Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 151 – 193 z celkového počtu 193 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Itália

Itália, lat. Italia, nem. Italien, fr. Italie, angl. Italy — označenie historického územia zahŕňajúceho približne dnešné Taliansko; používa sa pri obdobiach staroveku a stredoveku. Pôvodná Itália zahŕňala len najjužnejšie časti Apeninského polostrova, od 6. – 5. stor. pred n. l. celé južné územie a od prelomu 4. a 3. stor. pred n. l. aj oblasť celého dnešného stredného Talianska. Severná časť nazývaná Predalpská Galia (Gallia Cisalpina; → Galia) mala status provincie a rovnocennou súčasťou Itálie sa stala až 42 pred n. l. správnou reformou Oktaviána (neskorší cisár Augustus). V priebehu ďalšieho historického vývoja bolo celé územie Apeninského polostrova kolonizované Rímom a označenie Itália sa prenieslo z geografickej sféry i na politickú sféru (→ Rímska ríša). Presadením latinčiny ako spoločného komunikačného prostriedku, a najmä rozšírením rímskeho občianstva na všetko slobodné obyvateľstvo v Itálii pomerne rýchlo zanikala etnická rôznorodosť obyvateľstva (→ Italikovia). V rámci Rímskej ríše mala Itália ako tzv. materská krajina rímskeho národa až do 4. stor. n. l. privilegované postavenie voči právne podriadeným provinciám. Po reforme Oktaviána (42 pred n. l.) bola rozdelená na 11 oblastí, ktorých hranice v podstate rešpektovali staré etnické osídlenie, pričom mesto Rím ostalo vyčlenené. Rozdelenie neslúžilo praktickej administratíve (oblasti nemali žiadne špeciálne správne orgány ani centrálne sídla), malo skôr zlepšiť katastrálnu a demografickú evidenciu. Cisár Hadrián rozdelil Itáliu na 4 kraje (Zapádsko, Etrúria a Ligúria, Umbria, južná Itália). V rámci reforiem cisára Diokleciána prestal byť Rím sídelným mestom a 297 n. l. bola aj pre Itáliu zavedená provinčná správa. Stala sa jednou z 3 diecéz a bola rozdelená na dve časti: Italia annonaria (na severe) a Italia suburbicaria (na juhu). V stredoveku v období politickej i teritoriálnej roztrieštenosti sa označenie Itália udržalo, i keď malo v podstate len geografický význam (→ Taliansko, Dejiny).

Italia irredenta

Italia irredenta — talianske nacionalistické hnutie, ktoré sa sformovalo v 2. polovici 19. stor. po zjednotení krajiny. Termín Italia irredenta (Neoslobodené Taliansko) označoval zahraničné územia, ktoré boli sčasti osídlené talianskym obyvateľstvom a považované národnostne (historicky, kultúrne) za súčasť Talianskeho kráľovstva, s čím súvisel zápas o ich pripojenie k štátu vlastného národa (→ iredentizmus). Pôvodne bolo namierené proti Rakúsko-Uhorsku (Istria, dalmátske pobrežie, Terst, Južné Tirolsko), čo bolo jednou z príčin vstupu Talianska do 1. svetovej vojny na strane Dohody. Extrémisti požadovali aj pripojenie francúzskej Nice a Korziky, britskej Malty či švajčiarskeho kantónu Tessino.

italické písma

italické písma — súhrnné označenie písem na zápis italických jazykov, ktorými sa kedysi hovorilo na Apeninskom polostrove. V širšom význame ide o zápis latinčiny, falištiny, oskičtiny, umbrijčiny, juž. pikénčiny, venetčiny a etruštiny, v užšom význame o zápis týchto jazykov okrem latinčiny. Na zápis sa používala grécka alfabeta (Lukánia, Bruttium), latinská a etruská abeceda (→ etruské písmo) a rozličné odvodeniny z nej. Rozlišuje sa pritom päť „domácich“ abecied: oskická, umbrijská, juhopikénska, faliská a venetská.

Italikovia

Italikovia — skupiny indoeurópskeho obyvateľstva, ktoré v poslednej štvrtine 12. stor. pred n. l. prišli do Itálie zo severu cez Alpy a osídlili Pádsku nížinu (→ villanovská kultúra), územia v strednej časti Apeninského polostrova a jeho východné pobrežie. Z jazykového hľadiska (→ italické jazyky) sa rozdeľujú najmenej na tri nezávislé skupiny: latinsko-faliskú, do ktorej patrili Latinovia sídliaci v strednej časti Itálie (Latium) a Faliskovia žijúci v oblasti územia okolo Falerii (Falerii Veteres, dnes Civita Castellana), oskicko-umbrijskú (sabellskú) s južnou pikénčinou, do ktorej sú zaraďovaní Oskovia, Umbrovia, Samniti, Volskovia, Marsovia, Paelignovia, Vestinovia, Marrucinovia, Aequovia, Hernikovia, Hirpinovia, južní Pikéni a i. sídliaci v horských oblastiach od strednej Itálie až po dolnú Itáliu, a venetskú, do ktorej patrili Veneti obývajúci územie medzi riekou Pád, Karnskými Alpami a Istriou. Italikovia sa živili predovšetkým poľnohospodárstvom a pastierstvom, žili na samotách a v dedinách a delili sa na kmeňové zväzy rôznej veľkosti. Kultúrne boli pod silným vplyvom Grékov a Etruskov. Uctievali boha nebies, posvätnými zvieratami boli vlk, býk a ďateľ. V 4. – 2. stor. pred n. l. boli podrobení Rimanmi a ich jazyková a kultúrna svojbytnosť bola takmer úplne zničená (rímske občianstvo získali až za spojeneckej vojny 90 – 88 pred n. l.).

italizmus

italizmus [vl. m.] — jazykový prvok prevzatý z taliančiny (napr. bandita, fraška, torta, tulipán). V slovenčine sú početné najmä staršie italizmy z hudobnej terminológie (napr. andante, moderato, piano, forte), ale aj z iných oblastí (napr. cinzano, pizza, lodžia, mafia).

Italská republika

Italská republika — historický štátny útvar v sev. Taliansku vytvorený 1802 Napoleonom I. Bonapartom premenovaním Cisalpínskej republiky; 1805 pretvorený na Italské kráľovstvo.

Italské kráľovstvo

Italské kráľovstvo — historický štátny útvar v severnom Taliansku vytvorený 1805 Napoleonom I. Bonapartom z Italskej republiky, neskôr rozšírený o Benátsko, Marche a Tridentsko. Hlavou štátu bol Napoleon I. Bonaparte, ktorý za svojho zástupcu (vicekráľa, so sídlom v Miláne) vymenoval E. de Beauharnaisa (nemal žiadnu voľnosť v rozhodovaní). Italské kráľovstvo bolo v podstate satelitným štátom napoleonského Francúzska, finančná a daňová politika bola úplne podriadená francúzskym vojenským požiadavkám. Územie bolo podľa francúzskeho vzoru rozdelené na departementy na čele s prefektom, bolo zavedené napoleonské zákonodarstvo. Inštitúcie a zákony, centralizácia a správna nivelizácia (oproti dovtedajšej rozdrobenosti) však priniesli aj obrodu a pokrok, čo malo vplyv na neskoršie Risorgimento. Rozhodnutím Viedenského kongresu 1814 – 15 bolo kráľovstvo zrušené a väčšina jeho územia pripadla Rakúsku, ktoré obnovilo predošlé pomery.

Itánagar

Itánagar — mesto v severovýchodnej Indii na úpätí Himalájí, hlavné mesto štátu Arunáčalpradéš; 60-tis. obyvateľov (2011). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Stavebné pamiatky: pevnosť Itá (14. – 15. stor.), buddhistický chrám (20. stor.), múzeum (Štátne múzeum Dž. Néhrúa).

Itard, Jean Marc Gaspard

Itard [itár], Jean Marc Gaspard, 24. 4. 1774 Oraison, departement Alpes-de-Haute-Provence, Francúzsko – 5. 7. 1838 Paríž — francúzsky lekár a pedagóg sluchovo postihnutých. Od 1796 vykonával lekársku prax, od 1800 chirurg vo vojenskej nemocnici Val de Grâce, neskôr vedúci lekár v Štátnom ústave pre nepočujúcu mládež v Paríži (Institut national de jeunes sourds de Paris). Od 1821 člen Académie royale de médecine, 1816 – 32 redigoval viacero odborných lekárskych časopisov. Zameriaval sa na skúmanie sluchového orgánu a jeho porúch. Vynašiel prístroj na prefukovanie Eustachovej trubice, tzv. Eustachov katéter (aj Itardova cievka). Priekopník otorinolaryngológie a sluchovej výchovy, zaviedol nové metódy vzdelávania ľudí so sluchovým postihnutím, napr. monosenzorické cvičenia, nácvik akustickej diferenciácie rozličných zvukov, využívanie zvyškov sluchu (individuálnou formou), používanie sluchových trubíc a aplikovanie rytmicko-hudobných cvičení. Autor prvej učebnice z oblasti otorinolaryngológie Rozprava o ušných chorobách a poruchách sluchu (Traité des maladies de l’oreille et de l’audition, 1821). R. 1801 – 07 sa venoval výchove spoločensky neadaptovaného a výrazne zaostalého chlapca (známeho ako divý chlapec z Aveyronu), ktorý do svojich 11 rokov žil sám mimo ľudskej civilizácie v lesoch južného Francúzska. Výsledky tohto pokusu zhrnul v lekárskej štúdii Písomná správa o Viktorovi z Aveyronu (Mémoire et rapport sur Victor de l’Aveyron, 1801). Vypracovaním špeciálneho výchovného programu pre tohto chlapca Itard položil základy špeciálnej výchovy osôb s mentálnym postihnutím (v jeho práci pokračoval Edouard Onesimus Sequin, *1812, †1880).

Itarsí

Itarsí — mesto v Indii v štáte Madhjapradéš na Dekanskej plošine v doline rieky Narmada juhovýchodne od mesta Bhópál; 114-tis. obyvateľov (2011). Priemysel drevársky, potravinársky, železničné depo. Dobytčie trhy. Železničný uzol. V blízkosti mesta prírodná rezervácia Bori (založená 1865) a hydroelektráreň na rieke Tawa (prítok rieky Narmada).

Itatiaia

Itatiaia, port. Parque Nacional do Itatiaia — najstarší národný park Brazílie na hranici členských štátov Rio de Janeiro a Minas Gerais; vyhlásený 1937, rozloha 300 km2. Súčasť pohoria Serra de Mantiqueira s najvyšším vrchom územia Agulhas Negras, 2 793 m n. m. Rozmanitosť flóry a fauny, najmä vtáctva. Územie s atraktívnymi horolezeckými terénmi, ako aj terénmi vhodnými na pešiu turistiku.

itea

itea [gr.], Itea — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď Iteaceae. Vždyzelené alebo opadavé stromy a kry pochádzajúce z východnej Ázie a z východu Severnej Ameriky. Patrí sem napr. do 2 m vysoký druh itea virgínska (Itea virginica) so striedavými podlhovastými na okraji zúbkatými listami a s drobnými bielymi voňavými kvetmi usporiadanými v súkvetiach strapec, plod tobolka; nazývaná aj virgínska vŕba.

Itelmeni

Itelmeni, zastarano Kamčadali, vlastným menom Itenmen — národnosť žijúca vo východnej časti Sibíri na západe polostrova Kamčatka v Kamčatskom kraji, ako aj v Magadanskej a Sachalinskej oblasti, Chabarovskom a Prímorskom kraji i v Čukotskom autonómnom okruhu Ruskej federácie; 3-tis. (2010). Prvé zmienky o Itelmenoch pochádzajú z konca 17. stor., keď obývali celú Kamčatku a spoločne s Ainuami i časť severnej skupiny Kurilských ostrovov (Šumšu, Paramušir) a žili na neolitickej úrovni – používali len kamenné a kostené nástroje. Základným spôsobom obživy bol lov (morské cicavce, medvede, sobole, horské ovce) a rybolov (najmä lososy), rozšírený bol i zber divorastúcich rastlín, od konca 18. stor. pod vplyvom Rusov i pastierstvo a v menšej miere poľnohospodárstvo. Náboženstvo: pôvodne animizmus, v súčasnosti zväčša pravoslávie. Hovoria itelmenským jazykom, itelmenčinou (itenmen; pôvodne mal 4 dialekty), ktorý patrí k paleoázijským jazykom čukotsko-kamčatskej jazykovej rodiny (→ čukotsko-kamčatské jazyky; väčšina Itelmenov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovláda i ruštinu). Zapisuje sa cyrilikou.

item

item [lat.] — okrem toho, ďalej, tiež (najmä pri vyratúvaní).

iteratíva

iteratíva [lat.] — slovesá vyjadrujúce opakovanie deja, napr. sedávať, spávať ap., ktoré sú chápané aj ako tzv. tretí vid (popri dokonavosti a nedokonavosti), pretože na rozdiel od imperfektív (nedokonavých slovies) nevyjadrujú aktuálny prézent (prítomný čas), ale nie sú ani perfektívne (dokonavé). Niekedy sa rozlišuje medzi iteratívami v užšom (napr. chodiť na kurz) a širšom význame (napr. chodievať na prechádzku).

Ithaca

Ithaca [iseke] — mesto v USA v centre štátu New York na južnom brehu jazera Cayuga Lake; 31-tis. obyvateľov (2017). Vzniklo 1821 oddelením od mesta Ulysses. Vyvíjalo sa ako poľnohospodárske a obchodné centrum. Od 1888 mesto. Jeho význam vzrástol po založení Cornellovej univerzity (1865, E. Cornell a A. D. White), v súčasnosti jednej z najprestížnejších amerických univerzít, a konzervatória (1892, dnes vysoká škola Ithacy). Stavebné pamiatky: verejná a obytná architektúra z 19. stor. v štýle európskeho historizmu (napr. pôvodný neoklasicistický hotel Clinton House, 19. stor.), buddhistický kláštor Namgjal (Namgyal Monastery, založený 1992, jeho súčasťou je Inštitút buddhistických štúdií), viaceré múzeá a galérie (napr. Múzeum výtvarného umenia Herberta Johnsona, ktoré je súčasťou Cornellovej univerzity a sídli v budove navrhnutej 1973 I. M. Peim).

itihásy

itihásy [sanskrit] — hinduistická epická poézia vytvorená na indickom subkontinente, zahŕňajúca legendy, hrdinské báje a mýtické príbehy o ľudských hrdinoch – vteleniach bohov na zemi. Súčasťou itihás sú často filozofické a etické úvahy, preto sú považované za zdroj hinduistickej etiky. Najznámejšími itihásami sú eposy Mahábhárata a Rámájana.

ITIM

ITIM, hebr. Itonut Israel Meougnedet, angl. News Agency of Associated Israel Press — izraelská národná tlačová agentúra so sídlom v Tel Avive-Jaffe založená 1950 siedmimi izraelskými novinami. Prvých 25 rokov agentúru viedla významná izraelská novinárka Hajim Baltsanová (Baltsan, *1910, †2002). Špecializovala sa na poskytovanie správ zahraničným spravodajským agentúram v Nemecku a USA. R. 2006 zanikla.

itinerár

itinerár, aj itinerárium, lat. itinerarium —

1. a) plán cesty, jej slovný opis; súhrn informácií potrebných na absolvovanie nejakej cesty (údaje o dopravných trasách, vzdialenostiach medzi jednotlivými miestami na trase, dopravných prostriedkoch, cestovných podmienkach, zastávkach, ubytovaní ap.). V niektorých športoch (automobilizmus, turistika, vodáctvo) presný opis trate zachytávajúci všetky jej zvláštnosti. Itinerár môže byť vyhotovený i vo forme mapy (mapový itinerár, itinerárová mapa, napr. cesty, rieky, povodia, územia ap.), v súčasnosti aj v elektronickej podobe; b) prenesene postup pri plánovaní nejakej akcie.

Pôvodne v období rímskeho cisárstva slovný súpis (itinerarium scriptum) rímskych ciest a staníc zostavený na vojenské účely, obsahujúci údaje o vzdialenostiach medzi sídlami (v rímskych míľach), napr. oficiálny zoznam rímskych ciest Itinerarium Antonini (Itinerarium provinciarum Antonini Augusti) zo začiatku 3. stor. n. l. Mohol mať aj formu itinerárovej mapy (itinerarium pictum), napr. mapa zobrazujúca cestnú sieť Rímskej ríše známa ako Tabula Peutingeriana, ktorá však vznikla až v 12. stor. a je kópiou rímskej mapy zo 4. stor. n. l. (originál nie je jednoznačne určený). Anonymné Itinerarium Alexandri (po 340 n. l.) vyhotovené pre potreby cisára východnej časti Rímskej ríše Constantia II. počas jeho bojov s perzským panovníkom Šáhpúrom II. stručne opisuje cestu Alexandra III. Veľkého do Perzie;

2. cestovný denník pútnikov do Svätej zeme, Ríma alebo neskôr do Santiaga de Compostela. Napr. Itinerarium Burdigalense (aj Itinerarium Hierosolymitanum, aj Peregrinatio) z 333 n. l. od anonymného kresťanského pútnika z Burdigaly (dnes Bordeaux) do Svätej zeme po súši (cez severnú Itáliu popri Dunaji do Konštantínopola, odtiaľ cez Malú Áziu a Sýriu do Jeruzalema a na spiatočnej ceste cez Macedóniu do Ríma) obsahuje údaje o jednotlivých mestách, prepriahacích staniciach a ubytovniach, vzdialenostiach medzi cieľmi jednotlivých etáp ap. Významný historický prameň;

3. v historických vedách chronologicky usporiadaný súpis údajov o čase a mieste pobytu určitej osoby, najčastejšie stredovekých panovníkov z obdobia, keď nemali stále sídlo, získaný (zrekonštruovaný) na základe prameňov úradnej i neúradnej povahy. Umožňuje napr. identifikovať falzum (vydavateľ nemohol danú listinu vydať, ak sa podľa itinerára nachádzal na inom mieste, než uvádza nepravá listina);

4. zastarano cestovný poriadok.

itio in partes

itio in partes [icijó -tés; lat.] — rozdeliť sa na skupiny. Zásada, podľa ktorej ríšske stavy na sneme Svätej rímskej ríše nemeckého národa v Regensburgu rozhodovali o záležitostiach týkajúcich sa vierovyznania a ďalších zásadných otázok. Tento právny postup bol zavedený po Vestfálskom mieri (1648), keď v rámci ríšskeho snemu vznikli dve konfesionálne zoskupenia: skupina protestantských ríšskych stavov (Corpus evangelicorum) a skupina katolíckych stavov (Corpus catholicorum). Každá skupina rozhodovala alebo volila samostatne, musela však dosiahnuť jednotné stanovisko a jednotný záver celého snemu vyplynul z dohody medzi obidvoma záverečnými stanoviskami. Itio in partes sa na ríšskom sneme praktizovalo až do zániku ríše 1806.

Itó, Hirobumi

Itó, Hirobumi, 16. 10. 1841 Cukari, dnes prefektúra Jamaguči, ostrov Honšu – 26. 10. 1909 Charbin, Mandžusko, dnes Čína (zavraždený), pochovaný v Tokiu — japonský politik, jeden z tvorcov moderného japonského štátu. Adoptívny syn samuraja, od 1863 samuraj. R. 1863 podnikol tajnú cestu do Londýna, kde si uvedomil nevyhnutnosť modernizácie Japonska podľa západného vzoru. R. 1868 sa stal jedným z vodcov prevratu, ktorý vyústil do nástupu cisára Mucuhita na trón a do začiatku tzv. osvietenej vlády v období Meidži (Japonsko sa zo zaostalého feudálneho štátu pretvorilo na modernú imperiálnu veľmoc). R. 1871 – 73 člen tzv. Iwakurovho posolstva (→ Iwakura, Tomomi). R. 1885 sa stal prvým predsedom japonskej vlády (v tom istom roku získal aj titul princ). Spolutvorca systému vlády s rezortnými ministerstvami (od 1885) a cisárskeho vrcholného poradného orgánu, tzv. Tajnej rady, prvý genró. Až do smrti zostal najvplyvnejším japonským politikom (4-krát predseda vlády: 1885 – 88, 1892 – 96, 1898, 1900 – 01). Tvorca Ústavy Meidži (vyhlásená 11. 2. 1889) vypracovanej podľa vzoru Pruska, ako aj súvisiacich zákonov, na základe čoho bol vytvorený parlament a Japonsko sa stalo konštitučnou monarchiou. Podieľal sa na zavedení moderného daňového systému a na budovaní politických inštitúcií. Preklenul dovtedy neriešiteľné spory medzi vládnucou oligarchiou a rodiacimi sa politickými stranami tým, že nakrátko stál na čele jednej z nich. Po víťazstve Japonska v prvej japonsko-čínskej vojne (1894 – 95) uzavrel 1895 s Čínou šimonoseckú zmluvu. R. 1905 vnútil Kórei anektačnú zmluvu, od 1906 prvý generálny guvernér Kórey. Cestou na rokovania s Ruskom zastrelený kórejským bojovníkom za nezávislosť.

Itó, Sei

Itó, Sei, vlastným menom Hitoši Itó, 16. 1. 1905 Macumae, Hokkaidó – 15. 11. 1969 Tokio — japonský prozaik, esejista, prekladateľ a literárny teoretik. Študoval modernú anglickú literatúru, ktorú neskôr aj prekladal. Jeho literárnou prvotinou bola básnická zbierka Cesta žiariacim snehom (Jukiakari no miči, 1926). Od 30. rokov 20. stor. sa venoval literárnej kritike. Autor zbierky esejí Neopsychologická literatúra (Šinšinrišugi bungaku, 1932), románu z hereckého prostredia Vták Ohnivák (Hi no tori, 1949) a experimentálneho románu Narami Senkiči (1950). Za neskrátený preklad diela Milenec lady Chatterleyovej od D. H. Lawrencea bol obžalovaný za šírenie obscénnosti. Súdny spor ho inšpiroval k napísaniu prózy Súd (Saiban, 1952).

ITT

ITT, angl. International Telephone and Telegraph Corporation — americká holdingová spoločnosť so sídlom vo White Plains, New York, pôsobiaca vo finančnej, v obchodnej a vo výrobnej (spotrebná elektronika, produkty pre vodárenský, automobilový a vojenský priemysel) oblasti i v oblasti služieb (telekomunikácie, hotely a rôzne druhy poistenia). Vznikla 1920 z portorickej telefónnej spoločnosti (Puerto Rico Telephone, založená 1858 v meste Guaynabo v Portoriku). Pôvodným cieľom bolo vytvoriť celosvetový systém vzájomne prepojených telefónnych liniek, ale čoskoro po založení spoločnosť začala prenikať na americký a európsky trh a vďaka strategickým akvizíciám a nákupu telefónnych patentov sa stala významnou spoločnosťou zabezpečujúcou medzinárodné telefónne a telegrafné spojenie. ITT sa postupne rozrastala, najmä po 2. svetovej vojne (1959 – 79) sa jej súčasťou stalo viac ako 350 firiem. Koncom 20. stor. mala vyše 100 pobočiek na celom svete, jej kapitálové portfólio tvorili významné firmy, začiatkom 21. stor. kúpou získala ďalšie medzinárodné spoločnosti. R. 2016 došlo k reorganizácii spoločnosti, stala sa výrobcom špeciálnych komponentov pre energetické, dopravné a priemyselné trhy, jej názov sa zmenil na ITT Inc.

Iturbi, José

Iturbi, José, 28. 11. 1895 Valencia – 28. 6. 1980 Los Angeles, USA — španielsky klavirista a dirigent. Študoval na konzervatóriu vo Valencii a v Paríži. V období 1. svetovej vojny pracoval ako barový klavirista, 1918 – 22 profesor na ženevskom konzervatóriu. R. 1928 sa usadil v USA a od 1933 pôsobil ako dirigent v Mexiku. R. 1936 – 44 hudobný riaditeľ Filharmonického orchestra v Rochestri, 1956 riaditeľ symfonického orchestra vo Valencii. Účinkoval súčasne ako klavirista i dirigent v klavírnych koncertoch rôznych štýlových období, napr. W. A. Mozarta, F. Liszta, ale aj G. Gershwina (Rapsódia v modrom). Spolupracoval s filmovými režisérmi, čím získal širokú publicitu (napr. v biografickom filme A Song to Remember o F. Chopinovi boli využité obrazové sekvencie so zábermi Iturbiho klavírnej virtuozity). Často vystupoval so svojou sestrou, klaviristkou Amparo Iturbiovou (Iturbi, *1898, †1969). Premiéroval viaceré koncertantné diela pre klavír a orchester, napr. Solitude, op. 44 (1918) a Fantaisie pour piano et orchestre (1926) francúzskeho skladateľa Louisa Vierna (*1870, †1937), Piano-Rag-Music (1919) I. Stravinského a Concertino č. 1 (1925) A. Tansmana, ktoré je Iturbimu venované. Autor klavírnych a orchestrálnych skladieb na motívy španielskych ľudových tancov.

Ituri

Ituri — názov horného toku rieky Aruwimi.

Iturup

Iturup, v jazyku Ainuov Etuworop-sir, jap. Etorofu-tó — najväčší ostrov Kurilských ostrovov v ich južnej časti patriaci Rusku, administratívna súčasť Sachalinskej oblasti, dĺžka 200 km, šírka 7 – 27 km, rozloha 3 184 km2, 6,4 tis. obyvateľov, administratívne stredisko Kuriľsk (1,6 tis. obyvateľov, 2018). Budovaný sopečnými horninami. Hornatý povrch, viacero sopiek, maximálna výška 1 634 m n. m. Niekoľko väčších jazier sopečného pôvodu. Brehy ostrova sú vysoké a príkre. Porast tvoria jelše, kurilské smrekovce a zmiešané lesy, podrast kurilský bambus. Veľké zásoby rénia. Rybný priemysel. Stanica varovnej služby o nebezpečenstve cunami. Pôvodní obyvatelia boli Ainuovia. Na Iturup si robí nároky i Japonsko, ktoré v minulosti ostrov zabralo.

ITV

ITV, angl. Independent Television — najstaršia komerčná televízna sieť v Spojenom kráľovstve, od 1990 známa aj ako Channel 3. Vznikla 1955, keď jej činnosť umožnil regulačný úrad ITA (→ Independent Television Authority) s cieľom zabezpečiť konkurenciu BBC. Licenciu na vysielanie ITV vlastní niekoľko participujúcich spoločností a jej vydanie je podmienené zabezpečením časti vysielania vo verejnom záujme.

Itzamná

Itzamná [-cam-] —

1. v mayskom náboženstve najvyššie božstvo s univerzálnym charakterom; v solárnom aspekte manžel bohyne Ixchel. Zahŕňal v sebe aspekty všetkých bohov a princíp duality. V jeho kulte vystupujú protiklady muž – žena, slnko – dážď ap. Z jeho stotožňovania so slnkom a svetom vychádza uctievanie štyroch svetových strán. Bol považovaný za dobrotivého boha, pána plodnosti a úrodnosti, nazývaný aj Itzamná dobrej žatvy. Zobrazovaný ako jedno- alebo dvojhlavá jašterica, had alebo krokodíl, i ako starec s bezzubými čeľusťami, s očami v tvare štvorca a so zrenicami v podobe špirály;

2. meno hrdinu, ktorý podľa mayských mytologických predstáv žil pôvodne medzi Maymi na Zemi. Liečil chorých a kriesil mŕtvych. Po smrti bol zbožštený a na jeho počesť bola postavená pyramída. Podľa iných zdrojov bol prvým kňazom, vynálezcom písma, kníh a zakladateľom mesta Izamal (dnes v štáte Yucatán, Mexiko). Predpokladá sa, že na Yucatán bol jeho kult prenesený z Peténu, kolísky klasickej mayskej civilizácie.

Itzehoe

Itzehoe [icehó] — mesto v severnom Nemecku v spolkovej krajine Šlezvicko-Holštajnsko na rieke Stör (prítok Labe); 32-tis. obyvateľov (2018). Cementársky priemysel. Významné stredisko obchodu. Riečny prístav. Vzniklo pri opevnení postavenom (začiatkom 9. stor.) na ochranu pred Vikingmi, 1238 získalo mestské práva. R. 1657 počas poľsko-švédskej vojny (1655 – 60) bolo takmer úplne zničené Švédmi. Od 19. stor. významné priemyselné mesto. Stavebné pamiatky: mestský kostol Sankt-Laurentius-Kirche (15. stor., barokovo prestavaný 1716 – 18), baroková kaplnka Sankt-Jürgen-Kapelle (1657 – 72), radnica (1695, neskôr prestavaná), šľachtická rezidencia Prinzesshof (16. stor., v 17. stor. barokovo prestavaná, dnes múzeum Kreismuseum Prinzesshof), múzeá, asi 4 km od mesta zámok Breitenburg (18. – 19. stor., dnes múzeum).

iudex

iudex [jú-; lat.] — sudca, rozhodca. V rímskom práve v civilnom procese spravidla samosudca – súkromná osoba mužského pohlavia určená dohodou medzi žalobcom a žalovaným (→ litis contestatio) so súhlasom príslušného úradníka (magistratus, prétor). Ak nedošlo k dohode, magistrát určil iudexa z osobitného zoznamu. Iudex bol povinný pod autoritou štátu rozhodnúť súkromný spor medzi stranami podľa práva a pravdy. Posúdil predložené dôkazy obidvoch strán a spor rozhodol rozsudkom – oslobodením alebo odsúdením žalovaného (→ condemnatio). V provinciách a v cisárskom kogničnom procese bol iudex obyčajne dosadený štátny úradník. Vo zvláštnych sporoch rozhodovali kolektívne orgány.

Iulia Domna

Iulia Domna [júlija], okolo 170 – 217 Antiochia, dnes Antakya, Turecko — rímska cisárovná, druhá manželka Septimia Severa (od 185), ktorý sa 193 stal rímskym cisárom, matka cisárov Caracallu a Getu (*189, †211), mladšia sestra Iulie Maesy. Jej rodina pochádzala z Emesy (dnes Homs, Sýria), bola dcérou veľkňaza slnečného boha El-Gabala. Bola veľmi vzdelaná a ambiciózna, počas manželovej vlády sústredila vo svojich rukách skutočnú moc. Podporovala orientálne kultúrne vplyvy. Manžela verne sprevádzala na vojenských výpravách (titul mater castrorum – matka táborov), po jeho smrti (211) vládla spolu s obidvoma synmi, Caracalla však dal ešte v tom istom roku svojho mladšieho brata Getu zavraždiť (zomrel v jej náručí). R. 217 sprevádzala Caracallu na výprave proti Partom, po jeho zavraždení počas vzbury vo vojsku zvolila smrť samovraždou.

Iulia Mladšia

Iulia Mladšia [júlija], asi 19 pred n. l. – 28 n. l. Trimerus, dnes súostrovie Isole Tremiti — rímska aristokratka, vnučka rímskeho cisára Augusta, dcéra Iulie St. a Agrippu. Augustus ju v roku 6 alebo 5 pred n. l. vydal za Lucia Aemilia Paula (*okolo 37 pred n. l., †asi 14 n. l.), ktorý bol 8 n. l. obvinený zo sprisahania proti cisárovi a popravený. Iulia bola v tom istom roku poslaná pre nemravný život do vyhnanstva na pustý ostrov Trimerus v Jadranskom mori, kde aj zomrela.

Iulianus, Salvius

Iulianus [jú-], Salvius, plným menom Lucius Octavius Cornelius Publius Salvius Iulianus Aemilianus, asi 100 Pupput neďaleko mesta Hadrumetum (aj Hadrumentum), dnes Sousse, Tunisko – 169 — jeden z najvýznamnejších starovekých rímskych právnikov. Za cisárov Hadriána, Antonina Pia a Marca Aurelia zastával vysoké štátne úrady. Okolo roku 130 ho cisár Hadrián poveril záverečnou redakciou prétorského ediktu (Večný edikt, lat. Edictum perpetuum), začo sa mu dostalo veľkého uznania. Hlavným dielom Iuliana sú Digesta (90 kníh), zbierka právnych prípadov najmä zo súkromného práva zaraďovaná k najvýznamnejším spisom rímskej právnej vedy vôbec, v ktorej s veľkou virtuozitou a originalitou odôvodňoval právne prípady. Iulianove názory v rozhodujúcej miere ovplyvnili tvorbu súkromného práva, a preto ho neskorší rímski právnici často citovali ako vynikajúcu autoritu. Cisár Justinián I. Veľký ho vyzdvihoval oproti iným právnikom ako človeka najvyššej autority (summae auctoritatis hominem).

Iulia Soaemias

Iulia Soaemias [júlija soémijás], asi 180 Emesa, dnes Homs, Sýria – 11. 3. 222 Rím — rímska cisárovná regentka, matka rímskeho cisára Elagabala, dcéra Iulie Maesy, staršia sestra Iulie Mamaey. Po Caracallovom zavraždení (217) sa spolu s matkou podieľala na odstránení Macrina a 218 na zabezpečení cisárskeho trónu pre syna. Snažila sa zmierniť jeho náboženské a sexuálne výstrelky, výrazne zasahovala do jeho politickej činnosti. Zúčastňovala sa (ako jediná žena v rímskych dejinách) na zasadnutiach senátu. Prétoriáni ju zavraždili aj so synom.

Iuliovci

Iuliovci [júlijovci], lat. gens Iulia — rímsky patricijský rod, ktorý odvodzoval svoj pôvod od Iula (→ Iulus), Aeneovho syna, a cez neho až od bohyne Venuše. Ženy v rodine Iuliovcov mali obyčajne meno Iulia. Najvýznamnejším predstaviteľom rodu bol Gaius Iulius Caesar, ktorým rod aj vymrel. Caesar testamentom adoptoval do svojej rodiny synovca Gaia Octavia (budúci prvý rímsky cisár Augustus), ktorý je tak zakladateľom iuliovsko-claudiovskej dynastie.

Iulius

Iulius [júlijus] — latinské mužské meno, slovenská podoba Július.

Iulus

Iulus [jú-, aj ijú-], gr. Askanios, lat. Ascanius — v grécko-rímskej mytológii syn hrdinu Aenea, vnuk Venuše. V gréckej verzii syn Priamovej dcéry Kreusy. S otcom Aeneom a starým otcom Anchisom ušli zo zničenej Tróje, prišli do strednej Itálie a založili tam mesto Lavinium. V rímskej verzii sa Iulus narodil až druhej Aeneovej manželke Lavinii. Názor, že Ascanius a Iulus boli dve rozdielne bytosti, potlačila interpretácia Vergíliovej Aeneidy (1. kniha, 267. verš), kde bol Ascanius synom Kreusy a Iulus bolo jeho neskoršie rímske meno. Iulus založil mesto Alba Longa (stotožňované s dnešným mestom Castel Gandolfo). Od Iula odvodzoval svoj pôvod rímsky patricijský rod Iuliovcov.

Iunu

Iunu [ju-], gr. Heliopolis, bibl. On — staroegyptské mesto, ktoré sa nachádzalo na území dnešnej Káhiry (v súčasnosti z prevažnej časti zastavané obytnými domami). Jedno z hlavných duchovných a náboženských centier starovekého Egypta, dominoval tam kult bohov Atuma a Re-Horachteja. V jeho okolí sú hrobky kňazov a miestnych posvätných býkov (→ Merwer). V neďalekom kameňolome sa ťažil kvarcit, ktorý sa využíval v stavebníctve a sochárstve a pre svoj ružovočervený odtieň mal nábožensko-symbolický význam v súvislosti so slnečným kultom. Mnohé architektonické pamiatky mesta a jeho výzdoba boli už v staroveku zničené alebo prevezené na iné miesta. Dnešnou dominantou lokality je monolitný žulový obelisk faraóna Senusreta I. z 12. dynastie. V meste Iunu bol nájdený aj fragment obelisku s menom faraóna Tetiho zo začiatku 6. dynastie, ktorý je jedným z najstarších dokladov monolitného obelisku. V meste Iunu malo pôvod učenie o vzniku sveta a zrode skupiny deviatich kozmogonických božstiev Devätoro. Kultovým fetišom mesta, ktorý sa uctieval v samostatnom chrámovom okrsku a symbolicky sa spájal s prvotným prapahorkom a posvätným vtákom Benu, bol posvätný kameň benben.

iurisdictio voluntaria

iurisdictio voluntaria [júrisdikcijó -tárija; lat.] — nesporové konanie, mimosporové konanie