Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 251 – 300 z celkového počtu 1168 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Janák, Rastislav

Janák, Rastislav, 7. 5. 1942 Bratislava – 3. 10. 2002 tamže — slovenský architekt a dizajnér. Študoval architektúru na Slovenskej vysokej škole technickej u E. Hrušku a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u V. Vilhana a D. Kuzmu. R. 1969 – 2002 pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení; 1991 profesor. Zaoberal sa dizajnom, interiérovou tvorbou, navrhovaním výstavných expozícií, architektonickým navrhovaním, urbanizmom, pamiatkovou obnovou a rekonštrukciou. Vypracoval množstvo štúdií a návrhov pre viaceré slovenské mestá (najmä pre Bratislavu, Martin a Piešťany). K jeho najvýznamnejším dielam patrili vložené interiéry kina Tatra v Bratislave (1976 – 79, nezachované), interiéry bývalej predajne Supraphonu v Bratislave na Strakovej ulici (1981 – 83, nezachované), priestory Československých aerolínií v Redute v Bratislave (1979 – 86, nezachované), priestory predajní na Klobučníckej ulici v Bratislave (1982 – 86, čiastočne zachované), vnútorné priestory Slovenskej národnej rady na Bratislavskom hrade (1978 – 85) a kancelárie prezidenta V. Havla na Bratislavskom hrade (1991). K jeho najvýznamnejším pamiatkovým obnovám patrila rekonštrukcia budovy Štátneho divadla v Košiciach (1978 – 94) a interiéru Zichyho paláca (Dom obradov) v Bratislave (1988 – 90; Cena D. Jurkoviča, 1991). K významným architektonickým realizáciám patria druhá vybavovacia hala Letiska M. R. Štefánika v Bratislave (1990 – 94) a polyfunkčné domy na Žižkovej a Mikulášskej ulici v Bratislave (1999 – 2001).

Janárčeková, Viera

Janárčeková, Viera, 23. 9. 1941 Svit, okres Poprad — slovenská klaviristka a skladateľka pôsobiaca v Nemecku. R. 1956 – 61 študovala hru na klavíri na bratislavskom konzervatóriu a 1962 – 67 aj hru na čembale na AMU v Prahe. R. 1967 – 81 vyučovala, koncertovala ako sólistka a realizovala viaceré nahrávky. Od 1972 trvalo žije v Rottenburgu a vyučuje hru na klavíri. V kompozícii sa vzdelávala autodidakticky a od 1981 pôsobí ako skladateľka v slobodnom povolaní. Jej umeleckú orientáciu ovplyvnila najmä aktívna účasť na Letných kurzoch avantgardnej hudby v Darmstadte (1986, 1990, 1992, 1998). Autorka sólových inštrumentálnych, komorných, koncertantných a orchestrálnych diel, ako aj zborovej, elektroakustickej a scénickej hudby s netradičným nástrojovým obsadením.

Janatová, Olga

Janatová, Olga, aj Janotová, vydatá Doušová, 20. 5. 1903 Praha – 25. 3. 1987 tamže — česká tanečnica. Ako dieťa tancovala pod vedením A. Viscusiho i A. Bergera v Národnom divadle v Prahe, neskôr v Plzni, 1919 – 20 v Novom nemeckom divadle v Prahe, 1920 – 21 v divadle La Pergola vo Florencii, 1921 – 23 v Ostrave, odkiaľ prišla s Viscusim do Bratislavy. R. 1923 – 32 stvárnila v jeho choreografiách ako primabalerína SND Princeznú Zlatovlásku (Z rozprávky do rozprávky), Swanildu (Coppélia), Vesnu, Marienku, Nevestu a Snehulienku (Slovanské tance), Milenu-vílu (Labutie jazero), Zobeidu (Šeherezáda), Giselle; Princeznú Zlatovlásku a Krásavicu (Z rozprávky do rozprávky), Sylviu; Princeznú (Vták Ohnivák) a i. R. 1933 – 39 tancovala v Olomouci (Duša, Sestra Paskalina, z cyklu Hry o Márii, 1938) a 1939 – 45 v Plzni (napr. Kráľovná noci, Balet o ruži, 1942). Pohybovú eleganciu i osobný pôvab prejavila i v množstve sól v operných a operetných tanečných výstupoch.

Janbú

Janbú, Janbu’, Yanbu’ al-Bahr — prístavné mesto v záp. časti Saudskej Arábie na pobreží Červeného mora v provincii Medina (al-Madína) v krajine Hidžáz záp. od Mediny; 298-tis. obyvateľov (2013). Jedno z najväčších priemyselných stredísk krajiny. Priemysel petrochemický (3 ropné rafinérie), chemický, cementársky. Významný obchodný (vývoz poľnohospodárskych produktov, najmä datlí, ropy, ropných produkov a i.) a osobný prístav, medzinárodné letisko, ropovodmi spojené s ropným poľom Churajs. Vysoké školy.

Jancaea

Jancaea — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď Gesneriaceae. Patrí sem jediný endemický druh, vždyzelená okolo 10 cm vysoká trvalka Jancaea heldreichii s vajcovitými hustochlpatými listami usporiadanými v prízemnej ružici a so 4-početnými svetlomodrými kvetmi, plod tobolka, ktorý rastie v Grécku na vrchu Olymp.

Jancsó, Miklós

Jancsó [-čó], Miklós, 27. 9. 1921 Vác – 31. 1. 2014 Budapešť — maďarský režisér a scenárista. Študoval právo na univerzite v Kluži, potom réžiu na Vysokej divadelnej a filmovej škole v Budapešti. Od 1950 nakrúcal spravodajské a dokumentárne filmy. Jeho prvý dlhometrážny hraný film Zvony odleteli do Ríma (A harangok Rómába mentek, 1958) je drámou z posledných dní 2. svetovej vojny o skupine stredoškolákov, ktorí unikli príkazu nastúpiť na front. Ďalší film Beznádejní (Szegénylegények, 1965) je dráma o útlaku po potlačení národného povstania proti rakúskej nadvláde 1848, v ktorej pôsobivo vykresľuje konflikt medzi politickým utláčateľom a utláčanými. Jeho režijný štýl sa vykryštalizoval najmä vo filmoch Hviezdy na čiapkach (Csillagosok, katonák, 1967), Ticho a výkrik (Csend és kiáltás, 1967) a Svieži vietor (Fényes szelek, 1969). Najväčšie úspechy dosiahol filmami, ktoré zobrazovali významné etapy maďarskej národnej histórie. Pri všetkých svojich filmoch bol aj autorom scenára. Ďalšie filmy: Odvrátená tvár (Oldás és kötés, 1963), A mali sedemnásť rokov... (Így jöttem, 1964), Pacifistka (La Pacifista, 1970), Elektra a jej pravda (Szerelmem, Elektra, 1975), Maďarská rapsódia (Magyar rapszódia, 1978), Tyranovo srdce alebo Boccaccio v Uhorsku (A zsarnok szíve, avagy Boccaccio Magyarországon, 1981), Sezóna príšer (Szörnyek évadja, 1987), Horoskop Ježiša Krista (Jézus Krisztus horoszkópja, 1989), Valčík na modrom Dunaji (Kék Duna keringő, 1992), Pánova lucerna v Budapešti (Nekem lámpást adott kezembe az Úr, Pesten, 1999), Posledná večera pri arabskom sivákovi (Utolsó vacsora az Arabs Szürkénél, 2001), Priveľa pre spravodlivosť! (Oda az igazság!, 2010) a i.

Jančár, Ivan

Jančár, Ivan, 4. 9. 1959 Trenčianske Teplice — slovenský teoretik výtvarného umenia. Od 1983 kurátor modernej grafiky a ilustrácie v Galérii mesta Bratislavy, od 1998 jej riaditeľ. Absolvoval viacero zahraničných študijných pobytov (1993 v univerzitnom múzeu v Tucsone, Ariz., USA; 1996 v Múzeu moderného umenia v Oxforde), 1997 získal Fulbrightovo štipendium na pobyt v USA. R. 2002 a 2003 expert Európskej komisie pre kultúru so sídlom v Bruseli. Realizoval viacero výstav doma i v zahraničí (Európa, USA, Japonsko, Juž. Kórea, Čína, Mongolsko, Zimbabwe, Juhoafrická republika, Sýria, Libanon, Izrael, Egypt). Autor a spoluautor monografií a publikácií Juraj Meliš (1994), Koloman Sokol (1998; s Lee Karpiscakovou), Stanislav Stankóci (2000), Robert Jančovič (2001), Juraj Meliš (2002, s Katarínou Bajcurovou), Dušan Kállay (2004; s Fedorom Kriškom), Robert Brun (2005), Nová krv. Mladá slovenská maľba (2007; s Nadáciou Mladá maľba), Agnesa Sigetová (2007; s F. Kriškom), Slovenská grafika 20. stor. (2007; so Zuzanou Böhmerovou), Endre Nemes (2007), Ildikó Pálová (2010), Milan Pagáč (2010) a i., spoluautor viacerých publikácií vydaných Galériou mesta Bratislavy, svojimi textami prispel aj do Slovníka svetového a slovenského výtvarného umenia 2. polovice 20. stor. (1999) a Dejín slovenského výtvarného umenia – 20. stor. (2000). Publikoval mnohé články a štúdie doma i v zahraničí. Člen Medzinárodnej asociácie výtvarných kritikov (AICA). Nositeľ Ceny M. Benku (2005).

Janček, Ján

Janček, Ján, pseudonym Janko Sršeň, 2. 2. 1881 Ružomberok, okres Liptovský Mikuláš – 4. 10. 1933 Bratislava — slovenský politik. Počas 1. svetovej vojny prešiel v marci 1915 na ruskú stranu, od 1916 organizátor česko-slovenských légií v Rusku. Od konca 1917 pracoval v USA na stmeľovaní krajanských organizácií, tajomník Slovenskej ligy, člen odbočky Československej národnej rady v USA, 1918 signatár Pittsburskej dohody. Od 1919 člen a funkcionár Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu (agrárna strana). R. 1919 – 20 vládny komisár pre plebiscitné územie na Orave a Spiši. R. 1918 – 25 poslanec a predseda a 1929 – 33 senátor Národného zhromaždenia. R. 1927 – 31 starosta Ružomberka. R. 1913 – 33 vydavateľ týždenníka Slovenské hlasy.

jančiarky

jančiarky [tur.] — mužská kožená, remeselne vyrábaná obuv. Jančiarky (nazývané aj bôtky, mestské krpce) siahali po členky a upevňovali sa šnurovaním vpredu a na päte. Používali ich šľachtici, mešťania, ale aj roľníci. Prvé doklady o jančiarkach sú z 18. stor., ako súčasť zemianskeho odevu sa ojedinele používali až do začiatku 20. stor. najmä v zemianskych dedinách na Orave, Liptove, v Turci a Honte.

Jančoková, Ľudmila

Jančoková, Ľudmila, 29. 7. 1953 Hliník nad Hronom, okres Žiar nad Hronom — slovenská odborníčka na športovú edukológiu. Od 1977 pôsobila na Katedre telesnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od 1984 pôsobí na Fakulte humanitných vied na Univerzite M. Bela v Banskej Bystrici; 2001 profesorka. Vo výskumnej činnosti sa zaoberá zhromažďovaním a vecnou analýzou doteraz známych poznatkov z chronobiológie a možnosťami ich uplatnenia v teórii a didaktike športu i v školskej telesnej výchove. Jej cieľom je postupné dotváranie a špecifikovanie hraničnej vednej disciplíny – športovej chronobiológie. Autorka vedeckých monografií Rytmicita ako jeden z intenzifikačných faktorov skvalitnenia športovej prípravy (1994), Chronobiológia a jej vzťah k športovej praxi (1996), Biorytmy v športe (2000) a i.

Janda, Dezider

Janda, Dezider, 10. 1. 1913 Rohov, okres Senica – 18. 12. 1965 Trnava — slovenský herec a režisér. R. 1931 – 33 študoval na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave, 1936 – 39 hral v malých zájazdových súboroch, 1939 – 45 pôsobil v SND. R. 1945 – 47 začal v Národnom divadle v Košiciach (dnes Štátne divadlo Košice) na podnet J. Borodáča režírovať, pričom sa zameriaval na realistické a naturalistické diela. Režíroval aj v Prešove (1947 – 48), v Dedinskom divadle (1948 – 49), v Martine (1949 – 58), vo Zvolene (1958 – 59) a v Trnave (1959 – 65). Z množstva komorných a psychologických hier je najvýznamnejšia jeho inscenácia drámy Profesor Poležajev (Leonid Nikolajevič Rachmanov, *1908, †1988; Martin, 1951; po víťazstve na Divadelnej žatve v Prahe inscenáciu ako jednu z prvých vysielala celoštátna televízia). Ďalšie inscenácie: W. Shakespeare: Othello (Martin, 1955) a Hamlet (Trnava, 1964), Sofoklés: Antigona (Martin, 1956). Autor príručky O divadle od A po Z (1944, zostavená podľa cudzích prameňov).

Jandel, Rudolf

Jandel, Rudolf, 2. 7. 1918 Vyšná Lipnica, dnes Lipnica Wielka, Poľsko – 21. 4. 2002 Detva — slovenský lesný odborník. R. 1943 – 45 pôsobil v Lesníckej a drevárskej ústredni v Bratislave, 1945 – 48 na Povereníctve pôdohospodárstva, 1948 – 49 vo Výskumnom ústave lesnej ťažby v Banskej Štiavnici, 1949 – 50 v Technickom stredisku štátnych lesov na Slovensku v Oravskom Podzámku, 1951 – 59 riaditeľ celoštátneho Výskumného ústavu mechanizácie lesného priemyslu v Oravskom Podzámku (1953 – 58 súčasne externý pedagóg na VŠLD vo Zvolene; dnes Technická univerzita), 1959 – 61 vedúci Vývojového a mechanizačného strediska štátnych lesov v Solivare, 1962 – 86 pôsobil na Lesníckej fakulte VŠLD a 1986 – 87 na Drevárskej fakulte VŠLD vo Zvolene; 1962 mimoriadny profesor. Zaoberal sa mechanizáciou ťažby a spracovania dreva, teóriou pracovných princípov strojov a zariadení i teóriou viacúčelových a viacoperačných strojov. Autor knižných prác Technika práce drevorubača (1950), Technika ťažby dreva (1952) a Prúdová výroba dreva (1953), autor a spoluautor vyše 100 odborných a popularizačných článkov.

Janeček, Bernard

Janeček, Bernard, 24. 11. 1814 Borohrádek, okr. Rychnov nad Kněžnou – 1887 pravdepodobne USA — jeden z vojenských členov Slovenskej národnej rady v Slovenskom povstaní 1848 – 49 pochádzajúci z Čiech. Protihabsbursky orientovaný, stúpenec revolučných zmien. Od 1838 žil v Pešti, kde sa zoznámil so Š. M. Daxnerom a predstaviteľmi slovenského národného hnutia, na jar 1848 rokoval v Bratislave s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom o postupe pri obhajobe slovenských záujmov v ríši. Zúčastnil sa revolučných udalostí vo Viedni a v júni 1848 bojov na barikádach v Prahe. Tam ho F. Zach získal pre myšlienku vojenskej výpravy na Slovensko a v auguste 1848 preskúmal s B. Bloudkom terén budúcich vojenských operácií. Zorganizoval nábor na septembrovú výpravu, bol zástupcom vojenského veliteľa Slovenského dobrovoľníckeho zboru B. Bloudka a vyznamenal sa v bitke pri Brezovej pod Bradlom. Spolu s predstaviteľmi slovenského národného hnutia podpísal 18. októbra 1848 manifest Čo kazí Slovákov?. V rámci zimnej výpravy organizoval zbor, ktorý podliehal veleniu generála Baltazára Šimunića (*1785, †1861), vyznamenal sa pri obliehaní Trnavy a Leopoldova. Vo februári 1849 bol z velenia Slovenského dobrovoľníckeho zboru odvolaný. Jeho pôsobenie bolo poznačené rozpormi a konfliktmi s politickým a vojenským vedením povstania. V marci 1849 cisárske úrady vydali na neho zatykač, zakrátko bol uväznený (až do 1853). Obvinenia z vlastizrady a majetkových prečinov mu neboli dokázané. Neskôr sa vysťahoval do USA.

Janeček, František

Janeček, František, 23. 1. 1878 Klášter nad Dědinou, dnes súčasť obce Ledce, okres Hradec Králové – 4. 7. 1941 Praha — český konštruktér a vynálezca. R. 1898 – 1906 pracoval v továrni Kolben a spol., elektrotechnická továrna Praha-Vysočany (dnes ČKD GROUP, a. s.). Po ročnom pobyte v zahraničí, kde zbieral skúsenosti v nemeckých a britských firmách, sa 1908 vrátil do Prahy, 1922 kúpil malú továreň, ktorú rozšíril a zmodernizoval; orientoval sa na zbrojársku výrobu. R. 1929 kúpil licenciu motocyklov nemeckej výroby Wanderer a vyrobil prvý motocykel Jawa 500 OHV; odtiaľ názov firmy Jawa (Janeček-Wanderer).

Janeček, Vladimír

Janeček, Vladimír, 2. 11. 1933 Kamenice, okres Praha-východ, ČR – 12. 11. 2014 Liptovský Mikuláš — slovenský generál. Od 1952 pedagóg Vojenskej odbornej leteckej školy v Liptovskom Hrádku, 1952 – 53 náčelník organizačného oddelenia, 1953 – 60 učiteľ zbrojnej skupiny, 1960 – 67 starší učiteľ učebnej skupiny rádiolokácie, 1967 – 70 náčelník učebnej skupiny kybernetiky, 1970 – 73 náčelník oddelenia pre rozvoj učebného procesu, 1973 – 74 náčelník školského oddelenia, 1974 – 77 zástupca náčelníka školy pre vedeckú a učebnú činnosť. R. 1987 – 91 náčelník (rektor) Vysokej vojenskej technickej školy v Liptovskom Mikuláši; 1985 profesor, 1987 generálmajor, 1988 DrSc. R. 1991 odišiel do výsluhového dôchodku a pôsobil ako emeritný profesor vo Vojenskej akadémii (teraz Akadémia ozbrojených síl generála M. R. Štefánika) v Liptovskom Mikuláši, bol garantom študijného odboru andragogika a vedného odboru teória vyučovania vojensko-odborných predmetov; 2000 Dr. h. c. Vojenskej akadémie. Autor desiatok pôvodných vedeckých a odborných publikácií a článkov, autor a spoluautor 7 vysokoškolských učebníc a 46 monografií, napr. Didaktická technika a vyučovacie stroje vo vojenskom vyučovaní (1976), Ekonometrie a elektronika v didaktice vysokých vojenských škol (1984) a Vybrané problémy edukácie vojenského profesionála: technológia vojenského vyučovania a výcviku (2006), ako aj Výkladového slovníka základných pojmov z pedagogiky, psychológie a sociológie (2007).

Janega, Štefan

Janega, Štefan, 10. 12. 1912 Zemianske Podhradie, okres Nové Mesto nad Váhom – 6. 7. 2006 Trenčianska Teplá, okres Trenčín — slovenský rímskokatolícky kňaz. Vysvätený 1937 v Olomouci, 1937 – 38 kaplán v Terchovej a 1939 – 40 v Nitre, 1940 – 50 profesor náboženstva a prefekt v kňazskom seminári v Nitre, 1945 – 47 na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave. R. 1950 – 51 internovaný v táboroch pre kňazov v Močenku a Nových Zámkoch, po prepustení 1952 – 68 farár v Chynoranoch a 1968 – 86 v Trenčianskej Teplej, súčasne vyučoval Starý zákon a biblickú hebrejčinu na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave, 1982 – 90 jej dekan; 1976 profesor, 1988 – 90 kapitulný vikár Nitrianskej diecézy. Súčasne od 1954 cirkevný sudca, od 1973 kanonik Nitrianskej kapituly, 1979 – 97 súdny vikár Diecézneho súdu v Nitre. Autor viacerých učebných textov, napr. Úvod do historických kníh Starého zákona (1982), Úvod do prorockých kníh Starého zákona (1983), Všeobecný úvod do kníh Starého zákona (1983), Úvod do múdroslovných kníh Starého zákona (1984) a Krátka gramatika biblickej hebrejčiny (1993), ako aj publikácií Pomocník pastoračného kňaza (1988) a Spomienky cirkevného sudcu (2001). Spolupracoval aj na prvom ekumenickom preklade Biblie do slovenčiny (2007).

JANET

JANET, angl. Joint Academic Network, Spoločná akademická sieť — počítačová sieť spájajúca akademické a výskumné ústavy a vzdelávacie inštitúcie v Spojenom kráľovstve, financovaná britskou vládou a prevádzkovaná neziskovou spoločnosťou Jisc. Vznikla 1984, známa aj ako UKERNA (United Kingdom Education and Research Network Association). Vyvinula sa z miestnych a výskumných sietí, ktoré vznikali od 1970. JANET plní úlohy bývalej Joint Network Team (JNT, spoločný sieťový tím), ktorá slúžila na výskum sieťových požiadaviek akademickej komunity. The Network Executive (výkonná sieť) bola vytvorená popri JNT pre účel vedenia a spravovania JANET.

Jang Čching-čchu

Jang Čching-čchu, Yang Qingchu, vl. m. Jang Che-siung, 1940 Nan-jang, provincia Che-nan, kontinentálna Čína — taiwanský spisovateľ a esejista. Preslávil sa ako autor románov o živote robotníkov najmä zo 70. rokov 20. stor. Propagoval písanie literatúry v spisovnej čínštine s obmedzeným použitím prvkov taiwančiny. Autor zbierky poviedok Po čom túžia robotníci v závode (Kung-čchan-žen te sin-jüan, 1978) a románu Značka srdca (Sin-piao, 1987).

Jang-čchüan

Jang-čchüan, Yangquan — mesto vo vých. Číne v provincii Šan-si; 735-tis. obyvateľov, aglomerácia 921-tis. obyvateľov, so svojím širším okolím predstavuje mesto na úrovni prefektúry, 1,398 mil. obyvateľov (2015). Priemysel hutnícky, chemický, strojársky (o. i. výroba strojov a zariadení pre hutnícky priemysel), elektrotechnický, textilný, potravinársky. Stredisko banskej oblasti (ťažba čierneho uhlia, rúd železa, bauxitu, medi, chrómu a ohňovzdorných hlín). Železničný a cestný uzol.

Janggala

Janggala [džan-] — indonézske historické kráľovstvo na severovýchodnej Jáve. Vytvorilo sa okolo 1045, keď panovník Erlangga (novší prepis Airlangga, vládol 1019 – 45) rozdelil dovtedajšie kráľovstvo medzi svojich dvoch synov. Zo severnej časti vznikla Janggala (s hlavným mestom Kahuripan), z južnej časti Kediri. Medzi Janggalou a Kediri dochádzalo k početným vojenským konfliktom, okolo 1135 bola Janggala pripojená ku Kediri.

Jang Kü-dža

Jang Kü-dža, 17. 6. 1955 Čondžu — kórejská prozaička. Ako jedna z mála spisovateliek si vyslúžila priazeň i mužskej literárnej kritiky. Preslávila sa zbierkou poviedok Ľudia z Wonmidongu (Wonmidong saramdul, 1987) a novelou Tisícročná láska (Čchonnjonui sarang, 1995). Námety pre poviedky čerpala z prostredia chudobnejších vrstiev, jej literárni hrdinovia sú často nevládni a neschopní osvojiť si požiadavky modernej doby. Zmena v jej tvorbe nastala v 90. rokoch 20. stor., keď jej diela nadobudli nový, optimistickejší charakter, čo sa prejavilo najmä v zbierke poviedok Aj smútok posilní (Sulpchumdo chimi tonda, 1990).

Jang Lien

Jang Lien, Yang Lian, 22. 2. 1955 Bern — čínsky básnik. Vyrastal v Pekingu. Jeden z predstaviteľov tzv. obskúrnych básnikov (meng-lung š’–žen) modernistickej a experimentálnej poézie. Počas kultúrnej revolúcie bol poslaný na vidiek na prevýchovu fyzickou prácou. Po krvavom potlačení študentských protestov na námestí Tchien-an-men (1989) bol zbavený čínskeho občianstva a od 1997 žije v Londýne. V súčasnosti píše najmä dlhé naratívne (výpravné) básne podľa vzoru klasickej čínskej epickej poézie. Autor básnických zbierok Vyprahnutá duša (Chuang-chun, 1986), Žltý (Chuang, 1989), Miesto, kde sa tíši more (Ta-chaj tching-č’ č’ čchu, 1998) a Ľúbostné básne (Jen-š’, 2009).

Ján Grammatikos

Ján Grammatikos, Ióannés Grammatikos, asi 770/780 Konštantínopol – pred 867 — konštantínopolský patriarcha (837 – 843 ako Ján VII.). Pochádzal z aristokratickej rodiny pravdepodobne arménskeho pôvodu. Vstúpil do konštantínopolského kláštora Hodegon, známym sa stal pre svoju vzdelanosť a dôkladnú znalosť rétoriky, preto dostal prímeno Grammatikos. Po 814 sa priklonil k obrazoborectvu. Z poverenia cisára Leva V. Arménskeho zozbieral kresťanské spisy odmietajúce ikonodúliu a pracoval na príprave ikonoklastickej synody, ktorá sa uskutočnila 815 v Konštantínopole. Pričinil sa o odvolanie ustanovenia Druhého nicejského koncilu (787), ktoré ukončilo prvú vlnu ikonoklazmu, a o návrat platnosti ustanovení ikonoklastickej synody v Hiereii (754). Neskôr sa stal vychovávateľom Teofila, syna cisára Michala II., za ktorého vlády sa stal konštantínopolským patriarchom (837). Na synode v Konštantínopole (843, konaná z podnetu Teofilovej manželky, cisárovnej Teodory), ktorá obnovila uctievanie obrazov, bol z postu patriarchu zosadený, ako stúpenec ikonoklazmu exkomunikovaný a poslaný do vyhnanstva.

Ján Hyrkán I.

Ján Hyrkán I., Jochanan Hyrkanos, asi 175 pred n. l. – 104 pred n. l. — judský veľkňaz a vládca (od 135 pred n. l.) z dynastie Hasmoneovcov (→ Makabejci), syn Šimona Makabejského, starý otec Jána Hyrkána II. V zahraničnej politike zameranej proti seleukovskej Sýrii využíval spojenectvo s národmi, ktorým záležalo na jej oslabení, a posilňoval zväzky s Rímom a s Egyptom. Za jeho vlády získalo Judsko po smrti seleukovského panovníka Antiocha VII. Sideta (†129 pred n. l.) úplnú nezávislosť. R. 109 pred n. l. dobyl a zničil pôvodnú ústrednú svätyňu a hlavné mesto Kanaánu Síchem (dnes Nablus, Palestína), zničil samaritánsky chrám na hore Garizim, dobyl Edom (jeho obyvateľov prinútil prijať judaizmus a podstúpiť obriezku), krajinu Moáb (v Transjordánsku) i helenizované mestá Samáriu a Skytopolis (Bét-Šean, Bejt Šean) a 107 pred n. l. pripojil k Judsku Galileu.Vo vnútornej politike sa jeho vláda vyznačovala násilnou judaizáciou celej Palestíny. V spore medzi farizejmi a saducejmi sa priklonil k saducejom.

Janice

Janice, Jéne — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v Cerovej vrchovine na styku s Rimavskou kotlinou, 168 m n. m.; 297 obyvateľov, 5,1 % slovenskej, 93,4 % maďarskej národnosti (2018). Mierne členitý reliéf prechádzajúci do vrchoviny, prevažne odlesnené územie so zvyškami teplomilných cerových dúbrav.

Obec písomne doložená 1216 ako Yene, 1297 Nene, 1313 Iene, 1431 Jene, 1446 Jenye, 1480 – 83 Jene, 1773 Jéne, 1786, 1808 Jene, 1863 Jéne, 1873 – 82 Jene, 1888 – 1913 Jéne, 1920 Jená, Jeny, 1927 – 48 Jéne, 1948 Janice. Do 18. stor. patrila rodine Jeneiovcov a potom Koháriovcom. R. 1938 – 44 bola súčasťou Maďarska. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a ovocinárstvom. Archeologické nálezy: sídliská z eneolitu, strednej a mladšej bronzovej doby, rímskej doby a neskorého stredoveku. Z porušeného kostrového pohrebiska z laténskej doby pochádzajú zlomky nádob a ľudské kosti. Stavebné pamiatky: secesný evanjelický a. v. kostol (1903), ľudové obytné domy (1. polovica 20. stor.).

Janiculum

Janiculum [-ku-], lat. Ianiculum, aj Ianiculus mons, tal. Gianicolo — jeden zo siedmich pahorkov v Ríme na pravom brehu rieky Tiber v blízkosti Martovho poľa (campus Martius) nazvaný podľa starobylého chrámu boha Jana (→ Janus). Vychádzala odtiaľ Aureliova cesta (Via Aurelia) vedúca na sever pozdĺž pobrežia Tyrrhenského mora. Dlho sa tam rozprestierali záhrady (Caesarove, Agrippinine), v posvätnom háji bol pochovaný druhý rímsky kráľ Numa Pompilius. Na tomto mieste spáchal samovraždu Gaius Sempronius Gracchus (121 pred n. l.; → Gracchovci).

Janigro, Antonio

Janigro, Antonio, 21. 1. 1918 Miláno – 1. 5. 1989 tamže — chorvátsky violončelista a dirigent talianskeho pôvodu. Študoval v Miláne a od 1929 v Paríži. V mladosti získal viacero národných i medzinárodných cien na parížskom konzervatóriu, od 1937 koncertoval ako sólista. R. 1939 – 54 viedol majstrovskú triedu konzervatória v Záhrebe. Po 2. svetovej vojne sa začal venovať aj dirigovaniu (debutoval 1948), 1953 – 64 viedol komorný orchester záhrebského rozhlasu, súčasne 1954 založil a do 1967 dirigoval súbor Záhrebskí sólisti, ktorý patrí k svetovým komorným sláčikovým orchestrom a interpretuje najmä staršiu komornú tvorbu. R. 1965 – 67 bol šéfdirigentom orchestra Angelicum v Miláne. R. 1965 – 74 viedol majstrovskú triedu hry na violončele na Vysokej hudobnej škole v Düsseldorfe a od 1975 v Stuttgarte. Od 1968 spolupracoval ako sólista a dirigent so Stuttgartským komorným orchestrom. R. 1971 profesor Mozartea v Salzburgu. Janigro patril k významným svetovým interpretom. Spolupracoval s D. Lipattim a s C. Zecchim. Na jeho počesť sa v Záhrebe od 1996 usporadúva Medzinárodná súťaž violončelistov (International Cello Competition ’Antonio Janigro’).

Janík

Janík, Jánok — obec v okrese Košice-okolie v Košickom kraji na pomedzí Košickej kotliny a Bodvianskej pahorkatiny, 203 m n. m.; 633 obyvateľov, 56,9 % slovenskej, 38,0 % maďarskej národnosti (2018). Prevažne pahorkatinné odlesnené územie so zvyškami lesa na juhu chotára. Obec písomne doložená 1285 ako Ianuk, 1302 Ianuk, Ianok, 1307 Ianok, 1317 Januk, 1332 – 35 Janoc, Jenk, Januk, 1360 Januk, Ianok, 1427, 1492, 1553 Janok, 1773, 1786, 1808, 1863 – 1913 Jánok, 1920 Janov, 1927 – 48 Jánok, 1948 Janík. Patrila Huntovcom-Poznanovcom, potom Omodejovcom, od 15. stor. Jánokiovcom a od 18. stor. Sirmaiovcom, Sentimreiovcom, Péčiovcom, Véčeiovcom a Ňáriovcom. R. 1360 sa tam vyberalo mýto. Okolo 1640 ju zničili Turci a 1648 sa spomína ako ľudoprázdna. R. 1939 – 45 bola súčasťou Maďarska. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: stopy osídlenia z neolitu, ojedinelý nález z rímskej doby, sídlisko z raného stredoveku (9. stor.). Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol narodenia Panny Márie (pôvodne pravdepodobne neskororománsky alebo ranogotický zo začiatku 14. stor., opravený 1768, klasicisticky upravený 1835, rozšírený 1930), fara (pôvodne klasicistická z konca 18. stor., neskôr viackrát prestavaná).

Janikovič, Daniel

Janikovič, Daniel, 11. 12. 1962 Bratislava – 20. 5. 2013 tamže — slovenský flautista. R. 1978 – 84 študoval na konzervatóriu v Bratislave. R. 1983 – 88 pôsobil ako prvý flautista Symfonického orchestra Československého rozhlasu (dnes RTVS) v Bratislave, 1988 – 2013 prvý flautista v orchestri Slovenskej filharmónie. R. 1991 – 92 hosťoval ako prvý flautista v Orquesta Sinfónica de Malaga v Španielsku. Ako skúsený orchestrálny hráč i ako sólista umelecky spolupracoval s mnohými ďalšími domácimi i zahraničnými telesami (napr. Lúčnica, Cappela Istropolitana a Tanečný orchester československého rozhlasu v Bratislave, Symfonický orchester českého rozhlasu v Prahe, Orchestra Ensemble Kanazawa v Japonsku). Účinkoval aj v komorných zoskupeniach.

Janíky

Janíky, Jányok — obec v okrese Dunajská Streda v Trnavskom kraji v západnej časti Podunajskej roviny na agradačnom vale Malého Dunaja, 125 m n. m.; 913 obyvateľov, 26,4 % slovenskej, 70,8 % maďarskej národnosti (2018); miestne časti: Búštelek, Dolné Janíky, Horné Janíky. Rovinné odlesnené územie so zvyškami lužného lesa pozdĺž Malého Dunaja.

Obec vznikla 1940 zlúčením obcí Búštelek (písomne doložená 1360 ako Bwsthelek a. n. Kysjanok, 1773 Bustelek, 1786 Buschtelek, 1808 Bústelek, 1863 Bustelek, 1873 Bústelek,1877 – 82 Bustelek, 1888 – 1940 Bústelek), Dolné Janíky (písomne doložená 1301 ako Yanich, 1302 Ianuk, 1305 Ianok, Ianuk, 1306 Ianuk, 1307 Iannuk, 1308, 1309 Ianuk, 1310, 1311 Ianyk, 1339 Janok, 1343 Januk, 1773 Also-Jánok, 1786 Alschó-Janyok, 1808 Alsó-Jányok, 1863 – 1913 Alsójányok, 1920 Dolný Jánok, 1927 – 38 Dolné Janíky, Alsó-Jánok, 1938 – 40 Alsójányok) a Horné Janíky (písomne doložená 1311 ako Ianyk Superio, 1359 Felianyk, 1773 Felso-Jánok, 1786 Felschő-Janyok, 1808 Felső-Jányok, 1863 – 1913 Felsőjányok, 1920 Horný Jánok, 1927 – 38 Horné Janíky, Felső-Jánok, 1938 – 40 Felsőjányok). R. 1940 – 45 názov Jányok, 1945 Janíky.

Obec Búštelek patrila Jánokiovcom, obec Dolné Janíky domácim zemanom, od 16. stor. bratislavským klariskám a od 19. stor. Esterháziovcom a Zičiovcom, obec Horné Janíky domácim zemanom a časť iným rodinám. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, poľovníctvom a rybárstvom. R. 1938 – 45 boli obce pripojené k Maďarsku.

Archeologické nálezy: v časti Dolné Janíky mohyly, opevnená osada a depot bronzových predmetov z mladšej bronzovej doby (čačianska kultúra), mohyly z halštatskej doby (kalenderberská kultúra) a stredoveká dedina z 12. – 15. stor., v časti Horné Janíky mohyly z halštatskej doby (kalenderberská kultúra).

Stavebné pamiatky: v časti Horné Janíky rímskokatolícky Kostol božského srdca Ježišovho (1914), pri kostole sochy sv. Michala a sv. Vendelína (1921, A. Rigele).

Janin, Pierre Thiébaut Charles Maurice

Janin [žanen], Pierre Thiébaut Charles Maurice, 19. 10. 1862 Paríž – 28. 4. 1946 tamže — francúzsky generál. Od 1893 vojenský atašé v Rusku, 1912 inštruktor ruskej akadémie generálneho štábu v Petrohrade. R. 1916 generál, 1916 – 17 veliteľ francúzskej vojenskej misie v Petrohrade. V decembri 1917 ustanovený za náčelníka Francúzsko-československej vojenskej misie (Mission militaire franco-tchécoslovaque), vo februári 1918 vymenovaný za hlavného veliteľa československého vojska (légií) v zahraničí. Od augusta 1918 (divízny generál) poverený aj velením česko-slovenských légií v Rusku, ktoré sa 7. februára 1918 na základe inštrukcie francúzskeho ministerstva vojny stali súčasťou autonómneho československého legionárskeho vojska vo Francúzsku. V novembri 1918 prišiel so zvláštnou francúzskou misiou na Sibír k československým légiám, spolupracovník a nadriadený M. R. Štefánika. Od 1920 po návrate légií do Európy, demobilizácii a návrate do Paríža pôsobil na francúzskom ministerstve zahraničných vecí.

Janiščycová, Javhenija

Janiščycová (Janiščyc), Javhenija, 20. 11. 1948 Rudka, Brestská oblasť – 25. 11. 1988 Minsk — bieloruská poetka patriaca k tzv. filologickej generácii bieloruských spisovateľov. Od 1983 redaktorka časopisu Maladosc, od 1971 členka Zväzu spisovateľov Bieloruska. Venovala sa najmä filozofickým témam, stav duše lyrickej hrdinky zachytávala prelínaním kontrastných emócií a javov, napr. lásky a bolesti, šťastia a zúfalstva, radosti a žiaľu, svetla a tmy. Jej intímna lyrika sa vyznačuje melodickosťou a nostalgickosťou. Básne venované matke, otcovi i synovi sú zároveň tzv. poetickou kronikou dejín bieloruského národa. Autorka básnických zbierok Snehové hromnice (Snežnyja hramnicy, 1970), Deň večerný (Dzieň večarovy, 1974), Jaseľda (1978), Na brehu pleca (Za beraze pľača, 1980), Obdobie lásky a žiaľu (Para ľubovi i žaľu, 1983) a Zimná kalina (Kalina zimy, 1987) a výberu lyriky V šumení ražného svetla (U šume žytňaha sviatla, 1988). Jej básne boli preložené do viacerých jazykov. Nositeľka literárnych ocenení.

Jankovce

Jankovce — obec v okrese Humenné v Prešovskom kraji v doline potoka Oľka na pomedzí Ondavskej a Laboreckej vrchoviny, 178 m n. m.; 265 obyvateľov (2018). Pahorkatinné, prevažne odlesnené územie, miestami hrabové a bukové porasty. Obec písomne doložená 1543, 1548 ako Jankowcz, 1567 Jankoc, Jankocz, 1601 Jankocz, 1773 Jankocz, Jankowcse, 1786 Jankócz, Jankowze, 1808 Jankócz, Jankowce, 1863 – 1902 Jankóc, 1907 – 13 Jánosvölgye, 1920 Jankovce. Patrila Drugetovcom, od 18. stor. Almášiovcom a od 19. stor. Lukovčovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky klasicistický Kostol najsvätejšieho tela a krvi Pána (1769 – 70, opravovaný v 20. stor., rekonštruovaný 2003, znovuvysvätený 2004), vojenský cintorín z obdobia 1. svetovej vojny (čiastočne zachovaný, súčasť obecného cintorína).

Jankovič, Jozef

Jankovič, Jozef, 8. 11. 1937 Bratislava – 6. 6. 2017 tamže — slovenský sochár.

R. 1952 – 56 študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu a 1956 – 62 na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave u profesora J. Kostku. R. 1964 – 90 v slobodnom povolaní, v akademickom roku 1970/71 pedagóg na Vysokej škole úžitkového umenia vo Viedni, 1990 – 2007 pôsobil na VŠVU v Bratislave (1990 – 94 rektor), kde viedol sochársky ateliér; 1994 profesor.

V období socializmu predstaviteľ neoficiálnej výtvarnej scény. V 60. rokoch 20. stor. sa stal iniciátorom neverejného podujatia Konfrontácie. Svojou ranou tvorbou sa prihlásil k surrealizmu a informelu, v plastikách z tohto obdobia je zjavná nedokončenosť a surovosť charakteristická pre objet trouvé. Neskôr reagoval na pop-art a príbuzné európske tendencie i na novú figuráciu, v ktorých si vytvoril svoj štýlotvorný formálny výraz. Deformovaná figúra a jej fragmenty sa stali Jankovičovým emblematickým výtvarným prvkom, dokázal sa ňou citlivo vyjadrovať k historickým traumám 20. stor. a k dobovej politickej situácii (Svedectvo VI, 1965; Večné svetlo, 1965; Ruky, 1968; Veľký pád, 1968).

V 70. rokoch sa počas normalizácie venoval kresbe, prospektívnej architektúre, grafike i tvorbe šperku a začal experimentovať s estetikou počítačovo generovaných grafík. V 80. rokoch sa opäť vrátil k sochárskej tvorbe, vytváral komorné aj monumentálne plastiky. R. 1969 bolo v Pamätníku SNP (architekt D. Kuzma) v Banskej Bystrici odhalené jeho monumentálne súsošie Obete varujú (1972 z ideologických príčin komunistami odstránené, znovuosadené až 2004).

Vystavoval na mnohých domácih i zahraničných samostatných i skupinových výstavách, pričom k najvýznamnejším patrí jeho účasť na Bienále v Benátkach (1970 a 1995). R. 1998 vyšla monografia Jozef Jankovič, tvorba z rokov 1958 – 1997 (autori Z. Rusinová, A. Hrabušický, K. Bajcurová) a 2008 monografia Jozef Jankovič 1957 – 2007 (autor Juraj Mojžiš). Nositeľ viacerých významných ocenení a cien, napr. Herderovej ceny (1983) a Radu Ľ. Štúra II. triedy (2004).

Jankovič, Ladislav

Jankovič, Ladislav, 25. 6. 1917 Cífer, okr. Trnava – 18. 11. 1998 Buenos Aires, Argentína — slovenský publicista a organizátor spolkového a exilového života Slovákov. Počas štúdia na Právnickej fakulte UK (1939 – 45) sa angažoval v akademickom spolku Moyses, v Ústredí slovenského katolíckeho študentstva, ako aj vo Vyššej vodcovskej škole Hlinkovej mládeže. Ako prednosta spravodajskej služby Hlinkovej mládeže sa koncom 1944 podieľal na vypracovaní plánu činnosti spravodajskej služby na území Slovenska i v zahraničí. R. 1945 emigroval do Rakúska a Nemecka, spoluzakladateľ exilového časopisu Slobodné Slovensko, iniciátor založenia exilovej organizácie Slovenský revolučný odboj. Po kratšom pobyte v Paríži emigroval 1951 do Argentíny, kde sa stal generálnym tajomníkom Slovenského kultúrneho spolku v Buenos Aires (13 rokov bol jeho predsedom), 1976 – 96 spolu s manželkou Evou, rod. Joštiakovou, vydával a redigoval časopis Slovenský život v Argentíne. Publikoval články v exilových časopisoch. Spoluautor (s Jozefom Joštiakom) knihy spomienok Dva životy jeden osud (1996). Spomienky na Jankoviča Môj život s Lacom. Vo vyhnanstve v Argentíne (2009) napísala jeho manželka.

Jankovskij, Oleg Ivanovič

Jankovskij, Oleg Ivanovič, 23. 2. 1944 Džezkazgan, dnes Žezkazgan, Karagandská oblasť, Kazachstan – 20. 5. 2009 Moskva — ruský herec. V detstve účinkoval v divadlách v Saratove, 1965 dokončil štúdium herectva. R. 1967 – 73 člen Saratovského dramatického divadla K. Marxa, od 1973 člen moskovského Divadla leninského Komsomolu (neskôr Lenkom). Vo filme sa presadil koncom 60. rokov 20. stor., debutoval postavou Heinricha Schwarzkopfa vo filme Štít a meč (Ščit i meč, 1968), neskôr zaujal vo filme A. Tarkovského Zrkadlo (Zerkalo, 1974), kde stvárnil postavu otca. K vrcholom jeho kariéry patria herecké kreácie vo filmoch Ten Münchhausen (Tot samyj Miunchgauzen, 1979), Lety v sne a skutočnosti (Poľoty vo sne i najavu, 1982), Nostalgia (Nostaľgija, 1983) a Ochraňuj ma, môj talizman (Chrani meňa, moj talisman, 1986). Okrem toho hral vo filmoch Biele slnko púšte (Beloje solnce pustyni, 1969), Odplata (Rasplata,1970), Hnev (Gnev, 1974), Otvorená kniha (Otkrytaja kniga, 1974), Zdĺhavý prípad (Dlinnoje, dlinnoje delo, 1976), Klobúk (Šľapa, 1981), Cárov vrah (Assasin of the tsar, 1991), Milý priateľ dávno zabudnutých čias (Milyj drug davno zabytych let, 1996), Rajskí vtáci (Rajskije pticy, 2008), Anna Karenina (A. K., 2009) a i.

Jankovský, Vladimír

Jankovský, Vladimír, 17. 11. 1933 Kysucký Lieskovec, okres Kysucké Nové Mesto — slovenský elektrotechnik. R. 1958 – 61 pracoval v ČSD Ostrava. R. 1961 – 94 pôsobil na Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline (dnes Žilinská univerzita), 1980 – 89 prodekan Fakulty strojníctva a elektrotechniky,1985 – 89 vedúci Katedry blokov a spojov (dnes Katedra riadiacich a informačných systémov); 1983 DrSc., 1983 profesor. Zaoberal sa problematikou elektrických strojov so zameraním najmä na trakčné stroje. Autor viacerých článkov v domácich a zahraničných odborných časopisoch, troch vysokoškolských učebných textov a troch vynálezov.

Ján Luxemburský

Ján Luxemburský, 10. 8. 1296 Luxembursko – 26. 8. 1346 Crécy-en-Ponthieu, región Pikardia, Francúzsko — český kráľ a luxemburský vojvoda (od 1310), titulárny poľský kráľ (do 1335), generálny vikár Sv. rímskej ríše v predalpských krajinách, syn Henricha VII. Luxemburského, otec Karola IV. Bol vychovávaný na dvore francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného. Český trón získal na základe sobáša s jeho dedičkou Eliškou Přemyslovnou (1310), svoj nárok však musel vybojovať proti Henrichovi Korutánskemu. Po dočasnom prekonaní rozporov s domácou šľachtou sa pokúšal vládnuť s ohľadom na ríšsku politiku, ktorá bola pre Luxemburgovcov prioritná. Pre rozdielne politické názory postupne stroskotalo jeho manželstvo s Eliškou Přemyslovnou, ktorá musela žiť v ústraní (bez detí) na hrade Mělník. Počas jeho vlády boli k Česku pripojené 1319 – 29 Horná Lužica, 1327 – 29 rad sliezskych kniežatstiev a 1332 Chebsko. R. 1335 sa v Trenčíne zmluvou týkajúcou sa potvrdenia nárokov na Sliezsko vzdal titulu poľského kráľa v prospech Kazimíra III. Veľkého. Väčšinou žil v cudzine, zúčastnil sa takmer každého turnaja (bol považovaný za vzor a symbol rytierstva). Aktívne sa vojensky angažoval v severnom Taliansku, 1331 mu cisár Ľudovít IV. Bavorský potvrdil ako ríšsky záloh držbu severotalianskych miest Bergamo, Bobbio, Brescia, Cremona, Miláno, Novara a Pavia a dedične získal Luccu. Na prelome 1333 a 1334 udelil svojmu synovi Karolovi (IV.) titul moravského markgrófa a ten fakticky spravoval krajinu. R. 1334 sa Ján Luxemburský druhýkrát oženil s Beatrix Bourbonskou, čo ho viac pripútalo k Francúzsku. R. 1337 sa zúčastnil križiackej výpravy do Litvy, kde prišiel o oko, po 1340 definitívne oslepol (pravdepodobne glaukóm). R. 1344 bolo jeho zásluhou povýšené Pražské biskupstvo na arcibiskupstvo a zároveň bolo zriadené biskupstvo v Litomyšli. Na začiatku storočnej vojny sa ako slepý zúčastnil na strane Francúzov bitky pri Kreščaku (→ Crécy-en-Ponthieu), kde padol.

Janmayenské zlomové pásmo

Janmayenské zlomové pásmo — podmorská sústava zlomov v severnej časti Atlantického oceána medzi Nórskym a Grónskym morom, na ktoré sa viažu časté seizmické otrasy, ako aj vznik menšieho sopečného ostrova Jan Mayen.

Janmayenský chrbát

Janmayenský chrbát — oceánsky chrbát v Severnom ľadovom oceáne asi 500 km južne od ostrova Jan Mayen, súčasť Gakkeľovho chrbta. Západný okraj má znaky nesopečného pôvodu, východný okraj je typicky sopečný, budovaný bazaltmi.

Ján Muskata

Ján Muskata, okolo 1250 Vroclav – 7. 2. 1320 Krakov — poľský cirkevný hodnostár a politik. Po štúdiách na univerzite v Bologni pôsobil v službách vroclavského biskupa. Bol sprostredkovateľom v jeho sporoch o imunitu s vroclavským a krakovským kniežaťom Henrichom IV. Probom. Jeho ďalšia kariéra postupovala vďaka stykom s českým kráľom Václavom II., ktorý sa uchádzal aj o poľskú korunu a s ktorého podporou bol 1294 zvolený za krakovského biskupa. Za služby Přemyslovcom v zápase o poľský a uhorský trón bol 1301 odmenený hradom Plaveč (neďaleko Starej Ľubovne) a v ich mene počas občianskej vojny o Malopoľsko spravoval Krakovsko a Sandomiersko spolu s ďalším pretendentom na poľský trón Vladislavom (I.) Lokietkom, s ktorým mal spory až do konca života.

Jannings, Emil

Jannings, Emil, vlastným menom Theodor Friedrich Emil Janenz, 23. 7. 1884 Rorschach, Švajčiarsko – 2. 1. 1950 Strobl, Rakúsko — nemecký herec. Spočiatku účinkoval v kočovných divadlách, kde sa uplatnil v postavách klasického divadelného repertoáru, napr. ako Karol Moor (F. Schiller: Zbojníci) a Kráľ Lear (W. Shakespeare). Od 1915 hral v Kleinen Theater Unter den Linden v Berlíne, od 1918 pod vedením M. Reinhardta v Deutsches Theater v Berlíne, kde sa vypracoval na jedného z popredných hercov predvojnovej éry. Stvárnil Richtára Adama (H. von Kleist: Rozbitý džbán, 1918), Kreonta (W. Hasenclever: Antigona, 1920) a i. Popri divadle hral 1914 – 26 aj v desiatkach filmov. R. 1927 – 30 pôsobil v Hollywoode, kde v tom čase získal ako jediný nemecký herec dvoch Oscarov za hlavné úlohy vo filmoch Posledné komando (The Last Command, 1928) a Veľké pokánie (The Way of All Flesh, 1927). Po návrate do Nemecka sa stal jedným z najvyhľadávanejších hercov, najlepšie úlohy vytvoril vo filmoch Posledná štácia (Der letzte Mann, 1924), Quo vadis? (1925) a Modrý anjel (Der blaue Engel, 1930; s M. Dietrichovou), v ktorom stvárnil postavu prof. Unrata. Ďalej účinkoval vo filmoch Pani Eva (Frau Eva, 1914), Muž bez mena (Die Augen der Mumie Ma, 1918), Madame DuBarry (1919), Anna Boleynová (A. Boleyn, 1920), Kabinet voskových figurín (Wachsfigurenkabinett, 1924), Deti osudu (Street of Sin, 1928), Patriot (1928), Popolcová streda (Betrayal, 1929), V búrke vášní (Stürme der Leidenschaft, 1931), Robert Koch, bojovník so smrťou (Robert Koch, der Bekämpher des Todes, 1939), Ohm Krüger (1941), Prepustenie (Die Entlassung, 1942), Kde je pán Belling? (Wo ist Herr Belling?, 1945) a i.

Janok, Michal

Janok, Michal, 29. 11. 1943 Božčice, miestna časť obce Parchovany, okres Trebišov – 13. 7. 2010 Bratislava — slovenský ekonóm. Od 1969 pôsobil na Ekonomickej univerzite v Bratislave (1992 – 95 prodekan Národohospodárskej fakulty, 1981 – 85 člen Vedeckej rady); 1996 profesor. Zaoberal sa dotačnou a hospodárskou politikou Slovenska, krajín Vyšehradskej skupiny a Európskej únie, cenami, cenovou politikou a stratégiou. R. 1990 – 2001 člen vedeckých rád a odborných komisií viacerých vysokých škôl na Slovensku a v zahraničí. Autor monografie Nákladové a cenové kalkulácie (2002), spoluautor monografií Cenová stratégia (1996), Ukazovatele finančnej analýzy podniku (2000), Mikroekonómia (2000) a Ceny a cenová stratégia (2007).