj štátny znak Japonska), insígniami (regáliami) sú tzv. Tri posvätné poklady (meč Kusanagi, zrkadlo Jata no Kagami a drahokam Jasakani no magatama; → magatama). Podľa mýtickej tradície cisárska dynastia vládne v Japonsku nepretržite od 11. februára 660 pred n. l. (dátum oficiálne oslavovaný ako deň založenia japonského štátu), t. j. od údajného nástupu na trón zakladateľa dynastie a prvého japonského cisára Džimmua, pravnuka hlavnej šintoistickej bohyne Amaterasu-ómikami (cisár je zároveň aj najvyšším šintoistickým kňazom). Titul tennó je potom vyjadrením božského pôvodu svojho nositeľa a vzťahuje sa výlučne na japonského cisára. Bol prevzatý v 1. pol. 7. stor. z Číny, v Japonsku sa začal používať v 2. pol. 7. stor. počas vlády cisára Temmua (vládol asi 673 – 686). V súčasnosti sa označenie tennó používa aj pri panovníkoch vládnucich pred Temmuom, hoci tento titul nepoužívali. V japonskej dynastickej genealógii sú tennó uvádzaní pod tzv. posmrtným menom. Udeľovanie posmrtných mien zaviedol podľa čínskeho vzoru zákonník Taihó (701), pričom pre dovtedy vládnucich cisárov (počnúc Džimmuom až po cisárovnú Džitó korunovanú 690, nástupkyňu Temmua) ich v 8. stor. stanovili učenci a zaznamenali v kronike Nihongi (720), pričom vyberané boli tak, aby symbolizovali vlastnosti panovníka a charakter jeho éry (napr. Temmu = Nebeská udatnosť). V 9. stor. nastal postupný úpadok výkonnej moci cisára, faktickými vládcami sa stávali regenti alebo tzv. excisári a od konca 12. stor. do 1868 šóguni (→ Japonsko, Dejiny). Po formálnom obnovení politickej moci cisára (1868) bolo zároveň stanovené, že posmrtným menom cisára sa stane názov éry vyhlásenej pri jeho nástupe na trón a končiacej sa jeho smrťou, napr. 1868 nastúpil na trón cisár Mucuhito (osobné meno), ktorý vyhlásil éru Meidži (Osvietená vláda); názov Meidži sa zároveň stal aj jeho posmrtným menom. Označovanie cisára osobným menom nie je v Japonsku možné (nie je určené na verejné používanie), panujúci cisár sa tam označuje len ako tennó (bez mena) alebo tennó heika (jeho veličenstvo). Osobné meno sa používa len v západnej historiografii. Hoci má japonský cisár v súčasnosti len reprezentatívnu funkciu (ústava z 1947 obmedzuje jeho právomoci len na vyhlasovanie zákonov schválených parlamentom alebo japonskou vládou) a musel sa formálne zrieknuť božského pôvodu (1946 cisár Hirohito), je v Japonsku symbolom jednoty štátu a národa.

japonský film

japonský film — prvé filmové projekcie sa v Japonsku uskutočnili 1896. O rok neskôr vznikli prvé reportážne filmy a 1902 bol nakrútený prvý hraný film Poďme sa prechádzať do javorového hája v štýle tradičného divadla kabuki. Do 20. rokov 20. stor. japonské filmy iba kopírovali kabuki (napr. aj ženské roly hrali muži). V Kjóte vznikali štylizované historické filmy (džidai-geki) a v Tokiu realisticky zamerané melodrámy (gendai-geki). R. 1920 existovali už dve veľké produkčné spoločnosti Nikkacu a Šóčiku, od 1932 aj Tóhó, po 2. svetovej vojne vznikla spoločnosť Šintóhó. K významným režisérom 20. – 50. rokov 20. stor. patrili K. Mizoguči a Teinosuke Kinugasa (*1896, †1982). Od začiatku 50. rokov 20. stor. pôsobí v Japonsku šesť veľkých filmových spoločností – Tóhó, Šintóhó, Nikkacu, Tóei, Šóčiku a Daiei, ako aj niekoľko významných nezávislých produkčných spoločností. K významným tvorcom obdobia po 2. svetovej vojne patria režiséri T. Imai (filmy Poludňajší súmrak, Príbeh čistej lásky), A. Kurosawa (Rašómon, Sedem samurajov, Krvavý trón), J. Ozu (Príbeh z Tokia) a K. Šindó (Ostrov, Onibaba). Film Rašómon (1950) režiséra A. Kurosawu získal Oscara za cudzojazyčný film, a uviedol tak japonskú kinematografiu do svetových súvislostí. Zároveň znamenal zlom v kariére japonského herca T. Mifuneho. Okrem A. Kurosawu boli v 60. rokoch 20. stor. významní režiséri K. Ičikawa (Barmská harfa, Požiar), Susumu Hani (*1928; Zlí chlapci, Africký príbeh), Nagisa Óšima (*1932, †2013; Krutý príbeh mladosti, Korida lásky) a Š. Imamura (Balada o Narajame, 1983, Zlatá palma na filmovom festivale v Cannes, 1983; Unagi, 1997, Zlatá palma na filmovom festivale v Cannes, 1997). Film Piesočná žena (Suna no onna, 1964; réžia Hiroši Tešigahara, *1927, †2001, podľa knihy K. Abeho Žena z dún) získal špeciálnu cenu poroty na festivale v Cannes a bol nominovaný na Oscara v kategóriách najlepší cudzojazyčný film a najlepšia réžia. Špeciálnu cenu poroty v Cannes získal i film Kwaidan (réžia M. Kobajaši, 1965). V 90. rokoch 20. stor. zaujal filmami Sonatine (1993), Deti sa vracajú (Kizzu ritán, 1996) a Ohňostroj (Hana-bi, 1997) režisér Takeši Kitano (*1947), ktorý je aj v súčasnosti významnou autorskou osobnosťou japonskej kinematografie. Jeho ďalšie filmy: Bábky (Dóruzu, 2002), Samuraj (Zatóiči, 2003), Achilles a korytnačka (Akiresu to kame, 2008). Japonská kinematografia vyniká v animovanom filme (anime), ktorý je inšpirovaný štýlom japonských komiksov manga (čisté línie, minimálne farebné prechody, disproporčné postavy, silné farebné kontrasty); väčšina tejto produkcie sa sústreďuje na dospievajúceho a dospelého diváka. Najvýznamnejšími štúdiami animovaných filmov sú Gainax a Ghibli.

japonský jazyk

japonský jazyk, japončina, japonsky nihongo, nippongo — geneticky izolovaný východoázijský jazyk tvoriaci samostatnú jazykovú rodinu; úradný jazyk v Japonsku a v Angaure (popri angaurčine, angličtine a palaučine), členskom štáte republiky Palau. Je materinským jazykom i japonských menšín v Brazílii, USA, Peru, Mexiku a i. Znalosť japonského jazyka ako druhého jazyka je rozšírená aj medzi najstaršou generáciou na Taiwane, v Kórei a Mikronézii, ktoré boli počas 2. svetovej vojny obsadené Japonskom. Otázka pôvodu a príbuznosti japonského jazyka s inými jazykmi nie je zatiaľ vyriešená. Príbuzenské zväzky sa hľadali napr. so sinotibetskou, s austronézskou, drávidskou a indoeurópskou jazykovou rodinou. Vierohodnejšie sú hypotézy o príbuzenstve japonského jazyka so susednými ázijskými jazykmi, predpokladá sa jeho príbuznosť s kórejčinou a s altajskou jazykovou rodinou (→ altajské jazyky). Hypotetické japonsko-kórejsko-altajské spoločenstvo sa údajne rozpadlo pred 6 tis. rokmi. Ani tento vzťah však nie je jednoznačne dokázaný, preto sa japonský jazyk klasifikuje ako izolovaný. Dejiny japonského jazyka sa zvyčajne členia na 4 obdobia: staré (do 8. stor.), neskoré staré (9. – 11. stor.), stredné (12. – 16. stor.) a moderné (od 17. stor.). V priebehu vývinu japonského jazyka sa syntax zmenila len málo, značné zmeny však nastali vo fonológii, v morfológii a v slovnej zásobe. Rozlišujú sa v ňom početné nárečia, z ktorých nie všetky sú navzájom zrozumiteľné. Hlavná deliaca čiara prechádza medzi súostrovím Rjúkju a ostatným Japonskom. Niektorí jazykovedci pokladajú rjúkjuské nárečia za osobitný, hoci blízko príbuzný jazyk (→ rjúkjuský jazyk) v rámci takzvanej japonickej jazykovej rodiny deliacej sa na japonskú a rjúkjuskú skupinu, podľa japonských lingvistov sú však tieto nárečia len jednou nárečovou vetvou spoločného kmeňa japonského jazyka. Základom súčasného spisovného japonského jazyka je tokijské nárečie. V dôsledku veľkej migrácie obyvateľstva z vidieka do miest a vplyvu elektronických médií sa stierajú rozdiely medzi nárečiami, ktoré zanikajú rýchlejšie ako predtým. V japonskom jazyku je 5 samohlások a 17 spoluhlások. Pred samohláskou i sa väčšina spoluhlások vyslovuje mäkko. Slabiky bývajú otvorené a jedinou spoluhláskou vo finálnej pozícii môže byť finálny nosový element n. Japonský jazyk je aglutinujúci s prvkami flexie. Podstatné mená nemajú kategóriu rodu, neskloňujú sa a pády sa vyjadrujú postpozitívnymi časticami. S číslovkami sa substantíva nespájajú priamo, ale pomocou takzvaných numeratívov alebo klasifikátorov. Slovesá a prídavné mená (majú slovesný charakter) sa časujú. Systém osobných zámen je veľmi zložitý, pretože sa v ňom odráža potreba diferencovať podľa zdvorilosti. Zdvorilostné synonymá a tvary slovies do istej miery nahrádzajú kategóriu osoby. V japonskom jazyku jestvujú dva rady čísloviek (japonské a čínske). Japonské číslovky sa okrem niekoľkých výnimiek používajú len do 10, inak sa používajú číslovky čínskeho pôvodu. Japonský jazyk má ustálený slovosled: na začiatku vety stojí podmet alebo téma, nasleduje predmet, na konci vety je prísudok. Pri spájaní viet do súvetí sa používajú spojovacie výrazy, najmä slovesné tvary prechodníkového typu. Slovná zásoba je nesmierne bohatá a tvoria ju tri základné vrstvy: wago (pôvodné domáce slová), kango (sinojaponské slová čínskeho pôvodu; tvoria približne 60 % slovnej zásoby) a gairaigo (slová prevzaté z európskych jazykov a z iných jazykov okrem čínštiny, najmä z angličtiny, ktoré tvoria asi 10 %, ďalej z portugalčiny, holandčiny, nemčiny, kórejčiny a ainčiny).

japonský tanec

japonský tanec — spontánny alebo organizovaný tanečný prejav v Japonsku vyjadrujúci od najstarších čias dodnes radosť zo života (v ponímaní tradičného japonského náboženstva šintoizmu je život základnou hodnotou) a kolektívnu formu vďakyvzdania božstvám za všetko dobré. V priebehu historického vývoja sa vyvinulo niekoľko typov tancov – mai, odori, bujó, dansu a i. Tance typu odori majú výrazný zvislý rozmer, ich podstatnými zložkami sú dynamický krok, pohup a výskok. Pri kruhových tancoch bon odori tancujú ľudia odetí v ľahkom letnom župane (jukata) v rytme piesní tradičného ľudového štýlu okolo pódia s hudbou (zvyčajne speváci s plejbekom) v sústredných kolách rozličné zostavy krokov, podupov, mávaní a tlieskaní, ktoré predtancúvajú roztancovávači a ostatní sa usilujú ich napodobniť. Časovo sa viažu na augustový sviatok mŕtvych predkov (Obon) a tancujú sa po celom Japonsku. Každá časť krajiny má svoje špecifické typy tancov, piesne a skladby od svojich rodákov. Najznámejší z tancov bon odori je tzv. tanec bláznov Awa odori (tanec z Awy – starý názov dnešnej prefektúry Tokušima na východe ostrova Šikoku). V meste Tokušima sa koná medzinárodne známy niekoľkodňový festival tohto tanca, pri ktorom ulicami defilujú súbory aj odvážni jednotlivci posmelení refrénom hlavnej piesne Odoru ahó (jap. Tancujúci blázon). Súčasná tvorba nových skladieb bon odori je aj tradicionalistickým ohlasom na diskotéky a tvorbu populárnej hudby západného typu. Na profesionálnej aj poloprofesionálnej úrovni sa pestuje tanec bujó, ktorý sa predvádza (podobne ako divadlo) na javisku pred divákmi. Jednotlivé tance sú ucelené lyrické príbehy, ktoré sa spievajú so sprievodom šamisenu a ktorých dej tanečník alebo tanečníci predvádzajú v kimonách výrazných farieb a niekedy aj s rozličnými tematickými pokrývkami hlavy. Nazýva sa aj Nihon bujó (japonský tanec) a má spoločné korene s divadlom kabuki. V každej oblasti sa pestujú miestne druhy skupinových tancov, napr. banícky tanec tankó-buši či roľnícky tanec dengaku. Vznešenejšiu a starobylejšiu tradíciu majú tance typu mai, ktoré majú (na rozdiel od tancov typu odori) zvislý rozmer potlačený v prospech ladného posúvania sa po vodorovnej osi a chôdza v nich spočíva v typickom šúchaní chodidlami (suriaši). Tento druh je typický napr. pre tance drámy nó a pre tradičné vystúpenia tanečníc zábavných štvrtí v Kjóte (Kjó-no mai, tanec Cisárskeho mesta). Populárne sú aj dansu, moderné alebo spoločenské tance západného typu. Svojské formy tradičného tanca sa pestujú na ostrovoch prefektúry Okinava (súostrovie Rjúkju) ako dedičstvo z obdobia tamojšieho samostatného Rjúkjuského kráľovstva. Rjúkjuský kráľovský tanec kumi udui (jap. kumi odori) založil Tamagusuku Čókun (*1684, †1734) pod vplyvom japonskej tanečnej drámy nó. K šintoistickému rituálu patria rozličné náboženské tance, napr. kagura, ako aj blahoprajný tanec šišimai (leví tanec) predvádzaný najmä pri príležitosti Novoročných sviatkov (Ošógacu) vo forme koledovania od domu k domu. Rituálna šintoistická kagura má veľa podôb, v plnej forme trvá aj niekoľko týždňov, a to spravidla v období Novoročných sviatkov (Ošógacu). V centrálnej oblasti ostrova Kjúšu má svojráznu formu niekoľko dní trvajúcich epických vystúpení (Nagano Iwato kagura) spodobňujúcich mýty zaznamenané v najstaršej kronike Kodžiki (712 n. l.). Tanec zohrával dôležitú úlohu už vo významnom mýte o bohyni slnka Amaterasu-ómikami, podľa ktorého sa Amaterasu pobúrená a urazená výčinmi svojho brata, boha búrok Susanoa (Susanoo-no mikoto), skryla do jaskyne, čím svetu hrozilo, že bez svetla a tepla zanikne. Bohyňa Uzume polonahá divoko tancovala a rozveseľovala ostatné skľúčené božstvá, ktoré sa začali zabávať a smiať, čím vylákali Amaterasu z jaskyne a zachránili svet. Tanec bohyne Uzume je rituálnym precedensom toho, že tanec je dobrý a žiaduci aj z náboženského hľadiska. Tento jeho prvok je markantný pri začiatkoch drámy nó najmä v jej archaickom modlitebnom tanci Okina (Starec) a v hrách o božstvách. Od 7. stor. prichádzali do Japonska z kontinentu rozličné podoby tancov označovaných bugaku, ktoré sa dodnes pestujú v cisárskom paláci. Patria k tancom typu mai, majú charakter pantomímy a tancujú sa so sprievodom inštrumentálnej hudby, ktorá sa môže predvádzať aj samostatne bez tanca – vtedy sa nazýva kangen, pričom tanečné vystúpenia bugaku aj inštrumentálne vystúpenia kangen sa v širšom zmysle považujú za súčasť najstaršej japonskej klasickej hudby gagaku. Tance pôvodom z Číny, juhovýchodnej Ázie či Indie (nazývané ľavé mai – samai) tancujú tanečníci najčastejšie v červených kostýmoch, kým tance pôvodom z Kórey či Mandžuska (nazývané pravé mai – umai) v modrých či zelených kostýmoch. Škála dvorských tancov sa neustále rozvíjala a rozširovala aj do oblasti večierkových tancov na hostinách dvorskej a neskôr (od 12. stor.) aj vojenskej šľachty. Vytvorila sa kategória profesionálnych zabávačiek (júdžo – predchodkýň neskorších gejší) predvádzajúcich tance, z ktorých sú väčšinou známe len názvy (sóga, širabjóši, kusemai). Tancovali sa s hudobným sprievodom so špecifickým podmanivým rytmom a s ucelenou piesňou lyrického či cestovného charakteru, ktoré si spieval väčšinou samotný tanečník. Tanec kusemai, obzvlášť obľúbený v 14. stor., zaradil do svojich diel dramatik Kannami, čím vytvoril základ klasickej drámy nó, v ktorej tanečný výstup odvodený od tohto tanca (pod skráteným názvom kuse) je dodnes epicko-tanečným vyvrcholením hry. Počas samurajských vojen v období bojujúcich kniežatstiev (1477 – 1568; → Sengoku) sa uplatnil epický Kówakov tanec (Kówaka-mai) založený na predvádzaní bojových príbehov; je príbuzný dráme nó. Po skončení vojen stratil na aktuálnosti a dodnes sa zachoval len v lokalite Setaka na severozápade Kjúšu, kde sa každoročne usporadúva kultúrny festival tohto tanca. Okolo 1600 si v Kjóte získali veľkú obľubu eroticky ladené tanečné vystúpenia mladých žien a chlapcov, z ktorých po sérii morálne motivovaných vládnych zákazov v priebehu 17. stor. vznikla nová rovnomenná divadelná forma kabuki čerpajúca z bohatej tradície nó a praxe súvekého bábkového divadla džóruri; → japonské divadlo.

Japurá

Japurá [ža-], portugalsky Rio Japurá, španielsky Río Caquetá — rieka v Kolumbii (departement Caquetá) a Brazílii (štát Amazonas), ľavostranný prítok Amazonky; dĺžka 2 280 km, rozloha povodia 267 730 km2, priemerný ročný prietok na dolnom toku okolo 7 000 m3/s. Pramení v Kolumbii v Strednej Kordillere (Severné Andy). Hlavné prítoky: Yari, Apaporis (ľavostranné). Splavná od kolumbijsko-brazílskej hranice.

Japygovia

Japygovia, lat. Iapyges — kmeň pravdepodobne ilýrskeho pôvodu, ktorý asi od 5. stor. pred n. l. sídlil v juhovýchodnej Itálii. Mýtickým prapredkom Japygov bol Daidalov syn a Ikarov brat Iapyx (genitív Iapyga, lat. Iapygis, odtiaľ názov kmeňa). Na ich území sa nachádzali významné grécke kolónie Tarent a Krotón. Vo 4. stor. pred n. l. sa ich územie stalo miestom bojov Rimanov a sabellských Samnitov. Po dobytí Tarentu 272 pred n. l. sa aj juhoitalskí Japygovia dostali pod rímsku nadvládu.

jara

jara, Aegithina — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď irenovité. Malé vtáky s tenkými nohami a dlhším zobákom. V ich sfarbení prevláda výrazný pohlavný dimorfizmus. Samce sú svetložlté alebo zelené, samice zelenkavé. Žijú a lovia prevažne v pároch alebo v kŕdľoch s inými druhmi. Obývajú lesy, kroviny, ale i poľnohospodársku krajinu a záhrady Indie a juhovýchodnej Ázie. Sú stále, živia sa rôznym hmyzom a pavúkmi. Zo 4 druhov je najznámejšia jara čiernokrídla (Aegithina tiphia).

Jarabá

Jarabá — obec v okrese Brezno v Banskobystrickom kraji na juž. strane Nízkych Tatier, 823 m n. m.; 40 obyvateľov (2018). Členité hornatinné územie prevažne zalesnené smrekovým lesom. V chotári sa nachádzajú minerálne pramene.

Obec písomne doložená 1501 ako Gerowa, 1540 Jaraba, 1563 Jeroba, 1786 Jeraba, 1808, 1863, 1882 Jaraba, 1888 – 1913 Jarabó, 1920 Jarabá. Vznikla na území mesta Brezno. Pôvodne banská osada, ťažilo sa tam striebro a meď, neskôr železná ruda. Do 1546 patrili bane a huty banskobystrickým ťažiarom, potom banskej komore. Začiatkom 19. stor. tam vznikli hámre patriace Hrončianskemu komplexu. Po 1804 sa výroba železa obmedzila a začiatkom 20. stor. sa postupne zastavila. Obyvatelia pracovali v baniach, neskôr v lesnom hospodárstve.

Jarabá skala

Jarabá skala — národná prírodná rezervácia v Bukovských vrchoch v národnom parku Poloniny v katastroch obcí Runina, Stakčín a Zboj v okrese Snina; vyhlásená 1964, rozloha 360 ha. Zriadená na ochranu flyšových skalných útvarov s nelesnou vegetáciou a pestrými biocenózami s rastlinnými i so živočíšnymi druhmi.

jarabe

jarabe [charave; špan.] — španielsky ľudový tanec v 3/4 takte podobný mazúrke, odvodený zo zapateada. Skladá sa z dvoch častí, z ktorých prvá sa tancuje so sprievodom inštrumentálnej hudby a druhá aj so spevom.

jarabičiar

jarabičiar — starší názov nemeckého prepeličiara.

Jarabina

Jarabina, Oriabyna — obec v okrese Stará Ľubovňa v Prešovskom kraji na juž. okraji Ľubovnianskej vrchoviny, 587 m n. m.; 917 obyvateľov; 44,9 % slovenskej, 36,9 % rusínskej, 7,6 % ukrajinskej národnosti (2018). Vrchovinný až hornatinný reliéf, v katastri obce sa nachádza chránený prírodný výtvor Jarabinský prielom. Obec písomne doložená 1329 ako Ewer, 1342 Yerubina, 1360 Zombach, 1364 Jerubina, 1408 Gyrem alebo nemecky Zumbach, Sombach, 1808, 1863 Jarembina, Jarabina, 1873 – 1902 Jarembina, 1907 – 13 Berkenyéd, 1920 Jarembina, 1927 – 48 Jarabina, Orjabina, 1948 Jarabina. Pôvodne bola osídlená nemeckými osadníkmi, neskôr rusínskymi obyvateľmi. Patrila panstvu Ľubovňa. R. 1412 – 1772 bola v poľskom zálohu. Obyvatelia sa zaoberali drotárstvom. Archeologické nálezy: stopy osídlenia z paleolitu a praveku, zaniknutá stredoveká dedina (13. stor.), nálezy z neskorého stredoveku (13. – 16. stor.). Stavebné pamiatky: barokový gréckokatolícky Chrám Narodenia Presv. Bohorodičky (1803 – 1809, upravený 1869, 1894, 1895, 1995 a 2012), vých. od kostola zrubový ľudový dom (1924 – 1926).

jarabská skupina

jarabská skupina, aj jarabská séria, tatranská séria — mohutná (3 – 5 km) sekvencia sedimentárnych a magmatických hornín vystupujúca v jadrových pohoriach a v sev. veporiku Západných Karpát. Základnými horninovými typmi sú rôzne typy pararúl, amfibolitov a migmatitov. Jarabská skupina je preniknutá mohutnými telesami prevažne vrchnokarbónskych granodioritov – tonalitov, ojedinele aj granitov. Vek sa udáva v rozpätí prekambrium až staršie paleozoikum. Horniny boli metamorfované v podmienkach amfibolitovej fácie. V alpínskom tektonickom cykle boli miestami retrográdne (spätne) rekryštalizované. Nazvaná podľa obce Jarabá v Nízkych Tatrách.

jardang

jardang [turkménsky] — forma georeliéfu utváraná činnosťou vetra a koróziou najmä v slabo spevnených sedimentárnych horninách (ílovce, prachovce, bridlice) predovšetkým v arídnych a semiarídnych oblastiach; vyvýšenina pretiahnutá v smere prevládajúceho vetra. Jardangy môžu byť až niekoľko kilometrov dlhé a niekoľko sto metrov vysoké (megajardangy), ale aj vysoké iba niekoľko centimetrov (mikrojardangy).

Járdányi, Pál

Járdányi [-ňi], Pál, 30. 1. 1920 Budapešť – 27. 7. 1966 tamže — maďarský skladateľ a folklorista. Študoval kompozíciu u Z. Kodálya a hru na husliach u E. Zathureczkého na vysokej hudobnej škole v Budapešti, kde 1946 – 59 pôsobil aj ako profesor skladby a folkloristiky. Od 1960 vedúci hudobného oddelenia Maďarskej akadémie vied. Jeho tvorba nadväzuje na bartókovsko-kodályovskú tradíciu. Diela: Sonáta pre husle (1944), dve Sláčikové kvartetá (1947, 1954), symfónia Vörösmarty (1952), Borsodská rapsódia (1953), Dychové kvinteto (1955), Vivente e moriente (1963) a i. Autor viacerých hudobnoteoretických prác a štúdií.

Jariabek, Ondrej

Jariabek, Ondrej, 20. 2. 1908 Kráľova Lehota, okres Liptovský Mikuláš – 3. 2. 1987 Bratislava — slovenský herec, filmový režisér, pedagóg a spisovateľ. Pôvodne učiteľ v Čadci (1927 – 39) a Prešove (1939 – 41), kde ako herec (Paučo v Kráľovi Svätoplukovi od I. Stodolu, 1937; Galén v Bielej nemoci od K. Čapka, 1937) a režisér povzniesol na vysokú úroveň ochotnícke krúžky. R. 1941 – 46 a 1951 – 80 člen Činohry SND. R. 1947 – 48 režisér Československého filmu, 1949 – 51 člen činohry Novej scény Národného divadla. Dlhoročný interpret komických a tragikomických úloh najmä v klasických a súdobých hrách slovenských dramatikov, napr. Maušl (J. Palárik: Drotár, 1942), Básnik (P. Zvon: Tanec nad plačom, 1943), Mrňús (J. Záborský: Najdúch, 1949), Vinco Hŕstka (I. Bukovčan: Surovô drevo, 1954), Ignác (J. Solovič: Žobrácke dobrodružstvo, 1970), ako aj v hrách inonárodných autorov, napr. Teiresias (Sofoklés: Kráľ Oidipus, 1941), Spiegelberg (F. Schiller: Zbojníci, 1955), Canciano (C. Goldoni: Štyria grobiani, 1956), Lebedev (F. M. Dostojevskij: Idiot, 1965), Bubeník (J. D. Radičkov: Pokus o lietanie, 1980) a i. Hoci nevytváral rozsahom veľké ani titulné postavy, bol stredobodom mnohých inscenácií, množstvo výrazných postáv stvárnil napr. v televíznych inscenáciách (1958 – 87 viac než 130). V období 1946 – 83 vytvoril približne v 40 filmoch výrazné typy starcov (Varúj!, 1946; Čertova stena, 1948; Kozie mlieko, 1950; Pole neorané, 1953; V piatok trinásteho, 1953; Rodná zem, 1953; Zemianska česť, 1957; Jánošík, 1962 – 63; Orlie pierko, 1971; a i.). Autor pamätí Z pastierčaťa herec (1988, 2 zväzky), hier pre deti, námetov a filmových scenárov. Vyhľadávaný kabaretný humorista. Populárne boli aj jeho príhody Sváka Ondra v rozhlasovej Roľníckej besede (1955 – 84). Jeho spoločensko-umelecké aktivity sú zaznamenané v zborníku štúdií, spomienok a dokumentov Herec, ktorý sa rád smial (2006).

Jarila

Jarila, aj Jarilo — v staroslovanskej mytológii boh jari, úrody a plodnosti; jeho kult bol rozšírený u východných a južných Slovanov, neskôr bol pod vplyvom pravoslávia nahrádzaný svätým Jurajom (u južných Slovanov takzvaný zelený Juraj). Mýtus predstavoval Jarilu ako krásneho mladíka, ktorý bol uväznený v podsvetí, čím svet upadol do zimy. Po úteku na čiernom koni odomkol zlatým kľúčom nebo i zem a prostredníctvom padnutej rosy zabezpečil plodnosť zeme. Vo folklórnej tradícii v Bielorusku bol spodobený ako mládenec na bielom koni, v bielom plášti, s vencom z kvetín a so snopom obilia, v Rusku ho predstavovala figúra starca, ktorá bola na konci dňa vynesená na pole a tam pochovaná. Sviatok Jarilu sa slávil na jar. Mýtus podobný Jarilu sa spájal aj so suzdaľským Jarunom a s pomoranským bohom jari a vojny Jarovítom.

jarina

jarina — plodina, ktorej porast sa zakladá v jarnom období, zvyčajne obilnina siata na jar, napr. jačmeň siaty ap.

Jarjabek, Dušan

Jarjabek, Dušan, 4. 3. 1953 Bratislava — slovenský operný spevák (barytón) a politik. Po skončení štúdia spevu na VŠMU v Bratislave u A. Hrušovskej (1976) absolvoval 1977 – 78 študijný pobyt v Teatro del Parco v Palerme u G. Cigne. Od 1980 sólista spevohry Novej scény v Bratislave, k jeho profilovým postavám patria Merkúr (J. Offenbach: Orfeus v podsvetí) a Gróf Homonay (J. Strauss ml.: Cigánsky barón). Od 1991 stály hosť a sólista Opery SND a súčasne od 1990 Komornej opery Bratislava. R. 1995 – 98 riaditeľ Novej scény a sólista Opery SND. K jeho najvýraznejším postavám v SND patrí úloha Bogdanoviča v operete Veselá vdova F. Lehára. Od 1988 vyučoval spev na VŠMU, od 2002 na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Významná je aj jeho koncertná činnosť (piesne, árie). Od 1998 poslanec NR SR, venuje sa problematike kultúry a médií.

jarka

jarka — mladá ovca samičieho pohlavia od 8. mesiaca veku do 1. obahnenia (pôrodu).

Jarkand

Jarkand, čínsky Ša-čche, Shache — mesto v severozápadnej Číne v autonómnej oblasti Sin-ťiang v Tarimskej panve v úrodnej oáze na rieke Jarkand; 89-tis. obyvateľov (2015). Priemysel kovoobrábací, potravinársky; remeslá (tkanie kobercov a hodvábnych látok, spracovanie kožušín). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie pšenice, bavlníka, granátovníka a morušovníka; chov koní, ovcí, tiav a priadky morušovej). V blízkosti ťažba rúd medi. Železničné a cestné spojenie s inými mestami.

Od 2. stor. pred n. l. do 1. stor. n. l. významné obchodné a politické centrum na juž. vetve Hodvábnej cesty. V 2. polovici 18. stor. sa stalo súčasťou čínskej ríše. Stavebné pamiatky: mešita Altun (aj Altyn, Zlatá mešita, 10. – 19. stor.) na nádvorí s hrobmi jarkandských chánov (16. – 17. stor.) a s mauzóleom Amana Isa Chána (po 1560, reštaurované 1993), Veľká mešita (založená v 15. stor., súčasne stavba 16. – 19. stor.), mestské hradby (16. stor.).

Jarkand

Jarkand, čínsky Jie-er-čchiang-che, Ye’erqianghe, Yarkant He — rieka v záp. Číne v autonómnej oblasti Sin-ťiang; dĺžka 1 097 km. Vyteká z ľadovcov Karakoramu vo výške okolo 5 000 m n. m. (na hornom toku názov Raskemdarja), svojím tokom oddeľuje Karakoram od Kunlunu, tečie záp. časťou Tarimskej panvy, v záp. časti púšte Taklamakan vytvára sútokom s riekou Aksu a s periodickou riekou Chotan rieku Tarim (Jarkand je považovaný za hlavnú zdrojnicu Tarimu). Hlavný prítok: Kašgar (ľavostranný). Využívaná na zavlažovanie. Na Jarkande leží mesto Jarkand.

Jarkon

Jarkon, hebrejsky Nahal ha-Jarkon, arabsky Nahr al-Audža — rieka v strednom Izraeli; dĺžka 27,5 km. Pramení sev. od mesta Petach Tikva, tečie pobrežnou nížinou, ústi do Stredozemného mora v sev. časti mesta Tel Aviv-Jaffa. Najdlhšia rieka štátu vlievajúca sa do mora. Jedna z mála perenujúcich (stále tečúcich) riek Izraela.

Jarkovský, Ján

Jarkovský, Ján, 18. 7. 1919 Dražkovce, okres Martin – 11. 8. 1994 Bratislava — slovenský geológ. R. 1944 – 48 pôsobil v Mineralogicko-petrografickom ústave Slovenskej vysokej školy technickej, 1948 – 59 v Geologickom ústave D. Štúra (vedúci chemickoanalytického oddelenia), 1959 – 70 v Geologicko-geografickom ústave Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského, 1970 – 86 na Katedre geochémie (1972 – 78 zástupca vedúceho katedry) Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského; 1980 DrSc. Zaoberal sa spektrochemickým stanovovaním najmä stopových prvkov v sulfidických mineráloch a vybranými problémami analytických metód stanovovania zloženia minerálov, rúd a hornín. Autor a spoluautor 7 monografií, napr. Analýza silikátových hornín (1960), Geochemický výskum hlavných sulfidických minerálov železa pomocou elektrónovej mikrosondy (1977), Rudnianske rudné pole – geochemicko-metalogenetická charakteristika (1985), vysokoškolského učebného textu a vyše 80 vedeckých prác. Zaslúžil sa o zriadenie a prístrojové vybavenie oddelení, v ktorých pôsobil. Nositeľ viacerých vyznamenaní.

jarl

jarl [škandinávske jazyky] — titul v Škandinávii doložený na runových nápisoch z 5. stor., používaný v severogermánskej a západogermánskej oblasti v období raného a vrcholného stredoveku (do začiatku 14. stor.). Pôvodne označoval náčelníka družiny Vikingov, z 8. – 9. stor. sú však známe len ojedinelé príklady rodov s týmto titulom zo stredného Nórska (jarl z Lade, z Møre), neskôr označoval veľmoža stojaceho v hierarchickom systéme hneď po panovníkovi (vojvoda), prípadne kráľovského miestodržiteľa v určitom kraji. V Anglicku, kam ho priniesli Vikingovia, sa v podobe earl zachoval dodnes.

Jarlung Cangpo

Jarlung Cangpo, Yarlung Zangbo — tibetský názov horného toku Brahmaputry; čínsky Ja-lu-cang-pu-ťiang.

jarlyk

jarlyk [tur.] — výsadná listina udeľovaná mongolskými chánmi Zlatej hordy ruským kniežatám, potvrdzujúca ich teritoriálny mocenský štatút. Bola vyhotovená z kože a opatrená zlatou pečaťou.

Jarman, Derek

Jarman [džármen], Derek, 31. 1. 1942 Londýn – 19. 2. 1994 tamže — anglický filmový režisér, výtvarník a spisovateľ. Pôvodne študoval výtvarné umenie na londýnskej University College, čo sa prejavilo aj v jeho filmovej tvorbe. Vo svojich začiatkoch výtvarne spolupracoval na filmoch Diabli (The Devils, 1970) a Divoký mesiáš (Savage Messiah, 1972). R. 1976 vytvoril svoj dlhometrážny debut Sebastián (Sebastiane) na motívy kresťanskej legendy o sv. Sebastiánovi. Nasledoval hudobný film s punkovou tematikou Jasot (Jubilee, 1978). Najznámejším Jarmanovým filmom je Caravaggio (C., 1986), netradičný pohľad na tajomného talianskeho maliara. Film Wittgenstein (W., 1993) je viac kolážovitou mystifikačno-filozofickou esejou ako životopisom slávneho filozofa rakúskeho pôvodu. Jarmanov posledný film Modrá (Blue, 1994) je experimentom, ktorý šokoval divákov na celom svete (79-minútové premietanie jednoliatej modrej plochy sprevádzané audiozáznamom z čítania z Jarmanových denníkov). Jarman sa vo svojej tvorbe pokúšal o inovatívne poňatie sexuality (predovšetkým homosexuality), ľudského tela, výtvarného umenia, filozofie a svojej krajiny. Ďalej režíroval filmy Rozhovor anjelov (The Angelic Conversation, 1985), Posledný pohľad na Anglicko (The Last of England, 1988), Záhrada (The Garden, 1990), Eduard II. (Edward II, 1991) a i.

jarmanka

jarmanka, Astrantia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď mrkvovité. Patrí sem napr. trváci druh jarmanka väčšia (Astrantia major) s prízemnou ružicou dlaňovito troj- až päťdielnych listov s dlhými stopkami, z ktorej vyrastajú olistené, do 1 m vysoké stonky ukončené okolíkmi drobných bielych kvietkov podopretých bielymi alebo ružovkastými kopijovitými listeňmi, plod dvojnažka. Rastie v listnatých aj ihličnatých lesoch a na ich okrajoch, v kosodrevine i na horských lúkach. Niektoré vyšľachtené odrody jarmanky s ružovými kvetmi a s bohatším súkvetím sa pestujú ako okrasné rastliny najmä v tienistých záhradách a parkoch.

jarmilka

jarmilka, Erophila, jarmila — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kapustovité. Jedno- až dvojročné, do 10 cm vysoké byliny, s lopatkovitými až kopijovitými listami umiestnenými v prízemnej ružici a s drobnými štvorpočetnými bielymi kvetmi usporiadanými v strapcoch, plod šešuľka, ktoré zvyčajne rastú na otvorených plochách bez súvislej rastlinnej pokrývky, na skalnatých, štrkovitých alebo piesočnatých substrátoch a v urbánnom prostredí (napr. v riedkych trávnikoch a na múroch). Patria sem napr. európske druhy jarmilka jarná (Erophila verna) s vidlicovitými až hviezdovitými chlpmi na listoch a s úzkymi elipsovitými až kopijovitými plodmi, jarmilka širokolistá (Erophila spathulata) s vidlicovitými až hviezdovitými chlpmi na listoch a so širokými elipsovitými až okrúhlastými plodmi a jarmilka včasná (Erophila praecox) s jednoduchýmim chlpmi na listoch a so širokými elipsovitými až okrúhlastými plodmi.

jarmočná píšťala

jarmočná píšťala — ľudový vzduchozvučný hranový hudobný nástroj s diatonicko-chromatickým ladením, výtvarne i akusticky jednoduchší variant pastierskej píšťaly; nazvaný podľa miesta predaja – jarmoku. Jarmočná píšťala sa vyrába z bazového, lieskového (najmä v oblastiach Šariša a Spiša; v polovici 20. stor. ešte v 76 obciach) a javorového dreva na (domácich) sústruhoch (točovkách). Známe sú dva typy jarmočnej píšťaly: krátke (do 30 cm), tzv. detské, s 3 alebo so 4 hmatovými dierkami, ktoré v minulosti slúžili deťom pri hrách na signalizáciu a pri prednese krátkych (detských) nápevkov a piesní, a dlhé (do 50 cm) s 5 alebo so 6 otvormi, ktorých repertoár tvoria najmä pastierske a tanečné piesne, jednoduchá konštrukcia umožňuje variovanie nápevov. Píšťala je typicky zdobená žliabkovaním, vyrezávanými geometrickými ornamentmi a kruhmi namaľovanými farebnou ceruzkou. Na jej konci sú vysústružené dva až tri voľne sa pohybujúce prstence (krúžky) slúžiace ako chrastidlo.

jarmok

jarmok, nem. Jahrmarkt — v minulosti výročný trh (→ trhy) konaný vo významných mestách alebo mestečkách vo vopred stanovenom termíne, trvajúci spravidla viac dní a predstavujúci prakticky jediné možné miesto na predaj a kúpu rozličného tovaru. Popri predaji plnil pre daný región aj kultúrno-spoločenskú úlohu, jeho súčasťou boli aj vystúpenia umelcov (→ jarmočná pieseň). V súčasnosti označenie kultúrno-spoločenskej akcie spájajúcej maloobchodný predaj, najčastejšie tradičných remeselných výrobkov spolu s ukážkami ich zhotovovania, so zábavným a s kultúrnym programom.

jarmokrídle

jarmokrídle, Homoneura, Jugata — podrad z triedy hmyz (Insecta), rad motýle (Lepidoptera). Súdržnosť ich krídel zabezpečuje jarmo, zvyčajne poletujú dlhší čas nad jedným miestom; húsenice žijú schované vo výtrusných rastlinách. Patria sem stavbou tela a spôsobom života málo príbuzné čeľade potočníkovcovité (Micropterigidae), prvomoľovité (Eriocraniidae) a hrotokrídlovcovité (Hepialidae).

jarmovcovité

jarmovcovité, Zygophyllaceae — čeľaď dvojklíčnolistových rastlín. Dreviny alebo tŕnisté byliny s protistojnými listami a so zvyčajne päťpočetnými kvetmi usporiadanými v súkvetí dvojzávinok, plod zvyčajne tobolka. Patrí sem 22 rodov, napr. Zygophyllum a guajak (Guaiacum), s 285 druhmi, ktoré rastú v teplejších a suchších oblastiach (napr. v stepiach a na slaniskách), vyskytujú sa aj v trópoch.

jarmovka

jarmovka, Zygnema — rod z triedy spájavky, rad jarmovky (Zygnematales). Zelené riasy s vláknitou nerozkonárenou, slizovitým obalom pokrytou stielkou s vláknami, ktoré sú zložené z valcovitých buniek s dvoma hviezdicovitými chloroplastmi oddelenými jadrom. Rozmnožujú sa pohlavne spájaním (konjugáciou). Vyskytujú sa v malých stojatých vodách alebo v litoráli rybníkov a jazier, na Slovensku žije 6 druhov, napr. Zygnema cruciatum.

jarmový oblúk

jarmový oblúk, arcus zygomaticusanat. oblúk vzniknutý spojením spánkového výbežku jarmovej kosti (os zygomaticum) s jarmovým výbežkom šupinovej časti spánkovej kosti (os temporale). Je odstupovým miestom žuvacieho svalu (musculus masseter) a súčasne demarkačnou čiarou medzi spánkovou a podspánkovou jamou. Niekedy sa nazýva aj lícny oblúk.

Jarmúk

Jarmúk, arab. Nahr al-Jarmúk, hebr. Nahar ha-Jarmuch — rieka v juhozáp. Ázii, najväčší, ľavostranný prítok Jordánu; dĺžka 80 km. Vzniká sútokom viacerých prevažne periodických riek prameniacich v juž. časti Sýrie. Pretína bazaltové a vápencové plošiny vých. od Tiberiadskeho jazera, tvorí hranicu medzi Sýriou a Jordánskom, následne na malom úseku juž. ohraničenie Golanských výšin a na krátkom úseku hranicu medzi Jordánskom a Izraelom. Do Jordánu sa vlieva juž. od Tiberiadskeho jazera. Asi 30 km od ústia je vybudovaná (2003 – 07) priehradná nádrž určená na zavlažovanie a zásobovanie pitnou vodou časti Jordánska, 10 km od ústia je prostredníctvom kanála zavlažovacieho systému Jordánska odvádzaných 90 % vody využívanej na zúrodnenie 12-tis. ha pôdy vo vých. časti doliny Jordánu. R. 636 sa pri rieke Jarmúk odohrala významná bitka (po Mohamedovej smrti prvá expanzia arabských moslimských vojsk mimo Arabského polostrova), v ktorej arabské moslimské vojská pod vedením Chálida ibn al-Valída zvíťazili nad byzantskými vojskami cisára Herakleia. Víťazstvo Arabov prispelo k rozšíreniu islamu do Sýrie, Palestíny a Egypta a znamenalo koniec byzantskej nadvlády v týchto krajinách, islam sa začal rýchlo šíriť aj v dovtedy kresťanských krajinách na celom Strednom východe.

Jarmusch, Jim

Jarmusch [džarmaš], Jim, 22. 1. 1953 Akron, Ohio — americký režisér. Vyštudoval literatúru na Kolumbijskej univerzite, neskôr študoval filmovú tvorbu na Newyorskej univerzite (New York University, NYU) v triede N. Raya a stal sa jeho pedagogickým asistentom. Ako svoj absolventský film nakrútil drámu mladíka túlajúceho sa po New Yorku Trvalé prázdniny (Permanent Vacation, 1980). Presadil sa svojím druhým dlhometrážnym filmom Cudzejší ako raj (Stranger than Paradise, 1984), za ktorý získal Zlatú kameru na Medzinárodnom filmovom festivale (MFF) v Cannes v kategórii najlepší hraný debut a Zlatého leoparda na MFF v Locarne. V súčasnosti patrí k najznámejším nezávislým americkým filmárom. Jeho nezvyčajné, minimalistické filmy skúmajú americký sen prostredníctvom vydedencov spoločnosti. Svojimi filmami zároveň dokazuje, že nízkorozpočtové filmy sú schopné presadiť sa popri nákladných filmoch Hollywoodu. Sporadicky účinkuje aj ako herec vo filmoch iných režisérov. Režisér filmov Mimo zákona (Down by Law, 1986), Tajomný vlak (Mystery Train, 1989), Noc na Zemi (Night on Earth, 1991), Mŕtvy muž (Dead Man, 1995), Rok koňa (Year of the Horse, 1997), Ghost Dog: Cesta samuraja (G. D.: The Way of the Samurai, 1999), Káva a cigarety (Coffee and Cigarettes, 2003), Zlomené kvety (Broken Flowers, 2005, Veľká cena poroty na MFF v Cannes), Hranice ovládania (The Limits of Control, 2009), Paterson (P., 2016) a i.

jarmutské vrstvy

jarmutské vrstvy — komplex sivozelených pieskovcov vrchnokriedového (miestami bohatá mikrofauna) až paleogénneho veku, ktoré vystupujú v bradlovom pásme v oblasti Pienin. Miestami prechádzajú do zlepencov s výskytom úlomkov bázických vulkanitov, kryštalických bridlíc a vápencov z podložia. Nazvané podľa vrchu Jarmuta v južnom Poľsku.

Jarná

Jarná — miestna časť obce Cífer.

Jarocin

Jarocin [-čin] — mesto v str. Poľsku vo Veľkopoľskom vojvodstve 71 km juhových. od Poznane; 26-tis. obyvateľov (2016). Papiernický a potravinársky priemysel. Cestný a významný železničný uzol. Písomne doložené 1257. V stredoveku remeselné a obchodné centrum na križovatke dôležitých obchodných ciest z Vroclavu do Toruňa a z Poznane do Kalisza. R. 1773 bolo takmer celé mesto zničené požiarom. R. 1793 pri druhom delení Poľska pripadlo Prusku, 1807 – 15 súčasť Varšavského kniežatstva, od 1815 patrilo opäť Prusku ako súčasť Poznanského vojvodstva, od 1848 súčasť provincie Poznaň, od 1871 Nemecka, od 1887 sídlo novovytvoreného okresu Jarocinski v provincii Posen, od 1918 súčasť Poľska. Stavebné pamiatky: ruiny neskorogotického Kostola Sv. Ducha (okolo 1516, od polovice 19. stor. ruina), barokový Kostol sv. Martina (1610, na mieste staršieho pravdepodobne z 2. polovice 13. stor., prebudovaný v 2. polovici 18. stor., veža z 19. stor.), radnica (1799 – 1804, zreštaurovaná 2006, dnes regionálne múzeum), neogotický Palác Radolińskovcov (1847 – 53), Kostol Krista Kráľa (30. roky 20. stor.), budova železničnej stanice (1870 – 75).

Jarocki, Jerzy

Jarocki, Jerzy, 11. 5. 1929 Varšava – 10. 10. 2012 tamže — poľský režisér a pedagóg. Vyštudoval divadelnú réžiu na Štátnej vysokej divadelnej škole L. Solského (Państwowa Wyższa Szkoła Teatralna imienia Ludwika Solskiego, PWST) v Krakove i na GITIS-e (dnes RATI) v Moskve. R. 1964 – 2012 pedagóg na PWST; 1991 prof. Jeho najvýznamnejšie inscenácie vznikli v spolupráci so Starým divadlom v Krakove a s Národným divadlom vo Varšave. Jarocki sa zameriaval na súčasnú poľskú i svetovú drámu (W. Gombrowicz, S. Mrożek, S. I. Witkiewicz, T. Różewicz, A. Miller, F. Dürrenmatt), ako aj na ruskú klasickú drámu, najmä na diela A. P. Čechova. K jeho najvýraznejším úspechom patrí aj naštudovanie Fausta (J. W. Goethe), Kráľa Leara (W. Shakespeare) a Katarínky z Heilbronnu (H. von Kleist). Jarockeho inscenácie vynikali precíznym dramaturgicko-režijným zámerom, rešpektoval autora a hľadal možnosť aktualizácie jeho myšlienok javiskovými prostriedkami. Nositeľ viacerých ocenení, Dr. h. c. Štátnej vysokej divadelnej školy L. Solského (2000).

Jaroch, Jiří

Jaroch, Jiří, 23. 9. 1920 Smilkov, okres Benešov – 30. 12. 1986 Praha — český skladateľ a violista. R. 1940 – 46 študoval v Prahe kompozíciu na konzervatóriu a na AMU u J. Řídkeho, ako aj hru na viole u Ladislava Černého (*1891, †1975). Spočiatku pôsobil ako violista v dnešnom Smetanovom divadle v Prahe, od 1952 programový pracovník, hudobný režisér a dramaturg Československého rozhlasu v Prahe. Komponoval prevažne inštrumentálnu hudbu. Autor 3 symfónií (1956, 1960, 1969), dvoch sláčikových kvartet (1950, 1970), Fantázie pre violu a orchester (1966) a i. Široký ohlas vzbudil symfonickou básňou Starec a more (1961) podľa rovnomennej novely E. Hemingwaya.

Jarok

Jarok — miestna časť obce Želiezovce.

Jarok

Jarok — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji v juž. časti Nitrianskej pahorkatiny, 180 m n. m.; 2 018 obyvateľov (2018). Pahorkatinné územie s úvalinami je odlesnené (len vo vých. časti zvyšky teplomilných dúbrav s agátom) a poľnohospodársky využívané. Obec písomne doložená 1113 ako Erig, Yrugh, 1261 Irewg, 1267 Ivrug, 1268 Ireg, 1315 ecclesia sancte Anne, 1773 Üregh, 1786 Uereg, 1808 Ürög, Iřeg, 1863 Üregh, 1873 – 1913 Üreg, 1920 – 48 Ireg, 1948 Jarok. Spomína sa v susedstve majetkov zoborského kláštora v Nitre. R. 1349 ju Ľudovít I. daroval palatínovi Mikulášovi Kontovi. Od 1363 patrila nitrianskemu biskupovi a od 1644 Nitrianskemu biskupstvu pod správou panstva Močenok. R. 1601 ju vypálili Turci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. Archeologické nálezy: kostrový hrob lengyelskej kultúry z neolitu a trácko-skýtsko-halštatské sídlisko. Stavebné pamiatky: barokový rímskokatolícky Kostol sv. Martina (1718 – 23, na mieste staršieho spomínaného na začiatku 17. stor., upravený koncom 18. stor.), barokové opevnenie kostola (18. stor.), Kaplnka sv. Anny (1740), prícestná klasicistická socha sv. Floriána (1797).