Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 189 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

ius ducale

ius ducale [jús -ká-; lat.] — kniežacie právo, ktoré sa uplatňovalo v 9. – 10./11. stor. v raných stredovekých slovanských štátoch. Podľa neho kniežaťu patrila najvyššia moc nad ním spravovaným územím a nad miestnym obyvateľstvom spojená s právom požadovať od neho služby a dávky.

ius est ars boni et aequi

ius est ars boni et aequi [jús -ní ékví; lat.] — právo je umenie dobra a umenie slušnosti (spravodlivosti); definícia pojmu právo od starovekého rímskeho právnika Celsa (2. stor.), ktorá sa zachovala na začiatku 1. knihy justiniánskych Digest (→ Digesta Iustiniani). Podľa Celsa má byť právo slušné, teda mravné, z čoho vyplýva, že sa nemá aplikovať mechanicky, ale zaobchádzanie s ním má zodpovedať tomu, čo je podľa všeobecného nazerania dobré, správne a slušné (mravné). Takéto chápanie práva bolo v Ríme blízke chápaniu spravodlivosti (iustitia). Celsova definícia ovplyvnila právne a teologické myslenie aj v stredoveku (napr. Tomáš Akvinský).

ius primae noctis

ius primae noctis [jús prímé nok-; lat.] — právo prvej noci. Historicky nedoložené stredoveké právo nadväzujúce na staršie pohanské rituály, podľa ktorých mal zemepán údajne právo na prvý pohlavný styk so ženou svojho poddaného počas svadobnej noci. Historicky doložená je povinnosť poddanej žiadať pred vydajom zemepána o povolenie na sobáš a povinnosť peňažnej platby zemepánovi. Motív uplatnenia práva prvej noci sa odrazil v západoeurópskych (najmä románskych) ľudových svadobných zvykoch a zmienky o ňom sa vyskytujú aj v literatúre (napr. P.-A. C. de Beaumarchais v hre Figarova svadba, 1784; J. Nižnánsky v historickom románe Právo prvej noci, 1937).

ius reservatum

ius reservatum [jús -zervá-; lat.], množné číslo iura reservata — vyhradené právo. Vo vrcholnom stredoveku vo Svätej rímskej ríši nemeckého národa práva vyhradené výlučne cisárovi, príp. vykonávané v súčinnosti s ríšskym snemom alebo s kurfirstmi. Zahŕňali výhradné (udeľovanie titulov a erbov, povyšovanie do šľachtického stavu, zakladanie univerzít, priznávanie plnoletosti, legitimovanie nemanželských detí, vymenúvanie notárov ap.) a spoločné práva (mincové a mýtne právo, dispozičné právo s lénami a i.).

iva

iva, Iva — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď astrovité. Jednoročné alebo trváce byliny alebo polokry pochádzajúce zo Sev. a Str. Ameriky. Patrí sem okolo 20 druhov, napr. jednoročná bylina iva voškovníkovitá (Iva xanthiifolia) s priamou do 3,5 m vysokou byľou, so sivozelenými stopkatými protistojnými širokovajcovitými až srdcovitými listami a s kvetmi usporiadanými v malých úboroch, plod nažka, ktorá sa introdukovala do mnohých oblastí sveta vrátane str. a vých. Európy; rastlinný (najmä peľový) alergén spôsobujúci zdravotné problémy.

Ivan V. Alexejevič

Ivan V. Alexejevič, 6. 9. 1666 Moskva – 8. 2. 1696 tamže — ruský cár (od 1682) z dynastie Romanovovcov, syn Alexeja Michajloviča, st. brat Petra I. Veľkého. Na trón bol dosadený počas tzv. povstania strelcov (cárska telesná stráž) a potvrdený Zemským snemom ako prvý cár, kým jeho mladší brat Peter ako druhý cár. Bol slabomyseľný, ako regentka vládla jeho sestra Sofia Alexejevna, ktorú Peter 1689 zosadil a donútil odísť do kláštora. Od začiatku vlády Petra I. Veľkého bol až do svojej smrti formálne prezentovaný ako jeho spoluvládca, do ničoho však nezasahoval.

Ivan VI. Antonovič

Ivan VI. Antonovič, 23. 8. 1740 Petrohrad – 16. 7. 1764 tamže — ruský cár (1740/41), syn brunšvického vojvodu Antona Ulricha a Anny Leopoldovny, netere cárovnej Anny Ivanovny, ktorá ho nominovala za svojho následníka. Po jej smrti bol ako trojmesačný korunovaný, regentkou sa stala jeho matka. Po štátnom prevrate 6. 12. 1741 bol zosadený a vlády sa ujala Alžbeta I. Petrovna, ktorá ho dala odviesť na Solovecké ostrovy (štátne väzenie) a od 1756 až do jeho smrti ho držala v petrohradskej pevnosti Schlüsselburg. Bol ubitý strážou pri pokuse oslobodiť ho a vyhlásiť za imperátora.

Ivan II. Ivanovič Pekný

Ivan II. Ivanovič Pekný, 30. 3. 1326 – 13. 11. 1359 Moskva — moskovské a vladimírske veľkoknieža (od 1353) z rodu Riurikovcov, druhý syn Ivana I. Daniloviča Kalitu, otec Dimitrija Ivanoviča Donského. Veľkokniežací prestol získal po smrti staršieho brata Semiona Ivanoviča Hrdého (†1353), pokračoval v politike svojho otca, ktorej cieľom bolo vytvoriť centralizovaný ruský štát.

Ivaška, Samuel

Ivaška, Samuel, 30. 4. 1888 Jahodníky, dnes súčasť Martina – 17. 1. 1981 Martin, pochovaný na Národnom cintoríne — slovenský chovateľ hlavátok v rybničných (teda pre ne netypických) podmienkach. Od 1935 vo vlastných rybníkoch v Martine úspešne riešil problémy s prechovávaním generačných rýb v zajatí, s ich umelým výterom, inkubáciou ikier a odchovom násad, vypracoval princíp chovu hlavátky v uzavretom cykle (v ich umelom chove pokračoval aj po 1945). R. 1946 – 53 predseda Slovenského rybárskeho zväzu. Chov hlavátok zdokumentoval vo filme Hlavátky (1943, réžia Paľo Bielik). Hlavné dielo: monografia Hlavátka, jej lov a umelý chov (1951).

Iveco

Iveco [-ko], Industrial Vehicles Corporation — jedna z vedúcich firiem v oblasti výroby dopravných prostriedkov s centrálou v Turíne. Založená 1975 talianskými firmami Fiat Veicoli Industriali, OM a Lancia Veicoli Speziali, francúzskou firmou Unic a nemeckou firmou Magirus. Vyrába nákladné automobily všetkých kategórií, mestské a medzimestské autobusy, terénne vozidlá, motory a ich dielce. Využíva pokrokové technológie vyvíjané vo výskumných centrách v Bolzane, Brescii a Ulme. Okrem európskych krajín pôsobí v Číne, Rusku, Argentíne, Austrálii, Brazílii a Južnej Afrike.

ixia

ixia [gr.], Ixia — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď kosatcovité. Trváce byliny pochádzajúce z Juž. Afriky. Majú dlhé úzke mečovité listy a rôznofarebné kvety zoskupené v strapcovitých súkvetiach, plod tobolka. Patrí sem okolo 50 druhov, ktoré sa pestujú aj ako okrasné cibuľoviny.

Ixiolirion

Ixiolirion [gr.] — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď Ixiolirionaceae (v staršej odbornej literatúre zaradené v čeľadi amarylkovité). Trváce byliny s podzemnými hľuzami v obaloch pochádzajúce zo str. a juhozáp. Ázie. Patrí sem napr. do 40 cm vysoký druh Ixiolirion tataricum (synonymum Ixiolirion montanum) s dlhými úzkymi listami na dolnej časti stonky a s fialovomodrými, v dolnej časti do krátkej rúrky zrastenými kvetmi, ktorý sa ako okrasný pestuje vo viacerých kultivaroch; nazýva sa napr. aj sibírska, altajská či tatárska ľalia.

ixora

ixora [gr.], Ixora — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď marenovité. Vždyzelené tropické kry alebo stromy pochádzajúce z Ázie (najmä z Indie) a z Ameriky. Patrí sem okolo 500 druhov, ktoré majú jednoduché lesklé oválne listy s krátkou špičkou a drobné rôznofarebné kvety zoskupené do hustých polguľovitých vrcholíkových súkvetí, ktoré v trópoch kvitnú počas celého roka, plod bobuľa. Využívajú sa v tradičnej hinduistickej medicíne a pri buddhistických obradoch, môžu sa pestovať ako bonsaje alebo vysádzať do živých plotov; existuje množstvo krížencov.

Ixtab

Ixtab [ištab] — v mayskom náboženstve bohyňa samovraždy (Ixtab = tá z povrazu) zobrazovaná ako obesená žena so známkami rozkladu. Samovražda ako dokonalé vyjadrenie pohŕdania pozemským životom sa u Mayov chápala ako výraz mystického splynutia s božstvom. Podľa niektorých interpretácii však možno túto teóriu chápať len v mýtickej rovine a skôr sa hľadá podobnosť Ixtab s bohyňou mesiaca Ixchel.

Izák I. Komnénos

Izák I. Komnénos, okolo 1007 – 1060 alebo 1061 Konštantínopol — byzantský cisár (1. 9. 1057 – 1059). Pôvodne predstaviteľ maloázijskej pozemkovej aristokracie, s podporou vojska zvrhol z trónu cisára Michala VI. Stratiótika. Počas svojej krátkej vlády sa usiloval presadzovať záujmy vojenských kruhov na úkor civilnej konštantínopolskej byrokracie a senátu. Po začiatočnej podpore sa nakoniec dostal do sporu aj s patriarchom Michalom Kerullariom, ktorého nakoniec zosadil a nahradil lojálnejším kandidátom. V zahraničnej politike čelil hrozbám seldžuckých Turkov, Uhorska a Pečenehov. V novembri 1059 vážne ochorel a tesne pred smrťou abdikoval v prospech cisára Konštantína X. Duka.

Iziaslav II. Mstislavič

Iziaslav II. Mstislavič, okolo 1097 – 13. 11. 1154 — vladimírsko-volynské knieža (od 1134), perejaslavské knieža (od 1143) a kyjevské veľkoknieža (od 1146), syn novgorodského kniežaťa Mstislava Vladimiroviča Chrabrého. R. 1146 podnietil v Kyjeve povstanie proti kniežaťu Igorovi II. Oľgovičovi (†1147), ktorého zosadil a vyhlásil sa za veľkoknieža. O moc a kyjevský prestol musel počas celej vlády bojovať s rostovsko-suzdaľským kniežaťom Jurajom I. Vladimirovičom Dolgorukým. R. 1147 pretrhol cirkevné zväzky s Konštantínopolom vymenovaním samostatného kyjevského metropolitu.

Izmaeliti

Izmaeliti, aj Išmaeliti, Jišmaeliti — podľa Biblie potomkovia Izmaela a jeho 12 synov, z ktorých sa podľa Božieho prísľubu stal veľký národ nazývaný Arabi (aj Aribi, Arabu, Arbaia ap.). Izmaeliti žili kočovným spôsobom života v púšťovej oblasti na hraniciach Palestíny. Boli známi prudkou povahou a bojachtivosťou. Chovali ťavy, ale zaoberali sa aj obchodovaním. Zmienky o nich v Biblii sa končia v polovici 10. stor. pred n. l., t. j. v období vlády kráľa Dávida, neskôr boli asimilovaní inými národmi. V islamskej tradícii sú známi ako Banú Ismaíl (t. j. Synovia Izmaela). Vo všeobecnosti sú niekedy stotožňovaní s arabským národom.

izocitrát

izocitrát [gr. + lat.] — soľ kyseliny izocitrónovej (kyseliny 1-hydroxypropán-1,2,3-trikarboxylovej) izomérnej s kyselinou citrónovou. Izocitrát (sodný alebo draselný) odvodený od kyseliny ʟ-izocitrónovej je dôležitý metabolický medziprodukt v citrátovom cykle. Kyselina izocitrónová sa vyskytuje vo väčších množstvách v rastlinách a v ovocí.

izodynama

izodynama [gr.] — izočiara na geomagnetckých mapách spájajúca body s rovnakou hodnotou veličiny opisujúcej geomagnetické pole (najčastejšie magnetické indukcie alebo jej zložky). Používajú sa izodynamy horizontálnych zložiek X, Y, izodynamy vertikálnej zložky Z alebo izodynamy absolútnej hodnoty T magnetickej indukcie v jednotkách nT (nanotesla).

izoglosa

izoglosa [gr.] — čiara (línia) ohraničujúca na jazykovej mape územie, na ktorom sa vyskytuje rovnaký jazykový (fonetický, morfologický, lexikálny alebo sémantický) jav, a oddeľujúca toto územie od oblasti s odlišným jazykovým javom. Izoglosy sa podľa druhu jazykového javu, ktorý na mape ohraničujú, rozdeľujú na izofóny (s rovnakým hláskovým javom alebo s rovnakou výslovnosťou hlásky), izomorfy (s rovnakým morfologickým alebo slovotvorným prvkom slova), izolexy (s rovnakým lexikálnym prvkom alebo s rovnakým slovom) a izosémy (s rovnakým významom slova).

izográda

izográda [gr. + lat.] — čiara na špeciálnej geologickej (izográdovej alebo izofaciálnej) mape spájajúca miesta výskytu niektorých charakteristických minerálov, ktoré reprezentujú intenzitu metamorfnej rekryštalizácie v zhodných tlakovo-teplotných podmienkach (→ indexový minerál). Konkrétna izográda sa definuje podľa typomorfného minerálu, ktorý sa v danom horninovom prostredí objavuje prvýkrát, napr. biotitová alebo granátová izográda v progresívne metamorfovaných, pôvodne pelitických sedimentoch.

izohypsa

izohypsa [gr.] —

1. kartogr. čiara spájajúca na mape miesta s rovnakou nadmorskou výškou; → vrstevnica;

2. meteorol. a) absolútna izohypsa — čiara spájajúca miesta s rovnakou výškou štandardnej izobarickej hladiny nad hladinou mora vyjadrenou v geopotenciálnych metroch; b) relatívna izohypsa — čiara spájajúca miesta s rovnakou vertikálnou vzdialenosťou dvoch izobarických hladín (t. j. miesta s rovnakou hrúbkou vrstvy vzduchu medzi dvoma izobarickými hladinami vyjadrenou v geopotenciálnych metroch).

izochemická metamorfóza

izochemická metamorfózageol. typ (druh) metamorfózy (premeny) pôvodnej horniny (protolitu), pri ktorom sa neprináša materiál zvonka, t. j. metamorfit má v podstate rovnaké chemické zloženie ako pôvodná hornina. Izochemická metamorfóza prebieha v uzatvorenom systéme, ktorý neumožňuje vstup minerálnych látok do rekryštalizačných reakcií. Jedinou pohyblivou zložkou v týchto izochemických procesoch je voda, ktorej obsah sa so stúpajúcou intenzitou metamorfnej rekryštalizácie v danej hornine znižuje. Termín zaviedol 1939 fínsky geológ Pentti Eelis Eskola (*1883, †1964).

izokvanta

izokvanta [gr. + lat.] — krivka rovnakého produktu vyjadrujúca rovnaký objem produkcie (výstupu; konštantná veličina), ktorú možno dosiahnuť pri rôznej kombinácii výrobných faktorov (vstupov, napr. množstva práce a kapitálu); grafické znázornenie tzv. produkčnej funkcie (vzťahu medzi použitými výrobnými faktormi a objemom produkcie). Izokvantami sa zisťujú technologická efektívnosť a celkové náklady firmy. Jednotlivé izokvanty sa od seba líšia veľkosťou objemu produkcie, nepretínajú sa, majú klesajúci konvexný priebeh. Znázorňujú sa na mape izokvánt, pričom platí, že čím vyššie izokvanta leží, tým vyšší objem výroby vyjadruje.

izotacha

izotacha [gr.] — čiara spájajúca na mape alebo na grafe miesta s rovnakou hodnotou rýchlosti prúdenia napr. vody v priečnom profile; v meteorológii čiara spájajúca miesta s rovnakou hodnotou rýchlosti vetra. Používa sa na zobrazenie oblastí so silným vetrom (→ dýzové prúdenie) na synoptických mapách alebo na vertikálnych rezoch atmosféry.

izotermický vozeň

izotermický vozeň — vozeň so silno izolovanou skriňou umožňujúcou bez chladiaceho zdroja udržanie predpísanej stálej vnútornej teploty (napr. ak si špecifické vlastnosti tovaru pri doprave vyžadujú ochranu pred veľkými výkyvmi teploty). Ak je izotermický vozeň vybavený zdrojom chladenia, ide o chladiaci vozeň.

Izzó, Ján Krstiteľ

Izzó, Ján Krstiteľ, Joannes Baptista, 29. 8. 1721 Košice – 5. 10. 1793 Viedeň — jezuita pravdepodobne talianskeho pôvodu. Pôsobil ako prof. na rehoľných školách, od 1754 na viedenskom Terezianeu, 1780 riaditeľ šľachtického konviktu v Budíne. Autor učebníc z oblasti civilného a vojenského staviteľstva (Elementa architecturae civilis in usum nobilium collegii regii Theresiani, 1764; Elementa architecturae militarisconscripta, 1765), pyrotechniky a balistiky (Tractatus de pyrotechnicae et ballisticae, 1764), geografie (Elementa geographiae, 1769) a i.

Izumi, Kjóka

Izumi, Kjóka, vl. m. Kjótaró Izumi, 4. 11. 1873 Kanazawa – 7. 9. 1939 Tokio — japonský prozaik a dramatik. V detstve sa venoval čítaniu zábavnej literatúry z obdobia Tokugawa (Edo), čo neskôr ovplyvnilo jeho tvorbu. Prvé prózy písal pod vedením svojho učiteľa, spisovateľa Ozakiho Kójóa. Jeho prvý román Kanmuri Jozaemon (1893) nebol príliš úspešný. Autor tzv. ideových próz (kannen šósecu), napr. Nočný strážnik (Jakó džunsa, 1895), a diel v štýle gotických románov, napr. Mních z hory Kója (Kója hidžiri, 1900; čes. 2007). Po 1912 písal divadelné hry, napr. Démonský rybník (Jašagaike, 1913), z ktorých niektoré boli i sfilmované.

izospóra

izospóra [gr.], Isospora — rod jednobunkových výtrusovcov z triedy kokcídie parazitujúci v tráviacej sústave vtákov a cicavcov vrátane človeka. Izospóry patria k črevným kokcídiám, vyvolávajú hnačkové ochorenie izosporózu (→ kokcidióza). U človeka sa vyskytujú napr. druhy Isospora hominis, Isospora natalensis a klinicky najvýznamnejší druh Isospora belli (vytvára oválne bezfarebné oocysty veľkosti 25 – 33 x 12 – 16 μm, ktoré dozrievajú 2 – 3 dni, v každej oocyste sú dve sporocysty a v každej sporocyste štyri merozoity), pri živočíchoch napr. druhy Isospora bigemina, Isospora rivolta a Isospora felis, ktoré vyvolávajú ochorenia psov a mačiek, najznámejší je druh Isospora suis vyvolávajúci izosporózu prasiat, ktorá sa prejavuje neonatálnym zápalom tenkého čreva a deštrukciou klkov epitelu tenkého čreva.

izostázia zemskej kôry

izostázia zemskej kôrygeofyz., geol. hypotéza, ktorá vysvetľuje vertikálnu tlakovú rovnováhu (takzvanú gravitačnú litostatickú záťaž) vo vrchných častiach Zeme (v litosfére). Vychádza z predpokladu, že zemská kôra kontinentov je hrubšia a zároveň ľahšia než kôra oceánov a ľahšie bloky kôry majú tendenciu stúpať. Klasickú hypotézu izostázie zemskej kôry sformulovali v 19. stor. G. B. Airy (→ Airyho hypotéza izostázie) a John Henry Pratt (*1809, †1871; → Prattova hypotéza izostázie), neskôr ju zdokonalili a matematicky zdôvodnili fínsky geodet Veikko Aleksanteri Heiskanen (*1895, †1971) a holandský geodet a geofyzik Felix Andries Vening Meinesz (*1887, †1966). Podľa výkladu izostázie zemskej kôry sa v súlade s Archimedovým zákonom záťaž topografických vyvýšenín (vysokých horských pásem) v regionálnom rozsahu vyrovnáva ich hlbším ponorením do ťažších (hustejších) vrstiev litosféry (podobne ako pri vznášaní sa drevených hranolov na hladine vody, pri ktorom hrubší hranol je ponorený hlbšie než tenší). Znamená to, že zemská kôra je v určitej hĺbke pod povrchom Zeme v stave hydrostatickej rovnováhy. Hladinová plocha (najbližšia k povrchu Zeme), na ktorej sa táto rovnováha dosiahne, sa nazýva hladina izostatickej kompenzácie, nachádza sa v hĺbke asi 30 – 40 km. Správnosť hypotézy izostázie zemskej kôry bola potvrdená gravimetrickými a seizmickými meraniami napr. v oblasti okolo Álp, Himalájí a Ánd. Pod odľahčenými tenšími časťami zemskej kôry (napr. pod dnom oceánov) sa hustejšie vrstvy litosféry vydúvajú smerom k povrchu Zeme, kým pod hrubšími časťami zemskej kôry sa ponárajú smerom dovnútra Zeme. Takýto jav nastal napr. po roztopení kontinentálneho ľadovca a odľahčení Škandinávie pred 50 000 až 7 000 rokmi, keď došlo k izostatickému stúpaniu tejto časti Európy (→ glaciizostatické pohyby).

Izra

Izra — zosunom zahradené jazero v Slanských vrchoch na juhových. úpätí Veľkého Miliča, 434 m n. m.; plocha 3,7 ha, dĺžka 250 m, maximálna šírka 212 m, hĺbka do 8 m (pôvodná výška hladiny a plocha jazera boli pozmenené hrádzou). Vzhľadom na možnosť kúpania sa a člnkovania i na krajinársky príťažlivé okolie s viacerými chránenými územiami (NPR Veľký Milič, NPR Malý Milič, PR Marocká hoľa – vyhlásená 1950, výmera 63,8 ha; zriadená na ochranu pralesovitých bukových porastov) sa Izra stala vyhľadávaným rekreačným zázemím pre obyvateľov Košíc.

Izraelčania

Izraelčania — súhrnné označenie obyvateľstva Štátu Izrael (8 mil., 2016). Okolo 75 % tvoria Židia, menšiny Arabi (21 %; sever krajiny, najmä okres Ha-Cafon), Arméni, Asýrčania, Aramejci, Čerkesi a Turci (mestá). Po založení národného štátu nastal veľký prílev Židov do Izraela. Prichádzali predovšetkým zo záp. a str. Európy, sev. Afriky, z Ruska a i. častí bývalého ZSSR i z USA. V súčasnosti sa už tri štvrtiny Židov narodili v Izraeli (takzvaní Sabrovia, hebrejsky Cabarim), približne pätina v Európe a v USA, zhruba šestina v Ázii a v Afrike. Náboženstvo: prevažne židia (okolo 75 %; dve hlavné náboženské skupiny: Židia zo str. a z vých. Európy sú vyznávači aškenázskeho obradu a Židia z oblasti Stredozemného mora a zo Str. východu vyznávači sefardského a orientálneho obradu), v menšej miere moslimovia (18 %; islam vyznáva vyše dvoch tretín obyvateľstva arabského pôvodu, pričom takmer všetci sa hlásia k sunnitskému smeru), kresťania (2 %; k najväčším kresťanským spoločenstvám patria Grécka pravoslávna a gréckokatolícka cirkev, v menšom počte je zastúpená rímskokatolícka a Arménska pravoslávna cirkev), drúzovia (2 %; od 1957 tvoria osobitné spoločenstvo arabsky hovoriaceho obyvateľstva) a ostatní (4 %; bahaisti, buddhisti, hinduisti a i.). Úradnými jazykmi sú hebrejčina, ktorú používa veľká väčšina židovského obyvateľstva, a arabčina, ktorou hovoria tamojší Arabi (ovládajú však aj hebrejčinu). Ďalšími jazykmi sú ruština, ktorú používajú nedávni prisťahovalci z bývalého ZSSR (vyše pol mil.), španielčina, amharčina, nemčina, jidiš, rumunčina, poľština a i., angličtina sa vyučuje ako hlavný cudzí jazyk v školách. Deväť desatín Izraelčanov žije v mestách, najväčšia hustota obyvateľstva je na pobrežnej rovine priliehajúcej k Stredozemnému moru.

Izraelská filharmónia

Izraelská filharmónia, angl. Israel Philharmonic Orchestra, hebr. Ha-tizmoret ha-filharmonit ha-isreelit — symfonický orchester so sídlom v Tel Avive-Jaffe. Jeho základom bol Palestínsky orchester (Palestine Orchestra), ktorý 1936 založil a financoval B. Huberman. Inauguračný koncert orchestra zloženého z renomovaných hudobníkov židovského pôvodu, pôsobiacich dovtedy v Nemecku a strednej Európe, sa uskutočnil 1936 pod taktovkou A. Toscaniniho. R. 1946 dostal názov Filharmonický orchester Palestíny, od 1948 súčasný názov. Vyše polovicu jeho hudobníkov tvoria inštrumentalisti vychovaní v Izraeli. Po rozpade bývalého ZSSR ho posilnila nová generácia emigrantov z bývalých sovietskych republík. Výchova nových hudobníkov sa uskutočňuje v rámci Junior Philharmonic Orchestra (aj The Young Philharmonic Orchestra, hebr. Jechidat ha-neganim ha-ceirim). Na rozvoji Izraelskej filharmónie sa podieľali významní dirigenti, napr. 1936 – 38 W. Steinberg, 1947 – 49 L. Bernstein, 1950 – 51 D. Dixon, 1958 – 60 J. Martinon a 1968 – 77 Z. Mehta, ktorý sa 1977 stal jej prvým stálym dirigentom a od 1981 (doživotne) aj hudobným riaditeľom. Istý čas ju dirigoval aj I. Stravinskij. Izraelská filharmónia hosťuje v USA, Kanade i v Európe.

izraelské divadlo

izraelské divadlo — divadelné umenie v Štáte Izrael od jeho oficiálneho vzniku 1948. Pojem izraelské divadlo bol pôvodne vnímaný rôznymi spôsobmi, nesprávne zahŕňal aj židovské divadlo ako celok. R. 1904 – 14 pôsobila v Izraeli divadelná skupina Milovníci hebrejského javiska (Chovevej habima haivrit). R. 1909 vznikol profesionálny izraelský divadelný súbor Habima (od 1932 sídli v Tel Avive, dnes Tel Aviv-Jaffa) ako jedno z prvých hebrejských divadiel, od 1948 považované za židovské národné divadlo. R. 1925 založil Moše ha-Levy (*1895, †1974) robotnícke divadlo Ohel, v ktorom sa uvádzali hry so sociálnou a biblickou tematikou. Do 40. rokov 20. stor. sa divadlá vo zvýšenej miere venovali politickým a intelektuálnym otázkam. R. 1945 vzniklo divadlo Cameri (hebr. Kameri), v ktorom bola v máji 1948 (dva týždne po vyhlásení Štátu Izrael) uvedená historicky pamätná inscenácia hry Mošeho Šamira (*1921, †2004) Chodil po poliach (hebr. Hu halach ba-sadot). Táto retrospektívna koláž spomienok na člena kibucu Uriho a jeho lásku k dievčine Mike, ktorá prežila holokaust, je prvou inscenáciou v hebrejskom jazyku bez ruského akcentu (akcentu exilových Židov).

V 50. rokoch 20. stor. mnohé z hier odrážali dezilúziu súčasníkov z reality v porovnaní s predstavami spred založenia štátu. Hra Krutosti Aliho kráľa (hebr. Achzar mi-kol ha-melech, 1953) od Nissima Aloniho (*1926, †1998) zachytáva prostredníctvom biblického podobenstva rozdelenie izraelskej spoločnosti na tábory, satirické hry E. Kišona vystihujú štátnu byrokraciu, hry Aharona Meggeda (aj Meged, *1920, †2016) kontroverzie v kibucoch ap. Niektorí divadelníci už v tom období siahli po európskej avantgarde a inscenovali hry S. Becketta, E. Ionesca i B. Brechta. Od vzniku Štátu Izrael divadlo nastoľovalo otázky identity, politiky i kultúrnych tradícií. Stálu tému holokaustu uplatnili vo svojich hrách Lea Goldbergová (Goldberg; *1911, †1970), Ben-Cion Tomer (*1928, †1998), A. Megged, Motti Lerner (*1949) a i. K najplodnejším autorom patril Chanoch Levin (*1943, †1999) s vyše 60 hrami namierenými proti všetkým nešvárom súdobej spoločnosti v rozličných umeleckých smeroch a štýloch, napr. Jakub a dôstojník (hebr. Jaakovi ve-leidental, 1974), Jóbovo utrpenie (Jesurei Ijov, 1981), Dieťa sníva (Hajeled cholem, 1991). V 70. rokoch 20. stor. vynikli Jaakov Šabtai (*1934, †1981) a Hillel Mittelpunkt (*1949). V 80. rokoch sa autor a režisér Jehošua Sobol (*1939) pôsobiaci v Mestskom divadle v Haife zameriaval na hľadanie izraelsko-židovsko-hebrejskej identity, na kontroverzie medzi sionizmom a židovstvom ap. Významný je i každoročne organizovaný divadelný festival v meste Akko s politicky neprijateľnými produkciami. Hra Mikve (2004) od súčasnej autorky Hadar Galronovej (Galron, *1970) o situácii žien v ortodoxnom prostredí udržiavajúcom stáročné tradície sa s úspechom hrala aj na Slovensku (Divadlo Aréna, 2009).

izraelský film

izraelský film — prví priekopníci filmového umenia sa v Izraeli objavili krátko po jeho vzniku (1948), napr. dramatik a filmár slovenského pôvodu L. Lahola, za najvýznamnejší film tohto obdobia možno považovať Kóta 24 neodpovedá (Hill 24 Doesn’t Answer, 1954) režiséra Thorolda Dickinsona (*1903, †1984). Systematickejšia tvorba sa začala až v 60. rokoch 20. stor., keď Menachem Golan (*1929, †2014) a jeho bratranec Joram Globus (*1941) začali nakrúcať muzikály, špionážne filmy, melodrámy a etnické romantické komédie známe ako burekas. V 70. rokoch 20. stor. pribudol tzv. mladý film orientovaný na psychologické problémy strednej triedy. Filmy Mošeho Mizrachiho (*1931, †2018) a nostalgická tínedžerská komédia Boaza Davidsona (*1943) Citrónová zmrzlina (Eskimo Limon, 1978) boli úspešné aj v zahraničí. Vznikali medzinárodné koprodukcie s európskymi krajinami, izraelskí režiséri nakrúcali v angličtine s americkými hercami. V 90. rokoch 20. stor. začala domáca filmová produkcia klesať v prospech väčšinového podielu amerických filmov na trhu. V tomto období sa zo zahraničia vrátil najvýznamnejší izraelský filmár, dokumentarista Amos Gitai (*1950), ktorý v Izraeli nakrútil niekoľko hraných filmov, napr. Devarim (1995), Kadoš (1999) a Kipur (2000). Izraelský film sa postupne začal tematicky oslobodzovať od spätosti s politickou situáciou a komplikovanými izraelsko-arabskými vzťahmi a zameriavať na individuálne ľudské a spoločenské problémy. Izraelskú realitu a spoločnosť demýtizuje film Život podľa Agfy (Ha-Chayim Al-Pi Agfa, 1992) režiséra, herca a novinára Asafa Dajana (*1945, †2014). Izraelské filmy boli viackrát nominované na Oscara v kategórii najlepší cudzojazyčný film, napr. 2007 film Beaufort režiséra Josefa Cedara (*1968). Jazykom väčšiny izraelských filmov je hebrejčina, nakrúcajú sa však aj filmy v angličtine, v niektorých ďalších európskych jazykoch i v arabčine. K ďalším významným tvorcom izraelského filmu patria napr. Eitan Fox (*1964), E. Kišon, Avi Mograbi (*1956), David Perlov (*1930, †2003) a Rafael Nadjari (*1971).

Iztaccíhuatl

Iztaccíhuatl [istaksíuatl], Ixtaccíhuatl, Izta — sopka v strednom Mexiku asi 70 km juhovýchodne od hlavného mesta Mexiko, 5 230 m n. m. (3. najvyšší vrch krajiny). Má štyri vrcholy, najvyšší El Pecho. Najvyššie časti celoročne pokryté snehom a ľadom. Od 1868 nie je činná. Prvý zdokumentovaný výstup 1889.

Izumi

Izumi — mesto v Japonsku v juž. časti ostrova Honšu v prefektúre Osaka; 185-tis. obyvateľov (2018). Priemysel textilný (najmä bavlnársky), sklársky, elektrotechnický. Vysokorýchlostné železničné spojenie s Osakou, cestný uzol.

Izumi Šikibu

Izumi Šikibu, asi 978 – po 1036 — japonská poetka obdobia Heian (794 – 1185), súčasníčka poetky Murasaki Šikibu, matka poetky Košikibu no Naiši (*997, †asi 1025). Ako 20-ročná sa vydala za izumského guvernéra, po čase však od neho odišla na cisársky dvor do hlavného mesta Heian (Heian-kjó, dnes Kjóto). Jej život dvornej dámy sprevádzali ľúbostné aféry, bola milenkou cisárskych princov Tametaku (*977, †1002) a Acumičiho (*981, †1007). Po ich smrti sa druhýkrát vydala a odišla z dvora. Z vášnivej lásky k princovi Acumičimu sa vyznala vo svojom poetickom denníku (nikki) Denník Izumi Šikibu (Izumi Šikibu nikki, po 1007), v ktorom významnú úlohu majú básne waka, okolo ktorých je vystavaný celý denník ako spomienka na zosnulého princa. Pre text písaný v tretej osobe býva niekedy toto dielo považované za žáner monogatari (rozprávanie). Denník patrí k najúprimnejším spovediam klasickej japonskej literatúry a bol preložený do viacerých jazykov. Autorka dvoch básnických zbierok (Izumi Šikibu šú a Zoku Izumi Šikibu šú) obsahujúcich vyše 500 päťverší tanka. Viaceré básne boli zaradené do cisárskej antológie japonskej poézie Gošúišú (1086) aj do antológie Šinkokinšú. V českom preklade vyšli výbery z jej poézie Závoje mlhy – deník a verše dvorní dámy (2002) a Čtvero ročních dob (2004).

Izumo

Izumo — mesto v Japonsku v juhozáp. časti ostrova Honšu v prefektúre Šimani; 172-tis. obyvateľov (2018). Priemysel textilný (hodvábnický), potravinársky, elektrotechnický (výroba káblov, elektrospotrebičov). Cestný a železničný uzol, letisko.

Vzniklo 1941 spojením viacerých obcí. Nachádza sa tam jedna z najstarších a najvýznamnejších japonských šintoistických svätýň Izumo taiša (Veľká izumská svätyňa). Zmienky o nej sa nachádzajú už v najstarších japonských kronikách Kodžiki a Nihongi (Nihon šoki) z 8. stor., kde je jej neistý pôvod zahalený legendami. Je zasvätená miestnemu ochrannému božstvu Ókuninuši (Ókuninuši no mikoto) považovanému aj za tvorcu sveta, ktorému sú pripisované hrdinské činy, miernosť povahy a ušľachtilosť. Budovy svätyne sú postavené v štýle taiša zukuri, ktorý je považovaný za najstarší japonský sakrálny architektonický štýl. Naposledy bola prestavaná 1744. R. 1952 bola vyhlásená za japonský národný poklad.

Izu-Šičitó

Izu-Šičitó, Izu Shichitó — súostrovie vulkanického pôvodu vo Filipínskom mori východne od ostrova Honšu patriace Japonsku, administratívna súčasť prefektúry Tokio; rozloha 287 km2, 27-tis. obyvateľov (2017). Tiahne sa v smere sever – juh v dĺžke okolo 500 km. Skladá sa z 13 väčších (9 trvalo obývaných) a niekoľkých menších ostrovov. Hornatý povrch, maximálna výška 854 m n. m., viacero aktívnych sopiek. Priemerná teplota v januári 8 – 10 °C, v júli okolo 28 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 2 400 – 3 200 mm. Vegetácia je zastúpená vždyzelenými listnatými lesmi mierneho pásma, fauna je bohatá a rôznorodá. Ostrovy sú súčasťou národného parku Fudži-Hakone-Izu (vyhlásený 1936, rozloha 1 223 km2). Pestovanie ryže, zeleniny a kamélie japonskej; chov dobytka; rybolov. Rozvinutý cestovný ruch (vodné športy).

Ižipovce

Ižipovce — obec v okrese Liptovský Mikuláš v Žilinskom kraji v sev. časti Liptovskej kotliny pod Chočskými vrchmi, 600 m n. m.; 88 obyvateľov (2018). Prevažne pahorkatinný reliéf kotliny je zväčša odlesnený, členitejší reliéf pohoria pokrývajú najmä smrekové a borovicové lesy.

Obec písomne doložená 1391 ako Selniche, Isipfalva, 1434 de Isiphaza, 1493 Isypfalwa, 1506 Izipfalwa, 1521 Izyphaza, 1525 Isypowycz, 1584 Izyphaza, 1773 Izsipfalva, Ižipowice, 1786 Izschépfalwa, Ižipowce, 1808 Izsipfalva, Isépfalva, Isipfalva, Isipháza, Ižipowce, 1863 – 73 Izsépfalu, 1877 – 82 Izsépfalva, 1888 – 1913 Izsépfalu, 1920 – 76, od 1992 Ižipovce. R. 1976 – 92 bola súčasťou obce Liptovská Sielnica. Vznikla v chotári obce Liptovská Sielnica na území, ktoré 1286 Ladislav IV. daroval Benediktovi a Štefanovi – synom Kevela. Neskôr patrila Dobákovcom, Čermikovcom a i. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, kováčstvom a stolárstvom.

Ižkovce

Ižkovce, Iske — obec v okrese Michalovce v Košickom kraji vo Východoslovenskej rovine, 102 m n. m.; 100 obyvateľov; 14,0 % slovenskej, 79,1 % maďarskej národnosti (2017). Rovinné územie je čiastočne odlesnené, čiastočne pokryté lužnými lesmi a zamokrenými lúkami.

Obec písomne doložená 1297 ako Iske, 1352, 1358 (de) Iske, 1427 Kysizka, 1449 (de) Iske, 1599 Felsew Iske, Also Iske, Iske, 1773 Iske, 1786 Ischke, 1808 Iszke, Izkowce, 1863 – 1913 Iske, 1920 Iška, 1927 – 38 Ižkovce, Iske, 1938 – 45 Iske, 1945 – 48 Ižkovce, Iske, 1948 Ižkovce. Patrila domácim zemanom, v 16. stor. zemanom z Drahňova, Ozoroviec a Pinkoviec, v 19. stor. tam vlastnila majetky rodina Spiegelovcov. R. 1938 – 44 bola pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: osídlenie z paleolitu, stredného neolitu, mladšieho (bukovohorská a potiská kultúra, skupina Csőszhalom-Oborín, polgárska skupina) a neskorého eneolitu (kultúra Nyírség-Zatín), staršej a strednej bronzovej doby (otomanská kultúra, kultúra Suciu de Sus) a halštatskej doby. Osada a birituálne keltské pohrebisko z laténskej doby (hroby bojovníkov a bohaté ženské hroby), slovanské osídlenie z raného stredoveku (8. stor). Reformovaný tolerančný klasicistický kostol (koniec 18. stor., upravený koncom 19. stor.).

Ižma

Ižma — rieka v Rusku v Komijsku, ľavostranný prítok Pečory; dĺžka 531 km, rozloha povodia 31 000 km2, priemerný ročný prietok 154 km od ústia 203 m3/s. Pramení v juž. časti pohoria Timany. Hlavné prítoky: Uchta (ľavostranný), Ajjuva, Sebys (pravostranné). Zamrznutá od novembra do polovice mája. Splavná od mesta Sosnogorsk.

Ižop

Ižop — mestská časť Veľkého Medera.