Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 48 z celkového počtu 48 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

irido-

irido- [gr.] — prvá časť zložených slov s významom iris, dúhovka.

irigácia

irigácia [lat.] — výplach dutých orgánov.

irigo-

irigo- [lat.] — prvá časť zložených slov s významom výplach, výplachový.

irigografia

irigografia [lat. + gr.] — röntgenologické vyšetrenie (snímkovanie) hrubého čreva po podaní kontrastnej látky nálevom do konečníka, pri ktorom sa vytvorí röntgenová snímka.

irigoskopia

irigoskopia [lat. + gr.] — vyšetrovanie (pozorovanie) hrubého čreva priamym presvecovaním röntgenovými lúčmi po podaní kontrastnej látky nálevom do konečníka (→ skiaskopia).

Iris

Iris [gr.], genitív Iridy alebo nesklonné, lat. Iris — v gréckej mytológii bohyňa dúhy, dcéra morského boha Thaumanta (Thaumas) a Ókeanidy Elektry, krásna sestra ohavných Harpyí. Posolkyňa boha Dia (Zeus) a Héry, zobrazovaná s krídlami, s hlásateľskou berlou (podobnou Merkúrovmu caduceu, → Hermés) i s džbánom (mračnám prinášala vodu), odetá do trblietavého (irisového) závoja. Námet výtvarných (A. Rodin: socha Iris prebúdzajúca nymfy, 19. stor.) i hudobných diel (P. Mascagni, opera Iris, 1898). Podľa genitívu (gr. Iridos, lat. Iridis) bolo vytvorené prídavné meno iridový (novšie irisový).

Iris

Irisasteroid č. 7 objavený 13. augusta 1847 Johnom Russellom Hindom (*1823, †1895) v Londýne. Patrí k veľkým asteroidom hlavného pásu, má priemer približne 200 km, obežnú dobu 3,68 roka, veľkú polos dráhy 2,38 AU, sklon roviny dráhy k rovine ekliptiky 5,5°. Nazvaný podľa postavy gréckej mytológie, bohyne dúhy Iris.

irisová tlač

irisová tlač, aj írisová tlač — tlač, pri ktorej sa v jednej tlačovej jednotke z jednej farebnice prenáša niekoľko pestrých farieb, ktoré sa vzájomne prelínajú (dúhová tlač), a vytvárajú tak ďalšie tóny. Irisová tlač sa uplatňuje napr. na bankovkách, preukazoch a dokumentoch, kde sťažuje ich falšovanie.

Irmler, Ján

Irmler, Ján, pseudonym J. I. Straka, J. Straka, 24. 6. 1913 Banky, dnes mestská časť Banskej Štiavnice – 30. 7. 1974 Martin — slovenský knihovník, pedagóg, redaktor a prekladateľ. Od 1936 učiteľ na gymnáziu vo Zvolene, 1947 – 52 a 1954 – 73 pracovník Matice slovenskej. R. 1953 – 54 redaktor vydavateľstva Osveta Martin. Organizátor siete ľudových knižníc na Slovensku, zakladateľ časopisu Čitateľ. Publikoval práce z knihovníctva a metodológie pre knihovníkov. Prekladal beletriu a divadelné hry z ruského, poľského, slovinského, nemeckého a francúzskeho jazyka, vydal výber slovenských rozprávok.

IRU

IRU

1. → Medzinárodná únia cestných dopravcov;

2. → Medzinárodná rómska únia

Isahakjan, Avetikh

Isahakjan, Avetikh, 30. 10. 1875 Alexandropol, dnes Gjumri – 7. 10. 1957 Jerevan — arménsky spisovateľ. Po prenasledovaní a väznení za revolučné (proticárske) aktivity 1911 emigroval, žil v Paríži, Benátkach, Ženeve a i., 1936 sa vrátil do Arménska. Člen arménskej akadémie vied, 1946 – 57 predseda Zväzu spisovateľov Arménska. V tvorbe sa venoval piesňovej a reflexívnej lyrike, revolučným a sociálnym básňam, poviedkam, bájkam, legendám, filozofickým poémam a adaptáciám ľudovej slovesnej tvorby, pričom námety často čerpal z mytológie a folklóru rôznych národov. Postupne si vycibril jazyk (pôvodne plný nárečových prvkov) a ako jediný novodobý arménsky spisovateľ získal prezývku Varpet (Majster). Debutoval zbierkou ľúbostnej a prírodnej lyriky Piesne a rany (Jerger u verker, 1898), v ktorej zobrazil nespokojnosť, smútok z neopätovaných citov a túžbu po ideálnych medziľudských vzťahoch. Autor svetoznámej poémy Abu Lala Mahari (1909), v ktorej prostredníctvom alegorického hrdinu vyjadril svoj odmietavý postoj k jestvujúcim sociálnym normám a inštitúciám, a parafrázy ľudového eposu Sasna Mher (Sasna Mher, 1922). Jeden z najznámejších a najprekladanejších arménskych autorov. Slovenský výber z jeho diela vyšiel pod názvom Šum orlích krídel (1960).

I Sang-hwa

I Sang-hwa, 9. 5. 1901 Tägu, Kórejská rep. – 1943 tamže — kórejský básnik, predstaviteľ modernej kórejskej literatúry. Krátko študoval vo Francúzsku a v Japonsku, neskôr pracoval ako učiteľ a redaktor novín Čoson ilbo (Kórejský denník). Jeho rané verše boli plné obrazov smrti, ktorú preňho symbolizovala Madona. Postupne sa oslobodil od dekadentných vplyvov a jeho tvorba sa stala bližšou revolučnému romantizmu. Autor viacerých ľúbostných básní a v Kórei obľúbenej básne Príde ešte jar na ukradnuté pole? (Päatkin turedo pomun onunga?, 1926; čes. 1998), ktorá je vytesaná na obelisku v parku Talsong v jeho rodnom meste.

Isère

Isère [izér] — rieka v juhových. Francúzsku, ľavostranný prítok Rhôny; dĺžka 286 km, rozloha povodia 11 890 km2, priemerný ročný prietok v ústí 330 m3/s. Pramení v Grajských Alpách, do Rhôny ústi sev. od mesta Valence. Hlavné prítoky: Arc, Drac (ľavostranné), Arly (pravostranný). Na hornom toku početné vodné elektrárne. Splavná 155 km od ústia. Väčšie mestá na Isère: Grenoble, Romans-sur-Isère; lyžiarske stredisko Val d’Isère.

Ishák

Ishák — v islame syn Ibráhíma (bibl. Abraháma) totožný s biblickým Izákom. Sú o ňom zmienky v Koráne, je uctievaný ako jeden z prvých moslimov.

Ishak, Abú

Ishak, Abú, 1. 11. 1926 Širangal, región Dháka, Bangladéš – 2003 Dháka — bengálsky prozaik považovaný za jedného z najlepších spisovateľov Bangladéša. Pôsobil v diplomatickej službe. Vo svojom najúspešnejšom románe Začarovaný dom (Súrdža-dighal bári, 1955) vykreslil obraz márneho zápasu ženy s predsudkami islamskej spoločnosti. Autor diel Naplavený ostrov v rieke Padme (Padmar palidvíp, 1986) a Falzifikát (Džál, 1988). Nositeľ niekoľkých literárnych ocenení.

islamský letopočet

islamský letopočet — počítanie rokov v moslimských krajinách a komunitách podľa moslimského, t. j. arabského kalendára. Začína sa pre moslimov významnou udalosťou — pamätným Mohamedovým odchodom z Mekky do Mediny (→ hedžra) v septembri 622 n. l. Moslimský nový rok sa začína 1. dňom mesiaca muharram (v prvom roku pripadol začiatok islamského letopočtu na 16. júl 622 n. l.).

Island

Island, Islandská republika, islandsky Ísland, Lýðveldið Ísland — ostrovný štát v sev. Európe na ostrove Island a okolitých menších ostrovoch (o. i. ostrovy Vestmannaeyjar) v sev. časti Atlantického oceána. Administratívne členenie: 9 regiónov.

Ostrov oválneho tvaru s troma výraznejšími polostrovmi a s členitým pobrežím (okrem juhovýchodu) s hlbokými fjordmi. Na juhu obmývaný Atlantickým oceánom, na severovýchode Nórskym a na severe Grónskym morom, od Grónska na západe oddelený Dánskym prielivom; dĺžka pobrežnej línie 4 970 km. Je vulkanického pôvodu (2. najväčší ostrov Európy, po Veľkej Británii), predstavuje najvyššiu časť Stredoatlantického chrbta. Budovaný treťo- a štvrtohornými bazaltmi, pemzou a sopečnými tufmi. Vrchovinný až hornatinný povrch, nížiny (len asi 7 % povrchu) sa nachádzajú najmä na juhozápade, vnútrozemie vypĺňajú rozlámané náhorné plošiny (700 – 1 000 m n. m.) z bazaltových lávových príkrovov strmo klesajúce k pobrežiu, z ktorých vyčnieva množstvo sopečných kužeľov (okolo 150, najvyšším vrcholom je Hvannadalshnúkur, 2 110 m n. m.) a viacero (okolo 30) aktívnych sopiek (napr. Hekla, 1 491 m n. m.; Eyjafjallajökull, 1 666 m n. m. – jej erupcia s následným šírením oblaku sopečného prachu v apríli 2010 mala za následok ochromenie leteckej dopravy vo veľkej časti Európy); znakmi sopečnej aktivity sú i teplé pramene, gejzíry, vývery plynov a časté zemetrasenia, podmorský sopečný výbuch 1963 vytvoril pri juž. pobreží ostrov Surtsey, vulkanickou činnosťou sa 1973 zväčšil ostrov Heimaey. Ľadovce, ktoré sčasti premodelovali sopečný reliéf, pokrývajú asi 11 % rozlohy krajiny, najväčšie sú Vatnajökull (8 400 km2, najväčší európsky ľadovec), Langjökull (1 021 km2), Hofsjökull (925 km2) a Mýrdalsjökull (695 km2). Oceánske podnebie s daždivými a chladnými letami a pomerne miernymi zimami je zmierňované Irmingerovým prúdom, vo vnútrozemí drsnejšie podnebie. Priemerné teploty v januári od -4 °C na severe po 0 °C na juhu, v júli 9 – 12 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 700 – 800 mm, miestami 1 000 mm (na juhovýchode v oblasti Vatnajökull viac ako 4 000 mm, na severovýchode – na najsuchšom území, menej ako 400 mm ročne), maximum zrážok spadne v auguste, pomerne málo zrážok v zime spôsobuje nízku a krátkotrvajúcu snehovú pokrývku. Časté vetry, mnohokrát so silou víchrice. Krátke rieky s veľkým spádom, najväčšie Thjórsá (Þjórsá) na juhozápade krajiny a Jökulsá á Fjöllum na severovýchode, hojný výskyt vodopádov, početné jazerá ľadovcového, tektonického a sopečného pôvodu, najväčšie Thingvallavatn (Þingvallavatn, 85 km2). Chudobná tundrová vegetácia, miestami lesotundra, viac ako polovica ostrova je bez vegetácie. Živočíšna ríša je chudobná (polárna líška), hojnejšie sú zastúpené iba ryby a vodné vtáctvo. Výnimočná príroda Islandu je chránená v troch národných parkoch (2018): Vatnajökull, Snæfellsjökull a Thingvellir (Þingvellir). Národný park Thingvellir bol 2004 zapísaný do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO, ostrov Surtsey 2008.

Hospodársky vyspelý štát s vysokou životnou úrovňou obyvateľstva a s ekonomikou, ktorej základom je rybolov a spracovanie rýb. Silno sa rozvíjajúci bankový sektor v pol. 90. rokov 20. stor. spôsobil rast celého finančného sektora a Island bol považovaný za vzor rýchlo sa rozvíjajúcej ekonomiky. So začiatkom globálnej finančnej krízy sa však islandské banky dostali do problémov a začiatkom októbra 2008 museli byť tri najväčšie zoštátnené. Na tvorbe HDP sa 74,5 % podieľa sektor služieb, 19,7 % priemysel a 5,8 % poľnohospodárstvo (2017). Väčšina ekonomicky aktívneho obyvateľstva, až 72,9 %, pracuje v službách, 22,4 % v priemysle a 4,7 % v poľnohospodárstve (2015). Miera nezamestnanosti 2,8 % (2017; 3,1 %, 2016), miera inflácie má prevažne klesajúcu tendenciu s minimálnymi výkyvmi (1,7 %, 2016; 1,8 %, 2017), jej extrémny rast až na 18,4 % (2008) bol zapríčinený finančnou krízou, potom opätovne klesala na 11,0 % (2009) a ďalej až na hodnoty pod 2 %. Island je krajina bez výrazných surovinových zdrojov (ťaží sa iba diatomitová zemina, tzv. kremelina a pemza), jej ekonomika je závislá od dovozu surovín, disponuje však veľkými hydroenergetickými a geotermálnymi zdrojmi (horúca voda z geotermálnych zdrojov a prírodné pary sa využívajú na vykurovanie skleníkov a domácností); využiteľnosť vodnej a geotermálnej energie sa odhaduje na 50 000 GWh/rok, reálne sa využíva asi 25 % (okolo 7 380 GWh/rok, 2015). Významnú úlohu v ekonomike zohrávajú priemyselné odvetvia zaoberajúce sa výrobou a údržbou lodného parku a zariadení na rybolov a následné spracovanie rýb (mrazenie, konzervovanie, výroba rybieho tuku a rybej múčky); vzrastajúci význam má hutnícky priemysel so závodmi na výrobu hliníka a ferozliatin (najmä ferosilícia) vybudovanými v spolupráci so zahraničnými investormi, Island je najväčším producentom hliníka na svete na jedného obyvateľa (2016); rýchlo sa rozvíjajúci elektronický priemysel; menší význam zohrávajú chemický (výroba minerálnych hnojív, chemických výrobkov a i.), potravinársky, textilný (tradičný vlnársky, výroba kobercov) a odevný priemysel, ako aj priemysel stavebných materiálov. Poľnohospodárska výroba je značne dotovaná. Približne 20 % celkovej rozlohy krajiny je vhodných na poľnohospodársku výrobu, z toho na rastlinnú výrobu sa využíva okolo 6 %, zvyšná časť na extenzívny chov dobytka. Pestovanie zemiakov, jačmeňa a zeleniny (najmä paradajok a uhoriek, ktorých produkcia pokrýva 75 % domácej spotreby), v skleníkoch vyhrievaných vodou a parou z geotermálnych zdrojov celoročné pestovanie kvetín a teplomilných plodín (Island je najväčší producent banánov v Európe). V dôsledku znižujúceho sa dopytu po tradičných produktoch živočíšnej výroby sa dočasne výrazne znížil chov oviec (455-tis. kusov, 2007; od 2012 došlo k miernemu nárastu chovu – 473-tis. kusov, 2016) a hovädzieho dobytka (71-tis. kusov, 2007; 80-tis. kusov, 2017); rastie však záujem o bravčové mäso a hydinu; chov poníkov (približne na 5-tis. farmách); rozvinutý chov kožušinových zvierat (48-tis. noriek, 2015). Kľúčovým odvetvím islandskej ekonomiky je rybolov, ktorý má celosvetový význam (viac ako 1 621 zaregistrovaných rybárskych lodí; 2017); zariadenia na spracovanie rýb (mraziarenské a konzervárenské závody) sú v prístavných mestách, najväčšie v Reykjavíku a Akureyri. Významné miesto v ekonomike štátu zaujíma sektor služieb, v ktorom sú najrozvinutejšie finančné a telekomunikačné služby. Najrýchlejšie sa vyvíjajúcim sektorom a druhým najväčším zdrojom príjmov (po rybolove) je cestovný ruch, počet turistov neustále stúpa od 50. rokov 20. stor., a najmä v posledných rokoch (2,195 mil. zahraničných turistov, najviac zo Škandinávie, USA, Kanady, Nemecka a Spojeného kráľovstva, 2017). Prevládajú niekoľkodňové pobyty (v lete v priemere 7-dňové, v zime 3-dňové), obľúbené sú plavby na lodiach s pozorovaním veľrýb, terénne jazdy do vnútrozemia s výstupom na ľadovce, jednodňové výlety za atrakciami krajiny a i. Železničná sieť neexistuje; cestná sieť je vyvinutá najmä na juhozápade a v pobrežných oblastiach, hlavnou dopravnou tepnou ostrova je cesta Hringvegur (Islandský cestný okruh, dĺžka 1 339 km, dobudovaný 1974; väčšinou s asfaltovým povrchom) lemujúca celý ostrov, celková dĺžka ciest je 12 869 km, z toho len viac ako tretina (5 040 km) je so spevneným povrchom (2013); v nákladnej doprave má veľký význam pobrežná lodná doprava (významné prístavy v mestách Akureyri, Grundartangi, Hornafjörður, Hafnarfjörður, Reykjavík, Seyðisfjörður), na Islande neexistuje riečna doprava; rozvinutá vnútrozemská letecká doprava (96 letísk, ale iba 7 so spevneným povrchom, 2017), medzinárodné letiská v Keflavíku (juhozápadne od Reykjavíku) a v Akureyri. Export rýb a rybích produktov (32 %), hliníka (31 %, 2016), dopravných prostriedkov a i. Import strojov, lodných prístrojov a dopravných prostriedkov (48 %), spotrebného tovaru (21 %, 2016), palív a mazív, potravín, nápojov a i. Hlavní obchodní partneri: Holandsko, Spojené kráľovstvo, Nórsko, Nemecko, Švédsko, USA, Dánsko, Čína.

Etnické zloženie: 92,1 % Islanďanov, 6,8 % obyvateľov pevninskej Európy (z toho 3,6 % Poliakov a 0,5 % Škandinávcov – Fínov, Nórov, Švédov a Dánov), 0,6 % Ázijčanov, 0,5 % ostatných (2016). Náboženské zloženie: 78,2 % luteránov, 3,8 % katolíkov, ostatní sú prevažne príslušníci menších protestantských cirkví. Island má (s Írskom) najvyšší prirodzený prírastok obyvateľstva v Európe. Obyvatelia žijú väčšinou v mestách na pobreží, a to najmä v oblasti Reykjavíku a v jeho juž. predmestiach, vnútrozemie je neobývané. Podiel mestského obyvateľstva 94 % (2018). Najväčšie mestá: Reykjavík, Kópavogur, Hafnarfjörður, Akureyri.

Dejiny — prvými obyvateľmi územia boli írski a škótski mnísi (koncom 8. stor.), ktorí tam však sídlili iba v lete. Za začiatok trvalého osídlenia sa považuje rok 874, keď sa na Islande v rámci celkovej vikinskej expanzie zo škandinávskej pevniny smerom na západ usídlili prisťahovalci najmä z Nórska. Miernejšia klíma v tomto období umožňovala napr. aj pestovanie obilnín a v priebehu krátkeho obdobia mal Island takmer 20 tis. obyvateľov. Okolo 930 bol založený prvý snem Althing (Alþing), vďaka ktorému bol vytvorený zákonodarný a súdny systém platný pre celú krajinu. Centrálna štátna moc s výkonnými kompetenciami však nevznikla, územie bolo rozdelené na 36 (neskôr 48) slobodných správnych jednotiek pod vedením náčelníkov alebo starostov, ktorí mali v rukách miestnu moc a vzájomne o ňu zápasili, podliehali však Althingu. Odrazilo sa to o. i. v dramatickej tematike rodinných ság, ktoré patria k vrcholu islandskej literatúry. Na rozvoji literatúry sa podieľali aj kláštory vznikajúce po prijatí kresťanstva, ktoré bolo schválené okolo 1000 Althingom pod tlakom z Nórska, a to najmä z politických a ekonomických príčin; pohanský kult a právo však zostali dlho zakorenené. R. 1056 bolo zriadené biskupstvo v Skálholte a 1106 v Hólare, od 1152/53 obidve podliehali nórskemu arcibiskupstvu v Nidarose (dnes Trondheim). Už v 11. stor. boli na svetských majetkoch zakladané súkromné školy (Oddi, Haukadal), ktoré kládli dôraz na domáce tradície a jazyk, ako aj na históriu Islandu (a nórskych kráľov) a stali sa strediskami šírenia vzdelanosti (Snorri Sturluson). Do pol. 13. stor. existovala fakticky na ostrove republika, ktorá bola svojím charakterom vo vtedajšej feudálnej Európe úplne výnimočná. Vnútorné rozpory medzi štyrmi najsilnejšími rodmi však nakoniec viedli k dobrovoľnému uznaniu zvrchovanosti Nórska, 1262 Althing (aj náčelníci) akceptoval autoritu nórskeho kráľa Håkona IV. Håkonssona a Island sa stal provinciou Nórskeho kráľovstva. R. 1380 vstúpilo Nórsko do personálnej únie s Dánskom, čím sa Island (do 1944) stal súčasťou Dánskeho kráľovstva (→ Dánsko, dejiny). V dôsledku dvoch epidémií moru, ktoré Island postihli 1402 – 04, a opakovaných erupcií sopiek sa počet obyvateľov znížil takmer na tretinu, napriek tomu však čoskoro začali prosperovať rybolov a obchod s vlnou (anglickí a nemeckí kupci). V pol. 16. stor. prijal Island pod tlakom Dánska protestantskú vieru (luteranizmus, schválený Althingom 1541), čo viedlo následne ku konfiškácii dovtedajšej cirkevnej pôdy a majetku a k ďalšiemu upevneniu postavenia dánskych správnych orgánov. Tvrdý dosah na obchod malo zavedenie obchodného monopolu (1602), keď v zmysle zákona mohli na Islande obchodovať len dánski kupci s kráľovskou licenciou, čím sa mala obmedziť rastúca moc anglických a nemeckých obchodníkov a zabezpečiť prístup k domácej produkcii vojensky významnej síry. Po zavedení absolutistickej monarchie v Dánsku (1662) sa závislosť Islandu od neho znova prehĺbila, Island postupne prešiel pod centrálnu administratívu v Kodani a právomoci Althingu sa obmedzovali. V priebehu 18. stor. postihli Island znova viaceré prírodné katastrofy (zemetrasenia, sopečné erupcie) a epidémie, ktoré spoločne s ochladením klímy mali opäť za následok výrazný pokles počtu obyvateľov. V dôsledku domáceho tlaku, ktorý vyvíjal najmä zemský fojt a zakladateľ manufaktúr Skúli Magnusson (*1711, †1794), došlo 1787 k čiastočnému uvoľneniu obchodného monopolu, stále však len pre dánskych poddaných (úplná liberalizácia 1855). Pod vplyvom európskeho osvietenstva koncom 18. stor. vrstva domácej inteligencie presadzovala zmeny v islandskej administratíve. Reykjavík sa začal rozvíjať ako hlavné mesto krajiny i sídlo biskupstva (presídlili sa tam obidve dovtedajšie biskupstvá — 1785 zo Skálholtu a 1801 z Hólaru), po zrušení Althingu (1801) sa stal sídlom Najvyššieho zemského súdneho dvora, ktorý podliehal súdnemu orgánu v Kodani. V dôsledku účasti Dánska v napoleonských vojnách sa narušili kontakty a lodné spojenie Islandu s Dánskom, zásobovanie ostrova zabezpečovali britské lode. Mierová dohoda 1814 potvrdila príslušnosť Islandu k Dánsku a zrušila posledné formálne väzby na Nórsko, ktoré bolo postúpené Švédsku (→ Kielsky mier). V nasledujúcich desaťročiach sa paralelne s reformami osvietenského absolutizmu v Dánskom kráľovstve začal aj na Islande boj za získanie národnej nezávislosti. Myšlienky romantizmu a národného obrodenia ovplyvnili celú generáciu islandských študentov v Kodani. Pod tlakom požiadaviek na vytvorenie samosprávy schválil dánsky kráľ Kristián VIII. 1843 islandský snem, ktorý mal 20 volených a 6 kráľovských reprezentantov a sídlo v Reykjavíku. Obnovený Althing zohral vo vývoji štátu rozhodujúcu úlohu pod vedením filológa a politika J. Sigurðssona, a to najmä po zrušení absolutizmu a prijatí ústavy 1849 v Dánsku. R. 1851 Althing zrušil platnosť dánskej ústavy pre Island, ktorý naďalej zostal len provinciou Dánskeho kráľovstva. Napäté vzťahy medzi Islandom a Dánskom pretrvávali a tlak islandských národovcov pokračoval aj po získaní samosprávnosti a vlastnej ústavy, ktorú kráľ Kristián IX. podpísal 1874 pri príležitosti 1 000-ročného jubilea osídlenia ostrova. Althing, ktorý nadobudol zákonodarnú moc, ďalej pokračoval v zápase o rozšírenie islandských kompetencií. R. 1897 bolo v Kodani vytvorené ministerstvo pre Island, 1903 sa jeho sídlo presunulo do Reykjavíku a nová ústava (1904) priniesla Islandu samosprávu. Hnutie za nezávislosť však pokračovalo až do 1918, keď dánsky a islandský parlament (1. decembra) schválili zmluvu o nezávislosti ostrova. Island ako suverénny štát ostal v personálnej únii s Dánskom, ktoré malo chrániť jeho neutralitu a starať sa o obranu islandských vôd, začo sa vyslovilo 90 % obyvateľstva. Zmluva bola platná do 1940 s tým, že po jej uplynutí môže ktorýkoľvek z obidvoch štátov požiadať o úpravu alebo, pokiaľ by k jej revízii do 3 rokov (od 1940) nedošlo, mohol ju ktorýkoľvek z obidvoch štátov jednostranne vypovedať. Od pol. 19. stor. prechádzala islandská spoločnosť veľkými zmenami v súvislosti s nárastom obyvateľstva (vyše 85 tis. 1910, 121 tis. 1940, z toho viac ako tretina v hlavnom meste), s urbanizáciou, s modernizáciou hospodárstva a sociálnych štruktúr, ako aj s upevnením národného a politického povedomia (ženy získali všeobecné volebné právo už 1915). Dominantnú úlohu v hospodárstve postupne získal rybolov (ešte 1850 sa vyše 80 % obyvateľstva živilo poľnohospodárstvom, najmä chovom dobytka). K zvýšeniu životnej úrovne prispelo aj používanie motorizovaných plavidiel a rozmach družstevníctva. Počas 2. svet. vojny po okupácii Dánska nacistickým Nemeckom (apríl 1940) prerušil Island komunikáciu s Dánskom a zahraničná politika Islandu, za ktorú dovtedy zodpovedalo Dánsko, prešla do kompetencie Althingu. Cieľom bolo zachovať neutralitu Islandu, ktorý odmietol ponuku Spojeného kráľovstva na ochranu pred okupáciou Nemeckom. V máji 1940 však Spojené kráľovstvo bleskovou operáciou Island obsadilo (pod zámienkou ochrany ostrova, v skutočnosti však pre jeho geopolitickú polohu na strategických námorných trasách). V júli 1941 po vzájomnej dohode prevzali zodpovednosť za ochranu Islandu USA, ktoré tam mali postupne až 47 tis. vojakov (vojenská základňa a letisko v Keflavíku). V máji 1944 sa konalo referendum, v ktorom sa 95 % občanov Islandu vyslovilo za vytvorenie samostatnej republiky. Tá bola vyhlásená 17. 6. 1944 a jej prvým prezidentom sa stal S. Björnsson. Napriek určitej kritike, že Island vystupuje z únie v období okupácie Dánska, poukazovali Islanďania na klauzulu v zmluve z 1918 (zmluva bola formálne zrušená 1950). Po 2. svet. vojne vstupoval Island postupne do medzinárodných organizácií (1946 do OSN, 1950 do Rady Európy, 1953 do Severskej rady, 1970 do EFTA). Podmienkou členstva v NATO (1949) bolo, že krajina sa nikdy nezapojí do ofenzívnych vojenských aktivít. Ako jediná členská krajina aliancie nemá Island plne vybudovanú vlastnú armádu. Na základe zmluvy z 1951 zodpovednosť za obranu Islandu mali USA (až do 2006), čo bolo najviac diskutovanou politickou otázkou a v súvislosti s čím počas studenej vojny nadobudol ostrov strategický význam. Najväčším medzinárodným konfliktom boli tzv. sleďové vojny (1958 – 61, 1972/73, 1975) so Spojeným kráľovstvom a NSR, ktoré Island rozpútal pomocou bojových člnov pobrežnej stráže na obranu teritoriálnych vôd pred nekontrolovaným intenzívnym rybolovom. Island postupne rozširoval svoje rybárske teritóriá (12 námorných míľ 1964, 50 námorných míľ 1970, 200 námorných míľ 1975; potvrdené 1979) a ochrana domáceho rybolovu, ktorý je rozhodujúcim hospodárskym odvetvím, bola aj dôvodom nezáujmu o vstup do EÚ (riadenie rybolovného hospodárstva v EÚ, rybolovné kvóty). Jednostranná závislosť od rybárskeho priemyslu bola od konca 80. rokov 20. stor. vyvažovaná rozvojom cestovného ruchu a finančného sektora. Liberálna trhová politika koaličných vlád 90. rokov, zníženie daní, privatizácia a rast spotreby viedli k hospodárskemu rastu. Rast bankového sektora a expanzívna politika s vysokými zahraničnými pôžičkami a investíciami do stavebných projektov boli od jesene 2008 príčinou mimoriadne tvrdého dosahu medzinárodnej finančnej krízy na Islande. Po odstúpení vlády v januári 2009 a po nových voľbách (25. apríla 2009) nastúpila vláda ľavicovej koalície. Kríza prehodnotila postoj k členstvu v EÚ, o ktoré vláda požiadala v júli 2009. Štát prevzal na seba záruky troch komerčných bánk, ktorých krach postihol početných britských a holandských vkladateľov najmä v internetovej banke Icesave. Pod tlakom Spojeného kráľovstva a Holandska súhlasil Althing s úhradou odškodného vo výške 3,8 mld. eur, ktoré vlády obidvoch krajín vyplatili poškodeným klientom. V januári 2010 však prezident odmietol podpísať zákon o vyplatení odškodného (kompenzácia sa vníma ako kľúčový politický faktor pri vstupe Islandu do EÚ). O otázke spôsobu oddlženia Islandu sa malo rozhodnúť v referende 6. 3. 2010, v ktorom občania väčšinou hlasov (93 %) odmietli vyplatenie náhrad. Otázka zostala otvorená a v rokovaní sa pokračovalo, 12. 3. 2015 však Island prihlášku do EÚ stiahol a prístupové rozhovory boli zastavené.

Island je parlamentná republika (od 1944). Zákonodarné zhromaždenie Althing (od 1991 jednokomorový) má 63 členov volených na 4 roky. Hlavou štátu je prezident volený priamo všetkými občanmi každé 4 roky. Volebné právo je od 18 rokov.

Islandskí prezidenti
1944 – 1952 Sveinn Björnsson
1952 – 1968 Ásgeir Ásgeirsson
1968 – 1980 Kristján Eldjárn
1980 – 1996 Vigdís Finnbogadóttirová
1996 – 2016 Ólafur Ragnar Grímsson
od 2016 Gudni Jóhannesson

islandský vápenec

islandský vápenec, islandský kalcit, dvojlomný vápenec, dvojlomný kalcit — číry kryštál kalcitu so schopnosťou polarizovať svetelný lúč (dvojlom). V dutinách bazaltov na Islande (pôvodné miesto ťažby — odtiaľ názov) sa vyskytuje vo forme obrovských kryštálov s hmotnosťou niekoľko ton. V súčasnosti sa ťaží najmä v USA, Mexiku a i. V minulosti sa používal najmä na výrobu optických súčastí (hranolov) polarizačných mikroskopov (postupne nahrádzaný priemyselne vyrábanými polaroidmi).

Ismá’íl

Ismá’íl — v islame praotec Arabov; totožný so Starozákonným Izmaelom.

Isména

Isména, starogr. Isméné — v gréckej mytológii dcéra kráľa Oidipa a jeho manželky (a matky) Iokasty, sestra Antigony, Eteokla a Polyneika. Po vyhnaní Oidipa z Téb Isména s Antigonou nedokázali zabrániť bratovražednému sporu o moc medzi Eteoklom a Polyneikom. Isména bola tragikmi vnímaná ako opak hrdinskej Antigony, odvážne však chcela prijať trest smrti od vtedajšieho tébskeho vládcu, strýka Kreonta (Kreón), ktorý Antigonu odsúdil za pochovanie Polyneika; napokon biedne žila v Kreontovom paláci. Postava Sofoklových tragédií Antigona a Oidipus na Kolóne.

I Song-gje

I Song-gje, aj Ri Song-gje, posmrtný titul Tchädžo, Veľký predok, 11. 10. 1335 Hamhung, dnes Kórejská ľudovodemokratická republika — 24. 5. 1408 Hanjang, dnes Soul, Kórejská republika — kórejský kráľ (1392 – 98). Pôvodne vplyvný a úspešný vojvodca v kráľovstve Korjo. R. 1388 zvrhol dynastiu Wang (918 – 1392) a založil vlastnú dynastiu I (Ri) a ríšu Čoson. R. 1394 preniesol hlavné mesto ríše z Käsongu do Hanjangu (dnes Soul). R. 1398 sa vzdal trónu a politického vplyvu, ktorý prešiel na jeho rodinu.

Issigonis, Alec

Issigonis, Alec (Alexander Arnold Constantine), sir, 18. 11. 1906 İzmir – 2. 10. 1988 Birmingham — britský inžinier gréckeho pôvodu. V automobilovom priemysle začal pracovať 1934 vo firme Humber, od 1936 konštruktér vo firme Morris Motors. R. 1948 navrhol typ Morris Minor, ktorý sa vyrábal až do 1971. Svetoznámym sa stal jeho Morris Mini (často skrátene len Mini) predstavený zástupcom tlače 18. 8. 1959, z ktorého po úpravách vznikol typ Mini Cooper úspešný na rôznych športových súťažiach. R. 1961 sa stal technickým riaditeľom v British Motor Corporation, predaj jeho ďalšieho typu Austin 1100 (1963) presiahol 1 mil. ks. R. 1967 člen Kráľovskej spoločnosti, 1969 povýšený do šľachtického stavu.

Issos

Issos [gr.], genitív Issa, lat. Issus — staroveké mesto v Kilikii, dnes archeologická lokalita Kinet Höyük pri meste Dörtyol v južnom Turecku v provincii (ilu) Hatay pri pobreží Iskenderunského zálivu asi 37 km severne od dnešného mesta İskenderun (pôv. Alexandria ad Issue). R. 333 pred n. l. sa neďaleko Issa na úzkej pláni (na jednej strane ohraničenej brehom mora a na druhej ťažko schodným horským terénom) predelenej malou horskou riečkou Pinaros (lat. Pinarus) odohrala bitka, v ktorej macedónsky kráľ Alexander III. Veľký pri svojom ťažení do Ázie porazil niekoľkonásobne väčšie vojsko perzského kráľa Dareia III.

istebňanské súvrstvie

istebňanské súvrstvie — súbor usadených hornín kriedovo-paleogénneho veku s obsahom početných fosílií. Prevládajúcimi horninovými typmi sú ílovce a pieskovce, miestami sa vyskytujú zlepence. Celková hrúbka súvrstvia je 200 – 400 m. Tvorí súčasť godulského príkrovu (tektonickej jednotky flyšového pásma Záp. Karpát). Nazvané podľa obce Istebna v Poľsku (Sliezske vojvodstvo).

Istropolis

Istropolis [gr. > lat.] — historický názov Bratislavy (z gr. Istros, lat. Ister = Dunaj, polis = mesto).

isua

isua — formácia archaika v záp. časti Grónska, ktoré nebolo pokryté pevninským ľadovcom. Rádiometricky stanovený vek isuy je 3,8 mld. rokov. Základnú horninovú náplň tvoria metamorfované horniny granulitovej fácie – ruly, amfibolity, metaultrabazity a páskované železné rudy (kremeň, hematit, magnetit). Nazvaná podľa lokality Isua v záp. Grónsku.

Iša, Jan

Iša, Jan, 24. 5. 1929 Babice u Rosic, okres Brno-venkov – 27. 9. 2009 Bratislava — slovenský ekonóm českého pôvodu. R. 1952 – 70 pôsobil na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (dnes Slovenská technická univerzita), 1964 – 2009 externý pracovník Vysokej školy ekonomickej v Bratislave (dnes Ekonomická univerzita), 1971 – 90 a 1995 – 2009 Ekonomického ústavu SAV; 1986 DrSc. Zaoberal sa vývojom ekonomických teórií, makroekonómiou, ekonómiou menovej integrácie a problémami transformácie slovenskej ekonomiky. Publikoval vo viacerých odborných časopisoch, spoluautor monografie Keynes alebo Friedman? (nem. Keynes oder Friedman?, 1978), autor monografie Koniec keynesovskej revolúcie? (1985). Nositeľ viacerých vyznamenaní.

Íšvara

Íšvara [sanskrit] — v indickom myslení predstava najvyššieho vládcu a stvoriteľa vesmíru (Íšvara = vládca, pán);

1. vo védach personifikácia božskej sily, kozmickej prapodstaty (Puruša), z ktorej povstal všetok prejavený svet;

2. vo védánte zosobnenie absolútna, božského princípu (→ brahma), ktorý sa vo vzťahu k fenomenálnemu svetu javí ako najvyšší boh;

3. v hinduizme, najmä v niektorých jeho hnutiach, označenie osobného boha, ktorého veriaci považujú za svojho zvrchovaného pána a sú mu bezvýhradne oddaní (→ bhakti); najčastejšie prívlastok Šivu.

itabirit

itabirit [vl. m.], aj taconit, hematitový svor, železný svor — kovovolesklá jemne šupinkatá odroda hematitu modročiernej farby. Je tvorená kremeňom (prevláda) a oxidmi železa, v menších množstvách niekedy obsahuje aj sľudy, granáty, živce a i. Nazvaný podľa miesta prvého nálezu, mesta Itabira v Brazílii (štát Minas Gerais). Ďalší výskyt: Rusko, Ukrajina, Česko, USA (Minnesota).

ita est

ita est [lat.] — tak je, súhlasí, áno.

italické písma

italické písma — súhrnné označenie písem na zápis italických jazykov, ktorými sa kedysi hovorilo na Apeninskom polostrove. V širšom význame ide o zápis latinčiny, falištiny, oskičtiny, umbrijčiny, juž. pikénčiny, venetčiny a etruštiny, v užšom význame o zápis týchto jazykov okrem latinčiny. Na zápis sa používala grécka alfabeta (Lukánia, Bruttium), latinská a etruská abeceda (→ etruské písmo) a rozličné odvodeniny z nej. Rozlišuje sa pritom päť „domácich“ abecied: oskická, umbrijská, juhopikénska, faliská a venetská.

italizmus

italizmus [vl. m.] — jazykový prvok prevzatý z taliančiny (napr. bandita, fraška, torta, tulipán). V slovenčine sú početné najmä staršie italizmy z hudobnej terminológie (napr. andante, moderato, piano, forte), ale aj z iných oblastí (napr. cinzano, pizza, lodžia, mafia).

Italská republika

Italská republika — historický štátny útvar v sev. Taliansku vytvorený 1802 Napoleonom I. Bonapartom premenovaním Cisalpínskej republiky; 1805 pretvorený na Italské kráľovstvo.

itea

itea [gr.], Itea — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď Iteaceae. Vždyzelené alebo opadavé stromy a kry pochádzajúce z vých. Ázie a z východu Sev. Ameriky. Patrí sem napr. do 2 m vysoký druh itea virgínska (Itea virginica) so striedavými podlhovastými na okraji zúbkatými listami a s drobnými bielymi voňavými kvetmi usporiadanými v súkvetiach strapec, plod tobolka; nazývaná aj virgínska vŕba.

item

item [lat.] — okrem toho, ďalej, tiež (najmä pri vyratúvaní).

iteratíva

iteratíva [lat.] — slovesá vyjadrujúce opakovanie deja, napr. sedávať, spávať ap., ktoré sú chápané aj ako tzv. tretí vid (popri dokonavosti a nedokonavosti), pretože na rozdiel od imperfektív (nedokonavých slovies) nevyjadrujú aktuálny prézent (prítomný čas), ale nie sú ani perfektívne (dokonavé). Niekedy sa rozlišuje medzi iteratívami v užšom (napr. chodiť na kurz) a širšom význame (napr. chodievať na prechádzku).

itihásy

itihásy [sanskrit] — hinduistická epická poézia vytvorená na indickom subkontinente, zahŕňajúca legendy, hrdinské báje a mýtické príbehy o ľudských hrdinoch – vteleniach bohov na zemi. Súčasťou itihás sú často filozofické a etické úvahy, preto sú považované za zdroj hinduistickej etiky. Najznámejšími itihásami sú eposy Mahábhárata a Rámájana.

Iulia Mladšia

Iulia Mladšia [júlija], asi 19 pred n. l. – 28 n. l. Trimerus, dnes súostrovie Isole Tremiti — rímska aristokratka, vnučka rímskeho cisára Augusta, dcéra Iulie St. a Agrippu. Augustus ju v roku 6 alebo 5 pred n. l. vydal za Lucia Aemilia Paula (*okolo 37 pred n. l., †asi 14 n. l.), ktorý bol 8 n. l. obvinený zo sprisahania proti cisárovi a popravený. Iulia bola v tom istom roku poslaná pre nemravný život do vyhnanstva na pustý ostrov Trimerus v Jadranskom mori, kde aj zomrela.

Iuliovci

Iuliovci [júlijovci], lat. gens Iulia — rímsky patricijský rod, ktorý odvodzoval svoj pôvod od Iula (→ Iulus), Aeneovho syna, a cez neho až od bohyne Venuše. Ženy v rodine Iuliovcov mali obyčajne meno Iulia. Najvýznamnejším predstaviteľom rodu bol Gaius Iulius Caesar, ktorým rod aj vymrel. Caesar testamentom adoptoval do svojej rodiny synovca Gaia Octavia (budúci prvý rímsky cisár Augustus), ktorý je tak zakladateľom iuliovsko-claudiovskej dynastie.

Iulius

Iulius [júlijus] — latinské mužské meno, slovenská podoba Július.

iurisdictio voluntaria

iurisdictio voluntaria [júrisdikcijó -tárija; lat.] — nesporové konanie, mimosporové konanie