Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 51 – 100 z celkového počtu 440 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

apoptóza

apoptóza [gr.] — geneticky naprogramovaná smrť bunky, ktorá sa morfologicky aj biochemicky líši od nekrózy. Pri apoptóze sa aktivujú príslušné gény, produkty ktorých vyvolávajú štiepenie deoxyribonukleovej kyseliny (DNA), degeneráciu jadra a rozpad bunky končiaci sa fagocytózou jej zvyškových fragmentov. Tento proces má významnú úlohu v embryogenéze, morfogenéze, vývine T bunkovej imunity a regresii nádorov. Uplatňuje sa najmä v bunkách imunitného a nervového systému, ale aj pri obnove ostatných buniek.

aporogamia

aporogamia [gr.] — fylogenetický primitívnejší typ prerastania peľového vrecúška do vajíčka pri oplodnení semenných rastlín inou cestou ako cez mikropylu (peľový vchod). Opak: porogamia.

aport

aport [fr.], prínos — ekon. vecný vklad pozostávajúci zo strojov, surovín, budov, pozemkov, prevádzkového zariadenia ap., zložený spoluzakladateľom spoločnosti namiesto peňažnej sumy. Ten zaň v spoločnosti s ručením obmedzeným dostáva úhradu vo forme podielu tejto spoločnosti a vo forme akcií v akciovej spoločnosti. V akciovej spoločnosti sa aport obyčajne zámerne nadhodnocuje, aby sa pri zákaze vydávania akcií pod pari (kurz nižší, ako je uvedená hodnota na akcii) umožnilo docielenie zakladateľského zisku.

aport!

aport! [fr.] — prines! Výzva pre cvičeného psa, aby priniesol určitú vec.

apospória

apospória [gr.] — typ nepohlavného rozmnožovania, pri ktorom vznikajú neredukované zárodočné miešky krytosemenných rastlín bez meiózy, teda nie z generatívnych, ale zo somatických buniek vajíčka, zvyčajne z nucelu.

apostata

apostata [gr.] — odpadlík od viery.

Apostel, Hans Erich

Apostel, Hans Erich, 22. 1. 1901 Karlsruhe, Nemecko – 30. 11. 1972 Viedeň — rakúsky skladateľ. Študoval vo Viedni u A. Schönberga a A. Berga. Pôsobil ako profesor kompozície na konzervatóriu vo Viedni. V Apostelovej tvorbe sa odrážal vplyv jeho učiteľov, neskôr prešiel k tradícii reprezentovanej J. Brahmsom a M. Regerom; v posledných skladbách sa hlásil k A. Webernovi. K jeho hlavným skladbám patria Rekviem, Sláčikové kvarteto s variáciami na tému z Wozzecka od A. Berga, Variácie na Haydnovu tému, Kubiniana pre klavír a početné piesne.

a posteriori

a posteriori [lat.] — zo skúsenosti, na základe faktov; poznanie nadobudnuté dodatočne, prostredníctvom empírie. Opak: a priori.

aposteriorizmus

aposteriorizmus [lat.] — epistemologický názor, podľa ktorého všetko poznanie vzniká až na základe skúsenosti, t. j. až po skúsenosti (→ a posteriori). Jeho najadekvátnejším vyjadrením je veta: Nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch. Hoci ju sformuloval už Aristoteles, principiálny význam nadobudla až v filozofii J. Locka ako východiskové tvrdenie senzualizmu a empirizmu. Uznanie aposteriórneho východiska poznania úzko súvisí s empirizmom v teórii poznania a s induktivizmom v metodológii. So špecifickým riešením vzťahu aposteriorizmu a apriórneho poznania sa stretávame v Kantovej teórii poznania. Opak: apriorizmus.

apoštolská administratúra

apoštolská administratúra — podľa Kódexu kánonického práva osobitná územná jednotka cirkevnej správy v katolíckej cirkvi, ktorú zo zvláštnych a závažných príčin pápež nezriadil ako diecézu, ale bola zverená do pastierskej starostlivosti apoštolskému administrátorovi, ktorý ju vedie v mene pápeža.

Apoštolská cirkev na Slovensku

Apoštolská cirkev na Slovensku — kresťanská protestantská cirkev turíčno-charizmatického smeru (→ turíčne hnutie, → charizmatické hnutia) pôsobiaca na Slovensku od začiatku 20. stor. Na čele stojí biskup a Rada Apoštolskej cirkvi na Slovensku. Najvyšším orgánom je celocirkevná konferencia.

apoštolská komora

apoštolská komora — úrad Rímskej kúrie. Vznikol v 11. stor. V čase sedisvakancie (t. j. uprázdneného stolca po smrti pápeža alebo po jeho rezignácii) mu podliehajú finančné a správne záležitosti. Riadením apoštolskej komory je poverený kamerlengo (kardinál komorník svätej rímskej cirkvi).

apoštolská postupnosť

apoštolská postupnosť, apoštolská sukcesia, lat. successio apostolica — v kresťanstve odvodenie úradu duchovného od apoštolov Ježiša Krista prostredníctvom neprerušenej línie biskupských svätení, ktoré siahajú od konkrétneho biskupa (s právomocou svätiť iných biskupov, kňazov aj diakonov) spätne do minulosti až po apoštolov. Tento princíp akceptujú katolícka cirkev, pravoslávne cirkvi, orientálne ortodoxné cirkvi, Asýrska cirkev Východu, Starobylá cirkev Východu, starokatolícke a nezávislé katolícke cirkvi, anglikánske a viaceré luteránske cirkvi (napr. Švédska cirkev), ako aj niektoré ďalšie protestantské denominácie. Rôzne kresťanské cirkvi však tento princíp chápu v jeho jednotlivých aspektoch nie celkom identickým spôsobom a nie všetky cirkvi, ktoré sa k nemu hlásia, si vzájomne uznávaju zachovanie apoštolskej postupnosti (napr. katolícka cirkev ho neuznáva u anglikánov).

apoštolská prefektúra

apoštolská prefektúra — podľa Kódexu kánonického práva územná jednotka cirkevnej správy v rímskokatolíckej cirkvi, ktorá vzhľadom na zvláštne okolnosti nebola zriadená ako diecéza. V pápežovom mene ju riadi apoštolský prefekt.

Apoštolská signatúra

Apoštolská signatúra, lat. Signatura Apostolica, oficiálny názov Najvyšší tribunál Apoštolskej signatúry, lat. Supremum Tribunal Signaturae Apostolicae — v katolíckej cirkvi súdny orgán pôsobiaci ako súčasť súdnej štruktúry v rámci Rímskej kúrie. Je činný vo dvoch oblastiach: v administratívnej oblasti dozerá na aplikáciu cirkevných zákonov v súdnej praxi a funguje ako najvyšší orgán cirkevnej súdnej správy, v súdnej oblasti je kasačným (odvolacím) súdom v sporových aj v nesporových záležitostiach. V obidvoch oblastiach Apoštolská signatúra rozhoduje s konečnou platnosťou a proti jej rozhodnutiam nie je možné podať ďalší opravný prostriedok (rekurz). Členmi sú sudcovia, strážcovia spravodlivosti a obhajcovia zväzku (kardináli a biskupi z rôznych národov). Poradnú funkciu plnia konzultori (odborníci v kánonickom práve). Apoštolskú signatúru zriadil pápež Eugen IV. v 15. stor.

Apoštolská stolica

Apoštolská stolica, lat. Apostolica Sedes, aj Svätá stolica, lat. Sancta Sedes — v kánonickom a medzinárodnom práve úrad rímskeho biskupa (t. j. pápeža) ako najvyššieho predstaviteľa a hlavy katolíckej cirkvi a jej reprezentanta v medzinárodných vzťahoch, v širšom význame aj orgánov Rímskej kúrie (najmä Štátneho sekretariátu a Rady pre verejné záležitosti cirkvi). Apoštolská stolica, ktorá je subjektom medzinárodného práva, vystupuje v medzinárodných vzťahoch ako najvyšší reprezentatívny orgán katolíckej cirkvi. Má aktívne a pasívne legačné právo, t. j. vysiela svojich vyslancov (pápežských legátov; → nuncius, → pronuncius, → internuncius) a prijíma vyslancov z jednotlivých štátov, ako aj kontraktačné právo (s vládou určitého štátu môže uzatvárať zmluvy medzinárodnoprávnej povahy, → konkordát).

Pojem Apoštolská stolica je odvodený od katedry (biskupskej stolice ako symbolu duchovnej autority) sv. Petra, hlavy apoštolského zboru a prvého rímskeho biskupa. Súčasné postavenie Apoštolskej stolice ako subjektu medzinárodného práva vyplýva z historického vývoja a z úlohy, ktorú v dejinách zohrávali katolícka cirkev a pápež ako svetský panovník Cirkevného štátu. Pretože po jeho zániku (1870) katolícka cirkev nedisponovala štátnym územím (ako jedným zo základných znakov štátu) a Apoštolská stolica mala diplomatické vzťahy s početnými štátmi, bol na základe Lateránskych dohôd (1929) vytvorený suverénny štát Vatikán ako subjekt medzinárodného práva, ktorého hlavou je pápež (zosobňujúci Apoštolskú stolicu). Napriek tomuto personálnemu spojeniu Vatikánu a Apoštolskej stolice je však potrebné rozlišovať medzi medzinárodnoprávnou subjektivitou štátu Vatikán a Apoštolskej stolice, hoci v praxi sa termíny Apoštolská stolica a Vatikán často zamieňajú.

Apoštolské konštitúcie

Apoštolské konštitúcie, lat. Constitutiones Apostolorum — zbierka cirkevných zákonov od neznámeho autora napísaná v gréčtine vo 4. stor. v Sýrii. Skladá sa z ôsmich kníh: prvých šesť obsahuje predpisy cirkevnej disciplíny, siedma kniha je napísaná na podklade Didaché (Učenie 12 apoštolov), ôsma kniha predstavuje významnú liturgicko-právnickú zbierku staroveku.

apoštolské požehnanie

apoštolské požehnanie, lat. benedictio apostolica —

1. v katolíckej cirkvi špeciálny typ požehnania. Zvyčajne ide o požehnanie udeľované pápežom. Jeho osobitne slávnostnou formou je tzv. požehnanie mestu (t. j. Rímu) a svetu (lat. Urbi et Orbi), ktoré pápež udeľuje pravidelne na Veľkú noc a na Vianoce, ale aj pri niektorých iných výnimočných príležitostiach. Za určitých okolností ho môžu udeľovať aj biskupi a kňazi;

2. v evanjelickej cirkvi a. v. požehnanie tvoriace stálu súčasť bohoslužobného poriadku.

Apoštolské vyznanie viery

Apoštolské vyznanie viery, lat. Apostolicum — jedno z kresťanských vyznaní viery používané najmä v záp. cirkvách. Jeho prvotná verzia je doložená z 2. stor., pričom obsahuje vieru v trojjediného Boha, vo svätú cirkev a v odpustenie hriechov. V rozvinutej forme sa používalo v rímskej krstnej liturgii vo 4. stor. Jeho dnešná verzia pochádza zo 6. – 7. stor. Záväzne používaný variant bol prijatý v záp. cirkvi asi v 9. stor.

apoštolskí bratia

apoštolskí bratia, apoštolici — stredoveká kresťanská sekta založená 1260 v sev. Taliansku pod vplyvom učenia Joachima z Fiore (→ joachimisti), ktorá vyzývala k životu v chudobe podľa vzoru apoštolov. Koncom stor. odsúdená ako heretická, potom zakázaná, jej vodca Gherardo Segarelli (aj Segalelli; *1240, †1300) upálený, po poprave jeho nástupcu 1307 zanikla. Malé skupiny jestvovali do 15. stor. v sev. Taliansku, Španielsku a Nemecku.

apoštolskí otcovia

apoštolskí otcovia — zaužívané (novoveké) označenie autorov najstaršej kresťanskej literatúry (cirkevných spisovateľov v 2. stor.), ktorá neodvodzuje svoj pôvod od niektorého apoštola a nie je ani apokryfom. Podľa názoru bádateľov 17. stor. sa autori (Barnabáš, Klement Rímsky, resp. Klement I., Hermas, Ignác Antiochijský, Papias, Polykarp zo Smyrny a i.) s apoštolmi skutočne alebo podľa tradície osobne poznali.

apoštolský koncil

apoštolský koncil, aj jeruzalemský koncil — snem konaný v Jeruzaleme ešte počas života apoštolov (okolo 50 n. l.), považovaný za historicky prvý cirkevný snem. Rozhodol, že kresťania nemusia zachovávať židovské rituálne predpisy (Sk 15,1 – 29).

apoštolský kráľ

apoštolský kráľ, apoštolský majestát — titul uhorských kráľov počnúc Štefanom I., sv., ktorý ho 1000 dostal údajne od pápeža Silvestra II. za usilovnú činnosť pri šírení a upevňovaní kresťanstva v Uhorsku (zakladanie biskupstiev a arcibiskupstiev, škôl, podpora rehoľníkov a učiteľov). Štefan požiadal pápeža o požehnanie a udelenie kráľovského titulu, Silvester II. mu údajne poslal korunu a apoštolský kríž s právom používať titul apoštolský kráľ. Na základe tejto tradície si uhorskí králi prisvojovali najvyššie patronátne právo. Štefan III. sa síce okolo 1169 zaviazal, že bez porady s pápežom nebude ani vymenúvať, ani odvolávať biskupov, viacerí neskorší uhorskí panovníci to však nerešpektovali. Vladislav II. Jagelovský a Ferdinand I. žiadali od pápežov potvrdenie titulu apoštolský kráľ, dosiahla ho však až Mária Terézia za pápeža Klementa III. (1753) a používala ho vo svojej intitulácii. Nové biskupstvá (Spiš, Banská Bystrica a Rožňava) však zriadila 1776 so súhlasom pápežskej kúrie.

apoštolský legát

apoštolský legát — pápežský vyslanec s osobitným poverením reprezentovať Apoštolskú stolicu pri miestnej cirkvi, štáte alebo medzinárodnej organizácii, prípadne osobitný pápežský splnomocnenec s mimoriadnym poslaním pri určitej príležitosti; → pápežský legát.

apoštolský nuncius

apoštolský nuncius — stály diplomatický zástupca Apoštolskej stolice na úrovni veľvyslanca v štáte, s ktorým udržiava diplomatické styky. Podľa noriem medzinárodného práva má byť vždy doyenom diplomatického zboru v danom štáte. Zároveň reprezentuje pápeža vo vzťahu k miestnej cirkvi v krajine. Jedna z foriem pápežských legátov.

apoštolský prefekt

apoštolský prefekt — cirkevný hodnostár stojaci na čele apoštolskej prefektúry a podliehajúci priamo pápežskej moci.

apoštolský vikariát

apoštolský vikariát — územná jednotka správy rímskokatolíckej cirkvi, ktorá vzhľadom na zvláštne okolnosti nebola zriadená ako diecéza. Je zverená apoštolskému vikárovi, ktorý ju riadi v pápežovom mene. Spravuje územie s väčším počtom farností ako apoštolská prefektúra.

apostrof

apostrof [gr. > lat.], odsuvník — grafické znamienko () označujúce vynechávanie hlásky na konci slova. Napr.: čos’, kdes’, bys’, ver’, hor’, nač’. Ako básnická figúra sa uplatňuje v básnickom texte na vyváženie rytmu vo veršoch. Dnes sa používa iba zriedkavo. Známe sú apostrofy typu z dom do domu, môžbyť a i.

apostrofa

apostrofa [gr. > lat.] —

1. jaz. rečnícke zvolanie a oslovenie neprítomnej osoby alebo veci vyjadrujúce emocionálny vzťah rečníka k adresátovi prejavu alebo k personifikovanému predmetu reči. Apostrofa ako rečnícka figúra bola známa už v antike. Označovalo sa ňou obrátenie sa rečníka od zboru sudcov k odporcovi. V súčasnosti sa často vyskytuje v slávnostných prejavoch, v ktorých rečník v priebehu reči cituje alebo oslovuje. Často sa realizuje zvolacou vetou;

2. lit. štylistická (rečnícka) figúra: oslovenie neprítomnej, zväčša fiktívnej osoby alebo neživého predmetu, ktorý sa tým zároveň personifikuje. Apostrofa je príznačná pre slovenskú ľudovú pieseň:

Dievča, dievča, lastovička,

rád ťa vidím od malička...

a pre poéziu básnikov slov. romantizmu:

Hej, chlapci slovenskí, nič sa mi nebojme!

Len my v našich Tatrách jak tie Tatry stojme!

(J. Kráľ: Duma bratislavská)

Pomerne často sa apostrofy vyskytujú aj v poézii P. O. Hviezdoslava, S. H. Vajanského, M. Rázusa:

Ó, mládež naša, tys’ držiteľkou rána...

(P. O. Hviezdoslav: Mládeži)

Apostrofu používal aj M. Rúfus:

Poézia, aké je nepatrné

to, čím si viacej ako púhe nič!

apotécium

apotécium [gr.] — typ plodnice askohyméniových vreckatých húb diskovitého, čiarkovitého, polguľovitého, zriedkavo guľovitého tvaru. Técium s vreckami a so sterilnými vláknami, parafýzami, je na okrajoch lemované excipulom, ktoré pod výtrusorodou vrstvou prechádza do hypotécia. Vrcholy parafýz zvyčajne tvoria nad téciom odlišne sfarbenú vrstvu epitécium. Niekedy je tvarovo značne zmenená, napr. pri smrčku.

apoteóza

apoteóza [gr. > lat.] —

1. zbožňovanie, božská pocta; zaradenie hrdinov alebo vynikajúcich ľudí medzi bohov a božstvá a ich uctievanie (napr. Alexander III. Veľký, rímski cisári);

2. nadšená oslava;

3. balet., fr. apothéose — označenie záverečného obrazu baletu alebo tanečnej kompozície, ktorá má oslavný charakter; koncentrácia tanečníkov okolo hlavného hrdinu, sochy, symbolu atď.;

4. lit. záverečná scéna alebo živý obraz divadelnej hry, v ktorej sa oslavuje jej hrdina, autor, významná osobnosť (často prítomná na predstavení). Za apoteózu v poézii možno pokladať napr. Sládkovičovu Marínu, ktorá je apoteózou krásy, lásky a mladosti, Hviezdoslavovu Hájnikovu ženu, ktorá je nielen apoteózou prírody, hôr a lesov, ale aj statočnosti Michala Čajku a jeho ženy Hanky;

5. výtv. alegorické zobrazenie zásluh panovníkov povýšených na úroveň bohov. Téma pochádza z Východu, rozšírená v starovekom rímskom výtvarnom umení, populárna v období baroka; v kresťanskej ikonografii oslava svätcov pozdvihovaných k nebu.

apotropajon

apotropajon, gr. apotropaion — v ľudovom zvykosloví ochranný prostriedok proti negatívnym účinkom pôsobenia nadprirodzených síl, bytostí, ľudí, ktoré by mohli niekomu uškodiť (→ amulet).

apotyflitída

apotyflitída [gr.] — lek. zastaraný, dnes nepoužívaný názov akútneho zápalu červovitého prívesku.

apozícia

apozícia [lat.] —

1. biol. rast bunkových stien do hrúbky, ukladanie nových vrstiev stavebného materiálu k už existujúcim vrstvám; → intususcepcia;

2. jaz. → prístavok.

apozične zložené oči

apozične zložené oči — oči hmyzu charakteristické pre druhy s dennou aktivitou. Dioptrický aparát vedie do oka (→ rabdóm) len svetelné lúče zhodné s optickou osou omatídia (základná jednotka zloženého oka) alebo sa odkláňajúce len v nepatrnom uhle. Šikmé svetelné lúče zachytávajú izolované pigmentové bunky a pigment zrakových buniek. Videnie je teda mozaikové, vznikajúci obraz má ostrý okraj, skladá sa z jednotlivých, vedľa seba ležiacich svetlých a tmavých bodov.

apoziopéza

apoziopéza [gr.] — náhle prerušená a nedokončená výpoveď. Vzniká z vnútornej príčiny (autor nevie, nechce alebo nemôže pokračovať v začatej vete), prípadne z vonkajšej príčiny (autora v reči niekto alebo niečo preruší). Apoziopéza z vnútornej príčiny je psychologická, z vonkajšej príčiny mechanická. Patrí medzi expresívne alebo defektné vetné konštrukcie. Vyskytuje sa len v ústnych prejavoch, najčastejšie v dialógoch. Vzrušenie, ktoré nastáva po prerušení, je obyčajne výrazom živej expresívnej reči. Napr.: Prečo si...! Aby ho...! Ja nie som zvedavý na...! Apoziopéza sa často vyskytuje v dialógoch drámy a epiky, zriedkavejšie v lyrike.

APP

APP, angl. Associated Press of Pakistan — pakistanská spravodajská agentúra so sídlom v Karáčí založená 1947.

appassionato

appassionato [-áto; tal.] — hud. vášnivo, zanietene, náruživo.

appeasement

appeasement [epízm-; angl.] — politika uzmierovania organizovaná nezávislým sprostredkovateľom; neznamená však kompromisné riešenie sporu, ale ustupovanie požiadavkám protivníka. Najčastejšie sa pojmom appeasement označuje politika francúzskej (É. Daladier) a britskej vlády (A. N. Chamberlain) vo vzťahu k nemeckej zahraničnej politike po nástupe A. Hitlera, ktorej cieľom bolo v situácii ohrozenia demokracie a územnej celistvosti zabezpečenie mieru v Európe i za cenu ústupkov (anšlus Rakúska, Mníchovská dohoda).

Appel, Karel

Appel [apel], Karel, 25. 4. 1921 Amsterdam – 3. 5. 2006 Zürich — holandský maliar a sochár, 1948 spoluzakladateľ skupiny Cobra. Od 1950 žil vo Francúzsku (Paríž), neskôr aj v New Yorku a vo Florencii. Autor expresívnych diel s dynamickou formou i s ostrými kontrastmi farieb. O. i. vytvoril nástenné dekorácie v paláci UNESCO v Paríži.