Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 401 – 450 z celkového počtu 830 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Ipeľská pahorkatina

Ipeľská pahorkatina — krajinný podcelok, východná časť geomorfologického celku Podunajská pahorkatina, 120 – 290 m n. m. Na západe susedí s Hronskou nivou, na severe so Štiavnickými vrchmi a s Krupinskou planinou, na východe s Ipeľskou nivou a na juhu, kde sa zužuje, s Burdou. Budovaná pestrými neogénnymi sedimentmi (piesky, štrky, íly, sliene, pieskovce, zlepence), ale aj sopečnými tufmi a andezitmi, ktoré sú miestami prekryté sprašami. Na takomto podloží sa vyvinuli černozeme, hnedozeme, luvizeme a pseudogleje. Územie patrí do teplej klimatickej oblasti. Odlesnená úrodná poľnohospodárska krajina, miestami zachované zvyšky teplomilných dúbrav, lužných lesov a krovín. Výskyt liečivých minerálnych prameňov.

Ipeľské Predmostie

Ipeľské Predmostie, Ipolyhidvég — obec v okrese Veľký Krtíš v Banskobystrickom kraji v Ipeľskej kotline na brehu Ipľa, 135 m n. m.; 634 obyvateľov, 22,4 % slovenskej, 73,4 % maďarskej národnosti (2017). Čiastočne odlesnené územie, miestami dubové lesy. Obec písomne doložená 1252 a 1290 ako Hydweg, 1293 Hydveygh, Hydweygh, 1321 Hyduege, 1330 Hyduegh, 1331 Hydweg, 1343 Hydueg, 1347 Hydvegh, 1350 Hydwegh, 1352 Hydvigh, 1358 Hyduieg, 1361 Hyduigh, 1388 Hyduek, 1391 Hedwegh, 1393 Hidwegh, 1410 Hydueg, 1417 Hyduegh, Hydwegh, 1423 Hedueg, 1434 Hydwygh, 1436 Hydweg, 1438 Hydweeg, 1449 Hydueeg, Hydwegh, Hydweg, 1469 Hydwegh, Hyduegh, 1478 Hydwegh, 1505 Hydweg, 1518 Hydweegh, 1522 Hydweg, 1773 Hidvég, Hidvégh, 1786 Hidwég, 1808, 1863 – 1907 Hidvég, 1913 Ipolyhidvég, 1920 – 38 Hidvég, 1938 – 45 Ipolyhidvég, 1945 – 48 Hidvég, 1948 Ipeľské Predmostie. Patrila hradnému panstvu Hont. R. 1252 ju Belo IV. daroval komesovi Mikovi. R. 1356 – 99 sa tam konali zhromaždenia šľachty Hontianskej stolice. Od 1438 patrila Palóciovcom a Ostrihomskému arcibiskupstvu. R. 1570 ju vypálili Turci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, ovocinárstvom a vinohradníctvom. R. 1938 – 44 bola obec pripojená k Maďarsku. Archeologické pamiatky: nález medenej sekerky z obdobia eneolitu, keltské pohrebisko so žiarovým pohrebným rítom z konca 2. – začiatku 1. stor. pred n. l.; v hrobovom inventári okrem keramiky nálezy zbraní, šperkov a ozdôb odevu. Sídliská z obdobia eneolitu (badenská kultúra), z bronzovej (maďarovská kultúra), halštatskej a rímskej doby, dve ranostredoveké osady (8. – 10. stor.). Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Ružencovej Panny Márie (1924), neogotická kaplnka (koniec 19. stor.), súsošie piety (koniec 18. stor.).

Ipeľské Úľany

Ipeľské Úľany, Ipolyfödémes — obec v okrese Levice v Nitrianskom kraji na juhozápadnom okraji Krupinskej planiny, 330 m n. m.; 277 obyvateľov, 11,6 % slovenskej, 87,0 % maďarskej národnosti (2017). Čiastočne odlesnené územie, miestami dubové lesy. Obec písomne doložená 1259 ako Fedes, 1260 Ffedemes, Fedemes, Fedemus, 1349 Fedemus, 1350 Fedmus, Fedemus, 1373 Fedemes, Fedemus, 1416 Ffedemes, 1427 Fedemes, 1475, 1519 Ffedemes, 1773 Födémes, 1786 Födemesch, 1808 Födémes, Fedýmeš, 1863 – 1913 Ipolyfödémes, 1920 – 38 Fedýmeš, Födémes, 1938 – 45 Ipolyfödémes, 1945 – 48 Fedýmeš, Födémes, 1948 Ipeľské Úľany. Patrila zemanom z rodu Huntovcov, neskôr kláštoru v Šahách, od 1482 časť Horvátovcom. V polovici 16. stor. bola zničená Turkami, po 1552 založená nová obec. Patrila viacerým zemepánom, v 18. stor. Smrečániovcom, v 19. stor. Koburgovcom, Liptaiovcom, Cronyovcom a i. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, vinohradníctvom, včelárstvom a prácou v lesoch. R. 1938 – 44 bola obec pripojená k Maďarsku. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol svätého Michala archanjela (barokový, 1757, opravovaný v 2. polovici 19. stor. a na konci 20. stor.), v extraviláne zrúcaniny románskeho kostolíka (13. stor., prestavaný v 15. stor., zanikol v 2. polovici 16. stor.).

Ipeľský Sokolec

Ipeľský Sokolec, Ipolyszakállos — obec v okrese Levice v Nitrianskom kraji vo východnej časti Podunajskej pahorkatiny na nive a terasách Ipľa, 120 m n. m.; 835 obyvateľov, 32,0 % slovenskej, 62,9 % maďarskej národnosti (2017). Odlesnená poľnohospodárska krajina, miestami agátové lesíky. Obec písomne doložená 1332 ako Sacalo, 1386 Sakalos, 1387 Sakalus, Zakalos, 1499 Stakukio, Sakalus, 1422 Zakalus, 1437, 1477 Zakalos, 1499 Zakalws, 1505 Zakalews, 1507 Zakallos, 1522 Zakalos, 1773 Szakallos, Szakalos, 1786 Sakálosch, 1863 Ipolyszakálos, 1873 Ipolyszakálas, 1877 – 82 Ipolyszakállas, 1888 – 1913 Ipolyszakállos, 1920 – 38 Sakáloš, Szakállos, 1938 – 45 Ipolyszakállos, 1945 – 48 Sakáloš, Szakállos, 1948 Ipeľský Sokolec. Pôvodne obec kráľovských sokoliarov. R. 1387 ju daroval kráľ Žigmund Luxemburský Ladislavovi zo Šaroviec, zakladateľovi rodu Lévai (Levickovci). Tento rod vlastnil obec do 1553, keď prešla pod správu hradného panstva Levice, v 18. stor. patrila Esterháziovcom, neskôr Husárovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. Od 18. stor. bol v obci veľkostatok s chovom plemenných oviec, dobytka a koní. R. 1938 – 44 bola pripojená k Maďarsku. Významné archeologické nálezisko: sídliská z obdobia eneolitu (badenská kultúra), z bronzovej, halštatskej, laténskej a rímskej doby, birituálne keltské pohrebisko z laténskej doby, z ktorého sa zachovali nádoby točené na hrnčiarskom kruhu. V polohe Pieskovisko boli v 2. polovici 20. stor. preskúmané výšinné osady hatvanskej a čačianskej kultúry zo staršej a z mladšej bronzovej doby opevnené valmi a priekopami a kostrové pohrebisko z veľkomoravského obdobia (9. stor.). Z hrobov pochádzajú železné sekery, strieborné náušnice, náhrdelník s lunicovým príveskom a keramika. V intraviláne obce sa našla železná kopija z 13. stor. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Krista Kráľa (pôvodne barokový zo 17. stor., 1909 rozšírený), evanjelický kostol (klasicistický, 1826 – 27).

Ipheion

Ipheion [-fe-; gr.] — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď ľaliovité. Cibuľoviny, ich listy po rozdrobení voňajú ako cibuľa. Patrí sem napr. do 15 cm vysoký druh Ipheion uniflorum s úzkymi prízemnými listami a s hviezdovitými, zvyčajne bielymi alebo fialovomodrými kvetmi, plod tobolka, pochádzajúci z Argentíny.

Ipoh

Ipoh — mesto v Malajzii v západnej časti Malajského polostrova na rieke Kinta vo vápencovej oblasti Kintatal, hlavné mesto štátu Perak; 657-tis. obyvateľov (okolo 70 % Číňanov), aglomerácia 738-tis. obyvateľov (2011). Priemysel banský (v 30. – 70. rokoch 20. stor. hlavné stredisko ťažby cínu v krajine), strojársky, elektrotechnický, gumársky (spracovanie kaučuku), potravinársky, drevársky, cementársky. Železnicou spojené s prístavom Telok Anson vyvážajúcim cín; letisko. Neďaleko mesta hydroelektráreň na rieke Perak, v okolí ťažba rúd železa a mramoru. V blízkosti vápencové jaskyne, z ktorých niektoré slúžia ako čínske svätyne.

Založené 1820, po požiari (1892), ktorý zničil východnú časť, nanovo postavené. Od prelomu 19. a 20. stor. banícke centrum (ťažba cínu) rýchlo sa rozvíjajúce najmä v 20. a 30. rokoch 20. stor. Počas 2. svetovej vojny 1941 – 42 okupované Japonskom, stalo sa administratívnym centrom štátu Perak. Upadajúca ťažba cínu v 70. rokoch 20. stor. viedla k stagnácii rozvoja mesta Ipoh a k migrácii obyvateľstva. Od 1988 mesto. Stavebné pamiatky: koloniálna architektúra, napr. radnica a železničná stanica. Budova školy Saint Michaels Institution (založená 1912, stavba ukončená 1921). Darul Ridzuan múzeum (1992).

Ipolykeszi

Ipolykeszi [-pojkesi] —

1. → Kosihy nad Ipľom;

2. → Malé Kosihy.

Ipomopsis

Ipomopsis [gr.] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď vojnovkovité. Jednoročné alebo trváce byliny. Patrí sem napr. do 1 m vysoký druh Ipomopsis aggregata s jednoduchou priamou chlpatou stonkou, s perovito strihanými prízemnými listami s bielymi chlpmi a so zvyčajne žiarivými červenými rúrkovitými kvetmi, plod tobolka, pochádzajúci zo západu Severnej Ameriky.

ipon

ipon [jap.] — v zápase džuda slovné vyhlásenie rozhodcu (spolu so zdvihnutím ruky), ktoré znamená, že súťažiacemu sa podarilo urobiť víťazný športový úkon (chvat) a získať najvyšší možný počet bodov, a tým celkové víťazstvo v zápase (jap. ipon = víťazstvo).

Ippen

Ippen, 15. 2. 1239 ostrov Šikoku, prefektúra Ehime – 23. 8. 1289 Wadasaki, Honšu, prefektúra Hjógo — japonský buddhistický mních, zakladateľ sekty Nepretržitosti (dži-šú), odnože buddhistickej sekty Čistej krajiny (→ džódo-šú; → amidizmus). Svoje duchovné zážitky a vierouku šíril po celej krajine medzi jednoduchými ľudmi, a to najmä prostredníctvom spoločného kolektívneho tanca a zdôrazňovaním, že človek môže dosiahnuť prebudenie už v tomto svete prostredníctvom opakovania formúl vzývajúcich Buddhu Amidu.

Ippolitov-Ivanov, Michail Michailovič

Ippolitov-Ivanov, Michail Michailovič, 19. 11. 1859 Gatčina (v blízkosti Petrohradu) – 28. 1. 1935 Moskva — ruský skladateľ, dirigent a pedagóg. Ako dieťa spieval v zbore pri Chráme sv. Izáka v Petrohrade. R. 1882 ukončil štúdium kompozície u N. A. Rimského-Korsakova a dirigovania u Karla Julieviča Davydova (*1838, †1889) na petrohradskom konzervatóriu. R. 1879 – 80 spolupracoval s Mocnou hŕstkou. R. 1882 – 93 pôsobil v Tbilisi, kde sa zaslúžil o rozvoj gruzínskeho hudobného života a hudobného školstva, od 1893 v Moskve. R. 1895 – 1901 dirigent Ruskej zborovej spoločnosti, 1899 – 1906 moskovských súkromných operných divadiel Sávu I. Mamontova a Sergeja I. Zimina, 1925 – 35 Veľkého divadla. R. 1922 predseda Všeruskej spoločnosti spisovateľov a skladateľov. Bol činný aj pedagogicky, od 1893 profesor kompozície, harmónie a inštrumentácie, 1905 – 18 riaditeľ a 1919 – 22 rektor moskovského konzervatória, 1924 – 25 rektor gruzínskeho konzervatória v Tbilisi (jeho najvýznamnejším žiakom bol A. M. Balančivadze). Tvorba Ippolitova-Ivanova, ktorá sa motivicky opiera o ruské ľudové piesne, je charakteristická inštrumentálnou farebnosťou a originálnym asimilovaním melodických a rytmických prvkov kaukazskej a gruzínskej ľudovej hudby. Autor 6 opier (Ruth, 1887; Azra, 1890; Asia, 1900; Izmena, 1910; Ole iz Norlanda, 1916; Posledňaja barrikada, 1933), orchestrálnych skladieb Kaukazské skice (Kavkazskije eskizy, 1895), symfónie Karélia (1935), ktorou sa preslávil aj v zahraničí, ako aj symfonických básní, napr. Mcyri (1924), 1917 god (1919), a komornej i vokálno-inštrumentálnej hudby. Dokončil 3. dejstvo opery Ženba M. P. Musorgského. Autor teoretických prác Gruzínska ľudová pieseň a jej súčasný stav (Gruzinskaja narodnaja pesňa i jejo sovremennoje sostojanije, 1895), 50 rokov ruskej hudby v mojich spomienkach (50 let russkoj muzyki v moich vospominanijach, 1934) a i. Národný umelec Sovietskeho Ruska (1922).

IPRA

IPRA, angl. International Public Relations Association — medzinárodné združenie pre public relations (vzťahy s verejnosťou). Založené 1955 v Londýne s cieľom podporovať výmenu informácií medzi členskými subjektmi, a zvyšovať tak kvalitu ich profesionálnej i etickej činnosti prostredníctvom etického, tzv. Aténskeho kódexu IPRA. Združuje viac ako tisíc členov zo 60 krajín. Svetový kongres IPRA sa uskutočňuje každé tri roky. Od 1990 organizuje celosvetovú súťaž kampaní public relations IPRA Awards, na ktorej medzinárodná porota ako najvyššie ocenenie udeľuje Golden World Awards IPRA.

IPS

IPS, angl. Inter Press Service, Agentúra tretieho sveta — mediálna agentúra založená 1964 v Ríme ako neziskové medzinárodné družstvo novinárov s cieľom prekonať nedostatočnú výmenu informácií medzi Európou a rozvojovými štátmi. R. 1994 sa pretvorila na medzinárodnú neziskovú a neštátnu asociáciu Inter Press Service International Association s ústredím v Ríme, v rámci ktorej bola 2005 založená Spravodajská agentúra IPS (IPS International News Agency) s cieľom eliminovať informačnú diskrimináciu chudobných krajín poskytovaním spravodajstva, ktoré by vysvetľovalo vplyv globálnych procesov na jednotlivcov a komunity v najchudobnejších regiónoch, nabádalo novinárov, mediálne organizácie a občiansku spoločnosť využívať komunikačné nástroje IPS a zaangažovalo občiansku spoločnosť, medzinárodné inštitúcie, politikov i jednotlivcov do dialógu o budovaní lepšieho sveta. Úlohou regionálnych centier agentúry (IPS International Organization South Africa v Južnej Afrike; IPS Asia Pacific Foundation v Tichomorí; IPS Europa v Európe; IPS Inter Press Service Latin America v Južnej Amerike; IPS Inter Press Service North America v Severnej Amerike) a stĺpčekovej služby (IPS Columnist Service) je zabezpečovať nezávislé spravodajstvo z regiónov, prekladať spravodajstvo IPS do miestnych jazykov, a prostredníctvom domácich médií ho tak sprístupňovať miestnemu obyvateľstvu, ako aj zhromažďovať finančné prostriedky na rozličné projekty. Ku klientom IPS patria aj OSN a EÚ.

ipsácia

ipsácia [lat.] — sebaukájanie; → masturbácia.

ipso facto

ipso facto [-só faktó; lat.] — tým skutkom, tým samým, už tým; práv. výraz označujúci, že určitý právny účinok nastupuje akoby sám od seba už samotným činom, samotnou skutočnosťou, je priamym dôsledkom určitého právneho úkonu (napr. zmluvy, dohody).

ipso iure

ipso iure [-só jú-; lat.] — zo samotného práva; silou samotného práva; bez ďalšieho, mocou práva, zo zákona. V rímskom práve situácia, keď vzniknú právne účinky ipso iure (podľa práva) bez toho, aby bol potrebný ešte ďalší akt. Napr. len čo dlžník splní (solutio) svoju povinnosť voči veriteľovi, záväzkový vzťah medzi dlžníkom a veriteľom vo vymedzených prípadoch ipso iure zaniká a sudca musí takýto záväzkový vzťah považovať za zrušený. V opačnom prípade zaniká na základe procesnej námietky, teda nie ipso iure, ale ope exceptionis.

Ipswich

Ipswich [-vič], do 1842 Limestone — mesto v Austrálii v štáte Queensland na juhozápadnom okraji aglomerácie Brisbane na rieke Bremer; 163-tis. obyvateľov (2009). Priemysel potravinársky, drevársky, textilný, keramický, železničné depo. Obchodné stredisko poľnohospodárskej a baníckej (ťažba čierneho uhlia) oblasti. Železničný uzol; 8 km juhozápadne od mesta vojenské letisko.

IPTC

IPTC, angl. International Press Telecommunications Council — medzinárodné združenie významných svetových spravodajských agentúr, vydavateľov novín a predajcov založené 1965 so sídlom v Londýne. Zameriava sa na vývoj a vydávanie technických noriem pri výmene spravodajských údajov. V súčasnosti združuje viac ako 50 firiem, organizácií a zoskupení z celého sveta. Rada sa schádza najmenej 3-krát do roka.

iracionalita

iracionalita [lat.] — neschopnosť rozumového poznania, nepochopiteľnosť prostredníctvom rozumu, vlastnosť nepodriaďovať sa logickým postupom a princípom konania alebo myslenia; forma poznania alebo konania bez zahrnutia racionality, resp. to, čo je mimo univerzálnej rozumnosti a odporuje racionálnemu usporiadaniu. Iracionalita sa často spája s prejavom slobodnej vôle človeka, s jeho zmyslovosťou, vierou alebo s prírodou, ktoré sa často vymykajú intenciám racionality.

iracionálny

iracionálny [lat.] —

1. vymykajúci sa rozumu, nepochopiteľný rozumom;

2. protichodný rozumu, protirozumový, absurdný; opak: racionálny.

iracká literatúra

iracká literatúra — novodobá, moderná literatúra v Iraku písaná prevažne v arabčine, ale aj v kurdčine (→ kurdská literatúra a folklór), angličtine a nemčine. Nadviazala na tradičnú tvorbu rozvíjajúcu sa v rámci arabskej literatúry. Jej vývoj výrazne ovplyvnilo politické dianie v krajine (viacero prevratov) a pomalší proces arabskej kultúrnej obrody (nahda) v Iraku. Napriek tomu moderní irackí básnici významnou mierou ovplyvnili modernú arabskú poéziu, ich zásluhou bol Irak v 40. a 60. rokoch 20. stor. jedným z hlavných centier arabskej básnickej avantgardy. K priekopníkom irackej poézie, ktorí priniesli množstvo nových umeleckých techník, patrili B. Š. as-Sajjáb, N. al-Malá’iková, M. M. al-Džaváhirí a A. al-Bajátí, za zrovnoprávnenie arabských žien sa v 1. polovici 20. stor. zasadzoval básnik a publicista M. ar-Rusáfí. Vo vývoji modernej irackej prózy zohrali dôležitú úlohu literárne časopisy as-Sahífa (List), al-Vamíd (Záblesk) a al-Madžalla (Časopis), ktoré redigovali poprední spisovatelia. Próza bola spočiatku ovplyvnená romantizmom a historizmom, pričom autori sa často inšpirovali islamskou a predislamskou minulosťou svojej krajiny, neskôr realizmom, v duchu ktorého tvorili klasik modernej irackej literatúry A. Zunnún a poviedkar i dramatik Edmon Sabrí (*1921, †1975). V 50. a 60. rokoch 20. stor. používali autori moderné vyjadrovacie prostriedky, inšpirujúc sa najmä anglosaskou a francúzskou literatúrou. V dielach sa sústreďovali na vnútorný život postáv a zachytávali spravidla krátke úseky ich života. Za najvýznamnejšieho predstaviteľa tejto generácie je pokladaný F. at-Takarlí (nositeľ prestížnej ceny sultána Uvajsa, 2000), ktorého najznámejší román Dlhá cesta späť (al-Radž’ al-ba’íd, 2001) zachytáva život irackej rodiny po páde monarchie počas vlády A. Kásima. Výrazovými postupmi irackého tzv. krvavého realizmu boli ovplyvnení A. M. ar-Rubaj’í a M. I. as-Sakr. V Iraku dlhý čas pôsobili i románopisec jordánskeho pôvodu A. Muníf, autor najrozsiahlejšej epickej skladby modernej arabskej literatúry Mestá soli (Mudun al-milh, 1984 – 89), a básnik, románopisec, literárny vedec a literárny a výtvarný kritik I. Dž. Džabrá. Iracká dráma vznikla pod vplyvom často hosťujúcich egyptských divadelných súborov v Iraku; za irackého národného dramatika je považovaný Júsuf al-Ání (*1927). V súčasnosti je iracká literatúra výrazne poznačená nepriaznivou hospodárskou a politickou situáciou v krajine, z ktorej sa spisovatelia snažia vo svojej tvorbe nájsť východiská.

iracké divadlo

iracké divadlo — divadlo na území dnešného Iraku rozvíjané od vpádu Arabov (637 – 641) a následnej arabizácie a islamizácie. Už v 7. stor. sa tam hrali šíitské pašiové hry ta’zije (o martýrskej smrti Mohamedovho vnuka Husajna). Divadlo západného typu sa sporadicky začalo objavovať až koncom 19. stor., divadelné umenie nadobudlo väčší rozmach až po vzniku Irackého kráľovstva (1921) v rámci amatérskeho hnutia a v súkromných kluboch. R. 1927 založil Hakkí aš-Šiblí (*1913, †1985, vyškolený vo Francúzsku) irackú divadelnú skupinu a po 2. svet. vojne organizoval aj školské divadlo a divadelné konzervatórium. Z irackých divadelníkov sa preslávil napr. Kásim Muhammad (*1934, †2009), ktorý po štúdiách v Moskve dosiahol úspech hrami Nesmrteľný Bagdad (Bagdád al-Azal) a Byť či nebyť (Kán já má kán, 1978). Za irackého národného dramatika je považovaný Júsuf al-Ání (*1927), autor hry Som tvoja matka, Šákir (Inní ummak já Šákir, 1955). Napriek nepriaznivej situácii bolo počas iránsko-irackej vojny v 80. rokoch 20. stor. založené Iracké národné divadlo, ktoré uvádzalo najmä hry svetových klasikov (o. i. W. Shakespeara i A. P. Čechova). Jednou z dôležitých kultúrnych aktivít v Iraku bol Divadelný festival založený 1987 v Bagdade. Divadelné aktivity dočasne prerušila americká invázia (2003); večerné divadelné predstavenia v Bagdade boli obnovené až 2008, prvým bola komédia kolektívu divadelníkov Kto chce sladké, musí aj horké (Illí juríd al-hulw) o súboji dvoch rodinných klanov o uzavretie tradičného sobáša.

Iračania

Iračania — súhrnné označenie obyvateľstva Iraku (37 mil., 2016). Najpočetnejší sú Arabi (okolo 65 %; žijú najmä v strednej a južnej časti štátu; svojou jedinečnou kultúrou sa z nich vyčleňujú takzvaní Mokraďoví Arabi, arabsky Arab al-Ahvár, známi aj ako Madáni, pokladajúci sa za potomkov Sumerov, obývajúci v počte asi 20 – 50-tis. oblasť mokradí južne od mesta Amára a juhovýchodne od mesta Násiríja okolo rieky Šatt al-Arab), menšiny tvoria Kurdi (23 %; najmä v autonómnom regióne Kurdistan – Harémí Kurdistán), Turkméni (aj Irackí Turkméni, Turkomani; 7 %), Turci a Asýrčania (sever krajiny), Peržania, Arméni a Čerkesi (veľkomestá). Väčšinovým náboženstvom je islam (99 %; z toho až 59 % šíiti, zvyšok sunniti), menej zastúpené sú kresťanstvo (0,8 %; najmä Chaldejsko-katolícka cirkev a Asýrska cirkev Východu – úplný názov Svätá apoštolská katolícka asýrska cirkev Východu) a ostatné náboženstvá (0,2 %; jezídizmus, bahaizmus, mandejizmus a i.). Úradnými jazykmi sú arabčina a kurdčina, regionálnymi asýrčina a turkménčina (turkomančina).

iradiácia

iradiácia [lat.] —

1. fyz. → ožiarenie;

2. lek. vyžarovanie, šírenie do okolia (napr. bolesti, zápalu, ale aj nervového vzruchu).

Iradier, Sebastián

Iradier, Sebastián, aj Yradier, celým menom Sebastián de Iradier y Salaverri (Salaberri), 20. 1. 1809 Lanciego, Álava – 6. 12. 1865 Vitoria, Álava — španielsky skladateľ baskického pôvodu, tvorca šansónov a tanečnej hudby. V spolupráci s Cristóbalom Oudridom (*1825, †1877) a Luisom Cepedom (*1819, †1889) napísal mnohé zarzuely, najznámejšia z nich je La pradera del Canal (1847). V Európe i v USA sa preslávil španielskymi piesňami s rytmickým pôdorysom kubánskej habanery. Jeho pieseň La paloma (Madrid, 1859; Paríž, 1864) spievali najslávnejšie speváčky svojej doby, napr. P. Viardotová-Garcíová a A. Pattiová. Dodnes populárna je jeho pieseň El Arreglito, ktorá vyšla v Paríži v zborníku Fleurs d’Espagne (1864) s francúzskym textom. V modifikovanej podobe ju prevzal G. Bizet a v presvedčení, že ide o ľudovú pieseň, ju uplatnil v známej Habanére (L’amour est un oiseau rebelle) z prvého dejstva opery Carmen. Počas pôsobenia v Paríži i v Madride Iradier vyučoval spev francúzsku cisárovnú Eugéniu (manželku Napoleona III.).

Iraklio

Iraklio, historický názov Hérakleion — prístavné mesto v Grécku na severnom pobreží ostrova Kréta, administratívne stredisko kraja Kréta a okresu (nómu) Iraklio; 141-tis. obyvateľov (najväčšie mesto ostrova, 2012). Priemysel potravinársky (pivovarnícky, vinársky), tabakový, chemický; remeslá (keramické výrobky). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie viniča). Hlavný prístav ostrova, letisko. Vyhľadávaná turistická lokalita.

Založené Dórmi okolo 1100 pred n. l. a nazvané Hérakleion podľa mýtického hrdinu Herakla. Po dobytí Kréty Arabmi (827), ktorí v meste vybudovali obranné priekopy, nazvané Rabz el-Chandak (Hradná priekopa). R. 961 Nikefor Fókas (neskorší byzantský cisár Nikefor II. Fókas) dobyl Krétu a vyhnal Arabov, pričom Iraklio vyplienil a vypálil (po konsolidácii pomerov obnovený, byzantský Chandax), po páde Byzantskej ríše (1204) získala ostrov Benátska republika, mesto bolo prestavané a opevnené, dostalo taliansky názov Candia. R. 1669 ho po 21-ročnom obliehaní dobyli osmanskí Turci (až do 1897 bola Kréta súčasťou Osmanskej ríše). V tom čase sa po turecky nazývalo Kandije, po grécky Megalo Kastro. Od 1897 bolo súčasťou samostatnej Kréty, od 1913 Grécka. Počas 2. svetovej vojny utrpelo veľké škody (1941 bombardované počas nemeckej invázie). Od 1971 administratívne stredisko Kréty, hospodárske, obchodné a priemyselné centrum ostrova.

Stavebné pamiatky: pevnosť Rocca al Mare postavená Benátčanmi (1. polovica 16. stor.), neskororenesančná verejná budova nazývaná Loggia (1626 – 28, 1941 zničená, znovupostavená), zbrojnica (16. – 17. stor., dnes radnica), Bazilika sv. Tita (pôvodne 15. stor.), zvyšky mestských hradieb (16. – 17. stor.), Morosiniho fontána (1628) a i.

Univerzita, archeologické múzeum (významné zbierky minojskej a krétsko-mykénskej kultúry), historické a byzantské múzeum. Asi 6 km južne od Iraklia sa nachádza významná archeologická lokalita Knóssos.

Iránci

Iránci — súhrnné označenie obyvateľstva Iránu (80 mil., 2016). Tvoria ho príslušníci asi 40 národov, národností a etnických skupín. Z jazykového hľadiska možno Iráncov rozdeliť na tri základné skupiny. Prvú (najpočetnejšiu) tvoria etniká hovoriace iránskymi jazykmi: Peržania (35 %) žijúci najmä v strednej a južnej časti štátu, Kurdi (13 %), Luri (7 %), Mázandaránci (5 %), Gílaci (aj Gílánci; 5 %), Tályši a Táti v horských oblastiach na západe a severe krajiny, Afganci (3 %), Balúči, Tadžici, Hazárovia a Čarajmákovia na východe Iránu v pohraničných oblastiach s Pakistanom a Afganistanom a Bachtijári na juhozápade v severnej oblasti pohoria Zagros. Druhou najpočetnejšou skupinou (jej príslušníci tvoria približne štvrtinu Iráncov) sú etniká hovoriace turkickými jazykmi: Azerbajdžanci (16 %) žijúci na severozápade Iránu v takzvanom Južnom Azerbajdžane, Turkméni na severovýchode krajiny v pohraničnom páse s Turkménskom, Kaškájovia na juhu v južnej oblasti pohoria Zagros, Afšari na juhovýchode a východe krajiny, Kádžári, Karapapaci, Chaladžovia a Kazachovia na severozápade a severovýchode, ako aj drobné kmene v južnom a vo východnom Iráne (napr. Chamsehovia). Tretiu skupinu tvoria ostatné etniká (s výnimkou Arabov sú zastúpené početne málo): Arabi, Arméni, Asýrčania, Bráhujovia, Čečeni, Čerkesi, Gruzínci a Židia (najmä vo veľkomestách). Prevládajúcim náboženstvom (99 %) je islam, dominuje šíitský smer (až 92 %) nad sunnitským, menej zastúpené sú bahaizmus, kresťanstvo, zoroastrizmus a i. (1 %). Úradným jazykom je perzština (väčšina Iráncov ju používa ako druhý jazyk), regionálnymi jazykmi sú kurdčina, azerbajdžančina, gílačtina (gílánčina), lurčina a mázandaránčina.

Irangate

Irangate [-gejt] — politický škandál v USA 1986 – 88, pri ktorom po odhalení novinármi v októbri 1986 vyšlo pred Kongresom najavo, že USA (prostredníctvom Izraela) tajne predávali zbrane do Iránu (od augusta 1985) v nádeji, že dosiahnu prepustenie amerických rukojemníkov zadržiavaných v Libanone extrémistickými islamskými skupinami úzko spojenými s Iránom. Zisk z predaja mal byť použitý na financovanie protikomunistickej činnosti partizánov (contras) bojujúcich proti sandinovskému režimu v Nikarague, čo znamenalo pokus obísť zákon zakazujúci takúto vojenskú pomoc (Bolandove dodatky) a porušenie viacerých právnych predpisov. Po zverejnení škandálu bola ustanovená spoločná vyšetrovacia komisia Snemovne reprezentantov a Senátu. Za hlavného organizátora tajnej operácie bol označený poradca Rady národnej bezpečnosti (National Security Council) podplukovník Oliver North (*1943), jeho činnosť schválili poradcovia pre záležitosti národnej bezpečnosti Robert McFarlane (*1937) a John Poindexter (*1936), kľúčovú úlohu zohralo CIA a jej riaditeľ William Casey (*1913, †1987), do škandálu však bolo zapletených mnoho významných vládnych i súkromných osôb vrátane cudzincov (fakticky však nebol nikto odsúdený). Aférou prudko klesla popularita prezidenta R. Reagana, ktorý viackrát verejne vyhlásil, že jeho vláda nikdy nebude rokovať s teroristami. Mieru jeho zapojenia sa (spolu s viceprezidentom G. Bushom starším) do tejto záležitosti sa vyšetrovacej komisii nepodarilo zistiť; neexistuje priamy dôkaz o tom, že túto operáciu nariadili. Názov je odvodený od aféry Watergate.

iránska architektúra

iránska architektúra — architektúra v Iráne od najstarších čias po súčasnosť. Delí sa na predislamskú (približne od obdobia neolitu do konca 7. stor. n. l.) a islamskú architektúru (od konca 7. stor. do súčasnosti). Už od svojich začiatkov sa vyznačuje originalitou, tvorivosťou i kontinuitou vývinu (napr. niektoré lokality boli obývané celé tisícročia). Charakteristické pre ňu je absorbovanie a tvorivé transformovanie rozličných vplyvov. Iránska architektúra mala v niektorých obdobiach značný vplyv na vývin architektúry v Strednej Ázii a v Indii.

Najstaršia doložená architektúra pochádza z obdobia neolitu (patrí k tzv. džarmskej kultúre, → Kal’at Džarmo). Vzhľadom na veľkú rozlohu Iránu a fragmentárne archeologické výskumy nie je zatiaľ možné presne stanoviť vývin architektúry v období neolitu a raného staroveku. Prvé stavby zdokumentované archeologickými vykopávkami sú z 2. pol. 8. tisícročia pred n. l. (pravdepodobne obytné stavby malých rozmerov z nepálených tehál v lokalite Gandž Dareh neďaleko Behistúnu). Hlavnými stavebnými materiálmi boli hlina, výnimočnejšie drevo (napr. jednoduché drevené obydlia obdĺžnikového pôdorysu v Tepe Guran, okolo pol. 7. tisícročia pred n. l.), steny interiérov boli niekedy pokryté farebnými omietkami. V 6. – 5. tisícročí sa začali v juhozáp. Iráne rozvíjať prvé mestá, napr. Džoga Míš a Súzy. Krátko po založení Súz bola v centre mesta vybudovaná terasa obrovských rozmerov určená pre hlavný mestský chrám. Architektúra zo 4. tisícročia pred n. l. v oblasti okolo Súz sa nezachovala, je známa len z vyobrazení na pečatných valčekoch (kresby jednoduchých opevnených chrámov zdobených rohmi zvierat).

Počas 4. tisícročia bola architektúra v juhozáp. Iráne ovplyvnená Mezopotámiou. Okolo 3200 pred n. l. bola vybudovaná malá citadela kruhového pôdorysu v Godin Tepe (lokalita osídlená od konca 6. tisícročia pred n. l.). Okolo 3000 pred n. l. Elamci (tzv. protoelamská civilizácia, 4. tisícročie – 2800 pred n. l.) založili hlavné mesto Anšan (dnes archeologická lokalita Tall-e Maljan, aj Tepe Maljan), kde boli odkryté zvyšky administratívnych stavieb, pravdepodobne palác so skladovými priestormi na prízemí a so stenami zdobenými freskami. Anšan sa stal opäť významným strediskom okolo 2000 pred n. l. Z tohto obdobia tam boli odkryté viaceré chrámy postavené z tehál i mestské hradby v dĺžke takmer 5 km.

Okolo 2000 pred n. l. vznikla aj nová obytná štvrť v Súzach. Domy aristokracie tam svojím usporiadaním pripomínajú kráľovský palác, pozostávajú z otvoreného centrálneho nádvoria, za ktorým sa nachádza veľká hala, z nej boli prístupné menšie obytné miestnosti zoskupované okolo menších dvorov. Takéto usporiadanie domu, ktoré pretrvalo len s malými obmenami až do novoveku, predstavuje tradičný typ iránskeho domu. V 18. stor. pred n. l. vznikli prírodné svätyne v Kuarangune a v Nakš-e Rustame, kde boli okolité skaly zdobené reliéfmi s náboženskými výjavmi. V 15. stor. pred n. l. bolo založené mesto Kabnak (dnes archeologická lokalita Haft Tepe v juhozáp. Iráne), kde archeológovia odkryli chrám boha Kirwašira prepojený s pohrebiskom; rituály sa odohrávali na otvorenom nádvorí, ku ktorému priliehali dve menšie svätyne. V meste sa nachádzal aj ďalší chrámový komplex, ktorý pozostával zo zikkuratu a z niekoľkých pravouhlých otvorených nádvorí obklopených miestnosťami obdĺžnikového pôdorysu. Steny chrámov boli zdobené bronzovými platňami a freskami. K najvýznamnejším pamiatkam elamskej architektúry patrí Džoga Zanbíl (Čoga Zanbíl), hradbami opevnený palácový a chrámový komplex (1979 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) so zikkuratom (2. pol. 14. stor. pred n. l. alebo okolo 1250 pred n. l., čiastočne zachovaný) a s niekoľkými menšími chrámami a palácmi. K významným stavbám patria aj stĺpové haly odkryté v Tepe Hasanlu (okolo 900 pred n. l.), predstavujúce prvý známy doklad využitia tohto stavebného typu (hypostylová audienčná hala), ktorý sa neskôr rozšíril a je charakteristický pre iránsku architektúru v období staroveku (v perzskej architektúre nazývaný apadana) a až do rozšírenia islamu. Rozsiahle obytné stavby v Tepe Hasanlu mali vstupný portikus, predsieň a rozsiahlu stĺpovú halu s dvoma radmi voľne stojacich drevených stĺpov podopierajúcich strechu.

K významným architektonickým pamiatkam z obdobia Médskej ríše patrí pevnosť Tepe Núš-e Džán (2. pol. 8. stor. pred n. l.) opevnená silnými hradbami. V jej vnútri sa zachovali zvyšky palácových miestností a skladov, o. i. aj rozľahlá stĺpová hala a zvyšky stavby krížového pôdorysu, ktorá je interpretovaná ako chrám ohňa (alebo ohňová svätyňa, okolo pol. 8. stor. – pol. 3. stor. pred n. l.). Fasády stavieb boli členené pilastrami. Niektoré miestnosti boli zaklenuté klenbami, ktoré boli vymurované z dlhých, mierne zakrivených nepálených tehál. Táto typicky iránska technika výstavby klenby sa uplatnila v perzskej aj v partskej architektúre. K typickým stavbám patrila aj médska pevnosť v Godin Tepe (8. – 6. stor. pred n. l.), kde boli počas archeologického výskumu odkryté viaceré stĺpové haly.

Perzská achajmenovská architektúra (približne pol. 6. stor. – 330 pred n. l.) predstavuje originálnu syntézu rozličných architektonických tradícií z obrovského územia Perzskej ríše. Okrem iného sa v nej prejavil silný vplyv gréckej antickej architektúry Iónie (→ grécka architektúra). Jej charakteristickými znakmi boli monumentalita, reprezentatívnosť, harmonické rozloženie stavebných hmôt a používanie kameňa. Typickým stavebným typom bola hypostylová audienčná hala apadana, výrazným prvkom architektúry bohatá sochárska výzdoba (polychrómované reliéfy). K najvýznamnejším pamiatkam patria stavby v Pasargadách (založené okolo 546 pred n. l., 2004 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), prvom hlavnom meste Perzskej ríše. Okrem jednoduchej hrobky Kýra II. Veľkého stojacej na niekoľkostupňovej podnoži (okolo 530 pred n. l.) sa tam pôvodne nachádzalo aj viacero palácov obklopených záhradami s vodnými kanálmi. Vrcholným príkladom perzskej architektúry je hlavné kultové centrum Perzskej ríše Perzepolis (1979 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). V blízkosti Perzepolisu sa v lokalite Nakš-e Rustam nachádzajú hrobky Achajmenovcov (5. – 4. stor. pred n. l.) vytesané do skaly. Ich fasády majú tvar kríža (tzv. perzský kríž), v strede ktorého sa nachádza vstup do samotnej hrobovej komory, kde bol pôvodne umiestnený panovníkov sarkofág. Horizontálna časť fasády predstavuje stĺpový portikus. Predpokladá sa, že znázorňuje nezachované fasády palácov v Perzepolise. Sakrálne stavby sa zachovali len výnimočne. Pravdepodobne v tomto období sa prvýkrát uplatnil iránsky typ chrámu, ktorého jadro tvorila svätyňa (cella) so štyrmi stĺpmi. V strede svätyne, ktorá bola prístupná stĺpovým portikom, sa nachádzalo pódium (pravdepodobne slúžilo ako oltár) a na jej vonkajších stranách tri chodby. Tento typ bol rozšírený až do 3. stor. n. l. a ovplyvnil aj sakrálne stavby sásánovskej architektúry. R. 330 pred n. l. sa v iránskej architektúre začal prejavovať vplyv helenizmu. V 1. pol. 3. stor. pred n. l. založili Seleukovci niekoľko miest pri významných obchodných cestách v sev. Iráne. Pre neskoršie prestavby je však veľmi ťažké identifikovať stavby z tohto obdobia a odlíšiť ich od partskej a sásánovskej architektúry. Architektúra Partskej ríše (250 pred n. l. – 224 n. l.) na území Iránu nadviazala na predošlý vývin. Objav rýchloschnúcej sadrovej malty v 1. stor. n. l. v Mezopotámii umožnil konštrukciu valenej lomenej klenby veľkých rozmerov, čo sa uplatnilo v charakteristickom stavebnom type iránskej architektúry, v íváne (zaklenutej miestnosti alebo stavbe s jednou stranou otvorenou obvykle do dvora) obľúbenom aj v sásánovskej, aj v islamskej architektúre a používanom až do 20. stor.

V období vlády Sásánovcov (224 – 651) sa rozšíril nový štýl architektúry aj výtvarného umenia. Sásánovská architektúra nadviazala na perzské achajmenovské stavby i na architektúru starovekého Egypta (napr. využívanie tzv. egyptskej rímsy vysunutej smerom von). Obľúbené boli stavby budované z kameňa a zo špeciálnej malty, ktorých steny boli pokryté dekoratívne vyrezávanými a polychrómovanými štukami. V neskorom sásánovskom období sa rozšírilo používanie vypaľovaných tehál, ktoré umožnilo budovať valené lomené klenby veľkých rozmerov bez vystuženia. K najvýznamnejším pamiatkam patria stavby vo Fírúzábáde, ktorý okolo 208 n. l. založil kráľ Ardašír I. V interiéroch kráľovských palácov sa po prvýkrát uplatnili trompy (podporný prvok klenby v rohoch miestnosti) podporujúce kupolu, umožňujúce zaklenúť štvorcový priestor. R. 266 n. l. založil Šáhpúr I. mesto Bišápúr, ktoré malo približne pravouhlý pôdorys so sieťou pravouhlo sa pretínajúcich ulíc, s kráľovskými palácmi a so štvorcovým chrámom ohňa, opevnené bolo hradbami zosilnenými baštami kruhového pôdorysu. Charakteristickým typom sásánovskej sakrálnej architektúry bola voľne stojaca otvorená svätyňa, tzv. čahár (zoroastristický ohňový chrám), ktorá pozostávala z kupoly a arkád. Stavba bola zo štyroch strán otvorená, centrálna kupola zastrešovala priestor, kde horel oheň. Uplatnil sa aj typ malej uzatvorenej svätyne (ohňový chrám, perzsky ataš kade) s oltárom, na ktorom horel oheň udržiavaný kňazmi, s vedľajšími ambitmi alebo s miestnosťami, ktoré sa pravdepodobne využívali ako modlitebne. Sásánovská architektúra významne ovplyvnila islamskú architektúru, ktorá z nej v ranom období svojho vývinu prevzala viaceré prvky (napr. audienčná hala zaklenutá kupolou, umiestnená priamo za ívánom). Irán bol jednou z kľúčových oblastí z hľadiska vývinu islamskej architektúry i výtvarného umenia.

Islamská architektúra v Iráne (približne od 7. stor. do súčasnosti) je výnimočná svojou originalitou (→ islamská architektúra). Jednotlivé obdobia jej vývinu, ktoré sa obvykle označujú podľa vládnucich dynastií, na seba plynulo nadväzovali. Jej niektoré prvky (napr. mukkarny, glazované obklady, rozličné druhy klenieb a i.) alebo typy sa rozšírili v celom islamskom svete, významne ovplyvnila najmä architektúru v Strednej Ázii, Uzbekistane, Turkménsku, Afganistane i v Kazachstane a islamskú architektúru v Indii. Vzhľadom na nedostatok kvalitného stavebného dreva a kameňa bola najpoužívanejším materiálom tehla (nepálená aj pálená), čo spôsobilo vývin rozličných techník zaklenutia priestorov. Približne od pol. 13. stor. sa rozšírili glazované obklady architektúry. Typickým bolo aj uplatnenie písma pri výzdobe architektúry (tzv. kaligrafický alebo epigrafický ornament). Väčšina najvýznamnejších stavieb (nielen náboženských) bola priamo iniciovaná panovníkmi alebo vysokými svetskými hodnostármi ako vyjadrenie ich zbožnosti a moci. Hlavným stavebným typom bola mešita. Rozšírené boli aj madrasa (vyššia náboženská škola) a chánika (závija), stavali sa aj charitatívne inštitúcie, napr. nemocnice, kuchyne a špeciálne výdajne jedla a pitnej vody pre chudobných (pitné fontány). Mimoriadne postavenie mala od začiatku 10. stor. funerálna architektúra (monumentálna hrobka – mauzóleum). K najrozšírenejším typom profánnej architektúry patrili karavanserail (útulok alebo ubytovňa pre karavány a cestujúcich). Stavali sa aj sklady, tržnice a kryté trhoviská (bazár, napr. bazár v Tabríze, jeden z najväčších a najstarších v islamskom svete, budovaný od 12. stor., 2010 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Z fortifikačnej architektúry vynikli opevnené citadely a pevnosti (pevnosť Arg-e Bam v meste Bam, založená v 6. – 4. stor. pred n. l., budovaná v 7. – 11. stor., 2003 zničená zemetrasením, následne zreštaurovaná, 2004 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Paláce sa zachovali len výnimočne. Významné postavenie mala aj inžinierska architektúra, najmä výstavba mostov.

Silné lokálne architektonické tradície ovplyvnili architektúru najmä v prvých storočiach po rozšírení islamu. Z raného obdobia (7. – 10. stor.) sa však vzhľadom na neskoršie prestavby, vojny i časté zemetrasenia zachovalo len málo pamiatok. K najstarším patria mešita Tari Cháne v Damghane (8. – 9. stor.), ktorá je kópiou hlavnej mešity v Medine, i Piatková mešita (Džámí masdžid) v Ná’íne (pol. 10. stor.), kde sa nachádza aj jeden z najstarších minaretov celej islamskej architektúry.

Významnou umeleckou oblasťou sa Irán stal počas vlády dynastie Sámánovcov (864 – 1005) a Seldžukovcov (1038 – 1157). Ako konštrukčný prvok i ako dekor sa používali kvalitné pálené tehly, pokračovalo zdokonaľovanie techniky konštruovania tehlových klenieb i hľadanie nových metód podpory klenby. Počas vlády Seldžukovcov bol najvýznamnejším centrom iránskej architektúry Isfahán, v ktorom panovníci iniciovali vznik viacerých stavieb. Od pol. 11. stor. sa pri stavbe mešity uplatnil pôdorysný plán s pravouhlým otvoreným ústredným dvorom a so štyrmi vysokými ívánmi (každý v strede jednej strany dvora). Jadrom mešity bola miestnosť s mihrábom zaklenutá kupolou, vchod do nej tvoril jeden z ívánov. Dvor bol obyčajne obkolesený arkádou. Tento typ mešity (tzv. štandardný plán iránskej mešity) sa rozšíril v celom Iráne. Typickou súčasťou mešity sa od 11. stor. stali aj štíhle minarety, k najvýznamnejším pamiatkam patria hlavná mešita v Isfaháne (Piatková mešita, Džámí masdžid, založená okolo 771, prestavaná v 80. rokoch 11. stor. a na začiatku 12. stor., veľká kupolová sieň okolo 1086 – 87, tzv. severná kupolová sieň 1088 – 89) a mešita v Kazvíne (Piatková mešita, Džámí masdžid, zaklenutá sieň pristavaná 1106 – 16). Pôdorysný plán s dvorom so 4 ívánmi sa uplatnil aj pri stavbe palácov i karavanserailov v celom Iráne i v Strednej Ázii. Stavali sa aj mauzóleá a hrobky významných osobností náboženského a politického života. Od 10. stor. to boli pomerne jednoduché stavby centrálneho pôdorysu zaklenuté kupolou (tzv. baldachýnový typ, napr. Mauzóleum dvanástich imámov v Jazde, 1037 – 38), od začiatku 11. stor. mohli mať aj podobu veže (Gunbád-i Kábus pri Gorgáne, 1006 – 07). Vznikali aj rozsiahle sakrálne komplexy, v ktorých sa nachádzalo viacero hrobiek významných náboženských osobností (napr. svätyňa okolo hrobov kalifa Hárúna ar-Rašída a imáma Alího Ibn Músá ar-Rezá v Mašhade, od začiatku 9. stor., viackrát prestavaná).

V období vlády dynastie Ílchánov (1256 – 1353) nadviazala architektúra na starší vývin (typy budov, konštrukcia, pôdorysné usporiadanie, materiály), obsahovala však aj nové prvky (zdôrazňovanie vertikality, predlžovanie proporcií, intenzívnejšie využívanie farieb – keramické obklady). Pokračoval vývin nových spôsobov zaklenutia priestoru (nové typy rebrových klenieb, dvojplášťová kupola). Architekti riešili najmä problém zaklenutia pravouhlých priestorov, steny doplnili oknami a otvormi, ktoré umožnili prúdenie svetla a vzduchu a výrazne odľahčili hmotu stavby. Proporcie i stavebné formy sa stali elegantnejšími (napr. monumentálny portál s dvoma minaretmi Piatkovej mešity, Džámí masdžid, okolo 1325 v Isfaháne). Okrem mešity s otvoreným dvorom so štyrmi ívánmi (k najlepšie zachovaným príkladom patrí Piatková mešita, Džámí masdžid, vo Varamine, 1322 – 26) sa v severozáp. Iráne stavali aj hypostylové mešity bez dvora. Pôdorysný plán so štyrmi ívánmi okolo dvora sa uplatnil aj v madrasách a v chánikách (napr. Madrasa-e Imám v Isfaháne, 1354). Stavby mauzóleí nadviazali na staršie vzory. Bohatí patróni, najmä panovníci a ich ministri, dávali budovať rozsiahle funerálne komplexy, ktorých súčasťou boli okrem hrobky aj nemocnice, útulky, modlitebne, priestory na výučbu Koránu a i. (mauzóleum ílchána Öldžejtüa v Sultáníji, 1305 – 15, 2005 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Rozsiahle architektonické komplexy sa budovali aj okolo hrobiek súfijských svätcov (mauzóleum Abd as-Samada Isfaháního v meste Natanz, 1307 – 08), ich súčasťou boli rozličné charitatívne inštitúcie. Paláce sa nezachovali, čiastočne sú známe z literárnych opisov. Zvyčajne sa stavali z dreva alebo z tehál (pozostatky paláca postaveného okolo 1275 na mieste významnej sásánovskej zoroastristickej svätyne zo 6. stor. v archeologickej lokalite Tacht-e Sulejmán v severozáp. Iráne, 2003 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), opevnené boli hradbami z nepálenej hliny. V súvislosti s ekonomickými reformami a obnovou obchodných ciest sa na konci 13. stor. rozšírilo budovanie karavanserailov s pravouhlým pôdorysom, monumentálnym portálom a miestnosťami pravidelne zoskupenými okolo centrálnej haly. K ďalším pozoruhodným stavbám patrí napr. observatórium v meste Marágheh (1258), ktoré tvorilo viacero vežovitých stavieb s pozorovacími plošinami na streche pokrytých glazovaným obkladom.

Významné architektonické diela vznikli počas vlády dynastie Timúrovcov (1370 – 1506). V súvislosti s rozkvetom výtvarného umenia a architektúry sa toto obdobie označuje aj ako timúrovská renesancia. V Iráne sa však zachovalo len málo pamiatok. K najvýznamnejším patrí mešita v Mašhade (Masdžid-e Gauharšád, okolo 1418, s výnimočnými glazovanými obkladmi, dnes súčasť svätyne imáma Alího Ibn Músá ar-Rezá), k významným príkladom patria aj Piatková mešita (Džámí masdžid) v Jazde (12. stor., prestavaná 1324 – 65) so vstupným portálom s dvoma minaretmi a madrasa al-Gijásíjja v Čárgirde (1438 – 44). K najvýznamnejším zachovaným pamiatkam z 15. stor. v záp. Iráne patrí Modrá mešita v Tabríze (1465), ktorá bola súčasťou väčšieho komplexu náboženských a charitatívnych budov.

Počas vlády dynastie Safíjovcov (1501 – 1736) sa rozvíjali a zdokonaľovali staršie architektonické tradície. Bol vytvorený dvorský štýl vyznačujúci sa rafinovanosťou hraničiacou s teatrálnosťou, ale aj prehľadnosťou a mimoriadnou senzitivitou, v ktorom sa prejavuje aj snaha o racionálne usporiadanie stavby (komplexu budov alebo mesta), ktoré vyplýva z funkcie. Dvorský štýl sa rozšíril v celej safíjovskej ríši. V náboženskej architektúre sa ako stavebný materiál používali tehly, steny interiérov i exteriérov sa pokrývali keramickým glazovaným obkladom s jemne stvárneným ornamentom. Paláce mali obvykle drevený hypostylový portikus a v interiéri bývali zdobené maľbami s figurálnymi námetmi čerpajúcimi zo súdobej knižnej miniatúry. V 16. stor. boli mnohé staršie stavby zreštaurované a ich výzdoba bola obnovená, viaceré svätyne boli zväčšené prístavbami (Kazvín, Ardabíl). Rozsiahla stavebná aktivita nastala v období vlády šáha Abbása I. Veľkého (1587 – 1629), ktorý 1597 – 98 preniesol hlavné mesto ríše do Isfahánu a bol významným iniciátorom a donátorom viacerých stavieb. Isfahán bol prestavaný podľa nového urbanistického plánu, v centre vzniklo obrovské pravouhlé námestie (mejdán, 1590 – 1602; nazývané Imámovo námestie, Mejdán-e imám, aj Nakš-e džahán, pôvodný názov Mejdán-e šáh) po celom obvode obkolesené dvojpodlažnou arkádou. Okolo námestia boli postavené významné budovy (mešita Masdžid-e imám, 1611-okolo 1630; mešita šejka Lutfulláha, 1603 – 19; Šáhov palác, Álí Kápú, 1597 – 1660). Zámerom architektov bolo vytvoriť ideálne mesto, v ktorom by mohli žiť v mieri rozličné náboženské, etnické a sociálne komunity (1979 bolo námestie s priľahlými stavbami zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Podobne výnimočný urbanistický koncept bol realizovaný 1596 – 1606 aj pri prestavbe centra Kermánu, kde vzniklo množstvo verejných budov harmonicky usporiadaných okolo veľkého námestia (mejdán). V 17. stor. bolo vybudovaných aj niekoľkých kráľovských palácov v Isfaháne (Čehel Sotún, Palác 40 stĺpov, od 1647, zachoval sa z neho len stĺpový portikus a ceremoniálny pavilón zo začiatku 18. stor.; palác Hašt Behešt, Osem rajov, od 1666). Vrchol dosiahla stavba mostov, ktoré boli poňaté nielen ako čisto funkčné stavby, ale aj ako náročne stvárnené umelecké diela (dvojpodlažný most Chádžú v Isfaháne, 1650). Vzniklo aj množstvo akvaduktov, nové typy cisterien a iných hospodárskych stavieb (napr. vežovité holubníky v Isfaháne, 17. stor.; špeciálne stavby určené na skladovanie ľadu).

V 18. stor. počas vlády dynastie Zandovcov (1750 – 94) bolo významným centrom architektúry ich sídelné mesto Širáz, kde najvýznamnejšie verejné budovy (mešita Masdžid-e Vakíl, od 1766; opevnená citadela Karíma Chána Zanda, 1766 – 67) boli postavené okolo mejdánu podobne ako v predchádzajúcom období.

Počas vlády dynastie Kádžárovcov (1794 – 1925) nastal postupný prechod od tradičnej k modernej architektúre. Záujem architektov sa sústredil na stvárnenie fasády, čím nadviazali na safíjovské obdobie. Profánnu architektúru výrazne ovplyvnili európske architektonické štýly, najmä neoklasicizmus. Tzv. imperiálny štýl tohto obdobia (označovaný aj ako tzv. kádžárovský alebo iránsky barok), ktorý kombinoval tradičné iránske a európske architektonické formy, sa najvýraznejšie prejavil v profánnej architektúre (paláce, súkromné domy, verejné stavby). Stavebné formy ostali tradičné, vyvíjali a zdokonaľovali sa skôr spôsoby zdobenia stavieb (jemný ornamentálny dekor, zmysel pre rafinovane poňatý detail). V ornamentike sa dokonca vyskytli motívy prevzaté z čínskeho výtvarného umenia. Uplatnili sa keramické obklady, leštený kameň i kamenné reliéfy, vo výzdobe interiérov mozaiky vytvorené z drobných kúskov zrkadiel alebo zo skla. K najvýznamnejším príkladom patria paláce v Teheráne (palác Golestán, komplex budov založený v 16. stor. v safíjovskom období, väčšina stavieb pochádza z 2. pol. 19. stor., do iránskej islamskej revolúcie 1979 oficiálny vládny palác panovníkov, dnes múzeum). Ako špeciálny typ verejných stavieb sa v mestách stavali monumentálne bohato zdobené brány (Semnán, 19. stor., a Bagh-e Melli, 1906 v Teheráne). K významným príkladom patria aj viaceré súkromné rezidencie v Kášáne (napr. rezidencia Borudžerdiovcov, 2. pol. 19. stor., dnes múzeum) tvorené sústavou vnútorných dvorov s miestnosťami po obvode. Ich interiéry a vo výnimočných prípadoch aj exteriéry vynikajú náročne stvárnenou výzdobou (najmä štuky a fresky, napr. rezidencia rodiny Tabátabá’íovcov v Kášáne, 40. roky 19. stor.). Okrem náročne stvárnenej výzdoby sú charakteristickým prvkom týchto rezidencií veže, ktoré slúžili ako zachytávače vetra (počas horúčav ochladzovali interiér domu, horná časť s čiastočne otvorenou stĺpovou konštrukciou zachytávala vietor a dutým telom veže ho privádzala dolu do interiéru). V sakrálnej architektúre sa uplatnilo len veľmi málo inovácií. Mnohé staršie mešity boli upravované a reštaurované (napr. svoju dnešnú podobu získal architektonický komplex svätyne imáma Alího Ibn Músá ar-Rezá v Mašhade, od 1818; mešita Džámí masdžid v Kumme, založená okolo 1350, obnovená v 19. stor.). K významným príkladom patria aj mešita a madrasa Ághá Bozorg v Kášáne (1846 – 51) so vstupným portálom bohato zdobeným keramickými obkladmi a mešita Masdžid-e Násir ol-Molk v Širáze (1888).

V 20. stor. modernizácia iránskej architektúry pokračovala, a to najmä v 2. pol. 20. stor., keď sa pri stavbe a rozširovaní miest uplatňovali moderné urbanistické koncepcie. Rozšírila sa masová výstavba obytných domov, čím väčšina miest postupne stratila tradičný charakter. Napriek tomu sa však aj v modernej architektúre uplatňovali určité tradičné prvky. V 2. pol. 20. stor. sa výraznejšie presadila architektúra moderny. V 60. rokoch 20. stor. bola iránska architektúra ovplyvnená súdobou svetovou architektúrou. K významným architektom 2. pol. 20. stor. patril Náder Ardalan (*1939; 1979 založil v USA architektonické štúdio Ardalan Associates), ktorého tvorba je výrazne ovplyvnená iránskou architektúrou rozličných období (napr. pri niektorých stavbách využil aj tradičné architektonické techniky). K jeho najvýznamnejším dielam patria Iránske centrum manažérskych štúdií (1972 – 75) a Teheránske centrum hudobných slávností (1978 – 79, komplex budov, odborným konzultantom bol H. von Karajan), obidve v Teheráne. Významným architektom je aj Kamran Diba (*1937), ktorý 1969 – 77 spolu s N. Ardalanom navrhol budovu Múzea moderného umenia v Teheráne. K jeho najvýznamnejším dielam patria urbanistická koncepcia mesta Šúštar (1974 – 80) a areál Univerzity šáhida Čamrána (nazývaná aj Džondi Šápur) v Ahváze (1968 – 78). Významnou stavbou je aj monumentálny pamätník Veža slobody (Bordž-e ázádí) v Teheráne (1971, pôvodný názov Šahjád), ktorý navrhol architekt Hossein Amanat (*1942). V 80. rokoch 20. stor. pokračoval architektonický trend, ktorý čerpal z tradičnej architektúry a zároveň využíval súdobé konštrukčné prostriedky, architektúra tohto obdobia sa však vyznačovala značným konzervativizmom. K najvýznamnejším stavbám patrí monumentálny komplex mauzólea ajatolláha Chomejního v Teheráne (od 1989). Od pol. 90. rokov 20. stor. postupne nastávalo značné uvoľnenie, ktoré sa prejavilo aj výraznejším prenikaním súdobých svetových architektonických trendov do pomerne konzervatívneho a tradicionalisticky zameraného prostredia. K najvýznamnejším súčasným iránskym architektom patril Sejed Hadi Mirmiran (*1945, †2006). Na modernizácii iránskej architektúry sa významnou mierou podieľal Iradž Kalantari Talegani (*1938), ktorý navrhol napr. obytný a polyfunkčný komplex Bordž-e Mollá Sadrá v Teheráne (1991). Štýl jeho stavieb je silno ovplyvnený európskym funkcionalizmom (budova iránskeho veľvyslanectva v Tbilisi, 2001). K najvýznamnejším súčasným stavbám patrí televízna veža Bordž-e Milád v Teheráne (2000 – 08), jedna z najvyšších televíznych veží sveta a symbol moderného Teheránu.

Iránska plošina

Iránska plošina, niekedy používaný názov Iránska vysočina, daríjsky Faláti Írán, perzsky a urdsky Faláte Írán — rozľahlé plošinno-vysočinné územie v juhozápadnej Ázii rozprestierajúce sa medzi Kaspickým morom a Turanskou nížinou na severe a Perzským zálivom a Arabským morom na juhu, smerom na východ klesá k Indogangskej nížine, smerom na západ prechádza do Arménskej vysočiny. Zaberá väčšinu územia Iránu a prechádza do západných oblastí Afganistanu a Pakistanu; rozloha okolo 2,7 mil. km2. Na severe je ohraničená pohoriami Elborz, Kopetdag, Chorásánske vrchy a Hindúkuš, na juhu pohoriami Zagros a Makran, na východe pohoriami Kirthar, Harboj a Sulajmánske vrchy. Priemerná výška územia okolo 1 300 m n. m. Vnútri rozsiahle kotliny pokryté púšťami (Veľká soľná púšť, Dašte Lút, Regestanská púšť, Dašte Margo). Časté zemetrasenia. Suché subtropické kontinentálne podnebie, priemerná teplota v januári od -4 °C na severe do 10 °C na juhu, priemerná teplota v júli od 25 °C do 32 °C, priemerný ročný úhrn zrážok v kotlinách 50 – 100 mm, v pohoriach 100 – 300 mm, na západe okolo 500 mm. Z veľkej časti bezodtokové územie, málo riek (najväčšia Helmand), ktoré sú väčšinou periodické a ústia do bezodtokových slaných a poloslaných jazier (Helmand, Darjačaje-namak a i.). Chudobná púšťová a polopúšťová vegetácia. Nerastné suroviny: ropa, čierne uhlie, soli, rudy železa a farebných kovov. Na zavlažovaných územiach pestovanie jačmeňa, pšenice, bavlníka a datľovníka; kočovný chov oviec, tiav a kôz. Riedko osídlené územie, obyvateľstvo sústredené v oázach, najhustejšie osídlené západné časti, najredšie severovýchod a púšte; väčšie mestá na okrajoch Iránskej plošiny: Teherán, Isfahán, Mašhad, Širáz (Irán), Herát, Kandahár (Afganistan).

iránske divadlo

iránske divadlo — divadlo na území dnešného Iránu rozvíjajúce sa v rámci tam jestvujúcich historických kultúr. Vyvíjalo sa vo dvoch líniách – ako náboženské (rituálne) a ako profánne. Má rovnaké prehistorické formy ako divadlo v ostatných islamských krajinách, ich hlavným nositeľom boli profesionálni rozprávači.

Náboženské divadlo vo forme pašiových hier (ta’zije), ktoré vzniklo po prijatí islamu (7. stor.), vychádza z domácich obradových koreňov a ujalo sa v celej šíitskej komunite Ázie. Nadväzuje na pradávne pohrebné rituály, archetypovú udalosť tvorí martýrska smrť Mohamedovho vnuka Husajna, ktorú si šíiti každoročne pripomínajú spomienkovým obradom pozostávajúcim z jeho oplakávania a vzývania. Cieľom predstavenia (obdoba európskych pašiových hier) je vštepovať divákom spomienku na Husajnovo hrdinstvo a martýrium a prostredníctvom nich utvrdzovať v ľuďoch vieru v dobro a v nebeskú spravodlivosť, ktorá na konci víťazí. Záväzný text hry neexistuje. Režisér, ktorý je často spoluautorom či upravovateľom hry, pridelí hercom rolu, pričom každý z hercov ju samostatne dotvára. Herci sa obracajú na divákov a podnecujú ich, aby svojimi nárekmi, údermi do pŕs a vzlykmi dopĺňali a stupňovali dej, čo predstaveniu dáva neobyčajný emocionálny náboj. Predstavenia sa odohrávali v stanoch alebo na verejných priestranstvách, v 19. stor. aj v špeciálne postavených budovách; približne od 1870 sa uvádzajú okázalo, s masovou účasťou hercov aj divákov v divadle Tekieh Dawlat v Teheráne (s kruhovým javiskom uprostred hľadiska, v 20. stor. nahradené stavbou európskeho typu) vybudovanom na príkaz šáha Náseroddína (*1831, †1896, vládol od 1848). V súčasnosti sa predstavenia uvádzajú aj v televízii a sú aj súčasťou svetových festivalov v Širáze a v Perzepolise.

Začiatky profánneho iránskeho divadla siahajú až do 4. tisícročia pred n. l. (archeologické nálezy sošiek ľudí preoblečených za capov). Jeho súčasťou boli oslavy ročných období a rituály plodnosti (dodnes zachované v niektorých iránskych dedinách). V 9. stor. prenikli z východnej Ázie na územie Iránu marionetové a tieňové divadlo, v 16. stor. sa tam objavila ľudová improvizovaná komédia, ktorá má pôvod vo vystúpeniach bláznov a šašov na dvoroch panovníkov a v tancovaných humorných scénkach. Podľa francúzskeho cestovateľa Jeana Chardina (*1643, †1713) mali komédie lascívny a obscénny charakter a boli improvizované podľa daného scenára (podobne ako commedia dell’arte), od 18. stor. bol ich hrdinom čierny sluha s prízvukom afrického otroka. V 19. stor. sa začalo rozvíjať divadlo západného typu. Azerbajdžanský spisovateľ a dramatik M. F. Achundzáde písal komédie v západnom štýle, v ktorých pranieroval poverčivosť, korupciu, chamtivosť i podvody. Z jeho diela, ako aj z Molièrových komédií čerpal od 1871 Mírzá Áqá Tabrízí (pseudonym Malkam Chán, *1833, †1908), ktorého komediálna tvorba býva porovnávaná o. i. s tvorbou N. V. Gogoľa, 1933 boli jeho komédie preložené do francúzštiny. Za vlády šáha M. R. Pahlavího (1941 – 79) podporujúceho kultúru sa inscenovali aj hry európskych autorov. Mnohí autori, napr. Gholám Hosejn Sá’edi (*1935/36, †1985) či Bahrám Bejzá’i (*1938), písali divadelné hry v perzštine. Z iniciatívy Iránskeho národného rozhlasu a televízie sa 1967 – 77 konal festival umení v Širáze spojený s multimediálnou a multižánrovou prehliadkou, pre ktorý dostali príležitosť vytvoriť pôvodné produkcie aj významní európski, americkí a iní avantgardní divadelníci, napr. 1970 Victor García (*1934, †1982) a Peter Schumann (*1934), 1971 P. Brook, Joseph Chaikin (*1935, †2003) a J. Savary, 1972 R. Wilson, 1973 J. Grotowski a Šudži Terajama (*1935, †1983), 1975 A. Serban a 1977 T. Kantor. V Teheráne bolo postupne otvorených osem nových divadiel, v ktorých sa hrajú tak iránske a zahraničné hry, ako aj ta’zije.

iránsky tanec

iránsky tanec — v dávnej minulosti existoval na území Iránu tanec v podobe rituálov a mystérií. Prvé zmienky pochádzajú z čias staroperzskej dynastie Achajmenovcov (asi 700 – 300 pred n. l.). Učitelia tanca vystupovali v 5. stor. pred n. l. na dvore kráľa Artaxerxa I. Makrocheira. Tanec sa rozvíjal i v Partskej ríši (od polovice 3. stor. pred n. l.), ako aj za dynastie Sásánovcov (224 – 651) po včlenení Partskej do sásánovskej ríše. Pod vplyvom islamu (od 651 bolo územie súčasťou Arabskej ríše) sa tanec nemohol verejne predvádzať, rozvíjal sa však iránsky ľudový tanec. V klasickom iránskom tanci vzniklo sedem základných pohybov vyžadujúcich dlhú profesionálnu prípravu. Známe boli religiózne (napr. tanec dervišov Movlevi), vojenské, akrobatické, erotické a groteskné tance (s maskou a bez masky) a ako ďalšia forma pohybového umenia pantomíma.

Profesionálny iránsky balet sa začal rozvíjať v 50. rokoch 20. stor. zásluhou britských pedagógov. R. 1955 založil Nedžad Ahmadzadeh (*1925/26) Akadémiu tanca (zameranú prevažne na ľudový tanec) a baletný majster W. Dollar otvoril oddelenie klasického tanca. R. 1958 tam pôsobila N. de Valois, neskôr o. i. český baletný majster a choreograf Miro Zolan (Miroslav Zlochovský, *1926, †2010), ktorý sa s manželkou Sandrou Vanovou (Vane; *okolo 1930) podieľali na formovaní baletného súboru v Teheráne. R. 1967 dostalo toto zoskupenie názov Iránsky národný balet (Iranian National Ballet), sídlo malo v Roudaki Hall Opera House v Teheráne. Na jeho čele stál britský tanečník, choreograf a baletný riaditeľ Robert de Warren (*1933, ako odborník na perzský tanec založil a 1971 – 76 viedol folklórny súbor Mahalli), 1971 viedla súbor národného baletu primabalerína Aida Ahmadzadehová (Haideh Ahmadzadeh; *1930), 1972 – 76 bol jeho posledným riaditeľom iránsky tanečník a baletný majster Ali Pourfarroch (*1938). Súbor uviedol baletné inscenácie choreografov M. M. Fokina (Vták ohnivák), G. Balanchina (Symfónia, Valčík), J. Cranka (Dáma a šašo), A. Aileyho, V. V. M. Čabukianiho (Labutie jazero), N. Beriozoffa, J. Butlera, B. R. Cullbergovej a i., ako aj balety Coppélia, Luskáčik, Šeherezáda, Pas de quatre a i. Po revolúcii 1979 zanikol. Obnovený bol 2002 vo Švédsku v Štokholme pod názvom Les Ballets Persans, pričom jeho repertoár je postavený výlučne na perzskej kultúre.

Irapuato

Irapuato — mesto v strednom Mexiku v štáte Guanajuato na Mexickej plošine, 1 800 m n. m.; 398-tis. obyvateľov (2014). Priemysel textilný (významná časť jeho produkcie sa vyváža), chemický, potravinársky (mlynársky), obuvnícky, kožiarsky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej (v okolí rozsiahle plantáže jahôd) a banskej (ťažba zlata a striebra) oblasti. Železničný uzol.

Založené 1547, od 1893 mesto. Stavebné pamiatky: baroková katedrála (1631), barokový kostol Templo del Hospitalito (1. polovica 18. stor., pôvodne súčasť nezachovanej nemocnice založenej v polovici 15. stor.), neoklasicistický kostol Templo de la Soledad (19. stor., baroková fasáda), barokovo-klasicistický kostol Templo El Convento (1799), neoklasicistický palác Presidencia Municipal (19. stor.), Fontána delfínov (1864), Fontána tancujúcej vody (2004) a i. Múzeum, univerzita, zoologická záhrada.

IRAS

IRAS, Infračervená astronomická družica, angl. Infrared Astronomical Satellite — prvé kozmické astronomické observatórium, ktoré z obežnej dráhy okolo Zeme pozorovalo oblohu v infračervenej oblasti elektromagnetického žiarenia. Vzniklo ako spoločný projekt Spojeného kráľovstva, Holandska a USA, na obežnú dráhu okolo Zeme bolo vynesené 25. 1. 1983 raketou Delta z kozmodrómu Vandenberg v Kalifornii.

Za 10 mesiacov činnosti ďalekohľad s priemerom objektívu 57 cm (jeho fungovanie bolo limitované množstvom kvapalného hélia, ktoré ochladzovalo objektív na teplotu -271 °C) zmapoval štyrikrát 96 % oblohy na vlnových dĺžkach 12, 25, 60 a 100 μm, s uhlovým rozlíšením 30 oblúkových s (pri vlnovej dĺžke 12 μm) až 2 oblúkové minúty (pri vlnovej dĺžke 100 μm). Observatórium identifikovalo okolo 350-tis. infračervených zdrojov patriacich vybuchujúcim galaxiám, protohviezdam, hviezdam s prachovými diskmi, oblakom medzihviezdnej galaktickej a medzigalaktickej hmoty a i. Zistilo prachový oblak okolo Vegy, urobilo prvé zábery centrálnej časti jadra Galaxie, objavilo 6 komét, 3 asteroidy, viacero infračervených galaxií ap. Po IRAS nasledovali zariadenia s výkonnejšími prístrojmi – Infrared Space Observatory (1995), Spitzerov vesmírny ďalekohľad (2003) a japonská družica Akari (2006).

Iravadi

Iravadi, Erawadi Myit, Irrawaddy — najdlhšia rieka Mjanmarska; dĺžka 2 150 km, rozloha povodia 430-tis. km2, priemerný ročný prietok na dolnom toku 13 600 m3/s. Vzniká sútokom zdrojníc Nmai Hka a Mali Hka prameniacich v pohraničnej oblasti Mjanmarska a Číny, tečie prevažne južným smerom. Asi 300 km od ústia do Andamanského mora tvorí deltu (30 000 km2) s množstvom ramien (dve najväčšie sú splavné). Najvyššie vodné stavy v auguste a septembri. Najväčší prítok: Čindwin (pravostranný). Splavná 1 100 km od ústia, počas vysokých vodných stavov 1 440 km, na hornom toku využívaná na splavovanie dreva, na strednom a dolnom toku na zavlažovanie, energetický potenciál takmer bez využitia. Veľké mestá na rieke: Mándalej, Rangún (v delte). Delta rieky Iravadi je významnou oblasťou pestovania ryže.

Irazú

Irazú [-su], Volcán Irazú — sopka, stratovulkán v Kostarike v blízkosti mesta San José, najvyššia aktívna sopka v horskom pásme Stredná Kordillera, 3 432 m n. m. Od 1723 bolo zaznamenaných okolo 20 erupcií, posledná 1994. Z vrcholu vidieť Atlantický oceán aj Tichý oceán. Irazú so svojím okolím predstavuje národný park Parque Nacional Volcán Irazú (vyhlásený 1955, rozloha 2 309 ha).

Irbid

Irbid — mesto v severozápadnom Jordánsku v oáze v blízkosti hranice so Sýriou asi 70 km severne od Ammánu, administratívne stredisko guvernorátu Irbid; 530-tis. obyvateľov (3. najväčšie mesto krajiny), aglomerácia 1,008 mil. obyvateľov (2017). Priemysel potravinársky, stavebných materiálov; remeslá. Obchodné stredisko zavlažovanej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie citrusov a zeleniny). Cestný uzol. Viaceré univerzity (napr. univerzita Jarmúk založená 1976), múzeá.

irbis

irbis [mongolsky > rusky] — hovorový názov leoparda snežného.

iredenta

iredenta [tal.] —

1. skrátené označenie → iredentizmu;

2. označenie kompaktne žijúcej národnostnej menšiny, ktorej existencia a aktivity v tom-ktorom štáte, kde dominuje iné etnikum, sa vnímajú ako legitimizácia iredentistických požiadaviek (napr. Maďari v Sedmohradsku). Líši sa od diaspóry, v ktorej menšina žije rozptýlene.

iredentizmus

iredentizmus [tal.], iredenta — politické hnutie alebo stanovisko požadujúce oddelenie územia od jedného štátu a pripojenie k druhému (obyčajne k územiu žiadateľa). Zdôvodnením iredentizmu (reálnym alebo fabulovaným) je etnická príslušnosť obyvateľov daného územia alebo niekdajšie historické spojenie. Pojem iredentizmus pochádza z Talianska z čias, keď vznikla snaha o pripojenie rakúsko-uhorských území, ktoré sa nestali súčasťou talianskeho štátu 1860 – 70, ale mali naň etnickú alebo historickú väzbu (Tirolsko, Istria, Dalmácia, Terst). Pojem Italia irredenta označoval (ešte) nezískané, neoslobodené územie Talianska. V slovenskom kontexte je známy pojem maďarský iredentizmus – oficiálne úsilie Maďarska 1919 – 45 zmocniť sa viacerých území bývalého uhorského štátu, ktoré sa po 1. svetovej vojne nestali súčasťou nového maďarského štátu, ale Československa (príležitostne sú na Slovensku z tohto úmyslu obviňovaní aj súčasní predstavitelia maďarskej menšiny na Slovensku, ako aj politickí predstavitelia Maďarska). V súčasnosti teritoriálne nároky, ktoré môžu byť charakterizované ako iredentizmus, má napr. Argentína voči Spojenému kráľovstvu (Falklandy), Pakistan voči Indii (Kašmír) alebo republika Komory voči Francúzsku (ostrov Mayotte). Keďže takmer všetky hranice medzi štátmi sa utvárali počas dlhého vývoja, všeobecné uplatnenie iredentistického prístupu by viedlo k nikdy sa nekončiacim vzájomným nárokom a protinárokom.

ireducibilný

ireducibilný [lat.] — neredukovateľný, nezjednodušiteľný.

iregularita

iregularita [lat.] — výnimka z pravidla, nepravidelnosť, protiprávnosť; náb. morálna alebo legálna prekážka zabraňujúca ašpirantovi alebo kandidátovi vstúpiť do duchovného stavu.