Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 149 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

invisibles

invisibles [-zibls; angl.] — vývoz (invisible export) a dovoz (invisible import) finančných alebo osobných služieb poskytovaných v danej krajine cudzincom alebo občanom danej krajiny cudzincami, tzv. neviditeľný obchod, ktorý predstavujú napr. rôzne druhy poistenia, dopravných a cestovných poplatkov, bankových služieb, úrokov z domácich obligácií alebo dividend.

involučné formy

involučné formy — morfologicky alebo inak odlišné bunky baktérií. Sú často viditeľné v starých kultúrach alebo v kultúrach vyskytujúcich sa v nepriaznivých podmienkach, napr. v prítomnosti subletálnych koncentrácií antibiotík. Väčšinou sa považujú za degenerované bunky, ich degeneráciu môže zapríčiniť napr. prítomnosť autolyzínov alebo neschopnosť syntetizovať bunkovú stenu.

inzulárny

inzulárny [lat.] — ostrovný;

1. týkajúci sa ostrova, ostrovčeka (→ inzula);

2. týkajúci sa stredovekého umenia (inzulárne výtvarné umenie → anglo-írske výtvarné umenie) alebo písma (inzulárne písmo → írsko-anglosaské písmo), ktoré sa od 5. stor. rozvíjali na Britských ostrovoch.

inžinierska hydrológia

inžinierska hydrológia — technická vedecká disciplína, ktorá sa vyvinula z hydrológie pre potreby plánovania, projektovania a výstavby vodohospodárskych stavieb (vodné nádrže, regulácie tokov, melioračné stavby, vodovody, kanalizácie ap.). Na rozdiel od všeobecnej hydrológie nie je orientovaná na genézu procesov pohybu vody v prírode, ale na získavanie a spracovanie hydrologických údajov potrebných na projektovanie technických diel. Jej súčasťou sú postupy a metódy výpočtu parametrov technických (inžinierskych) diel na základe hydrologických charakteristík prostredia (zrážky, prietoky, odtoky, výšky hladín vody v tokoch s rozdielnou pravdepodobnosťou prekročenia ap.).

inžinierska psychológia

inžinierska psychológia — aplikované odvetvie psychológie zameriavajúce sa na výskum procesov a produktov priemyselnej revolúcie, ako aj moderných technológií z hľadiska efektívnosti využívania psychických kapacít človeka. Nadväzujúc na pracovnú a organizačnú psychológiu, ergonómiu, humánne inžinierstvo ap., akcentuje skúmanie psychických aspektov systému človek – stroj, resp. človek – počítač, procesy spracúvania informácií a z toho vyplývajúce riadiace činnosti operátorov. Do popredia sa dostávajú nielen otázky technického zdokonaľovania zariadení, ale aj komfort ľudí.

inžinierskogeologická rajonizácia

inžinierskogeologická rajonizácia — vyčleňovanie územných celkov, ktoré sa odlišujú charakterom a stupňom rovnorodosti inžinierskogeologických pomerov alebo stupňom ich vhodnosti na určité technické využitie. Stupeň rovnorodosti, resp. vhodnosti závisí od taxonomickej úrovne príslušnej vyčleňovanej jednotky (inžinierskogeologický región, inžinierskogeologická oblasť, inžinierskogeologický rajón, inžinierskogeologický podrajón, inžinierskogeologický okrsok) a od spôsobu rajonizácie (regionálna, typologická, čiastková, komplexná inžinierskogeologická rajonizácia ap.).

Io

Io, Io Matua Kore — najvyšší boh Maoriov na Novom Zélande. Jeho meno bolo tabu a ako jedinému z bohov mu neprinášali žiadne obety. Jeho kult bol známy len úzkej skupine žrecov. Na Tahiti bol jeho obdobou Iho, resp. Ihoiho, na súostroví Tuamotu sa nazýval Kiho (Kiho-tumu).

Ióannés Mauropus

Ióannés Mauropus [jó-], Ján Mauropus, okolo 1000 Paflagónia – okolo 1075/81 Konštantínopol — byzantský učenec a spisovateľ. Patril k úzkemu konštantínopolskému okruhu vzdelancov a rétorov, medzi ktorých patrili napr. aj Michael Psellos a Ján Xifilinos. Neskôr sa stal obľúbencom cisára Konštantína IX. Monomacha, 1050 sa však musel za dosiaľ nevyjasnených okolností utiahnuť do ústrania. Bol vymenovaný za metropolitu mesta Euchaita (okolo 1050 – 75) a až na sklonku života sa mohol vrátiť do Konštantínopola, kde vstúpil do jedného z početných kláštorov. Vo svojej literárnej činnosti sa venoval poézii a rétorike. Zachovala sa aj jeho rozsiahla korešpondencia a liturgické hymny (kánony).

ionosférická subbúrka

ionosférická subbúrka [jo-] — náhla zmena vlastností ionosféry spôsobená najmä silnými geomagnetickými búrkami, v polárnych oblastiach v dôsledku polárnych žiar spojených s geomagnetickými subbúrkami.

Ipheion

Ipheion [-fe-; gr.] — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď ľaliovité. Cibuľoviny, ich listy po rozdrobení voňajú ako cibuľa. Patrí sem napr. do 15 cm vysoký druh Ipheion uniflorum s úzkymi prízemnými listami a s hviezdovitými, zvyčajne bielymi alebo fialovomodrými kvetmi, plod tobolka, pochádzajúci z Argentíny.

Ipomopsis

Ipomopsis [gr.] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď vojnovkovité. Jednoročné alebo trváce byliny. Patrí sem napr. do 1 m vysoký druh Ipomopsis aggregata s jednoduchou priamou chlpatou stonkou, s perovito strihanými prízemnými listami s bielymi chlpmi a so zvyčajne žiarivými červenými rúrkovitými kvetmi, plod tobolka, pochádzajúci zo západu Severnej Ameriky.

Ippen

Ippen, 15. 2. 1239 ostrov Šikoku, prefektúra Ehime – 23. 8. 1289 Wadasaki, Honšu, prefektúra Hjógo — japonský buddhistický mních, zakladateľ sekty Nepretržitosti (dži-šú), odnože buddhistickej sekty Čistej krajiny (→ džódo-šú; → amidizmus). Svoje duchovné zážitky a vierouku šíril po celej krajine medzi jednoduchými ľudmi, a to najmä prostredníctvom spoločného kolektívneho tanca a zdôrazňovaním, že človek môže dosiahnuť prebudenie už v tomto svete prostredníctvom opakovania formúl vzývajúcich Buddhu Amidu.

ipso iure

ipso iure [-só jú-; lat.] — zo samotného práva; silou samotného práva; bez ďalšieho, mocou práva, zo zákona. V rímskom práve situácia, keď vzniknú právne účinky ipso iure (podľa práva) bez toho, aby bol potrebný ešte ďalší akt. Napr. len čo dlžník splní (solutio) svoju povinnosť voči veriteľovi, záväzkový vzťah medzi dlžníkom a veriteľom vo vymedzených prípadoch ipso iure zaniká a sudca musí takýto záväzkový vzťah považovať za zrušený. V opačnom prípade zaniká na základe procesnej námietky, teda nie ipso iure, ale ope exceptionis.

iracionalita

iracionalita [lat.] — neschopnosť rozumového poznania, nepochopiteľnosť prostredníctvom rozumu, vlastnosť nepodriaďovať sa logickým postupom a princípom konania alebo myslenia; forma poznania alebo konania bez zahrnutia racionality, resp. to, čo je mimo univerzálnej rozumnosti a odporuje racionálnemu usporiadaniu. Iracionalita sa často spája s prejavom slobodnej vôle človeka, s jeho zmyslovosťou, vierou alebo s prírodou, ktoré sa často vymykajú intenciám racionality.

iredenta

iredenta [tal.] —

1. skrátené označenie → iredentizmu;

2. označenie kompaktne žijúcej národnostnej menšiny, ktorej existencia a aktivity v tom-ktorom štáte, kde dominuje iné etnikum, sa vnímajú ako legitimizácia iredentistických požiadaviek (napr. Maďari v Sedmohradsku). Líši sa od diaspóry, v ktorej menšina žije rozptýlene.

Irene

Ireneasteroid č. 14 objavený 19. mája 1851 Johnom Russellom Hindom (*1823, †1895) v Londýne. Patrí k veľkým asteroidom hlavného pásu, priemer 182 km, obežná doba 4,16 roka, veľká polos dráhy 2,58 AU, sklon roviny dráhy k rovine ekliptiky 9,1°. Nazvaný podľa jednej z Hór, gréckej bohyne Eiréné.

in vivo

in vivo [vívó; lat.] — zaživa; v živom organizme; biol. proces (alebo štúdium biologických systémov) prebiehajúci počas života organizmu. Mnohé experimenty sa robia in vivo napr. na laboratórnych zvieratách, ktoré slúžia ako živý model na skúmanie účinkov rôznych látok alebo mikroorganizmov. Opak: in vitro.

in vitro

in vitro [-ró; lat.] — v skúmavke; v umelých podmienkach; biol. proces (alebo štúdium biologických systémov) prebiehajúci mimo živého organizmu alebo mimo prostredia, v ktorom sa organizmy prirodzene vyskytujú; kultivovanie mikroorganizmov alebo buniek (tkanív) odobraných z organizmu v špeciálnych laboratórnych podmienkach mimo živého organizmu. Mnohé experimenty vykonávané in vitro umožňujú testovať účinky toxických látok, vírusov a i. na bunku. Opak: in vivo.

Iradier, Sebastián

Iradier, Sebastián, aj Yradier, celým menom Sebastián de Iradier y Salaverri (Salaberri), 20. 1. 1809 Lanciego, Álava – 6. 12. 1865 Vitoria, Álava — španielsky skladateľ baskického pôvodu, tvorca šansónov a tanečnej hudby. V spolupráci s Cristóbalom Oudridom (*1825, †1877) a Luisom Cepedom (*1819, †1889) napísal mnohé zarzuely, najznámejšia z nich je La pradera del Canal (1847). V Európe i v USA sa preslávil španielskymi piesňami s rytmickým pôdorysom kubánskej habanery. Jeho pieseň La paloma (Madrid, 1859; Paríž, 1864) spievali najslávnejšie speváčky svojej doby, napr. P. Viardotová-Garcíová a A. Pattiová. Dodnes populárna je jeho pieseň El Arreglito, ktorá vyšla v Paríži v zborníku Fleurs d’Espagne (1864) s francúzskym textom. V modifikovanej podobe ju prevzal G. Bizet a v presvedčení, že ide o ľudovú pieseň, ju uplatnil v známej Habanére (L’amour est un oiseau rebelle) z prvého dejstva opery Carmen. Počas pôsobenia v Paríži i v Madride Iradier vyučoval spev francúzsku cisárovnú Eugéniu (manželku Napoleona III.).

Iraklio

Iraklio, historický názov Hérakleion — prístavné mesto v Grécku na severnom pobreží ostrova Kréta, administratívne stredisko kraja Kréta a okresu (nómu) Iraklio; 141-tis. obyvateľov (najväčšie mesto ostrova, 2012). Priemysel potravinársky (pivovarnícky, vinársky), tabakový, chemický; remeslá (keramické výrobky). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie viniča). Hlavný prístav ostrova, letisko. Vyhľadávaná turistická lokalita.

Založené Dórmi okolo 1100 pred n. l. a nazvané Hérakleion podľa mýtického hrdinu Herakla. Po dobytí Kréty Arabmi (827), ktorí v meste vybudovali obranné priekopy, nazvané Rabz el-Chandak (Hradná priekopa). R. 961 Nikefor Fókas (neskorší byzantský cisár Nikefor II. Fókas) dobyl Krétu a vyhnal Arabov, pričom Iraklio vyplienil a vypálil (po konsolidácii pomerov obnovený, byzantský Chandax), po páde Byzantskej ríše (1204) získala ostrov Benátska republika, mesto bolo prestavané a opevnené, dostalo taliansky názov Candia. R. 1669 ho po 21-ročnom obliehaní dobyli osmanskí Turci (až do 1897 bola Kréta súčasťou Osmanskej ríše). V tom čase sa po turecky nazývalo Kandije, po grécky Megalo Kastro. Od 1897 bolo súčasťou samostatnej Kréty, od 1913 Grécka. Počas 2. svetovej vojny utrpelo veľké škody (1941 bombardované počas nemeckej invázie). Od 1971 administratívne stredisko Kréty, hospodárske, obchodné a priemyselné centrum ostrova.

Stavebné pamiatky: pevnosť Rocca al Mare postavená Benátčanmi (1. polovica 16. stor.), neskororenesančná verejná budova nazývaná Loggia (1626 – 28, 1941 zničená, znovupostavená), zbrojnica (16. – 17. stor., dnes radnica), Bazilika sv. Tita (pôvodne 15. stor.), zvyšky mestských hradieb (16. – 17. stor.), Morosiniho fontána (1628) a i.

Univerzita, archeologické múzeum (významné zbierky minojskej a krétsko-mykénskej kultúry), historické a byzantské múzeum. Asi 6 km južne od Iraklia sa nachádza významná archeologická lokalita Knóssos.

Irangate

Irangate [-gejt] — politický škandál v USA 1986 – 88, pri ktorom po odhalení novinármi v októbri 1986 vyšlo pred Kongresom najavo, že USA (prostredníctvom Izraela) tajne predávali zbrane do Iránu (od augusta 1985) v nádeji, že dosiahnu prepustenie amerických rukojemníkov zadržiavaných v Libanone extrémistickými islamskými skupinami úzko spojenými s Iránom. Zisk z predaja mal byť použitý na financovanie protikomunistickej činnosti partizánov (contras) bojujúcich proti sandinovskému režimu v Nikarague, čo znamenalo pokus obísť zákon zakazujúci takúto vojenskú pomoc (Bolandove dodatky) a porušenie viacerých právnych predpisov. Po zverejnení škandálu bola ustanovená spoločná vyšetrovacia komisia Snemovne reprezentantov a Senátu. Za hlavného organizátora tajnej operácie bol označený poradca Rady národnej bezpečnosti (National Security Council) podplukovník Oliver North (*1943), jeho činnosť schválili poradcovia pre záležitosti národnej bezpečnosti Robert McFarlane (*1937) a John Poindexter (*1936), kľúčovú úlohu zohralo CIA a jej riaditeľ William Casey (*1913, †1987), do škandálu však bolo zapletených mnoho významných vládnych i súkromných osôb vrátane cudzincov (fakticky však nebol nikto odsúdený). Aférou prudko klesla popularita prezidenta R. Reagana, ktorý viackrát verejne vyhlásil, že jeho vláda nikdy nebude rokovať s teroristami. Mieru jeho zapojenia sa (spolu s viceprezidentom G. Bushom starším) do tejto záležitosti sa vyšetrovacej komisii nepodarilo zistiť; neexistuje priamy dôkaz o tom, že túto operáciu nariadili. Názov je odvodený od aféry Watergate.

Iránska plošina

Iránska plošina, niekedy používaný názov Iránska vysočina, daríjsky Faláti Írán, perzsky a urdsky Faláte Írán — rozľahlé plošinno-vysočinné územie v juhozápadnej Ázii rozprestierajúce sa medzi Kaspickým morom a Turanskou nížinou na severe a Perzským zálivom a Arabským morom na juhu, smerom na východ klesá k Indogangskej nížine, smerom na západ prechádza do Arménskej vysočiny. Zaberá väčšinu územia Iránu a prechádza do západných oblastí Afganistanu a Pakistanu; rozloha okolo 2,7 mil. km2. Na severe je ohraničená pohoriami Elborz, Kopetdag, Chorásánske vrchy a Hindúkuš, na juhu pohoriami Zagros a Makran, na východe pohoriami Kirthar, Harboj a Sulajmánske vrchy. Priemerná výška územia okolo 1 300 m n. m. Vnútri rozsiahle kotliny pokryté púšťami (Veľká soľná púšť, Dašte Lút, Regestanská púšť, Dašte Margo). Časté zemetrasenia. Suché subtropické kontinentálne podnebie, priemerná teplota v januári od -4 °C na severe do 10 °C na juhu, priemerná teplota v júli od 25 °C do 32 °C, priemerný ročný úhrn zrážok v kotlinách 50 – 100 mm, v pohoriach 100 – 300 mm, na západe okolo 500 mm. Z veľkej časti bezodtokové územie, málo riek (najväčšia Helmand), ktoré sú väčšinou periodické a ústia do bezodtokových slaných a poloslaných jazier (Helmand, Darjačaje-namak a i.). Chudobná púšťová a polopúšťová vegetácia. Nerastné suroviny: ropa, čierne uhlie, soli, rudy železa a farebných kovov. Na zavlažovaných územiach pestovanie jačmeňa, pšenice, bavlníka a datľovníka; kočovný chov oviec, tiav a kôz. Riedko osídlené územie, obyvateľstvo sústredené v oázach, najhustejšie osídlené západné časti, najredšie severovýchod a púšte; väčšie mestá na okrajoch Iránskej plošiny: Teherán, Isfahán, Mašhad, Širáz (Irán), Herát, Kandahár (Afganistan).

iránsky tanec

iránsky tanec — v dávnej minulosti existoval na území Iránu tanec v podobe rituálov a mystérií. Prvé zmienky pochádzajú z čias staroperzskej dynastie Achajmenovcov (asi 700 – 300 pred n. l.). Učitelia tanca vystupovali v 5. stor. pred n. l. na dvore kráľa Artaxerxa I. Makrocheira. Tanec sa rozvíjal i v Partskej ríši (od polovice 3. stor. pred n. l.), ako aj za dynastie Sásánovcov (224 – 651) po včlenení Partskej do sásánovskej ríše. Pod vplyvom islamu (od 651 bolo územie súčasťou Arabskej ríše) sa tanec nemohol verejne predvádzať, rozvíjal sa však iránsky ľudový tanec. V klasickom iránskom tanci vzniklo sedem základných pohybov vyžadujúcich dlhú profesionálnu prípravu. Známe boli religiózne (napr. tanec dervišov Movlevi), vojenské, akrobatické, erotické a groteskné tance (s maskou a bez masky) a ako ďalšia forma pohybového umenia pantomíma.

Profesionálny iránsky balet sa začal rozvíjať v 50. rokoch 20. stor. zásluhou britských pedagógov. R. 1955 založil Nedžad Ahmadzadeh (*1925/26) Akadémiu tanca (zameranú prevažne na ľudový tanec) a baletný majster W. Dollar otvoril oddelenie klasického tanca. R. 1958 tam pôsobila N. de Valois, neskôr o. i. český baletný majster a choreograf Miro Zolan (Miroslav Zlochovský, *1926, †2010), ktorý sa s manželkou Sandrou Vanovou (Vane; *okolo 1930) podieľali na formovaní baletného súboru v Teheráne. R. 1967 dostalo toto zoskupenie názov Iránsky národný balet (Iranian National Ballet), sídlo malo v Roudaki Hall Opera House v Teheráne. Na jeho čele stál britský tanečník, choreograf a baletný riaditeľ Robert de Warren (*1933, ako odborník na perzský tanec založil a 1971 – 76 viedol folklórny súbor Mahalli), 1971 viedla súbor národného baletu primabalerína Aida Ahmadzadehová (Haideh Ahmadzadeh; *1930), 1972 – 76 bol jeho posledným riaditeľom iránsky tanečník a baletný majster Ali Pourfarroch (*1938). Súbor uviedol baletné inscenácie choreografov M. M. Fokina (Vták ohnivák), G. Balanchina (Symfónia, Valčík), J. Cranka (Dáma a šašo), A. Aileyho, V. V. M. Čabukianiho (Labutie jazero), N. Beriozoffa, J. Butlera, B. R. Cullbergovej a i., ako aj balety Coppélia, Luskáčik, Šeherezáda, Pas de quatre a i. Po revolúcii 1979 zanikol. Obnovený bol 2002 vo Švédsku v Štokholme pod názvom Les Ballets Persans, pričom jeho repertoár je postavený výlučne na perzskej kultúre.

Irapuato

Irapuato — mesto v strednom Mexiku v štáte Guanajuato na Mexickej plošine, 1 800 m n. m.; 398-tis. obyvateľov (2014). Priemysel textilný (významná časť jeho produkcie sa vyváža), chemický, potravinársky (mlynársky), obuvnícky, kožiarsky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej (v okolí rozsiahle plantáže jahôd) a banskej (ťažba zlata a striebra) oblasti. Železničný uzol.

Založené 1547, od 1893 mesto. Stavebné pamiatky: baroková katedrála (1631), barokový kostol Templo del Hospitalito (1. polovica 18. stor., pôvodne súčasť nezachovanej nemocnice založenej v polovici 15. stor.), neoklasicistický kostol Templo de la Soledad (19. stor., baroková fasáda), barokovo-klasicistický kostol Templo El Convento (1799), neoklasicistický palác Presidencia Municipal (19. stor.), Fontána delfínov (1864), Fontána tancujúcej vody (2004) a i. Múzeum, univerzita, zoologická záhrada.

IRAS

IRAS, Infračervená astronomická družica, angl. Infrared Astronomical Satellite — prvé kozmické astronomické observatórium, ktoré z obežnej dráhy okolo Zeme pozorovalo oblohu v infračervenej oblasti elektromagnetického žiarenia. Vzniklo ako spoločný projekt Spojeného kráľovstva, Holandska a USA, na obežnú dráhu okolo Zeme bolo vynesené 25. 1. 1983 raketou Delta z kozmodrómu Vandenberg v Kalifornii.

Za 10 mesiacov činnosti ďalekohľad s priemerom objektívu 57 cm (jeho fungovanie bolo limitované množstvom kvapalného hélia, ktoré ochladzovalo objektív na teplotu -271 °C) zmapoval štyrikrát 96 % oblohy na vlnových dĺžkach 12, 25, 60 a 100 μm, s uhlovým rozlíšením 30 oblúkových s (pri vlnovej dĺžke 12 μm) až 2 oblúkové minúty (pri vlnovej dĺžke 100 μm). Observatórium identifikovalo okolo 350-tis. infračervených zdrojov patriacich vybuchujúcim galaxiám, protohviezdam, hviezdam s prachovými diskmi, oblakom medzihviezdnej galaktickej a medzigalaktickej hmoty a i. Zistilo prachový oblak okolo Vegy, urobilo prvé zábery centrálnej časti jadra Galaxie, objavilo 6 komét, 3 asteroidy, viacero infračervených galaxií ap. Po IRAS nasledovali zariadenia s výkonnejšími prístrojmi – Infrared Space Observatory (1995), Spitzerov vesmírny ďalekohľad (2003) a japonská družica Akari (2006).

Iravadi

Iravadi, Erawadi Myit, Irrawaddy — najdlhšia rieka Mjanmarska; dĺžka 2 150 km, rozloha povodia 430-tis. km2, priemerný ročný prietok na dolnom toku 13 600 m3/s. Vzniká sútokom zdrojníc Nmai Hka a Mali Hka prameniacich v pohraničnej oblasti Mjanmarska a Číny, tečie prevažne južným smerom. Asi 300 km od ústia do Andamanského mora tvorí deltu (30 000 km2) s množstvom ramien (dve najväčšie sú splavné). Najvyššie vodné stavy v auguste a septembri. Najväčší prítok: Čindwin (pravostranný). Splavná 1 100 km od ústia, počas vysokých vodných stavov 1 440 km, na hornom toku využívaná na splavovanie dreva, na strednom a dolnom toku na zavlažovanie, energetický potenciál takmer bez využitia. Veľké mestá na rieke: Mándalej, Rangún (v delte). Delta rieky Iravadi je významnou oblasťou pestovania ryže.

Irazú

Irazú [-su], Volcán Irazú — sopka, stratovulkán v Kostarike v blízkosti mesta San José, najvyššia aktívna sopka v horskom pásme Stredná Kordillera, 3 432 m n. m. Od 1723 bolo zaznamenaných okolo 20 erupcií, posledná 1994. Z vrcholu vidieť Atlantický oceán aj Tichý oceán. Irazú so svojím okolím predstavuje národný park Parque Nacional Volcán Irazú (vyhlásený 1955, rozloha 2 309 ha).

Irbid

Irbid — mesto v severozápadnom Jordánsku v oáze v blízkosti hranice so Sýriou asi 70 km severne od Ammánu, administratívne stredisko guvernorátu Irbid; 530-tis. obyvateľov (3. najväčšie mesto krajiny), aglomerácia 1,008 mil. obyvateľov (2017). Priemysel potravinársky, stavebných materiálov; remeslá. Obchodné stredisko zavlažovanej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie citrusov a zeleniny). Cestný uzol. Viaceré univerzity (napr. univerzita Jarmúk založená 1976), múzeá.

iredentizmus

iredentizmus [tal.], iredenta — politické hnutie alebo stanovisko požadujúce oddelenie územia od jedného štátu a pripojenie k druhému (obyčajne k územiu žiadateľa). Zdôvodnením iredentizmu (reálnym alebo fabulovaným) je etnická príslušnosť obyvateľov daného územia alebo niekdajšie historické spojenie. Pojem iredentizmus pochádza z Talianska z čias, keď vznikla snaha o pripojenie rakúsko-uhorských území, ktoré sa nestali súčasťou talianskeho štátu 1860 – 70, ale mali naň etnickú alebo historickú väzbu (Tirolsko, Istria, Dalmácia, Terst). Pojem Italia irredenta označoval (ešte) nezískané, neoslobodené územie Talianska. V slovenskom kontexte je známy pojem maďarský iredentizmus – oficiálne úsilie Maďarska 1919 – 45 zmocniť sa viacerých území bývalého uhorského štátu, ktoré sa po 1. svetovej vojne nestali súčasťou nového maďarského štátu, ale Československa (príležitostne sú na Slovensku z tohto úmyslu obviňovaní aj súčasní predstavitelia maďarskej menšiny na Slovensku, ako aj politickí predstavitelia Maďarska). V súčasnosti teritoriálne nároky, ktoré môžu byť charakterizované ako iredentizmus, má napr. Argentína voči Spojenému kráľovstvu (Falklandy), Pakistan voči Indii (Kašmír) alebo republika Komory voči Francúzsku (ostrov Mayotte). Keďže takmer všetky hranice medzi štátmi sa utvárali počas dlhého vývoja, všeobecné uplatnenie iredentistického prístupu by viedlo k nikdy sa nekončiacim vzájomným nárokom a protinárokom.

Ireland, John Nicholson

Ireland [ajrlend], John Nicholson, 13. 8. 1879 Bowdon, metropolitné grófstvo Veľký Manchester – 12. 6. 1962 Washington, grófstvo West Sussex — anglický skladateľ, klavirista a pedagóg. Študoval hru na klavíri u Frederica Cliffa (*1857, †1931) a kompozíciu u Ch. V. Stanforda na Kráľovskom hudobnom lýceu (Royal College of Music) v Londýne, kde 1920 – 39 pôsobil ako profesor kompozície. Popri praxi organistu v Chelsea (dnes súčasť Londýna) vyučoval v Londýne, o. i. aj B. Brittena. Jeho hudobná tvorba bola ovplyvnená francúzskym impresionizmom a neskorým romantizmom, patril k reprezentantom klasicisticko-romantického hudobného myslenia. Autor koncertantných diel pre klavír Koncert Es dur (Piano Concerto, 1930), Legenda pre klavír a orchester (Legend for piano and orchestra, 1933), ako aj symfonických (poéma The Forgotten Rite, 1913; predohra Satyricon, 1946; a i.) i komorných a iných skladieb, napr. klavírnych trií, sonát (pre husle, klavír a violončelo). K jeho najznámejším dielam patrí hudba k filmu H. Watta The Overlanders (1946).

Irelandová, Jill

Irelandová [ajrlen-] (Ireland), Jill (Dorothy), 24. 4. 1936 Londýn – 18. 5. 1990 Malibu, Kalifornia — anglická herečka. Začínala 1951 ako baletka v Monte Carlo Ballet a aj svoj filmový debut Oh, Rosalinda! (1955) absolvovala ako tanečnica. V niekoľkých filmoch hrala so svojím prvým manželom Davidom McCallumom (*1933), od 1968 až do smrti bola manželkou herca Ch. Bronsona, s ktorým vytvorila hlavné postavy v 15 filmoch. Účinkovala vo filmoch Predané životy (Hell Drivers, 1957), Veľké peniaze (The Big Money, 1958), Dievčatá z Latinskej štvrte (Girls of the Latin Quarter, 1960), Únik (Breakout, 1975), Výstrely pre lásku (Love and Bullets, 1979), Smrteľné želanie 2 (Death Wish 2, 1982), V pasci (Caught, 1987) a i. Podľa jej knižnej autobiografie Čiary života (Life Lines, 1989) vznikol televízny film Cesty života: Príbeh Jill Irelandovej (Reason for Living: The Jill Ireland Story, 1991).

Irena I.

Irena I., okolo 752 Atény – 9. 8. 803 Lesbos — byzantská cisárovná (797 – 802). Od 768 manželka cisára Leva IV., ktorý patril k umierneným predstaviteľom ikonoklazmu, Irena však bola známa ako horlivá zástankyňa kultu ikon. Jej najvýraznejším činom bolo zvolanie 7. ekumenického koncilu v Nicaei (2. nicejský koncil, 787) pod vedením patriarchu Tarasia (*730, †806), na ktorom bol dočasne (do synody v Konštantínopole 815, ktorý zvolal Lev V. Arménsky) obnovený kult svätých obrazov (ikon). R. 790 sa neúspešne pokúsila prevziať moc na úkor vlastného syna Konštantína VI., ktorý ju poslal na dva roky do vyhnanstva. Svojho syna však napokon 797 zosadila z trónu a dala oslepiť, čím sa stala prvou byzantskou cisárovnou, ktorá vládla výlučne sama. R. 802 ju neskorší cisár Nikefor I. zbavil moci a poslal do vyhnanstva na ostrov Lesbos.

Ireneus Lyonský

Ireneus Lyonský, aj Eirénaios z Lugduna, Irenej z Lyonu, sv., okolo 140 Malá Ázia – 202/203 Lugdunum, Galia, dnes Lyon, Francúzsko — ranokresťanský teológ, cirkevný otec. Bol žiakom Polykarpa zo Smyrny, pôsobil pravdepodobne ako kňaz v Lyone. R. 177 bol vyslaný do Ríma k pápežovi Eleutérovi, po návrate z Ríma sa stal biskupom. Jeho pričinením sa v Galii šírilo kresťanstvo. Pôsobil ako sprostredkovateľ v cirkevných sporoch medzi kresťanmi Východu a Západu (177 problém montanizmu, 190 spor medzi maloázijskými biskupmi a pápežom Viktorom I. o dátume slávenia veľkonočných sviatkov). Je považovaný za najvýznamnejšieho teológa 2. stor., zakladateľa systematickej teológie. Vychádzal najmä z evanjelií, apoštolskej tradície a postupnosti. Patril k stúpencom chiliazmu. Autor spisov písaných po grécky, z ktorých najvýznamnejší je Odhalenie a odmietnutie predstieraného, ale falošného poznania (Elenchos kai anatropé tés pseudonomu gnóseós, okolo 182 – 188) zachované v latinskom preklade Adversus haereses (Proti bludom), v ktorom vystupuje proti gnosticizmu. Spis Dôkaz o apoštolskom kázaní (Epideixis) sa zachoval iba v arménskom preklade (objavený 1904 v Ečmiadzine). Podľa tradície Ireneus Lyonský zomrel mučeníckou smrťou počas prenasledovania kresťanov za vlády cisára Septimia Severa. Zobrazovaný v biskupskom rúchu s páliom a s knihou v ruke. Sviatok 28. júna.

IREX

IREX, angl. International Research and Exchanges Board — medzinárodná nezisková organizácia zameraná na podporu vzdelávania, mediálnej nezávislosti a občianskej spoločnosti založená 1968 s centrálou vo Washingtone (USA). Prostredníctvom grantových programov pôsobí vo viac ako 100 krajinách sveta. Jej partnerská organizácia IREX Europe so sídlom v Lyone (Francúzsko) a s kanceláriami v 17 krajinách Európy, Ázie a Afriky sa orientuje na bývalé štáty Sovietskeho zväzu, na Balkán a Blízky východ. IREX založili najvýznamnejšie americké univerzity a nadácie s cieľom riadiť výmeny študentov, vedcov a výskumníkov s vtedajším Sovietskym zväzom a štátmi východného bloku, neskôr podporu slobodného vedeckého výskumu a formovanie lídrov rozšírili aj na iné krajiny. IREX dodnes spolupracuje v USA s partnerskými univerzitami. Medzi jeho donorov patria o. i. Medzinárodný menový fond, Svetová banka, UNESCO a Rozvojový program Spojených národov. Na Slovensku sa angažoval najmä prostredníctvom svojho programu ProMedia, keď sa podieľal na vypracovaní kritickej analýzy návrhu mediálneho zákona z 1996 a novely zákona o voľbách z 1998, organizoval marketingové školenia pre rozhlasové a televízne stanice na zvýšenie ziskov z reklamy a na zvýšenie podielu na trhu, počas volebnej kampane 1998 vydal internetovú príručku o právach a povinnostiach novinárov podľa medzinárodného a slovenského práva.

irezína

irezína, Iresine — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď láskavcovité. Trváce alebo jednoročné byliny alebo polokry pochádzajúce z Južnej Ameriky a Austrálie. Patrí sem okolo 80 druhov, napr. do 1,5 m vysoký druh irezína trojfarebná (Iresine herbstii) so širokovajcovitými, na vrchole končistými listami so žltými alebo s červenými žilkami, pre ktoré sa pestuje ako okrasná rastlina, a s drobnými bielymi zelenkastými kvetmi usporiadanými vo vrcholových klasoch, plod tobolka; hovorovo nazývaná bifteková rastlina.

iracké divadlo

iracké divadlo — divadlo na území dnešného Iraku rozvíjané od vpádu Arabov (637 – 641) a následnej arabizácie a islamizácie. Už v 7. stor. sa tam hrali šíitské pašiové hry ta’zije (o martýrskej smrti Mohamedovho vnuka Husajna). Divadlo západného typu sa sporadicky začalo objavovať až koncom 19. stor., divadelné umenie nadobudlo väčší rozmach až po vzniku Irackého kráľovstva (1921) v rámci amatérskeho hnutia a v súkromných kluboch. R. 1927 založil Hakkí aš-Šiblí (*1913, †1985, vyškolený vo Francúzsku) irackú divadelnú skupinu a po 2. svet. vojne organizoval aj školské divadlo a divadelné konzervatórium. Z irackých divadelníkov sa preslávil napr. Kásim Muhammad (*1934, †2009), ktorý po štúdiách v Moskve dosiahol úspech hrami Nesmrteľný Bagdad (Bagdád al-Azal) a Byť či nebyť (Kán já má kán, 1978). Za irackého národného dramatika je považovaný Júsuf al-Ání (*1927), autor hry Som tvoja matka, Šákir (Inní ummak já Šákir, 1955). Napriek nepriaznivej situácii bolo počas iránsko-irackej vojny v 80. rokoch 20. stor. založené Iracké národné divadlo, ktoré uvádzalo najmä hry svetových klasikov (o. i. W. Shakespeara i A. P. Čechova). Jednou z dôležitých kultúrnych aktivít v Iraku bol Divadelný festival založený 1987 v Bagdade. Divadelné aktivity dočasne prerušila americká invázia (2003); večerné divadelné predstavenia v Bagdade boli obnovené až 2008, prvým bola komédia kolektívu divadelníkov Kto chce sladké, musí aj horké (Illí juríd al-hulw) o súboji dvoch rodinných klanov o uzavretie tradičného sobáša.

iránske divadlo

iránske divadlo — divadlo na území dnešného Iránu rozvíjajúce sa v rámci tam jestvujúcich historických kultúr. Vyvíjalo sa vo dvoch líniách – ako náboženské (rituálne) a ako profánne. Má rovnaké prehistorické formy ako divadlo v ostatných islamských krajinách, ich hlavným nositeľom boli profesionálni rozprávači.

Náboženské divadlo vo forme pašiových hier (ta’zije), ktoré vzniklo po prijatí islamu (7. stor.), vychádza z domácich obradových koreňov a ujalo sa v celej šíitskej komunite Ázie. Nadväzuje na pradávne pohrebné rituály, archetypovú udalosť tvorí martýrska smrť Mohamedovho vnuka Husajna, ktorú si šíiti každoročne pripomínajú spomienkovým obradom pozostávajúcim z jeho oplakávania a vzývania. Cieľom predstavenia (obdoba európskych pašiových hier) je vštepovať divákom spomienku na Husajnovo hrdinstvo a martýrium a prostredníctvom nich utvrdzovať v ľuďoch vieru v dobro a v nebeskú spravodlivosť, ktorá na konci víťazí. Záväzný text hry neexistuje. Režisér, ktorý je často spoluautorom či upravovateľom hry, pridelí hercom rolu, pričom každý z hercov ju samostatne dotvára. Herci sa obracajú na divákov a podnecujú ich, aby svojimi nárekmi, údermi do pŕs a vzlykmi dopĺňali a stupňovali dej, čo predstaveniu dáva neobyčajný emocionálny náboj. Predstavenia sa odohrávali v stanoch alebo na verejných priestranstvách, v 19. stor. aj v špeciálne postavených budovách; približne od 1870 sa uvádzajú okázalo, s masovou účasťou hercov aj divákov v divadle Tekieh Dawlat v Teheráne (s kruhovým javiskom uprostred hľadiska, v 20. stor. nahradené stavbou európskeho typu) vybudovanom na príkaz šáha Náseroddína (*1831, †1896, vládol od 1848). V súčasnosti sa predstavenia uvádzajú aj v televízii a sú aj súčasťou svetových festivalov v Širáze a v Perzepolise.

Začiatky profánneho iránskeho divadla siahajú až do 4. tisícročia pred n. l. (archeologické nálezy sošiek ľudí preoblečených za capov). Jeho súčasťou boli oslavy ročných období a rituály plodnosti (dodnes zachované v niektorých iránskych dedinách). V 9. stor. prenikli z východnej Ázie na územie Iránu marionetové a tieňové divadlo, v 16. stor. sa tam objavila ľudová improvizovaná komédia, ktorá má pôvod vo vystúpeniach bláznov a šašov na dvoroch panovníkov a v tancovaných humorných scénkach. Podľa francúzskeho cestovateľa Jeana Chardina (*1643, †1713) mali komédie lascívny a obscénny charakter a boli improvizované podľa daného scenára (podobne ako commedia dell’arte), od 18. stor. bol ich hrdinom čierny sluha s prízvukom afrického otroka. V 19. stor. sa začalo rozvíjať divadlo západného typu. Azerbajdžanský spisovateľ a dramatik M. F. Achundzáde písal komédie v západnom štýle, v ktorých pranieroval poverčivosť, korupciu, chamtivosť i podvody. Z jeho diela, ako aj z Molièrových komédií čerpal od 1871 Mírzá Áqá Tabrízí (pseudonym Malkam Chán, *1833, †1908), ktorého komediálna tvorba býva porovnávaná o. i. s tvorbou N. V. Gogoľa, 1933 boli jeho komédie preložené do francúzštiny. Za vlády šáha M. R. Pahlavího (1941 – 79) podporujúceho kultúru sa inscenovali aj hry európskych autorov. Mnohí autori, napr. Gholám Hosejn Sá’edi (*1935/36, †1985) či Bahrám Bejzá’i (*1938), písali divadelné hry v perzštine. Z iniciatívy Iránskeho národného rozhlasu a televízie sa 1967 – 77 konal festival umení v Širáze spojený s multimediálnou a multižánrovou prehliadkou, pre ktorý dostali príležitosť vytvoriť pôvodné produkcie aj významní európski, americkí a iní avantgardní divadelníci, napr. 1970 Victor García (*1934, †1982) a Peter Schumann (*1934), 1971 P. Brook, Joseph Chaikin (*1935, †2003) a J. Savary, 1972 R. Wilson, 1973 J. Grotowski a Šudži Terajama (*1935, †1983), 1975 A. Serban a 1977 T. Kantor. V Teheráne bolo postupne otvorených osem nových divadiel, v ktorých sa hrajú tak iránske a zahraničné hry, ako aj ta’zije.

iracká literatúra

iracká literatúra — novodobá, moderná literatúra v Iraku písaná prevažne v arabčine, ale aj v kurdčine (→ kurdská literatúra a folklór), angličtine a nemčine. Nadviazala na tradičnú tvorbu rozvíjajúcu sa v rámci arabskej literatúry. Jej vývoj výrazne ovplyvnilo politické dianie v krajine (viacero prevratov) a pomalší proces arabskej kultúrnej obrody (nahda) v Iraku. Napriek tomu moderní irackí básnici významnou mierou ovplyvnili modernú arabskú poéziu, ich zásluhou bol Irak v 40. a 60. rokoch 20. stor. jedným z hlavných centier arabskej básnickej avantgardy. K priekopníkom irackej poézie, ktorí priniesli množstvo nových umeleckých techník, patrili B. Š. as-Sajjáb, N. al-Malá’iková, M. M. al-Džaváhirí a A. al-Bajátí, za zrovnoprávnenie arabských žien sa v 1. polovici 20. stor. zasadzoval básnik a publicista M. ar-Rusáfí. Vo vývoji modernej irackej prózy zohrali dôležitú úlohu literárne časopisy as-Sahífa (List), al-Vamíd (Záblesk) a al-Madžalla (Časopis), ktoré redigovali poprední spisovatelia. Próza bola spočiatku ovplyvnená romantizmom a historizmom, pričom autori sa často inšpirovali islamskou a predislamskou minulosťou svojej krajiny, neskôr realizmom, v duchu ktorého tvorili klasik modernej irackej literatúry A. Zunnún a poviedkar i dramatik Edmon Sabrí (*1921, †1975). V 50. a 60. rokoch 20. stor. používali autori moderné vyjadrovacie prostriedky, inšpirujúc sa najmä anglosaskou a francúzskou literatúrou. V dielach sa sústreďovali na vnútorný život postáv a zachytávali spravidla krátke úseky ich života. Za najvýznamnejšieho predstaviteľa tejto generácie je pokladaný F. at-Takarlí (nositeľ prestížnej ceny sultána Uvajsa, 2000), ktorého najznámejší román Dlhá cesta späť (al-Radž’ al-ba’íd, 2001) zachytáva život irackej rodiny po páde monarchie počas vlády A. Kásima. Výrazovými postupmi irackého tzv. krvavého realizmu boli ovplyvnení A. M. ar-Rubaj’í a M. I. as-Sakr. V Iraku dlhý čas pôsobili i románopisec jordánskeho pôvodu A. Muníf, autor najrozsiahlejšej epickej skladby modernej arabskej literatúry Mestá soli (Mudun al-milh, 1984 – 89), a básnik, románopisec, literárny vedec a literárny a výtvarný kritik I. Dž. Džabrá. Iracká dráma vznikla pod vplyvom často hosťujúcich egyptských divadelných súborov v Iraku; za irackého národného dramatika je považovaný Júsuf al-Ání (*1927). V súčasnosti je iracká literatúra výrazne poznačená nepriaznivou hospodárskou a politickou situáciou v krajine, z ktorej sa spisovatelia snažia vo svojej tvorbe nájsť východiská.

Iračania

Iračania — súhrnné označenie obyvateľstva Iraku (37 mil., 2016). Najpočetnejší sú Arabi (okolo 65 %; žijú najmä v strednej a južnej časti štátu; svojou jedinečnou kultúrou sa z nich vyčleňujú takzvaní Mokraďoví Arabi, arabsky Arab al-Ahvár, známi aj ako Madáni, pokladajúci sa za potomkov Sumerov, obývajúci v počte asi 20 – 50-tis. oblasť mokradí južne od mesta Amára a juhovýchodne od mesta Násiríja okolo rieky Šatt al-Arab), menšiny tvoria Kurdi (23 %; najmä v autonómnom regióne Kurdistan – Harémí Kurdistán), Turkméni (aj Irackí Turkméni, Turkomani; 7 %), Turci a Asýrčania (sever krajiny), Peržania, Arméni a Čerkesi (veľkomestá). Väčšinovým náboženstvom je islam (99 %; z toho až 59 % šíiti, zvyšok sunniti), menej zastúpené sú kresťanstvo (0,8 %; najmä Chaldejsko-katolícka cirkev a Asýrska cirkev Východu – úplný názov Svätá apoštolská katolícka asýrska cirkev Východu) a ostatné náboženstvá (0,2 %; jezídizmus, bahaizmus, mandejizmus a i.). Úradnými jazykmi sú arabčina a kurdčina, regionálnymi asýrčina a turkménčina (turkomančina).

Iránci

Iránci — súhrnné označenie obyvateľstva Iránu (80 mil., 2016). Tvoria ho príslušníci asi 40 národov, národností a etnických skupín. Z jazykového hľadiska možno Iráncov rozdeliť na tri základné skupiny. Prvú (najpočetnejšiu) tvoria etniká hovoriace iránskymi jazykmi: Peržania (35 %) žijúci najmä v strednej a južnej časti štátu, Kurdi (13 %), Luri (7 %), Mázandaránci (5 %), Gílaci (aj Gílánci; 5 %), Tályši a Táti v horských oblastiach na západe a severe krajiny, Afganci (3 %), Balúči, Tadžici, Hazárovia a Čarajmákovia na východe Iránu v pohraničných oblastiach s Pakistanom a Afganistanom a Bachtijári na juhozápade v severnej oblasti pohoria Zagros. Druhou najpočetnejšou skupinou (jej príslušníci tvoria približne štvrtinu Iráncov) sú etniká hovoriace turkickými jazykmi: Azerbajdžanci (16 %) žijúci na severozápade Iránu v takzvanom Južnom Azerbajdžane, Turkméni na severovýchode krajiny v pohraničnom páse s Turkménskom, Kaškájovia na juhu v južnej oblasti pohoria Zagros, Afšari na juhovýchode a východe krajiny, Kádžári, Karapapaci, Chaladžovia a Kazachovia na severozápade a severovýchode, ako aj drobné kmene v južnom a vo východnom Iráne (napr. Chamsehovia). Tretiu skupinu tvoria ostatné etniká (s výnimkou Arabov sú zastúpené početne málo): Arabi, Arméni, Asýrčania, Bráhujovia, Čečeni, Čerkesi, Gruzínci a Židia (najmä vo veľkomestách). Prevládajúcim náboženstvom (99 %) je islam, dominuje šíitský smer (až 92 %) nad sunnitským, menej zastúpené sú bahaizmus, kresťanstvo, zoroastrizmus a i. (1 %). Úradným jazykom je perzština (väčšina Iráncov ju používa ako druhý jazyk), regionálnymi jazykmi sú kurdčina, azerbajdžančina, gílačtina (gílánčina), lurčina a mázandaránčina.

Ipatavová, Voľha Michajlavna

Ipatavová (Ipatava), Voľha Michajlavna, 1. 1. 1945 Mir, Hrodenská oblasť — bieloruská spisovateľka. R. 1970 – 73 redaktorka novín Literatúra a umenie a Červená zmena, 1991 – 96 hlavná redaktorka týždenníka Kultúra, 2001 – 02 predsedníčka Zväzu bieloruských spisovateľov. Autorka básnických zbierok Ráno (Ranica, 1969), Júlové búrky (Lipeňskija navaľnicy, 1973), Výhonky (Parastki, 1976) a Poza cestu (Zadarožža, 2004) a próz Vietor nad strminou (Vecier nad stromaj, 1977), Dvadsať minút s Nemesis (Dvaccac chvilin z Nemezidaj, 1981), Plytčina (Perakat, 1984) a Za Chvalynským morom (Zа moram Chvalynskim, 1989). Zastávala národné hodnoty a snažila sa vyzdvihnúť osobnosti bieloruskej histórie, napr. v novelách Pradslava (Pradyslava, 1977), v ktorej opisuje život pravoslávnej patrónky Bieloruska Eufrozínie Polackej (*1120 alebo 1101, 1104, †1173), Čierna kňažná (Čornaja kňahiňa, 1989), Svätoslava (Sviataslava, 1984), Oheň v žilách kremeňa (Ahoň u žylach kremeňu, 1987) a Posledná obeť posvätného duba (Аpošňaja achviara sviaščennaha duba, 2006), v trilógii Aľherdavov oštep (Aľherdava dzida, 2002) a v historickom románe Znak Veľkého magistra (Znak Vialikaha mahistra, 2008). V ruštine vyšla jej básnická zbierka Krídlo (Krylo, 1976). Nositeľka viacerých literárnych cien.

Ipatinga

Ipatinga — mesto v Brazílii vo východnej časti členského štátu Minas Gerais v aglomerácii Vale do Aço; 257-tis. obyvateľov (2015). Založené 1962. Priemysel hutnícky (oceliarstvo), chemický, strojársky. Dopravná križovatka, letisko.

Ipeľ

Ipeľ — miestna časť obce Málinec.

Ipeľka

Ipeľka — miestna časť obce Buzitka.