Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 138 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

hyperlink

hyperlink [gr. + škandinávske jazyky > angl.], hypertextové prepojenie, hypertextová väzba, hypertextové spojenie, link — spojenie medzi časťami hypertextových (→ hypertext) alebo hypermediálnych dokumentov (→ hypermédiá), automatický odkaz na inú časť toho istého alebo nového dokumentu. Predstavuje základnú zložku všetkých hypertextových systémov (vrátane internetových stránok). Aktivuje sa nastavením kurzora počítača na zvýraznený text hyperlinku a stlačením tlačidla myši, dotykom prsta alebo iným spôsobom. Pojem hyperlink zaviedol 1965 informatik, filozof a sociológ Theodor Holm Nelson (*1937).

hyperrealizmus

hyperrealizmus [gr. + lat.], aj fotorealizmus, radikálny realizmus, superrealizmus — vo výtvarnom umení umelecký smer usilujúci sa o vytváranie ilúzie reality (→ iluzionizmus). Vznikol v 2. pol. 60. rokov 20. stor. v USA. Uplatnil sa najmä v maliarstve, grafike a sochárstve, vychádzal z pop-artu. Charakterizuje ho realistické zobrazenie skutočnosti bez subjektívnej interpretácie umelcom a zreteľného maliarskeho rukopisu. Zobrazenia nevychádzajú z videnej skutočnosti, ale z jej (zväčša fotografickej) reprodukcie. Témami hyperrealizmu sú všedné, civilistické, niekedy neobvyklé výseky reality a detaily v naddimenzovanom meradle. Hyperrealistickí sochári často pracovali aj s odliatkami ľudských tiel a predmetov. Najvýznamnejšími predstaviteľmi hyperrealizmu sú americký maliari Ch. Close, Robert Cottingham (*1935), Don Eddy (*1944), R. Estes a R. L. Goings, v sochárstve vynikli D. Hanson a John De Andrea (*1941). Na Slovensku pracujú s prostriedkami blízkymi hyperrealizmu najmä J. Filo a V. Rónaiová, ktorých tvorbe však chýbajú neosobné prístupy amerických autorov, a M. Krén, ktorý programovo skúma hranice iluzívnosti.

hylocereus

hylocereus [gr.], Hylocereus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kaktusovité. Sukulenty pochádzajúce zo Strednej a Južnej Ameriky. Majú vzpriamenú alebo epifyticky plazivú ovíjavú bohato rozvetvenú stonku dlhú do 12 m, s trojhrannými krídlatými výhonkami, z ktorej vyrastajú vzdušné korene. Patrí sem napr. komerčne pestovaný druh hylocereus zvlnený (Hylocereus undulatus) s veľkými bielymi, na noc sa otvárajúcimi kvetmi a s beztŕňovými dužinatými, do 20 cm dlhými fialovočervenými plodmi (bobuľami) pokrytými do strán ohnutými šupinami, ktoré sa nazývajú aj pitahaja alebo dračie ovocie. Dužina plodu, ktorá obsahuje vitamíny C, B1, B2, železo a vápnik, sa používa do dezertov a ako sirup na korenenie a farbenie pečiva a sladkostí, sladkokyslá dreň s čiernymi semenami napr. na výrobu osviežujúcich nápojov.

Hypšman, Bohumil

Hypšman, Bohumil, aj Hübschmann, 10. 1. 1878 Praha – 3. 11. 1961 tamže — český architekt a urbanista.

Študoval na akadémii vo Viedni u O. Wagnera. Vo svojich raných dielach osobitým spôsobom rozvíjal klasicizujúcu geometrickú secesiu O. Wagnera (dom židovského pohrebného bratstva na Starom židovskom cintoríne v Prahe, 1911 – 12), neskôr sa priklonil k neoklasicizmu. Autor viacerých nájomných domov, rodinných víl (vlastná vila, 1926 – 27) i verejných budov v Prahe. Priekopník projektovania moderne riešených továrenských areálov (akciové mlyny, 1905 – 09, Praha). Jeden z prvých českých urbanistov. Riešil otázky výstavby a úpravy historických štvrtí v Prahe, jeho najvýznamnejšími dielami sú budovy bývalého ministerstva a zemského úradu na námestí Pod Emauzy (1924 – 31) a budovy preddvoria kláštora Emauzy (1930). Vypracoval regulačné plány viacerých českých miest (Pardubice, Litomyšl, Čes. Budějovice a i.), väčšina jeho urbanistických plánov však nebola realizovaná. Napísal viacero odborných článkov o architektúre a ochrane historických pamiatok.

hysterézna slučka

hysterézna slučka, hysterézna krivka — uzavretá krivka zobrazujúca nejednoznačnosť závislosti hodnoty výstupnej (budenej) fyzikálnej veličiny F2 od periodickej zmeny hodnoty vstupnej (budiacej) fyzikálnej veličiny F1 sledovaného fyzikálneho javu. Nejednoznačnosť tejto závislosti súvisí s časovo nezávislými nevratnými (hysteréznymi) procesmi (→ hysteréza), ako aj s časovo závislými relaxačnými procesmi v látke počas priebehu fyzikálneho deja (→ relaxácia). Najznámejšia je hysterézna slučka feromagnetika graficky zobrazujúca závislosť magnetickej indukcie B (prípadne magnetizácie M) vo feromagnetickom materiáli od intenzity vonkajšieho magnetického poľa H pri cyklickom magnetizačnom procese (obrázok). Na začiatku magnetizačného procesu je nemagnetický materiál v stave prislúchajúcom bodu O. Zvyšovaním intenzity magnetického poľa H sa dosiahne stav magnetického nasýtenia materiálu v bode P. Po zmenšení intenzity magnetického poľa až na nulu sa zmení jej smer a pri jej následnom narastaní v opačnom smere klesne magnetická indukcia na nulu. Vtedy zmení svoj smer a jej hodnota sa zväčšuje, až kým nedosiahne opačné maximum; pri opätovnom vzraste intenzity magnetického poľa sa získa uzavretá krivka. Plocha ohraničená hysteréznou slučkou je priamo úmerná strate energie vynaloženej počas jedného cyklu (→ hysterézne straty). Pri nulovej hodnote H má magnetická indukcia B nenulovú hodnotu (vzdialenosť OQ), ktorá sa nazýva remanentná magnetická indukcia (remanentná indukcia; predstavuje magnetickú indukciu, ktorá zostáva v materiáli po vypnutí vonkajšieho magnetického poľa). Na zredukovanie remanentnej magnetickej indukcie na nulu je potrebné použiť magnetické pole opačného smeru, pričom príslušná hodnota intenzity H sa nazýva koercitivita (vzdialenosť OR). Čím je táto hodnota väčšia, tým stabilnejší je magnetický stav feromagnetika po vypnutí magnetického poľa. Podobný vzhľad má hysterézna slučka feroelektrika znázorňujúca závislosť veľkosti elektrickej polarizácie P (prípadne elektrickej indukcie D) feroelektrika od veľkosti intenzity elektrického poľa E pôsobiaceho na feroelektrikum pri jeho polarizácii. Súvisí s časovo nezávislými (hysteréznymi) procesmi, ako aj s relaxačnými procesmi v dielektriku pri jeho polarizácii. Hysterézne slučky majú podobný tvar aj pri iných typoch hysterézy, na súradnicové osi sa však nanášajú zodpovedajúce veličiny, napr. pri hysteréze deformácie mechanické napätie a relatívne predĺženie. Veľkosť a tvar hysteréznej slučky vo všeobecnosti závisia od amplitúdy aplikovanej intenzity vonkajšieho poľa, resp. sily. Napr. stav nasýtenia feromagnetika sa dosiahne až pri dostatočne veľkej intenzite magnetického poľa, čo sa prejaví aj na hysteréznej slučke. Tvar hysteréznej slučky závisí aj od rýchlosti príslušných zmien, preto sa rozlišuje statická (získa sa pri veľmi pomalých zmenách vonkajšieho poľa alebo sily, ktoré umožňujú, aby prebehli rôzne relaxačné procesy) a dynamická hysterézna slučka (vzniká pri rýchlych zmenách, napr. pri magnetizačných procesoch striedavým prúdom s frekvenciou 50 Hz alebo vyššou).

hypaithros

hypaithros [gr.] —

1. aj hypaithrálny alebo hypetrálny chrám — typ gréckeho antického chrámu, ktorý má strednú časť cely (naosu) otvorenú, bez strechy a na jeho prednom i zadnom priečelí sa nachádza 10 stĺpov; po celom obvode má dvojitú ochodzu, vnútornú ochodzu tvoria stĺpy postavené dvojmo na výšku na sebe;

2. otvor v plochom strope alebo v streche cely (naosu) gréckeho antického chrámu.

hypoxia

hypoxia [gr.] — nedostatok kyslíka v tkanivách v dôsledku zníženej dodávky kyslíka napriek adekvátnemu prietoku krvi tkanivami. Podľa pôvodu sa rozlišuje centrálna a periférna hypoxia. Centrálna hypoxia vzniká následkom poruchy centrálnych regulačných mechanizmov (napr. dýchacieho centra, motorického aparátu), periférnu hypoxiu vyvolávajú choroby srdca a pľúc, zmeny v procese transportu kyslíka v organizme ap. Základnými prejavmi hypoxie sú cyanóza, dýchavica, malátnosť, únavnosť pri minimálnej námahe a poruchy spánku. Na hypoxiu je najcitlivejší mozog, najmä jeho neuróny. Vnútromaternicová plodová hypoxia (hypoxia plodu) je chorobný stav, ktorý vzniká pri akútnom alebo chronickom nedostatku kyslíka a bezprostredne ohrozuje život, zdravie, rast a vývin plodu v maternici (vyskytuje sa u 0,1 – 1 % detskej populácie). Je výsledkom kritického zníženia výmeny dýchacích plynov medzi matkou a plodom v dôsledku ochorenia matky (hypotenzia), najčastejšie však v dôsledku zlyhania pupočníkovo-placentárnej cirkulácie. Pri akútnej hypoxii plodu zapríčinenej odlúpením placenty alebo pri poruche prietoku krvi pupočníkom hrozí odumretie plodu alebo nezvratné poškodenie centrálnej nervovej sústavy, ktoré sa neskôr prejaví vznikom detskej mozgovej obrny s rôznym stupňom psychomotorického postihnutia. Chronická hypoxia plodu vzniká najčastejšie pri poruchách prietoku krvi v placente a vyskytuje sa zvyčajne pri vnútromaternicovom poškodení rastu plodu. Liečba: pri akútnej hypoxii ukončenie tehotenstva alebo pôrod na záchranu života plodu (následná liečba postihnutého dieťaťa spočíva v systematickej a trvalej rehabilitácii, pričom je dôležitá starostlivosť rodičov a ich spolupráca s lekármi), pri chronickej hypoxii liečba placenty.

Hypoxis

Hypoxis [gr.] — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď Hypoxidaceae. Rastliny s hľuzami, širšie kopijovitými polovzpriamenými listami a so žltými alebo s bielymi hviezdicovitými kvetmi, plod tobolka. Patrí sem asi 100, v subtrópoch alebo v trópoch rastúcich druhov, napr. do 20 cm vysoký Hypoxis angustifolia so žltými kvetmi.

Hypsela

Hypsela [gr.] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď zvončekovité. Trvalky pochádzajúce z Austrálie a Južnej Ameriky. Patria sem 4 druhy, napr. drobný plazivý do 2 cm vysoký druh Hypsela reniformis s mäsitými srdcovitými listami s priemerom 1 cm a s drobnými hviezdicovitými bielo-ružovými kvetmi, plod tobolka.

Hyenia

Hyenia [gr.] — rod najstarších a najjednoduchších prasličiek pochádzajúcich z konca prvohôr. Drobné rastliny s jednoduchými malými listami a s vidlicovito rozkonárenou stonkou, na ktorej vrchole boli strapcovito usporiadané hrubostenné výtrusnice. Fosílne pozostatky druhu Hyenia elegans boli objavené na území súčasnej západnej Európy.

hyenovité

hyenovité [gr.], Hyenidae — čeľaď z triedy cicavce (Mammalia), rad mäsožravce (Carnivora). Živočíchy s kratšími zadnými končatinami a s mohutnou lebkou so silnými čeľusťami živiace sa zdochlinami alebo lovom. Patria sem druhy z afrických saván hyena škvrnitá (Crocuta crocuta) s tmavými škvrnami na tele a nohách a hyena hnedá (Hyaenna brunnaea) s dlhou hnedou srsťou a s pruhovanými končatinami, ktoré majú do 160 cm dlhé telo, hyena pásavá (Hyaenna hyaenna) s telom dlhým 90 – 120 cm, s čiernym krkom a s pásmi na tele aj na končatinách, ktorá sa vyskytuje v Afrike, Strednej Ázii, Indii a na Blízkom a Strednom východe, a africký druh hyenka cibetkovitá (Proteus cristatus) s telom dlhým do 80 cm, s dlhou hrivou, s chvostom dlhým do 30 cm a s veľkými špicatými ušami, ktorá sa živí zvyčajne termitmi lovenými v noci.

hýfa

hýfa [gr.], hubové vlákno — základná stavebná mikroskopická jednotka tvorená navzájom retiazkovito spletenými bunkami (vegetačný orgán), z ktorého je zložené telo húb. Hýfa môže existovať samostatne alebo vytvára hubové (nepravé) pletivá, napr. prozenchymatické pletivo (→ prozenchým), pseudoparenchymatické pletivo (→ pseudoparenchým). Spleť hýf vytvára podhubie (mycélium). Podľa vnútorného usporiadania sa hýfy rozdeľujú na cenocytické (bez vnútorných priehradiek), mnohobunkové, heterokaryontné (s viacerými geneticky rozdielnymi jadrami), homokaryontné (s viacerými geneticky zhodnými jadrami), dikaryontné (s dvoma geneticky rozdielnymi, neskôr konjugáciou sa deliacimi jadrami) a monokaryontné (s jedným jadrom).

hymenofor

hymenofor [gr.] — časť plodnice bazídiových húb, ktorá nesie výtrusorodú vrstvu (hyménium). Najznámejšie typy hymenoforu sú lupeňovitý (tvorený lupeňmi, napr. pri plávkach a pečiarkach), ostnitý (tvorený jednotlivými drobnými ostňami, napr. pri jelenkách) a rúrkovitý (tvorený dlhšími tenkými rúrkami, napr. pri hríboch).

hymenolepidóza

hymenolepidóza [gr.], hymenolepióza — črevná parazitóza vyvolaná pásomnicou detskou (Hymenolepis nana, → pásomnice); → cestodózy. Vyskytuje sa na celom svete, najmä u detí žijúcich v hygienicky zaostalom prostredí. Nákaza sa prenáša fekálno-orálnou cestou (vodou, potravinami, priamym stykom). Prameňom nákazy môže byť človek alebo myš domová. Vajíčka pásomnice sa uvoľňujú z gravidných článkov v hrubom čreve hostiteľa (človeka alebo myši) a vylučujú sa stolicou. Ak sa dostanú do lariev rôznych múch, menia sa na cysticerkoidy (larvy). Vajíčka sa môžu vyvíjať aj v tráviacom trakte toho istého jedinca (tzv. superinfekcia), onkosféry prenikajú do steny tenkého čreva, kde sa menia na cysticerkoid, z ktorého dozreje dospelá pásomnica vylučujúca vajíčka. Pri ľahkej nákaze chýbajú akékoľvek príznaky alebo sa objavia len ľahké bolesti brucha, masívna nákaza sa prejavuje bolesťami brucha, nechutenstvom, vracaním, málokrvnosťou a hnačkami. Diagnostika sa opiera o dôkaz vajíčok v stolici. Liečba: podávanie antihelmintík, dôležitá je prevencia (osvojenie si návykov osobnej hygieny).

Hymenosporum

Hymenosporum [gr.] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď Pittosporaceae. Patrí sem jediný druh, vždyzelený ker alebo do 10 m vysoký strom Hymenosporum flavum pochádzajúci z Queenslandu a Nového Južného Walesu v Austrálii. Má oválne až podlhovasté lesklé listy a voňavé rúrkovité svetložlté päťpočetné kvety usporiadané vo vrcholových metlinách, plod tobolka.

Hypoestes

Hypoestes [gr.] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď akantovité. Vždyzelené byliny pochádzajúce z juhu Afriky a Madagaskaru. Majú oválne tmavozelené alebo ružovými až bordovými škvrnami pokryté listy a malé ružové, purpurové, fialové alebo červené rúrkovité kvety usporiadané v klasovitých súkvetiach, plod tobolka. Patrí sem okolo 40 druhov, napr. do 1 m vysoký druh Hypoestes aristata s bledočervenými až purpurovými kvetmi a do 30 cm vysoký Hypoestes phyllostachya (synonymum Hypoestes sanguinolenta) s červenými až fialovými kvetmi.

hypokotyl

hypokotyl [gr.] — oblasť embrya alebo klíčiacej rastliny medzi koreňom a epikotylom, ktorá pri epigeickom klíčení rastliny nesie klíčne listy a rastový vrchol. Hypokotyl je anatomickým prechodom medzi koreňom a stonkou, v ktorom sa mení radiálny cievny zväzok koreňa na kolaterálny alebo na iný cievny zväzok stonky.

hypotécium

hypotécium [gr.] — vrstva hubových vláken (hýf) pod subhyméniom v apotéciách; termín niekedy označuje všetky vrstvy pod výtrusorodou vrstvou (vrátane subhyménia).

hypotaxa

hypotaxa [gr.] — podraďovacia forma vyjadrenia syntaktických vzťahov medzi slovami alebo vetami. Môže byť pravá (ak sa hypotaxou vyjadrujú podraďovacie významové vzťahy, napr. Otec odišiel, aby sa už nevrátil) alebo nepravá (ak sa hypotaxou vyjadrujú priraďovacie významové vzťahy, napr. Otec odišiel a nevrátil sa). Opak: parataxa.

hyperpigmentácia

hyperpigmentácia [gr. + lat.] — zmnoženie pigmentu, najčastejšie melanínu, v koži (napr. vplyvom ultrafialového žiarenia). Hyperpigmentácia sa prirodzene vyskytuje v oblasti prsných bradaviek a pohlavných orgánov. Bežnú trvalú ohraničenú hyperpigmentáciu na inak menej pigmentovanej koži predstavujú u plavovlasých a ryšavovlasých osôb pehy, u starších osôb tzv. starecké pigmentácie (vznikajú na koži dlhodobo vystavenej slnku, napr. na tvári a rukách). Hyperpigmentácia vznikajúca na tvári u tehotných žien sa nazýva chloazma (niekedy sa objavuje i na bruchu). Druhotné hyperpigmentácie vznikajú po vyhojení niektorých dermatóz pôsobením fyzikálnych činiteľov (slnečné, ultrafialové, ionizačné žiarenie) alebo sú podmienené dlhodobým pôsobením mechanických činiteľov (trenia, tlaku), resp. ich spôsobujú niektoré chemické látky (napr. bergamotový olej v kolínskej vode, pary dechtu z asfaltu). Hyperpigmentácie sprevádzajú aj niektoré choroby, napr. pri poruchách žilového obehu vzniká hyperpigmentácia na predkolení.

hypoglykémia

hypoglykémia [gr.] — znížená koncentrácia glukózy v krvi pod referenčné hodnoty (u novorodencov pod 1,7 mmol/l, od 4. dňa života pod 2,2 mmol/l). Pri hypoglykémii je hlavným nebezpečenstvom nedostatočné energetické zásobenie mozgu. Príčinou vzniku hypoglykémie je zvýšené využitie glukózy následkom zvýšenia citlivosti tkanív na inzulín, zvýšenej sekrécie inzulínu, ako aj pokles glukoneogenézy a uvoľňovania glukózy z pečene do krvi. Hypoglykémia môže byť prejavom mnohých chorôb v detskom veku i v dospelosti. Najčastejšie sa vyskytuje ako komplikácia pri liečbe cukrovky inzulínom (predávkovanie, znížený príjem potravy, zvýšená fyzická námaha a i.). Klinické príznaky hypoglykémie závisia nielen od stupňa hypoglykémie, ale aj od rýchlosti, akou k hypoglykémii dochádza. Pri rýchlom poklese glykémie sa vyskytujú zväčša príznaky zvýšeného dráždenia vegetatívneho nervového systému, napr. potenie, slabosť, hlad, tachykardia, bledosť, príp. zvýšenie krvného tlaku, pri pomalšom bolesti hlavy, zrakové poruchy (dvojité videnie), neschopnosť koncentrácie, nepokoj, zmätenosť a kŕče. Pri náhlom výraznom poklese koncentrácie glukózy v krvi môže vzniknúť spontánna hypoglykemická príhoda (hypoglykemická kóma). Hypoglykémia môže vzniknúť aj pri vytrvalostných športoch, po požití veľkého množstva alkoholu a pri nádore podžalúdkovej žľazy. Liečba: okamžité podanie glukózy (vnútrožilovo). Opak: hyperglykémia.

hypogonadizmus

hypogonadizmus [gr.] — porucha funkcie pohlavných žliaz prejavujúca sa poruchou gametogenézy (spermiogenéza, oogenéza) alebo nedostatočnou sekréciou pohlavných hormónov.

Mužský hypogonadizmus je charakteristický nedostatkom semenníkových hormónov (androgény). Takmer vždy sa spája s nedostatočnou spermiogenézou, ktorá sa však u väčšiny mužov nespája s nedostatkom androgénov. Mužský hypogonadizmus sa delí na primárny (periférny) a centrálny. Primárny mužský hypogonadizmus je charakteristický zvýšenou koncentráciou gonadotropínových hormónov (najmä LH) a zníženou koncentráciou testosterónu v plazme (hypergonadotropínový hypogonadizmus), centrálny mužský hypogonadizmus nízkou koncentráciou testosterónu a nízkou koncentráciou gonadotropínov v plazme (hypogonadotropínový hypogonadizmus). Najčastejšími príčinami vzniku hypogonadizmu sú vrodené lézie semenníkov (Klinefelterov syndróm), dedičná enzymopatia spôsobujúca poruchu biosyntézy androgénov alebo anatomické poškodenie semenníkov po narodení (zápaly, nádory, kastrácia). Príčina poruchy sekrécie gonadotropínov môže byť na úrovni hypotalamu alebo hypofýzy. Klinické prejavy hypogonadizmu závisia od toho, či nedostatok androgénov nastal pred pubertou alebo po nej. Prepubertálny hypogonadizmus sa prejavuje nedostatočným vývinom pohlavných orgánov, sekundárnych pohlavných znakov, krátkym trupom a dlhými nohami; vedie k eunuchoidizmu. Najčastejšími príznakmi postpubertálneho hypogonadizmu sú zníženie libida, potencie a plodnosti, spomalenie rastu fúzov a brady, zmenšenie svalovej hmoty a zníženie svalovej sily.

Ženský hypogonadizmus môže vzniknúť pred pubertou (prepubertálny hypogonadizmus). Príčinami jeho vzniku sú vrodené poškodenia pohlavných žliaz, dedičné enzymopatie, zriedkavejšie zápaly a nádory vaječníkov. Centrálny typ vzniká následkom poruchy hypofýzy alebo hypotalamu, symptomatický pri ťažších a dlhšie trvajúcich chorobách a poruchách výživy. Prejavuje sa v období očakávanej puberty a po nej (neprítomnosť sekundárnych pohlavných znakov a menštruácie). Najčastejšou príčinou postpubertálneho hypogonadizmu je organické poškodenie vaječníkov (zápal, nádor), zriedkavejšie oneskorené prejavy vrodených porúch. Je charakteristický poruchami menštruačného cyklu a oslabením až vymiznutím sekundárnych pohlavných znakov.

Liečba: pri obidvoch hypogonadizmoch substitučná.

hypoproteinémia

hypoproteinémia [gr.] — znížená koncentrácia proteínov v krvnej plazme v dôsledku absolútneho poklesu celkového množstva proteínov v krvi alebo zvýšenia množstva cirkulujúcej tekutiny (tzv. pseudohypoproteinémia, vzniká napr. pri masívnom krvácaní, infúznej liečbe alebo v tehotenstve). Príčinou zníženia absolútneho množstva proteínov v cirkulujúcej krvi môžu byť poruchy syntézy proteínov v pečeni (napr. pri cirhóze), znížený prívod proteínov a aminokyselín v potrave (hladovanie), zvýšený katabolizmus alebo zvýšenie strát (napr. pri niektorých chorobách obličiek alebo tráviacej sústavy). Klinickým prejavom hypoproteinémie (menej než 40 g/l) sú opuchy a ascites (hromadenie voľnej tekutiny v brušnej dutine).

hypotenzia

hypotenzia [gr. + lat.] — znížený, nízky krvný tlak, hypotónia. Arteriálna hypotenzia je prechodné alebo trvalé zníženie tepnového krvného tlaku pod 100/60 mm Hg. Môže sa vyskytovať ako samostatný chorobný proces alebo ako následok iného ochorenia. Väčšinou prebieha asymptomaticky (asymptomatická hypotenzia), nepovažuje sa za chorobný stav, nespôsobuje žiadne ťažkosti a vyskytuje sa asi u 2 % zdravých osôb (často u športovcov). Charakteristickým znakom symptomatickej hypotenzie je zníženie krvného tlaku vo vzpriamenej polohe (ortostatická hypotenzia, hypotenzia môže vzniknúť aj po zaujatí inej polohy, preto sa používa aj širší pojem posturálna hypotenzia). Primárna (esenciálna, idiopatická alebo chronická) ortostatická hypotenzia je charakteristická nedostatočným prispôsobením sa autonómneho nervového systému vzpriamenej polohe. Presná príčina jej vzniku nie je známa, uvažuje sa o úlohe katecholamínov v sympatikových gangliách a neurónoch. Pozoruje sa u niektorých mladých štíhlych ľudí, u chudých, fyzicky vyčerpaných alebo starých ľudí, v tehotenstve, pri dlhodobom ležaní alebo u ľudí po chirurgickom odstránení žalúdka. Môže sa prejavovať neurologickými príznakmi (zvýšená únavnosť, znížená koncentrácia, závraty, poruchy videnia, celková slabosť). Sekundárna ortostatická hypotenzia je následkom inej základnej choroby, najčastejšou príčinou jej vzniku je porucha sympatoadrenálneho systému na ktorejkoľvek úrovni. Vyskytuje sa u ľudí s ochoreniami nervového systému (skleróza multiplex, diabetická a alkoholická neuropatia), po podaní liekov tlmiacich sympatikový nervový systém a po chirurgickom odstránení sympatikovej uzliny alebo nervu, ale aj pri anémii, zníženom objeme cirkulujúcich tekutín alebo pri dlhodobej hemodialýze, niekedy je príznakom chlopňových chýb (aortálna a mitrálna stenóza), porúch srdcového rytmu alebo zápalu srdcového svalu. U kozmonautov po dlhotrvajúcom vystavení beztiažovému stavu a u dlho ležiacich ľudí je prejavom spomalenej alebo nedostatočnej odpovede sympatika na vplyv gravitácie. Pri chirurgických zákrokoch na silno prekrvených orgánoch sa využíva riadená hypotenzia umelo vyvolaná podávaním ganglioplegík, ktoré majú inak obmedzené použitie pre viaceré nežiaduce účinky. Liečba: pri primárnej ortostatickej hypotenzii len pri významných ťažkostiach psychoterapia, režimové opatrenia, zvýšenie príjmu tekutín, výnimočne a väčšinou len krátkodobo aj podávanie centrálnych analeptík, vazotoník a stimulancií, pri sekundárnej ortostatickej hypotenzii liečba základného ochorenia. Opak: hypertenzia.

hypotyreóza

hypotyreóza [gr.], hypotyreoidizmus — chorobný stav podmienený nedostatočnou tvorbou hormónov štítnej žľazy. Môže vzniknúť pri priamom postihnutí štítnej žľazy chorobným procesom (primárna hypotyreóza) alebo pri poruchách hypotalamovo-hypofýzovej regulácie štítnej žľazy (centrálna hypotyreóza). Hypotyreóza môže byť vrodená alebo získaná, trvalá (doživotná) alebo prechodná (za určitý čas spontánne vymizne). Najčastejšou príčinou vzniku hypotyreózy je difúzny lymfoidný zápal štítnej žľazy. Spočiatku sa prejavuje únavnosťou, zimomravosťou, ospanlivosťou, zápchou a obezitou, neskôr zachrípnutým a zhrubnutým hlasom, suchou a chladnou kožou, zvýšeným vypadávaním vlasov a opuchom viečok, u žien amenoreou, u mužov stratou libida, zníženou plodnosťou, ale aj psychickými (najmä depresie), reumatologickými (artritídy) a neurologickými príznakmi (polyneuritídy). Vzniká tuhý, nejamkový opuch podkožného väziva (myxedém). Neliečená hypotyreóza urýchľuje artériosklerózu a jej komplikácie, najmä ischemickú chorobu srdca. Liečba: doživotné podávanie syntetického hormónu štítnej žľazy. Opak: hypertyreóza.

hysterektómia

hysterektómia [gr.] — chirurgické odstránenie maternice cez brušnú stenu (abdominálna hysterektómia), cez pošvu (vaginálna hysterektómia) alebo kombinovanou operáciou cez brušnú stenu aj pošvu (laparoskopicky asistovaná vaginálna hysterektómia). Pri hysterektómii sa môže odstrániť celá maternica (totálna hysterektómia) alebo len telo maternice s ponechaním krčka maternice (subtotálna hysterektómia, supracervikálna hysterektómia); pri modifikovanej radikálnej hysterektómii sa okrem maternice odstráni aj horná časť pošvy. Niekedy sa súčasne odstraňujú aj vajíčkovody a vaječníky.

hypoparatyreóza

hypoparatyreóza [gr.], hypoparatyreoidizmus — ochorenie spôsobené nedostatkom parathormónu v krvi v dôsledku jeho zníženej sekrécie prištítnymi žľazami. Príčinou hypoparatyreózy môže byť porucha vývinu prištítnych žliaz, ich poškodenie (pri operáciách a liečbe štítnej žľazy) alebo odstránenie. Prejavuje sa zníženou koncentráciou vápnika v krvi (hypokalciémia) a v moči (hypokalciúria), ktorej dôsledkami bývajú zvýšená nervovosvalová dráždivosť (→ tetánia) i tŕpnutie prstov a okolia úst, môžu sa objaviť aj poruchy zraku (zákal rohovky), duševné poruchy, letargia, úzkosť a záchvaty pripomínajúce epilepsiu. Pseudohypoparatyreóza je geneticky podmienené ochorenie charakteristické vrodenou odolnosťou cieľových tkanív proti parathormónu na rôznej úrovni (napr. poruchy membránových receptorov parathormónu v obličkách a kostiach). Liečba: podávanie vápnika a vitamínu D, ktorý zlepšuje vstrebávanie vápnika, pri akútnej tetánii vnútrožilové podanie vápnika. Opak: hyperparatyreóza.

hyperparatyreóza

hyperparatyreóza [gr.], hyperparatyreoidizmus — ochorenie spôsobené zvýšenou sekréciou parathormónu prištítnymi žľazami. Rozlišuje sa primárna (zvýšenie sekrécie parathormónu nezávisí od potrieb organizmu, jeho produkcia je autonómna), sekundárna (zvýšená sekrécia parathormónu je kompenzačnou reakciou na zvýšenie potreby parathormónu pri ochoreniach spojených s nedostatkom vápnika v organizme, najčastejšie pri získaných ochoreniach obličiek) a terciárna hyperparatyreóza (pri dlhšie trvajúcej sekundárnej hyperparatyreóze). Hyperparatyreóza sa prejavuje zvýšenou koncentráciou vápnika v krvi (hyperkalciémia) a v moči (hyperkalciúria) a kombináciou príznakov z postihnutia kostí (demineralizácia kostí), obličiek (infekcie močových ciest, močové kamene) a tráviaceho traktu (vredy žalúdka, zápal podžalúdkovej žľazy). Najčastejšou príčinou jej vzniku je adenóm niektorej prištítnej žľazy, zriedkavejšie hyperplázia parenchýmu prištítnych žliaz alebo nádor. Diagnóza sa potvrdzuje priamym vyšetrením zvýšenej hladiny parathormónu v sére. Liečba: chirurgické odstránenie prištítnych žliaz. Opak: hypoparatyreóza.

hypersexualita

hypersexualita [gr. + lat.] — zvýšená sexuálna aktivita, potreba vyššej frekvencie pohlavných stykov; kvantitatívna porucha sexuality. Mužská hypersexualita sa označuje termínom satyriáza, ženská nymfománia. Primárna hypersexualita je charakteristická potrebou nabažiť sa sexuálnych kontaktov (často a opakovane, niekedy aj 20-krát za deň; ide o veľmi individuálnu potrebu, preto nie je možné stanoviť presnú hranicu) autoerotickými praktikami (onánia, masturbácia) alebo pohlavným stykom. Primárna hypersexualita je častou príčinou partnerského sexuálneho nesúladu a promiskuitného správania. Sekundárna hypersexualita (nepravá hypersexualita) vzniká ako následok alebo súčasť psychických porúch a chorôb, ale aj ako následok poranenia či ochorenia mozgu. Najčastejšie sa vyskytuje u hysterických osobností, pri psychózach (v manickej fáze bipolárnej afektívnej poruchy), obsedantných poruchách a schizofrénii. Hypersexualita sa nemusí pociťovať ako porucha, ak aj partner vyžaduje alebo znáša vyššiu frekvenciu pohlavných stykov. Opak: hyposexualita.

hyposexualita

hyposexualita [gr. + lat.] — znížená potreba uspokojovania sexuálneho pudu z hľadiska intenzity (kvantity). Primárna hyposexualita je vrodená pohlavná chladnosť sprevádzaná nezáujmom o pohlavný život, sekundárna hyposexualita môže vzniknúť počas života ako následok telesných ochorení, psychických porúch, existenčných problémov, situačných faktorov (napr. rozchod s partnerom, úmrtie partnera) alebo liečby niektorých ochorení. Hyposexualita môže byť trvalá alebo prechodná. Primárna i trvalá hyposexualita nie sú liečiteľné, sekundárna vyžaduje sexoterapiu (učí ľudí rozumieť sexualite tak, aby to prinieslo uspokojenie obidvom partnerom). Opak: hypersexualita.

hygienické návyky

hygienické návyky — opakovaním získané sklony na dodržiavanie zásad osobnej hygieny. Získavajú sa upevňovaním zložitých podmienených reflexov a výchovným pôsobením (nacvičovanie, opakovanie, napodobňovanie). Rozhodujúci vek, v ktorom sa hygienické návyky vytvárajú, rozvíjajú a upevňujú, je obdobie predškolského veku (3 – 6 rokov). Hygienické návyky získané v detstve pretrvávajú až do dospelosti a významne prispievajú k ochrane zdravia. Patria k nim správna životospráva, starostlivosť o osobnú čistotu (o. i. umývanie rúk pred jedlom a po ňom, po použití WC a po každom zašpinení), čistotu odevu a obuvi, starostlivosť o domácnosť, ochrana pred nákazami, prevencia otráv, úrazov ap.

hygienik

hygienik [gr.] — lekár pracujúci v odbore hygiena a verejné zdravotníctvo. V SR hlavný hygienik riadi Úrad verejného zdravotníctva SR a zodpovedá za jeho činnosť, pričom na úseku ochrany a podpory zdravia zabezpečuje úlohy Ministerstva zdravotníctva SR (napr. vypracúva zásadné smery a priority rozvoja štátnej zdravotnej politiky, riadi celoštátne programy ochrany a podpory zdravia, koordinuje činnosť na ochranu zdravia v SR aj s inými štátmi ap.). V územných obvodoch regionálnych úradov verejného zdravotníctva plnenie programov ochrany a podpory zdravia odborne usmerňujú a štátny zdravotný dozor riadia a vykonávajú regionálni hygienici.

Hympán, Jaroslav

Hympán, Jaroslav, 13. 4. 1912 Martin – 25. 4. 2009 Bratislava — slovenský lekár, neurológ. R. 1937 – 39 pôsobil v nemocnici Na Bulovce v Prahe, 1939 – 48 na neuropsychiatrickej klinike v Bratislave, zakladateľ a 1948 – 71 prvý prednosta Neurologickej kliniky (prvej na Slovensku) na novoutvorenej Lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach, súčasne od 1961 vedúci Katedry neurológie na Lekárskej fakulte UPJŠ; 1968 profesor. Zaoberal sa neurológiou, predovšetkým neuroinfekciami, epilepsiou a prevenciou v klinickej neurológii, podieľal sa na geomedikálnom výskume sclerosis multiplex. Iniciátor, redaktor a autor diela Zdravoveda (1949), vedecký redaktor učebnice Neurologická propedeutika (Černáček a kol., 1955), spoluautor monografií Neurooftalmologické problémy (1953), Epidémia encefalitídy (1955), Prevencia v klinickej neurológii (1957) a Špeciálna neurológia (1961), autor mnohých vedeckých štúdií publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch. Od 1961 člen Svetovej organizácie neurológov, 1954 – 60 predseda Slovenskej neurologickej a psychiatrickej spoločnosti, neskôr Slovenskej neurologickej spoločnosti, 1954 – 60 predseda Slovenskej ligy proti epilepsii, od 1990 čestný člen Československej neurologickej spoločnosti, člen redakčnej rady odborného časopisu Československá neurológia. Nositeľ viacerých ocenení.

hyperbilirubinémia

hyperbilirubinémia [gr. + lat. + gr.] — zvýšená koncentrácia bilirubínu v krvi (viac než 17 μmol/l). Hyperbilirubinémia môže vzniknúť troma mechanizmami: 1. nadmerným prívodom bilirubínu do pečene v dôsledku zvýšenej hemolýzy alebo vstrebávania veľkých hematómov; 2. poškodením pečeňového tkaniva, ktoré nie je schopné spracovať dodávané množstvo bilirubínu (pri ochoreniach pečene); 3. obštrukciou odtoku žlče priamo v pečeni (napr. pri vírusovej, liekovej alebo toxickej hepatitíde) alebo mimo nej (napr. pri nádoroch žlčových ciest alebo pri výskyte kameňov v žlčovodoch). Vzostup koncentrácie bilirubínu v krvi nad 40 μmol/l sa klinicky prejavuje žltačkou, svrbením a únavou.

hyperglykémia

hyperglykémia [gr.] — zvýšená koncentrácia glukózy v krvi (väčšia než 5,6 – 6,1 mmol/l; → glykémia). Hyperglykémia je prejavom poruchy regulačných mechanizmov udržiavajúcich glykémiu vo fyziologickom rozmedzí. Môže byť vyvolaná: 1. zvýšeným prívodom glukózy potravou; 2. zvýšeným štiepením glykogénu v pečeni (vplyv glukagónu alebo adrenalínu); 3. zvýšenou glukoneogenézou (nadbytok glukokortikoidov); 4. znížením spotreby glukózy v periférnych tkanivách (nedostatok inzulínu). Fyziologicky dochádza k prechodnej hyperglykémii po najedení (u zdravého človeka sa hladina glukózy vracia k východiskovým hodnotám počas 60 – 90 minút). Najčastejšou príčinou trvalej hyperglykémie je cukrovka. Hyperglykémia vyššia ako 10 mmol/l má za následok prekročenie obličkového prahu pre glukózu a vznik glykozúrie (glukóza sa začína vylučovať do moču). Opak: hypoglykémia.

hyperlipoproteinémia

hyperlipoproteinémia [gr.] — zvýšená koncentrácia lipoproteínov v krvnej plazme. Je to najčastejšia porucha metabolizmu lipidov, lipoproteínov a apolipoproteínov, ktorej príčinou sú mutáciami podmienené zmeny proteínov zúčastňujúcich sa na ich syntéze, transporte a katabolizme. Podľa pôvodu sa rozlišujú primárne a sekundárne hyperlipoproteinémie. Primárne hyperlipoproteinémie predstavujú poruchu metabolizmu a transportu lipoproteínov podmienenú genetickým defektom s dobrou prognózou prežívania. Podľa fenotypových zmien jednotlivých lipoproteínov sa delia na 5 typov (Fredericksonova klasifikácia) a podľa proteínu, ktorého hladina je zvýšená, na 3 skupiny: hypercholesterolémia, ktorej hlavným príznakom je zvýšenie hladiny cholesterolu v krvnej plazme na vyššiu hodnotu ako 5,25 mmol/l, hypertriacylglycerolémia, pri ktorej sú zvýšené hodnoty triacylglycerolov na viac ako 4,5 mmol/l, a kombinovaná hyperlipoproteinémia, pri ktorej sú prekročené odporúčané hladiny cholesterolu aj triacylglycerolov. Sekundárna hyperlipoproteinémia sprevádza iné základné ochorenie (napr. cukrovku, hypotyreózu, obezitu, nefrotický syndróm, ochorenia pečene, chronický alkoholizmus) alebo vzniká pôsobením vonkajšieho prostredia (výživa). Hyperlipoproteinémia je jedným z hlavných rizikových faktorov aterosklerózy a ischemickej choroby srdca. Liečba: úprava životosprávy a diétnych návykov, prípadne aj podávanie liekov znižujúcich hladinu lipidov v krvi (hypolipidemiká), liečba základného ochorenia.

hyperpyrexia

hyperpyrexia [gr.] — zvýšenie telesnej teploty nad 41 °C. Hyperpyrexia je nejasného pôvodu a nie je možné ovplyvniť ju obvyklými antipyretikami ani zábalmi. Objavuje sa náhle najmä u predtým zdravých dojčiat vo veku 3 – 10 mesiacov (u starších detí a dospelých je zriedkavejšia) zvyčajne vo forme zápalu horných dýchacích ciest, ktorý trvá niekoľko hodín až 2 – 4 dni, zakrátko sa zjavujú nepokoj a kŕče a nastáva bezvedomie a kolaps, pri ktorom je koža, najmä na končatinách, nápadne bledá a studená. Pulz je nitkovitý (zrýchlený alebo spomalený), dýchanie zrýchlené a často prehĺbené.

Liečba: rýchla infúzia chladného roztoku 0,9 % NaCl s 5 % obsahom glukózy, podanie fenotiazínových derivátov, nárazovo hydrokortizónu; bez liečby môže do 24 hodín nastať metabolický rozvrat, bezvedomie a následne smrť.

hypertenzia

hypertenzia [gr. + lat.] — zvýšený, vysoký krvný tlak, hypertónia. Arteriálna hypertenzia je ochorenie charakteristické dlhodobým, často trvalým zvýšením tepnového krvného tlaku. Môže byť neznámeho pôvodu (primárna, esenciálna hypertenzia) alebo je prejavom iného ochorenia (sekundárna hypertenzia). Na vzniku primárnej hypertenzie sa podieľajú napr. genetické faktory, poruchy funkcie centrálnej nervovej sústavy, stres, nadmerný príjem chloridu sodného (nadmerné solenie) a alkoholu, znížená svalová aktivita a obezita, na vzniku sekundárnej hypertenzie napr. niektoré choroby obličiek a žliaz s vnútornou sekréciou (napr. štítnej žľazy a nadobličiek), srdcové chyby (napr. zúženie aorty), neurologické choroby (napr. cievne mozgové príhody), tehotenstvo (gestačná hypertenzia), ale aj otravy (napr. táliom, olovom) a užívanie niektorých farmák (napr. u žien hormonálne antikoncepčné prostriedky).

Podľa klasifikácie Svetovej zdravotníckej organizácie a Medzinárodnej hypertenziologickej spoločnosti sa za optimálny krvný tlak považuje hodnota 120/80, za normálny krvný tlak hodnota 130/85 a za vyšší normálny krvný tlak hodnota 130 – 139/85 – 89 mm Hg. Za hypertenziu I. stupňa (mierna) sa považujú hodnoty 140 – 159/90 – 99, za hypertenziu II. stupňa (stredná) hodnoty 160 – 179/100 – 109 a za hypertenziu III. stupňa (ťažká) hodnoty 180/110 mm Hg a viac. Každé zvýšenie krvného tlaku nad hranicu, ktorá sa určila ako norma, predstavuje zväčšenie rizika poškodenia najmä arteriálneho riečiska, srdca, mozgu, obličiek a sietnice.

Na základe hlavných rizikových faktorov (fajčenie, vek nad 60 rokov, rodinná anamnéza) existuje malé, stredne veľké a veľmi veľké riziko vzniku hypertenzie. Hypertenzia sa nemusí prejavovať žiadnymi nápadnými príznakmi. Spočiatku sú prítomné bolesti hlavy, závraty, zvýšená únavnosť, nespavosť, búšenie srdca, ako aj znížená psychická a fyzická výkonnosť, neskôr sa môžu pridružiť závažné komplikácie súvisiace s postihnutím srdca, mozgu alebo obličiek (ischemická choroba srdca so zlyhaním srdca, s poruchami rytmu alebo so srdcovým infarktom, cievne mozgové príhody, zlyhanie obličiek), preto je potrebné hypertenziu liečiť a pravidelne kontrolovať. Okrem klasického merania krvného tlaku (pri dodržiavaní zásad správneho merania), 24-hodinového ambulantného monitorovania krvného tlaku a merania krvného tlaku doma samotným pacientom sú pri diagnostikovaní hypertenzie dôležité aj elektrokardiografické vyšetrenia (EKG), echokardiografia, vyšetrenie očného pozadia a základné laboratórne vyšetrenia (moč, krv).

Cieľom liečby hypertenzie je najmä snaha zamedziť vzniku následkov, t. j. poškodeniu orgánov. Základom každej liečby hypertenzie je úprava životného štýlu (obmedzenie príjmu soli a alkoholu, odbúranie stresu napr. relaxačnými technikami, zanechanie fajčenia) a redukcia nadmernej telesnej hmotnosti (diéta s nízkym obsahom tukov, zvýšenie fyzickej aktivity). Farmakologická liečba spočíva v podávaní antihypertenzív. Hodnotenie účinku liečby hypertenzie sa robí meraním krvného tlaku vždy pred užitím ďalšej dávky lieku. Aby sa zabránilo zbytočnému užívaniu antihypertenzív, venuje sa v posledných rokoch pozornosť tzv. hypertenzii bieleho plášťa. Ide o nameranie vysokého krvného tlaku iba počas vyšetrovania lekárom (v ambulancii), kým pri meraní doma pacientom alebo jeho príbuzným sa zvýšené hodnoty nezistia (situačné zvýšenie krvného tlaku vplyvom stresu z návštevy lekára; na diagnostikovanie je vhodné 24-hodinové monitorovanie krvného tlaku. Vyžaduje si len sledovanie, aby sa včas zachytila iná forma hypertenzie. Vzostup krvného tlaku môže byť aj normálnou reakciou organizmu na fyzickú alebo psychickú záťaž.

Trvalé zvýšenie krvného tlaku v pľúcnom riečisku sa nazýva pľúcna hypertenzia (stav, pri ktorom stredný tlak v pľúcnici prekročí hodnotu 20 mmHg). Primárna pľúcna hypertenzia vzniká bez evidentnej príčiny, sekundárna v dôsledku obštrukcie cievneho riečiska (pľúcna embólia), reštrikcie cievneho riečiska (resekcia pľúc) alebo dlhotrvajúcej hypoxie pri chorobách pľúc (chronická obštrukčná choroba pľúc). Hlavným príznakom pľúcnej hypertenzie je dýchavica, niekedy bolesti na prednej strane hrudníka v oblasti srdca a synkopy po záťaži. Portálna hypertenzia je trvalé zvýšenie krvného tlaku vo vrátnici (vena portae hepatis) a v jej riečisku (nad 12 mmHg) najčastejšie v dôsledku cirhózy pečene. Vzniká následkom obštrukcie v portálnom systéme (portálny, vrátnicový žilový systém sa začína v črevných kapilárach a končí sa v pečeňových segmentoch; zahŕňa všetky žily, ktoré odvádzajú krv z brušnej časti tráviaceho traktu, zo sleziny, z podžalúdkovej žľazy a zo žlčníka). Klinickými prejavmi sú rozšírenie kožných žíl okolo pupka, brušná vodnateľnosť a hemoroidy, závažnými komplikáciami napr. krvácanie z pažerákových kŕčových žíl (niekedy smrteľné), encefalopatia, zväčšenie sleziny a bakteriálny zápal pobrušnice. Vnútrolebková hypertenzia, vysoký vnútrolebkový tlak napr. v dôsledku krvácania do mozgu alebo nádoru (opuch mozgu), sa prejavuje bolesťami hlavy, vracaním, zmenami na sietnici oka, vzostupom krvného tlaku a spomalením srdcovej frekvencie, v ťažkých prípadoch poruchami vedomia a vitálnych funkcií (dýchania, krvného obehu).

Opak: hypotenzia.

hypertrichóza

hypertrichóza [gr.], hypertrichosis — nadmerné ochlpenie na určitých častiach tela (napr. v névoch), kde sa pôvodne jemné bezdreňové chĺpky menia na hrubšie pigmentované chlpy. Hypertrichóza sa vyskytuje u mužov, žien i u detí. Jej vznik a rozsah je najčastejšie podmienený geneticky alebo vzniká aj následkom úrazov hlavy a užívania niektorých liekov, resp. sprevádza niektoré metabolické ochorenia (hypotyreóza, mentálna anorexia, porfýria); často súvisí so zhubnými nádormi. Pri hypertrichóze sa nezisťujú hormonálne poruchy (na rozdiel od hirzutizmu). Liečba: depilácia, odstránenie vyvolávajúcej príčiny.

hypertrofia

hypertrofia [gr.] — nadmerné zväčšenie niečoho, nadmerný výskyt niečoho; lek. nadmerný rast orgánu alebo tkaniva spôsobený zväčšením jednotlivých buniek (nadmerné zväčšenie). Rozlišuje sa adaptívna hypertrofia, pri ktorej ide o zväčšenie orgánu alebo jeho časti následkom zmien podmienok (napr. zhrubnutie steny dutého orgánu pri obštrukcii výtoku), funkčná hypertrofia vyvolaná zvýšenou činnosťou orgánu (napr. hypertrofia srdcového svalu), kompenzačná hypertrofia vznikajúca pri zvýšenom zaťažení orgánu v dôsledku organickej poruchy (napr. hypertrofia obličky pri odstránení alebo chýbaní druhej obličky), pravá hypertrofia vznikajúca zväčšením všetkých častí orgánu, vikarujúca hypertrofia, ktorá je následkom poruchy iného orgánu s príbuznou funkciou (kompenzuje poruchu iného orgánu), a komplementárna hypertrofia, pri ktorej ide o zväčšenie zvyšnej časti orgánu, ktorý musí zvýšenou činnosťou nahrádzať jeho nevýkonnú časť (napr. hypertrofia svaloviny srdcového svalu v oblasti prekonaného infarktu). Príkladom fyziologickej hypertrofie je zväčšenie svalov pri fyzickej práci alebo pri športe; opak: atrofia.

hypertyreóza

hypertyreóza [gr.], hypertyreoidizmus — klinický syndróm spôsobený nadmernou produkciou hormónov štítnej žľazy. Najčastejšími príčinami sú difúzna toxická struma (→ Basedowova choroba), jedno- a viacuzlová toxická struma a niektoré zápaly štítnej žľazy väčšinou s prechodnou hypertyreózou. Hypertyreóza sa prejavuje nervozitou a trasom rúk, chudnutím pri zvýšenom apetíte, nespavosťou, búšením srdca, neznášanlivosťou tepla a nadmernou potivosťou, vlhkou pokožkou, citovou labilitou, svalovou slabosťou a zvýšeným počtom stolíc. Štítna žľaza je zvyčajne mierne zväčšená. Liečba: podávanie tyreostatík, chirurgické odstránenie štítnej žľazy, liečba rádiojódom. Opak: hypotyreóza.