Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1101 – 1112 z celkového počtu 1112 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Južné Sporady

Južné Sporady, grécky Nóties Sporádes — skupina ostrovov v Egejskom mori medzi Kykladami a juhozáp. pobrežím Malej Ázie patriaca Grécku, súčasť Sporád. Patrí do nej skupina ostrovov Dodekanéz a niekoľko sev. ležiacich ostrovov (Samos, Ikaria a i.). Niekedy sú k Južným Sporadom pričleňované i ostrovy Chios a Lesbos.

Južné Tirolsko

Južné Tirolsko, nem. Südtirol — historické územie v Taliansku, súčasť historickej krajiny Tirolsko, dnes autonómna provincia v oblasti Trentino-Alto Adige (hlavné mesto Bolzano). Susedí s Rakúskom, na západe so Švajčiarskom. Počas napoleonských vojen pripadlo Južné Tirolsko Rakúsku, nakrátko Bavorsku a Italskému kráľovstvu, po Viedenskom kongrese 1814 – 15 znova Rakúsku. R. 1918 na konci 1. svetovej vojny obsadené Talianskom a na základe Saintgermainskej mierovej zmluvy (1919) s Rakúskom sa stalo súčasťou Talianska. Južné Tirolsko bolo v minulosti oblasťou trvalého napätia medzi Talianskom a Rakúskom (po nemecky hovoriaca väčšina dlhoročne prejavovala separatistické tendencie), 1972 mu však bola po vzájomnej dohode Talianska a Rakúska poskytnutá široká jazyková a kultúrna autonómia. V súčasnosti je oficiálne trojjazyčné (nemčina, taliančina, ladinčina, → Ladinovia), väčšina obyvateľstva však hovorí po nemecky.

južník

južníkgeod. uhol, ktorý v projekčnej rovine udáva smer spojnice dvoch bodov vzhľadom na os pravouhlej súradnicovej sústavy smerujúcej na juh. Príkladom južníka je uhol orientovaný v súlade s pohybom hodinových ručičiek v rovine súradnicového systému Jednotnej trigonometrickej siete katastrálnej (JTSK), ktorého os x smeruje na juh.

južnoslovanské jazyky

južnoslovanské jazyky, južné slovanské jazyky — podskupina slovanských jazykov indoeurópskej jazykovej rodiny. Patria do nej bosniačtina, bulharčina, čiernohorčina, chorvátčina, macedónčina, slovinčina a srbčina; južnoslovanským jazykom je svojím pôvodom aj staroslovienčina (→ starosloviensky jazyk). Južnoslovanské jazyky sa členia na vých. (bulharčina, macedónčina) a záp. (bosniačtina, čiernohorčina, chorvátčina, slovinčina, srbčina). K spoločným črtám južnoslovanských jazykov patria napr. hláskové skupiny zv-, cv- namiesto (rekonštruovaných) praslovanských hláskových skupín gv-, kv-, napr. bulharsky zvezda (hviezda), srbsky cvet (kvet), zjednodušenie (rekonštruovaných) praslovanských hláskových skupín dl, tl na l, napr. bulharsky šilo (šidlo), srbsky moliti (prosiť, žiadať), splynutie praslovankého y, i, napr. srbsky sin (syn), pisati (písať) ap. Bosniačtina je jazykom, ktorým hovoria Bosniaci (→ Moslimovia), najväčšia etnická skupina žijúca v Bosne a Hercegovine; Chorváti žijúci v Bosne a Hercegovine sa pridŕžajú spisovnej chorvátčiny, Srbi zasa spisovnej srbčiny, hoci si zväčša udržiavajú miestnu ijekavskú výslovnosť. Bulharčina (→ bulharský jazyk) je úradným jazykom v Bulharsku, jej blízko príbuzným jazykom je macedónčina (→ macedónsky jazyk), ktorá je úradným jazykom v Macedónsku; v Bulharsku sa však spisovná macedónčina častejšie označuje ako regionálna obdoba bulharčiny. Bulharčina, macedónčina a menej srbčina majú paralely, ktoré vznikli v rámci balkánskeho jazykového zväzu. Slovinčina (→ slovinský jazyk) je úradným jazykom v Slovinsku, chorvátčina (→ chorvátsky jazyk) zapisovaná latinkou v Chorvátsku a srbčina (→ srbský jazyk) tradične zapisovaná cyrilikou (v súčasnosti sa však používa aj latinka) v Srbsku. Čiernohorčina, čo je vlastne srbčina s ijekavskou výslovnosťou, je úradným jazykom v Čiernej Hore. Jej pravopis sa pokúsili kodifikovať prívrženci osobitnej čiernohorskej identity (napr. 1990 lingvista Vojislav Nikčević, *1935, †2007), pričom do abecedy pridali tri ďalšie písmená na označenie miestnych hlások: mäkké ś a ź (ako v poľštine) a znak pre afrikátu dz; oficiálne však boli prijaté (2009) len dve z nich (ś a ź). Srbochorvátčina (→ srbochorvátsky jazyk), ktorá bola hlavným jazykom v bývalej Juhoslávii, sa v súčasnosti považuje za umelo vytvorený jazyk.

Južný Buh

Južný Buh, ukrajinsky Pivdennyj Buh — rieka na juhozápade Ukrajiny ústiaca do Dneperského limanu (Čierne more); dĺžka 806 km, rozloha povodia 63 700 km2, priemerný ročný prietok na dolnom toku 127 m3/s. Pramení vo Volynsko-podolskej vrchovine, preteká juhozáp. a juž. časťou Ukrajiny prevažne juhových. smerom, na strednom toku tečie v hlbokej doline, na dolnom toku preteká Čiernomorskou nížinou. Väčšie prítoky: Siňucha, Ingul (ľavostranné), Kodyma (pravostranný). Splavná pre riečne lode asi 150 km od ústia. Väčšie mestá na Južnom Buhu: Chmeľnyckyj, Vinnycia, Pervomajsk, Mykolajiv.

Južný oceán

Južný oceán — oceán rozkladajúci sa medzi pobrežím Antarktídy a rovnobežkou 60° juž. zemepisnej šírky (v tejto oblasti sa morský prúd Západný príhon pohybuje v smere hodinových ručičiek okolo Antarktídy a pomerne silno izoluje vrchné vody Južného oceánu od vôd priľahlých oceánov); plocha 20,327 mil. km2, priemerná hĺbka 4 000 – 5 000 m, maximálna hĺbka 7 235 m. Južný oceán bol 2000 definovaný Medzinárodnou hydrografickou organizáciou, v súčasnosti nie je tento návrh ešte ratifikovaný.

Južný spolok

Južný spolok, rus. Južnoje obščestvo — tajná revolučná organizácia dekabristov na Ukrajine s centrom v Tulčine. Jej členmi boli predovšetkým dôstojníci z radov šľachty, ktorí po účasti na ťaženiach počas napoleonských vojen pociťovali potrebu spoločenských zmien v Rusku. Predchodcom organizácie bol Zväz pre spásu (Sojuz spasenija, založený 1816), prvý ruský revolučný spolok, ktorý plánoval štátny prevrat. Pre organizačné nezhody medzi členmi spolok už po dvoch rokoch zanikol, nahradil ho však nový spolok s názvom Zväz pre blaho (Sojuz blagodenstvija, 1818 – 21), ktorého program bol omnoho pragmatickejší a akčnejší, zahŕňal napr. pomoc obetiam hladomoru v Smolenskej gubernii. R. 1821 sa rozštiepil na Severný spolok so sídlom v Petrohrade a Južný spolok. Na čele Južného spolku stál P. I. Pesteľ, ktorý ako radikalista plánoval nastoliť republiku revolučnou cestou (plán atentátu na cára Alexandra I. Pavloviča). Spolu s ďalšími členmi direktória Južného spolku (Alexej Petrovič Jušnevskij, *1786, †1844; Nikita Michajlovič Muraviov, *1796, †1843) sa pravidelne schádzali v Kyjeve, naďalej však spolupracovali s členmi Severného spolku v Petrohrade. R. 1823 predložili návrh republikánskej ústavy, neskôr nazvaný Ruská pravda, ktorej cieľom bolo zrušenie samoderžavia a ktorá sa stala ich hlavným politickým programom. Smrť cára Alexandra I. Pavloviča (19. 11. 1825) podnietila revolucionárov k aktívnej príprave vzbury (dôstojníci so svojimi plukmi plánovali stretnutie na Senátnom námestí v Petrohrade). Nový cár Mikuláš I. Pavlovič (1825 – 55) bol však vopred informovaný a celá akcia bola zmarená (→ dekabristi). Po porážke Černigovského pluku (3. 1. 1826) a krutom potlačení povstania boli niektorí členovia Južného spolku popravení a mnohí poslaní do vyhnanstva na Sibír, čím spolok definitívne zanikol.

Južný stredoatlantický chrbát

Južný stredoatlantický chrbát — oceánsky chrbát v juž. časti Atlantického oceána, súčasť Stredoatlantického chrbta. Tiahne sa severo-južným smerom od Romanšskej priekopy oddeľujúcej ho od Severného stredoatlantického chrbta po Africko-antarktický chrbát.

Južný Sung

Južný Sung — druhá časť (1127 – 1279) obdobia vlády čínskej dynastie Sung (960 – 1279). Po dobytí sev. Číny džürčenskou dynastiou Ťin presunula dynastia Sung svoje hlavné mesto z Pien-t’ingu (dnešný Kchaj-feng) na juh do Lin-anu (dnešný Chang-čou), kde pokračovala ako Južný Sung. Napriek menšiemu územnému rozsahu hospodársky prosperovala (rozvoj obchodu, bankovníctva), rozvíjali sa neokonfucianizmus (→ Ču Si), umenie (krajinomaľba, výroba porcelánu, poézia, divadlo) a nové technológie, napr. na vojenské účely sa používal pušný prach (pri konflikte s Džürčenmi a neskôr s Mongolmi). Južný Sung zanikol po expanzii Mongolskej ríše a založení dynastie Jüan.