Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 351 – 400 z celkového počtu 830 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

inžinierska psychológia

inžinierska psychológia — aplikované odvetvie psychológie zameriavajúce sa na výskum procesov a produktov priemyselnej revolúcie, ako aj moderných technológií z hľadiska efektívnosti využívania psychických kapacít človeka. Nadväzujúc na pracovnú a organizačnú psychológiu, ergonómiu, humánne inžinierstvo ap., akcentuje skúmanie psychických aspektov systému človek – stroj, resp. človek – počítač, procesy spracúvania informácií a z toho vyplývajúce riadiace činnosti operátorov. Do popredia sa dostávajú nielen otázky technického zdokonaľovania zariadení, ale aj komfort ľudí.

inžinierska seizmológia

inžinierska seizmológia — vedná disciplína zaoberajúca sa účinkami zemetrasení na stavby, objekty a životné prostredie a metódami redukcie týchto účinkov. Využíva najmä poznatky a metódy seizmológie, geológie a geotechnického inžinierstva a analýzy ohrozenia a rizika.

inžinierske siete

inžinierske siete — súhrnné označenie sústav objektov vonkajšieho rozvodu (prepravy) energie alebo určitej látky z jedného miesta na druhé, resp. zo zdroja do objektu alebo naopak. Inžinierske siete môžu byť vedené v rámci obce alebo mesta, ale aj v rámci väčších územných celkov. Patria sem silnoprúdové (vysoké aj nízke napätie) a slaboprúdové elektrické siete (telefón, internet), siete na prepravu vody zo zdroja do objektu (vodovod, následný odvod znečistenej vody z objektu do recipientu, kanalizácia), doprava plynu do objektu (plynovod) a doprava tepla do objektu zo zdroja tepla (teplovod). Sú vedené ako káblové (elektrické) alebo ako potrubné siete (vodovod, plyn, kanalizácia, teplovod). Z hľadiska umiestnenia sú vedené nad zemou (elektrické vedenie) alebo pod zemou – zakopané v predpísanej hĺbke, resp. sústredené v podzemnom kanáli alebo kolektore (siete vedené v mestskej zástavbe). K inžinierskym sieťam patria aj objekty, ktoré slúžia na úpravu parametrov prenášanej látky (regulačné stanice plynu, transformačné stanice elektrickej energie, úpravne vody, čističky vody).

inžinierskogeologická mapa

inžinierskogeologická mapa — mapa znázorňujúca základné fyzikálno-mechanické vlastnosti zemín a hornín, ktoré sú dôležité z hľadiska zásahov človeka do prírodného prostredia. Inžinierskogeologické mapy vychádzajú z geologických máp identickej mierky a klasifikujú sa podľa účelu, obsahu a spôsobu zostavenia a mierky. Vyznačujú sa v nich napr. údaje o únosnosti, porušenosti, rozpojiteľnosti, ale aj o stupni zvetrania hornín, o úrovni hladiny podzemnej vody a i., v špecializovaných inžinierskogeologických mapách aj údaje o stabilite svahov a svahových (fosilizovaných i recentných) zosuvov i o ložiskách nerastných surovín, chránených územiach, chránených vodohospodárskych oblastiach ap.

inžinierskogeologická rajonizácia

inžinierskogeologická rajonizácia — vyčleňovanie územných celkov, ktoré sa odlišujú charakterom a stupňom rovnorodosti inžinierskogeologických pomerov alebo stupňom ich vhodnosti na určité technické využitie. Stupeň rovnorodosti, resp. vhodnosti závisí od taxonomickej úrovne príslušnej vyčleňovanej jednotky (inžinierskogeologický región, inžinierskogeologická oblasť, inžinierskogeologický rajón, inžinierskogeologický podrajón, inžinierskogeologický okrsok) a od spôsobu rajonizácie (regionálna, typologická, čiastková, komplexná inžinierskogeologická rajonizácia ap.).

Io

Io, Io Matua Kore — najvyšší boh Maoriov na Novom Zélande. Jeho meno bolo tabu a ako jedinému z bohov mu neprinášali žiadne obety. Jeho kult bol známy len úzkej skupine žrecov. Na Tahiti bol jeho obdobou Iho, resp. Ihoiho, na súostroví Tuamotu sa nazýval Kiho (Kiho-tumu).

[jó; gr.], lat. Io — v gréckej mytológii Hérina kňažka, dcéra riečneho boha Inacha (Inachos) a Laodiky (Laodiké). Keď sa do nej zamiloval Zeus a Héra ich spolu pristihla, Ió bola Diom rýchlo premenená na bielu kravu. Podozrievavá Héra si ju od neho vyžiadala a dala ju strážiť stookým pastierom Argom. Na Diov príkaz ju však od Arga oslobodil Hermés (rímsky Merkúr), ale Héra na ňu zoslala veľkého ovada. Ió v strachu pred ním ušla až k brehom mora, ktoré je podľa nej nazvané (Iónske). Odtiaľ utekala ďalej na východ, prešla cez kravský brod, t. j. Bosporos (z gr. bus, resp. bús = krava, poros = brod, dnešný Bospor), a prišla až ku Kaukazu. Tam jej pripútaný Prometeus poradil, aby odišla do Egypta, kde opäť nadobudne ľudskú podobu. V Egypte porodila Diovi syna Epafa (Epafos), ktorý sa neskôr stal egyptským kráľom a ona sama bola uctievaná ako bohyňa Isis. Jej príbeh sa stal námetom mnohých literárnych (Ovídius: Metamorfózy, 1. kniha, 568. – 667. verš) a iných umeleckých diel.

Ioane Petrici

Ioane Petrici [jo-], koniec 11. stor. – začiatok 12. stor. — gruzínsky filozof, novoplatonik. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, študoval v Konštantínopole, žiak a stúpenec Michaela Psella a Ióanna Itala. Po Italovom vyhnaní z Konštantínopola (1082) pôsobil v Petriconskom kláštore (dnes pri obci Bačkovo v Bulharsku) a istý čas v Kláštore Gruzíncov na Čiernej hore v Sýrii, potom sa vrátil do Gruzínska, kde viedol Gelatskú akadémiu. Do gruzínčiny preložil diela antických i kresťanských filozofov. Jeho preklad diela Základy teológie od Prokla je považovaný za najstarší (obsahuje 211 kapitol, úvod, záver i odborný komentár). Preložil aj spis Ióanna Klimaka (Ióannés Klimax) Rebrík do raja a historické dielo Jozefa Flavia Židovské starožitnosti, venoval sa aj prekladu Biblie. Autor filozofického diela Výklad Prokla a platónskej filozofie (Ganmarteba proklesthvis diadochosisa da platonurisa philosophiisad), asketicko-mysticko poetického traktátu Schody dobročinnosti (Sathnoebatha kibe) a poetického diela Mesačné synaxárium (Sathveo svinakhsari). Jeho dielo ovplyvnilo neskoršie gruzínske filozofické myslenie, poéziu a historickú prózu.

Ioane-Zosime

Ioane-Zosime [jo-], 2. a 3. tretina 10. stor. — gruzínsky mních a hagiograf. Venoval sa všestrannej knihovnícko-literárnej činnosti, rekonštruoval poškodené časti textov, viazal knihy, prepisoval texty, zostavoval tematické zborníky. Počas pobytu v Kláštore svätého Sávu v Jeruzaleme zostavil rukopis Paschalie (Paskhalia, 949), v ktorom opisuje metodiku výpočtu dátumu Veľkej noci, dielo encyklopedického charakteru významné z hľadiska hagiografie a dejín liturgiky Chóry (Sagalobelni, 954), ktoré okrem súdobých redakcií obsahuje aj staršie gruzínske a grécke redakcie, Zborník oslavných piesní (Sagalobelni iadgarni, 956) a cirkevný kalendár Súbor mesiacov roka (Khebaj thuethaj celicdisathaj), ktorý obsahuje obsiahle informácie o kláštoroch a svätých miestach Palestíny, o jej topografii, hagiografii a liturgike, ako aj životopisy gréckych a gruzínskych svätých. V Kláštore svätej Kataríny na Sinaji prepísal patriotické diela Óda na gruzínsky jazyk (Khebaj da didebaj kharthulisa enisaj, 70. – 80. roky 10. stor.) a O gruzínskom jazyku (Kharthulisa enisathuis), v ktorých považoval gruzínsky a grécky jazyk za rovnocenné.

Ióannés Italos

Ióannés Italos [jó-], genitív Ióanna Itala, aj Johannes Italos, Ján Italos, 1025 južná Itália – po 1082 — byzantský filozof, humanista a novoplatonik. Po svojom učiteľovi Michaelovi Psellovi sa stal hlavným profesorom filozofie v Konštantínopole. Zaoberal sa dielami Platóna, Aristotela (komentáre k jeho spisom Topiky, Topika; O vyjadrovaní, Peri herméneias) i novoplatonikov; hľadal syntézu kresťanského zmýšľania a gréckej pohanskej filozofie. Autor diela Otázky a odpovede (Aporiai kai lyseis). Zaoberal sa dialektikou, rétorikou i logikou (zachované iba výťahy, napr. Rozbory z logiky, Expositiones logicae). R. 1082 za cisára Alexia I. Komnéna upadol do nemilosti a čelil obvineniu z herézy a následnému vyhnanstvu. Svojím dielom nepriamo ovplyvnil taliansky humanizmus 14. a 15. storočia.

Ióannés Klimax

Ióannés Klimax [jó-], genitív Ióanna Klimaka, aj Ióannés Klimakos, Ján Sinajský, Ján Rebrík, cirkevnoslovansky Ján Lestvičník, sv., pred 579 – okolo 649; podľa iných prameňov 525 – 600/616; 2. polovica 6. stor. – 670/680 — byzantský mystik, cirkevný spisovateľ, cenobita. Ako 16-ročný vstúpil do kláštora na Sinaji, dlho žil ako pustovník, napokon sa stal igumenom (opátom) tamojšieho Kláštora sv. Kataríny. V spise Rebrík do raja (Klimax tu paradeisu; odtiaľ pôvodná podoba jeho mena Ióannés ho tu klimakos) opísal 30 stupňov duchovného zdokonaľovania mnícha, pričom sa inšpiroval biblickým obrazom Jakubovho rebríka a rokmi Kristovho života pred jeho verejným pôsobením. Podľa Ióanna Klimaka sú predpokladom plného spoločenstva s Bohom hésychia (vnútorný pokoj) a apatheia (odolnosť proti vášňam, → apatia). Spis, ktorý má aj vysokú literárnu hodnotu, inšpiroval byzantských ikonopiscov, niektoré výroky (apoftegmy) sa stali súčasťou zbierky náboženských textov Filokalia (obľúbenej najmä v mníšskom prostredí). Ako svätec je uznávaný v rímskokatolíckej cirkvi (sviatok 30. marca) aj v cirkvách konštantínopolskej tradície (4. pôstna nedeľa).

Ióannés Malalas

Ióannés Malalas [jó-], genitív Ióanna Malala, asi 491 Antiochia, dnes Antakya, Turecko – asi 578 Konštantínopol — byzantský kronikár. O jeho živote nie sú žiadne doklady, podľa priezviska bol Sýrčan a zrejme advokát (v sýrčine melel = rétor). Zakladateľ literárnohistoriografického žánru svetových kroník, ktoré mali za cieľ poučiť aj pobaviť mníchov, resp. širšie spoločenské vrstvy. Jeho Kronika (Chronografia, 18 kníh), ktorá zachytáva dejiny sveta od stvorenia cez biblickú históriu a orientálne ríše až po Rímsku a Byzantskú ríšu do konca vlády Justiniána I. Veľkého (565), má však väčšiu literárnu ako historickú hodnotu. Ióannés Malalas často cituje, nie však z prvej ruky, je lojálny k cirkvi a dvoru, má rád kuriozity, paradoxy a mýty, dáva prednosť prvkom hovorovej reči. Jeho dielo však inšpirovalo byzantskú spisbu až do 10. stor., stredovekých latinských letopiscov a cez preklady aj slovanskú kronikársku tvorbu.

Ióannés Mauropus

Ióannés Mauropus [jó-], Ján Mauropus, okolo 1000 Paflagónia – okolo 1075/81 Konštantínopol — byzantský učenec a spisovateľ. Patril k úzkemu konštantínopolskému okruhu vzdelancov a rétorov, medzi ktorých patrili napr. aj Michael Psellos a Ján Xifilinos. Neskôr sa stal obľúbencom cisára Konštantína IX. Monomacha, 1050 sa však musel za dosiaľ nevyjasnených okolností utiahnuť do ústrania. Bol vymenovaný za metropolitu mesta Euchaita (okolo 1050 – 75) a až na sklonku života sa mohol vrátiť do Konštantínopola, kde vstúpil do jedného z početných kláštorov. Vo svojej literárnej činnosti sa venoval poézii a rétorike. Zachovala sa aj jeho rozsiahla korešpondencia a liturgické hymny (kánony).

Ioannina

Ioannina [jo-], slovenský vžitý názov Janina — mesto v západnej časti Grécka na západnom brehu jazera Ioannina (aj Pamvotida), administratívne stredisko kraja Epirus a okresu (nómu) Ioannina; 66-tis. obyvateľov (2011). Najväčšie obchodné a priemyselné stredisko regiónu. Priemysel kožiarsky, obuvnícky, tabakový, výroba kobercov; umelecké remeslá. Cestný uzol, letisko. Turistické stredisko.

Oblasť bola osídlená už v období paleolitu, Ioannina bola založená v 6. stor. byzantským cisárom Justiniánom I. Veľkým, prvýkrát písomne doložená až koncom 9. stor. (879). R. 1082 – 1108 bola obsadená Normanmi. Po vzniku Epirského despotátu (1204) sa stala jeho druhým najvýznamnejším mestom (po hlavnom meste Arta). Medzi 1284 – 1307 tam vzniklo arcibiskupstvo. Po rozpade Epirského despotátu (1337) sa opäť stala súčasťou Byzantskej ríše, od 1430 bola pod tureckou nadvládou, v 15. – 17. stor. významným zlatníckym strediskom (slávne napr. výrobou zlatých a strieborných výšiviek). Najväčší rozkvet dosiahla koncom 18. stor., keď z nej Ali paša z Janiny vytvoril (1788 – 1822) takmer samostatný štátny útvar. R. 1869 bola časť mesta zničená požiarom. Od 1913 je Ioannina súčasťou Grécka. Stavebné pamiatky: citadela (11. – 18. stor., tzv. Bohemondova veža kruhového pôdorysu, ktorú v 11. stor. vybudovali Normani) s mešitou (1618 – 19, dnes historické múzeum) a mauzóleom Aslana pašu (17. stor.), mešita Fethiye Camii (reštaurovaná 1795), synagóga (17. stor.), chrámy Ajios Nikolaos Stratigopulos (16. stor., fresky v interiéri 1543) a Ajios Nikolaos Filanthropinos (1531 – 32, fresky 1542 – 60), viaceré chrámy (19. stor.), radnica s hodinovou vežou (1. polovica 20. stor.) a i. Na ostrove na jazere Ioannina zvyšky viacerých byzantských kláštorov a kostolov (napr. kláštory Prodromos, fresky z 18. – 19. stor.; Eleusa, 16. stor., fresky zo 16. – 18. stor.; Panteleimonos z 15. stor., v časti kláštora je dnes múzeum). Archeologické múzeum, univerzita (založená 1970). V blízkosti Ioanniny významná antická archeologická lokalita Dodóna.

iofóbia

iofóbia [jo-; gr.] — chorobný strach z jedov alebo z otravy jedmi.

Iokasta

Iokasta [jo-], gr. Iokasté, lat. Iocaste — v gréckej mytológii manželka tébskeho kráľa Laia, matka Oidipa. Jej život bol sprevádzaný utrpením a nešťastím. Vytúženého syna, ktorého porodila po dlhých rokoch bezdetného manželstva, rozkázal jej manžel v strachu pred zlou veštbou pohodiť v lese napospas divej zveri. Po záhadnej Laiovej smrti sa z vďačnosti znova vydala za mladého hrdinu Oidipa, ktorý oslobodil Téby od Sfingy požierajúcej ľudí. Porodila mu dcéry Antigonu a Isménu a synov Eteokla a Polyneika. Keď sa po rokoch dozvedela, že Oidipus je jej vlastný prvorodený syn, z hrôzy nad svojím osudom spáchala samovraždu. Jej tragický príbeh sa stal námetom mnohých literárnych (Sofoklés: Vládca Oidipus; Seneca Ml.: Oidipus) a iných umeleckých diel.

Ióni

Ióni [jó-] — jeden z hlavných gréckych kmeňov v staroveku. Do Grécka prišli pravdepodobne okolo 1500 pred n. l., keď tam už boli usadení Achájci (najstaršia vrstva gréckeho osídlenia) a osídlili stredné časti Grécka (Atika s centrom v Aténach, Boiótia). Po zániku mykénskej kultúry osídľovali ostrovy v Egejskom mori (Eubója, Kyklady, Samos) a strednú časť západného pobrežia Malej Ázie, ktorá bola podľa nich nazvaná Iónia. Podľa mytológie bol prapredkom kmeňa Ión, syn Kreusy a Xutha, vnuk praotca všetkých Grékov Helléna. Podľa tradície sa iónske kmene delili na štyri rodové fyly: Geleontes, Hoplétes, Argadeis a Aigikoreis. V 8. – 6. stor. pred n. l. sa podieľali na rozsiahlej gréckej kolonizácii na severnom pobreží Egejského mora, na pobreží Čierneho mora a v Itálii. Územia osídlené Iónmi patrili k najprogresívnejšie sa vyvíjajúcim, pripisuje sa im vytvorenie základov gréckeho slovesného (próza a poézia) i výtvarného umenia (sochárstvo, vázové maliarstvo → grécke vázy, architektúra → iónsky stavebný kánon). Vrcholný rozvoj nastal počas vlády Perikla v Aténach (polovica 5. stor. pred n. l.) a potom v helenistickom období, keď sa atický dialekt gréčtiny (koiné) stal univerzálnym dorozumievacím jazykom gréckeho sveta.

Iónia

Iónia [jó-] — historické územie v strednej časti západného pobrežia Malej Ázie (na území dnešného Turecka), ktoré na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. osídlili Ióni prichádzajúci zo strednej časti Grécka (→ grécka kolonizácia). Viaceré sídla nadviazali na staršie minojské alebo mykénske osídlenie (Milét, Efez). V Iónii postupne vzniklo dvanásť mestských štátov, ktoré vytvorili politicko-náboženský zväzok. Patrili k nemu mestá Milét, Efez, Kolofón (medzi Smyrnou, t. j. dnešným İzmirom, a Efezom), Myos (asi 15 km severovýchodne od Miléta), Erythrai (na pobreží Egejského mora), Priéné, Lebedos (na mieste dnešnej lokality Ürkmez na pobreží Egejského mora na polostrove Kısık), Teos (asi 35 km juhozápadne od dnešného mesta İzmir), Klazomenai (Klazomény, dnes tur. Kilizman), Fókaia (dnes Foça) a ostrovy Chios a Samos. Spoločným kultovým centrom bol Paniónion (v pohorí Mykalé neďaleko mesta Priéné), kde bol chrám zasvätený Poseidónovi. V 8. – 6. stor. pred n. l. sa oblasť Iónie stala najprogresívnejšou v gréckom svete, vznikli tam iónska prírodná filozofia (Táles z Miléta, Anaximandros z Miléta, Anaximenés z Miléta, milétska škola), historiografia (Hérodotos) a geografia. Mestské štáty Iónie sa podieľali aj na druhej, tzv. veľkej gréckej kolonizácii (Milét údajne založil okolo 80 – 90 osád). V polovici 6. stor. pred n. l. sa Iónia dostala pod perzský vplyv, ktorému sa bránila iónskym povstaním. V 5. stor. pred n. l. sa iónske mestá stali členmi Aténskeho námorného spolku, neskôr sa opäť dostali pod perzský vplyv. Veľký kultúrny význam mala oblasť v helenistickom období a v období rímskej nadvlády.

iónik

iónik [jó-; gr.] — v časomernom veršovom systéme (→ antický časomerný veršový systém) štvorslabičná (šesťmórová) stopa zložená z dvojice dlhých a krátkych slabík, a to v poradí buď — — U U (zostupný iónik), alebo U U — — (vzostupný iónik).

U Slovákov dokonálé a ke každéj

U U — — / U U — — /U U — —

Veci súcé, v umelosťách a ve dávních

U U — — / U U — — / U U — —

I novotních dobre zbehlé jazikoch včil hlavi najďeš.

U U — — / U U — — / U U — — / U U — U

(J. Hollý: Na K. R.)

ionizačná teplota

ionizačná teplota [jo-] — astron. teplota v atmosfére hviezdy určená z pomeru počtu atómov vo dvoch ionizačných stupňoch daného prvku (→ Sahova rovnica). Je jedným z možných odhadov teploty v atmosfére hviezdy získaných zo spektroskopických pozorovaní.

iono-

iono- [jo-; gr.] — prvá časť zložených slov s významom ión, iónový.

ionoforéza

ionoforéza [jo-; gr.] —

1. chem. → elektroforéza;

2. lek. aj ionoterapia — liečebná metóda, pri ktorej sa do organizmu aplikuje liek vo forme iónov alebo elektricky polarizovaných koloidov pomocou jednosmerného elektrického prúdu (najmä do injekčne ťažko dostupných miest). Lieky vo forme aniónov sú aplikované z katódy (napr. askorbát na ošetrenie kožných hyperpigmentácií, salicyláty s protizápalovým, keratolytickým a analgetickým účinkom a i.), lieky vo forme katiónov z anódy (napr. histamín, hyaluronidáza, ichtoxyl, mezokaín, prokaín a vápnik, ktoré majú spazmolytický, antialergický a antiflogistický účinok, soli medi a zinku s intenzívnym miestnym dezinfekčným účinkom a i.). Jedna elektróda je podložená gázou napustenou liečivým roztokom, druhá (neaktívna) gázou s ochranným roztokom. Po zapnutí prúdu sa liečivý ión prenáša cez pokožku do kože a dostáva sa do kapilárnej siete a krvného obehu. Ionoforéza sa využíva na lokálnu liečbu kožných chorôb, lokálnu anestéziu a testovanie.

ionosférická porucha

ionosférická porucha [jo-] — náhla zmena vlastností ionosféry spôsobená najmä vzplanutiami röntgenového a korpuskulárneho žiarenia Slnka. Tieto poruchy sa označujú ako SID (Sudden Ionospheric Disturbances) a spôsobujú poruchy v rádiokomunikácii (→ ionosféra, → Dellingerov jav).

ionosférická subbúrka

ionosférická subbúrka [jo-] — náhla zmena vlastností ionosféry spôsobená najmä silnými geomagnetickými búrkami, v polárnych oblastiach v dôsledku polárnych žiar spojených s geomagnetickými subbúrkami.

iónový

iónový [jó-; gr.], nesprávne iontový — súvisiaci s iónmi.

iónový raketový motor

iónový raketový motor [jó-] — typ raketového motora pracujúceho na princípe urýchlenia iónov v elektrickom poli.

Iónske more

Iónske more [jón-] — časť Stredozemného mora medzi juhozápadnou časťou Balkánskeho polostrova (Grécko, Albánsko), juhovýchodným pobrežím Apeninského polostrova a pobrežím Sicílie (Taliansko); plocha 169-tis. km2, maximálna hĺbka 5 121 m (najväčšia hĺbka Stredozemného mora). Na severe je Otrantským prielivom spojené s Jadranským morom, na západe Messinským prielivom s Tyrrhenským morom a na východe Korintským prieplavom s Egejským morom, zmluvnou južnou hranicou oddeľujúcou Iónske more od Stredozemného mora je spojnica medzi mysom Passero na Sicílii a mysom Tainaron na Peloponéze. Silno rozčlenené pobrežie s početnými zálivmi (Tarentský záliv, Patraský záliv, Korintský záliv, Messénsky záliv a i.). Vo východnej časti Iónske ostrovy. Teplota vrchných vrstiev vody Iónskeho mora sa pohybuje od 12,5 – 14,0 °C vo februári do 25,5 °C v auguste, salinita 38,5 – 38,9 ‰, prílivy do 0,4 m. Rybolov (makrely, platesy, sardinky, šproty, kalmary a i.). Prístavy: Tarent, Catania, Syrakúzy (Taliansko), Patras, Korfu (Grécko). V pobrežných oblastiach Grécka i Talianska rozvinutý cestovný ruch, početné kúpeľné a rekreačné strediská. Nazvané podľa postavy z gréckej mytológie .

iónske povstanie

iónske povstanie [jón-] — povstanie Iónov na západnom pobreží Malej Ázie proti perzskej nadvláde. Iniciatíva naň vzišla z Miléta, keď perzský kráľ Dareios I. Veľký povolal tyrana Histiaia do Sús a na jeho miesto dosadil jeho zaťa Aristagora. Histiaios, ktorý ťažko znášal pobyt v Súsach, poslal Aristagorovi výzvu na povstanie a ten vyhlásil v Miléte slobodnú vládu (500 alebo 499 pred n. l.). Podobne zareagovali aj ďalšie maloázijské iónske mestá a spoločne požiadali o pomoc krajanov v materskom Grécku, ktorú im však poskytli len Atény (20 lodí) a Eretria (5 lodí). Gréci prenikli do maloázijského vnútrozemia, napadli a vypálili Sardy (sídlo perzskej satrapie Lýdia), onedlho však utrpeli porážku od Peržanov pri Efeze (Aténčania sa po nej z Malej Ázie odplavili). R. 494 pred n. l. boli Ióni definitívne porazení v námornej bitke pri vtedajšom ostrove Ladé (dnes súčasť pevniny). Peržania dobyli a úplne zničili Milét a vypálili aj Apolónov chrám v neďalekej Didyme. Postihnuté boli viaceré maloázijské mestá, väčšina obrancov padla v boji, zajatci boli predaní do otroctva a obyvatelia, ktorí sa zachránili, sa presťahovali do iných oblastí. Pomoc povstaniu zo strany Atén a Eretrie využil perzský kráľ ako zámienku na vyslanie svojho vojska do Grécka (→ grécko-perzské vojny).

Ioseliani, Otia

Ioseliani [jo-], Otia, 16. 6. 1930 Gvištibi, západné Gruzínsko – 14. 7. 2011 Cchaltubo — gruzínsky spisovateľ a scenárista. V prvom diele, v zbierke poviedok Susedia (Karis mezoblebi, 1957), sa zameral na medziľudské vzťahy a morálne hodnoty. Autor románov Padanie hviezd (Varskvlavthcvena, 1962) a Čierna a biela rieka (Šavi da thethri mdinare, 1975) s vojnovou a Bola raz jedna žena (Lqo erthi khali, 1970) s morálno-etickou tematikou, divadelných hier, ktoré mali úspech aj za hranicami Gruzínska, Človek sa rodí jedenkrát (Adamiani erthchel ibadeba) a Skôr než sa rebrinák prevráti (Sanam uremi gadabrundeba), zbierok pre deti Za deviatimi horami (Cchra mtas ikhith, 1969) a Dačiho rozprávky (Dačis zghaprebi, 1973), ako aj filmových scenárov Rýchlik (Čkhari matarebeli, 1960) a Skoro príde jar (Male gazaphchuli mova, 1967). Niektoré jeho poviedky a divadelné hry boli preložené do viacerých jazykov.

IOU

IOU, angl. I owe you — som ti dlžný; slangový výraz na označenie dlhopisov, ktorý používali finančníci na pomenovanie určitého záväzku. Zahŕňal v sebe záväzok emitenta (dlžníka) dlhopisov vyplatiť v čase splatnosti investorovi (kupujúcemu dlhopis) istinu a výnos vo forme kupónu.

Iova

Iova [jo-] — genitív mena Jupiter (z lat. genitívu Iovis). Nepravidelné skloňovanie je aj v datíve (Iovovi), akuzatíve (Iova), lokáli (Iovovi) a inštrumentáli (Iovom).

Iovia

Iovia, aj Yiovia — národnosť v Číne v horských oblastiach provincií Jün-nan, S’–čchuan a Kuej-čou a v Čuangskej autonómnej oblasti Kuang-si. Siedme najpočetnejšie etnikum v Číne (po Chanoch, Čuangoch, Chuejoch, Mandžuoch, Ujguroch a Miaoch). Iovia žijú aj vo Vietname (tam nazývaní Lô Lôvia) a v Thajsku; spolu asi 8 mil. (2010). Pôvodne sa delili na 2 skupiny: Čiernych Iov (Nuo-suov), ktorí tvorili vládnucu vrstvu, a Bielych Iov (Luo-luov), ktorí boli prevažne otroci a nevoľníci (väčšinou potomkovia zajatcov z radov Chanov, t. j. vlastných Číňanov, Jaov a Miaov). Za najstaršie zmienky o Ioch sa pokladajú správy zo starovekých čínskych spisov z 1. tisícročia pred n. l. o tibetsko-barmských kmeňoch známych ako Si-nan-iovia. V 3. stor. je doložený veľký kmeňový zväz Tung-chuov zahŕňajúci predkov dnešných etník, ktoré sú jazykom i ďalšími znakmi Iom blízke (Chaniovia, Lisuovia, Pajovia a i.); ich jazyky tvoria špecifickú ioskú skupinu. V 6. stor. sa kmeňový zväz podieľal na vytvorení kmeňového štátu Nan-čao. Jednotlivé etniká sa definitívne vyčlenili po jeho zániku v 13. stor. Tradičným náboženstvom Iov bol animizmus (najmä kult predkov), neskôr buddhizmus a kresťanstvo (protestanti). Zaoberajú sa najmä poľnohospodárstvom (pestovanie prosa, kukurice a pohánky) a chovom dobytka, doplnkovým spôsobom obživy je rybolov. Známi sú aj ľudovou tvorbou (poézia, tance) a remeslami. Jazyk Iov (ioský jazyk, ioština; má 6 dialektov) patrí do ioskej skupiny tibetsko-barmskej vetvy sinotibetskej jazykovej rodiny.

Iowa

Iowa [ajova] — názov najväčšej bitevnej lode USA, ako aj triedy bitevných lodí. Boli postavené štyri sesterské lode – Iowa (1943), New Jersey (1943), Missouri (1944) a Wisconsin (1944), ďalšie dve zostali nedokončené. Ich výtlak bol 56 601 t, rozmery 270,4 x 33,5 x 11,6 m, boli silno opancierované, pohon 4 lodné vrtule s parnými turbínami, maximálna rýchlosť 32,5 uzla (59 km/h), ich hlavnú výzbroj tvorilo 9 diel kalibru 406 mm, 20 diel kalibru 127 mm a 129 protilietadlových kanónov, z toho 80 kalibru 40 mm a 49 kalibru 20 mm. V 80. rokoch 20. stor. bola výzbroj lodí zmodernizovaná, pribudlo 32 rámp pre strely s plochou dráhou letu typu Tomahawk a 16 rámp na vypúšťanie protilodných riadených striel typu Harpoon, modernizované boli aj navigačný, komunikačný a radarový systém. Po dokončení 1943 viezla Iowa F. D. Roosevelta na Teheránsku konferenciu, neskôr sa pripojila k Tichomorskému lodstvu. Lode triedy Iowa počas 2. svetovej vojny sprevádzali lietadlové lode a vojenské lodné konvoje, kryli vylodenie pri Mariánach, na Marschallových ostrovoch, pri Filipínach, Iwodžime a Okinave, počas kórejskej vojny sa používali na ostreľovanie pobrežných cieľov. Na lodi Missouri bola 2. 9. 1945 podpísaná kapitulácia Japonska. Vojny vo Vietname sa zúčastnila loď New Jersey. V 90. rokoch 20. stor. prešli lode do rezervy vojenského námorníctva, Missouri, Wisconsin a New Jersey boli na prelome 20. a 21. stor. uvoľnené na muzeálne účely, Iowa je zatiaľ v mobilizačnej kategórii B.

Iowovia

Iowovia [ajo-], Iowayovia, vlastným menom Ba’xoje, Bah-Kho-Je — severoamerický indiánsky kmeň zo Stredozápadu USA. Iowovia žili pôvodne v prérii na dolnom toku rieky Missouri v oblasti dnešného štátu Iowa polousadlým spôsobom života v kruhovitých obydliach z dreva a kôry pokrytých zeminou (v období lovu a bojov používali típí), organizovaní boli v siedmich patrilineárnych rodoch (wokigo). Zaoberali sa najmä pestovaním kukurice, slnečnice, lovom, rybolovom, hrnčiarstvom a obchodom (obchodovanie s Francúzmi – kožušiny, kalumety). Kultúrne boli bližší kmeňom severovýchodu než kmeňom Veľkých prérií. Počas americkej revolúcie (1775 – 83) bojovali na strane Britov a počas občianskej vojny v USA (1861 – 65) na strane Severu. V súčasnosti žijú v rezerváciách v Kansase, Nebraske a Oklahome; asi 2 600 príslušníkov (2010). Jazyk Iowov (ba’xoje i’che) patrí do skupiny chiwere siouxskej jazykovej rodiny, je veľmi blízky jazyku Otov, Missouriov a Winnebagov. Podľa Iowov je nazvaný členský štát USA Iowa.

IPA

IPA

1. → Medzinárodná fonetická abeceda;

2. → Medzinárodné paleontologické združenie.

Ipatavová, Voľha Michajlavna

Ipatavová (Ipatava), Voľha Michajlavna, 1. 1. 1945 Mir, Hrodenská oblasť — bieloruská spisovateľka. R. 1970 – 73 redaktorka novín Literatúra a umenie a Červená zmena, 1991 – 96 hlavná redaktorka týždenníka Kultúra, 2001 – 02 predsedníčka Zväzu bieloruských spisovateľov. Autorka básnických zbierok Ráno (Ranica, 1969), Júlové búrky (Lipeňskija navaľnicy, 1973), Výhonky (Parastki, 1976) a Poza cestu (Zadarožža, 2004) a próz Vietor nad strminou (Vecier nad stromaj, 1977), Dvadsať minút s Nemesis (Dvaccac chvilin z Nemezidaj, 1981), Plytčina (Perakat, 1984) a Za Chvalynským morom (Zа moram Chvalynskim, 1989). Zastávala národné hodnoty a snažila sa vyzdvihnúť osobnosti bieloruskej histórie, napr. v novelách Pradslava (Pradyslava, 1977), v ktorej opisuje život pravoslávnej patrónky Bieloruska Eufrozínie Polackej (*1120 alebo 1101, 1104, †1173), Čierna kňažná (Čornaja kňahiňa, 1989), Svätoslava (Sviataslava, 1984), Oheň v žilách kremeňa (Ahoň u žylach kremeňu, 1987) a Posledná obeť posvätného duba (Аpošňaja achviara sviaščennaha duba, 2006), v trilógii Aľherdavov oštep (Aľherdava dzida, 2002) a v historickom románe Znak Veľkého magistra (Znak Vialikaha mahistra, 2008). V ruštine vyšla jej básnická zbierka Krídlo (Krylo, 1976). Nositeľka viacerých literárnych cien.

Ipatinga

Ipatinga — mesto v Brazílii vo východnej časti členského štátu Minas Gerais v aglomerácii Vale do Aço; 257-tis. obyvateľov (2015). Založené 1962. Priemysel hutnícky (oceliarstvo), chemický, strojársky. Dopravná križovatka, letisko.

IPC

IPC

1. chem. → profam;

2. inform. → medziprocesorová komunikácia.

Ipeľ

Ipeľ — miestna časť obce Málinec.

Ipeľ

Ipeľ, maď. Ipoly — rieka v južnej časti Slovenska, na strednom a dolnom toku hraničná rieka s Maďarskom, ľavostranný prítok Dunaja; dĺžka 232,5 km (z toho 140 km tvorí hranicu), rozloha povodia 5 151 km2 (z toho na Slovensku 3 649 km2), priemerný ročný prietok v ústí 21 m3/s. Pramení vo Veporských vrchoch Slovenského rudohoria vo výške okolo 1 050 m n. m., tečie juhovýchodným až južným smerom, približne pri ústí prítoku Suchá vstupuje do rozsiahlej aluviálnej nivy, odtiaľ smeruje na západ a juhozápad, pri výstupe z Ipeľskej kotliny sa stáča na juh, do Dunaja ústi vo výške 110 m n. m. medzi slovenskou obcou Chľaba a maďarským mestom Szob. Väčšie prítoky priberá len zo slovenského územia: Tuhársky potok, Tisovník, Krtíš, Krupinica, Štiavnica (pravostranné), Suchá (ľavostranný). Koryto Ipľa je na slovenskej strane regulované a miestami ohrádzované. Mestá na Ipli: Poltár, Šahy (Slovensko), Balassagyarmat, Szob (Maďarsko). Z iniciatívy ochranárov krajiny z obidvoch štátov bola 1992 založená Ipeľská únia, občianske združenie zaoberajúce sa ochranou prírody a kultúrnych hodnôt v povodí Ipľa.

Ipeľka

Ipeľka — miestna časť obce Buzitka.

Ipeľská brázda

Ipeľská brázda — stredná časť Málinských vrchov v geomorfologickom celku Stolické vrchy, 300 – 500 m n. m.; dĺžka 8 km. Je vyhĺbená v kryštalických horninách s prevahou kremitých dioritov a biotických granodioritov. Prevažne odlesnené a poľnohospodársky využívané územie, v severovýchodnej časti sa zachovali porasty bučín.

Ipeľská kotlina

Ipeľská kotlina — západná časť geomorfologického celku Juhoslovenská kotlina, medzihorská zníženina v strednej časti povodia Ipľa tvoriaceho hranicu s Maďarskom, na severe a západe ohraničená Krupinskou planinou a Ostrôžkami, na východe Lučenskou kotlinou, svojou južnou časťou prechádza na územie Maďarska. Mierne pretiahnutá kotlina v smere západ – východ, 130 – 350 m n. m., dĺžka okolo 50 km a maximálna šírka na území Slovenska 20 km. Kotlina erózno-tektonického pôvodu vznikla na málo odolných neogénnych sedimentoch (íly, piesky, ílovce a zlepence miestami pokryté sprašami a sprašovými hlinami) porušených zlomami. Rovinný a pahorkatinný reliéf. Patrí do teplej klimatickej oblasti s prevahou hnedozemí a luvizemí. Prevažne odlesnený povrch je intenzívne poľnohospodársky využívaný. Ťažba hnedého uhlia, stavebných surovín (štrky a piesky) a andezitových tufov. Na tektonických zlomoch viacero minerálnych prameňov.

Ipeľská niva

Ipeľská niva — podcelok na východnom okraji geomorfologického celku Podunajskej pahorkatin, tiahnúci sa pozdĺž rieky Ipeľ a dolného toku Štiavnice. Na západe ohraničený Ipeľskou pahorkatinou, na východe riekou Ipeľ tvoriacou hranicu s Maďarskom. Úzke pretiahnuté územie, 110 – 140 m n. m.; dĺžka takmer 40 km. Neogénne íly, piesky, sliene a štrky miestami s vápencami a andezitmi sú na nivách a priľahlých terasách pokryté riečnymi sedimentmi, miestami sprašami. Ipeľská niva patrí do teplej klimatickej oblasti. V odlesnenej a poľnohospodársky využívanej krajine sa len miestami zachovali zvyšky lužných lesov.