ihlankovité, Cerithiidae — čeľaď z kmeňa mäkkýše, trieda ulitníky (Gastropoda), vetva Sorbeoconcha. Ihlankovité majú štíhle vežovité, 5 – 120 mm vysoké ulity so zreteľnou povrchovou štruktúrou, na ktorých je dobre viditeľný kanál na malom záhybe v dolnej (pupkovej) časti ústia. Vyskytujú sa vo veľkých kolóniách zvyčajne v plytčinách na piesočnom dne tropických morí; živia sa rastlinnou potravou a detritom. Patria sem napr. druhy s veľkými špicatými ulitami so silnými hrboľmi a zvyčajne aj s výraznými špirálovitými líniami, napr. európsky druh ihlanka obyčajná (Cerithium vulgatum).

ihlanovka štvorboká, Pyramidula tetragona — druh machorastov, trieda machy (Muscopsida), rad skrutkotvaré (Funariales). Jednoročný, okolo 2 mm vysoký mach, ktorý zvyčajne rastie na suchých a teplých svahoch; na Slovensku kriticky ohrozený.

ihlica, Ononis — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď bôbovité. Trváce byliny alebo polokry. Patrí sem okolo 100 druhov rastúcich v celej Európe, na Slovensku sa vyskytujú tri: ohrozený druh ihlica nízka (Ononis pusilla) so žltými motýľovitými kvetmi a s trojpočetnými listami, ktorá zriedkavo rastie na Devínskej Kobyle, netŕnitý krík ihlica roľná (Ononis arvensis) s trojpočetnými listami a ružovkastými motýľovitými kvetmi a do 1 m vysoký krík ihlica tŕnitá (Ononis spinosa) s tŕnitými konármi, trojpočetnými listami a s ružovkastými motýľovitými kvetmi, ktorý sa pre obsah najmä silíc, flavonoidov a glykozidov používa ako liečivá rastlina s močopudnými a dezinfekčnými účinkami.

ihlica, Ranatra — rod z triedy hmyz (Insecta), rad bzdochy (Heteroptera), čeľaď splošťuľovité. Dravý hmyz s prednými, tzv. uchopovacími nohami, ktorými loví korisť. Patrí sem napr. 30 – 42 mm dlhý druh ihlica vodná (Ranatra linearis) so 77 mm dlhou dýchacou rúrkou, ktorý sa na Slovensku vyskytuje v plytších stojatých alebo mierne tečúcich vodách s rastlinným zárastom; dospelé jedince prezimujú dvakrát.

ihlica —

1. ozdobný predmet podobný veľkej ihle, používaný na zopnutie odevu, upevnenie pokrývky hlavy (čepcov, závojov, čiapok, ozdobných sieťok) i pri úprave účesu ako ozdoba či šperk. Spočiatku sa ihlice zhotovovali z organických materiálov (drevo, kosti, parohy), neskôr z kovu (bronz, železo). Ich funkcia sa v zásade nemenila, menili sa len tvar, veľkosť a výzdoba, ktoré podliehali dobovej móde a vkusu. Boli určené na každodenné nosenie alebo na slávnostné príležitosti. Najstaršie ihlice vyrobené z kostí a parohov sú z mladšej kamennej doby a sú známe ako súčasť hrobových inventárov. Ihlice uložené v hrobe mali aj symbolickú funkciu, poukazovali na sociálne postavenie pochovaného. Kostené ihlice (jednoduchšie typy ihlíc s variabilnou úpravou hlavice) sú typickým nálezom v kultúrach staršej bronzovej doby (koštianska kultúra). Bronzové ihlice bývali najčastejšie jednodielne (členené na hlavicu, kŕčik, ihlu a hrot), menej sa vyskytujú dvojdielne (tuľajkový násadec, ihla). Najväčší rozmach vo výrobe bronzových ihlíc nastal v strednej bronzovej dobe (únětická a otomanská kultúra). Výnimočne bohatú výzdobu mali ihlice s terčovitou hlavicou charakteristické pre nositeľov únětickej kultúry. Symbolický význam mala ihlica v tvare jašterice z Patiniec z okruhu maďarovskej kultúry. Obrovské veľkosti dosahovali kosákovité ihlice s kotúčovitou hlavicou (dlhé až do 30 cm) používané ľudom mohylových kultúr. V mladšej bronzovej dobe sú ihlice bohato zastúpené v lužickej a gávskej kultúre. V neskorej bronzovej dobe pretrvávali niektoré staršie typy ihlíc a pribúdali najmä tvary s jemnejšou profiláciou hlavice. V staršej železnej dobe dochádzalo k zmenám dovtedajších prísnych pravidiel, spočiatku ešte pretrvávala tradícia v nosení ihlíc jednotlivo (muž) alebo v páre (žena), na konci tohto obdobia boli už čoraz častejšie nahrádzané sponami. V mladšej železnej dobe boli ihlice rozšírené najmä v severovýchodných okrajových oblastiach Slovenska. Zriedkavejšie sa našli v keltských hroboch na západnom Slovensku a podľa ich polohy pri hlave je zrejmé, že slúžili ako vlasové ihlice. V rímskej dobe a počas sťahovania národov sa ihlice vyskytovali zriedkavejšie, na spínanie odevu slúžili už prevažne spony. Ihlice sa naďalej zhotovovali z kostí, parohov, ale i zo slonoviny, železa a z bronzu, výnimočne zo striebra alebo zlata, niekedy s bohatou výzdobou hlavice. Zo stredoveku sú zmienky o ihliciach v testamentoch bohatých mešťanov. Tvorili súčasť dobovej šperkárskej produkcie, zhotovovali sa najčastejšie zo striebra a zlata. Bývali rôznej veľkosti, ich hlavice zdobili drahé kamene, často jeden veľký drahokam alebo viaceré malé drahokamy. V priebehu 17. stor. boli v móde ihlice v tvare kvetín a kytíc. Novinkou sa stali kvetinové ihlice na konáriku z pružného drôtu, ktoré sa pri pohybe rozochvieval. V období baroka tvorili ozdobné ihlice do vlasov (aigrette) súčasť honosných súprav briliantových šperkov. V 2. polovici 18. a v 19. stor. mali obyčajne antropomorfnú alebo zoomorfnú podobu (celá figúra alebo hlavička Maura, Turek v turbane, lev, pes, jaguár). Od polovice 18. stor. sa najmä vo Francúzsku zhotovovali dandyovské pánske súpravy pozostávajúce z ihlíc do viazanky (épingle de cravatte) a náprsenky (jabot pin), prsteňa a vychádzkovej palice. V ľudovom prostredí Slovenska slúžili ihlice ako: a) pomôcka a zároveň ozdoba na upevnenie odevných častí, úpravy hlavy a účesov žien známa už u Slovanov v 5. – 11. stor. Najstaršie doklady na Slovensku pochádzajú z 1. polovice 19. stor. Široká tvarová škála ihlíc závisela od vývojových zmien ženského účesu a pokrývok hlavy, ktoré postupne podmienili v 1. polovici 20. stor. aj jej zánik. Ihlice mohli byť jednostranné i dvojstranné, drevené alebo kovové (meď, alpaka, hliník, mosadz), ktoré vyrábali kováči a zdobili ich rytím. Najstarším typom bola jednostranná ihlica ukončená jednoduchou hlavicou a používala sa na upevnenie pokrývky hlavy (Kysuce, okolie Žiliny, Rajecká dolina). Jednostranná okrúhla aj plochá ihlica s ozdobnou hlavicou sa používala ako šperk na upevnenie párt a vencov, dvojstranná plochá ihlica na upevnenie ženských účesov (stredné a východné Slovensko); ploché ihlice osmičkového tvaru s lubkom sa nosili na dolnej Orave; b) pomôcka na upevnenie pradiva na praslicu zhotovená zo zdobeného medeného, mosadzného a neskôr aj z hliníkového plechu a drôtu (Horehonie) alebo odlievaním z olova do drevených foriem (Turiec). Plechové ihlice sa zdobili razenými ornamentmi, iniciálami alebo rokom výroby. Na znak lásky nimi obdarúvali dievčatá svojich mládencov;

2. nástroj na pletenie a sieťovanie;

3. anat. fibula — dlhá štíhla kosť ležiaca bočne od píšťaly, s ktorou tvorí kostru predkolenia. Rozlišuje sa na nej hlava, krček, telo a bočný členok. Na hlavu ihlice sa upínajú ihlicový pobočný väz a šľacha dvojhlavého svalu stehna. V oblasti krčka ihlice prebieha spoločný ihlicový nerv. Telo ihlice má prednú, zadnú a medzikostnú hranu a prístredný hrebeň. Medzikostná hrana je miestom úponu medzikostnej blany predkolenia, ktorá je rozprestretá medzi kosťami predkolenia (ihlicou a píšťalou). Vzdialenejšia časť lýtkovej kosti je zakončená bočným (vonkajším) členkom, ktorý je dôležitý z hľadiska stability členkového kĺba;

4. bot. ihlicovitý list: tenký veľmi pevný čiarkovitý alebo šupinovitý list ihličnanov (napr. pri smreku, jedli a borovici), ktorý je pôvodom mikrofylom;

5. zool. spikula.

ihličiak — mladý samec parohatej zveri (jeleň, srnec, daniel) s prvým parožím vyvinutým v podobe dvoch nerozvetvených kmeňov (ihlíc), niekedy aj s náznakom krátkej očnice alebo vidlice na konci kmeňa.

ihličnany, Pinopsida, Coniferae, ihličnaté dreviny, konifery — zaužívaný názov skupiny drevín, ktoré majú ihlice; vo väčšine botanických systémov trieda z oddelenia semenné rastliny (Spermatophyta), pododdelenie nahosemenné rastliny (Gymnospermatophytina, Gymnospermae). Sú to zvyčajne vždyzelené vetroopelivé dreviny, v dreve ktorých sú cievice a zvyčajne aj živicové kanáliky; cievy chýbajú. Ihličnany majú jednopohlavné kvety, ktoré vytvárajú šištice s plochými semennými šupinami, na každej šupine sa nachádzajú dve vajíčka. Samičie šištice po oplodnení spravidla drevnatejú a vznikajú z nich šišky, zriedkavo (napr. pri borievke a tise) dužnatejú. Patrí sem okolo 50 rodov (so 600 druhmi) s veľkým hospodárskym významom (→ ihličnatý les), ktoré sa vyskytujú vo veľkom množstve vo vegetačnom kryte planéty.

ihličnaté dreviny → ihličnany

ihličnatý les — les tvorený ihličnatými drevinami (→ ihličnany). Niektoré dreviny tvoria pomerne hustý ihličnatý les s nedostatkom svetla a s nízkym výskytom lesných bylín, čo súvisí so štíhlymi kmeňmi a korunami stromov rastúcimi blízko vedľa seba. V ihličnatom lese žijú rôzne druhy zveri a vtáctva. Na Zemi tvoria súvislé pásmo tzv. boreálnych ihličnatých lesov (→ boreálny geoelement) v oblastiach s kontinentálnym podnebím, so silnými mrazmi, s dlhotrvajúcou snehovou pokrývkou a mierne teplými letami zhruba ohraničené 50 – 70 ° severnej šírky, a to vo dvoch hlavných oblastiach, v severnej Eurázii (Škandinávsky polostrov, polostrov Kola, Karélia, severozápadné Rusko a Sibír – najmä stredná a východná časť; tam nazývané tajga) a v Severnej Amerike (Kanada a väčšia časť Aljašky). V ďalších častiach Európy, Ázie a Ameriky sa ihličnaté lesy vyskytujú mozaikovito i v komplexoch vo vyšších polohách pohorí.

Na Slovensku patria k hospodársky najvýznamnejším ihličnaté lesy s výskytom ihličnatých drevín z čeľade borovicovité (najmä smrek, jedľa, borovica a smrekovec), ktoré tvoria rovnorodé alebo rôznorodé lesné porasty, prípadne na základe ich veku rovnoveké alebo rôznoveké lesné porasty.

ihlohubka, Mycoacia — rod z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota), čeľaď drevomorkovité. Majú hladké úzke bezfarebné výtrusy a plodnice s 1 – 3 mm dlhými ostňami; rastú na dreve. Na Slovensku sa vyskytujú tri druhy, napr. na odumretom dreve listnatých stromov ihlohubka zlatožltá (Mycoacia aurea).

ihlovkovité, Xyelidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad blanokrídlovce (Hymenoptera), nadčeľaď zubačky. Do 5 mm dlhý hnedastý hmyz s nápadnými tykadlami (na prvé tri články nadväzuje časť zložená z tenkých článkov); samičky majú dlhé kladielko. Patrí sem okolo 50 druhov, ktoré sa vyskytujú prevažne na ihličnatých stromoch, napr. ihlovka borovicová (Xyela julii) na borovici lesnej (jej larvy sa vyvíjajú v šiškách).

ICHDK → ischemická choroba dolných končatín

ichno- [gr.] — prvá časť zložených slov s významom stopa.

ichtyo- [gr.] — prvá časť zložených slov s významom ryba, rybací, rybo-.

ichtyocenóza [gr.] — spoločenstvo rýb; súhrn všetkých jedincov všetkých druhov rýb vyskytujúcich sa v danom biotope alebo ekosystéme.

ichtyológia [gr.] — veda o rybách, súčasť zoológie. Zaoberá sa najmä stavbou tela a orgánov (anatómiou), ich funkciou (fyziológiou), spôsobom života vo vzťahu k prostrediu (ekológiou), správaním (etológiou), príbuzenskými vzťahmi (fylogenézou) a systematikou rýb.

ichtyomasa [gr. + lat.] — súhrnná hmota všetkých jedincov ichtyocenózy; → biomasa.

ichtyotoxíny [gr.] — jedy prítomné v krvi a vo vnútornych orgánoch niektorých rýb (napr. pri rodoch úhor a mrena), ktoré môžu pri preniknutí do tráviaceho systému alebo do krvi človeka vážne ohroziť jeho zdravie. Ichtyotoxíny sa vytvárajú v telách rýb alebo pochádzajú z rastlinnej potravy (najčastejšie z toxických mikroskopických rias). Obsah toxínov sa často v priebehu roka mení. Väčšina ichtyotoxínov je termostabilná, nemožno ich odstrániť tepelnou úpravou mäsa.

Známy je tetrodotoxín nachádzajúci sa v rybách čeľade štvorzubcovité (napr. fugu), ktorý je jedným z najúčinnejších toxínov rýb (až 60 % otráv sa končí smrťou); nie je obsiahnutý v mäse rýb, ale v ich vnútornostiach a koži. Ciguatoxíny vyskytujúce sa napr. v muréne Gymnothorax javanicus často spôsobujú otravy rybami žijúcimi v moriach tropických a subtropických oblastí (Karibské more, tropické a subtropické oblasti Indického a Tichého oceána). K vlastným toxínom rýb patrí fosfolipid dinogunelín nachádzajúci sa v ikrách viacerých druhov morských rýb, napr. Stichaeus (Dinogunellus) grigorjewi. V krvi úhorov (čeľaď Anguillidae a Congridae) sa nachádza ichtyohematoxín proteínovej povahy, ktorý sa okrem iného rozkladá teplom (nad 70 °C) a ultrafialovým žiarením. Jedovatosť ustríc a i. morských mäkkýšov spôsobujú ichtyotoxíny saxitoxín a kyselina okadajová a jej deriváty a i.

ichtyóza [gr.] — ochorenie charakteristické nadmerným ošupovaním kože. Ide o vrodenú dedičnú poruchu rohovatenia s tvorbou suchých šupín spôsobenú nadmernou produkciou keratínu alebo poruchou jeho molekulovej štruktúry. Ichtyóza sa môže vyskytnúť už pri narodení alebo sa vyvíja v neskoršom období. Najčastejšie sa vyskytuje ichtyóza vulgaris, pri ktorej je koža suchá a bez známok zápalu, zrohovatená vrstva pokožky je zhrubnutá a pokrytá hrubými sivými až hnedými rozbrázdenými šupinami pripomínajúcimi rybie šupiny. Objavuje sa v priebehu prvých mesiacov života najčastejšie na šiji, tvári a v oblasti zhybov a kožných záhybov. Môžu ju sprevádzať aj iné vývinové poruchy: malý vzrast, duševná zaostalosť, neprítomnosť ochlpenia, nedostatočný vývin pohlavných orgánov. Ochorenie nie je možné vyliečiť, stav sa zlepšuje podávaním retinoidov (derivátov vitamínu A), používaním olejov do kúpeľa a premasťovaním pokožky. Nededičná ichtyóza môže sprevádzať nádorové ochorenia, niektoré avitaminózy a poruchy výživy kože v starobe.

IIE, The Institution of Incorporated Engineers — britská spoločnosť združujúca inžinierov z rôznych vedných disciplín. Vznikla 1884 v Londýne na základoch spoločnosti The Vulcanic Society zaoberajúcej sa sopečnou činnosťou. Prešla viacerými organizačnými zmenami a fúziami s inými spoločnosťami. R. 2006 sa zlúčila s IEE (The Institution of Electrical Engineers) do IET (The Institution of Engineering and Technology). Pred zlúčením mala okolo 40 tis. členov.

ikacínovité, Icacinaceae — čeľaď dvojklíčnolistových rastlín, do ktorej v starších systémoch patrí okolo 50 rodov s vyše 400 druhmi tropických drevín a lián. Podľa najnovších výsledkov molekulárnej biológie však ide o viaceré blízko príbuzné skupiny, ktoré patria do samostatných čeľadí, preto v tomto užšom význame sem patrí len okolo 30 – 35 rodov približne so 150 druhmi.

ikavec — starší názov druhu pinka severská (Fringilla montifringilla); → pinkovité.

ikernačka — pohlavne dospelá samica rýb (pripravená na znášku ikier).

ikono- [gr.] — prvá časť zložených slov s významom obraz.

ikra — vajíčko rýb. Pred znáškou môžu ikry tvoriť až štvrtinu celkovej hmotnosti ikernačky, po znáške (opustení tela) ich oplodňujú spermie mliečniakov. Ikry obaľuje pevná blana chrániaca zárodok pred mechanickým poškodením, pod ňou sa nachádzajú žĺtková blana, žĺtok a zárodočný terčík. Po preniknutí spermie cez otvor, tzv. mikropyle, sa otvor uzavrie. V žĺtku sa bičík spermie rozpustí a hlavička sa dostane do zárodočnej bunky, kde nastáva delenie buniek. Vo vode blana napučí a môže vytvoriť lepkavý povlak, ktorým sa ikry zachytávajú o podklad. Z ikier niektorých rodov rýb (napr. jeseter a losos) sa vyrába kaviár.

ikterický [gr. > lat.] — vzťahujúci sa na žltačku, žltý, napr. žlté sfarbenie kože, slizníc a očných bielkov, ktoré vyvoláva žlčové farbivo bilirubín ukladajúce sa pri vysokej plazmatickej koncentrácii do tkanív. Opak anikterický.

Ilavský, Ján, 30. 4. 1922 Važec, okres Liptovský Mikuláš – 8. 7. 1996 Bratislava — slovenský geológ. R. 1946 – 49 pôsobil v Geologicko-paleontologickom ústave Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, 1949 – 52 v prospekčnom oddelení Železorudných baní v Spišskej Novej Vsi (jeho vedúci), 1952 – 57 vo Východoslovenskom rudnom prieskume v Spišskej Novej Vsi a od 1957 v Geologickom ústave D. Štúra v Bratislave (1959 – 62 vedúci oddelenia paleozoika, 1962 – 64 hlavný redaktor máp nerastných surovín, 1964 – 65 námestník riaditeľa, 1970 – 81 vedúci oddelenia nerastných surovín); 1974 DrSc. Zaoberal sa najmä geologickým výskumom rudných ložísk (definoval napr. stratiformný pôvod niektorých ložísk medi, železa, horčíka a olova a rozsiahlejšie uplatnil princípy regenerácie a remobilizácie starších ložísk), geológiou neogénnych, paleogénnych a mezozoických útvarov, geologickým prieskumom, mineralógiou, geochémiou, metalometriou a zostavovaním máp nerastných surovín, pri ktorých uplatnil moderné genetické princípy. Autor a spoluautor desiatok vedeckých prác publikovaných doma i v zahraničí. Najvýznamnejšie diela: Geologické štúdiá na západnom svahu Veľkej Fatry (Geologické práce, Zošit 30, 1952), Metalogenetická mapa Československa (mierka 1 : 1 000 000, 1968), Mapa rudných ložísk Tuniska (mierka 1 : 500 000, 1969), Smolník – mesto medenorudných baní (1993). Člen viacerých odborných komisií a združení, 1965 – 70 pôsobil ako expert OSN v rozvojových krajinách Afriky (Togo, Tunisko). Nositeľ viacerých ocenení.

Ile → izoleucín

ilegalita [lat.] —

1. stav mimo zákona, nezákonnosť; opak: legalita (→ zákonnosť);

2. tajná, existujúcim zákonom nedovolená činnosť osôb, skupín, organizácií.

ilegálny [lat.] —

1. nelegálny, protizákonný, nezákonný; opak: legálny;

2. tajený pred držiteľmi moci, neschválený držiteľmi moci.

ilegitímny [lat.] — zákonom neuznaný, neplatný, neoprávnený, nelegitímny; opak: legitímny.

ileo- [gr. > lat.] — prvá časť zložených slov s významom bedrovník, bedrový.

ileostómia [gr.] — chirurgické vyústenie dolnej časti tenkého čreva (→ bedrovník) brušnou stenou na povrch tela.

Iliev, Ľubomir Georgiev, 20. 4. 1913 Veliko Tărnovo – 5. 6. 2000 Sofia — bulharský matematik a informatik. R. 1941 – 60 pôsobil na sofijskej univerzite, 1961 – 63 zástupca riaditeľa, 1963 – 88 riaditeľ Matematického ústavu Bulharskej akadémie vied a zároveň 1971 – 88 riaditeľ Jednotného centra pre matematiku a mechaniku Bulharskej akadémie vied; 1952 prof., 1967 akademik. Priekopník vedeckého a technického výskumu v oblastiach kybernetiky a výpočtovej techniky v Bulharsku, venoval sa riešeniu metodologických problémov modelovania a analýzy systémov. Viedol kolektív, ktorý 1963 vytvoril prvý bulharský počítač Vitoša a 1965 prvú bulharskú kalkulačku Elka. R. 1965 – 82 aktívne pracoval v Medzinárodnej federácii spracovania informácií (IFIP), 1974 – 77 jej podpredseda, 1972 – 77 predseda vedeckej rady Medzinárodného matematického centra vo Varšave, 1974 – 77 predseda Balkánskeho zväzu matematikov. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Priekopník počítačov (Computer Pioneer Award) združenia IEEE (1996) a Isaac L. Auerbach Award združenia IFIP (1996).

iliocristale [-kris-; gr.], skr. ic — antropometrický bod nachádzajúci sa na bedrovom hrebeni (crista iliaca), pri vzpriamenom postoji najvyšší a najviac do boku vystupujúci bod na bedrovom hrebeni. Vzdialenosť medzi iliocristale na ľavom a iliocristale na pravom bedrovom hrebeni sa nazýva distantia intercristalis (distantia bicristalis, bikristálna šírka) a je jedným z vonkajších rozmerov panvy, ktorý má význam v pôrodníctve (u ženy má byť aspoň 29 cm).

iliospinale [gr. + lat.], skr. is — antropometrický bod nachádzajúci sa na bedrovej kosti, najviac dopredu vystupujúci bod na hornom prednom bedrovom tŕni (spina iliaca anterior superior). Vzdialenosť medzi iliospinale na ľavej a iliospinale na pravej strane sa nazýva distantia interspinosa (distancia bispinalis, bispinálna šírka) a je jedným z vonkajších rozmerov panvy, ktorý má význam v pôrodníctve (u ženy má byť aspoň 26 cm).

Illapa — v inkskom náboženstve boh búrky; zosobnenie božskej moci (kratofánia) Intiho do búrky, blesku a hromu. Ľudia sa ho obávali, považovali ho za nebezpečného a prinášajúceho nešťastie, v mýtoch ho spájali s Intim, ktorému slúžil.

Illenčík, Viliam, 2. 6. 1899 Spišská Teplica, okres Poprad – 2. 7. 1973 Medellín, Kolumbia — slovenský lesnícky odborník. R. 1926 – 40 pracoval na viacerých lesných správach, 1940 – 45 pôsobil na Odbore lesníckeho a poľnohospodárskeho inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej (v súčasnosti Slovenská technická univerzita) v Bratislave, 1941 – 45 prodekan; 1940 mimoriadny profesor. R. 1945 emigroval do Nemecka, 1948 do Južnej Ameriky, 1955 prednášal na Vysokej škole lesníckej vo Valdivii (Čile), 1959 na Národnej univerzite v Medellíne (Kolumbia). Na Slovensku sa zaoberal zriaďovaním lesov a vypracúval hospodárske programy pre malorozlohové lesné majetky, v Južnej Amerike skúmal dreviny a lesné porasty v tropických a subtropických lesoch a zaslúžil sa o rozvoj tamojšej dendrológie; 1969 emeritný profesor Národnej univerzity v Medellíne.

iluzívny [lat.] —

1. jestvujúci len v predstave, neskutočný, vymyslený;

2. zdanlivo vzbudzujúci dojem skutočnosti.

iluzórny [lat.] —

1. pochybný, neistý;

2. neskutočný, vymyslený, neuskutočniteľný, nemožný.

ilýrsky [vl. m.] —

1. týkajúci sa historickej Ilýrie;

2. pochádzajúci zo záp. Balkánu, resp. z vých. časti pobrežia Jadranského mora.

ilýrsky druh — bot. rastlinný druh, ktorý sa vyskytuje v oblastiach okolo východnej časti Jadranského mora, napr. druh Helleborus multifidus.

imaginárny [lat.] — domnelý, pomyselný, neskutočný, vymyslený.

imágo [lat.], imago — posledné štádium (dospelý jedinec) pri vývine hmyzu, ktoré prebieha cez zvyčajne tvarovo rozmanité a časovo zdĺhavé stupne. Imágo je nositeľom pohlavia a zrelých pohlavných orgánov; reprodukciami zabezpečuje existenciu daného druhu.

imateriálny [lat.] — nehmotný, netelesný; opak: materiálny.

imbecilita [lat.] — v minulosti termín na označenie stredného stupňa duševnej zaostalosti; v súčasnosti sa v profesionálnej komunikácii nepoužíva, pretože nadobudol znevažujúci význam.

imbrikácia [lat.] — ukladanie plochých okruhliakov v riečnom koryte alebo na pobreží vodnej panvy vplyvom vodného prúdu. Okruhliaky sú sklonené proti smeru vodného toku a na pobreží vodných panví uložené smerom do panvy. Imbrikácia je dôležitý diagnostický znak v prípade fosílnych usadenín (dokumentuje úložné pomery v období sedimentácie).

imelo biele, Viscum album — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď imelovcovité. Vždyzelený dvojdomý ker, ktorý parazituje na nadzemných častiach ihličnatých alebo listnatých drevín, najmä na konároch, kde vytvára guľovité trsy s priemerom do 1 m. Má vidlicovito rozkonárené stonky, neopadavé podlhovasté jednoduché protistojné kožovité listy žltozelenej farby a jednopohlavné kvety vo vrcholíkoch, plod najprv zelená, neskôr žltkastá alebo biela pabobuľa s priemerom do 10 mm s lepkavým oplodím obsahujúca viaceré látky, ktoré ovplyvňujú srdcovú činnosť a znižujú krvný tlak. Imelu bielemu sa pripisujú magické účinky, známe je aj ako súčasť vianočnej symboliky, používa sa na dekoratívne účely.

imelovcovité, Loranthaceae — čeľaď dvojklíčnolistových rastlín. Dvojdomé poloparazitické kry parazitujúce na nadzemných častiach drevín, na ktoré sa upevňujú tzv. kotvovým koreňom, z ktorého vybiehajú početné bočné podkôrové korene. Majú vidlicovito rozkonárené stonky, zvyčajne tuhé kožovité listy a drobné kvety zoskupené v strapcovitých súkvetiach, plody pabobule (nepravé bobule) sa vytvárajú len na samičích jedincoch.

imelovec, Loranthus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď imelovcovité. Patrí sem napr. na Slovensku rastúci druh imelovec európsky (Loranthus europaeus) s tmavohnedými krehkými konárikmi, protistojnými opadavými tmavozelenými listami a s drobnými žltozelenými kvetmi v koncových strapcoch, plod žltá guľovitá pabobuľa s priemerom okolo 10 mm; parazituje na rôznych druhoch dubov.