Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 251 – 300 z celkového počtu 1112 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Janggala

Janggala [džan-] — indonézske historické kráľovstvo na severovýchodnej Jáve. Vytvorilo sa okolo 1045, keď panovník Erlangga (novší prepis Airlangga, vládol 1019 – 45) rozdelil dovtedajšie kráľovstvo medzi svojich dvoch synov. Zo severnej časti vznikla Janggala (s hlavným mestom Kahuripan), z južnej časti Kediri. Medzi Janggalou a Kediri dochádzalo k početným vojenským konfliktom, okolo 1135 bola Janggala pripojená ku Kediri.

Jang Kü-dža

Jang Kü-dža, 17. 6. 1955 Čondžu — kórejská prozaička. Ako jedna z mála spisovateliek si vyslúžila priazeň i mužskej literárnej kritiky. Preslávila sa zbierkou poviedok Ľudia z Wonmidongu (Wonmidong saramdul, 1987) a novelou Tisícročná láska (Čchonnjonui sarang, 1995). Námety pre poviedky čerpala z prostredia chudobnejších vrstiev, jej literárni hrdinovia sú často nevládni a neschopní osvojiť si požiadavky modernej doby. Zmena v jej tvorbe nastala v 90. rokoch 20. stor., keď jej diela nadobudli nový, optimistickejší charakter, čo sa prejavilo najmä v zbierke poviedok Aj smútok posilní (Sulpchumdo chimi tonda, 1990).

Jang Lien

Jang Lien, Yang Lian, 22. 2. 1955 Bern — čínsky básnik. Vyrastal v Pekingu. Jeden z predstaviteľov tzv. obskúrnych básnikov (meng-lung š’–žen) modernistickej a experimentálnej poézie. Počas kultúrnej revolúcie bol poslaný na vidiek na prevýchovu fyzickou prácou. Po krvavom potlačení študentských protestov na námestí Tchien-an-men (1989) bol zbavený čínskeho občianstva a od 1997 žije v Londýne. V súčasnosti píše najmä dlhé naratívne (výpravné) básne podľa vzoru klasickej čínskej epickej poézie. Autor básnických zbierok Vyprahnutá duša (Chuang-chun, 1986), Žltý (Chuang, 1989), Miesto, kde sa tíši more (Ta-chaj tching-č’ č’ čchu, 1998) a Ľúbostné básne (Jen-š’, 2009).

Ján Hyrkán I.

Ján Hyrkán I., Jochanan Hyrkanos, asi 175 pred n. l. – 104 pred n. l. — judský veľkňaz a vládca (od 135 pred n. l.) z dynastie Hasmoneovcov (→ Makabejci), syn Šimona Makabejského, starý otec Jána Hyrkána II. V zahraničnej politike zameranej proti seleukovskej Sýrii využíval spojenectvo s národmi, ktorým záležalo na jej oslabení, a posilňoval zväzky s Rímom a s Egyptom. Za jeho vlády získalo Judsko po smrti seleukovského panovníka Antiocha VII. Sideta (†129 pred n. l.) úplnú nezávislosť. R. 109 pred n. l. dobyl a zničil pôvodnú ústrednú svätyňu a hlavné mesto Kanaánu Síchem (dnes Nablus, Palestína), zničil samaritánsky chrám na hore Garizim, dobyl Edom (jeho obyvateľov prinútil prijať judaizmus a podstúpiť obriezku), krajinu Moáb (v Transjordánsku) i helenizované mestá Samáriu a Skytopolis (Bét-Šean, Bejt Šean) a 107 pred n. l. pripojil k Judsku Galileu.Vo vnútornej politike sa jeho vláda vyznačovala násilnou judaizáciou celej Palestíny. V spore medzi farizejmi a saducejmi sa priklonil k saducejom.

Ján I. Albrecht

Ján I. Albrecht, 27. 12. 1459 Krakov – 17. 6. 1501 Toruň — poľský kráľ z dynastie Jagelovcov (od 1492), syn Kazimíra IV. a Alžbety Habsburskej, brat Vladislava II. Jagelovského, Alexandra I. a Žigmunda I. Starého. Od 1491 mal titul prvého kniežaťa Sliezska a Głogowska. Ako poľský kráľ sa vo vnútornej politike neúspešne usiloval obmedziť moc šľachty, v zahraničnej politike bol neúspešný pri pokuse o získanie Valašska a Moldavska a počas jeho vlády prenikli Turci hlboko na územie Poľska (1497 – 98).

Ján I. Tzimiskés

Ján I. Tzimiskés [dzi-], okolo 925 Chozana, Arménsko – 10. 1. 976 Konštantínopol, dnes Istanbul — byzantský cisár (od 969). Typický predstaviteľ vojenskej aristokracie, prívrženec cisára Nikefora II. Fóka, ktorému 963 dopomohol získať trón. Neskôr prešiel k opačnému táboru a stal sa milencom Nikeforovej manželky, cisárovnej Theofanó, s pomocou ktorej pripravil štátny prevrat a v noci z 10. na 11. 12. 969 dal Nikefora zavraždiť. Po dôraznom zásahu konštantínopolského patriarchu Polyeukta napokon svoju milenku zapudil a svoje postavenie zlegitimizoval sobášom s Theodorou, dcérou cisára Konštantína VII. Porfyrogenéta. Pokračoval v ofenzívnej vojenskej politike. R. 971 porazil kyjevské knieža Sviatoslava I. Igoroviča a vyhnal ho z Bulharska, ktorého východnú časť pripojil k Byzancii. Byzantskú hegemóniu úspešne rozširoval aj v Sýrii a Palestíne. Zlepšil vzťahy s rímsko-nemeckým cisárstvom, 972 dohodol s cisárom Otom I. Veľkým politický sobáš svojej netere Theofanó s následníkom rímsko-nemeckého trónu Otom II. Zomrel nečakane následkom náhlych zdravotných ťažkostí (týfus alebo otrava).

Janice

Janice, Jéne — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v Cerovej vrchovine na styku s Rimavskou kotlinou, 168 m n. m.; 297 obyvateľov, 5,1 % slovenskej, 93,4 % maďarskej národnosti (2018). Mierne členitý reliéf prechádzajúci do vrchoviny, prevažne odlesnené územie so zvyškami teplomilných cerových dúbrav.

Obec písomne doložená 1216 ako Yene, 1297 Nene, 1313 Iene, 1431 Jene, 1446 Jenye, 1480 – 83 Jene, 1773 Jéne, 1786, 1808 Jene, 1863 Jéne, 1873 – 82 Jene, 1888 – 1913 Jéne, 1920 Jená, Jeny, 1927 – 48 Jéne, 1948 Janice. Do 18. stor. patrila rodine Jeneiovcov a potom Koháriovcom. R. 1938 – 44 bola súčasťou Maďarska. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a ovocinárstvom. Archeologické nálezy: sídliská z eneolitu, strednej a mladšej bronzovej doby, rímskej doby a neskorého stredoveku. Z porušeného kostrového pohrebiska z laténskej doby pochádzajú zlomky nádob a ľudské kosti. Stavebné pamiatky: secesný evanjelický a. v. kostol (1903), ľudové obytné domy (1. polovica 20. stor.).

Janiculum

Janiculum [-ku-], lat. Ianiculum, aj Ianiculus mons, tal. Gianicolo — jeden zo siedmich pahorkov v Ríme na pravom brehu rieky Tiber v blízkosti Martovho poľa (campus Martius) nazvaný podľa starobylého chrámu boha Jana (→ Janus). Vychádzala odtiaľ Aureliova cesta (Via Aurelia) vedúca na sever pozdĺž pobrežia Tyrrhenského mora. Dlho sa tam rozprestierali záhrady (Caesarove, Agrippinine), v posvätnom háji bol pochovaný druhý rímsky kráľ Numa Pompilius. Na tomto mieste spáchal samovraždu Gaius Sempronius Gracchus (121 pred n. l.; → Gracchovci).

Janigro, Antonio

Janigro, Antonio, 21. 1. 1918 Miláno – 1. 5. 1989 tamže — chorvátsky violončelista a dirigent talianskeho pôvodu. Študoval v Miláne a od 1929 v Paríži. V mladosti získal viacero národných i medzinárodných cien na parížskom konzervatóriu, od 1937 koncertoval ako sólista. R. 1939 – 54 viedol majstrovskú triedu konzervatória v Záhrebe. Po 2. svetovej vojne sa začal venovať aj dirigovaniu (debutoval 1948), 1953 – 64 viedol komorný orchester záhrebského rozhlasu, súčasne 1954 založil a do 1967 dirigoval súbor Záhrebskí sólisti, ktorý patrí k svetovým komorným sláčikovým orchestrom a interpretuje najmä staršiu komornú tvorbu. R. 1965 – 67 bol šéfdirigentom orchestra Angelicum v Miláne. R. 1965 – 74 viedol majstrovskú triedu hry na violončele na Vysokej hudobnej škole v Düsseldorfe a od 1975 v Stuttgarte. Od 1968 spolupracoval ako sólista a dirigent so Stuttgartským komorným orchestrom. R. 1971 profesor Mozartea v Salzburgu. Janigro patril k významným svetovým interpretom. Spolupracoval s D. Lipattim a s C. Zecchim. Na jeho počesť sa v Záhrebe od 1996 usporadúva Medzinárodná súťaž violončelistov (International Cello Competition ’Antonio Janigro’).

Ján II.

Ján II., 29. 6. 1397 Medina del Campo, provincia Valladolid – 19. 1. 1479 Barcelona — aragónsky kráľ (od 1458), syn Ferdinanda I. Aragónskeho (†1416), otec Ferdinanda II. Katolíckeho. Prostredníctvom sobáša s dedičkou Navarry Blankou (†1441) sa stal navarrským kráľom ako jej spoluvládca (od 1425). Na aragónsky trón nastúpil po smrti staršieho brata Alfonza V. Veľkodušného (→ Alfonz I.), neapolsko-sicílsku korunu však nezískal. Pokúšal sa upevniť kráľovskú moc, proti čomu sa bránila odbojná šľachta. R. 1462 – 72 musel čeliť povstaniu v Katalánsku. Na rozdiel od svojich predchodcov zmenil zahraničnopolitický kurz voči Francúzsku, s ktorým udržiaval výborné vzťahy.

Ján II.

Ján II., 3. 5. 1455 Lisabon – 25. 10. 1495 Alvor, oblasť Algarve — portugalský kráľ (od 1481) z avizskej dynastie, syn Alfonza V. Afričana. R. 1475 – 77 bol v čase neprítomnosti otca regentom. Podporoval námorné výpravy, pre Portugalsko získal územia v západnej Afrike. Výprava B. Diaza v jeho službách 1488 objavila a oboplávala Mys dobrej nádeje. R. 1494 uzatvoril s Kastíliou mierovú zmluvu o rozdelení záujmových sfér na mori (→ Tordesillaská zmluva). Vnútropoliticky sa usiloval o upevnenie kráľovskej moci a tvrdo potlačil šľachtickú opozíciu.

Ján II. Dánsky

Ján II. Dánsky — švédsky kráľ (1497 – 1501), → Ján I. (dánsky a nórsky kráľ).

Ján III. Dukas Vatatzés

Ján III. Dukas Vatatzés [-dzés], sv., okolo 1192 Didymoteichon, dnes Didymoticho, Trácia, Grécko – 3. 11. 1254 Nymfaion (pri Smyrne), dnes Kemalpaşa, Turecko — nicejský cisár (od 1222). Úspešnou politikou vytvoril z maloázijskej Nicaey najsilnejší z nástupníckych štátov niekdajšej Byzantskej ríše, ktorá sa rozpadla v dôsledku 4. križiackej výpravy (1204) po dobytí Konštantínopola. Podarilo sa mu zastaviť expanzívne výboje Latinského cisárstva a vytlačiť ho takmer z celej Malej Ázie (1225). Postupne dobyl aj ostrovy Chios, Lesbos, Samos, Kos a Rodos. R. 1234 začal získavať stratené byzantské územia v Trácii, od Bulharov získal veľkú časť Macedónska, 1246 si podriadil strategický Solún a 1252 Epirský despotát. Jeho pokus o dobytie Konštantínopola (1236) bol neúspešný, zlyhali aj diplomatické pokusy dohodnúť sa s katolíckym Západom o únii výmenou za znovuzískanie Konštantínopola. Kanonizovaný Gréckou pravoslávnou cirkvou ako Ján Milosrdný (sviatok 4. novembra).

Janík

Janík, Jánok — obec v okrese Košice-okolie v Košickom kraji na pomedzí Košickej kotliny a Bodvianskej pahorkatiny, 203 m n. m.; 633 obyvateľov, 56,9 % slovenskej, 38,0 % maďarskej národnosti (2018). Prevažne pahorkatinné odlesnené územie so zvyškami lesa na juhu chotára. Obec písomne doložená 1285 ako Ianuk, 1302 Ianuk, Ianok, 1307 Ianok, 1317 Januk, 1332 – 35 Janoc, Jenk, Januk, 1360 Januk, Ianok, 1427, 1492, 1553 Janok, 1773, 1786, 1808, 1863 – 1913 Jánok, 1920 Janov, 1927 – 48 Jánok, 1948 Janík. Patrila Huntovcom-Poznanovcom, potom Omodejovcom, od 15. stor. Jánokiovcom a od 18. stor. Sirmaiovcom, Sentimreiovcom, Péčiovcom, Véčeiovcom a Ňáriovcom. R. 1360 sa tam vyberalo mýto. Okolo 1640 ju zničili Turci a 1648 sa spomína ako ľudoprázdna. R. 1939 – 45 bola súčasťou Maďarska. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: stopy osídlenia z neolitu, ojedinelý nález z rímskej doby, sídlisko z raného stredoveku (9. stor.). Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol narodenia Panny Márie (pôvodne pravdepodobne neskororománsky alebo ranogotický zo začiatku 14. stor., opravený 1768, klasicisticky upravený 1835, rozšírený 1930), fara (pôvodne klasicistická z konca 18. stor., neskôr viackrát prestavaná).

Janíky

Janíky, Jányok — obec v okrese Dunajská Streda v Trnavskom kraji v záp. časti Podunajskej roviny na agradačnom vale Malého Dunaja, 125 m n. m.; 913 obyvateľov, 26,4 % slovenskej, 70,8 % maďarskej národnosti (2018); miestne časti: Búštelek, Dolné Janíky, Horné Janíky. Rovinné odlesnené územie so zvyškami lužného lesa pozdĺž Malého Dunaja.

Obec vznikla 1940 zlúčením obcí Búštelek (písomne doložená 1360 ako Bwsthelek a. n. Kysjanok, 1773 Bustelek, 1786 Buschtelek, 1808 Bústelek, 1863 Bustelek, 1873 Bústelek,1877 – 82 Bustelek, 1888 – 1940 Bústelek), Dolné Janíky (písomne doložená 1301 ako Yanich, 1302 Ianuk, 1305 Ianok, Ianuk, 1306 Ianuk, 1307 Iannuk, 1308, 1309 Ianuk, 1310, 1311 Ianyk, 1339 Janok, 1343 Januk, 1773 Also-Jánok, 1786 Alschó-Janyok, 1808 Alsó-Jányok, 1863 – 1913 Alsójányok, 1920 Dolný Jánok, 1927 – 38 Dolné Janíky, Alsó-Jánok, 1938 – 40 Alsójányok) a Horné Janíky (písomne doložená 1311 ako Ianyk Superio, 1359 Felianyk, 1773 Felso-Jánok, 1786 Felschő-Janyok, 1808 Felső-Jányok, 1863 – 1913 Felsőjányok, 1920 Horný Jánok, 1927 – 38 Horné Janíky, Felső-Jánok, 1938 – 40 Felsőjányok). R. 1940 – 45 názov Jányok, 1945 Janíky. Obec Búštelek patrila Jánokiovcom, obec Dolné Janíky domácim zemanom, od 16. stor. bratislavským klariskám a od 19. stor. Esterháziovcom a Zičiovcom, obec Horné Janíky domácim zemanom a časť iným rodinám. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, poľovníctvom a rybárstvom. R. 1938 – 45 boli obce pripojené k Maďarsku. Archeologické nálezy: v časti Dolné Janíky mohyly, opevnená osada a depot bronzových predmetov z mladšej bronzovej doby (čačianska kultúra), mohyly z halštatskej doby (kalenderberská kultúra) a stredoveká dedina z 12. – 15. stor., v časti Horné Janíky mohyly z halštatskej doby (kalenderberská kultúra). Stavebné pamiatky: v časti Horné Janíky rímskokatolícky Kostol božského srdca Ježišovho (1914), pri kostole sochy sv. Michala a sv. Vendelína (1921, A. Rigele).

Janin, Pierre Thiébaut Charles Maurice

Janin [žanen], Pierre Thiébaut Charles Maurice, 19. 10. 1862 Paríž – 28. 4. 1946 tamže — francúzsky generál. Od 1893 vojenský atašé v Rusku, 1912 inštruktor ruskej akadémie generálneho štábu v Petrohrade. R. 1916 generál, 1916 – 17 veliteľ francúzskej vojenskej misie v Petrohrade. V decembri 1917 ustanovený za náčelníka Francúzsko-československej vojenskej misie (Mission militaire franco-tchécoslovaque), vo februári 1918 vymenovaný za hlavného veliteľa československého vojska (légií) v zahraničí. Od augusta 1918 (divízny generál) poverený aj velením československých légií v Rusku, ktoré sa 7. februára 1918 na základe inštrukcie francúzskeho ministerstva vojny stali súčasťou autonómneho československého legionárskeho vojska vo Francúzsku. V novembri 1918 prišiel so zvláštnou francúzskou misiou na Sibír k československým légiám, spolupracovník a nadriadený M. R. Štefánika. Od 1920 po návrate légií do Európy, demobilizácii a návrate do Paríža pôsobil na francúzskom ministerstve zahraničných vecí.

Janiščycová, Javhenija

Janiščycová (Janiščyc), Javhenija, 20. 11. 1948 Rudka, Brestská oblasť – 25. 11. 1988 Minsk — bieloruská poetka patriaca k tzv. filologickej generácii bieloruských spisovateľov. Od 1983 redaktorka časopisu Maladosc, od 1971 členka Zväzu spisovateľov Bieloruska. Venovala sa najmä filozofickým témam, stav duše lyrickej hrdinky zachytávala prelínaním kontrastných emócií a javov, napr. lásky a bolesti, šťastia a zúfalstva, radosti a žiaľu, svetla a tmy. Jej intímna lyrika sa vyznačuje melodickosťou a nostalgickosťou. Básne venované matke, otcovi i synovi sú zároveň tzv. poetickou kronikou dejín bieloruského národa. Autorka básnických zbierok Snehové hromnice (Snežnyja hramnicy, 1970), Deň večerný (Dzieň večarovy, 1974), Jaseľda (1978), Na brehu pleca (Za beraze pľača, 1980), Obdobie lásky a žiaľu (Para ľubovi i žaľu, 1983) a Zimná kalina (Kalina zimy, 1987) a výberu lyriky V šumení ražného svetla (U šume žytňaha sviatla, 1988). Jej básne boli preložené do viacerých jazykov. Nositeľka literárnych ocenení.

Ján IV. Laskaris

Ján IV. Laskaris, 25. 12. 1250 Konštantínopol, dnes Istanbul – okolo 1305 — nicejský cisár (1258 – 61), syn Teodora II. Laskarida. Po otcovej smrti nastúpil ako maloletý formálne na trón. Skutočnú moc v štáte však mala regentská rada a potom Michal Palaiologos (neskorší byzantský cisár Michal VIII. Palaiologos), ktorý ho po opätovnom obsadení Konštantínopola dal 1261 oslepiť a uväzniť v jednej z pevností na južnom pobreží Marmarského mora, kde zostal až do smrti.

Jankovce

Jankovce — obec v okrese Humenné v Prešovskom kraji v doline potoka Oľka na pomedzí Ondavskej a Laboreckej vrchoviny, 178 m n. m.; 265 obyvateľov (2018). Pahorkatinné, prevažne odlesnené územie, miestami hrabové a bukové porasty. Obec písomne doložená 1543, 1548 ako Jankowcz, 1567 Jankoc, Jankocz, 1601 Jankocz, 1773 Jankocz, Jankowcse, 1786 Jankócz, Jankowze, 1808 Jankócz, Jankowce, 1863 – 1902 Jankóc, 1907 – 13 Jánosvölgye, 1920 Jankovce. Patrila Drugetovcom, od 18. stor. Almášiovcom a od 19. stor. Lukovčovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky klasicistický Kostol najsvätejšieho tela a krvi Pána (1769 – 70, opravovaný v 20. stor., rekonštruovaný 2003, znovuvysvätený 2004), vojenský cintorín z obdobia 1. svetovej vojny (čiastočne zachovaný, súčasť obecného cintorína).

Jankovič, Jozef

Jankovič, Jozef, 8. 11. 1937 Bratislava – 6. 6. 2017 tamže — slovenský sochár.

R. 1952 – 56 študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu a 1956 – 62 na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave u profesora J. Kostku. R. 1964 – 90 v slobodnom povolaní, v akademickom roku 1970/71 pedagóg na Vysokej škole úžitkového umenia vo Viedni, 1990 – 2007 pôsobil na VŠVU v Bratislave (1990 – 94 rektor), kde viedol sochársky ateliér; 1994 profesor.

V období socializmu predstaviteľ neoficiálnej výtvarnej scény. V 60. rokoch 20. stor. sa stal iniciátorom neverejného podujatia Konfrontácie. Svojou ranou tvorbou sa prihlásil k surrealizmu a informelu, v plastikách z tohto obdobia je zjavná nedokončenosť a surovosť charakteristická pre objet trouvé. Neskôr reagoval na pop-art a príbuzné európske tendencie i na novú figuráciu, v ktorých si vytvoril svoj štýlotvorný formálny výraz. Deformovaná figúra a jej fragmenty sa stali Jankovičovým emblematickým výtvarným prvkom, dokázal sa ňou citlivo vyjadrovať k historickým traumám 20. stor. a k dobovej politickej situácii (Svedectvo VI, 1965; Večné svetlo, 1965; Ruky, 1968; Veľký pád, 1968).

V 70. rokoch sa počas normalizácie venoval kresbe, prospektívnej architektúre, grafike i tvorbe šperku a začal experimentovať s estetikou počítačovo generovaných grafík. V 80. rokoch sa opäť vrátil k sochárskej tvorbe, vytváral komorné aj monumentálne plastiky. R. 1969 bolo v Pamätníku SNP (architekt D. Kuzma) v Banskej Bystrici odhalené jeho monumentálne súsošie Obete varujú (1972 z ideologických príčin komunistami odstránené, znovuosadené až 2004).

Vystavoval na mnohých domácih i zahraničných samostatných i skupinových výstavách, pričom k najvýznamnejším patrí jeho účasť na Bienále v Benátkach (1970 a 1995). R. 1998 vyšla monografia Jozef Jankovič, tvorba z rokov 1958 – 1997 (autori Z. Rusinová, A. Hrabušický, K. Bajcurová) a 2008 monografia Jozef Jankovič 1957 – 2007 (autor Juraj Mojžiš). Nositeľ viacerých významných ocenení a cien, napr. Herderovej ceny (1983) a Radu Ľ. Štúra II. triedy (2004).

Jankovič, Ladislav

Jankovič, Ladislav, 25. 6. 1917 Cífer, okr. Trnava – 18. 11. 1998 Buenos Aires, Argentína — slovenský publicista a organizátor spolkového a exilového života Slovákov. Počas štúdia na Právnickej fakulte UK (1939 – 45) sa angažoval v akademickom spolku Moyses, v Ústredí slovenského katolíckeho študentstva, ako aj vo Vyššej vodcovskej škole Hlinkovej mládeže. Ako prednosta spravodajskej služby Hlinkovej mládeže sa koncom 1944 podieľal na vypracovaní plánu činnosti spravodajskej služby na území Slovenska i v zahraničí. R. 1945 emigroval do Rakúska a Nemecka, spoluzakladateľ exilového časopisu Slobodné Slovensko, iniciátor založenia exilovej organizácie Slovenský revolučný odboj. Po kratšom pobyte v Paríži emigroval 1951 do Argentíny, kde sa stal generálnym tajomníkom Slovenského kultúrneho spolku v Buenos Aires (13 rokov bol jeho predsedom), 1976 – 96 spolu s manželkou Evou, rod. Joštiakovou, vydával a redigoval časopis Slovenský život v Argentíne. Publikoval články v exilových časopisoch. Spoluautor (s Jozefom Joštiakom) knihy spomienok Dva životy jeden osud (1996). Spomienky na Jankoviča Môj život s Lacom. Vo vyhnanstve v Argentíne (2009) napísala jeho manželka.

Jankovskij, Oleg Ivanovič

Jankovskij, Oleg Ivanovič, 23. 2. 1944 Džezkazgan, dnes Žezkazgan, Karagandská oblasť, Kazachstan – 20. 5. 2009 Moskva — ruský herec. V detstve účinkoval v divadlách v Saratove, 1965 dokončil štúdium herectva. R. 1967 – 73 člen Saratovského dramatického divadla K. Marxa, od 1973 člen moskovského Divadla leninského Komsomolu (neskôr Lenkom). Vo filme sa presadil koncom 60. rokov 20. stor., debutoval postavou Heinricha Schwarzkopfa vo filme Štít a meč (Ščit i meč, 1968), neskôr zaujal vo filme A. Tarkovského Zrkadlo (Zerkalo, 1974), kde stvárnil postavu otca. K vrcholom jeho kariéry patria herecké kreácie vo filmoch Ten Münchhausen (Tot samyj Miunchgauzen, 1979), Lety v sne a skutočnosti (Poľoty vo sne i najavu, 1982), Nostalgia (Nostaľgija, 1983) a Ochraňuj ma, môj talizman (Chrani meňa, moj talisman, 1986). Okrem toho hral vo filmoch Biele slnko púšte (Beloje solnce pustyni, 1969), Odplata (Rasplata,1970), Hnev (Gnev, 1974), Otvorená kniha (Otkrytaja kniga, 1974), Zdĺhavý prípad (Dlinnoje, dlinnoje delo, 1976), Klobúk (Šľapa, 1981), Cárov vrah (Assasin of the tsar, 1991), Milý priateľ dávno zabudnutých čias (Milyj drug davno zabytych let, 1996), Rajskí vtáci (Rajskije pticy, 2008), Anna Karenina (A. K., 2009) a i.

Jankovský, Vladimír

Jankovský, Vladimír, 17. 11. 1933 Kysucký Lieskovec, okres Kysucké Nové Mesto — slovenský elektrotechnik. R. 1958 – 61 pracoval v ČSD Ostrava. R. 1961 – 94 pôsobil na Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline (dnes Žilinská univerzita), 1980 – 89 prodekan Fakulty strojníctva a elektrotechniky,1985 – 89 vedúci Katedry blokov a spojov (dnes Katedra riadiacich a informačných systémov); 1983 DrSc., 1983 profesor. Zaoberal sa problematikou elektrických strojov so zameraním najmä na trakčné stroje. Autor viacerých článkov v domácich a zahraničných odborných časopisoch, troch vysokoškolských učebných textov a troch vynálezov.

Ján Luxemburský

Ján Luxemburský, 10. 8. 1296 Luxembursko – 26. 8. 1346 Crécy-en-Ponthieu, región Pikardia, Francúzsko — český kráľ a luxemburský vojvoda (od 1310), titulárny poľský kráľ (do 1335), generálny vikár Sv. rímskej ríše v predalpských krajinách, syn Henricha VII. Luxemburského, otec Karola IV. Bol vychovávaný na dvore francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného. Český trón získal na základe sobáša s jeho dedičkou Eliškou Přemyslovnou (1310), svoj nárok však musel vybojovať proti Henrichovi Korutánskemu. Po dočasnom prekonaní rozporov s domácou šľachtou sa pokúšal vládnuť s ohľadom na ríšsku politiku, ktorá bola pre Luxemburgovcov prioritná. Pre rozdielne politické názory postupne stroskotalo jeho manželstvo s Eliškou Přemyslovnou, ktorá musela žiť v ústraní (bez detí) na hrade Mělník. Počas jeho vlády boli k Česku pripojené 1319 – 29 Horná Lužica, 1327 – 29 rad sliezskych kniežatstiev a 1332 Chebsko. R. 1335 sa v Trenčíne zmluvou týkajúcou sa potvrdenia nárokov na Sliezsko vzdal titulu poľského kráľa v prospech Kazimíra III. Veľkého. Väčšinou žil v cudzine, zúčastnil sa takmer každého turnaja (bol považovaný za vzor a symbol rytierstva). Aktívne sa vojensky angažoval v severnom Taliansku, 1331 mu cisár Ľudovít IV. Bavorský potvrdil ako ríšsky záloh držbu severotalianskych miest Bergamo, Bobbio, Brescia, Cremona, Miláno, Novara a Pavia a dedične získal Luccu. Na prelome 1333 a 1334 udelil svojmu synovi Karolovi (IV.) titul moravského markgrófa a ten fakticky spravoval krajinu. R. 1334 sa Ján Luxemburský druhýkrát oženil s Beatrix Bourbonskou, čo ho viac pripútalo k Francúzsku. R. 1337 sa zúčastnil križiackej výpravy do Litvy, kde prišiel o oko, po 1340 definitívne oslepol (pravdepodobne glaukóm). R. 1344 bolo jeho zásluhou povýšené Pražské biskupstvo na arcibiskupstvo a zároveň bolo zriadené biskupstvo v Litomyšli. Na začiatku storočnej vojny sa ako slepý zúčastnil na strane Francúzov bitky pri Kreščaku (→ Crécy-en-Ponthieu), kde padol.

Janmayenské zlomové pásmo

Janmayenské zlomové pásmo — podmorská sústava zlomov v severnej časti Atlantického oceána medzi Nórskym a Grónskym morom, na ktoré sa viažu časté seizmické otrasy, ako aj vznik menšieho sopečného ostrova Jan Mayen.

Janmayenský chrbát

Janmayenský chrbát — oceánsky chrbát v Severnom ľadovom oceáne asi 500 km južne od ostrova Jan Mayen, súčasť Gakkeľovho chrbta. Západný okraj má znaky nesopečného pôvodu, východný okraj je typicky sopečný, budovaný bazaltmi.

Ján Muskata

Ján Muskata, okolo 1250 Vroclav – 7. 2. 1320 Krakov — poľský cirkevný hodnostár a politik. Po štúdiách na univerzite v Bologni pôsobil v službách vroclavského biskupa. Bol sprostredkovateľom v jeho sporoch o imunitu s vroclavským a krakovským kniežaťom Henrichom IV. Probom. Jeho ďalšia kariéra postupovala vďaka stykom s českým kráľom Václavom II., ktorý sa uchádzal aj o poľskú korunu a s ktorého podporou bol 1294 zvolený za krakovského biskupa. Za služby Přemyslovcom v zápase o poľský a uhorský trón bol 1301 odmenený hradom Plaveč (neďaleko Starej Ľubovne) a v ich mene počas občianskej vojny o Malopoľsko spravoval Krakovsko a Sandomiersko spolu s ďalším pretendentom na poľský trón Vladislavom (I.) Lokietkom, s ktorým mal spory až do konca života.

Jannings, Emil

Jannings, Emil, vlastným menom Theodor Friedrich Emil Janenz, 23. 7. 1884 Rorschach, Švajčiarsko – 2. 1. 1950 Strobl, Rakúsko — nemecký herec. Spočiatku účinkoval v kočovných divadlách, kde sa uplatnil v postavách klasického divadelného repertoáru, napr. ako Karol Moor (F. Schiller: Zbojníci) a Kráľ Lear (W. Shakespeare). Od 1915 hral v Kleinen Theater Unter den Linden v Berlíne, od 1918 pod vedením M. Reinhardta v Deutsches Theater v Berlíne, kde sa vypracoval na jedného z popredných hercov predvojnovej éry. Stvárnil Richtára Adama (H. von Kleist: Rozbitý džbán, 1918), Kreonta (W. Hasenclever: Antigona, 1920) a i. Popri divadle hral 1914 – 26 aj v desiatkach filmov. R. 1927 – 30 pôsobil v Hollywoode, kde v tom čase získal ako jediný nemecký herec dvoch Oscarov za hlavné úlohy vo filmoch Posledné komando (The Last Command, 1928) a Veľké pokánie (The Way of All Flesh, 1927). Po návrate do Nemecka sa stal jedným z najvyhľadávanejších hercov, najlepšie úlohy vytvoril vo filmoch Posledná štácia (Der letzte Mann, 1924), Quo vadis? (1925) a Modrý anjel (Der blaue Engel, 1930; s M. Dietrichovou), v ktorom stvárnil postavu prof. Unrata. Ďalej účinkoval vo filmoch Pani Eva (Frau Eva, 1914), Muž bez mena (Die Augen der Mumie Ma, 1918), Madame DuBarry (1919), Anna Boleynová (A. Boleyn, 1920), Kabinet voskových figurín (Wachsfigurenkabinett, 1924), Deti osudu (Street of Sin, 1928), Patriot (1928), Popolcová streda (Betrayal, 1929), V búrke vášní (Stürme der Leidenschaft, 1931), Robert Koch, bojovník so smrťou (Robert Koch, der Bekämpher des Todes, 1939), Ohm Krüger (1941), Prepustenie (Die Entlassung, 1942), Kde je pán Belling? (Wo ist Herr Belling?, 1945) a i.

Janok, Michal

Janok, Michal, 29. 11. 1943 Božčice, miestna časť obce Parchovany, okres Trebišov – 13. 7. 2010 Bratislava — slovenský ekonóm. Od 1969 pôsobil na Ekonomickej univerzite v Bratislave (1992 – 95 prodekan Národohospodárskej fakulty, 1981 – 85 člen Vedeckej rady); 1996 profesor. Zaoberal sa dotačnou a hospodárskou politikou Slovenska, krajín Vyšehradskej skupiny a Európskej únie, cenami, cenovou politikou a stratégiou. R. 1990 – 2001 člen vedeckých rád a odborných komisií viacerých vysokých škôl na Slovensku a v zahraničí. Autor monografie Nákladové a cenové kalkulácie (2002), spoluautor monografií Cenová stratégia (1996), Ukazovatele finančnej analýzy podniku (2000), Mikroekonómia (2000) a Ceny a cenová stratégia (2007).

Jánošík, Anton

Jánošík, Anton, 7. 4. 1904 Bánovce nad Bebravou – 26. 11. 1971 Martin — slovenský jazykovedec, pedagóg a publicista. R. 1928 – 69 učiteľ na viacerých stredných školách, súčasne 1939 – 40 redaktor časopisu Slovenská reč a 1940 – 50 externý redaktor Matice slovenskej. Venoval sa dialektológii, štúdiu slovenského spisovného jazyka, jazykovej kultúre, lexikografii a čiastočne aj onomastike. Výsledky svojich jazykovedných štúdií publikoval v odbornej tlači a uvádzal do praxe v rámci svojej pedagogickej činnosti. Spoluautor (s E. Jónom) nedokončeného Slovníka spisovného jazyka slovenského (1946 – 49).

Jánošík, Tomáš

Jánošík, Tomáš, 2. 8. 1970 Bratislava — slovenský flautista. R. 1984 – 90 študoval na konzervatóriu v Bratislave, 1990 – 91 na Conservatoire Marcel Dupré v Paríži, 1991 – 94 na VŠMU v Bratislave u M. Jurkoviča, zúčastnil sa aj na domácich letných i na zahraničných interpretačných kurzoch u významných interpretov hry na flaute (o. i. u V. Brunnera, M. M. Koflera, Aurélie Nicoletovej, *1926, a Andrása Adorjána, *1944). Zároveň od 1991 člen orchestra Slovenskej filharmónie a 1994 – 2004 aj pedagóg na VŠMU. Ako sólista vystupuje so Slovenskou filharmóniou i s ďalšími (aj zahraničnými) orchestrami. Účinkuje aj v komorných zoskupeniach na domácich i zahraničných hudobných festivaloch. Ťažisko jeho repertoáru tvorí baroková hudba, úspešne interpretuje aj hudbu iných štýlových období, ako aj diela slovenských i svetových skladateľov hudby 20. a 21. stor.

Jánošíkova kolkáreň

Jánošíkova kolkáreň — národná prírodná rezervácia v národnom parku Veľká Fatra v katastroch Ružomberka a Ľubochne v okrese Ružomberok; vyhlásená 1964, rozloha 243 ha. Vyhlásená na ochranu komplexu zachovaných pôvodných javorových a jarabinových smrečín pralesového charakteru.

jánošíkovská tradícia

jánošíkovská tradícia — ľudová tradícia spätá s ústrednou postavou slovenského zbojníctva Jurajom Jánošíkom. Vznikla pomerne krátko po jeho smrti a nadviazala na tradičný folklór. Rozvíja obraz legendárneho ľudového hrdinu a i. zidealizovaných zbojníckych postáv. Najvýraznejšie sa uplatnila v ľudovej slovesnosti, najmä v piesňach a próze. V ľudových piesňach sa premietla do lyrických skladieb, silnejšie sa prejavila v piesňovej epike, a to najmä v baladách, ktoré tematicky inklinujú k rodinným vzťahom, v romanciach prevažuje tematika väznenia zbojníkov a v novelistických piesňach opisy jednotlivých zbojníckych činov. V porovnaní s prózou sa v nich nevyskytuje tak často meno Jánošík, obľúbená je forma Janko, Janík, Janíčko, Janíček ap. V ľudovej próze je jánošíkovská tradícia zobrazená tematicky širšie. Žánrovo sa vyhranila takmer výlučne do povesťových útvarov, z ktorých vznikla biografia Jánošíka a i. zbojníckych postáv. Prvky jánošíkovskej tradície možno nájsť i v tanečnom a vo výtvarnom umení alebo nepriamo vo forme zbojníckych motívov napr. v zbojníckych tancoch a piesňach (→ zbojnícky folklór), v betlehemských, svadobných a detských hrách i v prísloviach. Ovplyvnila i folklórnu tvorbu okolitých národov, najmä Poliakov, Ukrajincov a Maďarov, východnú Moravu a južné Sliezsko, kde sa však vyvíjala aj samostatne a spätne pôsobila i na slovenskú tradíciu. Na ľudovú tradíciu nadviazala tematicky slovenská literatúra (v poézii, próze i dramatickej tvorbe), hudba, film i výtvarné umenie. V poézii štúrovcov je Jánošík symbolom protestu proti národnému a sociálnemu útlaku, napr. Výlomky z Janošiaka (1844 – 47) J. Kráľa, Likavský väzeň (1860) a Kráľohoľská (1868) S. Chalupku a Smrť Jánošíkova (1862) J. Botta, prózu reprezentujú napr. historické romány Jánošík (1934) J. Hrušovského a Jánošík (1978) M. Ferka, divadelnú tvorbu napr. veršovaná dráma Jánošík (1941) M. Rázusovej-Martákovej i parodické hry Jááánošííík (1970) S. Štepku a Jánošík podľa Vivaldiho (1979) Ľ. Feldeka, ktorí predstavujú postavu Jánošíka bez idealizácie. V slovenskej hudbe zastupujú jánošíkovskú tradíciu napr. kantáta Svadba Jánošíkova (1922, podľa poémy Smrť Jánošíkova J. Botta) J. L. Bellu, programová predohra pre malý orchester Jánošíkovi chlapci (1934) A. Moyzesa a opera Juro Jánošík (1953, na libreto Š. Hozu, prepracovaná 1956) J. Cikkera. Osobitný úspech mal na slovenských divadelných scénach muzikál Na skle maľované (1970) poľskej autorskej dvojice E. Bryll a Katarzyna Gärtnerová (*1942). Legenda o Jánošíkovi bola niekoľkokrát sfilmovaná vo verzii dlhometrážneho filmu aj v rámci československého a slovenského filmového umenia. Prvým bol nemý film Jánošík (1921, réžia Jaroslav Siakeľ), ďalej Jánošík (1935, réžia M. Frič), Jánošík I, II (1962, 1963, réžia P. Bielik), Jánošík. Pravdivá história (2009, koprodukcia, réžia Kasia Adamiková, Adamik, *1972; a Agnieszka Hollandová, Holland, *1948). Svojským filmovým spracovaním jánošíkovskej tematiky je dlhometrážny animovaný kreslený film Zbojník Jurko (1976) V. Kubala. Vo výtvarnom umení sa zobrazovanie Jánošíka a jeho života menilo v závislosti od spoločenských a politických pomerov na území Slovenska. Menilo sa jeho oblečenie, atribúty, a najmä spôsob, akým bol jeho život vykresľovaný. V 18. stor. sa jánošíkovské témy uplatňovali pri zdobení umeleckoremeselných výrobkov, pričom Jánošík bol zobrazovaný v pandúrskej alebo kuruckej uniforme. Zbojnícka tematika sa od konca 18. stor. začala objavovať na ľudových obrázkoch na skle a postupne sa stávala čoraz obľúbenejšou (po náboženských témach), Jánošíkovými atribútmi na nich už boli široký kožený opasok, valaška, pištoľ a paloš. Na prelome 18. a 19. stor. sa Jánošík začal zobrazovať ako goral (s vrkočmi, čiernym klobúkom a valaškou). Od pol. 19. stor., keď sa legenda o Jánošíkovi stala súčasťou národného obrodenia a jedným zo zdrojov národnej hrdosti, jeho obraz nadobudol zidealizovaný a heroický charakter. Jánošík bol dôležitou témou aj v umení výtvarnej moderny (J. Alexy, M. A. Bazovský, M. Galanda, M. Benka, Ľ. Fulla). Príkladom nezidealizovaného pohľadu na tému je napr. obraz M. Galandu Smutní zbojníci (1932). Jánošíkovská legenda pretrvala aj v povojnovom období, prebral ju socialistický realizmus a téma sa spracúvala na oficiálnej a monumentálnej úrovni (práce pre architektúru, mozaiky, vitráže, rozmerné gobelíny). Príkladom tvorby na oficiálnu objednávku je Pamätník Juraja Jánošíka v Terchovej, ktorý 1988 vytvoril J. Kulich. V undergroundovom prostredí sa však už objavili aj zaujímavejšie umelecké stratégie. R. 1985 na výzvu historika umenia R. Matuštíka a umelca A. Mlynárčika pri príležitosti 500. reprízy inscenácie S. Štepku Jááánošííík v Radošinskom naivnom divadle zareagovali viacerí neoficiálni výtvarníci (M. Adamčiak, M. Bočkay, K. Bočkayová, L. Čarný, M. Kern, R. Sikora, J. Meliš, Ľ. Lauffová, J. Želibská, V. Kordoš a i.), ktorí svojimi dielami obsiahli široké spektrum umeleckých prístupov.

Jánoška, Ondrej

Jánoška, Ondrej, 10. 2. 1985 Bratislava — slovenský huslista. Študoval na konzervatóriu v Bratislave u J. Kopelmana (od 1995 ako mimoriadny, 1999 – 2002 riadny študent) a od 2000 zároveň na konzervatóriu vo Viedni a na Univerzite pre hudbu a dramatické umenie v Grazi u ruského pedagóga Borisa Kuschnira (*1948). Nositeľ významných ocenení, napr. 1. ceny na Medzinárodnej súťaži mladých talentov v Budapešti (1995), na súťaži Prešporský Paganini v Bratislave (1996), na Medzinárodnej súťaži J. Kociana v Ústí nad Orlicí (1997) i na Fidelio-Wettbewerb vo Viedni (2003). R. 2003 – 04 držiteľ prestížneho štipendia udeľovaného Centrom H. von Karajana vo Viedni. R. 2009 – 12 člen Viedenskej štátnej opery a hosť orchestra Viedenskej filharmónie. Vo svojom repertoári sa orientuje na hudbu romantických skladateľov, úspechy dosahuje aj pri interpretácii diel 20. a 21. stor.

Jánošovka

Jánošovka — miestna časť obce Čierny Balog.

Janota, Aleš

Janota, Aleš, 5. 4. 1963 Zábřeh, okr. Šumperk, ČR — slovenský odborník v oblasti automatizácie dopravy. Od 1986 pôsobí na Elektrotechnickej fakulte Žilinskej univerzity (2004 – 1012 prodekan); 2010 profesor. Venuje sa najmä funkčnej špecifikácii bezpečnostne kritických riadiacich systémov pomocou poloformálnych a formálnych metód a inteligentným dopravným systémom. V pedagogickej činnosti sa zameriava na umelú inteligenciu, inteligentné dopravné systémy, senzorovú techniku a objektovo orientovaný vývoj. Autor a spoluautor vyše 120 vedeckých prác, 9 vysokoškolských učebných textov a monografie Rozhodovanie a riadenie s podporou umelej inteligencie (2005).

Janota, Imrich

Janota, Imrich, 5. 5. 1907 Turzovka, okres Čadca – 21. 3. 1987 Bratislava — slovenský drevársky a lesnícky odborník. R. 1933 – 34 pôsobil v Akciovej spoločnosti pre zužitkovanie dreva v Čadci, 1934 – 35 v Československej ústrednej predajni dreva v Prahe, 1935 – 37 v Štátnych lesoch v Podbrezovej-Štiavničke, 1937 – 38 v Štátnych lesoch Látky-Nový Svet a na píle Janov, 1939 – 45 na Ústrednom riaditeľstve Štátnych lesov v Bratislave, respektíve vo Zvolene, 1945 – 48 generálny riaditeľ Československých drevospracujúcich závodov v Prahe, 1948 – 51 vedúci plánovacieho odboru Oblastného riaditeľstva Štátnych lesov, 1951 – 55 vedúci výskumu, 1955 – 60 riaditeľ Drevárskeho výskumného ústavu v Bratislave, súčasne 1953 – 60 externý asistent a 1960 – 73 profesor na Drevárskej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene (1957 – 73 vedúci Katedry náuky o dreve, 1961 – 65 prodekan, 1965 – 66 prorektor pre vedeckovýskumnú činnosť; dnes Technická univerzita), od 1973 vedúci pracovník v Štátnom drevárskom výskumnom ústave v Bratislave (dnes Slovenský drevársky výskumný ústav pôsobiaci v rámci Výskumného ústavu papiera a celulózy, a. s.); 1960 profesor. R. 1926 – 70 absolvoval viaceré študijné pobyty a pracovné cesty v zahraničí, napr. vo Francúzsku, Švajčiarsku, v Bulharsku, Rakúsku a Poľsku. Zaoberal sa rozvojom moderného drevárskeho priemyslu (lesnou ťažbou a distribúciou dreva), výskumu (podieľal sa na založení Drevárskeho výskumného ústavu) a školstva (spoluautor koncepcie vysokoškolského študijného odboru drevárske inžinierstvo) na Slovensku. Prispel k riešeniu plnšieho využívania drevnej suroviny (najmä bukového dreva) vyspelejšími technológiami, venoval sa aj vplyvu bielej hniloby na objemovú hmotnosť a ďalšie vlastnosti bukového dreva. Podieľal sa na projektovaní a výstavbe viacerých piliarskych závodov (napr. v Červenej Skale, Oravskom Podzámku a Liptovskom Hrádku) i na výstavbe jednej z prvých slovenských preglejkární v Žarnovici, navrhol projekty viacerých drevárskych kombinátov. Autor a spoluautor viacerých učebných textov, vysokoškolskej učebnice Ekonomika drevárskeho priemyslu (1963), 7 knižných publikácií, napr. Spracovanie dreva (1963) a Drevo – cenná surovina (1963), projektových štúdií a vyše 80 vedeckých a odborných prác publikovaných v zborníkoch a časopisoch.

Janoušek, František

Janoušek, František, 6. 5. 1890 Jesenný, okr. Semily – 23. 1. 1943 Praha — český maliar. R. 1918 – 22 študoval na pražskej Akadémii výtvarných umení, žiak V. Hynaisa, 1924 sa stal členom Spolku výtvarných umelcov Mánes. Po neoklasicistických začiatkoch sa koncom 20. rokov 20. stor. prepracoval k lyrickému kubizmu a začiatkom 30. rokov (po návrate z Talianska) sa jeho dielo stalo výrazne imaginatívnym. Pod vplyvom tvorby J. Miróa začal maľovať obrazy plné pohybu, rastu a vnútornej dynamiky, jeho embryonálne krajiny sú plné pokojnej atmosféry a zvláštnych organických útvarov, zárodkov a vlásočníc. V pol. 30. rokov sa jeho dielo zmenilo a citlivo reagovalo na hrozbu silnejúceho fašizmu. Maľba z tohto obdobia je námetovo desivá a rukopis exaltovaný a pastózny. Janouškovo dielo odzrkadľuje brutalitu silnejúceho fašizmu, je plné apokalyptických vízií, ničivej energie a deštruktívnosti.

Janov

Janov — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v doline potoka Svinka v juhovýchodnej časti Šarišskej vrchoviny, 305 m n. m.; 336 obyvateľov (2018). Vrchovinné územie zalesnené prevažne dubovo-hrabovými lesmi. Obec písomne doložená 1340 ako Janfolua, Janosfolua, 1341, 1374, 1388 Janula, 1392 Janola, 1427, 1435 Jano, 1600 Janochka, 1773 Jano, Ino, Janow, 1786 Janó, Janow, Inó, 1808 Janó, Janow, 1863 – 1913 Janó, 1920 Janov. Patrila miestnym zemanom, v 2. polovici 14. stor. šľachticom z Drienova a prepoštstvu v Nižnej Myšli, neskôr Kataiovcom. Obyvatelia sa zaoberali roľníctvom, obchodom s obilím a poľnohospodárstvom. Gréckokatolícky neoklasicistický Chrám sv. Michala archanjela (1864).

Janova Lehota

Janova Lehota — obec v okrese Žiar nad Hronom v Banskobystrickom kraji na pomedzí Vtáčnika, Kremnických vrchov a Žiarskej kotliny, 425 m n. m.; 976 obyvateľov (2018). Pahorkatinné až vrchovinné prevažne odlesnené územie, vo vyšších polohách porasty buka a smreka. Obec písomne doložená 1487 ako Leotta, 1559 Janowalehotha, 1570 Noua Lehotta, Jamowa Lehotta, 1571 Janova Lehota, 1773 Jano-Lehota, Tecksterhey, Janowa Lehota, 1786 Jánosch-Lehota, Tekserhay, 1808 Janó-Lehota, Drexelhey, Janowá Lhota, 1863 – 88 Janólehota, 1892 – 1913 Jánosgyarmat, 1920 Janová Lehôta, 1927 – 48 Janova Lehota, Drexlerhay, 1948 Janova Lehota. Patrila Ostrihomskému arcibiskupstvu, od 1776 Banskobystrickému biskupstvu. Od 1560 bola samostatnou farnosťou. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, murárstvom a tesárstvom. Archeologické nálezy: základy neznámej stavby a keramika zo 14. stor. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Božského srdca Ježišovho (pôvodne neskorogotický pravdepodobne z 1487, prestavaný na začiatku 19. stor., zväčšený a upravený 1932), Kaplnka Bolestnej Panny Márie (1739).

Janova Ves

Janova Ves — miestna časť obce Klátova Nová Ves.