Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 99 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

incidencia

incidencia [lat.] —

1. lek. všeobecný ukazovateľ chorobnosti udávajúci počet nových prípadov ochorení za určitý čas v sledovanej populácii (absolútna incidencia) alebo počet nových prípadov v pomere k priemernému počtu exponovaných osôb (relatívna incidencia). Incidencia charakterizuje dynamiku vývoja epidemického procesu;

2. mat. zjednotenie symetrických binárnych relácií \(I_1\subset B\times B,\ I_2\subset B\times P,\ I_3\subset B\times R,\ I_4\subset P\times P,\ I_5\subset P\times R,\ I_6\subset R\times R\) definovaných medzi množinou bodov \(B\), množinou priamok \(P\) a množinou rovín \(R\) priestoru. Relácie \(I_1, I_4\) a \(I_6\) tvoria základné rovnosti na množinách \(B, P\) a \(R\). Zápis \((A, p)\in I_2\) (t. j. bod \(A\) inciduje s priamkou \(p\) a symetricky priamka \(p\) inciduje s bodom \(A\)) znamená reláciu vyjadrujúcu, že bod leží na priamke a priamka prechádza bodom. Analogické slovné spojenia vyjadrujú relácie \(I_3\) a \(I_5\). V syntetickej geometrii (teoretická podoba školskej geometrie) incidenciu nemožno definovať, len opísať jej vlastnosti axiómami incidencie.

indický tanec

indický tanec — doklady o najstarších prejavoch indického tanca pochádzajú z obdobia pred n. l.; maľby z kamennej doby v sústave skalných a jaskynných úkrytov Bhímbétka (pri Bhópále v dnešnom členskom štáte Madhjapradéš) zobrazujú o. i. tanečné a hudobné výjavy, ďalšie pochádzajú z harappskej kultúry. Zmienky o tanci pri obradoch prinášajú aj najstaršie literárne pamiatky védy. Významným dokladom z ranobuddhistického obdobia sú početné reliéfy a maľby zobrazujúce tanečné výjavy (Bhárhut, Sánčí, Amarávatí; Adžanta). Staroindické teoretické dielo (okolo 2. stor. n. l.) Nátjašástra kodifikuje dramatické umenia a uzákoňuje princípy vzniku každého dramatického predstavenia i tanca; uvádza tanečné pózy (karaná), spôsoby státia, pohybov (nôh, tela, šije, zreníc očí), pohľadov a symbolických gest (→ mudra). Mladšie je dielo Zrkadlo gest (Abhinaja darpana, 2. stor. n. l.) od Nandikéšvaru. Obidva tieto spisy tvoria základ všetkych škôl indického tanečného umenia. Klasický indický tanec rozlišuje tri druhy tanečného prejavu: nátja (dramatický – slúži na vyjadrenie deja drámy), nritta (nrtta, čistý – pozostáva zo štylizovaných pohybov, póz akrobatických prvkov; delí sa na višama – akrobatický, vikata – používajúci „vykĺbené“ údy, a laghu – ľahký, pôvabný, na pološpičkách s prídupmi) a nritja (nrtja, výrazový, ktorý má bháva – emóciu, náladu, aj rasa – chuť), z hľadiska dynamiky sa rozoznáva tandava (energický, prudký, dynamický, živelný a náruživý tanec mužského charakteru; pôvodný tanec boha Šivu) a lasja (nežný, pôvabný a jemný tanec ženského charakteru; pôvodný tanec bohyne Párvatí). Používa sa veľa druhov póz, chôdze, skokov, otáčaní, gest a i. V Indii sa rozlišujú štyri tanečné štýly (školy): → bharatanátjam, → kathakali, → kathak a → manípurí. K známym interpretom, ktoré sprístupnili indický tanec aj za hranicami Indie, patria napr. tanečníci R. Gopal, U. Šankar a Rukmíní Déví Arundale (*1904, †1986).

indonézske divadlo

indonézske divadlo — ostrovy Indonézie, na ktorých v súčasnosti žije viac než 300 národností, kmeňov a etnických skupín s vlastnou kultúrou a jazykom, boli už v bronzovej dobe ovplyvňované inými kultúrami, čo podmieňovalo aj charakter dramatických umení ako jednej z mnohých foriem kultúrneho vyjadrenia. Vo všetkých oblastiach Indonézie mali dramatické umenia pôvodne sakrálno-spoločenskú funkciu. Pod vplyvom indickej a čínskej kultúry i náboženstva na indonézsku civilizáciu sa vytvorili jedinečné umelecko-estetické formy. Spolu s hinduizmom a buddhizmom sa na ostrovoch Jáva, Bali a Sumatra udomácnila klasická indická divadelná tradícia. Výtvarno-historickým dokladom o podobe dramatických umení sú chrámové reliéfy (Borobudur, Lara Jonggrang v komplexe Prambanan, Candi Sewu a i.) z obdobia kráľovstiev Mataram (8. – 11. stor.) a Majapahit (13. – 16. stor.), prvá literárna zmienka o divadle (wayang) je v starojávskom epose Arjunov sobáš (Arjunawiwaha) z 1. pol. 11. stor.

Najrozšírenejšou divadelnou formou v Indonézii je tieňové divadlo wayang kulit, v ktorom sa používajú plošné bábky (veľkosť od niekoľkých centimetrov až do jedného metra) vyrezávané z kože (kulit) a perforované tak, aby po presvietení lampou vytvárali v priemete na projekčné plátno (kelir) obrazce svetla a tieňa. Bábky sa podľa typu líšia veľkosťou, tvarom, farbou a kostýmom, odlišné sú aj hlavné a vedľajšie postavy; jedna kolekcia obsahuje aj 300 – 400 rôznych bábok. Pripevnené sú na vodiacich tyčiach, všetky ich animuje jeden vodič, ktorý je zároveň aj rozprávačom (dalang); prednáša dialógy, spieva, vytvára zvukové efekty a dáva pokyny tradičnému sprievodnému orchestru (→ gamelan, → indonézska hudba). Repertoár predstavení tvoria prevažne príbehy (lakon) zo staroindických eposov Rámájana a Mahábhárata (tzv. wayang purwa) transponované do miestnych pomerov, príbehy o hrdinstvách legendárneho princa Panjiho (jávsky wayang gedog, balijský wayang gambuh) i historické legendy z čias kráľovstva Majapahit. Predstavenie trvá viac hodín – od zotmenia do rána (v súčasnosti sa predstavenia pre turistov hrajú aj cez deň). Z tieňového divadla wayang kulit sú odvodené ďalšie typy – tieňové divadlo wayang kerucil (aj wayang kelitik), v ktorom sa používajú plošné bábky z dreva (v súčasnosti sa s nimi hrá aj priamo pred divákmi bez použitia projekčného plátna) a bábkové divadlo wayang golék, v ktorom sa používajú trojrozmerné drevené bábky s pohyblivými končatinami. Osobitnou (dnes už zaniknutou) formou divadla bol wayang bébér, kde boli jednotlivé epizódy, ktoré rozprával dalang, znázornené figúrkami rozkreslenými na asi 2 m dlhých a 50 cm širokých pásoch látky, ktoré sa v priebehu deja postupne vymieňali. Príbehy z Rámájany a Mahábháraty (wayang purwa) tvoria aj repertoár divadla wayang orang (aj wayang wong), v ktorom vystupujú živí herci. Na rozdiel od divadla wayang kulit však dalang iba uvedie hru a opíše prostredie, v ktorom sa odohráva dej, dialógy interpretujú herci (predstavitelia opíc a démonov majú masky). Tradičnou dramatickou formou, v ktorej vystupujú živí herci, je aj wayang topeng, tanečno-pantomimické predstavenie s hudobným sprievodom (tradičný orchester gamelan), ktoré v sebe rovnocenne zahŕňa divadelnú, tanečnú, hudobnú a vizuálnu zložku, pričom dôležitou súčasťou predstavenia sú masky (topeng) vyrobené z dreva, papiera a iných materiálov a bohaté kostýmy určujúce typológiu charakterov postáv (odlišnosti sú aj podľa divadelných štýlov jednotlivých oblastí). Maskami sa zobrazujú tri typy postáv – mytologické bytosti, králi (štylizované tváre) a obyčajní ľudia, sluhovia (realistické tváre). Herci (tanečníci) pôvodne predvádzali dej, ktorý rozprával dalang, neskôr prevzali popri pohybovej zložke aj textovú. Na Jáve boli obľúbené príbehy princa Panjiho, na Bali legendy o miestnych vládcoch. Po islamizácii ostrovov (13. – 15. stor.) sa divadlo wayang stalo prostriedkom na šírenie moslimskej kultúry (zákazy, resp. obmedzenia tradičného zobrazovania postáv hinduistických bohov a hrdinov, k tradičným hinduistickým predlohám pribudli prvky islamských príbehov, charakterov a ponaučení). V 19. stor. sa na Sumatre udomácnil typ tradičnej malajskej opery bangsawan (pôvodom z Indie), ktorú priniesli malajské divadelné skupiny, čím sa podnietil vznik domácich profesionálnych divadelných súborov. Obľúbenými formami boli najmä jávsky ketoprak (činohra so spievanými vložkami a sprievodom gamelanu) a ludruk (realistická činohra so sociálnymi námetmi), ktorých popularita pretrvala až do súčasnosti.

V 1. polovici 20. stor. zohralo divadlo významnú úlohu v boji za samostatnosť a vznik jednotného indonézskeho národa (súčasť hnutia za jeden národ, jednu vlasť a jednotný indonézsky jazyk); hlavnou témou hier bol boj za slobodu. Nové národné indonézske divadlo vedome nadväzovalo na tradičné divadlo wayang kulit a wayang golék i na etnicky rôznorodé tanečnodramatické formy (randai a makyong zo Sumatry, ketoprak, lenong, ludruk, wayang orang a longser z Jávy, arja – podobná operete, a kecak z Bali, mamanda zo Sulawesi a iné). Prvou drámou európskeho typu bola hra M. Yamina Ken Arok a Ken Dedes (Ken Arok dan Ken Dedes, vydaná 1934). Počas japonskej okupácie Indonézie (1942 – 45) sa indonézske divadlo začalo etablovať (pod japonským dozorom) ako forma kultúrneho a národného vyjadrenia, začali vznikať divadlá s novým repertoárom (fúzia domácej tradície so západným typom divadla), 1944 bola založená významná divadelná skupina Maya (Sandiwara Penggemar Maya, zakladateľ Usmar Ismail, *1921, †1971, neskorší priekopník indonézskeho filmu). K najvýznamnejším autorom divadelných hier z tohto obdobia patria Rustam (Roestam) Effendi (*1905, †1979, alegorická dráma Bebasari, 1926), S. Pane a A. Pane. Po oslobodení a vzniku Indonézskej republiky (1950) sa v divadelných hrách objavovali témy nádeje z novej epochy, ale aj sklamania z boja za ideu veľkého národa a rýchleho industriálneho rozvoja. K predstaviteľom tohto obdobia patria Utuy Tatang Sontani (*1920, †1979), Jim Lim (Jim Adhilimas, *1936), W. S. (Willibrordus Surendra) Rendra (*1935, †2009) a i. V 50. rokoch 20. stor. boli založené prvé divadelné vzdelávacie inštitúcie (Akademi Seni Drama dan Film Indonesia, ASDRAFI v Yogyakarte a Akademi Teater Nasional Indonesia, ATNI v Jakarte). K významným divadelným scénam patria Studiklub Teater Bandung založený 1959 v Bandungu, experimentálny Teater Kecil (Teater Ketjil), ktorý 1968 založil divadelný autor, režisér a filmový scenárista Arifin Chairin Noer (*1941, †1995), a Teater Koma, ktorý 1977 založil spisovateľ, herec a divadelný riaditeľ Nano (Norbertus) Riantiarno (*1949), obidva v Jakarte, ďalej Teater Mandiri, ktorý 1974 založil spisovateľ a divadelný a filmový režisér Putu Wijaya (*1944), a Teater Gandrik založený 1983 (uvádza ketoprak), obidva v Yogyakarte. Až do súčasnosti sú obľúbené aj tradičné bábkové a tieňové predstavenia, ktoré bývajú dôležitou súčasťou rodinných, náboženských aj spoločenských slávností. R. 2003 bolo indonézske bábkové a tieňové divadlo zapísané do Zoznamu majstrovských diel ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva UNESCO.

indriovité

indriovité [malgašsky > fr.], Indriidae — čeľaď z triedy cicavce (Mammalia), rad primáty (Primates), podrad Strepsirrhini. Bylinožravé poloopice s nohami dlhšími ako ruky, s vyvinutými nechtami na prstoch a s väčším záhybom kože medzi ramenom a hruďou, ktoré sa vyskytujú na Madagaskare. Patria sem tri vyhynutím ohrozené rody, napr. indri so 60 – 85 cm vysokým, cez deň aktívnym druhom indri volavý (Indri indri), ktorý má holú tmavú tvár, huňatú čiernobielu srsť a krátky chvost a vydáva typické veľmi hlasné zvuky; pre domorodcov, ktorí ho nazývajú babako alebo ambanala, je posvätným zvieraťom, jeho pohyby sú niekedy takmer ľudské. V starších zoologických systémoch sa nazýva aj lemur indri.

indigovník

indigovník, Indigofera — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď bôbovité. Byliny, polokry alebo kry. Patrí sem okolo 700 druhov rastúcich najmä v tropických oblastiach Afriky, Indie a Číny a na ostrove Cejlón. K najvýznamnejším patrí okolo 1 metra vysoký druh indigovník farbiarsky (Indigofera tinctoria) s nepárnoperovito zloženými listami a ružovými kvetmi s motýľovitou korunou obsahujúci v listoch glykozid indikán, ktorý sa kvasením štiepi na D-glukózu a bezfarebný indoxyl prechádzajúci na vzduchu na farbivo indigo. Okrem Afriky a Ázie sa na juhu USA, na Novom Zélande a v Austrálii pestujú krmovinársky významné druhy, napr. 1 – 1,5 m vysoký Indigofera hirsuta s červenými kvetmi, Indigofera spicata s ružovými alebo s červenými kvetmi, Indigofera arenaria a Indigofera cordifolia, ako okrasné kríky sa napr. pestujú 1 – 1,8 m vysoký druh indigovník himalájsky (Indigofera heterantha, Indigofera gerardiana) s purpurastoružovými kvetmi a opadavý, do 50 cm vysoký druh Indigofera decora s bielymi alebo s ružovými kvetmi.

indická bežkyňa

indická bežkyňa — ľahké nosivé plemeno kačíc pochádzajúce z východnej a juhovýchodnej Ázie, čeľaď kačicovité. Má takmer vzpriamené valcovité štíhle telo, predĺženú plochú hlavu s dlhým krkom a dlhým rovným zobákom a dlhé krídla aj beháky. Ročne znáša okolo 100 bielych až zelenkastých vajec s hmotnosťou 65 gramov.

indická bojovníčka

indická bojovníčka — bojovné plemeno kúr, rad kurotvaré. Kohút má mohutné, vpredu veľmi široké telo, krátky chvost, krátke beháky a plochú hlavu s hráškovozeleným hrebeňom a s hrubým, pri koreni širokým a zahnutým zobákom, hmotnosť do 4,5 kg. Sliepka má kratší krk, hmotnosť 2 – 3 kg, ročne znáša okolo 60 hnedých vajec s hmotnosťou 50 gramov.

impala

impala, Aepyceros [zuluština] — rod dutorohých prežúvavcov patriaci do podčeľade Aepycerotinae z čeľade turovité, hovorovo nazývaná antilopa. Patrí sem jediný druh impala červenkavá (Aepyceros melampus, v niektorých zoologických systémoch gazela impala) z južnej a východnej Afriky, s 2 poddruhmi: Aepyceros melampus melampus a Aepyceros melampus petersi. Má štíhle 70 – 92 cm vysoké telo, hmotnosť 40 – 76 kg, pieskovej až červenohnedej farby, na zadnej časti s tromi čiernymi zvislými pásmi (2 na stehnách a 1 v strede chvosta) a s bielym bruchom; 45 – 92 cm dlhé lýrovité prstencovité rohy majú iba samce. Výborne skáče, jediným skokom prekoná okolo 10 m. Samce sa počas ruje ozývajú hlasným chrapľavým chrochtaním.

imperáta

imperáta [lat.], Imperata, aj krvavá tráva, alang-alang — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď lipnicovité. Patrí sem napr. 50 – 300 cm vysoká imperáta valcovitá (Imperata cylindrica) s dlhými čiarkovitými, okolo 2 cm širokými listami v strede s výraznou svetlou žilnatinou, ktorá pochádza z juhovýchodnej Ázie, ale vyskytuje sa aj v Austrálii, Južnej Afrike a v Mikronézii. Imperáta sa používa najmä na výrobu rohoží, striech a obydlí, na výrobu papiera a dekoračných predmetov i v tradičnej čínskej medicíne; ozdobné kultivary sa pestujú ako okrasné trávy. Pre schopnosť prežiť v extrémnych podmienkach sa využíva pri protieróznej výsadbe (napr. na juhovýchode USA na suchých piesočných územiach).

impregnácia bunkových blán

impregnácia bunkových blánbiol. nahromadenie organických látok, napr. lignínu a suberínu, v celulózových stenách buniek.

imunizácia

imunizácia [lat.] — postup, pomocou ktorého sa v organizme určitého jedinca vyvolá stav imunity. Rozlišuje sa aktívna imunizácia, keď si organizmus po stimulácii imunitného systému antigénom sám vytvára špecifické protilátky a výkonné lymfocyty, a pasívna imunizácia, keď sa do organizmu dodávajú hotové špecifické protilátky, prípadne lymfocyty vzniknuté v inom jedincovi. Každá z týchto dvoch typov imunizácie môže byť prirodzená alebo umelá. Prirodzená aktívna imunizácia sa uskutočňuje v organizme počas prekonávania infekčného ochorenia, umelá aktívna imunizácia umelým podávaním príslušných antigénov, najmä usmrtených alebo oslabených mikroorganizmov a ich súčastí (→ očkovanie). Prirodzená pasívna imunizácia sa uskutočňuje prechodom protilátok (u človeka triedy IgG) cez placentu a materské mlieko z matky na plod, umelá pasívna imunizácia aplikovaním hotových protilátok vzniknutých v inom jedincovi. Umelá aktívna imunizácia sa vykonáva s cieľom ochrany pred určitým ochorením (prevencia), cieľom umelej pasívnej imunizácie je zvyčajne liečebný zásah už počas prebiehajúceho ochorenia.

imunostimulácia

imunostimulácia [lat.] — nešpecifické zvýšenie stupňa nešpecifickej (vrodenej) alebo špecifickej (získanej) imunity jedinca; zvyšovanie imunity. Prejavuje sa zvýšenou rýchlosťou a intenzitou imunitnej odpovede na rôzne antigény, osobitne proti patogénnym baktériám, vírusom a nádorovým bunkám. Môžu ju vyvolať aj niektoré imunostimulanciá podávané pri primárnych alebo sekundárnych imunodeficienciách, keď je nevyhnutné stimulovať imunitu k vyššej výkonnosti jednotlivých zložiek imunitného systému (→ imunofarmaká).

impetigo

impetigo [lat.] —

1. lek. sladké chrasty — povrchový zápal kože spôsobený bakteriálnou infekciou (streptokoky, stafylokoky). Vyskytuje sa prevažne u detí predškolského veku najmä v letných mesiacoch, u dospelých je zväčša druhotnou komplikáciou iných kožných ochorení. Chorobné prejavy sú lokalizované na odhalených častiach tela (najmä na tvári, v okolí nosa a úst). Na zapálenej koži vznikajú pľuzgieriky, ktorých obsah je spočiatku číry, neskôr sa skalí a následne mení na medovožlté chrasty. Infekcia sa prenáša priamym kontaktom alebo nepriamo prostredníctvom šatstva alebo uterákov (častá je autoinfekcia, napr. z oblasti nosovej sliznice), zdrojom infekcie je chorý so stafylokokovou alebo streptokokovou infekciou kože alebo slizníc horných dýchacích ciest. Liečba: lokálna aplikácia antibakteriálnych krémov, pri rozsiahlejšom výskyte podávanie antibiotík; dôležitá je osobná hygiena (časté umývanie antibakteriálnymi mydlami, výmena bielizne);

2. veter. difúzna alebo ložisková infekcia kože najčastejšie malých, spravidla ešte cicajúcich prasiatok (výnimočne dospelých zvierat) zapríčinená prienikom baktérií Staphylococcus aureus cez poranenú kožu. V povrchových vrstvách kože vznikajú drobné pľuzgieriky, ktoré praskajú a pokrývajú sa tenkými hnedosivými lístkovitými chrastami, ktoré sa postupne odlupujú. Difúznu formu spravidla sprevádza horúčka. Liečba: antibiotická; v prevencii je potrebné dôsledne sledovať zoohygienické podmienky.

implantát

implantát [lat.] —

1. farmakol. lieková forma umožňujúca podanie liečiva v mieste účinku. Aplikuje sa pod kožu, vnútrosvalovo alebo vnútrožilovo (priamo na miesto pôsobenia alebo do krvného obehu). Použitím implantátu sa dosahuje jeho plynulé, predĺžené alebo riadené uvoľňovanie a znížený výskyt nežiaducich účinkov. Vo forme implantátu možno dodať liečivo aj na miesta, ktoré sú inými spôsobmi aplikácie ťažko dostupné. Implantáty sa delia na vstrebateľné, obsahujúce okrem liečiva aj biologicky odbúrateľné pomocné látky (nosiče), a nevstrebateľné, ktoré slúžia výhradne na transport liečiva a po jeho vyčerpaní sa musia z organizmu odstrániť;

2. lek. cudzorodé teleso, ktorého cieľom je nahradiť stratenú, nefungujúcu alebo nedostatočnú biologickú štruktúru (orgán, časť tela, tkanivo). Implantáty sa zhotovujú zo špeciálnych biomateriálov, ktoré sa vyrábajú z kovov, keramiky (→ biokompatibilná keramika) alebo z polymérnych organických látok, pričom je veľmi dôležitá biokompatibilita používaných materiálov. Niektoré implantáty obsahujú elektroniku a mikroprocesory, napr. kochleárny implantát a kardiostimulátor. V súčasnosti sa implantáty využívajú najmä v zubnom lekárstve (zubný implantát), v ortopédii (kĺbové implantáty), v plastickej a estetickej chirurgii (prsné implantáty, bradové implantáty, kožné výplňové implantáty), v kardiochirurgii (implantáty srdcových chlopní), ale aj v gynekológii (podkožný antikoncepčný implantát) a urológii (penilný implantát, testikulárny implantát).

impotencia

impotencia [lat.] — neschopnosť, nemohúcnosť; lek. v užšom význame u muža neschopnosť súlože (impotencia coeundi), v širšom význame aj neplodnosť (u muža – impotencia generandi, u ženy – impotencia concipiendi), ako aj neschopnosť ženy donosiť plod (impotencia gestandi). Zo sexuologického hľadiska ide o širší termín, ktorý zahŕňa aj problémy s libidom (impotencia concupiscentia), ejakuláciou (impotencia ejaculandi) a s dosiahnutím orgazmu (impotencia satisfactionis). Termín impotencia je preto nepresný, v súčasnosti sa používa menej pejoratívny termín erektilná dysfunkcia.

Erektilná dysfunkcia je porucha sexuálnej funkcie charakteristická neschopnosťou muža dosiahnuť a primerane dlho udržať erekciu potrebnú na uspokojivý pohlavný styk. Môže byť primárna (prejavuje od začiatku pohlavného života) alebo sekundárna (vzniká v dôsledku iného ochorenia). Ak sa objavuje iba v určitých situáciách a s určitou partnerkou, ide o selektívnu erektilnú dysunkciu, ak muž nemá dostatočnú erekciu za žiadnych okolností a so žiadnou partnerkou, o generalizovanú erektilnú dysfunkciu. Najčastejšou príčinou vzniku primárnej erektilnej dysfunkcie je arteriálna dysplázia tepien penisu (ide o poruchy vývinu tepien penisu), najčastejšími príčinami vzniku sekundárnej erektilnej dysfunkcie sú vysoký krvný tlak, srdcovo-cievne ochorenia, ochorenia prostaty, cukrovka, nervové a hormonálne poruchy, zo psychických príčin sú to depresie, stres, strach z neúspešného pokusu o súlož, nedostatok sexuálnych podnetov, partnerské problémy, dlhodobá sexuálna abstinencia alebo aj nerozpoznaná menšinová sexuálna orientácia. Známe sú aj nežiaduce účinky niektorých liekov, ktoré sa užívajú pri rôznych ochoreniach (napr. na liečbu vysokého krvného tlaku alebo psychiatrických liekov).

impulzívnosť

impulzívnosť [lat.] — prudkosť, výbušnosť, neuváženosť; spôsob konania, pri ktorom jednotlivec bez zvažovania reaguje na určité, najmä neočakávané situácie alebo na situácie so značným emočným nábojom. Impulzívnosť môže patriť k prejavom povahy či temperamentu, ale aj k prejavom duševných porúch. Impulzívne reakcie ako nemotivované, bezprostredné reakcie na podnety sú podobné reflexnému (mimovoľnému) konaniu, pri ktorom chýba fáza rozhodovania a voľba primeraných prostriedkov na dosiahnutie cieľa; sú prejavom poruchy procesu rozhodovania, ktorý zabezpečuje prispôsobivosť, primeranosť a účelnosť správania. Cieľ konania nemusí byť zrejmý. Impulzívnym konaním môže byť napr. sebapoškodenie, ktoré má charakter samovražedného pokusu, alebo agresívne konanie voči okoliu. Impulzívne reakcie môžu byť krátkodobé, vyskytujú sa však impulzívne stavy, pri ktorých ide o pretrvávajúce poruchy (napr. dipsománia, dromománia, pyrománia, kleptománia a gamblerstvo; patologické impulzívne reakcie sa často vyskytujú pri psychózach).

(in) continuo

(in) continuo [kon- -ó; lat.] —

1. nepretržite, súvisle, bez prerušenia;

2. ihneď, okamžite.

imperátor

imperátor [lat.] —

1. pôvodne v antickom Ríme označenie vojenského postavenia rímskych úradníkov, ktorí velili vojsku (konzul, prétor). Postupne sa zmenilo na čestný titul, ktorým vojaci oceňovali svojho veliteľa za víťazstvo. V období republiky titul potvrdzoval senát, počas cisárstva prijímali cisári titul len za vojenské víťazstvá (opakovane prijatý titul sa neskôr stal dôležitou datovacou pomôckou). Od 3. stor. n. l. vyhlásenie určitej osoby za imperátora znamenalo jeho nárok na cisársky trón, koncom antiky sa už označenie imperátor rovnalo titulu cisár (→ impérium);

2. oficiálny titul vládcu Ruskej ríše (1721 – 1917); → cár.

indexikálnosť

indexikálnosť [lat.], angl. indexicality — sociolingvistický termín označujúci fakt, že význam slova alebo výpovede je závislý od (konverzačného) kontextu, v ktorom sa používa. Kvôli porozumeniu významu výpovede je potrebné skúmať konkrétne okolnosti, za akých bola vyslovená. Indexikálnosť označuje aj spôsob implicitnej komunikácie (komunikácia konotácií a stereotypných asociácií, ktoré sú spojené s použitím slova).

imperfektum

imperfektum [lat.] — sémantická (významová) kategória, tzv. nezavŕšený dej, ktorý sa vyjadruje slovesami nazývanými imperfektíva (opakom sú perfektívne slovesá, → perfektum), napr. pracovať, čítať, hrať sa. V jazykoch, v ktorých jestvuje lexikálno-gramatická kategória slovesného vidu, vyjadrujú imperfektíva význam nedokonavosti. Širšou, negramatikalizovanou kategóriou je aktionsart, t. j. spôsob priebehu slovesného deja. V rámci neho sa imperfektívam (nazývaným aj duratíva) pripisuje význam neobmedzeného priebehu deja alebo udalosti. Rozdeľujú sa na slovesá s opakovaným významom (napr. hladkať, trepotať sa), s významom intenzity (revať, chľastať) a s významom zdrobnenosti (sadkať si). Tvorenie imperfektívneho slovesa od dokonavého sa označuje ako imperfektivizácia, napr. daťdávať, kúpiťkupovať, prospieťprospievať.

incipit

incipit [lat.] —

1. začiatočné slovo (incipit = tu sa začína) starých rukopisov a prvých tlačených textov, za ktorým nasledovalo stručné zhrnutie obsahu diela, príp. údaje o autorovi (incipit nahrádzal titulný list); súhrn údajov na konci diela sa nazýva explicit;

2. začiatok prvej vety, prvý verš (napríklad piesne v zbierkach či v spevníkoch, kde abecedne zoradené incipity slúžia aj ako register) či prvé slová diela, podľa ktorých je nazvané, napríklad v Tanachu (hebrejský Starý zákon) sa Prvá kniha Mojžišova (Genesis) v hebrejčine nazýva Berešit podľa jej začiatočných slov (t. j. Na začiatku).

Indiana

Indiana [-dia-, aj -die-], skratka Ind. — štát na stredovýchode USA. Na severe ohraničený Michiganským jazerom, na východe susedí so štátom Ohio, na juhovýchode a juhu s Kentucky, na západe s Illinois. Prevažne rovinné územie Mississippskej nížiny, na juhu a východe pahorkatiny. Humídne kontinentálne podnebie s chladnými zimami a teplými letami, v južnej časti humídne subtropické podnebie, teplota v zime -8 až 2 °C, v lete 17 – 31 °C, ročný úhrn zrážok do 1 100 mm. Hlavná rieka: Ohio. Priemysel ťažobný (ťažba ropy, čierneho uhlia, kamennej soli, vápenca), hutnícky (priemyselná oblasť The Calumet Region, súčasť metropolitnej oblasti Chicaga presahujúcej zo susedného štátu Illinois, je najväčším producentom ocele v USA), chemický, petrochemický, gumársky, letecký, automobilový, strojársky (výroba dopravných prostriedkov a zariadení pre farmaceutický priemysel a zdravotníctvo a iné), farmaceutický, elektrotechnický, energetický (85 % energie produkujú tepelné elektrárne), potravinársky, cementársky. Pestovanie kukurice (5. miesto v USA), ryže, ovsa, sóje, pšenice, ciroku, tabaku a zeleniny, ovocinárstvo; chov ošípaných a hydiny. Hustá železničná a cestná (najhustejšia sieť diaľnic v USA) sieť. Náboženstvo: 82 % kresťanov ( 63 % protestantov, 19 % rímskych katolíkov), 1 % zástancov iných náboženstiev, 17 % bez vyznania. Najväčšie mestá: Indianapolis, Fort Wayne, Evansville, Gary, South Bend.

Pred príchodom Európanov bolo územie dnešnej Indiany osídlené početnými indiánskymi kmeňmi. Na začiatku európskej kolonizácie sa koncom 17. storočia dostalo do sféry vplyvu Francúzov, ktorí tam organizovali obchod s kožušinami. Ako prvý územie preskúmal a pokúsil sa zmapovať francúzsky cestovateľ René Robert Cavelier de La Salle (*1643, †1687). Prvým stálym oporným bodom Francúzov bola od 1719 pevnosť Fort Ouiatonon, 1735 bola založená osada Vincennes. Po porážke Francúzov v sedemročnej vojne pripadla oblasť Parížskym mierom 1763 Veľkej Británii. R. 1783 prevzali kontrolu nad územím Američania a 1787 sa Indiana stala súčasťou Severozápadného teritória, z ktorého bola 1800 rozhodnutím Kongresu vyčlenená ako samostatné teritórium. Územie bolo dejiskom častých zrážok s domorodými Indiánmi, ktorí sa bránili proti prílevu osídlencov. R. 1811 tam v bitke pri Tippecanoe utrpel zdrvujúcu porážku hlavný kmeňový náčelník Šóníov Tecumseh. Počas vojny 1812 (→ anglicko-americká vojna) sa Indiáni pridali na stranu Britov, po zabití Tecumseha (1813) sa priklonili k dohode s Američanmi. R. 1813 sa začala nová veľká vlna osídľovania. R. 1816 sa Indiana stala 19. štátom USA, v Kongrese má 2 senátorov a 11 poslancov.

Indiana
Rozloha: 94 326 km2
Počet obyvateľov: 6 633 000 (2016)
Hlavné mesto Indianapolis

Indian Removal Act

Indian Removal Act [-djen rimúvl ekt] — zákon podpísaný americkým prezidentom A. Jacksonom a 28. 5. 1830 schválený Kongresom. Na jeho základe boli nútene presídlené indiánske kmene z pôvodných sídlisk (museli sa vzdať asi 100 miliónov akrov pôdy) do oblasti západne od rieky Mississippi (→ Indiánske teritórium).

Indiánske teritórium

Indiánske teritórium, angl. Indian Territory — územie, ktoré 1834 na základe formálnej dohody (→ Indian Removal Act, 1830) poskytla vláda USA Indiánom ako rezerváciu. Zahŕňalo oblasť západne od rieky Mississippi (dnešné štáty Oklahoma, Severná a Južná Dakota, Nebraska a časť Kansasu) a bolo súčasťou väčšej oblasti, ktorú USA získali 1803 kúpou od Francúzska (tzv. Louisiana Purchase). Tam boli pod tlakom bielych osadníkov nútene presídlené desiatky tisíc príslušníkov rôznych indiánskych kmeňov, najmä početné, dobre organizované a kultúrne vyspelé kmene Čerokíov, Čikasawov, Čoktawov, Kríkov a Seminolov známe pod názvom Päť civilizovaných kmeňov (angl. Five Civilized Tribes). Presídľovanie prebiehalo často za neľudských podmienok, napr. len v zime 1838 – 39 neprežilo pochod na vyhradené územie okolo 4-tis. (teda dvaja z piatich) Čerokíov (tzv. Cesta sĺz, angl. Trail of Tears). Hranice Indiánskeho teritória stanovil 1834 zákon (Indian Intercourse Act). Oficiálne nebolo federálnym (spolkovým) teritóriom ani štátom, predstavovalo tzv. Unorganized Territory, každý kmeň sa spravoval sám. Od 1864 sa rozloha Indiánskeho teritória postupne zmenšovala. R. 1866 bola jeho západná časť pripojená k USA a 1889 sprístupnená bielym osadníkom (tzv. Oklahoma Land Run), 1890 sa z nej stalo Oklahomské teritórium (Territory of Oklahoma). Na zvyšnej časti sa indiánske kmene neúspešne usilovali o vytvorenie samostatného indiánskeho štátu pod názvom Sequoyah. Dňa 16. novembra 1907 sa obidve teritóriá zjednotili a pod názvom Oklahoma sa stali 46. členským štátom USA (→ Oklahoma, Dejiny).

Indra, Alois

Indra, Alois, 17. 3. 1921 Medzev, okres Košice-okolie – 2. 8. 1990 Praha — český a československý komunistický politik. Pôvodne železničný úradník, od 1937 člen KSČ. Politickú kariéru začal po absolvovaní Vysokej školy politickej Ústredného výboru (ÚV) KSČ v Prahe, 1950 – 60 pôsobil postupne ako vedúci oddelenia, tajomník a vedúci tajomník Krajského výboru KSČ v Gottwaldove (dnes Zlín). R. 1960 – 62 vedúci oddelenia plánovania v aparáte ÚV KSČ, 1962 – 63 minister-predseda Štátnej plánovacej komisie, od 1962 súčasne člen ÚV KSČ. R. 1963 – 68 minister dopravy. R. 1968 – 71 tajomník a člen sekretariátu ÚV KSČ, od 1971 člen jeho predsedníctva. R. 1964 – 69 poslanec Národného zhromaždenia, od 1969 poslanec Federálneho zhromaždenia, od 1971 jeho predseda. Po okupácii Československa sovietskymi vojskami (1968) patril k hlavným predstaviteľom tvrdej normalizačnej politiky (→ normalizácia). Na funkciu rezignoval počas Nežnej revolúcie 29. 11. 1989, vo februári 1990 bol vylúčený z KSČ.

imperium summum

imperium summum [lat.], aj summum imperium, summa imperii — najvyššia správna, sudcovská a vojenská právomoc, v užšom význame hlavné velenie; v antickom Ríme ho mal pôvodne kráľ, za republiky najvyšší úradníci, t. j. konzuli, prétori a ich zástupcovia v provinciách (prokonzul, proprétor), za výnimočného stavu diktátor; v cisárstve cisár (imperator) z titulu prokonzulskej funkcie.

Imperatriz

Imperatriz — mesto v severovýchodnej Brazílii v členskom štáte Maranhão na rieke Tocantins; 354-tis. obyvateľov (2016). Potravinársky priemysel. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Letisko. V blízkosti mesta na rieke Tocantins hydroelektráreň Estreito (výkon 1 087 MW).

Založené 1852 ako Colônia Militar de Santa Tereza do Tocantins, od 1856 Imperatriz, od 1924 mesto.

Imperia

Imperia — mesto v severozápadnom Taliansku v kraji Ligúria na pobreží Ligúrskeho mora, administratívne stredisko provincie Imperia; 42-tis. obyvateľov (2017). Priemysel potravinársky (olejársky), kovoobrábací. Turistické a rekreačné stredisko, prímorské kúpele. V okolí pestovanie kvetín, ovocia, zeleniny a olivovníka.

Vzniklo 1923 zlúčením miest Porto Maurizio (pôvodne rímsky prístav, od 1279 patrilo Janovu, 1797 pripadlo Francúzsku, 1814 Sardínskemu kráľovstvu, od 1860 hlavné mesto provincie), Oneglia (založené pravdepodobne 935, od 1298 patrilo janovskému rodu Doriovcov, od 1576 Savojsku, 1614, 1649 a 1744 – 45 obsadené Španielmi a 1623 a 1672 Janovom, od 1792 patrilo Francúzsku, 1814 – 15 pripadlo rozhodnutím Viedenského kongresu Piemontu, do 1859 hlavné mesto provincie) a viacerých obcí.

Stavebné pamiatky: klasicistická katedrála San Maurizio (1779 – 81), viacero kostolov, radnica (1932), múzeá (napr. Múzeum olivovníkov, Museo dell’Olivo, založené 1992).

Imrich I.

Imrich I., 1174 – 30. 11. 1204 Eger, Maďarsko — uhorský kráľ z rodu Arpádovcov, syn Bela III., starší brat Ondreja II. R. 1182 korunovaný za otcovho spoluvládcu, od 1194 spravoval Chorvátsko a Dalmáciu, od 1196 (po otcovej smrti) uhorský kráľ. Počas celého obdobia svojej vlády bojoval s bratom Ondrejom o kráľovskú korunu. V zahraničnej politike sa upriamil na Balkán; 1200 – 1203 bojoval proti bogomilom v Bosne, 1201 prijal titul srbského kráľa, 1202 napadol Bulharsko.

Iňa

Iňa — obec v okrese Levice v Nitrianskom kraji v severovýchodnej časti Pohronskej pahorkatiny, 170 m n. m.; 218 obyvateľov (2018).

Písomne doložená 1156 ako Eng, 1251 En, 1332 Hem, 1773 Iny, Inn, 1786 Inny, 1808 Ény, Iny, Iňa, 1863 – 1913 Ény, 1920 Iňa, Eňa, 1927 – 38 Iňa, Ény, 1938 – 45 Ény, 1945 – 48 Iňa, Ény, 1948 Iňa.

R. 1156 je tam doložená fara. R. 1275 patrila jobagiónom hradu Tekov, neskôr zemanom z Tajnej, Kalnej a Pialu, od novoveku rodinám Balogovcov a Majténiovcov. R. 1634 bola poplatná Turkom. R. 1938 – 45 pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Archeologické nálezisko sídliska čačianskej kultúry z mladšej bronzovej doby s nálezmi keramiky.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Ružencovej Panny Márie (1866).

Iňačovce

Iňačovce — obec v okrese Michalovce v Košickom kraji v severnej časti Východoslovenskej roviny na agradačnom vale vodného toku Čierna voda a postranných nivách, 103 m n. m.; 763 obyvateľov (2018). Územie je odlesnené. Do chotára obce zasahuje jedna z najvýznamnejších ornitologických lokalít v strednej Európe, národná prírodná rezervácia Senianske rybníky.

Obec písomne doložená 1302 ako Solymos, 1417 Solmus, 1427 Solmos, 1567 Solmos, 1720 Scholyomosch, 1773 Solymos, 1786 Scholymosch, 1808 Solymos, Jeňassowce, 1863 Sólymós, 1873 Sólymos, 1877 – 1913 Solymos, 1920 Iňačovce, Jaňačovce, 1927 Iňačovce.

V 15. – 17. storočí patrila šľachticom z Pavloviec a Ruskej. Obyvatelia sa zaoberali roľníctvom a tkáčstvom.

Archeologické nálezisko: ojedinelý nález z mladšej bronzovej doby, stopy osídlenia z halštatskej a rímskej doby i z raného stredoveku (9. – 10. storočie).

Stavebné pamiatky: gréckokatolícky Chrám nanebovzatia Panny Márie (okolo 1800, opravovaný v 20. storočí postavený na mieste staršieho, dreveného z polovice 18. storočia), reformovaný kostol (1921).

Independence

Independence [-di- -dens] — mesto v USA v štáte Missouri v aglomerácii Kansas City na južnom brehu rieky Missouri; 117-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky, chemický, potravinársky, stavebných materiálov.

Založené 1827, od 1849 mesto. Počas občianskej vojny v USA miesto konania dvoch bitiek: bitky 11. 8. 1862, keď ho obsadili vojská Konfederácie, a bitky v októbri 1864, ktorá trvala 2 dni a viedla k víťazstvu armády Juhu. Po vojne už mesto nedosiahlo svoju predchádzajúcu prosperitu obchodného centra.

Stavebné pamiatky: sídla Vaile Mansion (1881) a Bingham-Waggoner Estate (1855). Viacero univerzít a vysokých škôl, viaceré múzeá, napríklad pamiatkový komplex prezidenta H. S. Trumana (ktorý v meste a v jeho okolí dlhý čas žil; Harry S. Truman Historic District) pozostávajúci zo súkromného domu Wallace House (aj Truman Home; 1867 – 95, kde Truman žil 1919 – 72), z knižnice a múzea (Harry S. Truman Library and Museum; založené 1955, stavba ukončená 1957) a z farmy (Truman Farm Home; okolo 1894) v dedine Grandview asi 15 kilometrov od Independence, ktorá patrila Trumanovej rodine.

Indianapolis

Indianapolis [-dia-, aj -die-] — mesto v USA na rieke White (prítok rieky Wabash), hlavné mesto štátu Indiana (od 1825); 863-tis. obyvateľov (najväčšie mesto Indiany), aglomerácia 2,004 mil. obyvateľov (2017). Významné stredisko priemyslu, obchodu, dopravy, finančníctva, kultúry a školstva. Priemysel letecký, automobilový, hutnícky, chemický, farmaceutický, polygrafický, elektrotechnický, strojársky, potravinársky. Významné obchodné stredisko (najmä obchod s obilím a dobytkom). Významná dopravná križovatka (uzol šiestich železničných tratí a siedmich federálnych diaľnic), medzinárodné letisko.

Založené 1821, 1861 – 65 centrum vojsk Únie počas občianskej vojny v USA. Hospodársky význam mesta vzrástol koncom 19. a začiatkom 20. storočia.

Stavebné pamiatky: neoklasicistická vládna budova Indiana State Capitol (1867 – 88), neoklasicistický pamätník Indiana Soldiers and Sailors Monument (1887 – 1902), divadlo Hilbert Circle Theatre (1916), neorománske Athenæum (1897 – 98), viaceré mrakodrapy z 2. polovice 20. storočia – začiatku 21. storočia (napríklad Chase Tower, 1990), viaceré vysoké školy a univerzity, napríklad Butler University (založená 1855), Indiana University-Purdue University Indianapolis (založená 1969 zlúčením viacerých vysokých škôl), múzeá, napríklad Indianapoliské detské múzeum (Children’s Museum of Indianapolis založené 1925, najväčšie múzeum svojho druhu na svete), a galérie, významný symfonický orchester Indianapolis Symphony Orchestra (založený 1930). Sídlo rímskokatolíckeho arcibiskupstva. Na predmestí Indianapolisu pretekársky automobilový okruh Indianapolis Motor Speedway.

industrializácia

industrializácia [lat.], spriemyselňovanie — proces premeny poľnohospodárskej krajiny (štátu) na priemyselnú charakteristický zavádzaním a rozvíjaním priemyslu, šírením vysokoproduktívnych priemyselných metód výroby vo všetkých oblastiach ekonomiky a zvyšovaním podielu priemyslu na ekonomike štátu. Je náročný na vnútorné (pracovná sila, akumulácia národného dôchodku, zisky, úspory) i vonkajšie zdroje (hmotné a finančné zdroje, úvery, výnosy, zisky z kolónií). Industrializácia sa spravidla začína budovaním textilného a potravinárskeho priemyslu, rozvojom dopravy a postupne rozvojom ťažkého priemyslu (strojársky, hutnícky, chemický, energetický). Od tempa rozvoja industrializácie závisí aj rast životnej úrovne obyvateľstva. Proces industrializácie môže brzdiť viacero faktorov, napr. nedostatočná odborná pripravenosť pracovnej sily a nedostatok kapitálu. Stupeň industrializácie sa meria rôznymi ukazovateľmi, napr. podielom priemyslu na tvorbe hrubého národného produktu a národného dôchodku alebo objemom priemyselnej produkcie na jedného obyvateľa.

Začiatok industrializácie v Európe (v Anglicku) a neskôr aj v Severnej Amerike v 18. stor. je označovaný ako priemyselná revolúcia, ktorá sa vyznačovala nevídaným rozvojom najmä technických vied (napr. využitie parného stroja) a pretváraním predindustriálnej spoločnosti na modernú industriálnu spoločnosť. V procese industrializácie dochádza k zmenám v deľbe práce (pracovné sily z poľnohospodárskeho sektora sa presúvajú do priemyslu, neskôr do služieb) i k zvyšovaniu produktivity práce. Rozvíja sa veľkovýroba (výroba na bežiacom páse). Mechanizácia práce (pracovník vykonáva často len jeden úkon a stáva sa akoby súčiastkou stroja, nástrojom) vedie k inštrumentalizácii pracovnej sily. Pracovník stráca kontrolu nad postupom aj výsledkom celej produkcie, dochádza k odcudzeniu (alienácii). Industrializácia prinášala v minulosti so sebou aj významné sociálne dôsledky spojené s uvoľňovaním pracovnej sily z trhu práce, a to najmä rast nezamestnanosti (aj tzv. technologickej nezamestnanosti spôsobenej nahradením živej práce technikou). V snahe presadiť záujmy zamestnancov u majiteľov vznikli na začiatku 19. stor. odbory. Vlastníctvo podnikov sa oddelilo od riadenia, rástla ich veľkosť a byrokratizácia. Prudký rozvoj technickej a technologickej stránky výroby od konca 18. stor. viedol k ďalšiemu rozvoju vied a neskôr k vedecko-technickej revolúcii. V 20. stor. sa podnik stal priestorom na sebarealizáciu zamestnancov s dôrazom na samostatnosť, tvorivosť, tímovosť a podnikovú kultúru. Proces industrializácie má často za následok výrazné zmeny v životnom prostredí (znečistenie a zamorenie ovzdušia, vody, pôdy).

Hoci sa industrializácia Slovenska začala už koncom 19. stor., aj po vzniku Československa 1918 bolo Slovensko ešte dlho agrárnou krajinou. V medzivojnovom období prebehla pod tlakom českej i zahraničnej konkurencie čiastočná reštrukturalizácia a technická modernizácia slovenského priemyslu, jeho podiel na priemyselnej výrobe Československa však nepresiahol 8 %. Po prekonaní hospodárskej krízy 1929 – 33 sa priemyselný potenciál Slovenska postupne rozširoval najmä umiestnením novobudovaných zbrojoviek na stredné Považie a neskôr vojnovou konjunktúrou a militarizáciou ekonomiky podriadenej vojnovým potrebám Nemecka. Rozsiahla industrializácia, neskôr označovaná ako sociálna industrializácia, sa začala po 2. svetovej vojne koncom 40. rokov 20. stor. Urýchlil ju presun priemyselných kapacít z českého pohraničia na Slovensko. Industrializácia Slovenska bola aj jednou z priorít dvojročného hospodárskeho plánu 1947 – 48; na konci tohto obdobia zamestnával slovenský priemysel o 60 % pracovníkov viac ako pred 10 rokmi (1938) a výroba bola o 96 % vyššia (oproti 1946 o 62 %). Po skončení dvojročnice až do polovice 80. rokov 20. stor. zostávala industrializácia Slovenska trvalou súčasťou hospodárskej politiky. Ďalšia veľká vlna industrializácie Slovenska nasledovala od prelomu 50. a 60. rokov. Už začiatkom 60. rokov 20. stor. sa Slovensko premenilo na priemyselno-agrárnu krajinu. Vybudovala sa rozsiahla priemyselná základňa, hoci za cenu veľkého ekologického zaťaženia, urbanizačných problémov a modernizačného zaostávania, čo bol dôsledok postavenia Československa v rámci sovietskeho bloku. Industrializáciu Slovenska možno považovať v podstate za ukončenú v 2. polovici 80. rokov, keď Slovensko prešlo do postindustriálneho štádia. R. 1948 – 89 vzrástol podiel Slovenska na celkovom počte obyvateľov Československa z 29,7 % na 33,7 % a jeho podiel na priemyselnej výrobe z 13,5 % na 30,0 %. R. 1989 dosiahlo Slovensko v prepočte na jedného obyvateľa 89 % úrovne českých krajín a produktivita práce na jedného pracovníka v priemysle bola na Slovensku o 10 % vyššia. Z regionálneho hľadiska pretrvávalo určité zaostávanie východného Slovenska za západnou a strednou časťou krajiny. Spoločensko-politické zmeny koncom 1989 spolu s dôsledkami medzinárodnopolitického vývoja priniesli útlm zbrojárskej výroby, ktorá mala na Slovensku výrazné zastúpenie, čo spôsobilo aj sociálne problémy.

d’Indy, Vincent

d’Indy [en-], Vincent, 27. 3. 1851 Paríž – 2. 12. 1931 tamže — francúzsky skladateľ a hudobný pedagóg. Študoval harmóniu na parížskom konzervatóriu u Alberta Lavignaca (*1846, †1916) a hru na organe, kontrapunkt a kompozíciu u C. Francka. R. 1871 inicioval založenie Národnej hudobnej spoločnosti (Société nationale de musique) v Paríži. R. 1874 – 76 organista v Saint-Leu-la-Forêt, 1875 aj tympanista Colonnovho orchestra (nazvaného podľa É. Colonna). R. 1876 navštívil Bayreuth a stal sa obdivovateľom R. Wagnera, ktorý popri C. Franckovi, F. Lisztovi a J. S. Bachovi podstatne ovplyvnil jeho skladateľský rukopis. Po smrti C. Francka (1890) sa stal predsedom Národnej hudobnej spoločnosti, 1894 založil so Charlom Bordom (Bordes; *1863, †1909) a s Alexandrom Guilmantom (*1837, †1911) Scholu cantorum, kde od 1896 pôsobil ako profesor kompozície a riaditeľ. K jeho najvýznamnejším žiakom patril A. Roussel, E. Satie, A. Honegger a G. Auric. Umelecky a pedagogicky bol činný takmer 40 rokov a stal sa poprednou osobnosťou verejného života.

Vo svojej tvorbe, napr. v najvýznamnejších operách Fervaal (1888 – 95), Cudzinec (L’étranger, 1898 – 1901) a Legenda o sv. Krištofovi (La légende de saint Christophe, 1908 – 15, s autobiografickými prvkami), v dramatickej kantáte Spev zvona (Chant de la cloche, 1879 – 1915) a v raných symfonických básňach (trilógia Wallenstein, 1873 – 81, podľa F. Schillera; Čarovná hora, La Forêt enchantée, 1878, podľa L. Uhlanda) uplatňoval umelecké prostriedky nemeckého novoromantizmu. Najvýznamnejšie sú jeho tri symfónie: č. 1 pre klavír a orchester na tému horalskej piesne Symphonie pour orchestre et piano sur un chant montagnard français (1886), č. 2 B dur (1902 – 03) a č. 3 z obdobia 1. svetovej vojny Sinfonia brevis „De bello gallico“ (1916 – 18). Autor monografií César Franck (1906), Beethoven (1911) a Richard Wagner (1930) a teoretickej práce Kurz hudobnej kompozície (Cours de composition musicale, 1897 – 1907).

indexový register

indexový registerinform. časť internej pamäte mikroprocesora (tzv. ukazovateľ) obsahujúci adresu pamäťového miesta, kde sa nachádzajú údaje, s ktorými bude mikroprocesor pracovať. Indexový register má spravidla rovnaký počet bitov ako spracúvaný údaj (t. j. pri 8-bitovom procesore má indexový register 8 bitov, pri 32-bitovom 32 bitov). Moderné mikroprocesory používajú špeciálne inštrukcie, ktoré indexovému registru umožňujú pracovať v režime autoinkrementácie alebo autodekrementácie, t. j. po spracovaní údajov, na ktoré indexový register ukazuje, sa v ňom uložená adresa automaticky zvýši alebo zníži o jeden a indexový register ukazuje na ďalší alebo na predchádzajúci údaj.

impertinencia

impertinencia [lat. > fr.] — bezočivosť, opovážlivosť, urážlivá alebo nemiestna smelosť.

implicitný

implicitný [lat.] — zahrnutý, obsiahnutý v niečom, priamo nevyjadrený; opak: explicitný.

implózia

implózia [lat.] — náhle vyrovnanie vonkajšieho pretlaku s tlakom v pôvodne uzavretej nádobe; opak explózia. Napr. pri vákuovej obrazovke, z ktorej je vyčerpaný vzduch, prudké vyrovnanie tlaku smerom dovnútra spôsobí jej deštrukciu, t. j. implóziu obrazovky.

imponovať

imponovať [lat.] — vzbudzovať úctu, obdiv, uznanie, rešpekt, pôsobiť silným, dobrým dojmom, páčiť sa.

impozantný

impozantný [fr.] — pôsobiaci mohutným, vznešeným dojmom, veľkolepý.

impressit

impressit [lat.], skratka imp. — slovo stojace na grafických listoch pred alebo za menom tlačiara (impressit = vytlačil).

imunoprecipitácia

imunoprecipitácia [lat.] — tvorba precipitátu (jemnej zrazeniny) pri reakcii rozpustného antigénu s protilátkou. Uskutočňuje sa v roztoku (→ sérologické reakcie) alebo v polotuhom gélovom prostredí (→ imunodifúzia).

in-

in- [lat.] —

1. predpona s významom v, do;

2. predpona vyjadrujúca zápor.