Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 449 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

arborétum

arborétum [lat.] — záhrada alebo park, kde je sústredená živá zbierka drevín cudzieho, ale aj domáceho pôvodu, ktoré sú schopné rásť v daných klimatických podmienkach. Slúži na všeobecnú demonštráciu drevín alebo na štúdium (napr. na výskum biologických vlastností samostatne rastúcich drevín alebo ich prirodzených skupín, na výskum introdukcie cudzokrajných drevín, ekotypov, geografických variantov ap., ich aklimatizácie, rozmnožovania alebo kríženia). Zakladá sa buď v parkovom usporiadaní (aby sa uplatnilo estetické pôsobenie drevín), alebo vo forme malých porastov rovnakého druhu. Vysádza sa podľa geografickej, ekologickej alebo systematickej príbuznosti. Prvé arborétum na svete bolo založené v 17. stor. vo Francúzsku.

Na Slovensku je najznámejšie Arborétum Mlyňany (pri Tesárskych Mlyňanoch) patriace Slovenskej akadémii vied, ktoré založil 1892 dendrológ Štefan Ambrózy-Migazz (*1869, †1933) ako unikátnu zbierku najmä vždyzelených drevín (v súčasnosti je tam vysadených okolo 1 107 taxónov). Lesnícke arborétum Kysihýbel pri Banskej Štiavnici patriace Národnému lesníckemu centru vo Zvolene, ktorého založenie (1900) pripravil a viedol Ján Tuzson (*1870, †1943), predstavuje unikátny objekt v oblasti introdukcie lesnícky významných drevín vysádzaných formou miniporastov (15 × 15 m). V Arboréte Borová Hora, založenom 1965 Vysokou školou lesníckou a drevárskou vo Zvolene, dnes patriacom Technickej univerzite vo Zvolene, sú sústredené najmä domáce dreviny a rôzne sorty ruží. V Česku je známe Arborétum Nový Dvůr pri Opave (založené 1958), v Poľsku arborétum v Kórniku (1. pol. 19. stor.) patriace Poľskej akadémii vied, v USA Arnoldovo arborétum (Arnold Arboretum, 1872) v Bostone (Massachusetts, USA) patriace Harvardovej univerzite a i. (→ botanická záhrada).

arasari

arasari, Pteroglossus — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď tukanovité. Stredne veľké (30 – 45 cm dlhé, hmotnosť 110 – 300 g) pestrofarebné vtáky s mohutným zobákom. Obývajú subtropické a tropické lesnaté oblasti Južnej Ameriky. Hniezdia v dutinách stromov; samica kladie 2 – 4 biele vajcia. Živia sa prevažne rastlinnými plodmi, ale aj hmyzom a inými menšími živočíchmi.

Patrí sem 14 druhov, napr. arasari červenoprsý (Pteroglossus bitorquatus) pochádzajúci z Bolívie a Brazílie a najmenší arasari zelený (Pteroglossus viridis) pochádzajúci z Brazílie, Guyany a Venezuely, ktorý pre svoju krotkosť patrí k najčastejšie chovaným vtákom z čeľade tukanovité.

Aponiovci

Aponiovci (Aponi), aj Apponyiovci (Apponyi) — uhorský šľachtický rod pochádzajúci z bočnej vetvy rodu Péczovcov doloženej v 13. stor. Vlastným zakladateľom rodu je Tomáš, nazývaný Červený (Rufus), ktorý bol 1323 čachtickým kastelánom; jeho syn Peter dostal 1392 od Žigmunda Luxemburského zámenou za hrad Čeklís (Bernolákovo) hrad Oponice s panstvom, podľa ktorého potom začal rod používať predikát. V 16., 17. a 18. stor. získali jednotlivé vetvy Aponiovcov barónsky a potom aj grófsky titul. Členovia rodu sa uplatňovali vo vojenských a v politických funkciách. Okrem Oponíc mali majetky aj v Eberharde (Malinovo) a v Tolnianskej a Békešskej stolici.

Medzi najvýznamnejších členov rodu patrili:

Albert, 29. 5. 1846 Viedeň – 7. 2. 1933 Ženeva — politik, syn Juraja (Györgya). R. 1872 – 1918 člen Uhorského snemu, od 1872 pôsobil v rôznych politických stranách, 1891 sa stal predsedom Národnej strany a od 1904 až do konca 1. svetovej vojny jeden z vedúcich činiteľov Strany nezávislosti. R. 1906 – 10 a 1917 – 18 minister kultu a výučby, ako zástanca politiky vytvorenia jednotného maďarského národa v Uhorsku zaviedol 1907 zákony o povinnom vyučovaní v maďarčine aj na základných školách (tzv. Aponiho školské zákony), ktoré boli jedným z vrcholov snáh o asimiláciu nemaďarských národov v Uhorsku. Počas trvania Maďarskej republiky rád (1919) žil na rodinnom majetku v Malinove, potom sa vrátil do Budapešti a stal sa vedúcim maďarskej delegácie na mierovej konferencii v Paríži 1919, ktorej výsledkom bola o. i. Trianonská zmluva. V medzivojnovom období sa snažil o jej revíziu a obnovu Uhorska v pôvodných hraniciach. Od 1923 pôsobil až do smrti ako zástupca Maďarska v Spoločnosti národov;

Anton (Antal), 7. 9. 1782 Oponice, okres Topoľčany – 17. 10. 1852 tamže — šľachtic, diplomat v službách habsburskej monarchie, syn Antona Juraja. R. 1825 dal z Viedne prepraviť vzácnu rodovú knižnicu do Bratislavy a 1827 ju sprístupnil verejnosti. Mesto postupne odmietlo prispievať na jej udržiavanie a majiteľ ju 1846 odviezol do Oponíc. Zachovali sa katalógy knižnice i časť fondu, od 2011 sú historické fondy uložené v zrekonštruovaných priestoroch Aponiovskej knižnice kaštieľa v Oponiciach (v správe Slovenskej národnej knižnice v Martine);

Anton Juraj (Antal György), 4. 12. 1751 – 17. 5. 1817 — politik. Ako radca vládnej koalície pôsobil 1774 v Haliči a 1778 v Rijeke. R. 1779 – 84 zastával funkciu radcu miestodržiteľskej rady. Od 1780 bol hlavným županom v Tolnianskej stolici (Tolna) v dnešnom Maďarsku. Známy sa stal predovšetkým ako milovník umenia a literatúry. R. 1774 založil vo Viedni knižnicu, ktorú jeho syn Anton preniesol do Bratislavy;

Juraj (György), 29. 12. 1808 Bratislava – 28. 2. 1899 Malinovo, okres Senec — politik, otec Alberta. V revolúcii 1848 – 49 a po nej zastával konzervatívne názory a aktívne vystupoval proti liberálnej opozícii. Od 1844 podkancelár a od 1846 kancelár Uhorskej dvorskej kancelárie vo Viedni, 1861 – 63 najvyšší krajinský sudca. R. 1862 vypracoval memorandum požadujúce právnu samostatnosť Uhorska.

apoteóza

apoteóza [gr. > lat.] —

1. zbožňovanie, božská pocta; zaradenie hrdinov alebo vynikajúcich ľudí medzi bohov a božstvá a ich uctievanie (napr. Alexander III. Veľký, rímski cisári);

2. nadšená oslava;

3. balet., fr. apothéose — označenie záverečného obrazu baletu alebo tanečnej kompozície, ktorá má oslavný charakter; koncentrácia tanečníkov okolo hlavného hrdinu, sochy, symbolu atď.;

4. lit. záverečná scéna alebo živý obraz divadelnej hry, v ktorej sa oslavuje jej hrdina, autor, významná osobnosť (často prítomná na predstavení). Za apoteózu v poézii možno pokladať napr. Sládkovičovu Marínu, ktorá je apoteózou krásy, lásky a mladosti, Hviezdoslavovu Hájnikovu ženu, ktorá je nielen apoteózou prírody, hôr a lesov, ale aj statočnosti Michala Čajku a jeho ženy Hanky;

5. výtv. alegorické zobrazenie zásluh panovníkov povýšených na úroveň bohov. Téma pochádza z Východu, rozšírená v starovekom rímskom výtvarnom umení, populárna v období baroka; v kresťanskej ikonografii oslava svätcov pozdvihovaných k nebu.

Aquincum

Aquincum [akvinkum] — najrozsiahlejšie a najvýznamnejšie rímske mesto v Maďarsku. Nachádza sa na území dnešnej Budapešti. V 1. pol. 1. stor. n. l. rímsky tábor pomocných vojenských jednotiek, koncom 1. stor. tam preložili II. légiu Adiutrix, v okolí tábora sa rozprestieralo canabae, sev. od neho civilné mesto povýšené za Hadriána (vládol 117 – 138) na municípium. R. 103 – 107 sídlo miestodržiteľa provincie Dolná Panónia (Pannonia Inferior), pričom prvým miestodržiteľom bol neskorší cisár Hadrián. R. 194 canabae a municípium získali najvyšší titul provinčných miest – colonia. Napriek viacnásobnému zničeniu Sarmatmi koncom 2. a okolo pol. 3. stor. ostalo významným strediskom až do 5. stor., keď ho zničili Huni.

Výskumy v Aquincu sa začali už koncom 18. stor. a od 1880 pokračujú dodnes. Preskúmaný bol vojenský tábor a časť civilného mesta. Z ľavej strany Dunaja Aquincum chránili dva menšie vojenské tábory: Transaquincum a Contraaquincum. Medzi významné stavby patria Hadriánov miestodržiteľský palác s freskami a mozaikami, veľké kúpele legionárskeho tábora, civilný a vojenský amfiteáter, mitreum, Herkulova vila s mozaikami a ranokresťanská kaplnka. K najvýznamnejším nálezom z pohrebiska (1. – 4. stor.) patria zvyšky organa (→ hydraulis) s 52 píšťalami a 4 registrami, ktorý sa podarilo zrekonštruovať.

ara

ara [indiánske jazyky > špan.] — jednotný názov rodov Anodorhynchus, Cyanopsitta a Ara z triedy vtáky (Aves), čeľaď papagájovité. Veľké farebné papagáje žijúce v Strednej a Južnej Amerike. Majú mohutný zobák a dlhý chvost. Mnohé druhy sú ohrozené najmä pre veľkú obľubu u chovateľov, napr. najväčší lietavý papagáj na svete ara hyacintová (Anodorhynchus hyacinthinus) sýtej kobaltovomodrej farby, ara sivomodrá (Cyanopsitta spixii), v severových. Brazílii endemická, ara arakanga (Ara macao) a ara modrožltá (Ara ararauna), ktorá sa dokáže nenápadne správať v korunách stromov, kde trávi väčšinu dňa.

arabeska

arabeska [gr. > tal. > fr.] —

1. balet. fr. arabesque — jedna zo základných póz klasického tanca, pri ktorej je jedna dolná končatina natiahnutá vzad a zviera s druhou (stojnou) dolnou končatinou pravý uhol, resp. 45°. Často využívaná póza v romantickom balete. Podľa polohy dolnej končatiny k divákom sa rozlišuje arabeska effacée, arabeska croisée, pričom horné končatiny zaujímajú rôzne polohy. Podľa A. J. Vaganovovej existujú štyri arabesky, podľa E. Cecchettiho päť. Arabeska sa môže predviesť so stojnou dolnou končatinou v demi-plié, na špičke (arabeska sur la pointe), s poskokom (arabeska sautée), s rotáciou (arabeska en tournant);

2. hud. fr. arabesque — na arabský spôsob; termín, ktorý použil R. Schumann, C. Debussy a po nich mnohí iní skladatelia vo význame charakteristickej skladby pripomínajúcej arabský kolorit;

3. lit. prozaický žáner neveľkého rozsahu s jednoduchou kompozíciou, nekomplikovaným dejom, bohatou fantáziou a so zmyslom pre iróniu. Prvý raz použil tento termín F. Schlegel. V slovenskej literatúre sa neudomácnil (ak sa nebudú za arabesky považovať niektoré krátke prozaické útvary J. Alexyho);

4. výtv. geometrický alebo rastlinný ornament (často ho tvoria listy lotosu, akantu, viniča, gaštana alebo citrusových plodov a množstvo navzájom prepletených úponkov), niekedy v kombinácii s figurálnymi motívmi. Arabeska má pôvod v helenistickom umení, znovuobjavená talianskou renesanciou. Využívala sa v maliarstve (v stredoveku najmä v knižnej maľbe), v architektúre a v umeleckých remeslách; rozšírená aj v klasicizme. V Oriente pokrýva celé plochy stien islamských chrámov alebo obytných budov. Arabeska nie je štylizovaná ako groteska (význam 2) alebo ako maureska.

arábka

arábka [gr. > lat.], Arabis — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kapustovité. Jednoročné, dvojročné aj trvalé rastliny. Listy objímavé, na okraji zubaté, kvety štvorpočetné, biele, ružové alebo žlté. Plod šešuľa, semená sieťkované. Patrí sem asi 140 druhov, z toho na Slovensku rastie 10. Najčastejšie sa vyskytujú arábka chlpatá (Arabis hirsuta), arábka alpínska (Arabis alpina), ktorá rastie najmä od Malých Karpát po Pieniny, a arábka ovisnutá (Arabis turrita), ktorá je roztrúsená vo vápencových obvodoch Karpát a v Slovenskom krase.

Arabský polostrov

Arabský polostrov, arab. Džazíra al-Arab, medzinárodný prepis Jazírat al-’Arab — najväčší polostrov Ázie v juhozáp. časti svetadiela rozkladajúci sa medzi Červeným morom na juhozápade, Ománskym zálivom a Perzským zálivom na východe a Adenským zálivom a Arabským morom na juhu. Ležia na ňom štáty: Bahrajn, Jemen, Katar, Kuvajt, Omán, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty a čiastočne Jordánsko a Irak. Rozloha asi 2,780 mil. km2.

Z geografického hľadiska je Arabský polostrov rozsiahla plošina s priemernou výškou 1 000 – 2 000 m n. m. klesajúca od severozápadu na severovýchod a východ. Od západu a juhozápadu ohraničený horskými chrbtami (v Jemene dosahujú až 3 760 m n. m.) klesajúcimi strmo do pobrežnej nížiny. V centrálnej časti horské chrbty Šammar a Tuvalk, na juhovýchode pozdĺž pobrežia Ománskeho zálivu pohorie Achdar (3 083 m n. m.), ktoré je pokračovaním iránskych pobrežných pohorí. Rozľahlé časti polostrova zaberajú púšte Rub al-Chálí na juhu, Nafúd na severe a Dahná na východe. Z geologického hľadiska tvorí Arabský polostrov časť prekambrického kryštalického štítu, ktorý je na západe oddelený od Afriky mladšou prepadlinou Červeného mora, v centrálnej a vo vých. časti pokrytý prvohornými, druhohornými a treťohornými usadeninami, v ktorých sa na severovýchode nachádzajú jedny z najväčších svetových zásobární ropy. Sopečná činnosť je silnejšia na západe polostrova, čo súvisí so vznikom treťohorných tektonických zlomov Červeného mora a vých. Afriky.

Suché pasátové podnebie, priemerné teploty najteplejšieho mesiaca 30 – 35 °C (maximálne 54 °C), najchladnejšieho mesiaca 10 – 20 °C, zrážky pod 100 mm ročne s výnimkou pobrežných pohorí na juhozápade (750 – 1 000 mm). V sev. časti sa zrážky vyskytujú najmä v zime pri prevládajúcich záp. vetroch, na juhu v lete (monzún) pri prevládajúcich juhových. vetroch. Arabský polostrov je bezodtokovým územím bez stálych riek, veľký význam majú podzemné vody. Pri prameňoch a studniach sú osídlené oázy a križovatky karavánových ciest. Vyše 95 % územia polostrova pokrývajú púšte, polopúšte a suché stepi. Vďaka monzúnom 5 % územia tvoria poľnohospodárske plochy a lesy na svahoch horských systémov v Jemene a Ománe.

Hlavné poľnohospodárske plodiny: kávovník, proso, pšenica; miestami rozvinuté ovocinárstvo. Lov rýb, v minulosti aj perál. Obyvateľstvo tvoria pôvodné kočovné arabské kmene živiace sa chovom kôz, tiav a koní. V súčasnosti žije väčšina obyvateľov v mestách. Najdôležitejšie sídla: Mekka, Medina, Rijád, Džidda, Kuvajt, Aden, Saná, al-Ajn. Najhustejšie sú osídlené horské oblasti na západe a juhozápade, ako aj pobrežné oblasti. Rozvinutý priemysel ťažobný (ťažba ropy), petrochemický, stavebných materiálov. Rozvinutá dopravná infraštruktúra (diaľnice, letiská).

Dejiny: → Arábia.

aralka tŕnistá

aralka tŕnistá, Aralia spinosa — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď aralkovité. Opadavý ker pochádzajúci z východnej časti Ameriky, kde rastie na brehoch vôd a vo vlhkých lesoch. Má až 1 m dlhé, dvakrát nepárnoperovito zložené listy, malé biele kvety v hustých okolíkatých súkvetiach, sivú borku so silnými tŕňmi, plod je fialovočervený a zaoblený. V anglofónnej oblasti sa hovorovo nazýva Herkulova palica.

Arany, János

Arany [-raň], János, 2. 3. 1817 Salonta, Rumunsko – 22. 10. 1882 Budapešť — maďarský básnik, otec L. Aranya. Do literatúry vstúpil komickým eposom Stratená ústava (Az elveszett alkotmány, 1845), v ktorom pranieroval zaostalosť a korupciu maďarskej šľachty a politické pomery v Uhorsku charakteristické ostrým bojom konzervatívcov s liberálmi. Hlavný hrdina jeho lyricko-epickej trilógie Toldi (1847), Toldiho večer (Toldi estéje, 1854) a Toldiho láska (Toldi szerelme, 1879), postava z maďarských povestí zo 14. stor., je symbolom ľudu, jeho sily a túžby po slobode. Na obdobie Bachovho absolutizmu reagoval poéziou preniknutou trpkou iróniou Odkladám lýru (Letészem a lantot), Synovi (Fiamnak) a Doma (Otthon), všetky 1850, a baladami, v ktorých alegorickou formou odsudzoval národný útlak. V realistických eposoch Cigáni z Veľkej Idy (A nagyidai cigányok, 1851) a Blázon Ištók (Bolond Istók, 2 spevy, 1850 – 73) skúmal charakter maďarskej národnej povahy, v Budovej smrti (Buda halála, 1863) opisuje bratovražedný boj Budu a Attilu v hunských časoch. Neskorá lyrika Jesienky (Őszikék, 1877 – 80) je reflexiou starnúceho básnika na život. V slovenčine vyšiel výber Aranyovej poézie v antológii Preklady z maďarských básnikov (1931).

Arár

Arár, vlastným menom Mustafá Vahbí at-Tall, 1897 Irbid – 1949 — jordánsky národný básnik. Pôsobil ako učiteľ, útočný publicista i ako vysoký administratívny činiteľ (1941 začas sekretár jordánskeho princa a šéf protokolu kráľovského dvora). Holdoval alkoholu, za svoj nespútaný život, neúprosnú politickú satiru a časté zmeny lojality bol viackrát vo väzení a v exile. Jeho autobiograficky ladená poézia je portrétom človeka pohŕdajúceho konvenciami tradičnej arabskej spoločnosti a zároveň básnickou kronikou spoločenského a politického života Jordánska v 1. pol. 20. stor. Oslavuje v nej víno ako symbol neviazanosti a slobody, čerkeské devy z údolia Vádí Sír a cigánske krásavice z Vádí Jábis. Súborné vydanie: Večery vo Vádí Jábis (Ašijját V. J., 1982), výber v anglickom preklade (R. L. Taylor: Mustapha’s Journey, 1988).

Ararat

Ararat, tur. Ağrı Dağı — sopečný masív na východe Turecka v Arménskej vysočine, vyhasnutý od 1840. Má 2 bazaltové vrcholy: Veľký Ararat (5 165 m n. m.) a Malý Ararat (3 925 m n. m.) oddelené hlbokým sedlom Sardar-Bulak. Štít Veľkého Araratu pokrýva večný sneh a neveľké ľadovce (nad 4 250 m n. m.). Na svahoch chudobné vysokohorské rastlinstvo, na úpätí polopúšťové stepi. Prvý výstup 1829.

Všeobecne tradované miesto pristátia Noemovej archy po potope sveta. Podľa biblického podania sa však miesto pristátia archy (1M 8, 4) nevzťahuje na horu Ararat, ale na starovekú krajinu Ararat (asi Urartu).

araukária štíhla

araukária štíhla, Araucaria heterophylla — druh nahosemenných rastlín, čeľaď araukáriovité. Do 50 m vysoký ker alebo strom pochádzajúci z ostrova Norfolk v Tichom oceáne. Má kužeľovitú korunu a v praslenoch vyrastajúce konáre po piatich pokryté zbiehavými ihlicovitými, do 5 cm dlhými svetlozelenými listami. Kvetné orgány sú zoskupené do šištíc, z ktorých sa po opelení vyvinú guľovité samičie šišky dlhé okolo 10 cm a valcovité samčie šišky dlhé okolo 7 cm. Na Slovensku sa pestuje ako izbový strom (nazývaný aj stromček pre šťastie).

Arber, Werner

Arber, Werner, 3. 6. 1929 Gränichen — švajčiarsky genetik a mikrobiológ. R. 1958 – 59 postdoktorand na univerzite v Los Angeles, 1960 – 1970 pôsobil na Ženevskej univerzite, 1970 – 71 hosťujúci profesor na Kalifornskej univerzite v Berkeley, 1971 – 96 profesor, potom emeritný profesor na univerzite v Bazileji (1986 – 88 rektor). Zaoberá mikrobiálnou genetikou, horizontálnym prenosom génov, štruktúrou a funkciami špeciálnych bunkových enzýmov, molekulárnymi mechanizmami biologického vývoja. Od 1981 člen vedeckej rady Svetového vedomostného dialógu, Pápežskej akadémie vied (2011 – 2017 prezident) a zakladajúci člen Svetovej kultúrnej rady, od 1984 člen Americkej akadémie umení a vied, 1996 – 99 prezident Medzinárodnej rady pre vedu. Nobelova cena za fyziológiu a medicínu (1978, spolu s H. O. Smithom a D. Nathansom) za objav reštrikčných endonukleáz.

Ardeny

Ardeny, fr. Ardennes, nem. Ardennen — vrchovina v juhových. Belgicku, v Luxembursku a v sev. Francúzsku, ktorá je pokračovaním Porýnskej bridličnatej vrchoviny. Tvorí výrazný starý masív s najvyšším vrchom na severe (Botrange, 694 m n. m.). Budovaná prvohornými horninami, najmä bridlicami a vápencami. Vo vyšších častiach Arden budovaných z nepriepustných hornín sú časté vresoviská, nižšie časti sú porastené hustými lesmi. Chudobné poľnohospodárske pôdy sú využívané ako lúky a pasienky. Veľké ložiská uhlia (doliny riek Mása a Sambre), zinkovej, železnej a olovenej rudy. Kontrast medzi slabo osídlenými vrchovinami a husto zaľudnenými dolinami najmä rieky Mása.

Počas 2. svet. vojny v decembri 1944 – januári 1945 neúspešná vojenská ofenzíva nacistického Nemecka proti spojeneckým vojskám (→ Ardenská bitka).

Arendtová, Hannah

Arendtová (Arendt), Hannah, 14. 10. 1906 Hannover, Nemecko – 4. 12. 1975 New York — americká predstaviteľka politickej filozofie nemeckého pôvodu. Študovala u nemeckých existencialistov M. Heideggera a K. Jaspersa. R. 1933 odišla z Nemecka pred nacizmom, 1941 emigrovala do USA, 1963 – 67 pôsobila v Chicagu, potom v New Yorku. Vo svojich dielach Pôvod totalitarizmu (Origins of Totalitarianism, 1951), O revolúcii (On Revolution, 1963) a O násilí (On Violence, 1970) sa venovala povahe a podstate totalitarizmu, téme zla, kríze kultúry a autority, participácii na politickom živote a revolúcii. Búrlivú polemiku vyvolala jej reportáž o procese s A. Eichmannom Eichmann v Jeruzaleme. Správa o banalite zla (Eichmann in Jerusalem. A Report of the Banality of Evil, 1963).

arenga cukrová

arenga cukrová, palma cukrová, gomut, Arenga pinnata, Arenga saccharifera — druh jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď arekovité. Pestuje sa v juhovýchodnej Ázii a vo východnej Afrike pre sladkú šťavu vytekajúcu z narezaného súkvetia, z ktorej sa vyrába palmový cukor, víno a alkoholický nápoj arak, z drene kmeňa sa získava škrobnatá múčka ságo.

Arenskij, Anton Stepanovič

Arenskij, Anton Stepanovič, 12. 7. 1861 Novgorod – 25. 2. 1906 Terioki, Fínsko — ruský skladateľ. Študoval v Petrohrade u N. Rimského-Korsakova, od 1883 pedagóg na moskovskom konzervatóriu. R. 1895 – 1901 dirigent dvornej kapely v Petrohrade. Autor lyrických piesní, jeden z najvýznamnejších tvorcov ruskej romance. Napísal 3 opery, balet Noc v Egypte (1900), 2 symfónie, inštrumentálne koncerty, piesne a i.

argonaut

argonaut [gr.], Argonauta — rod z triedy hlavonožce (Cephalopoda), rad osmonohotvaré (Octopoda), čeľaď argonautovité (Argonautidae). Mäkkýše vyskytujúce sa v Atlantickom oceáne a v Stredozemnom mori. Samec druhu argonaut pelagický (Argonauta argo) je len 1 cm veľký, samička dorastá do 20 cm a z ramien vylučuje vápenitú hmotu tvoriacu špirálovito stočenú schránku, do ktorej znáša vajíčka a slúži aj ako plavidlo. Pohybuje sa viac plazením ako plávaním.

archangelika lekárska

archangelika lekárska, Archangelica officinalis — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď mrkvovité. Dvojročná alebo trváca rastlina dorastajúca do výšky až 2 m. Má hrubú dutú pozdĺžne ryhovanú byľ s viackrát perovito zloženými trojuholníkovitými listami a drobné zelenkasté kvety usporiadané v hustých súkvetiach, plod dvojnažka. Je významnou medonosnou rastlinou, používala sa v potravinárskom priemysle (do likérov) i ako liečivá rastlina (najmä koreň ako prostriedok na zlepšenie trávenia), má močopudný a potopudný účinok.

archeoergasiofyt

archeoergasiofyt [gr.] — rastlina cudzieho pôvodu, ktorá sa dostala na naše územie v rovnakom období ako archeofyt, bola však prinesená zámerne, na pestovanie.

Arbeau, Thoinot

Arbeau [-bo], Thoinot, vlastným menom Jehan Tabourot, 17. 3. 1519 Dijon – 23. 7. 1595 Langres — francúzsky teoretik a historik tanca, autor prvej knihy o tanci L’Orchésographie (1588), v ktorej opísal tance basse danse, pavane, volte, canaries, 23 branle, pozíciu en dehors a i.

Apokalypsa

Apokalypsa [gr.] —

1. Zjavenie Jána — posledná kniha Nového zákona, jedno z ranokresťanských diel. Jej autor, ktorý sám seba nazval Jánom, v nej opisuje fantastické videnia, ktoré mal v rokoch 68 – 69 na ostrove Patmos. Skladá sa z 22 kapitol, ktoré majú spolu 404 veršov. Prvá časť obsahuje 7 listov kresťanským cirkvám v Malej Ázii vyzývajúcich k jednote a vytrvalosti vo viere. Druhú časť tvorí 5 videní, proroctiev, týkajúcich sa budúcnosti kresťanstva a sveta: katastrof, vojen s hromadným zabíjaním ľudí, veľkej bitky medzi satanovým a nebeským vojskom, v ktorom satan utrpí definitívnu porážku a nastane koniec pozemských dejín – posledný súd. Potom má nasledovať vzkriesenie a tisícročné Božie kráľovstvo. O Apokalypsu sa opierali viaceré stredoveké a novoveké nábožensko-sociálne hnutia a sekty (→ apokalyptické sekty). Za starozákonnú Apokalypsu sa pokladá Kniha proroka Daniela. V hebrejskej biblickej poexilovej literatúre sú to najmä pseudoepigrafy Enoch a Baruch.

Apokalypsa bola témou výtvarného umenia už v ranom kresťanstve, výrazne obohatila symboliku záp. stredovekej a barokovej kultúry, napr. motívy tróniaceho Krista s písmenami alfa a omega ako Majestas domini, posledného súdu (nástenné maľby v Torcelle, 12. stor.; v kaplnke Arena v Padove od Giotta, zač. 14. stor.; v Santa Maria Novella vo Florencii od A. Orcagnu a Narda di Cione, pol. 14. stor.), Krista s 24 starcami, nebeského Jeruzalemu, siedmich pečatí a siedmich svietnikov, ale najmä Baránka Božieho (Agnus Dei) s prameňom 4 riek (obraz z Gentského oltára od H. a J. van Eyckovcov, 1432), štyroch apokalyptických jazdcov a babylonskej neviestky. V knižnom maliarstve vznikli už pred 8. stor. tri nezávislé cykly ilustrácií (Beatus z Liébany). Okrem jednotlivých udalostí je v ich miniatúrach väčšinou zobrazovaný i Ján, ktorého postava slúži na sprostredkovanie kontaktu medzi divákom a víziou. K najvýznamnejším cyklom s tematikou z Apokalypsy patria aj nástenné maľby na Karlštejne (1357), tapisérie z Angers (1376) a drevorezy od A. Dürera (1498);

2. prenesene apokalypsa — hrôza, pohroma.

Arbenz Guzmán, Jacobo

Arbenz Guzmán [-bens gusman], Jacobo, 14. 9. 1913 Quezaltenango – 27. 1. 1971 Mexiko — guatemalský politik, prezident 1951 – 54. R. 1952 prijal zákon o pozemkovej reforme, ktorý umožnil vyvlastniť United Fruit Company, čo sa dotýkalo amerických záujmov. R. 1954 zvrhnutý pri vojenskom prevrate financovanom z USA. Odišiel do exilu.

Araukáni

Araukáni, vlastným menom Čé (Ľudia) — skupina jazykovo a kultúrne príbuzných kmeňov juhoamerických Indiánov v Čile a v Argentíne, spolu asi 1,7 mil. (odhad 2016). V čase príchodu Španielov (16. stor.) žili medzi Andami a Tichým oceánom od púšte Atacama po ostrov Chiloé a viac ako 300 rokov bojovali za nezávislosť (→ araukánske vojny). Dnes obývajú najmä juh str. Čile od rieky Bío-Bío po prieliv Chacao, v Argentíne žijú roztrúsené skupiny v provinciách Chubut, Río Negro, Mendoza a Neuquén. Čilskí Araukáni uprednostňujú označenie Mapučovia. Z kultúrneho, historického a jazykového hľadiska sa delia na 3 základné skupiny: na Araukánov zo záp. Ánd a z oblasti na západ od Ánd, na Araukánov z andskej vysočiny a na argentínskych Araukánov.

Araukáni pôvodne boli usadlí roľníci (kukurica, zemiaky, mrlík čilský – kvinoa), chovali lamy a psy, od pol. 16. stor. aj kone a hovädzí dobytok. Lov a zber mal doplnkový charakter; pri pobreží bol významný aj rybolov. Z tradičných remesiel bolo najvýznamnejšie košikárstvo, hrnčiarstvo, tkáčstvo, spracovanie kože a kovov. Rody boli patrilineárne a polygamné. Dosiaľ sa zachováva exogamia lokálnych skupín. Náboženstvo bolo teistické. V súčasnosti vyznávajú Araukáni katolicizmus, ale pretrvávajú u nich silné pozostatky starších systémov. Kultúrne i jazykovo sú značne asimilovaní.

apotropajon

apotropajon, gr. apotropaion — v ľudovom zvykosloví ochranný prostriedok proti negatívnym účinkom pôsobenia nadprirodzených síl, bytostí, ľudí, ktoré by mohli niekomu uškodiť (→ amulet).

Arconada, César

Arconada [-ko-], César (Muñoz), 5. 12. 1898 Astudillo – 10. 3. 1964 Moskva — španielsky spisovateľ a novinár. Uviedol sa esejou O Debussym (En torno a Debussy, 1926), ultraistickou zbierkou básní Veľkomesto (Urbe, 1928) a avantgardnou biografickou štúdiou Život Grety Garbo (Vida de Greta Garbo, 1929). R. 1931 vstúpil do komunistickej strany a zaoberal sa problematikou revolučného hnutia na španielskom vidieku. Po občianskej vojne emigroval do ZSSR. Jeho román Rieka Tajo (Río Tajo, 1938) je pokladaný za prvý výtvor socialistického realizmu v španielskej literatúre. Opisuje v ňom boj španielskych vidiečanov proti nastupujúcemu fašizmu a súčasne miestne zvyky a slávnosti, ako aj neduhy (analfabetizmus). Autor novely Turbína (La turbina, 1930), románov Chudobní proti bohatým (Los pobres contra los ricos, 1933) a Rozdelenie pôdy (Reparto de tierras, 1934) o sociálnych pomeroch na španielskom vidieku a túžbe vidiečanov po lepšom živote, ktorá vyústila do revolúcie, zbierok poviedok Španielsko je neporaziteľné (España es invencible, 1941), Madridské poviedky (Cuentos de Madrid, 1942) a poémy o vodkyni španielskych komunistov D. Ibárruri Gómez Dolores (1945).

Arguedas, Alcides

Arguedas [-ge-], Alcides, 15. 7. 1879 La Paz – 6. 5. 1946 Chulumani — bolívijský historik a spisovateľ. Národnú charakteristiku z rôznych hľadísk skúmal v eseji Chorý ľud (Pueblo enfermo, 1909). V románe Bronzové plemeno (Raza de bronce, 1919) okrem naturalistického opisu prírody a dobových mravov uplatnil aj realistický sociálnokritický pohľad na domorodých Indiánov (→ indigenizmus). V prvej časti prezentuje cestu skupiny Indiánov z Ánd do údolia predať úrodu a ich vykorisťovanie kreolskými veľkostatkármi. Druhá časť je opisom indiánskej vzbury a jej potlačenia vojskom. Autor románov Pisagua (1903) a Kreolský život (Vida criolla, 1905) i literatúry faktu Všeobecné dejiny Bolívie (Historia general de Bolivia, 1922).

Arguedas, José María

Arguedas [-ge-], José María, 18. 1. 1911 Andahuaylas – 2. 12. 1969 Lima — peruánsky prozaik. Čerpal z ľudových mýtov a reči domorodcov (→ indigenizmus). V zbierke poviedok Voda (Agua, 1935) sa na základe stavovských princípov kečuánčiny pokúsil vytvoriť špeciálnu španielčinu. Ušľachtilý svet Indiánov postavil do protikladu s krutosťou bielych pánov. V lyricky ladenom autobiografickom románe Hlboké rieky (Los ríos profundos, 1958; slov. 1979) nadviazal na indianistickú prózu a podal komplexný obraz peruánskej histórie a spoločnosti so silným sociálnym podtextom. V románe Každá krv (Todas las Sangres, 1964; sfilmovaný 1988, réžia Michel Gomez) nastolil perspektívu revolúcie ako víťazstva hodnôt indiánskeho sveta. Pri pohľade na španielsku a indiánsku kultúru sa usiloval o istú nestrannosť, napr. v románoch Krvavý sviatok (Yawar Fiesta, 1941; sfilmovaný 1986, réžia Luis Figueroa), Diamanty a kremene (Diamantes y pedernales, 1954), El Sexto (1961) a Líška z hôr a líška z údolí (El zorro de arriba y el zorro de abajo, 1971). Autor zbierok poviedok Agónia Rasua Ñitiho (La agonía de Rasu Ñiti, 1962), Láska k svetu (Amor mundo, 1965) a básnickej zbierky Chvenie a iné básne (Katatay y otros poemas, 1972).

argentínska literatúra

argentínska literatúra — jedna z národných literatúr juhoamerickej geografickej oblasti zahŕňajúca literárne prejavy vytvorené na území dnešnej Argentíny. Prvé literárne prejavy na tomto území možno datovať do obdobia dobývania a obsadzovania kontinentu Španielmi. Predstavujú ich kroniky a básnické skladby kronikárskeho charakteru písané španielskymi autormi, spomedzi ktorých vynikajú Luis Pardo (16. – 17. stor.), Luis de Miranda de Villafañe (*asi 1500, †asi 1575) a Mateo Rosas de Oquendo (*asi 1559, †1612). Zaujímavé svedectvo o dobývaní a kolonizovaní údolia rieky Parana podal vojak nemeckého pôvodu v službách Španielska Ulrico Schmidl (Schmidel, Schmidt, *1510, †asi 1579), ktorého kronika Cesta do oblasti Río de la Plata 1534 – 1554 (Viaje al Río de la Plata 1534 – 1554, napísaná 1567, vydaná 1599 ako Skutočné príhody jednej zázračnej plavby, Warhafftige Historien Einer Wunderbaren Schiffart) patrí k začiatkom argentínskej, ako aj paraguajskej literatúry. V období existencie miestokráľovstva Río de la Plata (1776 – 1810) a emancipačných bojov, ktoré sa začali Májovou revolúciou (1810) a vyvrcholili vyhlásením nezávislosti Argentíny od španielskej koruny (1816), vynikli autori patriotických piesní Pantaleón Rivarola (*1754, †1821), Esteban de Luca (*1786, †1824) a autor textu argentínskej hymny (1812 – 13) Vicente López y Planes (*1785, †1856).

Moderná argentínska literatúra sa rozvíjala v súvislosti s emancipačným procesom v Latinskej Amerike a pod vplyvom európskych kultúr a literatúr (nielen španielskej, ale aj francúzskej, anglickej a nemeckej). V opozícii proti francúzskym vplyvom v literatúre sa sformovali prúdy vychádzajúce z domácej kultúrnej tradície – kreolizmus (criollismo) a gaučovská literatúra (literatura gauchesca; → gaučovská poézia). Miestom nových myšlienkových prúdov bola laplatská oblasť a jej správne a kultúrne centrum Buenos Aires, odkiaľ sa šírili myšlienky politického liberalizmu a umeleckého romantizmu do celej hispánskej Ameriky. Spisovatelia a intelektuáli tvoriaci Generáciu 37 (Generación del 37) proklamovali okrem potreby oslobodenia sa od španielskych vzorov aj potrebu vytvorenia národnej literatúry, ktorá by reflektovala dejinné udalosti Argentíny a jej súčasnú politickú situáciu. Vedúcou osobnosťou argentínskej romantickej generácie bol E. Echeverría, ktorému sa pripisuje viacero prvenstiev v rámci argentínskej a celkove hispánskoamerickej literatúry. Jeho básnická skladba Elvíra alebo Laplatská nevesta (Elvira o la novia del Plata, 1832) sa považuje za prvé romantické dielo napísané v španielskom jazyku, jeho zbierka Útechy (Los consuelos, 1834) je prvou samostatnou básnickou zbierkou vydanou v Argentíne a básnická skladba Zajatkyňa (La Cautiva) zaradená v zbierke Verše (Rimas, 1837) sa považuje za prvé emblematické dielo argentínskej národnej literatúry. Písal aj prózu, jeho novela Jatky (El matadero, napísaná 1838 – 40, vydaná 1871) má znaky realizmu i naturalizmu, podáva kritický obraz súčasnej argentínskej spoločnosti a možno ju vnímať i ako otvorený politický pamflet proti diktátorovi J. M. de Rosasovi. Ďalšími významnými osobnosťami Generácie 37 boli D. F. Sarmiento, Juan Bautista Alberdi (*1810, †1884), Juan María Gutiérrez (*1809, †1878) a Vicente Fidel López (*1815, †1903), autor romantického historického románu Kacírova nevesta (La novia del hereje, 1854), ktorý inicioval celý rad historických románov o pirátoch spracovaných rôznymi autormi druhej polovice 19. stor. D. F. Sarmiento sformuloval ústrednú myšlienku modernej argentínskej ideológie známu ako tzv. civilizácia a barbarstvo a rozpracoval ju v rozsiahlom esejisticko-beletristickom diele Civilizácia a barbarstvo. Život Juana Facunda Quirogu (Civilizacion i barbarie. Vida de Juan Facundo Quiroga, 1845). Kritizoval inštitucionalizované barbarstvo, pokrok videl v rozvoji miest, v rozšírení kultúry a v užitočnom využití prírodných zdrojov. K tejto problematike sa vyjadril aj prozaik a esejista L. V. Mansilla, ktorý v esejistickej tvorbe kládol dôraz na mravné pôsobenie pri rešpektovaní kladných čŕt indiánskeho temperamentu. Diktatúru J. M. de Rosasa zobrazil aj J. Mármol, autor prvého argentínskeho románu Amália (Amalia, čiastočne časopisecky 1851, knižne 1855) a politicky angažovanej poézie. Básnik H. Ascasubi vychádzal vo svojej tvorbe z ľudových zdrojov, bol predstaviteľom gaučovskej poézie (poesía gauchesca). Do tohto prúdu sa zaraďujú básnici druhej romantickej generácie Estanislao del Campo (*1834, †1880) a J. Hernández, ktorého básnická skladba Martin Fierro (Martín Fierro), pozostávajúca z dvoch častí Gaučo Martin Fierro (El gaucho Martín Fierro, 1872) a Návrat Martina Fierra (La vuelta de Martín Fierro, 1879), patrí do kánonu národných reprezentatívnych diel argentínskej literatúry a považuje sa za vrcholné dielo gaučovskej poézie. V 80. rokoch 19. stor. sa sformovala tzv. Skupina osemdesiatnikov (Hombres del 80) alebo Generácia 80 (Generación del 80), do ktorej patrili autori využívajúci vo svojej tvorbe realistickú metódu: politik, mysliteľ, spisovateľ a pedagóg José Manuel Estrada (*1842, †1894), Lucio Vicente López (*1848, †1894), Miguel Cané (*1851, †1905), Eduardo Wilde (*1844, †1913) a Paul Groussac (*1848, †1929), pôvodom Francúz žijúci v Argentíne a píšuci po španielsky, ktorého dielo predstavuje premostenie k formujúcemu sa modernizmu. Naturalizmom bol najviac ovplyvnený Eugenio Cambaceres (*1843, †1889). Patril k nim aj básnik a pedagóg Pedro Bonifacio Palacios (*1854, †1917, pseudonym Almafuerte). Z realistických autorov prelomu storočí zaoberajúcich sa prevažne sociálnou tematikou vynikli Carlos María Ocantos (*1860, †1949) využívajúci vo svojom prozaickom diele pikareskné prvky, R. J. Payró a Eduardo Gutiérrez (*1851, †1889), ktorý adaptáciou svojho kostumbristického románu s gaučovskou tematikou Juan Moreira (1880) do dramatickej podoby prispel k rozvoju drámy a divadelnej činnosti v laplatskej oblasti, najmä v Buenos Aires, a k vzniku osobitého druhu laplatského divadla (teatro rioplatense). Posledné dve desaťročia 19. stor. sa na celom latinskoamerickom kontinente prejavila zmena estetického vkusu odkláňajúceho sa od romantizmu k novým literárnym prúdom, najmä k modernizmu. Okolo nikaragujského modernistu R. Daría sa sformovala skupina spisovateľov, z ktorej najvýznamnejší bol L. A. Lugones, jeho básnická zbierka Súmrak v záhrade (Los crepúsculos del jardín, 1905) predstavuje vrchol argentínskeho modernizmu. Modernizmus čerpajúci inšpiráciu z domácej tradície predstavuje básnické dielo Evarista Carriega (*1883, †1912). V oblasti modernistickej prózy vynikli Ángel de Estrada (*1872, †1923), Enrique Larreta (*1875, †1961) a Atilio Chiáppori (*1880, †1947). Po vlne vyumelkovaného a artistného modernizmu sa argentínski básnici opäť vrátili k striedmosti, čo sa prejavilo v tvorbe A. Storniovej (Storni), Enriqueho Banchsa (*1888, †1968), Baldomera Fernándeza Morena (*1886, †1950), Artura Marassa (*1890, †1970) a Artura Capdevilu (*1889, †1967). Generácia autorov vychádzajúcich z modernizmu začala od prvého desaťročia 20. stor. prijímať výdobytky literárnej avantgardy; Argentína bola centrom avantgardných hnutí celej Latinskej Ameriky. V 20. rokoch 20. stor. sa sformovali dve skupiny argentínskej avantgardy odlišné svojimi estetickými východiskami aj ponímaním zmyslu literatúry: skupina Boedo, ktorá bola ľavicovo orientovaná a zameriavala sa na zobrazovanie sociálnych i hospodárskych problémov argentínskej spoločnosti, jej príslušníci, napr. Roberto Arlt (*1900, †1942), Leónidas Barletta (*1902, †1975) a Lorenzo Stanchina (*1900, †1987), využívali realistickú metódu zobrazovania skutočnosti, a skupina Florida (známa ako martinfierristi, martinfierristas), do ktorej patrili elitní umelci, napr. J. L. Borges, Oliverio Girondo (*1891, †1967) a Leopoldo Marechal (*1900, †1970), združení okolo časopisu Martín Fierro (1924 – 27), zdôrazňujúci estetizujúcu poetiku a formálne inovácie vychádzajúce zo surrealizmu, dadaizmu a ultraizmu. V 1921 – 27 sa v Argentíne sformovala silná skupina ultraistov, ktorých estetický program sformulovali J. L. Borges a španielsky autor G. de Torre. Stúpenci ultraizmu publikovali v časopisoch Proa (1922 – 26), Prisma (1921 – 22) a Martín Fierro (1924 – 27). Experimentálne tendencie a ultraistické smerovanie v oblasti prózy naznačil M. Fernández. V básnickej tvorbe predznamenal ultraizmus R. Güiraldes, hoci najväčší úspech zaznamenal románom v duchu regionalizmu s gaučovským námetom Don Segundo Sombra (1926). V prozaickej tvorbe sa inovačné tendencie prejavili v odklone od realistickej prózy a v prevahe subjektivizmu nad objektívnym pohľadom na svet. Najznámejším prozaikom bol jeden z najvýznamnejších predstaviteľov literárnej fantastiky J. L. Borges, ktorého dielo odráža solipsistické hľadanie absolútna, celistvosti sveta pripomínajúceho chaos alebo bludisko. V tejto línii pokračovali spisovatelia ako E. Sábato, E. Mallea, Victoria Ocampová (Ocampo, *1890, †1979), Silvina Ocampová (Ocampo, *1903, †1993), Manuel Peyrou (*1902, †1974) a A. Bioy Casares, ktorí kombinovali prvky psychologického románu, fantastiky a existencializmu. Spoločensky angažovanú prózu a drámu písal Rodolfo Walsh (*1927, †1977). A. Bioy Casares čerpal z domácej mytológie i z rôznych náboženských a filozofických podnetov (hinduizmus, A. Schopenhauer, H. Bergson), jeho prózy majú takmer nepostihnuteľnú osnovu, čím ponúkajú celý rad interpretácií. Prozaickú tvorbu E. Sábata a E. Malleu charakterizuje úzkostné chápanie skutočnosti na širšom sociálno-historickom pláne. Prvky literárnej fantastiky, v ktorej sa fantázia prelína s realitou, obsahuje aj dielo J. Cortázara. Debutoval poviedkami v pol. 20. stor. a jeho neskoršiu tvorbu možno považovať za súčasť tzv. boomu latinskoamerickej literatúry (Boom latinoamericano, 60. a 70. roky 20. stor.). Z autorov posledných dvoch desaťročí 20. stor. a začiatku 21. stor. patria k medzinárodne najznámejším osobnostiam prozaici a básnici Juan José Saer (*1937, †2005), Rodolfo Enrique Fogwill (*1941, †2010) a Alberto Laisec (*1941, †2016), prozaici a dramatici M. Puig a Abelardo Castillo (*1935, †2017), prozaik Daniel Moyano (*1930, †1992), dramatik Roberto Cossa (*1934), z mladších Osvaldo Soriano (*1943, †1997), Mempo Giardinelli (*1947), César Aira (*1949), Ana María Shuová (Shua, *1951), Guillermo Martínez (*1962) a Martín Kohan (*1967).

Argelander, Friedrich Wilhelm August

Argelander, Friedrich Wilhelm August, 22. 3. 1799 Memel, dnes Klaipèda, Litva – 17. 2. 1875 Bonn — nemecký astronóm. Študoval na univerzite v Königsbergu (dnes Kaliningrad), kde sa stal žiakom F. W. Bessela. Od 1823 riaditeľ observatória v Åbe (dnes Turku) a od 1832 v Helsinkách, od 1837 profesor na univerzite v Bonne, kde sa stal riaditeľom nového observatória, o ktorého vybudovanie sa zaslúžil.

Zaoberal sa štúdiom premenných hviezd, vlastných pohybov hviezd a pohybom Slnka. Zostavil viacero hviezdnych atlasov, z ktorých najznámejší je Bonner Durchmusterung (Durchmusterung des nördlichen Himmels, 1859 – 62) obsahujúci údaje o 324 198 hviezdach sev. oblohy so spresnenými údajmi o hviezdnej veľkosti na jedno desatinné miesto. Odvodil metódu pozorovania premenných hviezd (nazvaná podľa neho).

Arcimboldo, Giuseppe

Arcimboldo [-čim-], Giuseppe, aj Arcimboldi, 1526 Miláno – 11. 7. 1593 tamže — taliansky maliar, kresliar a návrhár pôsobiaci aj v Rakúsku a v Čechách. Pochádzal z rodiny maliarov, učil sa u svojho otca Biagia Arcimbolda (Biagio Arcimboldo; pôsobil 1518 – 54), ktorý od 1518 pracoval pre dóm v Miláne. R. 1549 – 58 navrhoval vitráže a rozličné umeleckoremeselné predmety pre dóm v Miláne. Z diel, ktoré vytvoril v Taliansku sú známe napr. fresky v katedrále v Monze (1556 – 62) alebo viaceré kartóny pre tapisérie (napr. Smrť Panny Márie, 1558, utkaný 1561 – 62 vo Ferrare, nachádzajúci sa v katedrále v Come). R. 1563 je doložený vo Viedni (na dvore Ferdinanda I. bol pravdepodobne už od 1562), 1565 sa v dokumentoch uvádza ako dvorný maliar cisára Maximiliána II., pre ktorého maľoval najmä portréty (nie sú známe, respektíve ani jeden zo zachovaných portrétov mu nie je s istotou pripísaný; napr. Rodinný portrét cisára Maximiliána II. s manželkou Annou a troma deťmi, okolo 1563), navrhoval aj dekorácie a kostýmy pre cisárske turnaje a slávnosti (napr. 1570 v Prahe, 1571 vo Viedni). Od 1576 pôsobil v službách cisára Rudolfa II. (o. i. pre cisára nakupoval kuriozity a umelecké predmety, napr. 1582 v Nemecku), 1580 bol v Prahe povýšený do šľachtického stavu. Jeho najslávnejšími dielami sú série tzv. kompozitných hláv alebo portrétov (taliansky teste composte), ktoré vznikli invenčným spojením rozličných realisticky namaľovaných objektov (napr. jedla, ovocia, kvetov, alebo iných prírodných, či ľuďmi vytvorených objektov). Vytváral ich v sériách a mnohé vo viacerých verziách (4 ročné obdobia, 1563, druhá verzia z 1572, tretia verzia z 1573; 4 Elementy, 1566; napr. bohyňa Flóra, vytvorená z kvetov je známa v troch verziách). Tieto maľby boli jeho dielenskými spolupracovníkmi i inými maliarmi aj neskôr často kopírované a preto je problematické odlíšiť originály od kópií (niektoré sú známe len z kópií, napr. Vzduch, 1566). Ich zmysel nie je v súčasnosti spoľahlivo vysvetlený a jednotlivé výklady sa odlišujú. Kompozitné hlavy, ktoré vytvoril zložením prírodnín, presne zachytávajú jednotlivé druhy domácich i exotických zvierat a rastlín a ide vlastne o vedecké ilustrácie vysokej umeleckej i výpovednej hodnoty (vo viacerých kódexoch sa zachovalo množstvo jeho realistických štúdií zvierat). Takéto poňatie vychádza zo súdobého rapídneho rozvoja prírodných vied, ktoré sa úzko viazalo najmä na prostredie európskych kráľovských dvorov (napr. Ferdinanda I., Maximiliána II. i Rudolfa II.). R. 1587 sa vrátil do Milána, naďalej ostal v cisárskych službách a okolo 1590 namaľoval slávny kompozitný Portrét Rudolfa II. ako boha Vertrumna (Vertrumnus, okolo 1590). Po smrti upadol do zabudnutia (aj keď sa v 16 a v 17. stor. kompozitné portréty označovali ako arcimboldovské), znovuobjavený v 20. stor.

argumentum e(x) silentio

argumentum e(x) silentio [-gú- -cijó; lat.] — dôkaz z mlčania. V logike nie vždy bezpečné uzávery spočívajúce v tom, že nevyslovenie odmietavého súdu sa chápe ako (tichý) súd súhlasu (Kto mlčí, ten svedčí; → ​ qui tacet, consentire videtur). Táto argumentácia sa dostala do kánonického práva zásluhou autority pápeža Bonifáca VIII.

Argolida

Argolida, gr. Argolis — čiastočne hornatá krajina v Grécku v severovýchodnej časti Peloponézu v údolí rieky Inachos s úrodnými nížinami. Na západe susedí s Achájou a Arkádiou, na juhu s Lakóniou, na severovýchode je Aiginský záliv. Už v mykénskom období tam existovali významné mestá Argos, Tiryns a Mykény osídlené Achájcami. Časť územia osídlili v 12. – 11. stor. pred n. l. Dóri. Na pobreží vznikli prístavy Epidauros, Nauplia a Troizén, vo vnútrozemí mesto Nemea, v ktorom sa konali nemejské hry na počesť boha Dia Olympského (zachovali sa zvyšky Diovho chrámu zo 4. stor. pred n. l.). V 7. stor. pred n. l. Argos zjednotil všetky mestá okrem Mykén a mesta Tiryns, ktoré si uchovali do začiatku 5. stor. pred n. l. samostatnosť. Po ich podrobení sa Argolida stala vážnym súperom Sparty, s ktorou viedla časté vojny. Argos vstúpil 229 pred n. l. do Achájskeho spolku.

argonauti

argonauti, gr. Argonautai — grécki mytologickí hrdinovia plaviaci sa (gr. nautai = plavci) na lodi Argo z gréckej Tesálie do Kolchidy (v dnešnom Gruzínsku) po zlaté rúno, ktoré kráľovi Aiétovi strážil drak. Výpravu organizoval Jáson, ktorý mal po privezení rúna získať otcov trón v rodnom Iólku. Na pomoc získal 50 vtedy najvýznamnejších gréckych hrdinov (Herakles, Orfeus, Kastor a Polydeukés, Théseus, Asklépios a i.). Plavili sa z Iólku k ostrovu Lémnos (dnes Limnos), odtiaľ cez prielivy Dardanely (Helléspontos) a Bospor a cez Marmarské more a Čierne more až do Kolchidy. Kolchidský kráľ Aiétés sľúbil Jásonovi vydať rúno len pod podmienkou, že zorie pole a oseje ho dračími zubmi, z ktorých vyrastú bojovníci a tých zabije. Pomohla mu kráľova dcéra Medea, ktorá draka uspala. Jáson sa zmocnil rúna a argonautom sa podarilo uniknúť. Na spiatočnej ceste museli prekonať množstvo ďalších nebezpečenstiev (preplávali cez úžinu medzi Skyllou a Charybdou, unikli nebezpečným Sirénam, zablúdili do Líbye). Napokon sa všetci šťastne vrátili do Iólku, kde si sľúbili, že sa budú stretávať každé štyri roky a budú navzájom súťažiť, aby boli pripravení na ďalšie podobné úlohy. Organizovanie súťaží zverili Heraklovi. Hry sa konali každé štyri roky v Elide (→ antické olympijské hry).

Báj o argonautoch sa stala častou témou starovekého vázového maliarstva, reliéfnej výzdoby, fresiek a i. Najznámejším básnickým spracovaním je grécky epos Argonautika od Apollónia Rodského, v rímskej literatúre čiastočne zachovaný epos Argonautica od Valeria Flacca.

argot

argot [fr.] — tajná reč okrajových (asociálnych) spoločenských skupín, napr. zlodejov. Predstavuje obmedzený súbor metaforických, expresívnych a deformovaných jazykových prostriedkov. Dobovým variantom tajnej reči bol argot remeselníkov a podomových obchodníkov. V súčasnosti ako utajovaný kód funguje argot najmä v prostredí väzňov, narkomanov ap.

Archidamos II.

Archidamos II., genitív Archidama, ? – 427 pred n. l. — spartský kráľ (od 469 pred n. l.) z rodu Eurypontovcov. Za jeho vlády postihlo Spartu zemetrasenie a následné povstanie otrokov (3. messénska vojna 464 pred n. l.). Po vypuknutí peloponézskej vojny pravidelne každý rok prenikol so spartským vojskom na územie Atiky a spustošil ho. Preto sa prvé obdobie (431 – 421 pred n. l.) peloponézskej vojny nazýva aj Archidamova vojna.

archonti

archonti, gr. archontes, jednotné číslo archón — zbor deviatich úradníkov (gr. hoi ennea archontes) v antických Aténach, ktorí nahradili kráľovskú vládu. Pôvodne boli volení doživotne, neskôr na 10 rokov a napokon sa volili každoročne z najbohatších aristokratických rodín. Najvyššie stál archón eponymos (gr. archón epónymos, nazývaný tak až v rímskej dobe), podľa ktorého mena bol nazvaný rok jeho vlády. Archón kráľ (gr. archón basileus) mal na starosti náboženské úkony a archón polemarchos bol vrchným veliteľom ozbrojených síl. Šiesti archonti zákonodarcovia (gr. archontes thesmothetai) predsedali trestným súdom a mali na starosti zákonodarnú činnosť. Po skončení úradu podávali správu rade (bulé) a stávali sa doživotnými členmi areopágu.

archaizmy

archaizmy [gr. > lat.] — slová, niektoré významy alebo spojenia slov, ktoré sa prestali používať. Na rozdiel od historizmov majú v súčasnom jazyku zväčša svoje synonymá (merba – geometria, úd – člen). V súčasnom jazyku sa funkčne používajú na dosiahnutie starobylosti, vznešenosti ap. (meruôsmy, vladyka, žertva).

Arendal

Arendal [árendál] — prístavné mesto v juž. Nórsku v zátoke Skagerrak, administratívne stredisko kraja (fylke) Aust-Agder; 43-tis. obyvateľov (2015). Priemysel elektrotechnický,

Arequipa

Arequipa [-ki-] — mesto v juž. Peru v hornatom prostredí, administratívne stredisko departementu Arequipa a provincie Arequipa; 2 300 m n. m; 864-tis. obyvateľov (2015). Niekoľkokrát zničené sopečnými explóziami a zemetraseniami (o. i. silné zemetrasenia 1868, 1958, 1960). Priemysel textilný, kožiarsky, chemický, stavebných materiálov, potravinársky. Obchodné (známe trhy s koženými a vlnenými výrobkami) a kultúrne stredisko juž. oblasti Peru. S pobrežím Tichého oceána (prístavy Matarani a Mollendo) vzdialeným asi 100 km spojené železničnou traťou pokračujúcou na sever k prístavu Puna na jazere Titicaca.

Založené 1540 na mieste bývalého mesta Inkov. R. 1835 – 83 hlavné mesto Peru. Múzeá, početné kláštory a kostoly (16. – 18. stor.), katedrála (17. – 19. stor.), domy z 18. stor., univerzita (založená 1828), sídlo arcibiskupstva. Múzeá. Historické centrum mesta zapísané 2000 do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO. V blízkosti minerálne pramene.

Argišti I.

Argišti I. — kráľ Urartu (785 – 753 pred n. l.), syn kráľa Menua. Upevnil a rozšíril urartskú ríšu na sever až po jazero Sevan, na juhu porazil Asýrčanov. R. 782 pred n. l. založil pevnosť Erebuni, 775 pred n. l. v centre Araratskej roviny mesto Argištichiníli (Armavir), neskoršie hlavné mesto arménskeho štátu.