Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 179 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

ius

ius [jús; lat.] —

1. v rímskom práve pojem označujúci právo (pôvod pojmu nebol v rímskej dobe teoreticky objasnený). Na začiatku rímskeho štátu bolo ius protikladom násilného porušovania pokojného stavu a zároveň meradlom výkonu moci nad osobami a vecami. Spočiatku sa vzťahovalo iba na rímskych občanov (cives Romani), preto sa nazývalo civilné (občianske) právo (→ ius civile). Charakteristická bola preň vysoká miera formálnosti a ritualizácie, pričom dôraz sa kládol na vyslovenie určitých slov (verba). Ďalší stupeň vývoja sa odzrkadlil v Zákonoch dvanástich tabúľ (asi 450 pred n. l.), ktoré zmenili chápanie ius ako mocenského práva na právo vyjadrujúce právny vzťah potvrdený rozsudkom sudcu (→ iudex). Sudcovia od polovice 5. stor. pred n. l. svojím rozhodovaním vo veci samej tvorili ius, ktoré sa stalo platným pre všetkých občanov ako objektívne právo. R. 367 pred n. l. bol vytvorený úrad mestského prétora (praetor urbanus), prétori ako tzv. súdni magistráti dostali právomoc rozhodovať súdne spory (iurisdictio) medzi rímskymi občanmi. Ich jurisdikcia nepriamo tvorila ius tak, že rozhodovali o začatí alebo nezačatí súdneho sporu, v prípade jeho začatia o jeho právnom obsahu. Prétori tak postupne vytvorili osobitný systém práva (ius praetorium, prétorské právo), pomocou ktorého platné civilné právo podporovali, dopĺňali a opravovali (adiuvare, supplere, corrigere). Po vzniku úradu cudzineckého prétora (praetor peregrinus) 242 pred n. l., ktorý mal právomoc rozhodovať súdne spory medzi rímskymi občanmi a cudzincami, začali prétori postupne vytvárať nové ius nazvané právo medzi národmi (ius gentium), ktoré bolo menej formálne, spočívalo na vzájomnej dôvere konajúcich strán (fides) a namiesto slov uprednostňovalo skutočnú vôľu konajúcich (voluntas). Vytváral sa tak mnohovrstvový systém práva (ius), ktorý okrem prétora rozvíjali najmä právna veda a právnici. V právnickej literatúre 1. – 3. stor. n. l. bolo ius vymedzené ako všeobecný pojem, ku ktorému právnici dospeli na základe vlastnej právnej praxe orientovanej na konkrétne právne prípady a najvýznamnejší z nich dokonca s právom vyjadrovať sa v jednotlivých prípadoch v mene cisára (ius publice respondendi ex auctoritate principis), čím vytvárali ius, pretože ich dobrozdania rešpektovali prétori a sudcovia. Títo autorizovaní právnici sa zaslúžili aj o zavádzanie mravných hodnôt do práva, pretože ius chápali ako umenie dobra (ars boni) a slušnosti (ars aequi) a vnášali doň aj aristotelovskú filozofiu (príkazy práva: čestne žiť, iných nepoškodzovať, každému poskytovať to, čo mu patrí; → honeste vivere, alterum non laedere, suum cuique tribuere). K novému nazeraniu na ius napokon prispeli aj rímski cisári, ktorí konštitúciami označovanými ako „zákony“ (leges) vytvorili popri ius aj novú skupinu právnych noriem so snahou posledných cisárov staré ius (obyčajové právo, zákony, senátne uznesenia) roztriediť a zozbierať. Toto úsilie vyvrcholilo za vlády byzantského cisára Justiniána I. Veľkého (527 – 565) vydaním zákonodarnej zbierky Digesta (→ Digesta Iustiniani);

2. súd, konkrétne prvé štádium civilného súdneho sporu (in iure), ktorého názov má pôvod v povinnosti (zakotvenej v Zákonoch dvanástich tabúľ), podľa ktorej, ak je niekto zavolaný „pred súd“ (vocatio in ius), nech tam ide.

ius ad bellum

ius ad bellum [jús; lat.] — právo na vojnu; koncepcia obsahujúca pravidlá upravujúce spôsoby realizácie subjektívneho práva štátu vypovedať vojnu. V medzinárodnom práve až do 1. svetovej vojny platilo, že každý štát mohol kedykoľvek vyhlásiť vojnu pri vymáhaní svojich nárokov od iného štátu, resp. pri riešení sporov s inými štátmi. Toto subjektívne právo štátu vypovedať vojnu, považované dovtedy za jedno zo základných práv štátu, bolo postupne obmedzované a 1928 bolo Briand-Kelloggovým paktom zakázané. Zásada zákazu použitia sily a hrozby silou je obsiahnutá aj v Charte OSN (článok 2 odsek 4). Z pôvodného subjektívneho práva na vojnu (ius ad bellum) tak po zákaze použitia vojenskej sily zostalo len právo štátu viesť obrannú vojnu, t. j. pri ozbrojenom útoku prirodzené právo na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu (článok 51 Charty OSN).

ius civile

ius civile [jús cí-; lat.] — občianske právo, civilné právo, jedna zo zložiek rímskeho práva, rímske súkromné právo v užšom význame, pôvodne jeho najstaršia a najformálnejšia časť. Podľa princípu personality sa týkalo len rímskych občanov (civitas Romana, → civitas), preto sa nazývalo aj ius civile. Quiritium (Quirites – slávnostné oslovenie rímskych občanov, → Kviriti). Spočiatku sa zameriavalo na právny život jednoduchej poľnohospodárskej, silno patriarchálnej starorímskej spoločnosti, neskôr sa rozšírilo do celej oblasti súkromného práva. Jeho významným prameňom boli Zákony dvanástich tabúľ, ďalšími zdrojmi právne obyčaje a zákony (→ lex), neskôr plebiscit, od principátu uznesenia senátu (→ senatus consultum), rozhodnutia cisára, ako aj stanoviská autorizovaných právnikov (→ jurisprudencia). Z hľadiska rozvoja ius civile bola dôležitá interpretácia (→ interpretatio). Odlišovali sa od neho ius gentium (časť rímskeho práva upravujúca vzťahy s cudzincami a medzi cudzincami) a ius honorarium (úradnícke, prétorské právo – pravidlá zavedené dlhodobou činnosťou súdnych magistrátov, → magistratus). Nedostatky a nepružnosť ius civile boli prekonávané (okrem jeho samotného vývoja) najmä aplikáciou prétorského práva. V starších obdobiach bola pre ius civile charakteristická silná formálnosť až obradovosť. Neskôr doň prenikali, najmä vďaka právnickej interpretácii a cisárskym konštitúciám, myšlienky ochrany dobromyseľnosti (→ bona fides) a hľadania skutočného zmyslu zákona. Ius civile tvorí významnú časť justiniánskej kodifikácie Corpus iuris civilis.

ius cogens

ius cogens [jús kógéns; lat.], kogentné právo — označenie právnych noriem ustanovujúcich variant správania, ktorý je záväzný a subjekty práva ho nemôžu dohodou vylúčiť ani modifikovať. Väčšina právnych noriem má kogentný (t. j. donucovací, prikazovací) charakter. Kogentné právne normy prevládajú v oblasti ústavného, správneho a trestného práva, ako aj v ďalších odvetviach verejného práva. Vo sfére súkromného práva sa kogentné právne normy častejšie vyskytujú napr. medzi ustanoveniami o vecných právach týkajúcich sa nehnuteľností či v rodinnom práve. V medzinárodnom práve sa ako ius cogens označujú imperatívne normy všeobecného medzinárodného práva, teda normy prijaté a uznané medzinárodným spoločenstvom štátov ako celkom za normy, od ktorých nie je dovolené sa odchýliť a ktoré sa môžu zmeniť iba novými normami medzinárodného práva rovnakej povahy. Protikladom ius cogens je ius dispositivum.

ius contrahendi

ius contrahendi [jús kon- -dí; lat.] — právo uzatvárať medzinárodné zmluvy, kontraktuálna spôsobilosť. Typický znak, resp. typická vlastnosť subjektu medzinárodného práva a jeho medzinárodnoprávnej subjektivity. Podľa článku 6 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 1969 má každý štát spôsobilosť uzatvárať medzinárodné zmluvy.

ius ducale

ius ducale [jús -ká-; lat.] — kniežacie právo, ktoré sa uplatňovalo v 9. – 10./11. stor. v raných stredovekých slovanských štátoch. Podľa neho kniežaťu patrila najvyššia moc nad ním spravovaným územím a nad miestnym obyvateľstvom spojená s právom požadovať od neho služby a dávky.

ius est ars boni et aequi

ius est ars boni et aequi [jús -ní ékví; lat.] — právo je umenie dobra a umenie slušnosti (spravodlivosti); definícia pojmu právo od starovekého rímskeho právnika Celsa (2. stor.), ktorá sa zachovala na začiatku 1. knihy justiniánskych Digest (→ Digesta Iustiniani). Podľa Celsa má byť právo slušné, teda mravné, z čoho vyplýva, že sa nemá aplikovať mechanicky, ale zaobchádzanie s ním má zodpovedať tomu, čo je podľa všeobecného nazerania dobré, správne a slušné (mravné). Takéto chápanie práva bolo v Ríme blízke chápaniu spravodlivosti (iustitia). Celsova definícia ovplyvnila právne a teologické myslenie aj v stredoveku (napr. Tomáš Akvinský).

ius gladii

ius gladii [jús; lat.] — právo meča, → hrdelné právo.

ius in bello

ius in bello [jús -ló; lat.] — právo platné počas vojny (vojnové právo v užšom význame). Práva a povinnosti štátov počas ozbrojeného konfliktu; → právo ozbrojeného konfliktu.

ius primae noctis

ius primae noctis [jús prímé nok-; lat.] — právo prvej noci. Historicky nedoložené stredoveké právo nadväzujúce na staršie pohanské rituály, podľa ktorých mal zemepán údajne právo na prvý pohlavný styk so ženou svojho poddaného počas svadobnej noci. Historicky doložená je povinnosť poddanej žiadať pred vydajom zemepána o povolenie na sobáš a povinnosť peňažnej platby zemepánovi. Motív uplatnenia práva prvej noci sa odrazil v západoeurópskych (najmä románskych) ľudových svadobných zvykoch a zmienky o ňom sa vyskytujú aj v literatúre (napr. P.-A. C. de Beaumarchais v hre Figarova svadba, 1784; J. Nižnánsky v historickom románe Právo prvej noci, 1937).

Ius regale montanorum

Ius regale montanorum [jús régá- -tánó-; lat.], Právo banského regálu — kráľovský banský zákonník vypracovaný 1300 – 05 na príkaz kráľa Václava II. (pod názvom Constitutiones iuris metallici Wenceslai regis Boemiae) pre české mesto Kutná Hora (aj kutnohorské banské právo). Súvisel s využívaním nerastného bohatstva, najmä striebra. Autorom Ius regale montanorum bol taliansky právnik Gotius Urbivetanus (Gozzius, aj Gozzo z Orvieta), ktorý pri kodifikácii uplatnil nielen staršie domáce banské právo (najmä jihlavské, spísané v polovici 13. stor.), ale výrazne vychádzal aj z rímskych právnych tradícií. Zákonník pozostával zo štyroch kníh, z ktorých prvá sa zaoberala osobami pracujúcimi v baníctve, druhá banským majetkom, právom strieborných baní, meraním a druhmi baní a štôlní, tretia udeľovaním baní a štvrtá banským súdnym poriadkom. V súvislosti s novými ekonomickými vzťahmi, ktoré sa vytvárali pri banskom podnikaní, Ius regale montanorum zaviedol niektoré dovtedy neznáme sociálne istoty (napr. 6-hodinový pevný pracovný čas, pravidelná výplata mzdy ap.). Ius regale montanorum ovplyvnil vývoj banského práva v celej strednej Európe. Pôvodne bol napísaný po latinsky, preložený bol do češtiny, v 15. stor. do nemčiny a v 16. stor. do španielčiny.

ius reservatum

ius reservatum [jús -zervá-; lat.], množné číslo iura reservata — vyhradené právo. Vo vrcholnom stredoveku vo Svätej rímskej ríši nemeckého národa práva vyhradené výlučne cisárovi, príp. vykonávané v súčinnosti s ríšskym snemom alebo s kurfirstmi. Zahŕňali výhradné (udeľovanie titulov a erbov, povyšovanie do šľachtického stavu, zakladanie univerzít, priznávanie plnoletosti, legitimovanie nemanželských detí, vymenúvanie notárov ap.) a spoločné práva (mincové a mýtne právo, dispozičné právo s lénami a i.).

Iustinus, Marcus Iunianus

Iustinus [jus-], Marcus Iunianus, genitív Marca Iuniana Iustina, 3. stor. n. l. — rímsky spisovateľ. O jeho živote sa nezachovali žiadne údaje. Spracoval a zostručnil dielo rímskeho historika Pompeia Troga Historiae Philippicae (o dejinách ríš starovekého východu až do ich dobytia Rímom) a vydal ho pod názvom Stručné Filippské dejiny (Epitome historiarum Philippicarum; slov. Výťah z Filippských dejín Pompeia Troga I, II, 2016).

iustitia est constans et perpetua voluntas ius suum cuique tribuendi

iustitia est constans et perpetua voluntas ius suum cuique tribuendi [jústicija kónstáns -tás jús kvikve -dí; lat.] — spravodlivosť je nemenná a ustavičná vôľa poskytovať každému jeho vlastné právo; definícia pojmu spravodlivosť (iustitia) starovekého rímskeho právnika Ulpiana. Vyjadril v nej rímsku koncepciu spravodlivosti, ktorá úzko súvisí s pojmom právo (→ ius). Za najspanilejšiu cnosť považoval spravodlivosť aj rímsky mysliteľ Cicero (O prirodzenosti bohov, De natura deorum), pričom prvým príkazom spravodlivosti je, aby nikto nikomu neškodil, aby spoločný majetok užíval ako spoločný a súkromný ako súkromný, ďalšími príkazmi sú statočnosť, nebojácnosť, poctivosť, priamosť a pravdymilovnosť mužov, pretože to sú vlastnosti vyplývajúce zo samej podstaty spravodlivosti (O povinnostiach, De officiis).

ius utendi

ius utendi [jús ú- -dí; lat.] — právo užívať vec; v užšom význame právo užívať vec bez poškodenia jej podstaty.

ius utendi et fruendi

ius utendi et fruendi [jús ú- -dí -dí; lat.] — právo užívať vec a poberať (nadobúdať) jej plody; súčasť triády oprávnení vyplývajúcich z vlastníckeho práva.

Iuvante Triuno

Iuvante Triuno [ju- trijunó; lat.], skratka I. T. — za pomoci Sv. Trojice, s pomocou trojjediného Boha.

iva

iva, Iva — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď astrovité. Jednoročné alebo trváce byliny alebo polokry pochádzajúce zo Sev. a Str. Ameriky. Patrí sem okolo 20 druhov, napr. jednoročná bylina iva voškovníkovitá (Iva xanthiifolia) s priamou do 3,5 m vysokou byľou, so sivozelenými stopkatými protistojnými širokovajcovitými až srdcovitými listami a s kvetmi usporiadanými v malých úboroch, plod nažka, ktorá sa introdukovala do mnohých oblastí sveta vrátane str. a vých. Európy; rastlinný (najmä peľový) alergén spôsobujúci zdravotné problémy.

IVA

IVA, látka IVA, GV, 2-dimetylaminoetyl(dimetylamido)fluórfosfát — voj. nervovoparalytická toxická chemická látka. Bezfarebná rôsolovitá kvapalina bez výrazného zápachu obmedzene rozpustná vo vode s vysokou chemickou stálosťou; teplota varu v rozmedzí 207 až 240 °C. Vzhľadom na svoju prchavosť (je vyššia než prchavosť látky VX a nižšia než prchavosť sarínu) má v poľných podmienkach dostatočnú bojovú koncentráciu. Do zasiahnutého organizmu vniká všetkými cestami, klinické príznaky otravy sa prejavujú až tesne pred smrťou.

Ivachnová

Ivachnová — obec v okrese Ružomberok v Žilinskom kraji v západnej časti Liptovskej kotliny, 500 m n. m.; 604 obyvateľov (2017). Prevažne pahorkatinné odlesnené územie, na okrajoch smrekové lesy. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Východiskové miesto k viacerým turistickým lokalitám územia (Veľký Choč, termálne kúpalisko Bešeňová, Liptovská Mara a i.). V katastri obce sa nachádza územie s mimoriadnou druhovou rozmanitosťou vtákov a cicavcov – prírodná rezervácia Ivachnovský luh (vyhlásená 1982, rozloha 10 ha), v ktorej sa chráni potenciálne ohrozený reliktný luh, najsevernejšie položený luh na území Slovenska.

Písomne doložená 1391 ako Ivankhaza, 1394 Iwankahaza, 1406 Iwachonfalua, 1469 Iwachnowavies, 1535 Iwaknova, 1544 Iwachnova, 1570 Iwankafalwa alias Iwachnowawes, 1600 Iwachuo, 1773 Ivanova, 1786 Iwanowa, 1808 Ivachnófalva, Iwachnowá, 1863 Ivachnova, 1873 – 77 Ivahnova, 1882 Ivahnófalva, 1888 – 1913 Ivachnófalu, 1920 – 76, 1990 Ivachnová. Prvá správa o ešte neexistujúcej obci je z 1298, keď bol z chotára Liptovskej Teplej pri Váhu vyčlenený majetok pre zemana Ivanka, Slávkovho syna. R. 1300 kráľ Ondrej III. potvrdil držbu majetku Ivankovmu synovi Jakubovi. Koncom 14. stor. sa Ivachnová stala majetkom panstva Liptov. R. 1544 ju Ferdinand I. daroval zemanom Rádyovcom. V polovici 19. stor. s ňou splynula obec Lazy (doložená 1263 ako Lazy), ktorá patrila Gilániovcom. R. 1924 – 55 k nej patrila obec Liptovský Michal. R. 1976 – 89 bola Ivachnová pričlenená k obci Liptovská Teplá.

Ivalo, Santeri

Ivalo, Santeri, vlastné meno Herman Alexander Ingman, 9. 6. 1866 Sodankylä, provincia Laponsko, Fínsko – 25. 1. 1937 Helsinki — fínsky spisovateľ, publicista a politik. Patril ku generácii spisovateľov, ktorá v 90. rokoch 19. stor. presadzovala v literatúre realizmus. R. 1899 – 1904 hlavný redaktor časopisu Päivälehti (orgánu literárnej spoločnosti Mladé Fínsko, Nuori Suomi), 1904 – 37 redaktor novín Helsingin Sanomat. Literárnu činnosť spájal s politickým účinkovaním, vo svojich dielach sa prejavil ako rozprávač so zmyslom pre humor. Autor novely Sirota svojho času (Aikansa lapsipuoli, 1895), románov, v ktorých vychádzal z dôkladného štúdia historických prameňov, napr. Juho Vesainen (1894), Anna Flemingová (Anna Fleming, 1898) a Biskup Thomas (Tuomas Piispa, 1901), historickej drámy Darovaná krajina (Lahjoitusmailla, 1900) a románu Zápas o pustatinu (Erämaan taistelu, 1909), v ktorom zobrazil rozpory patriarchálnej spoločnosti a modernej civilizácie.

Ivan, Tomáš

Ivan, Tomáš, 10. 3. 1935 Nižná Myšľa, okres Košice-okolie – 11. 9. 2014 Bratislava — slovenský tanečník. Žiak R. Macharovského. Od 1951 člen, 1953 – 60 sólista baletu Štátneho divadla Košice (ŠDK), 1960 – 67 Baletu SND v Bratislave, 1967 – 72 baletu Národného divadla v Mannheime; od 1972 v dôchodku. V ŠDK stvárnil Václava (Bachčisarajská fontána), Jana (Hlúpy Jano), Maa-Li-Čena (Červený mak), Romea (Romeo a Júlia), Jožka (Šatôčka), Radúza (Radúz a Mahuliena), Geňu (Karpatská rapsódia), Lukáša (Trojrohý klobúk), Otroka (Šeherezáda) a Rytiera Jána (Rytierska balada), v SND Lannyho Swartza (Púť v búrke), Dafnisa (Dafnis a Chloe), Truffaldina (Sluha dvoch pánov), Básnika (Straussiáda), Paganiniho (Paganini), Paola (Francesca da Rimini), Harlekýna (Karneval), Pana (Valpurgina noc), Ferháda (Legenda o láske), Princa Siegfrieda (Labutie jazero), Bojovníka Lolliho (Skýtska suita), Carmela (Čarodejná láska) a i.

Ivan V. Alexejevič

Ivan V. Alexejevič, 6. 9. 1666 Moskva – 8. 2. 1696 tamže — ruský cár (od 1682) z dynastie Romanovovcov, syn Alexeja Michajloviča, st. brat Petra I. Veľkého. Na trón bol dosadený počas tzv. povstania strelcov (cárska telesná stráž) a potvrdený Zemským snemom ako prvý cár, kým jeho mladší brat Peter ako druhý cár. Bol slabomyseľný, ako regentka vládla jeho sestra Sofia Alexejevna, ktorú Peter 1689 zosadil a donútil odísť do kláštora. Od začiatku vlády Petra I. Veľkého bol až do svojej smrti formálne prezentovaný ako jeho spoluvládca, do ničoho však nezasahoval.

Ivan VI. Antonovič

Ivan VI. Antonovič, 23. 8. 1740 Petrohrad – 16. 7. 1764 tamže — ruský cár (1740/41), syn brunšvického vojvodu Antona Ulricha a Anny Leopoldovny, netere cárovnej Anny Ivanovny, ktorá ho nominovala za svojho následníka. Po jej smrti bol ako trojmesačný korunovaný, regentkou sa stala jeho matka. Po štátnom prevrate 6. 12. 1741 bol zosadený a vlády sa ujala Alžbeta I. Petrovna, ktorá ho dala odviesť na Solovecké ostrovy (štátne väzenie) a od 1756 až do jeho smrti ho držala v petrohradskej pevnosti Schlüsselburg. Bol ubitý strážou pri pokuse oslobodiť ho a vyhlásiť za imperátora.

Ivančice

Ivančice — mesto v Česku v Juhomoravskom kraji v okrese Brno-venkov v Boskovickej brázde na sútoku riek Jihlava, Oslava a Rokytná; 9,7 tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, textilný, kovospracujúci, stavebných materiálov. Založené začiatkom 13. stor., pravdepodobne 1212, prvýkrát písomne doložené 1221 ako de Iwansiz, od 1311 mesto. R. 1278 poškodené vojskom Rudolfa I. Habsburského, 1304 zničené a vypálené kumánskym vojskom, 1424 – 35 obsadené husitmi. V 13. – 16. stor. rozvoj vinohradníctva. V 2. pol. 16. stor. sídlo Jednoty bratskej, 1558 tam J. Blahoslav založil tlačiareň, v ktorej vzniklo 17 tlačí (o. i. Ivančický kancionál, 1562 – 64; Blahoslavov preklad Nového zákona a jeho kniha Musica..., 1558) a po premiestnení (1578) do neďalekých Kralíc bola vytlačená Kralická Biblia. Najväčší rozvoj mesta v 16. stor. bol zastavený tridsaťročnou vojnou, predovšetkým 1645, keď bolo obsadené Švédmi. V meste žila aj židovská komunita doložená v 15. stor., samostatnú obec (Ivančice-Židovská obec) tvorila od 1850 do 1919, keď sa stala súčasťou mesta. Nad Ivančicami je doložené veľkomoravské hradisko s palisádovým opevnením (9. – 10. stor.). Stavebné pamiatky: Kostol nanebovzatia Panny Márie (14. stor., na mieste staršieho doloženého v 1. polovici 13. stor.; gotické trojlodie z 15. stor., upravený v 16. stor.), cintorínska Kaplnka Najsvätejšej Trojice (1560, upravená v 19. stor.), neogotická Kaplnka sv. Jakuba (1852 – 57), zvyšky mestských hradieb (15. – 16. stor.), radnica (1544, prestavaná 1763), renesančný mestský palác Pirkov dom (1607 – 11, upravený v 2. polovici 19. stor.), renesančný Panský dom (1597 – 1607), morový stĺp (1726), židovský cintorín (rozšírený 1608 a 1664, s cennými barokovými náhrobkami, pamiatkovo chránený). V obci Řeznovice, ktorá je súčasťou Ivančíc, románsky Kostol sv. Petra a Pavla (12. stor.). Múzeum (1894). Rodisko A. Muchu a V. Menšíka.

Ivančič, Ján

Ivančič, Ján, aj Ioannes Ivancsics, Ivanchich, 25. 11. 1722 Komárno – 17. 7. 1784 Trnava — uhorský kňaz a filozof. R. 1740 vstúpil do jezuitskej rehole, 1742 – 45 študoval filozofiu a 1747 – 49 matematiku na univerzite vo Viedni, 1750 – 53 teológiu na Trnavskej univerzite. R. 1753 – 55 kazateľ v Komárne, 1755 – 61 profesor na Trnavskej univerzite, 1761 spirituál viedenského Pázmánea, 1762 profesor teológie na univerzite vo Viedni, prednášal aj filozofiu a fyziku, 1770 – 73 prefekt seminára v Trnave, od 1774 ostrihomský kanonik, 1780 hontiansky archidiakon. Autor teologických prác, v ktorých sa zaoberal prevažne filozofiou a riešením tradičných scholastických problémov, obhajoval tézu, že prírodné zákony dal svetu Boh, preto nie sú nevyhnutné a nemenné. Patril k prvým profesorom Trnavskej univerzity, ktorí sa zároveň pokúsili odpútať od scholastickej filozofie, čím do určitej miery pripravil prijatie osvietenských myšlienok. Autor veršovanej dizertácie o základoch optiky Elementa opticae (1750) a ďalších diel, napr. Prosopopejae ex sacris litteris desumptae (1747), Institutiones metaphysicae (1758) a Assertiones ex universa philosophia (1759).

Ivančiná

Ivančiná — obec v okrese Turčianske Teplice v Žilinskom kraji v južnej časti Turčianskej kotliny, 465 m n. m.; 83 obyvateľov (2017); miestne časti: Dvorec, Ivančiná. Prevažne odlesnené pahorkatinné územie. Písomne doložená 1360 ako de Konopey, 1391 Kanapotu, 1392 Iwankafolua, 1414 Konotopa, 1423 Konotopa, Iwankafalva, 1430 Konothaba, 1469 Iwanka, 1536 Iwanchynffalva, 1736 Iwanka-Falwa, Sclavorum dialecto Iwanczina, 1773 Ivánkofalva, Iwanczina, 1786 Iwankofalwa, Iwančina, 1808 Ivánkafalva, Iwančiná, 1863 – 82 Ivánkafalu, 1888 – 1902 Ivánkofalu, 1907 Ivánkófalu, 1913 Ivánkafalva, 1920 Ivančiná. Patrila Namslavovcom, od 1430 Bodovcom, neskôr Turóciovcom a Ňáriovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. R. 1991 bola k Ivančinej pričlenená obec Dvorec (doložená 1262 ako terra Doboz, 1412 de Vdwarz, 1437 de Konczekfalwa, 1489 Konchek de Dworcz, 1500 Kontchek de Dworetz, 1504 Koncsek de Wdwarcz, 1520 Dworwcz alio nomine Koncsekffalwa, 1786 Dworecz, 1808 Dvorecz, Dwořec, 1863 – 1907 Dvorec, 1913 Turócudvard, 1920 – 91 Dvorec), ktorá 1262 patrila Dobozovcom. Po ich vymretí (1342) zdedil ich majetok Michal, vnuk Namslava. Od 15. stor. mali vlastníci Dvorca prídomok z Dvora alebo z Končekovej. Tomuto rodu patrila obec do 19. stor. Archeologické nálezy: stopy sídlisk z halštatskej a laténskej doby, v lokalite Krátiny skúmané slovanské sídlisko z 9. stor. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Jána Krstiteľa (gotický z 1. polovice 14. stor., upravený po 1430 a v 17. stor.), evanjelický a. v. kostol (1920 – 30, postavený na mieste staršieho z 18. stor.).

Ivan II. Ivanovič Pekný

Ivan II. Ivanovič Pekný, 30. 3. 1326 – 13. 11. 1359 Moskva — moskovské a vladimírske veľkoknieža (od 1353) z rodu Riurikovcov, druhý syn Ivana I. Daniloviča Kalitu, otec Dimitrija Ivanoviča Donského. Veľkokniežací prestol získal po smrti staršieho brata Semiona Ivanoviča Hrdého (†1353), pokračoval v politike svojho otca, ktorej cieľom bolo vytvoriť centralizovaný ruský štát.

Ivanice

Ivanice, Iványi — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v južnej časti Rimavskej kotliny, 167 m n. m.; 277 obyvateľov, 14,8 % slovenskej, 70,4 % maďarskej národnosti (2017). Väčšinou pahorkatinné odlesnené územie. Obec písomne doložená 1245 ako Iwan, 1427 Ivanfalua, 1773 Iványi, 1786 Iwanyi, 1808, 1863 – 1902 Iványi, 1907 – 13 Balogiványi, 1920 Ivanovce, 1927 – 38 Ivanice, Iványi, 1938 – 45 Balogiványi, 1945 – 1948 Ivanice, Iványi, 1948 Ivanice. R. 1245 ju získali synovia Milostu a ich potomkovia ju vlastnili do 16. stor., potom patrila Séčiovcom, neskôr Koháriovcom a Koburgovcom. Počas tureckých vojen sa čiastočne vyľudnila. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. R. 1938 – 44 boli Ivanice pripojené k Maďarsku. Súčasťou Ivaníc bola obec Comporovo (doložená 1409 ako Chomporhaza, 1582 Czomporhaza alias Juanik), ktorá patrila Beléniovcom a bola zničená Turkami. Archeologické nálezy: v chotári obce na viacerých polohách sídliská z neolitu (kultúra s východnou lineárnou keramikou, bukovohorská kultúra), z mladšej a neskorej bronzovej doby (pilinská a kyjatická kultúra), z laténskej a rímskej doby, ako aj z obdobia raného (8. stor.) a vrcholného stredoveku (11. – 12. stor.). Klasicistický reformovaný kostol (1797, upravený v 20. stor.).

Ivanička, Koloman

Ivanička, Koloman, 28. 5. 1929 Tesárske Mlyňany, okres Zlaté Moravce – 13. 8. 2014 Bratislava — slovenský geograf, otec ekonóma K. Ivaničku. R. 1954 – 92 pôsobil na Prírodovedeckej fakulte UK (1958 – 74 vedúci Katedry humánnej geografie a demogeografie), 1993 – 94 v Centre strategických štúdií SR, 1995 – 99 podpredseda Úradu pre stratégiu rozvoja spoločnosti, vedy a techniky SR, 1995 – 2005 pôsobil na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde významnou mierou prispel k založeniu Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov a Katedry synergetiky, prognostiky a politickej geografie (jej vedúci), 2005 – 06 podpredseda Úradu pre stratégiu rozvoja spoločnosti, vedy a techniky SR, 2006 – 08 pôsobil na Vysokej škole ekonómie a manažmentu verejnej správy, 2009 – 11 riaditeľ Národného centra európskych a globálnych štúdií SR pri Ekonomickej univerzite v Bratislave; 1964 mimoriadny profesor, 1972 DrSc., 1975 riadny profesor. Pôsobil na viacerých zahraničných univerzitách. Prispel k sformovaniu modernej ekonomickej geografie a prognostiky na Slovensku, zaoberal sa teoretickými problémami geografie, problematikou životného prostredia, prognostikou, územným a oblastným plánovaním, ako aj prepojením teórie a strategickej praxe vedomostne orientovanej spoločnosti a trvalej udržateľnosti sociálnoekonomicko-environmentálnych systémov, priekopník synergetiky na Slovensku. Autor a spoluautor mnohých publikácií a učebníc, napr. Geografia priemyslu Hornej Nitry (1959), Teoretické problémy geografie (1961), Úvod do ekonomicko-geografického výskumu (1971), Synergetika a civilizácia (1988), Synergetika a ekonomika (1993), Základy synergetiky (1998), Slovensko – genius loci (Slovakia – Genius Loci, angl. vydanie 1996, slov. vydanie 2002). Predseda a člen viacerých vedeckých komisií, združení, organizácií a komisií, nositeľ viacerých ocenení a vyznamenaní.

Ivanička, Koloman

Ivanička, Koloman, 25. 5. 1954 Varšava – 10. 10. 2013 Bratislava — slovenský ekonóm a stavebný odborník, syn geografa K. Ivaničku a H. Janaszekovej-Ivaničkovej. Od 1990 pôsobil v Ústave manažmentu Slovenskej technickej univerzity; 1998 profesor. Zaoberal sa ekonomikou a riadením stavebníctva, manažmentom nehnuteľností, priestorovým rozvojom a informačnými systémami v stavebníctve. Autor prác Vybrané aspekty transformácie bytovej politiky na Slovensku (1997), spoluautor prác Aplikácia princípov fungovania neziskových bytových organizácií vo verejnej správe a v školstve (2007), Postsocialistické mesto (The Post-Socialist City, 2007) a i.

Ivaničová, Zlatica

Ivaničová, Zlatica, 17. 11. 1947 Bratislava — slovenská ekonómka. R. 1983 – 85 pôsobila na Vysokej škole ekonomickej v Berlíne, 1987 – 89 na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (dnes Slovenská technická univerzita), od 1971 pôsobila na Ekonomickej univerzite v Bratislave, od 2000 v Ústave medzinárodných vzťahov a aproximácie práva (dnes Diplomatická akadémia – Inštitút medzinárodných vzťahov Karola Rybárika) na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave; 2000 profesorka. R. 1998 hosťujúca profesorka na univerzite v Halle a 2001 na univerzite v Lisabone. Zameriavala sa na ročníkové produkčné funkcie týkajúce sa transformácie inputu (kapitálu vzhľadom na jeho vek) na output, od 1990 na analýzu vývoja menových kurzov a ich vplyvu na obchodnú bilanciu, na vývoj cien, dôchodkov a úrokových mier, na vplyv inflácie a vývoj kurzov, makroekonomickými analýzami s využitím ekonometrických modelov a metód i kvantifikáciami efektívnosti vo výrobnej, nevýrobnej a finančnej sfére pomocou metód rozhodovania z hľadiska viacerých kritérií na mikroekonomickej a makroekonomickej úrovni. Autorka (koordinátorka) medzinárodných i domácich výskumných a pedagogických projektov Analýza pripravenosti vstupu slovenskej ekonomiky do ekonomiky Európskej únie (2002 – 04), Makroekonomické modelovanie so zameraním na proces transformácie meny (2008 – 09) a i., ako aj odborných článkov, vedúca autorského kolektívu učebníc Operačný výskum (2002) a Operačný výskum pre manažérov (nem. Operations Research für Manager, 2007) i monografií Kvantitatívne metódy pre manažérov (1997) a Modelovanie vybraných problémov slovenskej ekonomiky pred vstupom do Európskej menovej únie (2009). Členka viacerých medzinárodných organizácií a vedeckých rád, nositeľka viacerých ocenení.

Ivanišovo

Ivanišovo — miestna časť obce Podkriváň.

Ivanka pri Dunaji

Ivanka pri Dunaji — obec v okrese Senec v Bratislavskom kraji v západnej časti Podunajskej roviny pri Malom Dunaji, 136 m n. m.; 6 564 obyvateľov (2017). Rovinné odlesnené územie. Stredisko jednej z najúrodnejších poľnohospodárskych oblastí Slovenska, hydinársky priemysel. Do katastra obce zasahuje časť pristávacej dráhy bratislavského Letiska M. R. Štefánika. Viacero menších vodných tokov a vodných plôch, bohaté rastlinstvo nív a lužných lesov.

Obec písomne doložená 1209 ako Joan, 1324 terra Iwan, 1332 Iuany, 1553 Iwáni, 1773 Iványi, Ivanyi, Iwanka, 1786 Iwanka, Iwanyi, 1808 Ivánka, 1863 Iványi, Ivánka, 1873 – 82 Ivánka, 1888 – 1900 Iványi, 1902 – 07 Ivánka, 1913 Pozsonyivánka, 1920 Bratislavská Ivánka, 1927 – 48 Ivánka pri Dunaji, 1948 Ivanka pri Dunaji. Pôvodne patrila hradu Bratislava. R. 1209 ju získal komes Šebeš z rodu grófov zo Svätého Jura a z Pezinka. R. 1553 patrila Serédyovcom, do polovice 18. stor. panstvu Svätý Jur, potom Grasalkovičovcom.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a záhradníctvom, v 1. polovici 20. stor. paličkovaním čipiek. Pri leteckej havárii neďaleko obce 4. 5. 1919 zahynul M. R. Štefánik. V obci pôsobilo niekoľko vedeckovýskumných ústavov (so zameraním na oblasť fytopatológie a entomológie i na výskum chovu a šľachtenia hydiny), od 1990 tam pôsobí Ústav biochémie a genetiky živočíchov SAV. R. 1932 bola k Ivanke pri Dunaji pričlenená obec Farná (doložená 1209 ako Cazteilan, Caztelan, 1290 Popnepe, 1297 Phaffundorff, 1773 Papfalva, Faffárna, 1786 Papfalwa, Pfaffendorf, Fafarnya, 1808 Papfalva, Pfaffendorf, Papfara, Fafárňa, 1863 – 73 Papfalva, 1877 Papfa, 1882 Papfalva, 1888 – 1913 Papfa, 1920 Farná, Fafárňa, Papfara, 1927 – 32 Farná), ktorá patrila bratislavskej kapitule, 1976 – 90 k nej bola pričlenená aj obec Zálesie (dnes samostatná obec v okrese Senec).

Archeologické nálezy: doklady osídlenia lengyelskej kultúry, v polohe Šakoň sídlisko badenskej kultúry, pohrebisko kultúry so šnúrovou keramikou, sídliská z halštatskej a rímskej doby, žiarové pohrebisko (36 hrobov) z mladšej rímskej doby (výnimočný nález bronzovej plastiky rímskeho boha obchodu Merkúra) a hroby z obdobia sťahovania národov. Stavebné pamiatky: klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Jána Krstiteľa (1770 – 72), pri kostole socha sv. Floriána a sv. Donáta (klasicistická z poslednej štvrtiny 18. stor.), klasicistická Kaplnka sv. Rozálie (1832), kaštieľ (pôvodne z 2. polovice. 18. stor., neogoticky prestavaný koncom 19. stor.), pri kaštieli prírodný krajinný park (založený v 2. polovici 18. stor.), neskorobaroková socha sv. Jána Nepomuckého (2. polovica 18. stor.), Mohyla generála M. R. Štefánika na mieste pádu jeho lietadla (D. Jurkovič, odhalená 1923).

Ivanka pri Nitre

Ivanka pri Nitre — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji vo východnej časti Nitrianskej pahorkatiny, 146 m n. m.; 2 613 obyvateľov (2017). Odlesnené, poľnohospodársky využívané územie. Obec písomne doložená 1245 ako Ivanka, 1400 Ivankafalva, 1773 Ivanka, 1786 Iwanka, 1808, 1863 – 88 Ivanka, 1892 – 1913 Nyitraivánka, 1920 Ivanka, 1927 – 48 Ivánka pri Nitre, 1948 – 75, 1992 Ivanka pri Nitre; 1976 – 92 súčasť Nitry. Patrila rodinám Akáčovcov, Ernyeiovcov, Huňadyovcov, Morvaiovcov, Vitézovcov a i. R. 1924 k nej bola pričlenená obec Lúky-Gergeľová (doložená 1892 – 95 ako Lükigergelyfalva, 1898 – 1913 Lükigergelyfalu, 1920 – 24 Lúky-Gergeľová), ktorá vznikla po 1888 zlúčením obcí Gergeľová (doložená 1247 ako Megerd, 1311 Megered Berench, 1392 Geregwlfalwa alias Megered Berench, 1773 Gergelyfalva, 1786 Gergelyfalwa, 1808 Gergelyfalva, Gergelowá, 1873 – 88 Gergelyfalu) a Lúky (doložená 1330 ako Lyuky, 1479 Luky, 1773 Lyuky, 1786 Lyuki, 1808 Lúki, Lúky, Lauky, 1863 – 88 Lüki). Obec Gergeľová bola pôvodne kráľovským majetkom, neskôr patrila zemianskym rodinám Andorovcov, Ernyeiovcov a i., obec Lúky patrila Nitrianskej kapitule. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Archeologické nálezy: solitérne kostrové hroby neskoroeneolitickej kultúry skupiny Kosihy-Čaka, hroby únětickej kultúry a sídlisko maďarovskej kultúry zo staršej bronzovej doby, osídlenie stredodunajskej mohylovej kultúry (stredná bronzová doba), pohrebisko a sídlisko vekerzugskej kultúry (halštatská doba). Sídliská a pohrebiská Keltov z laténskej doby, Germánov z rímskej doby a Slovanov z veľkomoravského obdobia. Z katastra obce pochádza i ojedinelý nález siedmich zlatých platničiek bohato zdobených emailom, náhodne objavených 1860. Na troch platničkách sú figurálne motívy s gréckymi nápismi znázorňujúce pravdepodobne byzantského cisára Konštantína IX. Monomacha (najväčšia pozdĺžna platnička), jeho manželku, cisárovnú Zóé, a jej sestru a spoluvládkyňu Teodoru. V rovnakom štýle sú vytvorené aj zvyšné platničky – dve s tancujúcimi ženskými postavami a dve (najmenšie) so statickými alegorickými postavami Cností symbolizujúce Pravdu a Pokoru. Cisársku trojicu a tanečnice ovíjajú rastlinné úponky s vtákmi, Cnosti sú obklopené cyprusmi. Platničky sú vzácnymi dokladmi byzantského zlatníctva a emailérstva 11. stor., niekedy sú interpretované i ako súčasť diadému či koruny Konštantína IX. Monomacha (preto sú niekedy nazývané Monomachova koruna), uložené sú v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti.

Stavebné pamiatky: neskorobarokový rímskokatolícky Kostol sv. Martina (1769 – 71, veža 1876), secesná kúria (1905 – 06, dnes sídlo štátneho archívu), baroková socha sv. Jána Nepomuckého (1770), v časti Gergeľová ranobarokový rímskokatolícky Kostol sv. Benedikta (1. polovica 17. stor., upravený v 18. stor.).

Ivano-Frankivsk

Ivano-Frankivsk, Ivano-Frankivs’k, do 1962 Stanislav — mesto v západnej časti Ukrajiny v podhorí Karpát, administratívne stredisko Ivanofrankivskej oblasti; 235-tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky (výroba dopravných prostriedkov, armatúr a lisov), stavebných materiálov (výroba železobetónu), elektrotechnický (výroba domácich spotrebičov), kovoobrábací, chemický, potravinársky, textilný, nábytkársky. Dopravná križovatka, letisko. Spolu s Ľvovom najväčšie hospodárske a kultúrne centrum ukrajinskej časti Haliče.

Založené 1662 poľsko-litovským hajtmanom Andrzejom Potockým (*?, †1692; pochádzal z významného rodu poľských magnátov) a nazvané Stanisławów na počesť jeho otca, poľného hajtmana Stanisława Reweru Potockého (*1579, †1667). Predstavovalo pevnosť na obranu poľsko-litovského štátu pred útokmi Krymských Tatárov a oporný bod magnátov Potockovcov na území Haliče. R. 1676 – 77 odolalo tureckému obliehaniu, 1706 ho spustošili ruské vojská z pomsty Potockovcom za ich podporovanie poľského kráľa Stanislava I. Leszczyńského. Po prvom delení Poľska 1772 pripadlo habsburskej monarchii. V januári – máji 1919 bolo hlavným mestom Západoukrajinskej ľudovej republiky utvorenej po rozpade Rakúsko-Uhorska (1918). V máji 1919 bolo obsadené poľskými vojskami a až do 1939 hlavné mesto Stanislavovského vojvodstva medzivojnovej Poľskej republiky. V septembri 1939 bolo obsadené Červenou armádou, začlenené do Sovietskeho zväzu a premenované na Stanislav. Tisícky obyvateľov mesta boli deportované na Sibír. Od júna 1941 do júna 1944 bolo obsadené nacistami, počas nacistickej okupácie bolo zavraždených okolo 100-tis. jeho obyvateľov, najmä Židov. R. 1962 nazvané podľa ukrajinského spisovateľa a dejateľa Ivana Jakovyča Franka. Stavebné pamiatky: barokový, bývalý rímskokatolícky Kostol nepoškvrneného počatia Panny Márie (1672 – 1703, dnes múzeum), barokový, pôvodne arménsky kostol (1672, v súčasnosti pravoslávny; mesto bolo v 18. stor. významným arménskym kultúrnym centrom v Poľsku), barokový, bývalý jezuitský kostol (v súčasnosti nazývaný pravoslávna katedrála, 1753 – 63) s budovou bývalého jezuitského kolégia (1744), pravoslávny Kostol sv. Jozefa (19. stor.), bývalý kláštor a kostol baziliánok (19. stor.), synagóga (1894 – 99, v meste sídlila veľká židovská komunita, vyvraždená počas 2. svetovej vojny), bývalý židovský cintorín s pamätníkom holokaustu, hlavné námestie s meštianskymi obytnými domami z 18. – 1. polovice 20. stor., budova bývalého barokového pivovaru (okolo 1767), budova bývalej radnice (40. roky 20. stor., dnes múzeum), železničná stanica (začiatok 20. stor.), viaceré múzeá, divadlá, pamätníky a univerzity.

Ivanov, Konstantin

Ivanov, Konstantin, 27. 5. 1890 Slakbaš, Baškirsko – 26. 3. 1915 tamže — čuvašský básnik a prekladateľ. Po vylúčení zo štúdia na učiteľskom ústave v Simbirsku (dnes Ulianovsk) pôsobil ako prekladateľ. Prekladal ruskú poéziu (M. J. Lermontova, N. P. Ogariova, A. V. Koľcova a N. A. Nekrasova) do čuvaštiny, v ktorej ako prvý zaviedol sylabotonický verš. Vytvoril čuvašský šlabikár a učebnice literatúry, svojimi dielami obohatil čuvašský spisovný jazyk. V umeleckej tvorbe vystupoval proti sociálnemu a národnostnému útlaku, nevzdelanosti a porušovaniu práv jednotlivca. Autor veršovanej rozprávky Dve dcéry (Ikě chěr, 1907 – 08), balád Železná valcha (Timěr tylǎ, 1907 – 08) a Vdova (Tǎlǎch arǎm, 1907 – 08), ako aj tragédie Diablov otrok (Šujttan čuri, 1908). Jeho najvýznamnejším dielom je lyrickoepická poéma Narspi (1908) o tragickom osude utláčanej čuvašskej ženy.

Ivanov, Lev Ivanovič

Ivanov, Lev Ivanovič, 2. 3. 1834 Moskva – 24. 12. 1901 Petrohrad — ruský tanečník, choreograf, pedagóg a baletný majster. R. 1852 absolvoval štúdium na baletných učilištiach v Petrohrade. R. 1850 člen, 1869 – 93 sólista, 1882 režisér, 1885 druhý baletný majster a choreograf Mariinského divadla v Petrohrade. Od 1858 pedagogicky pôsobil na Petrohradskom divadelnom učilišti (dnes Akadémia ruského baletu A. J. Vaganovovej). Autor choreografií baletov Luskáčik, Acis a Galathea, 2. rapsódia F. Liszta i Poloveckých tancov v opere Knieža Igor a i. S M. Petipom spolupracoval na choreografii baletu Tulipán z Haarlemu i na tvorbe nových verzií baletov Márna opatrnosť (La Fille mal gardée) a Labutie jazero, pre ktoré vytvoril choreografiu 2. a 4. dejstva (M. Petipa prijal jeho úspešnú choreografiu 2. dejstva Labutieho jazera z 1894 s použitím štylizovaných pohybov labutí, choreografiou 4. dejstva sa Ivanov zaradil k prvým autorom symfonického baletu) zachovávanú aj v súčasnej inscenačnej praxi. Medzi jeho žiakov o. i. patrili J. O. Vazemovová, J. P. Sokolovová, M.-M. F. Kšesinskaja, O. J. Preobraženskaja a A. J. Vaganovová.

Ivanová-Šalingová, Mária

Ivanová-Šalingová, Mária, 24. 2. 1923 Batizovce, okres Poprad – 14. 4. 2016 Bratislava — slovenská jazykovedkyňa. R. 1952 – 81 vedecká pracovníčka Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV v Bratislave. Venovala sa výskumu súčasného slovenského jazyka (štylistike, lexikológii, lexikografii a jazykovej kultúre), autorka štylistických monografií Príspevok k štýlu štúrovskej prózy (1964), Hľadanie výrazu (1964) a Štylistika (1965), rozličných typov slovníkov cudzích slov, ktoré vychádzali a vychádzajú prepracované a rozšírené vo viacerých vydaniach, napr. Malého slovníka cudzích slov (1959) a Vreckového slovníka cudzích slov (1993), i Homonymického slovníka (1997), spoluautorka Slovníka slovenského jazyka (1959 – 60), Česko-slovenského slovníka (1979), Slovníka cudzích slov (1965), Slovníka cudzích slov pre školu a prax (1988), Veľkého slovníka cudzích slov (1998) a príručky Slovenčina bez chýb (1998).

Ivanovce

Ivanovce — obec v okrese Trenčín v Trenčianskom kraji v južnej časti Považského podolia na úpätí Bielych Karpát, 200 m n. m.; 958 obyvateľov (2017). Leží na odlesnenom rovinnom až pahorkatinnom území náplavových kužeľov a na nive Váhu, čiastočne na zalesnených svahoch Bielych Karpát.

Písomne doložená 1477 ako Iwanolcz, 1479 Iwanowlcz, 1500 Iwanovcz, 1502 Iwanowycz, 1522 Ewanocz, Iwanocz, 1773 Ivanócz, Ivanocz, Ivanowcze, 1786 Iwanocz, Iwanowce, 1808 Ivanócz, Iwanowce, 1863 – 1902 Ivanóc, 1907 – 13 Ivánháza, 1920 Ivanovce. Patrila panstvu Beckov, neskôr viacerým zemianskym rodinám. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, vinohradníctvom, chovom oviec a dobytka, po 1918 tkaním plátna a kobercov. Archeologické nálezy: na skalnom ostrohu Skalka osídlenie z paleolitu (szeletien) s nálezmi kamenných štiepaných hrotov, čepelí a škrabadiel, sídliská ludanickej a bošáckej skupiny s nálezmi deštruovaných zrubových obydlí, osada maďarovskej kultúry opevnená hlineným valom s kamenným obložením a dvoma priekopami; depot bronzových a zlatých ženských šperkov, súbor bronzových nádob a spôn z mladšej bronzovej doby z prostredia lužickej kultúry a depot mincí v nádobe z rímskej doby.

Ivanovice na Hané

Ivanovice na Hané — mesto v Česku v Juhomoravskom kraji v okrese Vyškov vo Vyškovskej bráne; 2,9 tis. obyvateľov (2018). Priemysel odevný, strojársky, potravinársky (sladovňa), farmaceutický (výroba veterinárnych liečiv). Založené pravdepodobne v polovici 10. stor., prvýkrát písomne doložené 1183. Od konca 12. stor. patrilo johanitom, ktorí ho vlastnili až do husitských vojen. Počas tridsaťročnej vojny niekoľkokrát vyplienené, 1643 obsadené a vypálené Švédmi. R. 1624 a 1791 tam vypukli veľké požiare. Od 1909 mesto. Stavebné pamiatky: neskororenesančný zámok (1608), barokový rímskokatolícky Kostol sv. Ondreja (polovica 16. stor., na mieste staršieho z 13. stor., prestavaný v 18. stor.).

Ivanovo

Ivanovo, do 1932 Ivanovo-Voznesensk — mesto v európskej časti Ruska severovýchodne od Moskvy na rieke Uvoď (prítok Kľazmy), administratívne stredisko Ivanovskej oblasti; 406-tis. obyvateľov (2018). Tradičné a najvýznamnejšie stredisko textilného priemyslu Ruska (najmä bavlnárskeho a vlnárskeho), ďalej strojársky (výroba textilných a obrábacích strojov, strojov na ťažbu rašeliny a i.), chemický, odevný, drevársky, polygrafický, potravinársky priemysel. Dopravná križovatka, letisko.

Vzniklo v 16. stor. na mieste staršieho sídla, prvýkrát písomne doložené 1561. R. 1579 bol pri osade postavený mužský Pokrovský kláštor, okolo ktorom sa usídlili obyvatelia zaoberajúci sa poľnohospodárstvom, remeslami a obchodom. R. 1742 tam bola založená manufaktúra na výrobu plátna. R. 1781 bolo zlúčené s priemyselnou obcou Voznesensk do obce s názvom Ivanovo-Voznesensk (do 1932) a získalo štatút mesta. Stavebné pamiatky: verejná a obytná architektúra (19. – začiatok 20. stor.), tradičný obytný drevený dom Šudrovská búdka (Šudrovskaja palatka, 17. stor.), drevený pravoslávny Chrám zosnutia presv. Bohorodičky (17. stor.), ženský kláštor (1991) a i., viaceré moderné verejné stavby z 20. – 30. rokov 20. stor. (napr. budovy polytechnickej školy, 1928 – 37, navrhnuté I. A. Fominom). Dve divadlá, viaceré múzeá a pamätníky, viacero univerzít a vysokých škôl.

Ivanovs, Jānis

Ivanovs, Jānis, 9. 10. 1906 Preiļi – 27. 3. 1983 Riga — lotyšský skladateľ a dirigent. Pochádzal zo staroruskej pravoslávnej rodiny. Študoval na konzervatóriu v Rige u Jāzepa Vītolsa (*1863, †1948), kde od 1944 vyučoval kompozíciu. Od 1931 pôsobil v Lotyšskom rozhlase ako zvukový majster a dirigent Symfonického rozhlasového orchestra, 1945 – 63 umelecký riaditeľ Lotyšského rozhlasu, súčasne 1955 – 83 profesor kompozície a náuky o inštrumentácii na Lotyšskom konzervatóriu v Rige. Autor 21 symfónií, orchestrálnych skladieb, napr. Sinfonieta h mol pre sláčikový orchester (1977), symfonických básní, napr. Varavīksne (1938) a Lāčplēsis (1957), Klavírneho koncertu g mol (1959), ako aj vokálnej, komornej a inej hudby. Národný umelec ZSSR (1965).

Ivanovskij, Dmitrij Iosifovič

Ivanovskij, Dmitrij Iosifovič, 9. 11. 1864 Nizy, Leningradská oblasť – 20. 4. 1920 Rostov nad Donom — ruský rastlinný fyziológ a mikrobiológ, zakladateľ virológie. Od 1890 asistent botanického laboratória, 1895 – 1901 súkromný docent na univerzite v Petrohrade, 1901 – 15 na univerzite vo Varšave, od 1915 na univerzite v Rostove nad Donom. Zaoberal sa najmä chorobami tabaku, neskôr fyziológiou rastlín a pôdnou mikrobiológiou. R. 1892 ako prvý rozlíšil vírusy od baktérií na modeli pôvodcu tabakovej mozaiky. Dokázal, že choroba sa prenáša šťavou z chorej rastliny na zdravú a jej pôvodca je menší ako baktérie. Pri experimentoch používal Chamberlandove porcelánové filtre (Charles Chamberland, *1851, †1908) s malými otvormi, cez ktoré nemohli prechádzať dovtedy známe mikroorganizmy. R. 1898 podobné výsledky publikoval aj holandský mikrobiológ a botanik Martinus Willem Beijerinck (*1851, †1931).