Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 101 – 150 z celkového počtu 193 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

island

island [ajlend; angl.] — ostrov.

Islanďania

Islanďania

1. vlastným menom Íslendingar — germánsky národ tvoriaci väčšinu obyvateľstva Islandu (295-tis., 2010). Mimo Islandu žijú najmä v USA, Dánsku, Nórsku a Švédsku; celkove asi 400-tis. Islanďania sú potomkami Vikingov zo Škandinávie (najmä z Nórska), ktorí prišli na ostrov v 9. – 10. stor. a zmiešali sa s neskoršími prisťahovalcami z Írska a zo Škótska. Ako národnosť sa sformovali v 11. – 13. stor. a ako novodobý národ na začiatku 20. stor. po ukončení nadvlády Dánov (1380 – 1918). Na začiatku 20. stor. žila asi desatina Islanďanov v mestách, v súčasnosti asi deväť desatín. Vyše polovica obyvateľstva žije v Reykjavíku a v okolitej mestskej oblasti. Stred Islandu je takmer neobývaný. Islanďania sa tradične venujú rybolovu, lovu morského vtáctva a cicavcov a sčasti aj poľnohospodárstvu (chov oviec, koní a dobytka; rastie podiel záhradníctva, na vyhrievanie skleníkov, v ktorých sa pestuje zelenina, kvetiny a tropické ovocie, sa využívajú geotermálne pramene). Islanďania sú prevažne protestanti (88 %), hovoria islandským jazykom (islandčinou);

2. súhrnné označenie všetkého obyvateľstva Islandu bez ohľadu na národnosť a materinský jazyk.

islandská hudba

islandská hudba — patrí do okruhu škandinávskeho hudobného umenia a je charakteristická znakmi typickými pre túto oblasť, aj keď si pritom zachováva vlastné historické a estetické špecifiká. Určujúcim faktorom bola stáročná dánska nadvláda, spod ktorej sa Island vymaňoval veľmi pomaly (→ Island, Dejiny). Islandská hudba má korene v severských mýtoch a v kresťanstve. Prelínanie severských legiend a katolíckych hymnov jej dodalo charakteristické črty a naznačuje úzku súvislosť medzi staroseverskou literatúrou a ľudovou piesňovou tvorbou.

Staršiu islandskú hudbu možno rozčleniť na dve vývinové etapy. V prvom období (od najstarších čias) prevládali dva vokálne štýly: kveða, ktorá súvisí s poéziou a vyvinul sa v nej kveðskapur alebo kvæðaskapur, a syngja (spev), ktorá sa stala štýlotvorným základom staroislandských hrdinských spevov. V tomto období sa rozvíjala aj žalmická hudba, ktorá motivicky vychádzala zo starozákonných žalmov. Najvýznamnejší je žalm Hark, stvoriteľ nebies (Heyr himna smiður, 1208), ktorého autorom je Kolbeinn Tumason (*1173, †1208). V druhom období (od začiatku 14. stor.) vznikali diatonické epické spevy, ktoré majú niekoľko podôb, napr. rímnalög (balada) a kvæðalög (poéma). Obsahujú stemmur (refrén) a určuje ich bragur (melódia). Tematicky čerpajú z tzv. Staršej (Piesňovej) Eddy (→ Edda), zbierky starých severských mýtov pripisovanej v minulosti islandskému kňazovi a učencovi Sæmundovi (Sæmundur fróði Sigfússon, *1056, †1133) a prevládajú v nich tri hlavné typy: fornalðarsögur (epický spev ságy), riddarsögur (dvorský rytiersky spev ságy) a Íslendingasögur (rodinný spev ságy). Vo všetkých spevoch sú formotvorným prvkom rýmy a aliterácie a vyznačujú sa bohatou metaforikou. Spievali sa a cappella alebo so sprievodom strunového hudobného nástroja langspil (druh citary), prípadne dvojhlasne v kvintách (fimmundasöngur). Autormi spevov nadväzujúcich na túto tradíciu boli v 18. a 19. stor. básnici Hannes Bjarnason (*1776, †1838), Jón Sigurðsson (*1853, †1922), Sigurður Breiðfjörð (*1798, †1846) a i. Prijatie reformácie na Islande (v pol. 16. stor.) prinieslo do rozvoja hymnickej hudobnej tvorby nové podnety. Skladateľom protestantských hymnických piesní bol v 17. stor. básnik Hallgrímur Pétursson (*1614, †1674), autor zbierky Pašiové žalmy (Passíusalmar, 1666).

Islandská národná hudba sa v tomto období vyvíjala pod vplyvom ťažkých spoločenských podmienok a absentovala v nej európska tradícia klasickej hudby (okrem Sveinbjörna Sveinbjörnssona, *1847, †1927, autora melódie národnej hymny Lofsöngur). Až v 19. stor. sa jednotliví tvorcovia usilovali vytvoriť zázemie na rozvoj národnej islandskej hudby. Tradičnú hudbu modernizovali Magnús Stephensen (*1762, †1833) a Pétur Gudjohnsen (*1812, †1877), a to uplatnením hudby pre organ i pre harmónium v praxi. Jónas Helgason (*1839, †1903) zložil 1862 prvú zborovú skladbu s ponáškou na islandskú ľudovú pieseň Vzdych (Andvarp). Jeho brat Helgi Helgason (*1848, †1922) založil prvý islandský dychový orchester (Lúðraþeytarafélag Reykjavíkur), ktorého bol dlhoročným dirigentom. Svojský druh jednoduchej polyfónie sa vyskytuje v spevoch tvísöngur. Z hľadiska vývoja hudobného myslenia boli významné islandské ľudové piesne, napr. pieseň Ólafur Liljurós v zbierke Íslensk þjóðlög, ktoré 1906 – 09 zozbieral Bjarni Thorsteinsson (Þorsteinsson *1861, †1938). Významným skladateľom 19. stor. bol aj S. Sveinbjörnsson inklinujúci k romantizmu.

V 20. stor. sa začala naplno rozvíjať umelá islandská hudba. Organista Páll Ísólfsson (*1893, †1974) komponoval humoresky, capricciá a intermezzá pre klavír vychádzajúce z podnetov nórskej hudby, je autorom aj početnej zborovej tvorby, napr. Kantáty o Althingu (Modern Icelandic Alþingi; Old Norse Alþing, 1930), ktorá vznikla pri príležitosti tisícročia založenia národného parlamentu (Althingu). O zrod islandskej národnej hudby sa podstatným dielom pričinil dirigent a skladateľ Jón Leifs (*1899, †1968), ktorý do svojich skladieb Sága symfónia (Sinfónía Söguhetjur, 1941 – 42), troch oratórií Edda (Sköpun heimsins, 1935 – 39; Líf guðanna, 1951 – 66; Ragnarök, 1966 – 68) a skladby Rekviem (1947) integroval folklórne hudobné prvky. R. 1926 po okružnej ceste v Nórsku s Filharmonickým orchestrom Hamburg dirigoval aj sériu prvých symfonických koncertov na Islande. R. 1930 bola v Reykjavíku založená hudobná škola (Tónlistarskólinn í Reykjavík). Jón Ásgeirsson (*1928) je autorom prvej islandskej opery Balada o Thryme (Þrymskviða, 1974). S príchodom dirigenta a klaviristu V. Ashkenazyho na Island (žije tam od 1968) sa rozvinul tamojší hudobný život a v Reykjavíku bol založený hudobný festival. Od 1980 pôsobí v Reykjavíku Islandská opera (Íslenska Óperan, od 2011 sídli v novopostavenej budove Koncertného a konferenčného centra). Podľa vzoru iných severských krajín sa aj na Islande aktívne rozvíja populárna hudba, ktorej najvýznamnejšou predstaviteľkou je rocková speváčka Björk (Björk Guðmundsdóttirová, Guðmundsdóttir, *1965), držiteľka 14 nominácií na cenu Grammy a hudobnej ceny Polar (Music Polar Prize) udeľovanej Švédskou hudobnou akadémiou.

islandská literatúra

islandská literatúra — literatúra napísaná na území Islandu a literatúra napísaná v islandčine mimo územia Islandu. Novodobá islandská literatúra nadviazala na motívy a formy staroseverskej literatúry. K najznámejším staroseverským literárnym pamiatkam na Islande patria eddické piesne (Edda) napísané v starej islandčine, ktoré vznikali od 9. stor. V začiatkoch dominovala ponášková epická poézia (rímur), od 14. stor. vznikala tzv. mariánska lyrika, významným predstaviteľom bol katolícky biskup J. Arason, ktorý písal duchovnú a satirickú poéziu. Po prijatí reformácie (1541) sa rozvíjala bohatá duchovná tvorba, významným medzníkom sa stal prvý úplný preklad Biblie do islandčiny (G. Thorláksson, Þorláksson tzv. Guðbrandsbiblía, vytlačená 1584). Postupne sa rozvíjala zberateľská činnosť zameraná na staroislandské hrdinské spevy, najvýznamnejším zberateľom islandských historických textov bol Árni Magnússon (*1663, †1730). Najvýznamnej básnikom 17. stor. bol kňaz Hallgrímur Pétursson (*1614, †1674), ktorý písal duchovnú poéziu. Jeho vrcholným dielom bola opakovane vydávaná zbierka Pašiové žalmy (Passíusalmar, 1666).

Predstaviteľom epochy osvietenstva bol Eggert Ólafsson (*1726, †1768), ktorý písal vlasteneckú a prírodnú lyriku (selanky) ovplyvnenú J.-J. Rousseauom. Od 2. polovice 18. stor. sa rozvíjala prekladová tvorba. Začiatkom 19. stor. bola islandská literatúra ovplyvnená európskym romantizmom a ideami oslobodeneckého hnutia. Významným predstaviteľom literatúry národného obrodenia bol básnik a prozaik Jónas Hallgrímsson (*1807, †1845), ktorý ako jeden z prvých islandských básnikov písal pôvodnú poéziu. Zakladateľom islandskej románovej tvorby bol Jón Thoroddsen (Jón Þórðarson Thoroddsen, *1818 alebo 1819, †1868), autor románov Chlapec a dievča (Piltur og stúlka, 1850) a Muž a žena (Maður og kona, 1876, vydaný osem rokov po jeho smrti), v ktorých sa inšpiroval tvorbou W. Scotta a Ch. Dickensa. Kňaz M. Jochumsson písal duchovné piesne a divadelné hry, prekladal diela W. Shakespeara a H. Ibsena a je autorom textu islandskej hymny.

K predstaviteľom kritického realizmu patrili Gestur Pálsson (*1852, †1891) a Einar Hjörleifsson Kvaran (*1859, †1938), ktorí vo svojich dielach vyjadrovali solidaritu so svetom slabých a zneužívaných. Predstaviteľom tohto literárneho smeru bol aj básnik Thorsteinn (Þorsteinn) Erlingsson (*1858, †1914), autor zbierky Tŕne (Þyrnar, 1897), ktorá okrem prírodnej a ľúbostnej lyriky obsahuje aj motívy odsúdenia svetskej i duchovnej vrchnosti. Tvorba básnika Stephana Guðmundura Stephanssona (*1853, †1927), ktorý väčšinu života prežil v emigrácii (USA, Kanada), je charakteristická subjektívnou poéziou a filozofickou, protikapitalistickou i protivojnovou tematikou. Významným básnikom bol právnik E. Benediktsson, ktorého tvorba bola ovplyvnená sugestívnosťou a tajomnou metafyzickosťou. S cieľom osloviť širší okruh čitateľov začali G. Gunnarsson, G. Kamban, J. Sigurjónsson (ktorí debutovali krátko pred 1. svetovou vojnou) a i. písať po dánsky (jazykom vtedajšej personálnej únie s Dánskom). J. Sigurjónsson sa stal známym drámou o obetavej láske Eyvind z hôr a jeho žena (Bjærg-Eyvind og hans hustru, 1911, ktorá mala premiéru v islandčine pod názvom Fjalla-Eyvindur; sfilmovaná 1918, réžia V. Sjöström) zasadenou do nedotknutej prírody. K. Guðmundsson napísal v nórskom jazyku román Ráno života (Livets morgen, 1929, slov. 1943), po 1938 písal po islandsky.

Básnická tvorba v medzivojnovom období bola charakteristická využitím nových motívov (napr. krásy mesta) a moderným básnickým jazykom. Významní boli básnici Stefán Sigurðsson frá Hvítadal (*1887, †1933) a Tómas Guðmundsson (*1901, †1983), ktorý vo svojich básňach opisoval najmä krásy Reykjavíku. Ako básnik a prozaik sa presadil autor revolučných veršov Jóhannes úr Kötlum (*1899, †1972), ktorý sa v 30. rokoch 20. stor. pripojil k radikálnemu ľavicovému hnutiu okolo časopisu Rauðir pennar (Červené perá). Významný bol Th. Thórðarson (Þ. Þórðarson), ktorý sa originálnym prepojením racionalizmu a subtílnej fantazijnosti stal prvým predstaviteľom modernizmu v islandskej literatúre. Jeho romány List Laure (Bréf til Láru, 1924) a Na ceste za milou (Íslenskur aðall, 1938; slov. 1958) boli preložené do viacerých jazykov. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1955) H. K. Laxness v románoch Salka Valka (pozostávajúcom z románov Ty, vinič čistý, Þú vínviður hreini, 1931, a Pobrežné vtáky, Fuglinn í fjörunni, 1932) a Islandský zvon (Íslandsklukkan, 1943; slov. 1958) umelecky presvedčivo konfrontoval tradičný spôsob života na Islande s modernou európskou civilizáciou. Tematiku tradičného islandského života spracoval Guðmundur Gíslason Hagalín (*1898, †1985) v románe Kristrún z Hamravíku (Kristrún í Hamravík, 1933), v ktorom opísal život roľníka bojujúceho s prírodnými živlami a víťaziaceho nad nepriazňou osudu.

Z generácie autorov, ktorí vstúpili do literatúry v 40. rokoch 20. stor. a ktorých tvorba je charakteristická kultivovaným štýlom a zmyslom pre charakterovú kresbu, vynikli Guðmundur Daníelsson (*1910, †1990) a Ólafur Jóhan Sigurðsson (*1918, †1988). R. 1955 napísal Indriði Guðmundur Thorsteinsson (Þorsteinsson, *1926, †2000) román 79 zo stanovišťa (79 af stöðinni), podľa ktorého 1962 dánsky režisér Erik Balling nakrútil prvý rovnomenný islandský celovečerný film. V duchu literárnej moderny tvorili spisovatelia Thor Vilhjálmsson (*1925, †2011) a Guðbergur Bergsson (*1932), ktorých tvorba je charakteristická groteskným videním sveta. Zo ženských autoriek vynikli Jakobína Sigurðardóttirová (Sigurðardóttir, *1918, †1994), autorka psychologického románu Slučka (Snaran, 1968), a Svava Jakobsdóttirová (Jakobsdóttir, *1930, †2004), autorka románu Nájomník (Leigjandinn, 1969), v ktorom podáva obraz absurdného sveta. Významnými predstaviteľmi poézie boli Snorri Hjartarson (*1906, †1986), autor zbierky Jesenný súmrak nado mnou (Hauströkkrið yfir mér, 1979), a Steinn Steinarr (*1908, †1958), ktorý bol pre myšlienkový a poetický radikalizmus zaraďovaný k popredným predstaviteľom tzv. atómových básnikov (priekopníkov modernizmu). Prvkami originality sa vyznačuje tvorba Hannesa Péturssona (*1931), autora básnickej zbierky Chvíle a miesta (Stund og staðir, 1962), ktorá obsahuje subjektívnu poéziu i moderné variácie na motívy ľudovej slovesnosti, i tvorba Thorsteinna (Þorsteinna) frá Hamriho (*1938, †2018), autora zbierok Kruhy okolo slnka (Veðrahjálmur, 1972) a V stromoch čosi hovorí (Það talar í trjánum, 1995). Koncom 20. stor. a začiatkom 21. stor. sa presadili poetka Ingibjörg Haraldsdóttirová (Haraldsdóttir; *1942, †2016), Auður Ava Ólafsdóttirová (Ólafsdóttir, *1958), Arnaldur Indríðasson (*1961), ktorý píše najmä detektívky a science-fiction literatúru, Birgit Sigurðssonová (Sigurðsson, *1962) najmä drámami, napr. Deň nádeje (Dagur vonar, 1987), Andri Snær Magnússon (*1973), Gúðrun Eva Minervúdóttirová (Minervúdóttir, *1976) a iní.

islandské divadlo

islandské divadlo — súčasná divadelná tradícia na území Islandu vznikla v 18. stor. Predchádzalo jej dlhodobé ústne či písomné podávanie príbehov. Prvé pokusy o interpretačné umenie sú spojené s pohanskými rituálmi z obdobia staroveku (súvisiacimi so zmenou ročných období), ako aj s neskoršími kresťanskými rituálmi. Na islandských trhoviskách (podobne ako inde v Európe) vystupovali účinkujúci zabávajúci trhovníkov. Ságy z 12. a 13. stor. obsahujú dialógy vhodné na prednes. Pojem herec (leikari) sa objavuje v právnych textoch z 12. stor. Od 16. stor. je známy tanec vikivaki spájaný s dramatickými prvkami. Súčasná divadelná tradícia sa však zrodila až v 18. stor., keď žiaci katedrálnej školy Skálholt začali oslavovať sviatok Herranót a na ceremoniál sa obliekli do kostýmov (jeden chlapec predstavoval biskupa, ostatní iné postavy). Študenti neskôr vystupovali i v hrách Sigurðura Péturssona (*1759, †1827) napísaných v duchu komédií L. Holberga, 1799 – 1820 však boli úradmi zakázané, opätovne boli uvádzané od 1846 po presťahovaní školy do Reykjavíku. Zástanca divadla, maliar Sigurður Guðmundsson (*1833, †1874), podnietil absolventov školy napísať hru na základe islandských ľudových príbehov. V hrách Štvanci (Útilegumennirnir, 1862, tlačou vyšla 1864, najhranejšia v dejinách islandského divadla) od M. Jochumssona a Silvestrovská noc (Nýársnóttin, 1871, tlačou 1907) od Indriðiho Einarssona (*1851, †1939) účinkovali gymnazisti z Reykjavíku, dekorácie, kostýmy i masky pre hercov v týchto i v ďalších hrách navrhol S. Guðmundsson. Obidvaja autori preložili do islandčiny diela W. Shakespeara a uvádzali klasické zahraničné hry. V 19. stor. sa v Reykjavíku hovorilo po dánsky a predstavenia hier v islandskom jazyku mali veľký význam z hľadiska posilňovania islandskej identity. Od 1854 pôsobilo v Reykjavíku niekoľko amatérskych skupín, z ktorých dve založili 1897 súbor Divadelný spolok Reykjavíku (Leikfélag Reykjavíkur). Hercami boli pôvodne výlučne amatéri, od 30. rokov 20. stor. (po získaní vzdelania v Kodani) tam pôsobili aj profesionálni herci, od 1963 je súbor profesionálnym divadlom, v súčasnosti pôsobí ako Mestské divadlo (pôvodne hralo v budove IÐNÓ vybudovanej 1896, od 1989 sídli v budove Mestského divadla v Reykjavíku). R. 1972 – 80 viedla divadlo dramaturgička (neskoršia prezidentka Islandu) V. Finnbogadóttirová. K významným islandským klasikom drámy začiatkom 20. stor. patril J. Sigurjónsson, ktorý písal v dánčine aj v islandčine (žil v Dánsku). Jeho hry čerpajúce z islandského prostredia mali premiéry väčšinou v Reykjavíku (napr. Eyvindur z hôr, Fjalla-Eyvindur, 1911; Čarodejník Loftur, Galdra-Loftur, 1915). Prvou islandskou hrou uvedenou v zahraničí bola hra My vrahovia (Við morðingjar, 1920) od Guðmundura Kambana (*1888, †1945). Záujem o divadelnú činnosť vzrástol v 2. polovici 20. stor. R. 1950 bola v Reykjavíku otvorená budova Národného divadla (Þjóðleikhúsið; autor Guðjón Samúelsson, *1887, †1950) s hľadiskom so 660 miestami, v ktorom pôsobí profesionálny súbor (v súčasnosti má 35 profesionálnych hercov, ktorí spolu s externistami pripravujú 10 – 14 premiér za sezónu a uvádzajú 300 – 400 predstavení). Divadlo sa predstavilo aj vo všetkých severských štátoch, v Kanade, v USA a v mnohých európskych krajinách. Islandské obecenstvo sa postupne oboznámilo s dielami W. Shakespeara, A. Strindberga, Molièra i F. Schillera a na islandských javiskách sa udomácnili desiatky zahraničných autorov. Sveinn Einarsson (*1934), 1963 – 72 riaditeľ divadla Leikfélag Reykjavíkur a 1972 – 83 Národného divadla, uvádzal hry domácich autorov zachytávajúce islandský spôsob života (udržanie národnej identity), odvtedy tvorí pôvodná islandská tvorba asi 40 % repertoáru Národného i Mestského divadla. K významným dramatikom patria autor komédií a spevohier Jónas Árnason (*1923, †1998) a autor komédií Agnar Thórðarson (Þórðarson *1917, †2006), o rozvoj absurdného divadla sa zaslúžil najvýznamnejší dramatik tohto obdobia Jökull Jakobsson (*1933, †1978, autor hry Plnou parou do prístavu, Hart í bak, 1962) a i. Zdramatizované boli i romány H. K. Laxnessa. R. 1975 – 80 uviedli divadlá 30 nových pôvodných hier, medzi nimi 5 hier od Svavy Jakobsdóttirovej (Jakobsdóttir, *1930, †2004) o postavení žien. K významným dramatikom 2. polovice 20. stor., ktorí zobrazujú historické i súdobé domáce témy, patrí najmä Birgir Sigurðsson (*1937), autor hier Deň nádeje (Dagur vonar, 1987), Hviezda želania (Óskastjarnan, 1998, uvedená aj v zahraničí na Festivale severských divadiel v Helsinkách) a Dynamit (Dínamít, 2005), ďalej Ólafur Haukur Símonarson (*1947), Guðmundur Steinsson (*1925, †1996), Kjartan Ragnarsson (*1945), Thórunn Sigurðardóttirová (Þórunn Sigurðardóttir, *1944), Guðbergur Bergsson (*1932), Einar Kárason (*1954), Ólafur Gunnarsson (*1948), Karl Ágúst Úlfsson (*1957) a Vigdís Grímsdóttirová (Grímsdóttir, *1953). R. 1975 bola v Reykjavíku založená islandská divadelná škola (Leiklistarskóli Íslands), ktorej prví absolventi založili v meste Akureyri Ľudové divadlo Althýðuleikhúsið (Alþýðuleikhúsið; dnes pod názvom Leikfélag Akureyrar, LA) s profesionálnym súborom. Island má okrem 4 profesionálnych činoherných divadiel, opery (Íslenska Óperan, založená 1980) a baletu (Íslenski dansflokkurinn, založený 1973) i sieť amatérskych divadiel (s premenlivým počtom 7 – 20), ako aj rozhlasové (od 1931) a televízne dramatické vysielanie (od 1966), 1954 – 90 pôsobilo v Reykjavíku Islandské bábkové divadlo (Íslenska brúðuleikhúsið). Hry pre deti obdobne vychádzajú z vlastnej tradície príbehov, mýtov a z islandského života.

Islandsko-faerský chrbát

Islandsko-faerský chrbát — aseizmický sopečný oceánsky chrbát tiahnuci sa v smere severozápad – juhovýchod, formovaný počas rozpínania sa oceánskeho dna severnej časti Atlantického oceána. Budovaný oceánskymi bazaltmi, pod ktorými boli objavené mezozoické sedimenty. Hrúbka litosféry 19 – 43 km.

islandský jazyk

islandský jazyk, islandčina, islandsky íslenska — severogermánsky (škandinávsky) jazyk západnej (západoškandinávskej) podskupiny germánskej vetvy indoeurópskej jazykovej rodiny, úradný jazyk Islandu (druhým úradným jazykom je od 2011 posunková reč – íslenskt táknmál); asi 320-tis. používateľov (2016). Islandský jazyk sa vyvinul z jazyka Vikingov zo Škandinávie, ktorí prišli na Island v 9. a 10. stor. zo západného Nórska. Starý islandský jazyk je jazyk, v ktorom boli v stredoveku napísané staroseverské literárne pamiatky (ságy a skaldská poetika; → Edda, 13. stor.). Súčasný islandský jazyk v podstate zachoval gramatickú štruktúru starého islandského jazyka (väčšie zmeny nastali len v hláskosloví) a ako jediný (okrem faerčiny) si tak udržal takmer nezmenenú stredovekú podobu (preto môžu Islanďania aj dnes bez ťažkostí čítať staroislandské ságy). Na začiatku 19. stor., keď bola kodifikovaná spisovná podoba islandčiny (R. K. Rask), vzniklo puristické hnutie a väčšinu slov, ktoré islandský jazyk prevzal z keltských jazykov, latinčiny, dánčiny a románskych jazykov, nahradili islandské novotvary. Prostriedkami na ich tvorbu bolo sémantické obnovovanie starých, sčasti zastaraných slov a tvorba kompozít (napr. staroislandsky síma = vlákno, povraz, novoislandsky sími = telefón, telegraf; staroislandsky i novoislandsky hús = dom, novoislandsky leikhús = divadlo). Tým sa súčasný islandský jazyk nápadne líši od iných škandinávskych jazykov. Zapisuje sa latinkou, pričom islandská abeceda obsahuje navyše tri osobitné písmená (znaky: ð, Ð; þ, Þ; æ, Æ).

Prepis a výslovnosť osobitných písmen (znakov) islandskej latinskej abecedy
Islandská latinka
(názov písmena/znaku)
Slovenská latinka
(prepis)
Islandský príklad
(slovenský prepis)
Výslovnosť
ð, Ð (eth) dh, Dh, norður (nordhur) norzur
þ, Þ (thorn) th, Th, Alþingi (Althing) Altsingi
æ, Æ (ligatúra) ai, Ai, Grænland (Grainland) Grainland

islandský vápenec

islandský vápenec, islandský kalcit, dvojlomný vápenec, dvojlomný kalcit — číry kryštál kalcitu so schopnosťou polarizovať svetelný lúč (dvojlom). V dutinách bazaltov na Islande (pôvodné miesto ťažby — odtiaľ názov) sa vyskytuje vo forme obrovských kryštálov s hmotnosťou niekoľko ton. V súčasnosti sa ťaží najmä v USA, Mexiku a i. V minulosti sa používal najmä na výrobu optických súčastí (hranolov) polarizačných mikroskopov (postupne nahrádzaný priemyselne vyrábanými polaroidmi).

Ismá’íl I.

Ismá’íl I., aj Ismá’íl Ardabílí, 17. 7. 1484 Ardabíl – 23. 5. 1524 Tebríz, dnes Tabríz — perzský šáh, zakladateľ dynastie Safíjovcov, básnik, vnuk Uzuna Hasana, vodcu turkického kmeňového zväzu Ak Kojunlu (aj Aq Qoyunlu, Biela ovca). Pôvodne šejk súfijského dervišského bratstva založeného šejkom Safím (Safíuddín Ardabílí, *1252, †1334). R. 1499 – 1508 sa zmocnil bývalých dŕžav svojho starého otca, 1501 sa usídlil s celým dvorom v Tabríze a vyhlásil za šáha Azerbajdžanu, 1502 za šáha Iránu (prijal titul šáhinšáh-i). Do 1510 obsadil územie dnešného Iránu a časť Iraku. Počas jeho panovania sa Perzia (Irán) stala opäť národným štátom. Za štátne náboženstvo vyhlásil odnož šíitského islamu isná’ašaríja, politicky vymedzil hranice Iránu voči susednej sunnitskej Osmanskej ríši, ktorá ho neustále mocensky ohrozovala. R. 1514 v bitke pri Čaldiráne (na náhornej plošine v dnešnom sv. Iráne v provincii Západný Azerbajdžan) podľahol dobre vyzbrojenej armáde osmanského sultána Selima I. Po svojej porážke sa sústredil na posilnenie diplomacie s európskymi krajinami; jeho pokus o utvorenie protiosmanskej aliancie s Ľudovítom II. Jagelovským bol neúspešný. Autor didaktickej poézie (pod pseudonymom – perzsky Chatá’í, tur. Hataî) vyznačujúcej sa lyrizmom vyplývajúcim z úprimnej oddanosti viere, ktorá mala blízko k mystickej poézii dervišov, napr. poém vo dvojveršiach Kniha rád (Nasíhatnáme, 1505 – 06) a Desať kníh (Dahnáme, 1505 – 06). Písal prevažne azerbajdžanským jazykom a kizilbašskou turečtinou (po perzsky málo), čo vyvolalo pozitívny ohlas vo východnej časti Osmanskej ríše. Celá jeho tvorba vyšla posmrtne v básnickej zbierke Díván (Díván, 1541). Jeho verše boli po stáročia citované stúpencami mystického rádu bektašíja v Anatólii. Jeho život a činy opísali Abdulláh Džámí Hátifí (†1521) v nedokončenom veršovanom diele Kniha Ismá’ílova (Ismá’íl náme, 16. stor.) a Muhammad Kásim Džunábádí Kásimí (†1581) v Kráľovskej knihe Ismá’ílovej (Šáhnáme-je Ismá’íl). Jeho mauzóleum v Ardabíle (po 1524) je súčasťou komplexu svätyne šejka Safího (vybudovaný v 14. – 18. stor.; 2000 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO).

ismá’ílíja

ismá’ílíja [vl. m.] — šíitská islamská sekta, ktorá vznikla odštiepením sa od sekty isná’ašaríja. Je nazvaná podľa Ismá’íla ibn Dža’fara (*717/722, †755; nazývaný aj al-Wafi), najstaršieho syna šiesteho imáma šíitského islamu Dža’fara ibn Muhammada as-Sádika (*702, †765). Ismá’íl bol časťou šíitskej komunity považovaný za budúceho imáma a jeho skorá smrť vyvolala rozkol. Po smrti imáma as-Sádika táto časť komunity neuznala (na rozdiel od isná’ašaríje) za nástupcu ďalšieho as-Sádikovho syna Músu ibn Dža’fara (*745, †799) a rozdelila sa na dve skupiny. Podľa jednej Ismá’íl nezomrel, len odišiel do ústrania a vráti sa ako mesiáš na konci sveta, druhá skupina akceptovala jeho smrť a za siedmeho imáma pokladala jeho syna Muhammada ibn Ismá’íla (*746, †813); podľa tohto počtu imámov sa ismá’ílíja nazýva aj sekta siedmich (as-sab’íja). Podľa ismá’ílíje predstavuje Ismá’ílovo potomstvo pokračujúcu líniu tzv. álidovských imámov (pokrvnú líniu šíitských imámov odvodzujúcich svoj pôvod od Alího ibn Abí Táliba). Doktrína ismá’ílíje sa sformovala pravdepodobne na prelome 8. a 9. stor. Na jej učenie vplývali novoplatonizmus, manicheizmus, kresťanstvo i staroperzské a indické mýty, jej charakteristickou črtou je rozlišovanie medzi exoterickou (vonkajšou, záhir) a ezoterickou (vnútornou, bátin) stránkou doktríny, v ktorej sa objavujú aj prvky božskej inkarnácie a rôznych antických číselných teórií. Za jedno zo základných diel obsahujúcich doktrínu ismá’ílíja je považované encyklopedické dielo Epištoly Bratov čistoty (Rásá’il Ichván as-safá’) zostavené členmi organizácie Bratia čistoty. Nové poznatky o náuke ismá’ílíja a jej histórii priniesli objavy významných zbierok rukopisov, ktoré sa uchovali v Strednej Ázii a v Indii. Z ismá’ílíje vzišli niektoré militantné hnutia, ktoré ohrozili sunnitský kalifát a ortodoxný islam (→ karmati, → asasínovia ap.). Ismá’ílovskí imámovia vládli 909 – 1171 ako fátimovskí kalifovia v Egypte (o. i. založili Káhiru a univerzitu al-Azhar), Sýrii a v časti Magribu. Pre spor o nástupníctvo sa ismá’ílíja 1094 rozdelila na dve vetvy: západnú (musta’líovia – v Egypte, neskôr v Jemene, od začiatku 18. stor. v Indii a i.) a východnú (nizáríovia – v Iraku a Iráne, neskôr v Indii a i.), pričom západná vetva (väčšia časť stúpencov) pokladala za imáma kalifa Ahmada al-Musta’lího (†1101), kým východná vetva uznávala jeho staršieho brata Abú Mansúra al-Nizára (okolo *1045, †1094 – 96), ktorého al-Musta’lí odstránil. Nizáríovia dosiahli vrchol moci pod vedením asasína Rašídaddína Sinána (*1133, †1193, známy aj ako Starý muž z hôr) z pevnosti Alamut. V súčasnosti odnož musta’líov najvýznamnejšie reprezentujú bohorovia (aj bórovia, angl. bohras) a nizáríov chodžovia. Bohorovia nadviazali na fátimovských musta’líov okolo 1132 po smrti 20. imáma al-Amira (*1096, †1130). Za svojho duchovného vodcu pokladajú zvrchovaného kazateľa (dá’í al-mutlak), ktorý zastupuje posledného, 21. imáma at-Tajjib Abú al-Kásima (*1130, aj skrytý imám, imám-e–mastúr) do jeho návratu. V súčasnosti je hlavným strediskom bohorov India, prevažne väčšina žije na území Pakistanu (oblasť mesta Karáčí, provincia Sindh), v Jemene a vo východnej Afrike. Chodžovia sa hlásia k prítomným imámom (házar imám). R. 1817 bol perzským šáhom Fathom Alím Šáhom (*1772, †1834) udelený ich imámovi Hasanovi Alímu Šáhovi (*1800, †1881) náboženský titul aga-chán (Ághá Chán). Po neúspešnom povstaní proti perzskému panovníkovi (1841) utiekol Ághá Chán I. do Indie (odvtedy je centrom chodžov Bombaj), kde mu britská správa opätovne priznala titul. V súčasnosti má komunita chodžov okolo 100-tis. členov, rozšírená je v Indii (členský štát Gudžarát), Pakistane (oblasť mesta Karáčí), Sýrii, Tadžikistane, Iraku, Ománe i vo východnej Afrike. Počet stúpencov ismá’ílíje sa odhaduje na niekoľko miliónov; menšie skupiny žijú asi v 25 krajinách Ázie, Afriky, Európy a Severnej Ameriky.

Ismá’íl Sámání

Ismá’íl Sámání, tadžicky Ismoil Somoní, asi 848 – 907 Buchara — emir z perzskej dynastie Sámánovcov. R. 874 – 875 vládol vo Fergane, od 875 guvernér Buchary, od 888 jediný vládca Transoxánie s centrom v Buchare. Na východe zničil ríšu Karlukov (893), na západe viedol boje so šíitským vládcom Chorásánu z dynastie Saffárovcov Amrom bin Lajthom (†902, vládol 879 – 900), ktorého porazil a 900 sa stal vládcom Chorásánu, čím získal vládu nad centrálnou Perziou s centrom v Isfaháne a na určité obdobie i nad pobrežím Kaspického mora (tzv. Tabaristan). Upevnil svoju ríšu a zabezpečil ju proti nájazdom kočovných turkických kmeňov zo severu. V rámci politiky opätovnej obnovy iránskej národnej kultúry v Chorásáne a Transoxánii povýšil perzštinu na dvorný i literárny jazyk, usiloval sa o islamizáciu kočovného turkického obyvateľstva. Výrazne sa pričinil o zmenu architektúry v Buchare, dal si vybudovať novú rezidenciu (na mieste dnešnej emirskej pevnosti, arki bochárá), jeho mauzóleum je považované za najvýznamnejšiu zachovanú ukážku sámánovskej architektúry (→ islamská architektúra). Je podľa neho nazvaná tadžická menová jednotka (somoni), od 1999 stojí v Dušanbe jeho monumentálny pamätník a od 1998 je podľa neho nazvaný štít v Pamíre (Štít Ismá’íla Sámáního, tadžicky Kullai Ismoili Somoní, predtým názov Štít komunizmu).

Ismay, Hastings Lionel

Ismay [izmej], Hastings Lionel, barón (od 1947), 21. 6. 1887 Nainitál, štát Uttarákhand, India – 17. 12. 1965 Broadway, Worcestershire — britský generál a politik. Po štúdiu na Kráľovskej vojenskej akadémii v Sandhurste vstúpil 1905 do britskej kráľovskej armády v Indii, počas 1. svetovej vojny bojoval v Somálsku; 1933 generál. Od 1926 asistent tajomníka, od 1936 zástupca tajomníka a od 1938 tajomník Výboru imperiálnej obrany (Committee of Imperial Defence). R. 1940 – 45 šéf štábu Ministerstva obrany a poradca W. Churchilla pre otázky vedenia vojny. Aktívne sa zúčastnil všetkých konferencií Spojencov počas 2. svetovej vojny, zohral významnú úlohu pri plánovaní invázie do Normandie. R. 1946 penzionovaný. R. 1947 šéf štábu vicekráľa Indie, 1951 – 52 minister pre vzťahy s členmi Commonwealthu. R. 1952 – 57 prvý generálny tajomník NATO, 1952 – 56 podpredseda a 1956 – 57 predseda Severoatlantickej rady (NAC).

Isména

Isména, starogr. Isméné — v gréckej mytológii dcéra kráľa Oidipa a jeho manželky (a matky) Iokasty, sestra Antigony, Eteokla a Polyneika. Po vyhnaní Oidipa z Téb Isména s Antigonou nedokázali zabrániť bratovražednému sporu o moc medzi Eteoklom a Polyneikom. Isména bola tragikmi vnímaná ako opak hrdinskej Antigony, odvážne však chcela prijať trest smrti od vtedajšieho tébskeho vládcu, strýka Kreonta (Kreón), ktorý Antigonu odsúdil za pochovanie Polyneika; napokon biedne žila v Kreontovom paláci. Postava Sofoklových tragédií Antigona a Oidipus na Kolóne.

ismena

ismena [gr.], Hymenocallis — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď amarylkovité. Trváce byliny pochádzajúce z tropických a subtropických oblastí Ameriky. Patrí sem okolo 60 druhov, napr. do 60 cm vysoká ismena narcisokvetá (Hymenocallis narcissiflora) s bielymi silno voňajúcimi bizarne tvarovanými kvetmi v okolíkoch, ktorá sa pestuje ako dekoratívna cibuľovina; ľudovo nazývaná pavúčia ľalia alebo peruánsky narcis.

isná’ašaríja

isná’ašaríja [arab.], ší’a dvanástich imámov — najpočetnejšia a najumiernenejšia šíitská sekta, niekedy nazývaná aj dža’faritská právna škola (podľa zakladateľa právnej školy a šiesteho šíitského imáma Dža’fara ibn Muhammada as-Sádika, *702, †765). Jej idea sa zakladá na viere v dvanástich imámov (aj názov imámíja – vyznávači imamátu), od Alího ibn Abí Táliba až po al-Mahdího, ktorý (v polovici 10. stor.) vstúpil do stavu skrytosti, okultácie (al-gajba), pričom je neprestajne vo svete medzi svojimi vernými, ale neprejavuje sa. Jej stúpenci stále očakávajú návrat posledného, dvanásteho imáma ako pána času (ká’im az-zamán), ktorý nastolí zlatý vek mieru a spravodlivosti na tejto zemi. Podľa ší’e je imám neomylný vodca spoločenstva, jediný môže vykladať Korán a je v ňom prítomný aj božský prvok v podobe svetla, ktoré prešlo od Adama na Mohameda a na Alího ibn Abí Táliba i členov jeho rodiny. Imámovská šaría uznáva na rozdiel od sunnitskej ortodoxie napr. inštitút dočasného manželstva (mut’a). Keďže šíiti často predstavovali utláčanú menšinu s nepriateľským postojom k štátnej moci, prijali stúpenci isná’ašaríje myšlienky o Božej spravodlivosti a ľudskej slobode a uchovali si charakter racionalizmu a idžtihád. Podľa ich politickej teórie od Mohamedovej smrti s výnimkou kalifátu Alího ibn Abí Táliba boli všetky sunnitské obdobia vlády v podstate nezákonné. Právo vládnuť majú iba imámovia z Mohamedovho rodu, počas neprítomnosti posledného z nich zabezpečuje chod a poriadok v štáte vláda na čele so šíitským duchovenstvom (ajatolláhovia), pričom suverenita patrí neprítomnému imámovi. V súčasnosti vykladajú imámovu vôľu podľa ustálenej zásady kvalifikovaní mudžtahidovia. Stúpenci isná’ašaríje tvoria asi 80 percent šíitov, isná’ašaríja je majoritným náboženstvom v Iráne (od začiatku 16. stor. oficiálne náboženstvo Iránu, resp. Perzie), Azerbajdžane, Bahrajne a Iraku, menej početné komunity sú v Libanone, Saudskej Arábii, Pakistane a Afganistane. Dvanásti imámovia uznávaní sektou isná’ašaríja: 1. Alí ibn Abí Tálib, 2. Hasan, 3. Husajn, 4. Alí Zajn al-Ábidín (*658, †713), 5. Muhammad ibn Alí (*676, †733), 6. Dža’far ibn Muhammad as-Sádik, 7. Músa ibn Dža’far (*745, †799), 8. Alí ibn Músa (*765, †818), 9. Muhammad ibn Alí (*810, †835), 10. Alí ibn Muhammad (*827, †868), 11. Hasan ibn Alí (*846, †874) a 12. al-Mahdí.

Isokratés

Isokratés, genitív Isokrata, 436 pred n. l. pri Aténach – 338 pred n. l. Atény — aténsky rétor a autor rečí (sám však ako rečník aktívne nevystupoval pre údajne slabý hlas). Vďaka bohatému otcovi získal kvalitné filozofické a rečnícke vzdelanie, jeho učiteľmi boli Gorgias z Leontín, Prodikos, Sokrates i Teisias. Spočiatku ako logograf skladal súdne reči pre iných (Proti Euthynovi, Pros Euthynun, resp. Pros Euthynún, 403 pred n. l.; Proti Kallimachovi, Pros Kallimachon, 402/401 pred n. l.), neskôr skladal reči epideiktického (slávnostného) charakteru. R. 390 pred n. l. založil rečnícku školu (príprava rečníka trvala 3 – 4 roky), kde sa učili viacerí významní politici a osobnosti tej doby. Kládol dôraz na kvalitné vzdelanie a morálku rečníka, pričom sa sústreďoval na logické zvládnutie látky, ako aj na jej umelecké stvárnenie. Svoj predmet chápal ako komplexnú výchovu občana a politika, za jej cieľ považoval umenie odôvodniť názor (doxa) a vnímať situačnú vhodnosť (kairos). Názory na vzdelávanie vyjadril v reči Proti sofistom (Kata tón sofistón, asi 390 pred n. l.). Svojou metódou výrazne ovplyvnil vývoj gréckej prózy. Presadzoval ideu panhelenizmu, v reči Panégyrikos (380 pred n. l.) navrhoval politické spojenectvo Atén a Sparty v záujme odstránenia vojenských konfliktov medzi Grékmi, ktorí sa mali zjednotiť v boji proti Peržanom. Vodcu zjednotených Grékov hľadal na Sicílii (Dionysios I. St.) a v Sparte (kráľ Archidamos III.), neskôr sa (na rozdiel od Demostena) priklonil ku kráľovi Filipovi II. Macedónskemu, ktorého pokladal za jedného z najvýznamnejších gréckych politikov, čím sa (ako 90-ročný) postavil na čelo tzv. promacedónskej strany (reč Filippos, 346 pred n. l.).

Autor rečí o aktuálnych politických udalostiach v Grécku a Aténach (napr. o kríze mestského štátu), ktoré mali veľký vplyv na politický život Grécka na konci 5. a v 1. polovici 4. stor. pred n. l., napr. Reč o Areopágu (Areopagitikos, 357/356 pred n. l.) o osudoch druhého Aténskeho námorného spolku a politike Atén, Panathénaikos (342 pred n. l.), v ktorej chváli aténsku ústavu, Plataikos (373 pred n. l.), v ktorej odsudzuje útok Téb na Plataje, a O mieri (Peri tés eirénés, 356/355 pred n. l.) o udalostiach počas tzv. spojeneckej vojny (357 – 355 pred n. l.), ďalej rečí, v ktorých zachoval dôležité údaje aj o vlastnom súkromnom a politickom živote, napr. v reči O výmene majetku (Peri antidoseós, 354/353 pred n. l.) opisuje, ako jeho rodina prišla o majetok v čase peloponézskej vojny, ako aj oslavných rečí, napr. Chvála Heleny (Helenés enkómion, okolo 388 – 380 pred n. l.) a Euagoras (okolo 370 pred n. l.), ktoré sa stali vzorom pre neskorších autorov. Ku koncu života napísal niekoľko listov Filipovi II. Macedónskemu, v ktorých sa vracia k problematike jeho úlohy ako vodcu Grécka proti Perzii. Po víťazstve Filipa II. Macedónskeho nad gréckymi mestskými štátmi v bitke pri Chairóneii dobrovoľne zomrel hladom. Svojím dielom ovplyvnil rozvoj antického rečníctva a vzdelávania. Celkove sa zachovalo jeho 21 rečí a 9 listov.

I Song-gje

I Song-gje, aj Ri Song-gje, posmrtný titul Tchädžo, Veľký predok, 11. 10. 1335 Hamhung, dnes Kórejská ľudovodemokratická republika — 24. 5. 1408 Hanjang, dnes Soul, Kórejská republika — kórejský kráľ (1392 – 98). Pôvodne vplyvný a úspešný vojvodca v kráľovstve Korjo. R. 1388 zvrhol dynastiu Wang (918 – 1392) a založil vlastnú dynastiu I (Ri) a ríšu Čoson. R. 1394 preniesol hlavné mesto ríše z Käsongu do Hanjangu (dnes Soul). R. 1398 sa vzdal trónu a politického vplyvu, ktorý prešiel na jeho rodinu.

Isoplexis

Isoplexis [gr. + lat.] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď krtičníkovité. Vždyzelené polokry, pre blízku systematickú príbuznosť zaraďované v niektorej odbornej literatúre do rodu náprstník (Digitalis). Má striedavé jednoduché úzkokopijovité na okraji zúbkaté listy a žltooranžové až červené kvety s rúrkovitou pyskatou korunou zoskupené v hustých strapcovitých súkvetiach na konci konárov, plod tobolka; opeľujú ich vtáky. Patria sem štyri endemické druhy: Isoplexis canariensis (Digitalis canariensis), Digitalis chalcantha, Digitalis isabelliana pochádzajúce z Kanárskych ostrovov a Digitalis sceptrum pochádzajúci z Madeiry.

Isparta

Isparta — mesto v juhozápadnom Turecku v pohorí Západný Taurus (Lýcijský Taurus), 1 035 m n. m., v blízkosti jazera Eğridir Gölü, administratívne stredisko provincie (ilu) Isparta; 242-tis. obyvateľov (2016). Významný priemysel stavebných hmôt (jedna z najväčších cementární v krajine), výroba ružového oleja a kobercov. Obilný trh. V okolí pestovanie tabaku a ruží. Dobré železničné aj cestné spojenie s celou krajinou, letisko. Isparta leží na tektonickej línii, 1889 zničená v dôsledku silného zemetrasenia. Zvyšky byzantskej pevnosti, mešity Hızırbey Camii (okolo 1325), Kutlubey Camii (nazývaná aj Veľká mešita, Ulu Camii, 1429 – 19. stor.), Hacı Abdi Camii (1569), Firdevs Paşa Camii (16. stor., podľa návrhu Sinana, preto nazývaná aj Sinanova mešita) a i. Múzeá, univerzita.

Issigonis, Alec

Issigonis, Alec (Alexander Arnold Constantine), sir, 18. 11. 1906 İzmir – 2. 10. 1988 Birmingham — britský inžinier gréckeho pôvodu. V automobilovom priemysle začal pracovať 1934 vo firme Humber, od 1936 konštruktér vo firme Morris Motors. R. 1948 navrhol typ Morris Minor, ktorý sa vyrábal až do 1971. Svetoznámym sa stal jeho Morris Mini (často skrátene len Mini) predstavený zástupcom tlače 18. 8. 1959, z ktorého po úpravách vznikol typ Mini Cooper úspešný na rôznych športových súťažiach. R. 1961 sa stal technickým riaditeľom v British Motor Corporation, predaj jeho ďalšieho typu Austin 1100 (1963) presiahol 1 mil. ks. R. 1967 člen Kráľovskej spoločnosti, 1969 povýšený do šľachtického stavu.

Issos

Issos [gr.], genitív Issa, lat. Issus — staroveké mesto v Kilikii, dnes archeologická lokalita Kinet Höyük pri meste Dörtyol v južnom Turecku v provincii (ilu) Hatay pri pobreží Iskenderunského zálivu asi 37 km severne od dnešného mesta İskenderun (pôv. Alexandria ad Issue). R. 333 pred n. l. sa neďaleko Issa na úzkej pláni (na jednej strane ohraničenej brehom mora a na druhej ťažko schodným horským terénom) predelenej malou horskou riečkou Pinaros (lat. Pinarus) odohrala bitka, v ktorej macedónsky kráľ Alexander III. Veľký pri svojom ťažení do Ázie porazil niekoľkonásobne väčšie vojsko perzského kráľa Dareia III.

Issyk-Kuľ

Issyk-Kuľ, kirgizsky Ysyk-Köl — slané jazero v severovýchodnom Kirgizsku v Ťanšane v Issykkuľskej kotline (jedna z najväčších medzihorských kotlín pohoria), 1 608 m n. m.; plocha 6 236 km2, dĺžka pobrežnej línie 688 km, dĺžka okolo 180 km, maximálna šírka 58 km, hĺbka do 668 m (podľa iných zdrojov až 702 m), najväčšie jazero Kirgizska, jedno z najväčších horských jazier na svete. Jeho pobrežie je málo členité, južné brehy sú vysoké a strmé. Bezodtokové jazero, ústi doň okolo 80 menších vodných tokov. Salinita 5,8 ‰. Rybolov, pravidelná lodná doprava (nezamŕza), viacero kúpeľných stredísk a rekreačných zariadení. Časť jazera je súčasťou chráneného územia Issykkuľská prírodná rezervácia (vyhlásená 1948, rozloha 8 090 km2).

istebňanské súvrstvie

istebňanské súvrstvie — súbor usadených hornín kriedovo-paleogénneho veku s obsahom početných fosílií. Prevládajúcimi horninovými typmi sú ílovce a pieskovce, miestami sa vyskytujú zlepence. Celková hrúbka súvrstvia je 200 – 400 m. Tvorí súčasť godulského príkrovu (tektonickej jednotky flyšového pásma Záp. Karpát). Nazvané podľa obce Istebna v Poľsku (Sliezske vojvodstvo).

Istebné

Istebné — obec v okrese Dolný Kubín v Žilinskom kraji na pomedzí Malej Fatry a Oravskej vrchoviny, 500 m n. m.; 1 344 obyvateľov (2017). Hutnícky priemysel (Oravské ferozliatinové závody, najväčší stredoeurópsky výrobca ferozliatin). Prevažne odlesnené územie. Písomne doložená 1316 ako Iztebna, 1382 Istebnek, 1444 Istebna, 1475 Isztebne, 1773 Isztebne, Istebne, 1786 Isztebne, 1808 Isztebnye, Istebné, 1863 – 1913 Isztebne, 1920 Istebné. Do polovice 18. stor. patrila Dávidovcom, neskôr Čilagiovcom, od 1804 Ambróziovcom. R. 1681 tam vznikla evanjelická a. v. farnosť a škola, ktorú navštevoval aj J. Seberíny. Počas SNP tam 1944 – 45 pôsobilo silné partizánske hnutie. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. R. 1952 tam bol založený hutnícky závod Kovohuty (od 1972 názov Oravské ferozliatinárske závody, od 1999 OFZ, a. s.). Archeologické nálezy: v polohe Hrádok hradisko zo staršej a mladšej železnej doby (oravská skupina, púchovská kultúra), hromadný nález bronzových ozdôb. Stavebné pamiatky: drevený zrubový evanjelický artikulárny kostol (pôvodne kaplnka z 1686, 1730 rozšírená a prestavaná do súčasnej podoby s pôdorysom v tvare pretiahnutého gréckeho kríža; barokový interiér), zvonica (1731); kaštieľ (2. polovica 18. stor., prestavaný v 2. polovici 20. stor.); kaštieľ (koniec 18. stor., prestavaný v 2. polovici 20. stor.).

Istebník

Istebník — mestská časť Trenčína.

istenie

istenie

1. el.tech. súbor opatrení a technických prostriedkov slúžiacich na ochranu elektrických zariadení (elektrické stroje, elektrické vedenia) pred poškodením nadprúdom, dlhodobým preťažením a skratom, ako aj na ochranu pred poklesom alebo stratou napájacieho elektrického napätia (ističe s podpäťovou spúšťou). Ako istiace prvky sa používajú poistky a ističe. Pretože istiace prvky sú v elektrickom rozvode radené sériovo, z hľadiska spoľahlivosti dodávky elektrickej energie je dôležité zabezpečiť selektivitu istenia, čo znamená, že napr. pri vzniku nadprúdu pôsobí prvok, ktorý je najbližšie k miestu poruchy, a zvyšok elektrického rozvodu je naďalej v prevádzke. Pri posudzovaní selektivity sa porovnávajú vypínacie (ampérsekundové) charakteristiky istiacich prvkov radených do série v danej časti elektrického rozvodu (vypínacia charakteristika je závislosť vypínacieho času istiaceho prvku od veľkosti elektrického prúdu tečúceho prvkom);

2. šport. horolezecké istenie — súbor istiacich pomôcok používaných pri lezení (súčasť technického horolezeckého materiálu; → horolezectvo).

Ister

Ister [lat.], aj Hister, starogr. Istros — historický názov dolného toku Dunaja. Pre horný a stredný tok (približne po rumunské mesto Orşova) platil latinský názov Danubius (aj Danuvius).

isthmické hry

isthmické hry [istmic-] — staroveké grécke športové a umelecké hry usporadúvané na počesť boha Poseidóna v Istmii na Korintskej šiji (gr. Isthmos); patrili k štyrom národným helénskym sviatkom (→ Grécko, Dejiny, archaické obdobie). Prvýkrát sa konali asi 581 (alebo 582) pred n. l., cyklus ich usporadúvania bol dvojročný, športové disciplíny boli obdobou antických olympijských hier a boli doplnené o hudobné a básnické disciplíny. Víťaz bol dekorovaný borovicovým (niekedy aj smrekovým alebo jedľovým) vencom.

istihsán

istihsán [arab.] — v islame princíp právneho uprednostnenia dovoľujúci výnimku z doslovného (prísnejšieho) výkladu práva v záujme verejného blaha (maslaha) v prípadoch, kde sú možné viaceré riešenia; právny postup uprednostňujúci odklon od rigidného postupu k alternatívnym postupom, ktoré sú v zmysle zachovania spravodlivosti a primeranosti v rozhodnutí. Istihsán je charakteristický pre hanafíovskú právnu školu (šáfi’ovská právna škola tento princíp odmieta) a uplatňuje sa najmä v takých prípadoch, kde by rozhodnutie na základe analógie (kijás) danú osobu poškodilo alebo by bolo v rozpore s vyššími záujmami ummy, pretože podľa Koránu a sunny ťažkosti treba zmierňovať. Istihsán je teda hľadaním efektívnejšieho a v kontexte islamu lepšieho riešenia. Od mudžtahidov si však žiada väčšiu znalosť Koránu a sunny, ako aj podmienok spáchania posudzovaného činu. Využívajú ho prívrženci reforiem súčasného islamského práva.

istina

istina, principal — finančný pojem používaný v oblasti bankových vkladov, úverov, cenných papierov a dražby. Pri bankových vkladoch je istina finančná suma, na základe ktorej sa vypočítava výška úrokového výnosu v prospech klienta. Istina predstavuje aj finančný objem úveru bez úrokov, tzv. čistý úver. Ak je istina súčasťou splátok spolu s úrokom za úver, znižujúci sa objem prostriedkov, ktoré musí dlžník splatiť, predstavuje tzv. zostatkovú istinu. V praxi môže klient platiť len úroky z úveru a v deň splatnosti úveru sa vyplatí celá istina. Investor investuje do cenných papierov typu dlhopisov (obligácií) a v deň splatnosti zrealizuje menovitú hodnotu, t. j. istinu cenného papiera. Istina sa využíva aj ako forma zábezpeky pri dražbách, v prípade, že sa predmet dražby nevydraží, istina sa vracia jeho majiteľovi.

istisláh

istisláh [arab.] — právna metóda určujúca verejný záujem (verejné blaho, maslaha), ktorý je považovaný za predmet a účel islamského práva. Využitie istisláhu sa obmedzuje na zvláštne okolnosti a často vyžaduje novú interpretáciu verša Koránu, hadísu alebo právneho textu, nesmie sa však týkať náboženskej povinností alebo protirečiť zásadám šaríe. V zmysle istisláhu sú základnmi pravidlami islamskej legislatívy zachovanie pravidla prospechu pre jednotlivca či pre komunitu a ochrana pred prípadnou škodou. Istisláh umožňuje preto pružne reagovať na špecifické životné situácie a môže sa občas dostať aj do rozporu s Koránom. V súčasnosti je užitočný v prípadoch, pre ktoré dosiaľ neexistoval historický precedens (napr. transfúzia krvi, transplantácia orgánov). Istisláh neuznáva šáfi’ovská právna škola, ktorá ho považuje za subjektívny.

Istituto per le opere di religione

Istituto per le opere di religione, IOR, Inštitút pre náboženské diela, hovorovo nesprávne Vatikánska banka — úrad rímskokatoliíckej cirkvi zabezpečujúci správu hnuteľného a nehnuteľného majetku, ktorý bol prevedený alebo zverený do jeho správy fyzickými alebo právnickými osobami a určený na cirkevné alebo charitatívne účely. Zriadený 1942 pápežom Piom XII. so sídlom vo Vatikáne, jeho štruktúru do súčasnej podoby upravil 1990 Ján Pavol II. Orgánmi IOR sú komisia kardinálov (5 členov vymenovaných pápežom), ktorá kontroluje dodržiavanie štatútu, prelát vymenovaný komisiou, ktorý sleduje aktivity inštitútu a ako sekretár sa zúčastňuje na jej stretnutiach, a dozorná rada (Consiglio di Sovrintendenza), ktorá zodpovedá za správu a riadenie inštitútu, ako aj za dozor a dohľad nad jeho aktivitami v oblasti financií a ekonomiky. Činnosť IOR riadia riaditeľ a jeho zástupca.

Istominová, Avdotia Iľjinična

Istominová (Istomina), Avdotia (Jevdokia) Iľjinična, 17. 1. 1799 Petrohrad – 8. 7. 1848 tamže — ruská tanečnica. R. 1815 absolvovala Divadelnú školu (dnes Akadémia ruského baletu A. J. Vaganovovej) v Petrohrade, k jej tanečným pedagógom patrili Ch. L. Didelot a J. I. Kolosovová. Javiskovo, herecky a technicky mimoriadne disponovaná tanečnica. Členka, neskôr prvá sólistka baletu Mariinského (neskoršieho Kirovovho) divadla, brilantná interpretka baletov v choreografii Ch. L. Didelota. Debutovala 1816 ako Galatea (Acis a Galatea), prvá interpretka titulných postáv baletu Kaukazský zajatec (1823, Čerkeska) a tanečných scén v scénickom uvedení poémy A. S. Puškina Ruslan a Ľudmila (1825, Ľudmila), úspešná aj ako Flora (Zefír a Flora) a Líza (Márna opatrnosť, La Fille mal gardée). Od 1830 pre zranenie nôh interpretovala už iba pantomimické postavy, 1836 prestala v divadle účinkovať. Zomrela na choleru. Jej tanečné umenie ospieval A. S. Puškin v diele Eugen Onegin.

Istria

Istria, chorv., slovin., srb. Istra; lat. Histria — historické územie na polostrove Istria v Jadranskom mori. V staroveku bolo osídlené ilýrskymi kmeňmi (Istrovia, Liburnovia), 177 pred n. l. sa stalo súčasťou Rímskej ríše. R. 41 pred n. l. bola Istria v rámci správnej reformy pričlenená k Itálii, kde spolu s Venetiou tvorila 10. správny obvod (Venetia et Histria). Po páde Západorímskej ríše bola nakrátko súčasťou panstva Ostrogótov, 539 – 789 súčasťou Byzantskej ríše (752 – 774 Longobardskej ríše). V 6. – 7. stor. prišli na jej územie Slovania. Od 789 bola súčasťou Franskej ríše, 952 – 976 Bavorského vojvodstva, od 976 tvorila zvláštnu marku v rámci Korutánskeho vojvodstva. R. 1209 bola juhozápadná časť (markgrófstvo Istria) udelená aquilejskému patriarchátu, pobrežná časť bola pod nadvládou Benátok, ktoré si 1420 podriadili celú oblasť. Vnútrozemskú časť (grófstvo Istria) si 1374 podmanili Habsburgovci, ktorí 1797 mierom z Campoformia získali celú Istriu (spolu s Benátskom). R. 1805 odobral Rakúsku bývalú benátsku časť Napoleon I. Bonaparte (→ Bratislavský mier) a 1809 pripojil aj pôvodnú habsburskú časť. R. 1809 – 13 tak obidve časti (Intendenza d’Istria) tvorili spolu s Terstom a regiónom Gorizia súčasť francúzskych Ilýrskych provincií. Po Viedenskom kongrese 1814 – 15 pripadla celá Istria znova Rakúsku. Spočiatku bola súčasťou Ilýrskeho kráľovstva, od 1849 ako markgrófstvo Istria (spolu s oblasťami Gorizia, Gradisca d’Isonzo a Terst) tvorila tzv. Prímorie (Küstenland). R. 1861 bola vyhlásená za korunnú krajinu s vlastným krajinským snemom. Po 1. svetovej vojne 1919/20 sa stala súčasťou Talianska, počas 2. svetovej vojny bola 1944 obsadená juhoslovanským vojskom a od 1947 sa na základe Parížskej mierovej zmluvy stala súčasťou Juhoslávie. V súčasnosti je súčasťou Chorvátska (väčšia južná časť) a Slovinska (severná časť).

Istrochem

Istrochem — bývalý výrobný podnik so sídlom v Bratislave produkujúci chemikálie, chemické vlákna a priemyselné trhaviny. Založený 1873 A. Nobelom ako továreň na výrobu dynamitu, od 1880 súčasť tovární spoločnosti Dynamit Nobel vo Viedni, 1918 sa osamostatnila pod názvom Dynamit-Nobel, účastinná spoločnosť, pričom jej hlavným výrobným programom bola výroba výbušnín (nitroglycerín, TNT, ekrazit), zaviedla originálny kontaktný spôsob výroby kyseliny sírovej a vyrábala aj kyselinu chlorovodíkovú a sírouhlík. R. 1923 – 40 produkovala len chemikálie (superfosfát a zmesové hnojivá, kvapalný oxid siričitý, kyselinu sírovú, dissous plyn, bieliace hlinky a i.), 1940 obnovila výrobu výbušnín. R. 1946 bola znárodnená a premenovaná na Chemické závody Dynamit Nobel, národný podnik, 1951 na Závod Juraja Dimitrova, národný podnik, 1958 na Chemické závody Juraja Dimitrova, národný podnik, od 1991 názov Istrochem (spočiatku štátny podnik, 1995 – 2005 akciová spoločnosť). Dočasne boli súčasťou Istrochemu aj Slovenský hodváb Senica (1946 – 67) a Duslo Šaľa (1960 – 67). R. 1958 – 89 bola postupne vybudovaná výroba gumárskych chemikálií, zmodernizovaná výroba kyseliny sírovej a chlórsulfónovej, sírouhlíka a superfosfátu, rozšírená výroba agrochemikálií (prostriedky na ochranu rastlín) a bieliacich hliniek a spustená aj výroba polypropylénového vlákna a niektorých prísad do polymérov. R. 1951 sa z podnikového výskumu vyčlenil Výskumný ústav agrochemickej technológie a 1976 Výskumný ústav organickej technológie, z ktorých bol 1983 vytvorený Výskumný ústav chemickej technológie. Ústav sa podieľal na vývoji agrochemikálií, gumárskych prísad a svetelných stabilizátorov plastov, z ktorých boli mnohé zavedené do výroby. Podnik vyrábal priemyselné hnojivá, gumárske chemikálie, chemické špeciality, stabilizátory plastov, agrochemikálie, polypropylénové vlákna, priemyselné trhaviny a i. R. 2002 sa Istrochem stal súčasťou medzinárodnej spoločnosti Agrofert Group, 2006 – 2013 bol Istrochem odštepným závodom Dusla, a. s.

Istropolis

Istropolis [gr. > lat.] — historický názov Bratislavy (z gr. Istros, lat. Ister = Dunaj, polis = mesto).

Istropolitana

Istropolitana

1. → Univerzita Istropolitana;

2. od 1990 Projekt Istropolitana, Istropolitana Project — medzinárodný festival divadelných škôl usporadúvaný od 1977 v dvojročných intervaloch Divadelnou fakultou VŠMU v Bratislave. Prezentuje tvorbu študentov domácich i zahraničných vysokých divadelných škôl. Pôvodne sa ho zúčastňovali len divadelné školy zo socialistických krajín, po 1990 po rozšírení účasti o divadelné školy z celého sveta zaznamenal významný rozvoj. Od 1980 je zaradený do kalendára medzinárodných divadelných festivalov UNESCO.

isua

isua — formácia archaika v záp. časti Grónska, ktoré nebolo pokryté pevninským ľadovcom. Rádiometricky stanovený vek isuy je 3,8 mld. rokov. Základnú horninovú náplň tvoria metamorfované horniny granulitovej fácie – ruly, amfibolity, metaultrabazity a páskované železné rudy (kremeň, hematit, magnetit). Nazvaná podľa lokality Isua v záp. Grónsku.

Íšvara

Íšvara [sanskrit] — v indickom myslení predstava najvyššieho vládcu a stvoriteľa vesmíru (Íšvara = vládca, pán);

1. vo védach personifikácia božskej sily, kozmickej prapodstaty (Puruša), z ktorej povstal všetok prejavený svet;

2. vo védánte zosobnenie absolútna, božského princípu (→ brahma), ktorý sa vo vzťahu k fenomenálnemu svetu javí ako najvyšší boh;

3. v hinduizme, najmä v niektorých jeho hnutiach, označenie osobného boha, ktorého veriaci považujú za svojho zvrchovaného pána a sú mu bezvýhradne oddaní (→ bhakti); najčastejšie prívlastok Šivu.

Itabira

Itabira — mesto vo východnej Brazílii v štáte Minas Gerais v pohorí Serra do Espinhaço (Brazílska vysočina) severovýchodne od mesta Belo Horizonte; 119-tis. obyvateľov (2017). Významné stredisko ťažby čierneho uhlia (jedno z najbohatších ložísk na svete). Hutnícky priemysel. Železničné a cestné spojenie s mestom Belo Horizonte. Založené začiatkom 18. stor. ako Itabira do Mato Dentro, od 1848 mesto, od 1891 súčasný názov.

itabirit

itabirit [vl. m.], aj taconit, hematitový svor, železný svor — kovovolesklá jemne šupinkatá odroda hematitu modročiernej farby. Je tvorená kremeňom (prevláda) a oxidmi železa, v menších množstvách niekedy obsahuje aj sľudy, granáty, živce a i. Nazvaný podľa miesta prvého nálezu, mesta Itabira v Brazílii (štát Minas Gerais). Ďalší výskyt: Rusko, Ukrajina, Česko, USA (Minnesota).

Itabuna

Itabuna — mesto vo východnej Brazílii v štáte Bahia na rieke Colônia (ústi do Atlantického oceána); 213-tis. obyvateľov (2018). Priemysel potravinársky (významný producent kakaa), textilný. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie kakaovníka, export kakaových bôbov cez prístav Ilhéus). Cestný uzol na významnej brazílskej diaľnici BR-101. Pôvodne súčasť mesta Ilhéus, 1906 sa osamostatnilo a 1910 získalo štatút mesta.

ita est

ita est [lat.] — tak je, súhlasí, áno.

Itagüí

Itagüí [-gui] — mesto v severozápadnej Kolumbii v departemente Antioquia v Centrálnej Kordillere, 1 625 m n. m., súčasť aglomerácie Medellínu; 254-tis. obyvateľov (2018). Kožiarsky, textilný, hutnícky, potravinársky priemysel. Obchodné (obchod s cukrovou trstinou a banánmi) a dopravné stredisko. Vyhľadávaná turistická oblasť. Územie pôvodne obývané indiánskym kmeňom Nutabov, začiatkom 17. stor. osídlené európskymi kolonizátormi. Vzniklo ako súčasť mesta Envigado, 1825 sa osamostatnilo, od 1832 mesto. Kostol Ružencovej Panny Márie (Iglesia de Nuestra Señora del Rosario, 19. stor.).

Itaipú

Itaipú [-pu], Itaipu, Represa de Itaipú, Usina Hidrelétrica de Itaipu — vyľahčená tiažová (gravitačná) priehrada s hydroelektrárňou (14 000 MW) na hranici medzi juhoamerickými štátmi Paraguaj a Brazília na rieke Parana 20 km severne od miest Ciudad del Este a Foz do Iguaçu, jeden z najväčších hydroenergetických komplexov na svete. Vybudovaná 1975 – 82, do prevádzky uvedená 1984; výška priehradného múru 196 m, dĺžka koruny 7 700 m, plocha vodnej nádrže 1 350 km2. Využíva sa na výrobu elektrickej energie (zabezpečuje 90 % spotreby elektrickej energie Paraguaja a 19 % spotreby Brazílie), vyhľadávaná turistami. Jej vybudovaním zanikli napr. vodopády Guaírá (Saltos de Guaírá, Salto de Sete Quedas) a presídlených bolo okolo 40-tis. ľudí (najmä pôvodné obyvateľstvo – Indiáni z kmeňa Guaraníov).

Itaka

Itaka, gr. Ithaki — ostrov v Iónskom mori v súostroví Iónskych ostrovov severovýchodne od Kefallinie patriaci Grécku; rozloha 96 km2, 3,2 tis. obyvateľov (2011). Hornatý povrch, maximálna výška 804 m n. m. Vegetácia typu macchia. Pestovanie viniča a olivovníka. Hlavným sídlom ostrova je Vathy (aj Ithaki, 1,9 tis. obyvateľov, 2010), jeden z najväčších prírodných prístavov na svete. Podľa gréckej mytológie je ostrov Itaka rodiskom hrdinu Odysea, na ktorého návrat čakala jeho manželka Penelopa v tamojšom paláci (jeho existencia nebola archeológmi dosiaľ potvrdená).