Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 100 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Humájúnovo mauzóleum

Humájúnovo mauzóleum — architektonický komplex v hlavnom meste Indie v Naí Dillí v blízkosti rieky Jamuna. Prvé monumentálne mauzóleum dynastie Veľkých Mogulov (Veľkých Mughalov) postavené v rokoch 1557 – 70 (alebo 1571). Stavbu podľa tradície iniciovala Humájúnova manželka Bégá Bégam (aj Hadždží Bégam, *okolo 1511, †1582). Za architektov stavby sú považovaní Mírak Mírzá Ghijás a jeho syn Sajjid Muhammad Ghijás.

Mauzóleum panovníka Humájúna je situované v strede rozsiahlych záhrad s množstvom stromov. Celý komplex má pôdorys štvorca s dĺžkou strany 350 m a je uzatvorený múrom. Štyri vodné kanály, ktoré symbolizujú štyri rajské rieky, ho rozdeľujú na štyri menšie štvorce, z ktorých každý je menšími plytkými kanálmi a chodníkmi ďalej rozdelený na deväť menších štvorcov. Ide o typ perzskej záhrady čahár bágh, ktorá je symbolickým vyjadrením kozmologických predstáv o vesmíre a pre moslimov predstavuje raj. Komplex je prístupný štyrmi bránami, na východnej strane ho pôvodne ohraničovala rieka Jamuna, ktorej koryto sa v 16. stor. presunulo.

Samotné mauzóleum je postavené z červeného pieskovca kombinovaného s platňami z bieleho mramoru. Stojí na mohutnej terase (podnoži), ktorá tvorí spodné podlažie celej stavby. Má štvorcový pôdorys (96 x 96 m) a jeho fasáda je členená sústavou oblúkov, ktoré rámujú menšie ívány vedúce do miestností určených pre pútnikov a hostí (pôvodne slúžili ako karavanserail). Horná časť stavby je prístupná úzkymi schodiskami. Hmota mauzólea je symetricky členená sústavou ník a ívánov, v strede sa nachádza mohutná cibuľová kupola na tambure obložená bielym mramorom. Centrálna kupola je doplnená menšími čatrí. Jadrom mauzólea je sála oktogonálneho pôdorysu zaklenutá nižšou kupolovou klenbou, v ktorej sa nachádza biely mramorový kenotaf panovníka. Jeho hrob je pod kenotafom (pod podlahou) v hrobke. Okolo centrálnej sály sú symetricky usporiadané menšie zaklenuté miestnosti prepojené úzkymi chodbami, v ktorých sa nachádzajú kenotafy kráľovskej rodiny a neskorších mogulských panovníkov.

Celý komplex a jeho architektúra poukazujú na silný vplyv perzských vzorov, osobitne architektúry za vlády dynastie Timúrovcov (1370 – 1506; → islamská architektúra; → iránska architektúra). Stvárnenie i celkové majestátne a zároveň striedme pôsobenie je veľmi novátorské. V roku 1993 bola stavba zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

humaniora

humaniora [lat.] — v období humanizmu názov antickej spisby (gr. i lat.), ako aj štúdia diel starých Grékov a Rimanov, starogréckeho a latinského jazyka i antických reálií.

humanistické písmo

humanistické písmo — typ písma, ktoré vzniklo na prelome 15. a 16. stor. v Taliansku pod vplyvom renesancie. Inšpirovalo sa antickou kapitálou a karolovskou minuskulou (týmto písmom boli v 9. stor. odpísané diela antických autorov a humanisti tieto odpisy omylom považovali za originály). Oživenie pekných, okrúhlych a čitateľných foriem karolovskej minuskuly vytvorilo základy moderných foriem latinského písma. Rozšírilo sa po celej západnej a strednej Európe okrem nemecky hovoriacich krajín, kde sa naďalej používalo gotické písmo. Humanistickou majuskulou (kapitála) sa písali začiatky textov a nadpisy kapitol kódexov. Ako knižné písmo sa uplatnila aj humanistická minuskula. Po objave a rozšírení kníhtlače sa humanistická minuskula stala výlučne písmom tlačených kníh. Humanistická kurzíva bola písmom dokumentov a vyznačovala sa spájaním jednotlivých písmen pomocou slučiek.

humanita

humanita [lat.], humánnosť, humanizmus — ľudskosť, láska k človeku; mravný ideál založený na úcte človeka k človeku, na rešpektovaní práv a potrieb človeka; významovo blízkym pojmom je filantropia.

Humboldt, Alexander von

Humboldt, Alexander von, 14. 11. 1769 Berlín – 6. 5. 1859 tamže — nemecký prírodovedec, geograf a cestovateľ, brat Wilhelma Humboldta. Študoval na univerzitách vo Frankfurte nad Odrou, Berlíne a Göttingene, na obchodnej akadémii v Hamburgu a na banskej akadémii vo Freibergu. R. 1790 podnikol s G. Forsterom cestu po západnej Európe (Porýnie, Holandsko, Belgicko, Francúzsko), ktorej výsledkom bola jeho prvá vedecká práca Mineralogické pozorovania niektorých bazaltov pri Rýne (Mineralogische Beobachtungen über einige Basalte am Rhein, 1790). R. 1792 – 96 žil v Bad Stebene a pôsobil v štátnych službách ako vrchný banský riaditeľ (zaoberal sa inšpekciou baní, zdokonalil banskú lampu, založil banskú školu, písal učebnice). R. 1799 – 1804 podnikol s francúzskym botanikom Aimém Jacquom Alexandrom Bonplandom (*1773, †1858) veľkú expedíciu do Strednej a Južnej Ameriky (územia dnešných štátov Mexiko, Ekvádor, Kolumbia, Peru, Venezuela, Kuba) a cez USA sa vrátil do Európy. Za pomoci v tom čase najmodernejších prístrojov získaval a zaznamenával najrozličnejšie geologické, geofyzikálne, klimatologické, astronomické, botanické, zoologické a iné prírodovedné údaje (preskúmal o. i. sopky v oblasti rovníka a v Andách, rovinu Llanos a Mexickú plošinu), zaznamenával rôzne údaje (výšku stromov a vrchov, veľkosť zvierat, priemer rastlinných stoniek, výskyt minerálov a i.), ale najmä študoval rozšírenie rastlín v danej zemepisnej polohe. R. 1808 – 27 žil v Paríži, kde v 35-zväzkovom diele Cesta po rovníkových regiónoch Nového sveta uskutočnená 1799, 1800, 1801, 1803 a 1804 A. von Humboldtom a Aimém Bonplandom (Voyage aux régions équinoxiales du nouveau Continent fait 1799, 1800, 1801, 1803 et 1804 par A. de Humboldt et Aimé Bonpland, 1807 – 34) spracoval poznatky získané počas cesty po Amerike, venoval sa štúdiu rozličných botanických, zoologických, fytogeografických a fyzikálno-chemických otázok (napr. 1805 s J. L. Gaym-Lussacom presne stanovil pomer vodíka a kyslíka v molekule vody) a z poverenia pruského kráľa Friedricha Wilhelma III. aj diplomatickým úlohám. R. 1829 na pozvanie ruského cára Mikuláša I. podnikol s Ch. G. Ehrenbergom a nemeckým geológom Gustavom Rosem (*1798, †1873) expedíciu do ázijskej časti Ruska (Ural, Altaj, oblasť Kaspického mora). Po návrate z Ruska žil od 1830 v Berlíne, podnikol viaceré diplomatické cesty a napísal dielo Kozmos. Náčrt fyzického opisu sveta (Kosmos. Entwurf einer physischen Weltbeschreibung, 5 zväzkov, 1845 – 62) predstavujúce najvýznamnejší súhrn vedeckých poznatkov tej doby. Ďalšie diela: Myšlienky o geografii rastlín popri prírodnom obraze tropických krajín (Ideen zu einer Geographie der Pflanzen nebst einem Naturgemälde der Tropenländer, 1807), Geografický a fyzický atlas kráľovstva Nové Španielsko (Atlas géographique et physique du royaume de la Nouvelle-Espagne, 1808), Pohľady na Kordillery a monumenty domorodého obyvateľstva Ameriky (Vues des Cordillèrres et monuments des peuples indigènes de ľAmérique, 2 zväzky, 1810 – 13), Politická esej o ostrove Kuba (Essai politique sur l’île de Cuba, 2 zväzky, 1826), Stredná Ázia. Výskumy o pohoriach a porovnávacej klimatológii (Asie centrale. Recherches sur les chaînes de montagnes et la climatologie comparée, 3 zväzky, 1843). Od 1800 člen Pruskej akadémie vied, čestný člen mnohých svetových vedeckých spoločností.

Jeden z najvýznamnejších prírodovedcov, zakladateľ fytogeografie, morfometrie (orometrie), klimatológie (zaviedol pojem izoterma) a vulkanológie. Venoval sa aj fyzike (najmä geofyzikálnym javom, napr. zistil, že intenzita zemského magnetizmu klesá od pólu k rovníku, objavil magnetické búrky a navrhol vybudovanie magnetických observatórií), geológii, mineralógii, oceánografii (meral napr. teplotu morského prúdu, v súčasnosti známeho ako Humboldtov prúd), astronómii, chémii, zoológii (napr. ako prvý opísal druh tučniaka žijúceho na západnom pobreží Južnej Ameriky, v súčasnosti známeho ako tučniak jednopásy, Spheniscus humboldti), botanike (opísal viac než 4 500 druhov rastlín, z toho viac ako polovicu po prvý raz vôbec), etnológii, demografii a i. Je po ňom nazvaných viacero rastlín (napr. dub Quercus humboldtii, vŕba Salix humboldtiana), celý rad geografických objektov, napr. horská skupina na Novom Zélande (Humboldt Mountains), druhý najvyšší vrch Venezuely (Pico Humboldt, 4 940 m n. m.), ľadovec v Grónsku (Humboldt Gletscher), Národný park na Kube (Parque Nacional Alejandro de Humboldt) a i., minerál humboldtín, asteroidy č. 54 Alexandra a č. 4877 Humboldt, more na Mesiaci (Mare Humboldtianum) a i.

Hume, John

Hume [hjúm], John, 18. 1. 1937 Londonderry — severoírsky politik. Pôvodne učiteľ, pôsobil na Trinity College v Cambridgei. V 60. rokoch 20. stor. vstúpil do politiky a stal sa spoluzakladateľom Sociálnodemokratickej a labouristickej strany (SDLP), ktorej vodcom bol 1979 – 2001. R. 1979 – 2004 poslanec Európskeho parlamentu, 1983 – 2000 poslanec britského parlamentu, 1998 – 2000 poslanec znovuustanoveného severoírskeho parlamentu. Výrazne sa zaslúžil o upokojenie situácie a ukončenie bojov medzi katolíkmi a protestantmi v Severnom Írsku, obidva tábory dokázal prinútiť k spolupráci. Postavil sa proti násilným akciám Írskej republikánskej armády (IRA) a jej politické krídlo Sinn Féin priviedol k mierovým rokovaniam. V apríli 1998 podpísal v Belfaste prelomovú mierovú zmluvu, ktorá mala ukončiť dlhotrvajúci konflikt. Nositeľ Nobelovej ceny mieru (1998, s D. Trimblom).

humídne podnebie

humídne podnebie, vlhké podnebie — podnebie s priemerným ročným úhrnom zrážok väčším, než je potenciálny výpar, alebo s priemerným ročným úhrnom atmosférických zrážok vyšším ako 750 mm. Prebytočná voda odteká potokmi a riekami, ktoré tvoria pravidelnú riečnu sieť. Humídne podnebie sa vyskytuje v prímorských oblastiach a na mori, kde sú časté a výdatné zrážky, v oblastiach s rozsiahlou cyklonálnou činnosťou i v chladných oblastiach s malým výparom.

humiliores

humiliores [-lijórés; lat.] — príslušníci nižších sociálnych vrstiev v Rímskej ríši od konca 2. stor. n. l. (lat. humilior = nižšie postavený, protiklad k honestior; → honestiores). Ich postavenie sa blížilo k postaveniu neslobodných vrstiev obyvateľstva (otroci), s ktorými sa spájali pri vzburách. Pri trestných činoch im hrozili ťažké práce v baniach a kameňolomoch, mohli byť vystavení zápasu s divou zverou alebo popravení potupným spôsobom (ukrižovanie).

humno

humno

1. otvorené priestranstvo s ubitou zemou vo dvore alebo na okraji dediny, kde sa mlátilo obilie;

2. označenie stodoly alebo iba jej časti slúžiacej na mlátenie obilia;

3. → záhumnie.

humorálny

humorálny [lat.] — týkajúci sa telových tekutín alebo látok v nich rozpustených, napr. humorálna imunita – imunita sprostredkovaná protilátkami nachádzajúcimi sa v telových tekutinách; v širšom význame aj hormonálny (endokrinný), napr. neuro-humorálna regulácia.

Humphrey, Hubert Horatio

Humphrey [hamfri], Hubert Horatio, 27. 5. 1911 Wallace, Južná Dakota – 13. 1. 1978 Waverley, Minnesota — americký politik. V rámci Demokratickej strany dlhoročne viedol skupinu Američania za demokratickú akciu (Americans for Democratic Action). R. 1949 – 64 a 1971 – 78 senátor. Významne sa zaslúžil o presadenie opatrení v záujme posilnenia občianskych práv, v zahraničnopolitickej oblasti presadzoval politiku odzbrojenia a uvoľnenia napätia medzi Východom a Západom. R. 1965 – 69 viceprezident L. B. Johnsona. Podpora jeho vietnamskej politiky mu priniesla neúspech pri kandidovaní 1968 na úrad prezidenta (porazil ho R. M. Nixon).

Huňady, Ladislav

Huňady, Ladislav, aj Hunyady, Hunyadi, Lászlo, 1433 – 16. 3. 1457 Budín (popravený), pochovaný v Alba Iulii, Rumunsko — uhorský krajinský hodnostár, syn Jána Huňadyho, brat neskoršieho uhorského kráľa Mateja I. Korvína. R. 1452 bratislavský župan, 1453 chorvátsko-slavónsky bán, 1456 – 57 temešský župan, kapitán Belehradu. Zúčastňoval sa na otcových vojenských výpravách a po jeho boku získal už ako mladík bojové skúsenosti. Po porážke Jána Huňadyho na Kosovom poli (1448) sa stal namiesto otca rukojemníkom (do 1450) srbského despotu Juraja Brankovića (→ Brankovićovci). Po nástupe Ladislava V. Pohrobka na uhorský trón bol 1453 vymenovaný za hlavného veliteľa vojska, ktoré malo potlačiť bratrícke hnutie na Slovensku. K ozbrojenému stretnutiu však z viacerých príčin nedošlo a s vodcom bratríkov P. Aksamitom uzavrel prímerie. V tom čase si na dvore Ladislava V. Pohrobka upevnili pozíciu magnáti Celjskovci, ktorí sa snažili obmedziť vplyv Huňadyovcov v Uhorsku. Po otcovej smrti (1456) sa Huňady stal oprávneným dedičom jeho funkcií a majetkov, najvýznamnejšie krajinské funkcie však od kráľa získal Ulrich Celjský, ktorého 9. 11. 1456 v Belehrade zavraždili prívrženci huňadyovskej strany. Ladislav V. Pohrobok Huňadyho zdanlivo omilostil a dokonca ho vymenoval za hlavného krajinského kapitána a taverníka. Dňa 14. 3. 1457 však bol v Budíne zadržaný žoldniermi J. Jiskru z Brandýsa. Po krátkom procese, v ktorom bol obvinený zo zrady (údajná príprava vraždy kráľa), bol o dva dni neskôr verejne popravený sťatím. Dôsledkom jeho popravy bolo vypuknutie občianskej vojny.

huncokari

huncokari — etnografická skupina pochádzajúca z juž. časti Dolného Rakúska a Štajerska, žijúca od pol. 18. stor. na Slovensku formou rozptýleného osídlenia v oblasti Malých Karpát. Najpočetnejšie skupiny huncokarov obývali oblasť obcí Piesok (dnes súčasť Modry), Píla, Cajla (dnes súčasť Pezinka), Limbach, Smolenice, Pernek a Sološnica, často žili roztrúsene v horských samotách. Živili sa ako lesní robotníci (huncokari = z nem. Holzhacker, drevorubač), tvorili uzavreté komunity, boli bilingválni. Ich tradičný spôsob života začal zanikať už pred 2. svetovou vojnou, ich horské osídlenie zaniklo po 1945; časť z huncokarov bola z Československa odsunutá do Nemecka.

Huncovce

Huncovce — obec v okrese Kežmarok v Prešovskom kraji v strede Popradskej kotliny na terasách rieky Poprad, 641 m n. m.; 3 215 obyvateľov (2019). Doklady osídlenia z bronzovej a laténskej doby.

Obec písomne doložená 1257 ako Supch, 1268 Poloni, 1290 Zopczfolua, 1318 (villa) Canis, 1336 Hundsdorf, 1345 Sepchfalua, 1346 Chepanfalua, 1383 Stekchfalua, 1471 Stepkfalva alebo n. Honczdorf, 1773 Huncz-Villa, Hunczdorff, Hundsdorff, 1786 Hunsdorf, Hunnisvilla, 1808 Hunzdorf, Hunsdorf, Hundsdorf, Hunnisvilla, 1863 Húnfalu, 1873 – 1902 Hunfalu, 1907 – 13 Hunfalva, 1920 Huncovce, 1927 – 48 Huncovce, Hunsdorf, 1948 Huncovce.

Patrila Berzeviciovcom a Okoličániovcom. Od konca 18. stor. tam bola známa rabínska škola. Začiatkom 19. stor. prevažovalo židovské obyvateľstvo, Huncovce boli centrom židovského obyvateľstva na Spiši. Obyvatelia Huncoviec sa zaoberali poľnohospodárstvom, plátenníctvom, remeslami a obchodom, do 1945 tam bol liehovar.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Sv. kríža (polovica 13. stor., pôvodne románsky, v 14. a 15. stor. goticky prestavaný, renovovaný 1722, 1832), rokokovo-klasicistická kúria (2. polovica 18. stor.), barokovo-klasicistická Kaplnka sv. Jána Nepomuckého (1814), neoklasicistická synagóga (1821, dnes nefunkčná), neskoroklasicistický evanjelický a. v. kostol (1859), židovský cintorín (19. stor.).

Do katastra obce zasahuje prírodná rezervácia Kút (vyhlásená 1991, rozloha 11 ha) zameraná na ochranu kriticky ohrozených druhov rastlín. Východiskové miesto turistiky do Tatier.

Hunej

Hunej, aj Huni, ? – okolo 2630 pred n. l. — egyptský panovník z konca 3. dynastie. V egyptologickej literatúre sa niekedy uvádza ako staviteľ malých stupňovitých pyramíd, ktoré sa vyskytujú na viacerých miestach v Egypte, od Elefantíny až po Médúm. Občas sa uvádza aj ako staviteľ veľkej pyramídy v Médúme. Podľa najnovších poznatkov však tieto stavby dal postaviť faraón Snofru.

Hungaria

Hungaria — latinský názov historického územia Uhorsko, resp. dnešného Maďarska, ktorý sa zaužíval aj v iných jazykoch.

Hunkovce

Hunkovce — obec v okrese Svidník v Prešovskom kraji v severnej časti Ondavskej vrchoviny, 294 m n. m.; 338 obyvateľov (2019). Súčasť Tokajskej vínnej cesty.

Písomne doložená 1548 ako Hukoch, 1588 Hunkouecz, 1739 Hunkocz, 1773 Hunkocz, Hunkócz, 1786 Hunkocz, 1808 Hunkócz, Hunkowce, 1863 – 1902 Hunkóc, 1907 – 13 Felsóhunkóc, 1920 Honkovce, 1927 Hunkovce.

Patrila panstvu Makovica. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka. R. 1711 sa útekmi poddaných takmer vyľudnila, značné vysťahovalectvo ju postihlo aj počas prvej ČSR. R. 1944 bola počas bojov celkom zničená, po oslobodení obnovená.

Stavebné pamiatky: gréckokatolícky drevený trojpriestorový a trojvežový Chrám ochrany presv. Bohorodičky (koniec 18. stor., 1947 opravený, postavený na kamennej podmurovke, apsida zaklenutá kupolou, zvyšky pôvodného zariadenia z 18. stor., národná kultúrna pamiatka) s drevenou, samostatne stojacou zvonicou (19. stor.); Chrám zosnutia presv. Bohorodičky (1938).

Huntingtonova choroba

Huntingtonova choroba [hantink-], Huntingtonova chorea — autozomálne dominantné dedičné neurodegeneratívne ochorenie. Prejavuje sa dyskinézami, t. j. motorickými poruchami v podobe abnormálnych a nekontrolovateľných prudkých pohybov hlavy a končatín (chorea), organicky podmienenými poruchami kognitívnych funkcií (predčasná demencia) a poruchami správania, ako sú depresia, iritabilita (→ dráždivosť), impulzivita ap. Príčinou ochorenia je mutácia, ktorá sa prejavuje zvýšeným počtom opakovaní (kópií) trinukleotidovej sekvencie CAG v géne IT-15. U zdravých jedincov sa vyskytuje 11 – 35 kópií tripletu CAG (kódujúceho aminokyselinu glutamín), u pacientov s Huntingtonovou chorobou viac ako 42 kópií. So zvyšujúcim sa počtom opakovaní dochádza ku skoršiemu nástupu príznakov a rýchlejšiemu priebehu ochorenia. Gén IT-15 je lokalizovaný na 4. chromozóme, kóduje proteín huntingtín s molekulovou hmotnosťou 348 kDa. V neurónoch pacientov sa nachádzajú nerozpustné zhluky mutantného huntingtínu s expandovaným polyglutamínovým úsekom, ktorý sa funkčne líši od normálneho huntingtínu. Ochorenie sa prejavuje progresívnou stratou funkcie a následnou apoptózou neurónov predovšetkým v tých častiach mozgu, ktoré sú kritické pri regulácii plynulosti vôľových pohybov (→ bazálne gangliá). Prvé symptómy možno pozorovať najčastejšie vo veku 35 – 45 rokov (výnimočne aj skôr), do 10 – 20 rokov od nástupu prvých príznakov vedú k úmrtiu postihnutého. Diagnóza sa stanovuje analýzou DNA (potvrdením prítomnosti alebo neprítomnosti expanzie tripletu CAG) predovšetkým v predklinickom štádiu ochorenia a pri prenatálnej genetickej diagnostike.

Liečba: len symptomatická, účinná terapia zatiaľ neexistuje. Prvýkrát opísaná 1872 americkým lekárom Georgeom Huntingtonom (*1850, †1916), podľa ktorého je nazvaná.

Huntovci-Poznanovci

Huntovci-Poznanovci — uhorský šľachtický rod (resp. rody) pravdepodobne veľkomoravského pôvodu. Najstarší príslušníci rodov, veľmoži Hunt a Poznan, sa spomínajú 1001 – 02 v sprievode uhorského kráľa Štefana I. Potomkovia Hunta mali v 11. – 12. stor. rozsiahle majetky v Hontianskej stolici, potomkovia Poznana veľké majetky v údolí rieky Nitry. Rod Poznanovcov pravdepodobne vymrel po meči a asi v 2. pol. 12. stor. sa obidva rody spojili manželským zväzkom. Spojený rod sa v 1. pol. 13. stor. rozdelil na tri vetvy, z ktorých sa vyčlenilo viacero šľachtických rodov (napr. Forgáčovci, rod grófov z Jura a Pezinka, Baťánovci, Pázmáňovci a i.).

Hupka, Štefan

Hupka, Štefan, 22. 5. 1920 Trnava – 11. 6. 2008 Bratislava — slovenský lekár, biofyzik, zakladateľ a nestor nukleárnej medicíny ako vedného odboru na Slovensku. R. 1939 – 47 pôsobil v Ústave lekárskej fyziky Lekárskej fakulty UK, 1947 – 52 na I. internej klinike Fakultnej nemocnice s poliklinikou akademika Ladislava Dérera, 1952 – 90 v Onkologickom ústave sv. Alžbety (1977 – 90 prednosta Oddelenia nukleárnej medicíny), súčasne 1958 vedúci Subkatedry nukleárnej medicíny v Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov, 1964 – 77 vedúci Katedry lekárskej fyziky a nukleárnej medicíny Lekárskej fakulty UK v Bratislave; 1982 DrSc. Absolvoval viaceré zahraničné pobyty. Zaoberal sa nukleárnou medicínou a jej aplikáciou v diagnostike a liečbe chorôb, ako aj využívaním umelých rádionuklidov v lekárstve so zvláštnym zreteľom na onkológiu. Zakladateľ a dlhoročný predseda Slovenskej spoločnosti nukleárnej medicíny a radiačnej hygieny Československej lekárskej spoločnosti J. E. Purkyňu. Autor a spoluautor vyše 150 vedeckých prác publikovaných doma i v zahraničí, monografie Jadrové žiarenie v medicíne a vo farmácii (1971, autor), učebnice Nukleárna medicína pre SZP (1988, autor), vysokoškolskej učebnice Biofyzika (1983, spoluautor) a učebných textov. Nositeľ mnohých ocenení, 1982 vyznamenaný Medailou J. E. Purkyňu.

Hurbanova Ves

Hurbanova Ves — obec v okrese Senec v Bratislavskom kraji v Podunajskej nížine na nive Malého Dunaja, 124 m n. m.; 372 obyvateľov (2019).

Obyvatelia, kolonisti z Moravy, okolia Myjavy a Prietrže, sa tam prisťahovali 1924 – 29. Pôvodná kolónia sa nazývala Szigetmajor a jej súčasťou bol aj hospodársky dvor Maholánka, od 1929 Hurbanova Ves, 1938 – 45 pripadla Maďarsku, od 1945 súčasť obce Rastice (dnes súčasť Zlatých Klasov), od 1956 samostatná obec Hurbanova Ves. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

V súčasnosti rozvíjajúce sa turistické stredisko v blízkosti Bratislavy (častá zastávka vodných turistov, jazdecká škola, v okolí malebné lokality ramien Malého Dunaja).

Hurd, Cuthbert Corwin

Hurd [hérd], Cuthbert Corwin, 5. 4. 1911 Estherville, Iowa – 22. 5. 1996 Portola Valley, Kalifornia — americký informatik a matematik. R. 1936 – 42 pôsobil na Michigan State College v East Lansingu, 1942 – 45 v Akadémii pobrežnej stráže (Coast Guard Academy) v New Londone (Connecticut), 1945 – 47 dekan Allegheny College v Meadville (Pensylvánia), 1947 – 49 riaditeľ technického výskumu spoločnosti Carbide and Carbon Company (Tennesse). R. 1949 – 62 pôsobil v IBM, kde 1949 založil Ústav aplikovaných vied (Applied Science Department) a venoval sa vývoju počítačov IBM 650, IBM 701 a IBM 704 a procedurálneho programovacieho jazyka fortran. R. 1962 – 74 predseda spoločnosti Computer Usage v New Yorku. Zakladateľ Asociácie Cuthberta C. Hurda (1974) a spoločnosti Quintus Computer Systems (1984), ktorú 1989 získala americká korporácia Intergraph. R. 1986 získal cenu Priekopník počítačov (Computer Pioneer Award) združenia IEEE za podiel na tvorbe prvých počítačov.

Hürrem

Hürrem, vlastným menom asi Alexandra (alebo Anastázia) Lisowska, začiatok 16. stor. Rohatyn (dnes mesto v Ivano-frankivskej oblasti, Ukrajina) – 15. 4. 1558 Istanbul — manželka osmanského sultána Süleymana I. Kanuniho, matka neskoršieho osmanského sultána Selima II. Pravdepodobne unesená pri nájazde Krymských Tatárov, dostala sa na trh s otrokmi v Istanbule, kde ju kúpili pre mladého sultána Süleymana. Jeho zákonitou manželkou s oficiálnym titulom Haseki Sultan sa stala v roku 1521 po narodení svojho prvorodeného syna Mehmeda (*1521, †1543). Mala veľký vplyv, iniciovala a financovala stavbu viacerých mešít, nemocníc, hamámov, útulkov, karavanserailov a fontán v Istanbule, Mekke, Medine a Jeruzaleme, niektoré z nich, napr. mešitu (1538 – 39) a hamám (1556 – 57) v Istanbule, staval Sinan. Pre intrigy v záujme svojich synov nebola obľúbená. Z jej korešpondencie sa zachovalo niekoľko listov manželovi, ako aj poľskému kráľovi Žigmundovi II. Augustovi i manželke a dcére perzského šáha Tahmáspa I. Známa bola aj v Európe (ako Roxolana, Roxelane, Roxelana, Rossolana, la Rosa), v 16. a 17. stor. jej príbeh inšpiroval vznik niekoľkých hudobných, dramatických a prozaických umeleckých diel.

Hurwicz, Leonid

Hurwicz [hérvič], Leonid, 21. 8. 1917 Moskva – 24. 6. 2008 Minneapolis, Minnesota — americký ekonóm poľského pôvodu. Od 1940 žil v USA, 1965 – 2008 člen Americkej akadémie vied a umenia. Prednášal ekonómiu na viacerých svetových univerzitách. Venoval sa skúmaniu moderných mechanizmov decentralizovanej alokácie a rozhodovacích procesov za úplnej neistoty, pri ktorých definoval tzv. Hurwiczovo kritérium (hodnotenie alternatívnych rozhodnutí podľa očakávania ich najlepších a najhorších výsledkov). Nobelova cena za ekonómiu (2007, s E. S. Maskinom a R. B. Myersonom) za prínos v oblasti teórie navrhovania mechanizmov (tzv. dizajnu mechanizmov) v ekonomickej disciplíne, ktorej cieľom je zabezpečiť maximálne efektívne využívanie zdrojov pri dosahovaní požadovaného výsledku.

hus

hus, Anser — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď kačicovité. Veľké druhy s pomerne dlhým, pri koreni vysokým zobákom a so silnými rôzne sfarbenými, dozadu málo posunutými nohami, vďaka ktorým sa ľahko pohybujú po suchej zemi. Majú veľké krídla, ktoré im umožňujú vytrvalý let na veľké vzdialenosti (lietajú spravidla v klinovitom útvare). Žijú monogamne v trvalých pároch, o mláďatá sa starajú obidvaja rodičia. Sú bylinožravé, cez deň sú aktívne na zemi, v noci prespávajú na vode. Samec sa nazýva gunár. Vyskytujú sa na severnej pologuli v Európe a Ázii i v subarktickej oblasti.

Patrí sem desať druhov, na Slovensku hniezdi len hus divá (Anser anser). Je sivopopolavej farby, spodná a zadná brušná časť tela sú belavé (jedince obidvoch pohlaví sú sfarbené rovnako). Beháky má pomarančovosivej farby, zobák pri koreni tmavohnedej, smerom do stredu žltej s červenosivým nádychom. Hus divá je sťahovavá, prilieta vo februári, odlieta v auguste. Hniezdo stavia na hŕbe vodných rastlín alebo na pňoch v zaplavovaných územiach. Znáša 3 – 10 vajec, húsatá sa liahnu o 28 – 30 dní, o 1 – 2 dni idú na vodu. Hmotnosť husi je 2,5 – 3 kg, gunára 3 – 4 kg.

Domestikáciou divých husí vznikli v jednotlivých oblastiach mnohé krajové plemená a rázy s rôznym stupňom zošľachtenia. Plemená husí sa delia podľa typu úžitkovosti na ľahké nosivé (labutia hus, talianska hus), stredne ťažké (slovenská biela hus, česká biela hus, pomoranská hus, rýnska hus, landeská hus) a ťažké typy (toulouska hus, emdenská hus, cholmogorská hus).Na produkciu husacieho mäsa a husacej pečene sa využívajú rýchlorastúce produkčné typy husí (brojlerové a pečeňové hybridy). Produkciu biologicky plnohodnotných násadových vajec zabezpečujú plemenné husi a gunáre, ktoré tvoria rodičovský kŕdeľ. Charakteristickým znakom znášky je jej cyklickosť (husi znášajú vajcia len v určitom období). Husi sa považujú za najstarší domestikovaný druh hydiny.

Hus, Jan

Hus, Jan, asi 1371 Husinec, okres Prachatice – 6. 7. 1415 Kostnica (nem. Konstanz), upálený — český náboženský mysliteľ a reformátor. Asi od 1390 študoval na artistickej fakulte pražskej univerzity, kde 1393 získal titul bakalára, 1396 majstra (lat. magister) slobodných umení a 1398 tam začal vyučovať. Študoval aj na teologickej fakulte, kde 1404 získal titul bakalára a neskôr aj prednášal. R. 1400 alebo 1401 bol vysvätený za kňaza, od 1402 pôsobil ako správca a kazateľ v Betlehemskej kaplnke. Vychádzajúc predovšetkým z učenia anglického reformátora J. Viklefa a z príkladu českého reformátora J. Milíča z Kroměříža, sa ako kazateľ postavil na čelo hnutia žiadajúceho nápravu cirkevného života. Pre svoje učenie si postupne získal podporu obyvateľov Prahy, vplyvných osobností na dvore českého kráľa Václava IV. a spočiatku aj pražského arcibiskupa Zbyňka Zajíca z Hazmburka (†1411). Kritizoval cirkev, ktorá sa v úsilí o bohatstvo a moc spreneverila pôvodným Kristovým myšlienkam, neviazaný život duchovenstva, svätokupectvo (→ simónia), žiadal nekompromisne uvádzať do života Viklefov princíp Božieho zákona ako najvyššiu normu všetkého ľudského konania. V tom období po latinsky napísal teologický výklad De corpore Christi (O Kristově těle, 1406), kázne De arguendo clero (O potřebě kárat kněžstvo, 1408) a postily, napr. Dicta de tempore (1408 – 09). Viklefovo učenie však cirkev odsudzovala, a keď 24. apríla 1408 pražská univerzita z podnetu arcibiskupa Zbyňka Zajíca zakázala hlásať Viklefove články a vyhlásila ich za bludné, Hus sa s arcibiskupom definitívne rozišiel. Spor o Viklefa sa stal zámienkou na riešenie sporu medzi českými majstrami a majstrami troch ďalších, tzv. univerzitných národov (poľského, saského, bavorského) o prevahu na pražskej univerzite. Na jednej strane stáli tzv. realisti – stúpenci Viklefa, ku ktorého myšlienkam sa hlásili najmä českí majstri a Hus, na druhej strane tzv. nominalisti, najmä nemeckí majstri, ktorí boli odporcami Viklefa. Spor sa skončil 18. januára 1409, keď z podnetu Husa, Hieronyma Pražského a ďalších českých majstrov vydal český kráľ Václav IV. Kutnohorský dekrét, ktorý o. i. upravil hlasovacie právo na univerzitách v prospech českého národa. Jeho dôsledkom bol odchod nemeckých majstrov, bakalárov a študentov z Prahy a Hus bol v októbri 1409 zvolený za rektora pražskej univerzity (do 1410). Husov zápas s cirkevnými inštitúciami sa vystupňoval 1410, keď verejne vystúpil proti spáleniu Viklefových spisov (na príkaz arcibiskupa Zbyňka Zajíca) a podal na pápežskú stolicu odvolanie proti arcibiskupovmu príkazu. Arcibiskup odpovedal vznesením žaloby proti Husovi. Predvolanie na pápežský súd však Hus neakceptoval, a preto na neho sudca, kardinál Odo Colona (neskorší pápež Martin V.), uvalil vo februári 1411 kliatbu. V tom období vrcholila v cirkvi kríza (tzv. západná → schizma) sprevádzaná kupčením s odpustkami v celej Európe. Po verejnom Husovom vystúpení (7. júna 1412) proti predaju odpustkov, ktorý nariadila pápežská bula a ktoré kráľ povolil, a po následných protestoch študentov i Pražanov, došlo medzi Husom a kráľom Václavom IV. k roztržke a Hus stratil priamu panovníkovu podporu. Pretože sa na pápežský súd nedostavil, bola na neho v júli 1412 uvalená zostrená kliatba (v Prahe deklarovaná v októbri). Hus sa odvolal na Ježiša Krista ako na najvyšieho sudcu (odvolanie pribil na bránu malostranskej veže Kamenného, dnes Karlovho mosta), a aby zabránil uplatneniu interdiktu (zákazu bohoslužieb a náboženských úkonov), ktorý sa vzťahoval na miesta jeho pobytu, asi v novembri 1412 dobrovoľne odišiel z Prahy. Na vidieku žil na hradoch Egerberk (pri Kadani), Kozí Hrádek (pri dnešnom meste Tábor) a Krakovec (pri Rakovníku v stredných Čechách). Pod ochranou proreformne naladenej šľachty kázal a venoval sa literárnej činnosti. V úsilí oboznámiť čo najširšie vrstvy obyvateľov s podstatou svojho reformného programu, a získať tak podporu pre svoj zápas, písal čoraz častejšie po česky, napr. Výklad Víry, Desatera a Páteře (modlitby Otčenáš; 1412), Zrcadlo hříšníka, výklad kresťanského životného názoru a jeho dôsledky pre praktickú morálku Dcerka. O poznání cesty pravé k spasení, a najmä Knížky o svatokupectví (1413), v ktorých kritizoval predaj odpustkov a obsadzovanie cirkevných úradov za peniaze. V tom období dokončil vrcholný prejav svojho kazateľského umenia, zbierku kázní Postila (Vyloženie svatých Čtení nedělních, 1413, tlačou prvýkrát 1563), ktorá patrila k najčítanejším českým knihám. Husove diela napísané po česky sa vyznačujú zrozumiteľnosťou, vycibrenosťou jazyka a využívaním jazykových prostriedkov hovorovej češtiny. Jeho autorstvo anonymného spisu O českém pravopise (De orthographia bohemica) usilujúceho sa zjednodušiť český pravopis zavedením diakritických znamienok (namiesto zložiek) je sporné. Hus však nepochybne patril k stúpencom diakritického pravopisu, ktorý pravdepodobne v snahe urýchliť odpisy českých prekladov Biblie a šíriť reformný program presadzovala skupina reformne orientovaných pražských majstrov. Z prác napísaných po latinsky sú to viaceré polemiky s protivníkmi, traktát De sex erroribus (v českej verzii ako O šesti bludech), v ktorom Hus zhrnul svoje názory na princípy kresťanského života, a jeho najvýznamnejší latinský teologický spis De ecclesia (O církvi, 1413), v ktorom, vychádzajúc z Viklefovho učenia, chápe cirkev ako spoločenstvo veriacich predurčených na spásu a žijúcich podľa Božieho zákona, pričom za hlavu cirkvi označil Ježiša Krista, a nie pápeža. Po zvolaní kostnického koncilu, ktorý mal reformovať cirkev, zvoliť jediného pápeža a odstrániť šíriace sa herézy, sa Hus 11. októbra 1414 vydal na cestu do Kostnice, kde chcel slobodne diskutovať a obraňovať svoje učenie. Pripravené latinské texty Sermo de pace (Řeč o míru), De sufficentia legis Christi (O postačitelnosti Kristova zákona) a De fidei sue elucidacione (prekladané ako Řeč o víře) však nikdy nepredniesol. Hoci od rímsko-nemeckého a uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského dostal ochranný glejt (ktorý sa však nevzťahoval na sféru cirkevného práva), bol 28. novembra 1414 v Kostnici zatknutý a krátko nato ako podozrivý z herézy uväznený v dominikánskom kláštore pri Bodamskom jazere, kde ochorel. Vo väzení napísal niekoľko spisov (De matrimonio, t. j. O manželství; De peccato mortali, t. j. O smrtielném hříchu; De sacramento corporis et sanguinis Domini, t. j. O svátosti těla a krve Kristovy) a asi ešte pred zatknutím traktát De sanguine Christi sub specie vini (O krvi Kristově po způsobu vína), v ktorom dodatočne schválil laické prijímanie eucharistie pod obidvoma spôsobmi zavedené 1414 Jakoubkom ze Stříbra. Po koncilovej kríze bol v marci 1415 internovaný v pevnosti Gottlieben a v apríli bola ustanovená komisia, ktorá s ním mala viesť proces. Kráľ Žigmund (už s ohľadom na svoje nástupníctvo v Českom kráľovstve) vymohol Husovo verejné vypočutie na koncile, čo bolo v prípade osoby podozrivej z herézy výnimočné. V troch následných vypočúvaniach (5., 7. a 8. júna) boli koncilu predložené Husove traktáty, ktoré obsahovali články vyhlásené za bludné, pričom súd žiadal, aby ich Hus odvolal. Hus sa autorite koncilu nepodrobil a učenie neodvolal ani prostredníctvom pomerne voľnej formulácie. Koncil jeho názory odsúdil ako heretické a vyhlásil ho za kacíra. Takmer mesiac sa predstavitelia koncilu pokúšali presvedčiť ho, aby svoje názory odvolal (v prípade ich odvolania mu hrozilo doživotné väzenie), Hus však po dramatickom vnútornom zápase (dokladajú to jeho početné listy z Kostnice) vytrval. Preto bol odovzdaný svetskej moci na potrestanie a 6. júla na hranici za mestom upálený; jeho ostatky boli hodené do Rýna. Husova mučenícka smrť sa stala rozhodujúcim podnetom na radikalizáciu snáh o náboženské a politické reformy v Čechách a na Morave i na vznik (podľa Husa nazvaného) → husitského hnutia. Deň upálenia majstra Husa (6. júl) je v Českej republike štátnym sviatkom. Jeho pomník (socha od L. Šalouna 1900 – 15) bol 1915 umiestnený na Staromestskom námestí v Prahe, v Husinci je verejnosti sprístupnený údajný Husov rodný dom s pamätníkom. Jeho životu je venovaných množstvo básní, poviedok a románov (J. Vrchlický, S. Čech, J. S. Machar, A. Jirásek, M. V. Kratochvíl), drám (J. K. Tyl, A. Jirásek, O. Daněk) a hraný film režiséra O. Vávru Jan Hus (1954).

Husa, Václav

Husa, Václav, 25. 6. 1906 Brandýs nad Labem – 6. 2. 1965 Praha — český historik. Absolvoval štúdium histórie a dejín umenia na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a na univerzite v Rennes. R. 1930 – 34 archivár v Archíve Národného múzea, 1934 – 48 v Archíve ministerstva vnútra v Prahe. Od 1949 profesor českých dejín na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Od 1952 člen korešpondent ČSAV, 1952 – 61 predseda Československej historickej spoločnosti; patril ku skupine historikov sústredených okolo zborníka Dějiny a přítomnost. Vo vedeckej činnosti bol ovplyvnený školou francúzskych analistov, najmä historickým materializmom. Jeho práca Epochy českých dějin (1946) bola prvým pokusom o marxistickú periodizáciu českých dejín. Zaoberal sa otázkami metodológie a teórie historiografie, jeho hlavný bádateľský záujem však smeroval k problematike hospodárskeho a sociálneho vývoja v Česku na prelome 15. a 16. stor. (K dějinám poddanských hnutí v době jagellovské, 1939; Tomáš Müntzer a Čechy, 1957). Autor syntézy Dějiny Československa (1961), spoluautor ikonografickej práce Homo faber (1967).

Husák

Husák — obec v okrese Sobrance v Košickom kraji na rozhraní Východoslovenskej nížiny a Vihorlatských vrchov pri hranici s Ukrajinou, 217 m n. m.; 171 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1548 ako Hwzaak, Hwzak, 1567 Hwzak, 1578 Huzak, 1599 Huzak, Huszak, 1773, 1786 Huszak, 1808 Huszák, Husák, 1863 – 1902 Huszak, 1907 – 13 Ungludas, 1920 – 39 Husák, 1939 – 45 Huszák, 1945 Husák.

Založená v 2. polovici 15. alebo začiatkom 16. stor. Patrila hradnému panstvu Nevické (dnes na Ukrajine). V 2. polovici 18. stor. rusínska obec. Obyvatelia sa živili pastierstvom a prácou v lesoch. R. 1939 – 44 patrila obec Maďarsku.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Joachima a Anny (1926).

Husák, Ján

Husák, Ján, 12. 4. 1923 Sasinkovo, okres Hlohovec – 22. 12. 2016 Ružomberok — slovenský generál. R. 1944 absolvoval ako vojak základnej služby slovenskej armády poddôstojnícku školu v Poprade. R. 1944 – 45 účastník bojov v Slovenskom národnom povstaní (Poprad, Telgárt, Horehronie, prechod cez Chabenec), príslušník partizánskeho oddielu Národný pomstiteľ v pohorí Tribeč (do marca 1945). R. 1951 ukončil Vojenské automobilové učilište v Nitre a bol vymenovaný do hodnosti poručíka, následne pôsobil ako veliteľ automobilovej roty v 3. leteckej technickej divízii v Prahe. R. 1956 ukončil štúdium na Vojenskej akadémii v Prahe, 1956 – 57 veliteľ výcvikového strediska mladších špecialistov letectva v Přerove, 1958 – 60 náčelník oddelenia bojovej prípravy tylovotechnických útvarov veliteľstva letectva a protivzdušnej obrany štátu v Prahe, 1961 – 65 veliteľ 3. leteckej technickej divízie v Čáslavi, 1965 – 67 zástupca veliteľa 10. leteckej armády pre tylové a letiskovo-technické zabezpečenie v Hradci Králové. R. 1968 – 72 náčelník správy pohonných hmôt a mazív Ministerstva národnej obrany ČSSR v Prahe, 1971 generálmajor, 1972 – 76 náčelník kancelárie ministra národnej obrany, 1976 – 86 československý zástupca náčelníka technického výboru členských štátov Varšavskej zmluvy v Moskve. R. 1989 – 92 tajomník okresného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB) v Nitre, 1992 – 98 predseda SZPB v Bratislave. R. 1994 pri príležitosti 50. výročia Slovenského národného povstania povýšený do hodnosti generálporučíka vo výslužbe. Nositeľ Radu Ľ. Štúra III. triedy (2000).

Húsek, Jan

Húsek, Jan, pseudonym Slovák, Goral, 17. 10. 1884 Ostrožská Nová Ves, okres Uherské Hradiště – 6. 12. 1973 Brno — český etnograf, sociológ a dialektológ. Stredoškolský profesor na viacerých gymnáziách v Česku, 1920 – 38 v Bratislave, potom opäť v Česku. Na Slovensku pôsobil ako referent Národopisného odboru Spoločnosti Slovenského vlastivedného múzea v Bratislave, tajomník Národopisného odboru Matice slovenskej v Martine, organizátor Národopisných dní v Trenčianskych Tepliciach, Piešťanoch a Bratislave, vedúci Národopisnej rady pre Slovensko. Patril k zástancom idey kmeňovej jednoty Čechov a Slovákov a československého národa. Z tohto hľadiska sa zaoberal otázkami vplyvu hraníc na formovanie národného povedomia, zmenami v slovenskej ľudovej kultúre a vznikom autonómnych, decentralizačných tendencií. Autor prác Národopisné hranice mezi Slováky a Karpatorusy (1925), Slovenská dedina (1927), Gajary u Malacek (1930), Hranice mezi zemí Moravskoslezskou a Slovenskem (1932) a Hospodářský a sociální život chorvatských kolonistů v bývalé Bratislavské stolici (1932).

húseničiar

húseničiar, Calosoma — rod z triedy hmyz (Insecta), rad chrobáky (Coleoptera), čeľaď bystruškovité. Patria sem napr. 16 – 21 mm dlhý prevažne bronzovohnedý alebo kovovomedený lesný druh húseničiar hnedý (Calosoma inquisitor) a 24 – 30 mm dlhý lesný druh húseničiar pižmový (Calosoma sycophanta) s kovovozelenými krovkami, ktoré sú významným regulačným činiteľom pri premnožení škodlivého hmyzu; obidva druhy sa živia húsenicami motýľov, za ktorými vyliezajú aj na stromy.

húseničiarkovité

húseničiarkovité, Campephagidae — čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad vrabcotvaré (Passeriformes). Malé až stredne veľké, zvyčajne výrazne sfarbené druhy (samce červené a čierne, samice žlté, oranžové a sivé) so silným mierne ohnutým, na konci hákovitým zobákom so zúbkom. Majú dlhšie špicaté krídla, zaoblený alebo stupňovitý chvost a tvrdé perá s tŕňovitými kostrnkami na trtáči, ktoré pravdepodobne slúžia na obranu. Živia sa hmyzom, najmä húsenicami a inými bezstavovcami, ale aj ovocím a semenami. Sú prevažne stále; väčšina druhov nehniezdi alebo hniezdia jednotlivo či vo voľných kolóniách. Patrí sem okolo 74 druhov, ktoré žijú v hustých lesoch alebo na ich okrajoch v Afrike, južnej a východnej Ázii a v Austrálii. Mnohé sú endemity, napr. rod húseničiarka (Campephaga), ktorý sa vyskytuje v Afrike.

Hüseyin Efendi, Hezârfenn

Hüseyin Efendi, Hezârfenn, aj Hezarfem, Všeumelec, doslovne Muž tisícok umení, 1606 – 1678/79 alebo 1691 — turecký (osmanský) učenec a literát. Po štúdiách v Istanbule najskôr pracoval ako verejný pokladník, neskôr sa začal venovať vede a literatúre. Autor diela Všeobecné dejiny (Tankíh tavárích al-mulúk, 1670 – 73), v ktorom sa zaoberal dejinami Grécka, Ríma, Byzancie a Ďalekého východu i objavením Ameriky. Udržiaval kontakty s predstaviteľmi západoeurópskej vedy a kultúry.

Hüseyin Hilmi Paša

Hüseyin Hilmi Paša, 1855 Mytiléné, Lesbos – 3. 4. 1922 Viedeň, pochovaný v Istanbule — osmanský veľvezír a turecký politik. Absolvoval tradičné štúdium islamského práva v madrase, študoval aj na štátnej škole pre úradníkov a súkromnú francúzštinu. R. 1898 sa stal guvernérom v Jemene. Ako generálny inšpektor v Macedónsku tam od 1903 zavádzal reformy. Svojou liberálnou a nezávislou politikou zaujal mladoturecké hnutie a bol známy aj v Európe. R. 1908 sa stal ministrom vnútra a 1909 veľvezírom. Pre nesúhlas s politikou mladotureckého hnutia 1912 rezignoval a ďalších 10 rokov pôsobil ako veľvyslanec vo Viedni.

husiarka

husiarka, Anseranas — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď husiarkovité (Anseranatidae). Patrí sem len jeden druh husiarka strakatá (Anseranas semipalmata), veľký čierno-biely strakatý druh (samce sú väčšie ako samice) s nápadným výrastkom na hlave a s čiastočnými plávacími blanami na prstoch nôh, ktorý hniezdi v močiaroch severnej Austrálie a južnej Novej Guiney. Stály alebo čiastočne sťahovavý.

Husiná

Husiná, Guszona — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji na styku Lučenskej kotliny a Cerovej vrchoviny, 241 m n. m.; 560 obyvateľov, 25,4 % slovenskej, 69,6 % maďarskej národnosti (2019). Čadičový kameňolom.

Obec písomne doložená 1332 – 37 ako Guibna, 1341 Guzna, 1435 Guzona, 1773, 1786 Guszona, 1808 Guszonya, 1863 – 1913 Guszona, 1920 Husiná, 1927 – 38 Husiná, Guszona, 1938 – 45 Guszona, 1945 – 48 Husiná, Guszona, 1948 Husiná.

Vznikla koncom 12. stor., patrila viacerým zemianskym rodinám. Počas stavovských povstaní v 17. stor. poškodená. R. 1938 – 44 pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Ružencovej Panny Márie (1787, upravený 1922).

husinôžka

husinôžka, Aporrhais — rod ulitníka v starších zoologických systémoch, v súčasnosti patriaci do čeľade brodinôžkovité.

husitské vojsko

husitské vojsko — ozbrojené sily utvorené v 1. polovici 15. stor. na obranu ideí husitizmu (→ husitské hnutie). Husitské vojsko, ktoré pozostávalo predovšetkým z peších oddielov posilnených vozovou hradbou a podporovaných ľahkým jazdectvom a delostrelectvom, bojovalo s výkvetom vtedajšieho šľachtického (rytierskeho), predovšetkým ťažkého jazdeckého vojska a dokázalo ho porážať. Výzbroj pešiakov tvorili meč, štít, bojová sekera, kopija, sudlica, kosa, cep, resp. mlat a rôzne bicie (úderné) ručné zbrane ako palcáty, rôzne bijaky, napr. kropáč (aj hviezda) a řemdich, určené najmä na prerážanie plátovej ochrannej zbroje (→ brnenie) rytierskej jazdy. Ďalším dôležitým prvkom v husitskom vojsku bolo používanie palných zbraní rôzneho kalibru, čo malo nielen vojenský, ale aj psychologický a spoločenský rozmer. Z ručných palných zbraní prevažovali ručnice a hákovnice, zo strelných zbraní najmä kuše. Na prepravu, bojovú činnosť a obranu sa používali pevné vozy s vysokými okovanými drevenými bočnicami ťahané koňmi. Vozy pospájané do kruhu (na spevnenie sa používali železné reťaze) vytvorili tzv. vozovú hradbu. Táto prvá mobilná forma opevnenia v dejinách predstavovala základ vojenskej stratégie husitov. Bolo ju možné postaviť kedykoľvek a kdekoľvek v krátkom čase, vojakom stojacim na vozoch umožňovala strieľať z kuší a prvých palných zbraní a relatívne pohodlne zrážať z koní rytierov útočiaceho vojska, pričom sami boli dostatočne krytí a chránení (spoza bočníc voza im vyčnievali len hlavy a ramená). Pri prechode do protiútoku husiti na niekoľkých miestach vozovú hradbu rozpojili a na rozvrátenú jazdu protivníka zaútočila husitská pechota, ktorá strhávala jazdcov z koní a na zemi ich dorážala. Vozové hradby tak slúžili ako vynikajúca obrana proti presile. Jazdectvo husitov bolo prevažne ľahké a málopočetné (jeho jadro tvorili príslušníci nižšej šľachty, mešťania, roľníci, neskôr aj časť vyššej šľachty), využívalo sa prevažne na prieskumné úlohy a ako čelná a bočná záštita bojujúcej, resp. presúvajúcej sa pechoty. Počas priameho boja jazda podporovala pechotu obchvatmi na krídla protivníka. Delostrelectvo sa delilo na tzv. hrubé obliehacie a ľahké poľné, vo výzbroji prevažovali tarasnice, húfnice i bombardy. R. 1423 – 25 vytvorili husiti stále poľné vojská (t. j. vojská permanentne pripravené na nasadenie do boja). Na čele jednotlivých druhov vojsk stáli hajtmani, na čele poľných vojsk jednotlivých husitských zväzov stál vrchný hajtman: na čele východočeského zväzu od 1423 J. Žižka z Trocnova, po jeho smrti (keď vojsko prijalo názov sirotkovia) napr. Kuneš z Bělovic (†po 1426), Velek Koudelník z Březnice (†1430) a J. Čapek zo Sán, na čele táboritov po 1424 Jan Hvězda z Vícemilic (†1425), Bohuslav ze Švamberka (†1425), Jan Bleh z Těšnice (†po 1437), Otík z Lozy (†asi pred 1452), Jan Pardus z Horky a Vratkova (aj z Hrádku, †1465) a Zikmund z Vranova (†1434). Ideovým a najvyšším politickým predstaviteľom bol duchovný vodca, napr. kňaz sirotkov Prokop Malý (nazývaný aj Prokůpek) a kňaz táborského poľného vojska (od 1426) Prokop Holý (aj Veľký). Husitské vojsko sa riadilo vojenským poriadkom (tzv. Žižkov vojenský poriadok prijatý pravdepodobne v septembri 1423 pre východočeský husitský zväz), ktorý zaručoval takú dokonalú organizáciu a disciplínu, akú nikdy nemohli dosiahnuť protihusitské vojská naverbované z najrôznejších častí Európy. Prevaha husitského vojska sa prejavovala predovšetkým v jeho vysokej bojovej morálke. Do boja išlo s presvedčením, že zápasí za spravodlivú vec. Silný bojový účinok mal aj husitský chorál Ktož jsú boží bojovníci (jeho spev nútil nepriateľa na ústup ešte skôr, než sa začal boj, napr. 1431 pri Domažliciach). Husitské vojsko sa dokázalo postaviť na odpor protivníkovi v poli, obliehať a dobývať pevnosti, manévrovať, využívať vo veľkej miere vo svoj prospech konfiguráciu terénu a prírodné prekážky (rieky, močiare, rybníky, vyvýšeniny, prudké zrázy ap.) a prekvapiť protivníka tam, kde to nečakal. Taktika husitského vojska zabezpečovala jeho dlhodobú neporaziteľnosť a v mnohých aspektoch sa vo vojenstve najmä v stredoeurópskom priestore používala aj po skončení husitských vojen.

husitské zväzy

husitské zväzy — v období husitského hnutia politicko-vojenské spolky miest a šľachty určitej oblasti voľne pridružené k niektorej z husitských strán (prúdov). Vznikali začiatkom 20. rokov 15. stor. s cieľom upevniť moc a vzájomne ochraňovať a hospodársky zabezpečovať husitské vojsko. Mestá si udržali vnútornú samosprávu, za veliteľa vojenskej hotovosti bol však často dosádzaný hajtman. R. 1421 bol na vrchole moci pražský mestský zväz (združoval 21 miest), k najznámejším husitským zväzom patrili napr. táborský mestský zväz (1421 združoval 7 miest), ktorý úzko spolupracoval s lounsko-žateckým zväzom, a orebský zväz (→ orebiti) na čele s mestami Hradec Králové a Čáslav, ktorý sa upevnil 1423 zásluhou J. Žižku z Trocnova (neskôr sa nazýval východočeský husitský zväz alebo Žižkov zväz a po Žižkovej smrti sirotský zväz, → sirotkovia). Od 1426 mali zväzy rozhodujúci vplyv na situáciu v Čechách, ktorý si udržali až do bitky pri Lipanoch (1434).

Húska, Dušan

Húska, Dušan, 25. 12. 1935 Ľubochňa, okres Ružomberok — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1959 – 61 pôsobil v Krajskom štátnom ústave pre projektovanie poľnohospodárskej a lesníckej výstavby v Nitre, 1962 – 95 na Agronomickej fakulte (od 2002 Fakulta agrobiológie a potravinových zdrojov) Vysokej školy poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita, SPU) v Nitre, 1989 – 92 vedúci Katedry krajinného inžinierstva, 1990 – 92 prodekan fakulty, 1995 zakladateľ a 1995 – 2001 prvý dekan Fakulty záhradníctva a krajinného inžinierstva, od 2008 pôsobí na Fakulte európskych štúdií a regionálneho rozvoja, 2008 – 2016 prodekan fakulty, 1993 – 95 a 2003 – 06 prorektor univerzity; 1994 profesor. Zaoberá sa vodným hospodárstvom, závlahami, odvodňovaním, diaľkovým prieskumom Zeme, ako aj organizáciou vysokoškolského vzdelávania, informačnými technológiami a e-learningom. Od 1999 prezident Únie krajinných inžinierov Slovenska, od 2006 člen komisie NR SR pre vodné hospodárstvo, od 2007 člen Rady vlády SR pre vedu a techniku. Spoluautor 4 monografií a 10 vysokoškolských učebníc, napr. Trvalo udržateľné technológie v záhradníctve (2002) a Vodný a vlhkostný režim pôd na Slovensku – udržateľnosť a zraniteľnosť (2015), autor a spoluautor vyše 140 vedeckých prác publikovaných v domácich v zahraničných časopisoch a zborníkoch, riešiteľ 10 vedeckých projektov. Nositeľ mnohých ocenení, Dr. h. c. Univerzity prírodných vied v Krakove (2010) a Mendelovej zemědělskej univerzity v Brne (2012).

husle

husle — sláčikový strunový hudobný nástroj. Husle súčasného tvaru vznikli v 1. polovici 16. stor. v severnom Taliansku (Brescia) a koncom 16. stor. vytlačili z hudobnej praxe liru da braccio.

Korpus nástroja tvorí vyklenutá spodná doska (z javorového dreva), vyklenutá vrchná doska s dvoma ozvučnými (rezonančnými) otvormi v tvare písmena f (zo smrekového dreva) a luby (z javorového dreva). V strede medzi dvoma doskami je krk, ktorý na vrchnej strane nesie hmatník (z ebenového dreva). Na začiatku hmatníka je sedielko (malý pražec) so štyrmi zárezmi na struny a na jeho konci hlavica so závitnicou (slimákom), žliabkom a ladiacimi kolíčkami. Struny vedú od hlavice cez sedielko, hmatník a kobylku k strunníku, ktorý je prichytený o žaluď v spodnej časti nástroja. Kobylka prenáša kmitanie strún na vrchnú dosku a jednou svojou nôžkou (pod strunami e2, a1) stojí približne nad dušou (kolík zo smrekového dreva s priemerom asi 5 mm), ktorá prenáša kmitanie z vrchnej dosky na spodnú. Druhou nôžkou (pod strunami d1, g) stojí na basovom (ozvučnom) trámci (jeho dĺžka je 26 cm), ktorý tesne prilieha k vrchnej doske a slúži na vypnutie a podporu vyklenutia. V hlavici sú vyvŕtané otvory na štyri ladiace kolíčky (kľúče z ebenového dreva). Štyri črevové (prípadne kovové) struny sú ladené v kvintách g, d1, a1, e2. Husle majú rozsah gc5. Tlmený zvuk sa dosahuje použitím sordiny (svorka tlmiaca kmitanie kobylky). Funkciou podbradka – doštičky z ebenového dreva je pevnejšie držanie nástroja medzi bradou a ramenom. Struny sa rozochvievajú sláčikom (coll’arco) alebo aj brnkaním prstami (pizzicato).

Na husliach sa dá hrať rôznymi spôsobmi: legato (viazane), détaché (oddeľovane), staccato (krátko), sautillé (hádzaný smyk), martellato (prudké détaché), con sordino (so sordinou), col legno (prútom sláčika), tremolo (rýchle opakovanie tónov) a pod. Uplatňujú sa v sólistickej i komornej hre a sú najpoužívanejším hudobným nástrojom v orchestri (kde sa delia na prvé a druhé husle). Na Slovensku sú obľúbeným hudobným nástrojom aj v tradičných ľudových hudobných zoskupeniach a popri klasických husliach sa používajú aj rôzne varianty domácej ľudovej výroby.

Za najvýznamnejšieho husľového virtuóza sa považuje Niccolò Paganini.

husliari

husliari — výrobcovia sláčikových strunových hudobných nástrojov. V minulosti sa venovali aj výrobe brnkacích nástrojov (označovali sa aj ako lutnári, výrobcovia gitár, mandolín, citár a pod.).

Prvým významným talianskym husliarom bol Andrea Amati (→ Amatiovci) pôsobiaci v 16. stor. v Cremone v Taliansku. Najvýznamnejším predstaviteľom cremonskej husliarskej školy bol jeho vnuk Niccolò Amati, v ktorého dielni sa vyučil aj Andrea Guarneri (→ Guarneriovci) a Antonio Stradivari (*1644, †1737), pôsobiaci koncom 17. a v 1. polovici 18. stor. Od Stradivariho, ktorý bol v tom období považovaný za jedného z najlepších husliarov, je známych asi 650 hudobných nástrojov (husle, violy, violončelá, gitary); svoj klasický model vyvinul okolo roku 1700.

Z Brescie pochádzali Gasparo da Salò (*1542, †1609) a jeho žiak Giovanni Paolo Maggini (*1580, †1630/32).

Ďalšími talianskymi strediskami husliarstva boli Miláno, Neapol, Benátky a Turín. Vyhľadávaným husliarom na sever od Álp bol v 17. stor. tirolský nástrojár Jakob Stainer (*1619, †1683) pôsobiaci v Absame (Rakúsko). V 17. a 18. stor. vznikali centrá husliarstva aj v Mittenwalde v Bavorsku (→ Klotzovci), v Norimbergu, Amsterdame a i., v 19. stor. v Markneukirchene v Sasku. Začiatkom 18. stor. sa výroba sláčikových nástrojov rozšírila aj na územie Čiech; významnými husliarskymi rodmi boli Homolkovci, Špidlerovci, Strnadovci, Pilařovci, Vávrovci a i.

Prvý medzinárodne uznávaný uhorský husliar Adam Bessler (*okolo 1625, †1679) pôsobil 1649 – 79 v Prešove. Na Slovensku sa husliarstvo koncentrovalo predovšetkým v Bratislave a jeho rozkvet nastal v 2. polovici 18. stor., keď si tu nemecký husliar Anton Thir st. (*1729, †1788; → Thirovci) založil husliarsku dielňu, ktorú po ňom prevzal jeho starší syn Ondrej (*1765, †1803). Mladší syn Anton (*1767, †1837) sa ako husliar usadil vo Viedni. Dielňu Ondreja Thira ml. ďalej viedol Jakub Ertl (→ Ertlovci), po jeho smrti jeho manželka Barbara (rod. Thirová) a syn Karol, ktorý sa stal jedným z najvýznamnejších výrobcov hudobných nástrojov v Bratislave. V roku 1779 začala svoju činnosť husliarska dielňa Johanna Georga Leeba st. (→ Leebovci), popredného súdobého uhorského husliara. Jeho dielňa existovala takmer do polovice 20. stor. Od roku 1814 ju viedol jeho syn Johann Goerg Leeb ml., po jeho smrti ju prevzal Joseph Hamberger st. (→ Hambergerovci), po ňom od konca 19. stor. Štefan Pauer (*1852, †1907) a Alojz Kubesch (*1869, †1946). V Košiciach od roku 1840 pôsobil Ján Juraj (Johann Georg) Stauffer (*1778, †1853), viedenský husliar, ktorý vyrobil nový nástroj – arpeggione (gitarové violončelo). V Liptovskom Mikuláši sa narodil významný uhorský husliar Samuel Felix Nemessányi (*1837, †1881), ktorý pôsobil od roku 1863 v Budapešti. V roku 1927 sa v Bratislave usadil schönbašský husliar Andrej Klier (*1875, †1943) so svojimi troma synmi Ottom, Oskárom a Kurtom (→ Klierovci). Najvýznamnejším husliarom na Slovensku v 20. stor. bol Osvald Juraj Willmann (*1911, †1969), ktorý pôsobil v Košiciach a od 1939 samostatne v Bratislave.

huspenina

huspenina, aj studenica, studenina, studeno — rôsolovité stuhnuté jedlo z kože, nôh, kolien, uší, hlavy a chvosta ošípanej. Mäso, uvarené s koreňovou zeleninou, bobkovým listom, cesnakom a cibuľou, sa nakrája a zaleje scedeným vývarom, ktorý po vychladnutí stuhne. Huspenina sa zvyčajne pripravuje pri domácej zabíjačke. Bola tradičným vianočným a veľkonočným jedlom, v oblasti Trenčína a na vých. Slovenska aj typickým svadobným jedlom.

Hüsrev

Hüsrev

1. → Chosrou I. Dádgar

2. → Chosrou II. Parvíz