Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 201 – 250 z celkového počtu 1112 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

James

James [džejms], James Island — pôvodný názov (do 2011) ostrova Kunta Kinteh v Gambii na rieke Gambia.

James

James [džejms], James River — rieka v USA v štáte Virgínia; dĺžka 547 km, rozloha povodia okolo 25 000 km2. Vzniká sútokom riek Jackson a Cowpasture vytekajúcich z Apalačských vrchov z pásma Allegheny, estuárom cez Hampton Roads (vodná plocha a významná vodná cesta pri ústí viacerých riek) ústi do Chesapeackej zátoky (Atlantický oceán). Hlavné prítoky: Appomattox (pravostranný), Chickahominy (ľavostranný). Splavná od mesta Richmond. Menšie vodné elektrárne (spolu s výkonom okolo 100 MW, pre zastaranosť niektoré odstavené). Väčšie mestá na Jamese: Portsmouth, Norfolk, Hampton.

Jamesia

Jamesia [džejm-] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď Hydrangeaceae. Patrí sem jediný, do 1,5 m vysoký druh Jamesia americana pochádzajúci zo západnej časti Severnej Ameriky. Opadavý ker s okrúhlymi sivozelenými listami a voňavými hviezdovitými 4- až 5-početnými bielymi alebo ružovými okrasnými kvetmi, plod tobolka. Nazvaná podľa amerického botanika Edwina Jamesa (*1797, †1861).

jamesonit

jamesonit [džejm-], Pb4FeSb6S14 — minerál, sulfid olova, železa a antimónu. Kryštalizuje v monoklinickej sústave. Zvyčajne tvorí celistvé masy alebo steblovité, zrnité a radiálne agregáty, vzácne aj ihličkovité a stĺpcovité kryštály. Je nepriehľadný, olovenosivý s kovovým leskom a s tmavosivým až s čiernym vrypom. Jeden z minerálov hydrotermálnych ložísk, ktoré sa ťažia spolu s ďalšími minerálmi antimónu ako jeho ruda. Náleziská: Rusko (Altajsko), Rumunsko, Španielsko (Katalánsko), Srbsko, Grécko, Kazachstan, India (Radžastan), Ghana, Namíbia, Ekvádor, Bolívia, Mexiko (Nayarit). Na Slovensku sa vyskytuje napr. v Malých Karpatoch (Pernek), Slovenskom rudohorí (Nižná Slaná, Zlatá Idka), Nízkych Tatrách (Dúbrava) a i. Nazvaný podľa škótskeho mineralóga a prírodovedca Roberta Jamesona (*1774, †1854).

Jamesova zátoka

Jamesova zátoka [džejmso-], anglicky James Bay — morský záliv vnikajúci hlboko do pevniny Kanady, južné pokračovanie Hudsonovho zálivu, v širšom význame považovaný za jeho súčasť; dĺžka 400 km, šírka do 220 km, hĺbka do 12 m. Pobrežie Jamesovej zátoky patrí provinciám Quebec a Ontário, jej ostrovy (najväčší Akimiski Island, rozloha 3 002 km2) územiu Nunavut. Do zátoky ústi viacero riek, o. i. Albany, Rupert, Eastmain a Fort George River. Z hľadiska existencie a ekonomického rozvoja civilizácie má pobrežie Jamesovej zátoky najpriaznivejšie podmienky z celej oblasti Hudsonovho zálivu, bolo osídlené už v prehistorickom období. Pre Európanov bola Jamesova zátoka objavená 1610 H. Hudsonom, nazvaná podľa anglického námorného kapitána Thomasa Jamesa (*1593, †1635), ktorý 1630 – 31 túto oblasť skúmal. Od konca 17. stor. založila Spoločnosť Hudsonovho zálivu pôsobiaca na pobreží zátoky niekoľko obchodných faktórií. R. 1971 sa začala realizácia veľkého projektu (James Bay Project) založeného na využívaní hydroenergetického potenciálu riek ústiacich do Jamesovej zátoky, čo sa však stretlo s vlnami protestov tak miestneho indiánskeho obyvateľstva, ako aj ekologických aktivistov. Na západnom pobreží národný park Polar Bear Provincial Park (vyhlásený 1970, rozloha 23,5 km2) zriadený na ochranu bieleho medveďa.

Jamchad

Jamchad — staroveká amorejská ríša z obdobia asi 1800 – 1650 pred n. l. v dnešnom juhovýchodnom Turecku a severozápadnej Sýrii; hlavné mesto Aleppo (dnes Halab). Rozprestierala sa medzi pobrežím Stredozemného mora (resp. v súčasnosti už zaniknutým jazerom Amik) na západe a stredným tokom rieky Eufrat a mestom Karchemiš na východe. Územie Jamchadu bolo bohaté na zrážky potrebné na pestovanie obilia, čím sa zvyšovala jeho prosperita a moc. Najvýznamnejším panovníkom Jamchadu bol Jarim-Lim I. (→ Jarim-Lim). Významná križovatka obchodných ciest (vývoz o. i. jamchadských vlnených textílií). V 16. stor. pred n. l. ovládli Jamchad Chetiti.

Jamisonová, Judith

Jamisonová [dže-] (Jamison), Judith, 10. 5. 1943 Philadelphia, Pensylvánia — americká černošská tanečnica, choreografka a baletná riaditeľka. Študovala na tanečnej akadémii vo Philadelphii, kde ju objavila A. De Millová, v ktorej balete The Four Marys Jamisonová 1965 debutovala ako hosťujúca tanečnica American Ballet Theatre v New Yorku. Od 1965 jedna z vedúcich tanečníc súboru A. Aileyho American Dance Theater. A. Ailey pre ňu vytvoril sólo Cry (1971), čím sa začala jej medzinárodná kariéra. Vystupovala v choreografiách J. Neumeiera (Legenda o Jozefovi, Viedeň 1977), ako aj M. Béjarta (Le Spectre de la rose). Od 1980 sa osamostatnila, 1981 vystúpila v hlavnej role muzikálu Sophisticated Ladies na Broadwayi, založila (krátkotrvajúcu) spoločnosť Jamison Project. R. 1989 po smrti A. Aileyho prevzala umelecké vedenie A. Ailey American Dance Theater. Choreografie: Divining (1984), Just Call Me Dance (1984), Time Out (1986), Time In (1986), Into the Life (1987), Tease (1988), Forgotten Time (1989), Rift (1991), Hymn (1993), Riverside (1995), Sweet Release (1996), Double Exposure (2000), Reminiscin (2005), Among Us (2009) a i.

jamkatec pľúcny

jamkatec pľúcny, Lobaria pulmonaria — druh lichenizovaných vreckatých húb, rad štítnatcotvaré, čeľaď štítnatcovité. Má lupeňovitú olivovohnedú (za sucha) alebo svetlozelenú (za vlhka) stielku s výrazne jamkovitými lalokmi na povrchu. Rastie na kôre listnatých stromov v zachovaných poloprirodzených horských lesoch s vyššou vzdušnou vlhkosťou; na Slovensku kriticky ohrozený druh. Je považovaný za citlivý indikátor znečistenia životného prostredia (rastie len v biotopoch s nízkym znečistením vzduchu).

Jamm

Jamm — kanaánsky a fenický boh mora uctievaný najmä v Kanaáne, Ugarite a Mezopotámii. Podľa jedného z mnohých mýtov bojoval s Baalom, nakoniec bol však porazený. Zobrazovaný s jednou polovicou tela ako ryba a s druhou ako človek.

Jammeh, Yahya

Jammeh [dža-], Yahya, plným menom Yahya Abdul-Azzíz Jemus Junkung Diliu Jammeh, 25. 5. 1965 Kanilai — gambijský politik a prezident. Po úspešnej policajnej a vojenskej kariére sa pri nekrvavom vojenskom puči 1994 (tesne predtým sa vrátil z USA) dostal k moci, v septembri 1996 zvolený za prezidenta, založil vlastnú politickú stranu Aliancia pre patriotickú reorientáciu a výstavbu (Alliance for Patriotic Reorientation and Construction). Napriek kontroverznej domácej aj zahraničnej politike a kritike zo strany mocností (potláčanie opozície, obmedzovanie slobody tlače, streľba do protestujúcich študentov, odmietnutie zákazu ženskej obriezky) sa tešil podpore obyvateľstva, znovuzvolený 2001, 2006 (získal 67 % hlasov) a 2011 (získal 72 % hlasov). V prezidentských voľbách 2016 skončil ziskom 39,6 % hlasov až na 2. mieste (zvíťazil opozičný kandidát Adama Barrow, *1965). Výsledky najskôr akceptoval, neskôr ich odmietol, predĺžil si mandát o 90 dní a začiatkom 2017 vyhlásil v krajine výnimočný stav. Po hrozbe vstupu vojsk ECOWAS (→ Hospodárske spoločenstvo západoafrických štátov) do krajiny, ako aj zavedenia medzinárodných sankcií odstúpil a odišiel do exilu v Rovníkovej Guinei.

Jamnická, Vilma

Jamnická, Vilma, 13. 11. 1906 Barchov, okres Pardubice, ČR – 12. 8. 2008 Bratislava — slovenská herečka, manželka J. Jamnického (1936 – 62). R. 1925 – 26 študovala na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, 1926 – 29 herectvo na Hudobnej a dramatickej akadémii (dnes konzervatórium) v Bratislave. R. 1929 – 68 členka Činohry SND, zároveň 1932 – 34 českej Činohry SND. R. 1950 – 52 pedagogicky pôsobila ako asistentka A. Bagara na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Svojím herectvom presnej, úspornej charakteristiky s dôrazom na krásu a poetickú moc slova vynikla v inscenáciách lyrických predlôh ako Silvia (P. de Marivaux: Hra lásky a náhody, 1940), Berta z Brünecku (F. Schiller: Viliam Tell, 1942), Poézia (J. Poničan: Štyria, 1942), Grófka Anna (P. Zvon: Tanec nad plačom, 1943, 1969) a Beatrica (F. Schiller: Messinská nevesta, 1944). Komediálny talent prejavila ako Tonka (Molière: Zdravý nemocný, 1943), neskôr ho rozvíjala aj v postavách zrelých žien, matiek, dám a roztomilých stareniek v divadle, vo filme i v televízii. Po odchode z divadla (1969) vytvorila vo filme mnoho postáv bosoriek, cigánok, stareniek a čudesných fantastických bytostí. Spolupracovala s režisérmi A. Lettrichom (Modlárka, Červené víno I. – III., 1972), V. Horňákom (Stará matka, Zojka a Valéria, 1970), Lászlóom Nemerem (*1928, †2005; Umierajúca starena, Dni pred koncom, 1987, podľa V. G. Rasputina), J. Jakubiskom (Babka Haňa, Postav dom, zasaď strom, 1979; Margita, Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý, 1992; Richtárova babka, Nejasná správa o konci sveta, 1997). Celý život sa zaoberala aj indickou filozofiou, jogou, astronómiou a astrológiou. Autorka kníh Sny a videnia (1991), Astrologické aspekty alebo Vieš čítať vo hviezdach? (1993, rozšírená verzia v češtine) a Tranzity (2000, s G. Čeněkom), ako aj autobiografií Letá a zimy s Jánom Jamnickým (1985, s L. Lajchom) a Elixír môjho života (zostavila Marika Studeničová, 2005). Prekladala z francúzštiny a nemčiny.

Jamnícka dolina

Jamnícka dolina — ľadovcová dolina na južnej strane Západných Tatier; dĺžka 7 km. Preteká ňou Jamnícky potok, po stranách sú vodopády a v jej závere Jamnícke plesá.

Jamnícke plesá

Jamnícke plesá — dve malé karové jazerá, Nižné Jamnícke pleso (1,13 ha) a Vyšné Jamnícke pleso (0,41 ha), v závere Jamníckej doliny na južnej strane Západných Tatier.

Jamník

Jamník — obec v okrese Spišská Nová Ves v Košickom kraji v Hornádskej kotline, 460 m n. m.; 1 186 obyvateľov (2018). Pahorkatinné prevažne odlesnené územie, v juž. časti chotára smrekové a borovicové lesy. Obec písomne doložená 1277 ako Yempnik, 1287 Jemnuk, 1305 Gemnik, 1309 Yempnyk, 1311 Ympnyk, 1327 Jemnik, 1331, 1336, 1342 Jemnyk, 1773 Jamnik, Jamnick, 1786 Jamnik, 1808 Jamnik, Jamník, 1863 – 1902 Jamnik, 1907 – 13 Szepesárki, 1920 Jamník. Pôvodne patrila Spišskému hradu, od 1441 mestu Levoča (definitívne od 1453). Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a roľníctvom. Archeologické nálezy: sídlisko z neskorej kamennej doby s kanelovanou keramikou, sídliská badenskej a pilinskej kultúry, sídliská z mladšej bronzovej doby, púchovskej kultúry, mladšej rímskej doby, raného (9. – 10. stor.), vrcholného (11. stor.) a neskorého stredoveku (13. – 15. stor.). Rímskokatolícky Kostol sv. Bartolomeja (pôvodne gotický z 1. polovice 14. stor., renesančne prestavaný začiatkom 17. stor., rozšírený 1951).

Jamník

Jamník — obec v okrese Liptovský Mikuláš v Žilinskom kraji v sev. časti Liptovskej kotliny pod svahmi Západných Tatier, 695 m n. m.; 455 obyvateľov (2018). Na náplavových kužeľoch miernejší podhorský reliéf, na území Západných Tatier členitý hornatinný a glaciálny reliéf. S narastaním nadmorskej výšky prechádzajú smrekové lesy do kosodreviny a alpínskych lúk.

Obec písomne doložená 1346 ako Jemnek, 1360 Yemnik, 1536 Jamnik, Jemnyk, 1540, 1571 – 73 Jennyk, 1600 Jamnik, Jemnyk, 1773, 1786, 1808, 1863 – 1913 Jamnik, 1920 Jamník. Od polovice 14. stor. patrila zemanom zo Sv. Petra, v 15. – 19. stor. zemanom z Podturne. R. 1866 a 1906 vyhorela. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, ovčiarstvom a od 2. polovice 19. stor. aj murárstvom. Neoklasicistický evanjelický a. v. kostol (1906/07). V katastri sa nachádza prírodná rezervácia Švihrová (vyhlásená 1986, rozloha 5,6 ha), v ktorej sa chránia rašelinové fytocenózy s chránenými druhmi rastlín.

jamsession

jamsession [džemsešn; angl.], jam session — spoločná hra džezových, bluesových, hiphopových alebo rockových hudobníkov (sólistov) profesionálne pôsobiacich v rôznych kapelách založená na improvizácii (angl. jam = žargónové označenie improvizácie; session = stretnutie, predstavenie). V džeze sa začala uplatňovať v neworleanskej zábavnej štvrti Storyville na prelome 19. a 20. stor., rozvinula sa v období chicagskeho džezu a swingu začiatkom 40. rokov 20. stor. v newyorskom Harleme. V modernom džeze sa jamsession stali stimulom ďalšieho hudobného vývinu a od 50. rokov 20. stor. sú pravidelnou súčasťou väčšiny džezových festivalov.

Jamuna

Jamuna, Jamna, Jumna, Yamuna — rieka v severnej Indii, najdlhší pravostranný prítok Gangy; dĺžka 1 376 km, rozloha povodia 366 000 km2. Pramení v Nízkych Himalájach, preteká nimi a následne tečie cez pohorie Siválik a Indogangskú nížinu, do Gangy ústi v meste Allahábád. Hlavné prítoky: Čambal, Betwa (pravostranné). Splavná od Dillí. Využívaná na zavlažovanie. Väčšie mestá na rieke: Dillí, Mathura, Ágra, Allahábád.

Jamuna

Jamuna [dža-] — rieka v Bangladéši, → Džamuna.

Jana

Jana — rieka v ázijskej časti Ruska v Jakutsku; dĺžka 872 km, rozloha povodia 238 000 km2, priemerný ročný prietok v ústí 1 000 m3/s. Vzniká sútokom riek Dulgalach (dĺžka 507 km) a Sartang (620 km) vytekajúcich z Verchojanského chrbta. Tečie širokou plytkou dolinou, úzkou dolinou s prahmi prerezáva horský chrbát Kular a nadobúda horský charakter, na dolnom toku má charakter nížinnej rieky, tvorí deltu (rozloha okolo 5 000 km2), ústi do Mora Laptevovcov. Hlavné prítoky: Adiča (pravostranný), Bytantaj (ľavostranný). Zamrznutá od októbra do apríla na hornom a do júna na dolnom toku. Väčšie mesto na Jane: Verchojansk. Rybolov (najmä treskovité a lososovité druhy). Splavná od ústia po Verchojansk. V povodí náleziská rúd olova a volfrámu.

Jana

Jana, nazývaná la Beltraneja, 21. 2. 1462 Segovia – 1530 Lisabon — titulárna kráľovná Kastílie (od 1474), astúrska princezná (1462 – 65), portugalská kráľovná (1475 – 78), dcéra Henricha IV. Bezmocného a Jany Portugalskej, neter Izabely I. Katolíckej. O jej legitimitu sa viedli spory (Henrich IV. bol považovaný za impotentného), jej otcom bol pravdepodobne Beltran de la Cueva, vojvoda z Albuquerque (odtiaľ jej prezývka). Šľachtická opozícia, ktorá mala v rukách obrovskú politickú a hospodársku moc, donútila kráľa poprieť otcovstvo infantky a odobrať jej titul princezná z Astúrie (1465). Zmluvou z Toros de Guisando 1468 udelil tento titul svojej sestre Izabele a ustanovil ju za svoju nástupníčku. Po jej sobáši proti jeho vôli s dedičom aragónskeho trónu Ferdinandom (neskorší Ferdinand II. Katolícky) jej nástupníctvo zrušil a za dedičku Kastílie 1470 opäť vyhlásil svoju dcéru Janu. Po jeho smrti (1474) sa rozpútala občianska vojna medzi časťou šľachty podporujúcou nároky Izabely a časťou šľachty podporovanou Portugalskom a presadzujúcou nástupníctvo Jany. R. 1475 sa Jana vydala za svojho strýka, portugalského kráľa Alfonza V. Afričana, ktorý vystúpil v prospech jej nárokov na kastílsku korunu vo vojne proti Izabele I. Katolíckej. Ich manželstvo však bolo na nátlak príbuzenstva 1478 anulované pápežom Sixtom IV. a vojnu ukončila 1479 Alcáçovaská zmluva, ktorou sa Jana vzdala nároku na trón. Odmietla sa vydať za Izabelinho syna Juana, princa z Astúrie (*1478, †1497), a uchýlila sa do kláštora. Kráľovský titul používala až do smrti.

Janáč, Karol

Janáč, Karol, 23. 12. 1921 Čierna Lehota, okres Bánovce nad Bebravou – 11. 4. 1981 Bratislava — slovenský stavebný odborník. Od 1958 pôsobil v Ústave stavebníctva a architektúry SAV v Bratislave; 1979 DrSc. Zaoberal sa teplotechnickými problémami v stavebnej fyzike. Spoluautor viacerých publikácií, napr. Teplotechnické posudzovanie a zhodnotenie niektorých konštrukčných sústav pre poľnohospodársko investičnú výstavbu (1979), Poľnohospodárske stavby a ich vnútorná klíma (1984).

Janáčkova akadémia múzických umení

Janáčkova akadémia múzických umení, čes. Janáčkova akademie múzických umění, JAMU — česká verejná vysoká hudobno-dramatická škola univerzitného typu so sídlom v Brne. Vznikla 1947 ako druhá škola tohto typu v ČSSR (hoci prvý návrh na jej založenie vypracoval už 1885 L. Janáček). Podnet na jej založenie dali pedagógovia Štátneho hudobného a dramatického konzervatória v Brne (založené 1920), ktorí (v spolupráci s ďalšími hudobníkmi) vytvorili základ jej pedagogického zboru. Škola má od začiatku dve fakulty (hudobnú a divadelnú) a vychováva umelcov a teoretikov pre hudobnú a divadelnú umeleckú prax. V súčasnosti poskytuje bakalárske, magisterské a doktorandské štúdium na Divadelnej (v študijných programoch dramatické a tanečné umenie) a Hudobnej fakulte (hudobné umenie). Tvorba študentov je verejne prezentovaná v divadelnom štúdiu Marta (od 1952), v Divadle Barka (založené 1957 ako Operní studio, 1967 – 94 Komorná opera M. Wasserbauera), na koncertoch a v rámci tzv. pouličného divadla. Na pôde školy sa organizujú medzinárodný festival divadelných škôl Setkání/Encounter (od 1991), Medzinárodné interpretačné kurzy (1. ročník 1967) a Medzinárodná súťaž L. Janáčka (od 1994).

Janáčkova filharmonie Ostrava

Janáčkova filharmonie Ostrava, JFO — český symfonický orchester založený 1954 z členov ostravského rozhlasového orchestra. Patrí k reprezentatívnym českým symfonickým telesám. Jeho umelecký profil formovali okrem stálych aj významní českí a zahraniční hosťujúci dirigenti (V. Neumann; V. Smetáček; J. Bělohlávek; L. Pešek; Zdeňek Mácal, *1936; Ch. Mackerras; Vladimir Fedosejev, *1932; S. Baudo; Helmuth Rilling, *1933; a i.). R. 1958 uskutočnila JFO prvé zahraničné turné, neskôr hosťovala v európskych krajinách, v USA, v Japonsku, v Južnej Kórei a na Taiwane. Pravidelne uvádza diela popredných českých skladateľov (L. Janáčka, A. Dvořáka, B. Smetanu, B. Martinů). Od konca 90. rokov 20. stor. sa systematicky venuje interpretácii domácej i zahraničnej súčasnej hudby, úspešne účinkovala na významných medzinárodných hudobných festivaloch (Praha, Varšava, Berlín). O rozvoj orchestra sa zaslúžili šéfdirigenti Christian Arming (*1972) a Petr Vronský (*1946), Theodore Kuchar (*1960), ako aj súčasný (od 2014) šéfdirigent Heiko Mathias Förster (*1966).

Janáčkova opera

Janáčkova opera — operný súbor Národného divadla Brno (založené 1884 ako Národní divadlo, 1886 – 91 názov Prozatímní národní divadlo, v ďalších obdobiach sa názov opakovane menil na Zemské divadlo, Národní divadlo, 1948 – 90 Státní divadlo; od 2007 dnešný názov). Od 1965 je sídlom Janáčkovej opery novopostavená budova Janáčkovho divadla. Súbor Janáčkovej opery uviedol svetové premiéry takmer všetkých opier L. Janáčka (1904 Její pastorkyně, 1921 Káťa Kabanová, 1924 Příhody Lišky Bystroušky, 1925 Šárka, 1926 Věc Makropulos), 1972 československú premiéru opery Lulu A. Berga. Významnými umeleckými osobnosťami medzivojnového obdobia boli dirigenti F. Neumann, B. Bakala, Z. Chalabala, Milan Sachs (*1884, †1968) a R. Kubelík i režiséri F. Pujman a Otakar Zítek (*1872, †1955), po 1945 dirigent F. Jílek, režiséri M. Wasserbauer, Oskar Linhart (*1904, †1987) a V. Věžník a dramaturg V. Nosek. Janáčkova opera patrí spolu s Operou Národného divadla v Prahe k najvýznamnejším a najreprezentatívnejším operným divadlám Českej republiky.

Janáčkovo kvarteto

Janáčkovo kvarteto

1. český komorný súbor, ktorý vznikol začiatkom 30. rokov 20. stor. v Brne z členov rozhlasového a divadelného orchestra v zložení Josef Holub (*1902, †1973; 1. husle), Jan Kuchař (*pred 1900, †?; 2. husle), Jaroslav Gotthard (*1904, †1971; viola) a Josef Petzný (*1890, †1967; violončelo). Dramaturgicky sa zameriaval na tvorbu predstaviteľov viedenského klasicizmu, na repertoár najvýznamnejších českých skladateľov (B. Smetana, A. Dvořák, V. Novák), ako aj na ruskú komornú tvorbu (P. I. Čajkovskij, A. Borodin a i.). R. 1938 po odchode koncertného majstra J. Holuba zanikol;

2. český komorný súbor založený 1947 na brnianskom konzervatóriu v triede violončelistu Vášu Černého (*1900, †1982). Koncertnú činnosť začal 1947 v Brne v pôvodnom zložení J. Trávníček (1. husle), Miroslav Matyáš (*1924, †1997; 2. husle), Jiří Kratochvíl (*1924; viola) a Karel Kafka (*1921, †1984; violončelo). V krátkom čase sa prepracoval medzi popredné československé komorné súbory a presadil sa aj v zahraničí (účinkoval na všetkých kontinentoch). Jeho široký repertoár obsahuje diela českých klasických i súčasných autorov, ako aj staršiu i novšiu svetovú hudobnú literatúru. V súčasnosti pôsobí v zložení Miloš Vacek (*1961; 1. husle), Richard Kružík (2. husle), Jan Řezníček (*1959; viola) a Břetislav Vybíral (*1955; violončelo). Nositeľ viacerých ocenení, o. i. pamätnej medaily Nadácie L. Janáčka (2004) za sústavnú propagáciu skladateľovej tvorby doma i v zahraničí.

Janák, Marián

Janák, Marián, 31. 1. 1956 Bratislava — slovenský geológ. R. 1980 – 97 pôsobil na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského, od 1997 v Geologickom ústave SAV v Bratislave; 2004 DrSc. Zaoberá sa rekonštrukciou polymetamorfného vývoja kryštalinických komplexov centrálnych Západných Karpát, ultravysokotlakovou metamorfózou v oblasti Východných Álp (Slovinsko), škandinávskych kaledoníd (Nórsko) a Rodop (Bulharsko), pričom využíva výsledky terénneho výskumu, termodynamického modelovania a geochronologického datovania tektonometamorfných procesov. Autor a spoluautor viac ako 90 vedeckých prác a 3 monografií, napr. Geológia a petrológia metamorfovaných hornín kryštalinických komplexov Západných Karpát (Geology and Petrology of Metamorphic Rocks of the Western Carpathian Crystalline Complexes, 1992), Geochemický atlas Slovenskej republiky: časť III. Horniny (1999).

Janák, Milan

Janák, Milan, 30. 4. 1910 Oravský Podzámok, okres Dolný Kubín – 6. 11. 1982 Bratislava — slovenský ekonóm. R. 1951 – 76 pôsobil na Vysokej škole ekonomickej (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave; 1968 profesor. Zaoberal sa odvetvovými a prierezovými ekonomikami, faktormi neinvestičného rozvoja priemyslu a znižovaním vlastných nákladov. Napísal viacero odborných článkov a monografií, napr. Základy ekonomiky odvetví priemyslu 1, 2 (1967, 1968) a Marketing v priemysle (1968).

Janák, Rastislav

Janák, Rastislav, 7. 5. 1942 Bratislava – 3. 10. 2002 tamže — slovenský architekt a dizajnér. Študoval architektúru na Slovenskej vysokej škole technickej u E. Hrušku a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u V. Vilhana a D. Kuzmu. R. 1969 – 2002 pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení; 1991 profesor. Zaoberal sa dizajnom, interiérovou tvorbou, navrhovaním výstavných expozícií, architektonickým navrhovaním, urbanizmom, pamiatkovou obnovou a rekonštrukciou. Vypracoval množstvo štúdií a návrhov pre viaceré slovenské mestá (najmä pre Bratislavu, Martin a Piešťany). K jeho najvýznamnejším dielam patrili vložené interiéry kina Tatra v Bratislave (1976 – 79, nezachované), interiéry bývalej predajne Supraphonu v Bratislave na Strakovej ulici (1981 – 83, nezachované), priestory Československých aerolínií v Redute v Bratislave (1979 – 86, nezachované), priestory predajní na Klobučníckej ulici v Bratislave (1982 – 86, čiastočne zachované), vnútorné priestory Slovenskej národnej rady na Bratislavskom hrade (1978 – 85) a kancelárie prezidenta V. Havla na Bratislavskom hrade (1991). K jeho najvýznamnejším pamiatkovým obnovám patrila rekonštrukcia budovy Štátneho divadla v Košiciach (1978 – 94) a interiéru Zichyho paláca (Dom obradov) v Bratislave (1988 – 90; Cena D. Jurkoviča, 1991). K významným architektonickým realizáciám patria druhá vybavovacia hala Letiska M. R. Štefánika v Bratislave (1990 – 94) a polyfunkčné domy na Žižkovej a Mikulášskej ulici v Bratislave (1999 – 2001).

Janárčeková, Viera

Janárčeková, Viera, 23. 9. 1941 Svit, okres Poprad — slovenská klaviristka a skladateľka pôsobiaca v Nemecku. R. 1956 – 61 študovala hru na klavíri na bratislavskom konzervatóriu a 1962 – 67 aj hru na čembale na AMU v Prahe. R. 1967 – 81 vyučovala, koncertovala ako sólistka a realizovala viaceré nahrávky. Od 1972 trvalo žije v Rottenburgu a vyučuje hru na klavíri. V kompozícii sa vzdelávala autodidakticky a od 1981 pôsobí ako skladateľka v slobodnom povolaní. Jej umeleckú orientáciu ovplyvnila najmä aktívna účasť na Letných kurzoch avantgardnej hudby v Darmstadte (1986, 1990, 1992, 1998). Autorka sólových inštrumentálnych, komorných, koncertantných a orchestrálnych diel, ako aj zborovej, elektroakustickej a scénickej hudby s netradičným nástrojovým obsadením.

Janatová, Olga

Janatová, Olga, aj Janotová, vydatá Doušová, 20. 5. 1903 Praha – 25. 3. 1987 tamže — česká tanečnica. Ako dieťa tancovala pod vedením A. Viscusiho i A. Bergera v Národnom divadle v Prahe, neskôr v Plzni, 1919 – 20 v Novom nemeckom divadle v Prahe, 1920 – 21 v divadle La Pergola vo Florencii, 1921 – 23 v Ostrave, odkiaľ prišla s Viscusim do Bratislavy. R. 1923 – 32 stvárnila v jeho choreografiách ako primabalerína SND Princeznú Zlatovlásku (Z rozprávky do rozprávky), Swanildu (Coppélia), Vesnu, Marienku, Nevestu a Snehulienku (Slovanské tance), Milenu-vílu (Labutie jazero), Zobeidu (Šeherezáda), Giselle; Princeznú Zlatovlásku a Krásavicu (Z rozprávky do rozprávky), Sylviu; Princeznú (Vták Ohnivák) a i. R. 1933 – 39 tancovala v Olomouci (Duša, Sestra Paskalina, z cyklu Hry o Márii, 1938) a 1939 – 45 v Plzni (napr. Kráľovná noci, Balet o ruži, 1942). Pohybovú eleganciu i osobný pôvab prejavila i v množstve sól v operných a operetných tanečných výstupoch.

Janbú

Janbú, Janbu’, Yanbu’ al-Bahr — prístavné mesto v záp. časti Saudskej Arábie na pobreží Červeného mora v provincii Medina (al-Madína) v krajine Hidžáz záp. od Mediny; 298-tis. obyvateľov (2013). Jedno z najväčších priemyselných stredísk krajiny. Priemysel petrochemický (3 ropné rafinérie), chemický, cementársky. Významný obchodný (vývoz poľnohospodárskych produktov, najmä datlí, ropy, ropných produkov a i.) a osobný prístav, medzinárodné letisko, ropovodmi spojené s ropným poľom Churajs. Vysoké školy.

Jancaea

Jancaea — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď Gesneriaceae. Patrí sem jediný endemický druh, vždyzelená okolo 10 cm vysoká trvalka Jancaea heldreichii s vajcovitými hustochlpatými listami usporiadanými v prízemnej ružici a so 4-početnými svetlomodrými kvetmi, plod tobolka, ktorý rastie v Grécku na vrchu Olymp.

Jančár, Ivan

Jančár, Ivan, 4. 9. 1959 Trenčianske Teplice — slovenský teoretik výtvarného umenia. Od 1983 kurátor modernej grafiky a ilustrácie v Galérii mesta Bratislavy, od 1998 jej riaditeľ. Absolvoval viacero zahraničných študijných pobytov (1993 v univerzitnom múzeu v Tucsone, Ariz., USA; 1996 v Múzeu moderného umenia v Oxforde), 1997 získal Fulbrightovo štipendium na pobyt v USA. R. 2002 a 2003 expert Európskej komisie pre kultúru so sídlom v Bruseli. Realizoval viacero výstav doma i v zahraničí (Európa, USA, Japonsko, Juž. Kórea, Čína, Mongolsko, Zimbabwe, Juhoafrická republika, Sýria, Libanon, Izrael, Egypt). Autor a spoluautor monografií a publikácií Juraj Meliš (1994), Koloman Sokol (1998; s Lee Karpiscakovou), Stanislav Stankóci (2000), Robert Jančovič (2001), Juraj Meliš (2002, s Katarínou Bajcurovou), Dušan Kállay (2004; s Fedorom Kriškom), Robert Brun (2005), Nová krv. Mladá slovenská maľba (2007; s Nadáciou Mladá maľba), Agnesa Sigetová (2007; s F. Kriškom), Slovenská grafika 20. stor. (2007; so Zuzanou Böhmerovou), Endre Nemes (2007), Ildikó Pálová (2010), Milan Pagáč (2010) a i., spoluautor viacerých publikácií vydaných Galériou mesta Bratislavy, svojimi textami prispel aj do Slovníka svetového a slovenského výtvarného umenia 2. polovice 20. stor. (1999) a Dejín slovenského výtvarného umenia – 20. stor. (2000). Publikoval mnohé články a štúdie doma i v zahraničí. Člen Medzinárodnej asociácie výtvarných kritikov (AICA). Nositeľ Ceny M. Benku (2005).

Janček, Ján

Janček, Ján, pseudonym Janko Sršeň, 2. 2. 1881 Ružomberok, okres Liptovský Mikuláš – 4. 10. 1933 Bratislava — slovenský politik. Počas 1. svetovej vojny prešiel v marci 1915 na ruskú stranu, od 1916 organizátor česko-slovenských légií v Rusku. Od konca 1917 pracoval v USA na stmeľovaní krajanských organizácií, tajomník Slovenskej ligy, člen odbočky Československej národnej rady v USA, 1918 signatár Pittsburskej dohody. Od 1919 člen a funkcionár Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu (agrárna strana). R. 1919 – 20 vládny komisár pre plebiscitné územie na Orave a Spiši. R. 1918 – 25 poslanec a predseda a 1929 – 33 senátor Národného zhromaždenia. R. 1927 – 31 starosta Ružomberka. R. 1913 – 33 vydavateľ týždenníka Slovenské hlasy.

jančiarky

jančiarky [tur.] — mužská kožená, remeselne vyrábaná obuv. Jančiarky (nazývané aj bôtky, mestské krpce) siahali po členky a upevňovali sa šnurovaním vpredu a na päte. Používali ich šľachtici, mešťania, ale aj roľníci. Prvé doklady o jančiarkach sú z 18. stor., ako súčasť zemianskeho odevu sa ojedinele používali až do začiatku 20. stor. najmä v zemianskych dedinách na Orave, Liptove, v Turci a Honte.

Jančoková, Ľudmila

Jančoková, Ľudmila, 29. 7. 1953 Hliník nad Hronom, okres Žiar nad Hronom — slovenská odborníčka na športovú edukológiu. Od 1977 pôsobila na Katedre telesnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od 1984 pôsobí na Fakulte humanitných vied na Univerzite M. Bela v Banskej Bystrici; 2001 profesorka. Vo výskumnej činnosti sa zaoberá zhromažďovaním a vecnou analýzou doteraz známych poznatkov z chronobiológie a možnosťami ich uplatnenia v teórii a didaktike športu i v školskej telesnej výchove. Jej cieľom je postupné dotváranie a špecifikovanie hraničnej vednej disciplíny – športovej chronobiológie. Autorka vedeckých monografií Rytmicita ako jeden z intenzifikačných faktorov skvalitnenia športovej prípravy (1994), Chronobiológia a jej vzťah k športovej praxi (1996), Biorytmy v športe (2000) a i.

Jancsó, Miklós

Jancsó [-čó], Miklós, 27. 9. 1921 Vác – 31. 1. 2014 Budapešť — maďarský režisér a scenárista. Študoval právo na univerzite v Kluži, potom réžiu na Vysokej divadelnej a filmovej škole v Budapešti. Od 1950 nakrúcal spravodajské a dokumentárne filmy. Jeho prvý dlhometrážny hraný film Zvony odleteli do Ríma (A harangok Rómába mentek, 1958) je drámou z posledných dní 2. svetovej vojny o skupine stredoškolákov, ktorí unikli príkazu nastúpiť na front. Ďalší film Beznádejní (Szegénylegények, 1965) je dráma o útlaku po potlačení národného povstania proti rakúskej nadvláde 1848, v ktorej pôsobivo vykresľuje konflikt medzi politickým utláčateľom a utláčanými. Jeho režijný štýl sa vykryštalizoval najmä vo filmoch Hviezdy na čiapkach (Csillagosok, katonák, 1967), Ticho a výkrik (Csend és kiáltás, 1967) a Svieži vietor (Fényes szelek, 1969). Najväčšie úspechy dosiahol filmami, ktoré zobrazovali významné etapy maďarskej národnej histórie. Pri všetkých svojich filmoch bol aj autorom scenára. Ďalšie filmy: Odvrátená tvár (Oldás és kötés, 1963), A mali sedemnásť rokov... (Így jöttem, 1964), Pacifistka (La Pacifista, 1970), Elektra a jej pravda (Szerelmem, Elektra, 1975), Maďarská rapsódia (Magyar rapszódia, 1978), Tyranovo srdce alebo Boccaccio v Uhorsku (A zsarnok szíve, avagy Boccaccio Magyarországon, 1981), Sezóna príšer (Szörnyek évadja, 1987), Horoskop Ježiša Krista (Jézus Krisztus horoszkópja, 1989), Valčík na modrom Dunaji (Kék Duna keringő, 1992), Pánova lucerna v Budapešti (Nekem lámpást adott kezembe az Úr, Pesten, 1999), Posledná večera pri arabskom sivákovi (Utolsó vacsora az Arabs Szürkénél, 2001), Priveľa pre spravodlivosť! (Oda az igazság!, 2010) a i.

Janda, Dezider

Janda, Dezider, 10. 1. 1913 Rohov, okres Senica – 18. 12. 1965 Trnava — slovenský herec a režisér. R. 1931 – 33 študoval na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave, 1936 – 39 hral v malých zájazdových súboroch, 1939 – 45 pôsobil v SND. R. 1945 – 47 začal v Národnom divadle v Košiciach (dnes Štátne divadlo Košice) na podnet J. Borodáča režírovať, pričom sa zameriaval na realistické a naturalistické diela. Režíroval aj v Prešove (1947 – 48), v Dedinskom divadle (1948 – 49), v Martine (1949 – 58), vo Zvolene (1958 – 59) a v Trnave (1959 – 65). Z množstva komorných a psychologických hier je najvýznamnejšia jeho inscenácia drámy Profesor Poležajev (Leonid Nikolajevič Rachmanov, *1908, †1988; Martin, 1951; po víťazstve na Divadelnej žatve v Prahe inscenáciu ako jednu z prvých vysielala celoštátna televízia). Ďalšie inscenácie: W. Shakespeare: Othello (Martin, 1955) a Hamlet (Trnava, 1964), Sofoklés: Antigona (Martin, 1956). Autor príručky O divadle od A po Z (1944, zostavená podľa cudzích prameňov).

Jandel, Rudolf

Jandel, Rudolf, 2. 7. 1918 Vyšná Lipnica, dnes Lipnica Wielka, Poľsko – 21. 4. 2002 Detva — slovenský lesný odborník. R. 1943 – 45 pôsobil v Lesníckej a drevárskej ústredni v Bratislave, 1945 – 48 na Povereníctve pôdohospodárstva, 1948 – 49 vo Výskumnom ústave lesnej ťažby v Banskej Štiavnici, 1949 – 50 v Technickom stredisku štátnych lesov na Slovensku v Oravskom Podzámku, 1951 – 59 riaditeľ celoštátneho Výskumného ústavu mechanizácie lesného priemyslu v Oravskom Podzámku (1953 – 58 súčasne externý pedagóg na VŠLD vo Zvolene; dnes Technická univerzita), 1959 – 61 vedúci Vývojového a mechanizačného strediska štátnych lesov v Solivare, 1962 – 86 pôsobil na Lesníckej fakulte VŠLD a 1986 – 87 na Drevárskej fakulte VŠLD vo Zvolene; 1962 mimoriadny profesor. Zaoberal sa mechanizáciou ťažby a spracovania dreva, teóriou pracovných princípov strojov a zariadení i teóriou viacúčelových a viacoperačných strojov. Autor knižných prác Technika práce drevorubača (1950), Technika ťažby dreva (1952) a Prúdová výroba dreva (1953), autor a spoluautor vyše 100 odborných a popularizačných článkov.

Janeček, Bernard

Janeček, Bernard, 24. 11. 1814 Borohrádek, okr. Rychnov nad Kněžnou – 1887 pravdepodobne USA — jeden z vojenských členov Slovenskej národnej rady v Slovenskom povstaní 1848 – 49 pochádzajúci z Čiech. Protihabsbursky orientovaný, stúpenec revolučných zmien. Od 1838 žil v Pešti, kde sa zoznámil so Š. M. Daxnerom a predstaviteľmi slovenského národného hnutia, na jar 1848 rokoval v Bratislave s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom o postupe pri obhajobe slovenských záujmov v ríši. Zúčastnil sa revolučných udalostí vo Viedni a v júni 1848 bojov na barikádach v Prahe. Tam ho F. Zach získal pre myšlienku vojenskej výpravy na Slovensko a v auguste 1848 preskúmal s B. Bloudkom terén budúcich vojenských operácií. Zorganizoval nábor na septembrovú výpravu, bol zástupcom vojenského veliteľa Slovenského dobrovoľníckeho zboru B. Bloudka a vyznamenal sa v bitke pri Brezovej pod Bradlom. Spolu s predstaviteľmi slovenského národného hnutia podpísal 18. októbra 1848 manifest Čo kazí Slovákov?. V rámci zimnej výpravy organizoval zbor, ktorý podliehal veleniu generála Baltazára Šimunića (*1785, †1861), vyznamenal sa pri obliehaní Trnavy a Leopoldova. Vo februári 1849 bol z velenia Slovenského dobrovoľníckeho zboru odvolaný. Jeho pôsobenie bolo poznačené rozpormi a konfliktmi s politickým a vojenským vedením povstania. V marci 1849 cisárske úrady vydali na neho zatykač, zakrátko bol uväznený (až do 1853). Obvinenia z vlastizrady a majetkových prečinov mu neboli dokázané. Neskôr sa vysťahoval do USA.

Janeček, František

Janeček, František, 23. 1. 1878 Klášter nad Dědinou, dnes súčasť obce Ledce, okres Hradec Králové – 4. 7. 1941 Praha — český konštruktér a vynálezca. R. 1898 – 1906 pracoval v továrni Kolben a spol., elektrotechnická továrna Praha-Vysočany (dnes ČKD GROUP, a. s.). Po ročnom pobyte v zahraničí, kde zbieral skúsenosti v nemeckých a britských firmách, sa 1908 vrátil do Prahy, 1922 kúpil malú továreň, ktorú rozšíril a zmodernizoval; orientoval sa na zbrojársku výrobu. R. 1929 kúpil licenciu motocyklov nemeckej výroby Wanderer a vyrobil prvý motocykel Jawa 500 OHV; odtiaľ názov firmy Jawa (Janeček-Wanderer).

Janeček, Vladimír

Janeček, Vladimír, 2. 11. 1933 Kamenice, okres Praha-východ, ČR – 12. 11. 2014 Liptovský Mikuláš — slovenský generál. Od 1952 pedagóg Vojenskej odbornej leteckej školy v Liptovskom Hrádku, 1952 – 53 náčelník organizačného oddelenia, 1953 – 60 učiteľ zbrojnej skupiny, 1960 – 67 starší učiteľ učebnej skupiny rádiolokácie, 1967 – 70 náčelník učebnej skupiny kybernetiky, 1970 – 73 náčelník oddelenia pre rozvoj učebného procesu, 1973 – 74 náčelník školského oddelenia, 1974 – 77 zástupca náčelníka školy pre vedeckú a učebnú činnosť. R. 1987 – 91 náčelník (rektor) Vysokej vojenskej technickej školy v Liptovskom Mikuláši; 1985 profesor, 1987 generálmajor, 1988 DrSc. R. 1991 odišiel do výsluhového dôchodku a pôsobil ako emeritný profesor vo Vojenskej akadémii (teraz Akadémia ozbrojených síl generála M. R. Štefánika) v Liptovskom Mikuláši, bol garantom študijného odboru andragogika a vedného odboru teória vyučovania vojensko-odborných predmetov; 2000 Dr. h. c. Vojenskej akadémie. Autor desiatok pôvodných vedeckých a odborných publikácií a článkov, autor a spoluautor 7 vysokoškolských učebníc a 46 monografií, napr. Didaktická technika a vyučovacie stroje vo vojenskom vyučovaní (1976), Ekonometrie a elektronika v didaktice vysokých vojenských škol (1984) a Vybrané problémy edukácie vojenského profesionála: technológia vojenského vyučovania a výcviku (2006), ako aj Výkladového slovníka základných pojmov z pedagogiky, psychológie a sociológie (2007).

Janega, Štefan

Janega, Štefan, 10. 12. 1912 Zemianske Podhradie, okres Nové Mesto nad Váhom – 6. 7. 2006 Trenčianska Teplá, okres Trenčín — slovenský rímskokatolícky kňaz. Vysvätený 1937 v Olomouci, 1937 – 38 kaplán v Terchovej a 1939 – 40 v Nitre, 1940 – 50 profesor náboženstva a prefekt v kňazskom seminári v Nitre, 1945 – 47 na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave. R. 1950 – 51 internovaný v táboroch pre kňazov v Močenku a Nových Zámkoch, po prepustení 1952 – 68 farár v Chynoranoch a 1968 – 86 v Trenčianskej Teplej, súčasne vyučoval Starý zákon a biblickú hebrejčinu na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave, 1982 – 90 jej dekan; 1976 profesor, 1988 – 90 kapitulný vikár Nitrianskej diecézy. Súčasne od 1954 cirkevný sudca, od 1973 kanonik Nitrianskej kapituly, 1979 – 97 súdny vikár Diecézneho súdu v Nitre. Autor viacerých učebných textov, napr. Úvod do historických kníh Starého zákona (1982), Úvod do prorockých kníh Starého zákona (1983), Všeobecný úvod do kníh Starého zákona (1983), Úvod do múdroslovných kníh Starého zákona (1984) a Krátka gramatika biblickej hebrejčiny (1993), ako aj publikácií Pomocník pastoračného kňaza (1988) a Spomienky cirkevného sudcu (2001). Spolupracoval aj na prvom ekumenickom preklade Biblie do slovenčiny (2007).

JANET

JANET, angl. Joint Academic Network, Spoločná akademická sieť — počítačová sieť spájajúca akademické a výskumné ústavy a vzdelávacie inštitúcie v Spojenom kráľovstve, financovaná britskou vládou a prevádzkovaná neziskovou spoločnosťou Jisc. Vznikla 1984, známa aj ako UKERNA (United Kingdom Education and Research Network Association). Vyvinula sa z miestnych a výskumných sietí, ktoré vznikali od 1970. JANET plní úlohy bývalej Joint Network Team (JNT, spoločný sieťový tím), ktorá slúžila na výskum sieťových požiadaviek akademickej komunity. The Network Executive (výkonná sieť) bola vytvorená popri JNT pre účel vedenia a spravovania JANET.

Jang Čching-čchu

Jang Čching-čchu, Yang Qingchu, vl. m. Jang Che-siung, 1940 Nan-jang, provincia Che-nan, kontinentálna Čína — taiwanský spisovateľ a esejista. Preslávil sa ako autor románov o živote robotníkov najmä zo 70. rokov 20. stor. Propagoval písanie literatúry v spisovnej čínštine s obmedzeným použitím prvkov taiwančiny. Autor zbierky poviedok Po čom túžia robotníci v závode (Kung-čchan-žen te sin-jüan, 1978) a románu Značka srdca (Sin-piao, 1987).

Jang-čchüan

Jang-čchüan, Yangquan — mesto vo vých. Číne v provincii Šan-si; 735-tis. obyvateľov, aglomerácia 921-tis. obyvateľov, so svojím širším okolím predstavuje mesto na úrovni prefektúry, 1,398 mil. obyvateľov (2015). Priemysel hutnícky, chemický, strojársky (o. i. výroba strojov a zariadení pre hutnícky priemysel), elektrotechnický, textilný, potravinársky. Stredisko banskej oblasti (ťažba čierneho uhlia, rúd železa, bauxitu, medi, chrómu a ohňovzdorných hlín). Železničný a cestný uzol.