Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 107 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

Humájúnovo mauzóleum

Humájúnovo mauzóleum — architektonický komplex v hlavnom meste Indie v Naí Dillí v blízkosti rieky Jamuna. Prvé monumentálne mauzóleum dynastie Veľkých Mogulov (Veľkých Mughalov) postavené v rokoch 1557 – 70 (alebo 1571). Stavbu podľa tradície iniciovala Humájúnova manželka Bégá Bégam (aj Hadždží Bégam, *okolo 1511, †1582). Za architektov stavby sú považovaní Mírak Mírzá Ghijás a jeho syn Sajjid Muhammad Ghijás.

Mauzóleum panovníka Humájúna je situované v strede rozsiahlych záhrad s množstvom stromov. Celý komplex má pôdorys štvorca s dĺžkou strany 350 m a je uzatvorený múrom. Štyri vodné kanály, ktoré symbolizujú štyri rajské rieky, ho rozdeľujú na štyri menšie štvorce, z ktorých každý je menšími plytkými kanálmi a chodníkmi ďalej rozdelený na deväť menších štvorcov. Ide o typ perzskej záhrady čahár bágh, ktorá je symbolickým vyjadrením kozmologických predstáv o vesmíre a pre moslimov predstavuje raj. Komplex je prístupný štyrmi bránami, na východnej strane ho pôvodne ohraničovala rieka Jamuna, ktorej koryto sa v 16. stor. presunulo.

Samotné mauzóleum je postavené z červeného pieskovca kombinovaného s platňami z bieleho mramoru. Stojí na mohutnej terase (podnoži), ktorá tvorí spodné podlažie celej stavby. Má štvorcový pôdorys (96 x 96 m) a jeho fasáda je členená sústavou oblúkov, ktoré rámujú menšie ívány vedúce do miestností určených pre pútnikov a hostí (pôvodne slúžili ako karavanserail). Horná časť stavby je prístupná úzkymi schodiskami. Hmota mauzólea je symetricky členená sústavou ník a ívánov, v strede sa nachádza mohutná cibuľová kupola na tambure obložená bielym mramorom. Centrálna kupola je doplnená menšími čatrí. Jadrom mauzólea je sála oktogonálneho pôdorysu zaklenutá nižšou kupolovou klenbou, v ktorej sa nachádza biely mramorový kenotaf panovníka. Jeho hrob je pod kenotafom (pod podlahou) v hrobke. Okolo centrálnej sály sú symetricky usporiadané menšie zaklenuté miestnosti prepojené úzkymi chodbami, v ktorých sa nachádzajú kenotafy kráľovskej rodiny a neskorších mogulských panovníkov.

Celý komplex a jeho architektúra poukazujú na silný vplyv perzských vzorov, osobitne architektúry za vlády dynastie Timúrovcov (1370 – 1506; → islamská architektúra; → iránska architektúra). Stvárnenie i celkové majestátne a zároveň striedme pôsobenie je veľmi novátorské. V roku 1993 bola stavba zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

humaniora

humaniora [lat.] — v období humanizmu názov antickej spisby (gr. i lat.), ako aj štúdia diel starých Grékov a Rimanov, starogréckeho a latinského jazyka i antických reálií.

humanistické písmo

humanistické písmo — typ písma, ktoré vzniklo na prelome 15. a 16. stor. v Taliansku pod vplyvom renesancie. Inšpirovalo sa antickou kapitálou a karolovskou minuskulou (týmto písmom boli v 9. stor. odpísané diela antických autorov a humanisti tieto odpisy omylom považovali za originály). Oživenie pekných, okrúhlych a čitateľných foriem karolovskej minuskuly vytvorilo základy moderných foriem latinského písma. Rozšírilo sa po celej západnej a strednej Európe okrem nemecky hovoriacich krajín, kde sa naďalej používalo gotické písmo. Humanistickou majuskulou (kapitála) sa písali začiatky textov a nadpisy kapitol kódexov. Ako knižné písmo sa uplatnila aj humanistická minuskula. Po objave a rozšírení kníhtlače sa humanistická minuskula stala výlučne písmom tlačených kníh. Humanistická kurzíva bola písmom dokumentov a vyznačovala sa spájaním jednotlivých písmen pomocou slučiek.

humanita

humanita [lat.], humánnosť, humanizmus — ľudskosť, láska k človeku; mravný ideál založený na úcte človeka k človeku, na rešpektovaní práv a potrieb človeka; významovo blízkym pojmom je filantropia.

humanizmus

humanizmus [z lat. homo = človek] —

1. vo všeobecnom význame súhrn názorov hlásajúcich úctu k ľudskej dôstojnosti, rešpektovanie práv a potrieb človeka; v tomto zmysle sa používa ako synonymum výrazov humanita, humánnosť;

2. duchovné hnutie rozvinuté vzdelancami latinskej Európy obdobia renesancie, ktorí sa označovali ako humanisti. Termín humanizmus ako prvý použil nemecký pedagóg Friedrich Immanuel Niethammer (1808) na označenie typu všeobecného vzdelania v nadväznosti na antickú rímsku humanitas, ktorá formulovala ideál kultivovaného jedinca podľa predstáv Ciceróna a bola ekvivalentom gréckeho pojmu paideia. V polovici 19. stor. ho Georg Ludwig Voigt aplikoval na konkrétny kultúrnohistorický jav, ktorý vznikol v 14. stor. v Taliansku a zdôrazňoval nadradenosť antických vzorov. Úsilie o ich obrodu sa označuje ako renesancia (z fr. renaissance; po latinsky renatae litterae, obrodená vzdelanosť). Niekedy sa toto hnutie špecifikuje ako renesančný humanizmus, ale ani také označenie nie je celkom presné, pretože ani na fenomén renesancie v kultúrnych dejinách Európy nie je jednotný názor; hovorí sa o viacerých renesanciách (napr. karolovskej, otonskej, v Byzancii o macedónskej). Vo väzbe na paralelné duchovné hnutia sa používajú najmä prívlastky reformačný, školský a kresťanský humanizmus. Teritoriálne sa odlišuje taliansky, dalmátsky, zaalpský a severoeurópsky renesančný humanizmus. Od tohto „klasického“ humanizmu sa zásadne líši neohumanizmus (Johann Gottfried von Herder, Wilhelm von Humboldt, Johann Joachim Winckelmann) 18. stor. a tretí humanizmus (Werner Jaeger) zo začiatku 20. stor.

Tematickým ťažiskom humanizmu ako vzdelaneckého hnutia latinskej Európy je problematika jazyka (prioritne latinského) a literatúry. Pod humanistickou literatúrou sa rozumie spisba v latinskom jazyku, kým pod renesančnou literatúrou spravidla súveká spisba v národných jazykoch. Pri súvekom výtvarnom umení a hudbe sa prívlastok humanistický nepoužíva. Slovo humanizmus je odvodené zo slova humanista, ktorým sa v žargóne stredovekých univerzít označovali odborníci na disciplíny trívia analogicky k označovaniu znalcov a študentov iných disciplín (napr. kánonisti sa venovali cirkevnému právu, legisti svetskému právu) alebo členov fakúlt (artisti boli na fakulte slobodných umení, juristi na právnickej fakulte). Trívium bolo súčasťou z antiky prevzatého vzdelávacieho cyklu siedmich slobodných umení (artes liberales) a tvorili ho tri disciplíny: gramatika, dialektika, rétorika. Keďže zvyšné štyri disciplíny, tzv. kvadrívium (aritmetika, geometria, astrológia, resp. astronómia, hudba), mali matematicko-prírodovedný charakter, dostalo trívium označenie litterae humaniores, resp. humaniora, pretože rozvíjalo špecifické intelektuálne schopnosti človeka ako bytosti obdarenej rečou: schopnosť vyjadrovať sa jazykovo správne, logicky a účinne.

Jazykom školstva i komunikácie vzdelancov bola takmer výlučne latinčina, ktorá však už dávno nebola pre nikoho materinským jazykom a dala sa naučiť iba v škole. Z knižnej povahy nadobúdania jazykovej kompetencie vyplývala nevyhnutnosť čerpať vzory správnosti z textov antických autorov. V prirodzenom vývine sa stredoveká latinčina emancipovala od antických vzorov a reakciou humanistov na to bol program dôsledného návratu od „pokazenej“ latinčiny k antickým vzorom (ad fontes, k prameňom). Humanisti sa uplatnili najmä ako učitelia, notári, sekretári v kanceláriách feudálnych dvorov, cirkevných hodnostárov, mestskej správy a súdov, keďže ich agenda bola napospol latinská. Profesionálne nadväzovali na stredovekých dictatores a ich rétorickú odbornosť ars dictaminis, t. j. umenie formulovať text listov a listín. Z týchto potrieb došlo aj k modifikácii pôvodného trívia na systém piatich predmetov, ktoré sa označovali ako studia humanitatis a zahŕňali gramatiku, rétoriku, poetiku, dejepis a morálnu filozofiu, teda neteologické náuky. Keďže tieto disciplíny majú priamy dosah na formovanie intelektuálnych a morálnych vlastností človeka, dostali označenie bonae litterae, dobré vedy.

Humanistické disciplíny v kontexte programu ad fontes kládli hlavný dôraz na antických autorov (auctores). Ich štúdium viedlo nielen ku kultivovaniu latinčiny (klasický pravopis a slovná zásoba, elegantný štýl, oprava výslovnosti), ale potreba odvodiť z viacerých zachovaných odpisov textu jeho prvotné znenie, text jazykovo aj vecne interpretovať a vydať podnietila znovuzrodenie filológie. Stredoveké gramatiky latinčiny (napr. Doctrinale od Alexandra de Villa Dei, *1160 – 70, †1240 – 50) boli odmietnuté ako barbarské; najvplyvnejšou príručkou humanizmu boli Elegantiae linguae Latinae od Lorenza Vallu. Z imperatívu čistoty a elegancie latinčiny sa koncom 15. a začiatkom 16. stor. zrodil ciceronizmus, ktorého prívrženci (Pietro Bembo, Julius Caesar Scaliger a i.) prikazovali nasledovať v jazyku a štýle Ciceróna ako výlučný vzor dokonalej latinčiny; za širšie spektrum vzorových autorov sa prihováral Erazmus Rotterdamský. Oveľa menší vplyv mal tacitizmus (Justus Lipsius). Víťazstvo ciceronizmu však napokon prispelo k ústupu latinčiny ako živého komunikačného prostriedku a k jej obmedzeniu na elitné vedecké a cirkevné prostredie, čím sa rozšíril priestor pre domáce jazyky, ktorých modernú kultúrnu podobu výrazne ovplyvnila humanistická filológia.

Pre humanizmus je zvlášť charakteristické, že po stredovekom odvrátení sa od gréčtiny (platilo úslovie Graeca sunt, non leguntur = je to po grécky, nečíta sa to) sa opäť začala zdôrazňovať znalosť gréckeho jazyka ako kľúča k interpretácii obdivovanej antiky. Osobitným prejavom tohto vývinu bol posilnený záujem o platonizmus. K podporným faktorom oživenia gréčtiny na Západe patril pokus o zjednotenie západnej a východnej cirkvi počas 17. (bazilejského) koncilu (→ florentská únia, 1439) a tlakom osmanských Turkov vyvolaná emigrácia vzdelancov z Grécka najmä do talianskych miest; novým ideálom vzdelanca sa stal homo bilinguis ovládajúci latinčinu aj gréčtinu. Emigranti prinášali texty gréckych autorov, ale aj novodobú výslovnosť gréčtiny; v spore o výslovnosť sa však presadilo stanovisko Erazma Rotterdamského motivované vedeckými potrebami. Rozvoj biblických štúdií, ako aj záujem o ezoterické spisy Židov (→ kabala) upriamil záujem na hebrejčinu ako tretí posvätný jazyk. Vznikol nový typ škôl, tzv. collegia trilinguia (Leuven, Paríž), ale štúdium hebrejčiny rýchlo preniklo aj na univerzity (napr. v španielskom meste Alcalá de Henares).

Hnacou silou humanistického hnutia bola túžba spoznať v pravom znení celé antické písomníctvo (vrátane jeho kresťanskej zložky) a tvoriť podľa jeho vzoru. Príznačná bola aktivita v hľadaní rukopisov (najmä v kláštorných knižniciach), v ich získavaní (kúpou i odcudzením), zhromažďovaní, kritickom porovnávaní a hodnotení, odpisovaní a vydávaní tlačou; texty gréckych autorov sa často vydávali s paralelným prekladom do latinčiny. Filologická kritika iniciovala vznik kritickej historickej vedy (spis Lorenza Vallu z roku 1440 o nepravosti tzv. Konštantínovho daru, ktorý zakladal postavenie rímskych pápežov aj ako svetských panovníkov) a uplatnila sa aj v práci s textom biblických kníh (Lorenzo Valla; Erazmus Rotterdamský; Robert I. z rodiny Estiennovcov; viacjazyčné vydania Biblie, → polyglota).

Pregnantným vyjadrením ideálu humanistického literáta bol básnik, ktorý skladal básne podľa antických vzorov (imitatio); estetika humanistov zavrhovala stredoveké rýmované básnické útvary. V tvorbe humanistov sa posilnil zástoj mytologického aparátu, vyzdvihovali sa historické osobnosti antiky. Oproti častej anonymite stredovekých autorov sa dostávala do popredia individualita autora. Spoločenskú prestíž zaručoval titul poeta laureatus; ojedinele aj orator laureatus. Medzi obľúbené žánre patrili dialóg, list a reč, ako aj historiografické žánre. Prevažovala latinská literárna tvorba, naďalej však jestvovala aj spisba v domácich jazykoch, ktorá mala spravidla iného adresáta a uprednostňovala iné žánre, rovnako sa však kultivovala podľa antických vzorov. Adresátom latinskej spisby bolo elitné spoločenstvo vzdelancov celej Európy, ktoré sa označovalo ako res publica (respublica) litteraria alebo litterarum, štát vzdelancov, kde sú hlavnou silou bonae litterae, t. j. dobré vedy a dobrá (osožná) literatúra. Preto si humanisti pôvodné meno radi polatinčovali (napr. Jacques Lefèvre d’Étaples na Jacobus Faber Stapulensis; Pavol Rubigal, vlastným menom Pavol Rothan, na Rubigallus; Stephan Stieröchsel, resp. Stieröxel, na Stephanus Taurinus) alebo pogréčťovali (Johannes Reuchlin na Kapnion, v latinskej verzii Capnio; Philipp Schwarzerd na Filip Melanchton). Vzťahy profánneho humanizmu a cirkvi, resp. jej štruktúr boli pomerne zložité. Humanistické disciplíny pestovalo tak protestantské, ako aj katolícke školstvo (jezuiti, piaristi).

Vznik humanizmu je nevyriešeným predmetom vedeckého sporu, v ktorom dominujú tri prístupy:

1. spoločensko-historický prístup vyzdvihujúci humanizmus ako protifeudálnu, resp. ranokapitalistickú ideológiu nastupujúceho meštianstva (najmä vo vyspelých severotalianskych mestách), ktoré na rozdiel od rurálnej civilizácie stredoveku hľadalo vzory pre svoje ideály v mestsky založenej civilizácii antiky;

2. filozoficko-historický prístup opisujúci humanizmus ako prevratnú zmenu ťažiska v duchovnej oblasti: namiesto teocentrizmu nastúpil antropocentrizmus, scholastiku nahradila filozofia človeka inšpirovaná antikou, vzor svätca imponujúceho sebaumŕtvovaním a chudobou vystriedal svätec vynikajúci vzdelaním, ideál udatného rytiera ustúpil ideálu elegantného dvorana, filozofia prestala byť slúžkou teológie (ancilla theologiae), autorita rozumu vytlačila mysticizmus a pod. Zo zaalpskej Európy, kde vo filozofii a v teológii mala rozhodujúci vplyv parížska Sorbona, sa ohnisko vedeckých aktivít prenieslo do talianskych univerzít (translatio studii). Kritici tejto koncepcie zdôrazňujú najmä nedostatočný prvotný podnet na vznik takého revolučného pohybu a vyčítajú jej, že je poplatná propagande samých humanistov, keď zamlčuje existenciu pokrokových javov už v stredoveku (vo filozofii 12. stor. totiž hrala rozhodujúcu úlohu autorita rozumu a antropocentrická bola podstatná časť literatúry aj diel architektúry a umení) a skresľuje obraz stredoveku v jeho neprospech (tvrdením o slúžkovskom postavení filozofie a ignorovaním zástoja hermetizmu, astrológie a okultných náuk v hnutí humanizmu a pod.);

3. literárno-historický alebo filologický prístup odmietajúci kategóriu pokrokovosti a zdôrazňujúci kontinuitu medzi stredovekom a humanizmom; scholastika a humanizmus koexistovali, len ich rozsah pôsobnosti bol iný.

Primárne hybné sily na formovanie humanizmu treba hľadať v oblasti estetických kritérií; zmena vyrastala z obdivu k antickým prameňom a reflexia ich obsahu zasiahla aj tie oblasti duchovného pohybu, ktoré nepatria do komplexu studia humanitatis; týka sa to najmä filozofie (antické filozofické školy), právnických štúdií (rímske právo), teológie (biblizmus), politickej teórie (ideálny štátnik/štát, utopizmus), umení a architektúry (estetický kánon) a ekonómie (názor na zisk). Podstatným znakom humanizmu je všeobsiahly kult antiky (preto napr. sv. Tomáš Akvinský ako znalec Aristotela nie je humanista, kým Marsilio Ficino ako znalec Platóna ním je). Poukazujúc na rolu biblických štúdií a na ideál výrečnej zbožnosti (pietas atque eloquentia), tento koncept nepokladá humanistické hnutie, ktorého nositeľmi boli laici aj duchovní, vo svojej podstate za vyhranene proticirkevné či protikresťanské.

Domovskou krajinou humanizmu je Taliansko. Kult antiky ako reminiscencia na bývalú veľkosť antického Ríma tam v dôsledku územnej rozdrobenosti a presídlenia pápežov do Avignonu mal aj politický kontext. Chronologicky sa za začiatok renesančného humanizmu pokladá rok 1300 v Taliansku a 1450 v zaalpských krajinách, za koniec obdobia humanizmu v Taliansku rok 1600 a v zaalpských krajinách tridsaťročná vojna alebo sa od jeho stanovenia upúšťa, keďže ani potom sa estetický kánon latinskej literatúry a latinská jazyková norma nemenili, v školách sa naďalej uplatňovali studia humanitatis.

Humanizmus sa šíril mimo Talianska nerovnakým tempom a s rozličnou intenzitou. Ohniskami jeho šírenia sa často stali zoskupenia vzdelancov mimo univerzitnej pôdy označované výrazmi academia, collegium a sodalitas, ale aj artistické fakulty univerzít. Šíreniu humanizmu z talianskych centier do zaalpskej Európy pomáhali cesty cirkevných hodnostárov do Ríma, dvorania prichádzajúci z Talianska, študenti tamojších univerzít i pohyb vzdelancov (peregrinatio academica) vrátane ich pôsobenia v mestských latinských školách. Vzdelanci z chudobnejších pomerov sa uchádzali o priazeň mecenášov, spravidla svetských a cirkevných hodnostárov. Od konca 15. stor. hrali v šírení humanizmu dôležitú úlohu aj čoraz početnejšie a výkonnejšie tlačiarne. Osobitne významné boli dielne Manuziovcov v Benátkach, Estiennovcov v Paríži, Frobeniovcov v Bazileji a Christopha Plantina v Antverpách, vďaka ktorým sa presadilo jednoduché a elegantné humanistické písmo. Medzi katalyzátory šírenia humanizmu patrili aj novoplatonizmus a náboženské hnutie devotio moderna.

Taliansko: Za otca humanizmu sa pokladá Francesco Petrarca (od roku 1341 poeta laureatus), ktorého hlavnú časť diela tvorila bohatá latinská spisba – básne a listy. Významnou osobnosťou obdobia trecenta bol aj Giovanni Boccaccio, z filológov Coluccio Salutati. Vrcholnú fázu talianskeho humanizmu predstavuje obdobie quattrocenta, keď sa hlavnými centrami humanizmu stali Florencia (vďaka podpore Mediciovcov) a Rím (vďaka podpore pápežov); v Benátkach pestovali humanizmus Francesco Barbaro (*okolo 1390, †1454) a jeho vnuk Ermolao (Almorò; *okolo 1453, †1493) a na dvore vojvodov d’Este vo Ferrare Giovanni B. Guarini z Verony. Presadila sa klasická latinčina, etablovalo sa štúdium gréčtiny, rozšíril sa platonizmus, ktorého ohniskom bola florentská akadémia (od 1459) na čele s Marsiliom Ficinom, medzi jej členov patrili aj filológ a básnik Angiolo Poliziano (Politianus), polyhistor a umelec Leon Battista Alberti a mystik Giovanni Pico della Mirandola. Vo Florencii pôsobil ako kancelár Leonardo Bruni, bývalý sekretár pápežov, historik a prekladateľ gréckych autorov, do ktorého krúžku patril napr. Poggio Bracciolini, úspešný objaviteľ textov antických autorov. Sekretár florentskej signorie Christoforo Landino sa preslávil ako latinský básnik a komentátor básnikov (napr. aj Danteho Alighieriho). Rímsku akadémiu Sodalitas Quirinalis viedol Julius Pomponius Laetus a do jej okruhu patrili Callimachus (vlastným menom Filippo Buonaccorsi, pôsobiaci neskôr v Poľsku, v poľskom kultúrnom okruhu známy ako Kallimach) i Konrad Celtis. Neapolskú Academiu Pontanianu viedol Giovanni Gioviano Pontano (Pontanus), založil ju však Antonio Beccadelli (*1394, †1471), ktorý bol známy aj ako autor latinskej erotickej poézie. Básnikom podobného typu, ale aj epikom bol Ugolino di Vieri (il Verino; *1438, †1516). Počas quattrocenta vynikol ako historik a geograf Enea Silvio Piccolomini (neskorší pápež Pius II.) a ako filológ Lorenzo Valla. Grécki emigranti sa venovali najmä vyučovaniu gréčtiny, napr. Manuel Chrysoloras, Konstantinos Laskaris a Johannes Argyropulos (*1415, †1487), alebo filozofii, napr. Ioannes Basilius Bessarion a vo Florencii krátko pôsobiaci Geórgios Gemistos Pléthón, významným filozofom bol aj Nemec v pápežských službách Mikuláš Kuzánsky. Medzi gréckymi exulantmi bol ako latinský básnik lucretiovského typu ojedinelým zjavom Michele Marullo (Tarchaniota). V období cinquecenta nastal čiastočný ústup latinskej literatúry, na jeho začiatku vynikol karmelitán Johannes Baptista Mantuanus (Spagnoli) rozsiahlym básnickým dielom inšpirovaným najmä Vergíliom; pod vplyvom neapolskej akadémie sa formoval iniciátor bukolického žánru Jacopo Sannazaro; tvorcom emblematického žánru bol Andreas Alciatus; mnohostranný vzdelanec Girolamo Fracastoro opísal v latinskej básni syfilis; Marco Girolamo Vida sa pokúsil o kresťanský epos, ale v latinskej básni opísal aj to, ako sa hrá šach; majstrovským ovládaním latinčiny vynikol Pietro Bembo. Záujem o filozofiu a politickú teóriu reprezentuje na hrane materializmu sa pohybujúci aristotelik Pietro Pomponazzi; pod vplyvom Francesca Patrizziho (Frane Petrić) vyrástol Giordano Bruno, proticirkevne zameraný obdivovateľ Mikuláša Kopernika a priekopník novodobého prírodovedného myslenia; platonizmom sa inšpiroval socialistický utopista Tommaso Campanella; objaviteľ Laokoóntovho súsošia Jacopo Sadoleto sa preslávil aj ako latinský básnik a kultivovaný obhajca katolicizmu.

Dalmácia a prostredníctvom jej miest aj Chorvátsko reagovali na talianske podnety pohotovo a priaznivo. Centrami humanizmu sa stali Dubrovník, kde pôsobil básnik Ilija Crijević (lat. Aelius Lampridius Cervinus, de Crieva; *1463, †1520), Split, kde vynikol Marko Marulić (Marulus), a Šibenik, kde pôsobil Juraj Šižgorić (lat. Georgius Sisgoreus). Z chorvátskych humanistov výrazne vstúpili do diania v Uhorsku Ján Vitéz zo Sredny, Ján Pannonius a Antun Vrančić (Verantius, Wrantius alebo Vrantius). Spomedzi filozofov 16. stor. vynikol Francesco Patrizzi pochádzajúci z chorvátskeho ostrova Cres, na strane reformácie sa angažoval Matija Vlačić Ilirik (Flacius Illyricus).

Do Českých zemí začal taliansky humanizmus prenikať už vo svojej prvej, ranej fáze, pričom sa obmedzil na prostredie dvorskej kancelárie a pražského biskupstva (zachovala sa časť korešpondencie Karola IV. a Francesca Petrarcu, s Petrarcom si písal aj Karolov kancelár Jan zo Středy). Vhodné podmienky na jeho šírenie však neboli na pražskej univerzite, nežičilo mu ani obdobie husitských vojen. Presadzovať sa začal až v poděbradskom (Jan z Rabštejna) a ešte viac v jagelovskom období, keď k jeho predstaviteľom patrili Bohuslav Hasištejnský z Lobkovíc, Jan Skála z Doubravky (Dubravius), Šimon (Simon) Fagellus Villaticus (*?, †1549), Augustin Olomoucký (aj Olomúcký alebo Käsenbrot; *1467, †1513) a i. Šírenie humanizmu významne podporil olomoucký biskup Stanislav Turzo (*1470, †1540).

Epocha nástupu mestskej kultúry a ofenzívy reformácie (od 1530) priniesla impozantnú produkciu príležitostnej poézie. Okolo 1550 bola veľmi aktívna básnická skupina Jana Hodějovského z Hodějova (*1496, †1566), mecenáša a organizátora literárneho života, iniciátora najväčšieho súboru latinskej humanistickej poézie 16. stor. Farragines poematum. Patrili do nej Matouš Collinus z Chotěřiny, Tomáš Mitis (Mitys) z Limuz (*1523, †1591) a David Crinitus z Hlavačova, boli s ňou v styku aj slovenskí humanisti. Ako latinskí básnici vynikli aj Šimon Proxenus (*asi 1532, †1575) a Václav Clemens (Klemens; *asi 1589, †1636). Na prelome storočí skladali latinské básne Ján Campanus Vodňanský, Jiří Carolides (Karolides) z Karlsperka (*1569, †1612), Pavel Litoměřický z Jizbice (*1581, †1607) a Elisabetha Ioanna Westonia (pôvodom Angličanka). Spomedzi filológov vynikli Zikmund Hrubý z Jelení (Sigismundus Gelenius) a Slovák Vavrinec Benedikt z Nedožier, autor prvej vedeckej gramatiky češtiny. Za koniec obdobia humanizmu v Česku sa pokladá bitka na Bielej hore (1620), ktorej výsledok donútil protestantov odísť do exilu.

Do Španielska začal humanizmus prenikať z Talianska v polovici 15. stor., keď sa králi Aragónska stali zároveň i vládcami Neapolského kráľovstva a od roku 1468 aj Sicílie. Priaznivé podmienky na jeho šírenie sa vytvorili aj počas vlády katolíckych kráľov Ferdinanda II. Katolíckeho (Aragónskeho) a jeho manželky Izabely I. Katolíckej. Ako filológ vynikol najmä Antonio Elio de Nebrija (Nebrissensis), ako historiograf Juan Ginés de Sepúlveda, ako filozof a pedagóg Juan Luis Vives, ako latinskí básnici Antonio Serón (Sero; *1512, †1568) a Benedictus Arias Montanus (Benedito Arias Montano; *1527, †1598). Strediskom novej vzdelanosti sa stala univerzita v Alcalá de Henares (1498), o ktorej založenie sa zaslúžil humanista, kardinál Francisco Jiménez de Cisneros, vyučovala sa tam aj hebrejčina a aramejčina, vyšla tam Biblia Polyglotta Complutensis (1514 – 17) podľa vzoru Origenovej edície Starého zákona (Hexapla), so súbežným hebrejským, aramejským, gréckym a latinským textom.

V Portugalsku zohral pri šírení humanizmu kľúčovú úlohu kláštor Santa Cruz (Svätého kríža) a univerzita v Coimbre (založená 1307, od 1537 definitívne v Coimbre). Uznávanými latinskými básnikmi boli André de Resende Eborensis (*1500, †1573) a Henrique Caiado (Hermicus Caiadus; *asi 1470, †1509).

Francúzsko bolo k podnetom z Talianska spočiatku rezervované, záujem o ne výrazne ožil až koncom 15., a najmä začiatkom 16. stor., keď nastúpil na trón František I. (1515), ktorý z podnetu humanistu a jedného zo zakladateľov francúzskeho právneho humanizmu i klasickej filológie Guillauma Budého založil v roku 1530 stredisko humanizmu Collegium trilingue regium (neskôr premenované na Collège de France) zamerané na štúdium humanitných vied (ako protiváha scholasticky orientovanej Sorbony). Vplyv talianskeho humanizmu výrazne posilnil aj sobáš kráľa Henricha II.Katarínou Mediciovou (1533). Centrom šírenia humanizmu bola aj tlačiareň Estiennovcov. Rozvíjala sa najmä filológia (najmä grécka), v ktorej vynikli predovšetkým Guillaume Budé, Denis Lambin (Dionysius Lambinus; *1516, †1572), Joseph Justus a Julius Caesar Scaligerovci, ale aj Jacques Lefèvre d’Étaples (preložil Bibliu do francúzštiny), ďalej filozofia (Pierre de La Ramée) a právo (Guillaume Budé, Jean Bodin, Hugues Doneau). Z latinských básnikov vynikli Étienne Dolet (*1509, †1546), Jean Dinemandi nazývaný Dorat (*1508, †1588) a Marc-Antoine Muret (Muretus; *1526, †1585). Do vývinu francúzskeho humanizmu nepriaznivo zasiahli náboženské vojny medzi katolíkmi a protestantmi (→ hugenotské vojny), ktoré vyústili do tragického politického zúčtovania s hugenotmi (mnohí z nich odišli do exilu v Nizozemsku a Nemecku).

Nizozemsko zaznamenalo prudký rozvoj humanizmu v 16. a na začiatku 17. stor. Jeho prvou osobnosťou bol v 15. stor. Rudolphus Agricola. Najvýznamnejší predstaviteľ nizozemského humanizmu Erazmus Rotterdamský však väčšinu života strávil mimo vlasti, vrchol jeho pôsobenia patrí do 1. tretiny 16. stor. Strediskami humanizmu boli univerzita v Leuvene (založená 1425) a na protestantskom severe v Leidene (1575). Vynikajúcu úroveň dosiahla filológia. V nej, ale aj v literárnej tvorbe vynikli Justus Lipsius, Hugo Grotius, Daniël Heinsius (Heyns; *1580, †1655) a Dominicus Baudius (*1561, †1613), básnici Janus Dousa (alebo Douza; vlastným menom Jan van der Does, *1545, †1604) a Janus Secundus (vlastným menom Jan Everaerts, *1511, †1536). Z francúzskych emigrantov bol najvplyvnejší Joseph Justus Scaliger.

Anglicko sa spočiatku stavalo k talianskym podnetom rezervovanejšie než Škótsko. Dôležitú úlohu zohral vplyv Erazma Rotterdamského. Za vlády Henricha VIII. reprezentovali humanistické hnutie najmä William Grocyn (*1446, †1519), John Colet (*asi 1467, †1519), William Lile (aj Lilye), Thomas Linacre, Thomas More (Morus) a John Fisher (aj Fischer). Prudký rozvoj humanizmu nastal až za vlády Alžbety I., keď sa humanistické disciplíny udomácnili na Oxfordskej a Cambridgeskej univerzite; humanistickú literatúru reprezentovali najmä John Owen, George Herbert a Richard Crashaw (*1613, †1649). V Škótsku vynikli George William Buchanan a John Barclay (*1582, †1621).

Do nemeckých krajín sa humanizmus šíril z viacerých centier (panovnícke dvory, univerzity, mestá). Významnú úlohu zohral Bazilej ako miesto konania bazilejského koncilu (1431 – 49), sídlo univerzity (založená 1460) a najväčšej tlačiarne v strednej Európe (Frobeniovci). Tam sa okolo Erazma Rotterdamského sústredila skupina humanistov (Philippus Aureolus Paracelsus; Bonifatius Amerbach, *1495, †1562; Henricus Glareanus, vlastným menom Henrich Loriti, *1488, †1563), s ktorým úzko spolupracovali vzdelanci zo Štrasburgu (Sebastian Brant, Jakob Wimpfeling), Sélestatu (Beatus Rhenanus) a Freiburgu (Ulrich Zasius, *1461, †1535; Jakob Locher, nazývaný Philomusus, *1471, †1528). Podobnú úlohu zohrala Viedeň prostredníctvom panovníckeho dvora (Fridrich III. Habsburský; Maximilián I.; Ferdinand I., ktorého učiteľom bol Erazmus Rotterdamský) a univerzity (založená 1365). Hlavnými predstaviteľmi humanistického hnutia tam boli Enea Silvio Piccolomini (neskorší pápež Pius II.), Regiomontanus, Georg von Peurbach, básnik a putovný humanista Konrad Celtis, ktorý bol zakladateľom literárnej spoločnosti Sodalitas litteraria Danubiana a učiteľom humanistického básnika, diplomata a lekára Johanna Cuspiniana (vlastným menom Spiessheimer, *1473, †1529), ako aj Joachima Vadiana. Z Viedne sa humanizmus ďalej šíril do Podunajska a Tirolska. Medzi juhonemeckými centrami vynikol Tübingen ako pôsobisko Johanna Reuchlina a Heinricha Bebela (*1472, †1518). Humanistické hnutie v ríšskych mestách viedli vzdelaní príslušníci patriciátu, napr. v Norimbergu Willibald Pirckheimer (aj Pirkheimer; *1470, †1530), v Augsburgu Conrad Peutinger (*1465, †1547, podľa neho je nazvaná kópia rímskej mapy z 12. stor. Tabula Peutingeriana). Na univerzite v Erfurte stál na čele humanistického básnického krúžku Conradus Mutianus Rufus (Konrad Mutian), jeho členmi boli Euricius Cordus (*1486, †1535), Joachim Camerarius (*1500, †1574), Helius Eobanus Hessus (*1488, †1450) a Johannes Crotus Rubeanus (Rubianus, vlastným menom Jäger, *1480, †1545).

Čoraz výraznejším prvkom sa stávala polemika proti rímskej cirkvi (Ulrich von Hutten). Medzi humanistami a ich protivníkmi bol obzvlášť prudký spor Johanna Reuchlina s Johannom Pfefferkornom, obrátencom zo židovstva, o tom, či treba zachovať nebiblické židovské písomníctvo. Na podporu Reuchlina, ktorý sa vyjadril v prospech jeho zachovania, vznikol z podnetu erfurtského krúžku anonymný pamflet Epistolae obscurorum virorum (Listy tmárov; 1. časť 1515, 2. časť 1517) zosmiešňujúci jeho protivníkov ako barbarov. Autorom prvej časti bol o. i. Johannes Crotus Rubeanus, druhej pravdepodobne Ulrich von Hutten. Vďaka množstvu osobností aj šírke záberu (od filológie cez poéziu, epištolografiu, cestopisnú a dejepisnú spisbu až po vlastivedné bádanie) získal nemecký humanizmus v zaalpskej Európe vedúce postavenie.

Druhú etapu vývinu humanizmu v Nemecku poznačil nástup reformácie a rozdelenie vzdelancov na dva tábory: stúpenci Erazma Rotterdamského sa odvrátili od reformácie, Martina Luthera podporovali príslušníci mladšej generácie. Dominantnou postavou reformačného humanizmu bol Filip Melanchton, ktorému sa podarilo prekonať Lutherov odpor proti humanizmu. Jeho vplyv vyjadruje titul praeceptor Germaniae (učiteľ Nemecka) a vďaka nemu získala vedúce postavenie univerzita vo Wittenbergu. V tomto období vynikli mnohí dejepisci (Johannes Carion, *1499, †1537 alebo 1538; Johannes Sleidanus, vlastným menom Johannes Philippi, *1506, †1556), básnici (Johannes Stigelius, Stigel, *1515, †1562; Georg Sabinus, *1508, †1560; Petrus Johannes Lotichius, *1598, †1669) i dramatici (Thomas Naogeorgus, *1511, †1563; Friedrich Dedekind, *okolo 1525, †1598). Protireformačný tábor reprezentovali napr. Johannes Cochläeus (*1479, †1552) a Johannes Eck (vlastným menom Johannes Mayer, *1486, †1543). O rozvoj školstva sa zaslúžil najmä Johannes Sturm, na katolíckej strane jezuiti.

Do Poľska priniesli humanizmus zahraniční vzdelanci Kallimach (Callimachus) a Konrad Celtis, ktorí predtým pôsobili (o. i.) v rímskej akadémii Sodalitas Quirinalis. Šírenie humanizmu podporil sobáš (1518) kráľa Žigmunda I. Starého (vládol od 1506) s Bonou (*1494, †1557) pochádzajúcou z talianskeho rodu Sforzovcov i kult Erazma Rotterdamského. Na začiatku 16. stor. akceptovala humanizmus aj krakovská univerzita, kde pôsobil napr. Laurentius Corvinus Novoforensis (Raabe, resp. Rabe; *1465, †1527) pochádzajúci zo Sliezska, a kde študoval Mikuláš Kopernik. Humanizmus podporoval aj vysoký katolícky klérus (Jan Łaski, *1456, †1531; Piotr Tomicki, *1464, †1535). V latinskej spisbe vynikli Jan Długosz, Paweł z Krosna (Crosnensis) nazývaný Ruthenus (*1470 alebo 1474, †1517), Andrzej Krzycki (Critius; *1482, †1537), Jan Dantyszek (Dantiscus; *1485, †1548), Jan z Wiślicy (Ioannes Vislicensis, Ioannes Vislicius; *asi 1485, †asi 1520) a Klemens Janicki (Clemens Janicius, *1516, †1543). Politickej teórii sa venoval Andrzej Frycz Modrzewski (Modrevius).

Uhorsko (a Slovensko) sa pomerne skoro dostalo do styku s humanizmom, o. i. vďaka pôsobeniu talianskeho humanistu Pietra Paola Vergeria staršieho (lat. Petrus Paulus Vergerius) v 1. polovici 15. stor. na dvore Žigmunda Luxemburského. Rozvíjať sa však začal až za vlády Mateja I. Korvína, čo sa prejavilo založením reprezentatívnej Knižnice Mateja Korvína (Bibliotheca Corviniana) v Budíne (1467 alebo 1471) a Univerzity Istropolitany (Academia Istropolitana) podľa bolonského vzoru v Bratislave (1465). O vznik univerzity sa zaslúžil humanisticky orientovaný ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz zo Sredny (jej prvý kancelár), ktorého synovcom bol výborný latinský básnik Ján Pannonius. Matejov dvor i vďaka sobášu s dcérou neapolského kráľa Ferdinanda I. Beatricou Aragónskou (1476) hostil veľa talianskych vzdelancov, z ktorých vynikli Antonio Bonfini, Galeotto Marzio a Peter Ransanus. V období vlády Jagelovcov (1440 – 44 a 1490 – 1526) preukázali literárne schopnosti rovnako z Talianska pochádzajúci cirkevný hodnostár a diplomat Hieronymus Balbus a Riccardo Bartolini (*1475, †1529). V Olomouci pôsobiaci Stephan Stieröchsel rozvinul latinskú epiku. V tom období začal humanizmus prenikať do latinských škôl slobodných kráľovských miest a vzrástol podiel viedenskej a krakovskej univerzity na jeho šírení; na krakovskej univerzite pôsobil napr. latinský básnik Ján Baptista z Banskej Bystrice (Novisoliensis, Novosolensis alebo Neosoliensis; *okolo 1475, †1550). Krúžok humanistov pri Uhorskej kráľovskej kancelárii v Budíne sa venoval platonizmu. Kult Erazma Rotterdamského šírili vychovávateľ a neskôr tajomník Ľudovíta II. Jagelovského Jakob (Jacobus, Iacobus) Piso (†1527), Levočan Ján Henkel (Henckel), kaplán a tajomník kráľovnej Márie, neskorší ostrihomský arcibiskup, historiograf Mikuláš Oláh, ako aj v Krakove pôsobiaci lekár Ján Antoninus (Cassoviensis) z Košíc. Ako mecenáš humanistov hral dôležitú úlohu Alexej Turzo (*1490, †1534). V Erazmovom duchu sa vyvíjala aj tvorba Valentina Ecchia. Jeho generačný spolupútnik Juraj Werner (Wernher) je autorom významných prírodovedných spisov. Ďalší vývin humanizmu v Uhorsku bol poznamenaný porážkou pri Moháči (1526) s následnou okupáciou časti Uhorska Turkami a ofenzívou reformácie. Kultúrne strediská sa presunuli zväčša na územie Slovenska a Sedmohradska, väčšina študentov odchádzala na univerzitu vo Wittenbergu. Spomedzi jej absolventov vynikol Melanchtonov žiak a priateľ, rektor latinskej školy v Bardejove Leonard Stöckel. V Sedmohradsku šírili reformačný humanizmus brašovský tlačiar a farár Johannes Honter (Honterus; *1498, †1549) a jeho spolupracovník Valentin Wagner (*po 1510, †1557). V Kluži bol činný Albert Senci Molnár (Szenci) pochádzajúci zo Senca. V dejinách maďarského jazyka a literatúry zohral významnú úlohu wittenberský študent János Sylvester.

V 40. rokoch 16. stor. sa začala zlatá éra humanistickej poézie na Slovensku, najmä ako básnici vynikli Pavol Rubigal, Juraj Purkircher, Martin Rakovský a Juraj Kopaj (Copay, Koppay, Koppai). Utvorilo sa aj niekoľko básnických krúžkov, napr. v Trenčíne, ktorý viedol Valerián Mader, a v Bratislave krúžok Mikuláša Ištvánffyho (*1538, †1615), ktorý sa presadil aj ako historik, kratší čas aj krúžok Martina Rakovského a Zachariáša Mošovského, ktorého členmi boli aj Juraj Purkircher, Žigmund Torda (Sigismundus Gelous Torda) pôvodom zo Sedmohradska a filológ a historiograf Ján Sambucus. Výborným latinským básnikom bol Sedmohradčan Christian Scheser (Schesäus, lat. Christianus Schesaeus; *1535/36, †1585). Celý rad humanistov pôsobil v Čechách, napr. Juraj Kopaj, Mikuláš Rakovský, Vavrinec Benedikt z Nedožier a Adamus Proserchomus (16. – 17. stor.). Záverečnú etapu vývinu humanizmu predstavujú básnici Ján Filický a Peter Fradelius, najmä o prírodné vedy sa zaujímali Daniel Basilius a Ján Jessenius. Najplodnejším latinským básnikom bol Ján Bocatius, ktorého tvorba vykazuje známky manierizmu. Na prelome storočí sa školský humanizmus stal súčasťou súťaže medzi konfesiami. Koniec obdobia humanizmu v Uhorsku sa tradične vymedzuje rokom 1635 (založenie Trnavskej univerzity);

3. označenie viacerých filozofických, politických a iných myšlienkových smerov, ktoré za ústredný bod svojho záujmu vyhlasujú osobnosť človeka. K tejto myšlienke sa hlási veľa novodobých filozoficko-antropologických systémov, napr. idealistický humanizmus, reálny či konkrétny humanizmus (→ Karol Marx), existenciálny humanizmus (→ Jean-Paul Sartre), pragmatický humanizmus (→ John Dewey), integrálny humanizmus (→ Jacques Maritain);

4. označenie polemicky nenáboženskej, čisto sekulárnej kultúry používané niektorými zoskupeniami.

Humboldt, Alexander von

Humboldt, Alexander von, 14. 11. 1769 Berlín – 6. 5. 1859 tamže — nemecký prírodovedec, geograf a cestovateľ, brat Wilhelma Humboldta. Študoval na univerzitách vo Frankfurte nad Odrou, Berlíne a Göttingene, na obchodnej akadémii v Hamburgu a na banskej akadémii vo Freibergu. R. 1790 podnikol s G. Forsterom cestu po západnej Európe (Porýnie, Holandsko, Belgicko, Francúzsko), ktorej výsledkom bola jeho prvá vedecká práca Mineralogické pozorovania niektorých bazaltov pri Rýne (Mineralogische Beobachtungen über einige Basalte am Rhein, 1790). R. 1792 – 96 žil v Bad Stebene a pôsobil v štátnych službách ako vrchný banský riaditeľ (zaoberal sa inšpekciou baní, zdokonalil banskú lampu, založil banskú školu, písal učebnice). R. 1799 – 1804 podnikol s francúzskym botanikom Aimém Jacquom Alexandrom Bonplandom (*1773, †1858) veľkú expedíciu do Strednej a Južnej Ameriky (územia dnešných štátov Mexiko, Ekvádor, Kolumbia, Peru, Venezuela, Kuba) a cez USA sa vrátil do Európy. Za pomoci v tom čase najmodernejších prístrojov získaval a zaznamenával najrozličnejšie geologické, geofyzikálne, klimatologické, astronomické, botanické, zoologické a iné prírodovedné údaje (preskúmal o. i. sopky v oblasti rovníka a v Andách, rovinu Llanos a Mexickú plošinu), zaznamenával rôzne údaje (výšku stromov a vrchov, veľkosť zvierat, priemer rastlinných stoniek, výskyt minerálov a i.), ale najmä študoval rozšírenie rastlín v danej zemepisnej polohe. R. 1808 – 27 žil v Paríži, kde v 35-zväzkovom diele Cesta po rovníkových regiónoch Nového sveta uskutočnená 1799, 1800, 1801, 1803 a 1804 A. von Humboldtom a Aimém Bonplandom (Voyage aux régions équinoxiales du nouveau Continent fait 1799, 1800, 1801, 1803 et 1804 par A. de Humboldt et Aimé Bonpland, 1807 – 34) spracoval poznatky získané počas cesty po Amerike, venoval sa štúdiu rozličných botanických, zoologických, fytogeografických a fyzikálno-chemických otázok (napr. 1805 s J. L. Gaym-Lussacom presne stanovil pomer vodíka a kyslíka v molekule vody) a z poverenia pruského kráľa Friedricha Wilhelma III. aj diplomatickým úlohám. R. 1829 na pozvanie ruského cára Mikuláša I. podnikol s Ch. G. Ehrenbergom a nemeckým geológom Gustavom Rosem (*1798, †1873) expedíciu do ázijskej časti Ruska (Ural, Altaj, oblasť Kaspického mora). Po návrate z Ruska žil od 1830 v Berlíne, podnikol viaceré diplomatické cesty a napísal dielo Kozmos. Náčrt fyzického opisu sveta (Kosmos. Entwurf einer physischen Weltbeschreibung, 5 zväzkov, 1845 – 62) predstavujúce najvýznamnejší súhrn vedeckých poznatkov tej doby. Ďalšie diela: Myšlienky o geografii rastlín popri prírodnom obraze tropických krajín (Ideen zu einer Geographie der Pflanzen nebst einem Naturgemälde der Tropenländer, 1807), Geografický a fyzický atlas kráľovstva Nové Španielsko (Atlas géographique et physique du royaume de la Nouvelle-Espagne, 1808), Pohľady na Kordillery a monumenty domorodého obyvateľstva Ameriky (Vues des Cordillèrres et monuments des peuples indigènes de ľAmérique, 2 zväzky, 1810 – 13), Politická esej o ostrove Kuba (Essai politique sur l’île de Cuba, 2 zväzky, 1826), Stredná Ázia. Výskumy o pohoriach a porovnávacej klimatológii (Asie centrale. Recherches sur les chaînes de montagnes et la climatologie comparée, 3 zväzky, 1843). Od 1800 člen Pruskej akadémie vied, čestný člen mnohých svetových vedeckých spoločností.

Jeden z najvýznamnejších prírodovedcov, zakladateľ fytogeografie, morfometrie (orometrie), klimatológie (zaviedol pojem izoterma) a vulkanológie. Venoval sa aj fyzike (najmä geofyzikálnym javom, napr. zistil, že intenzita zemského magnetizmu klesá od pólu k rovníku, objavil magnetické búrky a navrhol vybudovanie magnetických observatórií), geológii, mineralógii, oceánografii (meral napr. teplotu morského prúdu, v súčasnosti známeho ako Humboldtov prúd), astronómii, chémii, zoológii (napr. ako prvý opísal druh tučniaka žijúceho na západnom pobreží Južnej Ameriky, v súčasnosti známeho ako tučniak jednopásy, Spheniscus humboldti), botanike (opísal viac než 4 500 druhov rastlín, z toho viac ako polovicu po prvý raz vôbec), etnológii, demografii a i. Je po ňom nazvaných viacero rastlín (napr. dub Quercus humboldtii, vŕba Salix humboldtiana), celý rad geografických objektov, napr. horská skupina na Novom Zélande (Humboldt Mountains), druhý najvyšší vrch Venezuely (Pico Humboldt, 4 940 m n. m.), ľadovec v Grónsku (Humboldt Gletscher), Národný park na Kube (Parque Nacional Alejandro de Humboldt) a i., minerál humboldtín, asteroidy č. 54 Alexandra a č. 4877 Humboldt, more na Mesiaci (Mare Humboldtianum) a i.

Hume, John

Hume [hjúm], John, 18. 1. 1937 Londonderry — severoírsky politik. Pôvodne učiteľ, pôsobil na Trinity College v Cambridgei. V 60. rokoch 20. stor. vstúpil do politiky a stal sa spoluzakladateľom Sociálnodemokratickej a labouristickej strany (SDLP), ktorej vodcom bol 1979 – 2001. R. 1979 – 2004 poslanec Európskeho parlamentu, 1983 – 2000 poslanec britského parlamentu, 1998 – 2000 poslanec znovuustanoveného severoírskeho parlamentu. Výrazne sa zaslúžil o upokojenie situácie a ukončenie bojov medzi katolíkmi a protestantmi v Severnom Írsku, obidva tábory dokázal prinútiť k spolupráci. Postavil sa proti násilným akciám Írskej republikánskej armády (IRA) a jej politické krídlo Sinn Féin priviedol k mierovým rokovaniam. V apríli 1998 podpísal v Belfaste prelomovú mierovú zmluvu, ktorá mala ukončiť dlhotrvajúci konflikt. Nositeľ Nobelovej ceny mieru (1998, s D. Trimblom).

humídne podnebie

humídne podnebie, vlhké podnebie — podnebie s priemerným ročným úhrnom zrážok väčším, než je potenciálny výpar, alebo s priemerným ročným úhrnom atmosférických zrážok vyšším ako 750 mm. Prebytočná voda odteká potokmi a riekami, ktoré tvoria pravidelnú riečnu sieť. Humídne podnebie sa vyskytuje v prímorských oblastiach a na mori, kde sú časté a výdatné zrážky, v oblastiach s rozsiahlou cyklonálnou činnosťou i v chladných oblastiach s malým výparom.

humiliores

humiliores [-lijórés; lat.] — príslušníci nižších sociálnych vrstiev v Rímskej ríši od konca 2. stor. n. l. (lat. humilior = nižšie postavený, protiklad k honestior; → honestiores). Ich postavenie sa blížilo k postaveniu neslobodných vrstiev obyvateľstva (otroci), s ktorými sa spájali pri vzburách. Pri trestných činoch im hrozili ťažké práce v baniach a kameňolomoch, mohli byť vystavení zápasu s divou zverou alebo popravení potupným spôsobom (ukrižovanie).

Hummel, Johann Nepomuk

Hummel, Johann Nepomuk, 14. 11. 1778 Bratislava – 17. 10. 1837 Weimar, Nemecko — rakúsky hudobný skladateľ, klavirista, kapelník a pedagóg.

Základy hudobného vzdelania získal u svojho otca, ktorý pôsobil ako divadelný dirigent v Bratislave a neskôr vo Viedni. V štúdiu hudby pokračoval u Františka Pavla Riglera, v rokoch 1785 – 87 patril k najobľúbenejším žiakom Wolfganga Amadea Mozarta, ktorý ho vo Viedni vyučoval bezplatne. V rokoch 1788 – 93 absolvoval s otcom prvé koncertné turné po európskych mestách, od 1793 pokračoval v štúdiu hudby vo Viedni u Johanna Georga Albrechtsbergera, Antonia Salieriho a Josepha Haydna. V rokoch 1793, 1796 a 1834 usporiadal ďalšie koncertné cesty po Európe a navštívil aj rodnú Bratislavu, kde úspešne uviedol svoje skladby. Patril k najlepším európskym klavírnym virtuózom z obdobia pred Franzom Lisztom. V rokoch 1804 – 11 sa stal nástupcom Josepha Haydna v službách grófa Esterháziho v Eisenstadte a pracoval ako druhý dvorný kapelník. Od roku 1816 pôsobil už samostatne ako dvorný kapelník v Stuttgarte, od 1819 vo Weimare.

Hummelova tvorba je v dejinách hudby považovaná za spojovací článok medzi klasicizmom, s výrazným Mozartovým vplyvom, a romantizmom. Vyznačuje sa rôznorodosťou žánrov s bohatým inšpiračným zdrojom v literatúre i v iných mimohudobných námetoch. V klavírnych skladbách (v sonátach pre dve a štyri ruky, klavírnych koncertoch, rondách, variáciách, fantáziách, capricciách či v etudách), vyznačujúcich sa bohatou ornamentikou, eleganciou a emocionálnou hĺbkou, razil nové chápanie klavírnej hry: nepoužíval pravý klavírny pedál, usiloval sa o priezračnosť hry s krátkym, strohým tónom, čo vzhľadom na klavírnu mechaniku dobových nástrojov bolo mimoriadne náročné. Písal aj opery, omše, komorné skladby so sólovým klavírom (klavírne triá, kvintetá, septeto), sláčikové kvartetá, koncerty pre dychové nástroje a i.

Do vývoja klavírnej pedagogiky výrazne prispel dielom Podrobný návod hry na klavíri (Ausführliche Anweisung zum Pianofortespiel, 1828), ktoré patrí k najzávažnejším prácam svojho druhu tohto obdobia (rukopis s úplným názvom Ausführliche theoretisch-practische Anweisung vom ersten Elementar-Unterricht an bis zur vollkommensten Ausbildung je uložený v Archíve mesta Bratislavy).

Hummelov klavírny štýl výrazne ovplyvnil tvorbu nastupujúcich romantikov Johna Fielda, Fryderyka Chopina, Roberta Schumanna i Franza Liszta. Zo slovenských interpretov a hudobných teoretikov jeho klavírnu tvorbu propagovali najmä Rudolf Macudziński, Ivan Palovič, Alexander Cattarino, Zoltán Hrabussay a Vladimír Čížik.

V Bratislave sa nachádza Múzeum J. N. Hummela (otvorené 1937; dnes súčasť Múzea mesta Bratislavy) a pomník J. N. Hummela, ktorý v roku 1887 vytvoril Viktor Oskar Tilgner z prostriedkov z výťažku bratislavských benefičných koncertov Franza Liszta, Antona Grigoryevicha Rubinsteina, Hansa von Büllova a Josepha Joachima usporiadaných na podnet mestského archivára Jána Nepomuka Batku ml. Od roku 1991 sa v Bratislave (s výnimkou 2002) usporadúva trienálne Medzinárodná klavírna súťaž J. N. Hummela a od 2018 medzinárodný hudobný festival Hummel Fest. V roku 1997 bola založená Medzinárodná nadácia J. N. Hummel a obnova kultúrneho dedičstva.

humno

humno

1. otvorené priestranstvo s ubitou zemou vo dvore alebo na okraji dediny, kde sa mlátilo obilie;

2. označenie stodoly alebo iba jej časti slúžiacej na mlátenie obilia;

3. → záhumnie.

humorálny

humorálny [lat.] — týkajúci sa telových tekutín alebo látok v nich rozpustených, napr. humorálna imunita – imunita sprostredkovaná protilátkami nachádzajúcimi sa v telových tekutinách; v širšom význame aj hormonálny (endokrinný), napr. neuro-humorálna regulácia.

Humperdinck, Engelbert

Humperdinck [-dink], Engelbert, 1. 9. 1854 Siegburg – 27. 9. 1921 Neustrelitz, Nemecko — nemecký hudobný skladateľ.

Absolvoval konzervatórium v Kolíne nad Rýnom a Kráľovskú hudobnú školu v Mníchove. V rokoch 1880 – 82 bol asistentom Richarda Wagnera v Bayreuthe, neskôr pôsobil ako profesor skladby na konzervatóriu vo Frankfurte nad Mohanom a na Kráľovskej akadémii umení v Berlíne.

V tvorbe vychádzal z nemeckej ľudovej piesne, pracoval s bohatým orchestrálnym aparátom a uplatňoval techniku leitmotívu. Je autorom orchestrálnej, komornej, zborovej a piesňovej tvorby, balád pre zbor, napr. Die Wallfahrt nach Kevelaar (1878) a Das Glück von Edenhall (1879), javiskových diel Königskinder (1897), Die Heirat wider Willen (1905), Die Marketenderin (1914) a i. Celosvetový ohlas si získala jeho rozprávková opera Medovníková chalúpka (Hänsel und Gretel, 1893).

Humphrey, Hubert Horatio

Humphrey [hamfri], Hubert Horatio, 27. 5. 1911 Wallace, Južná Dakota – 13. 1. 1978 Waverley, Minnesota — americký politik. V rámci Demokratickej strany dlhoročne viedol skupinu Američania za demokratickú akciu (Americans for Democratic Action). R. 1949 – 64 a 1971 – 78 senátor. Významne sa zaslúžil o presadenie opatrení v záujme posilnenia občianskych práv, v zahraničnopolitickej oblasti presadzoval politiku odzbrojenia a uvoľnenia napätia medzi Východom a Západom. R. 1965 – 69 viceprezident L. B. Johnsona. Podpora jeho vietnamskej politiky mu priniesla neúspech pri kandidovaní 1968 na úrad prezidenta (porazil ho R. M. Nixon).

Huňady, Ladislav

Huňady, Ladislav, aj Hunyady, Hunyadi, Lászlo, 1433 – 16. 3. 1457 Budín (popravený), pochovaný v Alba Iulii, Rumunsko — uhorský krajinský hodnostár, syn Jána Huňadyho, brat neskoršieho uhorského kráľa Mateja I. Korvína. R. 1452 bratislavský župan, 1453 chorvátsko-slavónsky bán, 1456 – 57 temešský župan, kapitán Belehradu. Zúčastňoval sa na otcových vojenských výpravách a po jeho boku získal už ako mladík bojové skúsenosti. Po porážke Jána Huňadyho na Kosovom poli (1448) sa stal namiesto otca rukojemníkom (do 1450) srbského despotu Juraja Brankovića (→ Brankovićovci). Po nástupe Ladislava V. Pohrobka na uhorský trón bol 1453 vymenovaný za hlavného veliteľa vojska, ktoré malo potlačiť bratrícke hnutie na Slovensku. K ozbrojenému stretnutiu však z viacerých príčin nedošlo a s vodcom bratríkov P. Aksamitom uzavrel prímerie. V tom čase si na dvore Ladislava V. Pohrobka upevnili pozíciu magnáti Celjskovci, ktorí sa snažili obmedziť vplyv Huňadyovcov v Uhorsku. Po otcovej smrti (1456) sa Huňady stal oprávneným dedičom jeho funkcií a majetkov, najvýznamnejšie krajinské funkcie však od kráľa získal Ulrich Celjský, ktorého 9. 11. 1456 v Belehrade zavraždili prívrženci huňadyovskej strany. Ladislav V. Pohrobok Huňadyho zdanlivo omilostil a dokonca ho vymenoval za hlavného krajinského kapitána a taverníka. Dňa 14. 3. 1457 však bol v Budíne zadržaný žoldniermi J. Jiskru z Brandýsa. Po krátkom procese, v ktorom bol obvinený zo zrady (údajná príprava vraždy kráľa), bol o dva dni neskôr verejne popravený sťatím. Dôsledkom jeho popravy bolo vypuknutie občianskej vojny.

huncokari

huncokari — etnografická skupina pochádzajúca z juž. časti Dolného Rakúska a Štajerska, žijúca od pol. 18. stor. na Slovensku formou rozptýleného osídlenia v oblasti Malých Karpát. Najpočetnejšie skupiny huncokarov obývali oblasť obcí Piesok (dnes súčasť Modry), Píla, Cajla (dnes súčasť Pezinka), Limbach, Smolenice, Pernek a Sološnica, často žili roztrúsene v horských samotách. Živili sa ako lesní robotníci (huncokari = z nem. Holzhacker, drevorubač), tvorili uzavreté komunity, boli bilingválni. Ich tradičný spôsob života začal zanikať už pred 2. svetovou vojnou, ich horské osídlenie zaniklo po 1945; časť z huncokarov bola z Československa odsunutá do Nemecka.

Huncovce

Huncovce — obec v okrese Kežmarok v Prešovskom kraji v strede Popradskej kotliny na terasách rieky Poprad, 641 m n. m.; 3 215 obyvateľov (2019). Doklady osídlenia z bronzovej a laténskej doby.

Obec písomne doložená 1257 ako Supch, 1268 Poloni, 1290 Zopczfolua, 1318 (villa) Canis, 1336 Hundsdorf, 1345 Sepchfalua, 1346 Chepanfalua, 1383 Stekchfalua, 1471 Stepkfalva alebo n. Honczdorf, 1773 Huncz-Villa, Hunczdorff, Hundsdorff, 1786 Hunsdorf, Hunnisvilla, 1808 Hunzdorf, Hunsdorf, Hundsdorf, Hunnisvilla, 1863 Húnfalu, 1873 – 1902 Hunfalu, 1907 – 13 Hunfalva, 1920 Huncovce, 1927 – 48 Huncovce, Hunsdorf, 1948 Huncovce.

Patrila Berzeviciovcom a Okoličániovcom. Od konca 18. stor. tam bola známa rabínska škola. Začiatkom 19. stor. prevažovalo židovské obyvateľstvo, Huncovce boli centrom židovského obyvateľstva na Spiši. Obyvatelia Huncoviec sa zaoberali poľnohospodárstvom, plátenníctvom, remeslami a obchodom, do 1945 tam bol liehovar.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Sv. kríža (polovica 13. stor., pôvodne románsky, v 14. a 15. stor. goticky prestavaný, renovovaný 1722, 1832), rokokovo-klasicistická kúria (2. polovica 18. stor.), barokovo-klasicistická Kaplnka sv. Jána Nepomuckého (1814), neoklasicistická synagóga (1821, dnes nefunkčná), neskoroklasicistický evanjelický a. v. kostol (1859), židovský cintorín (19. stor.).

Do katastra obce zasahuje prírodná rezervácia Kút (vyhlásená 1991, rozloha 11 ha) zameraná na ochranu kriticky ohrozených druhov rastlín. Východiskové miesto turistiky do Tatier.

Hunej

Hunej, aj Huni, ? – okolo 2630 pred n. l. — egyptský panovník z konca 3. dynastie. V egyptologickej literatúre sa niekedy uvádza ako staviteľ malých stupňovitých pyramíd, ktoré sa vyskytujú na viacerých miestach v Egypte, od Elefantíny až po Médúm. Občas sa uvádza aj ako staviteľ veľkej pyramídy v Médúme. Podľa najnovších poznatkov však tieto stavby dal postaviť faraón Snofru.

Hungaria

Hungaria — latinský názov historického územia Uhorsko, resp. dnešného Maďarska, ktorý sa zaužíval aj v iných jazykoch.

Hunkovce

Hunkovce — obec v okrese Svidník v Prešovskom kraji v severnej časti Ondavskej vrchoviny, 294 m n. m.; 338 obyvateľov (2019). Súčasť Tokajskej vínnej cesty.

Písomne doložená 1548 ako Hukoch, 1588 Hunkouecz, 1739 Hunkocz, 1773 Hunkocz, Hunkócz, 1786 Hunkocz, 1808 Hunkócz, Hunkowce, 1863 – 1902 Hunkóc, 1907 – 13 Felsóhunkóc, 1920 Honkovce, 1927 Hunkovce.

Patrila panstvu Makovica. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka. R. 1711 sa útekmi poddaných takmer vyľudnila, značné vysťahovalectvo ju postihlo aj počas prvej ČSR. R. 1944 bola počas bojov celkom zničená, po oslobodení obnovená.

Stavebné pamiatky: gréckokatolícky drevený trojpriestorový a trojvežový Chrám ochrany presv. Bohorodičky (koniec 18. stor., 1947 opravený, postavený na kamennej podmurovke, apsida zaklenutá kupolou, zvyšky pôvodného zariadenia z 18. stor., národná kultúrna pamiatka) s drevenou, samostatne stojacou zvonicou (19. stor.); Chrám zosnutia presv. Bohorodičky (1938).

Huntingtonova choroba

Huntingtonova choroba [hantink-], Huntingtonova chorea — autozomálne dominantné dedičné neurodegeneratívne ochorenie. Prejavuje sa dyskinézami, t. j. motorickými poruchami v podobe abnormálnych a nekontrolovateľných prudkých pohybov hlavy a končatín (chorea), organicky podmienenými poruchami kognitívnych funkcií (predčasná demencia) a poruchami správania, ako sú depresia, iritabilita (→ dráždivosť), impulzivita ap. Príčinou ochorenia je mutácia, ktorá sa prejavuje zvýšeným počtom opakovaní (kópií) trinukleotidovej sekvencie CAG v géne IT-15. U zdravých jedincov sa vyskytuje 11 – 35 kópií tripletu CAG (kódujúceho aminokyselinu glutamín), u pacientov s Huntingtonovou chorobou viac ako 42 kópií. So zvyšujúcim sa počtom opakovaní dochádza ku skoršiemu nástupu príznakov a rýchlejšiemu priebehu ochorenia. Gén IT-15 je lokalizovaný na 4. chromozóme, kóduje proteín huntingtín s molekulovou hmotnosťou 348 kDa. V neurónoch pacientov sa nachádzajú nerozpustné zhluky mutantného huntingtínu s expandovaným polyglutamínovým úsekom, ktorý sa funkčne líši od normálneho huntingtínu. Ochorenie sa prejavuje progresívnou stratou funkcie a následnou apoptózou neurónov predovšetkým v tých častiach mozgu, ktoré sú kritické pri regulácii plynulosti vôľových pohybov (→ bazálne gangliá). Prvé symptómy možno pozorovať najčastejšie vo veku 35 – 45 rokov (výnimočne aj skôr), do 10 – 20 rokov od nástupu prvých príznakov vedú k úmrtiu postihnutého. Diagnóza sa stanovuje analýzou DNA (potvrdením prítomnosti alebo neprítomnosti expanzie tripletu CAG) predovšetkým v predklinickom štádiu ochorenia a pri prenatálnej genetickej diagnostike.

Liečba: len symptomatická, účinná terapia zatiaľ neexistuje. Prvýkrát opísaná 1872 americkým lekárom Georgeom Huntingtonom (*1850, †1916), podľa ktorého je nazvaná.

Huntovci-Poznanovci

Huntovci-Poznanovci — uhorský šľachtický rod (resp. rody) pravdepodobne veľkomoravského pôvodu. Najstarší príslušníci rodov, veľmoži Hunt a Poznan, sa spomínajú 1001 – 02 v sprievode uhorského kráľa Štefana I. Potomkovia Hunta mali v 11. – 12. stor. rozsiahle majetky v Hontianskej stolici, potomkovia Poznana veľké majetky v údolí rieky Nitry. Rod Poznanovcov pravdepodobne vymrel po meči a asi v 2. pol. 12. stor. sa obidva rody spojili manželským zväzkom. Spojený rod sa v 1. pol. 13. stor. rozdelil na tri vetvy, z ktorých sa vyčlenilo viacero šľachtických rodov (napr. Forgáčovci, rod grófov z Jura a Pezinka, Baťánovci, Pázmáňovci a i.).

Hupka, Štefan

Hupka, Štefan, 22. 5. 1920 Trnava – 11. 6. 2008 Bratislava — slovenský lekár, biofyzik, zakladateľ a nestor nukleárnej medicíny ako vedného odboru na Slovensku. R. 1939 – 47 pôsobil v Ústave lekárskej fyziky Lekárskej fakulty UK, 1947 – 52 na I. internej klinike Fakultnej nemocnice s poliklinikou akademika Ladislava Dérera, 1952 – 90 v Onkologickom ústave sv. Alžbety (1977 – 90 prednosta Oddelenia nukleárnej medicíny), súčasne 1958 vedúci Subkatedry nukleárnej medicíny v Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov, 1964 – 77 vedúci Katedry lekárskej fyziky a nukleárnej medicíny Lekárskej fakulty UK v Bratislave; 1982 DrSc. Absolvoval viaceré zahraničné pobyty. Zaoberal sa nukleárnou medicínou a jej aplikáciou v diagnostike a liečbe chorôb, ako aj využívaním umelých rádionuklidov v lekárstve so zvláštnym zreteľom na onkológiu. Zakladateľ a dlhoročný predseda Slovenskej spoločnosti nukleárnej medicíny a radiačnej hygieny Československej lekárskej spoločnosti J. E. Purkyňu. Autor a spoluautor vyše 150 vedeckých prác publikovaných doma i v zahraničí, monografie Jadrové žiarenie v medicíne a vo farmácii (1971, autor), učebnice Nukleárna medicína pre SZP (1988, autor), vysokoškolskej učebnice Biofyzika (1983, spoluautor) a učebných textov. Nositeľ mnohých ocenení, 1982 vyznamenaný Medailou J. E. Purkyňu.

Hurban, Jozef Miloslav

Hurban, Jozef Miloslav, vlastným menom Jozef Ľudovít Hurban, pseudonym J. L. Trenčiansky, J. M. H., 19. 3. 1817 Beckov, okr. Trenčín – 21. 2. 1888 Hlboké, okr. Senica — jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej politiky a literatúry 19. stor., ideológ a organizátor slovenského národného hnutia, evanjelický kňaz, spisovateľ a publicista, redaktor a vydavateľ, literárny kritik a literárny historik, otec Svetozára Hurbana Vajanského, manžel Anny Jurkovičovej. Pochádzal z rodiny evanjelického farára Pavla Hurbana (*1768, †1833), u ktorého získal základné vzdelanie, v rokoch 1826 – 1830 študoval na nižšej strednej škole v Trenčíne a v rokoch 1830 – 1840 teológiu na evanjelickom lýceu v Bratislave.

V roku 1835 sa zoznámil s Ľ. Štúrom, ktorý v ňom prebudil vlastenecké cítenie. Na pamätnej vychádzke mládeže na Devín 24. 4. 1836 prijal slovanské meno Miloslav a zvolil si celoživotné krédo „žiť pravde a národu“. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra, s ktorým viedol Spoločnosť česko-slovanskú a po jej zrušení Ústav reči a literatúry československej. V rokoch 1837 – 1840 bol členom a popredným aktivistom tajného mladoslovenského spolku Vzájomnosť. V roku 1839 v rámci štúrovských podujatí podnikol cez prázdniny cestu do Čiech a na Moravu, ktorú literárne spracoval v národne angažovanej reportáži Cesta Slováka ku bratrům slovanským na Moravě a v Čechách (1841). V roku 1840 bol vysvätený za kňaza. Medzi rokmi 1840 – 1843 pôsobil ako evanjelický kaplán v Brezovej pod Bradlom, kde v duchu štúrovských zásad organizoval prvé divadelné predstavenia, čitateľské krúžky a nedeľné školy, spoluzakladal svojpomocné pokladnice a protialkoholické spolky miernosti (národnoosvetovú prácu zhrnul v knihe Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných, 1846). V roku 1842 začal vydávať almanach Nitra. Od roku 1843 pôsobil ako farár v Hlbokom.

Bol stúpencom idey slovanskej vzájomnosti J. Kollára, spočiatku písal po česky, neskôr však ako prvý zo štúrovcov sformuloval myšlienku tzv. kmeňovej svojbytnosti Slovákov (1837). Ešte pred kodifikáciou spisovnej slovenčiny sa vo februári 1843 spolu s M. M. Hodžom a Ľ. Štúrom zúčastnil na stretnutí štúrovcov s bernolákovským básnikom J. Hollým, ktorý odobril prijatie nového spisovného jazyka. Na Hurbanovej fare v Hlbokom sa 1. – 16. 7. 1843 uskutočnili porady, na ktorých Hurban spolu s Ľ. Štúrom a M. M. Hodžom prerokovali pravidlá kodifikácie nového celonárodného spisovného jazyka Slovákov na základe stredoslovenčiny. Ideu národnej svojbytnosti Slovákov a prijatie Štúrovej slovenčiny Hurban zdôvodnil v roku 1844 v úvode ku knihe B. P. Červenáka Zrcadlo Slovenska. Novú slovenčinu uviedol do literárneho života v 2. ročníku almanachu Nitra (1844), ktorý položil ideový a umelecký základ slovenskej romantickej literatúry. Bol zakladajúcim členom (1844) a jedným z najaktívnejších funkcionárov celoslovenského literárneho a kultúrneho spolku Tatrín. Bol aj jedným z hlavných organizátorov odporu proti maďarizačným tlakom v evanjelickej cirkvi, svojimi vystúpeniami zmaril úsilie o spojenie slovenských evanjelikov s maďarskými kalvínmi do jednotnej protestantskej únie (polemický spis Unia, čili spojení lutheránů s kalvíny v Uhrách, 1846). V roku 1846 začal v spisovnej slovenčine vydávať prvý slovenský vedecký časopis Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru (Slovenské pohľady), na stránkach ktorého sa formovala mladá slovenská literárna kritika.

Hurbanova verejná činnosť vyvrcholila počas Slovenského povstania 1848 – 1849, keď sa stal hlavným organizátorom národnooslobodzovacieho pohybu (revolučné udalosti privítal básňou Bije zvon slobody). Rozvinul rozsiahlu revolučnú agitačnú činnosť (výzva Bratia Slováci!) v podbradliansko-podjavorinskom kraji, ktorá vyvrcholila veľkým ľudovým zhromaždením 28. 4. 1848 v Brezovej pod Bradlom. Tu boli vyhlásené Žiadosti slovenského národa v stolici Nitrianskej, tvoriace základ prvého slovenského politického programu Žiadostí slovenského národa. Pri ich verejnom vyhlasovaní 11. 5. 1848 v Liptovskom Mikuláši Hurban vysvetľoval jednotlivé body. Po vydaní zatykača maďarskou revolučnou vládou ušiel z Uhorska. Spolu s Ľ. Štúrom a M. M. Hodžom sa v júni 1848 zúčastnil Slovanského zjazdu v Prahe. Spolu s Ľ. Štúrom sa zúčastnil aj pražského povstania (22. mája), po potlačení ktorého odišiel hľadať podporu do Chorvátska a Srbska. V septembri 1848 sa stal predsedom prvého slovenského politického orgánu Slovenskej národnej rady. Viedol septembrovú výpravu slovenských dobrovoľníkov na západné Slovensko. Po jej potlačení bol politickým vodcom v druhej, zimnej (1848/1849) a tretej, letnej (1849) výprave dobrovoľníckych jednotiek. Spolu s Ľ. Štúrom skoncipoval viacero dokumentov o riešení slovenskej otázky v zmysle nezávislého postavenia Slovenska v habsburskej monarchii, ktoré predložili v roku 1849 panovníkovi a vládnym orgánom.

Po revolúcii žil pod policajným dozorom. V období bachovského absolutizmu sa venoval cirkevnej (náboženská učebnica Nauka náboženství kresťanského, 1855; dielo Církev evanjelicko-lutheránska v jejích vnitřních živlech a bojích na světě..., 1861, za ktoré získal doktorát teológie na univerzite v Lipsku) a literárnej činnosti (1851 obnovil vydávanie Slovenských pohľadov, 1853 vydal 5. ročník almanachu Nitra).

Po páde absolutizmu (1859) sa začal znova verejne angažovať: 6. – 7. 6. 1861 spoluorganizoval národné zhromaždenie v Martine, kde obhajoval koncepciu štátoprávneho riešenia slovenskej otázky Š. M. Daxnera prijatú v Memorande národa slovenského, 4. 8. 1863 bol zakladajúcim členom Matice slovenskej. V cirkevnej oblasti sa usiloval o zavedenie Protestantského patentu, v rokoch 1863 – 1875 vydával časopis Cirkevné listy (Cirkewní listy). V roku 1866 bol zvolený za superintendenta Prešporskej patentálnej superintendencie (nebol uvedený do úradu, superintendencia v roku 1867 zanikla). V článkoch Pravdivé slovo a Čomu nás učia dejiny (Pešťbudínske vedomosti, 1868 – 1869) ostro vystúpil proti rakúsko-maďarskému vyrovnaniu (1867) a uhorskému národnostnému zákonu (1868), začo bol pol roka väznený vo Vacove (1869). V roku 1876 bol odsúdený na tri mesiace väzenia za uverejnenie politického článku L. B. Abafiho (Tým miernym) v Cirkevných listoch. V roku 1871 sa ako predstaviteľ Starej školy slovenskej stal spoluzakladateľom Slovenskej národnej strany. Na protest proti zatvoreniu Matice slovenskej a slovenských gymnázií vydal posledné dva ročníky almanachu Nitra (1876 – 1877) v biblickej češtine (bibličtine).

Hurbanove literárne začiatky predstavujú básne, ktoré písal počas štúdií na bratislavskom evanjelickom lýceu. Od roku 1836 čítal na zasadnutiach Spoločnosti česko-slovanskej ódy (na Mickiewicza, na Prahu a i.) a básne (Stav Slováků, Pokora před tyrany, Rozchod Jaromíra s Boženou a i.). V roku 1837 uverejnil v Hronke báseň Žalospěv na smrt Jana Volka. Venoval sa aj satirickej (Chlebař, 1842), neskôr politickej poézii (Piesne nateraz, 1861). V roku 1876 vydal v 6. ročníku almanachu Nitra cyklus básní Z hlubiny.

Významnú súčasť Hurbanovej literárnej tvorby predstavuje próza. V historickom triptychu Osudové Nitry (Nitra, 1842), Svadba krále velkomoravského (Nitra, 1842) a Svatoplukovci aneb pád říše Velkomoravské (1845) čerpal námet z veľkomoravského obdobia. V poviedke Prítomnosť a obrazy zo života tatranského (Nitra, 1844) a v cestopisných črtách Prechádzka po považskom svete (Nitra, 1844) kritizoval panský stav a biedu poddaných a uvažoval najmä o budúcnosti slovenského národa a slovanskej vzájomnosti. V novele Olejkár (Nitra, 1846) vedome zidealizoval Matúša Čáka Trenčianskeho ako obhajcu národnej myšlienky. V novelách Korytnické poháriky (Nitra, 1847) a Od Silvestra do Troch kráľov (Nitra, 1847) satiricky zobrazil tienisté stránky slovenského života. V roku 1853 vydal v 5. ročníku almanachu Nitra novelu Slovenskí žiaci, ktorá bola pokusom o prozaické spracovanie generačných osudov počas revolúcie 1848/1849. V roku 1859 dokončil historický román Gottšalk (vyšiel po česky 1861 v Prahe), v ktorom zobrazil tragédiu kniežaťa pobaltských Slovanov. Hurbanovu najvýznamnejšiu prácu predstavuje literárnohistorická štúdia Slovensko a jeho život literárny, ktorá vychádzala na pokračovanie v rokoch 1846 – 1851 v Slovenských pohľadoch. Hurban v nej predstavil slovenskú literatúru ako prejav duchovnej sily národa, podobne ako Ľ. Štúr básnictvo považoval za „útočište Slovanov“. Hurbanovo literárne dielo vyvrcholilo prácami memoárového charakteru, na sklonku života pracoval na životopisoch Ľ. Štúra (Slovenské pohľady, 1881 – 1884) a V. Paulinyho-Tótha (Nitra, 1877) i na spomienkach na Slovenské povstanie 1848 – 1849 Rozpomienky (Slovenské pohľady, 1881 – 1887).

Význam Hurbanovej osobnosti a diela spočíva v jeho národnobuditeľskej, politickej, kultúrno-organizačnej, literárnej a publicistickej práci. Všetky svoje schopnosti venoval práci pre národ, bol najbližším spolupracovníkom a priateľom Ľ. Štúra a po jeho smrti sa stal vedúcou osobnosťou slovenského národného hnutia. V roku 1892 mu bol v Hlbokom z verejných zbierok postavený pomník, pri odhalení ktorého však maďarské úrady zakázali prístup nielen verejnosti, ale aj rodine; nový náhrobný pomník vytvoril D. Jurkovič (1943). V Hlbokom sa nachádza pamätný dom (evanjelická fara) a pamätná izba (v budove bývalej cirkevnej školy) J. M. Hurbana, a pred evanjelickým kostolom pomník s jeho sochou v nadživotnej veľkosti (F. Motoška, 1929). Pomníky s Hurbanovou bustou sú v Novom Meste nad Váhom (J. Pospíšil, 1928) a Brezovej pod Bradlom. V roku 2006 bol v Žiline-Budatíne postavený monumentálny pomník s jeho jazdeckou sochou (Ladislav Berák). Pamätné tabule sú v Beckove, Myjave, Prievidzi, Senici, Čadci a vo Filipove. Jeden z prvých Hurbanových životopisov vydal v roku 1925 Július Bodnár: Dr. Jozef Miloslav Hurban (1817 – 1888), jeho život a dielo. Hurbanova osobnosť sa stala námetom historického románu A. Lackovej Z čírej lásky (1958), eseje V. Mináča Zobrané spory J. M. Hurbana (1974), monografie Perom a mečom (1982) a dokumentárnej publikácie Život zvoniaci činom (1988) od Tomáša Winklera, knihy pre deti a mládež od J. Repka Za úsvitom zory (1989), diela Miroslava Hvožďaru J. M. Hurban a jeho zápas o pravé hodnoty cirkvi a národa (2007), televízneho seriálu Jozefa Boba Štúrovci (1991), dokumentárneho filmu Petra Vrchovinu Pomník Hurbanovi (1997), rozhlasového diela Margaréty Horváthovej Orly lietajú vysoko (2005) a i. Rok 2007 bol vyhlásený za Rok J. M. Hurbana. Od roku 2001 Slovenská národná knižnica v Martine každoročne udeľuje Cenu a prémiu J. M. Hurbana za pôvodné slovesné životopisné diela o slovenských národných dejateľoch.

Hurbanova Ves

Hurbanova Ves — obec v okrese Senec v Bratislavskom kraji v Podunajskej nížine na nive Malého Dunaja, 124 m n. m.; 372 obyvateľov (2019).

Obyvatelia, kolonisti z Moravy, okolia Myjavy a Prietrže, sa tam prisťahovali 1924 – 29. Pôvodná kolónia sa nazývala Szigetmajor a jej súčasťou bol aj hospodársky dvor Maholánka, od 1929 Hurbanova Ves, 1938 – 45 pripadla Maďarsku, od 1945 súčasť obce Rastice (dnes súčasť Zlatých Klasov), od 1956 samostatná obec Hurbanova Ves. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

V súčasnosti rozvíjajúce sa turistické stredisko v blízkosti Bratislavy (častá zastávka vodných turistov, jazdecká škola, v okolí malebné lokality ramien Malého Dunaja).

Hurd, Cuthbert Corwin

Hurd [hérd], Cuthbert Corwin, 5. 4. 1911 Estherville, Iowa – 22. 5. 1996 Portola Valley, Kalifornia — americký informatik a matematik. R. 1936 – 42 pôsobil na Michigan State College v East Lansingu, 1942 – 45 v Akadémii pobrežnej stráže (Coast Guard Academy) v New Londone (Connecticut), 1945 – 47 dekan Allegheny College v Meadville (Pensylvánia), 1947 – 49 riaditeľ technického výskumu spoločnosti Carbide and Carbon Company (Tennesse). R. 1949 – 62 pôsobil v IBM, kde 1949 založil Ústav aplikovaných vied (Applied Science Department) a venoval sa vývoju počítačov IBM 650, IBM 701 a IBM 704 a procedurálneho programovacieho jazyka fortran. R. 1962 – 74 predseda spoločnosti Computer Usage v New Yorku. Zakladateľ Asociácie Cuthberta C. Hurda (1974) a spoločnosti Quintus Computer Systems (1984), ktorú 1989 získala americká korporácia Intergraph. R. 1986 získal cenu Priekopník počítačov (Computer Pioneer Award) združenia IEEE za podiel na tvorbe prvých počítačov.

Hurník, Ilja

Hurník, Ilja, 25. 11. 1922 Poruba, okres Ostrava – 7. 9. 2013 Praha — český hudobný skladateľ, klavirista a pedagóg.

V roku 1944 absolvoval majstrovskú školu pražského konzervatória (kompozícia u Vítězslava Nováka) a 1952 AMU (klavír u Ilony Štěpánovej-Kurzovej). Popri skladateľskej činnosti pravidelne vystupoval ako klavirista (svoj prvý klavírny koncert realizoval 1942 v Ostrave). Stal sa vynikajúcim interpretom diel Clauda Debussyho a Leoša Janáčka. Od 60. rokov 20. stor. sa pravidelne venoval komornej štvorručnej klavírnej hre v spolupráci s Pavlom Štěpánom a so svojou manželkou Janou. Pedagogicky pôsobil na viacerých školách, napr. 1970 – 85 na pražskom konzervatóriu a 1974 – 79 na VŠMU v Bratislave, kde vyučoval kompozíciu aj klavírnu hru.

Vo svojich skladateľských začiatkoch sa opieral o romanticko-impresionistické vzory, najmä o svojho učiteľa Vítězslava Nováka, napr. v úpravách Slezských lidových písní pre soprán a orchester (1946), v kantáte na slová sliezskej ľudovej poézie Maryka (1948) a v balete Ondráš (1950). V koncertných skladbách sa inšpiroval neoklasicistickými podnetmi z tvorby Bohuslava Martinů a Igora Stravinského, napr. v koncertoch pre flautu (1952), hoboj (1959) a klavír (1972), v Concertine pre husle a klavír (1971), v Concertine pre dvoje huslí (1981) a i. Využíval aj kompozičné postupy novej hudby, napr. v suite pre 11 dychových nástrojov Moments musicaux (1962) a v orchestrálnom diele Kyklopes (1965). Hurníkov kompozičný rukopis syntetizuje tradičné i nové výrazové prostriedky hudby 20. stor., je výrazne lyrický s nádychom jemnej irónie. Tieto vlastnosti rozvíjal v piesňovej i v zborovej (oratórnej) tvorbe, ale najmä v operách na vlastné libretá, napr. Dáma a lupiči (1966), Mudrci a bloudi (1968), Diogenes (1973), Rybáři v síti (1981). K tvorbe z posledného obdobia patrí suita pre husle a klavír Pozdrav z Brna (1993), Koncert pre violu a sláčikový orchester (1994), Feminae sanetae Bohemorum (1995) a i. Je tiež autorom početných literárnych diel z hudobného prostredia, napr. Trubači z Jericha (1965), Kapitolské husy (1969), Zelený notýsek (2004), Modrý notýsek (2006); pamätí Závěrečná zpráva (2000); didaktickej literatúry pre deti, napr. Škola čtyřruční hry (1981), Orffova škola (1969 – 72, 3 zväzky, v spolupráci s Petrom Ebenom, česká adaptácia školy Schulwerk Carla Orffa) a cyklu gramofónových nahrávok Umění poslouchat hudbu. V slovenčine vyšiel v 1980 výber z jeho poviedok, apokryfov a noviel Múza v teréne.

Ilja Hurník je nositeľom početných vyznamenaní aj titulu Dr. h. c. univerzity v Ostrave (1992).

Hürrem

Hürrem, vlastným menom asi Alexandra (alebo Anastázia) Lisowska, začiatok 16. stor. Rohatyn (dnes mesto v Ivano-frankivskej oblasti, Ukrajina) – 15. 4. 1558 Istanbul — manželka osmanského sultána Süleymana I. Kanuniho, matka neskoršieho osmanského sultána Selima II. Pravdepodobne unesená pri nájazde Krymských Tatárov, dostala sa na trh s otrokmi v Istanbule, kde ju kúpili pre mladého sultána Süleymana. Jeho zákonitou manželkou s oficiálnym titulom Haseki Sultan sa stala v roku 1521 po narodení svojho prvorodeného syna Mehmeda (*1521, †1543). Mala veľký vplyv, iniciovala a financovala stavbu viacerých mešít, nemocníc, hamámov, útulkov, karavanserailov a fontán v Istanbule, Mekke, Medine a Jeruzaleme, niektoré z nich, napr. mešitu (1538 – 39) a hamám (1556 – 57) v Istanbule, staval Sinan. Pre intrigy v záujme svojich synov nebola obľúbená. Z jej korešpondencie sa zachovalo niekoľko listov manželovi, ako aj poľskému kráľovi Žigmundovi II. Augustovi i manželke a dcére perzského šáha Tahmáspa I. Známa bola aj v Európe (ako Roxolana, Roxelane, Roxelana, Rossolana, la Rosa), v 16. a 17. stor. jej príbeh inšpiroval vznik niekoľkých hudobných, dramatických a prozaických umeleckých diel.

Hurwicz, Leonid

Hurwicz [hérvič], Leonid, 21. 8. 1917 Moskva – 24. 6. 2008 Minneapolis, Minnesota — americký ekonóm poľského pôvodu. Od 1940 žil v USA, 1965 – 2008 člen Americkej akadémie vied a umenia. Prednášal ekonómiu na viacerých svetových univerzitách. Venoval sa skúmaniu moderných mechanizmov decentralizovanej alokácie a rozhodovacích procesov za úplnej neistoty, pri ktorých definoval tzv. Hurwiczovo kritérium (hodnotenie alternatívnych rozhodnutí podľa očakávania ich najlepších a najhorších výsledkov). Nobelova cena za ekonómiu (2007, s E. S. Maskinom a R. B. Myersonom) za prínos v oblasti teórie navrhovania mechanizmov (tzv. dizajnu mechanizmov) v ekonomickej disciplíne, ktorej cieľom je zabezpečiť maximálne efektívne využívanie zdrojov pri dosahovaní požadovaného výsledku.

hus

hus, Anser — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď kačicovité. Veľké druhy s pomerne dlhým, pri koreni vysokým zobákom a so silnými rôzne sfarbenými, dozadu málo posunutými nohami, vďaka ktorým sa ľahko pohybujú po suchej zemi. Majú veľké krídla, ktoré im umožňujú vytrvalý let na veľké vzdialenosti (lietajú spravidla v klinovitom útvare). Žijú monogamne v trvalých pároch, o mláďatá sa starajú obidvaja rodičia. Sú bylinožravé, cez deň sú aktívne na zemi, v noci prespávajú na vode. Samec sa nazýva gunár. Vyskytujú sa na severnej pologuli v Európe a Ázii i v subarktickej oblasti.

Patrí sem desať druhov, na Slovensku hniezdi len hus divá (Anser anser). Je sivopopolavej farby, spodná a zadná brušná časť tela sú belavé (jedince obidvoch pohlaví sú sfarbené rovnako). Beháky má pomarančovosivej farby, zobák pri koreni tmavohnedej, smerom do stredu žltej s červenosivým nádychom. Hus divá je sťahovavá, prilieta vo februári, odlieta v auguste. Hniezdo stavia na hŕbe vodných rastlín alebo na pňoch v zaplavovaných územiach. Znáša 3 – 10 vajec, húsatá sa liahnu o 28 – 30 dní, o 1 – 2 dni idú na vodu. Hmotnosť husi je 2,5 – 3 kg, gunára 3 – 4 kg.

Domestikáciou divých husí vznikli v jednotlivých oblastiach mnohé krajové plemená a rázy s rôznym stupňom zošľachtenia. Plemená husí sa delia podľa typu úžitkovosti na ľahké nosivé (labutia hus, talianska hus), stredne ťažké (slovenská biela hus, česká biela hus, pomoranská hus, rýnska hus, landeská hus) a ťažké typy (toulouska hus, emdenská hus, cholmogorská hus).Na produkciu husacieho mäsa a husacej pečene sa využívajú rýchlorastúce produkčné typy husí (brojlerové a pečeňové hybridy). Produkciu biologicky plnohodnotných násadových vajec zabezpečujú plemenné husi a gunáre, ktoré tvoria rodičovský kŕdeľ. Charakteristickým znakom znášky je jej cyklickosť (husi znášajú vajcia len v určitom období). Husi sa považujú za najstarší domestikovaný druh hydiny.

Hus, Jan

Hus, Jan, asi 1371 Husinec, okres Prachatice – 6. 7. 1415 Kostnica (nem. Konstanz), upálený — český náboženský mysliteľ a reformátor. Asi od 1390 študoval na artistickej fakulte pražskej univerzity, kde 1393 získal titul bakalára, 1396 majstra (lat. magister) slobodných umení a 1398 tam začal vyučovať. Študoval aj na teologickej fakulte, kde 1404 získal titul bakalára a neskôr aj prednášal. R. 1400 alebo 1401 bol vysvätený za kňaza, od 1402 pôsobil ako správca a kazateľ v Betlehemskej kaplnke. Vychádzajúc predovšetkým z učenia anglického reformátora J. Viklefa a z príkladu českého reformátora J. Milíča z Kroměříža, sa ako kazateľ postavil na čelo hnutia žiadajúceho nápravu cirkevného života. Pre svoje učenie si postupne získal podporu obyvateľov Prahy, vplyvných osobností na dvore českého kráľa Václava IV. a spočiatku aj pražského arcibiskupa Zbyňka Zajíca z Hazmburka (†1411). Kritizoval cirkev, ktorá sa v úsilí o bohatstvo a moc spreneverila pôvodným Kristovým myšlienkam, neviazaný život duchovenstva, svätokupectvo (→ simónia), žiadal nekompromisne uvádzať do života Viklefov princíp Božieho zákona ako najvyššiu normu všetkého ľudského konania. V tom období po latinsky napísal teologický výklad De corpore Christi (O Kristově těle, 1406), kázne De arguendo clero (O potřebě kárat kněžstvo, 1408) a postily, napr. Dicta de tempore (1408 – 09). Viklefovo učenie však cirkev odsudzovala, a keď 24. apríla 1408 pražská univerzita z podnetu arcibiskupa Zbyňka Zajíca zakázala hlásať Viklefove články a vyhlásila ich za bludné, Hus sa s arcibiskupom definitívne rozišiel. Spor o Viklefa sa stal zámienkou na riešenie sporu medzi českými majstrami a majstrami troch ďalších, tzv. univerzitných národov (poľského, saského, bavorského) o prevahu na pražskej univerzite. Na jednej strane stáli tzv. realisti – stúpenci Viklefa, ku ktorého myšlienkam sa hlásili najmä českí majstri a Hus, na druhej strane tzv. nominalisti, najmä nemeckí majstri, ktorí boli odporcami Viklefa. Spor sa skončil 18. januára 1409, keď z podnetu Husa, Hieronyma Pražského a ďalších českých majstrov vydal český kráľ Václav IV. Kutnohorský dekrét, ktorý o. i. upravil hlasovacie právo na univerzitách v prospech českého národa. Jeho dôsledkom bol odchod nemeckých majstrov, bakalárov a študentov z Prahy a Hus bol v októbri 1409 zvolený za rektora pražskej univerzity (do 1410). Husov zápas s cirkevnými inštitúciami sa vystupňoval 1410, keď verejne vystúpil proti spáleniu Viklefových spisov (na príkaz arcibiskupa Zbyňka Zajíca) a podal na pápežskú stolicu odvolanie proti arcibiskupovmu príkazu. Arcibiskup odpovedal vznesením žaloby proti Husovi. Predvolanie na pápežský súd však Hus neakceptoval, a preto na neho sudca, kardinál Odo Colona (neskorší pápež Martin V.), uvalil vo februári 1411 kliatbu. V tom období vrcholila v cirkvi kríza (tzv. západná → schizma) sprevádzaná kupčením s odpustkami v celej Európe. Po verejnom Husovom vystúpení (7. júna 1412) proti predaju odpustkov, ktorý nariadila pápežská bula a ktoré kráľ povolil, a po následných protestoch študentov i Pražanov, došlo medzi Husom a kráľom Václavom IV. k roztržke a Hus stratil priamu panovníkovu podporu. Pretože sa na pápežský súd nedostavil, bola na neho v júli 1412 uvalená zostrená kliatba (v Prahe deklarovaná v októbri). Hus sa odvolal na Ježiša Krista ako na najvyššieho sudcu (odvolanie pribil na bránu malostranskej veže Kamenného, dnes Karlovho mosta), a aby zabránil uplatneniu interdiktu (zákazu bohoslužieb a náboženských úkonov), ktorý sa vzťahoval na miesta jeho pobytu, asi v novembri 1412 dobrovoľne odišiel z Prahy. Na vidieku žil na hradoch Egerberk (pri Kadani), Kozí Hrádek (pri dnešnom meste Tábor) a Krakovec (pri Rakovníku v stredných Čechách). Pod ochranou proreformne naladenej šľachty kázal a venoval sa literárnej činnosti. V úsilí oboznámiť čo najširšie vrstvy obyvateľov s podstatou svojho reformného programu, a získať tak podporu pre svoj zápas, písal čoraz častejšie po česky, napr. Výklad Víry, Desatera a Páteře (modlitby Otčenáš; 1412), Zrcadlo hříšníka, výklad kresťanského životného názoru a jeho dôsledky pre praktickú morálku Dcerka. O poznání cesty pravé k spasení, a najmä Knížky o svatokupectví (1413), v ktorých kritizoval predaj odpustkov a obsadzovanie cirkevných úradov za peniaze. V tom období dokončil vrcholný prejav svojho kazateľského umenia, zbierku kázní Postila (Vyloženie svatých Čtení nedělních, 1413, tlačou prvýkrát 1563), ktorá patrila k najčítanejším českým knihám. Husove diela napísané po česky sa vyznačujú zrozumiteľnosťou, vycibrenosťou jazyka a využívaním jazykových prostriedkov hovorovej češtiny. Jeho autorstvo anonymného spisu O českém pravopise (De orthographia bohemica) usilujúceho sa zjednodušiť český pravopis zavedením diakritických znamienok (namiesto zložiek) je sporné. Hus však nepochybne patril k stúpencom diakritického pravopisu, ktorý pravdepodobne v snahe urýchliť odpisy českých prekladov Biblie a šíriť reformný program presadzovala skupina reformne orientovaných pražských majstrov. Z prác napísaných po latinsky sú to viaceré polemiky s protivníkmi, traktát De sex erroribus (v českej verzii ako O šesti bludech), v ktorom Hus zhrnul svoje názory na princípy kresťanského života, a jeho najvýznamnejší latinský teologický spis De ecclesia (O církvi, 1413), v ktorom, vychádzajúc z Viklefovho učenia, chápe cirkev ako spoločenstvo veriacich predurčených na spásu a žijúcich podľa Božieho zákona, pričom za hlavu cirkvi označil Ježiša Krista, a nie pápeža. Po zvolaní kostnického koncilu, ktorý mal reformovať cirkev, zvoliť jediného pápeža a odstrániť šíriace sa herézy, sa Hus 11. októbra 1414 vydal na cestu do Kostnice, kde chcel slobodne diskutovať a obraňovať svoje učenie. Pripravené latinské texty Sermo de pace (Řeč o míru), De sufficentia legis Christi (O postačitelnosti Kristova zákona) a De fidei sue elucidacione (prekladané ako Řeč o víře) však nikdy nepredniesol. Hoci od rímsko-nemeckého a uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského dostal ochranný glejt (ktorý sa však nevzťahoval na sféru cirkevného práva), bol 28. novembra 1414 v Kostnici zatknutý a krátko nato ako podozrivý z herézy uväznený v dominikánskom kláštore pri Bodamskom jazere, kde ochorel. Vo väzení napísal niekoľko spisov (De matrimonio, t. j. O manželství; De peccato mortali, t. j. O smrtielném hříchu; De sacramento corporis et sanguinis Domini, t. j. O svátosti těla a krve Kristovy) a asi ešte pred zatknutím traktát De sanguine Christi sub specie vini (O krvi Kristově po způsobu vína), v ktorom dodatočne schválil laické prijímanie eucharistie pod obidvoma spôsobmi zavedené 1414 Jakoubkom ze Stříbra. Po koncilovej kríze bol v marci 1415 internovaný v pevnosti Gottlieben a v apríli bola ustanovená komisia, ktorá s ním mala viesť proces. Kráľ Žigmund (už s ohľadom na svoje nástupníctvo v Českom kráľovstve) vymohol Husovo verejné vypočutie na koncile, čo bolo v prípade osoby podozrivej z herézy výnimočné. V troch následných vypočúvaniach (5., 7. a 8. júna) boli koncilu predložené Husove traktáty, ktoré obsahovali články vyhlásené za bludné, pričom súd žiadal, aby ich Hus odvolal. Hus sa autorite koncilu nepodrobil a učenie neodvolal ani prostredníctvom pomerne voľnej formulácie. Koncil jeho názory odsúdil ako heretické a vyhlásil ho za kacíra. Takmer mesiac sa predstavitelia koncilu pokúšali presvedčiť ho, aby svoje názory odvolal (v prípade ich odvolania mu hrozilo doživotné väzenie), Hus však po dramatickom vnútornom zápase (dokladajú to jeho početné listy z Kostnice) vytrval. Preto bol odovzdaný svetskej moci na potrestanie a 6. júla na hranici za mestom upálený; jeho ostatky boli hodené do Rýna. Husova mučenícka smrť sa stala rozhodujúcim podnetom na radikalizáciu snáh o náboženské a politické reformy v Čechách a na Morave i na vznik (podľa Husa nazvaného) → husitského hnutia. Deň upálenia majstra Husa (6. júl) je v Českej republike štátnym sviatkom. Jeho pomník (socha od L. Šalouna 1900 – 15) bol 1915 umiestnený na Staromestskom námestí v Prahe, v Husinci je verejnosti sprístupnený údajný Husov rodný dom s pamätníkom. Jeho životu je venovaných množstvo básní, poviedok a románov (J. Vrchlický, S. Čech, J. S. Machar, A. Jirásek, M. V. Kratochvíl), drám (J. K. Tyl, A. Jirásek, O. Daněk) a hraný film režiséra O. Vávru Jan Hus (1954).

Husa, Václav

Husa, Václav, 25. 6. 1906 Brandýs nad Labem – 6. 2. 1965 Praha — český historik. Absolvoval štúdium histórie a dejín umenia na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a na univerzite v Rennes. R. 1930 – 34 archivár v Archíve Národného múzea, 1934 – 48 v Archíve ministerstva vnútra v Prahe. Od 1949 profesor českých dejín na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Od 1952 člen korešpondent ČSAV, 1952 – 61 predseda Československej historickej spoločnosti; patril ku skupine historikov sústredených okolo zborníka Dějiny a přítomnost. Vo vedeckej činnosti bol ovplyvnený školou francúzskych analistov, najmä historickým materializmom. Jeho práca Epochy českých dějin (1946) bola prvým pokusom o marxistickú periodizáciu českých dejín. Zaoberal sa otázkami metodológie a teórie historiografie, jeho hlavný bádateľský záujem však smeroval k problematike hospodárskeho a sociálneho vývoja v Česku na prelome 15. a 16. stor. (K dějinám poddanských hnutí v době jagellovské, 1939; Tomáš Müntzer a Čechy, 1957). Autor syntézy Dějiny Československa (1961), spoluautor ikonografickej práce Homo faber (1967).

Husák

Husák — obec v okrese Sobrance v Košickom kraji na rozhraní Východoslovenskej nížiny a Vihorlatských vrchov pri hranici s Ukrajinou, 217 m n. m.; 171 obyvateľov (2019).

Písomne doložená 1548 ako Hwzaak, Hwzak, 1567 Hwzak, 1578 Huzak, 1599 Huzak, Huszak, 1773, 1786 Huszak, 1808 Huszák, Husák, 1863 – 1902 Huszak, 1907 – 13 Ungludas, 1920 – 39 Husák, 1939 – 45 Huszák, 1945 Husák.

Založená v 2. polovici 15. alebo začiatkom 16. stor. Patrila hradnému panstvu Nevické (dnes na Ukrajine). V 2. polovici 18. stor. rusínska obec. Obyvatelia sa živili pastierstvom a prácou v lesoch. R. 1939 – 44 patrila obec Maďarsku.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Joachima a Anny (1926).

Husák, Ján

Husák, Ján, 12. 4. 1923 Sasinkovo, okres Hlohovec – 22. 12. 2016 Ružomberok — slovenský generál. R. 1944 absolvoval ako vojak základnej služby slovenskej armády poddôstojnícku školu v Poprade. R. 1944 – 45 účastník bojov v Slovenskom národnom povstaní (Poprad, Telgárt, Horehronie, prechod cez Chabenec), príslušník partizánskeho oddielu Národný pomstiteľ v pohorí Tribeč (do marca 1945). R. 1951 ukončil Vojenské automobilové učilište v Nitre a bol vymenovaný do hodnosti poručíka, následne pôsobil ako veliteľ automobilovej roty v 3. leteckej technickej divízii v Prahe. R. 1956 ukončil štúdium na Vojenskej akadémii v Prahe, 1956 – 57 veliteľ výcvikového strediska mladších špecialistov letectva v Přerove, 1958 – 60 náčelník oddelenia bojovej prípravy tylovotechnických útvarov veliteľstva letectva a protivzdušnej obrany štátu v Prahe, 1961 – 65 veliteľ 3. leteckej technickej divízie v Čáslavi, 1965 – 67 zástupca veliteľa 10. leteckej armády pre tylové a letiskovo-technické zabezpečenie v Hradci Králové. R. 1968 – 72 náčelník správy pohonných hmôt a mazív Ministerstva národnej obrany ČSSR v Prahe, 1971 generálmajor, 1972 – 76 náčelník kancelárie ministra národnej obrany, 1976 – 86 československý zástupca náčelníka technického výboru členských štátov Varšavskej zmluvy v Moskve. R. 1989 – 92 tajomník okresného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB) v Nitre, 1992 – 98 predseda SZPB v Bratislave. R. 1994 pri príležitosti 50. výročia Slovenského národného povstania povýšený do hodnosti generálporučíka vo výslužbe. Nositeľ Radu Ľ. Štúra III. triedy (2000).

Húsek, Jan

Húsek, Jan, pseudonym Slovák, Goral, 17. 10. 1884 Ostrožská Nová Ves, okres Uherské Hradiště – 6. 12. 1973 Brno — český etnograf, sociológ a dialektológ. Stredoškolský profesor na viacerých gymnáziách v Česku, 1920 – 38 v Bratislave, potom opäť v Česku. Na Slovensku pôsobil ako referent Národopisného odboru Spoločnosti Slovenského vlastivedného múzea v Bratislave, tajomník Národopisného odboru Matice slovenskej v Martine, organizátor Národopisných dní v Trenčianskych Tepliciach, Piešťanoch a Bratislave, vedúci Národopisnej rady pre Slovensko. Patril k zástancom idey kmeňovej jednoty Čechov a Slovákov a československého národa. Z tohto hľadiska sa zaoberal otázkami vplyvu hraníc na formovanie národného povedomia, zmenami v slovenskej ľudovej kultúre a vznikom autonómnych, decentralizačných tendencií. Autor prác Národopisné hranice mezi Slováky a Karpatorusy (1925), Slovenská dedina (1927), Gajary u Malacek (1930), Hranice mezi zemí Moravskoslezskou a Slovenskem (1932) a Hospodářský a sociální život chorvatských kolonistů v bývalé Bratislavské stolici (1932).

húseničiar

húseničiar, Calosoma — rod z triedy hmyz (Insecta), rad chrobáky (Coleoptera), čeľaď bystruškovité. Patria sem napr. 16 – 21 mm dlhý prevažne bronzovohnedý alebo kovovomedený lesný druh húseničiar hnedý (Calosoma inquisitor) a 24 – 30 mm dlhý lesný druh húseničiar pižmový (Calosoma sycophanta) s kovovozelenými krovkami, ktoré sú významným regulačným činiteľom pri premnožení škodlivého hmyzu; obidva druhy sa živia húsenicami motýľov, za ktorými vyliezajú aj na stromy.

húseničiarkovité

húseničiarkovité, Campephagidae — čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad vrabcotvaré (Passeriformes). Malé až stredne veľké, zvyčajne výrazne sfarbené druhy (samce červené a čierne, samice žlté, oranžové a sivé) so silným mierne ohnutým, na konci hákovitým zobákom so zúbkom. Majú dlhšie špicaté krídla, zaoblený alebo stupňovitý chvost a tvrdé perá s tŕňovitými kostrnkami na trtáči, ktoré pravdepodobne slúžia na obranu. Živia sa hmyzom, najmä húsenicami a inými bezstavovcami, ale aj ovocím a semenami. Sú prevažne stále; väčšina druhov nehniezdi alebo hniezdia jednotlivo či vo voľných kolóniách. Patrí sem okolo 74 druhov, ktoré žijú v hustých lesoch alebo na ich okrajoch v Afrike, južnej a východnej Ázii a v Austrálii. Mnohé sú endemity, napr. rod húseničiarka (Campephaga), ktorý sa vyskytuje v Afrike.

Hüseyin Efendi, Hezârfenn

Hüseyin Efendi, Hezârfenn, aj Hezarfem, Všeumelec, doslovne Muž tisícok umení, 1606 – 1678/79 alebo 1691 — turecký (osmanský) učenec a literát. Po štúdiách v Istanbule najskôr pracoval ako verejný pokladník, neskôr sa začal venovať vede a literatúre. Autor diela Všeobecné dejiny (Tankíh tavárích al-mulúk, 1670 – 73), v ktorom sa zaoberal dejinami Grécka, Ríma, Byzancie a Ďalekého východu i objavením Ameriky. Udržiaval kontakty s predstaviteľmi západoeurópskej vedy a kultúry.

Hüseyin Hilmi Paša

Hüseyin Hilmi Paša, 1855 Mytiléné, Lesbos – 3. 4. 1922 Viedeň, pochovaný v Istanbule — osmanský veľvezír a turecký politik. Absolvoval tradičné štúdium islamského práva v madrase, študoval aj na štátnej škole pre úradníkov a súkromnú francúzštinu. R. 1898 sa stal guvernérom v Jemene. Ako generálny inšpektor v Macedónsku tam od 1903 zavádzal reformy. Svojou liberálnou a nezávislou politikou zaujal mladoturecké hnutie a bol známy aj v Európe. R. 1908 sa stal ministrom vnútra a 1909 veľvezírom. Pre nesúhlas s politikou mladotureckého hnutia 1912 rezignoval a ďalších 10 rokov pôsobil ako veľvyslanec vo Viedni.

husiarka

husiarka, Anseranas — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď husiarkovité (Anseranatidae). Patrí sem len jeden druh husiarka strakatá (Anseranas semipalmata), veľký čierno-biely strakatý druh (samce sú väčšie ako samice) s nápadným výrastkom na hlave a s čiastočnými plávacími blanami na prstoch nôh, ktorý hniezdi v močiaroch severnej Austrálie a južnej Novej Guiney. Stály alebo čiastočne sťahovavý.

Husiná

Husiná, Guszona — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji na styku Lučenskej kotliny a Cerovej vrchoviny, 241 m n. m.; 560 obyvateľov, 25,4 % slovenskej, 69,6 % maďarskej národnosti (2019). Čadičový kameňolom.

Obec písomne doložená 1332 – 37 ako Guibna, 1341 Guzna, 1435 Guzona, 1773, 1786 Guszona, 1808 Guszonya, 1863 – 1913 Guszona, 1920 Husiná, 1927 – 38 Husiná, Guszona, 1938 – 45 Guszona, 1945 – 48 Husiná, Guszona, 1948 Husiná.

Vznikla koncom 12. stor., patrila viacerým zemianskym rodinám. Počas stavovských povstaní v 17. stor. poškodená. R. 1938 – 44 pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Ružencovej Panny Márie (1787, upravený 1922).

husinôžka

husinôžka, Aporrhais — rod ulitníka v starších zoologických systémoch, v súčasnosti patriaci do čeľade brodinôžkovité.

husitské vojsko

husitské vojsko — ozbrojené sily utvorené v 1. polovici 15. stor. na obranu ideí husitizmu (→ husitské hnutie). Husitské vojsko, ktoré pozostávalo predovšetkým z peších oddielov posilnených vozovou hradbou a podporovaných ľahkým jazdectvom a delostrelectvom, bojovalo s výkvetom vtedajšieho šľachtického (rytierskeho), predovšetkým ťažkého jazdeckého vojska a dokázalo ho porážať. Výzbroj pešiakov tvorili meč, štít, bojová sekera, kopija, sudlica, kosa, cep, resp. mlat a rôzne bicie (úderné) ručné zbrane ako palcáty, rôzne bijaky, napr. kropáč (aj hviezda) a řemdich, určené najmä na prerážanie plátovej ochrannej zbroje (→ brnenie) rytierskej jazdy. Ďalším dôležitým prvkom v husitskom vojsku bolo používanie palných zbraní rôzneho kalibru, čo malo nielen vojenský, ale aj psychologický a spoločenský rozmer. Z ručných palných zbraní prevažovali ručnice a hákovnice, zo strelných zbraní najmä kuše. Na prepravu, bojovú činnosť a obranu sa používali pevné vozy s vysokými okovanými drevenými bočnicami ťahané koňmi. Vozy pospájané do kruhu (na spevnenie sa používali železné reťaze) vytvorili tzv. vozovú hradbu. Táto prvá mobilná forma opevnenia v dejinách predstavovala základ vojenskej stratégie husitov. Bolo ju možné postaviť kedykoľvek a kdekoľvek v krátkom čase, vojakom stojacim na vozoch umožňovala strieľať z kuší a prvých palných zbraní a relatívne pohodlne zrážať z koní rytierov útočiaceho vojska, pričom sami boli dostatočne krytí a chránení (spoza bočníc voza im vyčnievali len hlavy a ramená). Pri prechode do protiútoku husiti na niekoľkých miestach vozovú hradbu rozpojili a na rozvrátenú jazdu protivníka zaútočila husitská pechota, ktorá strhávala jazdcov z koní a na zemi ich dorážala. Vozové hradby tak slúžili ako vynikajúca obrana proti presile. Jazdectvo husitov bolo prevažne ľahké a málopočetné (jeho jadro tvorili príslušníci nižšej šľachty, mešťania, roľníci, neskôr aj časť vyššej šľachty), využívalo sa prevažne na prieskumné úlohy a ako čelná a bočná záštita bojujúcej, resp. presúvajúcej sa pechoty. Počas priameho boja jazda podporovala pechotu obchvatmi na krídla protivníka. Delostrelectvo sa delilo na tzv. hrubé obliehacie a ľahké poľné, vo výzbroji prevažovali tarasnice, húfnice i bombardy. R. 1423 – 25 vytvorili husiti stále poľné vojská (t. j. vojská permanentne pripravené na nasadenie do boja). Na čele jednotlivých druhov vojsk stáli hajtmani, na čele poľných vojsk jednotlivých husitských zväzov stál vrchný hajtman: na čele východočeského zväzu od 1423 J. Žižka z Trocnova, po jeho smrti (keď vojsko prijalo názov sirotkovia) napr. Kuneš z Bělovic (†po 1426), Velek Koudelník z Březnice (†1430) a J. Čapek zo Sán, na čele táboritov po 1424 Jan Hvězda z Vícemilic (†1425), Bohuslav ze Švamberka (†1425), Jan Bleh z Těšnice (†po 1437), Otík z Lozy (†asi pred 1452), Jan Pardus z Horky a Vratkova (aj z Hrádku, †1465) a Zikmund z Vranova (†1434). Ideovým a najvyšším politickým predstaviteľom bol duchovný vodca, napr. kňaz sirotkov Prokop Malý (nazývaný aj Prokůpek) a kňaz táborského poľného vojska (od 1426) Prokop Holý (aj Veľký). Husitské vojsko sa riadilo vojenským poriadkom (tzv. Žižkov vojenský poriadok prijatý pravdepodobne v septembri 1423 pre východočeský husitský zväz), ktorý zaručoval takú dokonalú organizáciu a disciplínu, akú nikdy nemohli dosiahnuť protihusitské vojská naverbované z najrôznejších častí Európy. Prevaha husitského vojska sa prejavovala predovšetkým v jeho vysokej bojovej morálke. Do boja išlo s presvedčením, že zápasí za spravodlivú vec. Silný bojový účinok mal aj husitský chorál Ktož jsú boží bojovníci (jeho spev nútil nepriateľa na ústup ešte skôr, než sa začal boj, napr. 1431 pri Domažliciach). Husitské vojsko sa dokázalo postaviť na odpor protivníkovi v poli, obliehať a dobývať pevnosti, manévrovať, využívať vo veľkej miere vo svoj prospech konfiguráciu terénu a prírodné prekážky (rieky, močiare, rybníky, vyvýšeniny, prudké zrázy ap.) a prekvapiť protivníka tam, kde to nečakal. Taktika husitského vojska zabezpečovala jeho dlhodobú neporaziteľnosť a v mnohých aspektoch sa vo vojenstve najmä v stredoeurópskom priestore používala aj po skončení husitských vojen.