Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 193 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Irhúd

Irhúd, Džabal Irhúd, Jebel Irhoud — barytová baňa v Maroku asi 60 km juhovýchodne od mesta Safi; antropologické nálezisko. R. 1961 – 68 boli vo vápencovej výplni nájdené dve lebky dospelých jedincov a jedna detská sánka v asociácii s levalloisiensko-moustérienskymi artefaktmi, neskôr aj pozostatky ďalších štyroch jedincov. Nové datovania (2007) ukázali, že nálezy pochádzajú spred 160-tis. rokov a patria k najstarším pozostatkom raného Homo sapiens (→ Homo).

Íri

Íri

1. vlastným menom Muintir na hÉireann, na hÉireannaig, na Gaeil — keltský národ tvoriaci väčšinu obyvateľstva republiky Írsko (4,5 mil., 2011) a Severného Írska (územie Spojeného kráľovstva; 1,8 mil., 2011). Mimo nich žijú najmä (v dôsledku masovej emigrácie v 19. a na začiatku 20. stor.) v USA, Anglicku, Škótsku, vo Walese, na ostrove Man, v Austrálii, Španielsku, Argentíne a na Novom Zélande; celkove asi 8 mil. Náboženstvo: katolíci (prevažne v Írskej republike, 87 % obyvateľstva) a protestanti (v Severnom Írsku, 60 %). Íri sú potomkami keltských kmeňov, ktoré sa na ostrov prisťahovali v 4. – 3. stor. pred n. l. a asimilovali pôvodné obyvateľstvo – Piktov (starobylá Kniha o podmanení Írska, Lebor Gabála Érenn, 11. stor., sa zmieňuje o synoch Golama, nazývaného aj Míleadh či Míl Espáine, Eremonovi, Eberovi a Amerginovi pochádzajúcich údajne zo súčasného Španielska, ktorí v dobe Alexandra III. Veľkého dobyli túto krajinu, keď porazili tajomný národ Tuatha Dé Dannan). Ako etnikum sa Íri sformovali v priebehu 8. – 12. stor. (na jeho zložení sa okrem Keltov podieľali i Normani a Anglosasi) a ako národ v 18. – 19. stor. počas odboja proti britskej nadvláde. Hovoria anglickým a írskym jazykom;

2. súhrnné označenie všetkého obyvateľstva republiky Írsko a Severného Írska (územie Spojeného kráľovstva) bez ohľadu na národnosť a materinský jazyk.

Iriansky záliv

Iriansky záliv, indonézsky Teluk Cendrawasih — záliv Tichého oceána vnikajúci hlboko do severozápadnej časti Novej Guiney. Od oceána oddelený skupinou ostrovov. Západná časť zálivu predstavuje morský národný park (vyhlásený 2002).

Iridium

Iridium — nadnárodný poskytovateľ hlasových a dátových služieb so sídlom v McLean (Virgínia, USA). Vznikol 2001 zo zbankrotovanej spoločnosti Iridium LLC založenej 1991. Spojenie zabezpečuje družicový systém Iridium, ktorý pozostáva zo 66 aktívnych a 14 záložných komunikačných družíc, ako aj z pozemských zariadení; satelitné telefóny pracujú v pásme 1 616,0 – 1 626,5 MHz. Družice boli na obežnú dráhu okolo Zeme vo výške 780 km a so sklonom 86,4° vynášané 1998 – 2002, na šiestich orbitálnych dráhach (na každej je 11 družíc) sú umiestnené tak, aby v ľubovoľnom čase poskytovali hlasové a dátové služby na celej zemeguli vrátane polárnych oblastí, oceánov a leteckých trás (každá družica obletí Zem za 100 minút). Názov Iridium je odvodený z názvu prvku s protónovým číslom 77 – irídium, pretože pôvodný plánovaný počet družíc mal byť 77.

irido-

irido- [gr.] — prvá časť zložených slov s významom iris, dúhovka.

irigácia

irigácia [lat.] — výplach dutých orgánov.

irigo-

irigo- [lat.] — prvá časť zložených slov s významom výplach, výplachový.

irigografia

irigografia [lat. + gr.] — röntgenologické vyšetrenie (snímkovanie) hrubého čreva po podaní kontrastnej látky nálevom do konečníka, pri ktorom sa vytvorí röntgenová snímka.

irigoskopia

irigoskopia [lat. + gr.] — vyšetrovanie (pozorovanie) hrubého čreva priamym presvecovaním röntgenovými lúčmi po podaní kontrastnej látky nálevom do konečníka (→ skiaskopia).

Iringa

Iringa — mesto v strednej Tanzánii, administratívne stredisko regiónu Iringa; 151-tis. obyvateľov (2012). Potravinársky priemysel, brusiareň diamantov. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (najväčšia oblasť pestovania čajovníka v krajine, pestovanie pšenice a i.). V blízkosti hydroelektráreň. Cestný uzol.

Iriri

Iriri — rieka v Brazílii v štáte Pará, ľavostranný prítok rieky Xingu; dĺžka 1 300 km. Pramení na náhornej plošine Mato Grosso. Väčší prítok: Curuá (ľavostranný). Vysoké vodné stavy v období október – apríl.

Iris

Iris [gr.], genitív Iridy alebo nesklonné, lat. Iris — v gréckej mytológii bohyňa dúhy, dcéra morského boha Thaumanta (Thaumas) a Ókeanidy Elektry, krásna sestra ohavných Harpyí. Posolkyňa boha Dia (Zeus) a Héry, zobrazovaná s krídlami, s hlásateľskou berlou (podobnou Merkúrovmu caduceu, → Hermés) i s džbánom (mračnám prinášala vodu), odetá do trblietavého (irisového) závoja. Námet výtvarných (A. Rodin: socha Iris prebúdzajúca nymfy, 19. stor.) i hudobných diel (P. Mascagni, opera Iris, 1898). Podľa genitívu (gr. Iridos, lat. Iridis) bolo vytvorené prídavné meno iridový (novšie irisový).

Iris

Irisasteroid č. 7 objavený 13. augusta 1847 Johnom Russellom Hindom (*1823, †1895) v Londýne. Patrí k veľkým asteroidom hlavného pásu, má priemer približne 200 km, obežnú dobu 3,68 roka, veľkú polos dráhy 2,38 AU, sklon roviny dráhy k rovine ekliptiky 5,5°. Nazvaný podľa postavy gréckej mytológie, bohyne dúhy Iris.

irisová tlač

irisová tlač, aj írisová tlač — tlač, pri ktorej sa v jednej tlačovej jednotke z jednej farebnice prenáša niekoľko pestrých farieb, ktoré sa vzájomne prelínajú (dúhová tlač), a vytvárajú tak ďalšie tóny. Irisová tlač sa uplatňuje napr. na bankovkách, preukazoch a dokumentoch, kde sťažuje ich falšovanie.

iritabilita

iritabilita [lat.] — podráždenosť, predráždenosť; v biológii dráždivosť.

Irjon

Irjon, pseudonym Höjon, vlastným menom Kim Kjon-mjong, 1206 Čangsan, provincia Kjongsang-namdo, Kórejská republika – 1289 — kórejský buddhistický mních. Z jeho obsiahlej tvorby sa zachovalo len chronologicky napísané dielo Odkazy Troch kráľovstiev (Samguk jusa, asi 80. roky 13. stor., najstaršia úplná zachovaná verzia je z 1512) považované za prvú ucelenú neoficiálnu kórejskú kroniku od založenia kórejského štátu 2333 pred n. l. mýtickým Tangunom. V piatich knihách opisuje najzaujímavejšie udalosti, príbehy kráľov i poddaných, mýty, legendy, zázraky a životopisy najslávnejších mníchov spätých s kórejským buddhizmom. Pre jeho zberateľský prístup však kroniku nemožno zaradiť k hodnoverným historickým prameňom, ale vzhľadom na rozsiahlosť sa stala najvyhľadávanejšou pomôckou pri štúdiu najstarších dejín Kórey. Bola viackrát upravovaná a prepracovaná do mnohých populárnych vydaní.

Irkutsk

Irkutsk — mesto v ázijskej časti Ruska pri ústí rieky Irkut do Angary asi 65 km západne od Bajkalského jazera, administratívne stredisko Irkutskej oblasti; 624-tis. obyvateľov (2018), aglomerácia 1,089 mil. obyvateľov (2016). Priemysel energetický (Irkutská hydroelektráreň, 660 MW a tepelná elektráreň, 705 MW), hutnícky, banský (ťažba čierneho a hnedého uhlia), strojársky (výroba dopravných prostriedkov, obrábacích a banských strojov a i.), letecký, drevársky, potravinársky (výroba jedlého oleja, mäsokombinát), elektrotechnický, stavebných materiálov, papiernický, spracovanie sľudy. Priemyselné, vedecké a kultúrne stredisko juhovýchodnej Sibíri. Významná dopravná križovatka na Transsibírskej magistrále, riečny prístav, medzinárodné letisko. Turistické stredisko.

Založené 1661 kozákmi na obchodnej ceste z Ruska (zo Sibíri) do Mongolska, 1670 bola dostavaná pevnosť, ktorá dostala názov Irkutsk podľa rieky Irkut, od 1686 mesto. Už od čias Kataríny II. Veľkej tam boli posielaní politickí väzni. Veľký význam z hľadiska kultúrneho rozvoja mesta mala najmä deportácia dekabristov (po 1825), po príchode (spolu s rodinami) ktorých sa v 2. polovici 19. stor. rozvinulo na významné obchodné, administratívne a kultúrne centrum (nazývané aj Paríž Sibíri). R. 1879 takmer celá centrálna časť Irkutska vyhorela. Význam mesta vzrástol po výstavbe Transsibírskej magistrály na prelome 19. a 20. stor. Počas občianskej vojny v Rusku 1918 – 20 bolo krátko sídlom A. V. Kolčaka, ktorý tam bol vo februári 1920 popravený. Nový rozvoj mesta nastal v 50. rokoch 20. stor. výstavbou Irkutskej priehrady s Irkutskou hydroelektrárňou a satelitných miest (Angarsk, Šelechov). Stavebné pamiatky: Katedrála zjavenia Pána (1718 – 46), Chrám Krista Spasiteľa (1706 – 10), Znamenský kláštor (založený 1689, s chrámom z 1757 – 62), viaceré pravoslávne chrámy v štýle tzv. sibírskeho baroka z 18. stor., neoklasicistický Guvernérov palác (1800 – 04, dnes univerzitná knižnica), verejné budovy v štýle historizmu (napr. banka, 1903, dnes nemocnica), typické drevené obytné domy s fasádami bohato zdobenými drevorezbami z 19. – začiatku 20. stor. Viaceré univerzity, divadlá, múzeá, napr. múzeum dekabristov, múzeum tradičnej sibírskej drevenej architektúry (založené 1969) v dedine Taľcy približne 50 km od mesta. Botanická záhrada.

Irmingerov prúd

Irmingerov prúd — teplý morský prúd v severnej časti Atlantického oceána, vetva Severoatlantického prúdu (pokračovanie Golfského prúdu). Obmýva južné brehy Islandu a smeruje na západ; rýchlosť okolo 1km/h, teplota vrchných vrstiev vody v lete 10 – 12 °C, v zime 5 – 7 °C, slanosť vody 35 ‰.

Irmler, Ján

Irmler, Ján, pseudonym J. I. Straka, J. Straka, 24. 6. 1913 Banky, dnes mestská časť Banskej Štiavnice – 30. 7. 1974 Martin — slovenský knihovník, pedagóg, redaktor a prekladateľ. Od 1936 učiteľ na gymnáziu vo Zvolene, 1947 – 52 a 1954 – 73 pracovník Matice slovenskej. R. 1953 – 54 redaktor vydavateľstva Osveta Martin. Organizátor siete ľudových knižníc na Slovensku, zakladateľ časopisu Čitateľ. Publikoval práce z knihovníctva a metodológie pre knihovníkov. Prekladal beletriu a divadelné hry z ruského, poľského, slovinského, nemeckého a francúzskeho jazyka, vydal výber slovenských rozprávok.

IRNA

IRNA, angl. The Islamic Republic News Agency, Islamská republiková spravodajská agentúra — národná agentúra Iránu. Založená 1934 iránskym ministerstvom zahraničných vecí ako Pars Agency (Perzia), neskôr Pars News Agency (PANA). Prvých šesť rokov pôsobila pod jeho kuratelou a pre domáce médiá, vládu a zahraničné agentúry vydávala domáce i zahraničné správy vo francúzskom a v perzskom jazyku, neskôr podliehala rozličným ministerstvám a úradom. R. 1975 verejná akciová spoločnosť. Od 1981 (po víťazstve iránskej islamskej revolúcie 1979) premenovaná na IRNA. Ako agentúra kontrolovaná štátom je považovaná skôr za politický nástroj ako za objektívny a nezávislý informačný zdroj. Slúži predovšetkým domácim médiám a zahraničným spravodajským agentúram a vydáva spravodajstvo z domova (aktuálne správy, bulletiny, prieskumy verejnej mienky, propagácia islamskej kultúry a islamského sveta všeobecne a i.) i zo zahraničia (on-line textové a obrazové správy). Na internete má napr. aj perzskú, arabskú a anglickú webovú stránku.

Irnerius

Irnerius, aj Guarnerius, Guarnieri, Hirnerius, Wernerius, okolo 1050 Bologna – okolo 1125 tamže — taliansky právnik, prvý významný právny vedec na Západe, v súdnych listinách uvedený ako znalec práva (causidicus) i ako sudca (iudex cisára Henricha V.). Majster slobodných umení (magister artium), pôsobil na artistickej univerzite v Bologni pôvodne ako učiteľ dialektiky a rétoriky, ktoré v stredoveku úzko súviseli s právnou vedou. Ako jeden z prvých začal uplatňovať metódy scholastického výkladu textov vo vzťahu k rímskemu právu (→ Corpus iuris civilis, → Digesta Iustiniani), pričom výklad textov rímskeho práva robil ústne vo výučbe alebo písomne v podobe glosy (komentára) pripojenej k textu buď medzi riadkami, alebo na okraji textu (glosy označoval vlastnou autorskou značkou, siglou – y, t. j. yrnerius). Stal sa tak zakladateľom tzv. glosátorskej alebo bolonskej školy (→ glosátori). Irnerius a jeho nástupcovia ako prví na univerzite v Bologni podali vedeckú exegézu celého justiniánskeho zákonodarstva. Mal veľkú autoritu, nazývaný lampáš práva (lucerna iuris) alebo svetlo práva (lumen legum). R. 1115 mu cisár Henrich V. udelil titul najvýznamnejší doktor (doctor omnium egregius). Na konkláve v Remeši (1119) bol spolu s cisárom Henrichom V. a protipápežom Gregorom VIII. exkomunikovaný pápežom Kalixtom II. R. 1125 ešte raz vystúpil pred zmierovacím súdom ako procesný pomocník.

Irodalmiszemle

Irodalmiszemle [-sem-], Irodalmi Szemle — mesačník vydávaný od 1994 na Slovensku v maďarskom jazyku, zameraný na kultúru, umenie a osvetu, najmä na beletristické a literárnovedné práce maďarských spisovateľov na Slovensku.

Irokézi

Irokézi

1. vlastní Irokézi, vlastným menom Haudenosaunee, anglicky Six Nations, Iroquois, francúzsky Iroquois — skupina severoamerických indiánskych kmeňov, kultúrne aj jazykovo veľmi blízkych Hurónom. Irokézi pôvodne sídlili na juh od Ontárijského jazera a údolia Rieky svätého Vavrinca, od pohoria Adirondack Mountains a riečky Schoharie Creek na východe po rieku Genesee na západe na území dnešných amerických štátov New York a Pensylvánia. Žili usadlým spôsobom v dlhých domoch z brestovej kôry v stálych osadách opevnených palisádami (hlavnou osadou bola Onondaga), boli organizovaní v matrilineárnych rodoch. Pôvodne boli animisti (súbor obradov vykonávali šamani združení v Spoločnosti falošných tvárí, komunikovali s neviditeľnou mocou nazývanou Orenda, ktorá je nadprirodzená a je vlastná veciam i procesom, pri liečebných praktikách o. i. používali drevené masky), od začiatku 17. stor. boli postupne christianizovaní jezuitskými a protestantskými misionármi. R. 1799 prorok Irokézov Handsome Lake (aj Ganioda’yo, *1735, †1815) pre nich sformoval nové synkretické náboženstvo, takzvané náboženstvo dlhého domu – zmes tradičných irokézskych hodnôt a kresťanstva, ktoré je rozšírené dodnes. Živili sa poľnohospodárstvom (najmä pestovanie kukurice, fazule, dyne, slnečnice, broskyne a tabaku), lovom, rybolovom, zberom a remeslami (hrnčiarstvo, drevorezba, košikárstvo a tkáčstvo). Koncom 16. stor. (asi 1570, pravdepodobne to však bolo už omnoho skôr, medzi 1450 a 1525) vytvorili konfederáciu piatich kmeňov (Senekovia, Kayugovia, Mohawkovia, Oneidovia, Onondagovia) známu ako Liga piatich národov (od 1722 po pristúpení Tuskarorov Liga šiestich národov) či Liga Irokézov (Irokézi ju nazývajú tak ako seba – Haudenosaunee, a hoci nemá oficiálny status, pokladajú ju za politicky suverénnu, pasy ňou vydávané – Haudenosaunee Passport, sú akceptované aj v zahraničí). Za jej zakladateľov sú považovaní Hiawatha a prorok Deganawida (aj Dekanawida, *okolo 1550, †okolo 1600), spravovala ju 50-členná, ženami volená Veľká rada náčelníkov – sačemov (Onondagovia ich volili 14, Kayugovia 10, Mohawkovia a Oneidovia 9, Senekovia 8, Tuskarorovia volebné právo nemali), vedená hlavným náčelníkom (tadodaho; bol ním vždy Onondaga). Významné udalosti (napr. zmluvy a zákony) boli zaznamenávané prostredníctvom wampumov. Liga dosiahla vrchol moci na začiatku 18. stor. Po príchode Európanov sa Irokézi stali spojencami Holanďanov a Britov (1677 s nimi uzavreli spojenectvo, takzvaný Covenant Chain). Kvôli ovládnutiu obchodu s kožušinami takmer neustále viedli boje (takzvané bobrie vojny) so susednými kmeňmi (najmä s Hurónmi, Eriami, Tionontatiami, Wenrami, Neutrálmi, Mohykánmi, Delawarmi, Susquehannami, Abenakiami, Illinoiami, Odžibwejmi, vlastnými Algonkinmi, Nipissingmi, Nantikokmi, Saponiami a Ottawami), ktorí ich preto nazývali aj Zmije – Nautowa alebo Nadowaig (Odžibwejovia), Zlé zmije – Matchenawtowaig (Ottawovia), alebo Pravé zmije – Irinakhoiw či Iroqu (vlastní Algonkinovia; odtiaľ názov Irokézi, v súčasnosti je však rozšírený názor, že toto pomenovanie pochádza z baskického Hilokoa – Zabijaci). V britsko-francúzskych vojnách (sedemročná vojna, 1756 – 63) bojovali na strane Britov a tiež vo vojne za nezávislosť USA (americká revolúcia, 1775 – 83); okrem Oneidov a Tuskarorov, ktorí stáli na strane USA, dôsledkom čoho sa liga 1784 prakticky rozpadla. R. 1779 utrpeli Irokézi od americkej trestnej výpravy proti britsko-irokézskemu spojenectvu (nariadená G. Washingtonom) vedenej generálom Johnom Sullivanom (*1740, †1795) a J. Clintonom pri Newtowne (dnes Elmira, New York) zdrvujúcu porážku vedúcu k úpadku moci ligy, ktorá tak prestala byť považovaná za významnú politickú silu. Samostatnú politiku však viedli Irokézi aj naďalej, čo sa prejavilo napr. aj počas 2. svetovej vojny, keď 11. júna 1942 vo Washingtone vyhlásili vojnu Nemecku a jeho spojencom, s USA však spolupracovať odmietli. V súčasnosti žijú v rezerváciách v kanadských provinciách Quebec a Ontário a v amerických štátoch New York, Oklahoma a Wisconsin; spolu asi 100-tis. (2010). Ich pôvodný spôsob života dokumentuje napr. Iroquois Indian Museum (založené 1980) v osade Howes Cave (dnes súčasť mesta Schoharie, New York). Sú preslávení aj ako nebojácni montéri výškových konštrukcií mostov a mrakodrapov (Mohawkovia) a výborní hráči lakrosu – športu, ktorý dali svetu (od 2008 sú členmi Medzinárodnej lakrosovej federácie);

2. súhrnné označenie kmeňov severoamerických Indiánov z východných lesov Severnej Ameriky žijúcich najmä v oblasti Veľkých jazier hovoriacich irokézskymi jazykmi (vlastní Irokézi, Huróni, Eriovia, Tionontatiovia, Nottowayovia, Susquehannovia, Neutráli, Meherrini, Čerokíovia a i.).

irokézske jazyky

irokézske jazyky — skupina severoamerických indiánskych jazykov zaraďovaná do makrosiouxskej jazykovej rodiny. Delí sa na 2 vetvy: južnú, zastúpenú jazykom cherokee, a severnú, pozostávajúcu z niekoľkých podskupín, a to tuskarorsko-nottowayskej (jazyky tuscarora a nottoway), laurentijskej (jazyk laurentian), hurónskej (jazyky wendat/wyandot, erie, neutral/chonnonton a tionontati), jazykov pôvodných piatich národov Ligy Irokézov (seneca, cayuga, oneida, onondaga, mohawk) a jazyka susquehanna. Niekoľko ďalších zaniknutých jazykov severnej podskupiny (meherrin, wenro, coree, neusiok) je známych iba z kusých záznamov. Jazyky pôvodných piatich národov Ligy Irokézov sú podobné na 25 – 80 %, jazyky cherokee a tuscarora sú im podobné len 0 – 5 %. Irokézskymi jazykmi v súčasnosti hovorí okolo 100-tis. ľudí (väčšina je dvojjazyčná, okrem materčiny ovláda i angličtinu alebo francúzštinu), najmä v severovýchodnej časti Severnej Ameriky (oblasť Veľkých jazier).

Iron Bridge

Iron Bridge [aj- bridž] — prvý liatinový oblúkový most na svete premosťujúci rieku Severn v lokalite Ironbridge (Shropshire, Spojené kráľovstvo). Navrhnutý anglickým architektom Thomasom Farnollsom Pritchardom (*1723, †1777), postavený 1775 – 79. Jeho celková dĺžka je 60 m, hlavný oblúk má rozpätie 30,5 m, na jeho stavbu sa použilo 378,5 t liatiny. R. 1934 bol uzavretý pre vozidlá, 1950 aj pre chodcov, 2004 zrekonštruovaný. R. 1986 bol spolu s ďalšími technickými pamiatkami nachádzajúcimi sa v blízkom okolí – s najstaršou vysokou pecou na koks na svete, ktorú 1709 v Coalbrookdale postavil Abraham Darby (*1677 alebo 1678, †1717), a s pamiatkami industriálnej architektúry z obdobia priemyselnej revolúcie chránenými in situ v lokalitách Hay Brook Valley, Jackfield a Coalport, zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

irónia

irónia [gr. > lat.] — vo všeobecnom význame skrytý jemný posmech, výsmech, vtipný prejav vyjadrujúci komicko-hodnotiaci postoj ku skutočnosti, pri ktorom hovoriaci používa jazykové jednotky v opačnom význame, ako je ich bežný, neutrálny lexikálny význam (určité slovo alebo výrok sa použije v opačnom význame). Irónia môže byť spôsobom reči, pri ktorej hovoriaci v skutočnosti vyjadruje pravý opak toho, o čom hovorí. Môže mať podobu náznakov, polemického posmechu alebo dokonca ostrého sarkazmu. V jazykovom prejave založenom na irónii sa dostávajú do protikladu systémový (langue) a aktuálny (parole) význam slova. Ironický podtón (podtext) možno identifikovať na základe výsmešného tónu (intonácie) a posmešných narážok, v písanom texte na základe kontextu, v ktorom je ironický výraz použitý;

1. estet. skrytý výsmech v umeleckom diele; dielo hovorí a zobrazuje niečo iné, než aký je jeho skutočný význam, chváli jav tým, že ho haní, a naopak. Irónia ako literárny a rétorický trópus (umelecký prostriedok založený na prenesení významu) sa využíval už v antickej dráme (Sofoklés, Euripidés) i rétorike (Cicero). Tzv. romantická irónia spätá s filozofiou a estetikou nemeckého romantizmu (F. Schlegel, J. G. Fichte) bola založená na prevahe subjektívneho autorského postoja nad objektívnym a prejavovala sa ako neprestajný romantický rozpor medzi ideálom (snom) a skutočnosťou. V postmodernej kultúre sa irónia stala jedným zo základných tvorivých princípov. Rozlišujú sa tri druhy irónie: referenčná irónia týkajúca sa tretej osoby alebo určitého stavu vecí (Jeho silaach, bola v slabinách! T. Janovic: (pri čítaní) CASANOVU), sebairónia a tzv. ty-irónia namierená proti príjemcovi (napr. vo vete Ty si mi dobrý priateľ! je výraz zlý nahradený slovom dobrý). V umení a v literatúre sa irónia často využíva na spoločenskú kritiku v ostrejších formách humoru, akými sú satira a sarkazmus. Majstrami literárnej irónie vo svetovej literatúre boli M. de Cervantes, J. Swift, H. Fielding, H. Heine, Ch. M. Wieland, Ch. Morgenstern a i., v slovenskej literatúre J. Kráľ, J. Záborský, J. Jesenský, V. Bednár a i.;

2. filoz. v antickej rétorike a filozofii slovný obrat, ktorý využíval rozpor medzi doslovným významom slov a významom vyjadrenej myšlienky; skutočný význam vety protirečil jej zdanlivému významu. Pojem irónia (gr. eiróneia) je spätý najmä so životnou filozofiou Sokrata, ktorý ju využíval v rozhovoroch ako prvý stupeň v procese poznávania, ako metódu poznávania, ktoré má podobu tzv. učenej nevedomosti. V dialógu sa vydával za nevediaceho človeka (štylizoval sa do podoby toho, ktorý vie, že nič nevie) a ustavičným kladením otázok nútil spoludiskutujúceho priznať si vlastnú nevedomosť a zároveň dospieť k adekvátnejšiemu poznaniu zdanlivo samozrejmých vecí. Dynamika dialógu tak ukázala, že Sokrates vedel viac ako jeho „múdri“ spolurečníci, ktorí nevedeli ani to, že nič nevedia. Aristoteles zasa odsudzoval používateľa irónie, pretože sa vyhýba úprimnosti, a tým aj hodnovernosti. Ak antická irónia bola prostriedkom poznávania a presviedčania protivníka, stredovekí myslitelia ju zanedbávali. Ontologický význam pripisoval irónii romantizmus; mala univerzálny filozofický význam a vyjadrovala základný poetický postoj. Chápala sa ako prejav autonómie ducha, ako spôsob prekonávania napätia medzi vonkajším a vnútorným svetom, reálne existujúceho rozporu medzi ideálom a skutočnosťou. Teóriu romantickej irónie rozpracoval F. Schlegel. Romantici opisovali iróniu ako reflexiu reflexie. Spoločensko-historický význam pripisoval irónii marxizmus. Pre S. Kierkegaarda sa z existencialistického hľadiska môže životná skutočnosť stať princípom irónie. Radikálna filozofická irónia spochybňuje sebaistotu absolutizujúcich hodnotových predstáv univerzalistického spôsobu myslenia. V súčasnej postmodernej filozofii dominovala irónia u amerického filozofa R. Rortyho, podľa ktorého ironik neustále pochybuje o svojom definičnom slovníku, pretože iné slovníky na neho urobili dojem, a nevie určiť, ktorý slovník je bližšie k realite, ktorý je v kontakte s pravdou, bytím či s vecami osebe. Opisu irónie sa venovali Cicero, Quintilianus, Erazmus Rotterdamský, G. Vico, G. W. F. Hegel, J. Ortega y Gasset, Paul de Man (*1919, †1983), J. Derrida a i.

Iron Knob

Iron Knob [ajron nob] — mesto v Austrálii v štáte Južná Austrália na Eyrovom polostrove 68 km juhozápadne od prístavného mesta Port Augusta; 144 obyvateľov (2016). Založené medzi 1849 – 54 po objavení bohatých ložísk železnej rudy, 1899 – 1998 významné stredisko hutníckeho priemyslu (považované za miesto zrodu austrálskeho oceliarstva). Po zastavení ťažby hromadný odliv obyvateľstva, v súčasnosti turistické stredisko s banským múzeom dokumentujúcim históriu ťažby a geologické pomery okolitej krajiny. Iron Knob leží na diaľnici Eyre Highway.

Irons, Jeremy

Irons [ajrons], Jeremy (John), 19. 9. 1948 Cowes, ostrov Wight, Spojené kráľovstvo — anglický herec. Herecké vzdelanie získal na Bristol Old Vic Theatre School, od začiatku 70. rokov 20. stor. pôsobil v Londýne. Prvý úspech dosiahol v rockovom muzikáli Godspell a popri účinkovaní na scénach v londýnskej štvrti West End sa uplatnil aj v televízii. Hral vo viacerých seriáloch, najväčší úspech dosiahol v úlohe maliara Charlesa Rydera v seriáli Návrat na Brideshead (Brideshead Revisited, 1982). Vo filme debutoval 1980 a filmami Francúzova milenka (The French Lieutenant’s Woman, 1981), Zrada (Betrayal, 1982), Swannova láska (Un amour de Swann, 1984) a Misia (The Mission, 1986) sa zaradil k popredným anglickým hercom. Najväčší úspech však dosiahol v dráme podľa skutočnej udalosti Zvrat Šťasteny (Reversal of Fortune, 1990), v ktorej za postavu potomka dánskej aristokratickej rodiny obžalovaného z dvojnásobného pokusu o vraždu svojej manželky a neskôr oslobodeného pre nedostatok dôkazov získal Oscara za najlepší herecký výkon v hlavnej úlohe (1991). So svojím asketickým výrazom aristokrata často stvárňoval postavy mužov posadnutých až chorobným vzťahom k ženám, čo však malo pre tieto postavy osudové následky. Pozoruhodný výkon podal i v pochmúrnej dráme Príliš dokonalá podoba (Dead Ringers, 1988) v dvojitej úlohe bratov – dvojčiat, ako aj vo filmoch M. Butterfly (1993), Božská Júlia (Being Julia, 2004) a Kupec benátsky (The Merchant of Venice, 2004). Ďalej účinkoval vo filmoch Nižinskij (Nijinski, 1980), Fuška (Moonlightning, 1982), Kafka (1991), Posadnutosť (Fatale, 1992), Dom duchov (The House of the Spirits, 1994), Lolita (1997), Muž so železnou maskou (The Man in the Iron Mask, 1998), Dračie diery (Dungeons and Dragons, 2000), Nesmrteľná Callasová (Callas Forever, 2002), Kráľovstvo nebeské (Kingdom of Heaven, 2005), Casanova (2005), Eragon (2006), Appaloosa (2008) a i. Svoje herecké majstrovstvo naplno využil v postave Rodriga Borgiu ako pápeža Alexandra VI. vo veľkolepom televíznom seriáli Borgiovci (The Borgias, 2011 – 2013).

Írska cirkev

Írska cirkev, angl. Church of Ireland, írsky Eaglais na hÉireann — anglikánska (protestantská) cirkev v Severnom Írsku (územie Spojeného kráľovstva) a v republike Írsko, autonómna provincia Anglikánskeho zväzu cirkví (Anglican Communion). Vznikla 1536 ako sesterská cirkev anglikánskej cirkvi (Church of England) v Anglicku, jej prvým arcibiskupom (so sídlom v Dubline) bol od 1536 George Browne (†1556). Po vyhlásení Henricha VIII. za írskeho kráľa a po vytvorení personálnej únie (1541) nadobudla Írska cirkev postavenie štátnej cirkvi a v krátkom čase prevzala do svojej správy všetky kostoly v Írsku; viaceré kláštory boli zrovnané so zemou. Írska cirkev sa stala dominantnou, zväčša k nej patrili anglickí novousadlíci a štátni úradníci (väčšina domáceho írskeho obyvateľstva i mnoho duchovných si zachovali príslušnosť ku katolíckej cirkvi, ktorá ich zjednocovala v odpore proti Anglicku). Cirkevná doktrína bola pôvodne zhrnutá v 104 článkoch vyznania viery (tzv. Írskych článkoch) schválených 1615, na nátlak kráľa však bolo 1634 prijatých 39 článkov platných v Anglicku. Po vytvorení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska (1801) bola Írska cirkev zjednotená s cirkvou v Anglicku (United Church of England and Ireland) a zákonom z 1869 (Irish Church Act) stratila postavenie štátnej cirkvi. Zriadenie cirkvi je episkopálne, 12 diecéz patrí do dvoch provincií – Armagh (dnes v Severnom Írsku, územie Spojeného kráľovstva) a Dublin (republika Írsko), na čele s arcibiskupmi, prímasom je arcibiskup v Armaghu.

írska cirkev

írska cirkev — ranokresťanská cirkev v Írsku približne v 5. – 12. stor., ktorá sa od rímskej odlišovala spôsobom cirkevnej organizácie, niektorými liturgickými praktikami a náboženskou symbolikou, neodlišovala sa však doktrínou. V literatúre býva niekedy nepresne označovaná aj ako írsko-škótska či keltská cirkev.

Nenásilná christianizácia keltských Írov sa pravdepodobne začala už v 1. polovici 5. stor. a najväčší podiel na nej mali misionári sv. Palladius (†medzi 457 – 461), ktorého poslal pápež Celestín I. ako prvého biskupa k írskym kresťanom (431), a predovšetkým sv. Patrik, ktorý počas 30-ročného pôsobenia rozšíril kresťanstvo na území celého Írska (za tradičný dátum začiatku jeho misie sa považuje rok 432), zaviedol episkopálny systém cirkevnej správy (biskupstvá) podľa rímskeho vzoru a zakladal kláštory (podľa tradície založil kláštor v Armaghu, ktorý je odvtedy hlavným duchovným centrom Írov; dnes v Severnom Írsku v Spojenom kráľovstve). V priebehu 6. stor. sa však v írskej cirkvi presadil tzv. kláštorný model cirkevnej správy: základnou bunkou cirkevnej organizácie, cirkevným centrom a hlavným strediskom náboženského života sa stal kláštor (írsky muintir) a najvyššou autoritou aj v oblasti cirkevnej správy jeho opát. Veľké kláštorné strediská si nezávisle od existujúcich biskupstiev zakladali vlastné organizačné štruktúry, tzv. kláštorné parochie (farnosti), ktoré boli roztrúsené po veľkých územiach a ktorých hranice na rozdiel od tradičných diecéz kopírujúcich hranice malých kráľovstiev (túath) neboli presne vymedzené. Ich podstatou bola filiálna závislosť medzi materským (zakladajúcim) kláštorom a menšími, podriadenými kláštormi, spolu tvorili tzv. kláštornú rodinu. Na čele kláštornej rodiny stál opát veľkého (materského) kláštora, ktorého autorite boli podriadení opáti dcérskych kláštorov, ako aj celé kláštorné spoločenstvo (mnísi, ale aj početní svetskí obyvatelia závislí od kláštora a pracujúci na jeho majetkoch). Hodnosť opáta bola v rodine zakladateľa kláštornej rodiny, ktorý vybavil kláštor majetkom, dedičná. Hoci zvyčajne nezastával funkciu biskupa, jeho hierarchické postavenie bolo vyššie; biskupom bol zvyčajne opátom vybraný a jemu podriadený mních, ktorý prijal biskupské svätenie a ktorého činnosť bola zúžená len na liturgické úkony, napr. na vysviacanie nových kostolov či kňazov spomedzi mníchov. K biskupskej konsekrácii mohlo dôjsť i za prítomnosti len jedného biskupa (rímska cirkev vyžadovala minimálne troch).

Duchovným základom írskeho monasticizmu bol asketický život mníchov (Írsko bolo nazývané aj Ostrov svätých) založený na špecifickej idei tzv. trojitého mučeníctva: biele, nekrvavé mučeníctvo (Íri nemali martýrov) sa spájalo so zavrhnutím všetkého, čo bolo človeku blízke a drahé, a so životom v kláštornom spoločenstve, zelené mučeníctvo s pokáním a umŕtvovaním tela a červené mučeníctvo so znášaním kríža a smrti s Kristom. Jednou z foriem cirkevného pokánia prevzatou zo staroírskeho práva bolo opustenie krajiny, čo sa stalo hlavnou motivačnou silou aktivít írskych misionárov (→ írske misie). Osobitým prejavom írskej cirkevnej praxe bola súkromná (ušná) spoveď. Opát kláštora bol povinný viesť každého mnícha v jeho rehoľnom živote a ako „duchovný priateľ“, ktorému mnísi vyznávali hriechy, udeľoval zodpovedajúce pokánie, čím sa ako spovedník stával priamym prostredníkom medzi človekom a Bohom. Výpočet záväzných trestov za jednotlivé priestupky, ktoré spočiatku platili iba pre mníchov a neskôr sa rozšírili i na laikov, obsahovali tzv. penitenciály (penitenciálne knihy). Život mníchov sa neriadil jednotnou, všeobecne záväznou regulou, každý kláštor (kláštorná rodina) mal vlastnú, zavedenú svojím zakladateľom; výnimkou bola Regula Monachorum zostavená sv. Kolumbánom ml., ktorá sa stala najrozšírenejšou z írskych regúl uplatňovaných v 6. – 8. stor. v írskych kláštoroch na kontinente. Ďalšie odlišnosti írskej cirkvi od rímskej sa týkali napr. podoby tonzúry, výpočtu datovania Veľkej noci, symboliky (→ keltský kríž) a i.

Írske kláštory však neboli len náboženskými, ale aj významnými kultúrnymi centrami a strediskami vzdelanosti. Jestvovali pri nich školy (nielen pre mníchov, ale aj pre laikov). Základom bolo štúdium Biblie a pestovanie biblickej exegézy a s tým súvisiace štúdium latinského jazyka (najmä gramatiky), ale aj rétoriky, poézie, geometrie a aritmetiky. V kláštorných skriptóriách sa prepisovali evanjeliá, žaltáre, liturgické knihy ap., ktoré boli bohato umelecky iluminované (→ anglo-írske výtvarné umenie, → iluminácia), rozvíjala sa náboženská poézia. Mnísi zaznamenávali v latinskom i v írskom jazyku ľudové rozprávania, poéziu, hrdinskú epiku, ako aj predkresťanské írske právne texty (→ írska literatúra), čím sa írske kláštory stali sprostredkovateľmi predkresťanských kultúrnych tradícií. Írske a latinské písomníctvo jestvovali vo vzájomnej symbióze a pôvodná, autochtónna keltská kultúra nezanikla, ale postupne sa včleňovala do nového kresťanského poriadku. Rozkvet monasticizmu v Írsku nastal v 6. stor., keď vzniklo veľké množstvo kláštorných stredísk, a vyvrcholil v 7. – 8. stor. v súvislosti s írskymi misiami na európskom kontinente. Vznikli kláštory Clonmacnoise (grófstvo Offaly; 548), Bangor (grófstvo Down, dnes Severné Írsko, územie Spojeného kráľovstva) a Glendalough (v grófstve Wicklow, asi 40 km južne od Dublinu), sv. Kolumbán st. (írsky Colum Cille) založil kláštory Durrow (grófstvo Laois) a Derry (na území dnešného mesta Londonderry, Severné Írsko) i kláštor na ostrove Iona (Škótsko), sv. Finnián z Clonardu (*470, †549), ktorý presadil myšlienku, aby sa samozrejmou súčasťou kláštorného života stalo štúdium svätých textov, kláštor Clonard (grófstvo Meath, 6. stor.) a sv. Aidan (†651) kláštor Lindisfarne (na ostrove Holy Island, Anglicko; 7. stor.).

Po všeobecnom morálnom a duchovnom úpadku v dôsledku nájazdov Vikingov (9. – 11. stor.) narastala potreba zreformovať írsku cirkev, pričom dôležitú úlohu zohrali kontakty s európskym kontinentom; írski misionári, ale aj pútnici do Ríma prinášali po návrate do Írska správy o rozsiahlej cirkevnej reforme prebiehajúcej na európskom kontinente (→ gregoriánska reforma). R. 1111 bol na celonárodnej synode v Ráith Bresaile (neďaleko Cashelu v grófstve Tipperary) prijatý plán diecéznej organizácie írskej cirkvi (Írsko bolo rozdelené na 24 biskupstiev, ktoré mali nahradiť dovtedajšiu kláštornú organizáciu), ktorá bola dokončená po synode v Kellse (1152) vysvätením štyroch arcibiskupov (pre arcidiecézy Armagh, Cashel, Tuam a Dublin), čo spolu s príchodom kontinentálnych reholí (začiatkom 12. stor. benediktínov, a najmä cisterciánov, ktorí 1142 založili kláštor Mellifont v grófstve Louth) viedlo k zjednoteniu írskej cirkevnej organizácie a liturgických praktík s rímskou, a tým aj k zániku samostatnej írskej cirkvi.

írska literatúra

írska literatúra — súhrnné označenie literatúry písanej v írskom jazyku (írskej gaelčine), v latinčine i v angličtine, vytvorenej spisovateľmi írskeho pôvodu; spolu s gréckou a latinskou literatúrou patrí k najstarším európskym literatúram. Na jej vývin výrazne vplývali náboženské (katolícka, anglo-írska protestantská, škótsko-írska presbyteriánska tradícia) a sociálno-politické pomery (od 1171 bolo Írsko pod anglickou dominanciou; represálie v 17. stor., hladomor v 19. stor., násilie v 20. stor.).

Za najstaršie pamiatky írskej literatúry sa považuje niekoľko sto nápisov z archaického obdobia (400 – 600) zapísaných oghamovým písmom. Významnú časť írskej literatúry tvorí literatúra písaná v latinčine, a to najmä po príchode sv. Patrika (432), patróna Írska, a po následnom šírení kresťanstva. Najzaujímavejšou je Kniha z Armaghu (Book of Armagh, asi 807), známa aj ako Patrikov kánon (Canon of Patrick), írsky rukopis písaný prevažne v latinčine, hodnotný pre svoj jazyk, štýl, typický írsky ornament a ukážky starej írčiny.

Dejiny írskej literatúry v írčine sa odvíjajú od keltských prameňov – mytológie a rozprávačskej tradície. Od 6. stor. sa rozvíjala poézia profesionálnych básnikov, tzv. filidov (filí), ktorí boli nástupcami druidov, mali významné postavenie v írskej spoločnosti, uchovávali ústnu tradíciu (senchas) rodín a kmeňov a písali oslavné básne a elégie na svojich ochrancov i hanlivé básne na nepriateľov. K najstarším dielam patria Sv. Columbán (Amra Choluim Chille) Dallána Forgailla (*asi 530, †598) a Abeceda zbožnosti (Apgitir Chrábaid) sv. Colmána Ela (*555, †611). Hlavnými dielami boli prozaické rozprávania s básnickými prvkami podobné hrdinskému eposu, založené na starej pohanskej ústnej tradícii a pretvorené kresťanskými pisármi, ktoré sa v minulosti delili podľa tém (obliehanie, únos), v súčasnosti podľa cyklov na: 1. ulsterský cyklus (nazvaný podľa staroírskeho kráľovstva Uladh, t. j. Ulster) obsahujúci najstaršiu pamiatku írskej slovesnosti Výprava za býkom z Cúailnge (Táin Bó Cúailnge, vznikol v 6. – 10. stor., zachovaný v rukopise z 12. a 14. stor.), v ktorom vystupujú mladý hrdina Cú Chulainn a ulsterský kráľ Cochobar, ako aj tragický príbeh o smrti krásnej Deirdre s motívom Tristana a Izoldy; 2. mytologický cyklus obsahujúci báje o dávnych obyvateľoch Írska, najmä o rode nadprirodzených bytostí bohyne Danann (Tuatha Dé Danann), z ktorých sa vyvinuli rozprávania o elfoch, vílach a výpravách do iného sveta, napr. sága Zvádzanie Étaíny (Tochmarc Étaíne); 3. kráľovský cyklus obsahujúci príbehy o kráľoch a bitkách zapísané v 9. – 10. stor., v ktorých vystupujú mytologické aj historické postavy, napr. poeticko-prozaický príbeh Sweeneyho šialenstvo (Buile Shuibhne); 4. feniánsky cyklus (nazvaný podľa mýtického kráľa Fionna mac Cumhailla a jeho družiny bojovníkov a lovcov, → fianna) obsahujúci epické skladby čerpajúce zo staroírskej mytológie a z historických udalostí (napr. misijná činnosť národného patróna sv. Patrika v 5. stor., vikinské nájazdy v 9. – 11. stor.).

Ďalšou skupinou staroírskej slovesnosti, v ktorej sa spája írska pohanská mytológia s kresťanskou alegóriou, sú príbehy napísané v starej írčine, tzv. cesty alebo plavby (immrama), napr. Plavba Máela Dúina (Immram Maele Dúin). Bohatá ústna slovesnosť sa tradovala v rôznych veršových formách. Z raných záznamov (6. – 7. stor.) sa zachovali zlomky v aliteračnom verši v prízvučných slabikách, v 8. – 10. stor. sa využíval slabičný verš s rafinovanými koncovými rýmami (dán díreach). Z raného obdobia je významná aj prírodná a náboženská lyrika, napr. Kalendár (Félire, okolo 800) sv. Óengusa mac Óengobanna (†824), Veršovaný žaltár (Saltair na Rann, 10. stor.) i básne s historickou tematikou, napr. Bojovníci, ktorí boli v Emain (Fianna bátar i nEmain) Cináeda ua hArtacáina (†975). Z prozaických žánrov sa rozvíjali náboženské traktáty o živote svätcov a vedecká próza (medicínske a právnické traktáty), napr. Veľký starý zákonník (Senchas Már, 1. polovica 8. stor.), gramatické traktáty, napr. Cormaicov glosár (Sanas Cormaic, koniec 9. stor.), ktorý uvádza etymológiu asi 1 400 írskych slov.

Po anglo-normanskej invázii (1171) spolu so zánikom kráľovstva zanikla aj poézia filidov, v službách kniežat sa rozvíjala bardská poézia (→ bard). V 13. stor. patrili k najvýznamnejším básnikom Giolla Brighde Mac Con Midhe (*asi 1210, †asi 1272) a Muireadhach Albanach Ó Dálaigh (*asi 1180, †asi 1250), v 16. stor. Tadhg Dall Ó hÚigínn (*asi 1550, †asi 1591) a jeden z posledných bardov Eochaidh Ó hÉoghusa (*1567, †1617). V protiklade ku komplikovanej bardskej poézii vznikla koncom 12. stor. jednoduchá forma balady, ktorá sa považuje za začiatok ľudovej írskej literatúry. Najrozsiahlejším zachovaným dielom stredovekej írskej literatúry je zbierka Rozhovory starcov (Acallam na Senórach, koniec 12. stor.), príbeh z feniánskeho mytologického cyklu o dvoch starších hrdinoch, ktorí cestujú po Írsku so sv. Patrikom.

Po represáliách (1649) O. Cromwella bola v Írsku zlikvidovaná miestna šľachta i stará kultúra (Angličania zakázali tlačiť knihy v írskom jazyku, írsky literárny jazyk sa používal iba ako dialekt). Úpadok krajiny počas vojenských ťažení O. Cromwella zachytil vo svojom diele Dáibhí Ó Bruadair (*asi 1625, †1698), v tom období tvoril aj posledný predstaviteľ tradičnej írskej ľúbostnej poézie Piaras Feiritéar (*asi 1600, †1653). V 18. stor. skupina tzv. munsterských básnikov, najmä Aogán Ó Rathaille (*asi 1670, †1726), písala vizionárske skladby o návrate írskej samostatnosti (tzv. aisling). Rozvíjala sa ľudová poézia, ktorej nositeľmi boli roľníci, remeselníci a učitelia, namiesto prísneho metra sa začalo používať jednoduché metrum (amhráin), ktoré využil Brian Mac Giolla Meidhre (Brian Merriman, *asi 1747, †1805) v satirickej poéme Polnočný súd (Cúirt An Mheán-Oíche, 1780). V oblasti prózy vznikli v 17. stor. Letopisy Írskeho kráľovstva (Annála Ríoghachta Éireann, 1632 – 36) františkána Mícheála Ó Cléirigha (*asi 1590, †1643), ktoré zaznamenávajú írsku históriu od staroveku po 1616, a Pravdivé dejiny Írska (Foras Feasa ar Éirinn, asi 1634) Seathrúna Céitinna (Geoffrey Keating, *asi 1569, †asi 1644).

V 19. stor. pod vplyvom politickej (útlak zo strany Angličanov) a ekonomickej situácie (veľký hladomor 1845 – 48) nastal úpadok írskeho jazyka a vzostup používania angličtiny. Významnú etapu v írskej literatúre predstavuje írske literárne hnutie rozvíjajúce sa v období národného obrodenia od 80. rokov 19. stor. ako súčasť širšieho emancipačného hnutia írskeho národa (→ írska renesancia). Zdôrazňovalo hodnoty starej írskej literatúry a vydávalo zbierky írskych ľudových príbehov i diela írskych autorov. Dôležitým dielom sa stala antológia Básne a balady nového Írska (Poems and Ballads of Young Ireland, 1887), ktorú zostavil W. B. Yeats (nositeľ Nobelovej ceny 1923) a do ktorej prispeli Katharine Tynanová (Tynan, *1859 alebo 1861, †1931), Douglas Hyde (*1860, †1949), Thomas William Rolleston (*1857, †1920), George Sigerson (*1836, †1925) a John Todhunter (*1839, †1916). R. 1892 založili D. Hyde a W. B. Yeats Národnú literárnu spoločnosť s cieľom obohacovať nové literárne diela napísané v angličtine o írsky folklór, legendy a tradície, 1893 D. Hyde s Eoinom MacNeillom (*1867, †1945) Gaelskú ligu (Conradh na Gaeilge), ktorej cieľom bolo obrodenie írskeho jazyka a kultúry, a 1899 W. B. Yeats a lady (Isabella Augusta) Gregoryová (Gregory, *1852, †1932) Írske literárne divadlo (Irish Literary Theatre), ktoré 1901 uviedlo prvú írsku hru Grófka Cathleen (The Countess Cathleen) W. B. Yeatsa. O povznesenie írčiny sa zaslúžil Peadar Ó Laoghaire (*1839, †1920), ktorý v románe Séadna (1904) verne napodobnil živý munsterský dialekt (román mal byť učebným materiálom na výučbu írčiny). Najvýraznejšou postavou írskeho literárneho obrodenia sa stal W. B. Yeats, ktorý sa v literatúre a v divadelných hrách usiloval o vytvorenie nového obrazu Írska a v zbierkach Írske rozprávky (Irish Fairy Tales, 1892) a Keltský súmrak (The Celtic Twilight, 1893) vydal upravené rozprávky a ľudové príbehy. D. Hyde v knihách Spoza ohňa (Beside the Fire, 1890) a Príbehy lásky z Connachtu (abhráin grádh chúige connacht or Love songs of Connacht, 1893), v ktorých sa odzrkadľuje charakter a melódia írskych ľudových piesní, zozbieral a upravil ľudovú prózu írskych roľníkov. Pod vplyvom spisovateľa a historika Standisha Jamesa O’Gradyho (*1846, †1928) sa témam z írskeho prostredia venoval aj George (William) Russell (*1867, †1935), ktorý podporoval mladých spisovateľov a 1904 vydal antológiu Nové piesne (New Songs) zahŕňajúcu diela Padraica Columa (*1881, †1972), Alice Milliganovej (Milligan, *1866, †1953), Susan L. Mitchellovej (Mitchell, *1866, †1926) a Seamusa O’Sullivana (*1879, †1958).

V medzivojnovom období sa rozvíjali najmä poviedka (Pádraic Ó Conaire,*1882, †1928), autobiografická próza (Gerald O’Donovan, *1871, †1942; Tomás Ó Criomhthain, *1856, †1937; Maurice O’Sullivan, *1904, †1950; Séamus Ó Grianna, *1889, †1969; Seosamh Mac Grianna, *1900, †1990), novela (Máirtín Ó Cadhain, *1906, †1970) a regionálny román (S. Mac Grianna). Po 2. svetovej vojne írska vláda podporovala literatúru v írčine (vznikli nakladateľstvo Sáirséal agus Dill a vládna agentúra An Gúm). Okrem prózy (Breandán Ó hEithir,*1930, †1990) sa začali rozvíjať aj poézia (Máirtín Ó Direáin, *1910, †1988; Seán Ó Ríordáin, *1916, †1977; Michael Hartnett, *1941, †1999; poetka Máire Mhac an tSaoi, *1922) a dráma (B. Behan). Jedným z najplodnejších spisovateľov bol autor detektívnych románov a westernov Cathal Ó Sándair (*1922, †1996).

Írska literatúraangličtine sa začala rozvíjať v 18. stor., čo súviselo s upevňovaním moci anglickej šľachty. Priekopníckymi dielami boli satiry Skromný návrh (A Modest Proposal, 1729) a Plátenníkove listy (Drapier’s Letters, 1724 – 25) J. Swifta zobrazujúce hospodárske a kultúrne zbedačovanie Írov a sentimentálne romány O. Goldsmitha. Začiatkom 19. stor. sa rozvíjali pastorálna vlastenecká poézia anonymných básnikov a lyrická poézia (T. Moore; Gerald Griffin, *1803, †1840; Francis Sylvester Mahony, *1804, †1866). V 2. pol. 19. stor. dominovali vlastenecká poézia (Thomas Davis,*1814, †1845; Sheridan Le Fanu, *1814, †1873) spojená s časopisom The Nation (Národ, 1842 – 49) a lyrická poézia (James Clarence Mangan, *1803, †1849; Samuel Ferguson, *1810, †1886; William Allingham, *1824, †1889). V prozaických dielach protestantskí autori zobrazovali život vyšších vrstiev (M. Edgeworthová; Sydney Morganová, *asi 1781, †1859) alebo dedinské prostredie (William Hamilton Maxwell, *1792, †1850; Samuel Lover, *1797, †1868; Charles James Lever, *1806, †1872), katolícki autori najmä dedinské prostredie (John Banim, *1798, †1842; Michael Banim, *1796, †1874; G. Griffin; William Carleton, *1794, †1869). O. Wilde sa preslávil prozaickými dielami preukazujúcimi prvky estetizmu – románom Obraz Doriana Graya (The Picture of Dorian Gray, časopisecky 1890, knižne 1891) a zbierkou rozprávok Šťastný princ a iné príbehy (The Happy Prince and Other Tales, 1888).

Prelom 19. stor. sa vyznačoval formovaním írskeho divadla. Na zakladateľov írskej národnej drámy W. B. Yeatsa a J. M. Syngea, ktorí v hrách spracovali námety z írskych dejín, keltskej mytológie a folklóru, nadviazal v 30. rokoch 20. stor. kriticko-realistickými tragikomédiami z obdobia bojov za národnú nezávislosť (protianglické dublinské povstanie 1916, anglo-írske boje 1920, občianska vojna 1922 – 23) S. O’Casey. Dion Boucicault (*1820, †1890) je známy melodrámami, W. B. Yeats poetickou drámou, J. M. Synge vykreslením života na Aranských ostrovoch. V prvých desaťročiach 20. stor. sa objavil nový žáner, tzv. klerický román (priest novel), ktorého najvýznamnejšími predstaviteľmi boli G. O’Donovan, Canon Sheehan (*1852, †1913) a G. Moore. Významným írskym básnikom bol Patrick Kavanagh (*1904, †1967), nazývaný básnik všednosti, ktorý v básnickej zbierke Veľký hlad (The Great Hunger, 1942) približuje detaily každodenného života farmára. Názov je alúziou na zemiakový hladomor 1845 – 48 a metaforou duchovného, intelektuálneho i sexuálneho hladu.

V 20. rokoch 20. stor. ukázal nové možnosti prózy (naratívna technika prúdu vedomia i parodické využitie mýtu, experimentovanie s časom) prozaik a básnik J. Joyce, ktorý vo svojom diele zobrazil jednotlivca v odcudzenom veľkomestskom prostredí. Preslávil sa knihou Portrét mladého umelca (A Portrait of the Artist as a Young Man, 1916) a rozsiahlym metarománom Ulysses (1922; slov. 1993), ktorým sa zaradil medzi najvýznamnejších modernistických spisovateľov. Zbierkou tzv. epifanických poviedok Dublinčania (Dubliners, 1914), v ktorej zobrazil stagnáciu dublinskej spoločnosti, obohatil tradíciu írskej poviedkovej tvorby. V medzivojnovom období rozvíjal modernistickú literatúru S. Beckett (nositeľ Nobelovej ceny 1969), ktorý v experimentálnych románoch Murphy (1938) a Watt (1953) zachytil absurditu ľudského údelu i nezmyselnosť bytia. Po francúzsky napísal netradičnú existenciálnu trilógiu Molloy, Malone umiera a Nepomenovateľný (Molloy, Malone meurt, L’Innomable, 1951 – 53), ktorú neskôr preložil do angličtiny.

Priekopníkom postmodernizmu bol Brian O’Nolan (*1911, †1966), ktorý v románe Plavba dvoch vtákov (At Swim-Two-Birds, 1939) formou románu v románe spojil zážitky dublinského študenta s mytologickými a folklórnymi motívmi. Významné miesto zaujali aj L. O’Flaherty románmi Skerrett (1932) a Hladomor (Famine, 1937) odohrávajúcimi sa počas veľkého hladomoru, Conal O’Riordan (*1874, †1948) románom Adam z Dublina (Adam of Dublin, 1920) evokujúcim predvojnovú metropolu a Seán Ó Faoláin (*1900, †1991) románmi Hniezdo obyčajných ľudí (A Nest of Simple Folk, 1933) a Osamelý vták (Bird Alone, 1936) o politickej a spoločenskej kríze v Írsku po dublinskom povstaní (1916) a o jeho dôsledkoch (najmä sektárskom násilí).

Osobité žánrové postavenie v írskej literatúre má poviedka, ktorá vznikla na základe bohatej rozprávačskej tradície Írov. O rozvoj kratšieho prozaického žánru short-story (krátky príbeh, resp. poviedka) sa najviac zaslúžili Frank O’Connor (*1903, †1966) súborom poviedok Hostia národa (Guests of the Nation, 1931) konfrontujúcich romantizmus národnostného boja s odcudzením jednotlivca, S. Ó Faoláin zbierkou Šialenstvo svätojánskej noci a iné poviedky (Midsummer Night Madness and Other Stories, 1932), E. Bowenová poviedkami o tragédii osobných vzťahov a pominuteľnosti šťastia, G. Moore zbierkou poviedok Neobrobené pole (ír. An t-úr-ġort, 1902; angl. The Untilled Field, 1903), Mary Lavinová (Lavin, *1912, †1996) zbierkami poviedok o úlohe žien v katolíckom Írsku, John McGahern (*1934, †2006) poviedkami zbierky Tvory zeme (fr. Les créatures de la terre, 1996; angl. Creatures of the Earth, 2006), ako aj viackrát ocenený W. Trevor.

Po 2. svetovej vojne dominovali v írskej próze témy ako zložitá situácia Írska v modernom svete (S. Ó Faoláin), problematika rozdeleného Írska (Jennifer Johnstonová, Johnston, *1930; Bernard MacLaverty, *1942), rodinné a osobné vzťahy (W. Trevor, J. Johnstonová), postavenie žien v spoločnosti (Julia O’Faolainová, O'Faolain, *1932) a osudy žien (E. O’Brienová). Otázky vzťahu jednotlivca k cirkvi a patriarchátu odvážnym spôsobom zobrazil J. McGahern v románoch Temnota (The Dark, 1965) a Medzi ženami (Amongst Women, 1990). V 60. rokoch 20. stor. vznikla tzv. belfastská básnická škola (Derek Mahon, *1941; Frank Ormsby, *1947; Paul Muldoon, *1951) na čele s nositeľom Nobelovej ceny (1995) S. Heaneym, ktorý vo svojich originálnych dielach dospel k všeobecne ľudským záverom a poznaniu.

K významným predstaviteľom súčasnej írskej poézie, ktorí získali aj literárne ocenenia, patrí popri P. Muldoonovi s jeho intelektuálnymi, filozofickými a sociálno-politickými reflexiami a D. Mahonovi aj Alan Gillis (*1973), ďalej John Montague (*1929, †2016) a Ciaran Carson (*1948). Prozaik John Banville (*1945, aj pseudonym Benjamin Black), ocenený 2005 Man Bookerovou cenou za knihu More (The Sea, 2005), rieši v románoch problémy viny a zmierenia a jeho dielo sa vyznačuje majstrovským štýlom, lyrizmom a parodickým naratívnym postupom. Súčasní írski autori Roddy Doyle (*1958), Hugo Hamilton (*1953) a Patrick McCabe (*1955) zachytávajú život mladých ľudí z predmestí a neúplných rodín, chudobu, alkoholizmus a oslabené pozície katolíckeho náboženstva. Éilís Ní Dhuibhneová (Dhuibhne, *1954) nekonvenčným spôsobom zobrazila ženskú problematiku v zbierke poviedok Jesť ženy sa neodporúča (Eating Women is Not Recommended, 1991). Otázky homosexuality, AIDS, odcudzenosti a smrti rieši Colm Tóibín (*1955). Ďalšími súčasnými autormi sú Sebastian Barry (*1955), Dermot Bolger (*1959), Glenn Patterson (*1961), Joseph O’Connor (*1963), Mike McCormack (*1965) a Paul Murray (*1975) a ženské autorky Mary Morrissyová (Morrissy, *1957), Anne Enrightová (Enright, *1962), Claire Keeganová (Keegan, *1968), Emma Donoghueová (Donoghue; *1969) a Belinda McKeonová (McKeon, *1979). Významnou súčasťou írskej literatúry je tvorba írskych dramatikov (→ írske divadlo).

írska renesancia

írska renesancia — literárno-kultúrne obrodenie v Írsku rozvíjajúce sa od 80. rokov 19. stor. a zahŕňajúce tri rôzne, úzko prepojené fenomény: gaelské, resp. keltské obrodenie, írske literárne hnutie a írske dramatické hnutie. Cieľom gaelského, resp. keltského obrodenia bola obroda írskeho, resp. gaelského jazyka (→ írsky jazyk) a posilnenie národného povedomia a identity Írov. Írsky jazyk (írska gaelčina) sa na väčšine územia Írska používal do polovice 19. stor. Útlak zo strany Angličanov, presadenie angličtiny ako dorozumievacieho jazyka a veľký hladomor 1845 – 48 (okolo 1 mil. Írov zomrelo na následky hladu, asi 1,5 mil. emigrovalo) mali za následok, že írska gaelčina sa ako hovorový jazyk prestala používať a zachovala sa len v niekoľkých regionálnych dialektoch (na tzv. území Gáeltacht). Podľa spisovateľa a neskoršieho prvého prezidenta Írska Douglasa Hyda (Hyde; *1860, †1949) Íri tým, že sa vzdali národného jazyka a zvykov, vzdali sa aj nároku, aby ich svet uznával ako svojbytný národ. Preto je potrebné znova obnoviť írsku národnú kultúru a prestať napodobňovať Angličanov v jazyku, v literatúre i v myslení. S cieľom znova etablovať írsku gaelčinu, unifikovať ju a prijať ako úradný jazyk na celom území Írska založil 1893 spolu s historikom a politikom Eoinnom MacNeillom (*1867, †1945) kultúrnu organizáciu Gaelská liga (An Conradh na Gaeilge). Dôležitým východiskom sa stalo dielo Literárna história Írska (A Literary History of Ireland, 1899), v ktorom Hyde spracoval literárnu históriu diel napísaných v írskej gaelčine, ako aj román Séadna (1904), v ktorom Peadar Ó Laoghaire (*1839, †1920) verne napodobnil živý munsterský dialekt (román mal byť učebným materiálom na výučbu írčiny). Gaelská liga sa veľmi rýchlo stala masovou osvetovou organizáciou. Zakladala jazykové krúžky (kurzy írčiny), divadelné spolky, usporadúvala hudobné a tanečné slávnosti, prostredníctvom ktorých sa usilovala o obnovu starých zvykov, spoluorganizovala hospodárske výstavy, čím napomáhala rozvoj národného priemyslu, ap. Podarilo sa jej zvýšiť status írskej gaelčiny, štandardizovať ju a vytvoriť podmienky na jej štúdium i na publikovanie existujúcej gaelskej literatúry v pôvodnom jazyku. Súbežne so snahou o obnovu írskeho jazyka vzniklo írske literárne hnutie na čele s básnikom W. B. Yeatsom, ktorého cieľom bolo obohacovať nové literárne diela napísané v angličtine o írsky folklór, legendy a tradície. Hnutie zdôrazňovalo hodnoty staršej írskej literatúry a vydávalo zbierky írskych ľudových príbehov i diela írskych autorov (→ írska literatúra). V tomto období sa rozvíjalo aj írske dramatické hnutie, ktoré sa zaslúžilo o vytvorenie bohatej tradície írskej drámy (1899 bolo v Dubline založené Írske literárne divadlo; → írske divadlo). Úsilie o obnovu írskej kultúry sa prejavilo aj vo výtvarnom umení v tzv. štýle keltského obrodenia (→ írske výtvarné umenie), v hudbe (→ írska hudba) a tanci (→ írsky tanec).

Írska republikánska armáda

Írska republikánska armáda, Irish Republican Army, IRA — ozbrojená írska organizácia bojujúca za samostatnosť a zjednotenie Írska. Založená 1919 ako polovojenská organizácia, resp. ozbrojená zložka hnutia (strany) Sinn Féin bojujúca proti britskej nadvláde a za vytvorenie jednotného samostatného írskeho štátu (→ britsko-írska vojna). Na jej čele stál 1919 – 21 M. Collins. Po podpísaní britsko-írskej (anglo-írskej) zmluvy 1921, ktorá rozhodla o rozdelení ostrova, došlo k prvému rozštiepeniu IRA. Väčšia časť utvorila základ armády Írskeho slobodného štátu (→ Írsko, Dejiny) pod vedením M. Collinsa (neskôr označený za zradcu a 1922 zavraždený), zvyšná časť (tzv. Nepravidelné zbory, Irregulars), ktorá pod vedením E. de Valeru začala boj nielen proti prítomnosti Britov (Angličanov) na území Írska, ale aj proti novovzniknutej dočasnej írskej vláde, bola koncom občianskej vojny porazená a IRA utlmila svoju činnosť. Pred vznikom nezávislej republiky Írsko (1937) bola IRA na jej území zakázaná (1931 a 1936), prešla do ilegality a svoje aktivity sústredila v Severnom Írsku. R. 1939 – 40 uskutočnila niekoľko bombových atentátov v Anglicku, bombové útoky počas 50. rokov 20. stor. boli zamerané na mestá Belfast a Londýn a na provinciu Ulster (najmä 1956 – 57). Aktivita IRA sa zintenzívnila koncom 60. rokov 20. stor., 1969 vyhlásilo jej velenie obnovenie ozbrojeného zápasu proti britskej vláde. R. 1969 sa začali v Severnom Írsku krvavé boje medzi protestantmi (→ unionisti) a katolíkmi (IRA), ktoré 1972 vyvrcholili Krvavou nedeľou v Londonderry. V ďalšom období došlo k vnútornej rekonštrukcii IRA (zachovávala vojenskú hierarchiu velenia) a k jej rozdeleniu na dve frakcie: na Oficiálnu IRA (Official IRA, OIRA), ktorá bola aktívna najmä 1969 – 72 a koncom 20. stor. utlmila svoju činnosť, a na Dočasnú IRA (Provisional IRA, PIRA, aj tzv. Provos), ktorá bola aktívna 1969 – 97 a formálne ukončila činnosť 2005. OIRA sa usilovala o zjednotenie Írska politickou cestou a, opierajúc sa aj o marxistickú ideológiu, bolo jej cieľom vytvorenie socialistického Írska. Na druhej strane členovia radikálnej frakcie PIRA vyvíjali systematickú teroristickú kampaň na území Severného Írska a nadviazali spoluprácu s inými teroristickými organizáciami (napr. s Organizáciou pre oslobodenie Palestíny, s Hizballáhom a i.), ako aj s tajnými službami bývalých socialistických krajín (NDR, ZSSR, Líbya a i.). R. 1974 zaútočila PIRA i v Anglicku. Po atentáte v Birminghame (november 1974), kde zahynulo 19 ľudí, prijala britská vláda Zákon na prevenciu proti terorizmu (Prevention of Terorism Act), ktorým bola IRA v Spojenom kráľovstve zakázaná. R. 1974 sa z IRA, resp. z OIRA, odčlenila aj frakcia Írska národnooslobodzovacia armáda (Irish National Liberation Army, INLA), ktorá vytvorila fakticky polovojenskú organizáciu marxisticky orientovanej Írskej republikánskej socialistickej strany (Irish Republican Socialist Party, IRSP). Najväčšiu aktivitu vyvíjala INLA 1974 – 98, 2009 oznámila, že sa vzdáva násilia. R. 1994 v nadväznosti na britsko-írske mierové iniciatívy zastavila IRA bojové aktivity a začala participovať na mierových rokovaniach s britskou vládou, po 18 mesiacoch prímeria však vo februári 1996 opäť obnovila teroristické útoky. Ďalšie prímerie vyhlásila v júli 1997. V období 1997 – 98 však uskutočňovala bombové útoky radikálna odštiepenecká frakcia Pokračovanie IRA alebo Pokračujúca IRA (Continuity IRA, CIRA), ktorá s prímerím nesúhlasila. Mierové iniciatívy vyvrcholili podpísaním Veľkonočnej dohody (Good Friday Agreement, aj Belfast Agreement) 10. 4. 1998. Kvôli lepšej spolupráci medzi Severným Írskom a Írskom bolo vytvorené Severoírske zhromaždenie (Northern-Ireland Assembly). IRA sa pod dozorom nezávislých pozorovateľov dobrovoľne vzdala svojho zbraňového arzenálu (odzbrojenie po etapách do mája 2000), ukončila teroristickú činnosť a stala sa čiastočne legálnou politickou silou. Po podpísaní Veľkonočnej dohody sa však od IRA odčlenili extrémisti, ktorí s dohodou nesúhlasili. Vystupovali pod názvom Pravá IRA (Real IRA, RIRA) a boli radikálne proti mierovému procesu v Severnom Írsku. RIRA bola napr. zodpovedná za bombový atentát, pri ktorom v auguste 1998 zahynulo v severoírskom meste Omagh 29 ľudí. R. 2007 odštiepenecké skupiny a frakcie IRA obnovili útoky na britské vojenské základne a na britské bezpečnostné sily. Pravá IRA sa 2009 prihlásila k vražde dvoch britských vojakov v kasárňach Massereene neďaleko severoírskeho mesta Antrim. Frakcia Pokračovanie IRA alebo Pokračujúca IRA sa 2009 prihlásila k zastreleniu policajta v severoírskom meste Craigavon asi 40 km juhozápadne od Belfastu. Od 1969 sú IRA a rôzne iné organizácie a polovojenské skupiny spolupracujúce s ňou zodpovedné za bombové atentáty a za vraždenie v Severnom Írsku, počas ktorých zomrelo viac než 3 700 ľudí a ďalších 35-tis. bolo zranených.

írske divadlo

írske divadlo — prvé zmienky o írskom divadle pochádzajú zo 14. stor. Zachovaný írsky rukopis zo 14. stor. Book of Fermoy (1373, dnes v knižnici Kráľovskej írskej akadémie v Dubline) dokazuje, že divadlo sa v tom období hralo v írskom jazyku. Je v ňom zapísaná aj hra – walesko-írsky rozhovor medzi Fintanom a jastrabom z hory Achill, ktorá svedčí o pohanských koreňoch írskeho divadla. Od 14. stor. sa pestovali aj pašiové hry ako súčasť náboženského divadla. Prvý literárny dôkaz o hraní divadla v Írsku však poskytla až režijná kniha (1601) k svetskej tragédii Gorboduk (Gorboduc, or Ferrex and Porrex, 1561) uvedenej jej anglickými autormi T. Sackvillom a T. Nortonom v Dubline. V 17. stor. (počas anglickej občianskej vojny) sa divadelná tvorba presunula z Dublinu do Kilkenny, kde vznikla pôvodná írska hra Tragédia zúrivého Colasa (A Tragedy of Cola’s Fury, 1645, autor Henry Burkhead). R. 1662 otvoril John Ogilby (*1600, †1676) divadlo na Smock Alley v Dubline, kde sa však hrali prostuartovské diela a hry W. Shakespeara.

Írske divadlo malo dve vývinové etapy. V prvej, trvajúcej do začiatku 20. stor., sa írske talenty realizovali zväčša v anglickom jazyku v Londýne. Autori narodení či vyškolení v Írsku sa tak zaradili do hlavnej vetvy anglického divadla a patrili v Londýne k najprestížnejším. Príslušnosť dramatikov k írskej či k anglickej národnosti sa prelínala a ich presné národnostné zaradenie je dodnes problematické. V 18. stor. sa presadili W. Congreve, O. Goldsmith a R. B. Sheridan, v 19. stor. Dion Boucicault (*1820 alebo 1822, †1890, autor viac než 140 hier, o. i. Londýnsky sľub, London Assurance, 1841; Robert Emmet, 1884), O. Wilde a G. B. Shaw (írsky rodák, hlásil sa však k anglickej národnosti). Na prelome 18. a 19. stor. sa začalo Írsko vymaňovať spod závislosti od Anglicka. Počas tzv. írskej renesancie vynikli predstavitelia druhej etapy vývinu írskeho divadla (tzv. írske dramatické hnutie). Jeho hlavný predstaviteľ W. B. Yeats spolu s J. M. Syngom, básnikom Georgom (Williamom) Russellom (*1867, †1935) i dramatičkou a folkloristkou lady (Isabellou Augustou) Gregoryovou (Gregory, *1852, †1932) založili 1896 v Dubline Írsku národnú divadelnú spoločnosť (Irish National Theatre Society) a 1899 Írske literárne divadlo (Irish Literary Theatre), z ktorého 1904 vzniklo divadlo Abbey Theatre pôsobiace ako Írske národné divadlo (Irish National Theatre) – prvé štátom subvencované divadlo (od 1925) v anglofónnom svete. Divadlo otvorili dvoma hrami – Vresové pole (Heather Field) od Edwarda Martyna (*1859, †1923) a Grófka Cathleen (The Countess Cathleen) od W. B. Yeatsa. V dramatickej tvorbe tohto obdobia prevládala pôvodná írska dramatika, návrat ku keltským koreňom a tendencia mytologizovať a písať v dialektoch.

Od začiatku vývinu írskeho divadla koexistovalo vedľa seba niekoľko druhov drámy, a to poetická dráma s antirealistickými prvkami (W. B. Yeats), dráma poetického realizmu (J. M. Synge, lady Gregoryová a i.) vyznačujúca sa charakteristickými prvkami reči írskeho roľníka a dialektom, ktorým sa v tom období hovorilo na západe Írska, tretiu skupinu tvorili realistické hry s komickými i vážnymi témami zobrazujúce vtedajšie problémy Írska (William Boyle, *1853, †1923; Lenox Robinson, *1886, †1958; Thomas Cornelius Murray, *1873, †1959; Pádraic Colum, *1881, †1972), ďalší druh drámy sa vyznačoval analytickými technikami a kritikou spoločnosti (hra E. Martyna Vresové pole). S. O’Casey na rozdiel od svojich predchodcov nepovažoval národnú otázku za prvoradú, ale venoval sa sociálnej problematike. V drámach kritizoval planý patriotizmus spoluobčanov a rozličné negatívne vlastnosti Írov. Írskeho pôvodu bol i S. Beckett, ktorý hrou Čakanie na Godota (En attendant Godot, 1953) založil tradíciu absurdnej drámy. Pôvodné dlhšie hry postupne skracoval až na miniskeče, tzv. dramatikulá (angl. dramaticules). R. 1944 založil Austin (Augustine Joseph) Clarke (*1896, †1974) Lyrické divadlo v Dubline (Lyric Theatre Company, súbor zameraný na pôvodnú írsku dramatiku), kde sa hrali prevažne jeho veršované hry. Pre Abbey Theatre úspešne tvoril B. Behan (píšuci pod vplyvom B. Brechta). K ďalším významným autorom patrili Denis Johnston (*1901, †1984), experimentujúci Tom MacIntyre (*1931), ďalej Thomas Kilroy (*1934), Dermot Bolger (*1959), dramatičky Christina Reidová (Reid, *1942, †2015), Anne Devlinová (Devlin, *1951) a i. Hugh Leonard (vlastným menom John Keyes Byrne, *1926, †2009), ktorý je najúspešnejším dramatikom Dublinského divadelného festivalu (Dublin Theatre Festival, založený 1957), napísal väčšinu divadelných hier v 60. rokoch 20. stor. vrátane hry Štefan D. (Stephen D., 1962), ktorá je adaptáciou románu J. Joycea Portrét mladého umelca. Jedným z najvýznamnejších predstaviteľov írskej drámy 20. stor. bol Brian Friel (vlastným menom Bernard Patrick Friel, *1929, †2015) vychádzajúci z tradícií írskeho vidieka. Kontroverzné a drsné hry dramatikov Eugena McCaba (Cabe; *1930) a Thomasa (Bernarda) Murphyho (*1935) znamenali začiatok slobodného písania o témach, ktoré boli dlho tabuizované. V 70. a 80. rokoch 20. stor. vznikli mnohé divadelné skupiny prinášajúce obnovu divadelných metód a štýlov ako Focus Theatre, Druid Theatre Company, Red Kettle Theatre Company a i. Z tohto hnutia obnovy vzišli divadelné osobnosti (herci i dramatici), ktoré dosiahli úspech v Londýne, na Broadwayi i v Hollywoode, napr. Joe O’Byrne (*1958), Stephen Rea (vlastným menom Graham Rea, *1946), Billy Roche (*1949), Gabriel Byrne (vlastným menom Gabriel Séamas Ó Broin, *1950), B. Friel a Jimmy Murphy (*1962). Bolo to obdobie britskej divadelnej renesancie s významným írskym zastúpením. Jeden prúd tejto novej drámy, známy pod názvom in year face, známy vulgárnosťami a brutalitou, prenikol v 90. rokoch 20. stor. aj do kontinentálnej Európy. Niektorí autori, čiastočne hraní aj na Slovensku, prekročili hranice tohto typu drámy a postúpili ku katarzii a k humanite, napr. Martin McDonagh (*1971) s hrami Krásavica z Leenane (The Beauty Queen of Leenane, 1996), Opustený západ (The Lonesome West, 1997), Mrzák z Inishmaanu (The Cripple of Inishmaan, 1997), Poručík z Inishmore (The Lieutenant of Inishmore, 2001) a Ujo Vankúšik (The Pillowman, 2003). Ďalšími významnými autormi sú Mark O’Rowe (*1970) s hrami Howie a Rookie (Howie the Rookie, 1999) a Konečná (Terminus, 2007), Conor McPherson (*1971) s hrami Rum a vodka (Rum and Vodka, 1992), Hrôza (The Weir, 1997), Námorník (The Seafarer, 2006; sám ju režíroval v Royal National Theatre v Londýne) a Sv. Mikuláš (Saint Nicholas, 1997), Marie Jonesová (Jones, *1951) s hrou Kamene vo vreckách (Stones in his Pockets, 1999) a Marina Carrová (Carr, *1964) s hrou Portia Coughlanová (Portia Coughlan, 1996), Enda Walsch (*1967) s hrami Disco Pigs (1996) a Bedbound (2000) a i. R. 2010 bola v dublinských dokoch otvorená nová moderná budova divadla Grand Canal Theatre (architekt Daniel Libeskind, *1946). Na Slovensku sa inscenovaniu írskych súčasných hier venuje Divadlo Kontra v Spišskej Novej Vsi.

írske misie

írske misie — neorganizované hnutie írskych mníchov (→ írska cirkev) v 6. – 9. stor. vychádzajúce z idey peregrinatio propter Christum (pro Christi amore), t. j. zbožného pútnictva pre Krista. Zbožní pútnici (peregrini) odchádzali do cudziny, aby sa oddali askéze: umŕtvili telo, zabudli na domovinu a obetovali sa Bohu (tzv. nekrvavé mučeníctvo podmienené doživotným dobrovoľným odlúčením sa od domoviny a životom v kláštornom spoločenstve). Aktívne pôsobili predovšetkým v západnej a strednej Európe, navzájom sa inšpirovali a podnecovali, a hoci to pôvodne nebol prvotný zámer, ich zbožné púte (peregrinatio religiosa) sa čoskoro začali spájať s misiou, t. j. rozšírili sa o nový prvok, o cestu k cudzím, často ešte pohanským alebo povrchne christianizovaným národom s cieľom hlásať evanjelium (→ christianizácia). Hlavné ťažisko írskych misí bolo späté so zakladaním kláštorov na území dnešného Francúzska (Luxeuil, dnes Luxeuil-les-Bains, dpt. Haute-Saône, založený koncom 6. stor.; Trois-Fontaines, departement Marne, 1118; Rebais, departement Seine-et-Marne, 635; opátstvo Saint-Germaine v Auxerre, departement Yonne, 5. stor.; Lagny, dnes Lagny-sur-Marne, departement Seine-et-Marne, 7. stor.; Péronne, departement Somme, 7. stor.), Belgicka (Nivelles, provincia Valónsky Brabant, 640; Fosses, dnes Fosses-la-Ville, provincia Namur, 650), Nemecka (Honau, založený okolo 720 na ostrove rieky Rýn v blízkosti mesta Kehl, 1290 prenesený do Rheinau), severného Talianska (Bobbio, provincia Piacenza, založený 612; Fiesole, 9. stor.), Švajčiarska (Sankt Gallen, založený 719 na mieste pustovne, kde sa 612 podľa legendy usadil sv. Gál, lat. Gallus). K najvýznamnejším misionárom patril sv. Kolumbán mladší (Columbanus, *540, †615), ktorého putovanie predstavuje jednu z najväčších misionárskych pútí v histórii (dvakrát prešiel Francúzsko, kde založil svoj najväčší kláštor v Luxeuil, po Rýne sa doplavil do Švajčiarska, z Rakúska prešiel cez Alpy do severného Talianska, kde 612 založil svoj posledný kláštor v Bobbiu). Niekoľko rokov po Kolumbánovej smrti kláštor v Luxeuil modifikoval jeho tradičné prísne írske pravidlá a skombinoval ich s benediktínskou regulou; tento prijateľný model bol adaptovaný v desiatkach ďalších kláštorov najmä na území Franskej ríše (tzv. írsko-franský monasticizmus). V strednej Európe zohrali írski mnísi významnú úlohu pri reformách cirkevného života bavorského kléru v 8. stor. (salzburský biskup sv. Virgil, aj Virgilius, pôvodne írskym menom Feirgil, *asi 700 Írsko, †784 Salzburg) a pri misijných aktivitách bavorskej cirkvi medzi Slovanmi v Panónii a Korutánsku. Na Veľkej Morave bol vplyv írskych misií len nepriamy (prostredníctvom franských misionárov z pôvodných írsko-franských kláštorov). Neutíchajúca christianizačná aktivita írskych mníchov bola jedným z najdôležitejších náboženských javov počas raného stredoveku, ich vplyv na pokojné šírenie kresťanstva mal veľký dosah na duchovný život Európy. Podieľali sa na duchovnom formovaní karolovskej ríše, resp. ovplyvnili jej kultúrny rozmer (→ karolovská renesancia).

Írske more

Írske more — vnútorné more Atlantického oceána medzi ostrovmi Írsko a Veľká Británia; plocha okolo 105-tis. km2, priemerná hĺbka 60 m, maximálna hĺbka 272 m. S oceánom spojené na severe Severným prielivom a na juhu Prielivom svätého Juraja. Početné zálivy, väčšie ostrovy Anglesey, Man, Islay a Jura. Teplota vrchných vrstiev vody od 5 °C v zime do 16,5 °C v lete, salinita 32,0 – 34,9 ‰, výška prílivov od 2,9 m pri pobreží Írska do 10,2 m pri pobreží Veľkej Británie. Rozvinutá námorná plavba a rybolov. Hlavné prístavy: Dublin, Belfast (na ostrove Írsko), Liverpool (na ostrove Veľká Británia).

írske povstanie 1798

írske povstanie 1798 — povstanie Írov proti anglickej nadvláde s cieľom získať zrovnoprávnenie katolíkov s protestantmi a nezávislosť. Pod vplyvom Francúzskej revolúcie sa začalo prebúdzať aj írske politické myslenie a organizovať hnutie odporu. R. 1791 bola založená Spoločnosť írskej jednoty (Society of United Irishmen) s centrami v Dubline a Belfaste (na jej čele stál liberálny protestant Theobald Wolfe Tone, *1763, †1798), ktorého cieľom bolo formovať verejnú mienku smerom k prijatiu reformného programu (zjednotenie protestantov a katolíkov, emancipácia katolíkov, reforma parlamentu). Britské úrady napriek niektorým ústupkom reagovali šikanovaním a represáliami, čo znamenalo koniec cesty k dohode konštitučnými metódami. Podporu pre tajne plánované povstanie získali v revolučnom Francúzsku (misia T. W. Tona), výprava francúzskeho námorného expedičného zboru (43 lodí) v decembri 1796 však pre búrlivé počasie nedosiahla írske pobrežie. Povstanie, ktoré v Írsku nakoniec v máji 1798 vypuklo, nebolo dobre zorganizované a akcie írskej jednoty boli zle koordinované, takže z vojenského hľadiska predstavovalo len sériu izolovaných ozbrojených konfliktov a utrpelo od Britov drvivú porážku. Francúzske oddiely, ktoré dorazili na pomoc v auguste 1798, stáli proti obrovskej presile a boli nútené kapitulovať. Po likvidácii povstania sa začali tvrdé perzekúcie, jeho vodcovia i desiatky účastníkov boli popravení (T. W. Tone spáchal vo väzení pred popravou samovraždu). Politickým dôsledkom povstania bolo zrušenie írskeho parlamentu a čiastočnej samosprávy a pripojenie Írska priamo k Veľkej Británii, čím sa 1. 1. 1801 stalo súčasťou Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska (→ Zákon o únii).

Írsko

Írsko, írsky Éire, angl. Ireland — ostrov v Atlantickom oceáne v ostrovnej skupine Britské ostrovy; rozloha 84 421 km2 (3. najväčší ostrov Európy), 6,573 mil. obyvateľov (2016). Menšiu, severovýchodnú časť zaberá Severné Írsko, súčasť Spojeného kráľovstva, na väčšej časti sa rozprestiera štát (republika) Írsko. Prevažne nížinný povrch, vyššie pohoria pri pobreží. Výrazne oceánske podnebie ovplyvňované teplým Golfským prúdom, priemerná teplota v januári 5 – 7 °C, v júli 14 – 16 °C, priemerný ročný úhrn zrážok od 800 mm na východe po 2 500 na západe. Najväčšou riekou nielen Írska, ale i Britských ostrovov je Shannon; viacero väčších jazier, najväčšie Neagh (v Severnom Írsku). Na ostrove sa nachádzajú tri lokality zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO: v republike Írsko prehistorický komplex Brú na Bóinne (→ írska architektúra) a kláštorný komplex Skellig Michael, v Severnom Írsku prírodný útvar Giant’s Causeway.

írsky balet

írsky balet — k prvým osobnostiam írskeho baletu patrí tanečnica N. de Valois pôsobiaca 1926 – 34 v Abbey Theatre v Dubline. R. 1945 založila Joan Denise Moriartyová (Moriarty, *asi 1910 – 13, †1992) v Corku baletnú školu, z ktorej vznikol poloprofesionálny súbor Cork Ballet Company (1947), 1959 založila prvý profesionálny súbor Irish Theatre Ballet. R. 1974 s choreografom Domym Reiterom-Sofferom (*1950, pôsobil 1974 – 89) a baletným majstrom Davidom Gordonom (*1936) založila prvý štátom podporovaný profesionálny baletný súbor Irish Ballet Company, od 1983 pod názvom Irish National Ballet (Írsky národný balet), ktorého umeleckou riaditeľkou od 1986 až do ukončenia činnosti 1989 bola fínska tanečnica a choreografka Anneli Vourenjuuriová-Robinsonová (Vourenjuuri-Robinson, *1936, †2011). R. 1998 založili Anne Maherová (Maher, *1963) a Günther Falusy (*1946, †2017) v Dubline Ballet Ireland.

írsky jazyk

írsky jazyk, írčina, írska gaelčina, írsky gaeilge, ghaeilge — keltský jazyk goidelskej podskupiny keltskej vetvy indoeurópskej jazykovej rodiny, úradný jazyk republiky Írsko (popri angličtine); asi 77-tis. používateľov (2016). Jeden z 24 oficiálnych jazykov Európskej únie. V Severnom Írsku (súčasť Spojeného kráľovstva) takmer zanikol. V írskom jazyku sa vyskytujú krátke i dlhé samohlásky a tvrdé i mäkké spoluhlásky. Pri podstatných menách sa rozlišujú 4 pády, pri slovesách 4 časy. Pravopis írskeho jazyka (caighdeán oifigiúl) je napriek reforme z 1948 zložitý a spôsobuje podobné problémy ako anglický (t. j. iný zápis a iná výslovnosť, napr. mh sa vyslovuje ako v, dh ako g). V 17. stor. začal írsky jazyk vytláčať anglický jazyk (veľký sociálny, náboženský a jazykový útlak za anglickej nadvlády), a hoci sa do 40. rokov 19. stor. ešte bežne používal ako hovorový, udržal sa len v západnej a južnej časti ostrova, v takzvanej oblasti Gaeltacht (grófstva Cork, Donegal, Galway, Kerry, Mayo, Meath a Waterford). Na konci 19. stor. vzniklo v krajine hnutie za obrodu írskeho jazyka a kultúry (→ írska renesancia; 1893 založená Gaelská liga). V súčasnosti sa írsky jazyk vyučuje ako povinný predmet v školách, vysielajú v ňom rozhlas i televízia a vychádza množstvo rôznych publikácií, jeho znalosť sa vyžaduje aj v štátnej službe. Všetky oficiálne dokumenty, ako aj miestne názvy v krajine sa uvádzajú dvojjazyčne, v írčine i v angličtine. Írsky jazyk má síce uzákonené všetky práva, ale ako hlavný komunikačný prostriedok sa ho znova zaviesť nepodarilo. Pôvodne sa zapisoval oghamovým písmom (zachovali sa írske nápisy zo 4. – 7. stor.), ktoré používali írski mnísi v stredoveku a ešte aj v 17. a 18. stor. v glosách a na margináliách. V zásade sa však na zaznamenávanie írskych textov používa od 6. stor. latinka (→ írsko-anglosaské písmo).

írsky mach

írsky mach — slovenský názov druhu Chondrus crispus (červené riasy) vyskytujúceho sa na severoatlantických skalnatých pobrežiach. Stielky obsahujú polysacharidy karagény (aj samotná sušená stielka írskeho machu sa nazýva karagén), proteíny a minerálne látky (napr. jód a síru). V Karibiku sa z neho pripravuje nápoj, ktorý sa využíva ako afrodiziakum.

írsky tanec

írsky tanec — svojbytný tanečný prejav Írov, ktorý sa vyvinul na ostrove Írsko a v dôsledku viacnásobnej emigrácie Írov (v 17. – 20. stor.) sa rozšíril aj do ďalších krajín, najmä do Spojeného kráľovstva, USA, Kanady, Austrálie a na Nový Zéland. Korene írskeho tanca siahajú pravdepodobne ku keltským kmeňom, ktoré prišli na územie Írska v 6. – 5. stor. pred n. l. a patrili k tvorcom írskej kultúry. Po anglo-normanských vpádoch v 12. stor. bola pôvodná írska kultúra potláčaná a neskôr, v období zväčšujúceho sa národnostného útlaku, zakazovaná. Po zmiernení útlaku začiatkom 18. stor. začali asi od 1750 pôsobiť v krajine prví taneční majstri, vďaka ktorým sa írsky tanec rozvíjal a nadobúdal svoje charakteristické črty (napr. ruky spustené počas tanca pri tele, pri krokoch kladenie dôrazu najmä na prácu nôh, tancovanie na čo najmenšom možnom priestore, napr. na veku zo suda). Koncom 19. stor. írska renesancia priniesla snahu o obnovenie írskej kultúry. R. 1929 bola založená Írska tanečná komisia (An Coimisiún le Rincí Gaelacha), ktorá mala za úlohu štandardizovať írsky tanec.

Podľa používanej obuvi možno írsky tanec rozdeliť na dve hlavné skupiny: 1. softový tanec, pri ktorom tanečnice používajú topánky s mäkkou podrážkou a vpredu so skríženými šnúrkami (softshoes, nazývané aj ghillies, pumps, pomps) a tanečníci jednoduché tanečné topánky, pričom pri krokoch sa kladie dôraz na ľahkosť pohybov a prácu nôh vo vzduchu; 2. stepový tanec, pri ktorom sa používajú stepové topánky s vysokým opätkom a špeciálne upravenou špičkou (asi od polovice 20. stor. sú špičky a opätky vyrobené zo sklolaminátu, vďaka ktorému majú jedinečný zvuk; → clog dance, → step). V súčasnosti sa írsky tanec neustále mení, vznikajú nové kroky a kombinácie a tanečný priestor sa využíva v čoraz väčšom rozsahu. Významný medzinárodný úspech dosiahol írsky tanec v 90. rokoch 20. stor., keď americko-írsky tanečník Michael Flatley (*1958) so svojou tanečnou skupinou vytvoril šou Riverdance, Lord of the Dance, Feet of Flames a Celtic Tiger.

írsky teriér

írsky teriér — plemeno psa zo skupiny teriérov pochádzajúce z Írska. Má dlhú hlavu s briadkou, ktorú treba pristrihávať, svalnatú hruď, rovné predné nohy, vysoko nasadený chvost a hrubú drôtovitú jednofarebnú (napr. žltočervenú) srsť, ktorá vyžaduje úpravu trimovaním; výška v kohútiku okolo 45 cm. Poľovnícky (využívaný napr. na lov drobnej, diviačej alebo škodlivej zveri), ale aj spoločenský (inteligentný, temperamentný a oddaný pánovi) pes; obľubuje pohyb vo vode.

írsky vodný španiel

írsky vodný španiel — plemeno psa zo skupiny retrieverov, sliedičov a vodných psov pochádzajúce z Írska (v stredoveku sa tam dostal zrejme z Portugalska s kmeňmi Iberokeltov). Má dlhé, k lícam priliehajúce uši, dlhý, nízko nasadený chvost, ktorý sa zužuje do jemnej špičky, a mastnú kučeravú zvyčajne tmavohnedú srsť s fialovým odtieňom, ktorá odpudzuje vodu; výška v kohútiku okolo 58 cm. Vytrvalý, na počasie necitlivý lovecký pes, ktorý sa hodí najmä do močaristých terénov; potrebuje dlhé prechádzky a pohyb.

Iršai, Jevgenij Markovič

Iršai, Jevgenij Markovič, 15. 1. 1951 Petrohrad — ruský skladateľ a klavirista pôsobiaci na Slovensku. Študoval kompozíciu a hru na klavíri na konzervatóriu v Petrohrade. R. 1991 – 92 korepetítor Štátnej opery a súčasne profesor kompozície a hry na klavíri na Konzervatóriu J. L. Bellu v Banskej Bystrici, 1996 – 2008 prednášal na Katedre hudby Fakulty humanitných vied Univerzity M. Bela v Banskej Bystrici. Od 2001 externe a od 2005 interne vyučuje kompozíciu na Katedre skladby a dirigovania Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU v Bratislave; 2011 profesor. Venuje sa komornej a sólistickej hre, jeden z organizátorov hudobného života v stredoslovenskom regióne (napr. medzinárodný festival súčasného umenia Hudobné salóny v Banskej Bystrici, 1997, ktorý sa transformoval na Hudobné salóny v regiónoch).

V jeho ranej tvorbe prevládajú diela pre sólový hlas so sprievodom klavíra alebo rozličných súborov často s netradičným nástrojovým zoskupením, napr. Štyri romance (1972, na slová A. Bloka), Teórie (1978, na slová F. G. Lorcu), Pominovanie (1989 – 91, text Michail Alexandrovič Berman-Cikinovskij: Kaddiš), Die Tage wollen länger werden (1995, I. Bachmannová), Die Niemandslieder (1998, P. Celan) a i. Uprednostňuje malé hudobnodramatické formy, v ktorých experimentuje so zvukom (v nástrojovom obsadení), s melodikou (v spájaní európskej tradície s prvkami ruskej pravoslávnej liturgie) a rytmom (v spájaní prvkov africkej, židovskej a populárnej džezovej hudby). Použité motívy majstrovsky rozvíja kombináciou štýlov či formou koláží s dôrazom na psychologický zámer, pričom využíva príkre kontrasty, ktorými dosahuje charizmatický účinok, napr. v orchestrálnych skladbách Anagram na Ernsta Blocha pre sláčikový orchester (1993), In the Space of Love pre husle, klavír a symfonicky orchester (2005), Uangamizi pre husle, violončelo a symfonicky orchester (2006), Soundquake Zero pre symfonicky orchester (2009) a iné. V rokoch 2009 – 13 vytvoril pozoruhodný projekt 6 Bratislavských koncertov pre sólové nástroje a sláčikový orchester. V ostatných rokoch stále viac komponuje pre orchester a veľké súbory, ako napr. Proglas pre sóla, miešaný zbor a symfonicky orchester (2012), Sun Symfony pre 23 dychových nástrojov (2013), Stabat Mater pre sóla, miešaný zbor a symfonicky orchester (2013), Kutafakari pre 60-členný saxofónový orchester (2017) a iné.

Ako kultivovaný koncertujúci sólista i komorný partner (v spolupráci so spevákmi) interpretuje aj vlastné klavírne skladby, napr. Kto sa na čom vezie (1987), Exodus (1996), Sny môjho detstva (1997), Schönberg Variations (2009) a i. Vo svojich esejistických prácach o hudbe pranieruje deštruktívne tendencie obklopujúce človeka na prelome 20. a 21. stor. a zároveň hľadá pozitívne hodnoty. Hĺbkou svojho talentu sa presadil na Slovensku i v zahraničí (často vďaka slovenským interpretom). Jeho kompozície zazneli na medzinárodných festivaloch Leningradská jar (Rusko), Melos Étos (Slovensko), Nová slovenská hudba, ale aj na ďalších významných zahraničných podujatiach (Taliansko, Poľsko, USA, Holandsko, Belgicko, Francúzsko, Španielsko, Bulharsko, Japonsko, Rakúsko) a sú zaznamenané na vyše 30 CD, z toho na 6 autorských (Omni tempore, 2004; Hard-Shabes, 2004, Schönberg Variations, 2011; In the Space of Love, 2013; Odnikiaľ s láskou, 2013; Slovenský zošit, 2016). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Ceny J. L. Bellu (2001) a Ceny Dezidera Zadora (2008). R. 2013 získal 1. cenu na Medzinárodnej skladateľskej súťaži Zborové laboratórium XXI. storočia v Petrohrade v kategórii Duchovná tvorba na latinské texty.

Irtyš

Irtyš, čín. E-er-čchi-s’–che, E’erqisihe, oficiálny prepis Ertix He, kazašsky Ertis, rus. Irtyš — rieka v Číne, Kazachstane a ázijskej časti Ruska, najdlhší ľavostranný prítok Obu; dĺžka 4 248 km, rozloha povodia 1,643 mil. km2, priemerný ročný prietok v ústí 2 830 m3/s (maximálny 12 100 m3/s, minimálny 297 m3/s). Vyteká ako Čierny Irtyš z ľadovcov v juhozápadnej časti Mongolského Altaja v Číne v blízkosti hranice s Mongolskom a pod týmto názvom tečie severným okrajom Džungárskej panvy po jazero Zajsan (Kazachstan), preteká ním, ďalej tečie stepnou oblasťou a prelomovým úsekom cez západné výbežky Altaja a od mesta Semej až po ústie do Obu (pri meste Chanty-Mansijsk) tečie v širokej plytkej doline cez Západosibírsku nížinu. Väčšie prítoky: Om, Tara, Demianka (pravostranné), Išim, Tobol, Konda (ľavostranné). Zamrznutá od novembra do apríla. Splavná 3 784 km od ústia. Využívaná na zavlažovanie (viacero priehradných nádrží, kanál Irtyš – Karaganda v Kazachstane) a energeticky (hydroelektrárne Buchtarmianska, Usť-kamenogorská a Šuľbinská v Kazachstane); rybolov. Väčšie mestá a prístavy na Irtyši: Öskemen, Semej, Pavlodar (Kazachstan), Omsk, Toboľsk, Chanty-Mansijsk (Rusko).

IRU

IRU

1. → Medzinárodná únia cestných dopravcov;

2. → Medzinárodná rómska únia

Irún

Irún, baskicky Irun — mesto v severnom Španielsku v autonómnej oblasti Baskicko na pobreží Biskajského zálivu na hranici s Francúzskom; 62-tis. obyvateľov (2017). Priemysel hutnícky, elektrotechnický, kovoobrábací, cementársky, kožiarsky, papiernický, výroba keramiky. Železničná stanica na trati Madrid – Paríž. V okolí ťažba rúd železa a zinku. v blízkosti mesta prírodné rezervácie – ekologický park Plaiaundi a prírodný park Peñas de Aya.

V staroveku rímske mesto Oiasso. Prvá písomná zmienka o Irúne je z 1203 (ako Irun-Uranzu), súčasť mesta Fuenterrabia (baskicky Hondarribia). R. 1766 sa osamostatnil, od 1913 mesto. Strategicky významné pohraničné mesto (časté útoky, nájazdy, rabovanie; počas španielskej občianskej vojny sa tam 19. 8. – 5. 9. 1936 odohrala bitka, pri ktorej bolo vypálené). Zastávka pútnikov na Svätojakubskej pútnickej ceste. Stavebné pamiatky: kostol Nuestra Señora del Juncal (16. – 17. stor.), pustovne San Marcial (1. polovica 16. stor., zrekonštruovaná v 19. stor.) a Santa Elena (14. stor., pri rímskom antickom chráme a pohrebisku z 1. stor., dnes múzeum), radnica (18. stor.), barokový palác Palacio de Arbelaiz (17. – 18. stor.), nemocnica Sancha de Urdanibiu (založená 1644). Múzeá (archeologické Museo Romano Oiasso).