Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 53 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

humaniora

humaniora [lat.] — v období humanizmu názov antickej spisby (gr. i lat.), ako aj štúdia diel starých Grékov a Rimanov, starogréckeho a latinského jazyka i antických reálií.

humanita

humanita [lat.], humánnosť, humanizmus — ľudskosť, láska k človeku; mravný ideál založený na úcte človeka k človeku, na rešpektovaní práv a potrieb človeka; významovo blízkym pojmom je filantropia.

Humboldt, Alexander von

Humboldt, Alexander von, 14. 11. 1769 Berlín – 6. 5. 1859 tamže — nemecký prírodovedec, geograf a cestovateľ, brat Wilhelma Humboldta. Študoval na univerzitách vo Frankfurte nad Odrou, Berlíne a Göttingene, na obchodnej akadémii v Hamburgu a na banskej akadémii vo Freibergu. R. 1790 podnikol s G. Forsterom cestu po západnej Európe (Porýnie, Holandsko, Belgicko, Francúzsko), ktorej výsledkom bola jeho prvá vedecká práca Mineralogické pozorovania niektorých bazaltov pri Rýne (Mineralogische Beobachtungen über einige Basalte am Rhein, 1790). R. 1792 – 96 žil v Bad Stebene a pôsobil v štátnych službách ako vrchný banský riaditeľ (zaoberal sa inšpekciou baní, zdokonalil banskú lampu, založil banskú školu, písal učebnice). R. 1799 – 1804 podnikol s francúzskym botanikom Aimém Jacquom Alexandrom Bonplandom (*1773, †1858) veľkú expedíciu do Strednej a Južnej Ameriky (územia dnešných štátov Mexiko, Ekvádor, Kolumbia, Peru, Venezuela, Kuba) a cez USA sa vrátil do Európy. Za pomoci v tom čase najmodernejších prístrojov získaval a zaznamenával najrozličnejšie geologické, geofyzikálne, klimatologické, astronomické, botanické, zoologické a iné prírodovedné údaje (preskúmal o. i. sopky v oblasti rovníka a v Andách, rovinu Llanos a Mexickú plošinu), zaznamenával rôzne údaje (výšku stromov a vrchov, veľkosť zvierat, priemer rastlinných stoniek, výskyt minerálov a i.), ale najmä študoval rozšírenie rastlín v danej zemepisnej polohe. R. 1808 – 27 žil v Paríži, kde v 35-zväzkovom diele Cesta po rovníkových regiónoch Nového sveta uskutočnená 1799, 1800, 1801, 1803 a 1804 A. von Humboldtom a Aimém Bonplandom (Voyage aux régions équinoxiales du nouveau Continent fait 1799, 1800, 1801, 1803 et 1804 par A. de Humboldt et Aimé Bonpland, 1807 – 34) spracoval poznatky získané počas cesty po Amerike, venoval sa štúdiu rozličných botanických, zoologických, fytogeografických a fyzikálno-chemických otázok (napr. 1805 s J. L. Gaym-Lussacom presne stanovil pomer vodíka a kyslíka v molekule vody) a z poverenia pruského kráľa Friedricha Wilhelma III. aj diplomatickým úlohám. R. 1829 na pozvanie ruského cára Mikuláša I. podnikol s Ch. G. Ehrenbergom a nemeckým geológom Gustavom Rosem (*1798, †1873) expedíciu do ázijskej časti Ruska (Ural, Altaj, oblasť Kaspického mora). Po návrate z Ruska žil od 1830 v Berlíne, podnikol viaceré diplomatické cesty a napísal dielo Kozmos. Náčrt fyzického opisu sveta (Kosmos. Entwurf einer physischen Weltbeschreibung, 5 zväzkov, 1845 – 62) predstavujúce najvýznamnejší súhrn vedeckých poznatkov tej doby. Ďalšie diela: Myšlienky o geografii rastlín popri prírodnom obraze tropických krajín (Ideen zu einer Geographie der Pflanzen nebst einem Naturgemälde der Tropenländer, 1807), Geografický a fyzický atlas kráľovstva Nové Španielsko (Atlas géographique et physique du royaume de la Nouvelle-Espagne, 1808), Pohľady na Kordillery a monumenty domorodého obyvateľstva Ameriky (Vues des Cordillèrres et monuments des peuples indigènes de ľAmérique, 2 zväzky, 1810 – 13), Politická esej o ostrove Kuba (Essai politique sur l’île de Cuba, 2 zväzky, 1826), Stredná Ázia. Výskumy o pohoriach a porovnávacej klimatológii (Asie centrale. Recherches sur les chaînes de montagnes et la climatologie comparée, 3 zväzky, 1843). Od 1800 člen Pruskej akadémie vied, čestný člen mnohých svetových vedeckých spoločností.

Jeden z najvýznamnejších prírodovedcov, zakladateľ fytogeografie, morfometrie (orometrie), klimatológie (zaviedol pojem izoterma) a vulkanológie. Venoval sa aj fyzike (najmä geofyzikálnym javom, napr. zistil, že intenzita zemského magnetizmu klesá od pólu k rovníku, objavil magnetické búrky a navrhol vybudovanie magnetických observatórií), geológii, mineralógii, oceánografii (meral napr. teplotu morského prúdu, v súčasnosti známeho ako Humboldtov prúd), astronómii, chémii, zoológii (napr. ako prvý opísal druh tučniaka žijúceho na západnom pobreží Južnej Ameriky, v súčasnosti známeho ako tučniak jednopásy, Spheniscus humboldti), botanike (opísal viac než 4 500 druhov rastlín, z toho viac ako polovicu po prvý raz vôbec), etnológii, demografii a i. Je po ňom nazvaných viacero rastlín (napr. dub Quercus humboldtii, vŕba Salix humboldtiana), celý rad geografických objektov, napr. horská skupina na Novom Zélande (Humboldt Mountains), druhý najvyšší vrch Venezuely (Pico Humboldt, 4 940 m n. m.), ľadovec v Grónsku (Humboldt Gletscher), Národný park na Kube (Parque Nacional Alejandro de Humboldt) a i., minerál humboldtín, asteroidy č. 54 Alexandra a č. 4877 Humboldt, more na Mesiaci (Mare Humboldtianum) a i.

humídne podnebie

humídne podnebie, vlhké podnebie — podnebie s priemerným ročným úhrnom zrážok väčším, než je potenciálny výpar, alebo s priemerným ročným úhrnom atmosférických zrážok vyšším ako 750 mm. Prebytočná voda odteká potokmi a riekami, ktoré tvoria pravidelnú riečnu sieť. Humídne podnebie sa vyskytuje v prímorských oblastiach a na mori, kde sú časté a výdatné zrážky, v oblastiach s rozsiahlou cyklonálnou činnosťou i v chladných oblastiach s malým výparom.

humno

humno

1. otvorené priestranstvo s ubitou zemou vo dvore alebo na okraji dediny, kde sa mlátilo obilie;

2. označenie stodoly alebo iba jej časti slúžiacej na mlátenie obilia;

3. → záhumnie.

humorálny

humorálny [lat.] — týkajúci sa telových tekutín alebo látok v nich rozpustených, napr. humorálna imunita – imunita sprostredkovaná protilátkami nachádzajúcimi sa v telových tekutinách; v širšom význame aj hormonálny (endokrinný), napr. neuro-humorálna regulácia.

Humphrey, Hubert Horatio

Humphrey [hamfri], Hubert Horatio, 27. 5. 1911 Wallace, Južná Dakota – 13. 1. 1978 Waverley, Minnesota — americký politik. V rámci Demokratickej strany dlhoročne viedol skupinu Američania za demokratickú akciu (Americans for Democratic Action). R. 1949 – 64 a 1971 – 78 senátor. Významne sa zaslúžil o presadenie opatrení v záujme posilnenia občianskych práv, v zahraničnopolitickej oblasti presadzoval politiku odzbrojenia a uvoľnenia napätia medzi Východom a Západom. R. 1965 – 69 viceprezident L. B. Johnsona. Podpora jeho vietnamskej politiky mu priniesla neúspech pri kandidovaní 1968 na úrad prezidenta (porazil ho R. M. Nixon).

Huňady, Ladislav

Huňady, Ladislav, aj Hunyady, Hunyadi, Lászlo, 1433 – 16. 3. 1457 Budín (popravený), pochovaný v Alba Iulii, Rumunsko — uhorský krajinský hodnostár, syn Jána Huňadyho, brat neskoršieho uhorského kráľa Mateja I. Korvína. R. 1452 bratislavský župan, 1453 chorvátsko-slavónsky bán, 1456 – 57 temešský župan, kapitán Belehradu. Zúčastňoval sa na otcových vojenských výpravách a po jeho boku získal už ako mladík bojové skúsenosti. Po porážke Jána Huňadyho na Kosovom poli (1448) sa stal namiesto otca rukojemníkom (do 1450) srbského despotu Juraja Brankovića (→ Brankovićovci). Po nástupe Ladislava V. Pohrobka na uhorský trón bol 1453 vymenovaný za hlavného veliteľa vojska, ktoré malo potlačiť bratrícke hnutie na Slovensku. K ozbrojenému stretnutiu však z viacerých príčin nedošlo a s vodcom bratríkov P. Aksamitom uzavrel prímerie. V tom čase si na dvore Ladislava V. Pohrobka upevnili pozíciu magnáti Celjskovci, ktorí sa snažili obmedziť vplyv Huňadyovcov v Uhorsku. Po otcovej smrti (1456) sa Huňady stal oprávneným dedičom jeho funkcií a majetkov, najvýznamnejšie krajinské funkcie však od kráľa získal Ulrich Celjský, ktorého 9. 11. 1456 v Belehrade zavraždili prívrženci huňadyovskej strany. Ladislav V. Pohrobok Huňadyho zdanlivo omilostil a dokonca ho vymenoval za hlavného krajinského kapitána a taverníka. Dňa 14. 3. 1457 však bol v Budíne zadržaný žoldniermi J. Jiskru z Brandýsa. Po krátkom procese, v ktorom bol obvinený zo zrady (údajná príprava vraždy kráľa), bol o dva dni neskôr verejne popravený sťatím. Dôsledkom jeho popravy bolo vypuknutie občianskej vojny.

huncokari

huncokari — etnografická skupina pochádzajúca z juž. časti Dolného Rakúska a Štajerska, žijúca od pol. 18. stor. na Slovensku formou rozptýleného osídlenia v oblasti Malých Karpát. Najpočetnejšie skupiny huncokarov obývali oblasť obcí Piesok (dnes súčasť Modry), Píla, Cajla (dnes súčasť Pezinka), Limbach, Smolenice, Pernek a Sološnica, často žili roztrúsene v horských samotách. Živili sa ako lesní robotníci (huncokari = z nem. Holzhacker, drevorubač), tvorili uzavreté komunity, boli bilingválni. Ich tradičný spôsob života začal zanikať už pred 2. svetovou vojnou, ich horské osídlenie zaniklo po 1945; časť z huncokarov bola z Československa odsunutá do Nemecka.

Huntovci-Poznanovci

Huntovci-Poznanovci — uhorský šľachtický rod (resp. rody) pravdepodobne veľkomoravského pôvodu. Najstarší príslušníci rodov, veľmoži Hunt a Poznan, sa spomínajú 1001 – 02 v sprievode uhorského kráľa Štefana I. Potomkovia Hunta mali v 11. – 12. stor. rozsiahle majetky v Hontianskej stolici, potomkovia Poznana veľké majetky v údolí rieky Nitry. Rod Poznanovcov pravdepodobne vymrel po meči a asi v 2. pol. 12. stor. sa obidva rody spojili manželským zväzkom. Spojený rod sa v 1. pol. 13. stor. rozdelil na tri vetvy, z ktorých sa vyčlenilo viacero šľachtických rodov (napr. Forgáčovci, rod grófov z Jura a Pezinka, Baťánovci, Pázmáňovci a i.).

Hurd, Cuthbert Corwin

Hurd [hérd], Cuthbert Corwin, 5. 4. 1911 Estherville, Iowa – 22. 5. 1996 Portola Valley, Kalifornia — americký informatik a matematik. R. 1936 – 42 pôsobil na Michigan State College v East Lansingu, 1942 – 45 v Akadémii pobrežnej stráže (Coast Guard Academy) v New Londone (Connecticut), 1945 – 47 dekan Allegheny College v Meadville (Pensylvánia), 1947 – 49 riaditeľ technického výskumu spoločnosti Carbide and Carbon Company (Tennesse). R. 1949 – 62 pôsobil v IBM, kde 1949 založil Ústav aplikovaných vied (Applied Science Department) a venoval sa vývoju počítačov IBM 650, IBM 701 a IBM 704 a procedurálneho programovacieho jazyka fortran. R. 1962 – 74 predseda spoločnosti Computer Usage v New Yorku. Zakladateľ Asociácie Cuthberta C. Hurda (1974) a spoločnosti Quintus Computer Systems (1984), ktorú 1989 získala americká korporácia Intergraph. R. 1986 získal cenu Priekopník počítačov (Computer Pioneer Award) združenia IEEE za podiel na tvorbe prvých počítačov.

Hürrem

Hürrem, vlastným menom asi Alexandra (alebo Anastázia) Lisowska, zač. 16. stor. Rohatyn (dnes mesto v Ivano-frankivskej oblasti, Ukrajina) – 15. 4. 1558 Istanbul — manželka osmanského sultána Süleymana I. Kanuniho, matka neskoršieho osmanského sultána Selima II. Pravdepodobne unesená pri nájazde krymských Tatárov, dostala sa na trh s otrokmi v Istanbule, kde ju kúpili pre mladého sultána Süleymana. Jeho zákonitou manželkou s oficiálnym titulom Haseki Sultan sa stala 1521 po narodení svojho prvorodeného syna Mehmeda (*1521, †1543). Mala veľký vplyv, iniciovala a financovala stavbu viacerých mešít, nemocníc, hamámov, útulkov, karavanserailov a fontán v Istanbule, Mekke, Medine a Jeruzaleme, niektoré z nich, napr. mešitu (1538 – 39) a hamám (1556 – 57) v Istanbule, staval Sinan. Pre intrigy v záujme svojich synov nebola obľúbená. Z jej korešpondencie sa zachovalo niekoľko listov manželovi, ako aj poľskému kráľovi Žigmundovi II. Augustovi i manželke a dcére perzského šáha Tahmáspa I. Známa aj v Európe (ako Roxolana, Roxelane, Roxelana, Rossolana, la Rosa), v 16. a 17. stor. jej príbeh inšpiroval vznik niekoľkých hudobných, dramatických a prozaických umeleckých diel.

Hurwicz, Leonid

Hurwicz [hérvič], Leonid, 21. 8. 1917 Moskva – 24. 6. 2008 Minneapolis, Minnesota — americký ekonóm poľského pôvodu. Od 1940 žil v USA, 1965 – 2008 člen Americkej akadémie vied a umenia. Prednášal ekonómiu na viacerých svetových univerzitách. Venoval sa skúmaniu moderných mechanizmov decentralizovanej alokácie a rozhodovacích procesov za úplnej neistoty, pri ktorých definoval tzv. Hurwiczovo kritérium (hodnotenie alternatívnych rozhodnutí podľa očakávania ich najlepších a najhorších výsledkov). Nobelova cena za ekonómiu (2007, s E. S. Maskinom a R. B. Myersonom) za prínos v oblasti teórie navrhovania mechanizmov (tzv. dizajnu mechanizmov) v ekonomickej disciplíne, ktorej cieľom je zabezpečiť maximálne efektívne využívanie zdrojov pri dosahovaní požadovaného výsledku.

hus

hus, Anser — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď kačicovité. Veľké druhy s pomerne dlhým, pri koreni vysokým zobákom a so silnými rôzne sfarbenými, dozadu málo posunutými nohami, vďaka ktorým sa ľahko pohybujú po suchej zemi. Majú veľké krídla, ktoré im umožňujú vytrvalý let na veľké vzdialenosti (lietajú spravidla v klinovitom útvare). Žijú monogamne v trvalých pároch, o mláďatá sa starajú obidvaja rodičia. Sú bylinožravé, cez deň sú aktívne na zemi, v noci prespávajú na vode. Samec sa nazýva gunár. Vyskytujú sa na severnej pologuli v Európe a Ázii i v subarktickej oblasti.

Patrí sem desať druhov, na Slovensku hniezdi len hus divá (Anser anser). Je sivopopolavej farby, spodná a zadná brušná časť tela sú belavé (jedince obidvoch pohlaví sú sfarbené rovnako). Beháky má pomarančovosivej farby, zobák pri koreni tmavohnedej, smerom do stredu žltej s červenosivým nádychom. Hus divá je sťahovavá, prilieta vo februári, odlieta v auguste. Hniezdo stavia na hŕbe vodných rastlín alebo na pňoch v zaplavovaných územiach. Znáša 3 – 10 vajec, húsatá sa liahnu o 28 – 30 dní, o 1 – 2 dni idú na vodu. Hmotnosť husi je 2,5 – 3 kg, gunára 3 – 4 kg.

Domestikáciou divých husí vznikli v jednotlivých oblastiach mnohé krajové plemená a rázy s rôznym stupňom zošľachtenia. Plemená husí sa delia podľa typu úžitkovosti na ľahké nosivé (labutia hus, talianska hus), stredne ťažké (slovenská biela hus, česká biela hus, pomoranská hus, rýnska hus, landeská hus) a ťažké typy (toulouska hus, emdenská hus, cholmogorská hus).Na produkciu husacieho mäsa a husacej pečene sa využívajú rýchlorastúce produkčné typy husí (brojlerové a pečeňové hybridy). Produkciu biologicky plnohodnotných násadových vajec zabezpečujú plemenné husi a gunáre, ktoré tvoria rodičovský kŕdeľ. Charakteristickým znakom znášky je jej cyklickosť (husi znášajú vajcia len v určitom období). Husi sa považujú za najstarší domestikovaný druh hydiny.

Hus, Jan

Hus, Jan, asi 1371 Husinec, okres Prachatice – 6. 7. 1415 Kostnica (nem. Konstanz), upálený — český náboženský mysliteľ a reformátor. Asi od 1390 študoval na artistickej fakulte pražskej univerzity, kde 1393 získal titul bakalára, 1396 majstra (lat. magister) slobodných umení a 1398 tam začal vyučovať. Študoval aj na teologickej fakulte, kde 1404 získal titul bakalára a neskôr aj prednášal. R. 1400 alebo 1401 bol vysvätený za kňaza, od 1402 pôsobil ako správca a kazateľ v Betlehemskej kaplnke. Vychádzajúc predovšetkým z učenia anglického reformátora J. Viklefa a z príkladu českého reformátora J. Milíča z Kroměříža, sa ako kazateľ postavil na čelo hnutia žiadajúceho nápravu cirkevného života. Pre svoje učenie si postupne získal podporu obyvateľov Prahy, vplyvných osobností na dvore českého kráľa Václava IV. a spočiatku aj pražského arcibiskupa Zbyňka Zajíca z Hazmburka (†1411). Kritizoval cirkev, ktorá sa v úsilí o bohatstvo a moc spreneverila pôvodným Kristovým myšlienkam, neviazaný život duchovenstva, svätokupectvo (→ simónia), žiadal nekompromisne uvádzať do života Viklefov princíp Božieho zákona ako najvyššiu normu všetkého ľudského konania. V tom období po latinsky napísal teologický výklad De corpore Christi (O Kristově těle, 1406), kázne De arguendo clero (O potřebě kárat kněžstvo, 1408) a postily, napr. Dicta de tempore (1408 – 09). Viklefovo učenie však cirkev odsudzovala, a keď 24. apríla 1408 pražská univerzita z podnetu arcibiskupa Zbyňka Zajíca zakázala hlásať Viklefove články a vyhlásila ich za bludné, Hus sa s arcibiskupom definitívne rozišiel. Spor o Viklefa sa stal zámienkou na riešenie sporu medzi českými majstrami a majstrami troch ďalších, tzv. univerzitných národov (poľského, saského, bavorského) o prevahu na pražskej univerzite. Na jednej strane stáli tzv. realisti – stúpenci Viklefa, ku ktorého myšlienkam sa hlásili najmä českí majstri a Hus, na druhej strane tzv. nominalisti, najmä nemeckí majstri, ktorí boli odporcami Viklefa. Spor sa skončil 18. januára 1409, keď z podnetu Husa, Hieronyma Pražského a ďalších českých majstrov vydal český kráľ Václav IV. Kutnohorský dekrét, ktorý o. i. upravil hlasovacie právo na univerzitách v prospech českého národa. Jeho dôsledkom bol odchod nemeckých majstrov, bakalárov a študentov z Prahy a Hus bol v októbri 1409 zvolený za rektora pražskej univerzity (do 1410). Husov zápas s cirkevnými inštitúciami sa vystupňoval 1410, keď verejne vystúpil proti spáleniu Viklefových spisov (na príkaz arcibiskupa Zbyňka Zajíca) a podal na pápežskú stolicu odvolanie proti arcibiskupovmu príkazu. Arcibiskup odpovedal vznesením žaloby proti Husovi. Predvolanie na pápežský súd však Hus neakceptoval, a preto na neho sudca, kardinál Odo Colona (neskorší pápež Martin V.), uvalil vo februári 1411 kliatbu. V tom období vrcholila v cirkvi kríza (tzv. západná → schizma) sprevádzaná kupčením s odpustkami v celej Európe. Po verejnom Husovom vystúpení (7. júna 1412) proti predaju odpustkov, ktorý nariadila pápežská bula a ktoré kráľ povolil, a po následných protestoch študentov i Pražanov, došlo medzi Husom a kráľom Václavom IV. k roztržke a Hus stratil priamu panovníkovu podporu. Pretože sa na pápežský súd nedostavil, bola na neho v júli 1412 uvalená zostrená kliatba (v Prahe deklarovaná v októbri). Hus sa odvolal na Ježiša Krista ako na najvyšieho sudcu (odvolanie pribil na bránu malostranskej veže Kamenného, dnes Karlovho mosta), a aby zabránil uplatneniu interdiktu (zákazu bohoslužieb a náboženských úkonov), ktorý sa vzťahoval na miesta jeho pobytu, asi v novembri 1412 dobrovoľne odišiel z Prahy. Na vidieku žil na hradoch Egerberk (pri Kadani), Kozí Hrádek (pri dnešnom meste Tábor) a Krakovec (pri Rakovníku v stredných Čechách). Pod ochranou proreformne naladenej šľachty kázal a venoval sa literárnej činnosti. V úsilí oboznámiť čo najširšie vrstvy obyvateľov s podstatou svojho reformného programu, a získať tak podporu pre svoj zápas, písal čoraz častejšie po česky, napr. Výklad Víry, Desatera a Páteře (modlitby Otčenáš; 1412), Zrcadlo hříšníka, výklad kresťanského životného názoru a jeho dôsledky pre praktickú morálku Dcerka. O poznání cesty pravé k spasení, a najmä Knížky o svatokupectví (1413), v ktorých kritizoval predaj odpustkov a obsadzovanie cirkevných úradov za peniaze. V tom období dokončil vrcholný prejav svojho kazateľského umenia, zbierku kázní Postila (Vyloženie svatých Čtení nedělních, 1413, tlačou prvýkrát 1563), ktorá patrila k najčítanejším českým knihám. Husove diela napísané po česky sa vyznačujú zrozumiteľnosťou, vycibrenosťou jazyka a využívaním jazykových prostriedkov hovorovej češtiny. Jeho autorstvo anonymného spisu O českém pravopise (De orthographia bohemica) usilujúceho sa zjednodušiť český pravopis zavedením diakritických znamienok (namiesto zložiek) je sporné. Hus však nepochybne patril k stúpencom diakritického pravopisu, ktorý pravdepodobne v snahe urýchliť odpisy českých prekladov Biblie a šíriť reformný program presadzovala skupina reformne orientovaných pražských majstrov. Z prác napísaných po latinsky sú to viaceré polemiky s protivníkmi, traktát De sex erroribus (v českej verzii ako O šesti bludech), v ktorom Hus zhrnul svoje názory na princípy kresťanského života, a jeho najvýznamnejší latinský teologický spis De ecclesia (O církvi, 1413), v ktorom, vychádzajúc z Viklefovho učenia, chápe cirkev ako spoločenstvo veriacich predurčených na spásu a žijúcich podľa Božieho zákona, pričom za hlavu cirkvi označil Ježiša Krista, a nie pápeža. Po zvolaní kostnického koncilu, ktorý mal reformovať cirkev, zvoliť jediného pápeža a odstrániť šíriace sa herézy, sa Hus 11. októbra 1414 vydal na cestu do Kostnice, kde chcel slobodne diskutovať a obraňovať svoje učenie. Pripravené latinské texty Sermo de pace (Řeč o míru), De sufficentia legis Christi (O postačitelnosti Kristova zákona) a De fidei sue elucidacione (prekladané ako Řeč o víře) však nikdy nepredniesol. Hoci od rímsko-nemeckého a uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského dostal ochranný glejt (ktorý sa však nevzťahoval na sféru cirkevného práva), bol 28. novembra 1414 v Kostnici zatknutý a krátko nato ako podozrivý z herézy uväznený v dominikánskom kláštore pri Bodamskom jazere, kde ochorel. Vo väzení napísal niekoľko spisov (De matrimonio, t. j. O manželství; De peccato mortali, t. j. O smrtielném hříchu; De sacramento corporis et sanguinis Domini, t. j. O svátosti těla a krve Kristovy) a asi ešte pred zatknutím traktát De sanguine Christi sub specie vini (O krvi Kristově po způsobu vína), v ktorom dodatočne schválil laické prijímanie eucharistie pod obidvoma spôsobmi zavedené 1414 Jakoubkom ze Stříbra. Po koncilovej kríze bol v marci 1415 internovaný v pevnosti Gottlieben a v apríli bola ustanovená komisia, ktorá s ním mala viesť proces. Kráľ Žigmund (už s ohľadom na svoje nástupníctvo v Českom kráľovstve) vymohol Husovo verejné vypočutie na koncile, čo bolo v prípade osoby podozrivej z herézy výnimočné. V troch následných vypočúvaniach (5., 7. a 8. júna) boli koncilu predložené Husove traktáty, ktoré obsahovali články vyhlásené za bludné, pričom súd žiadal, aby ich Hus odvolal. Hus sa autorite koncilu nepodrobil a učenie neodvolal ani prostredníctvom pomerne voľnej formulácie. Koncil jeho názory odsúdil ako heretické a vyhlásil ho za kacíra. Takmer mesiac sa predstavitelia koncilu pokúšali presvedčiť ho, aby svoje názory odvolal (v prípade ich odvolania mu hrozilo doživotné väzenie), Hus však po dramatickom vnútornom zápase (dokladajú to jeho početné listy z Kostnice) vytrval. Preto bol odovzdaný svetskej moci na potrestanie a 6. júla na hranici za mestom upálený; jeho ostatky boli hodené do Rýna. Husova mučenícka smrť sa stala rozhodujúcim podnetom na radikalizáciu snáh o náboženské a politické reformy v Čechách a na Morave i na vznik (podľa Husa nazvaného) → husitského hnutia. Deň upálenia majstra Husa (6. júl) je v Českej republike štátnym sviatkom. Jeho pomník (socha od L. Šalouna 1900 – 15) bol 1915 umiestnený na Staromestskom námestí v Prahe, v Husinci je verejnosti sprístupnený údajný Husov rodný dom s pamätníkom. Jeho životu je venovaných množstvo básní, poviedok a románov (J. Vrchlický, S. Čech, J. S. Machar, A. Jirásek, M. V. Kratochvíl), drám (J. K. Tyl, A. Jirásek, O. Daněk) a hraný film režiséra O. Vávru Jan Hus (1954).

Husák, Ján

Husák, Ján, 12. 4. 1923 Sasinkovo, okres Hlohovec – 22. 12. 2016 Ružomberok — slovenský generál. R. 1944 absolvoval ako vojak základnej služby slovenskej armády poddôstojnícku školu v Poprade. R. 1944 – 45 účastník bojov v Slovenskom národnom povstaní (Poprad, Telgárt, Horehronie, prechod cez Chabenec), príslušník partizánskeho oddielu Národný pomstiteľ v pohorí Tribeč (do marca 1945). R. 1951 ukončil Vojenské automobilové učilište v Nitre a bol vymenovaný do hodnosti poručíka, následne pôsobil ako veliteľ automobilovej roty v 3. leteckej technickej divízii v Prahe. R. 1956 ukončil štúdium na Vojenskej akadémii v Prahe, 1956 – 57 veliteľ výcvikového strediska mladších špecialistov letectva v Přerove, 1958 – 60 náčelník oddelenia bojovej prípravy tylovotechnických útvarov veliteľstva letectva a protivzdušnej obrany štátu v Prahe, 1961 – 65 veliteľ 3. leteckej technickej divízie v Čáslavi, 1965 – 67 zástupca veliteľa 10. leteckej armády pre tylové a letiskovo-technické zabezpečenie v Hradci Králové. R. 1968 – 72 náčelník správy pohonných hmôt a mazív Ministerstva národnej obrany ČSSR v Prahe, 1971 generálmajor, 1972 – 76 náčelník kancelárie ministra národnej obrany, 1976 – 86 československý zástupca náčelníka technického výboru členských štátov Varšavskej zmluvy v Moskve. R. 1989 – 92 tajomník okresného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB) v Nitre, 1992 – 98 predseda SZPB v Bratislave. R. 1994 pri príležitosti 50. výročia Slovenského národného povstania povýšený do hodnosti generálporučíka vo výslužbe. Nositeľ Radu Ľ. Štúra III. triedy (2000).

Húsek, Jan

Húsek, Jan, pseudonym Slovák, Goral, 17. 10. 1884 Ostrožská Nová Ves, okres Uherské Hradiště – 6. 12. 1973 Brno — český etnograf, sociológ a dialektológ. Stredoškolský profesor na viacerých gymnáziách v Česku, 1920 – 38 v Bratislave, potom opäť v Česku. Na Slovensku pôsobil ako referent Národopisného odboru Spoločnosti Slovenského vlastivedného múzea v Bratislave, tajomník Národopisného odboru Matice slovenskej v Martine, organizátor Národopisných dní v Trenčianskych Tepliciach, Piešťanoch a Bratislave, vedúci Národopisnej rady pre Slovensko. Patril k zástancom idey kmeňovej jednoty Čechov a Slovákov a československého národa. Z tohto hľadiska sa zaoberal otázkami vplyvu hraníc na formovanie národného povedomia, zmenami v slovenskej ľudovej kultúre a vznikom autonómnych, decentralizačných tendencií. Autor prác Národopisné hranice mezi Slováky a Karpatorusy (1925), Slovenská dedina (1927), Gajary u Malacek (1930), Hranice mezi zemí Moravskoslezskou a Slovenskem (1932) a Hospodářský a sociální život chorvatských kolonistů v bývalé Bratislavské stolici (1932).

Hüseyin Efendi, Hezârfenn

Hüseyin Efendi, Hezârfenn, aj Hezarfem, Všeumelec, doslovne Muž tisícok umení, 1606 – 1678/79 alebo 1691 — turecký (osmanský) učenec a literát. Po štúdiách v Istanbule najskôr pracoval ako verejný pokladník, neskôr sa začal venovať vede a literatúre. Autor diela Všeobecné dejiny (Tankíh tavárích al-mulúk, 1670 – 73), v ktorom sa zaoberal dejinami Grécka, Ríma, Byzancie a Ďalekého východu i objavením Ameriky. Udržiaval kontakty s predstaviteľmi západoeurópskej vedy a kultúry.

Hüseyin Hilmi Paša

Hüseyin Hilmi Paša, 1855 Mytiléné, Lesbos – 3. 4. 1922 Viedeň, pochovaný v Istanbule — osmanský veľvezír a turecký politik. Absolvoval tradičné štúdium islamského práva v madrase, študoval aj na štátnej škole pre úradníkov a súkromnú francúzštinu. R. 1898 sa stal guvernérom v Jemene. Ako generálny inšpektor v Macedónsku tam od 1903 zavádzal reformy. Svojou liberálnou a nezávislou politikou zaujal mladoturecké hnutie a bol známy aj v Európe. R. 1908 sa stal ministrom vnútra a 1909 veľvezírom. Pre nesúhlas s politikou mladotureckého hnutia 1912 rezignoval a ďalších 10 rokov pôsobil ako veľvyslanec vo Viedni.

husinôžka

husinôžka, Aporrhais — rod ulitníka v starších zoologických systémoch, v súčasnosti patriaci do čeľade brodinôžkovité.

husitské vojsko

husitské vojsko — ozbrojené sily utvorené v 1. polovici 15. stor. na obranu ideí husitizmu (→ husitské hnutie). Husitské vojsko, ktoré pozostávalo predovšetkým z peších oddielov posilnených vozovou hradbou a podporovaných ľahkým jazdectvom a delostrelectvom, bojovalo s výkvetom vtedajšieho šľachtického (rytierskeho), predovšetkým ťažkého jazdeckého vojska a dokázalo ho porážať. Výzbroj pešiakov tvorili meč, štít, bojová sekera, kopija, sudlica, kosa, cep, resp. mlat a rôzne bicie (úderné) ručné zbrane ako palcáty, rôzne bijaky, napr. kropáč (aj hviezda) a řemdich, určené najmä na prerážanie plátovej ochrannej zbroje (→ brnenie) rytierskej jazdy. Ďalším dôležitým prvkom v husitskom vojsku bolo používanie palných zbraní rôzneho kalibru, čo malo nielen vojenský, ale aj psychologický a spoločenský rozmer. Z ručných palných zbraní prevažovali ručnice a hákovnice, zo strelných zbraní najmä kuše. Na prepravu, bojovú činnosť a obranu sa používali pevné vozy s vysokými okovanými drevenými bočnicami ťahané koňmi. Vozy pospájané do kruhu (na spevnenie sa používali železné reťaze) vytvorili tzv. vozovú hradbu. Táto prvá mobilná forma opevnenia v dejinách predstavovala základ vojenskej stratégie husitov. Bolo ju možné postaviť kedykoľvek a kdekoľvek v krátkom čase, vojakom stojacim na vozoch umožňovala strieľať z kuší a prvých palných zbraní a relatívne pohodlne zrážať z koní rytierov útočiaceho vojska, pričom sami boli dostatočne krytí a chránení (spoza bočníc voza im vyčnievali len hlavy a ramená). Pri prechode do protiútoku husiti na niekoľkých miestach vozovú hradbu rozpojili a na rozvrátenú jazdu protivníka zaútočila husitská pechota, ktorá strhávala jazdcov z koní a na zemi ich dorážala. Vozové hradby tak slúžili ako vynikajúca obrana proti presile. Jazdectvo husitov bolo prevažne ľahké a málopočetné (jeho jadro tvorili príslušníci nižšej šľachty, mešťania, roľníci, neskôr aj časť vyššej šľachty), využívalo sa prevažne na prieskumné úlohy a ako čelná a bočná záštita bojujúcej, resp. presúvajúcej sa pechoty. Počas priameho boja jazda podporovala pechotu obchvatmi na krídla protivníka. Delostrelectvo sa delilo na tzv. hrubé obliehacie a ľahké poľné, vo výzbroji prevažovali tarasnice, húfnice i bombardy. R. 1423 – 25 vytvorili husiti stále poľné vojská (t. j. vojská permanentne pripravené na nasadenie do boja). Na čele jednotlivých druhov vojsk stáli hajtmani, na čele poľných vojsk jednotlivých husitských zväzov stál vrchný hajtman: na čele východočeského zväzu od 1423 J. Žižka z Trocnova, po jeho smrti (keď vojsko prijalo názov sirotkovia) napr. Kuneš z Bělovic (†po 1426), Velek Koudelník z Březnice (†1430) a J. Čapek zo Sán, na čele táboritov po 1424 Jan Hvězda z Vícemilic (†1425), Bohuslav ze Švamberka (†1425), Jan Bleh z Těšnice (†po 1437), Otík z Lozy (†asi pred 1452), Jan Pardus z Horky a Vratkova (aj z Hrádku, †1465) a Zikmund z Vranova (†1434). Ideovým a najvyšším politickým predstaviteľom bol duchovný vodca, napr. kňaz sirotkov Prokop Malý (nazývaný aj Prokůpek) a kňaz táborského poľného vojska (od 1426) Prokop Holý (aj Veľký). Husitské vojsko sa riadilo vojenským poriadkom (tzv. Žižkov vojenský poriadok prijatý pravdepodobne v septembri 1423 pre východočeský husitský zväz), ktorý zaručoval takú dokonalú organizáciu a disciplínu, akú nikdy nemohli dosiahnuť protihusitské vojská naverbované z najrôznejších častí Európy. Prevaha husitského vojska sa prejavovala predovšetkým v jeho vysokej bojovej morálke. Do boja išlo s presvedčením, že zápasí za spravodlivú vec. Silný bojový účinok mal aj husitský chorál Ktož jsú boží bojovníci (jeho spev nútil nepriateľa na ústup ešte skôr, než sa začal boj, napr. 1431 pri Domažliciach). Husitské vojsko sa dokázalo postaviť na odpor protivníkovi v poli, obliehať a dobývať pevnosti, manévrovať, využívať vo veľkej miere vo svoj prospech konfiguráciu terénu a prírodné prekážky (rieky, močiare, rybníky, vyvýšeniny, prudké zrázy ap.) a prekvapiť protivníka tam, kde to nečakal. Taktika husitského vojska zabezpečovala jeho dlhodobú neporaziteľnosť a v mnohých aspektoch sa vo vojenstve najmä v stredoeurópskom priestore používala aj po skončení husitských vojen.

huspenina

huspenina, aj studenica, studenina, studeno — rôsolovité stuhnuté jedlo z kože, nôh, kolien, uší, hlavy a chvosta ošípanej. Mäso, uvarené s koreňovou zeleninou, bobkovým listom, cesnakom a cibuľou, sa nakrája a zaleje scedeným vývarom, ktorý po vychladnutí stuhne. Huspenina sa zvyčajne pripravuje pri domácej zabíjačke. Bola tradičným vianočným a veľkonočným jedlom, v oblasti Trenčína a na vých. Slovenska aj typickým svadobným jedlom.

Hüsrev

Hüsrev

1. → Chosrou I. Dádgar

2. → Chosrou II. Parvíz

Hüsrev Paša, Koca Mehmed

Hüsrev Paša, Koca Mehmed, okolo 1756 – 3. 3. 1855 Emirgân (pri Istanbule) — osmanský politik. R. 1801 – 05 miestodržiteľ v Egypte, zvrhnutý Muhammadom Alím (tur. Mehmed Alí). Získal si dôveru osmanského sultána Mahmuda II. a podieľal sa na jeho reformách (verejnej správy, armády a námornej flotily podľa západného vzoru a i.). R. 1811 – 18 a 1822 – 27 veľkoadmirál (kapudan-i derya), od 1827 minister vojny (serasker), 1836 zvrhnutý konzervatívnymi silami. Od 1838 šéf kabinetu, 1839 veľvezír, 1840 opäť zvrhnutý a do 1841 vo vyhnanstve, 1846 – 47 opäť minister vojny. Podieľal sa na krvavom potlačení vzbury janičiarov (1826) a na modernizácii osmanskej armády podľa európskeho vzoru.

hustota väzieb

hustota väzieb, st. termín expanzivita — sociol. v sociometrii a sieťovej analýze označenie materiálnych, symbolických alebo emotívnych informačných spojení medzi jednotlivcami alebo skupinami, resp. stupňa ich súdržnosti. Index hustoty väzieb (expanzity) vyjadruje pomer skutočne pozorovaných väzieb medzi aktérmi k maximálne možnému počtu väzieb. Hustota väzieb vyjadruje aj mieru súdržnosti (kohézie) siete, resp. jej časti. Husto prepojený súbor aktérov s hustotou väzieb rovnajúcou sa 1 sa nazýva klika. Princíp súdržnosti je spolu s princípom štruktúrnej ekvivalencie základným postupom agregovania aktérov a identifikácie ich podskupín v rámci siete na základe vzorov ich vzťahov s inými aktérmi.

hustota vzduchu

hustota vzduchu — podiel hmotnosti vzduchu a jeho objemu. Závisí od teploty vzduchu a obsahu vodnej pary. Hustota suchého vzduchu s teplotou 0 °C pri normálnom tlaku 1 013,25 hPa je 1,293 kg/m3. Za rovnakých podmienok je hustota vlhkého vzduchu vždy menšia než hustota suchého vzduchu.

hustota záznamu

hustota záznamuinform. vlastnosť magnetického, optického alebo polovodičového pamäťového média vyjadrujúca počet jednotiek informácie (bitov) zaznamenaných na jednotke dĺžky (mm), plochy (mm2) alebo objemu (mm3) pamäťového média.

Hutten, Ulrich von

Hutten, Ulrich von, 21. 4. 1488 hrad Steckelberg, Schlüchtern, Hesensko – 29. 8. 1523 ostrov Ufenau v Zürišskom jazere, Švajčiarsko — nemecký humanistický spisovateľ. Pochádzal z hesenského rytierskeho rodu. R. 1505 navštevoval benediktínsku kláštornú školu vo Fulde, odkiaľ ušiel, putoval po Nemecku (Kolín nad Rýnom, Lipsko, Wittenberg) a Taliansku (právnické štúdiá v Pavii a Bologni). R. 1515 vstúpil do služieb arcibiskupa v Mohuči (Mainz), 1517 mu cisár Maximilián I. udelil titul poeta laureatus caesareus. Prívrženec reformácie (1519 sa pripojil k M. Lutherovi), propagoval ideu nemeckého národného povedomia a vernosti cisárovi (v rámci Svätej rímskej ríše nemeckého národa). R. 1521 sa s F. Sickingenom zúčastnil proticirkevného povstania, po jeho porážke musel ujsť do dnešného Švajčiarska, kde mu U. Zwingli zabezpečil azyl. Zomrel opustený a v biede. V briskných dialógoch a politických básňach požadoval silné nemecké cisárstvo, obmedzenie vplyvu kniežat a vyradenie cirkvi z politického života. Je pravdepodobne autorom druhej časti humanistickej proticirkevnej satiry Listy tmárov (Epistolae obscurorum virorum, 1517), do nemčiny preložil pôvodné latinské dialógy podľa vzoru Lukiana zo Samosaty pod názvom Knižka rozhovorov (Gespräch buchlin herr Ulrichs von Hutten, 1521).

Hutton, James

Hutton [hatn], James, 3. 6. 1726 Edinburgh, Škótsko – 26. 3. 1797 tamže — škótsky geológ a prírodovedec. Zaoberal sa najmä horninami sopečného pôvodu. Domnieval sa, že ich vznik, ako i zmeny v zemskej kôre sú podmienené žeravými hmotami vnútri Zeme (tzv. plutonistická hypotéza). Na základe nálezov z ostrova Arran a rokliny Glen Tilt v horskej skupine Cairngorm Mountains v severových. časti Grampián správne tvrdil, že granit vyvrel pod zemským povrchom a bazalt považoval za zvyšok lávových prúdov. Dokázal vplyv vyvretých (magmatických) hornín na okolité horniny a ako prvý spoznal účinky kontaktnej metamorfózy. Pri štúdiu sedimentárnych hornín skalnatého výbežku Siccar Point (región Scottish Borders) dospel k záveru, že povrch Zeme nie je statický, ale sa neprestajne vyvíja (tzv. Huttonova diskordancia). R. 1785 tieto poznatky zhrnul v diele Teória Zeme (Theory of the Earth), ktoré sa spolu s prácou Ch. Lyella Princípy geológie (Principles of Geology, 1830 – 33) stalo neskôr základom modernej geológie. R. 1788 sformuloval princíp aktualizmu.

Huysum, Jan van

Huysum [höjsem], Jan van, 15. 4. 1682 Amsterdam – 8. 2. 1749 tamže — holandský maliar a kresliar.

Pocházal z maliarskej rodiny, školil sa pravdepodobne v rodinnej dielni. Špecializoval sa na kvetinové zátišia, posledný významný reprezentant tohto žánru v holandskom maliarstve s množstvom významných klientov. Maľoval komplikovane komponované prepychové kvetinové alebo ovocné zátišia v jasných farbách s majstrovsky stvárnenými realistickými detailmi (Zátišie s kvetinami a ovocím, okolo 1715), pre ktoré sú charakteristické rokokové kompozičné vzorce a slnečné osvetlenie. Maľoval aj klasické krajiny v štýle, ktorý reprezentuje posledné štádium holandskej italizujúcej krajinomaľby (Arkadická krajina, 1728). Zachovali sa aj jeho kresby - botanicky presné štúdie kvetín.

hviezdovky

hviezdovky, Asteroidea — trieda z kmeňa ostnatokožce (Echinodermata), podkmeň bezstopkavce (Eleutherozoa). Dravé morské živočíchy s hviezdovitým telom s priemerom 2 cm až 1 m, zo stredu ktorého vyrastá zvyčajne 5 (zriedkavo až 40) hrubších ramien s prísavnými panôžkami, pomocou ktorých sa pohybujú. Živia sa prevažne mäkkýšmi; menšiu potravu prehĺtajú vcelku, pri väčšej vysunú cez ústny otvor na spodnej strane tela vyduteľný žalúdok a strávia ju mimo tela; análny otvor sa nachádza na hornej strane tela. Ramená hviezdoviek sú regenerovateľné. Patrí sem okolo 1 500 zvyčajne pri pobreží žijúcich druhov, napr. hviezdovka červená (Asterias rubens). Hviezdovky sa formovali v spodnom ordoviku (500 – 480 miliónov rokov), výnimočne dobré podmienky na život mali v devóne. Veľmi dobre sa zachovali fosílne zvyšky hviezdoviek druhu Pentasteria longispina z vrchnej jury pri Solothurne (Švajčiarsko), kde ich pri búrke zaživa prekryli jemné morské sedimenty.

HVL

HVL — skratka hromadne vyrábaného lieku.

HVLP

HVLP — skratka hromadne vyrábaného liečivého prípravku, všeobecne vžitá skratka liekov z produkcie farmaceutického priemyslu. V začiatkoch poloprevádzkovej a priemyselnej farmaceutickej výroby sa lieky tohto typu nazývali špeciality. V súčasnosti sa používa skratka HVL.

Hvozdík, Ján

Hvozdík, Ján, 6. 10. 1918 Parchovany, okr. Trebišov – 21. 2. 1997 Košice — slovenský psychológ. Pôvodne stredoškolský profesor, 1953 – 59 pôsobil na Pedagogickej fakulte v Prešove, 1959 – 64 (a od 1968) v Krajskej psychologickej výchovnej klinike v Košiciach (jej prvý riaditeľ, 1964 – 83 externý riaditeľ), 1965 – 67 vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave, od 1968 vedúci Katedry odbornej psychológie Filozofickej fakulty UPJŠ v Prešove; 1976 DrSc., 1981 profesor. Iniciátor rozvoja psychológie na východnom Slovensku v 50. – 70. rokoch 20. stor., 1959 zakladateľ Krajskej psychologickej výchovnej kliniky v Košiciach (od 1978 názov krajská pedagogicko-psychologická poradňa), 1968 Katedry odbornej psychológie na Filozofickej fakulte UPJŠ (dnes Prešovská univerzita), čím vzniklo na Slovensku druhé (po Bratislave) vysokoškolské psychologické pracovisko. Výskumnou činnosťou a jej organizovaním sa pokladá za zakladateľa medzivednej školskej psychológie na Slovensku. Najdôležitejšie diela: Analýza postojov žiakov k učeniu (1965), Psychologický rozbor školských neúspechov žiakov (1973), Základy školskej psychológie (1986).

Hwasong

Hwasong — pevnosť v Kórejskej republike na okraji mesta Suwon asi 30 km od Soulu. Na obranu proti nepriateľským vpádom ju 1794 – 96 dal vybudovať panovník Čongdžo (*1752, †1800, vládol 1776 – 1800) z dynastie I (Ri), syn korunného princa Sada (*1735, †1762; ktorý je tam pochovaný), navrhol ju neokonfuciánsky učenec Čong Ta-san (*1762, †1836). V pevnosti Hwasong bolo asi 30 hlavných objektov vrátane kráľovskej rezidencie, má štyri brány, opevnenie bolo 5,74 km dlhé a miestami až 6 m vysoké. Pri výstavbe sa popri kórejskej tradícii uplatnili aj princípy európskeho staviteľstva. Okrem dreva a kameňa boli ako nový stavebný materiál použité aj tehly. Od 19. stor. začala pevnosť postupne upadať a v kórejskej vojne 1950 – 53 bola značne poškodená. V 70. rokoch 20. stor. zrekonštruovaná. R. 1997 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

hyacint

hyacint [gr.] —

1. bot. Hyacinthus — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď ľaliovité. Cibuľoviny pochádzajúce z východných oblastí okolo Stredozemného mora až po Irán a Turkménsko. V Európe sa od 16. storočia pre okrasné kvety pestuje v početných odrodách druh hyacint východný (Hyacinthus orientalis) s dlhými úzkokopijovitými listami, zo stredu ktorých vyrastá tuhá stonka s hustým súkvetím (klasom) rúrkovitých až zvončekovitých voňavých bielych, žltých, ružových, červených, purpurových až modrých kvetov, ktoré sa používajú na výrobu parfumov. Nazvaný podľa Hyakintha z gréckej mytológie;

2. geol. priehľadná odroda zirkónu kvality drahého kameňa červenohnedej alebo žltočervenej farby. Ako hyacinty sa v minulosti nesprávne označovali červené odrody korundu a kryštály červeného železitého kremeňa vrasteného v sadrovci. Vyskytuje sa na Srí Lanke (provincia Sabaragamuwa) a v USA (štát Michigan).

hyaloplazma

hyaloplazma [gr.] — časť základnej cytoplazmy pod povrchom cytoplazmatickej membrány (→ biologická membrána), sklovitá číra hmota bez viditeľnej štruktúry, hustejšia ako granuloplazma; pri opise pohybu améboidných buniek (→ meňavka) v odbornej literatúre sa označuje synonymom ektoplazma.

hyaluronidáza

hyaluronidáza [gr.] — enzým štiepiaci kyselinu hyalurónovú v medzibunkových priestoroch. Patrí medzi faktory virulencie niektorých baktérií (stafylokoky, streptokoky), pretože umožňuje prenikanie baktérií a ich produktov do tkanív. Podporuje šírenie bakteriálnych infekcií a inváziu nádorov a umožňuje prestup spermií cez stenu vajíčka. V medicíne sa používa na zvýšenie priepustnosti tkanív. Bol izolovaný zo semenníkov, zhubných nádorov i z jedu zmijí a včiel.

hybrid

hybrid [lat.] —

1. genet. → kríženec;

2. výsledok spojenia rôznych (rôznorodých) zložiek, napr. hybridné slová.

hybridný počítač

hybridný počítač — zariadenie spájajúce v sebe analógový a číslicový počítač, medzi ktorými existuje prepojovacia elektronika transformujúca číslicové signály na analógové a opačne. Hybridné počítače sa používali na simuláciu alebo riešenie diferenciálnych rovníc. V súčasnosti sa prakticky nepoužívajú.

hydrargyrizmus

hydrargyrizmus [gr.], aj hydrargýria, hydrargyróza — otrava ortuťou alebo jej zlúčeninami (→ otrava).

hydraulický lis

hydraulický lis — hydrostatický stroj využívajúci na zväčšenie pôsobiacej sily Pascalov zákon. V hydraulickom lise je pracovná kvapalina (zvyčajne olej) uzavretá dvoma piestmi s rozličnými prierezmi. Keď na piest s menším prierezom \(S_1\) začne pôsobiť sila \(F_1\), v uzavretej nádobe sa zvýši hydrostatický tlak, ktorý (podľa Pascalovho zákona) pôsobí rovnako na všetky steny nádoby, teda aj na väčší piest s prierezom \(F_2\). Väčší piest potom na okolie pôsobí silou \(F_2=\frac{S_2}{S_1}F_1\), teda silou zväčšenou v pomere veľkostí prierezov piestov. Hydraulický lis sa používa na tvarovanie kovov i plastov. Podľa konštrukcie stojana sa hydraulické lisy delia na vodorovné, zvislé a kombinované, podľa účelu na kovacie (bežné kováčske postupy, napr. kovanie dlhých tyčovitých výkovkov, hriadeľov a diskov), ťažné (výroba tenkostenných dutých telies z ocele a z farebných kovov), na spracovanie plastov, montážne a i. Jeden z prvých hydraulických lisov si dal patentovať 1795 J. Bramah.

hydria

hydria [gr.] — grécka antická nádoba na vodu najčastejšie z keramiky alebo z bronzu (→ grécke vázy). Mala nízky podstavec a baňaté telo zakončené nevysokým úzkym hrdlom. Jej charakteristickým znakom sú tri uchá, dve horizontálne, umiestnené oproti sebe na plášti, slúžili na zdvíhanie a pridržiavanie pri nesení, uprostred bolo tretie, zvislé ucho, za ktoré sa nádoba držala pri vylievaní. Nosila sa na hlave (s podložkou) alebo na pleciach. Výjavy z naberania a nosenia vody sú častým námetom výzdoby antických váz. Hydria sa tiež používala ako urna, resp. ako volebné a hlasovacie osudie.

hydrocyklón

hydrocyklón [gr.] — zariadenie na mokré triedenie, rozdružovanie a zahusťovanie drobnozrnných materiálov alebo kalov. Využíva pôsobenie odstredivej, dostredivej, vztlakovej a tiažovej sily, pričom pohyb častíc materiálu závisí od ich výslednice. Zmes materiálu a kvapaliny (najčastejšie vody) je pod tlakom tangenciálne privádzaná do valcovitej časti hydrocyklónu, kde pri jej rotácii dochádza k vytláčaniu väčších alebo ťažších zŕn materiálu na stenu hydrocyklónu, po ktorej skrutkovito kĺžu do spodného výpustného otvoru a tvoria ťažký, hrubý alebo zahustený produkt. Rotáciou zmesi sa v strede hydrocyklónu vytvára podtlak, ktorý vynáša menšie alebo ľahšie zrná materiálu a kvapalinu do výpustného otvoru v jeho hornej časti, odkiaľ vychádza ľahký, jemný alebo vyčerený produkt. Na zvýšenie efektívnosti rozdružovania sa voda často nahrádza kvapalinou s väčšou hustotou alebo suspenziou (napr. ferosilícia). Prednosťou hydrocyklónu je vysoký výkon, ktorý rastie s priemerom jeho valcovitej časti. Efektívnosť činnosti hydrocyklónu možno ovplyvniť najmä voľbou vhodného pomeru veľkosti výpustných otvorov alebo sklonu jeho kužeľovej plochy. Zvýšenie výkonu umožňuje aj zostava viacerých, paralelne pracujúcich hydrocyklónov, tzv. multicyklón. Hydrocyklóny sa využívajú najmä pri úprave nerastných surovín, recyklácii odpadov, ako aj v keramickom a chemickom priemysle.

hydrofóbia

hydrofóbia [gr.] — lek. chorobný strach z vody. Je typickým príznakom niektorých ochorení, napr. pri besnote vyvoláva u chorého pohľad na tečúcu vodu alebo zvuk tečúcej vody záchvaty kŕčov hltanového a hrtanového svalstva s následným dusením. Hydrofóbiu nemožno zamieňať s úzkosťou napr. z utopenia alebo z plávania v hlbočine, ktorá sa prejavuje aj u zdravých úzkostlivých ľudí.

hydrologický cyklus

hydrologický cyklus, kolobeh vody — nepretržitá cirkulácia vody na Zemi, ku ktorej dochádza účinkom slnečnej energie a gravitácie. Energia dodávaná na povrch Zeme slnečným žiarením umožňuje vyparovanie vody z morí, z vodných plôch a i. povrchov Zeme, ako aj vyparovanie vody porastmi (rastliny odoberajú vodu a odparujú ju; → transpirácia). Vyparená voda sa transportuje v atmosfére ako para alebo po kondenzácii vo forme oblakov, z ktorých môže vypadávať v podobe atmosférických zrážok (kvapalných a tuhých) na povrch Zeme. Po dopade zrážok na rozdielne povrchy sa časť z nich vyparí, časť vsiakne do pôdy a môže dopĺňať podzemné vody. Voda, ktorá nemôže vsiaknuť (infiltrovať) do pôdy, odtečie po povrchu do tokov. Voda, ktorá vsiakla do pôdy, sa vracia do atmosféry vyparovaním (→ evapotranspirácia) alebo napája vodné toky, a tak sa vracia do morí a oceánov, čím sa hydrologický cyklus uzavrie. V hydrosfére Zeme sa v hydrologickom cykle pohybuje stále rovnaké množstvo vody, zložky hydrologického cyklu sú však rozdelené veľmi nerovnomerne. V púšťových oblastiach sú úhrny zrážok aj výparu spravidla malé, v horských oblastiach v porovnaní s vypareným množstvom veľké. Na hladinu morí Zeme spadne za rok priemerne 900 mm vody, vyparí sa až 970 mm, rozdiel (70 mm) sa premiestni nad súš a spadne vo forme zrážok. Na súš spadne vo forme zrážok za rok priemerne 670 mm vody, vyparí sa priemerne 420 mm, rozdiel (250 mm) odtečie vodnými tokmi do morí. Na územie Slovenska spadne vo forme zrážok za rok priemerne 768 mm vody, vyparí sa priemerne 497 mm (65 % zo zrážok) a odtečie 271 mm. Zrážky aj odtok sú na území Slovenska rozdelené nerovnomerne. V juž. oblastiach Slovenska spadne vo forme zrážok za rok priemerne 450 mm vody, ale odtečie len 50 mm, v horských oblastiach je ročný úhrn zrážok 1 500 mm vody, ale vyparí sa len 200 mm a zvyšok odtečie. Hydrologický cyklus je súčasťou kolobehu látok a energie, ktoré sú vzájomne prepojené a poháňané energiou slnečného žiarenia.

hydrománia

hydrománia [gr.] — lek. chorobná túžba utopiť sa.

hydrometeorológia

hydrometeorológia [gr.] —

1. hraničný vedný odbor medzi hydrológiou a meteorológiou zaoberajúci sa kolobehom vody v prírode z meteorologického hľadiska;

2. nepresné označenie činnosti inštitúcií meteorologickej a hydrologickej služby.