Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 251 – 300 z celkového počtu 440 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Araukáni

Araukáni, vlastným menom Čé (Ľudia) — skupina jazykovo a kultúrne príbuzných kmeňov juhoamerických Indiánov v Čile a v Argentíne, spolu asi 1,7 mil. (odhad 2016). V čase príchodu Španielov (16. stor.) žili medzi Andami a Tichým oceánom od púšte Atacama po ostrov Chiloé a viac ako 300 rokov bojovali za nezávislosť (→ araukánske vojny). Dnes obývajú najmä juh str. Čile od rieky Bío-Bío po prieliv Chacao, v Argentíne žijú roztrúsené skupiny v provinciách Chubut, Río Negro, Mendoza a Neuquén. Čilskí Araukáni uprednostňujú označenie Mapučovia. Z kultúrneho, historického a jazykového hľadiska sa delia na 3 základné skupiny: na Araukánov zo záp. Ánd a z oblasti na západ od Ánd, na Araukánov z andskej vysočiny a na argentínskych Araukánov.

Araukáni pôvodne boli usadlí roľníci (kukurica, zemiaky, mrlík čilský – kvinoa), chovali lamy a psy, od pol. 16. stor. aj kone a hovädzí dobytok. Lov a zber mal doplnkový charakter; pri pobreží bol významný aj rybolov. Z tradičných remesiel bolo najvýznamnejšie košikárstvo, hrnčiarstvo, tkáčstvo, spracovanie kože a kovov. Rody boli patrilineárne a polygamné. Dosiaľ sa zachováva exogamia lokálnych skupín. Náboženstvo bolo teistické. V súčasnosti vyznávajú Araukáni katolicizmus, ale pretrvávajú u nich silné pozostatky starších systémov. Kultúrne i jazykovo sú značne asimilovaní.

araukánske vojny

araukánske vojny — boj čilskej vetvy Araukánov (Mapučov) proti Španielom za nezávislosť (1536 – 1818) a proti čilskej expanzii na svoje územie (1818 – 82). Boj Araukánov proti Španielom sa začal po príchode výpravy D. de Almagra (1535 – 37) na územie dnešného Čile a pokračoval najmä po založení mesta Santiago (1541) a ďalších miest na ich území výpravou P. de Valdivia (1840 – 53). Začiatkom 50. rokov 16. stor. Araukáni zaznamenali čiastočné úspechy, neskôr však boli porazení a zatlačení na juh od rieky Bío-Bío, ktorá sa podľa zmluvy z 1641 stala hranicou ich územia na severe. Po mnohých povstaniach dosiahli 1773 nezávislosť. Po vyhlásení samostatnosti Čile 1818 kládli odpor prenikaniu Čiľanov na svoje územie. R. 1864 bola uzavretá zmluva o jeho nepripojiteľnosti k Čile, ktorá však bola porušovaná, čo vyvolalo ďalšie boje. R. 1882 Araukáni formálne uznali čilskú zvrchovanosť nad svojím územím.

araukária štíhla

araukária štíhla, Araucaria heterophylla — druh nahosemenných rastlín, čeľaď araukáriovité. Do 50 m vysoký ker alebo strom pochádzajúci z ostrova Norfolk v Tichom oceáne. Má kužeľovitú korunu a v praslenoch vyrastajúce konáre po piatich pokryté zbiehavými ihlicovitými, do 5 cm dlhými svetlozelenými listami. Kvetné orgány sú zoskupené do šištíc, z ktorých sa po opelení vyvinú guľovité samičie šišky dlhé okolo 10 cm a valcovité samčie šišky dlhé okolo 7 cm. Na Slovensku sa pestuje ako izbový strom (nazývaný aj stromček pre šťastie).

araukáriovité

araukáriovité [lat.], Araucariaceae — čeľaď nahosemenných rastlín. Vždyzelené mohutné dvojdomé ihličnaté stromy rastúce prevažne na južnej pologuli. Sú praslenovito rozkonárené, v kôre majú živicovité kanáliky. Listy sú ihlicovité alebo kopijovité. Patria sem rody araukária (Araucaria; → araukária štíhla), wolémia (Wollemia) a damarovník (Agathis).

Arávalí

Arávalí, angl. Arávalli Range — horská reťaz v sev. Indii prebiehajúca v dĺžke 600 km štátmi Radžastan, Harijána a Gudžarát, oddeľujúca Dekanskú plošinu od nížiny rieky Indus. Najvyšší vrch Gurušikhar, 1 721 m n. m. Staré zvrásnené pohorie budované žulami, rulami a vápencami tvorí viacero nevysokých (300 – 600 m n. m.) chrbtov. Bohaté na nerastné suroviny (železná ruda, olovnato-zinkové a medené rudy, stavebné suroviny). Je výrazným klimatickým predelom s vyššími zrážkami, preto je jeho bezprostredné okolie husto zaľudnené. Pramení v ňom viacero riek, cez suché stepi v okolí však odtekajú iba najsilnejšie z nich, ostatné zanikajú. Savanové rastlinstvo, v juž. časti pohoria monzúnové lesy.

Arawaci

Arawaci

1. súhrnné označenie skupiny jazykovo a kultúrne príbuzných kmeňov juhoamerických Indiánov. V čase príchodu Európanov (15. – 16. stor.) obývali územie od Gran Chaca a prameňov rieky Xingu po Antily a od ústia Amazonky po Andy. Zo severových. časti kontinentu a z Malých Antíl ich koncom 15. stor. vytlačili Karibi, na Veľkých Antilách ich v 16. – 17. stor. vykynožili Španieli. Dnes žijú najmä v záp. Venezuele, vo vých. Kolumbii, na pomedzí Peru a Brazílie a v Guyane, malé skupiny na Trinidade, Jamajke, Kube, Haiti a v Dominikánskej republike. Celkový počet nie je známy, odhaduje sa na 650-tis. Usadlí roľníci (bataty, fazuľa, banány, tabak, cukrová trstina), lov, zber a rybolov sú len doplnkom obživy. Antilskí Arawaci sa delia na 5 skupín. Boli roľníkmi, z remesiel boli významné košikárstvo, výroba typickej trojfarebnej keramiky a spracovanie zlata za studena. Ich spoločnosť bola matrilineárna a matrilokálna; náboženstvo animistické;

2. vlastní Arawaci, vlastným menom Lokono — indiánsky arawacký kmeň (podľa neho je nazvaná celá skupina) v Guyane. Dnes sa ich počet odhaduje na 20-tis. ľudí. Sú usadlí roľníci, významným zdrojom príjmov je výroba keramiky pre turistov. Pôvodne veľmi bojovný kmeň (rozšírený bol kanibalizmus), v súčasnosti mierumilovní kresťania.

arawacké jazyky

arawacké jazyky — najrozšírenejšia skupina juhoamerických indiánskych jazykov. Pred príchodom španielskych dobyvateľov sa nimi hovorilo vo viacerých nesúvislých oblastiach od dnešnej Kuby a Bahám na severe až po dnešné Gran Chaco a pramene rieky Xingu v juž. Brazílii a od ústia Amazonky po vých. úpätia Ánd. Doložených je vyše 55 jazykov, mnohé sú dodnes živé. V Brazílii hovorí arawackými jazykmi ešte asi 40 kmeňov, hovoria nimi aj kmene v Peru, Kolumbii, Venezuele, Guyane, Francúzskej Guyane a Suriname. Jazyk taino prevažoval na Antilách a bol prvým indiánskym jazykom, s ktorým sa stretli Európania (K. Kolumbus). Hoci rýchlo zanikol, zanechal po sebe veľa výpožičiek (napr. kanoe, tabak a i.). Dôležité jazyky, ktorými sa ešte hovorí, sú goajiro alebo wayuu (asi 300-tis.) v Kolumbii, campa alebo asháninca (28-tis.) a machiguenga (6 200) v Peru, mojo (vyše 10-tis.) a bauré (40) v Bolívii.

Araxá

Araxá [-ša] — mesto v juž. Brazílii v členskom štáte Minas Gerais na stráňach masívu Serra da Canastra; 102-tis. obyvateľov (2016). Založené 1788. Priemysel chemický (umelé hnojivá), kožiarsky, potravinársky. V okolí ťažba uránových rúd, fosfátov a i. Významná dopravná križovatka s letiskom.

Arbasino, Alberto

Arbasino [-zi-], Alberto, 22. 1. 1930 Voghera — taliansky spisovateľ, novinár a umelecký kritik. Člen neoavantgardnej skupiny Gruppo 63. Jeho prózy Malé prázdniny (Le piccole vacanze, 1957), Lombardský anonym (L’Anonimo Lombardo, 1959), Talianski bratia (Fratelli d’Italia, 1963), Super-Heliogabalus (Super-Eliogabalo, 1969), Kráska z Lodi (La bella di Lodi, 1972; sfilmovaná 1973, réžia Mario Missiroli) a Zrkadlo mojich túžob (Specchio delle mie brame, 1974) sa vyznačujú nemilosrdnou analýzou súčasnej spoločnosti a jej kultúry. Autor esejí Drahý Paríž (Parigi o cara, 1960), Isté romány (Certi romanzi, 1964), Krajina bez (Un paese senza, 1980), Aj tak krásny (Il meraviglioso, anzi, 1985) a Mekong (1994), divadelnej hry Milujte brehy: talianska komédia (Amate sponde: commedia italiana, 1974, s Mariom Missirolim, *1934, †2014) a básnickej zbierky Matiné. Básnický koncert (Matinée. Un concerto di poesia, 1983).

Arbeau, Thoinot

Arbeau [-bo], Thoinot, vlastným menom Jehan Tabourot, 17. 3. 1519 Dijon – 23. 7. 1595 Langres — francúzsky teoretik a historik tanca, autor prvej knihy o tanci L’Orchésographie (1588), v ktorej opísal tance basse danse, pavane, volte, canaries, 23 branle, pozíciu en dehors a i.

Arbeiter Turn- und Sportverband

Arbeiter Turn- und Sportverband [-baj- športfer-], ATUS — robotnícky telocvičný a športový zväz nemeckých občanov ČSR žijúcich najmä v Sudetách. Založený 1919 v Ústí nad Labem, nadväzoval na ATUS založený v Nemecku 1893. Bol sekciou Luzernskej športovej internacionály (LŠI), politicky ovplyvňovaný sociálnou demokraciou. Najviac členov mal v polovici 20. rokov 20. stor. (53-tis.). Jednoty ATUS vyvíjali telovýchovnú, športovú a kultúrno-vzdelávaciu činnosť.

Arbeiter Zeitung

Arbeiter Zeitung [-baj- caj-] — rakúsky denník, tlačový orgán sociálnej demokracie. Založený 1889 ako štrnásťdenník, v tom istom roku sa stal týždenníkom, od 1895 denník, 1934 zakázaný, 1945 obnovený. Od decembra 1989 vychádzal ako Neue AZ, nezávislý liberálny denník s novou grafickou a redakčnou úpravou. Zanikol v októbri 1991.

Arbenz Guzmán, Jacobo

Arbenz Guzmán [-bens gusman], Jacobo, 14. 9. 1913 Quezaltenango – 27. 1. 1971 Mexiko — guatemalský politik, prezident 1951 – 54. R. 1952 prijal zákon o pozemkovej reforme, ktorý umožnil vyvlastniť United Fruit Company, čo sa dotýkalo amerických záujmov. R. 1954 zvrhnutý pri vojenskom prevrate financovanom z USA. Odišiel do exilu.

Arber, Werner

Arber, Werner, 3. 6. 1929 Gränichen — švajčiarsky genetik a mikrobiológ. R. 1958 – 59 postdoktorand na univerzite v Los Angeles, 1960 – 1970 pôsobil na Ženevskej univerzite, 1970 – 71 hosťujúci profesor na Kalifornskej univerzite v Berkeley, 1971 – 96 profesor, potom emeritný profesor na univerzite v Bazileji (1986 – 88 rektor). Zaoberá mikrobiálnou genetikou, horizontálnym prenosom génov, štruktúrou a funkciami špeciálnych bunkových enzýmov, molekulárnymi mechanizmami biologického vývoja. Od 1981 člen vedeckej rady Svetového vedomostného dialógu, Pápežskej akadémie vied (2011 – 2017 prezident) a zakladajúci člen Svetovej kultúrnej rady, od 1984 člen Americkej akadémie umení a vied, 1996 – 99 prezident Medzinárodnej rady pre vedu. Nobelova cena za fyziológiu a medicínu (1978, spolu s H. O. Smithom a D. Nathansom) za objav reštrikčných endonukleáz.

arbiter

arbiter [lat.], rozhodca —

1. osoba zvolená stranami v spore alebo vymenovaná súdom na prerokovanie sporných nárokov jednotlivých strán a na vydanie rozhodnutia;

2. najvyšší štátny (ústavný) orgán, spravidla hlava štátu, oprávnený pri výkone svojich kompetencií a za ustanovených podmienok prijímať opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie funkčnosti ústavného systému.

arbiter elegantiarum

arbiter elegantiarum [é- -cijá-; lat.] — rozhodca vo veciach vkusu; autorita v otázkach vkusu, elegancie, životného štýlu, módy, umenia ap. Jedným z najznámejších bol rímsky básnik a politik Petronius, ktorý v tomto postavení pôsobil na dvore cisára Neróna (Tacitus: Anály, 16. kniha, 18. kapitola).

arbitráž

arbitráž [lat. > fr.] —

1. ekon. operácia zahŕňajúca súčasne nákup i predaj aktív (napr. komodity alebo meny) na dvoch alebo na viacerých trhoch, vyznačujúca sa cenovými rozdielmi alebo inými nezrovnalosťami. Arbitražér sa snaží vyťažiť z cenových rozdielov zisk. V dôsledku takého správania sú ziskové príležitosti zmenšované a neskôr eliminované. Arbitráž s cennými papiermi sa vyznačuje využívaním kurzov súčasným nákupom a predajom cenných papierov na rozličných burzách na docielenie zisku. Arbitráž so zlatom a s drahými kovmi je podmienená fungovaním trhov zlata a zákonnými úpravami obchodovania so zlatom a s drahými kovmi v jednotlivých krajinách; princípom je využívanie cenových rozdielov zlata a drahých kovov na rozdielnych trhoch. Burzová arbitráž je využívanie cenových rozdielov burzovým predajom alebo nákupom, prípadne predajom aj nákupom devíz alebo tovaru súčasne na rôznych burzách s cieľom dosiahnuť zisk. Cenová arbitráž vychádza z cenového rozdielu určitého tovaru v tom istom čase na dvoch rozličných trhoch; jej účelom je nákup na lacnejšom a predaj na drahšom trhu. Účelom devízovej arbitráže je čo najlacnejšie nakúpiť devízy na denné platby do zahraničia a čo najlepšie ich predať. Banky, v ktorých sa sústreďuje ponuka a dopyt ich klientov, hľadajú trhy na najvýhodnejšie nákupné a predajné operácie za najvýhodnejšie kurzy. Kurzové pohyby sledujú a vyrovnávajú ceduľové (emisné) banky a v prípade potreby vykonávajú i arbitráže, aby zaisťovali stabilitu kurzu svojej meny a jeho vyrovnanosť na určitej úrovni na rozličných trhoch, teda nie s cieľom zisku. Diferenčná (rozdielová) arbitráž sa vykonáva len pri veľkých položkách vzhľadom na minimálne kurzové rozdiely a vysoké náklady, inak by sa nedosiahol zisk. Deje sa tak vo veľkých bankách sledujúcich denný vývoj kurzov na všetkých hlavných trhoch, aby zistili kurzové rozdiely, ktoré by umožnili nakúpiť niektorú devízu na niektorom z trhov a ktorý by umožnili predať ju so ziskom na inom trhu. Efektová (peňažná) arbitráž predstavuje nákup cenných papierov a valút na jednom trhu s cieľom zárobkového predaja na inom trhu; často však dochádza k prudkým burzovým výkyvom, ktoré nemusia byť ničím zdôvodnené. Krycia (zabezpečovacia) arbitráž je obchodná, resp. burzová operácia výrobcu uskutočňovaná na obmedzenie rizika a straty pri predaji výrobkov, ktoré bude zavádzať do výroby (vplyv zmien pri cenách surovín ap.); pri tejto arbitráži nejde o špekulačný obchod, ale o obmedzenie, resp. o vylúčenie straty pri výrobe tovaru. Nepriama (zložitá) arbitráž je operácia spojená s nákupom a predajom devízových prostriedkov na medzinárodných peňažných trhoch zameraných na využitie rozdielov vo výške devízových kurzov medzi 3 a viacerými teritoriálne rôznymi devízovými trhmi. Priama (jednoduchá) arbitráž je operácia spojená s nákupom a predajom devízových prostriedkov na medzinárodných peňažných trhoch, zameraná na využitie rozdielov vo výške devízových kurzov medzi 2 rôznymi teritoriálnymi trhmi. Tovarová arbitráž sa uplatňuje pri oblastných cenových rozdieloch. Je to vlastne priekupníctvo s cieľom dosiahnuť zisk. Pri úhradovej arbitráži ide o platenie zahraničných pohľadávok využitím kurzových rozdielov, teda o momentálne najvýhodnejší spôsob vyrovnania dlhov. Úroková arbitráž využíva odchýlky v úrokovej miere prejavujúcej sa v cenách devíz splatných okamžite, ale aj neskôr;

2. práv. riešenie sporov rozhodcovskými (arbitrážnymi) orgánmi vnútri štátu, ako aj v oblasti medzinárodného práva. Spory, ktoré vznikajú v rozmanitých vzťahoch medzi fyzickými a právnickými osobami, rozhodujú jednak štátne orgány so súdnou právomocou, jednak neštátne rozhodcovské (arbitrážne) orgány v rozhodcovskom konaní prostredníctvom rozhodcov alebo stálych rozhodcovských súdov. Rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní sa uskutočňuje na základe zákonov, ale najčastejšie na základe písomnej rozhodcovskej zmluvy, prípadne na základe iných obligatórnych alebo dohodnutých podmienok pred rozhodcom alebo pred stálymi rozhodcovskými súdmi, ktoré sú ustanovené na základe zákona. Dohoda o riešení sporu rozhodcom alebo rozhodcami môže tvoriť súčasť bežnej obchodnej zmluvy. V tomto prípade sa hovorí o rozhodcovskej doložke. Stále rozhodcovské súdy môžu pôsobiť pri profesijných komorách alebo pri iných inštitúciách, napr. pri burze cenných papierov alebo pri komoditných burzách. Stále rozhodcovské súdy sú stálymi inštitúciami, ktoré spravidla vytvárajú variabilní rozhodcovia podľa dohody zmluvných strán. Na rozdiel od súdneho konania pred štátnymi súdmi je rozhodcovské konanie nielen neformálne, ale v zásade aj jednoinštančné. Rozhodnutie rozhodcovského súdu alebo rozhodcu je konečné a okamžite vykonateľné. Platné právo zvyčajne upravuje vzťah rozhodcovského riešenia sporov a riešenia sporov pred štátnymi súdmi. V niektorých prípadoch je rozhodcovské riešenie sporu podmienkou riešenia sporu pred štátnymi súdmi, kým inokedy súdne konanie plní v stanovených prípadoch funkciu preskúmavacieho konania, prípadne štát zabezpečuje exekúciu rozhodcovskému nálezu. Rozhodcovské riešenie sporov sa uskutočňuje nielen v obchodných vzťahoch, ale aj v oblasti pracovného práva, rodinného práva, občianskych združení, príp. v iných oblastiach práva. Rozhodcovia alebo rozhodcovské súdy rozhodujú v právnych vzťahoch s medzinárodným prvkom podľa práva štátu, ktoré určuje zmluva alebo zákon, príp. aj podľa iných dohodnutých zásad, napr. podľa princípov spravodlivosti. Pri vzťahoch s medzinárodným prvkom sa môžu zmluvné strany dohodnúť aj na postupe podľa práva tretieho štátu, keďže rozhodcovské konanie úplne ovláda zásada dispozitívnosti. Zásady medzinárodnej arbitráže sú kodifikované v Haagskom dohovore o mierovom riešení medzinárodných sporov (1899, revidovaný 1907). Medzinárodná arbitráž je riešením sporov na základe práva a prostredníctvom rozhodcov určených spornými stranami. Arbitrážny výrok je konečný. Strany sa však môžu dohodnúť, že je možná jeho revízia v prípade, ak sa dodatočne objavia nové a neznáme skutočnosti, ktoré môžu mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie. Haagsky dohovor zakotvil aj Stály arbitrážny dvor evidujúci zoznam osôb, z ktorých si môžu sporné strany vyberať rozhodcov. Okrem tejto medzinárodnej inštitúcie existujú aj iné rozhodcovské orgány ustanovené štátmi, najmä ad hoc na riešenie konkrétnych sporov.

arbitražér

arbitražér [lat. > fr.] — burzový obchodník zaoberajúci sa tovarovou alebo devízovou arbitrážou. Zisk dosahuje využitím cenových alebo kurzových rozdielov na rozličných trhoch (burzách).

arbitrážne konanie

arbitrážne konanie, rozhodcovské konanie — jeden z prostriedkov mierového riešenia medzinárodných sporov prostredníctvom rozhodcov a podľa medzinárodného práva. Prvé pravidlá konania stanovil Haagsky dohovor o pokojnom riešení medzinárodných sporov z 1907. Na jeho základe bol zriadený Stály arbitrážny dvor, ktorý patrí k najvýznamnejším stálym rozhodcovským orgánom. V súčasnom období aj napr. Dohovor OSN o morskom práve z 1982 predpokladá zriaďovanie dvoch typov rozhodcovských tribunálov: pre spory o výklad a aplikáciu morského práva všeobecne a pre špeciálne otázky morského práva.

arbitrážny poriadok

arbitrážny poriadok, rozhodcovský poriadok — predpis vydaný s cieľom zjednotiť postup, zefektívniť konanie, poskytnúť potrebné záruky a prípadne súdnu ochranu sporovým stranám; procesný poriadok postupu rozhodcu, prípadne rozhodcov a účastníkov rozhodcovského konania; → arbitráž.

arbitrium liberum

arbitrium liberum [lí-; lat.] — slobodné riešenie, sloboda vôle.

arboreál

arboreál [lat.] — životné prostredie a živočíšne spoločenstvo v prírodných lesných porastoch a v ich sprievodných formáciách, napr. oblasti tropických dažďových pralesov, listnatých lesov mierneho pásma, ihličnatých lesov sev. pásma, rašelinísk, lúk a pasienkov, sutín, močiarov ap., pokiaľ sú súčasťou viac alebo menej uzavretého lesného regiónu. Živočíšstvo je adaptované na stromové prostredie a má spoločné znaky na všetkých kontinentoch.

arborétum

arborétum [lat.] — záhrada alebo park, kde je sústredená živá zbierka drevín cudzieho, ale aj domáceho pôvodu, ktoré sú schopné rásť v daných klimatických podmienkach. Slúži na všeobecnú demonštráciu drevín alebo na štúdium (napr. na výskum biologických vlastností samostatne rastúcich drevín alebo ich prirodzených skupín, na výskum introdukcie cudzokrajných drevín, ekotypov, geografických variantov ap., ich aklimatizácie, rozmnožovania alebo kríženia). Zakladá sa buď v parkovom usporiadaní (aby sa uplatnilo estetické pôsobenie drevín), alebo vo forme malých porastov rovnakého druhu. Vysádza sa podľa geografickej, ekologickej alebo systematickej príbuznosti. Prvé arborétum na svete bolo založené v 17. stor. vo Francúzsku.

Na Slovensku je najznámejšie Arborétum Mlyňany (pri Tesárskych Mlyňanoch) patriace Slovenskej akadémii vied, ktoré založil 1892 dendrológ Štefan Ambrózy-Migazz (*1869, †1933) ako unikátnu zbierku najmä vždyzelených drevín (v súčasnosti je tam vysadených okolo 1 107 taxónov). Lesnícke arborétum Kysihýbel pri Banskej Štiavnici patriace Národnému lesníckemu centru vo Zvolene, ktorého založenie (1900) pripravil a viedol Ján Tuzson (*1870, †1943), predstavuje unikátny objekt v oblasti introdukcie lesnícky významných drevín vysádzaných formou miniporastov (15 × 15 m). V Arboréte Borová Hora, založenom 1965 Vysokou školou lesníckou a drevárskou vo Zvolene, dnes patriacom Technickej univerzite vo Zvolene, sú sústredené najmä domáce dreviny a rôzne sorty ruží. V Česku je známe Arborétum Nový Dvůr pri Opave (založené 1958), v Poľsku arborétum v Kórniku (1. pol. 19. stor.) patriace Poľskej akadémii vied, v USA Arnoldovo arborétum (Arnold Arboretum, 1872) v Bostone (Massachusetts, USA) patriace Harvardovej univerzite a i. (→ botanická záhrada).

arboricídy

arboricídy [lat.] — chemické látky na ničenie nežiaducich drevín; v stratégii slovenského lesného hospodárstva sa v záujme zachovania nenarušeného prírodného prostredia odmieta ich používanie (s výnimkou lesných škôlok).

arborikol

arborikol [lat.], arborikolný druh — organizmus žijúci na stromoch (napr. epifytické orchidey, bromélie, → epifytizmus; veverice, v trópoch žaby, hady).

arbovírusy

arbovírusy [lat.] — pôvodné označenie vírusov, ktorých spoločným charakteristickým znakom je kolovanie v prírode v cykle darca (rezervoár; živočích) – vektor (prenášač; článkonožec), pričom medzičlánkom môže byť človek, ktorý sa môže nainfikovať od vektora. Arbovírusy sa rozmnožujú v tkanivách stavovcov aj bezstavovcov. Podľa súčasnej taxonómie sa označenie arbovírusy používa pri zástupcoch rodu Alfavirus, čeľade Togaviridae (→ togavírusy), a rodu Flavivirus, čeľade Flaviviridae (→ flavivírusy). Patria sem vírusy spôsobujúce kliešťovú encefalitídu u ľudí, encefalomyelitídy koní a žltú zimnicu u ľudí. Ako vektory arbovírusov slúžia najčastejšie kliešte a komáre.

arbutín

arbutín [lat.] — glykozid, v ktorom sa hydrochinón viaže glykozidovou väzbou na -glukózu. Je prítomný v listoch brusnice obyčajnej (Vaccinium vitis-idae), ale najmä medvedice lekárskej (Arctostaphylos uva-ursi), ktorej usušené listy majú zvieravú, mierne horkú chuť a používajú sa ako súčasť urologických čajovín, pretože arbutín dezinfikuje močové cesty. Účinnou látkou je hydrochinón, ktorý sa v moči z arbutínu uvoľňuje.

Arc

Arc [ark] — rieka vo Francúzsku, ľavostranný prítok Isère; dĺžka 135 km. Ľadovcový alpský tok prameniaci v blízkosti Val d’Isère a ústiaci 25 km pod Albertville.

Arcadelt, Jacob

Arcadelt [-kadel], Jacob, aj Jacques, okolo 1507 Namur, Belgicko – 14. 10. 1568 Paríž — nizozemský skladateľ. Okolo 1530 pôsobil vo Florencii, neskôr pravdepodobne člen pápežskej a potom Sixtínskej kapely v Ríme, od 1552 kapely kardinála de Lorraine z rodu Guisovcov vo Francúzsku, kde komponoval aj pre Henricha II. a Karola IX. Popredný tvorca madrigalu, napísal vyše 200 troj- a štvorhlasných madrigalov zobraných v 6 knihách, vyše 120 šansónov, 3 omše, 20 motet a i.

arcem facere ex cloaca

arcem facere ex cloaca [kloáká; lat.] — robiť zo stoky pevnosť; robiť z komára somára (Cicero, Reč pre Plancia).

arci-

arci- [gr. > lat.] — prvá časť zložených slov vyjadrujúca: 1. zosilnenie alebo stupňovanie významu druhej časti slova (napr. arcidielo – veľké, významné dielo); 2. vyšší stupeň hodnosti označenej druhou časťou (napr. arcibiskup); → archi-.

arcibiskupstvo

arcibiskupstvo [gr. > lat. + gr. > nem.] —

1. biskupstvo, na ktorého čele stojí arcibiskup; → arcidiecéza;

2. arcibiskupský úrad.

arcidiecéza

arcidiecéza [gr. > lat.] — diecéza, na ktorej čele stojí arcibiskup (väčšinou aj s titulom metropolita). Nie je totožná s cirkevnou provinciou združujúcou viacero diecéz, vedenou arcibiskupom – metropolitom.

Arcichovskij, Artemij Vladimirovič

Arcichovskij, Artemij Vladimirovič, 26. 12. 1902 Petrohrad – 17. 2. 1978 tamže — ruský archeológ, jeden zo zakladateľov sovietskej archeológie. Od 1937 profesor moskovskej univerzity. Venoval sa slovanskej archeológii a štúdiu miest starej Rusi, najmä mohýl v okolí Moskvy, viedol systematický výskum v Novgorode (k svetovým objavom patria stredoveké písomné záznamy na brezovej kôre). Hlavné dielo: Základy archeológie (Osnovy archeologii, 1955).

Arčil II. Bagrationi

Arčil II. Bagrationi, 1647 – 16. 4. 1713 Moskva — gruzínsky panovník (1661 – 63, 1678 – 79, 1695 – 96 a 1698 kráľ Imeretského kráľovstva; → Imereti, 1664 – 75 Kachetského kráľovstva; → Kacheti), básnik. R. 1663 prijal v Perzii islam a stal sa kráľom Kachetského kráľovstva, spoločensky a kultúrne rozvíjal štát v kresťanskom duchu. R. 1699 emigroval do Moskvy. Ako literát vychádzal z národných tradícií, bol proti vplyvu vých. básnického štýlu: Spor Theimuraza a Rusthaveliho (Gaabaseba Th. da R.). Prekladal z perzštiny a ruštiny.

Arcimboldo, Giuseppe

Arcimboldo [-čim-], Giuseppe, aj Arcimboldi, 1526 Miláno – 11. 7. 1593 tamže — taliansky maliar, kresliar a návrhár pôsobiaci aj v Rakúsku a v Čechách. Pochádzal z rodiny maliarov, učil sa u svojho otca Biagia Arcimbolda (Biagio Arcimboldo; pôsobil 1518 – 54), ktorý od 1518 pracoval pre dóm v Miláne. R. 1549 – 58 navrhoval vitráže a rozličné umeleckoremeselné predmety pre dóm v Miláne. Z diel, ktoré vytvoril v Taliansku sú známe napr. fresky v katedrále v Monze (1556 – 62) alebo viaceré kartóny pre tapisérie (napr. Smrť Panny Márie, 1558, utkaný 1561 – 62 vo Ferrare, nachádzajúci sa v katedrále v Come). R. 1563 je doložený vo Viedni (na dvore Ferdinanda I. bol pravdepodobne už od 1562), 1565 sa v dokumentoch uvádza ako dvorný maliar cisára Maximiliána II., pre ktorého maľoval najmä portréty (nie sú známe, respektíve ani jeden zo zachovaných portrétov mu nie je s istotou pripísaný; napr. Rodinný portrét cisára Maximiliána II. s manželkou Annou a troma deťmi, okolo 1563), navrhoval aj dekorácie a kostýmy pre cisárske turnaje a slávnosti (napr. 1570 v Prahe, 1571 vo Viedni). Od 1576 pôsobil v službách cisára Rudolfa II. (o. i. pre cisára nakupoval kuriozity a umelecké predmety, napr. 1582 v Nemecku), 1580 bol v Prahe povýšený do šľachtického stavu. Jeho najslávnejšími dielami sú série tzv. kompozitných hláv alebo portrétov (taliansky teste composte), ktoré vznikli invenčným spojením rozličných realisticky namaľovaných objektov (napr. jedla, ovocia, kvetov, alebo iných prírodných, či ľuďmi vytvorených objektov). Vytváral ich v sériách a mnohé vo viacerých verziách (4 ročné obdobia, 1563, druhá verzia z 1572, tretia verzia z 1573; 4 Elementy, 1566; napr. bohyňa Flóra, vytvorená z kvetov je známa v troch verziách). Tieto maľby boli jeho dielenskými spolupracovníkmi i inými maliarmi aj neskôr často kopírované a preto je problematické odlíšiť originály od kópií (niektoré sú známe len z kópií, napr. Vzduch, 1566). Ich zmysel nie je v súčasnosti spoľahlivo vysvetlený a jednotlivé výklady sa odlišujú. Kompozitné hlavy, ktoré vytvoril zložením prírodnín, presne zachytávajú jednotlivé druhy domácich i exotických zvierat a rastlín a ide vlastne o vedecké ilustrácie vysokej umeleckej i výpovednej hodnoty (vo viacerých kódexoch sa zachovalo množstvo jeho realistických štúdií zvierat). Takéto poňatie vychádza zo súdobého rapídneho rozvoja prírodných vied, ktoré sa úzko viazalo najmä na prostredie európskych kráľovských dvorov (napr. Ferdinanda I., Maximiliána II. i Rudolfa II.). R. 1587 sa vrátil do Milána, naďalej ostal v cisárskych službách a okolo 1590 namaľoval slávny kompozitný Portrét Rudolfa II. ako boha Vertrumna (Vertrumnus, okolo 1590). Po smrti upadol do zabudnutia (aj keď sa v 16 a v 17. stor. kompozitné portréty označovali ako arcimboldovské), znovuobjavený v 20. stor.

arciúrady

arciúrady [gr. + slov.] — najvyššie čestné úrady v rímsko-nemeckej ríši, od polovice 13. stor. spojené s kurfirstskou hodnosťou a dedičné. Úrady stolníka, maršalka, komorníka a čašníka boli pôvodne spojené s osobnou službou panovníkovi, od vlády Ota I. (936) ich najvyššie ríšske kniežatá vykonávali pri slávnostných príležitostiach. Hodnosť stolníka patrila rýnskemu falcgrófovi, maršalka saskému vojvodovi, komorníka brandenburskému markgrófovi, čašníka českému kráľovi. K držiteľom čestnej hodnosti patril aj mohučský arcibiskup (kancelár ríše), kolínsky arcibiskup (kancelár pre Taliansko) a trevírsky arcibiskup (kancelár pre Galiu a Burgundsko). Týchto 7 kurfirstov volilo od 1257 rímsko-nemeckých cisárov.

arcivojvoda

arcivojvoda [gr. + slov.] — šľachtický titul udeľovaný pôvodne od pol. 14. stor. (oficiálne od 1453) rímsko-nemeckými cisármi rakúskym vojvodom, neskôr pragmatickou sankciou priznaný aj ďalším princom a princeznám habsburského rodu. Používal sa do zániku Rakúsko-Uhorska 1918.

arco

arco [-ko; tal.] — hud. sláčik; opätovné použitie sláčika po predchádzajúcej hre prstami, napr. pizzicato.

Árcole

Árcole [arko-] — obec v severových. Taliansku v kraji Benátsko juhovýchodne od Verony. V bitke pri Árcole 15. – 17. 11. 1796 porazili vojská Napoleona I. Bonaparta rakúsku armádu. Táto porážka urýchlila mierové rokovania (mier v Campoformiu).

Arconada, César

Arconada [-ko-], César (Muñoz), 5. 12. 1898 Astudillo – 10. 3. 1964 Moskva — španielsky spisovateľ a novinár. Uviedol sa esejou O Debussym (En torno a Debussy, 1926), ultraistickou zbierkou básní Veľkomesto (Urbe, 1928) a avantgardnou biografickou štúdiou Život Grety Garbo (Vida de Greta Garbo, 1929). R. 1931 vstúpil do komunistickej strany a zaoberal sa problematikou revolučného hnutia na španielskom vidieku. Po občianskej vojne emigroval do ZSSR. Jeho román Rieka Tajo (Río Tajo, 1938) je pokladaný za prvý výtvor socialistického realizmu v španielskej literatúre. Opisuje v ňom boj španielskych vidiečanov proti nastupujúcemu fašizmu a súčasne miestne zvyky a slávnosti, ako aj neduhy (analfabetizmus). Autor novely Turbína (La turbina, 1930), románov Chudobní proti bohatým (Los pobres contra los ricos, 1933) a Rozdelenie pôdy (Reparto de tierras, 1934) o sociálnych pomeroch na španielskom vidieku a túžbe vidiečanov po lepšom živote, ktorá vyústila do revolúcie, zbierok poviedok Španielsko je neporaziteľné (España es invencible, 1941), Madridské poviedky (Cuentos de Madrid, 1942) a poémy o vodkyni španielskych komunistov D. Ibárruri Gómez Dolores (1945).

ARCRU

ARCRU [-kru], angl. Arab Currency Related Unit — zúčtovacia menová jednotka arabských krajín, prvýkrát použitá 1974. Neujala sa, v súčasnosti sa nepoužíva. Vypočítavala sa z priemerov kurzov amerického dolára k menám 12 arabských krajín. Slúžila arabským investorom ako prostriedok úpravy nadbytočných príjmov z ropy.

arcueilská škola

arcueilská škola [-köj-] — skupina francúzskych skladateľov združených okolo E. Satiho. Sformovala sa 1923. Jej predstavitelia Henri Cliquet-Pleyel (*1894, †1963), Roger Desormière (*1898, †1963), Maxime Jacob (*1906, †1977) a H. Sauguet nedosiahli francúzsky ani medzinárodný význam osobností členov parížskej Šestky, proti ktorej radikálne vystupovali.

Arda

Arda, gr. Ardas, tur. Arda Nehri — rieka v Bulharsku, Grécku a Turecku, pravostranný prítok Marice; dĺžka 272 km (v Bulharsku 241 km). Tečie zníženinou vo vých. časti Rodop striedavo zúženými profilmi a rozšírenými úsekmi. Využívaná na zavlažovanie, na str. toku priehrady a vodné elektrárne. Dôležité mesto na rieke Kărdžali.

Ardanovce

Ardanovce — obec v okrese Topoľčany v Nitrianskom kraji v severozáp. časti Nitrianskej pahorkatiny na úpätí Považského Inovca, 251 m n. m., 209 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1317 ako Jardan, 1773 Ardanocz, Ardanowitz, Ardanowcze, 1786 Ardanócz, 1808 Ardánócz, Ardánowce, 1863 – 1907 Ardanóc, 1913 Árdánfalva, 1920 – 75, 1990 Ardanovce.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Michala (1503, pôv. neskorogotický, zbarokizovaný 1705 – 07), fara (1787, s klasicistickou úpravou z 1804). Hlinené domy s valbovou strechou z 19. stor., malé stodoly a šopy so stĺpikovou a s rámovou konštrukciou s vypletanými stenami a so slamenými strechami; ľudové kroje.

Ardantová, Fanny

Ardantová (Ardant), Fanny, 22. 3. 1949 Saumur — francúzska filmová, divadelná a televízna herečka. Debutovala epizódnou úlohou vo filme Psi (1979), medzinárodný úspech dosiahla spoluprácou s F. Truffautom. Upozornila na seba postavou vášnivej milenky Matildy (Žena od susedov, La femme d’à côté, 1981), bláznivej sekretárky (Konečne nedeľa!, Vivement dimanche!, 1983) alebo výraznými hereckými kreáciami vo filmoch Život je román (La vie est un roman, 1983), Láska až za hrob (L’amour à mort, 1984) a Melodráma (Mélo, 1986). Medzi jej filmovými postavami prevažujú ženy s osudmi vášnivej lásky: Swannova láska (Un amour de Swann, 1983), Rodinná rada (Conseil de famille, 1985), Strach a láska (Trois soeurs, 1988), Niekto to rád dievčatá (Pédale douce, 1996), Žena môjho muža (Nathalie..., 2003) a i.

Ardèche

Ardèche [-deš] — departement vo Francúzsku.