Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 77 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Igram

Igram — obec v okrese Senec v Bratislavskom kraji v západnej časti Podunajskej nížiny v plytkej doline Vištuckého potoka, 145 m n. m.; 576 obyvateľov (2018).

Písomne doložená 1244 ako Igrech, 1254 – 55 Icran, 1264 Ikran, 1310 (de) Igrech, 1314 Igrech, 1382 Igricy, 1773, 1786, 1808, 1863 Igram, 1873 – 1913 Igrám, 1920 – 73, 1990 Igram. R. 1974 – 90 pričlenená k obci Báhoň.

Pôvodne kráľovská dedina, od 1420 patrila grófom zo Svätého Jura a z Pezinka, 1553 Ňáriovcom, od 1577 panstvu Smolenice. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Archeologické nálezy: osídlenie z neolitu (želiezovská skupina) a eneolitu (ludanická skupina, badenská kultúra), sídliská z halštatskej doby (kalenderberská kultúra) s chatami štvorcového pôdorysu, osídlenie z rímskej doby (s pecou s kruhovými prieduchmi a stredovým pilierom), z raného a vrcholného stredoveku (9. – 11. stor.) a z veľkomoravského obdobia (9. stor., dva kostrové hroby s keramickými milodarmi).

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Imricha (pôvodne barokový z 1772, neorománsky prestavaný 1861), prícestný kríž (1880).

Iguala

Iguala — mesto v juhozápadnom Mexiku v štáte Guerrero; 122-tis. obyvateľov (2014). Priemysel hutnícky (spracovanie medi), petrochemický, potravinársky; remeslá. Stredisko banskej oblasti (ťažba rúd medi, olova, striebra a zlata), obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Leží na diaľnici Mexiko – Acapulco de Juárez.

Založené 1750, 1821 bola podľa tzv. Plánu z Igualy vyhlásená nezávislosť Mexika od Španielska.

Stavebné pamiatky: kostol San Francisco (neoklasicistický, 19. stor.).

ihlankovité

ihlankovité, Cerithiidae — čeľaď z kmeňa mäkkýše, trieda ulitníky (Gastropoda), vetva Sorbeoconcha. Ihlankovité majú štíhle vežovité, 5 – 120 mm vysoké ulity so zreteľnou povrchovou štruktúrou, na ktorých je dobre viditeľný kanál na malom záhybe v dolnej (pupkovej) časti ústia. Vyskytujú sa vo veľkých kolóniách zvyčajne v plytčinách na piesočnom dne tropických morí; živia sa rastlinnou potravou a detritom. Patria sem napr. druhy s veľkými špicatými ulitami so silnými hrboľmi a zvyčajne aj s výraznými špirálovitými líniami, napr. európsky druh ihlanka obyčajná (Cerithium vulgatum).

ihlanovka štvorboká

ihlanovka štvorboká, Pyramidula tetragona — druh machorastov, trieda machy (Muscopsida), rad skrutkotvaré (Funariales). Jednoročný, okolo 2 mm vysoký mach, ktorý zvyčajne rastie na suchých a teplých svahoch; na Slovensku kriticky ohrozený.

Ihľany

Ihľany — obec v okrese Kežmarok v Prešovskom kraji na západnom úpätí Levočských vrchov na ich styku s Popradskou kotlinou, 706 m n. m.; 1 530 obyvateľov (2018). Miestne časti: Majerka, Stotince.

Vznikla 1960 zlúčením obcí Majerka (doložená 1293 ako Guznuth, 1895 – 1902 Majerka, 1907 – 13 Majorka, 1920 Majerka, 1927 – 48 Majerka, Meierhöfen, 1948 – 60 Majerka) a Stotince (doložená 1322 ako Hunderthmark, 1773 Centum Villa, Szasz-Vásar, Hundertmarckt, 1786 Sászwáschár, Hundertmarkt, Hundertmorgen, 1808 Hundermark, Szászvásár, Hundertmarkt, Hundertmorgen, 1863 Százvásár, 1873 – 1902 Hodermark, 1907 – 13 Száztelek, 1920 – 48 Hodermark, 1948 – 60 Stotince) do obce Ihlanovce, od 1961 názov Ihľany.

Obec Majerka bola 1412 – 1772 ako poddanská obec (vyčlenená pred 1895) mesta Ľubica v poľskom zálohu. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a začiatkom 20. stor. drevorubačstvom v obecných lesoch. Obec Stotince založil rod Hrhovskovcov. V 16. stor. bola dosídlená valachmi. Obyvatelia sa zaoberali výrobou šindľov. Archeologické nálezisko zaniknutej stredovekej dediny (13. – 16. stor.).

Stavebné pamiatky: v časti Stotince pôvodne ranogotický gréckokatolícky Chrám sv. Michala (80. roky 13. stor., barokovo prestavaný v 17. stor.), v časti Majerka rímskokatolícky Kostol sv. Martina (na mieste staršieho, 19. stor., fragment neskorogotického oltára približne z 1520), barokový evanjelický a. v. kostol (1787, rokokový oltár, organ z 1. polovice 19. stor.), na vrchu Ihla pomník padlým partizánom (2. polovica 20. stor.).

ihlica

ihlica, Ononis — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď bôbovité. Trváce byliny alebo polokry. Patrí sem okolo 100 druhov rastúcich v celej Európe, na Slovensku sa vyskytujú tri: ohrozený druh ihlica nízka (Ononis pusilla) so žltými motýľovitými kvetmi a s trojpočetnými listami, ktorá zriedkavo rastie na Devínskej Kobyle, netŕnitý krík ihlica roľná (Ononis arvensis) s trojpočetnými listami a ružovkastými motýľovitými kvetmi a do 1 m vysoký krík ihlica tŕnitá (Ononis spinosa) s tŕnitými konármi, trojpočetnými listami a s ružovkastými motýľovitými kvetmi, ktorý sa pre obsah najmä silíc, flavonoidov a glykozidov používa ako liečivá rastlina s močopudnými a dezinfekčnými účinkami.

ihlica

ihlica, Ranatra — rod z triedy hmyz (Insecta), rad bzdochy (Heteroptera), čeľaď splošťuľovité. Dravý hmyz s prednými, tzv. uchopovacími nohami, ktorými loví korisť. Patrí sem napr. 30 – 42 mm dlhý druh ihlica vodná (Ranatra linearis) so 77 mm dlhou dýchacou rúrkou, ktorý sa na Slovensku vyskytuje v plytších stojatých alebo mierne tečúcich vodách s rastlinným zárastom; dospelé jedince prezimujú dvakrát.

ihlica

ihlica

1. ozdobný predmet podobný veľkej ihle, používaný na zopnutie odevu, upevnenie pokrývky hlavy (čepcov, závojov, čiapok, ozdobných sieťok) i pri úprave účesu ako ozdoba či šperk. Spočiatku sa ihlice zhotovovali z organických materiálov (drevo, kosti, parohy), neskôr z kovu (bronz, železo). Ich funkcia sa v zásade nemenila, menili sa len tvar, veľkosť a výzdoba, ktoré podliehali dobovej móde a vkusu. Boli určené na každodenné nosenie alebo na slávnostné príležitosti.

Najstaršie ihlice vyrobené z kostí a parohov sú z mladšej kamennej doby a sú známe ako súčasť hrobových inventárov. Ihlice uložené v hrobe mali aj symbolickú funkciu, poukazovali na sociálne postavenie pochovaného. Kostené ihlice (jednoduchšie typy ihlíc s variabilnou úpravou hlavice) sú typickým nálezom v kultúrach staršej bronzovej doby (koštianska kultúra). Bronzové ihlice bývali najčastejšie jednodielne (členené na hlavicu, kŕčik, ihlu a hrot), menej sa vyskytujú dvojdielne (tuľajkový násadec, ihla). Najväčší rozmach vo výrobe bronzových ihlíc nastal v strednej bronzovej dobe (únětická a otomanská kultúra). Výnimočne bohatú výzdobu mali ihlice s terčovitou hlavicou charakteristické pre nositeľov únětickej kultúry. Symbolický význam mala ihlica v tvare jašterice z Patiniec z okruhu maďarovskej kultúry. Obrovské veľkosti dosahovali kosákovité ihlice s kotúčovitou hlavicou (dlhé až do 30 cm) používané ľudom mohylových kultúr. V mladšej bronzovej dobe sú ihlice bohato zastúpené v lužickej a gávskej kultúre. V neskorej bronzovej dobe pretrvávali niektoré staršie typy ihlíc a pribúdali najmä tvary s jemnejšou profiláciou hlavice. V staršej železnej dobe dochádzalo k zmenám dovtedajších prísnych pravidiel, spočiatku ešte pretrvávala tradícia v nosení ihlíc jednotlivo (muž) alebo v páre (žena), na konci tohto obdobia boli už čoraz častejšie nahrádzané sponami. V mladšej železnej dobe boli ihlice rozšírené najmä v severovýchodných okrajových oblastiach Slovenska. Zriedkavejšie sa našli v keltských hroboch na západnom Slovensku a podľa ich polohy pri hlave je zrejmé, že slúžili ako vlasové ihlice. V rímskej dobe a počas sťahovania národov sa ihlice vyskytovali zriedkavejšie, na spínanie odevu slúžili už prevažne spony. Ihlice sa naďalej zhotovovali z kostí, parohov, ale i zo slonoviny, železa a z bronzu, výnimočne zo striebra alebo zlata, niekedy s bohatou výzdobou hlavice. Zo stredoveku sú zmienky o ihliciach v testamentoch bohatých mešťanov. Tvorili súčasť dobovej šperkárskej produkcie, zhotovovali sa najčastejšie zo striebra a zlata. Bývali rôznej veľkosti, ich hlavice zdobili drahé kamene, často jeden veľký drahokam alebo viaceré malé drahokamy. V priebehu 17. stor. boli v móde ihlice v tvare kvetín a kytíc. Novinkou sa stali kvetinové ihlice na konáriku z pružného drôtu, ktoré sa pri pohybe rozochvieval. V období baroka tvorili ozdobné ihlice do vlasov (aigrette) súčasť honosných súprav briliantových šperkov. V 2. polovici 18. a v 19. stor. mali obyčajne antropomorfnú alebo zoomorfnú podobu (celá figúra alebo hlavička Maura, Turek v turbane, lev, pes, jaguár). Od polovice 18. stor. sa najmä vo Francúzsku zhotovovali dandyovské pánske súpravy pozostávajúce z ihlíc do viazanky (épingle de cravatte) a náprsenky (jabot pin), prsteňa a vychádzkovej palice.

V ľudovom prostredí Slovenska slúžili ihlice ako:

a) pomôcka a zároveň ozdoba na upevnenie odevných častí, úpravy hlavy a účesov žien známa už u Slovanov v 5. – 11. stor. Najstaršie doklady na Slovensku pochádzajú z 1. polovice 19. stor. Široká tvarová škála ihlíc závisela od vývojových zmien ženského účesu a pokrývok hlavy, ktoré postupne podmienili v 1. polovici 20. stor. aj jej zánik. Ihlice mohli byť jednostranné i dvojstranné, drevené alebo kovové (meď, alpaka, hliník, mosadz), ktoré vyrábali kováči a zdobili ich rytím. Najstarším typom bola jednostranná ihlica ukončená jednoduchou hlavicou a používala sa na upevnenie pokrývky hlavy (Kysuce, okolie Žiliny, Rajecká dolina). Jednostranná okrúhla aj plochá ihlica s ozdobnou hlavicou sa používala ako šperk na upevnenie párt a vencov, dvojstranná plochá ihlica na upevnenie ženských účesov (stredné a východné Slovensko); ploché ihlice osmičkového tvaru s lubkom sa nosili na dolnej Orave;

b) pomôcka na upevnenie pradiva na praslicu zhotovená zo zdobeného medeného, mosadzného a neskôr aj z hliníkového plechu a drôtu (Horehonie) alebo odlievaním z olova do drevených foriem (Turiec). Plechové ihlice sa zdobili razenými ornamentmi, iniciálami alebo rokom výroby. Na znak lásky nimi obdarúvali dievčatá svojich mládencov;

2. nástroj na pletenie a sieťovanie;

3. anat. fibula — dlhá štíhla kosť ležiaca bočne od píšťaly, s ktorou tvorí kostru predkolenia. Rozlišuje sa na nej hlava, krček, telo a bočný členok. Na hlavu ihlice sa upínajú ihlicový pobočný väz a šľacha dvojhlavého svalu stehna. V oblasti krčka ihlice prebieha spoločný ihlicový nerv. Telo ihlice má prednú, zadnú a medzikostnú hranu a prístredný hrebeň. Medzikostná hrana je miestom úponu medzikostnej blany predkolenia, ktorá je rozprestretá medzi kosťami predkolenia (ihlicou a píšťalou). Vzdialenejšia časť lýtkovej kosti je zakončená bočným (vonkajším) členkom, ktorý je dôležitý z hľadiska stability členkového kĺba;

4. bot. ihlicovitý list: tenký veľmi pevný čiarkovitý alebo šupinovitý list ihličnanov (napr. pri smreku, jedli a borovici), ktorý je pôvodom mikrofylom;

5. zool. spikula.

ihličiak

ihličiak — mladý samec parohatej zveri (jeleň, srnec, daniel) s prvým parožím vyvinutým v podobe dvoch nerozvetvených kmeňov (ihlíc), niekedy aj s náznakom krátkej očnice alebo vidlice na konci kmeňa.

ihličnany

ihličnany, Pinopsida, Coniferae, ihličnaté dreviny, konifery — zaužívaný názov skupiny drevín, ktoré majú ihlice; vo väčšine botanických systémov trieda z oddelenia semenné rastliny (Spermatophyta), pododdelenie nahosemenné rastliny (Gymnospermatophytina, Gymnospermae). Sú to zvyčajne vždyzelené vetroopelivé dreviny, v dreve ktorých sú cievice a zvyčajne aj živicové kanáliky; cievy chýbajú. Ihličnany majú jednopohlavné kvety, ktoré vytvárajú šištice s plochými semennými šupinami, na každej šupine sa nachádzajú dve vajíčka. Samičie šištice po oplodnení spravidla drevnatejú a vznikajú z nich šišky, zriedkavo (napr. pri borievke a tise) dužnatejú. Patrí sem okolo 50 rodov (so 600 druhmi) s veľkým hospodárskym významom (→ ihličnatý les), ktoré sa vyskytujú vo veľkom množstve vo vegetačnom kryte planéty.

ihličnatý les

ihličnatý les — les tvorený ihličnatými drevinami (→ ihličnany). Niektoré dreviny tvoria pomerne hustý ihličnatý les s nedostatkom svetla a s nízkym výskytom lesných bylín, čo súvisí so štíhlymi kmeňmi a korunami stromov rastúcimi blízko vedľa seba. V ihličnatom lese žijú rôzne druhy zveri a vtáctva. Na Zemi tvoria súvislé pásmo tzv. boreálnych ihličnatých lesov (→ boreálny geoelement) v oblastiach s kontinentálnym podnebím, so silnými mrazmi, s dlhotrvajúcou snehovou pokrývkou a mierne teplými letami zhruba ohraničené 50 – 70 ° severnej šírky, a to vo dvoch hlavných oblastiach, v severnej Eurázii (Škandinávsky polostrov, polostrov Kola, Karélia, severozápadné Rusko a Sibír – najmä stredná a východná časť; tam nazývané tajga) a v Severnej Amerike (Kanada a väčšia časť Aljašky). V ďalších častiach Európy, Ázie a Ameriky sa ihličnaté lesy vyskytujú mozaikovito i v komplexoch vo vyšších polohách pohorí.

Na Slovensku patria k hospodársky najvýznamnejším ihličnaté lesy s výskytom ihličnatých drevín z čeľade borovicovité (najmä smrek, jedľa, borovica a smrekovec), ktoré tvoria rovnorodé alebo rôznorodé lesné porasty, prípadne na základe ich veku rovnoveké alebo rôznoveké lesné porasty.

ihlohubka

ihlohubka, Mycoacia — rod z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota), čeľaď drevomorkovité. Majú hladké úzke bezfarebné výtrusy a plodnice s 1 – 3 mm dlhými ostňami; rastú na dreve. Na Slovensku sa vyskytujú tri druhy, napr. na odumretom dreve listnatých stromov ihlohubka zlatožltá (Mycoacia aurea).

ihlovkovité

ihlovkovité, Xyelidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad blanokrídlovce (Hymenoptera), nadčeľaď zubačky. Do 5 mm dlhý hnedastý hmyz s nápadnými tykadlami (na prvé tri články nadväzuje časť zložená z tenkých článkov); samičky majú dlhé kladielko. Patrí sem okolo 50 druhov, ktoré sa vyskytujú prevažne na ihličnatých stromoch, napr. ihlovka borovicová (Xyela julii) na borovici lesnej (jej larvy sa vyvíjajú v šiškách).

Ihráč

Ihráč — obec v okrese Žiar nad Hronom v Banskobystrickom kraji vo východnej časti Kremnických vrchov, 525 m n. m.; 523 obyvateľov (2018).

Písomne doložená 1388 ako Graach, 1424 Sarach, 1447 Sar, 1773 Ichracs, Jehracz, 1786 Ichracsch, 1808 Ihracs, Ihráč, 1863 – 88 Ihrács, 1892 – 1913 Dallos, 1920 Hráč, Ihráč, 1927 Ihráč.

Patrila hradnému panstvu Šášov, od konca 17. stor. bola v správe Banskej komory. Ku koncu 2. svetovej vojny bola vypálená. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a drevorubačstvom.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Krista Kráľa (2. polovica 20. stor.).

V blízkosti obce sa nachádza prírodná pamiatka Ihráčske kamenné more, ukážka vulkanického reliéfu.

ichno-

ichno- [gr.] — prvá časť zložených slov s významom stopa.

Ichtiman

Ichtiman, aj Ihtiman — mesto v západnej časti Bulharska v administratívnej oblasti Sofia 48 km od Sofie, administratívne stredisko občiny Ichtiman; 13-tis. obyvateľov (2015). Priemysel potravinársky, kozmetický a textilný. Leží v blízkosti diaľnice Trácia (spájajúcej Sofiu s Burgasom na pobreží Čierneho mora) a železničnej trate Sofia – Plovdiv – Svilengrad.

V minulosti dôležitý bod na významnej starej balkánskej ceste spájajúcej strednej Európu s Carihradom (dnes Istanbul) cez Belehrad, Sofiu, Plovdiv a Drinopol (dnes Edirne). Asi 3 km severovýchodne od mesta v priesmyku Trajánova brána (Trajanovi vrata) sa nachádzajú ruiny rímskej pevnosti Stipon, ktorú dal postaviť rímsky cisár Traján a podľa ktorého sa mesto až do 14. stor. nazývalo.

ichtyo-

ichtyo- [gr.] — prvá časť zložených slov s významom ryba, rybací, rybo-.

ichtyocenóza

ichtyocenóza [gr.] — spoločenstvo rýb; súhrn všetkých jedincov všetkých druhov rýb vyskytujúcich sa v danom biotope alebo ekosystéme.

ichtyológia

ichtyológia [gr.] — veda o rybách, súčasť zoológie. Zaoberá sa najmä stavbou tela a orgánov (anatómiou), ich funkciou (fyziológiou), spôsobom života vo vzťahu k prostrediu (ekológiou), správaním (etológiou), príbuzenskými vzťahmi (fylogenézou) a systematikou rýb.

ichtyomasa

ichtyomasa [gr. + lat.] — súhrnná hmota všetkých jedincov ichtyocenózy; → biomasa.

ichtyotoxíny

ichtyotoxíny [gr.] — jedy prítomné v krvi a vo vnútornych orgánoch niektorých rýb (napr. pri rodoch úhor a mrena), ktoré môžu pri preniknutí do tráviaceho systému alebo do krvi človeka vážne ohroziť jeho zdravie. Ichtyotoxíny sa vytvárajú v telách rýb alebo pochádzajú z rastlinnej potravy (najčastejšie z toxických mikroskopických rias). Obsah toxínov sa často v priebehu roka mení. Väčšina ichtyotoxínov je termostabilná, nemožno ich odstrániť tepelnou úpravou mäsa.

Známy je tetrodotoxín nachádzajúci sa v rybách čeľade štvorzubcovité (napr. fugu), ktorý je jedným z najúčinnejších toxínov rýb (až 60 % otráv sa končí smrťou); nie je obsiahnutý v mäse rýb, ale v ich vnútornostiach a koži. Ciguatoxíny vyskytujúce sa napr. v muréne Gymnothorax javanicus často spôsobujú otravy rybami žijúcimi v moriach tropických a subtropických oblastí (Karibské more, tropické a subtropické oblasti Indického a Tichého oceána). K vlastným toxínom rýb patrí fosfolipid dinogunelín nachádzajúci sa v ikrách viacerých druhov morských rýb, napr. Stichaeus (Dinogunellus) grigorjewi. V krvi úhorov (čeľaď Anguillidae a Congridae) sa nachádza ichtyohematoxín proteínovej povahy, ktorý sa okrem iného rozkladá teplom (nad 70 °C) a ultrafialovým žiarením. Jedovatosť ustríc a i. morských mäkkýšov spôsobujú ichtyotoxíny saxitoxín a kyselina okadajová a jej deriváty a i.

ichtyóza

ichtyóza [gr.] — ochorenie charakteristické nadmerným ošupovaním kože. Ide o vrodenú dedičnú poruchu rohovatenia s tvorbou suchých šupín spôsobenú nadmernou produkciou keratínu alebo poruchou jeho molekulovej štruktúry. Ichtyóza sa môže vyskytnúť už pri narodení alebo sa vyvíja v neskoršom období. Najčastejšie sa vyskytuje ichtyóza vulgaris, pri ktorej je koža suchá a bez známok zápalu, zrohovatená vrstva pokožky je zhrubnutá a pokrytá hrubými sivými až hnedými rozbrázdenými šupinami pripomínajúcimi rybie šupiny. Objavuje sa v priebehu prvých mesiacov života najčastejšie na šiji, tvári a v oblasti zhybov a kožných záhybov. Môžu ju sprevádzať aj iné vývinové poruchy: malý vzrast, duševná zaostalosť, neprítomnosť ochlpenia, nedostatočný vývin pohlavných orgánov. Ochorenie nie je možné vyliečiť, stav sa zlepšuje podávaním retinoidov (derivátov vitamínu A), používaním olejov do kúpeľa a premasťovaním pokožky. Nededičná ichtyóza môže sprevádzať nádorové ochorenia, niektoré avitaminózy a poruchy výživy kože v starobe.

IIE

IIE, The Institution of Incorporated Engineers — britská spoločnosť združujúca inžinierov z rôznych vedných disciplín. Vznikla 1884 v Londýne na základoch spoločnosti The Vulcanic Society zaoberajúcej sa sopečnou činnosťou. Prešla viacerými organizačnými zmenami a fúziami s inými spoločnosťami. R. 2006 sa zlúčila s IEE (The Institution of Electrical Engineers) do IET (The Institution of Engineering and Technology). Pred zlúčením mala okolo 40 tis. členov.

ikacínovité

ikacínovité, Icacinaceae — čeľaď dvojklíčnolistových rastlín, do ktorej v starších systémoch patrí okolo 50 rodov s vyše 400 druhmi tropických drevín a lián. Podľa najnovších výsledkov molekulárnej biológie však ide o viaceré blízko príbuzné skupiny, ktoré patria do samostatných čeľadí, preto v tomto užšom význame sem patrí len okolo 30 – 35 rodov približne so 150 druhmi.

ikavec

ikavec — starší názov druhu pinka severská (Fringilla montifringilla); → pinkovité.

ikernačka

ikernačka — pohlavne dospelá samica rýb (pripravená na znášku ikier).

ikono-

ikono- [gr.] — prvá časť zložených slov s významom obraz.

ikra

ikra — vajíčko rýb. Pred znáškou môžu ikry tvoriť až štvrtinu celkovej hmotnosti ikernačky, po znáške (opustení tela) ich oplodňujú spermie mliečniakov. Ikry obaľuje pevná blana chrániaca zárodok pred mechanickým poškodením, pod ňou sa nachádzajú žĺtková blana, žĺtok a zárodočný terčík. Po preniknutí spermie cez otvor, tzv. mikropyle, sa otvor uzavrie. V žĺtku sa bičík spermie rozpustí a hlavička sa dostane do zárodočnej bunky, kde nastáva delenie buniek. Vo vode blana napučí a môže vytvoriť lepkavý povlak, ktorým sa ikry zachytávajú o podklad. Z ikier niektorých rodov rýb (napr. jeseter a losos) sa vyrába kaviár.

ikterický

ikterický [gr. > lat.] — vzťahujúci sa na žltačku, žltý, napr. žlté sfarbenie kože, slizníc a očných bielkov, ktoré vyvoláva žlčové farbivo bilirubín ukladajúce sa pri vysokej plazmatickej koncentrácii do tkanív. Opak anikterický.

Ilavský, Ján

Ilavský, Ján, 30. 4. 1922 Važec, okres Liptovský Mikuláš – 8. 7. 1996 Bratislava — slovenský geológ. R. 1946 – 49 pôsobil v Geologicko-paleontologickom ústave Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, 1949 – 52 v prospekčnom oddelení Železorudných baní v Spišskej Novej Vsi (jeho vedúci), 1952 – 57 vo Východoslovenskom rudnom prieskume v Spišskej Novej Vsi a od 1957 v Geologickom ústave D. Štúra v Bratislave (1959 – 62 vedúci oddelenia paleozoika, 1962 – 64 hlavný redaktor máp nerastných surovín, 1964 – 65 námestník riaditeľa, 1970 – 81 vedúci oddelenia nerastných surovín); 1974 DrSc. Zaoberal sa najmä geologickým výskumom rudných ložísk (definoval napr. stratiformný pôvod niektorých ložísk medi, železa, horčíka a olova a rozsiahlejšie uplatnil princípy regenerácie a remobilizácie starších ložísk), geológiou neogénnych, paleogénnych a mezozoických útvarov, geologickým prieskumom, mineralógiou, geochémiou, metalometriou a zostavovaním máp nerastných surovín, pri ktorých uplatnil moderné genetické princípy. Autor a spoluautor desiatok vedeckých prác publikovaných doma i v zahraničí. Najvýznamnejšie diela: Geologické štúdiá na západnom svahu Veľkej Fatry (Geologické práce, Zošit 30, 1952), Metalogenetická mapa Československa (mierka 1 : 1 000 000, 1968), Mapa rudných ložísk Tuniska (mierka 1 : 500 000, 1969), Smolník – mesto medenorudných baní (1993). Člen viacerých odborných komisií a združení, 1965 – 70 pôsobil ako expert OSN v rozvojových krajinách Afriky (Togo, Tunisko). Nositeľ viacerých ocenení.

Iława

Iława — mesto v severnom Poľsku vo Warminsko-mazúrskom vojvodstve na južnom brehu jazera Jeziorak; 33-tis. obyvateľov (2018). Priemysel potravinársky, drevársky, chemický, stavebných materiálov. Dopravná križovatka.

Oblasť osídlená už v rímskej dobe, Iława založená 1305 na mieste pôvodného osídlenia, prvýkrát písomne doložená 1317, pôvodne patrila Rádu nemeckých rytierov, od 1466 Poľsku, od 1525 po sekularizácii rádového územia Prusku. Počas tridsaťročnej vojny sa tam 1628 odohrali boje. R. 1706 bolo pri požiari zničené takmer celé mesto. R. 1807 mesto obsadili vojská Napoleona I. Bonaparta a 7. – 8. 2. 1807 sa tam odohrala bitka, počas ktorej ruská armáda vstúpila do mesta. Rozvoj mesta nastal v 19. stor. Po 1. svetovej vojne podľa Versaillskej mierovej zmluvy pripadlo Nemecku (do 1945 ako Deutsch Eylau) a po 2. svetovej vojne Poľsku, nemecké obyvateľstvo bolo presídlené.

Stavebné pamiatky: zvyšky mestských hradieb (polovica 14. stor.), gotický tehlový Kostol premenenia Pána (Przemienienia Pańskiego, 1317 – 25, renesančná veža z 1550), neobaroková radnica (1910 – 12), neogotická tehlová budova vlakovej stanice (1900), viacero kostolov, meštianskych domov a zaujímavých technických stavieb (vodárenské veže) z 2. polovice 19. – začiatku 20. stor. v neogotickom štýle.

Vyhľadávané stredisko rekreácie, turistiky a vodných športov v bohato zalesnenej krajine jazier a vodných kanálov; viacero prírodných rezervácií.

Ilebo

Ilebo, do 1968 Port Francqui — mesto v Konžskej demokratickej republike na rieke Kasai v regióne Kasai; 107-tis. obyvateľov (2015). Priemysel potravinársky a drevársky. Významná dopravná križovatka a prekladisko z trajektovej dopravy z Kinshasy, riečny prístav, konečná železničná stanica na trati z Lubumbashi (v pláne predĺženie železnice do Kinshasy), letisko.

Mesto založené v 17. stor. ako obchodné centrum a sídlo miestnych vládcov, až do príchodu Belgičanov najväčšie osídlenie v centrálnom Kongu. R. 1901 premenované belgickou koloniálnou správou na Port-Francqui. Ako križovatka ciest medzi Kinshasou a Lubumbashi zaznamenalo počas koloniálneho obdobia prudký rozvoj. Po nadobudnutí nezávislosti tam 1. 12. 1960 vojaci generála Mobutua zajali prvého predsedu vlády Patricea Lumumbu. R. 1972 znova premenované na Ilebo.

Stavebné pamiatky: pavilón Hôtel des Palmes (20. roky 20. stor.).

ilegalita

ilegalita [lat.] —

1. stav mimo zákona, nezákonnosť; opak: legalita (→ zákonnosť);

2. tajná, existujúcim zákonom nedovolená činnosť osôb, skupín, organizácií.

ilegálny

ilegálny [lat.] —

1. nelegálny, protizákonný, nezákonný; opak: legálny;

2. tajený pred držiteľmi moci, neschválený držiteľmi moci.

ilegitímny

ilegitímny [lat.] — zákonom neuznaný, neplatný, neoprávnený, nelegitímny; opak: legitímny.

ileo-

ileo- [gr. > lat.] — prvá časť zložených slov s významom bedrovník, bedrový.

ileostómia

ileostómia [gr.] — chirurgické vyústenie dolnej časti tenkého čreva (→ bedrovník) brušnou stenou na povrch tela.

Ilesha

Ilesha [-ša] — mesto v juhozápadnej Nigérii v štáte Osun severovýchodne od Ibadanu; 341-tis. obyvateľov (2018), aglomerácia 751-tis. obyvateľov (2015). Priemysel banský (ťažba rúd zlata), potravinársky (olejársky), drevársky, polygrafický; remeslá. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (obchod s kakaovými bôbmi). Cestný uzol. V okolí ťažba rúd zlata.

Založené okolo 1500 ako hlavné mesto jedného z jorubských kráľovstiev (Ijesha), vazalského štátu ríše Oyo. Bolo strediskom karavánového obchodu. Podľa tradície ho založil Owa Ojibogun, jeden zo 16 synov boha Oduduwu. Od 1817 predstavovalo vojenské centrum v období občianskych vojen (vojenský vodca Ogedengbe, *začiatok 19. stor., †1910), ktoré viedli k úpadku a rozpadu ríše Oyo; Ilesha sa dostala do područia štátu Ibadan. Od 1893 súčasť britského protektorátu a od 1914 (po zjednotení severnej a južnej časti dnešnej Nigérie) kolónie Nigéria, ktorá získala nezávislosť 1960.

Ilhéus

Ilhéus [iľe-] — prístavné mesto vo východnej časti Brazílie v štáte Bahia na pobreží Atlantického oceána pri ústí rieky Colónia; 176-tis. obyvateľov (2017). Priemysel potravinársky, informačných technológií. Stredisko oblasti pestovania kakaovníka. Exportný prístav (vývoz kakaových bôbov, kávy, kokosových orechov a cukru).

Založené portugalskými kolonistami 1535 ako São Jorge dos Ilhéus, od 1881 mesto.

Stavebné pamiatky: katedrála São Sebastião (1931), kostol Igreja Matriz de São Jorge dos Ilhéus (založený 1556, prestavovaný 17. – 19. stor.), kostol a kláštor Convento e Igreja de Nossa Senhora da Piedade (neogotický zo začiatku 20. stor., súčasťou je umelecké múzeum), koloniálna profánna verejná architektúra, monumentálna socha Ježiša Krista (20. stor.) a i.

Múzeá, o. i. Múzeum J. Amada (Casa de Cultura J. Amado). Sídlo biskupstva. Vyhľadávané turistické stredisko.

Iliašovce

Iliašovce — obec v okrese Spišská Nová Ves v Košickom kraji v severnej časti Hornádskej kotliny, 520 m n. m.; 976 obyvateľov (2018).

Písomne doložená 1263 ako Ursi, 1271 Vrsi, 1282 Helyaszasza, 1301 Ursi, 1317 Vrsi, 1320 Sperndorf, 1354 Ilysfalua, 1406 Sperendorf alio nomine Eliaschfalwa, 1773 Illésfalu, Seperdorff, Ilassowcze, 1786 Illéschfalu, Selgersdorf, Illassowce, 1808 Illésfalva, Illyésfalva, Sperndorf, Selgersdorf, Iliássowce, Eliássowce, 1863 – 1902 Illésfalu, 1907 – 13 Illésfalva, 1920 Iliašovce, Iľašovce, 1927 Iliašovce.

Pôvodne patrila Spišskému hradu. V 13. stor. sa tam usadili Nemci, v 14. stor. bola súčasťou Spoločenstva spišských Sasov, 1465 sa stala opäť súčasťou spišského hradného panstva. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Archeologické nálezy: sídlisko kultúry s mladšou lineárnou keramikou, želiezovskej a bukovohorskej kultúry, stopy osídlenia zo staršej a strednej bronzovej doby, sídliská z mladšej a neskorej bronzovej doby, raného (9. – 10. stor.) a neskorého stredoveku (13. stor.).

Stavebné pamiatky: neskorobarokový rímskokatolícky Kostol Sedembolestnej Panny Márie (1768 – 70, na mieste staršieho, veža 1797 – 99, upravený v 2. polovici 20. stor.), evanjelický a. v. kostol (1927, upravený v 2. polovici 20. stor.), ruiny kaplnky (1775, zvyšok zbúraného letohrádku nazývaného Sans-Souci), budova liehovaru (1920).

Každoročné folklórne slávnosti. V katastri sa nachádza prírodná rezervácia Čintky (vyhlásená 1988, rozloha 5,1 ha), stanovisko viacerých chránených a vzácnych druhov rastlín s výskytom pôvodných lesných fytocenóz Hornádskej kotliny.

Ilidža

Ilidža — mesto v Bosne a Hercegovine, predmestie Sarajeva v západnej časti jeho aglomerácie; 72-tis. obyvateľov (2013). Priemysel potravinársky, elektronický, strojársky.

Územie osídlené už v neolite, mesto vzniklo pravdepodobne začiatkom 15. stor. na mieste pôvodnej rímskej kolónie Aqua Sulphurae. R. 1992 – 95 rozdelené medzi bosnianskych Moslimov a Srbov.

Významné turistické stredisko v zázemí Sarajeva a v blízkosti pohoria Igman (letná turistika, zimné športy; množstvo športových zariadení vybudovaných pre Zimné olympijské hry 1984) a liečebných kúpeľov Vrelo Bosne s termálnymi, rádioaktívnymi a sírnymi prameňmi (liečenie reumatizmu a ženských chorôb).

Stavebné pamiatky: most (Rimski Most, 1. polovica 16. stor.).

Iliev, Ľubomir Georgiev

Iliev, Ľubomir Georgiev, 20. 4. 1913 Veliko Tărnovo – 5. 6. 2000 Sofia — bulharský matematik a informatik. R. 1941 – 60 pôsobil na sofijskej univerzite, 1961 – 63 zástupca riaditeľa, 1963 – 88 riaditeľ Matematického ústavu Bulharskej akadémie vied a zároveň 1971 – 88 riaditeľ Jednotného centra pre matematiku a mechaniku Bulharskej akadémie vied; 1952 prof., 1967 akademik. Priekopník vedeckého a technického výskumu v oblastiach kybernetiky a výpočtovej techniky v Bulharsku, venoval sa riešeniu metodologických problémov modelovania a analýzy systémov. Viedol kolektív, ktorý 1963 vytvoril prvý bulharský počítač Vitoša a 1965 prvú bulharskú kalkulačku Elka. R. 1965 – 82 aktívne pracoval v Medzinárodnej federácii spracovania informácií (IFIP), 1974 – 77 jej podpredseda, 1972 – 77 predseda vedeckej rady Medzinárodného matematického centra vo Varšave, 1974 – 77 predseda Balkánskeho zväzu matematikov. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Priekopník počítačov (Computer Pioneer Award) združenia IEEE (1996) a Isaac L. Auerbach Award združenia IFIP (1996).

Ilija

Ilija — obec v okrese Banská Štiavnica v Banskobystrickom kraji v strednej časti Štiavnických vrchov, 550 m n. m.; 361 obyvateľov (2018). Leží v chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy, nachádza sa tam národná prírodná rezervácia s andezitovými bralami Sitno, na území ktorého sa prelína teplomilná a horská vegetácia.

Písomne doložená 1266 ako Ecclesia Sancti Egidij, 1324 Scentegud, 1347 Zentheged, 1353 Zentegud, 1416 Zenthegh, 1422 Sanctus Egidius, 1472 Zenth Egyed, 1476 Zenthegyed, 1483 ZenthEged, 1492 Zenthegyed, 1496 Zenthilyen, 1500 ZenthEged, 1504 Zenthylyen, 1511 Zenthegyed, 1773, 1786 lllia, 1808 Illia, Ilia, 1863 Ilia, Szentegyed, 1873 – 88 lllia, 1892 – 1913 Illés, 1920 Ilija.

Patrila hradnému panstvu Sitno, 1548 Balašovcom, od 1629 Koháriovcom, neskôr Koburgovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a tkáčstvom, pálili uhlie, pracovali v lesoch a začiatkom 20. stor. v baniach.

Významná archeologická lokalita: hradisko lužickej kultúry z mladšej a neskorej bronzovej doby s rozlohou 16 ha na južných a juhovýchodných svahoch Sitna opevnené systémom valov s kamenným jadrom a drevenou konštrukciou. V areáli boli v 2. polovici 20. stor. objavené zvyšky obydlí, pecí, ohnísk a výrobných dielní s nálezmi keramiky, bronzových nástrojov a šperkov. Depot bronzových predmetov objavený pod podlahou obydlia obsahoval unikátny jemne tepaný bronzový opasok. Žiarové pohrebisko, stopy osídlenia z eneolitu, laténskej doby a raného a vrcholného stredoveku (10. – 12. stor.).

Stavebné pamiatky: v katastri obce sa nachádza hrad Sitno, v obci rímskokatolícky Kostol sv. Egídia (1. polovica 13. stor., v 18. stor. rozšírený prístavbou veže a sakristie; pôvodný vstup do kostola tvorí na Slovensku výnimočný neskororománsky ústupkový portál s bohatým ostením a s rastlinnou a figurálnou výzdobou hlavíc).

iliocristale

iliocristale [-kris-; gr.], skr. ic — antropometrický bod nachádzajúci sa na bedrovom hrebeni (crista iliaca), pri vzpriamenom postoji najvyšší a najviac do boku vystupujúci bod na bedrovom hrebeni. Vzdialenosť medzi iliocristale na ľavom a iliocristale na pravom bedrovom hrebeni sa nazýva distantia intercristalis (distantia bicristalis, bikristálna šírka) a je jedným z vonkajších rozmerov panvy, ktorý má význam v pôrodníctve (u ženy má byť aspoň 29 cm).

Ilion

Ilion [gr.], genitív Ilia — jeden z názvov mesta Trója.

Ilios

Ilios [gr.] — jeden z názvov mesta Trója.