Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 198 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Iris

Iris [gr.], genitív Iridy alebo nesklonné, lat. Iris — v gréckej mytológii bohyňa dúhy, dcéra morského boha Thaumanta (Thaumas) a Ókeanidy Elektry, krásna sestra ohavných Harpyí. Posolkyňa boha Dia (Zeus) a Héry, zobrazovaná s krídlami, s hlásateľskou berlou (podobnou Merkúrovmu caduceu, → Hermés) i s džbánom (mračnám prinášala vodu), odetá do trblietavého (irisového) závoja. Námet výtvarných (A. Rodin: socha Iris prebúdzajúca nymfy, 19. stor.) i hudobných diel (P. Mascagni, opera Iris, 1898). Podľa genitívu (gr. Iridos, lat. Iridis) bolo vytvorené prídavné meno iridový (novšie irisový).

Iris

Irisasteroid č. 7 objavený 13. augusta 1847 Johnom Russellom Hindom (*1823, †1895) v Londýne. Patrí k veľkým asteroidom hlavného pásu, má priemer približne 200 km, obežnú dobu 3,68 roka, veľkú polos dráhy 2,38 AU, sklon roviny dráhy k rovine ekliptiky 5,5°. Nazvaný podľa postavy gréckej mytológie, bohyne dúhy Iris.

Irmler, Ján

Irmler, Ján, pseudonym J. I. Straka, J. Straka, 24. 6. 1913 Banky, dnes mestská časť Banskej Štiavnice – 30. 7. 1974 Martin — slovenský knihovník, pedagóg, redaktor a prekladateľ. Od 1936 učiteľ na gymnáziu vo Zvolene, 1947 – 52 a 1954 – 73 pracovník Matice slovenskej. R. 1953 – 54 redaktor vydavateľstva Osveta Martin. Organizátor siete ľudových knižníc na Slovensku, zakladateľ časopisu Čitateľ. Publikoval práce z knihovníctva a metodológie pre knihovníkov. Prekladal beletriu a divadelné hry z ruského, poľského, slovinského, nemeckého a francúzskeho jazyka, vydal výber slovenských rozprávok.

I Sang-hwa

I Sang-hwa, 9. 5. 1901 Tägu, Kórejská rep. – 1943 tamže — kórejský básnik, predstaviteľ modernej kórejskej literatúry. Krátko študoval vo Francúzsku a v Japonsku, neskôr pracoval ako učiteľ a redaktor novín Čoson ilbo (Kórejský denník). Jeho rané verše boli plné obrazov smrti, ktorú preňho symbolizovala Madona. Postupne sa oslobodil od dekadentných vplyvov a jeho tvorba sa stala bližšou revolučnému romantizmu. Autor viacerých ľúbostných básní a v Kórei obľúbenej básne Príde ešte jar na ukradnuté pole? (Päatkin turedo pomun onunga?, 1926; čes. 1998), ktorá je vytesaná na obelisku v parku Talsong v jeho rodnom meste.

Ishak, Abú

Ishak, Abú, 1. 11. 1926 Širangal, región Dháka, Bangladéš – 2003 Dháka — bengálsky prozaik považovaný za jedného z najlepších spisovateľov Bangladéša. Pôsobil v diplomatickej službe. Vo svojom najúspešnejšom románe Začarovaný dom (Súrdža-dighal bári, 1955) vykreslil obraz márneho zápasu ženy s predsudkami islamskej spoločnosti. Autor diel Naplavený ostrov v rieke Padme (Padmar palidvíp, 1986) a Falzifikát (Džál, 1988). Nositeľ niekoľkých literárnych ocenení.

islamský letopočet

islamský letopočet — počítanie rokov v moslimských krajinách a komunitách podľa moslimského, t. j. arabského kalendára. Začína sa pre moslimov významnou udalosťou — pamätným Mohamedovým odchodom z Mekky do Mediny (→ hedžra) v septembri 622 n. l. Moslimský nový rok sa začína 1. dňom mesiaca muharram (v prvom roku pripadol začiatok islamského letopočtu na 16. júl 622 n. l.).

islandský vápenec

islandský vápenec, islandský kalcit, dvojlomný vápenec, dvojlomný kalcit — číry kryštál kalcitu so schopnosťou polarizovať svetelný lúč (dvojlom). V dutinách bazaltov na Islande (pôvodné miesto ťažby — odtiaľ názov) sa vyskytuje vo forme obrovských kryštálov s hmotnosťou niekoľko ton. V súčasnosti sa ťaží najmä v USA, Mexiku a i. V minulosti sa používal najmä na výrobu optických súčastí (hranolov) polarizačných mikroskopov (postupne nahrádzaný priemyselne vyrábanými polaroidmi).

Isména

Isména, starogr. Isméné — v gréckej mytológii dcéra kráľa Oidipa a jeho manželky (a matky) Iokasty, sestra Antigony, Eteokla a Polyneika. Po vyhnaní Oidipa z Téb Isména s Antigonou nedokázali zabrániť bratovražednému sporu o moc medzi Eteoklom a Polyneikom. Isména bola tragikmi vnímaná ako opak hrdinskej Antigony, odvážne však chcela prijať trest smrti od vtedajšieho tébskeho vládcu, strýka Kreonta (Kreón), ktorý Antigonu odsúdil za pochovanie Polyneika; napokon biedne žila v Kreontovom paláci. Postava Sofoklových tragédií Antigona a Oidipus na Kolóne.

I Song-gje

I Song-gje, aj Ri Song-gje, posmrtný titul Tchädžo, Veľký predok, 11. 10. 1335 Hamhung, dnes Kórejská ľudovodemokratická republika — 24. 5. 1408 Hanjang, dnes Soul, Kórejská republika — kórejský kráľ (1392 – 98). Pôvodne vplyvný a úspešný vojvodca v kráľovstve Korjo. R. 1388 zvrhol dynastiu Wang (918 – 1392) a založil vlastnú dynastiu I (Ri) a ríšu Čoson. R. 1394 preniesol hlavné mesto ríše z Käsongu do Hanjangu (dnes Soul). R. 1398 sa vzdal trónu a politického vplyvu, ktorý prešiel na jeho rodinu.

Issos

Issos [gr.], genitív Issa, lat. Issus — staroveké mesto v Kilikii, dnes archeologická lokalita Kinet Höyük pri meste Dörtyol v južnom Turecku v provincii (ilu) Hatay pri pobreží Iskenderunského zálivu asi 37 km severne od dnešného mesta İskenderun (pôv. Alexandria ad Issue). R. 333 pred n. l. sa neďaleko Issa na úzkej pláni (na jednej strane ohraničenej brehom mora a na druhej ťažko schodným horským terénom) predelenej malou horskou riečkou Pinaros (lat. Pinarus) odohrala bitka, v ktorej macedónsky kráľ Alexander III. Veľký pri svojom ťažení do Ázie porazil niekoľkonásobne väčšie vojsko perzského kráľa Dareia III.

istebňanské súvrstvie

istebňanské súvrstvie — súbor usadených hornín kriedovo-paleogénneho veku s obsahom početných fosílií. Prevládajúcimi horninovými typmi sú ílovce a pieskovce, miestami sa vyskytujú zlepence. Celková hrúbka súvrstvia je 200 – 400 m. Tvorí súčasť godulského príkrovu (tektonickej jednotky flyšového pásma Záp. Karpát). Nazvané podľa obce Istebna v Poľsku (Sliezske vojvodstvo).

isua

isua — formácia archaika v záp. časti Grónska, ktoré nebolo pokryté pevninským ľadovcom. Rádiometricky stanovený vek isuy je 3,8 mld. rokov. Základnú horninovú náplň tvoria metamorfované horniny granulitovej fácie – ruly, amfibolity, metaultrabazity a páskované železné rudy (kremeň, hematit, magnetit). Nazvaná podľa lokality Isua v záp. Grónsku.

Iša, Jan

Iša, Jan, 24. 5. 1929 Babice u Rosic, okres Brno-venkov – 27. 9. 2009 Bratislava — slovenský ekonóm českého pôvodu. R. 1952 – 70 pôsobil na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (dnes Slovenská technická univerzita), 1964 – 2009 externý pracovník Vysokej školy ekonomickej v Bratislave (dnes Ekonomická univerzita), 1971 – 90 a 1995 – 2009 Ekonomického ústavu SAV; 1986 DrSc. Zaoberal sa vývojom ekonomických teórií, makroekonómiou, ekonómiou menovej integrácie a problémami transformácie slovenskej ekonomiky. Publikoval vo viacerých odborných časopisoch, spoluautor monografie Keynes alebo Friedman? (nem. Keynes oder Friedman?, 1978), autor monografie Koniec keynesovskej revolúcie? (1985). Nositeľ viacerých vyznamenaní.

Íšvara

Íšvara [sanskrit] — v indickom myslení predstava najvyššieho vládcu a stvoriteľa vesmíru (Íšvara = vládca, pán);

1. vo védach personifikácia božskej sily, kozmickej prapodstaty (Puruša), z ktorej povstal všetok prejavený svet;

2. vo védánte zosobnenie absolútna, božského princípu (→ brahma), ktorý sa vo vzťahu k fenomenálnemu svetu javí ako najvyšší boh;

3. v hinduizme, najmä v niektorých jeho hnutiach, označenie osobného boha, ktorého veriaci považujú za svojho zvrchovaného pána a sú mu bezvýhradne oddaní (→ bhakti); najčastejšie prívlastok Šivu.

itabirit

itabirit [vl. m.], aj taconit, hematitový svor, železný svor — kovovolesklá jemne šupinkatá odroda hematitu modročiernej farby. Je tvorená kremeňom (prevláda) a oxidmi železa, v menších množstvách niekedy obsahuje aj sľudy, granáty, živce a i. Nazvaný podľa miesta prvého nálezu, mesta Itabira v Brazílii (štát Minas Gerais). Ďalší výskyt: Rusko, Ukrajina, Česko, USA (Minnesota).

italické písma

italické písma — súhrnné označenie písem na zápis italických jazykov, ktorými sa kedysi hovorilo na Apeninskom polostrove. V širšom význame ide o zápis latinčiny, falištiny, oskičtiny, umbrijčiny, juž. pikénčiny, venetčiny a etruštiny, v užšom význame o zápis týchto jazykov okrem latinčiny. Na zápis sa používala grécka alfabeta (Lukánia, Bruttium), latinská a etruská abeceda (→ etruské písmo) a rozličné odvodeniny z nej. Rozlišuje sa pritom päť „domácich“ abecied: oskická, umbrijská, juhopikénska, faliská a venetská.

italizmus

italizmus [vl. m.] — jazykový prvok prevzatý z taliančiny (napr. bandita, fraška, torta, tulipán). V slovenčine sú početné najmä staršie italizmy z hudobnej terminológie (napr. andante, moderato, piano, forte), ale aj z iných oblastí (napr. cinzano, pizza, lodžia, mafia).

itea

itea [gr.], Itea — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď Iteaceae. Vždyzelené alebo opadavé stromy a kry pochádzajúce z východnej Ázie a z východu Severnej Ameriky. Patrí sem napr. do 2 m vysoký druh itea virgínska (Itea virginica) so striedavými podlhovastými na okraji zúbkatými listami a s drobnými bielymi voňavými kvetmi usporiadanými v súkvetiach strapec, plod tobolka; nazývaná aj virgínska vŕba.

iteratíva

iteratíva [lat.] — slovesá vyjadrujúce opakovanie deja, napr. sedávať, spávať ap., ktoré sú chápané aj ako tzv. tretí vid (popri dokonavosti a nedokonavosti), pretože na rozdiel od imperfektív (nedokonavých slovies) nevyjadrujú aktuálny prézent (prítomný čas), ale nie sú ani perfektívne (dokonavé). Niekedy sa rozlišuje medzi iteratívami v užšom (napr. chodiť na kurz) a širšom význame (napr. chodievať na prechádzku).

itihásy

itihásy [sanskrit] — hinduistická epická poézia vytvorená na indickom subkontinente, zahŕňajúca legendy, hrdinské báje a mýtické príbehy o ľudských hrdinoch – vteleniach bohov na zemi. Súčasťou itihás sú často filozofické a etické úvahy, preto sú považované za zdroj hinduistickej etiky. Najznámejšími itihásami sú eposy Mahábhárata a Rámájana.

Iulia Mladšia

Iulia Mladšia [júlija], asi 19 pred n. l. – 28 n. l. Trimerus, dnes súostrovie Isole Tremiti — rímska aristokratka, vnučka rímskeho cisára Augusta, dcéra Iulie St. a Agrippu. Augustus ju v roku 6 alebo 5 pred n. l. vydal za Lucia Aemilia Paulla (*okolo 37 pred n. l., †asi 14 n. l.), ktorý bol 8 n. l. obvinený zo sprisahania proti cisárovi a popravený. Iulia bola v tom istom roku poslaná pre nemravný život do vyhnanstva na pustý ostrov Trimerus v Jadranskom mori, kde aj zomrela.

Iuliovci

Iuliovci [júlijovci], lat. gens Iulia — rímsky patricijský rod, ktorý odvodzoval svoj pôvod od Iula (→ Iulus), Aeneovho syna, a cez neho až od bohyne Venuše. Ženy v rodine Iuliovcov mali obyčajne meno Iulia. Najvýznamnejším predstaviteľom rodu bol Gaius Iulius Caesar, ktorým rod aj vymrel. Caesar testamentom adoptoval do svojej rodiny synovca Gaia Octavia (budúci prvý rímsky cisár Augustus), ktorý je tak zakladateľom iuliovsko-claudiovskej dynastie.

Issigonis, Alec

Issigonis, Alec (Alexander Arnold Constantine), sir, 18. 11. 1906 İzmir – 2. 10. 1988 Birmingham — britský inžinier gréckeho pôvodu. V automobilovom priemysle začal pracovať 1934 vo firme Humber, od 1936 konštruktér vo firme Morris Motors. R. 1948 navrhol typ Morris Minor, ktorý sa vyrábal až do 1971. Svetoznámym sa stal jeho Morris Mini (často skrátene len Mini) predstavený zástupcom tlače 18. 8. 1959, z ktorého po úpravách vznikol typ Mini Cooper úspešný na rôznych športových súťažiach. R. 1961 sa stal technickým riaditeľom v British Motor Corporation, predaj jeho ďalšieho typu Austin 1100 (1963) presiahol 1 mil. ks. R. 1967 člen Kráľovskej spoločnosti, 1969 povýšený do šľachtického stavu.

Isère

Isère [izér] — rieka v juhových. Francúzsku, ľavostranný prítok Rhôny; dĺžka 286 km, rozloha povodia 11 890 km2, priemerný ročný prietok v ústí 330 m3/s. Pramení v Grajských Alpách, do Rhôny ústi sev. od mesta Valence. Hlavné prítoky: Arc, Drac (ľavostranné), Arly (pravostranný). Na hornom toku početné vodné elektrárne. Splavná 155 km od ústia. Väčšie mestá na Isère: Grenoble, Romans-sur-Isère; lyžiarske stredisko Val d’Isère.

Isahakjan, Avetikh

Isahakjan, Avetikh, 30. 10. 1875 Alexandropol, dnes Gjumri – 7. 10. 1957 Jerevan — arménsky spisovateľ. Po prenasledovaní a väznení za revolučné (proticárske) aktivity 1911 emigroval, žil v Paríži, Benátkach, Ženeve a i., 1936 sa vrátil do Arménska. Člen arménskej akadémie vied, 1946 – 57 predseda Zväzu spisovateľov Arménska. V tvorbe sa venoval piesňovej a reflexívnej lyrike, revolučným a sociálnym básňam, poviedkam, bájkam, legendám, filozofickým poémam a adaptáciám ľudovej slovesnej tvorby, pričom námety často čerpal z mytológie a folklóru rôznych národov. Postupne si vycibril jazyk (pôvodne plný nárečových prvkov) a ako jediný novodobý arménsky spisovateľ získal prezývku Varpet (Majster). Debutoval zbierkou ľúbostnej a prírodnej lyriky Piesne a rany (Jerger u verker, 1898), v ktorej zobrazil nespokojnosť, smútok z neopätovaných citov a túžbu po ideálnych medziľudských vzťahoch. Autor svetoznámej poémy Abu Lala Mahari (1909), v ktorej prostredníctvom alegorického hrdinu vyjadril svoj odmietavý postoj k jestvujúcim sociálnym normám a inštitúciám, a parafrázy ľudového eposu Sasna Mher (Sasna Mher, 1922). Jeden z najznámejších a najprekladanejších arménskych autorov. Slovenský výber z jeho diela vyšiel pod názvom Šum orlích krídel (1960).

iudex

iudex [jú-; lat.] — sudca, rozhodca. V rímskom práve v civilnom procese spravidla samosudca – súkromná osoba mužského pohlavia určená dohodou medzi žalobcom a žalovaným (→ litis contestatio) so súhlasom príslušného úradníka (magistratus, prétor). Ak nedošlo k dohode, magistrát určil iudexa z osobitného zoznamu. Iudex bol povinný pod autoritou štátu rozhodnúť súkromný spor medzi stranami podľa práva a pravdy. Posúdil predložené dôkazy obidvoch strán a spor rozhodol rozsudkom – oslobodením alebo odsúdením žalovaného (→ condemnatio). V provinciách a v cisárskom kogničnom procese bol iudex obyčajne dosadený štátny úradník. Vo zvláštnych sporoch rozhodovali kolektívne orgány.

Iulia Domna

Iulia Domna [júlija], okolo 170 – 217 Antiochia, dnes Antakya, Turecko — rímska cisárovná, druhá manželka Septimia Severa (od 185), ktorý sa 193 stal rímskym cisárom, matka cisárov Caracallu a Getu (*189, †211), mladšia sestra Iulie Maesy. Jej rodina pochádzala z Emesy (dnes Homs, Sýria), bola dcérou veľkňaza slnečného boha El-Gabala. Bola veľmi vzdelaná a ambiciózna, počas manželovej vlády sústredila vo svojich rukách skutočnú moc. Podporovala orientálne kultúrne vplyvy. Manžela verne sprevádzala na vojenských výpravách (titul mater castrorum – matka táborov), po jeho smrti (211) vládla spolu s obidvoma synmi, Caracalla však dal ešte v tom istom roku svojho mladšieho brata Getu zavraždiť (zomrel v jej náručí). R. 217 sprevádzala Caracallu na výprave proti Partom, po jeho zavraždení počas vzbury vo vojsku zvolila smrť samovraždou.

Iulianus, Salvius

Iulianus [jú-], Salvius, plným menom Lucius Octavius Cornelius Publius Salvius Iulianus Aemilianus, asi 100 Pupput neďaleko mesta Hadrumetum (aj Hadrumentum), dnes Sousse, Tunisko – 169 — jeden z najvýznamnejších starovekých rímskych právnikov. Za cisárov Hadriána, Antonina Pia a Marca Aurelia zastával vysoké štátne úrady. Okolo roku 130 ho cisár Hadrián poveril záverečnou redakciou prétorského ediktu (Večný edikt, lat. Edictum perpetuum), začo sa mu dostalo veľkého uznania. Hlavným dielom Iuliana sú Digesta (90 kníh), zbierka právnych prípadov najmä zo súkromného práva zaraďovaná k najvýznamnejším spisom rímskej právnej vedy vôbec, v ktorej s veľkou virtuozitou a originalitou odôvodňoval právne prípady. Iulianove názory v rozhodujúcej miere ovplyvnili tvorbu súkromného práva, a preto ho neskorší rímski právnici často citovali ako vynikajúcu autoritu. Cisár Justinián I. Veľký ho vyzdvihoval oproti iným právnikom ako človeka najvyššej autority (summae auctoritatis hominem).

Iulia Soaemias

Iulia Soaemias [júlija soémijás], asi 180 Emesa, dnes Homs, Sýria – 11. 3. 222 Rím — rímska cisárovná regentka, matka rímskeho cisára Elagabala, dcéra Iulie Maesy, staršia sestra Iulie Mamaey. Po Caracallovom zavraždení (217) sa spolu s matkou podieľala na odstránení Macrina a 218 na zabezpečení cisárskeho trónu pre syna. Snažila sa zmierniť jeho náboženské a sexuálne výstrelky, výrazne zasahovala do jeho politickej činnosti. Zúčastňovala sa (ako jediná žena v rímskych dejinách) na zasadnutiach senátu. Prétoriáni ju zavraždili aj so synom.

Iulus

Iulus [jú-, aj ijú-], gr. Askanios, lat. Ascanius — v grécko-rímskej mytológii syn hrdinu Aenea, vnuk Venuše. V gréckej verzii syn Priamovej dcéry Kreusy. S otcom Aeneom a starým otcom Anchisom ušli zo zničenej Tróje, prišli do strednej Itálie a založili tam mesto Lavinium. V rímskej verzii sa Iulus narodil až druhej Aeneovej manželke Lavinii. Názor, že Ascanius a Iulus boli dve rozdielne bytosti, potlačila interpretácia Vergíliovej Aeneidy (1. kniha, 267. verš), kde bol Ascanius synom Kreusy a Iulus bolo jeho neskoršie rímske meno. Iulus založil mesto Alba Longa (stotožňované s dnešným mestom Castel Gandolfo). Od Iula odvodzoval svoj pôvod rímsky patricijský rod Iuliovcov.

Iunu

Iunu [ju-], gr. Heliopolis, bibl. On — staroegyptské mesto, ktoré sa nachádzalo na území dnešnej Káhiry (v súčasnosti z prevažnej časti zastavané obytnými domami). Jedno z hlavných duchovných a náboženských centier starovekého Egypta, dominoval tam kult bohov Atuma a Re-Horachteja. V jeho okolí sú hrobky kňazov a miestnych posvätných býkov (→ Merwer). V neďalekom kameňolome sa ťažil kvarcit, ktorý sa využíval v stavebníctve a sochárstve a pre svoj ružovočervený odtieň mal nábožensko-symbolický význam v súvislosti so slnečným kultom. Mnohé architektonické pamiatky mesta a jeho výzdoba boli už v staroveku zničené alebo prevezené na iné miesta. Dnešnou dominantou lokality je monolitný žulový obelisk faraóna Senusreta I. z 12. dynastie. V meste Iunu bol nájdený aj fragment obelisku s menom faraóna Tetiho zo začiatku 6. dynastie, ktorý je jedným z najstarších dokladov monolitného obelisku. V meste Iunu malo pôvod učenie o vzniku sveta a zrode skupiny deviatich kozmogonických božstiev Devätoro. Kultovým fetišom mesta, ktorý sa uctieval v samostatnom chrámovom okrsku a symbolicky sa spájal s prvotným prapahorkom a posvätným vtákom Benu, bol posvätný kameň benben.

Itabira

Itabira — mesto vo východnej Brazílii v štáte Minas Gerais v pohorí Serra do Espinhaço (Brazílska vysočina) severovýchodne od mesta Belo Horizonte; 119-tis. obyvateľov (2017). Významné stredisko ťažby čierneho uhlia (jedno z najbohatších ložísk na svete). Hutnícky priemysel. Železničné a cestné spojenie s mestom Belo Horizonte. Založené začiatkom 18. stor. ako Itabira do Mato Dentro, od 1848 mesto, od 1891 súčasný názov.

Itabuna

Itabuna — mesto vo východnej Brazílii v štáte Bahia na rieke Colônia (ústi do Atlantického oceána); 213-tis. obyvateľov (2018). Priemysel potravinársky (významný producent kakaa), textilný. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie kakaovníka, export kakaových bôbov cez prístav Ilhéus). Cestný uzol na významnej brazílskej diaľnici BR-101. Pôvodne súčasť mesta Ilhéus, 1906 sa osamostatnilo a 1910 získalo štatút mesta.

Itagüí

Itagüí [-gui] — mesto v severozápadnej Kolumbii v departemente Antioquia v Centrálnej Kordillere, 1 625 m n. m., súčasť aglomerácie Medellínu; 254-tis. obyvateľov (2018). Kožiarsky, textilný, hutnícky, potravinársky priemysel. Obchodné (obchod s cukrovou trstinou a banánmi) a dopravné stredisko. Vyhľadávaná turistická oblasť. Územie pôvodne obývané indiánskym kmeňom Nutabov, začiatkom 17. stor. osídlené európskymi kolonizátormi. Vzniklo ako súčasť mesta Envigado, 1825 sa osamostatnilo, od 1832 mesto. Kostol Ružencovej Panny Márie (Iglesia de Nuestra Señora del Rosario, 19. stor.).

Itaipú

Itaipú [-pu], Itaipu, Represa de Itaipú, Usina Hidrelétrica de Itaipu — vyľahčená tiažová (gravitačná) priehrada s hydroelektrárňou (14 000 MW) na hranici medzi juhoamerickými štátmi Paraguaj a Brazília na rieke Parana 20 km severne od miest Ciudad del Este a Foz do Iguaçu, jeden z najväčších hydroenergetických komplexov na svete. Vybudovaná 1975 – 82, do prevádzky uvedená 1984; výška priehradného múru 196 m, dĺžka koruny 7 700 m, plocha vodnej nádrže 1 350 km2. Využíva sa na výrobu elektrickej energie (zabezpečuje 90 % spotreby elektrickej energie Paraguaja a 19 % spotreby Brazílie), vyhľadávaná turistami. Jej vybudovaním zanikli napr. vodopády Guaírá (Saltos de Guaírá, Salto de Sete Quedas) a presídlených bolo okolo 40-tis. ľudí (najmä pôvodné obyvateľstvo – Indiáni z kmeňa Guaraníov).

Itaka

Itaka, gr. Ithaki — ostrov v Iónskom mori v súostroví Iónskych ostrovov severovýchodne od Kefallinie patriaci Grécku; rozloha 96 km2, 3,2 tis. obyvateľov (2011). Hornatý povrch, maximálna výška 804 m n. m. Vegetácia typu macchia. Pestovanie viniča a olivovníka. Hlavným sídlom ostrova je Vathy (aj Ithaki, 1,9 tis. obyvateľov, 2010), jeden z najväčších prírodných prístavov na svete. Podľa gréckej mytológie je ostrov Itaka rodiskom hrdinu Odysea, na ktorého návrat čakala jeho manželka Penelopa v tamojšom paláci (jeho existencia nebola archeológmi dosiaľ potvrdená).

Italia irredenta

Italia irredenta — talianske nacionalistické hnutie, ktoré sa sformovalo v 2. polovici 19. stor. po zjednotení krajiny. Termín Italia irredenta (Neoslobodené Taliansko) označoval zahraničné územia, ktoré boli sčasti osídlené talianskym obyvateľstvom a považované národnostne (historicky, kultúrne) za súčasť Talianskeho kráľovstva, s čím súvisel zápas o ich pripojenie k štátu vlastného národa (→ iredentizmus). Pôvodne bolo namierené proti Rakúsko-Uhorsku (Istria, dalmátske pobrežie, Terst, Južné Tirolsko), čo bolo jednou z príčin vstupu Talianska do 1. svetovej vojny na strane Dohody. Extrémisti požadovali aj pripojenie francúzskej Nice a Korziky, britskej Malty či švajčiarskeho kantónu Tessino.

Italikovia

Italikovia — skupiny indoeurópskeho obyvateľstva, ktoré v poslednej štvrtine 12. stor. pred n. l. prišli do Itálie zo severu cez Alpy a osídlili Pádsku nížinu (→ villanovská kultúra), územia v strednej časti Apeninského polostrova a jeho východné pobrežie. Z jazykového hľadiska (→ italické jazyky) sa rozdeľujú najmenej na tri nezávislé skupiny: latinsko-faliskú, do ktorej patrili Latinovia sídliaci v strednej časti Itálie (Latium) a Faliskovia žijúci v oblasti územia okolo Falerii (Falerii Veteres, dnes Civita Castellana), oskicko-umbrijskú (sabellskú) s južnou pikénčinou, do ktorej sú zaraďovaní Oskovia, Umbrovia, Samniti, Volskovia, Marsovia, Paelignovia, Vestinovia, Marrucinovia, Aequovia, Hernikovia, Hirpinovia, južní Pikéni a i. sídliaci v horských oblastiach od strednej Itálie až po dolnú Itáliu, a venetskú, do ktorej patrili Veneti obývajúci územie medzi riekou Pád, Karnskými Alpami a Istriou. Italikovia sa živili predovšetkým poľnohospodárstvom a pastierstvom, žili na samotách a v dedinách a delili sa na kmeňové zväzy rôznej veľkosti. Kultúrne boli pod silným vplyvom Grékov a Etruskov. Uctievali boha nebies, posvätnými zvieratami boli vlk, býk a ďateľ. V 4. – 2. stor. pred n. l. boli podrobení Rimanmi a ich jazyková a kultúrna svojbytnosť bola takmer úplne zničená (rímske občianstvo získali až za spojeneckej vojny 90 – 88 pred n. l.).

Italské kráľovstvo

Italské kráľovstvo — historický štátny útvar v severnom Taliansku vytvorený 1805 Napoleonom I. Bonapartom z Italskej republiky, neskôr rozšírený o Benátsko, Marche a Tridentsko. Hlavou štátu bol Napoleon I. Bonaparte, ktorý za svojho zástupcu (vicekráľa, so sídlom v Miláne) vymenoval E. de Beauharnaisa (nemal žiadnu voľnosť v rozhodovaní). Italské kráľovstvo bolo v podstate satelitným štátom napoleonského Francúzska, finančná a daňová politika bola úplne podriadená francúzskym vojenským požiadavkám. Územie bolo podľa francúzskeho vzoru rozdelené na departementy na čele s prefektom, bolo zavedené napoleonské zákonodarstvo. Inštitúcie a zákony, centralizácia a správna nivelizácia (oproti dovtedajšej rozdrobenosti) však priniesli aj obrodu a pokrok, čo malo vplyv na neskoršie Risorgimento. Rozhodnutím Viedenského kongresu 1814 – 15 bolo kráľovstvo zrušené a väčšina jeho územia pripadla Rakúsku, ktoré obnovilo predošlé pomery.

Itánagar

Itánagar — mesto v severovýchodnej Indii na úpätí Himalájí, hlavné mesto štátu Arunáčalpradéš; 60-tis. obyvateľov (2011). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Stavebné pamiatky: pevnosť Itá (14. – 15. stor.), buddhistický chrám (20. stor.), múzeum (Štátne múzeum Dž. Néhrúa).

Itard, Jean Marc Gaspard

Itard [itár], Jean Marc Gaspard, 24. 4. 1774 Oraison, departement Alpes-de-Haute-Provence, Francúzsko – 5. 7. 1838 Paríž — francúzsky lekár a pedagóg sluchovo postihnutých. Od 1796 vykonával lekársku prax, od 1800 chirurg vo vojenskej nemocnici Val de Grâce, neskôr vedúci lekár v Štátnom ústave pre nepočujúcu mládež v Paríži (Institut national de jeunes sourds de Paris). Od 1821 člen Académie royale de médecine, 1816 – 32 redigoval viacero odborných lekárskych časopisov. Zameriaval sa na skúmanie sluchového orgánu a jeho porúch. Vynašiel prístroj na prefukovanie Eustachovej trubice, tzv. Eustachov katéter (aj Itardova cievka). Priekopník otorinolaryngológie a sluchovej výchovy, zaviedol nové metódy vzdelávania ľudí so sluchovým postihnutím, napr. monosenzorické cvičenia, nácvik akustickej diferenciácie rozličných zvukov, využívanie zvyškov sluchu (individuálnou formou), používanie sluchových trubíc a aplikovanie rytmicko-hudobných cvičení. Autor prvej učebnice z oblasti otorinolaryngológie Rozprava o ušných chorobách a poruchách sluchu (Traité des maladies de l’oreille et de l’audition, 1821). R. 1801 – 07 sa venoval výchove spoločensky neadaptovaného a výrazne zaostalého chlapca (známeho ako divý chlapec z Aveyronu), ktorý do svojich 11 rokov žil sám mimo ľudskej civilizácie v lesoch južného Francúzska. Výsledky tohto pokusu zhrnul v lekárskej štúdii Písomná správa o Viktorovi z Aveyronu (Mémoire et rapport sur Victor de l’Aveyron, 1801). Vypracovaním špeciálneho výchovného programu pre tohto chlapca Itard položil základy špeciálnej výchovy osôb s mentálnym postihnutím (v jeho práci pokračoval Edouard Onesimus Sequin, *1812, †1880).

Itarsí

Itarsí — mesto v Indii v štáte Madhjapradéš na Dekanskej plošine v doline rieky Narmada juhovýchodne od mesta Bhópál; 114-tis. obyvateľov (2011). Priemysel drevársky, potravinársky, železničné depo. Dobytčie trhy. Železničný uzol. V blízkosti mesta prírodná rezervácia Bori (založená 1865) a hydroelektráreň na rieke Tawa (prítok rieky Narmada).

Itatiaia

Itatiaia, port. Parque Nacional do Itatiaia — najstarší národný park Brazílie na hranici členských štátov Rio de Janeiro a Minas Gerais; vyhlásený 1937, rozloha 300 km2. Súčasť pohoria Serra de Mantiqueira s najvyšším vrchom územia Agulhas Negras, 2 793 m n. m. Rozmanitosť flóry a fauny, najmä vtáctva. Územie s atraktívnymi horolezeckými terénmi, ako aj terénmi vhodnými na pešiu turistiku.

Itelmeni

Itelmeni, zastarano Kamčadali, vlastným menom Itenmen — národnosť žijúca vo východnej časti Sibíri na západe polostrova Kamčatka v Kamčatskom kraji, ako aj v Magadanskej a Sachalinskej oblasti, Chabarovskom a Prímorskom kraji i v Čukotskom autonómnom okruhu Ruskej federácie; 3-tis. (2010). Prvé zmienky o Itelmenoch pochádzajú z konca 17. stor., keď obývali celú Kamčatku a spoločne s Ainuami i časť severnej skupiny Kurilských ostrovov (Šumšu, Paramušir) a žili na neolitickej úrovni – používali len kamenné a kostené nástroje. Základným spôsobom obživy bol lov (morské cicavce, medvede, sobole, horské ovce) a rybolov (najmä lososy), rozšírený bol i zber divorastúcich rastlín, od konca 18. stor. pod vplyvom Rusov i pastierstvo a v menšej miere poľnohospodárstvo. Náboženstvo: pôvodne animizmus, v súčasnosti zväčša pravoslávie. Hovoria itelmenským jazykom, itelmenčinou (itenmen; pôvodne mal 4 dialekty), ktorý patrí k paleoázijským jazykom čukotsko-kamčatskej jazykovej rodiny (→ čukotsko-kamčatské jazyky; väčšina Itelmenov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovláda i ruštinu). Zapisuje sa cyrilikou.

Ithaca

Ithaca [iseke] — mesto v USA v centre štátu New York na južnom brehu jazera Cayuga Lake; 31-tis. obyvateľov (2017). Vzniklo 1821 oddelením od mesta Ulysses. Vyvíjalo sa ako poľnohospodárske a obchodné centrum. Od 1888 mesto. Jeho význam vzrástol po založení Cornellovej univerzity (1865, E. Cornell a A. D. White), v súčasnosti jednej z najprestížnejších amerických univerzít, a konzervatória (1892, dnes vysoká škola Ithacy). Stavebné pamiatky: verejná a obytná architektúra z 19. stor. v štýle európskeho historizmu (napr. pôvodný neoklasicistický hotel Clinton House, 19. stor.), buddhistický kláštor Namgjal (Namgyal Monastery, založený 1992, jeho súčasťou je Inštitút buddhistických štúdií), viaceré múzeá a galérie (napr. Múzeum výtvarného umenia Herberta Johnsona, ktoré je súčasťou Cornellovej univerzity a sídli v budove navrhnutej 1973 I. M. Peim).

ITIM

ITIM, hebr. Itonut Israel Meougnedet, angl. News Agency of Associated Israel Press — izraelská národná tlačová agentúra so sídlom v Tel Avive-Jaffe založená 1950 siedmimi izraelskými novinami. Prvých 25 rokov agentúru viedla významná izraelská novinárka Hajim Baltsanová (Baltsan, *1910, †2002). Špecializovala sa na poskytovanie správ zahraničným spravodajským agentúram v Nemecku a USA. R. 2006 zanikla.