Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 851 – 890 z celkového počtu 890 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

izolant

izolant [tal.] — nevodič; látka, ktorá zabraňuje prestupu elektrického prúdu (→ dielektrikum), tepla (má nízku tepelnú vodivosť), zvuku ap.; → izolácia.

izolát

izolát [tal.] — izolovaný, osamotený jav, prvok, predmet ap.;

1. antropol., genet. menšia populácia (subpopulácia), v ktorej sa jedinci krížia navzájom a ktorá je reprodukčne po viacerých generáciách úplne alebo takmer úplne izolovaná od ostatnej populácie. Ľudské izoláty vznikajú z geografických alebo zo sociálnych príčin (napr. náboženstvo, kasta a etnická príslušnosť). Obmedzený výber manželských partnerov v izoláte má za následok uzatváranie sobášov medzi príbuznými, prípadne medzi členmi izolátu (→ endogamia). V dôsledku náhodných zmien v početnosti jednotlivých génov (→ génový posun), ktoré nastávajú v malých izolátoch v priebehu generácií, môžu niektoré alely z izolátu vymiznúť alebo, naopak, rozšíriť sa, môže dôjsť k nahromadeniu génov vyvolávajúcich dedičné ochorenie alebo inú dedičnú vlastnosť. Izolácia populácie však môže mať aj pozitívny efekt, napr. zabraňuje prenikaniu patologických génov zvonka. Pomerne časté sú geografické izoláty (populácie žijúce na ostrovoch, v oázach, v obciach vo vysokohorských údoliach ap.);

2. etnogr. populácia menšieho rozsahu (obec alebo skupina obcí), ktorá sa v dôsledku prírodných, náboženských alebo hospodársko-sociálnych podmienok izolovala od okolitého sociálneho prostredia a utvorila špecifické formy kultúry a spôsobu života zvyčajne s prevahou archaických prvkov. Na Slovensku v minulosti tvorili izoláty obyvatelia mnohých obcí s vysokým percentom endogamie, existovali geografické (v horských oblastiach Kysúc, Oravy, Spiša, Horehronia a Zamaguria), náboženské (evanjelické menšiny na Liptove) a národnostné izoláty (Nemci na Slovensku, Slováci v zahraničí ap.). V súčasnosti nastáva rozpad izolátov a zvyšuje sa podiel exogamných manželstiev;

3. mikrobiol. populácia buniek príslušného druhu mikroorganizmu získaná zo vzorky (napr. z hostiteľa alebo zo životného prostredia) alebo zo zmesi mikroorganizmov vo forme čistej kultúry;

4. potrav. výživová surovina; → proteínový izolát

izoleucín

izoleucín [gr.], skr. Ile, CH3CH2CH(CH3)CH(NH2)COOH — esenciálna aminokyselina s rozvetveným nepolárnym bočným reťazcom. Keďže sú v molekule izoleucínu prítomné dve stereogénne centrá, vytvára štyri stereoizoméry, z ktorých len jeden (kyselina (2S,3S)-2-amino-3-metylpentánová) je zložkou proteínov. Izoleucín spolu s leucínom a valínom tvorí viac ako tretinu všetkých aminokyselín, ktoré sa vyskytujú vo svalovom tkanive a majú významné postavenie v energetickom metabolizme svalov. Predstavujú okamžitý zdroj energie, pretože sú využiteľné priamo z krvného obehu, odkiaľ prechádzajú do svalových buniek. Medzi potraviny s vysokým obsahom izoleucínu patria vajcia, morčacie, kuracie a jahňacie mäso, syry, ryby a i.

izomelodika

izomelodika [gr.] — rovnaká melodická stavba kontrapunktujúcich hlasov (→ kontrapunkt) vo vokálnej polyfónii 15. stor. (napr. v skladbách G. Binchoisa a G. Dufayho).

izomerázy

izomerázy [gr.] — enzýmy katalyzujúce vnútromolekulové premeny substrátu izomerizáciou. Veľmi heterogénna skupina enzýmov, patria sem napr. racemázy (katalyzujúce vzájomnú premenu ʟ- a ᴅ-stereoizomérov), mutázy (vnútromolekulový presun funkčnej skupiny, napr. fosfátovej), epimerázy, cis-trans izomerázy, intramolekulové oxidoreduktázy, intramolekulové transferázy a intramolekulové lyázy. Niektoré izomerázy sa využívajú aj priemyselne, napr. v škrobárenskom priemysle sa enzým glukózaizomeráza využíva na spracúvanie glukózových hydrolyzátov, ktoré sa získavajú najmä z kukuričného škrobu.

izometrika

izometrika [gr.] — hud. dôsledná akordická sadzba v kompozičnej technike, pri ktorej sa všetky hlasy, t. j. soprán (S), alt (A), tenor (T) a bas (B), pohybujú v rovnakom alebo v príbuznom rytmickom modeli (→ homofónia).

izonefa

izonefa [gr.] — čiara spájajúca na mape alebo na grafe miesta s rovnakým percentuálne vyjadreným stupňom pokrytia oblohy oblakmi.

Ižop

Ižop — mestská časť Veľkého Medera.

izopacha

izopacha [gr.], izopachyta, izolita — čiara spájajúca na mape miesta s rovnakou hrúbkou geologických telies (vrstiev). Štúdium izopach v súboroch hornín umožňuje rekonštrukciu reliéfu sedimentačného prostredia, ako aj jeho postupných zmien.

Ižorci

Ižorci, Ingrijci, Ingrovia, vlastným menom Inkerikot, Isurit — autochtónna severoeurópska národnosť ugrofínskeho pôvodu žijúca v Estónsku a Rusku (okresy Lomonosov a Kingisepp v Leningradskej oblasti); spolu asi 700 (2010). Blízki príbuzní Estóncov, Fínov, Karelov a Vodov. Pôvodne sídlili na území tiahnucom sa od rieky Narva a polostrova Sojkino (Soikkola) na západe až po dolný tok rieky Luga na juhu a Nevu na východe. Na začiatku 2. tisícročia vytvorili štátny útvar nazývaný Ingria (aj Ingaria, Ingermanland), ktorý 1221 rozvrátili Estónci zo Sakaly, 1611 si ich územie podmanili Švédi a 1721 Rusi. Veriaci sú pravoslávni kresťania. Ižorský jazyk, ižorčina (inkeri keeli) patrí do fínskej skupiny ugrofínskej vetvy uralskej jazykovej rodiny (→ baltskofínske jazyky), v súčasnosti ho však ovláda už asi len 300 ľudí (väčšina Ižorcov hovorí po rusky alebo po estónsky). Zapisuje sa cyrilikou.

izorytmia

izorytmia [gr.] — opakovanie totožných rytmických úsekov vo vedení jednotlivých vokálnych hlasov v polyfonickej hudbe ars nova (napr. izorytmické moteto).

izoseista

izoseista [gr.] — čiara na mape ohraničujúca oblasti rovnakej makroseizmickej intenzity pri jednom zemetrasení. Pre každé zemetrasenie, ktoré má makroseizmické účinky, možno zostaviť mapu izoseist.

izospóra

izospóra [gr.], Isospora — rod jednobunkových výtrusovcov z triedy kokcídie parazitujúci v tráviacej sústave vtákov a cicavcov vrátane človeka. Izospóry patria k črevným kokcídiám, vyvolávajú hnačkové ochorenie izosporózu (→ kokcidióza). U človeka sa vyskytujú napr. druhy Isospora hominis, Isospora natalensis a klinicky najvýznamnejší druh Isospora belli (vytvára oválne bezfarebné oocysty veľkosti 25 – 33 x 12 – 16 μm, ktoré dozrievajú 2 – 3 dni, v každej oocyste sú dve sporocysty a v každej sporocyste štyri merozoity), pri živočíchoch napr. druhy Isospora bigemina, Isospora rivolta a Isospora felis, ktoré vyvolávajú ochorenia psov a mačiek, najznámejší je druh Isospora suis vyvolávajúci izosporózu prasiat, ktorá sa prejavuje neonatálnym zápalom tenkého čreva a deštrukciou klkov epitelu tenkého čreva.

izostázia zemskej kôry

izostázia zemskej kôrygeofyz., geol. hypotéza, ktorá vysvetľuje vertikálnu tlakovú rovnováhu (takzvanú gravitačnú litostatickú záťaž) vo vrchných častiach Zeme (v litosfére). Vychádza z predpokladu, že zemská kôra kontinentov je hrubšia a zároveň ľahšia než kôra oceánov a ľahšie bloky kôry majú tendenciu stúpať. Klasickú hypotézu izostázie zemskej kôry sformulovali v 19. stor. G. B. Airy (→ Airyho hypotéza izostázie) a John Henry Pratt (*1809, †1871; → Prattova hypotéza izostázie), neskôr ju zdokonalili a matematicky zdôvodnili fínsky geodet Veikko Aleksanteri Heiskanen (*1895, †1971) a holandský geodet a geofyzik Felix Andries Vening Meinesz (*1887, †1966). Podľa výkladu izostázie zemskej kôry sa v súlade s Archimedovým zákonom záťaž topografických vyvýšenín (vysokých horských pásem) v regionálnom rozsahu vyrovnáva ich hlbším ponorením do ťažších (hustejších) vrstiev litosféry (podobne ako pri vznášaní sa drevených hranolov na hladine vody, pri ktorom hrubší hranol je ponorený hlbšie než tenší). Znamená to, že zemská kôra je v určitej hĺbke pod povrchom Zeme v stave hydrostatickej rovnováhy. Hladinová plocha (najbližšia k povrchu Zeme), na ktorej sa táto rovnováha dosiahne, sa nazýva hladina izostatickej kompenzácie, nachádza sa v hĺbke asi 30 – 40 km. Správnosť hypotézy izostázie zemskej kôry bola potvrdená gravimetrickými a seizmickými meraniami napr. v oblasti okolo Álp, Himalájí a Ánd. Pod odľahčenými tenšími časťami zemskej kôry (napr. pod dnom oceánov) sa hustejšie vrstvy litosféry vydúvajú smerom k povrchu Zeme, kým pod hrubšími časťami zemskej kôry sa ponárajú smerom dovnútra Zeme. Takýto jav nastal napr. po roztopení kontinentálneho ľadovca a odľahčení Škandinávie pred 50 000 až 7 000 rokmi, keď došlo k izostatickému stúpaniu tejto časti Európy (→ glaciizostatické pohyby).

izosylabizmus

izosylabizmus [gr.] — rovnoslabičnosť; rovnaký počet slabík v dvoch alebo vo viacerých úsekoch reči, napr. vo veršoch alebo v polveršoch. Izosylabizmus predstavuje metrickú konštantu sylabického a sylabotonického veršového systému.

izotacha

izotacha [gr.] — čiara spájajúca na mape alebo na grafe miesta s rovnakou hodnotou rýchlosti prúdenia napr. vody v priečnom profile; v meteorológii čiara spájajúca miesta s rovnakou hodnotou rýchlosti vetra. Používa sa na zobrazenie oblastí so silným vetrom (→ dýzové prúdenie) na synoptických mapách alebo na vertikálnych rezoch atmosféry.

izotermia

izotermia [gr.] — zachovanie stálej teploty; meteorol. teplotné zvrstvenie atmosféry, pri ktorej sa teplota vzduchu v určitej vrstve s výškou nemení (vertikálny gradient teploty sa rovná nule).

izotermický vozeň

izotermický vozeň — vozeň so silno izolovanou skriňou umožňujúcou bez chladiaceho zdroja udržanie predpísanej stálej vnútornej teploty (napr. ak si špecifické vlastnosti tovaru pri doprave vyžadujú ochranu pred veľkými výkyvmi teploty). Ak je izotermický vozeň vybavený zdrojom chladenia, ide o chladiaci vozeň.

izotopový vek

izotopový vek, rádiometrický vek, starší názov absolútny vek — vek geologického objektu, minerálu alebo horniny, ktorý bol určený metódou izotopovej geochronológie.

Izra

Izra — zosunom zahradené jazero v Slanských vrchoch na juhových. úpätí Veľkého Miliča, 434 m n. m.; plocha 3,7 ha, dĺžka 250 m, maximálna šírka 212 m, hĺbka do 8 m (pôvodná výška hladiny a plocha jazera boli pozmenené hrádzou). Vzhľadom na možnosť kúpania sa a člnkovania i na krajinársky príťažlivé okolie s viacerými chránenými územiami (NPR Veľký Milič, NPR Malý Milič, PR Marocká hoľa – vyhlásená 1950, výmera 63,8 ha; zriadená na ochranu pralesovitých bukových porastov) sa Izra stala vyhľadávaným rekreačným zázemím pre obyvateľov Košíc.

Izraelčania

Izraelčania — súhrnné označenie obyvateľstva Štátu Izrael (8 mil., 2016). Okolo 75 % tvoria Židia, menšiny Arabi (21 %; sever krajiny, najmä okres Ha-Cafon), Arméni, Asýrčania, Aramejci, Čerkesi a Turci (mestá). Po založení národného štátu nastal veľký prílev Židov do Izraela. Prichádzali predovšetkým zo záp. a str. Európy, sev. Afriky, z Ruska a i. častí bývalého ZSSR i z USA. V súčasnosti sa už tri štvrtiny Židov narodili v Izraeli (takzvaní Sabrovia, hebrejsky Cabarim), približne pätina v Európe a v USA, zhruba šestina v Ázii a v Afrike. Náboženstvo: prevažne židia (okolo 75 %; dve hlavné náboženské skupiny: Židia zo str. a z vých. Európy sú vyznávači aškenázskeho obradu a Židia z oblasti Stredozemného mora a zo Str. východu vyznávači sefardského a orientálneho obradu), v menšej miere moslimovia (18 %; islam vyznáva vyše dvoch tretín obyvateľstva arabského pôvodu, pričom takmer všetci sa hlásia k sunnitskému smeru), kresťania (2 %; k najväčším kresťanským spoločenstvám patria Grécka pravoslávna a gréckokatolícka cirkev, v menšom počte je zastúpená rímskokatolícka a Arménska pravoslávna cirkev), drúzovia (2 %; od 1957 tvoria osobitné spoločenstvo arabsky hovoriaceho obyvateľstva) a ostatní (4 %; bahaisti, buddhisti, hinduisti a i.). Úradnými jazykmi sú hebrejčina, ktorú používa veľká väčšina židovského obyvateľstva, a arabčina, ktorou hovoria tamojší Arabi (ovládajú však aj hebrejčinu). Ďalšími jazykmi sú ruština, ktorú používajú nedávni prisťahovalci z bývalého ZSSR (vyše pol mil.), španielčina, amharčina, nemčina, jidiš, rumunčina, poľština a i., angličtina sa vyučuje ako hlavný cudzí jazyk v školách. Deväť desatín Izraelčanov žije v mestách, najväčšia hustota obyvateľstva je na pobrežnej rovine priliehajúcej k Stredozemnému moru.

Izraelská filharmónia

Izraelská filharmónia, angl. Israel Philharmonic Orchestra, hebr. Ha-tizmoret ha-filharmonit ha-isreelit — symfonický orchester so sídlom v Tel Avive-Jaffe. Jeho základom bol Palestínsky orchester (Palestine Orchestra), ktorý 1936 založil a financoval B. Huberman. Inauguračný koncert orchestra zloženého z renomovaných hudobníkov židovského pôvodu, pôsobiacich dovtedy v Nemecku a strednej Európe, sa uskutočnil 1936 pod taktovkou A. Toscaniniho. R. 1946 dostal názov Filharmonický orchester Palestíny, od 1948 súčasný názov. Vyše polovicu jeho hudobníkov tvoria inštrumentalisti vychovaní v Izraeli. Po rozpade bývalého ZSSR ho posilnila nová generácia emigrantov z bývalých sovietskych republík. Výchova nových hudobníkov sa uskutočňuje v rámci Junior Philharmonic Orchestra (aj The Young Philharmonic Orchestra, hebr. Jechidat ha-neganim ha-ceirim). Na rozvoji Izraelskej filharmónie sa podieľali významní dirigenti, napr. 1936 – 38 W. Steinberg, 1947 – 49 L. Bernstein, 1950 – 51 D. Dixon, 1958 – 60 J. Martinon a 1968 – 77 Z. Mehta, ktorý sa 1977 stal jej prvým stálym dirigentom a od 1981 (doživotne) aj hudobným riaditeľom. Istý čas ju dirigoval aj I. Stravinskij. Izraelská filharmónia hosťuje v USA, Kanade i v Európe.

izraelská hudba

izraelská hudba — hudobná kultúra na území dnešného Štátu Izrael, rôznorodý komplex náboženskej a sekulárnej (ľudovej a umelej) hudby. Izraelská hudba nadväzuje na tradičnú židovskú hudbu, ktorá sa v minulosti vyvíjala na území dnešného Izraela aj v židovských komunitách na celom svete (v diaspóre), tvorí neoddeliteľnú súčasť celosvetovej židovskej hudobnej kultúry. Vznik záujmu o tradičnú židovskú hudbu súvisel s oživením myšlienky vytvorenia vlastného židovského štátu, ktorá našla koncom 19. stor. najsilnejší impulz v sionistickom hnutí (→ sionizmus). Hudobný život na území vtedajšej Palestíny (dnešného Izraela) ovplyvnilo koncom 19. a v 1. pol. 20. stor. prisťahovalectvo (približne od 1881, → Izrael, Dejiny). V tom čase prišiel na toto územie aj rad významných hudobníkov a skladateľov hlásiacich sa k židovskej identite, ktorí na tradičných základoch vytvorili modernú židovskú hudobnú kultúru. V mestách sa rozvíjal hudobný život európskeho typu, na ľudovú pieseň vplývala vých. i záp. hudba; nová hudba sa vyvíjala v nových vidieckych komunitách (→ kibuc). V prvom období po príchode prisťahovalcov na územie dnešného Izraela bola ich významným hudobným prejavom pieseň pochádzajúca z oblastí, z ktorých sa prisťahovali. Úsilie o poznanie a obnovu hebrejského jazyka, literatúry a hudobnej kultúry sa v 19. stor. začalo v Rusku v nadväznosti na európske osvietenské hnutie (→ haskala). S cieľom spoznať a obnoviť tradičnú (náboženskú aj svetskú) židovskú hudbu bola 1908 v Petrohrade založená Spoločnosť židovskej ľudovej hudby (Obščestvo jevrejskoj narodnoj muzyki). Väčšina jej predstaviteľov sa neskôr vysťahovala do Palestíny. Spoluzakladateľ spoločnosti, ruský židovský skladateľ, muzikológ a hudobný folklorista Joel Engel (*1868, †1927), inicioval zbieranie a následné vydávanie židovských ľudových piesní (chasidskej hudby vých. Európy, neskôr aj v porovnaní so židovskou hudobnou kultúrou vo vtedajšej Palestíne). Chasidské melódie, ktoré začiatkom 20. stor. prenikli do Palestíny prostredníctvom prisťahovaných židovských osadníkov, vytvorili protiváhu tradičnej západoeurópskej židovskej hudbe a spolu s asimilovanou slovanskou piesňou prispeli k formovaniu novej hebrejskej melodiky. V tom období sa začala aj tvorba umelých piesní, ktoré na tradičné motívy komponovali skladatelia pôsobiaci od začiatku 20. stor. v Palestíne. Jedna z piesní Hatikva, hebr. Ha-tikva, sa neskôr stala izraelskou štátnou hymnou; autor hudby Šmuel Kohen (Samuel Cohen, *1870, †1940). K skladateľom pôsobiacim v tom čase na území dnešného Izraela patrili Mordechaj Zeira (pôv. Dimitrij Grebeň, *1905, †1968), Jehuda Šaret (pôv. Čertok, *1901, †1979), Matitiahu Šalem (*1904, †1975), Joel Walbe (*1898, †1982), Šalom Postolski (*1893, †1949), Daniel Samburski (*1909, †1977), Jedidija Admon (pôv. Gorochov, *1894, †1982), Emanuel Amiran (pôv. Pugačev, *1909, †1993), Menaše Ravina (*1899, †1968), Nisan Kohen-Melamed (*1906, †1983), Nahum Nardi (*1901, †1977) a i. V 20. rokoch 20. stor. sa piesňová melodika odklonila od tonálneho (→ tonalita) harmonického systému a pod vplyvom ľudového tanca hora sa začal uprednostňovať jednohlas (→ monódia). Okolo 1930 vznikla v prostredí čoraz početnejšieho vidieckeho obyvateľstva nová forma pastorálneho spevu, ktorý v melodike obsahoval arabskoislamské prvky (badateľný je najmä vplyv dychových hudobných nástrojov). R. 1940 – 50 nastal prudký rozvoj v tvorbe ľudových tancov s využitím židovsko-orientálnych melódií. Ľudová pieseň v modernom Izraeli (po 1948) nie je unifikovaná, jej hudobná faktúra odzrkadľuje kontakt s európskymi, africkými a ázijskými kultúrami (v súčasnosti sa najviac prejavuje vplyv slovanskej piesne, piesne sefardských Židov a jemenskej piesne). Obsahovo sú ľudové piesne zamerané najmä na historické udalosti a na skúsenosti zo života v diaspóre. Obnovila sa tradícia niektorých náboženských vidieckych sviatkov s ceremóniami, so spevmi, s hrami a tancami (napr. sviatok prvých plodov Chag ha-bikurim, Šavuot). Od začiatku 20. stor. sa usilovali šíriť hudobnú vzdelanosť v oblasti ľudovej aj umelej hudby viaceré novovznikajúce inštitúcie, ktoré organizovali hudobný život v mestách i na vidieku. R. 1910 bola v Tel Avive (dnes Tel Aviv-Jaffa) založená prvá hudobná škola, 1945 Izraelská hudobná akadémia (Israel Academy of Music, dnes Samuel Rubin Academy of Music, od 1966 súčasť Univerzity v Tel Avive). Zásluhou priekopníka hudobnej vzdelanosti Avrahama Cvi Idelsohna (*1882, †1938) vznikli viaceré základné a stredné hudobné školy v Palestíne. R. 1932 tam bolo založené hudobné konzervatórium (od 1958 Rubin Academy of Music in Jerusalem, dnes Jerusalem Academy of Music and Dance), ďalšie vznikli v Haife a i. Hudobné školy, ktoré vzdelávali učiteľov hudby pre potreby hudobnej praxe, sa zriaďovali aj v niektorých kibucoch. R. 1921 bola založená v Jeruzaleme Palestínska hudobná spoločnosť (The Jerusalem Musical Society), ktorá sa v 20. rokoch 20. stor. zaslúžila o vysokú úroveň hudobného života, 1926 založil lekár a skladateľ Mordechaj (Marcus) Sandberg (*1897, †1973) v Jeruzaleme aj palestínsku sekciu Medzinárodnej spoločnosti pre novú hudbu (International Society for Contemporary Music). R. 1923 založil dirigent a hudobný organizátor Mordechaj Golinkin (*1875, †1963) v Tel Avive prvú hebrejskú operu (Ha-opera ha-erecjisreelit), kde sa do 1928 uvádzali operné predstavenia (klasický repertoár) v novohebrejskom jazyku (ivrit). V tom čase vznikli aj viaceré orchestre a zbory. R. 1936 založil v Tel Avive poľský husľový virtuóz B. Huberman Palestínsky orchester (základ dnešného najvýznamnejšieho telesa – Izraelskej filharmónie, od 1948), ktorého prvý koncert dirigoval A. Toscanini. R. 1936 začala vysielať rozhlasová stanica Hlas Jeruzalema (Kol Jerušalaim, od 1948 Hlas Izraela, Kol Jisrael), ktorá mala vlastný symfonický orchester (založený 1940, od 70. rokov 20. stor. po jeho rozšírení prisťahovaním sa mnohých hudobníkov z bývalého ZSSR pôsobí ako Jeruzalemský symfonický orchester, Jerusalem Symphony Orchestra, ha-Tizmoret ha-Simfonit Jerušalaim rašut ha-šidur) i zbory. Obidva orchestre boli od začiatku zložené prevažne z renomovaných hudobníkov predtým pôsobiacich vo významných európskych orchestroch a od začiatku spolupracovali s významnými osobnosťami svetovej hudby (dirigentmi i sólistami). R. 1940 bol v Tel Avive založený operný súbor Palestínska ľudová opera (Palestine Folk Opera, hebr. Ha-opera ha-erecjisreelit ha-amamit), 1947 tam vznikla Izraelská národná opera (Israel National Opera), ktorej zakladateľkou bola americká speváčka Edis De Philippová (De Philippe, *1912, †1979), v 60. rokoch 20. stor. v nej účinkoval o. i. P. Domingo. Po jej zániku (1982) bola 1985 založená dnešná Izraelská opera (Israeli Opera, hebr. Ha-opera ha-jisreelit). Popri klasickom repertoári uvádza aj diela izraelských skladateľov. Do okruhu skladateľov, ktorí študovali v Európe a po príchode do Izraela v rôznych obdobiach rozvíjali izraelskú hudbu, patrili spočiatku členovia petrohradskej Spoločnosti židovskej ľudovej hudby, napr. stúpenec ruskej školy J. Engel, skladateľ a violončelista Joachim Stučevskij (*1891, †1982), propagátor chasidských melódií Izák Edel (*1896, †1973), skladateľ a dirigent Marc Lavry (aj Mark Lavri, *1903, †1967), žiak A. K. Glazunova, autor kantáty Pieseň piesní (Šir ha-širim), opery so silným ľudovým akcentom a miestnou tematikou Strážca Dan (Dan ha-šomer, 1945, ako prvú pôvodnú židovskú operu ju 1946 uviedol súbor Palestine Folk Opera) a iných diel. Ako interpreti v oblasti symfonickej a komornej hudby pôsobili huslista a koncertný majster Josef Kaminski (*1903, †1972), klavirista a pedagóg Aviassaf Barnea (pôv. Bernstein, *1903, †1957), skladateľka, klaviristka a hudobná pedagogička Verdina Šlonská (Shlonsky, *1905, †1990) a skladateľ a huslista Baruch Kobias (pôv. Bertold Kobias, *1895, †1964). Vzťah k nemeckým novoromantikom a ku C. Debussymu sa prejavil v tvorbe skladateľov Avrahama (Abraham) Dausa (*1902, †1974) a Ericha Waltera Sternberga (*1891, †1974). K významným predstaviteľom izraelského hudobného života patrili skladateľ, dirigent, klavirista a folklorista P. Ben-Haim a skladateľ, spevák, klavirista, organista a dirigent Karel Salmon (pôv. Karl Salomon, *1897, †1974), autor opery Dávid a Goliáš (David ve-Goliat, 1930), vokálno-inštrumentálnej koncertnej skladby Sľuby (Nedarim, 1954 – 55) a i. Generácia skladateľov, ktorí sa narodili na začiatku 20. stor. a nadobudli hudobné vzdelanie na európskych školách, má bližšie k atonálnemu (→ atonálna hudba), neoklasickému (→ neoklasicizmus) alebo dodekafonickému (→ dodekafónia) hudobnému ideálu. K žiakom P. Hindemitha patrili Hanoch Jacoby (aj Heinrich Jacoby, *1909, †1990) a Josef Tal (pôv. Grünthal, *1910, †2008), ktorý bol ovplyvnený aj elektronickou hudbou a dielami J. M. Hauera, žiakom J. Hubaya a Z. Kodálya bol skladateľ a violista Ödön Pártos (Oedoen Partos, *1907, †1977), u P. Dukasa, A. Cortota a N. Boulangerovej študoval skladateľ, dirigent, klavirista a hudobný kritik Alexander Uriah Boskovich (*1907, †1964), spoluzakladateľ Izraelskej hudobnej akadémie v Tel Avive. Tvorba týchto skladateľov je charakteristická rozvíjaním židovského kultúrneho dedičstva (folklórne a synagogálne tradície) a návratom k prísnemu kontrapunktu 16. stor. Návrat k židovským a arabským prameňom predstavovali kantáty Ábela Ehrlicha (*1915, †2003) a diela Mordechaja Setera (*1916, †1994). Vplyvy francúzskej hudby sa prejavili v ranej tvorbe skladateľa, dirigenta a huslistu Artura Gelbruna (*1913, †1985) i v tvorbe priekopníka stredomorského hudobného štýlu Menachema Avidoma (vlastným menom Mendel Mahler-Kalkstein, *1908, †1995). Skladatelia Bernd Bergel (pseud. Dov Bargil, *1909, †1967) a Stefan Wolpe (*1902, †1972) patrili k žiakom A. Schönberga. V Izraeli začas pôsobili aj nemecko-americký hudobný teoretik a skladateľ Herbert Brün (*1918, †2000), bratislavský rodák, skladateľ Jehošua Lakner (*1924, †2003), ktorého tvorba je zameraná na konkrétnu hudbu, a predstaviteľ hudobnej avantgardy R. Haubenstock-Ramati. K významným absolventom izraelských hudobných škôl patrili skladateľ, klavirista a pedagóg Chaim (Heinz) Alexander (*1915, †2012), skladateľ Moše Lustig (*1922, †1958), skladateľ a pedagóg Ben-Cion Orgad (*1926, †2006), dirigent a skladateľ Gary Bertini (*1927, †2005), skladateľ a hudobný kritik Jochanan Böhm (*1914, †1986), skladateľ a dirigent Noam Šeriff (*1935, †2018) a i. K významným skladateľom najmladšej generácie, z ktorých sa viacerí presadili aj v zahraničí, patria Ben-Šabtaj Ari (*1954), Hagar Kadimová (Kadima; *1957), Ruben Seroussi (*1959), Michael Wolpe (*1960), Ayal Adler (*1968), Nizan Leibovich (*1969), Erel Paz (*1974), Aviya Kopelmanová (Kopelman, *1978) a i. Vydavateľom novej izraelskej hudby bol hudobný vedec Peter (Emmanuel) Gradenwitz (*1910, †2001), zakladateľ (1949) súkromného vydavateľstva Israeli Music Publications a zároveň autor muzikologických diel Izraelská hudba (The Music of Israel, 1949), Hudba a hudobníci v Izraeli (Music and Musicians in Israel, 1959) a i. Od 1961 pôsobí v Tel Avive-Jaffe hudobné vydavateľstvo Israel Music Institute (IMI), ktoré vydáva odbornú literatúru o hudbe, hudobniny i tvorbu izraelských skladateľov a súčasne pôsobí aj ako hudobné informačné centrum (Israel Music Information Centre, IMIC).

izraelské divadlo

izraelské divadlo — divadelné umenie v Štáte Izrael od jeho oficiálneho vzniku 1948. Pojem izraelské divadlo bol pôvodne vnímaný rôznymi spôsobmi, nesprávne zahŕňal aj židovské divadlo ako celok. R. 1904 – 14 pôsobila v Izraeli divadelná skupina Milovníci hebrejského javiska (Chovevej habima haivrit). R. 1909 vznikol profesionálny izraelský divadelný súbor Habima (od 1932 sídli v Tel Avive, dnes Tel Aviv-Jaffa) ako jedno z prvých hebrejských divadiel, od 1948 považované za židovské národné divadlo. R. 1925 založil Moše ha-Levy (*1895, †1974) robotnícke divadlo Ohel, v ktorom sa uvádzali hry so sociálnou a biblickou tematikou. Do 40. rokov 20. stor. sa divadlá vo zvýšenej miere venovali politickým a intelektuálnym otázkam. R. 1945 vzniklo divadlo Cameri (hebr. Kameri), v ktorom bola v máji 1948 (dva týždne po vyhlásení Štátu Izrael) uvedená historicky pamätná inscenácia hry Mošeho Šamira (*1921, †2004) Chodil po poliach (hebr. Hu halach ba-sadot). Táto retrospektívna koláž spomienok na člena kibucu Uriho a jeho lásku k dievčine Mike, ktorá prežila holokaust, je prvou inscenáciou v hebrejskom jazyku bez ruského akcentu (akcentu exilových Židov).

V 50. rokoch 20. stor. mnohé z hier odrážali dezilúziu súčasníkov z reality v porovnaní s predstavami spred založenia štátu. Hra Krutosti Aliho kráľa (hebr. Achzar mi-kol ha-melech, 1953) od Nissima Aloniho (*1926, †1998) zachytáva prostredníctvom biblického podobenstva rozdelenie izraelskej spoločnosti na tábory, satirické hry E. Kišona vystihujú štátnu byrokraciu, hry Aharona Meggeda (aj Meged, *1920, †2016) kontroverzie v kibucoch ap. Niektorí divadelníci už v tom období siahli po európskej avantgarde a inscenovali hry S. Becketta, E. Ionesca i B. Brechta. Od vzniku Štátu Izrael divadlo nastoľovalo otázky identity, politiky i kultúrnych tradícií. Stálu tému holokaustu uplatnili vo svojich hrách Lea Goldbergová (Goldberg; *1911, †1970), Ben-Cion Tomer (*1928, †1998), A. Megged, Motti Lerner (*1949) a i. K najplodnejším autorom patril Chanoch Levin (*1943, †1999) s vyše 60 hrami namierenými proti všetkým nešvárom súdobej spoločnosti v rozličných umeleckých smeroch a štýloch, napr. Jakub a dôstojník (hebr. Jaakovi ve-leidental, 1974), Jóbovo utrpenie (Jesurei Ijov, 1981), Dieťa sníva (Hajeled cholem, 1991). V 70. rokoch 20. stor. vynikli Jaakov Šabtai (*1934, †1981) a Hillel Mittelpunkt (*1949). V 80. rokoch sa autor a režisér Jehošua Sobol (*1939) pôsobiaci v Mestskom divadle v Haife zameriaval na hľadanie izraelsko-židovsko-hebrejskej identity, na kontroverzie medzi sionizmom a židovstvom ap. Významný je i každoročne organizovaný divadelný festival v meste Akko s politicky neprijateľnými produkciami. Hra Mikve (2004) od súčasnej autorky Hadar Galronovej (Galron, *1970) o situácii žien v ortodoxnom prostredí udržiavajúcom stáročné tradície sa s úspechom hrala aj na Slovensku (Divadlo Aréna, 2009).

izraelský film

izraelský film — prví priekopníci filmového umenia sa v Izraeli objavili krátko po jeho vzniku (1948), napr. dramatik a filmár slovenského pôvodu L. Lahola, za najvýznamnejší film tohto obdobia možno považovať Kóta 24 neodpovedá (Hill 24 Doesn’t Answer, 1954) režiséra Thorolda Dickinsona (*1903, †1984). Systematickejšia tvorba sa začala až v 60. rokoch 20. stor., keď Menachem Golan (*1929, †2014) a jeho bratranec Joram Globus (*1941) začali nakrúcať muzikály, špionážne filmy, melodrámy a etnické romantické komédie známe ako burekas. V 70. rokoch 20. stor. pribudol tzv. mladý film orientovaný na psychologické problémy strednej triedy. Filmy Mošeho Mizrachiho (*1931, †2018) a nostalgická tínedžerská komédia Boaza Davidsona (*1943) Citrónová zmrzlina (Eskimo Limon, 1978) boli úspešné aj v zahraničí. Vznikali medzinárodné koprodukcie s európskymi krajinami, izraelskí režiséri nakrúcali v angličtine s americkými hercami. V 90. rokoch 20. stor. začala domáca filmová produkcia klesať v prospech väčšinového podielu amerických filmov na trhu. V tomto období sa zo zahraničia vrátil najvýznamnejší izraelský filmár, dokumentarista Amos Gitai (*1950), ktorý v Izraeli nakrútil niekoľko hraných filmov, napr. Devarim (1995), Kadoš (1999) a Kipur (2000). Izraelský film sa postupne začal tematicky oslobodzovať od spätosti s politickou situáciou a komplikovanými izraelsko-arabskými vzťahmi a zameriavať na individuálne ľudské a spoločenské problémy. Izraelskú realitu a spoločnosť demýtizuje film Život podľa Agfy (Ha-Chayim Al-Pi Agfa, 1992) režiséra, herca a novinára Asafa Dajana (*1945, †2014). Izraelské filmy boli viackrát nominované na Oscara v kategórii najlepší cudzojazyčný film, napr. 2007 film Beaufort režiséra Josefa Cedara (*1968). Jazykom väčšiny izraelských filmov je hebrejčina, nakrúcajú sa však aj filmy v angličtine, v niektorých ďalších európskych jazykoch i v arabčine. K ďalším významným tvorcom izraelského filmu patria napr. Eitan Fox (*1964), E. Kišon, Avi Mograbi (*1956), David Perlov (*1930, †2003) a Rafael Nadjari (*1971).

Iztaccíhuatl

Iztaccíhuatl [istaksíuatl], Ixtaccíhuatl, Izta — sopka v strednom Mexiku asi 70 km juhovýchodne od hlavného mesta Mexiko, 5 230 m n. m. (3. najvyšší vrch krajiny). Má štyri vrcholy, najvyšší El Pecho. Najvyššie časti celoročne pokryté snehom a ľadom. Od 1868 nie je činná. Prvý zdokumentovaný výstup 1889.

Izumi

Izumi — mesto v Japonsku v juž. časti ostrova Honšu v prefektúre Osaka; 185-tis. obyvateľov (2018). Priemysel textilný (najmä bavlnársky), sklársky, elektrotechnický. Vysokorýchlostné železničné spojenie s Osakou, cestný uzol.

Izumi, Kjóka

Izumi, Kjóka, vl. m. Kjótaró Izumi, 4. 11. 1873 Kanazawa – 7. 9. 1939 Tokio — japonský prozaik a dramatik. V detstve sa venoval čítaniu zábavnej literatúry z obdobia Tokugawa (Edo), čo neskôr ovplyvnilo jeho tvorbu. Prvé prózy písal pod vedením svojho učiteľa, spisovateľa Ozakiho Kójóa. Jeho prvý román Kanmuri Jozaemon (1893) nebol príliš úspešný. Autor tzv. ideových próz (kannen šósecu), napr. Nočný strážnik (Jakó džunsa, 1895), a diel v štýle gotických románov, napr. Mních z hory Kója (Kója hidžiri, 1900; čes. 2007). Po 1912 písal divadelné hry, napr. Démonský rybník (Jašagaike, 1913), z ktorých niektoré boli i sfilmované.

Izumi Šikibu

Izumi Šikibu, asi 978 – po 1036 — japonská poetka obdobia Heian (794 – 1185), súčasníčka poetky Murasaki Šikibu, matka poetky Košikibu no Naiši (*997, †asi 1025). Ako 20-ročná sa vydala za izumského guvernéra, po čase však od neho odišla na cisársky dvor do hlavného mesta Heian (Heian-kjó, dnes Kjóto). Jej život dvornej dámy sprevádzali ľúbostné aféry, bola milenkou cisárskych princov Tametaku (*977, †1002) a Acumičiho (*981, †1007). Po ich smrti sa druhýkrát vydala a odišla z dvora. Z vášnivej lásky k princovi Acumičimu sa vyznala vo svojom poetickom denníku (nikki) Denník Izumi Šikibu (Izumi Šikibu nikki, po 1007), v ktorom významnú úlohu majú básne waka, okolo ktorých je vystavaný celý denník ako spomienka na zosnulého princa. Pre text písaný v tretej osobe býva niekedy toto dielo považované za žáner monogatari (rozprávanie). Denník patrí k najúprimnejším spovediam klasickej japonskej literatúry a bol preložený do viacerých jazykov. Autorka dvoch básnických zbierok (Izumi Šikibu šú a Zoku Izumi Šikibu šú) obsahujúcich vyše 500 päťverší tanka. Viaceré básne boli zaradené do cisárskej antológie japonskej poézie Gošúišú (1086) aj do antológie Šinkokinšú. V českom preklade vyšli výbery z jej poézie Závoje mlhy – deník a verše dvorní dámy (2002) a Čtvero ročních dob (2004).

Izumo

Izumo — mesto v Japonsku v juhozáp. časti ostrova Honšu v prefektúre Šimani; 172-tis. obyvateľov (2018). Priemysel textilný (hodvábnický), potravinársky, elektrotechnický (výroba káblov, elektrospotrebičov). Cestný a železničný uzol, letisko.

Vzniklo 1941 spojením viacerých obcí. Nachádza sa tam jedna z najstarších a najvýznamnejších japonských šintoistických svätýň Izumo taiša (Veľká izumská svätyňa). Zmienky o nej sa nachádzajú už v najstarších japonských kronikách Kodžiki a Nihongi (Nihon šoki) z 8. stor., kde je jej neistý pôvod zahalený legendami. Je zasvätená miestnemu ochrannému božstvu Ókuninuši (Ókuninuši no mikoto) považovanému aj za tvorcu sveta, ktorému sú pripisované hrdinské činy, miernosť povahy a ušľachtilosť. Budovy svätyne sú postavené v štýle taiša zukuri, ktorý je považovaný za najstarší japonský sakrálny architektonický štýl. Naposledy bola prestavaná 1744. R. 1952 bola vyhlásená za japonský národný poklad.

Izu-Šičitó

Izu-Šičitó, Izu Shichitó — súostrovie vulkanického pôvodu vo Filipínskom mori východne od ostrova Honšu patriace Japonsku, administratívna súčasť prefektúry Tokio; rozloha 287 km2, 27-tis. obyvateľov (2017). Tiahne sa v smere sever – juh v dĺžke okolo 500 km. Skladá sa z 13 väčších (9 trvalo obývaných) a niekoľkých menších ostrovov. Hornatý povrch, maximálna výška 854 m n. m., viacero aktívnych sopiek. Priemerná teplota v januári 8 – 10 °C, v júli okolo 28 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 2 400 – 3 200 mm. Vegetácia je zastúpená vždyzelenými listnatými lesmi mierneho pásma, fauna je bohatá a rôznorodá. Ostrovy sú súčasťou národného parku Fudži-Hakone-Izu (vyhlásený 1936, rozloha 1 223 km2). Pestovanie ryže, zeleniny a kamélie japonskej; chov dobytka; rybolov. Rozvinutý cestovný ruch (vodné športy).

Ižvolt, Libor

Ižvolt, Libor, 28. 8. 1955 Púchov — slovenský železničný staviteľ. R. 1979 – 82 pôsobil na Vysokej škole dopravnej (dnes Žilinská univerzita), 1982 – 83 asistent technického námestníka v Železničnom staviteľstve v Žiline, od 1983 pôsobí na Stavebnej fakulte Žilinskej univerzity, od 2003 vedúci Katedry železničného staviteľstva a traťového hospodárstva, 1993 – 2003 prodekan pre vedu a výskum; 2009 prof. Zaoberá sa teóriou a konštrukciami inžinierskych stavieb so zameraním na železničné staviteľstvo s dôrazom na železničný spodok. Autor a spoluautor 111 príspevkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, autor vedeckej monografie Železničný spodok – namáhanie, diagnostika, navrhovanie a realizácia konštrukčných vrstiev telesa železničného spodku (2008), autor a spoluautor 6 vysokoškolských učebných textov.

Izzó, Ján Krstiteľ

Izzó, Ján Krstiteľ, Joannes Baptista, 29. 8. 1721 Košice – 5. 10. 1793 Viedeň — jezuita pravdepodobne talianskeho pôvodu. Pôsobil ako prof. na rehoľných školách, od 1754 na viedenskom Terezianeu, 1780 riaditeľ šľachtického konviktu v Budíne. Autor učebníc z oblasti civilného a vojenského staviteľstva (Elementa architecturae civilis in usum nobilium collegii regii Theresiani, 1764; Elementa architecturae militarisconscripta, 1765), pyrotechniky a balistiky (Tractatus de pyrotechnicae et ballisticae, 1764), geografie (Elementa geographiae, 1769) a i.