Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 351 – 400 z celkového počtu 440 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

argali

argali [mongolsky] — hovorový názov poddruhu Ovis ammon ammon z triedy cicavce (Mammalia), rad párnokopytníky (Artiodactyla), čeľaď turovité. Ázijská horská veľkorohá ovca. Vyskytuje sa od Altaja po Himaláje, najmä vo výškach 600 – 1 000 m n. m. Druh argali altajský, hovorovo ovca argali, je synonymom plemena archar.

argaziáza

argaziáza — ochorenie vyvolané vonkajšími cudzopasníkmi z radu roztoče, čeľade kliešťovce, ktoré sa živia najmä krvou hrabavej hydiny a holubov. Pri väčšom napadnutí spôsobujú málokrvnosť, ktorá sa môže končiť až uhynutím napadnutého jedinca.

Argelander, Friedrich Wilhelm August

Argelander, Friedrich Wilhelm August, 22. 3. 1799 Memel, dnes Klaipèda, Litva – 17. 2. 1875 Bonn — nemecký astronóm. Študoval na univerzite v Königsbergu (dnes Kaliningrad), kde sa stal žiakom F. W. Bessela. Od 1823 riaditeľ observatória v Åbe (dnes Turku) a od 1832 v Helsinkách, od 1837 profesor na univerzite v Bonne, kde sa stal riaditeľom nového observatória, o ktorého vybudovanie sa zaslúžil.

Zaoberal sa štúdiom premenných hviezd, vlastných pohybov hviezd a pohybom Slnka. Zostavil viacero hviezdnych atlasov, z ktorých najznámejší je Bonner Durchmusterung (Durchmusterung des nördlichen Himmels, 1859 – 62) obsahujúci údaje o 324 198 hviezdach sev. oblohy so spresnenými údajmi o hviezdnej veľkosti na jedno desatinné miesto. Odvodil metódu pozorovania premenných hviezd (nazvaná podľa neho).

Argemone

Argemone [gr.] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď makovité. Trvalky s mäsitou stonkou, ostnatými listami a veľkými bielymi, žltými alebo fialovými kvetmi. Pestuje sa Argemone mexicana s voňavými žltými kvetmi.

Argens

Argens [-žan] — rieka vo Francúzsku; dĺžka 85 km. Pramení na juž. svahoch predhoria Álp, ústi do Ligúrskeho mora asi 25 km od Saint-Tropez.

Argentína

Argentína, Argentínska republika, špan. Argentina, República Argentina — štát v juhových. časti Južnej Ameriky. Na západe hraničí s Čile, na severe a severovýchode s Bolíviou, Paraguajom, Brazíliou a Uruguajom, na východe obmývaný Atlantickým oceánom, dĺžka pobrežnej línie 4 989 km. Okrem pevninskej časti patria k Argentíne vých. časť súostrovia Ohňová zem, Ostrov štátov a i. menšie ostrovy. Administratívne sa člení na 23 provincií a autonómne mesto Buenos Aires.

Územie Argentíny tvoria štyri rozľahlé prírodné oblasti: Severná Argentína, Pampas a Patagónia (na východe), Andy (na západe). Severnú Argentínu tvorí nížinaté územie, na západe ohraničené predhoriami Ánd, na severe a východe štátnou hranicou, na juhu približne tokom rieky Salado a dolným tokom rieky Parana. Str. tok Parany rozdeľuje Severnú Argentínu na dve časti: na záp. časť, ktorá sa nazýva Gran Chaco a pokračuje aj na území Bolívie a Paraguaja, a na vých. časť tvorenú Medziriečím. Povrch Gran Chaca klesá od západu (500 m n. m.) na východ (50 m n. m.). Sev. časť územia je porastená suchomilnými lesmi so stromami rodu kebračo, ktorých drevo je veľmi tvrdé (používa sa v stavebníctve a výťažok z neho aj pri spracúvaní koží). Priemerné teploty v januári dosahujú až 30 °C, v júli do 17 °C, ročný úhrn zrážok 500 – 1 000 mm. Juž. časť Gran Chaca je suchšia, pokrytá zväčša savanou. Osídlené sú najmä okrajové časti. Medziriečie tvorí úrodná nížina medzi riekami Parana a Uruguaj. Sev. hranicu tohto územia tvorí rieka Iguaçu (ľavostranný prítok Parany), na ktorej sú mohutné vodopády. Nížinu Medziriečia pokrývajú na severe husté kroviny a miestami močiare, ktoré zaberajú väčšie plochy aj na juhu (najmä v blízkosti riek). Centrálna časť má pahorkovitý charakter a využíva sa na rastlinnú i na živočíšnu výrobu. Táto časť Argentíny patrí k jej najvlhším oblastiam (ročný úhrn zrážok 1 500 – 2 000 mm) s priemernými teplotami v januári okolo 25 °C, v júli asi 14 °C.

Centrálnu časť Argentíny vypĺňa oblasť Pampas, ktorá zaberá asi pätinu územia štátu od vých. úpätia str. časti Ánd po pobrežie Atlantického oceána (od estuáru Río de la Plata na severe po záliv Bahía Blanca na juhu). Mierne zvlnené územie, ktorého väčšinu pokrývajú úrodné pôdy vytvárajúce spolu s priaznivou klímou (priemerné teploty v januári 19 – 20 °C, v júli 7 – 8 °C, ročný úhrn zrážok 500 – 1 000 mm) výborné podmienky na rozvoj poľnohospodárstva. Rastlinná výroba, koncentrovaná najmä v oblasti tzv. vlhkej (nízkej) pampy rozkladajúcej na východ od línie spájajúcej mesto Bahía Blanca so sev. stráňami masívu Sierra de Córdoba, sa špecializuje predovšetkým na pestovanie pšenice, kukurice a lucerny. V oblasti suchej (vysokej) pampy sú pôdy menej úrodné. Rozhodujúci význam má chov hovädzieho dobytka a ošípaných i pestovanie ľanu. Pampas s viac ako dvoma tretinami obyvateľov krajiny a s koncentráciou priemyselnej výroby predstavuje jadro hospodárskeho života Argentíny.

Vých. časti juž. Argentíny patria k prírodným oblastiam Patagónie. Tvorí ju suchá, silnými vetrami previevaná plošina, ktorá sa terasovito dvíha od pobrežia oceána na východe až do výšky viac ako 2 000 m n. m. na západe. Patrí k nej viac ako štvrtina územia štátu rozložená najmä na juh od rieky Colorado. Žijú tam však len necelé 3 % obyvateľov štátu. Pôdy Patagónie sú suché a neúrodné, nevhodné na pestovanie zrnovín. Aj chov oviec sa sústreďuje len v úzkych dolinách riek, ktoré členia Patagóniu na viaceré plošiny (→ meseta). V dolinách sú ľudia i zvieratá čiastočne chránení pred nepríjemnými vetrami. Väčšina obyvateľov tejto oblasti žije na severe v blízkosti riek Colorado a Rio Negro. Na miestnych farmách sa pestuje najmä lucerna a ovocie (hrušky, jablká) a chovajú sa ovce. Patagónske pobrežie Atlantického oceána je rajom pre milovníkov nenarušenej, ale drsnej prírody. Vo vnútrozemí sa hojne vyskytujú vodopády a jazerá. V tejto oblasti Argentíny prevláda mierne teplé kontinentálne podnebie s tuhou zimou (do -35 °C), mierne chladným letom (16 – 18 °C) a ročným úhrnom zrážok od 150 mm (na západe) do 700 mm (na východe). Pri Zálive svätého Juraja sa nachádzajú významné ložiská ropy (Comoduro Rivadavia). Čiastočne sa využívajú energetické zásoby riek (Negro a i.).

Záp. časti Argentíny patria do prírodnej oblasti Ánd, ktorých hrebeňom prechádza štátna hranica s Čile. Argentínske pásma tohto mohutného horského systému (siahajúceho od obratníka Kozorožca po Ohňovú zem) majú rôzne členité a rôzne široké podhorie (Piedmont). Na severe patrí k Andám časť rozsiahlej náhornej plošiny Puna de Atacama (3 500 – 4 600 m n. m.), ktorá je zovretá medzi záp. a vých. pásmom pohoria (vysokým do 6 880 m n. m.) a vyskytujú sa na nej viaceré sopky. Má suché subtropické kontinentálne podnebie. Miestami ju pokrývajú slané močiare. Pomerne hojný je výskyt ložísk nerastných surovín. Smerom na juh sa horský systém Argentíny zužuje. Tvorí ho niekoľko rovnobežných pásem tiahnucich sa od severu na juh, nachádza sa tam Aconcagua, 6 960 m n. m., najvyšší štít Argentíny, Ánd, celej Južnej Ameriky a záp. pologule. Na juh od 33° juž. zemepisnej šírky sa pásmo argentínskych hrebeňov Ánd znižuje a prechádza do Patagónskych Ánd, ktoré poskytujú podstatne menej priaznivejšie podmienky na život obyvateľov. Predhorskú časť tvorí rôzne široké pásmo ich podhorí. Pretínajú ich početné rieky umožňujúce pravidelne zavlažovať poľnohospodársku pôdu, ktorá je preto (na niektorých miestach) vhodná na pestovanie cukrovej trstiny a kukurice (v okolí mesta San Miguel de Tucumán), lucerny a bavlníka (v okolí Córdoby). V tejto časti Argentíny sa nachádzajú aj významné vinohradnícke oblasti (v okolí miest Mendoza, San Juan a i.). Keďže Európania prenikali do záp. časti Argentíny z pobrežia cez Andy (od Tichého oceána), patria neveľké sídla Piedmontu k najstarším európskym osadám Argentíny.

Podnebie Argentíny je rozmanité. Ovplyvňuje ho jej pretiahnutý tvar v smere sever – juh a veľké výškové rozdiely územia. Sev. časť záp. oblastí (38° juž. zemepisnej šírky) má subtropické podnebie, južnejšie územia patria k miernemu klimatickému pásmu. Najteplejším mesiacom je január s priemernými teplotami vzduchu od 20 °C (polostrov Valdés) do 30 °C (Gran Chaco). Najchladnejší je júl s priemernými teplotami od 1 °C (na juhu) do 17 °C (na severe). Zrážky sú rozdelené nerovnomerne. Najsuchšie sú oblasti v zrážkovom tieni Ánd (na západe) s ročným úhrnom zrážok 150 – 200 mm. V oblasti Pampas dosahujú ročné zrážky 500 – 800 mm, na severovýchode (v Medziriečí) až 1 200 – 1 700 mm. Väčšina zrážok spadne v letnom polroku (október – marec). Andy majú vertikálne zoradenie klimatických pásem, ktoré spôsobuje extrémne rozdiely v ich podnebí. Takmer všetky rieky Argentíny (s výnimkou malého územia na juhozápade Patagónie) patria do úmoria Atlantického oceána. Najväčší hospodársky význam majú vodné toky laplatskej riečnej sústavy na severovýchode. Jej hlavnou riekou je Parana, ktorá patrí k najvodnatejším veľtokom sveta. Prispievajú k tomu aj jej najväčšie prítoky Paraguaj (s prítokmi Pilcomayo, Bermejo a i.) a Salado. Estuárom Río de la Plata ústi Parana spoločne s hraničnou riekou Uruguaj. Rieky Patagónie (Colorado, Negro a i.) sú kratšie a majú väčší spád. Vodou ich zásobujú najmä andské ľadovce. V Andách sú desiatky jazier ľadovcového pôvodu (Buenos Aires, Argentino a i.). Pre rastlinnú ríšu Argentíny je typická stepná vegetácia pampy, ktorú v kultúrnej krajine nahradili poľnohospodárske plodiny. V Gran Chacu sa vyskytujú najmä suchomilné kry a lesy so stromami rodu kebračo. Južne od 30° juž. zemepisnej šírky začínajú prevažovať krovinaté formácie a rôzne druhy kaktusov. Stráne Ánd pokrývajú rôzne druhy lesov. Živočíšnu ríšu Argentíny zastupujú tapíry, jelene, srnce, diviaky, jaguáre, pumy, na pampách aj lamy huanaco, líšky a i. Hojne sú zastúpené vtáky (kolibríky, papagáje, kondory a i.) a hmyz.

Argentína patrí k hospodársky najvyspelejším štátom Južnej Ameriky (do pol. 20. stor. jedna z najprosperujúcejších krajín na svete). Má vysoko produktívnu poľnohospodársku výrobu orientovanú najmä na export, vzdelanú populáciu a ložiská rôznorodých nerastných surovín, z ktorých sa ťažia najmä ropa a zemný plyn. Na tvorbe HDP sa poľnohospodárstvo podieľa 7 %, priemysel 27 %, služby 66 % (2016). V poľnohospodárstve pracujú len 2 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva, v priemysle 23 %, v službách 75 % (2014). V poľnohospodárstve dominuje živočíšna výroba, ktorá je zastúpená takmer na celom území štátu (Pampas – chov hovädzieho dobytka, Patagónia – chov oviec). Rastlinná výroba je sústredená prevažne v sev. provinciách (pestovanie pšenice, kukurice, lucerny) a na vlhších miestach predhorí a strání Ánd (ovocinárstvo, vinohradníctvo). Charakteristickou črtou poľnohospodárskej výroby je výskyt rozľahlých fariem (s viac ako 2 500 ha pôdy), ktoré zamestnávajú sezónnych robotníkov. V blízkosti morského pobrežia je dôležitým zdrojom obživy rybolov. V priemyselnom sektore dominujú tradičné priemyselné odvetvia založené na spracovaní domácich surovín: priemysel potravinársky (zameraný na spracúvanie poľnohospodárskych surovín – mraziarne mäsa, mliekarne, konzervárne, mlyny, cukrovary, výroba oleja, vína), kožiarsky, obuvnícky, drevársky, stavebných materiálov, ťažobný (najmä ťažba ropy a zemného plynu v Patagónii, menej čierneho uhlia a rúd farebných kovov), energetický (veľký podiel elektrickej energie produkujú elektrárne využívajúce obnoviteľné zdroje energie), rozvinutý je aj automobilový, kovoobrábací, chemický a textilný priemysel. Hlavnou priemyselnou oblasťou je územie na pravom brehu dolného toku Parany (na juhu provincie Santa Fé, na severe provincie Buenos Aires). V sektore služieb zohrávajú významnú úlohu finančný sektor a maloobchod. Vyvážajú sa poľnohospodárske produkty (najmä obilie, krmoviny, rastlinné a živočíšne oleje, mäso, mäsové výrobky, koža, vlna), dopravné prostriedky, chemické výrobky. Dovážajú sa stroje, dopravné prostriedky, chemické výrobky, plasty. Najväčší obchodní partneri: Brazília, Čína, USA.

Dĺžka železničných tratí je 36 917 km (2014), železničná doprava je dobre vybudovaná na severe (Pampas) a spája všetky hospodársky dôležité centrá štátu. Južne od 40° juž. zemepisnej šírky sa nachádzajú len separované železničné trate, ktoré spájajú prístavy na pobreží Atlantického oceána s vnútrozemím. Význam osobnej železničnej dopravy klesá, väčšie využitie má v okolí aglomerácie Buenos Aires. Vzrastajúci význam má cestná doprava, cestná sieť má dĺžku 231 374 km, hustejšia a kvalitnejšia je v sev. provinciách. Hlavné autobusové stanice sú v Ratine a Buenos Aires. Pomerne veľkú úlohu pri preprave nákladov má riečna doprava spájajúca väčšie mestá na riekach Parana, Paraguaj, Uruguaj a i. Najväčšie námorné prístavy sú v Bahía Blanca, Buenos Aires, La Plate, Punta Colorada a v Ushuaii. Krajina má 1 138 letísk (2013), ale iba 161 so spevnenou pristávacou dráhou (2017).

Obyvateľstvo: → Argentínčania. Osídlená je najmä oblasť Pampas. Podiel mestského obyvateľstva 92 % (2017). Najväčšie mestá: Buenos Aires, Córdoba, Rosario, Mendoza, San Miguel de Tucumán, La Plata, Salta, Mar del Plata, Santa Fé.

Argentína bola pôvodne obývaná Indiánmi rôznych kmeňov, o. i. Araukánmi a Patagóncami, v 16. – 19. stor. takmer vyhubenými. V pol. 15. stor. sa severozáp. a záp. horská časť dnešnej Argentíny stala súčasťou ríše Inkov. R. 1509 a 1515 zakotvil v estuári Río de la Plata španielsky moreplavec Juan Díaz de Solís (*1470, †1516), po ňom Diego de García a Sebastiano Caboto. R. 1536 bolo ako prístav zabezpečujúci spojenie so Španielskom založené mesto Buenos Aires (Pedro de Mendoza), ktoré bolo zničené v bojoch s domorodcami a 1580 znova založené Juanom de Garay (*1528, †1583). Vnútrozemie bolo podrobené v 16. stor. Španielmi zo západu z Peru. Do 1816 bola Argentína španielskou kolóniou spočiatku ako súčasť miestokráľovstva Peru, potom spravovaná paraguajským guvernérom a od 1620 ako samostatné guvernérstvo Río de la Plata podriadené peruánskemu miestokráľovi. R. 1776 sa guvernérstvo stalo miestokráľovstvom s hlavným mestom Buenos Aires a bolo rozdelené na 8 intendancií, z ktorých štyri severné zaberali Horné Peru (Bolíviu) a štyri južné dnešnú Argentínu, Paraguaj a Uruguaj. Prvým miestokráľom bol generál Bruno Mauricio de Zabala (*1682, †1736), jeho nástupca José de Vértiz (*1719, †1799) obsadil časť Patagónie. Keď sa Španielsko spojilo s Francúzskom (1805), zmocnili sa 1806 hlavného mesta Angličania, ktorí vyzvali obyvateľstvo na odtrhnutie sa od Španielska. Argentínčania vedení kreolskou milíciou na čele s naturalizovaným Francúzom Jacquesom de Liniers (aj Santiago de Liniers; *1753, †1810) Spojené kráľovstvo 1806 – 07 porazili. R. 1809 Španieli dosadili za miestokráľa Baltasara Hidalga de Cisneros (*1756, †1829), ktorého 1810 zvrhlo národnooslobodzovacie povstanie v Buenos Aires. Vládnutím bol poverený výbor na čele s Corneliom de Saavedra (*1759, †1829). Po víťazstve generála M. Belgrana v San Migueli de Tucumán (1812) a pri Salto Cerite (1813) bolo oslobodené povodie Ría de la Plata. Po víťazstvách admirála Williama Browna (*1777, †1857) nad španielskym loďstvom, Josého de San Martín a Carlosa Maríu de Alvear v Montevideu, v bitkách pri Chacabucu a Taipu (v spolupráci s Čiľanmi a Peruáncami) bola španielska moc definitívne zlomená. R. 1813 sa zišiel ústavodarný snem, 1816 na kongrese v San Migueli de Tucumán bola vyhlásená nezávislosť Spojených provincií La Platy. R. 1819 na kongrese v Buenos Aires bola vydaná prvá ústava vypracovaná podľa vzoru USA. Počas ustavičných bojov medzi centralistami a federalistami sa územie rozpadlo a 1826 vznikla federatívna republika Argentína. R. 1825 – 28 viedla vojnu s Brazíliou o územie Uruguaja, ktorá sa skončila uznaním nezávislosti Uruguaja. R. 1833 stratila Falklandy, ktoré boli obsadené Spojeným kráľovstvom.

V 1. pol. 19. stor. sa vytvárali politické zoskupenia unitárov (buržoázia) a federalistov (latifundisti, J. M. de Rosas, 1829 – 31 a 1835 – 52 guvernér Buenos Aires, ich vodca a argentínsky diktátor). R. 1853 bola prijatá federalistická ústava. R. 1865 – 70 sa Argentína spolu s Brazíliou a Uruguajom zúčastnila vojny proti Paraguaju a spolu s Brazíliou anektovala dve tretiny paraguajského územia. Od 70. rokov 19. stor. veľký prílev európskych prisťahovalcov, 1880 – 83 boli Indiáni zatlačení za Rio Negro, vzrástli latifundiá, rozvíjali sa poľnohospodárstvo a doprava. V posledných desaťročiach 19. stor. sa začalo hospodárske prenikanie Spojeného kráľovstva. R. 1880 – 1916 v krajine vládli diktátorské režimy, 1928 – 29 boli prijaté čiastočné sociálne reformy a bol znárodnený ropný priemysel. R. 1930 bola nastolená dvojročná vojenská diktatúra J. F. Uribura, 1935 uzatvorený protikomunistický pakt s Brazíliou a Uruguajom, podporované fašistické štáty. R. 1939 boli na nátlak USA rozpustené fašistické strany a organizácie. Počas 2. svetovej vojny bola Argentína neutrálna, pod tlakom USA vyhlásila 27. 3. 1945 vojnu Nemecku a Japonsku. R. 1945 legalizácia politických strán, vstup do OSN, 1946 – 55 sa prezidentom stal J. D. Perón (jeho spoločensko-politická, ekonomická a nacionalistická doktrína sa označuje ako peronizmus). R. 1948 vstup krajiny do Organizácie amerických štátov (OAŠ), 1955 bol uskutočnený vojenský prevrat a Perón odišiel do exilu. R. 1958 – 66 civilné vlády, 1966 – 73 striedanie vojenských režimov, 1973 – 74 sa druhýkrát stal prezidentom J. D. Perón, po jeho smrti sa prezidentkou stala jeho manželka M. E. Perónová (de Perón), 1976 zvrhnutá vojenským prevratom. R. 1975 vstup Argentíny do Latinskoamerickej hospodárskej sústavy (SELA). R. 1976 – 83 vojenské vlády (1981 prizvaní civilisti), počas ktorých bolo podľa rôznych odhadov zavraždených 10-tis. osôb. R. 1982 nevyhlásená vojna so Spojeným kráľovstvom o Falklandy, ktorú Argentína prehrala. Vojnový stav bol ukončený až 1989. Porážka urýchlila pád vojenskej chunty a návrat civilnej vlády. R. 1983 – 89 počas úradu prezidenta R. Alfonsína Foulkesa boli hlavní predstavitelia bývalých vojenských režimov súdení (časť z nich odsúdená) za zločiny proti ľudskosti. R. Alfonsín Foulkes potlačil niekoľko pokusov o vojenský prevrat, neuspel však s hospodárskym programom a ekonomickú krízu sprevádzali masové sociálne nepokoje. Keď v nasledujúcich voľbách 1989 zvíťazil peronista C. S. Menem, Alfonsín odstúpil z úradu o 5 mesiacov skôr v jeho prospech. Počas úradu C. S. Menema (1989 – 99) charakterizovalo ekonomický program úsilie o reprivatizáciu štátneho sektora (redukcia štátnej správy, zníženie inflácie), čo nakoniec vyústilo (v súvislosti so svetovou ekonomickou krízou) do hlbokej finančnej krízy sprevádzanej korupčnými aférami a rastúcou nezamestnanosťou, čo malo za následok veľkú nespokojnosť obyvateľov (sociálne nepokoje). V zložitom vnútropolitickom období sa v úrade prezidenta vystriedalo niekoľko politikov, 2002 bol Národným kongresom do funkcie vymenovaný Eduardo Duhalde (*1941). R. 2003 sa uskutočnili prezidentské voľby a do úradu sa dostal Néstor Carlos Kirchner (*1950) kandidujúci za novovytvorenú stranu Front za víťazstvo (Frente para la Victoria) Kirchner zlikvidoval argentínsky zahraničný dlh a začal zavádzať program posilňujúci výrobu, vzdelávanie i sociálnu spravodlivosť, boli obnovené súdne procesy s predstaviteľmi bývalých vojenských režimov a viacerí boli odsúdení, v zahraničnej politike oživil styky s ľavicovými i s pravicovými režimami Južnej Ameriky. V jeho politike pokračovala (kirchnerizmus) 2007 – 15 jeho manželka, prezidentka Cristina Elisabet Fernándezová Kirchnerová (Fernández de Kirchner; *1953), bývalá senátorka za provinciu Buenos Aires. Od 2015 je prezidentom Maurício Macri (*1959).

Argentína je federatívna republika. Hlavou štátu je prezident volený na 4 roky v priamych voľbách. Zákonodarným orgánom je dvojkomorový Národný kongres, ktorý sa skladá z Poslaneckej snemovne (257 členov volených na 4 roky; počet poslancov za jednotlivé provincie a autonómne mesto Buenos Aires sa stanovuje podľa počtu ich obyvateľov a určuje sa každých 10 rokov; polovica členov sa každé dva roky obmieňa) a zo Senátu (72 členov volených na 6 rokov; traja členovia za každú provinciu, tretina členov sa každé dva roky obmieňa).

Argentína
Rozloha: 2 780 403 km2
Počet obyvateľov: 43 417 000 (2015)
Priemerná hustota zaľudnenia: 16 obyvateľov/km2
Hlavné mesto: Buenos Aires
Úradný jazyk: španielčina
Mena: 1 argentínske peso = 100 centáv
HDP na obyvateľa: 13 640 USD (2015)
Export: 56,8 mld. USD (2015)
Import: 59,8 mld. USD (2015)
Str. dĺžka života mužov/žien: 74 rokov/80 rokov (2016)
Prirodzený prírastok: 1,0 % (2016)
Gramotnosť: viac ako 95 % (2016)

Argentína, prezidenti
1826 – 27 Bernardino Rivadavia
1927 Vicente López y Planes
1835 – 52 Juan Manuel de Rosas (diktátor)
1852 – 60 Justo José du Urquiza (do 1854 dočasný)
1860 – 62 Santiago Derqui
1862 – 68 Bartolomé Mitre
1868 – 74 Domingo Faustino Sarmiento
1874 – 80 Nicolás Remigio Aurelio Avellaneda
1880 – 86 Julio Argentino Roca
1886 – 90 Miguel Juárez Celmán
1890 – 92 Carlos Enrique José Pellegrini
1892 – 95 Luis Sáenz Peña
1895 – 98 José Evaristo Uriburu
1898 – 1904 Julio Argentino Roca
1904 – 06 Manuel Quintana
1906 – 10 José Figueroa Alcorta
1910 – 14 Roque Sáenz Peña
1914 – 16 Victorino de la Plaza
1916 – 22 Hipólito Yrigoyen
1922 – 28 Marcelo Torcuato de Alvear
1928 – 30 Hipólito Yrigoyen
1930 – 32 José Félix Uriburu
1932 – 38 Augustín Pedro Justo
1938 – 42 Roberto María Ortiz
1942 – 43 Ramón S. Castillo
1943 Arturo Franklin Rawson
1943 – 44 Pedro Pablo Ramírez
1944 – 46 Edelmiro Julián Farrell
1946 – 55 Juan Domingo Perón
1955 Eduardo Lonardi
1955 – 58 Pedro Eugenio Aramburu
1958 – 62 Arturo Frondizi
1962 – 63 José María Guido
1963 – 66 Arturo Umberto Illía
1966 – 70 Juan Carlos Onganía
1970 – 71 Roberto Marcelo Levingston
1971 – 73 Alejandro Agustín Lanusse
1973 Héctor José Cámpora
1973 – 74 Juan Domingo Perón
1974 – 76 María Estela Martínezová Perónová
1976 – 81 Jorge Rafael Videla
1981 Roberto Eduardo Viola
1981 – 82 Leopoldo Fortunato Galtieri
1982 – 83 Reynaldo Benito Bignone
1983 – 89 Raúl Alfonsín Foulkes
1989 – 99 Carlos Saúl Menem
1999 – 2001 Fernando de la Rúa
2001 Ramón Puerta (dočasný)
2001 Adolfo Rodriguez Saá
2001 - 02 Eduardo Oscar Camaño (dočasný)
2002 – 03 Eduardo Alberto Duhalde
2003 – 07 Néstor Carlos Kirchner
2007 – 15 Cristina Elisabet Fernándezová Kirchnerová
od 2015 Mauricio Macri

Argentínčania

Argentínčania — národ v Argentíne (40 mil.; 2010); jeho väčšinu tvoria potomkovia Španielov, ktorí Argentínu kolonizovali od 16. stor. V 2. polovici 19. stor. a na začiatku 20. stor. nastal veľký prílev prisťahovalcov najmä z Talianska, Nemecka, z vých. a str. Európy. Väčšina súčasných prisťahovalcov pochádza z Talianska, Ázie a juhoamerických krajín. Asi tretina obyvateľstva žije v oblasti Buenos Aires. Väčšina Argentínčanov sú katolíci. Indiáni, takmer vykynožení počas španielskej kolonizácie, sa na formovaní argentínskeho národa zúčastňovali len čiastočne. Ich zvyšky (955-tis.) žijú najmä na severe a v horských oblastiach popri hraniciach s Čile a s Bolíviou; postupne splývajú s Argentínčanmi španielskeho a iného európskeho pôvodu.

Argentino

Argentino [archen-], Lago Argentino — tektonicko-ľadovcové jazero v Argentíne v Patagónskych Andách, 187 m n. m.; plocha 1 415 km2, hĺbka až 324 m (kryptodepresia). Odvodňované riekou Santa Cruz ústiacou do Atlantického oceána. Súčasť národného parku Los Glaciares zapísaného v Zozname svetového dedičstva UNESCO.

argentínska hudba

argentínska hudba

1. bohatý a rozmanitý folklór domorodých Indiánov, prisťahovaných černochov a Španielov reprezentovaný napr. lyrickými piesňami gaučov a rôznymi tanečnými formami, z ktorých najvýznamnejšie je tango.

2. umelá hudba, ktorá sa do Argentíny dostala zásluhou misionárov a prvých európskych prisťahovalcov, ktorí podnietili vznik profesionálneho hudobného školstva a orchestra. R. 1908 vybudovali Teatro Colón, ktoré sa v ďalšom vývoji stalo najväčším operným divadlom na svete. K prvým skladateľom patril Blas Parera (*1776, †1840), autor argentínskej hymny, prvú argentínsku operu La gata blanca napísal 1877 Francisco A. Hargreaves (*1840, †1906). Populárne salónne skladby písali Amancio Alcorta (*1805, †1862), Juan Pedro Esnaola (*1808, †1878), Salustiano Zavalía (*1808, †1873) a Juan Bautista Alberdi (*1810, †1884). Významná bola generácia tvoriaca na prelome 19. a 20. stor. (Alberto Williams, *1862, †1952; Arturo Berutti, *1862, †1938; Julián Aguirre, *1868, †1924; a i.), ktorá sa usilovala o vytvorenie argentínskej národnej hudby (Carlos López Buchardo, *1881, †1948; Ernesto Drangosch, *1882, †1925; Felipe Boero, *1884, †1958; a i.). K jej vrcholným osobnostiam patria J. J. Castro, J. C. Paz, C. Guastavino, a najmä A. Ginastera, z interpretov M. Argerichová.

argentínska literatúra

argentínska literatúra — jedna z národných literatúr juhoamerickej geografickej oblasti zahŕňajúca literárne prejavy vytvorené na území dnešnej Argentíny. Prvé literárne prejavy na tomto území možno datovať do obdobia dobývania a obsadzovania kontinentu Španielmi. Predstavujú ich kroniky a básnické skladby kronikárskeho charakteru písané španielskymi autormi, spomedzi ktorých vynikajú Luis Pardo (16. – 17. stor.), Luis de Miranda de Villafañe (*asi 1500, †asi 1575) a Mateo Rosas de Oquendo (*asi 1559, †1612). Zaujímavé svedectvo o dobývaní a kolonizovaní údolia rieky Parana podal vojak nemeckého pôvodu v službách Španielska Ulrico Schmidl (Schmidel, Schmidt, *1510, †asi 1579), ktorého kronika Cesta do oblasti Río de la Plata 1534 – 1554 (Viaje al Río de la Plata 1534 – 1554, napísaná 1567, vydaná 1599 ako Skutočné príhody jednej zázračnej plavby, Warhafftige Historien Einer Wunderbaren Schiffart) patrí k začiatkom argentínskej, ako aj paraguajskej literatúry. V období existencie miestokráľovstva Río de la Plata (1776 – 1810) a emancipačných bojov, ktoré sa začali Májovou revolúciou (1810) a vyvrcholili vyhlásením nezávislosti Argentíny od španielskej koruny (1816), vynikli autori patriotických piesní Pantaleón Rivarola (*1754, †1821), Esteban de Luca (*1786, †1824) a autor textu argentínskej hymny (1812 – 13) Vicente López y Planes (*1785, †1856).

Moderná argentínska literatúra sa rozvíjala v súvislosti s emancipačným procesom v Latinskej Amerike a pod vplyvom európskych kultúr a literatúr (nielen španielskej, ale aj francúzskej, anglickej a nemeckej). V opozícii proti francúzskym vplyvom v literatúre sa sformovali prúdy vychádzajúce z domácej kultúrnej tradície – kreolizmus (criollismo) a gaučovská literatúra (literatura gauchesca; → gaučovská poézia). Miestom nových myšlienkových prúdov bola laplatská oblasť a jej správne a kultúrne centrum Buenos Aires, odkiaľ sa šírili myšlienky politického liberalizmu a umeleckého romantizmu do celej hispánskej Ameriky. Spisovatelia a intelektuáli tvoriaci Generáciu 37 (Generación del 37) proklamovali okrem potreby oslobodenia sa od španielskych vzorov aj potrebu vytvorenia národnej literatúry, ktorá by reflektovala dejinné udalosti Argentíny a jej súčasnú politickú situáciu. Vedúcou osobnosťou argentínskej romantickej generácie bol E. Echeverría, ktorému sa pripisuje viacero prvenstiev v rámci argentínskej a celkove hispánskoamerickej literatúry. Jeho básnická skladba Elvíra alebo Laplatská nevesta (Elvira o la novia del Plata, 1832) sa považuje za prvé romantické dielo napísané v španielskom jazyku, jeho zbierka Útechy (Los consuelos, 1834) je prvou samostatnou básnickou zbierkou vydanou v Argentíne a básnická skladba Zajatkyňa (La Cautiva) zaradená v zbierke Verše (Rimas, 1837) sa považuje za prvé emblematické dielo argentínskej národnej literatúry. Písal aj prózu, jeho novela Jatky (El matadero, napísaná 1838 – 40, vydaná 1871) má znaky realizmu i naturalizmu, podáva kritický obraz súčasnej argentínskej spoločnosti a možno ju vnímať i ako otvorený politický pamflet proti diktátorovi J. M. de Rosasovi. Ďalšími významnými osobnosťami Generácie 37 boli D. F. Sarmiento, Juan Bautista Alberdi (*1810, †1884), Juan María Gutiérrez (*1809, †1878) a Vicente Fidel López (*1815, †1903), autor romantického historického románu Kacírova nevesta (La novia del hereje, 1854), ktorý inicioval celý rad historických románov o pirátoch spracovaných rôznymi autormi druhej polovice 19. stor. D. F. Sarmiento sformuloval ústrednú myšlienku modernej argentínskej ideológie známu ako tzv. civilizácia a barbarstvo a rozpracoval ju v rozsiahlom esejisticko-beletristickom diele Civilizácia a barbarstvo. Život Juana Facunda Quirogu (Civilizacion i barbarie. Vida de Juan Facundo Quiroga, 1845). Kritizoval inštitucionalizované barbarstvo, pokrok videl v rozvoji miest, v rozšírení kultúry a v užitočnom využití prírodných zdrojov. K tejto problematike sa vyjadril aj prozaik a esejista L. V. Mansilla, ktorý v esejistickej tvorbe kládol dôraz na mravné pôsobenie pri rešpektovaní kladných čŕt indiánskeho temperamentu. Diktatúru J. M. de Rosasa zobrazil aj J. Mármol, autor prvého argentínskeho románu Amália (Amalia, čiastočne časopisecky 1851, knižne 1855) a politicky angažovanej poézie. Básnik H. Ascasubi vychádzal vo svojej tvorbe z ľudových zdrojov, bol predstaviteľom gaučovskej poézie (poesía gauchesca). Do tohto prúdu sa zaraďujú básnici druhej romantickej generácie Estanislao del Campo (*1834, †1880) a J. Hernández, ktorého básnická skladba Martin Fierro (Martín Fierro), pozostávajúca z dvoch častí Gaučo Martin Fierro (El gaucho Martín Fierro, 1872) a Návrat Martina Fierra (La vuelta de Martín Fierro, 1879), patrí do kánonu národných reprezentatívnych diel argentínskej literatúry a považuje sa za vrcholné dielo gaučovskej poézie. V 80. rokoch 19. stor. sa sformovala tzv. Skupina osemdesiatnikov (Hombres del 80) alebo Generácia 80 (Generación del 80), do ktorej patrili autori využívajúci vo svojej tvorbe realistickú metódu: politik, mysliteľ, spisovateľ a pedagóg José Manuel Estrada (*1842, †1894), Lucio Vicente López (*1848, †1894), Miguel Cané (*1851, †1905), Eduardo Wilde (*1844, †1913) a Paul Groussac (*1848, †1929), pôvodom Francúz žijúci v Argentíne a píšuci po španielsky, ktorého dielo predstavuje premostenie k formujúcemu sa modernizmu. Naturalizmom bol najviac ovplyvnený Eugenio Cambaceres (*1843, †1889). Patril k nim aj básnik a pedagóg Pedro Bonifacio Palacios (*1854, †1917, pseudonym Almafuerte). Z realistických autorov prelomu storočí zaoberajúcich sa prevažne sociálnou tematikou vynikli Carlos María Ocantos (*1860, †1949) využívajúci vo svojom prozaickom diele pikareskné prvky, R. J. Payró a Eduardo Gutiérrez (*1851, †1889), ktorý adaptáciou svojho kostumbristického románu s gaučovskou tematikou Juan Moreira (1880) do dramatickej podoby prispel k rozvoju drámy a divadelnej činnosti v laplatskej oblasti, najmä v Buenos Aires, a k vzniku osobitého druhu laplatského divadla (teatro rioplatense). Posledné dve desaťročia 19. stor. sa na celom latinskoamerickom kontinente prejavila zmena estetického vkusu odkláňajúceho sa od romantizmu k novým literárnym prúdom, najmä k modernizmu. Okolo nikaragujského modernistu R. Daría sa sformovala skupina spisovateľov, z ktorej najvýznamnejší bol L. A. Lugones, jeho básnická zbierka Súmrak v záhrade (Los crepúsculos del jardín, 1905) predstavuje vrchol argentínskeho modernizmu. Modernizmus čerpajúci inšpiráciu z domácej tradície predstavuje básnické dielo Evarista Carriega (*1883, †1912). V oblasti modernistickej prózy vynikli Ángel de Estrada (*1872, †1923), Enrique Larreta (*1875, †1961) a Atilio Chiáppori (*1880, †1947). Po vlne vyumelkovaného a artistného modernizmu sa argentínski básnici opäť vrátili k striedmosti, čo sa prejavilo v tvorbe A. Storniovej (Storni), Enriqueho Banchsa (*1888, †1968), Baldomera Fernándeza Morena (*1886, †1950), Artura Marassa (*1890, †1970) a Artura Capdevilu (*1889, †1967). Generácia autorov vychádzajúcich z modernizmu začala od prvého desaťročia 20. stor. prijímať výdobytky literárnej avantgardy; Argentína bola centrom avantgardných hnutí celej Latinskej Ameriky. V 20. rokoch 20. stor. sa sformovali dve skupiny argentínskej avantgardy odlišné svojimi estetickými východiskami aj ponímaním zmyslu literatúry: skupina Boedo, ktorá bola ľavicovo orientovaná a zameriavala sa na zobrazovanie sociálnych i hospodárskych problémov argentínskej spoločnosti, jej príslušníci, napr. Roberto Arlt (*1900, †1942), Leónidas Barletta (*1902, †1975) a Lorenzo Stanchina (*1900, †1987), využívali realistickú metódu zobrazovania skutočnosti, a skupina Florida (známa ako martinfierristi, martinfierristas), do ktorej patrili elitní umelci, napr. J. L. Borges, Oliverio Girondo (*1891, †1967) a Leopoldo Marechal (*1900, †1970), združení okolo časopisu Martín Fierro (1924 – 27), zdôrazňujúci estetizujúcu poetiku a formálne inovácie vychádzajúce zo surrealizmu, dadaizmu a ultraizmu. V 1921 – 27 sa v Argentíne sformovala silná skupina ultraistov, ktorých estetický program sformulovali J. L. Borges a španielsky autor G. de Torre. Stúpenci ultraizmu publikovali v časopisoch Proa (1922 – 26), Prisma (1921 – 22) a Martín Fierro (1924 – 27). Experimentálne tendencie a ultraistické smerovanie v oblasti prózy naznačil M. Fernández. V básnickej tvorbe predznamenal ultraizmus R. Güiraldes, hoci najväčší úspech zaznamenal románom v duchu regionalizmu s gaučovským námetom Don Segundo Sombra (1926). V prozaickej tvorbe sa inovačné tendencie prejavili v odklone od realistickej prózy a v prevahe subjektivizmu nad objektívnym pohľadom na svet. Najznámejším prozaikom bol jeden z najvýznamnejších predstaviteľov literárnej fantastiky J. L. Borges, ktorého dielo odráža solipsistické hľadanie absolútna, celistvosti sveta pripomínajúceho chaos alebo bludisko. V tejto línii pokračovali spisovatelia ako E. Sábato, E. Mallea, Victoria Ocampová (Ocampo, *1890, †1979), Silvina Ocampová (Ocampo, *1903, †1993), Manuel Peyrou (*1902, †1974) a A. Bioy Casares, ktorí kombinovali prvky psychologického románu, fantastiky a existencializmu. Spoločensky angažovanú prózu a drámu písal Rodolfo Walsh (*1927, †1977). A. Bioy Casares čerpal z domácej mytológie i z rôznych náboženských a filozofických podnetov (hinduizmus, A. Schopenhauer, H. Bergson), jeho prózy majú takmer nepostihnuteľnú osnovu, čím ponúkajú celý rad interpretácií. Prozaickú tvorbu E. Sábata a E. Malleu charakterizuje úzkostné chápanie skutočnosti na širšom sociálno-historickom pláne. Prvky literárnej fantastiky, v ktorej sa fantázia prelína s realitou, obsahuje aj dielo J. Cortázara. Debutoval poviedkami v pol. 20. stor. a jeho neskoršiu tvorbu možno považovať za súčasť tzv. boomu latinskoamerickej literatúry (Boom latinoamericano, 60. a 70. roky 20. stor.). Z autorov posledných dvoch desaťročí 20. stor. a začiatku 21. stor. patria k medzinárodne najznámejším osobnostiam prozaici a básnici Juan José Saer (*1937, †2005), Rodolfo Enrique Fogwill (*1941, †2010) a Alberto Laisec (*1941, †2016), prozaici a dramatici M. Puig a Abelardo Castillo (*1935, †2017), prozaik Daniel Moyano (*1930, †1992), dramatik Roberto Cossa (*1934), z mladších Osvaldo Soriano (*1943, †1997), Mempo Giardinelli (*1947), César Aira (*1949), Ana María Shuová (Shua, *1951), Guillermo Martínez (*1962) a Martín Kohan (*1967).

Argentínska panva

Argentínska panva — rozsiahla oceánska panvová štruktúra v juž. časti Atlantického oceána záp. od Stredoatlantického chrbta. Na východe ju ohraničuje Juhoatlantický chrbát, na západe a juhu juž. cíp Južnej Ameriky. Na severe sa dvíha do Riograndského prahu. Maximálna hĺbka 6 212 m. Dno vypĺňajú hlbokomorské sedimenty, červené hlbokomorské íly a foraminiferové bahná s hrúbkou až 7 km. Z dna miestami vyčnievajú podmorské bazaltové hory.

argentínsky naháč

argentínsky naháč — plemeno bezsrstých mačiek, v Európe zatiaľ veľmi zriedkavé.

argentit

argentit [lat.], Ag2S — minerál, sulfid strieborný. Kryštalizuje v kubickej sústave. Tvorí nedokonalé kubické a oktaédrické kryštály, zvyčajne drôtiky, ihličky a celistvé alebo spletené agregáty (dendrity). Nad 179 °C je kubický argentit stály, pod touto teplotou vzniká rombický akantit. Argentit je čierny alebo tmavoolovenosivý. Vyskytuje sa na hydrotermálnych ložiskách strieborných rúd, obsahuje 87 % striebra, preto je najbohatšou striebornou rudou. Významné náleziská sú v Nórsku (Kongsberg), USA (Nevada), Mexiku (Zacatecas), Bolívii, Peru a Čile. Na Slovensku sa vyskytoval v Banskej Štiavnici, Hodruši-Hámroch (dendrity) a i. V súčasnosti sa nepovažuje za samostatný druh minerálu, iba za vysokoteplotnú modifikáciu akantitu.

argentochloridová elektróda

argentochloridová elektróda, chloridostrieborná elektróda — elektróda druhého druhu zhotovená z kovového striebra pokrytého vrstvou chloridu strieborného AgCl a ponorená do roztoku chloridových iónov s aktivitou \(a_{Cl^-}\). Na argentochloridovej elektróde prebieha elektródová reakcia AgCl + e ⇌ Ag0 + Cl.

Jej potenciál je daný vzťahom

\(E_{Ag/AgCl} = E_{Ag/AgCl}^{0} - \frac{RT}{F}\ln a_{Cl^-},\)

kde \(E_{Ag/AgCl}^{0}\) je štandardný potenciál (pri 25 °C má hodnotu +0,222 49 V), \(R\) molárna plynová konštanta, \(F\) Faradayova konštanta a \(T\) termodynamická teplota. Nasýtená argentochloridová elektróda je ponorená v nasýtenom roztoku chloridu draselného KCl a pri 25 °C má potenciál +0,197 V. Pre nenáročný spôsob prípravy a dobrú reprodukovateľnosť potenciálu sa často využíva v elektroanalytickej chémii ako referenčná elektróda.

argentometria

argentometria [lat. + gr.] — metóda odmernej analýzy založená na reakcii stanovovanej zložky s iónmi striebra, pričom vzniká málo rozpustný produkt (zrážacia titrácia) alebo slabo disociovaný komplex (komplexometrická titrácia). Titruje sa odmerným roztokom dusičnanu strieborného AgNO3, príp. sa strieborné ióny generujú elektrolytickou oxidáciou striebornej anódy v kyslom alebo v neutrálnom prostredí (→ coulometria). Koncentrácia titrantu sa stanovuje titráciou známeho látkového množstva základnej látky (chlorid sodný). Priebeh titračnej krivky vyjadruje závislosť rovnovážnej koncentrácie voľných iónov titrandu od objemu spotrebovaného odmerného roztoku, resp. od stupňa titrácie. V bode ekvivalencie sa ďalším prídavkom titračného činidla už prestáva tvoriť zrazenina. Koncový bod titrácie sa určuje inštrumentálne (najmä potenciometricky) alebo vizuálne (zmena sfarbenia) Gayovou-Lussacovou, Mohrovou, Volhardovou a Fajansovou metódou. Zrážacími titráciami sa najčastejšie stanovujú halogenidové anióny, komplexometrickou titráciou ióny kyanidov.

argentopyrit

argentopyrit [lat. + gr.], AgFe2S3 — minerál, sulfid striebra a dvojmocného železa. Kryštalizuje v rombickej sústave. Tvorí stĺpcovité kryštály. Je hnedý. V prírode sa vyskytuje veľmi vzácne. Významné náleziská: Jáchymov v Česku, Sasko v Nemecku, Mexiko, Čile.

Argeş

Argeş [-džeš] — rieka v Rumunsku, ľavostranný prítok Dunaja; dĺžka 344 km. Pramení vo Fagarašských vrchoch, energeticky využívaná.

argilan

argilan [gr.], angl. clayskins, claycoatings — pedol. povlak orientovaného ílu na povrchu pôdnych štruktúrnych agregátov v podpovrchových luvických Bt horizontoch; prejav procesu ilimerizácie.

argilit

argilit [gr. > lat. > fr.] —

1. druhotne spevnená odroda ílu;

2. slabo metamorfovaný ílovitý sediment;

3. nedostatočne štiepna a bridličnatá ílovitá hornina. Termín argilit sa v našom názvosloví dostatočne nevžil, viac sa používa v ruskej a anglosaskej odbornej literatúre.

Argissa Magula

Argissa Magula — sídliskový tell vzdialený 4,5 km od mesta Larissa v Grécku. Archeologický výskum rozlíšil v sídliskovej vrstve (hrubej 8,5 m) približne 15 kultúrnych horizontov, pričom spodný bol na európskej pevnine prvý zistený predkeramický horizont (bez znalosti výroby keramiky, 7. tisícročie pred n. l.). Nasledujúca staroneolitická vrstva obsahovala už keramické nádoby. Zdrojom obživy obyvateľstva v predkeramickom horizonte bolo popri chove domácich zvierat (ovce, kozy, ošípané, hovädzí dobytok) aj poľnohospodárstvo (pšenica, proso, jačmeň, šošovica). V čase kultúry Dimini i v ranej bronzovej dobe tam vznikla mohutná obranná priekopa. Najvrchnejšie vrstvy patrili mykénskej kultúre a antickému obdobiu.

Argišti I.

Argišti I. — kráľ Urartu (785 – 753 pred n. l.), syn kráľa Menua. Upevnil a rozšíril urartskú ríšu na sever až po jazero Sevan, na juhu porazil Asýrčanov. R. 782 pred n. l. založil pevnosť Erebuni, 775 pred n. l. v centre Araratskej roviny mesto Argištichiníli (Armavir), neskoršie hlavné mesto arménskeho štátu.

argna karpatská

argna karpatská, Argna bielzi — druh z triedy ulitníky (Gastropoda), vetva Stylommatophora, čeľaď argnovité. Má valcovitú, 4,8 – 5,5 mm vysokú a 1,8 – 2 mm širokú ulitu. Karpatský, výlučne lesný mäkkýš žijúci v sutinových lesoch, najmä pod rozkladajúcim sa drevom, ale aj v pásme kosodreviny; na Slovensku sa vyskytuje najmä v Pieninách a Belianskych Tatrách.

argnovité

argnovité, Argnidae — čeľaď z triedy ulitníky (Gastropoda), vetva Stylommatophora. Malé mäkkýše s výrazne podlhovastou valcovitou ulitou, ktoré sa vyskytujú v Európe, na Slovensku iba jeden druh argna karpatská (Argna bielzi). Podľa nemeckých zoológov sem patrí aj rod Agardhiella.

Argolida

Argolida, gr. Argolis — čiastočne hornatá krajina v Grécku v severovýchodnej časti Peloponézu v údolí rieky Inachos s úrodnými nížinami. Na západe susedí s Achájou a Arkádiou, na juhu s Lakóniou, na severovýchode je Aiginský záliv. Už v mykénskom období tam existovali významné mestá Argos, Tiryns a Mykény osídlené Achájcami. Časť územia osídlili v 12. – 11. stor. pred n. l. Dóri. Na pobreží vznikli prístavy Epidauros, Nauplia a Troizén, vo vnútrozemí mesto Nemea, v ktorom sa konali nemejské hry na počesť boha Dia Olympského (zachovali sa zvyšky Diovho chrámu zo 4. stor. pred n. l.). V 7. stor. pred n. l. Argos zjednotil všetky mestá okrem Mykén a mesta Tiryns, ktoré si uchovali do začiatku 5. stor. pred n. l. samostatnosť. Po ich podrobení sa Argolida stala vážnym súperom Sparty, s ktorou viedla časté vojny. Argos vstúpil 229 pred n. l. do Achájskeho spolku.

argón

argón [gr.], argon, zn. Ar — chemický prvok 18. skupiny periodickej sústavy prvkov patriaci do skupiny vzácnych plynov, protónové číslo 18, relatívna atómová hmotnosť 39,948. Bezfarebný plyn s teplotou topenie −189,37 °C, teplotou varu −185,86 °C a hustotou 1,784 g/cm3. R. 1894 ho objavili J. W. S. Rayleigh a W. Ramsay pri štúdiu plynov v atmosfére. Je najviac zastúpeným vzácnym plynom v atmosfére (tvorí 0,934 objemových % vzduchu). Na Zemi je zmesou 3 izotopov: 36Ar (0,34 %), 38Ar (0,06 %) a 40Ar (99,6 %). Hlavný podiel argónu na Zemi pochádza z minerálov obsahujúcich draslík. Vznikal premenou rádionuklidu 40K na stabilný nuklid 40Ar. Plyn pomaly prenikal do ovzdušia a tento proces prebieha stále. Premena rádionuklidu 40K na 40Ar je základom jednej z metód určovania veku hornín (→ izotopová geochronológia).

Z chemického hľadiska je úplne nereaktívny, s čím súvisí aj jeho názov odvodený od gréckeho slova argos – lenivý (1895). Stabilné zlúčeniny argónu doteraz nie sú známe. Atómy argónu bývajú mechanicky viazané v dutinách medzi molekulami iných zlúčenín, napr. v mriežke kryštálov ľadu či organických zlúčenín (→ klatráty). Získava sa ako vedľajší produkt pri frakčnej destilácii skvapalneného vzduchu v množstvách okolo 1 mld. t ročne. Používa sa ako ochranný plyn (na vytvorenie inertnej atmosféry) pri metalurgických procesoch, pri oblúkovom zváraní kovov, vo vedeckých laboratóriách, pri výrobe žiaroviek a žiariviek.

argonaut

argonaut [gr.], Argonauta — rod z triedy hlavonožce (Cephalopoda), rad osmonohotvaré (Octopoda), čeľaď argonautovité (Argonautidae). Mäkkýše vyskytujúce sa v Atlantickom oceáne a v Stredozemnom mori. Samec druhu argonaut pelagický (Argonauta argo) je len 1 cm veľký, samička dorastá do 20 cm a z ramien vylučuje vápenitú hmotu tvoriacu špirálovito stočenú schránku, do ktorej znáša vajíčka a slúži aj ako plavidlo. Pohybuje sa viac plazením ako plávaním.

argonauti

argonauti, gr. Argonautai — grécki mytologickí hrdinovia plaviaci sa (gr. nautai = plavci) na lodi Argo z gréckej Tesálie do Kolchidy (v dnešnom Gruzínsku) po zlaté rúno, ktoré kráľovi Aiétovi strážil drak. Výpravu organizoval Jáson, ktorý mal po privezení rúna získať otcov trón v rodnom Iólku. Na pomoc získal 50 vtedy najvýznamnejších gréckych hrdinov (Herakles, Orfeus, Kastor a Polydeukés, Théseus, Asklépios a i.). Plavili sa z Iólku k ostrovu Lémnos (dnes Limnos), odtiaľ cez prielivy Dardanely (Helléspontos) a Bospor a cez Marmarské more a Čierne more až do Kolchidy. Kolchidský kráľ Aiétés sľúbil Jásonovi vydať rúno len pod podmienkou, že zorie pole a oseje ho dračími zubmi, z ktorých vyrastú bojovníci a tých zabije. Pomohla mu kráľova dcéra Medea, ktorá draka uspala. Jáson sa zmocnil rúna a argonautom sa podarilo uniknúť. Na spiatočnej ceste museli prekonať množstvo ďalších nebezpečenstiev (preplávali cez úžinu medzi Skyllou a Charybdou, unikli nebezpečným Sirénam, zablúdili do Líbye). Napokon sa všetci šťastne vrátili do Iólku, kde si sľúbili, že sa budú stretávať každé štyri roky a budú navzájom súťažiť, aby boli pripravení na ďalšie podobné úlohy. Organizovanie súťaží zverili Heraklovi. Hry sa konali každé štyri roky v Elide (→ antické olympijské hry).

Báj o argonautoch sa stala častou témou starovekého vázového maliarstva, reliéfnej výzdoby, fresiek a i. Najznámejším básnickým spracovaním je grécky epos Argonautika od Apollónia Rodského, v rímskej literatúre čiastočne zachovaný epos Argonautica od Valeria Flacca.

argot

argot [fr.] — tajná reč okrajových (asociálnych) spoločenských skupín, napr. zlodejov. Predstavuje obmedzený súbor metaforických, expresívnych a deformovaných jazykových prostriedkov. Dobovým variantom tajnej reči bol argot remeselníkov a podomových obchodníkov. V súčasnosti ako utajovaný kód funguje argot najmä v prostredí väzňov, narkomanov ap.

Arguedas, Alcides

Arguedas [-ge-], Alcides, 15. 7. 1879 La Paz – 6. 5. 1946 Chulumani — bolívijský historik a spisovateľ. Národnú charakteristiku z rôznych hľadísk skúmal v eseji Chorý ľud (Pueblo enfermo, 1909). V románe Bronzové plemeno (Raza de bronce, 1919) okrem naturalistického opisu prírody a dobových mravov uplatnil aj realistický sociálnokritický pohľad na domorodých Indiánov (→ indigenizmus). V prvej časti prezentuje cestu skupiny Indiánov z Ánd do údolia predať úrodu a ich vykorisťovanie kreolskými veľkostatkármi. Druhá časť je opisom indiánskej vzbury a jej potlačenia vojskom. Autor románov Pisagua (1903) a Kreolský život (Vida criolla, 1905) i literatúry faktu Všeobecné dejiny Bolívie (Historia general de Bolivia, 1922).

Arguedas, José María

Arguedas [-ge-], José María, 18. 1. 1911 Andahuaylas – 2. 12. 1969 Lima — peruánsky prozaik. Čerpal z ľudových mýtov a reči domorodcov (→ indigenizmus). V zbierke poviedok Voda (Agua, 1935) sa na základe stavovských princípov kečuánčiny pokúsil vytvoriť špeciálnu španielčinu. Ušľachtilý svet Indiánov postavil do protikladu s krutosťou bielych pánov. V lyricky ladenom autobiografickom románe Hlboké rieky (Los ríos profundos, 1958; slov. 1979) nadviazal na indianistickú prózu a podal komplexný obraz peruánskej histórie a spoločnosti so silným sociálnym podtextom. V románe Každá krv (Todas las Sangres, 1964; sfilmovaný 1988, réžia Michel Gomez) nastolil perspektívu revolúcie ako víťazstva hodnôt indiánskeho sveta. Pri pohľade na španielsku a indiánsku kultúru sa usiloval o istú nestrannosť, napr. v románoch Krvavý sviatok (Yawar Fiesta, 1941; sfilmovaný 1986, réžia Luis Figueroa), Diamanty a kremene (Diamantes y pedernales, 1954), El Sexto (1961) a Líška z hôr a líška z údolí (El zorro de arriba y el zorro de abajo, 1971). Autor zbierok poviedok Agónia Rasua Ñitiho (La agonía de Rasu Ñiti, 1962), Láska k svetu (Amor mundo, 1965) a básnickej zbierky Chvenie a iné básne (Katatay y otros poemas, 1972).

argument funkcie

argument funkcie

1. prvok definičnej oblasti zobrazenia (funkcie); množina argumentov funkcie tvorí definičnú oblasť; napr. funkcia \(y=2x^{2}+3\) pre argument \(1\) (hodnotu premennej) nadobúda funkčnú hodnotu \(5\);

2. zložka aplikácie funkcie, ktorá spolu s funkciou určuje funkčnú hodnotu; napr. vo výraze \(f(a),\) kde \(f\) je nejaká funkcia, výraz \(a\) reprezentuje príslušný argument funkcie a zátvorky \((\) \()\) predstavujú operáciu aplikácie funkcie na argument. Napr. funkcia byť filozofom priraďuje argumentu Sokrates pravdivostnú hodnotu pravda;

3. inform. hodnota odovzdávaná funkcii alebo procedúre, či podprogramu potrebná na vyhodnotenie funkcie alebo na vykonanie procedúry či podprogramu. Argument sa niekedy označuje ako skutočný parameter (→ parameter funkcie).

argument šírky perihélia

argument šírky perihélia, argument perihélia — element dráhy nebeského telesa určujúci polohu priamky apsíd, a teda orientáciu dráhy v jej rovine (označuje sa ω). Udáva sa v oblúkových stupňoch počítaných v rovine dráhy telesa od výstupného uzla dráhy po perihélium. Vzhľadom na premennosť v čase je potrebné uvádzať ho spolu so vzťažným časovým údajom – ekvinokciom.

argumentum a pari

argumentum a pari [lat.] — odôvodňovanie, dôkaz, vyvodzovanie záveru z rovnakého prípadu.

argumentum a simili

argumentum a simili [lat.] — vyvodzovanie záveru z podobnosti, dokazovanie podobným prípadom; argumentácia opierajúca sa o podobnosť dvoch okolností (→ argumentum per analogiam). Zákony a normy, ktoré sa vzťahujú na jednu z nich, sa môžu preto použiť i na druhú okolnosť, ak pre ňu nie je v týchto súvislostiach sfomulovaná jednoznačná norma alebo zákon.

argumentum a tuto

argumentum a tuto [-gú- á tútó; lat.] — dôkaz, ktorý sa opiera o neškodnosť a všeobecnú akceptovateľnosť predpokladov.

argumentum e(x) silentio

argumentum e(x) silentio [-gú- -cijó; lat.] — dôkaz z mlčania. V logike nie vždy bezpečné uzávery spočívajúce v tom, že nevyslovenie odmietavého súdu sa chápe ako (tichý) súd súhlasu (Kto mlčí, ten svedčí; → ​ qui tacet, consentire videtur). Táto argumentácia sa dostala do kánonického práva zásluhou autority pápeža Bonifáca VIII.

argumentum ex lege

argumentum ex lege [lat.] — dôvod vyvodený zo zákona, zákonný dôvod (dôvodenie zákonom).

argus páví

argus páví, Argusianus argus — druh z triedy vtáky (Aves), čeľaď bažantovité. Veľký druh rozšírený v orientálnej oblasti, v Malajzii, na Borneu a Sumatre. Má mimoriadne predĺžené a krásne sfarbené predlakťové krovky a enormne dlhé stredné chvostové perá.

Argyreia

Argyreia [gr.] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď pupencovité. Vždyzelené popínavé liany so širokovajcovitými listami, v lete kvitnú nápadnými lievikovitými kvetmi. Pestuje sa Argyreia splendens so súkvetiami ružových kvetov.

Argyroderma

Argyroderma [gr.] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď poludňovkovité. Sukulentné trvalky s mäsitými listami, v lete s lúčovitými kvetmi vyrastajúcimi zo štrbín medzi listami. Pestujú sa Argyroderma dalaetii (A. blandum), A. fissum, A. pearsonii.

Århus

Århus — prístavné mesto vo vých. Dánsku na pobreží Jutského polostrova v administratívnej oblasti Midtjylland (Stredné Jutsko); 265-tis. obyvateľov (2. najväčšie mesto krajiny, 2016). Známe ako obchodné stredisko a hlavné mesto Jutska. Priemysel lodiarsky, strojársky (lokomotívy), metalurgický, chemický, textilný, potravinársky (tukový), tabakový. Dopravná križovatka.

Jedno z najstarších dánskych miest. Prvá zmienka 948 (ako sídlo biskupstva), od 1441 mesto. Rozvoj až v 19. stor. Stavebné pamiatky: dóm z prelomu 12. a 13. stor., v 15. stor. prestavaný, gotický kostol (13. – 15. stor.), zámok Marselisborg (1899 – 1902), radnica (1938 – 41). Univerzita (založená 1928). Významné kultúrne centrum. Stredisko turistiky, skanzen Den Gamble By (viac ako 75 historických budov zo 17. – 19. stor., niekoľko stavieb z 20. stor. zhromaždených z rôznych častí Dánska).

archa

archa [lat.] — v starších zoologických systémoch rod z kmeňa mäkkýše (Mollusca), trieda lastúrniky (Bivalvia, Pelecypoda), čeľaď arkovité, v novších systémoch ako rod arka.

Archaeornis

Archaeornis [-cheo-; gr.] — pravták veľkosti holuba; jeho kostra sa našla v lavici vrchnojurského vápenca v Bavorsku (1877). Mal plochú hlavu, čeľuste s drobnými ostrými zubami, plné kosti; jeho chrbticu tvorilo asi 50 voľne spojených stavcov. Namiesto predných končatín mal krátke operené trojprsté krídla zakončené pazúrmi, na zadných končatinách 4 prsty, telo pokryté perím. Slabo lietal, dobre lozil po stromoch. Živil sa plodmi a menšími živočíchmi.

archaický

archaický [gr.] —

1. starodávny, starobylý;

2. zastaraný, zastarávajúci;

3. geol. týkajúci sa archaika, prahôr.

archaický geotektonický cyklus

archaický geotektonický cyklus, archaická orogenéza, archaické vrásnenie — skupina najstarších geotektonických cyklov z obdobia pred 4 600 – 2 500, resp. 2 600 mil. rokov. K archaickému geotektonickému cyklu patria staroarchaický (4 600 – 3 800 mil. rokov, nazývaný aj spodnoarchaický), strednoarchaický (3 800 – 3 100, resp. 2 900 mil. rokov) a mladoarchaický (skončil sa pred 2 500 – 2 600 mil. rokov, nazývaný aj vrchnoarchaický).

Produkty archaického geotektonického cyklu sú doteraz málo známe. Najstaršie cykly, počas ktorých sa vytvárala prvotná zemská kôra, boli pravdepodobne späté s mohutnou magmatickou (podpovrchovou i povrchovou) činnosťou na obrovských plochách. V období pred 4 200 – 3 800 mil. rokov sa predpokladá mohutný dopad meteoritickej hmoty na Zem, čo znamenalo obohatenie prvotnej kôry o litofilné prvky (skupina prvkov tvoriacich horninotvorné minerály). Začiatkom stredného archaika (prahôr) už existovali staré kratóny so sodnými granitoidmi a prvotnými zelenokameňmi, ktoré sa stali prvými jadrami kontinentov. Vznik zelenokameňových pásem bol spojený s procesmi sedimentácie v plytkých depresiách. Počas stredného archaika vznikali najstaršie dodnes zachované horniny. Vo vrchnom archaiku pokračujúca diferenciácia ostrejšie oddelila elevačné (miesta výstupov granitoidných masívov bohatších na draslík) a depresné (pásma mladšich zelenokameňov) štruktúry, vznikli najvýznamnejšie ložiská zlata na svete (Witwatersrand, Južná Afrika) a začala sa významná fáza tvorby niklových a medených rúd. Koniec vrchného archaika poznamenali hojné prieniky žulových hornín a významné fázy vrásnenia (vohiborská, kenoranská).

archangelika lekárska

archangelika lekárska, Archangelica officinalis — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď mrkvovité. Dvojročná alebo trváca rastlina dorastajúca do výšky až 2 m. Má hrubú dutú pozdĺžne ryhovanú byľ s viackrát perovito zloženými trojuholníkovitými listami a drobné zelenkasté kvety usporiadané v hustých súkvetiach, plod dvojnažka. Je významnou medonosnou rastlinou, používala sa v potravinárskom priemysle (do likérov) i ako liečivá rastlina (najmä koreň ako prostriedok na zlepšenie trávenia), má močopudný a potopudný účinok.