Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 109 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

interpreter

interpreter [lat. > angl.], interpret — inform. špeciálny počítačový program, druh prekladača, ktorý program zapísaný v zdrojovom jazyku nielen preloží do strojového kódu cieľového procesora, ale súčasne ho interpretuje, t. j. zabezpečí jeho okamžité vykonanie. Interpreter môže pracovať aj tak, že zdrojový program preloží do medzijazyka, ktorý je bližší strojovému jazyku, ale ešte stále strojovo nezávislý (t. j. prenesiteľný medzi rôznymi počítačovými systémami s rôznym hardvérom a operačným systémom). Na rozdiel od kompilátora, ktorý naraz preloží celý program zo zdrojového do strojového kódu a následne sa program vykoná, interpreter prekladá postupne jednotlivé príkazy programu a tie sa hneď vykonajú. Nevýhodou interpretera je malá rýchlosť vykonávania programu, ktorá je však vyvážená jednoduchosťou procesu interpretácie, nezávislosťou na operačnom systéme a hardvéri počítača a možnosťou okamžitej syntaktickej kontroly zdrojového textu.

interpret

interpret [lat.] —

1. ten, kto niečo odborne vysvetľuje, vykladá;

2. interpretačný umelec, realizátor (spevák, herec, tanečník, hudobník ap.) predlohy umeleckého diela. Interpret dielo dotvára, prispôsobuje svojim možnostiam a predstavám, a dielo tak dostáva novú formu. V oblasti autorského práva sa interpret označuje termínom výkonný umelec;

3. inform. → interpreter.

International Business Machines Corporation

International Business Machines Corporation [intrnešnl biznis mešíns korporejšn], IBM — medzinárodná spoločnosť so sídlom v Armonku (N. Y.) pôsobiaca v oblasti informačných technológií. Založená 1911 pod menom Computing-Tabulating-Recording Company (C-T-R) ako holding spoločností zameraných na výrobu zaznamenávacích a meracích zariadení. Jedným z členov holdingu bola spoločnosť Tabulating Machine Company, ktorá sa zameriavala na zber a spracovanie dát prostredníctvom diernoštítkových zariadení (→ Hollerith, Herman). Od 1924 súčasný názov (aj prezývka Big Blue, t. j. Veľká modrá).

Počas 2. svetovej vojny spoločnosť IBM vyvinula elektromechanický počítač, ktorý pod názvom Mark I dala do prevádzky v roku 1944. Počítač ešte nemal vnútornú pamäť, programy sa zapisovali na dierne štítky, jeho dĺžka bola viac ako 10 m a vážil 5 t. R. 1953 uviedla spoločnosť na trh prvý komerčne vyrábaný počítač IBM 650, ktorý vďaka aplikácii elektrónok dokázal vykonať 17-tis. operácií za sekundu a mal vnútornú i vonkajšiu pamäť (magnetickú pásku). R. 1956 vyvinula magnetickú diskovú pamäť a prvýkrát ju použila v počítači IBM RAMAC 350. R. 1957 uviedla na trh programovací jazyk fortran (viac ako 20 rokov najrozšírenejší programovací jazyk používaný na technické a vedecké účely) a 1959 sa podieľala na vývoji programovacieho jazyka cobol. Revolučnú zmenu priniesol rad počítačov IBM System/360 (prvý z nich bol vyrobený 1964), v ktorých boli použité vzájomne kompatibilný softvér a periférne zariadenia. R. 1971 začala vyrábať magnetické záznamové médium na uschovávanie osobných údajov (→ disketa). R. 1981 predstavila prvý osobný počítač (angl. personal computer, skratka PC) IBM 5150 určený na osobné používanie, čo znamenalo začiatok novej éry. Obsahoval procesor Intel 8088 s 8-bitovou zbernicou údajov, pamäť s veľkosťou 640 kB a operačný systém IBM BASIC/MS-DOS 1.0. Jeho úspech na trhu bol taký veľký, že sa stal priemyselným štandardom, s ktorým sa porovnávali ostatné počítače tohto typu. Spoločnosť IBM vyrábala osobné počítače do 2004, keď ju rastúca konkurencia donútila oddelenie IBM PC predať čínskej spoločnosti Lenovo.

IBM bola dlhé obdobie svojej existencie na prvom mieste na svete vo výrobe vysokovýkonných výpočtových zariadení (v období rokov 1999 - 2014 bolo viac ako 25 % počítačov z poradia 500 najvýkonnejších počítačov na svete označených logom spoločnosti IBM, v roku 2005 to bolo dokonca viac ako 50 %). V súčasnosti (2018) vo viac ako 170 krajinách sveta pracuje v pobočkách IBM takmer 380 tis. zamestnancov. Od založenia spoločnosti do 2017 získali jej zamestnanci 5 Nobelových cien, 6 Turingových cien a 15 amerických národných cien v oblasti technológií a inovácií a v oblasti vedy.

intenzia

intenzia [lat.] —

1. lek. napätie, sila;

2. log. a) intenzia výrazu — zmysel, význam výrazu; opak → extenzia (→ denotát) výrazu; intenzia a extenzia výrazu sú modernizované paralely k obsahu a rozsahu (mena) pojmu (napr. intenzia výroku je propozícia, extenzia výroku je pravdivostná hodnota, intenzia indivíduovej deskripcie je indivíduový pojem či rola a jej extenziou je indivíduum); b) pojem (v intenzionálnych logikách ako metóda vyčlenenia objektov), ktorého hodnota vo všeobecnosti závisí od stavu vecí (od možného sveta a časového okamihu); typickými intenziami sú veličiny (rýchlosť, výška, hmotnosť objektu ap.) alebo indivíduové roly (prezident SR). Od intenzií sa odlišujú extenzie ako pojmy, ktorých hodnota nezávisí od stavu vecí. Môžu byť vyjadrené napr. jednoduchými alebo zloženými vlastnými menami (Juro Jánošík, sedem hlavných hriechov ap.), konštantami (rýchlosť svetla vo vákuu ap.), názvami fyzikálnych jednotiek (meter ap.).

instar

instar [lat.] — obdobie (vzrastový stupeň) larválneho vývinového štádia hmyzu ohraničené zvyčajne dvoma zvliekaniami pokožky (kutikuly; napr. húsenice motýľov). Počet instarov, ktorý môže byť ovplyvnený ekologickými podmienkami prostredia (napr. dostatkom potravy), nie je rovnaký pri rôznych druhoch hmyzu a dokonca ani pri tom istom druhu (napr. samička môže mať viac instarov ako samček); väčšina hmyzích lariev však prejde pri svojom vývine 4 – 5 instarmi.

intímna hygiena

intímna hygiena — hygiena intímnych častí tela, súčasť osobnej hygieny. Základom intímnej hygieny je každodenné umývanie intímnych častí tela (oblasť pohlavných orgánov, hrádze a konečníka) najlepšie čistou vodou alebo prípravkami na intímnu hygienu, ktoré obsahujú syntetické detergenty a výťažky z bylín a majú protizápalové, upokojujúce a protiinfekčné účinky (nevhodné sú parfumované mydlá). Intímna hygiena je dôležitá pre ženy i pre mužov. U mužov sa sústreďuje najmä na oblasť žaluďa, kde sa pod predkožkou hromadí predkožkový maz (smegma), ktorý treba po dôkladnom odhrnutí predkožky vymyť, pretože jeho hromadenie môže spôsobovať nepríjemný zápach a kvasinkové infekcie, u žien na oblasť vulvy, veľkých a malých pyskov, klitorisu a pošvového vchodu (výplachy pošvy sa neodporúčajú), ktoré treba dôkladne umyť, pretože nedostatočná hygiena môže spôsobovať nepríjemné gynekologické problémy (napr. svrbenie, pálenie, výtok či zápal). Dodržiavanie intímnej hygieny je veľmi dôležité v tehotenstve a počas menštruácie.

Správne návyky intímnej hygieny sa začínajú pestovať už v detskom veku (oboznámenie detí so spôsobom a častosťou umývania intímnych častí). K základným hygienickým pravidlám patria aj každodenná výmena spodnej bielizne, vyhýbanie sa noseniu príliš tesného oblečenia, počas menštruácie výmena vložiek a tampónov aspoň trikrát denne, správny spôsob umývania a čistenia konečníka po stolici (smerom spredu dozadu). Intímna hygiena zabezpečuje zachovanie zdravia a zabraňuje vzniku choroby.

intradermálny

intradermálny [lat. + gr.] — vnútrokožný, uložený alebo umiestnený medzi vrstvami kože.

introdukcia

introdukcia [lat.] — úvod, vstup;

1. aj inštalácia — v rímskokatolíckej cirkvi slávnostné uvedenie do úradu opáta alebo farára; v evanjelickej cirkvi augsburského vyznania slávnostné uvedenie do funkcií laických cirkevných funkcionárov;

2. ekol. zámerné premiestnenie (vysadenie) jedincov do novej oblasti, kde premiestnený (vysadený) druh (živočích, rastlina) môže (nemusí) nájsť vhodné prostredie na svoju adaptáciu. Ak je introdukcia úspešná, introdukovaný druh prospieva sebe aj svojmu okoliu (napr. duglaska tisolistá, Pseudotsuga menziesii) alebo dobre prospieva sebe, ale svojmu okoliu škodí, napr. ťava jednohrbá (Camelus dromedarius) bola koncom 19. a začiatkom 20. stor. introdukovaná do Austrálie, kde sa pôvodne využívala ako úžitkové zviera, v súčasnosti však (najmä v Severnom teritóriu) voľne žije skoro 1 milión jedincov, ktoré síce predstavujú jedinú a zároveň najväčšiu populáciu voľne žijúcich tiav, pri hľadaní vody však spôsobujú obrovské škody (ničia dediny austrálskych domorodcov, zamorujú pramene ap.). V agrotechnike sa ako introdukcia označuje zámerné zavádzanie cudzích odrôd do novej oblasti (priame premiestnenie bez aklimatizácie), pričom základom introdukcie sú svetové sortimenty odrôd udržiavané v jednotlivých krajinách. Pre lesníctvo je významná introdukcia drevín. Zavádzanie pestovania cudzokrajných drevín v Európe sa začalo v 17. stor., najväčší rozmach zaznamenalo v 18. a 19. stor. Jeho cieľom bolo zvýšiť produkciu dreva so zameraním na exotické a rýchlorastúce severoamerické dreviny, napr. z ihličnatých drevín na borovicu hladkú (Pinus strobus), duglasku tisolistú (Pseudotsuga menziesii) a jedľu obrovskú (Abies grandis), z listnatých drevín na agát biely (Robinia pseudoacacia) a dub červený (Quercus rubra), rozšíriť sortiment dreva, zalesňovať extrémne stanovištia drevinami odolnejšími proti biotickým a abiotickým škodcom v porovnaní s domácimi druhmi, zvýšiť estetický účinok lesa a využiť tieto dreviny na vedecké účely. Predpokladané pozitíva introdukovaných druhov oproti domácim druhom neboli však vždy následne dosiahnuté;

3. hud. a) úvod (obyčajne v pomalom tempe) k prvej časti inštrumentálnej skladby (sonáty, symfónie). Pochádza z barokovej francúzskej ouvertúry (→ predohra); b) samostatná úvodná (prvá) časť barokovej suity spravidla v pomalom tempe; c) v opere kratší inštrumentálny úvod nahrádzajúci predohru.

insekticídy

insekticídy [lat.] — chemické látky (prípravky) na hubenie škodlivého hmyzu. Používajú sa najmä v poľnohospodárstve, ovocinárstve a lesnom hospodárstve, v zdravotníctve, hygiene a zoohygiene; druh pesticídov. Podľa pôvodu sa delia na prírodné (v ekológii sa označujú ako bioinsekticídy) a syntetické, pričom prevažná väčšina súčasne používaných insekticídov je syntetických. Podľa toho, na ktoré vývinové štádium hmyzu pôsobia, sa rozdeľujú na ovicídy (pôsobia na vajíčka hmyzu), larvicídy (na larvy hmyzu) a imagocídy (na dospelý hmyz), podľa fyziologického účinku na vdychové (blokujú dýchací systém), plazmatické (spôsobujú rozklad buniek), nervové (blokujú centrálny nervový systém) a hormonálne (ovplyvňujú rozmnožovanie), podľa spôsobu vniknutia do tela hmyzu na dotykové (povrchom tela hmyzu), požerové (potravou) a vdychové (nádychom), ako aj na kontaktné (účinná látka ostáva na ošetrenom povrchu, kde prichádza priamo do kontaktu s hmyzom a chráni iba tie miesta, ktoré boli priamo ošetrené insekticídmi) a systémové (účinná látka preniká do rastlinných pletív a živočíšnych tkanív). Používajú sa vo forme postrekov, aerosólov, plynov, fumigantov a popraškov.

Z chemického hľadiska sa insekticídy delia na anorganické (v súčasnosti sa nepoužívajú) a organické, ktoré sa podľa chemického zloženia rozdeľujú na organochlórové a organofosforové insekticídy, insekticídne karbamáty, neonikotinoidy, pyretroidy ap. (známe sú aj vírusové a bakteriálne insekticídy). Spočiatku sa na ochranu rastlín pred škodcami využívali prírodné látky s insekticídnym účinkom (napr. nikotín a pyretrum) a niektoré anorganické zlúčeniny, v 30. – 40. rokoch 20. stor. sa začal rozvoj výroby syntetických organických insekticídov: 1939 boli objavené insekticídne vlastnosti DDT, 1942 hexachlórcyklohexánu, ktoré patria do skupiny organochlórových insekticídov (k nim sa zaraďujú aj aldrín, dieldrín ap.), ktoré sú veľmi toxické nielen pre hmyz, ale i pre človeka (chronická toxicita) a majú schopnosť hromadiť sa a pretrvávať v tukovom tkanive. V prírode sú veľmi stále, preto je v súčasnosti ich použitie vo väčšine krajín zakázané. Organochlórové insekticídy boli postupne nahradené organofosforovými insekticídmi, ktorých vývoj sa začal počas 2. svetovej vojny v Nemecku. Sú to estery kyseliny trihydrogenfosforečnej (dichlórvos, mevinfos, fosfamidon), tiofosforečnej (→ Actellic, → fenitrotion, bromofos, chlórpyrifos, paration-metyl ap.) a ditiofosforečnej (dimetoat ap.), fosforamidy a fosfonáty. Organofosforové insekticídy sa v prírode rozkladajú za vzniku menej toxických zlúčenín, nekumulujú sa v ľudskom organizme, a preto sú menej nebezpečné než organochlórové. Mechanizmus ich účinku spočíva v blokovaní enzýmu cholínesterázy, ktorý reguluje rozklad acetylcholínu v živom organizme. Podobne pôsobia aj neonikotinoidy (deriváty pyridínu, imidazolu, tiazolu a iných heterocyklických zlúčenín) a insekticídne karbamáty (estery kyseliny N-metyl- a N,N-dimetylkarbamovej a aromatických alebo heterocyklických hydroxyzlúčenín a aldoxímov; karbaryl, aldikarb, dioxakarb, karbofurán ap.). Aktívnou zložkou prírodných pyretroidov je kontaktný insekticíd pyretrum (získaval sa ako zmes účinných látok z kvetov druhu rimbaba starčekolistá (Tanacetum cinerariifolium, v starších botanických systémoch Chrysanthemum cinerariifolium alebo Pyrethrum cinerariifolium), ktorý má na hmyz rýchly omračujúci účinok (súčasť pôvodných prípravkov Biolit); bolo však vyvinutých viacero syntetických pyretroidov, ktoré sa v súčasnosti používajú (cypermetrín, dekametrín a i.).

Insekticídy sú stále dôležitou zložkou boja proti škodlivému hmyzu v záujme ochrany poľnohospodárskych a lesných porastov ap., hoci sa do značnej miery (ak je to možné) uprednostňujú aj iné, z hľadiska ochrany životného prostredia menej škodlivé postupy (→ feromóny, → chemosterilizácia, → chemická ekológia ap.). Veľká účinnosť prípravkov na ničenie škodlivého hmyzu po ich masovom rozšírení (najmä DDT v 50. a 60. rokoch 20. stor.) viedla k presvedčeniu, že problém škodlivého hmyzu je vyriešený. Ukázalo sa však, že v dôsledku nekontrolovaného používania insekticídov hmyz rýchlo nadobudol proti nim odolnosť, pričom nízka selektívnosť prípravkov spôsobila aj ničenie užitočného hmyzu (včiel) a porušila sa prírodná rovnováha (veľký výskyt druhotných škodcov). Stále sa preto hľadajú nové spôsoby boja so škodlivým hmyzom a vyvíjajú sa vysokoúčinné a selektívne pôsobiace látky a metódy, ktoré sú toxické pre škodlivý hmyz, ale málo toxické pre ostatné organizmy a v prírode nezanechávajú toxické rezíduá.

inseminácia

inseminácia [lat.] —

1. lek. → umelé oplodnenie;

2. veter., zootech. — najstaršia biotechnologická metóda používaná pri reprodukcii zvierat, spočívajúca v získavaní, konzervovaní a prenesení samčích pohlavných buniek (spermií) do pohlavných orgánov samíc iným ako prirodzeným spôsobom. Umelé osemeňovanie rastlín a zvierat poznali už 800 rokov pred n. l. Asýrčania, okolo 1300 bola inseminácia použitá pri arabských kobylách. Na Slovensku zohrala významnú úlohu po 1945 pri tlmení žrebčej nákazy a neskôr aj pri ozdravovaní chovov hovädzieho dobytka, oviec a ošípaných od mnohých prenosných chorôb, napr. od tuberkulózy a brucelózy. Okrem zdravotného významu má inseminácia význam aj v plemenitbe zvierat, kde vďaka konzervovaniu ejakulátu v konzervačných médiách (napr. kvapalný dusík) pri teplote hlboko pod bodom mrazu umožňuje uchovávať semeno i niekoľko rokov, a využiť tak genetický potenciál najkvalitnejších plemenníkov. Pri inseminácii sa využíva menší počet plemenníkov, pretože riedením ejakulátu je možné pripraviť mnoho inseminačných dávok na osemenenie veľkého počtu zvierat, čím sa rýchlejšie a efektívnejšie rozširuje populácia kvalitných výkonných plemien. Inseminácia sa využíva pri všetkých druhoch hospodárskych zvierat, ako aj pri záchrane ohrozených druhov (chovaných často už iba v zajatí) usmernením ich reprodukcie a introdukciou potomstva do príslušného ekotopu vo voľnej prírode.

in rebus

in rebus [ré-; lat.] — vo veciach, v záležitostiach.

interdialekt

interdialekt [lat. + gr.] — útvar (varieta) národného jazyka predstavujúci neskoršie vývojové štádium tradičných teritoriálnych dialektov, ktoré vplyvom vzrastajúcich kontaktov obyvateľov a prestížnosti spisovného jazyka strácajú svoje špecifiká a zachovávajú si zväčša znaky spoločné väčším oblastiam. Nadnárečová nivelizácia neprebieha rovnakou intenzitou. V dejinách spisovnej slovenčiny sú dôležité štádiá, v ktorých sa formovali západoslovenské, stredoslovenské a východoslovenské interdialekty paralelne používané od 16. až do začiatku 19. stor. Na základe stredoslovenského interdialektu vznikla aj súčasná spisovná slovenčina.

interlingvistika

interlingvistika [lat.] — interdisciplinárny odbor jazykovedy zaoberajúci sa medzinárodnou komunikáciou z politických, ekonomických, sociálnych, informačnotechnologických, lingvistických a iných aspektov a skúmajúci všetky stránky a prostriedky medzinárodnej komunikácie, t. j. podmienky fungovania jazykov v medzinárodných kontaktoch, najmä umelé jazyky (napr. esperanto), ich tvorbu, fungovanie a históriu.

internacionalizmy

internacionalizmy [lat.] — cudzie slová prevažne gréckeho alebo latinského pôvodu označujúce javy medzinárodného charakteru z politických, filozofických, kultúrnych, vedeckých, technických, umeleckých, športových a iných oblastí, používané vo viacerých príbuzných aj nepríbuzných jazykoch. Väčšinou majú terminologický charakter a do iných jazykov prenikajú najčastejšie prostredníctvom náučného, populárno-náučného a publicistického štýlu. Do slovenského jazyka sa internacionalizmy preberajú ako pomenovania nových vecí (bioetika, softvér, technohudba, zooterapia a i.), tvoria sa od nich pomenovania príznakov i procesov (artikulovať, decentralizácia, eufória, mobilný a i.) a postupne sa udomácňujú. Počet internacionalizmov stále vzrastá. Slúžia na zrýchlenie informačného toku a uľahčujú medzinárodné dorozumievanie a integráciu vedy i techniky. Vo frazeológii sa ako internacionalizmy označujú frazémy s rovnakým významom, ktoré sa vyskytujú vo viacerých príbuzných i nepríbuzných jazykoch a majú rovnaký pôvod, resp. frazémy prevzaté viacerými jazykmi z jazyka národa, ktorý ich vytvoril alebo uviedol do všeobecného používania, napr. umývať si ruky ako Pilát, neveriaci Tomáš/tomáš, gordický uzol, Achillova päta, sivá eminencia, potemkinovské dediny, hamletovská otázka, posledný mohykán. Ich prameňmi sú kresťanské dejiny (predovšetkým Biblia), staroveké grécke a rímske dejiny a literatúra, grécka a rímska mytológia, celosvetové (staršie i novšie) dejiny spoločnosti a literatúra. V Európe tvoria tzv. základný európsky frazeologický fond (tzv. paneuropeizmy).

interogatív

interogatív [lat.] — slovesný spôsob na tvorbu opytovacích viet. V slovenčine na rozdiel od iných jazykov sa otázka netvorí osobitnými výrazmi, formami slovesa (lexikálnymi prostriedkami) ani osobitnou syntaktickou štruktúrou (povinnou zmenou slovosledu), ale opytovacou formou vety danou najmä intonačným modelom. Zisťovacie otázky sa tvoria pomocou indikatívu alebo kondicionálu slovesa a antikadencie (Ideš? Prišiel by si?), doplňovacie otázky pomocou opytovacieho slova (→ interogatívum), indikatívu alebo kondicionálu slovesa a klesavej konkluzívnej kadencie (Kto príde?, Kadiaľ by mohol ísť?).

intonéma

intonéma [lat.] — ustálené usporiadanie (konfigurácia) intonačných prvkov (predovšetkým s fonologickou, gramatizujúcou funkciou pauzy, dôrazu a melódie), zvukový (fonologicko-intonačný) vzorec, schéma, ktorá je ako celok schopná vyjadriť nejaký obsah (napr. antikadencia má stúpavý alebo stúpavo-klesavý priebeh v závislosti od slabičnosti dôrazového slova). Intonémy sú statické (konvenčné, systémové, s prevahou invariantnosti, s gramatizujúcou funkciou) a dynamické (nekonvenčné, kontextové, s prevahou variantnosti, so štylizujúcou funkciou).

internacionalizácia jazyka

internacionalizácia jazyka — zvyšovanie podielu cudzích slov v súčasnej slovnej zásobe (→ internacionalizmy); využívanie cudzích formantov a tvorenie slov alebo pomenovaní podľa cudzích vzorov. Internacionalizácia jazyka je jeden zo súčasne prebiehajúcich procesov podporovaný rozširujúcimi sa medzinárodnými stykmi a univerzálna tendencia charakteristická pre všetky jazyky.

intitulácia

intitulácia, lat. intitulatio — formula úvodného protokolu skladby listiny. Identifikuje vydavateľa listiny (fyzickú alebo právnu osobu), uvádza jeho meno a titul. Intitulácia panovníkov a cirkevných hodnostárov sa spájala s devočnou formulkou (Dei gratia = z Božej milosti). Panovnícka intitulácia bola podľa významu listiny trojaká. Veľká intitulácia (úplná) uvádzala meno a všetky hodnosti vydavateľa a vyskytovala sa najmä v slávnostných privilégiách. Niekedy sa spájala s perpetuačnou formulkou. Prvý riadok bol často zvýraznený farebným atramentom alebo odlišným písmom. Stredná intitulácia uvádzala meno a najdôležitejšie hodnosti vydavateľa (ostatné nahrádzala skratka etc.). Vyskytovala sa najmä v jednoduchých privilégiách. Malá intitulácia uvádzala meno a len tú hodnosť vydavateľa, v ktorej písomnosť vydával. Vyskytovala sa najmä v mandátoch. Meno panovníka niekedy uvádzalo osobné zámeno v jednotnom, od 13. stor. v množnom čísle. V novoveku sa v intitulácii uvádzalo aj poradové číslo panovníka (okrem prvého nositeľa mena). Intitulácia pápeža obsahuje jeho meno (bez poradového čísla) spojené s hodnosťou biskupa a s devočnou formulkou, intitulácia vyšších cirkevných hodnostárov meno a hodnosť spojenú s devočnou formulkou, intitulácia právnických osôb názov s úvodným zámenom v pluráli.

inštrumentál

inštrumentál [lat.] — siedmy pád v sústave pádov, odpovedá na otázku (s) kým?, (s) čím?. Primárne vyjadruje okolnosti deja: príslovkové určenie miesta, času, prostriedku, nástroja, pôvodu, činiteľa, spôsobu, zreteľa a i., napr. bežať ulicou, nastať týmto dňom, cestovať vlakom, tĺcť kladivom, natretý farbou, schválený vládou, vítať s radosťou, podobať sa postavami. Spolu s pádmi na vyjadrenie objektu deja vyjadruje zásahový a výsledkový nepriamy objekt, napr. inštrumentál – kývať dverami, akuzatív – kývať dvere; inštrumentál – sálať teplom, akuzatív – sálať teplo. Vo funkcii mennej časti zloženého prísudku vyjadruje prechodný stav, napr. stať sa predsedom, byť žiakom, zdať sa/javiť sa dobrým spoločníkom.

inter arma silent Musae

inter arma silent Musae [múzé; lat.] — počas vojny (za hluku zbraní) mlčia Múzy. Parafráza výroku inter arma silent leges – uprostred zbraní neplatia (sú umlčané) zákony, pretrváva právo silnejšieho a umenie s vedou odpočívajú. V Cicerónovej Reči na obranu Milóna (Pro Milone; 4. kapitola, 11. časť) v znení: silent enim leges inter arma.

intermédium

intermédium [lat.], tal. intermedio, fr. intermède, špan. entremés — hud., lit. obsahovo rôznorodý žáner svetského, najčastejšie komického charakteru spojený s poéziou, tancom, hudbou a spevom, vyskytujúci sa v stredovekých predstaveniach rôzneho typu. Intermédium zaznamenalo najväčší rozvoj v období renesancie, v strednej Európe aj v období baroka. Uplatňovalo sa napr. v krátkych scénkach alebo v samostatných, s hlavným dejom nesúvisiacich medziaktových fraškách, v ktorých vypĺňalo čas potrebný na prestavbu divadelnej scény. Samostatne sa využívalo pri spoločenskej zábave, napr. na hostinách a rytierskych turnajoch (aj ako interlúdium). V 15. stor. v stredovekom náboženskom divadle, najmä vo francúzskych mystériách a v talianskych duchovných hrách sacra rappresentazione, predstavovalo krátky komický výstup určený na pobavenie ľudovej časti publika. Označovalo sa ako farsa a v renesancii už malo burlesknú podobu frašky. Koncom 15. stor. sa intermédium stalo divácky najatraktívnejšou zložkou talianskych dvorských inscenácií antickej dramatiky (napr. vo Florencii na dvore Mediciovcov). Výpravné kostýmy týchto intermédií (s využitím perspektívy pri výtvarnom riešení scény) položili základy novodobej scénografie, ale aj opery a baletu. V Anglicku sa v 15. – 16. stor. stalo intermédium samostatným žánrom ľudového divadla (→ interlúdium), v Španielsku sa v 16. – 17. stor. osamostatnilo ako entremés. Ako scénická vokálno-inštrumentálna alebo inštrumentálna vsuvka vložená medzi jednotlivé scénické obrazy alebo dejstvá sa vyskytovalo aj v ranej opere, prípadne aj v rozsiahlejších divadelných hrách (napr. Molière ešte v 17. stor. zaradil intermédium ako hudobno-tanečné vsuvky do svojich komédií). V 1. polovici 18. stor. nadobudlo intermédium charakter komickej medzihry medzi dejstvami vážnej divadelnej hry, tragédie a francúzskej veľkej opery (tragédie lyrique a opéra-ballet), v 2. polovici 18. stor. sa z niektorých intermédií stali jednoaktové hry a postupne sa vyvinulo operné intermezzo.

intermezzo

intermezzo [lat. > tal.] — vsuvka, vložka; vedľajšia udalosť, niečo prechodné, dočasné, krátkotrvajúce;

1. hudobno-dramatická medziaktová vsuvka, ktorá má pôvod v stredovekom intermédiu a uvádzala sa počas prestávok v predstaveniach s vážnym až tragickým obsahom. Intermezzo vzniklo v Taliansku pod latinským názvom interludio (intermedio), odtiaľ sa rozšírilo do iných krajín. Vo Francúzsku názov vychádzal z entremets a intermèdes, v Španielsku z entremés (t. j. z prestávok uprostred hostín a banketov). Boli to spevné alebo baletné scénky s mytologickými námetmi, niekedy aj fraškovité a hrubé. Na Slovensku boli intermezzá od 2. polovice 15. stor. súčasťou latinských alebo nemeckých hier. Postupne s predlžovaním prestávok sa intermezzá menili na krátke samostatné predstavenia (jednodejstvovú hru alebo predohru). K najznámejším patria napr. entremés M. de Cervantesa Saavedru v podobe groteskných jednoaktoviek;

2. v 17. stor. vsuvka (miniatúrna spevohra) s ľahším, žartovným obsahom medzi jednotlivými dejstvami v barokovej opere serii, z ktorej sa v 1. polovici 18. stor. v Neapole vyvinula komická opera buffa (G. B. Pergolesi: Slúžka paňou, La Serva Padrona, 1733);

3. v novšom type opery inštrumentálna medzihra pri otvorenej scéne (napr. v operách Cavalleria rusticana od P. Mascagniho, Notre Dame od F. Schmidta, Lulu od A. Berga, V studni od V. Blodka) aj baletná medzihra (napr. Valpurgina noc v opere Faust a Margaréta od Ch. Gounoda);

4. v inštrumentálnej hudbe súhrnný názov tanečných (menuet, gavota, bourré a i.) i netanečných (air, variácie, passacaglia, ciaccona) stredných častí cyklickej barokovej suity;

5. v 19. stor. samostatná kratšia inštrumentálna charakteristická skladba lyrického charakteru (R. Schumann, J. Brahms).

Vyhranenosť pojmov interlúdium, intermédium a intermezzo nie je jednoznačná ani v odbornej teatrologickej a muzikologickej literatúre a tieto pojmy sa často žánrovo aj historicky prelínajú.

intuicionizmus

intuicionizmus [lat.] — filozoficko-metodologická koncepcia základov matematiky vytvorená holandským matematikom L. E. J. Brouwerom, reagujúca na tzv. tretiu krízu základov matematiky koncom 19. a zač. 20. stor. vyvolanú objavom sporov (paradoxov) v Cantorovej teórii množín. Nadväzuje na niektoré názory matematikov L. Kroneckera a H. Poincarého i na filozofické dedičstvo A. Schopenhauera, ale najmä na výklad času vo vtedy módnej filozofii H. Bergsona ako sledu našou intuíciou vnímaných a jasne odlíšiteľných okamihov. Táto intuícia sa stáva základom nášho porozumenia radu prirodzených čísel. Podľa Brouwera matematika je obsažná veda, teda redukcia matematiky na jej jazykovú a formálno-logickú stránku bez rešpektovania povahy jej objektov ju vedie na scestie.

Základnou tézou intuicionizmu je tvrdenie, že kľúčové elementárne pojmy, napr. prirodzené čísla a aritmetické operácie s nimi, sú intuitívne jasné a matematika sa z nich rozvíja rýdzo myšlienkovou činnosťou rešpektujúcou určité metodologické postuláty, z ktorých najvýznamnejším je požiadavka konštruovateľnosti. Intuicionizmus vylučuje z obsahu matematiky nekonštruovateľné matematické objekty (napr. nekonečné množiny či aktuálne nekonečno v akejkoľvek podobe) a odmieta aj klasické, čisto existenčné dôkazy. Zároveň odmieta niektoré kľúčové logické zákony ako zákon vylúčenia tretieho \((A \lor \neg A)\) a zákon dvojitej negácie \((\neg\neg A \Rightarrow A)\). V rámci intuicionistickej matematiky strácajú platnosť mnohé podstatné výsledky klasických matematických disciplín (najmä matematickej analýzy). Popri Brouwerovi boli hlavnými predstaviteľmi intuicionizmu A. Heyting, tvorca axiomatického systému intuicionistickej logiky, a H. K. H. Weyl, jeden z najvýznamnejších matematikov 20. stor., ktorý sa síce vo svojich filozoficko-matematických úvahách hlásil k intuicionizmu, ale vo svojich matematických prácach sa jeho požiadavkami príliš neobmedzoval.

Asi od pol. 20. stor. nadväzujú na intuicionizmus, ale v podobe zbavenej jeho mystických a ideologických argumentov, viaceré myšlienkové smery súhrnne označované ako konštruktivistické (→ konštruktivizmus).

intermodálna preprava

intermodálna preprava, angl. intermodal (combined) transport — forma prepravy tovaru realizovaná v jednej (tej istej) nákladnej jednotke, využívajúca viac druhov dopravy bez operatívnej manipulácie s prepravovaným tovarom, ktorý je uskladnený najmä v kontajneroch, rôznych špeciálnych mobilných nádobách ap.

intarzia

intarzia [arab. > tal.] —

1. technika zdobenia plôch drevených predmetov, vykladanie drevom odlišnej farebnosti alebo textúry alebo inými kontrastnými materiálmi, napr. slonovinou, rohovinou, korytnačinou, perleťou, cínom a mosadzou; mozaika v dreve. Na rozdiel od inkrustácie pri intarzii sa dekor skladá na povrchu dreva a spravidla sa naň lepí. Intarzie sa môžu vytvárať niekoľkými spôsobmi, napr. z dreveného základu sa vyrezáva určitý výzdobný prvok, ktorý sa dopĺňa výzdobným prvkom z iného, odlišne sfarbeného dreva, alebo sa na celú základnú plochu nanášajú navzájom spojené platničky. Vyrezávané (a často aj morené, prifarbované či vypaľované) kúsky rôznych druhov dreva (hruška, orech, javor, mahagón, ružové drevo, palisander, eben) sa zostavujú do rôznych geometrických tvarov, figurálnych zobrazení, obrazcov perspektívnych architektúr, krajín, zátiší, kvetín alebo portrétov (zložité kompozície, tzv. tarsia pittorica). Intarzované motívy sa niekedy dopĺňajú ďalšími ozdobnými technikami: vypaľovaním, pripaľovaním, gravírovaním ap. Špeciálnou formou sú reliéfne intarzie, pri ktorých vkladané časti presahujú výšku základnej plochy (→ chebská práca).

Najstaršia intarzia, realizovaná na drobných predmetoch a neskôr (2600 – 2480 pred n. l.) i na nábytku s využitím dreva a slonoviny, je známa už z hrobov z obdobia 1. dynastie v Egypte (3100 – 2930 pred n. l.). V Mezopotámii sumerské umenie preferovalo geometrickú výzdobu s použitím lazuritu a perlete napr. na hudobných nástrojoch. Obzvlášť náročne vypracované intarzie (staré takmer 3-tis. rokov) sa našli v ruinách mesta Nimrud (Kalchu) v dnešnom Iraku. Tradícia Blízkeho východu ovplyvnila prostredníctvom importov aj územie antického Grécka (5. stor. pred n. l.), a to najmä pri výzdobe nábytku, a v mladšom období aj umenie Rímskej ríše. V Taliansku sa intarzia využívala už v 13. stor. (najstaršou intarziou zdobený európsky nábytok pochádza zo Sieny), najväčší vrchol však dosiahla až v období renesancie, známe sú klasické techniky tarsia a secco (suchá intarzia, pri ktorej boli kúsky dreva poskladané do obrazca bez použitia lepidla) a certosina. V tom období sa rozšírila aj do ostatných európskych krajín. Rozvoj intarzie podmienilo zdokonalenie techniky výroby dýh. Uplatňovala sa nielen v sakrálnych interiéroch (pri obkladoch stien alebo chórových lavíc a čítacích pultov), ale vo veľkej miere sa používala aj na výzdobu svetského nábytku (truhlice, stoly, stoličky). Slávne sú holandské a anglické marketérie, pri ktorých sa pracovalo s nákladnými materiálmi (napr. perleť a slonovina). Vo Francúzsku sa v období vlády Ľudovíta XIV. používali okrem dreva aj iné materiály, napr. cín, mosadz, perleť a korytnačina. Najvýznamnejšími majstrami v tejto technike boli ebenisti André Charles Boulle, David Roentgen (*1743, †1807), Jean-Henri Riesener (*1734, †1806) a Jean-François Oeben (*1721, †1763). Výzdoba zavedená Boullom (→ Boullova technika) bola obľúbená najmä v rokoku a používala sa pri výzdobe luxusného nábytku (skrinky, komody, písacie stoly). Módna bola najmä ornamentálna, figurálna a kvetinová dekorácia vychádzajúca z dobových grafických návrhov. Slonovinová intarzia bola okrem toho veľmi rozšírená aj vo výzdobe pažieb strelných zbraní. Intarzia sa v nábytkárstve, ale už v skromnejšej forme, používala až do obdobia empíru a biedermeiera (tzv. pásiková intarzia), zdobili sa ňou však aj menšie umeleckoremeselné predmety, kazety, šperkovnice, hodinové skrinky ap.;

2. text. pletenina s pozdĺžnymi farebnými vzormi tvorená farebnými niťami, ktoré sa navzájom prepletajú a každá z nich vytvára len očká určitej pracovnej šírky (zodpovedajúcej vytváranému vzoru), čím vznikajú kontrastné farebné vzory (väčšinou sú to vzory obojlícne v zmysle obrátených farieb).

in pace Domini

in pace Domini [pá- -ní; lat.], skratka I. P. D. — v pokoji Pánovom.

in puncto

in puncto [púnktó; lat.] — v tomto bode, vzhľadom na.

in re

in re [ré; lat.] — vo veci, v záležitosti.

in regula

in regula [régulá; lat.] — vzhľadom na pravidlo, v súlade s pravidlom.

in rerum natura

in rerum natura [ré- nátúrá; lat.] — v (prirodzenej) povahe vecí.

in residuo

in residuo [-ziduó; lat.] — v zásobe.

insektárium

insektárium [lat.] — akékoľvek zariadenie na chov hmyzu, napr. budova s účelovým zariadením na hromadný chov rôznych druhov hmyzu s možnosťou regulácie jednotlivých faktorov (napr. teploty a svetla).

in silvam ne ligna feras

in silvam ne ligna feras [né -rás; lat.] — nenos drevo do lesa (Horácius: Satiry, 1. kniha, 10. báseň, 34. verš); obdoba Aristofanovho výroku glauk’ Athénadze – nosiť sovy do Atén (→ noctuas Athenas).

insitný

insitný [lat.] —

1. vrodený, prirodzený;

2. tvoriaci alebo tvorený na základe prirodzeného talentu, neškolený, laický, naivný (→ naivné umenie).

in spe

in spe [spé; lat.] — nádejný, perspektívny; v nádeji, v budúcnosti.

inspirácia

inspirácia [lat.] — vdych, aktívny prívod vzduchu do dýchacích orgánov.

in statu quo

in statu quo [-tú kvó; lat.] — v terajšom stave.

inšá’alláh

inšá’alláh [arab.] — formula (inšá’alláh = ak dá Boh) používaná v islame v súvislosti s pozitívnym (želaným) očakávaním, resp. výsledkom. Moslimom pripomína, že sa vždy stane iba to, čo Boh chce.

inšpekčná izba

inšpekčná izba — izba, v ktorej sa uskutočňuje vyšetrovanie pacienta, vyšetrovňa.

inšpektor

inšpektor [lat.] —

1. oprávnená osoba poverená výkonom úradného dozoru, dohľadu, kontroly, inšpekcie;

2. v niektorých krajinách vyšší policajný alebo aj štátny úradník.

inštalovaný výkon

inštalovaný výkon — súčet menovitých (štítkových) činných výkonov všetkých agregátov (motorov, generátorov) zabudovaných v určitom zariadení alebo v dopravnom prostriedku.

inštitút

inštitút [lat.] —

1. ústav;

2. súhrn vzťahov medzi ľuďmi upravený normami; → inštitúcia (význam 2), → právny inštitút.

inštruktor

inštruktor [lat.] — odborník, ktorý sprostredkúva inštrukcie (pokyny), riadi a organizuje teoretickú a praktickú prípravu v určitej oblasti, napr. vedúci výcviku, cvičiteľ, poradca alebo úradný dozorca.