Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 51 – 100 z celkového počtu 193 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Irún

Irún, baskicky Irun — mesto v severnom Španielsku v autonómnej oblasti Baskicko na pobreží Biskajského zálivu na hranici s Francúzskom; 62-tis. obyvateľov (2017). Priemysel hutnícky, elektrotechnický, kovoobrábací, cementársky, kožiarsky, papiernický, výroba keramiky. Železničná stanica na trati Madrid – Paríž. V okolí ťažba rúd železa a zinku. v blízkosti mesta prírodné rezervácie – ekologický park Plaiaundi a prírodný park Peñas de Aya.

V staroveku rímske mesto Oiasso. Prvá písomná zmienka o Irúne je z 1203 (ako Irun-Uranzu), súčasť mesta Fuenterrabia (baskicky Hondarribia). R. 1766 sa osamostatnil, od 1913 mesto. Strategicky významné pohraničné mesto (časté útoky, nájazdy, rabovanie; počas španielskej občianskej vojny sa tam 19. 8. – 5. 9. 1936 odohrala bitka, pri ktorej bolo vypálené). Zastávka pútnikov na Svätojakubskej pútnickej ceste. Stavebné pamiatky: kostol Nuestra Señora del Juncal (16. – 17. stor.), pustovne San Marcial (1. polovica 16. stor., zrekonštruovaná v 19. stor.) a Santa Elena (14. stor., pri rímskom antickom chráme a pohrebisku z 1. stor., dnes múzeum), radnica (18. stor.), barokový palác Palacio de Arbelaiz (17. – 18. stor.), nemocnica Sancha de Urdanibiu (založená 1644). Múzeá (archeologické Museo Romano Oiasso).

Ísá

Ísá, aj Ísá bin Marjam — v islame predposledný prorok pred Mohamedom; totožný s kresťanským Ježišom Kristom. V Koráne vystupuje v 93 veršoch, označovaný je ako mesiáš (masíh), prorok (nabí), posol (rasúl), požehnaný (mubarrak), zvestovateľ príchodu proroka Mohameda, syn Marjam (→ Mária). Hlásal evanjelium (indžil) a robil zázraky. Moslimovia ho nepovažujú za Božieho syna (t. j. za jednu z troch božských osôb), ale za stelesnené Božie slovo, pretože učenie o Trojici sa prieči moslimskému chápaniu monoteizmu. Podľa Koránu a tradície jeho muky by boli zahanbujúce, preto boli len zdanlivé. Boh ho zachránil tým, že namiesto neho bol ukrižovaný zločinec alebo, podľa inej verzie, sa namiesto neho obetoval jeden učeník. Na základe tejto tradície sa v kresťanských kruhoch už v 2. stor. šírili herézy a apokryfy hlásajúce, že Boží Syn sa len zdanlivo narodil, žil a trpel.

Iša, Jan

Iša, Jan, 24. 5. 1929 Babice u Rosic, okres Brno-venkov – 27. 9. 2009 Bratislava — slovenský ekonóm českého pôvodu. R. 1952 – 70 pôsobil na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (dnes Slovenská technická univerzita), 1964 – 2009 externý pracovník Vysokej školy ekonomickej v Bratislave (dnes Ekonomická univerzita), 1971 – 90 a 1995 – 2009 Ekonomického ústavu SAV; 1986 DrSc. Zaoberal sa vývojom ekonomických teórií, makroekonómiou, ekonómiou menovej integrácie a problémami transformácie slovenskej ekonomiky. Publikoval vo viacerých odborných časopisoch, spoluautor monografie Keynes alebo Friedman? (nem. Keynes oder Friedman?, 1978), autor monografie Koniec keynesovskej revolúcie? (1985). Nositeľ viacerých vyznamenaní.

Isaacs, Jorge

Isaacs [isaks], Jorge, plným menom Jorge Ricardo Isaacs Ferrer, 1. 4. 1837 Santiago de Cali – 17. 4. 1895 Ibagué — kolumbijský spisovateľ. Jeho matka bola Španielka, otec Angličan židovského pôvodu. Študoval medicínu v Európe, štúdiá však nedokončil. R. 1870 – 73 pôsobil ako konzul v Čile, neskôr sa venoval politike. Tvorca prvého sentimentálneho hispanoamerického románu María (Maria, 1867; slov. 1978), ktorého námetom je tragická láska Maríe a Efraína uprostred tropickej kolumbijskej prírody. Román nadviazal na novelu F.-R. de Chateaubrianda Atala (1801) i na kostumbrizmus. Autor básnickej zbierky Básne (Poesias, 1864) a básnickej skladby Saul (Saulo, 1881).

Isabela

Isabela, Isabela City, Basilan — mesto na Filipínach na severozápadnom pobreží ostrova Mindanao v provincii Basilan; 113-tis. obyvateľov (2015). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti, pestovanie kaučukovníka a spracovanie kaučuku. Turistické stredisko. Pôvodne obec nazývaná Pasagan, 1845 premenovaná na Isabela (podľa španielskej kráľovnej Izabely II.), od 2001 mesto. Stavebné pamiatky: katedrála Santa Isabel de Portugal (Saint Elizabeth of Portugal, 60. roky 20. stor.), viaceré moderné mešity (20. stor.).

Isačenko, Alexandr Vasilievič

Isačenko, Alexandr Vasilievič, 3. 1. 1911 Petrohrad – 19. 3. 1978 Klagenfurt, Rakúsko — ruský jazykovedec. R. 1929 – 33 študoval na Viedenskej univerzite u N. S. Trubeckého, postgraduálne na Collège de France a École des hautes études v Paríži, 1934 – 35 na Karlovej univerzite v Prahe. Od 1934 člen Pražského lingvistického krúžku, Parížskej lingvistickej spoločnosti (Société de linguistique de Paris), 1945 spoluzakladateľ Bratislavského lingvistického krúžku. R. 1935 – 38 pôsobil na Viedenskej univerzite, 1938 – 41 na univerzite v Ľubľane, 1942 – 44 na Vysokej škole obchodnej (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave a 1943 – 55 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (od 1949 vedúci Katedry rusistiky); 1949 profesor. R. 1955 – 65 pôsobil na Katedre slavistiky Univerzity Palackého v Olomouci, 1960 – 65 vedúci oddelenia štruktúrnej gramatiky Nemeckej akadémie vied v Berlíne, 1965 – 67 zástupca riaditeľa Ústavu jazykov a literatúry ČSAV v Prahe; 1966 DrSc. R. 1968 emigroval do USA, 1968 – 71 pôsobil na Kalifornskej univerzite v Los Angeles, od 1968 hlavný redaktor časopisu Russian Linguistics (Ruská lingvistika) vydávaného v Rakúsku, 1971 – 78 prednášal na univerzite v Klagenfurte. Predstaviteľ štrukturalizmu, zástanca tzv. konfrontačnej lingvistickej metódy, t. j. skúmania systému jedného jazyka v porovnaní s druhým (venoval sa rusko-slovenskému konfrontačnému výskumu). Zaoberal sa fonetikou, fonológiou, gramatikou, lexikológiou, jazykovou typológiou (autor teórie fonologickej typológie slovanských jazykov), lexikografiou, všeobecnou jazykovedou, rusistikou, slavistikou, staroruskou morfológiou, výskumom slovinských a chorvátskych dialektov, verzológiou a štúdiom západoslovanských liturgických textov. Objavil a odborne spracoval pozostalosť príbuzných A. S. Puškina v Brodzanoch. Autor jazykovedných prác Jazyk a pôvod frizinských pamiatok (1943), Fonetika spisovnej ruštiny (1947), Začiatky vzdelanosti vo Veľkomoravskej ríši (1948), Gramatická stavba ruštiny v porovnaní so slovenčinou. Morfológia 1, 2 (Grammatičeskij stroj russkogo jazyka v sopostavlenii s slovackim. Morfologija 1, 2, 1960), Ruský jazyk v súčasnosti. Morfológia (Die russische Sprache der Gegenwart. Formenlehre, 1962) a Spektrografická analýza slovenských hlások (1968), ako aj viacerých učebníc ruštiny, spoluautor Slovensko-ruského prekladového slovníka (1950 – 58) a Slovensko-ruského slovníka (1959). Člen viacerých vedeckých spoločností.

Ísafjörður

Ísafjörður [isaföryür] — prístavné mesto na severozápadnom pobreží Islandu v regióne Vestfirðir vo fjorde Skutulsfjörður; 2,6 tis. obyvateľov (2017). Obchodné stredisko jednej z najvýznamnejších rybárskych oblastí krajiny, mraziareň rýb. Prístav, letisko. Osídlené v 9. stor., pôvodne sa nazývalo Eyri Skutulsfjörður. Rozvoj od polovice 16. stor., 1786 – 1816 a od 1866 mesto. Námorné múzeum (sídli v drevenom dome z 1734, ktorý je jedným z najstarších na Islande), v bývalej nemocnici kultúrne centrum a knižnica, v meste a okolí zachovaná tradičná drevená obytná architektúra z 18. stor.

Isahakjan, Avetikh

Isahakjan, Avetikh, 30. 10. 1875 Alexandropol, dnes Gjumri – 7. 10. 1957 Jerevan — arménsky spisovateľ. Po prenasledovaní a väznení za revolučné (proticárske) aktivity 1911 emigroval, žil v Paríži, Benátkach, Ženeve a i., 1936 sa vrátil do Arménska. Člen arménskej akadémie vied, 1946 – 57 predseda Zväzu spisovateľov Arménska. V tvorbe sa venoval piesňovej a reflexívnej lyrike, revolučným a sociálnym básňam, poviedkam, bájkam, legendám, filozofickým poémam a adaptáciám ľudovej slovesnej tvorby, pričom námety často čerpal z mytológie a folklóru rôznych národov. Postupne si vycibril jazyk (pôvodne plný nárečových prvkov) a ako jediný novodobý arménsky spisovateľ získal prezývku Varpet (Majster). Debutoval zbierkou ľúbostnej a prírodnej lyriky Piesne a rany (Jerger u verker, 1898), v ktorej zobrazil nespokojnosť, smútok z neopätovaných citov a túžbu po ideálnych medziľudských vzťahoch. Autor svetoznámej poémy Abu Lala Mahari (1909), v ktorej prostredníctvom alegorického hrdinu vyjadril svoj odmietavý postoj k jestvujúcim sociálnym normám a inštitúciám, a parafrázy ľudového eposu Sasna Mher (Sasna Mher, 1922). Jeden z najznámejších a najprekladanejších arménskych autorov. Slovenský výber z jeho diela vyšiel pod názvom Šum orlích krídel (1960).

I Sang-hwa

I Sang-hwa, 9. 5. 1901 Tägu, Kórejská rep. – 1943 tamže — kórejský básnik, predstaviteľ modernej kórejskej literatúry. Krátko študoval vo Francúzsku a v Japonsku, neskôr pracoval ako učiteľ a redaktor novín Čoson ilbo (Kórejský denník). Jeho rané verše boli plné obrazov smrti, ktorú preňho symbolizovala Madona. Postupne sa oslobodil od dekadentných vplyvov a jeho tvorba sa stala bližšou revolučnému romantizmu. Autor viacerých ľúbostných básní a v Kórei obľúbenej básne Príde ešte jar na ukradnuté pole? (Päatkin turedo pomun onunga?, 1926; čes. 1998), ktorá je vytesaná na obelisku v parku Talsong v jeho rodnom meste.

Isar

Isar — rieka v Rakúsku a Nemecku, pravostranný prítok Dunaja; dĺžka 295 km, rozloha povodia 8 370 km2, priemerný ročný prietok v ústí 175 m3/s. Pramení v Rakúsku v Tirolsku v horskej skupine Karwendel, tečie predpolím Álp, do Dunaja ústi v Nemecku v Bavorsku južne od mesta Deggendorf. Väčšie prítoky: Loisach, Amper (ľavostranné). Využívaná energeticky a na splavovanie dreva. Väčšie mestá na Isare: Mníchov, Freising, Landshut.

Isarco

Isarco [-ko], nem. Eisack — rieka v severnom Taliansku, ľavostranný prítok Adiže; dĺžka 96 km, rozloha povodia 4 202 km2, priemerný ročný prietok v ústí 78 m3/s. Pramení v Brennerskom priesmyku v Alpách, do Adiže ústi južne od mesta Bolzano. Využívaná energeticky. Dolinou rieky vedú dôležité dopravné tepny (Brennerská železnica a diaľnica).

Ise

Ise, do 1955 Udžijamada — mesto v Japonsku v južnej časti ostrova Honšu v prefektúre Mie na polostrove Šima v zálive Ise (Tichý oceán); 125-tis. obyvateľov (2018). Priemysel textilný, potravinársky, kovospracujúci; chov perlorodiek. Turistické stredisko v blízkosti národného parku Ise-Šima (vyhlásený 1946, rozloha 555,5 km2). Vzniklo v období Tokugawa (aj Edo, 1603 – 1868) ako pútnické mesto pri komplexe šintoistických svätýň Ise (pravdepodobne 4. stor.) patriacich k najposvätnejším miestam a hlavným kultúrnym pamiatkam Japonska. Komplex bol od konca 7. stor. každý 20., od začiatku 17. stor. každý 21. rok obradne prestavovaný. V takzvanej Vnútornej svätyni (Naikú, asi 3. stor. n. l.) je uctievaná bohyňa Slnka a zároveň tradičné božstvo cisárskeho rodu Amaterasu-ómikami. Vonkajšia svätyňa (Gekú, koniec 5. stor.) je sídlom božstva Tojouke, ktoré zabezpečuje bohyni Amaterasu potravu. Podľa legendy si bohyňa Amaterasu-ómikami zvolila toto miesto prostredníctvom princeznej Jamatohime, ktorá putovala po zemi, hľadajúc vhodné sídlo na uloženie posvätného zrkadla znázorňujúceho samotnú bohyňu. Keď raz začula bohynin hlas, nechala na tom mieste podľa jej vôle postaviť svätyňu. Kňazský úrad vo svätyni môžu v súčasnosti vykonávať výlučne osoby z cisárskeho rodu. Najvýznamnejším sviatkom v Ise je októbrová slávnosť Kannamesai, pri ktorej sa prináša obeta z úrody ryže bohyni Amaterasu-ómikami.

Ise monogatari

Ise monogatari, Príbehy z Ise — japonské klasické dielo žánru uta monogatari (príbehy o básňach) pravdepodobne z konca 9. – 2. polovica 10. stor. Pozostáva zo 125 zdanlivo nesúvisiacich epizód a z 209 básní waka, pričom v každej epizóde je vždy jedna alebo viac básní doplnených prozaickými pasážami rôznej dĺžky. Hlavným hrdinom je muž stotožňovaný s básnikom Ariwarom no Narihirom (*825, †880). Dielo obsahuje básne zobrazujúce jeho život od podstúpenia obradu dospelosti až po báseň zloženú na smrteľnej posteli. Jednotlivé epizódy nie sú radené úplne chronologicky, spája ich dôraz na estetický ideál mijabi (vycibrený vkus). Text Ise monogatari s hlavnou témou lásky v rôznych podobách je základom väčšiny neskorších diel japonskej literatúry.

Iseo

Iseo, tal. Lago d’Iseo, Sebino — jazero ľadovcového pôvodu v severnom Taliansku na južnom úpätí Bergamských Álp asi 50 km severozápadne od Brescie, 185 m n. m.; plocha 65 km2, maximálna hĺbka 251 m. Preteká ním rieka Oglio, v jeho strede leží najväčší jazerný ostrov južnej a strednej Európy, ostrov Monte Isola (Muntisola). Rybolov, v okolí pestovanie viniča, olív a moruší.

Isère

Isère [izér] — rieka v juhových. Francúzsku, ľavostranný prítok Rhôny; dĺžka 286 km, rozloha povodia 11 890 km2, priemerný ročný prietok v ústí 330 m3/s. Pramení v Grajských Alpách, do Rhôny ústi sev. od mesta Valence. Hlavné prítoky: Arc, Drac (ľavostranné), Arly (pravostranný). Na hornom toku početné vodné elektrárne. Splavná 155 km od ústia. Väčšie mestá na Isère: Grenoble, Romans-sur-Isère; lyžiarske stredisko Val d’Isère.

Isère

Isère [izér] — departement vo Francúzsku.

Iserlohn

Iserlohn [ízerlón] — mesto v západnej časti Nemecka v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko na východnom okraji Porúria juhovýchodne od Dortmundu; 93-tis. obyvateľov (2018). Priemysel kovoobrábací, strojársky, elektrotechnický, potravinársky, textilný. Prvýkrát písomne doložené 1150 ako Lon, 1237 získalo mestské práva (potvrdené 1278). Od 1614 patrilo Prusku (Západné Prusko). V 18. a 19. stor. dôležité priemyselné centrum, v 19. stor. najväčšie priemyselné mesto vo Vestfálsku a jedno z najbohatších obchodných miest v Prusku. Súčasnú podobu nadobudlo 1975, keď boli k nemu pričlenené priľahlé obce. Stavebné pamiatky: zvyšky mestských hradieb (13. stor.), románsky kostol Sankt Pankratiuskirche (nazývaný aj Bauernkirche, okolo 1000, neskorogoticky prestavaný v 15. stor.), gotický kostol Oberste Stadtkirche (nazývaný aj Marienkirche, 13./14. stor.), viaceré kostoly z 19. stor. v štýle historizmu, radnica (1875 – 76), Bismarckova veža (1911), vyhliadková veža Danzturm (1908 – 09) a i. Viaceré múzeá a galérie (napr. mestské múzeum, ktoré sídli v barokovom dome z 1720; priemyselné múzeum Maste-Barendorf, ktoré sídli v komplexe továrenských budov z 19. stor. a od 2006 je súčasťou Európskej cesty priemyselného dedičstva), jaskyňa Dechenhöhle, divadlo a i.

Isfjorden

Isfjorden — fjord v Nórsku v súostroví Špicbergy v západnej časti ostrova Západný Špicberg; dĺžka 107 km (druhý najdlhší fjord súostrovia). Územie s rozmanitou a početnou faunou, o. i. s veľkými vtáčími kolóniami, početnou populáciou líšky polárnej a i., je súčasťou národného parku Nordre Isfjorden nasjonalpark (vyhlásený 2003, rozloha 2 952 km2).

Ishák

Ishák — v islame syn Ibráhíma (bibl. Abraháma) totožný s biblickým Izákom. Sú o ňom zmienky v Koráne, je uctievaný ako jeden z prvých moslimov.

Ishak, Abú

Ishak, Abú, 1. 11. 1926 Širangal, región Dháka, Bangladéš – 2003 Dháka — bengálsky prozaik považovaný za jedného z najlepších spisovateľov Bangladéša. Pôsobil v diplomatickej službe. Vo svojom najúspešnejšom románe Začarovaný dom (Súrdža-dighal bári, 1955) vykreslil obraz márneho zápasu ženy s predsudkami islamskej spoločnosti. Autor diel Naplavený ostrov v rieke Padme (Padmar palidvíp, 1986) a Falzifikát (Džál, 1988). Nositeľ niekoľkých literárnych ocenení.

Ishiguro, Kazuo

Ishiguro [iši-], Kazuo, 8. 11. 1954 Nagasaki, Japonsko — britský spisovateľ japonského pôvodu. R. 1960 sa presťahoval do Anglicka (Guildford), kde jeho otec získal zamestnanie v Národnom oceánografickom inštitúte, 1974 sa počas návštevy USA a Kanady neúspešne pokúsil presadiť ako hudobník, 1974 – 78 študoval anglický jazyk a filozofiu na univerzite v Canterbury (University of Kent), 1979 – 80 navštevoval kurzy tvorivého písania na univerzite v Norwichi (University of East Anglia) a pracoval v programe pre presídľovanie ľudí bez domova v Londýne, od 1980 po presťahovaní do Cardiffu literárne činný, 1981 sa vrátil do Londýna, 1983 získal občianstvo Spojeného kráľovstva, 1986 navštívil Singapur a Malajziu, 1989 navštívil po prvý raz od svojej emigrácie Japonsko, 1994 člen poroty na filmovom festivale v Cannes.

Jeho diela sú písané v ich-forme, odohrávajú sa prevažne v minulosti, vyznačujú sa excelentnou štylistikou, silnou emocionalitou, melancholickou atmosférou a odkrývajú iluzórnu spätosť ľudí so svetom. Ich mierny tón kontrastuje s razantnou morálnou analýzou, keď sa postavy snažia uniknúť pred vlastným svedomím, neblahou minulosťou a nejasnými spomienkami, s ktorými sú ale napokon vždy konfrontované.

Uviedol sa románom Nejasný výhľad na kopce (A Pale View of Hills, 1982), v ktorom prostredníctvom Japonky žijúcej v Anglicku zobrazil povojnové Japonsko, v románe Umelec miznúceho sveta (An Artist of the Floating World, 1986; slov. 1990) vyjavil na pozadí rastúceho japonského militarizmu v 30. rokoch 20. stor. a počas 2. svetovej vojny vnútorný život umelca prepožičaného totalitnému režimu, ktorý sám seba snaží presvedčiť, že neslúžil vojnovej propagande. V románe Súmrak dňa (The Remains of the Day, 1989; slov. 2016; sfilmovaný 1993, réžia J. Ivory) komorník Stevens na šľachtickom panstve rezignuje na súkromný život, pred ktorým uprednostní službu a lojálnosť voči svojmu pánovi, čím príde o lásku gazdinej, s ktorou udržiava iba profesionálny vzťah. Stevens rozjíma nad hodnotami a tradíciami Anglicka 30. rokov 20. stor., nad pojmom dôstojnosť a vlastnosťami správneho komorníka, pričom zosobňuje nebezpečenstvo služby abstraktným ideálom.

Od overenej tematiky a literárnych postupov sa odklonil v románe Neutešený (The Unconsoled, 1995), v ktorom sa svetoznámy klavirista v sérii chaotických stretnutí dozvedá detaily zo života osôb, na ktoré si striedavo spomína a zabúda. V detektívnom románe Keď sme boli siroty (When We Were Orphans, 2000) pátra úspešný detektív po svojich rodičoch, pričom záhadu dokáže vyriešiť iba ponorom do spomienok na svoje detstvo v Šanghaji. Neskoršie diela sú poznačené prvkami fantastiky: dystopický sci-fi román Neopúšťaj ma (Never Let Me Go, 2005; sfilmovaný 2010, réžia Mark Romanek) zobrazuje budúcnosť s komunitou ľudských klonov, ktorí slúžia ako rezervoár náhradných orgánov starým a chorým ľuďom a existenciálny fantasy román Pochovaný obor (The Buried Giant, 2015) opisuje cestu staršieho páru ranostredovekým Anglickom hľadajúc svojho strateného syna. Autor zbierky poviedok Nokturná. Päť poviedok o hudbe a súmraku (Nocturnes: Five Stories of Music and Nightfall, 2009), filmových scenárov i piesňových textov. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (2017) a Man Bookerovej ceny (1989 za román Súmrak dňa).

Ishikawajima-Harima Heavy Industries Company

Ishikawajima-Harima Heavy Industries Company, Ltd. [išikavadžima hevi indastrís kampeni], IHI — nadnárodná firma založená 1853 ako Ishikawa Shipyard so sídlom v Tokiu, 2007 premenovaná na IHI Corporation. Hlavné oblasti výroby sú strojárstvo, elektrotechnika, letectvo a kozmonautika, stavba lodí a vrtných plošín, raziacich strojov, žeriavov, oceľových mostov a konštrukcií a i.

ischémia

ischémia [gr.] — lokálne nedokrvenie tkaniva, resp. znížený prietok krvi tkanivom niektorej oblasti tela v dôsledku mechanickej obštrukcie krvného prietoku, ktoré vedie k jeho poškodeniu až odumretiu (→ infarkt); nedostatok kyslíka spôsobený inadekvátnou perfúziou krvi tkanivom, nedostatočné zásobovanie tkaniva okysličenou krvou. Podľa postihnutej oblasti sa rozoznáva napr. ischémia myokardu (→ ischemická choroba srdca), ischémia mozgu (→ náhla cievna mozgová príhoda), mezenteriálna ischémia (ischémia brušných orgánov v dôsledku zúženia niektorej vetvy hornej, arteria mesenterica superior, alebo dolnej, arteria mesenterica inferior, okružovej tepny, synonymum brušná angína), ischémia čreva (nedostatočné zásobenie niektorého úseku čreva), posturálna ischémia (→ ischemická choroba dolných končatín), ischémia retiny (nedokrvenie sietnice v dôsledku zlyhania arteriálnej cirkulácie napr. pri embolizácii, spazme, otrave chinínom alebo pri profúznom krvácaní). Ischémia srdcového svalu bez sprievodných príznakov anginy pectoris sa nazýva tichá ischémia.

ischemická choroba dolných končatín

ischemická choroba dolných končatín, ICHDK — ochorenie, pri ktorom dochádza k postupnému zužovaniu až k úplnému uzáveru tepien dolných končatín a následne k ich ischémii. Najčastejšou príčinou vzniku ICHDK je ateroskleróza (→ artérioskleróza) dolnej časti aorty, panvových tepien a tepien dolných končatín, hlavnými rizikovými faktormi sú cukrovka, hypertenzia, fajčenie a obezita. Rozlišujú sa štyri štádiá ICHDK. Latentné štádium je bez subjektívnych prejavov (môže sa vyskytnúť pocit chladu alebo poruchy citlivosti). Diagnostikuje sa zvyčajne náhodne pri fyzikálnom vyšetrení, keď sa zisťujú šelesty nad tepnami, prípadne oslabené pulzácie. Základným a funkčným cievnym vyšetrením neinvazívnymi metódami (farebná duplexná sonografia; CT angiografia – počítačovou tomografiou; MR angiografia – magnetickou rezonanciou; termografia) sa zisťujú objektívne znaky aterosklerózy. Klaudikačné štádium sa prejavuje kŕčovitými bolesťami v nohe, lýtku alebo v stehne, ktoré sa dostavujú pravidelne počas chôdze (napr. pri dlhšej chôdzi najmä do kopca a na tvrdom podklade) a nútia chorého chôdzu spomaliť alebo sa zastaviť. Bolesti po niekoľkých minútach odpočinku (sedenie, státie) spontánne ustupujú, ale po námahe sa zjavujú opäť. Zúženie v oblasti rozdelenia aorty (→ Lericheov syndróm) sa prejavuje bolesťami v zadnicovej oblasti, impotenciou, neschopnosťou udržať erekciu, symetrickou atrofiou svalstva a chýbaním pulzácie na všetkých cievach dolných končatín, zúženie v oblasti panvových tepien bolesťami v stehnách (najčastejšie je postihnutie povrchovej stehnovej tepny, ktorého dôsledkom sú kŕče v lýtkach). Uzavretie tepien predkolenia vyvoláva bolesti nôh alebo prstov. Štádium pokojových bolestí je charakteristické bolesťami, ktoré sa objavujú v pokoji, a to najmä v noci, resp. po ľahnutí do vodorovnej polohy, a nútia chorého prechádzať sa alebo sedieť so zvesenou končatinou. Postihnutá noha je chladnejšia, vyznačuje sa postupným ubúdaním svalovej hmoty predkolenia a stehna a tenkou suchou voskovitou až cyanotickou kožou, ktorá stráca ochlpenie. Štádium trofických defektov sa rozdeľuje na štádium ohraničenej nekrózy, keď v dôsledku dlhodobého nedokrvenia môžu na koži vzniknúť kožné defekty, ktoré sa veľmi ťažko hoja (nekrózy na prstoch, medzi prstami, na bočnom okraji nohy alebo na päte), a štádium šíriacej sa nekrózy či gangrény, ktoré sa zisťuje pri úplnom uzávere tepny. Chronická forma ICHDK postupuje pomaly, časový interval medzi vznikom intermitentnej klaudikácie a kritickej ischémie býva často i viac rokov, pretože zúženie alebo uzávery ciev sa do istej miery kompenzujú rozvojom kolaterálneho obehu. Akútna forma ICHDK je spôsobená trombózou alebo embóliou. Prejavuje sa prudkými bolesťami, bledosťou, chladom a mramorovým, postupne tmavým až cyanotickým sfarbením kože.

Liečba: podávanie vazodilatancií, liekov znižujúcich viskozitu krvi, antikoagulancií, antiagregancií a trombolytík, v pokročilejších štádiách chirurgická. Dôležitá je liečba rizikových faktorov a liečebná rehabilitácia.

Ischia

Ischia [iskija], Isola d’Ischia — ostrov sopečného pôvodu v Tyrrhenskom mori v severnej časti vchodu do Neapolského zálivu patriaci Taliansku, administratívne predstavuje súčasť kraja Kampánia; rozloha 46 km2, 68-tis. obyvateľov (2016), administratívne stredisko Ischia (20-tis. obyvateľov, 2016). Hornatý povrch, viacero sopiek, v centrálnej časti najvyšší vrch územia, sopka Epomeo, 787 m n. m. Stredomorské podnebie. Pestovanie viniča a olivovníka; rybolov. Ostrov ako súčasť sopečnej oblasti Flegrejské polia je charakteristický výskytom fumarolov a termálnych prameňov (pri viacerých vznikli liečivé kúpele); 1301 posledná zaznamenaná erupcia na ostrove, 1883 zemetrasenie s viac ako 2-tis. obeťami. Vyhľadávaná turistická a rekreačná oblasť. Trajektové spojenie s pevninou (Neapolom) a ostrovom Capri.

R. 770 pred n. l. počas gréckej kolonizácie ostrov osídlili Chalkiďania (Gréci z eubójskej Chalkidy), ktorí na Ischii založili osadu Pithekúsai ako jednu z najstarších gréckych osád na území Itálie. Názov pravdepodobne súvisel s gréckym slovom pithos (hlinený džbán) a označoval súčasne celý ostrov, ktorý sa stal významnou obchodnou stanicou (gr. emporion) sprostredkúvajúcou obchodné styky s Etruskami. Z Pithekúsai pochádza aj jeden z najstaršie datovateľných nápisov v gréckom abecednom písme (Nestorova čaša). R. 474 pred n. l. po erupcii sopky Epómaios (lat. Epomaeus, dnes Epomeo) obyvatelia ostrov dočasne opustili, erupcie zaznamenané aj v období rímskeho cisárstva, keď sa ostrov nazýval Aenaria (vo Vergíliovej Aeneide Inarime), v stredoveku Iscla.

ISIC

ISIC, angl. International Student Identity Card, Medzinárodný študentský identifikačný preukaz — doklad preukazujúci štatút študenta denného štúdia na základnej, strednej alebo vysokej škole, uznávaný v 120 krajinách sveta. Držiteľovi umožňuje uplatniť okolo 40-tis. rôznych zliav (doprava, ubytovanie, stravovanie, športové a kultúrne podujatia, poistenie ap.) v rôznych zariadeniach po celom svete. Preukazy vydáva od 1949 medzinárodná nezisková organizácia ISTC (International Student Travel Confederation), od 2006 pod názvom WYSE (World Youth Student and Educational Travel Confederation) pod záštitou UNESCO. Na Slovensku preukazy ISIC od 1996 distribuuje nezisková spoločnosť CKM združenie pre študentov, mládež a učiteľov (angl. CKM Student, Youth and Teacher Services, CKM SYTS).

Isičenková, Tamara

Isičenková, Tamara, aj Isičenko, Slabejová, 17. 7. 1926 Michálkovice, dnes časť Ostravy — česká tanečnica. Žiačka E. Gabzdyla a J. Nikolskej. R. 1945 – 57 sólistka Baletu SND v Bratislave, 1959 – 68 sólistka baletu opery DJGT v Banskej Bystrici. Po 1968 pôsobila ako pedagogička vo Švédsku a v Taliansku. V SND stvárnila titulné a sólové úlohy Princeznej Hyacinty (1945), Odetty (Labutie jazero, 1947), Lucie (Talianske capriccio, 1947), Adenaidy (Šeherezáda, 1947), Eurydiky (Orfeus a Eurydika, 1949), Júlie (Romeo a Júlia, 1949), Popolušky (1951), Herečky Mireille (Plamene Paríža, 1952) a Márie (Bachčisarajská fontána, 1953), v DJGT Snehulienky (1960), Evy (Balada o námorníkovi, 1962) a Mačky (Petrík a vlk, 1962), uplatnila sa i v sólových partoch baletov Šeherezáda (1962), Čierne v bielom (1963), Karneval (1963) a Variácie W. A. Mozarta (1963).

Isin

Isin — staroveké mesto, dnes archeologická lokalita Išán al-Bahríját v južnom Iraku južne od Nippuru (dnes Nufar). Jedno z najstarších ľudských sídel v južnej Mezopotámii osídľované od 6. tisícročia pred n. l. populáciami neznámej jazykovo-etnickej príslušnosti (obdobie obejdskej kultúry; názov podľa lokality Tell el-Obejd). Po príchode Amorejcov a v čase bojov amorejských mestských štátov o moc (na konci 3., ale najmä začiatkom 2. tisícročia pred n. l.) sa Isin stal jedným z najmocnejších mestských štátov s narastajúcim mocenským, ekonomickým, kultúrnym a zákonodarným vplyvom.

Po páde III. dynastie z Uru (obdobie jej vlády je niekedy označované ako Novosumerská ríša alebo sumerská renesancia), za vlády ktorej bol v Mezopotámii dosiahnutý najväčší vzdelanostný a civilizačný rozmach, sa ujala moci I. dynastia z Isinu (2017 – 1794 pred n. l.). K jej najvýznamnejším panovníkom patrili Išbi-Erra (zakladateľ dynastie, vládol 2017 – 1985 pred n. l.), ktorý ovládol Nippur a upevnil moc, a Lipit-Ištar (1934 – 1924 pred n. l.), ktorý dal spísať zákony v sumerskom jazyku, t. j. viac než 100 rokov pred Chammurapim (→ Chammurapiho zákonník). R. 1793 pred n. l. sa Isinu zmocnila Larsa (obdobie nazývané Isin-Larsa), ktorú okolo 1763 pred n. l. dobyl Chammurapi z Babylonu.

Počas vlády II. dynastie z Isinu (1154 – 1027 pred n. l.) jej najvýznamnejší panovník Nabú-kudurrí-usur (t. j. Nebukadnesar I.) využil politickú nestabilitu v Babylonii; okolo 1110 pred n. l. dobyl Súzy a rozšíril svoju vládu aj na Elam. Počas výskumu v Isine (od 1973) vedeného britskými a nemeckými archeológmi boli objavené chrám mestskej bohyne Guly (Gula, neskôr nazývaná aj Ninkarrak, Pani prístavnej hrádze) doložený už z ranodynastického obdobia (2900 – 2334 pred n. l.) a pečate s vyobrazením jej posvätného zvieraťa psa, ďalej zvyšky paláca z kassitského obdobia (1150 pred n. l.), obytná časť mesta z 1. polovice 2. tisícročia pred n. l. a archív hlinených tabuliek (o. i. nález zákonníka Lipit-Ištara). Lokalita bola po roku 2003 (počas tretej vojny v Perzskom zálive) zväčša zničená a vykradnutá.

I. dynastia z Isinu
2017 – 1985 pred n. l. Išbi-Erra
1984 – 1975 pred n. l. Šú-ilíšu
1974 – 1954 pred n. l. Iddin-Dagan
1953 – 1935 pred n. l. Išme-Dagan
1934 – 1924 pred n. l. Lipit-Ištar
1923 – 1896 pred n. l. Ur-Ninurta
1895 –1874 pred n. l. Búr-Sín
1873 – 1869 pred n. l. Lipit-Enlil
1868 – 1861 pred n. l. Erra-imittí
1860 – 1837 pred n. l. Enlil-bani
1836 – 1834 pred n. l. Zambíja
1833 – 1831 pred n. l. Íter-píša
1830 – 1828 pred n. l. Ur-Dukuga
1827 – 1817 pred n. l. Sín-mágir
1816 – 1794 pred n. l. Damik-ilíšu (Damiq-ilíšu)
II. dynastia z Isinu
1154 – 1141 pred n. l. Marduk-kabit-achchéšu
1140 – 1133 pred n. l. Itti-Marduk-balátu
1132 – 1127 pred n. l. Ninurta-nádin-šumi
1126 – 1105 pred n. l. Nebukadnesar I.
1104 – 1101 pred n. l. Enlil-nádin-apli
1100 – 1083 pred n. l. Marduk-nádin-achché
1082 – 1070 pred n. l. Marduk-šápik-zéri
1069 – 1048 pred n. l. Adad-apla-iddina
1047 pred n. l. Marduk-achché-eríba
1046 – 1035 pred n. l. Marduk-zér-[...]
1034 – 1027 pred n. l. Nabú-šum-líbur

ISIN

ISIN, angl. International Securities Identification Number — dvanásťmiestny alfanumerický kód používaný na označenie (identifikáciu) dlhových aj majetkových cenných papierov vrátane derivátov. Je znakom bezpečnosti obchodovania a zúčtovania príslušného cenného papiera, nevyjadruje charakteristiku cenného papiera. Štruktúru kódu ISIN stanovuje norma ISO 6166 podľa tohto pravidla: dve písmená sú kódom krajiny, v ktorej sa cenný papier emitoval (XS sa používa na označenie medzinárodných cenných papierov zúčtovaných prostredníctvom paneurópskych klíringových spol., napr. Euroclear a CEDEL), deväť numerických znakov je kódom cenného papiera, ktorý zaručuje bezpečnosť aktíva, posledný znak je kontrolná číslica. Na Slovensku tento kód prideľuje Centrálny depozitár cenných papierov SR, a. s., na základe žiadosti, v ktorej sa okrem identifikačných údajov emitenta uvádzajú aj vlastnosti cenného papiera: názov, druh, menovitá hodnota, počet kusov emisie, podoba (zaknihovaný, listinný), forma (na meno, na doručiteľa), celková hodnota emisie, výška základného imania, oblasť činnosti emitenta a mena, v ktorej je cenný papier denominovaný.

Iskandar

Iskandar, aj Iskandar Munší, plným menom Iskandar beg Türkmen Muhammad Júsuf Mavarich, asi 1560 – 1634 Tabríz — perzský kronikár a historik turkménskeho pôvodu. Po vyučení za pisára nastúpil do služieb šáha Abbása I. Veľkého. R. 1592 alebo 1593 bol vymenovaný za vrchného sekretára (munší, odtiaľ jeho neskoršie meno beg Munší) a usadil sa v hlavnom meste safíjovskej ríše Isfaháne. Na prelome 16. a 17. stor. sprevádzal šáha na jeho vojenských ťaženiach a opisoval jeho vojenské úspechy, politiku, ale aj ekonomiku, kultúru a život na dobytých juhokaukazských územiach. Výsledkom jeho práce bola monumentálna kronika História sveta Abbása I. Veľkého (Tárích-i álamárá-je Abbásí, 1616 – 29) zachytávajúca dejiny safíjovskej ríše od vlády šáha Tahmáspa I. až po Abbása I. Veľkého, ktorá dodnes patrí ku kľúčovým prameňom skúmania histórie Safíjovcov. Po Abbásovej smrti napísal Pokračovanie histórie sveta Abbása I. Veľkého (Zeil-e tárích-i álamárá-je Abbásí) o prvých rokoch vlády šáha Safího I. (*1611, †1642, vládol od 1629). Autor Dívánu a textov o umení.

Iskandar Muda

Iskandar Muda, 1590 – 27. 12. 1636 Kutaradja, dnes Banda Aceh, Indonézia — acehský sultán, nazývaný aj Koruna sveta (Mahkota Alam). Po nástupe na trón (1607) odstránil svojich regionálnych súperov, vybudoval veľkú armádu s jazdectvom a plukmi na slonoch i námorníctvo s ťažkými galeonami, ktorým vďačil za svoj vojenský úspech. R. 1612 – 20 dobyl územia na východnom pobreží Sumatry a na Malajskom polostrove, o. i. aj sultanát Pahang (pahangský princ Iskandar Thani sa stal jeho adoptívnym synom, zaťom a nástupcom). S Portugalčanmi súperil o hegemóniu nad Melackým prielivom, 1614 ich porazil, ich baštu Malakka (dnes Melaka) sa mu však dobyť nepodarilo. Po príchode portugalskej flotily, ktorá prišla Malakke na pomoc, utrpel 1629 zdrvujúcu porážku, z ktorej sa už nespamätal, a nadvládu nad indonézskym súostrovím neobnovil. Svoje nákladné vojenské výpravy financoval predovšetkým z výnosného námorného obchodu (najmä s korením). Počas jeho vlády dosiahol acehský sultanát v severnej Sumatre najväčší územný rozmach a nakrátko sa stal aj najväčšou námornoobchodnou mocnosťou západnej časti indonézskeho súostrovia; Iskandar Muda (jeho meno v preklade znamená Alexander Ml. ako paralela s Alexandrom III. Veľkým) je dodnes považovaný za národného hrdinu. Nadviazal na melackú predportugalskú kultúrnu hegemóniu, podporoval islam a malajskú literatúru.

Iskandar Thani

Iskandar Thani, vlastným menom Raja Sulung, ? – 1641 — acehský sultán. Syn pahangského sultána Ahmada Syaha. Po dobytí Pahangu acehským sultánom Iskandarom Mudom (1617) bol spolu s otcom odvlečený na acehský dvor. Tam sa stal adoptívnym synom a neskôr zaťom sultána Iskandara Mudu a bol vymenovaný za jeho následníka (Iskandar Thani = Iskandar Druhý). Počas vlády Iskandara Thaniho (od 1636) došlo k ukončeniu výbojov, v Acehu začalo vznikať významné centrum islamskej učenosti, pôsobil tam ortodoxný islamský učenec Nuruddin ar-Raniri (†1658), ktorý bojoval proti mysticizmu v islame. Pretože Iskandar Thani nemal mužských potomkov, po jeho smrti nastúpila na trón jeho manželka Taj ul-Alam Safiyatuddin Syah (†1675; vládla 1641 – 75), ktorou sa v Acehu začala 60-ročná vláda žien.

Iskăr

Iskăr — rieka v západnom Bulharsku, pravostranný prítok Dunaja; dĺžka 368 km (najdlhšia autochtónna rieka krajiny), rozloha povodia 8 646 km2, priemerný ročný prietok v ústí 54,5 m3/s. Vzniká sútokom Čierneho Iskăra, Ľavého Iskăra a Bieleho Iskăra v pohorí Rila, do Dunaja ústi v blízkosti obce Gigen (v administratívnej oblasti Pleven). Jediná rieka pretínajúca Starú planinu. Tečie dvoma prielomami s pôsobivými krajinnými scenériami a početnými kláštormi. Využívaná energeticky, na Iskăre je najväčšia priehradná nádrž Bulharska poskytujúca vodu hlavnému mestu Sofia (dve tretiny potreby mesta). Dolinou Iskăra prechádzajú železničná trať a automobilová cesta Sofia – Mezdra. Na Iskăre leží niekoľko menších miest, preteká v blízkosti východného okraja Sofie.

İskenderun

İskenderun, predtým Alexandretta — prístavné mesto v južnom Turecku v provincii (ilu) Hatay na pobreží Iskenderunského zálivu; 247-tis. obyvateľov (2016). Priemysel hutnícky, chemický, lodný, textilný, potravinársky. Železničné a cestné spojenie s vnútrozemím, ako aj so susednou Sýriou, jeden z najvýznamnejších obchodných prístavov krajiny (vývoz ropy, rúd chrómu, uhlia, bavlny a obilia), vojenský prístav; İskenderun je ropovodom spojený s mestom Batman a s Irakom (mesto Kirkúk). V blízkosti ťažba rúd železa, mramoru a stavebného piesku; ložiská azbestu.

Mesto založené 333 pred n. l. pod názvom Alexandria (Alexandria ad Issue) Alexandrom III. Veľkým po jeho bitke pri meste Issos (asi 37 km severne od dnešného İskenderuna), v ktorej porazil perzského kráľa Dareia III. Malo nahradiť neďaleké pôvodne fenické mesto Myriandros a stať sa východiskovým bodom do severnej Sýrie. Od 168 pred n. l. súčasť Rímskej ríše, po jej rozdelení 395 Byzantskej ríše. Ako prístavné mesto bolo predmetom sporov medzi Arabmi a Byzanciou, 1516 dobyli oblasť egyptskí mamlúci, 1517 ju ovládla Osmanská ríša. İskenderun sa až do objavenia nových, alternatívnych trás stal východiskom pozemného obchodného spojenia s Iránom, Indiou a východnou Áziou. R. 1872 postihlo mesto zemetrasenie, ktoré spôsobilo veľké škody. Pod nadvládou Osmanskej ríše bolo až do 1. svetovej vojny, keď bolo obsadené francúzskymi vojskami, a 1921 ako autonómny sandžak Alexandretta sa stalo súčasťou mandátneho územia Sýria pod správou Francúzska. R. 1938 hlavné mesto novovzniknutého nezávislého štátu Hatay, ktorý sa 1939 stal súčasťou Turecka. Zvyšky mestského opevnenia (17. stor.), rímskokatolícky kostol (19. stor.).

Iskenderunský záliv

Iskenderunský záliv, tur. İskenderun Körfezi — záliv Stredozemného mora pri južnom pobreží Turecka; dĺžka 72 km, šírka 45 km, hĺbka do 73 m. Ústi doň rieka Ceyhan. Na pobreží zálivu leží prístavné mesto İskenderun.

iskerníkovité

iskerníkovité, Ranunculaceae — čeľaď dvojklíčnolistových rastlín. Byliny, zriedkavejšie kry alebo liany. Majú pravidelné alebo súmerné kvety vyrastajúce jednotlivo alebo zoskupené zvyčajne do vrcholíkovitých súkvetí, kvetné obaly diferencované na kalich a korunu (alebo kalich tvarom a farbou pripomína korunu premenenú na nektáriá) a veľký počet tyčiniek i piestikov, plod zvyčajne mechúrik alebo nažka, zriedkavejšie bobuľa. Patrí sem okolo 60 rodov s približne 3-tis. druhmi rozšírenými takmer na celej Zemi, najmä v miernom až v chladnom pásme severnej pologule. Väčšina druhov čeľade vytvára vo svojich pletivách toxické alkaloidy (napr. akonitín) alebo laktónový glykozid ranunkulín (odtiaľ vedecký názov rodu iskerník), mnohé sa využívajú na farmakologické účely; dôležité, tzv. neresové rastliny (→ neresenie rýb).

Na Slovensku sa vyskytuje okolo 25 rodov, napr. blyskáč, čemerica, hlaváčik, močiarka, prilbica, plamienok, poniklec, ostrôžka, orlíček, veternica, žltohlav a záružlie; najrozšírenejší a počtom zvyčajne žltokvetých druhov (26) najbohatší je rod iskerník (Ranunculus), do ktorého patria napr. lesný druh iskerník zlatožltý (Ranunculus auricomus), zvyčajne na lúkach a pasienkoch sa vyskytujúce druhy iskerník prudký (Ranunculus acris) a iskerník mnohokvetý (Ranunculus polyanthemos), spravidla vo vlhkom prostredí rastúce druhy iskerník plazivý (Ranunculus repens) a iskerník plamenný (Ranunculus flammula) a vo vysokohorskom prostredí rastúce druhy iskerník ľadovcový (Ranunculus glacialis) s bielymi kvetmi, iskerník veľhorský (Ranunculus oreophilus) a iskerník trpasličí (Ranunculus pygmaeus). K zriedkavým druhom zaradeným v Červenej knihe ohrozených a vzácnych druhov rastlín a živočíchov SR a ČR patria napr. iskerník karpatský (Ranunculus carpaticus), iskerník odnožený (Ranunculus pedatus) a iskerník mnoholistý (Ranunculus polyphyllus).

isla

isla [špan.] — ostrov.

isláh

isláh [arab.] — v súčasnom islame označenie ortodoxného reformizmu (arab. isláh = reforma), ktorého hlavným predstaviteľom bol Džamáluddín Afgání. Vo svojej koncepcii sa inšpiroval kultúrnym hnutím nahda (prebudenie, obroda), ktoré bolo založené v 19. stor. ako reakcia na úpadok moci Osmanskej ríše a prenikanie ideológií a životného štýlu Západu do islamského sveta. Stúpenci isláhu sa inšpirovali Mohamedom, ktorého považujú za najväčšieho z reformátorov. Zdôrazňujú kontinuitu posolstva Koránu a oddanosť Mohamedovej tradícii, odmietajú novotárstvo (arab. bid’á) ako nezlučiteľné s Koránom a sunnou. Spočiatku bolo cieľom isláhu materiálne a morálne pozdvihnutie moslimského spoločenstva, k hlavným požiadavkám patrila reforma vzdelávania a islamského práva. Reformisti odmietali tézu, že islam je nezlučiteľný s vedou a je hlavnou príčinou úpadku moslimského sveta. Súčasný ortodoxný reformizmus (isláh) vychádzajúci z učenia M. Abduha, prác R. Ridu a ďalších učencov ovplyvnených učením salafíje a Moslimských bratov má dve podoby: jednu v kontexte salafistického islamského fundamentalizmu a druhú, liberálnejšiu, charakteristickú snahou zmierniť niektoré tradičné nábožensko-spoločenské postoje a integrovať islam s modernou demokraciou.

islam

islam [arab.], aj islám — druhé najrozšírenejšie svetové náboženstvo (po kresťanstve); aj islamský svet ako celok, prípadne ideálna moslimská (muslimská) komunita. Islam patrí k prorockým náboženským tradíciám Stredného východu, ktoré charakterizuje viera v jediného Boha (monoteizmus), v Božie zjavenie, prorokov, odplatu a v posledný súd. Spolu s judaizmom a kresťanstvom tvorí islam trojicu tzv. abrahámovských náboženstiev, ktoré odvodzujú pôvod svojej duchovnej tradície od patriarchu Abraháma (v islame → Ibráhím). Na rozdiel od židovskej a kresťanskej tradície, podľa ktorej je považovaný za dediča Božieho prisľúbenia Abrahámov syn Izák, stúpenci islamu, t. j. moslimovia (muslimovia), pokladajú za dediča Božieho prisľúbenia a za svojho praotca Abrahámovho prvorodeného syna Ismá’íla (→ Izmael). Islam je prísne monoteistický, a hoci historicky a chronologicky vyšiel z judaizmu a kresťanstva, moslimovia sú presvedčení, že je pôvodnou a jedinou pravou monoteistickou vierou, ktorú podľa islamskej tradície židia a kresťania pozmenili, resp. sa od nej odklonili. Princíp striktného monoteizmu vyjadruje doktrína o Božej jedinosti (tawhíd), ktorá zamieta kresťanské učenie o Svätej Trojici (považuje ho za odklon od monoteizmu). Podľa moslimov jedine vďaka islamu spoznali ľudia pravého Boha, proroka a zákon, preto je predislamské obdobie moslimami označované aj ako vek temna, nevedomosti a pohanstva (→ džáhilíja), výnimku z ktorého tvorili iba hanífovia. Moslimovia veria v jediného Boha, všemohúceho a vševediaceho stvoriteľa, udržiavateľa a sudcu Alaha (Alláh), ktorého absolútna dokonalosť sa v islame premietla do zákazu jeho zobrazovania. Islam kladie dôraz na bezpodmienečné odovzdanie sa Bohu (názov islam je odvodený od arabského koreňa s-l–m, čo znamená odovzdanie sa alebo podrobenie sa Bohu, Božej vôli a zákonu) vyjadrené činmi, predovšetkým predpísanými náboženskými úkonmi, bázňou (takvá), zbožnosťou a dobrými skutkami. Ústredná osobnosťou islamu je Mohamed (Muhammad; Posol Boží, rasúlu-lláh), ktorého moslimovia uctievajú ako najväčšieho a posledného zo všetkých prorokov, ako toho, kto priniesol pravé zjavenie. Jeho najvýznamnejšími predchodcami v rade prorokov boli Ibráhím (Abrahám), Músá (Mojžiš) a Ísá (Ježiš; moslimovia považujú Ježiša Krista za proroka, odmietajú jeho božskú podstatu a neveria, že bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych). Mohamed nebol nikdy považovaný za zakladateľa nového náboženstva, ale za obnoviteľa pôvodnej monoteistickej viery. Označenie moslima výrazom mohamedán, odvodeným od Mohamedovho mena, je preto nesprávne a môže byť urážlivé. Posvätnou knihou islamu je Korán, večné Božie slovo, ktoré podľa islamskej tradície postupne (610 — 632 spočiatku v Mekke, potom v Medine) zjavoval Boh Mohamedovi v arabskom jazyku prostredníctvom anjela Džibríla (→ Gabriel). Pretože miestom vzniku islamu je Arabský polostrov, Arabi sa považovali za nadradených a svoj jazyk (→ arabský jazyk), t. j. jazyk Koránu, za posvätný. Moslimom sa človek stane narodením alebo sa ním môže stať (z vlastného rozhodnutia) tak, že sa odovzdá jedinému Bohu, jeho vôli a zákonu, berie na seba povinnosť plniť Božiu vôľu ako jednotlivec, ale aj ako člen spoločnosti, čo formálne vyjadrí pred svedkami vyznaním viery (→ šaháda), a tým sa stane členom svetového spoločenstva moslimov, t. j. moslimskej obce (→ umma). Islam však kladie dôraz aj na náboženskú prax, predovšetkým na vykonávanie predpísaných náboženských úkonov a konanie dobrých skutkov. Päť základných povinností moslima predstavuje tzv. päť stĺpov viery: šaháda (vyznanie viery, v ktorej sa zdôrazňuje jeden Boh a jeden prorok), salát (rituálna modlitba päťkrát za deň smerom k Mekke), zakát (povinná almužna), saum (pôst po celý posvätný mesiac ramadán od úsvitu do západu Slnka) a hadždž (vykonanie púte do Mekky aspoň raz za život); právne autority zaraďujú k povinnostiam moslima aj džihád. Za články viery sa považuje viera v Boha, v anjelov, v Božie slovo, v Božích poslov a v posledný súd. Náboženské sviatky (k najväčším patria → íd al-adhá a → íd al-fitr) sa určujú podľa moslimského kalendára (→ arabský kalendár; v sekulárnej oblasti sa popri ňom v súčasnosti používa paralelne celosvetový gregoriánsky kalendár), sviatočným dňom je piatok (arab. jaum al-džum’a, t. j. deň zhromaždenia); veriaci sa vtedy schádzajú v mešite na spoločnú modlitbu (salát al-džum’a) a kázeň (→ chutba). K najposvätnejším miestam islamu patria mešity Masdžid al-Harám (Veľká mešita) v Mekke so svätyňou Kaaba (Ka’ba), Masdžid an-Nabaví (Mešita proroka Mohameda) v Medine a Harám aš-šaríf (Vznešené miesto, totožné s historickou židovskou Chrámovou horou) s mešitami al-Aksá (Najvzdialenejšia mešita) a Kubbat as-Sachrá (Skalný dóm) v Jeruzaleme. Mekka, Medina a Jeruzalem sú pre moslimov najposvätnejšími pútnickými miestami. Z potreby moslimov správne chápať zložité a často rozporuplné texty Koránu sa vyvinula jeho exegéza (→ tafsír). Ďalším dôležitým zdrojom záväzných ponaučení a noriem je okrem Koránu aj sunna (suna, tradícia) a hadís (výroky a skutky proroka Mohameda). Islamský právny systém (→ islamské právo) je spätý s náboženstvom, nemenný morálny zákon a Boží poriadok predstavuje islamské náboženské právo šaría (šarí’a). V rámci islamskej právnej vedy fikh (fiqh) vznikali od počiatku abbásovského kalifátu (polovica 8. stor.) viaceré islamské právne školy (→ mazhab). Podstatnú časť právnych predpisov tvorí dodnes rodinné právo, podľa ktorého napr. môže právne (občiansky) slobodný muž (nie otrok) uzavrieť manželstvo až so štyrmi ženami za predpokladu, že ich materiálne rovnako zabezpečí (aj z tohto dôvodu je v súčasnosti mnohoženstvo, polygamia, zriedkavé). Moslim si môže vziať za manželku aj ženu židovského alebo kresťanského vierovyznania, moslimka toto právo nemá a môže sa vydať iba za moslima. Podobne ako v judaizme aj v islame sa striktne odlišujú čisté, dovolené (halál) a nečisté, zakázané veci (→ harám). Čistotu (tahára), ktorá je podmienkou platnosti modlitby (salát) i púte (hadždž), stráca človek, ak sa dotkne nečistých vecí (napr. psov, ošípaných, vína, liehovín, mlieka nejedlých zvierat, hnisu). Ľahké znečistenie je možné odstrániť omytím rúk, nôh, hlavy a tváre (vudú), po ťažkom znečistení (sexuálny styk, menštruácia, šestonedelie ap.) je potrebné umyť celé telo (gusl). Islam zakazuje požičiavať na úrok (ribá), vstupovať cudzím mužom na niektoré miesta v dome (→ hárem) a i. Konzervatívnosť a striktnosť islamu sa prejavila aj v dôraze na rezervované obliekanie mužov a žien. Napriek tomu, že zahaľovanie hlavy u žien (→ závoj) Korán priamo neprikazuje, odporúčané je ako súčasť tradície (sunny) a považuje sa za dôležitý atribút islamskej spoločnosti i za symbol cudnosti, súkromia a morálky. Človek je podľa islamskej eschatológie sám zodpovedný pred Bohom za svoje činy a po smrti očakáva každého posledný súd, ktorého dôsledkom bude večný život v raji (džanna) alebo zatratenie v pekle (džahannam alebo nár). Súdu sa nepodrobia iba tí, ktorí položili život za svätú vec, t. j. mučeníci (šuhadá). Legalistické chápanie islamu s dôrazom na striktné dodržiavanie príkazov však neuspokojovalo duchovné potreby všetkých veriacich. V 8. stor. sa preto začali v islame objavovať asketické a mystické prúdy (→ súfizmus) sústredené do bratstiev (taríka), ktoré vznikali v celom islamskom svete a na mnohých miestach (najmä v krajinách juhovýchodnej Ázie a Afriky) sa zaslúžili o šírenie islamu. Pre novú formu zbožnosti, ktorú súfizmus predstavoval, sa často dostával do konfliktu s ortodoxiou, čo pokračuje v niektorých islamských skupinách do súčasnosti. Na rozdiel od iných náboženstiev v islame nejestvuje hierarchická štruktúra, cirkev ani sviatosti. Miestom bohoslužby (zhromaždenia veriacich a spoločnej modlitby) je mešita zvyčajne s minaretom, z ktorej muezín zvoláva na modlitbu. Dôležité miesto v mešite má výklenok v stene mešity (→ mihráb) ukazujúci smer k Mekke (→ kibla), ku ktorej sa modliaci obracajú tvárou. Modlitby vedie vážený muž (→ imám), ktorý na túto funkciu volí príslušná moslimská obec; väčšinou pôsobí aj ako kazateľ (→ chatíb). Islamské duchovenstvo tvoria teologicko-právne autority (ulamá; → álim) a znalci práva (fukahá; → fakih), úradníci zastávajúci funkciu sudcu (kudát; → kádi) a právni poradcovia (→ mufti), ktorí majú právo vyhlasovať autoritatívny právny názor (→ fatva).

Podľa tradície ako prvá uverila pravdivosti Mohamedových zjavení jeho prvá manželka Chadídža a potom ďalší členovia jeho rodiny. Zavedenie náboženstva do praxe sprevádzali boje medzi Mohamedovými nasledovníkmi a pohanskými príslušníkmi kmeňa Kurajš, ktorí chránili v Mekke a jej okolí svoje obchodné záujmy. Mohamedovým odchodom z Mekky (622; → hedžra) sa centrum náboženstva prenieslo do Mediny, čo moslimovia považujú za významnú udalosť, od ktorej sa začal počítať islamský letopočet. Islam sa stal ideologickým a politickým rámcom zjednotenia arabských kmeňov a vytvorenia islamského štátneho útvaru – Arabského kalifátu (→ Arabská ríša). Po stabilizovaní moslimskej obce (umma) 631 na Arabskom polostrove vyslal Mohamed posolstvo do Byzantskej ríše a do ríše Sásánovcov (do Iránu) so žiadosťou o podriadenie sa. Po Mohamedovej smrti (632) čelil jeho nástupca Abú Bakr (prvý kalif, 632 – 634) odporu i odpadlíctvu niektorých arabských kmeňov; v tzv. odpadlíckych vojnách postupne porazil a opätovne získal územia centrálnej Arábie (Nadžd), východného pobrežia Arábie (dnešný Bahrajn, Omán), ako aj územia severnej (Tabúk) a Južnej Arábie (Jemen a Hadramaut). Realizoval aj prvé útočné výpady proti Byzantskej ríši i proti Sásánovcom, ktorí odmietli Mohamedovo posolstvo. Hlavným cieľom nebolo šírenie islamu, ale vojensko-politické súperenie a snaha moslimov získať Jeruzalem. Expanzia Arabského kalifátu mimo Arabského polostrova je spojená až s vládou druhého kalifa Umara ibn al-Chattába. Počas jeho vlády (634 – 644) sa po víťazstve Arabov v bitke na rieke Jarmúk (636) postupne dostali do rúk moslimov na čele s Chálidom ibn al-Valídom dovtedajšie byzantské provincie: 634 – 638 Sýria (637 dobyté Aleppo, dnešný Halab), 634 – 637 Palestína (638 dobytý Jeruzalem), 638 Arménsko a 639 – 642 Egypt. Súbežne s prenikaním do Sýrie sa Arabom 637 – 641 podarilo (po víťazstve nad perzským vojskom v bitke pri meste Kádisíja, 637) získať územie dnešného Iraku a 642 – 644 sa pod ich vládu dostala veľká časť územia dnešného Iránu (Perzia). Tretí kalif Usmán ibn Affán (644 – 656) sa musel vyrovnať s vnútroštátnou nestabilitou i s odporom cháridžovcov (príslušníkov sekty → cháridža), ale aj stúpencov Alího ibn Abí Táliba. Napriek tomu sa mu podarilo získať ďalšie časti územia dnešného Iránu, časti Chorásánu a oblasti južného Kaukazu (650), 652 časť Afganistanu; 649 anektoval Cyprus a 647 – 651 časť severoafrického pobrežia. Počas vlády štvrtého kalifa Alího ibn Abí Táliba (656 – 661) sa expanzia prakticky zastavila. V kalifáte vznikol dynastický a vnútronáboženský konflikt a došlo k rozkolu a rozdeleniu na sunnitov (sunitov) a šíitov. S nástupom sunnitských Umajjovcov (661 – 750) sa postup územnej expanzie kalifátu načas zastavil a opätovne sa začal až začiatkom 8. stor. R. 708 – 710 si Arabi podrobili zvyšné územia byzantských provincií severnej Afriky aj zásluhou konverzie pohanských Berberov na islam. R. 711 Tárik ibn Zijád ovládol Gibraltár a následne si podmanil veľkú časť Pyrenejského polostrova (→ Andalúzia; vláda moslimov na území Španielska do 1492), ich postup do západnej Európy zastavil 732 Karol Martel v bitke pri Poitiers. R. 709 sa Arabi dostali až do Trácie a 674 a 717/718 dvakrát neúspešne obkľúčili Konštantínopol (dnes Istanbul). V období 706 – 715 prenikli do Strednej Ázie a získali mestá Buchara a Samarkand, čím sa dostali do priameho kontaktu s Čínou a prekročili rieku Indus. Po nástupe Abbásovcov (750 – 1258) sa islamské výboje výrazne oslabili a zredukovali sa len na menšie a krátkodobé výpady viac či menej suverénnych vládcov provincií do Stredomoria. R. 827 ovládol islamský pirát z Andalúzie Umar ibn Hafs (†855) Krétu (jeho nástupcovia tam vládli do 961), po niekoľkých neúspešných arabských útokoch na Sicíliu tuniská dynastia Aghlabovcov dobyla 831 Palermo a ďalšie mestá a nasledujúca dynastia Fátimovcov ovládla 965 celú Sicíliu (islamská do 1072). Počas 9. stor. sa Arabom podarilo obsadiť alebo vyplieniť niekoľko juhofrancúzskych a talianskych miest vrátane Ríma (846) a Bari (vládli tam 841 – 871). Vzostup križiackych výprav, postupujúca reconquista na Pyrenejskom polostrove (11. – 15. stor.), útoky extrémistickej šíitskej sekty asasínov z Iránu a invázia Mongolov (1258 dobyli Bagdad) ukončili vládu a vojenskú expanziu Abbásovcov i existenciu jednotnej islam. ríše (kalifátu). V 2. polovici 11. stor., keď islamizovaní Seldžukovci (sultán Alp Arslán) porazili v bitke pri Mantzikerte (1071) Byzantskú ríšu a prenikli do Malej Ázie (obsadili Anatóliu), Sýrie a Palestíny (ríša Seldžukovcov z Rúmu, 1077 – 1307), sa začalo systematické a definitívne dobývanie Malej Ázie. Poslednou islamskou vojensko-politickou expanziou boli výboje Osmanskej ríše (1299 – 1923), ktoré sa začali v 14. stor. v Malej Ázii a postupne sa preniesli na Balkán a do strednej Európy. Islamská expanzia na Balkán bola spojená s obsadením Dardanel (1354), prvým mestom na európskej pevnine dobytým osmanskými Turkami bolo Gelibolu (hist. Gallipoli, 1354). Kľúčovým sa ukázalo dobytie mesta Edirne (hist. Drinopol; 1361), ktoré sa do 1453 stalo hlavným mestom Osmanskej ríše. V nasledujúcich tridsiatich rokoch Osmani ovládli celý južný Balkán a po víťazstve v bitke na Kosovom poli (1389) i po porážke križiackej výpravy vedenej kráľom Žigmundom Luxemburským v bitke pri Nikopole (1396, sultán Bajezid I.) siahalo ich územie až po Dunaj. Po vpáde Timúra do Malej Ázie sa postup Osmanov načas zastavil, v polovici 15. stor. sa však po víťazstve pri Varne (1444) zmocnili Konštantínopola (1453) a začali poslednú etapu dobývania Balkánu. K Osmanskej ríši pripojili Albánsko (1478) i väčšinu územia Čiernej Hory (1499), zmocnili sa Belehradu (1521) a po víťazstve v bitke pri Moháči (1526) obsadili zadunajskú časť Uhorska, pričom dobyté územie dostal do správy Ján Zápoľský (protikráľ Ferdinanda I.), pod ich kontrolu sa však nedostalo Horné Uhorsko, t. j. dnešné Slovensko. Napriek vytrvalým výbojom a okupačným snahám sa v oblasti strednej Európy islam presadiť nepodarilo. Koncom 17. stor. sa Osmani po vojenských porážkach (→ bitka pri Viedni, 1683) opäť stiahli za Dunaj a po 1718 (Požarevský mier) aj z celého územia Uhorska, islamizované zostali len oblasti, ktoré naďalej okupovali (územia dnešného Albánska, Bulharska, Rumunska, Bosny a Hercegoviny, Kosova, Severného Macedónska a severného Grécka). V strednej Ázii sa islam začal šíriť až s príchodom Mongolov, ktorí najskôr rozvrátili abbásovský kalifát (1258), krátko nato sa však väčšina štátov, ktoré vznikli po rozpade centrálnej ríše, islamizovala. Islam sa stal štátnym náboženstvom v Zlatej horde. S Mongolmi do istej miery súvisí aj posledná vlna šírenia islamu. do Prednej Indie. Do severnej Indie sa islam postupne dostal už na konci 12. stor. a 1206 – 1526 tam existoval islamský Dillíjsky sultanát. Od 2. polovice 11. stor. boli moslimovia často pozývaní osídľovať neobývané územia Číny. V 19. stor. ich časť emigrovala z Číny aj do Oceánie a na Nový Zéland. Do Ameriky sa dostali v 18. stor. (príchod čiernych otrokov privezených zo západnej Afriky) a v 80. rokoch 19. stor. (prisťahovali sa predovšetkým z Osmanskej ríše, Číny a juhovýchodnej Ázie). Islam je v USA najvýraznejšie prezentovaný hnutím Čierni moslimovia (Black Muslims, založené 1930, nazývané aj Islamský národ, Nation of Islam, aj Stratený a znovunájdený národ islamu, The Lost-Found Nation of Islam). Menšie moslimské komunity sa postupne dostali aj do Kanady a Argentíny. V západnej a severnej Európe sa moslimské komunity udomácňovali v novoveku najmä ako obchodníci a diplomati Osmanskej ríše a i. moslimských krajín. Najväčší rast moslimských komunít v tejto časti sveta bol spojený s ekonomickou migráciou po 2. svetovej vojne.

Korán jednoznačne neurčuje podobu islamského štátu, islamské politické teórie obyčajne vychádzajú zo spôsobu Mohamedovej vlády v Medine a z praxe založenej na voľbe jedného z najváženejších Mohamedových spoločníkov (as-sahába), ktorý sa stal jeho nástupcom (chalífat rasúlu-lláh, nástupca Posla Božieho, t. j. Mohameda), → kalifom (chalífa). Počas vlády sunnitských Umajjovcov (661 – 750) bol namiesto teokracie nastolený svetský spôsob vlády (mulk), k úplnému rozdeleniu svetskej a duchovnej moci došlo počas vlády Abbásovcov (750 – 1258). Politické riadenie jednotlivých islamizovaných štátov sa postupne dostalo do rúk svetských vládcov (sultánov), kalifát však pretrval až do 1924 (dovtedy používali titul kalifa osmanskí sultáni) ako symbol islamskej kontinuity a najvyššej moci. Na dobytých územiach sa Arabi neusilovali o násilnú konverziu obyvateľstva, nemoslimskí obyvatelia (inoverci, t. j. kresťania, židia a príslušníci ďalších náboženských komunít považovaných moslimami za monoteistické) a neskôr aj konvertiti však boli povinní platiť osobitné dane (→ džizja, → charádž) predstavujúce dôležitý zdroj štátnych financií. Po stáročiach rozkvetu islamského sveta, ktorý bol prínosom pre rozvoj vedy a filozofie (→ arabská veda; → islamská filozofia), nastalo na konci 17. stor. obdobie úpadku, ktorý postihol všetky oblasti spoločenského aj kultúrneho života. Snahy prekonať túto stagnáciu viedli k vzniku ortodoxného reformného hnutia zameraného na očistenie islamu od novôt (resp. modernizmu) a povier i k návratu k pôvodnému islamu podľa vzoru života Mohameda, prvých kalifov a ctihodných predkov (as-salaf as-sálih). Návrat k pôvodnému islamu hlásal už v 18. stor. na Arabskom polostrove vahhábizmus (→ vahhábovci), v Indii prívrženci vahhábovského náboženského reformátora Sajjida Ahmada Barélavího (*1786, †1831). Program očistenia islamu v liberálnejšej podobe prevzal aj hlavný prúd reformizmu z konca 19. stor. (→ isláh). Dôležitou požiadavkou sa stalo obnovenie idžtihádu (samostatnej interpretácie prameňov). Reformizmus kládol dôraz na výchovu a aktivitu a pod európskym vplyvom prijal aj svetskú (t. j. nie striktne náboženskú) myšlienku nacionalizmu. V 70. rokoch 20. stor. sa v islamských krajinách rozvinuli radikálne hnutia za islamizáciu práva a verejného života často označované ako islamský fundamentalizmus, resp. islamizmus. V súčasnosti sa väčšina moslimov hlási k jednej z dvoch vieroučne nie veľmi rozdielnych islamskej tradícií, k sunnizmu alebo k šíizmu. Okrem nich jestvuje aj rad menších siekt (ahmadíja; cháridža; → ibádíja;→ ismá’ílíja; → jazídíja; → bábizmus; nusajríja, → nusajriti a i.) a mystických bratstiev (→ bektašija, → idrísíja, → chatmíja, → kádiríja, → maulávíja, → nakšbandíja, → sanúsíja a i.), ktoré sa navzájom odlišujú o. i. tradíciou preukazovania úcty svojim zakladateľom a významným duchovným autoritám. Napr. podľa šíitskej tradície sú uctievaní nielen proroci, ale aj príslušníci Mohamedovej rodiny (manžel Mohamedovej dcéry Fátimy Alí ibn Abí Tálib a jeho synovia Hasan a Husajn) a posvätnými pútnickými miestami sú pre šíitov aj mešity s hrobmi príslušníkov prorokovej rodiny (najmä hrob Alího ibn Abí Táliba v Nadžafe a hrob Husajna v Kerbelá).

V súčasnosti (začiatok 21. stor.) má islam asi 1,5 až 1,6 mld. vyznávačov (približne 20 % populácie sveta). V Afrike sa k nemu hlási až 40 % obyvateľstva, v Ázii v dôsledku vysokého stupňa diverzifikácie religióznej štruktúry len približne 23 % obyvateľstva, i keď tam žije až 70 % všetkých moslimov sveta. Vyznávači islamu žijú v oblasti od severnej Afriky po južnú (Pakistan, Bangladéš) a juhovýchodnú Áziu (Indonézia, Malajzia), okrajovo i v juhovýchodnej Európe (Albánsko, Bosna a Hercegovina), významnou islamskou oblasťou je aj Stredná Ázia. K rýdzo islamským krajinám (podiel moslimov nad 98 %) patria v Ázii napr. Irán, Saudská Arábia, Afganistan, Jemen, Omán, Maldivy, Turecko, Tadžikistan a Katar, v Afrike Alžírsko, Maroko, Somálsko, Tunisko, Mauritánia, Komory a Líbya. Po 2. svetovej vojne vznikli početné moslimské komunity aj v USA a v Európe (najmä vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve, Nemecku a Holandsku; vo viacerých európskych krajinách je islam druhým najrozšírenejším náboženstvom). Z hľadiska základných islamských smerov je dominantný sunnitský (89 % moslimov), menej početný je šíitský (10,5 %) a najmenej početný cháridžský smer (0,5 %). Významnými islamskými náboženskými univerzitami sú al-Azhar v Káhire (založená 972) a Dár al-ulúm v severoindickom Deobande (v štáte Uttarpradéš, založená 1867).

Islamabad

Islamabad, urdsky Islámábád — hlavné mesto Pakistanu tvoriace samostatnú administratívnu jednotku (federálne teritórium hlavného mesta) v severovýchodnej časti krajiny v provincii Pandžáb na západnom predhorí Himalájí severovýchodne od mesta Rávalpindí, s ktorým tvorí konurbáciu; 1,015 mil. obyvateľov (2017). Tradičný textilný priemysel, ďalej petrochemický priemysel, železničné depo; v súčasnosti prudký rozvoj informačného priemyslu a priemyslu komunikačných technológií. Islamabad je strediskom vedy a výskumu (školy, vedecké ústavy, softvérové technoparky; jadrový výskum). Cestné a železničné spojenie s väčšími mestami krajiny (s Rávalpindí rýchlostnou komunikáciou), 2 medzinárodné letiská (fakticky lokalizované mimo územia Islamabadu); plynovod. V blízkosti ťažba mramoru.

Novovybudované mesto založené na podnet prezidenta M. Ajjúba Chána; jeho plán navrhol 1959 – 63 grécky architekt a urbanista C. A. Doxiadis (začiatok výstavby 1961). Má trojuholníkový tvar s pravouhlými ulicami, je rozdelené na osem zón a obklopené prírodnými terasami a lúkami (Islamabad = Príbytok islamu alebo Príbytok pokoja). V jeho architektúre sa prelínajú moderné a tradičné islamské prvky s regionálnymi štýlmi. Od 1966 hlavné mesto Pakistanu. Stavebné pamiatky: Fajsalova mešita (1986 – 93, jedna z najväčších na svete, postavená podľa projektov tureckého architekta Vedata Dalokaya, *1927, †1991, nazvaná podľa saudskoarabského kráľa Fajsala, ktorý navrhol jej vybudovanie a sčasti financoval výstavbu), pamätník Pakistanu (2004 – 07), množstvo modernej architektúry, múzeá, galérie, dve univerzity.

islamská filozofia

islamská filozofia, arab. falsafa — súbor filozofických, teologických a vedeckých náuk vznikajúcich od 9. stor., ktorých autormi boli stúpenci islamu (moslimovia). Islamská filozofia bola súčasťou komplexného intelektuálneho procesu, na ktorom sa od vzniku islamu v 7. stor. podieľali okrem Arabov (→ arabská filozofia) najmä Sýrčania, Peržania, Turci a Berberi. Myslenie jej predstaviteľov má korene v Koráne, v sunne (tradícia) a v hadíse (výroky a skutky proroka Mohameda). Islamskí filozofi považovali Korán za najvyšší prameň práva (→ islamské právo, → šaría) i za základ poznania pravej podstaty bytia. Podnetom na jej rozvoj bolo prekladateľské hnutie, ktoré vzniklo za vlády dynastie Abbásovcov (750 – 1258) s centrom v Bagdade (od 762). Tam bola za vlády kalifa al-Ma’múna (813 – 833) údajne založená významná náučná inštitúcia Dom múdrosti (Bajt al-hikma), kde sa o. i. do arabčiny prekladali najskôr grécke diela z oblasti medicíny, astronómie a matematiky a neskôr aj diela gréckych filozofov. Preložené diela sa stali základom islamskej filozofie, ktorú vytvorili moslimskí nasledovníci aristotelizmu a novoplatonizmu. Viacerí islamskí filozofi, napr. al-Fárábí, al-Ghazálí, Ibn Rušd (známy pod latinizovanou podobou mena Averroes) a Mír Dámád (†1631 alebo 1632), boli vynikajúcimi teológmi i právnikmi. Spätosť islamu a islamskej filozofie vyjadruje výraz al-hakíka, ktorý má v preklade dva významy: pravda a skutočnosť. Pravdou je vtedy, keď je spojený priamo s Bohom, ktorého pochopenie je cieľom filozofie. Štúdium tejto kľúčovej témy islamskej teológie (→ kalám) i filozofie (falsafa) viedlo k rozvoju exegézy Koránu (→ tafsír).

Prvým významným islamským filozofom, ktorý komentoval Korán, bol Ibn Síná (známy pod latinizovanou podobou mena Avicenna). Podľa Koránu Boh stvoril svet z ničoho (creatio ex nihilo), čo viedlo islamských filozofov k jasnému rozlišovaniu medzi Bohom a stvoreným svetom. V tomto kontexte viedli diskusie o aristotelovskej téze o večnosti sveta. Teologické učenie creatio ex nihilo spojili al-Fárábí a Ibn Síná vo svojich kozmológiách s novoplatónskou teóriou emanácie. Podľa všetkých islamských filozofov (okrem al-Ghazálího, ktorý odmietol filozofiu ako cestu vedúcu k pravde) predstavujú viera a rozum (filozofia) dve cesty k tej istej pravde. Al-Kindí, prvý významný predstaviteľ islamskej filozofie bagdadského zlatého veku (750 – 850), mal blízko k mu’tazile, jednej z dvoch najvplyvnejších škôl kalámu. Kalám vznikol z politicko-náboženských sporov islamskej komunity v 8. stor. Jeho predstavitelia (mutakallimovia, arab. mutakallimún) sa zaoberali náboženskými doktrínami islamu a ich obhajobou diskurzívnymi argumentmi. Polemizovali o politickej autorite a jej legitímnosti, o postavení ťažkého hriešnika, o slobode vôle i o jedinosti Boha a jeho atribútoch. Mu’tazilu založil v 8. stor. Vásil ibn Atá (*700, †748), k nej protikladnú ašaríju v 10. stor. v Basre Abú’l-Hasan al-Aš’arí (*874, †935). Z hľadiska západoeurópskej filozofie sa rozlišujú dve vetvy stredovekej islamskej filozofie, východná a západná. Z tohto hľadiska sú al-Kindí, al-Fárábí, Ibn Síná a al-Ghazálí predstaviteľmi stredovekej islamskej filozofie na Východe. Okrem nich tam pôsobila aj skupina encyklopedistov Bratia čistoty (Ichván as-safá’, 10. stor.), ktorí zostavili encyklopedické dielo Listy Bratov čistoty (Rásá’il Ichván as-safá’), a perzský filozof a historik Ibn Miskawajh (*asi 940, †1030). K významným strediskám východnej vetvy islamskej filozofie a islamskej vzdelanosti patrili mestá Bagdad a Nadžaf v dnešnom Iraku, Damask v Sýrii, Isfahán a Kumm v Iráne a Herát v Afganistane. Al-Kindí ako prvý významný islamský filozof (nazývaný aj filozof Arabov), ktorý nadviazal na grécku filozofiu, bol tvorcom arabskej filozofickej terminológie a jeho dielo je dôkazom toho, že filozofiu („cudziu vedu“) je možné pestovať aj v rámci islamu. V zachovanom diele O prvej filozofii (Fí al-falsafah al-úlá) charakterizoval filozofiu ako najvznešenejšie ľudské umenie, ktorého cieľom je spoznať pravú prirodzenosť vecí. Ak človek spozná štyri (aristotelovské) príčiny vecí a konečnú príčinu každého bytia, ktorou je pravé Jedno (→ Alah), spozná pravú prirodzenosť vecí. Pravé Jedno nemá podľa al-Kindího žiadne atribúty, je absolútnou jedinosťou (→ tawhíd). Pod vplyvom novoplatonizmu ho opísal negatívne, t. j. vysvetlil, čím nie je, a došiel k záveru, že filozofický pojem Boha (pravé Jedno) neprotirečí posolstvu Koránu, je zlučiteľný s filozofiou. Analyzujúc teleso a jeho vlastnosti (existenciu v čase, pohyb a ich vzťah k látke, telesu), došiel k záveru, že vzniklo v určitom bode a môže v ňom aj zaniknúť. Z možnosti do skutočnosti sa dostalo prostredníctvom stvoriteľského aktu Boha, ktorý predchádza všetko stvorené v čase. Tým modifikoval Aristotelovo tvrdenie, že svet je večný, i keď na jeho opis použil aristotelovské kategórie druh, rod, jednotlivé, zvláštne a akcident. Prvá filozofia (metafyzika) al-Kindího nie je ani dôsledne aristotelovská, ani novoplatónska. Do moslimského prostredia uviedol názory Aristotela a tzv. Aristotelovou teológiou, ktorá mohla vzniknúť v jeho prostredí, aj novoplatonizmus.

Ďalším predstaviteľom islamskej filozofie bol al-Fárábí (*asi 870, †950), ktorý sa vo svojich dielach zaoberal logikou a filozofiou jazyka. Logické diela obsahovali aj komentáre k Aristotelovým dielam, ostatné sa zaoberali politickou filozofiou, filozofiou náboženstva (al-Fárábí ju považoval za odnož politickej filozofie), metafyzikou, psychológiou a prírodnou filozofiou. Kozmológia, metafyzika a politická filozofia jeho diela O dokonalom štáte (al-Madína al-fadíla) vznikli platonizáciou aristotelovskej metafyziky (odráža sa v ňom vplyv Platónovho dialógu Štát). Al-Fárábí v ňom prezentuje šesť princípov bytia: 1. prvá príčina, 2. druhotné príčiny, t. j. netelesné intelekty, 3. aktívny intelekt, ktorý riadi sublunárny svet, 4. duša, 5. forma, 6. látka. Netelesné intelekty spojil s deviatimi nebeskými sférami. V jeho emanačnej schéme je najvyššie prvá príčina a najnižšie desiata inteligencia, ktorá riadi sublunárny svet. Cieľom človeka je dosiahnuť najvyššiu dokonalosť, sám to však nedokáže, preto žije v spoločenstve s inými ľuďmi. Najlepšie (ideálne) mesto sa podobá dokonalému a zdravému telu s dobre spolupracujúcimi údmi. Na jeho čele stojí vládca, nad ktorým už nikto nevládne. Jeho pasívny intelekt, ktorý dosiahol dokonalosť chápaním všetkých inteligibílií, sa nazýva získaný intelekt. Takýto človek dosiahol najvyšší stupeň ľudskosti a šťastia, jeho duša je spojená s aktívnym intelektom a stal sa imámom. Je vládcom najlepšieho mesta, najlepšieho národa a univerzálneho štátu. V záverečných častiach diela O dokonalom štáte sa al-Fárábí zaoberá eschatologickými témami (úvahy o posmrtnom živote), vzťahom filozofie a náboženstva a názormi občanov miest, ktorí nepoznajú pravé dobro.

Za najvýznamnejšieho predstaviteľa islamskej filozofie na východe je považovaný Ibn Síná (Avicenna), ktorý bol perzského pôvodu. V rozsiahlom encyklopedickom diele Kniha uzdravenia (Kitáb aš-šifá’) rozčlenenom na štyri časti sa zaoberal logikou, filozofiou prírody, matematikou a prvou filozofiou (metafyzikou). Logiku považoval za úvod do filozofie. Jeho chápanie Aristotelovej metafyziky ovplyvnil al-Fárábí. V súlade s ním tvrdil, že cieľom ľudského poznania je konečná pravda, Boh. Ako prvý v islamskej filozofii pokladá za predmet metafyziky jestvujúcno ako jestvujúcno a Boha za to, čo metafyzika hľadá. Boh je príčinou toho jestvujúcna, ktoré má príčinu. Rozdiel medzi Bohom a tým, čo stvoril, vyjadril Ibn Síná v pojmoch esencia a existencia. Iba u Boha nie je rozdiel medzi jeho esenciou a existenciou. Boh je prvým činiteľom, nie prvým hýbateľom. Prvý činiteľ je podľa neho počiatkom bytia; ako stvoriteľ sveta je jeho darcom, čím sa odchýlil od Aristotela a priklonil k Platónovi. Novoplatónsky emanačný mechanizmus použil vo svojej kozmológii, v ktorej prvá príčina tvorí prvú inteligenciu, tá tvorí ďalšiu inteligenciu atď. Každá z celkove desiatich inteligencií tvorí jednu nebeskú sféru a jej dušu, ktorá uvádza sféru do pohybu. Posledná, desiata inteligencia riadi sublunárny svet, ktorý vzniká a zaniká. V 12. stor. boli diela Ibn Síná preložené do latinčiny a ovplyvnili kresťanskú scholastiku (napr. Tomáša Akvinského a J. Dunsa Scota). Ibn Síná vytvoril v islamskej filozofii prvý ucelený metafyzický systém a zaslúžil sa o uvedenie Aristotela na kresťanský Západ. Proti nemu sa postavil kritik peripatetickej filozofie al-Ghazálí, ktorý sa o filozofiu údajne zaujímal iba s cieľom spochybniť ju, čo si však vyžadovalo jej dôkladné poznanie. To sa prejavilo v jeho diele Vyvrátenie filozofov (Taháfut al-falásifa). Po hlbokej životnej kríze, do ktorej sa dostal pre hľadanie spoľahlivej cesty k pravde, sa začal zaujímať o súfizmus (ezoterické učenie islamu). Podľa neho sylogistické závery filozofov nepresviedčajú ani myseľ, ani srdce. Pravé poznanie možno získať osvietením, božskou inšpiráciou. Dialektickým základom jeho náboženských a mystických úvah sa stal kalám al-Aš’arího. Ku koncu života sa súfizmus stal preňho ucelenou životnou koncepciou. Prejavil sa v jeho opisoch Boha, ktorý je jedinečný vo svojej esencii, existuje večne, bez spoločníkov a nič sa mu nepodobá. Podľa Koránu je Boh živá osoba, ktorá má vôľu. Jeho všemohúcnosť ustanovila pre tento svet najlepšie možné pravidlá fungovania. Kozmológiu chápal al-Ghazálí mysticky. Existuje v nej prirodzený svet (mulk) podriadený Božej vôli a nebeský svet (malakút). Prirodzený svet je tieňom pravého sveta. Všetko, čo v ňom existuje, je účinkom Božej všemohúcnosti a svetla jeho esencie. Al-Ghazálí, ktorého myslenie bolo známe a chápané ako tzv. dôkaz islamu, vytvoril dielo, ktoré je syntézou teoretického skúmania, legislatívy a mystickej praxe. Predstavitelia kresťanskej scholastiky (napr. Tomáš Akvinský, Mikuláš z Autrecourtu) sa s dielom al-Ghazálího oboznámili prostredníctvom prekladov do latinčiny a hebrejčiny, ovplyvnilo aj R. Descarta a B. Pascala. Kritické vystúpenie al-Ghazálího proti filozofii a jeho prechod k súfizmu boli na Východe podnetom na rozvoj iluminacialistickej filozofie (hikmat al-išrák), ktorú založil Šiháb al-Dín al-Suhrawardí (*1154, †1191). Podľa nej všetko vzniká emanáciou z Alaha (Alláh), Svetla svetiel. Tak, ako je večný Stvoriteľ, je večné i to, čo z neho pochádza. Ak chce človek dosiahnuť svetlo pravdy, musí zbaviť temnoty svoje telo. Rovnako sa musí starať o očistenie svojho srdca. Prostriedkom na to sú disciplína, uvažovanie, modlitba a oddanosť, a to pod vedením učiteľa, ktorý zasvätil svoj život Alahovi a jeho potešeniu. Spolu s iluminacializmom vznikla mysticko-filozofická škola Ibn al-’Arabího, ktorý pod vplyvom islamskej teológie, súfizmu a kritického postoja k filozofii vytvoril vlastný systém podobný novoplatonizmu. Súhlasil, že Božia podstata je absolútne nepoznateľná, prejavuje sa však v mnohosti atribútov a tie v stvorenom svete. Pochopením tejto mnohosti je možné pochopiť jednotu bytia.

Západná vetva islamskej filozofie sa rozvíjala v 10. – 12. stor. v španielskej Andalúzii (Córdoba, Zaragoza), ktorá bola od začiatku 8. stor. do skončenia reconquisty (1492) pod nadvládou Arabov a stala sa centrom islamského umenia, vedy a kultúry. Spočiatku bola pod vplyvom filozofie islamského Východu, postupne sa však stala samostatnou. Tí z jej predstaviteľov, ktorí pestovali prírodnú filozofiu a metafyziku, boli v menšine. Predstaviteľmi západnej vetvy islamskej filozofie boli Ibn Masarra (*asi 883, †931), Ibn Bádždža (12. stor., známy pod latinizovanou podobou mena Avempace), Ibn Tufajl (12. stor., známy pod latinizovanou podobou mena Abubacer), Ibn Rušd (12. stor., známy pod latinizovanou podobou mena Averroes), Ibn Sab’in (*1217, †1268) a predstaviteľ filozofie dejín Ibn Chaldún. Ibn Bádždža považoval filozofiu za sylogistickú vedu. Rozdelil ju na metafyziku, fyziku (prírodnú vedu), praktickú filozofiu, matematiku a logiku. Metafyzika sa zaoberá konečnými príčinami, ktoré nie sú telesné ani v telesách, fyzika prírodnými telesami, ktorých existencia nezávisí od ľudskej vôle, praktická filozofia (veda o vôli) bytím, ktoré vytvára ľudská vôľa a voľba. Matematiku, ktorá sa zaoberá bytím abstrahovaným od jeho látky, rozdeľuje na aritmetiku, geometriu, optiku, astronómiu, hudbu, vedu o váhach a tzv. vedu o prístrojoch. Logika sa zaoberá vlastnosťami, ktoré bytie nadobúda v ľudskej mysli. Ibn Bádždža nadviazal na Aristotelovu teóriu foriem, ktorú spojil s teóriou emanácie. Z prvého bytia emanujú nebeské inteligencie, poslednou emanáciou z nich je aktívny intelekt, ktorý obdarúva materiálne telesá formami. Najjednoduchšími telesami sú štyri prvky (oheň, vzduch, voda, zem), z ktorých vzniká každé bytie v prírode. Každá existencia dostáva vlastnú formu, z ktorých najdokonalejšou je duša. Vo svojom diele Spôsob života samotára Ibn Bádždža vysvetľuje, že režim, pravidlá, sú to, čo usmerňuje naše činy na ceste k cieľu. Najlepším mestom je to, ktorého obyvatelia nepotrebujú lekárov ani sudcov. Na rozdiel od al-Fárábího je podľa neho možné len intelektuálne, nie politické šťastie. Jeho obdivovateľ Ibn Tufajl je autorom filozofického románu Živý, syn Bdiaceho (Hajj ibn Jakzán, okolo 1169; lat. Philosophus Autodidactus), ktorého názov i postavy prevzal od Ibn Síná. Je to príbeh, v ktorom rozum hlavného hrdinu dosiahne bez pomoci spoločnosti, jej náboženstva a zvykov vedecké poznanie, čo je príprava na mystické poznanie. Ibn Tufajl vo svojom príbehu ukazuje, že náboženská pravda sa nelíši od filozofickej, pretože obidve vyjadrujú to isté inými formami. Náboženská forma sa vyjadruje prostredníctvom symbolov a filozofická forma prostredníctvom jej vnútorných významov. Ľudia majú poznávať pravdu podľa svojich schopností. Za najvýznamnejšieho islamského filozofa sa považuje Ibn Rušd, autor komentárov k najdôležitejším Aristotelovým dielam, ako aj odpovede na al-Ghazálího Vyvrátenie filozofov pod názvom Vyvrátenie vyvrátenia. Jeho aristotelovská filozofia nesie stopy novoplatónskeho vplyvu. Podľa neho niet rozporu medzi náboženstvom a filozofiou, ak sú správne chápané. Pravdy, ku ktorým dospela filozofia, možno použiť pri korigovaní niektorých teologických pojmov, napr. stvorenia z ničoho (creatio ex nihilo) a pôvodu času. Boh je stvoriteľom sveta v zmysle uvádzania jeho bytia z možnosti do skutočnosti, preto nemá význam hovoriť o vzniku sveta v čase. Ak mutakallimovia došli k inému záveru, vychádzali z nesprávnych premís. Ibn Rušd zostal verný svojej viere i Aristotelovi.

Na území dnešného Iránu došlo v 13. stor. k znovuoživeniu peripatetickej filozofie Ibn Síná vo filozofii at-Túsího, ktorý komentovaním jeho filozofie ovplyvnil ďalší rozvoj islamskej filozofie v perzskom jazyku. Popri nej sa pestovala naďalej iluminacialistická tradícia založená al-Suhrawardím. V 17. stor. dosiahla islamsko-perzská filozofia svoj vrchol v diele, ktoré vytvoril Mullá Sadrá považovaný iránsko-americkým filozofom Sejdom Hosseinom Nasrom (*1933) a francúzskym filozofom a orientalistom Henrym Corbinom (*1903, †1978) za najvýznamnejšieho predstaviteľa isfahánskej školy. V diele Štyri cesty spojil Mullá Sadrá prvky iluminacialistickej filozofie a mysticizmu s logickými kategóriami chápanými ako rebrík vedúci k božstvu. Iluminacialistická filozofia a mystika sa na území dnešného Iránu rozvíja v perzštine nepretržite až do súčasnosti.

V arabčine sa filozofia začala znova rozvíjať 1850 – 1914 v období všeobecného intelektuálneho znovuoživenia, renesancie (nahda), ktoré sa začalo v Sýrii, ale vrchol dosiahlo v Egypte. Na jednej strane nadviazala na stredovekú filozofiu spojenú s gréckou filozofiou, na druhej strane začal prebiehať proces začleňovania západoeurópskej filozofie 19. a začiatku 20. stor. do súčasnej islamskej filozofie. V prvom prípade došlo k opätovnému pestovaniu filozofie Ibn Síná (napr. šíitský iránsky filozof Mahdi Ha’irí Jazdí, *1923, †1999), iluminacialistickej filozofie al-Suhrawardího (napr. H. Corbin a S. H. Nasr) a mystickej filozofie Ibn al-’Arabího a Mullá Sadrá (M. H. Jazdí a kummská škola v iránskom Kumme, ktorej významným členom bol ajatolláh Chomejní). V druhom prípade sa islamskí filozofi vyjadrovali ku všetkým významným západoeurópskym filozofickým školám (počnúc I. Kantom), k ich predstaviteľom, témam a terminológii, napr. egyptský filozof Hasan Hanafi (*1935), ktorý sformuloval stanovisko k dejinám západoeurópskej filozofie od I. Kanta a nemeckej klasickej filozofie až po H. Bergsona a E. Husserla. Podľa amerického filozofa Parviza Morewedgea (*1934) a britského filozofa Olivera Leamana (*1950) Hanafi vytvoril vlastnú verziu fenomenologickej filozofie s novou koncepciou Božej jedinosti (tawhídu), do ktorej zahrnul princíp jednoty a rovnosti všetkých ľudí. Iránsky filozof Abdulkarím Sorúš (*1945), znalec Džaláluddína Rúmího, sa inšpiroval K. R. Popperom, G. E. Moorom, I. Berlinom a L. Wittgensteinom. Interpretácia ich názorov ho priviedla k problému, ako adekvátne sprostredkovať názory západoeurópskych mysliteľov súčasnej islamskej spoločnosti. H. Corbin, ktorý preložil do francúzštiny diela M. Heideggera a K. Bartha a ktorý poukazoval na jednotu tzv. náboženstiev Knihy (t. j. židovstva, kresťanstva a islamu), vychoval mnohých žiakov, ktorí popri vlastnej islamskej tradícii vychádzajú viac z Heideggera. Prvým arabským existencialistickým filozofom a Heideggerovým nasledovníkom je významný arabský egyptský mysliteľ Abdarrahmán Badawí (*1917, †2001), autor 20 filozofických diel zaoberajúcich sa gréckym dedičstvom v islamskej civilizácii, humanizmom a existencializmom v arabskom myslení. Popri ňom existuje v súčasnej islamskej filozofii písanej po arabsky i po perzsky mnoho rôznych mysliteľov, pre ktorých je typické, že vedú podobné diskusie, aké prebiehajú v ktorejkoľvek inej európskej či americkej filozofii, podstatným rozdielom však je, že ich určujúcim rámcom je islam.

islamské právo

islamské právo — samostatný právny systém charakteristický úzkym spojením náboženskej a sekulárnej sféry a z toho vyplývajúcim komplikovaným súborom religióznych, morálnych a právnych noriem; univerzálny komplex pravidiel správania moslimov postihujúci (vo všeobecnosti i v jednotlivostiach) sociálne, ekonomické, morálne a duchovné stránky života. Zo všetkých dnešných svetových právnych systémov sa v ňom v najväčšej miere uplatňuje náboženský základ (islam). Najdôležitejším prameňom islamského práva je Korán. Je v ňom zhrnutá (zapísaná) zvesť tvoriaca základ islamského učenia, zjavená podľa islamskej tradície prorokovi Mohamedovi (Muhammadovi), ktorý je pre stúpencov islamu (moslimov) ústrednou osobnosťou. Mohamed bol aj tvorcom základov nového politického a spoločenského usporiadania, kodifikátorom základných zásad štátu, práva i etiky, čím prispel k vzniku islamského práva. Zo základov pravidiel, ktoré položil a podľa ktorých sa moslimovia dodnes správajú, sa odvodzujú ich povinnosti vrátane tých, ktoré nadobúdajú právny charakter. V Koráne sa okolo 600 veršov (áját) zaoberá témami dotýkajúcimi sa práva, viaceré majú aj čisto právny charakter. Venujú sa najmä rodinnoprávnym, občianskoprávnym a trestnoprávnym vzťahom, niektoré verše sa dotýkajú dedičského práva, vzťahov medzi manželmi a vzťahov k štátnej moci, niektoré majú medzinárodnoprávny charakter. Vlastné islamské právo je reprezentované právom šaría (šarí’a; z arab. šara’a = usmerňovať, vydávať zákony), ktoré predstavuje nemenný morálny zákon záväzný pre všetkých veriacich (odvoláva sa na vieru, sú v nej zaradené presne určené a jednoznačne chápané ustanovenia Koránu a sunny s jednoznačným výkladom; pojmy islamské právo a šaría sa často stotožňujú), a islamskou právnou vedou (arab. fikh), ktorá sa islamským právom zaoberá (vytvára formulácie a výklad práva). Delí sa na dve základné časti: na vedu o prameňoch práva (usúl al-fikh), ktorá vytvára pravidlá a metódy skúmaním základov a hlavných (t. j. všeobecne platných) prameňov práva, a na odvetvie pozitívneho práva, ktoré znamená praktické uplatnenie práva (furú’ al-fikh) v konkrétnych prípadoch. K hlavným prameňom práva, ktoré uznáva klasická islamská právna teória, patria okrem Koránu aj sunna (suna; súhrn rozprávania o bytí, konaní, odporúčaniach, činoch a príkazoch proroka Mohameda, t. j. tradícia), idžmá (idžmá’; zhoda náboženskoprávnych autorít v otázkach, na ktoré Korán ani sunna nedávajú primeranú odpoveď) a kijás (forma analogického úsudku, na základe ktorého sa vytvárajú právne pravidlá umožňujúce prekonať medzery v právnej úprave určitej oblasti alebo konkrétneho prípadu), pričom prvé dva majú charakter Božej zvesti, a preto sú nespochybniteľné, ďalšie dva sú výsledkom ľudského úsudku. Islamská právna veda (fikh; vznikla v priebehu 8. – 9. stor., teda dve až tri stor. po písomnom zaznamenaní kánonického textu Koránu) sa nestavia proti Koránu a sunne, vychádza však z ľudského rozumu a slobodných úvah človeka, zdôvodňuje nové aspekty praktického života. Za vlády dynastie Abbásovcov vznikli v 8. – 10. stor. v islamskej právnej vede (fikh) viaceré náboženskoprávne školy (arab. mazáhib; → mazhab), ktoré sa podľa rozdelenia stúpencov islamu na sunnitov a šíitov líšili v prístupe k interpretácii práva. Z množstva škôl existujúcich v ranom období vývoja sa dodnes udržali štyri ortodoxné sunnitské právne školy: hanafíovská právna škola, hanbalovská právna škola, málikovská právna škola a šáfi’ovská právna škola nazvaná podľa M. aš-Šáfi’ího považovaného za zakladateľa vedy o prameňoch práva (usúl al-fikh), ktorého pôsobenie bolo vyvrcholením úsilia o systematizáciu práva (v diele ar-Risála fi usúl al-fikh uznával ako štyri základné pramene Korán, sunnu, idžmu a kijás). Šíitský smer reprezentujú právne školy spojené s jednotlivými šíitskými odnožami (resp. sektami). Najvýznamnejšia z nich je škola sekty isná’ašaríja (tzv. imámovská právna škola, niekedy nazývaná aj dža’faritská právna škola), ďalej sú to právne školy siekt zajdíja a ismá’ílíja, vlastný právny systém má aj umiernená cháridžovská sekta ibádíja. Šíitský smer islamského práva je oproti sunnitskému otvorenejší, dynamickejší a umiernenejší. Rozdiely sú najmä v otázkach manželstva a dedičského práva. Okrem toho šíiti nepovažujú idžmu za prameň práva a za nástroj jurisprudencie. Ďalšou právotvornou zásadou islamského práva je idžtihád (samostatná interpretácia prameňov; z arab. idžtihada = posudzovať, samostatne sa o niečo usilovať), ktorý sa využíva, ak základné pramene islamského práva nenachádzajú jasnú odpoveď na nejakú otázku. Sunnitská vetva islamu idžtihád od 10. stor. (od aplikácie názoru právnych škôl) neuznáva, naproti tomu šíitská vetva ho používa v teórii aj v praxi až do súčasnosti (právnou autoritou je mudžtahid). Tradične uznávaný je aj taklíd (napodobňovanie, súlad s právnym precedensom). Popri týchto zásadách sa v islamskom práve riešenie niektorých prípadov riadi aj obyčajovým právom ’urf (uplatní sa všeobecne rozšírený predislamský zvyk, resp. opakujúca sa kolektívna prax, ktorá prináša prospech a neodporuje šaríi; v indonézsko-malajskej kultúrnej oblasti adat). Napriek špecifikám právnych noriem, ktoré regulujú vzťahy vyplývajúce zo základov islamského štátu, a tých, ktoré sa používajú na riešenie súkromných vzťahov moslimov, v islamskom práve nie je zaužívané členenie práva na verejné a súkromné, charakteristické je prekrývanie alebo zlúčenie verejného a súkromného práva, v praxi však toto delenie existuje. Prevažujúcou formou je súkromné právo, do ktorého patrí odvetvie mu’ámalát upravujúce právne vzťahy medzi ľuďmi (občianske právo — rieši otázky práva osobného statusu, náboženských princípov a náboženskomorálnych kritérií, ktoré nachádzajú uplatnenie v inštitútoch manželstva, rozvodu, dedenia, opatrovníctva ap., vlastnícke otázky, podmienky zmlúv, záväzkové otázky ap.), z ktorého sa vyčleňuje oblasť trestného práva (’ukúbát), špecifická sankciami za všetky porušenia práva nezávisle od ich charakteru (postihy za trestné činy proti Bohu, resp. proti náboženstvu a vojenskej morálke, za civilné delikty i za spoločensky nebezpečné konanie). Okruh práva ’ibádát rieši povinnosti človeka (veriaceho) voči Bohu (k základným patrí tzv. päť stĺpov viery). Princípy a mravné kritériá islamu, ktoré sú základom celkovej regulácie všetkých vzťahov vnútri moslimskej spoločnosti, prešli čiastočnými zmenami. Aj keď sa reformy uskutočňujú od 17. stor., k najvýznamnejším došlo v 2. polovici 20. stor. Začali sa prijímať nové zákony vo forme kódexov, nastalo obdobie europeizácie práva a zmeny sa začali uskutočňovať aj v súdnom systéme (napr. v Pakistane, Sýrii, Iraku, Tunisku, vo vých. Afrike a v krajinách Perzského zálivu, pričom Turecko už v 1. polovici 20. stor. postupne zrušilo platnosť islamského práva). Naproti tomu v iných krajinách (napr. v Pakistane, Saudskej Arábii, Iráne a Spojených arabských emirátoch) si islamské právo (najmä pri regulácii osobného statusu) udržiava svoje pozície (zaužívané je označenie islamské štáty) a mnohé krajiny sa vrátili k aplikácii tradičných právnych inštitútov známych niekoľko storočí (upravujú napr. nezákonný sexuálny styk, polygamiu, zákaz požívania alkoholických nápojov a i.). Otázkami práva sa zaoberajú teologicko-právne autority (→ álim), znalci práva (→ fakih), úradníci zastávajúci funkciu sudcu (→ kádi) a právni poradcovia (→ mufti, majú právo vyhlasovať autoritatívny právny názor → fatva); spoločne tvoria islamské duchovenstvo.

islamské štáty

islamské štáty

1. v širšom význame krajiny, v ktorých väčšina obyvateľstva vyznáva islam (široký pás krajín od Maroka až po Pakistan vrátane Bangladéša a Indonézie);

2. v užšom význame štáty, v ktorých sa uplatňuje islamské právo (→ šaría, šarí’a; ako aktuálne platné právo), nemajú teda charakter sekulárnych štátov (Irán, Saudská Arábia);

3. nepresné označenie členských štátov Organizácie islamskej konferencie (založenej 1969).

Za islamské štáty uplatňujúce šaríu sú považované Irán, Saudská Arábia, Jemen, Omán, Bahrajn, Somálsko, Afghánistán, Pákistán a Mauritánia. Za štátne (privilegované) náboženstvo je islam považovaný v Maroku, Tunisku, Alžírsku, Líbyi, Egypte, Jordánsku, Iraku, Bangladéši, Malajzii, Sudáne, Kuvajte, Katare a Spojených arabských emirátoch. Sekulárnymi štátmi s islamskou väčšinou sú Burkina Faso, Gambia, Guinea, Senegal, Čad, Džibutsko, Tádžikistan, Turkmenistan, Mali, Turecko, Azerbajdžan, Uzbekistan, Kazachstan, Kyrgyzstan, Indonézia, Bosna a Hercegovina, Kosovo a Albánsko. Islam ako náboženstvo má vlastnú koncepciu štátu, podľa ktorej islamský štát môže existovať len na základoch islamu a riadiť sa islamským právom, pričom vládnutie v sebe zahŕňa aj nevyhnutnosť zaoberať sa teologickými a náboženskými otázkami (t. j. neposkytuje priestor na deľbu zodpovednosti medzi svetskou a duchovnou mocou). Moslimovia sa nemôžu deliť na menšie etnické a sociálne skupiny a predstavujú jedinú náboženskú a politickú obec – ummu. Z hľadiska formy štátu predstavujú sultanát a emirát monarchie (dedičné alebo volené). Imamát je formou vlády, pri ktorej je na čele štátu a ummy charizmatický náboženský vodca; typický je skôr pre náboženských horlivejších šíitov. Kalifát by mal byť jednotným celosvetovým teokratickým islamským štátom založeným na islamskom práve a vedeným (podľa možnosti) potomkami proroka Mohameda alebo jeho najbližších spolupracovníkov. Pôvodný islamský kalifát existoval od 7. (vznik Arabskej ríše) do 13. stor.

islamský letopočet

islamský letopočet — počítanie rokov v moslimských krajinách a komunitách podľa moslimského, t. j. arabského kalendára. Začína sa pre moslimov významnou udalosťou — pamätným Mohamedovým odchodom z Mekky do Mediny (→ hedžra) v septembri 622 n. l. Moslimský nový rok sa začína 1. dňom mesiaca muharram (v prvom roku pripadol začiatok islamského letopočtu na 16. júl 622 n. l.).

Island

Island, Islandská republika, islandsky Ísland, Lýðveldið Ísland — ostrovný štát v sev. Európe na ostrove Island a okolitých menších ostrovoch (o. i. ostrovy Vestmannaeyjar) v sev. časti Atlantického oceána. Administratívne členenie: 9 regiónov.

Ostrov oválneho tvaru s troma výraznejšími polostrovmi a s členitým pobrežím (okrem juhovýchodu) s hlbokými fjordmi. Na juhu obmývaný Atlantickým oceánom, na severovýchode Nórskym a na severe Grónskym morom, od Grónska na západe oddelený Dánskym prielivom; dĺžka pobrežnej línie 4 970 km. Je vulkanického pôvodu (2. najväčší ostrov Európy, po Veľkej Británii), predstavuje najvyššiu časť Stredoatlantického chrbta. Budovaný treťo- a štvrtohornými bazaltmi, pemzou a sopečnými tufmi. Vrchovinný až hornatinný povrch, nížiny (len asi 7 % povrchu) sa nachádzajú najmä na juhozápade, vnútrozemie vypĺňajú rozlámané náhorné plošiny (700 – 1 000 m n. m.) z bazaltových lávových príkrovov strmo klesajúce k pobrežiu, z ktorých vyčnieva množstvo sopečných kužeľov (okolo 150, najvyšším vrcholom je Hvannadalshnúkur, 2 110 m n. m.) a viacero (okolo 30) aktívnych sopiek (napr. Hekla, 1 491 m n. m.; Eyjafjallajökull, 1 666 m n. m. – jej erupcia s následným šírením oblaku sopečného prachu v apríli 2010 mala za následok ochromenie leteckej dopravy vo veľkej časti Európy); znakmi sopečnej aktivity sú i teplé pramene, gejzíry, vývery plynov a časté zemetrasenia, podmorský sopečný výbuch 1963 vytvoril pri juž. pobreží ostrov Surtsey, vulkanickou činnosťou sa 1973 zväčšil ostrov Heimaey. Ľadovce, ktoré sčasti premodelovali sopečný reliéf, pokrývajú asi 11 % rozlohy krajiny, najväčšie sú Vatnajökull (8 400 km2, najväčší európsky ľadovec), Langjökull (1 021 km2), Hofsjökull (925 km2) a Mýrdalsjökull (695 km2). Oceánske podnebie s daždivými a chladnými letami a pomerne miernymi zimami je zmierňované Irmingerovým prúdom, vo vnútrozemí drsnejšie podnebie. Priemerné teploty v januári od -4 °C na severe po 0 °C na juhu, v júli 9 – 12 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 700 – 800 mm, miestami 1 000 mm (na juhovýchode v oblasti Vatnajökull viac ako 4 000 mm, na severovýchode – na najsuchšom území, menej ako 400 mm ročne), maximum zrážok spadne v auguste, pomerne málo zrážok v zime spôsobuje nízku a krátkotrvajúcu snehovú pokrývku. Časté vetry, mnohokrát so silou víchrice. Krátke rieky s veľkým spádom, najväčšie Thjórsá (Þjórsá) na juhozápade krajiny a Jökulsá á Fjöllum na severovýchode, hojný výskyt vodopádov, početné jazerá ľadovcového, tektonického a sopečného pôvodu, najväčšie Thingvallavatn (Þingvallavatn, 85 km2). Chudobná tundrová vegetácia, miestami lesotundra, viac ako polovica ostrova je bez vegetácie. Živočíšna ríša je chudobná (polárna líška), hojnejšie sú zastúpené iba ryby a vodné vtáctvo. Výnimočná príroda Islandu je chránená v troch národných parkoch (2018): Vatnajökull, Snæfellsjökull a Thingvellir (Þingvellir). Národný park Thingvellir bol 2004 zapísaný do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO, ostrov Surtsey 2008.

Hospodársky vyspelý štát s vysokou životnou úrovňou obyvateľstva a s ekonomikou, ktorej základom je rybolov a spracovanie rýb. Silno sa rozvíjajúci bankový sektor v pol. 90. rokov 20. stor. spôsobil rast celého finančného sektora a Island bol považovaný za vzor rýchlo sa rozvíjajúcej ekonomiky. So začiatkom globálnej finančnej krízy sa však islandské banky dostali do problémov a začiatkom októbra 2008 museli byť tri najväčšie zoštátnené. Na tvorbe HDP sa 74,5 % podieľa sektor služieb, 19,7 % priemysel a 5,8 % poľnohospodárstvo (2017). Väčšina ekonomicky aktívneho obyvateľstva, až 72,9 %, pracuje v službách, 22,4 % v priemysle a 4,7 % v poľnohospodárstve (2015). Miera nezamestnanosti 2,8 % (2017; 3,1 %, 2016), miera inflácie má prevažne klesajúcu tendenciu s minimálnymi výkyvmi (1,7 %, 2016; 1,8 %, 2017), jej extrémny rast až na 18,4 % (2008) bol zapríčinený finančnou krízou, potom opätovne klesala na 11,0 % (2009) a ďalej až na hodnoty pod 2 %. Island je krajina bez výrazných surovinových zdrojov (ťaží sa iba diatomitová zemina, tzv. kremelina a pemza), jej ekonomika je závislá od dovozu surovín, disponuje však veľkými hydroenergetickými a geotermálnymi zdrojmi (horúca voda z geotermálnych zdrojov a prírodné pary sa využívajú na vykurovanie skleníkov a domácností); využiteľnosť vodnej a geotermálnej energie sa odhaduje na 50 000 GWh/rok, reálne sa využíva asi 25 % (okolo 7 380 GWh/rok, 2015). Významnú úlohu v ekonomike zohrávajú priemyselné odvetvia zaoberajúce sa výrobou a údržbou lodného parku a zariadení na rybolov a následné spracovanie rýb (mrazenie, konzervovanie, výroba rybieho tuku a rybej múčky); vzrastajúci význam má hutnícky priemysel so závodmi na výrobu hliníka a ferozliatin (najmä ferosilícia) vybudovanými v spolupráci so zahraničnými investormi, Island je najväčším producentom hliníka na svete na jedného obyvateľa (2016); rýchlo sa rozvíjajúci elektronický priemysel; menší význam zohrávajú chemický (výroba minerálnych hnojív, chemických výrobkov a i.), potravinársky, textilný (tradičný vlnársky, výroba kobercov) a odevný priemysel, ako aj priemysel stavebných materiálov. Poľnohospodárska výroba je značne dotovaná. Približne 20 % celkovej rozlohy krajiny je vhodných na poľnohospodársku výrobu, z toho na rastlinnú výrobu sa využíva okolo 6 %, zvyšná časť na extenzívny chov dobytka. Pestovanie zemiakov, jačmeňa a zeleniny (najmä paradajok a uhoriek, ktorých produkcia pokrýva 75 % domácej spotreby), v skleníkoch vyhrievaných vodou a parou z geotermálnych zdrojov celoročné pestovanie kvetín a teplomilných plodín (Island je najväčší producent banánov v Európe). V dôsledku znižujúceho sa dopytu po tradičných produktoch živočíšnej výroby sa dočasne výrazne znížil chov oviec (455-tis. kusov, 2007; od 2012 došlo k miernemu nárastu chovu – 473-tis. kusov, 2016) a hovädzieho dobytka (71-tis. kusov, 2007; 80-tis. kusov, 2017); rastie však záujem o bravčové mäso a hydinu; chov poníkov (približne na 5-tis. farmách); rozvinutý chov kožušinových zvierat (48-tis. noriek, 2015). Kľúčovým odvetvím islandskej ekonomiky je rybolov, ktorý má celosvetový význam (viac ako 1 621 zaregistrovaných rybárskych lodí; 2017); zariadenia na spracovanie rýb (mraziarenské a konzervárenské závody) sú v prístavných mestách, najväčšie v Reykjavíku a Akureyri. Významné miesto v ekonomike štátu zaujíma sektor služieb, v ktorom sú najrozvinutejšie finančné a telekomunikačné služby. Najrýchlejšie sa vyvíjajúcim sektorom a druhým najväčším zdrojom príjmov (po rybolove) je cestovný ruch, počet turistov neustále stúpa od 50. rokov 20. stor., a najmä v posledných rokoch (2,195 mil. zahraničných turistov, najviac zo Škandinávie, USA, Kanady, Nemecka a Spojeného kráľovstva, 2017). Prevládajú niekoľkodňové pobyty (v lete v priemere 7-dňové, v zime 3-dňové), obľúbené sú plavby na lodiach s pozorovaním veľrýb, terénne jazdy do vnútrozemia s výstupom na ľadovce, jednodňové výlety za atrakciami krajiny a i. Železničná sieť neexistuje; cestná sieť je vyvinutá najmä na juhozápade a v pobrežných oblastiach, hlavnou dopravnou tepnou ostrova je cesta Hringvegur (Islandský cestný okruh, dĺžka 1 339 km, dobudovaný 1974; väčšinou s asfaltovým povrchom) lemujúca celý ostrov, celková dĺžka ciest je 12 869 km, z toho len viac ako tretina (5 040 km) je so spevneným povrchom (2013); v nákladnej doprave má veľký význam pobrežná lodná doprava (významné prístavy v mestách Akureyri, Grundartangi, Hornafjörður, Hafnarfjörður, Reykjavík, Seyðisfjörður), na Islande neexistuje riečna doprava; rozvinutá vnútrozemská letecká doprava (96 letísk, ale iba 7 so spevneným povrchom, 2017), medzinárodné letiská v Keflavíku (juhozápadne od Reykjavíku) a v Akureyri. Export rýb a rybích produktov (32 %), hliníka (31 %, 2016), dopravných prostriedkov a i. Import strojov, lodných prístrojov a dopravných prostriedkov (48 %), spotrebného tovaru (21 %, 2016), palív a mazív, potravín, nápojov a i. Hlavní obchodní partneri: Holandsko, Spojené kráľovstvo, Nórsko, Nemecko, Švédsko, USA, Dánsko, Čína.

Etnické zloženie: 92,1 % Islanďanov, 6,8 % obyvateľov pevninskej Európy (z toho 3,6 % Poliakov a 0,5 % Škandinávcov – Fínov, Nórov, Švédov a Dánov), 0,6 % Ázijčanov, 0,5 % ostatných (2016). Náboženské zloženie: 78,2 % luteránov, 3,8 % katolíkov, ostatní sú prevažne príslušníci menších protestantských cirkví. Island má (s Írskom) najvyšší prirodzený prírastok obyvateľstva v Európe. Obyvatelia žijú väčšinou v mestách na pobreží, a to najmä v oblasti Reykjavíku a v jeho juž. predmestiach, vnútrozemie je neobývané. Podiel mestského obyvateľstva 94 % (2018). Najväčšie mestá: Reykjavík, Kópavogur, Hafnarfjörður, Akureyri.

Dejiny — prvými obyvateľmi územia boli írski a škótski mnísi (koncom 8. stor.), ktorí tam však sídlili iba v lete. Za začiatok trvalého osídlenia sa považuje rok 874, keď sa na Islande v rámci celkovej vikinskej expanzie zo škandinávskej pevniny smerom na západ usídlili prisťahovalci najmä z Nórska. Miernejšia klíma v tomto období umožňovala napr. aj pestovanie obilnín a v priebehu krátkeho obdobia mal Island takmer 20 tis. obyvateľov. Okolo 930 bol založený prvý snem Althing (Alþing), vďaka ktorému bol vytvorený zákonodarný a súdny systém platný pre celú krajinu. Centrálna štátna moc s výkonnými kompetenciami však nevznikla, územie bolo rozdelené na 36 (neskôr 48) slobodných správnych jednotiek pod vedením náčelníkov alebo starostov, ktorí mali v rukách miestnu moc a vzájomne o ňu zápasili, podliehali však Althingu. Odrazilo sa to o. i. v dramatickej tematike rodinných ság, ktoré patria k vrcholu islandskej literatúry. Na rozvoji literatúry sa podieľali aj kláštory vznikajúce po prijatí kresťanstva, ktoré bolo schválené okolo 1000 Althingom pod tlakom z Nórska, a to najmä z politických a ekonomických príčin; pohanský kult a právo však zostali dlho zakorenené. R. 1056 bolo zriadené biskupstvo v Skálholte a 1106 v Hólare, od 1152/53 obidve podliehali nórskemu arcibiskupstvu v Nidarose (dnes Trondheim). Už v 11. stor. boli na svetských majetkoch zakladané súkromné školy (Oddi, Haukadal), ktoré kládli dôraz na domáce tradície a jazyk, ako aj na históriu Islandu (a nórskych kráľov) a stali sa strediskami šírenia vzdelanosti (Snorri Sturluson). Do pol. 13. stor. existovala fakticky na ostrove republika, ktorá bola svojím charakterom vo vtedajšej feudálnej Európe úplne výnimočná. Vnútorné rozpory medzi štyrmi najsilnejšími rodmi však nakoniec viedli k dobrovoľnému uznaniu zvrchovanosti Nórska, 1262 Althing (aj náčelníci) akceptoval autoritu nórskeho kráľa Håkona IV. Håkonssona a Island sa stal provinciou Nórskeho kráľovstva. R. 1380 vstúpilo Nórsko do personálnej únie s Dánskom, čím sa Island (do 1944) stal súčasťou Dánskeho kráľovstva (→ Dánsko, dejiny). V dôsledku dvoch epidémií moru, ktoré Island postihli 1402 – 04, a opakovaných erupcií sopiek sa počet obyvateľov znížil takmer na tretinu, napriek tomu však čoskoro začali prosperovať rybolov a obchod s vlnou (anglickí a nemeckí kupci). V pol. 16. stor. prijal Island pod tlakom Dánska protestantskú vieru (luteranizmus, schválený Althingom 1541), čo viedlo následne ku konfiškácii dovtedajšej cirkevnej pôdy a majetku a k ďalšiemu upevneniu postavenia dánskych správnych orgánov. Tvrdý dosah na obchod malo zavedenie obchodného monopolu (1602), keď v zmysle zákona mohli na Islande obchodovať len dánski kupci s kráľovskou licenciou, čím sa mala obmedziť rastúca moc anglických a nemeckých obchodníkov a zabezpečiť prístup k domácej produkcii vojensky významnej síry. Po zavedení absolutistickej monarchie v Dánsku (1662) sa závislosť Islandu od neho znova prehĺbila, Island postupne prešiel pod centrálnu administratívu v Kodani a právomoci Althingu sa obmedzovali. V priebehu 18. stor. postihli Island znova viaceré prírodné katastrofy (zemetrasenia, sopečné erupcie) a epidémie, ktoré spoločne s ochladením klímy mali opäť za následok výrazný pokles počtu obyvateľov. V dôsledku domáceho tlaku, ktorý vyvíjal najmä zemský fojt a zakladateľ manufaktúr Skúli Magnusson (*1711, †1794), došlo 1787 k čiastočnému uvoľneniu obchodného monopolu, stále však len pre dánskych poddaných (úplná liberalizácia 1855). Pod vplyvom európskeho osvietenstva koncom 18. stor. vrstva domácej inteligencie presadzovala zmeny v islandskej administratíve. Reykjavík sa začal rozvíjať ako hlavné mesto krajiny i sídlo biskupstva (presídlili sa tam obidve dovtedajšie biskupstvá — 1785 zo Skálholtu a 1801 z Hólaru), po zrušení Althingu (1801) sa stal sídlom Najvyššieho zemského súdneho dvora, ktorý podliehal súdnemu orgánu v Kodani. V dôsledku účasti Dánska v napoleonských vojnách sa narušili kontakty a lodné spojenie Islandu s Dánskom, zásobovanie ostrova zabezpečovali britské lode. Mierová dohoda 1814 potvrdila príslušnosť Islandu k Dánsku a zrušila posledné formálne väzby na Nórsko, ktoré bolo postúpené Švédsku (→ Kielsky mier). V nasledujúcich desaťročiach sa paralelne s reformami osvietenského absolutizmu v Dánskom kráľovstve začal aj na Islande boj za získanie národnej nezávislosti. Myšlienky romantizmu a národného obrodenia ovplyvnili celú generáciu islandských študentov v Kodani. Pod tlakom požiadaviek na vytvorenie samosprávy schválil dánsky kráľ Kristián VIII. 1843 islandský snem, ktorý mal 20 volených a 6 kráľovských reprezentantov a sídlo v Reykjavíku. Obnovený Althing zohral vo vývoji štátu rozhodujúcu úlohu pod vedením filológa a politika J. Sigurðssona, a to najmä po zrušení absolutizmu a prijatí ústavy 1849 v Dánsku. R. 1851 Althing zrušil platnosť dánskej ústavy pre Island, ktorý naďalej zostal len provinciou Dánskeho kráľovstva. Napäté vzťahy medzi Islandom a Dánskom pretrvávali a tlak islandských národovcov pokračoval aj po získaní samosprávnosti a vlastnej ústavy, ktorú kráľ Kristián IX. podpísal 1874 pri príležitosti 1 000-ročného jubilea osídlenia ostrova. Althing, ktorý nadobudol zákonodarnú moc, ďalej pokračoval v zápase o rozšírenie islandských kompetencií. R. 1897 bolo v Kodani vytvorené ministerstvo pre Island, 1903 sa jeho sídlo presunulo do Reykjavíku a nová ústava (1904) priniesla Islandu samosprávu. Hnutie za nezávislosť však pokračovalo až do 1918, keď dánsky a islandský parlament (1. decembra) schválili zmluvu o nezávislosti ostrova. Island ako suverénny štát ostal v personálnej únii s Dánskom, ktoré malo chrániť jeho neutralitu a starať sa o obranu islandských vôd, začo sa vyslovilo 90 % obyvateľstva. Zmluva bola platná do 1940 s tým, že po jej uplynutí môže ktorýkoľvek z obidvoch štátov požiadať o úpravu alebo, pokiaľ by k jej revízii do 3 rokov (od 1940) nedošlo, mohol ju ktorýkoľvek z obidvoch štátov jednostranne vypovedať. Od pol. 19. stor. prechádzala islandská spoločnosť veľkými zmenami v súvislosti s nárastom obyvateľstva (vyše 85 tis. 1910, 121 tis. 1940, z toho viac ako tretina v hlavnom meste), s urbanizáciou, s modernizáciou hospodárstva a sociálnych štruktúr, ako aj s upevnením národného a politického povedomia (ženy získali všeobecné volebné právo už 1915). Dominantnú úlohu v hospodárstve postupne získal rybolov (ešte 1850 sa vyše 80 % obyvateľstva živilo poľnohospodárstvom, najmä chovom dobytka). K zvýšeniu životnej úrovne prispelo aj používanie motorizovaných plavidiel a rozmach družstevníctva. Počas 2. svet. vojny po okupácii Dánska nacistickým Nemeckom (apríl 1940) prerušil Island komunikáciu s Dánskom a zahraničná politika Islandu, za ktorú dovtedy zodpovedalo Dánsko, prešla do kompetencie Althingu. Cieľom bolo zachovať neutralitu Islandu, ktorý odmietol ponuku Spojeného kráľovstva na ochranu pred okupáciou Nemeckom. V máji 1940 však Spojené kráľovstvo bleskovou operáciou Island obsadilo (pod zámienkou ochrany ostrova, v skutočnosti však pre jeho geopolitickú polohu na strategických námorných trasách). V júli 1941 po vzájomnej dohode prevzali zodpovednosť za ochranu Islandu USA, ktoré tam mali postupne až 47 tis. vojakov (vojenská základňa a letisko v Keflavíku). V máji 1944 sa konalo referendum, v ktorom sa 95 % občanov Islandu vyslovilo za vytvorenie samostatnej republiky. Tá bola vyhlásená 17. 6. 1944 a jej prvým prezidentom sa stal S. Björnsson. Napriek určitej kritike, že Island vystupuje z únie v období okupácie Dánska, poukazovali Islanďania na klauzulu v zmluve z 1918 (zmluva bola formálne zrušená 1950). Po 2. svet. vojne vstupoval Island postupne do medzinárodných organizácií (1946 do OSN, 1950 do Rady Európy, 1953 do Severskej rady, 1970 do EFTA). Podmienkou členstva v NATO (1949) bolo, že krajina sa nikdy nezapojí do ofenzívnych vojenských aktivít. Ako jediná členská krajina aliancie nemá Island plne vybudovanú vlastnú armádu. Na základe zmluvy z 1951 zodpovednosť za obranu Islandu mali USA (až do 2006), čo bolo najviac diskutovanou politickou otázkou a v súvislosti s čím počas studenej vojny nadobudol ostrov strategický význam. Najväčším medzinárodným konfliktom boli tzv. sleďové vojny (1958 – 61, 1972/73, 1975) so Spojeným kráľovstvom a NSR, ktoré Island rozpútal pomocou bojových člnov pobrežnej stráže na obranu teritoriálnych vôd pred nekontrolovaným intenzívnym rybolovom. Island postupne rozširoval svoje rybárske teritóriá (12 námorných míľ 1964, 50 námorných míľ 1970, 200 námorných míľ 1975; potvrdené 1979) a ochrana domáceho rybolovu, ktorý je rozhodujúcim hospodárskym odvetvím, bola aj dôvodom nezáujmu o vstup do EÚ (riadenie rybolovného hospodárstva v EÚ, rybolovné kvóty). Jednostranná závislosť od rybárskeho priemyslu bola od konca 80. rokov 20. stor. vyvažovaná rozvojom cestovného ruchu a finančného sektora. Liberálna trhová politika koaličných vlád 90. rokov, zníženie daní, privatizácia a rast spotreby viedli k hospodárskemu rastu. Rast bankového sektora a expanzívna politika s vysokými zahraničnými pôžičkami a investíciami do stavebných projektov boli od jesene 2008 príčinou mimoriadne tvrdého dosahu medzinárodnej finančnej krízy na Islande. Po odstúpení vlády v januári 2009 a po nových voľbách (25. apríla 2009) nastúpila vláda ľavicovej koalície. Kríza prehodnotila postoj k členstvu v EÚ, o ktoré vláda požiadala v júli 2009. Štát prevzal na seba záruky troch komerčných bánk, ktorých krach postihol početných britských a holandských vkladateľov najmä v internetovej banke Icesave. Pod tlakom Spojeného kráľovstva a Holandska súhlasil Althing s úhradou odškodného vo výške 3,8 mld. eur, ktoré vlády obidvoch krajín vyplatili poškodeným klientom. V januári 2010 však prezident odmietol podpísať zákon o vyplatení odškodného (kompenzácia sa vníma ako kľúčový politický faktor pri vstupe Islandu do EÚ). O otázke spôsobu oddlženia Islandu sa malo rozhodnúť v referende 6. 3. 2010, v ktorom občania väčšinou hlasov (93 %) odmietli vyplatenie náhrad. Otázka zostala otvorená a v rokovaní sa pokračovalo, 12. 3. 2015 však Island prihlášku do EÚ stiahol a prístupové rozhovory boli zastavené.

Island je parlamentná republika (od 1944). Zákonodarné zhromaždenie Althing (od 1991 jednokomorový) má 63 členov volených na 4 roky. Hlavou štátu je prezident volený priamo všetkými občanmi každé 4 roky. Volebné právo je od 18 rokov.

Islandskí prezidenti
1944 – 1952 Sveinn Björnsson
1952 – 1968 Ásgeir Ásgeirsson
1968 – 1980 Kristján Eldjárn
1980 – 1996 Vigdís Finnbogadóttirová
1996 – 2016 Ólafur Ragnar Grímsson
od 2016 Gudni Jóhannesson