Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 301 – 350 z celkového počtu 1112 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Jánovce

Jánovce, Jánosháza — obec v okrese Galanta v Trnavskom kraji v záp. časti Podunajskej roviny medzi vodnými tokmi Čierna voda a Malý Dunaj, 121 m n. m.; 486 obyvateľov, 76,3 % slovenskej, 21,1 % maďarskej národnosti (2018). Rovinné prevažne odlesnené územie, miestami sa zachovali zvyšky lužného lesa. Obec založili 1792 v chotári obce Veľké Úľany Pálfiovci, písomne doložená 1808 ako Jánosháza vel Apácza-Körmösd, 1863 – 1907 Jánosháza, 1913 Dunajánosháza, 1920 Jánošovce, 1927 – 38 Janovce, Jánosháza, 1938 – 45 Dunajánosháza, 1945 – 48 Janovce, Jánosháza, 1948 – 92 Janovce, 1993 Jánovce. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. R. 1938 – 45 bola súčasťou Maďarska. Kaplnka Ružencovej Panny Márie (1925).

Janovce

Janovce — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji v záp. časti Ondavskej vrchoviny, 370 m n. m.; 454 obyvateľov (2018). Pahorkatinné prevažne odlesnené územie. Obec písomne doložená 1261 ako Belcella, 1277 villa Omnium Sanctorum, 1303, 1304 Belcella, 1332 Belsella, Welzella, Belcella, 1409 Belczellaka, 1427 Belcella, 1600 Belczella, 1773 Beczallya, Janowcze, 1786, 1808 Beczallya, Janowce, 1863 – 1913 Bércalja, 1920 Janovce. Patrila Mariášiovcom, Bornemisovcom, Darhalcovcom a i., v 19. stor. tam mali majetky Dežöfiovci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, výrobou dreveného náradia a kolovrátkov. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol najsvätejšieho srdca Ježišovho (barokovo-klasicistický z 1764, opravený v 19. – 20. stor.), drevená zvonica (okolo 1700).

Jánovce

Jánovce — obec v okrese Poprad v Prešovskom kraji na juhozápadnom okraji Levočských vrchov, 591 m n. m.; 1 690 obyvateľov (2018). Mierne členité prevažne odlesnené územie. Miestne časti: Jánovce, Machalovce. Obec písomne doložená 1314 ako Ianus, 1317 Bulmani, 1343 Iwanusfalua, Janusfalua, 1448 Janofalwa, 1465 Janfalwa, 1475 Janusfalwa, 1773 Janocz, Hansdorff, Janowcze, 1786 Janócz, Hansdorf, 1808 Janócz, Johannsdorf, Janowce, 1863 – 82 Janóc, 1888 Jánóc, 1892 – 1902 Szepesjánosfalu, 1907 – 13 Szepesjánosfalva, 1920 Jánovce, 1927 – 73 Janovce, 1973 Jánovce. R. 1964 bola k nej pričlenená obec Machalovce (písomne doložená 1289 ako Machal, 1305 Marsilii, 1312 Marsilii, 1336 Machalfeulde, 1349 Marsini, 1422 – 23, 1425 Machalfalwa, 1808 Machalfalva, Machelsdorf, Machalowce, 1863 Machalfalu, 1873 – 1902 Mahalfalu, 1907 – 13 Mahálfalva, 1920 – 64 Machalovce), ku ktorej bola po 1913 pričlenená obec Čenčice (písomne doložená 1303, 1318 ako Chanta, 1418 Chantafalwa, 1439 Santhafalua, 1808 Csenczicz, Zunkensdorf, Cženčice, 1863 – 1913 Csontfalu). Obce patrili do Stolice desiatich spišských kopijníkov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: sídliská z neolitu (volútová a bukovohorská kultúra), ojedinelé nálezy z eneolitu, sídlisko zo strednej bronzovej doby, sporadické nálezy z mladšej bronzovej doby a neskorej halštatskej doby, významné rozsiahle hradisko a sídliská púchovskej kultúry, germánske sídlisko z neskorej rímskej doby, osady z raného (9. – 10. stor.) i neskorého stredoveku (13. – 15. stor.). Stavebné pamiatky: gotický rímskokatolícky Kostol narodenia Panny Márie (13. stor.). Časť Machalovce je rodiskom Š. R. Hadbavného.

Janovič, Sakrat

Janovič, Sakrat, aj Sokrat Janowicz, 4. 9. 1936 Krynki, Podleské vojvodstvo – 17. 2. 2013 tamže — poľský prozaik, prekladateľ, novinár a politik. Patril k bieloruskej národnostnej menšine žijúcej v Poľsku, písal po bielorusky i po poľsky. Venoval sa riešeniu problémov białystockých Bielorusov. Od 1971 člen Zväzu poľských spisovateľov, 1981 – 87 zakladateľ a člen bieloruského nezávislého vydavateľstva. V bieloruštine vydal zbierku poviedok Záhony (Zahony, 1969) i prózy Strieborný jazdec (Siarebrany jazdok, 1978), Samosej (Samasej, 1992), Dlhá smrť Kryniek (Douhaja smerc Krynak, 1993) a Lístie (Listovje, 1995). V poľštine vyšli jeho miniatúry Veľké mesto Białystok (Wielkie miasto Białystok, 1973), prózy Bielorusko, Bielorusko (Białoruś, Białoruś, 1985) poukazujúca na problémy etnických Bielorusov v oblasti Białystoku, Terra Incognita: Bielorusko (Terra Incognita: Białoruś, 1985), Dolina plná osudu (Dolina pełna losu, 1994) a Našich tisíc rokov (Nasze tysiąc lat, 2000), zbierka esejí Domovina: bieloruské stopy a znamenia (Ojczystość: białoruskie ślady i znaki, 2001), román Vlastenecké storočie (Domowe stulecie, 2008) a dvojjazyčne Miniatúry (Minijaciury, 1984). Prekladal bieloruskú literatúru do poľštiny.

Janovík

Janovík — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v sev. časti Košickej kotliny v doline Torysy, 230 m n. m.; 318 obyvateľov (2018). Rovinné a pahorkatinné odlesnené územie. Obec písomne doložená 1330, 1332 ako Jan, 1351, 1406 Iwan, 1430 Jaan, 1498 Jan, 1507 Jany, 1600 Jan, Janoczka, Jano, 1747, 1749 Janovik, 1773 Janocska, Janowik, 1786 Janocschka, Janowik, 1808 Jánocska, Janowík, 1863 – 73 Jánocska, 1877 – 82 Jánoska, 1888 – 1902 Jánocska, 1907 – 13 Jánoska, 1920 Janovík. Pôvodne patrila Budunovi z ďurkovskej vetvy rodu Abovcov, v 15. stor. šľachticom z Ruskova a Rozhanoviec, v 2. polovici 16. stor. Pacotovcom, od 17. stor. Stáraiovcom a Péčiovcom. Obyvatelia sa zaoberali roľníctvom a povozníctvom. Stopy osídlenia z praveku a neskorého stredoveku (13. stor.). Rímskokatolícky Kostol sv. Jána Krstiteľa (1975).

Janovskis, Gunārs

Janovskis, Gunars (Anatolijs), 8. 2. 1916 Helsinki – 27. 4. 2000 Leicester, Spojené kráľovstvo — lotyšský spisovateľ. Písal romány, poviedky i novely, jeho tvorba je silno ovplyvnená severskou prózou (najmä dielom K. Hamsuna) a vyznačuje sa poetickosťou a koncentrovaným výrazom. Venoval sa aj maliarskej tvorbe, viaceré svoje knihy ilustroval. R. 1933 – 38 študoval klasickú filológiu na univerzite v Rige, 1944 emigroval do Nemecka, 1945 – 47 študoval filológiu na univerzite v Bonne. Od 1947 žil v Anglicku. Jeho diela vychádzali v lotyšskom exilovom vydavateľstve Grāmatu Draugs v New Yorku. K jeho najznámejším dielam patria romány Ostrov Sol (Sōla, 1963), Bez cesty (Bez ceļa, 1965), Nad riekou Trent stúpa hmla (Pār Trentu kāpj migla, 1966), Súdny deň (Pēc pastardienas, 1968) a Hlasy v tme (Balsis aiz tumsas, 1972), v ktorých zobrazil tragický osud i pocity beznádeje lotyšských legionárov v 2. svetovej vojne, ich neľahký život v zahraničí a túžbu po vlasti. V zbierke noviel V cudzine (Svešumā, 1966) a románoch Kde kohúty nespievajú (Kur gaiļi nedzied, 1974), A čo tam po tom (Un kas par to, 1978) a Predvečer (Novakare, 1980) opísal život lotyšských emigrantov v Anglicku. V románoch Bez návratu (Uz neatgriešanos, 1973), Čajky signalizujú búrku (Kaijas kliedz vētru, 1977), Ines (1982), Človek, ktorý chcel viac (Cilvēks, kas gribēja vairāk, časopisecky 1983 – 84, knižne 1987; s Laimou Kalniņovou, Kalniņa, *1922) a Mesto pri rieke (Pilsēta pie upes, 1993) zachytil obdobie 20. – 30. rokov 20. stor. v Lotyšsku. Autor zbierok poviedok Smiechoty (Smiekliņam, 1967), Započúvaj sa do noci (Leklausies naktī, 1975) a Gunars Janovskis rozpráva (Gunars Janovskis stāsta, 1983) i jednoaktovky Vo výťahu (Liftā, 1971). R. 1997 – 2003 boli v Lotyšsku v 10 zväzkoch vydané Janovskisove zobrané spisy. Nositeľ vysokého štátneho vyznamenania Lotyšskej republiky Radu troch hviezd (Triju zvaigžņu ordenis, 1996).

Janovský záliv

Janovský záliv, taliansky Golfo di Genova — záliv Ligúrskeho mora (jeho najsevernejšia časť) pri severozápadnom pobreží Talianska; šírka okolo 125 km od mesta Imperia na západe po mesto La Spezia na východe, hĺbka do 1 000 – 1 500 m. Početné kúpeľné strediská, najväčším mestom a prístavom na pobreží Janovského zálivu je Janov.

Janowitzová, Gundula

Janowitzová [-co-] (Janowitz), Gundula, 2. 8. 1937 Berlín — nemecká operná speváčka (soprán). Študovala na konzervatóriu v Grazi, od 1959 elévka, 1963 – 87/90 sólistka Viedenskej štátnej opery a stály hosť významných svetových scén vrátane Metropolitnej opery v New Yorku (od 1967), Štátnej opery v Berlíne (1969), Opery v Paríži (1973) a Covent Garden v Londýne (1976). R. 1990 – 91 riaditeľka opery v rakúskom Grazi. Spočiatku sa uplatňovala ako interpretka talianskej opernej klasiky, neskôr najmä nemeckej tvorby. Stvárnila hlavné postavy v operách W. A. Mozarta (Grófka, Figarova svadba; Pamina, Čarovná flauta), L. van Beethovena (Leonóra, Fidelio), R. Wagnera (Sieglinda, Valkýra) a R. Straussa (Cisárovná, Žena bez tieňa; Ariadna, Ariadna na Naxe; Arabella). Spolupracovala s najvýznamnejšími dirigentmi svojej doby (H. von Karajan, K. Böhm, L. Bernstein, O. Klemperer, G. Solti a i.). Pravidelne účinkovala na festivaloch v Bayreuthe (1960 – 63) a Salzburgu (od 1963), ale aj koncertne ako oratórna (J. S. Bach, L. van Beethoven, J. Brahms, G. F. Händel, J. Haydn, W. A. Mozart, C. Orff a i.) a piesňová interpretka (W. A. Mozart, F. Schubert, J. Brahms, R. Strauss, H. Wolf a i.). Na hudobné nosiče nahrala mnoho piesní, piesňových cyklov a operných i oratórnych partov. Kammersängerin Viedenskej štátnej opery (1970).

Jansa, František

Jansa, František, 7. 6. 1903 Viedeň – 3. 6. 1998 Praha — český elektrotechnik. R. 1926 – 51 pôsobil v ČKD, 1951 – 52 v Elektromontážnych závodoch v Prahe, 1952 – 54 na Elektrotechnickej fakulte ČVUT a 1954 – 62 na Vysokej škole železničnej v Prahe, od 1962 na Vysokej škole dopravnej v Žiline (dnes Žilinská univerzita); 1954 profesor, 1956 DrSc. Zaslúžil sa o rozvoj a elektrifikáciu československých železničných tratí. Venoval sa elektrotechnike v doprave, podieľal sa na vývoji električiek, lokomotív a dieselelektrických koľajových vozidiel; zakladateľ študijného odboru elektrická trakcia a energetika v doprave. Autor 92 článkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, 16 vysokoškolských učebných textov a troch celoštátnych vysokoškolských učebníc, napr. Elektrická trakcia (1976) a Vozidlá elektrickej trakcie (1983). Autor 42 vynálezov a patentov.

Janské Lázně

Janské Lázně — kúpeľné mesto v Česku v Královohradeckom kraji v okrese Trutnov v Krkonošiach; 710 obyvateľov (2018). Rekreačné a športové stredisko. Rádioaktívne, termálne a minerálne pramene, liečba chorôb pohybovej a nervovej sústavy. Termálne pramene boli známe už od stredoveku, prvé doložené správy o nich pochádzajú zo 14. stor. a o ich využívaní na kúpeľné účely zo 16. stor., prvé kúpeľné budovy boli postavené 1680, súčasné sú z konca 19. – 21. stor. R. 1965 sa Janské Lázně stali mestom.

jánske piesne

jánske piesne — piesne, ktoré sa spájajú s tradičnými obradmi a zvykmi na sviatok Jána Krstiteľa. Na Slovensku patria k najstarším folklórnym prejavom, nadväzujú na predkresťanské, pohanské slávnosti letného slnovratu. Obsahovo sú charakteristické častým motívom ohňa a vody, ako aj úvodnými zvolaniami, príp. otázkami, obľúbenými námetmi boli vytváranie ľúbostných párov z prítomných aj neprítomných mládencov a dievčat a vzájomné prekáranie. Hudobným stvárnením sú jánske piesne podobné iným výročným obradovým piesňam spievaným v prírode (trávnice, žatevné piesne), nápevy sa regionálne aj lokálne odlišujú. K najarchaickejším patria magicko-rituálne nápevy (zväčša na jednej tónovej výške), najfrekventovanejšie boli kvart- a kvinttonálne melódie. Po vymiznutí magicko-rituálnej funkcie sa jánske piesne udržali až do polovice 20. stor. najmä na strednom a východnom Slovensku vo forme kolektívnych spevov okolo vatry (→ výročné ohne).

Janssen, Horst

Janssen, Horst, 14. 11. 1929 Hamburg – 31. 8. 1995 tamže, pochovaný v Oldenburgu — nemecký grafik a kresliar. R. 1946 – 51 študoval na Štátnej vysokej umeleckej škole v Hamburgu. Jeho tvorba obsahuje predovšetkým krajiny a obrazy kvetov, portréty, autoportréty, zátišia a erotické výjavy, ilustroval knihy, robil plagáty. Jeho početné kresby a grafiky, v ktorých vychádzal zo známych umeleckých diel, sú veľmi osobné, nachádzajú sa na rozhraní vypätej expresívnosti a surreálnosti. Mnohé dopĺňajú kratšie i dlhšie nápisy, odkazy alebo venovania. Janssen je považovaný za jedného z najzaujímavejších grafikov 20. stor. V Oldenburgu, kde strávil detstvo, je Múzeum Horsta Janssena (otvorené 2000).

Janssens, Abraham

Janssens, Abraham, nazývaný Janssens van Nuyssen, okolo 1575 Antverpy – pred 25. 1. 1632 tamže — flámsky maliar. Významný predstaviteľ klasicizujúceho prúdu vo flámskom barokovom umení na začiatku 17. stor., autor historických, náboženských a mytologických obrazov. Existujú písomné doklady o jeho pobyte v Ríme (1598 a 1601, v období 1601 – 10 navštívil Rím ešte raz). Pôsobil v Antverpách, kde bol najvýznamnejším predstaviteľom historického maliarstva (v 20. rokoch 17. stor. súperil o prvenstvo s P. P. Rubensom). V tvorbe sa inšpiroval severským manierizmom (Diana a Callisto, 1601), po 1610 sa v jeho diele pod vplyvom rímskeho baroka a Caravaggia prejavila práca s dramatickým svetlom a dôrazná modelácia. Jeho vrcholné práce vychádzajú z poznania tvorby bolonskej školy, ktoré Janssensa priviedlo k idealizovanej barokovej maľbe (Vyzdvihnutie kovového hada, okolo 1605 – 06).

Janta-Połczyński, Aleksander

Janta-Połczyński [poučiň-], Aleksander (Stanisław), pseudonymy Hipolit Zatwardziały, Jacek Lis, Jacek Miły, Stanisław Bończa, Wojciech Budzik, 11. 12. 1908 Poznaň – 19. 8. 1974 New York, pochovaný vo Varšave — poľský spisovateľ, publicista a prekladateľ. R. 1929 – 31 študoval v Paríži, ako reportér cestoval po Európe a zámorí, spolupracoval s periodikami Wiadomości Literackie (Literárne správy), Gazeta Polska (Poľské noviny), Kurier Warszawski (Varšavský kuriér), Dziennik Poznański (Poznaňský denník) a i., člen Poľského PEN Clubu. R. 1938 – 39 impresário hindského tanečníka R. Gopala. Počas 2. svetovej vojny bol vojnovým spravodajcom v Paríži, 1941 padol do nemeckého zajatia, 1942 sa mu podarilo utiecť (pamäti Klamal som, aby som žil. Spomienky na rok v zajatí, Kłamałem, aby żyć. Pamiętnik roku niewoli, 1945), 1942 – 44 sa zúčastnil francúzskeho hnutia odporu, 1944 – 45 bojoval v Belgicku a Holandsku, po vojne sa usadil v USA, od 1949 žil v Buffale, 1954 sa presťahoval do New Yorku, kde viedol antikvariát a bol literárne činný. Pozornosť vzbudil najmä reportážami zo ZSSR (Do ZSSR, W głąb ZSRR, časopisecky 1932 pod názvom Krížom-krážom po ZSSR, Wzdłuż i wszerz przez ZSRR, knižne 1933; Dívam sa na Moskvu, Patrzę na Moskwę, 1933), z Japonska (Made in Japan, časopisecky 1934, knižne 1935), z USA (Objavenie Ameriky, Odkrycie Ameryki, 1936; Hlavné mesto striebornej mágie, Stolica srebrnej magii, 1936, o ceste do Hollywoodu), z Ázie (Zem je okrúhla, Ziemia jest okrągła, 1936; Na samom konci Ázie, Na kresach Azji, 1939; Indické spomienky, Pamiętnik indyjski, 1970), z Poľska (Vraciam sa z Poľska 1948, Wracam z Polski 1948, 1949) i z Latinskej Ameriky (Kniha ciest, dobrodružstiev a pripomienok, Księga podróży, przygód i przypomnień, 1967), v ktorých sa prejavil ako vynikajúci pozorovateľ spoločensko-politických pomerov a výborný rozprávač. V elegických poémach Žalmy (Psalmy, 1943) a Bájka o tieni (Bajka o cieniu, 1954) a básnických zbierkach Stena mlčania (Ściana milczenia, 1944), Vidina viery (Widzenie wiary, 1946), Výstraha pre vnukov (Przestroga dla wnuków, 1971) a Na dno jestvovania (Po samo dno istnienia, 1972) sa vyrovnával s depresívnymi náladami exulanta. Autor politickej poézie Náhodné spisy (Pisma przygodne, 3 zväzky, 1950 – 52), spomienkových próz Nespokojný duch (Duch niespokojny, 1957), Nové objavenie Ameriky (Nowe odkrycie Ameryki, 1973) a biografických skíc a esejí Príjemne známi (Przyjemnie zapoznać, 1972). Prekladal z japonskej (S. Ihara: Dve novoročné poviedky, Dwa opowiadania noworoczne, 1939; antológia Hodina divokej kačky, Godzina dzikiej kaczki, 1966) a americkej (antológia Robert Frost a iní americkí básnici, Robert Frost i inni amerykańscy poeci, 1970) literatúry.

jantár

jantár [litovsky > rus.], sukcinit, retinit — zmes rôznych živíc z poškodených treťohorných ihličnatých stromov, ktoré sa dostali do naplavenín na morskom pobreží. Je prevažne žltej a hnedožltej farby. Má nízku tvrdosť (2 – 2,5 Mohsovej stupnice tvrdosti). Vyskytuje sa najmä na pobreží Baltského mora (Kaliningradská oblasť Ruskej federácie, Poľsko, Dánsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko), kde sa aj zbiera. Často obsahuje i telá hmyzu a zvyšky rastlín. V súčasnosti predstavuje polodrahokam, ktorý sa používa na výrobu ozdobných predmetov.

Jantár bol oddávna cenený pre liečivé a magické vlastnosti, najstaršie jantárové amulety pochádzajú z 3500 – 1800 pred n. l. Používal sa takmer vo všetkých svetových kultúrach, obchod s jantárom prekvital už v prehistorickej Európe, bohaté nálezy jantárových predmetov pochádzajú aj z predkolumbovskej Ameriky a obchodovaním s jantárom sa okolo 600 n. l. zaoberali aj aljašskí Inuiti. V Číne sa z jantáru vyrábali šperky a rôzne často bohato vyrezávané nádoby. Etruskovia, Gréci a Rimania obľubovali najkvalitnejší jantár (grécky élektron, latinsky electrum) z pobrežia Baltského mora, odkiaľ sa Jantárovou cestou dodával na severné pobrežie Jadranského mora. Neskôr sa jantár stal surovinou na výrobu lakov chrániacich maľbu, dnes sa už na tento účel nepoužíva. V priebehu dejín umenia bolo jeho využitie pestré, používal sa na výrobu úžitkových predmetov (resp. na ich výzdobu), v sochárstve a nábytkárstve (→ intarzia), dnes sa používa predovšetkým v šperkárstve.

Jantárová cesta

Jantárová cesta — významná obchodná komunikácia spájajúca koncom praveku a v staroveku pobrežie Jadranu s Pobaltím. Najintenzívnejšie sa využívala najmä v období od konca 7. stor. pred n. l. až do 5. stor. n. l. Nazvaná podľa jantáru, ktorý bol charakteristickým vývozným artiklom pobaltských krajín predovšetkým do Rímskej ríše, ale aj do iných krajín, kde bol žiadaný na výrobu ozdobných predmetov. Okrem jantáru sa smerom na juh prepravovali najmä kožušiny, kože a otroci, smerom na sever zasa výrobky z drahých kovov či zo skla. Cesta vychádzala z mesta Aquileia na severe jadranského pobrežia, pokračovala cez Emonu (dnešná Ľubľana), Savariu (Szombathely), Scarbantiu (Šopron), Carnuntum, Devín, Moravskú bránu, Brunu (Brno), Vratislaviu (Vroclav), Calisiu (Kalisz) a oblasť dnešného Toruňa k delte Visly a pozdĺž východobaltského pobrežia s bohatými náleziskami jantáru až k Petrohradu. Územím dnešného Slovenska prechádzala hlavná trasa Devínskou bránou a popri západných svahoch Malých a Bielych Karpát. Jedna z jej vedľajších trás viedla od Devínskej brány cez dnešnú Bratislavu, pozdĺž juhovýchodných svahov Malých Karpát popri Dudváhu po Čachtice, popri Váhu do Trenčína a Vlárskym alebo Jablunkovským priesmykom sa napájala opäť na hlavnú trasu.

jantína

jantína, Janthina — rod z triedy ulitníky (Gastropoda), vetva Littorinimorpha, čeľaď jantínovité (Janthinidae). Malé až stredne veľké mäkkýše, ktoré sa pelagicky vyskytujú na celom svete v tropických a subtropických moriach. Má tenkostenné fialkasté alebo bezfarebné ulity bez viečka. Nohou sa prichytáva na dno tzv. plte, ktorú si buduje z vlastného, na vzduchu tuhnúceho slizu vytvárajúceho tzv. penu; na plti sú zavesené kokóny s vajíčkami (až 2 milióny), ktoré jantíny do vyliahnutia starostlivo opatrujú. Pri podráždení vylučuje fialovú tekutinu, podľa čoho sa nazýva aj fialkový slimák alebo morská fialka. Sú dravé, lovia najmä medúzy, rúrkovníky a i. pomalšie planktónové živočíchy. Patrí sem napr. druh jantína fialová (Jantína janthina).

Jantra

Jantra — rieka v sev. Bulharsku, pravostranný prítok Dunaja; dĺžka 285 km, rozloha povodia 7 862 km2, priemerný ročný prietok na dolnom toku 48 m3/s. Pramení na sev. svahoch Starej planiny. Preteká viacerými prelomovými úsekmi, na dolnom toku početné meandre. Využívaná energeticky a na zavlažovanie. Väčšie mestá na Jantre: Gabrovo, Veliko Tărnovo.

január

január — prvý mesiac v roku; nazvaný podľa rímskeho boha Iana, resp. Jana (→ Janus).

Januária

Januária [ža-] — mesto v Brazílii v sev. časti štátu Minas Gerais na ľavom brehu rieky São Francisco; 68-tis. obyvateľov (2015). Priemysel potravinársky (spracovanie poľnohospodárskych produktov, výroba octu, mäsokombinát), liehovarnícky (výroba rumu), textilný, obuvnícky, nábytkársky. Obchodné stredisko zavlažovanej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie bavlníka, sóje, cukrovej trstiny, kukurice, manioku, fazule, manga, pomarančov, kešu, chlebovníka, kokosovníka, avokáda, banánovníka a i.). Cestný uzol. Založené v 2. polovici 16. alebo začiatkom 17. stor., pôvodne nazývané Brejo do Salgado. Od 1860 mesto, 1884 premenované na Januáriu. Sídlo biskupstva.

januárové povstanie 1863 - 64

januárové povstanie 1863 – 64 — protiruské povstanie v Poľsku v tzv. ruskom zábore (→ Kongresovka) za obnovenie poľskej štátnosti. Vnútorná slabosť Ruského impéria potvrdená porážkou v krymskej vojne (1853 – 56) posmelila mladú poľskú generáciu k vlasteneckým manifestáciám, ktoré však režim razantne potláčal. V októbri 1861 bol na niekoľko mesiacov vyhlásený výnimočný stav, čo viedlo k vzniku rozsiahleho sprisahaneckého hnutia. Vo Varšave bol vytvorený Ústredný národný výbor, ktorý pripravoval povstanie a po jeho vypuknutí 22. 1. 1863 vydal manifest, ktorým sa vyhlásil za Dočasnú národnú vládu. Ruský miestodržiteľ, veľkoknieža Konštantín, odpovedal znovuzavedením výnimočného stavu. Povstalcom sa darilo šíriť revoltu aj mimo Poľska – do Bieloruska, Litvy a na Ukrajinu. Poľskej záležitosti bola priaznivo naklonená väčšina európskych štátov, veľmoci však nehodlali rozpútať vojnu a diplomatický plán z júna 1863 na zavedenie zásadných politických a národných slobôd Rusko odmietlo. Z vojenského hľadiska bolo povstanie pripravené nedostatočne, nikdy sa nepodarilo sformovať početnejšiu armádu a od porážky pri Opatowe (21. 2. 1864) postupne nadobudlo charakter partizánskej vojny. Cárskym oddielom sa podarilo zajať niekoľkých vodcov povstania, ktorí boli 5. 8. 1864 popravení vo Varšave, a potlačiť nepokoje (napr. hromadnými deportáciami na Sibír). R. 1867 cársky režim zrušil zvyšky poľskej autonómie a Poľské kráľovstvo bolo začlenené priamo do Ruského impéria (začiatok intenzívnej rusifikácie).

Janus

Janus, genitív Jana, lat. Ianus — starobylý italický boh počiatku, jeden z najstarších bohov rímskeho panteónu. Zobrazovaný s dvoma na opačné strany hľadiacimi tvárami (Ianus Bifrons i Ianus Geminus), ktoré podľa Ovídia symbolizovali jeho vládu na nebi i na zemi. Janus sa ako kráľ usadil v Latiu na pahorku Janiculum (nazvanom podľa neho). Pôvodných obyvateľov naučil obrábať pôdu, prichýlil Saturna, ktorý mu dal dar dvojakého vedenia (vnímal minulosť i budúcnosť), po smrti bol prijatý medzi bohov. Podľa Latinov strážil nebeskú bránu, neskôr všetky brány (ianuae) súkromných domov či verejné priechody (iani), ktoré ako Ianus Patulcius otváral i zatváral (Ianus Clusius). V modlitbách a obradoch vzývaný ako prvý (aj pred Jovom, → Jupiter). Ako bohovi počiatku (initium) mu Rimania zasvätili začiatok dňa (Ianus Matutinus), prvý deň každého mesiaca (→ kalendy, zasvätené aj Junóne), mesiac január (Ianuarius, od 153 pred n. l. prvý mesiac roku; → rímsky kalendár). Počas jeho hlavného sviatku 1. januára sa ľudia vzájomne obdarúvali a priali si šťastie. Zasvätený mu bol chrám s dvojitou bránou (v juhovýchodnej časti námestia Forum Romanum) so vstupmi na východe i na západe otváranou v priebehu vojen, aby Janus mohol prísť Rimanom na pomoc. Podľa Lívia boli brány od začiatku vlády Numu Pompilia v 8. stor. pred n. l. zatvorené iba sedemkrát, Augustus ich dal zatvoriť trikrát na znamenie mieru. Zachovaná tzv. Janova brána pochádza až z 3. – 4. stor. Podľa legendy o únose Sabiniek Romulovými vojakmi nechal Janus počas bojov so Sabinmi vytrysknúť pred vojskami sabinského kráľa Tita Tatia horúci prameň, čím zabránil ich vtrhnutiu do mesta. Stotožňovaný aj s rímskym Portunom, ochrancom brán (porta), prístavov (portus) i plavieb. Zobrazovaný (s provou) na rímskych minciach (bronzové asy z konca 4. stor. pred n. l.), jeho symbolmi sú kľúč a palica (odháňanie nevítaných hostí).

Ján V. Palaiologos

Ján V. Palaiologos, 18. 6. 1332 Didymoteichon, dnes Didymoticho, Trácia, Grécko – 16. 2. 1391 Konštantínopol, dnes Istanbul — byzantský cisár (od 1341), syn Andronika III. Palaiologa. Počas jeho neplnoletosti stála na čele regentskej rady 1341 – 47 jeho matka Anna Savojská, ktorá musela čeliť viacerým vnútorným vzburám, náboženskému rozkolu (→ hésychazmus) a občianskej vojne s Ióannom Kantakuzénom. Po jeho víťazstve si Ján musel vziať za manželku jeho dcéru Helenu a uspokojiť sa len s nominálnou vládou v prospech Ióanna Kantakuzéna, ktorý 1347 fakticky prevzal v Byzancii moc ako nový byzantský cisár Ján VI. Kantakuzénos. Po jeho abdikácii 1354 sa Ján stal opäť jediným cisárom. V nasledujúcich dvoch desaťročiach sa venoval predovšetkým diplomatickým aktivitám na latinskom Západe, kde hľadal podporu proti expanzívnym osmanským Turkom. R. 1366 navštívil uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého v Budíne a 1369 prestúpil v Ríme na katolícku vieru (bez vedomia svojej cirkvi). V poslednom období vlády sa dostal do sporu so svojím synom Andronikom (byzantský cisár ako Andronikos IV. Palaiologos, 1373 a 1376 – 79) a vnukom Ióannom (byzantský cisár ako Ján VII. Palaiologos, 1390), čo v konečnom dôsledku viedlo k decentralizácii zvyškových častí ríše a k jej faktickému rozpadu na polonezávislé útvary.

Ján VI. Kantakuzénos

Ján VI. Kantakuzénos, okolo 1295 Konštantínopol, dnes Istanbul – 15. 6. 1383 Mistra — byzantský cisár (1347 – 54). Pochádzal z aristokratickej rodiny, patril k podporovateľom a vysokým úradníkom byzantského cisára Andronika III. Palaiologa, po smrti ktorého si robil nárok na cisársky trón. V Byzancii rozpútal občiansku vojnu (1341 – 47) proti neplnoletému následníkovi trónu Jánovi V. Palaiologovi, po jej skončení bol v Konštantínopole vyhlásený za cisára. R. 1349 potlačil vzburu zelótov v Solúne a 1351 po zvolaní cirkevného koncilu v Konštantínopole oficiálne akceptoval hésychazmus. V obnovenej občianskej vojne 1352 si zabezpečil podporu osmanských Turkov, ktorí však 1354 obsadili Dardanely, čím odrezali Konštantínopol od Stredozemného mora a otvorili si cestu do juhovýchodnej Európy. Bol donútený abdikovať a vstúpiť do kláštora (pod menom Joasaf). Pod literárnym menom Christodulos napísal apologeticky ladené memoáre (Historiai).

Ján VII. Palaiologos

Ján VII. Palaiologos, okolo 1370 – 22. 9. 1408 Solún — byzantský cisár (1390), syn Andronika IV. Palaiologa. Spoluvládca svojho starého otca Jána V. Palaiologa. V apríli 1390 sa mu ho s podporou Janovčanov a Turkov podarilo zvrhnúť a získať byzantský trón, už v septembri toho istého roka sa však trónu musel vzdať v prospech vlastného strýka (neskoršieho cisára Manuela II. Palaiologa). R. 1399 sa po dohode s ním stal Ján v jeho neprítomnosti regentom a úspešne čelil obliehaniu Konštantínopola osmanskými Turkami (1402). Zvyšok života strávil v Tesálii.

Ján z Benátok

Ján z Benátok, 9. stor. — diplomat a poradca Svätopluka I., pôvodne kňaz. R. 874 bol Svätoplukom I. vyslaný do Forchheimu, kde s cisárom Ľudovítom II. Nemcom uzavrel Forchheimský mier, ktorým Veľká Morava uznala svoj vazalský vzťah k Východofranskej ríši. R. 879 viedol posolstvo do Ríma k pápežovi Jánovi VIII., ktorý mal rozhodnúť v prípade Metoda a jeho žiakov obvinených bavorskými klerikmi z herézy. Reakciou na toto posolstvo bola pápežská listina Industriae tuae (880).

Jan z Opavy

Jan z Opavy, Johannes de Oppavia, 14. stor. — český pisár, iluminátor. Kňaz v Lanškroune a kanonik v Brne. R. 1368 vytvoril pre rakúskeho vojvodu Albrechta III. Rakúskeho korunovačný bohato iluminovaný latinský evanjeliár, tzv. Evanjeliár Jana z Opavy (originál je uložený v Rakúskej národnej knižnici vo Viedni).

Jan zo Středy

Jan zo Středy, lat. Johannes Noviforensis, okolo 1310 Vysoké Mýto, okr. Ústí nad Orlicí – 23. 12. 1380 Modřice, okr. Brno-venkov — česko-nemecký kňaz, ranohumanistický vzdelanec a spisovateľ. Vzdelanie získal v Taliansku. Asi 1344 – 51 bol plebánom v Slezskej Střede (nem. Neumarkt in Schlesien, dnes Środa Śląska v Dolnosliezskom vojvodstve, Poľsko), 1352 – 74 protonotár a kancelár dvorskej (spojenej ríšskej a českej) kancelárie cisára Karola IV., zároveň jeho tajomník a dôverník, sprevádzal ho na početných cestách. R. 1353 – 64 bol biskupom v Litomyšli, 1364 – 80 v Olomouci. Patril k hlavným predstaviteľom raného zaalpského humanizmu, udržiaval styky s talianskymi humanistami (F. Petrarca, Cola di Rienzo), písal náboženské básne a kancelárske príručky, prekladal z latinčiny do nemčiny a z nemčiny do latinčiny. Na svojich hradoch Mírov, Kroměříž a Modřice mal pisárske dielne, kde podporoval rozvoj pisárskeho a knižného iluminačného umenia a kde pravdepodobne vznikol slávny rukopis cestovného breviára Liber viaticus (v súčasnosti je uložený v Národnom múzeu v Prahe).

Ján zo Žatca

Ján zo Žatca, aj Ján z Teplej, nem. Johannes von Saaz, Johannes von Tepl, po otcovi Henslinus, aj Johannes (Henslini) de Sitbor, asi 1350 Šitboř, dnes časť obce Poběžovice, okr. Domažlice – asi 1414 Praha — ranohumanistický nemecký spisovateľ v Čechách. Asi 1360 – 70 navštevoval kláštornú školu v Teplej (nem. Tepl), pred 1383 – 1411 pôsobil ako mestský pisár a rektor latinskej školy v Žatci (nem. Saaz), od 1411 bol na čele kancelárie Nového Města pražského. Pravdepodobný autor skladby Oráč z Čiech (Ackermann aus Böhmen, napísaná asi 1400, vydaná asi 1463), prozaického diela považovaného za prvé dielo napísané v novohornonemeckom jazyku a za jedno z najvýznamnejších diel neskorého stredoveku (dlho aj za začiatok humanizmu v nemeckej literatúre). Je napísané vo forme dialógu medzi Oráčom a Smrťou, ktorá mu vzala milovanú manželku. Prostredníctvom sporu (Oráč obhajuje právo človeka na život, Smrť ničotu pozemského života) v ňom Ján zo Žatca vyjadril nadčasový problém protikladu medzi životom a smrťou. Použil jazyk bohatý na rétorické figúry, metafory a slovné hračky, ako aj nemčinu vychádzajúcu z jazyka pražskej dvorskej kancelárie vytvoreného Janom zo Středy.

Ján z Prešova

Ján z Prešova, Johannes Brengyszeyn, aj Brengiszeyn, Brengzein, Jánoss Brengyssen, Johannes Lapicida, aj Hans Steynmecz, Steinmetz, ? – asi 1523 — staviteľ a kamenár pôsobiaci v regióne Šariša a Gemera v období neskorého stredoveku. Od 1492 richtár v Prešove, do 1519 člen mestskej rady a vlastník stavebnej dielne. Jeden z najvýznamnejších majstrov neskorej gotiky na území Uhorska, nasledovník majstra Štefana, staviteľa košického Dómu sv. Alžbety. V jeho dielach doznievala atmosféra korvínovskej epochy, odrážajú sa v nich aj kontakty so stredoslovenskými banskými mestami a bavorským i budínskym stavebným okruhom. Autor sieťovej klenby Kostola sv. Egídia v Bardejove (1502 – 03), dostavby Kostola sv. Mikuláša v Prešove (Konkatedrála sv. Mikuláša, 1502 – 15), zúčastnil sa dostavby radnice v Bardejove (1508 – 09). Upravoval aj farské kostoly v Lipanoch (1513), Ražňanoch a Rožňave (1514 – 16), ako aj v Sabinove (1523), nevylučuje sa ani jeho účasť na stavbe najstarších častí levočskej radnice.

Janžurová, Iva

Janžurová, Iva, 19. 5. 1941 Žirovnice, okres Pelhřimov — česká divadelná a filmová herečka. R. 1963 absolvovala herectvo na pražskej DAMU. R. 1963 – 64 pôsobila v Divadle F. X. Šaldu v Liberci, 1964 – 87 členka Divadla na Vinohradech v Prahe, od 1988 činohry Národného divadla. Výrazná osobnosť českého herectva 2. polovice 20. a začiatku 21. stor., vyniká v divadle i vo filme. Jej prirodzené vystupovanie a herecký talent sa uplatňujú rovnako v komediálnych i v tragických, ako aj v komplikovaných psychologických polohách, jej špecifickými hereckými prostriedkami sú herecký paradox, groteskná štylizácia a sebairónia. Janžurovej popularita u českého i slovenského publika sa intenzívne rozvíjala už od prvých filmových a divadelných postáv, ktoré boli charakteristické vycibrenou dynamickosťou, prienikom do podstaty charakteru, komickou kresbou i výrazným zmyslom pre situačný aj slovný humor. Z divadelných úloh vynikla ako Jana (J. Anouilh: Skřivánek, 1965), Josefína (V. Vančura, 1970), Regina (L. Hellmanová: Lištičky, 1980), Elmíra (Molière: Tartuffe, 1980), Malva (J. Topol: Sbohem, Sokrate, 1991), Winnie (S. Beckett: Šťastné dny, 1998), Alžběta II. (Peter Morgan: Audience u královny, 2015) a i. Vo filme začínala v 60. rokoch 20. stor. rolami súčasných obyčajných mladých dievčat (Jarní povětří, 1961; Spadla z měsíce, 1961; ... a pátý jezdec je strach, 1964). Väčšie úlohy stvárnila vo filmoch J. Krejčíka Pension pro svobodné pány (1967) a Svatba jako řemen (1967). Nezabudnuteľné dramatické hrdinky vytvorila vo filmoch J. Herza Petrolejové lampy (1971) a Morgiana (1972), v ktorom dokonca vytvorila dvojúlohu sestier. Presadila sa aj v zahraničí, hrala vo filme Zámok (Das Schloss, 1968, adaptácia prózy F. Kafku, réžia Rudolf Noelte). Za svoj herecký výkon vo fantastickej komédii V. Vorlíčka Pane, vy jste vdova! (1970) získala 1971 Cenu pre najlepšiu herečku na Medzinárodnom filmovom festivale fantastických filmov v Terste. Ďalej účinkovala vo filmoch Kočár do Vídně (1966), Čtyři vraždy stačí, drahoušku! (1970), Drahé tety a já (1974), Což takhle dát si špenát (1977), Ja milujem, ty miluješ (1980), Žiletky (1993), Co chytneš v žitě (1998), Ene bene (2000), Výlet (2002), Na psí knížku (2002), Štěstí (2005), Polčas rozpadu (2007), Vy nám taky, šéfe (2008), Teorie tygra (2016) a i., ako aj v televíznych seriáloch Eliška a její rod (1965 – 66), Sňatky z rozumu (1968), Nemocnice na kraji města (1978, pokračovanie 1981), Nemocnice na kraji města po dvaceti letech (2003) a i.

Jao

Jao, Yao — mesto v Japonsku v str. časti ostrova Honšu v prefektúre Osaka v aglomerácii Osaky; 267-tis. obyvateľov (2018). Priemysel hutnícky, textilný (najmä bavlnársky), strojársky, (výroba textilných strojov a i.), chemický (výroba farieb, tukov, lakov a pigmentov), potravinársky. Cestný a železničný uzol, letislo.

Japan

Japan — anglický a nemecký názov Japonska.

japan

japan [vl. m.] —

1. aj waši (wa = jap., ši = papier) — v širšom význame označenie všetkých kvalitných, tradičným japonským spôsobom vyrábaných ručných papierov, v užšom význame hodnotný papier vyrábaný od 7. stor. v Japonsku tradičnými technológiami zo stoniek rastlín kózo (brusonécia papierová), gampi (Wikstroemia canescens), micumata (edgevortia papierová) a i. Vyznačuje sa vysokou pevnosťou a ľahkosťou, je vláknitý, pomerne savý, tenký, jemný, trvanlivý, nebielený a glejovaný ryžovým odvarom. Jeho použitie je široké, odvíja sa od vlastností konkrétneho typu, napr. papier gampi, ktorý je vodovzdorný, farbostály a nenapáda ho hmyz, sa používa na vzácne dokumenty a knihy, papier kózo sa pre svoju pevnosť osvedčil ako dverová výplň;

2. typ skleníka, ktorého základným stavebným prvkom je modul z oceľových alebo z pozinkovaných profilov s rozmermi 1,5 – 1,9 m, príp. 1,9 – 2,0 m, a s výškou hrebeňa 2,1 – 2,2 m. Podľa konštrukcie sa delia na dva základné typy: oknové skleníky s pevnou konštrukciou a rozoberateľné skleníky. Zvyčajne sú nevykurované (umožňujú predĺženie vegetácie asi o 60 dní), pri vykurovaných treba počítať s vysokými stratami tepla (pre nedokonalé tesnenie okien). Japany slúžia na rýchlenie zeleniny alebo na predpestovanie priesad. Sú výhodnejšie ako pareniská, pretože mnohé pracovné operácie v nich možno mechanizovať.

Jápané

Jápané [sinhalsky], aj Jápanaja, tamilsky Jálppánam, anglicky Jaffna — prístavné mesto v sev. časti Srí Lanky na polostrove Jápané v lagúne Indického oceána, administratívne stredisko Severnej provincie; 89-tis. obyvateľov (2013, prevažne tamilské obyvateľstvo). Priemysel textilný (bavlnársky), potravinársky (o .i. spracovanie kuchynskej soli); remeslá (šperkárstvo). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie ryže, tabaku, kokosovníka a ovocných stromov). Obchodný (vývoz ovocia, bavlny, tabaku, dreva a i.) a rybársky prístav. V blízkosti saliny.

Jápané sa spomína už v historickej kronike Mahávamsa (Veľká dynastia) zo 6. stor., 1215 – 1619 hlavné mesto rovnomenného tamilského kráľovstva. R. 1619 podmanené Portugalčanmi ako posledná pozícia na ostrove Cejlón, 1658 obsadené Holandskom, 1795 – 1948 pod britskou nadvládou. Od vyhlásenia republiky Srí Lanka (1972) stupňujúce sa etnické napätie, od vypuknutia občianskej vojny (1983) až do 1995 hlavná základňa tamilskej separatistickej organizácie Tigri oslobodenia tamilského Ílamu usilujúcej sa o samostatný tamilský štát (→ Tamili, → Srí Lanka). R. 2004 mesto zasiahnuté cunami. Stavebné pamiatky: viaceré hinduistické chrámy (napr. Nallur Kandaswamy Kovil, založený pravdepodobne 948, súčasná stavba 1749), verejná knižnica (založená 1933, uchovávala bohatú zbierku tamilských kníh a historických dokumentov, počas etnických nepokojov koncom mája 1981 políciou vypálená a deštruovaná, čo bolo o. i. jedným z podnetov vypuknutia občianskej vojny; 2001 – 03 znovuvybudovaná). Viacero vysokých škôl, univerzita (1979), hinduistická vysoká škola (1890); sídlo rímskokatolíckeho biskupstva.

Japodovia

Japodovia, lat. Iapodes, aj Iapudes — pôvodne ilýrsky, od 350 pred n. l. s Keltmi zmiešaný balkánsky kmeň sídliaci v severozápadnej Ilýrii. Japodovia opakovane napádali rímske územie, v roku 29 pred n. l. ich ovládli Rimania.

Japonci

Japonci

1. vlastným menom Nihondžin, Nippondžin, oficiálny prepis Nihonjin, Nipponjin — národ tvoriaci základné obyvateľstvo Japonska (121 mil., 2016). Okrem Japonska žijú Japonci najmä v Brazílii, Kórejskej republike, USA (najmä štáty Havaj a Kalifornia), Peru, Spojenom kráľovstve, Mexiku, Singapure, Argentíne, Austrálii, Nemecku, Bolívii, Číne, Paraguaji a Thajsku. Začiatok etnogenézy Japoncov možno datovať približne do 1. tisícročia pred n. l., keď kmene, ktorých rečou už bola prajapončina, postupne prichádzali na ostrovy dnešného Japonska a vytláčali a asimilovali pôvodné obyvateľstvo. Ako etnikum sa Japonci sformovali v 8. stor. K prvým kontaktom Japoncov s Európanmi došlo v polovici 16. stor. (portugalskí moreplavci). Moderný štát vytvorili v 2. polovici 19. stor. (→ Japonsko, Dejiny). Náboženstvo: prevažujú vyznávači šintoizmu (pôvodné japonské náboženstvo) a buddhizmu, v malej miere je zastúpené kresťanstvo i viacero nových náboženských smerov (napr. sóka-gakkai, ktoré má najviac prívržencov). Ani jedno náboženstvo nie je dominantné, navzájom sa však ovplyvňujú. Mnoho Japoncov sa súčasne hlási k niekoľkým náboženstvám, najmä k šintoizmu a buddhizmu (→ japonské náboženstvá a mytológia). Japonci majú bohaté a svojrázne kultúrne tradície (často nadväzujúce na dávne vplyvy z Číny a Kórey; → čajový obrad), ktoré si udržiavajú (napr. príležitostné nosenie tradičného historického odevu, → kimono) aj napriek rýchlemu priemyslenému rozvoju a preberaniu euroamerického spôsobu života. Vynikli v mnohých oblastiach, najmä v architektúre (→ japonská architektúra), literatúre (→ japonská literatúra), vo výtvarnom umení (→ japonské výtvarné umenie, → japonský drevorez), v umeleckých remeslách (→ japonská keramika, → japonský porcelán), v špecifickej tvorbe papierových skladačiek origami, v kaligrafii (→ japonská kaligrafia), divadelníctve (→ japonské divadlo), hudbe (→ japonská hudba), tanci (→ japonský tanec), záhradníctve a aranžovaní kvetín (→ japonské záhrady, → ikebana), v tradičných japonských bojových umeniach a športoch (→ aikido, → džudo, → džú džucu, → karate, → kendo, → sumo, lukostreľba na koni jabusame a lukostreľba kjúdó nadväzujúce na bojové zručnosti samurajov) a od 20. stor. i vo vede a v technike. Väčšina Japoncov žije v mestách, menej ako štvrtina na vidieku. Najhustejšie obývané oblasti sú roviny a pobrežné nížiny. Jazyk Japoncov tvorí samostatnú jazykovú rodinu (→ japonský jazyk), zapisuje sa japonským písmom;

2. súhrnné označenie všetkého obyvateľstva Japonska bez ohľadu na národnosť a materinský jazyk.

japonéria

japonéria [vl. m. > fr.] — vo výtvarnom umení a v umeleckých remeslách dielo zhotovené v Európe podľa japonských vzorov. Západné umenie ovplyvnené hlbším poznaním japonskej estetiky sa nazýva → japonizmus.

japonistika

japonistika [vl. m.], aj japonológia — časť orientalistiky zaoberajúca sa skúmaním japonského jazyka, literatúry, dejín a kultúry Japonska. Je orientovaná skôr filologicko-historicky a sprístupňuje japonské jazykové pramene. Do začiatočného obdobia japonistiky sa zaraďujú práce Luísa Fróisa (*1532, †1597), Joãa Rodriguesa (*okolo 1561, †1634) a Engelberta Kaempfera (*1651, †1716), významným prínosom sú aj diela Williama Georgea Astona (*1841, †1911), Ernesta Masona Satowa (*1843, †1929), Basila Halla Chamberlaina (*1850, †1935) a Jamesa Curtisa Hepburna (*1815, †1911), ktorý je autorom rozšírenej metódy transkripcie japončiny založenej na anglickej fonetike a prvého japonsko-anglického slovníka Japanese and English dictionary: with an English and Japanese index (1867). Prvé preklady z japonskej literatúry boli vydané 1847 (August Pfitzmaier, *1808, †1887). Významný bol aj výskum kultúry Ainuov, ktorému sa venovali britský misionár John Batchelor (*1854, †1944) a poľský antropológ Bronisław Piłsudski (*1866, †1918). Zakladateľom modernej japonistiky bol Karl Florenz (*1865, †1939). V období Meidži podnietilo ďalší vývoj japonistiky založenie Japonskej ázijskej spoločnosti (The Asiatic Society of Japan) 1872 v Jokohame a 1873 Nemeckej spoločnosti pre prírodnú a národopisnú vedu východnej Ázie (Deutsche Gesellschaft für Natur- und Völkerkunde Ostasiens) v Tokiu. Po 2. svetovej vojne sa japonistike venovali nemeckí vedci Oscar Benl (*1914, †1987), Horst Hammitzsch (*1909, †1991) a Wolfgang Hadamitzki (*1941) a izraelský lexikograf Jack Halpern (*1946). K významným americkým japonistom sa zaraďujú autor štvorzväzkovej antológie dejín japonskej literatúry Donald Lawrence Keene (*1922) a lexikograf Andrew Nathaniel Nelson (*1893, †1975), ktorý vydal jeden z najpoužívanejších japonských znakových slovníkov The Modern Reader’s Japanese-English Character Dictionary (1962). K významným českým japonistom patria Zdeňka Vasiljevová-Schäfflerová (*1935, †2004), Vlasta Hilská (*1909, †1968), Vlasta Winkelhöferová (*1932), Ivan Krouský (*1933, †2007), Zdenka Švarcová (*1942) a Jan Sýkora (*1961).

Na Slovensku vznikol 1960 Kabinet orientalistiky (dnes Ústav orientalistiky) SAV. R. 1961 – 2002 bol jeho riaditeľom zakladateľ slovenskej japonistiky V. Krupa, ktorý popri bohatej vedeckej a publikačnej činnosti v oblasti orientálnej jazykovedy, jazyka a kultúry Polynézie i typológie vydal aj preklady z japonskej literatúry, napr. výber z japonského folklóru Chlapec z broskyne (1969) a Japonské mýty Kodžiki (1979). K významným slovenským japonistom patrí aj Karol Kuťka (*1951), ktorý sa venuje štúdiu moderných dejín Japonska a výskumu i prekladu modernej japonskej literatúry (Hiró Onoda: Moja tridsaťročná vojna, 1981; J. Mišima: Smäd po láske, 1988). R. 1986 sa na Filozofickej fakulte UK v Bratislave po prvýkrát otvorilo štúdium japonského jazyka a 1994 zásluhou Štefana Pecha (*1958) oficiálne vznikla Katedra východoázijských štúdií, ktorá je v súčasnosti jediným akademickým pracoviskom na Slovensku, kde možno študovať japonský jazyk. K slovenským prekladateľom japonskej literatúry patria poetka Eva Lukáčová (*1965), ktorej preklady japonských básnikov (K. Abe; B. Jošimotová; Mači Tawara,*1962; Džiró Nitta, *1912, †1980) boli vydané časopisecky 1993 – 99, a Ivan Rumánek (*1967), ktorý sa špecializuje na klasickú japonskú poéziu (Kvety srdca, 2004; Japonská dráma nó, 2010). Básnik K. Strmeň preložil do slovenčiny zbierku heianskej poézie Kokinšú (1998) a Jana Šoucová (*1975) napísala učebnicu japonského zdvorilostného jazyka Sociolingvistický aspekt zdvorilej komunikácie v japončine (2004).

japonská kaligrafia

japonská kaligrafia, jap. šodó — dekoratívny zápis japonského písma, jedna z disciplín japonského umenia.

V Japonsku rovnako ako v Číne sa kaligrafia považovala za jednu z troch znalostí, ktorú by mal každý kultúrny človek ovládať (spolu s poéziou a maľbou). História japonskej kaligrafie siaha približne do 5. stor. n. l., keď Japonci prevzali čínske znakové písmo a spolu s ním aj umenie kaligrafie (→ čínska kaligrafia), ktoré sa však nepridŕžalo iba čínskych vzorov. Za najstaršie kaligrafické nápisy sa považujú nápisy na zrkadlách alebo nápisy vytesané do kameňa. V 6. stor. sa s príchodom buddhizmu a konfucianizmu dostalo do Japonska viac podôb čínskeho písma. Najstarším známym rukou písaným textom je komentár k Lotosovej sútre, o ktorom sa traduje, že ho napísal princ Šótoku (Šótoku taiši). Od konca 7. a v priebehu 8. stor. si Japonci osvojili čínske kaligrafické štýly tchangského obdobia (618 – 907) a v Nare bol dokonca zriadený úrad na odpisovanie sútier. Na začiatku obdobia Heian (794 – 1185) bola japonská kaligrafia pod silným čínskym vplyvom, v duchu ktorého tvorili aj traja významní kaligrafi: mních Kúkai, cisár Saga (*786, †842) a Tačibana no Hajanari (*asi 782, †842). V priebehu 10. a 11. stor. sa zrodila japonská podoba kaligrafie wajó. Silný vplyv na vývoj japonskej kaligrafie mali zen-buddhistickí mnísi, ktorí vytvorili tzv. školu bokuseki (stopy tušu). Ďalšou významnou skupinou sa stala škola kaligrafov, ktorí boli zároveň i literátmi a básne nielen skladali, ale aj zapisovali a ilustrovali (bundžin-ga, → literátske maliarstvo).

Začiatky modernej japonskej kaligrafie siahajú do obdobia po 1868, keď sa japonskí kaligrafi opäť začali inšpirovať Čínou (starými majstrami i novšími podobami čínskej kaligrafie). Po 1945 vzniklo množstvo rôznych kaligrafických štýlov, niektorí kaligrafi dávajú prednosť minimalistickému štýlu, ktorého malý počet znakov umožňuje zdôrazniť piktografickú kvalitu a význam znakov, iní sa snažia výraznými ťahmi hrubého štetca zapôsobiť na predstavivosť diváka.

V priebehu histórie sa kaligrafické potreby na rozdiel od štýlov veľmi nezmenili, používajú sa štetce (dva základné typy — hrubý a tenký), tuš, trecí kameň, nádobka na vodu a papier (veľmi savý, najlepšie ručne vyrobený). Tuš v podobe tyčinky je uložený spolu s trecím kameňom v škatuli (obvykle z laky).

Japonská priekopa

Japonská priekopa — oceánska priekopa v severnej časti Tichého oceána severovýchodne od Japonských ostrovov v tzv. ohnivom prstenci (→ cirkumpacifický zemetrasný pás) medzi Kurilskou priekopou a Boninskou priekopou; maximálna hĺbka 10 374 m (v južnej časti). Jej vznik súvisí so subdukciou Tichooceánskej dosky s oceánskou litosférou pod kontinentálnu Eurázijskú dosku (prebiehajúca subdukcia je jednou z príčin vzniku zemetrasení a cunami v Japonsku). Hrúbka sedimentov je okolo 1,5 km. V októbri 2008 tam japonskí vedci získali unikátne zábery rýb druhu Pseudoliparis amblystomopsis žijúcich len v oceánskych priekopách Tichého oceána (prvýkrát sa podarilo spustiť kamery do hĺbky 7 700 metrov).

Japonské Alpy

Japonské Alpy, Nihon-Arupusu — pohorie v Japonsku v strednej časti ostrova Honšu skladajúce sa z troch horských pásem (Hida, Kiso, Akaiši) tiahnúcich sa v smere sever – juh, najvyšší vrch Kita-dake (súčasť štítu Širane-san v Akaiši), 3 192 m n. m. Formované počas alpínskeho geotektonického cyklu, budované najmä granitmi, pieskovcami a vápencami. Alpínsky reliéf. Značná seizmická a vulkanická činnosť. Svahy porastené bukovo-dubovými a ihličnatými lesmi. Turistická oblasť.

japonské divadlo

japonské divadlo — v užšom a najčastejšie chápanom význame tradičné divadelné formy rozvíjané v Japonsku, v širšom význame divadlo zahŕňajúce tradičné, ako aj moderné (európske) divadelné formy.

Tradičné japonské divadlo sa podobne ako grécka tragédia vyvinulo z náboženského aktu rituálnej, a tým aj psychickej očisty (čistota patrí k základným hodnotám tradičného japonského náboženstva šintoizmu), ku ktorej neskôr pristúpil ideál súladu a harmónie pravdepodobne ovplyvnený čínskym myslením. Postupne sa vytvorilo niekoľko výrazných foriem líšiacich sa formou i obsahom. K najstarším domácim scénickým prejavom, ktorých existencia sa predpokladá už pred 7. stor., patrili rituálny tanec so spevom a s hudobným sprievodom kagura (božské vystúpenie), ktorý sa dodnes zachoval v podobe zdramatizovaných úsekov šintoistickej mytológie, a archaický zdramatizovaný modlitebný tanec Okina, ktorý sa rovnako dodnes predvádza pri špeciálnych príležitostiach a vo výrezovej verzii nazývanej Sanbasó býva aj slávnostným úvodom k mladším formám japonského divadla bunraku či kabuki najmä počas japonských novoročných sviatkov Ošógacu.

Predpokladá sa, že z tanca Okina sa od 12. stor. formovali zárodky budúcej frašky kjógen a lyrickej drámy nó, pričom na ich ďalší vývoj mali vplyv aj tanečné, humorné a kaukliarske divadelné formy prevzaté v 8. stor. z ázijského kontinentu, a to bábkové predstavenia kugucu, z Číny prevzaté scénky sangaku a tzv. ľavé časti tancov bugaku a z Kórey prevzaté tzv. pravé časti tancov bugaku (→ japonský tanec). Prvotný vzťah medzi fraškou kjógen a drámou nó nie je presne preskúmaný, spočiatku pravdepodobne prevažovala humorná stránka. Predpokladá sa, že pôvodné čínske scénky sangaku postupne získavali charakter japonských žartovných scénok a už okolo roku 1000 sa označovali pozmeneným názvom sarugaku (opičie hry). Kým vystúpenia Okina sa konali vo svätyniach počas šintoistických sviatkov, sarugaku mohli byť voľnejšou ľudovou zábavou, od 12. stor. však existujú náznaky užšej spolupráce medzi týmito dvoma skupinami tanečníkov, ktorých si začali najímať aj buddhistické kláštory na tzv. šúši-sarugaku (mantrovnícke hry; vystúpenia počas buddhistických pobožností, na ktorých sa metaforou odháňania zlých duchov spodobňoval proces buddhistickej mentálnej disciplíny). Pôvodné šintoistické jadro sa tým obohacovalo o buddhistický prvok a výsledkom tohto vývoja bolo, že v 14. stor. už pojem sarugaku označoval predfázu klasického divadla nó s hlbším nábožným a vážnejším charakterom, kým vystúpenia, ktoré si zachovali humorný charakter, sa objavovali pod názvom kjógen (bláznivé slová). K vývoju nó prispeli aj dengaku (roľnícke tance) a príbehy Heike monogatari (o ničivej občianskej vojne rodov Tairovcov a Minamotovcov, ktorou sa ukončilo zlaté obdobie Heian, 794 – 1185) spievané slepými rozprávačmi (biwa-hóši) so sprievodom lutny biwa. Vystúpenia nó a kjógen sa navzájom kombinovali a v 15. stor. sa ustálil model gobandate (päť kusov), ktorého základom bolo päť hier nó (po jednej hre z každej z piatich tematických kategórií nó), pričom na úvod sa predvádzal tanec Okina a medzi jednotlivými hrami nó boli ako interlúdiá vložené odľahčujúce frašky kjógen.

V období Edo (1603 – 1868) vznikli ako nové divadelné formy bábkové divadlo bunraku a meštianske divadlo kabuki ako zábava pre bohaté meštianske vrstvy v najväčších mestách Edo, Kjóto a Osaka, lutnu biwa koncom 16. stor. nahradil šamisen. Divadelná forma bunraku (starší názov ningjó-džóruri) sa vyvinula z rozprávačských vystúpení džóruri (príbuzných vystúpeniam rozprávačov biwa-hóši) so sprievodom šamisenu, ku ktorým sa okolo 1610 pridružilo bábkoherectvo. Asi 1734 sa zaviedli zložité bábky (ningjó) vysoké približne 100 – 150 cm, obsluhované troma ľuďmi, ktorí sú prítomní na javisku a majú rozdelené úlohy. Najvýznamnejšou časťou bábky je hlava, ktorá má rozličné možnosti mimiky. Recitátor (tajú), ako aj hráč na šamisene sedia priamo na javisku.

Divadelná forma kabuki (odchýlka, úchylka, resp. nezvyčajné, lascívne správanie; pôvodne označenie tancov a scénok so silným erotickým podtextom) sa do dnešnej podoby sformovala v priebehu 17. stor. Hry bunraku a kabuki sa delia na historické (džidaimono; veľkolepé celodňové predstavenia ponímané ako historická paralela súvekých politicko-morálnych problémov) a súveké (sewamono; kratšie aktuálne hry, v rámci ktorých sú významné hry s tematikou šindžú – samovraždy milencov); štýl týchto divadelných hier v mnohom ovplyvnil aj súčasnú japonskú samurajskú a historickú kinematografiu. Jazykom hier nó je literárna japončina z 13. stor., dnešnému divákovi ťažko zrozumiteľná. Jazyk komediálnych frašiek kjógen je bližší súčasnej japončine, keďže prvýkrát boli písomne zaznamenané až 1642 (editor Ókura Toraakira, *1597, †1662) a dovtedy sa tradovali len ústnym podaním, čím ich jazyk prirodzene kopíroval vývoj hovorovej japončiny. Jazyk hier bunraku a kabuki je zo všetkých tradičných japonských divadelných foriem najzrozumiteľnejší (písané sú jazykom starým iba dve storočia).

Všetky tradičné japonské divadelné formy sú doménou mužských hercov, ale kým v nó sa ženskosť postavy naznačuje iba symbolicky, herec v kabuki sa vyznačuje nápadným zženšteným správaním a fistulovým hlasom. V hrách všetkých žánrov nosia herci bohaté kostýmy. Najstaršie divadelné masky (nómen) sú známe z buddhistických rituálnych vystúpení gigaku a z bugaku, masku máva obvykle aj hlavná postava v nó, pre kabuki je typické svojrázne výrazné líčenie. Javisko v tradičnom japonskom divadle má tvar terasy klasického japonského domu so stĺpmi aj so strechou. V dráme nó je takmer štvorcové, umiestnené v pravom zadnom (z pohľadu diváka) rohu sály, doľava vybieha pozdĺž zadnej steny sály premostenie (hašigakari) lemované mladými umelými borovicami a vedúce k východu do šatne, ktorý je zakrytý tkaninou v piatich buddhistických farbách. Premostenie slúži na príchod postáv a na určité vrcholné scény. Na zadnej stene javiska je maľba rozložitej starej borovice, v niektorých hrách sa môže objaviť aj jednoduchá náznaková kulisa (cukurimono) umiestnená v strede javiska.

Od konca 19. stor. (éra Meidži) sa v Japonsku vyvíjalo aj divadlo západného typu (v súčasnosti rovnako rozšírené ako tradičné divadelné formy), v rámci ktorého je od konca 20. stor. pozoruhodný ženský muzikál Takarazuka (Takarazuka Kagekidan) s hlavnou scénou v meste Takarazuka v prefektúre Hjógo.

japonské éry

japonské éry — pôvodne osobitný letopočet používaný v Japonsku, založený na idei prevzatej z Číny, podľa ktorej cisár (tennó) je pánom času, a preto musí vyhlasovať aj jednotlivé éry (cisárske éry), pri ktorých sa roky vždy začínajú počítať odznova (od ich vyhlásenia). Podnetom na vyhlásenie novej éry bola spravidla významná udalosť, nástup panovníka na trón, šťastné znamenie, ale aj prírodná pohroma alebo nešťastná udalosť. Podľa tohto pôvodného pravidla mohol jeden cisár vyhlásiť i niekoľko ér. Názov éry (nengó) bol zostavený zo sinojaponského čítania dvoch znakov vyjadrujúcich jej myšlienku a z vybraných klasických čínskych textov. Napriek tomu, že éry vyhlasovali panovníci (aby sa tak potvrdila ich platnosť), navrhovali ich zvyčajne učenci a prerokúvali vysokí šľachtici. Historicky prvou japonskou érou bola Taika (Veľká zmena) vyhlásená 645 cisárom Kótokuom (vládol 645 – 654). Éry sa systematicky začali vyhlasovať až 701 po zavedení zákonníka Taihó (Veľký poklad). R. 1868 sa pri nástupe cisára Mucuhita na trón a pri vyhlásení cisárskej éry Meidži stanovilo, že počas vlády jedného cisára môže byť éra vyhlásená iba jedenkrát, a to pri nástupe nového panovníka na trón, po jeho smrti sa jej názov stane jeho posmrtným menom (→ japonský cisár). Napriek tomu, že 1872 bol v Japonsku zavedený gregoriánsky kalendár, letopočet založený na princípe vyhlasovania cisárskych ér sa používa dodnes; v súčasnosti je to éra Heisei (Nastolenie mieru), ktorá sa podľa gregoriánskeho kalendára začala nástupom cisára Akihita na trón (7. január) a bola vyhlásená 8. januára 1989; → Japonsko, tabubľka Japonské obdobia a do nich patriace cisárske éry.

japonské mená

japonské mená — s výnimkou japonského cisára a jeho rodiny majú Japonci dve mená, a to hlavné meno (prímeno alebo rodové meno; v slovenskej terminológii zodpovedá dnešnému priezvisku) a osobné meno (v slovenskej terminológii krstné meno), pričom menosled (poradie mien) pri prepisoch do slovenčiny je dvojaký. Pri starojaponských menách sa ako prvé uvádza hlavné meno (prímeno alebo rodové meno) a za ním osobné meno, napr. Oda Nobunaga, kde Oda je rodové meno a Nobunaga osobné meno, pričom v starojaponských aristokratických menách sa osobné meno pripája k rodovému menu genitívnou príponou no (napr. Minamoto no Joritomo, t. j. Joritomo z rodu Minamotovcov). Starojaponské ženské mená nemusia byť zložené z hlavného mena a osobného mena, ale môžu byť odvodené od názvu lokality či od hodnosti blízkeho príbuzného, príp. je to umelecký pseudonym; v slovenskom prepise sa uvádzajú bez prechyľovania (poetka Izumi Šikibu). Súčasťou mena umelca mohlo byť napr. meno umeleckej školy (sochári Unkei a Tankei boli príslušníci školy Kei). Podľa slovenského princípu osobné meno a hlavné meno (resp. osobné meno a prímeno, meno a priezvisko, napr. Džun’ičiró Koizumi) sa v slovenských textoch uvádzajú až mená osôb z moderného obdobia japonských dejín (od nástupu éry Meidži, 1868), pričom pri uzatváraní manželstva sa manželský pár dohodne na používaní spoločného priezviska, zvyčajne priezviska muža.