Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 5170 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Acherón

Acherón — v gréckej mytológii močaristá, pomaly tečúca rieka nárekov, ktorá predstavovala vlastný vstup do podsvetia (do ríše boha Háda). Cez Acherón prevážal lodník Charón duše zomretých pri vstupe do ríše mŕtvych; cesta naspäť nebola možná. Ďalšími podsvetnými riekami boli Styx, Kókytos, Léthé a Periflegethón.

Achilleis

Achilleis, genitív Achilleidy — byzantský veršovaný životopis zo 14. – 15. stor. podávajúci v romantizujúcom duchu stredovekých rytierskych románov osudy hrdinu trójskej vojny Achilla. Achilleis je odrazom návratu k národným, domácim námetom v období okupácie byzantských území latinskými križiakmi. Hrdina Achilles pripomína povahou aj činmi byzantského národného hrdinu Digenisa Akrita, hlavnú postavu eposu Digenés Akritas.

Áchim, Ondrej

Áchim, Ondrej, 15. 3. 1871 Békešská Čaba, Maďarsko – 15. 5. 1911 tamže — uhorský roľnícky politik, redaktor, potomok slovenských dolnozemských vysťahovalcov, roľník. Hospodáril na vlastnej pôde, od 1903 viedol Ľudový spolok, 1905 – 06 a 1910 – 11 poslanec uhorského snemu za Reorganizovanú sociálnodemokratickú stranu Uhorska. R. 1906 založil vlastnú Roľnícku stranu (pôv. Nezávislá socialistická strana Uhorska) s tlačovým orgánom, týždenníkom Paraszt Újság (Roľnícke noviny). Zakladateľ odborovej organizácie maloroľníkov, poľnohospodárskych robotníkov a nádenníkov (1908). Vystupoval s programom pozemkovej reformy, úprav daňového systému, priznania sociálnych práv a demokratizácie verejného života. Smrteľne postrelený bratmi Zsilinszkovcami, ktorí patrili k jeho politickým odporcom.

Achleitner, Friedrich

Achleitner [-lajt-], Friedrich, 23. 5. 1930 Schalchen, Horné Rakúsko — rakúsky architekt, teoretik architektúry a spisovateľ. Profesor na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. Autor mnohých esejí a štúdií o rakúskej a stredoeurópskej architektúre, ako aj 3-zväzkového sprievodcu po architektúre 20. stor. v jednotlivých rakúskych spolkových krajinách Rakúska architektúra v 20. storočí (Österreichische Architektur im 20. Jahrhundert, 1980 – 2010). Člen Viedenskej skupiny, spoluautor viacerých avantgardných hier. Experimentoval s jazykom, využíval dialekt a prvky konkrétnej poézie. Jeho rané práce vyšli až vo výbere Prózy, konštelácie, montáže, básne v dialekte, štúdie (prosa konstellationen, montagen, dialektgedichte, studien, 1970), samostatne vydal Kvadratický román (quadratroman, 1973).

Achmos

Achmos, aj Ahmos (Achmes, Ahmes, Ahmose), asi 18. stor. pred n. l. — staroveký egyptský pisár z obdobia vlády Hyksósov. Autor najstaršieho a najvýznamnejšieho zachovaného diela starovekej egyptskej matematiky Londýnskeho (Rhindovho, Achmosovho) papyrusu. Ide o upravený prepis starších materiálov z obdobia Strednej ríše (1994 – 1797 pred n. l.). Papyrus obsahuje 85 vyriešených úloh praktickej matematiky a podáva široký obraz obsahu a úrovne matematiky svojej doby.

Achnaton

Achnaton — jedno z mien Amenhotepa IV. (→ Amenhotep).

Achnaton

Achnaton, Hymnus na Atona — staroegyptské literárne dielo asi z polovice 14. stor. pred n. l., najznámejší zo staroegyptských hymnov, patrí medzi najlepšie výtvory egyptskej poézie. Jeho autorom je pravdepodobne kráľ Amenhotep IV. (Achnaton; → Amenhotep). Hymnus opisuje základné vlastnosti božstva Atona menami ďalších bohov, ale neobsahuje o nich iné zmienky. Predstavuje pomerne najdôslednejšiu monoteistickú koncepciu Blízkeho východu (s výnimkou Izraela). Vyniká množstvom pôsobivých lyrických obrazov a jednoduchou stavbou.

Andy

Andy, špan. Cordillera de los Andos — horský systém tiahnuci sa v dĺžke asi 9 000 km (šírka 200 – 700 km) pozdĺž sev. a záp. pobrežia Južnej Ameriky (od ostrova Trinidad po Ohňovú zem). Tvorený desiatkami paralelne prebiehajúcich horských masívov, medzi ktorými ležia náhorné plošiny (puna) a hlboké kotliny. Najvyšší štít Aconcagua (6 960 m n. m.). Juž. pokračovaním Ánd sú skupinky ostrovov v Drakovom prielive a hornatý Antarktický polostrov, ktorým antarktický kontinent zasahuje najviac na sever.

Svahy Ánd na západe prudko spadajú do Tichého oceána, na ktorého dne ich vo vzdialenosti 100 – 200 km od pobrežia lemujú podmorské priekopy (Peruánska priekopa, Atacamská priekopa). Na úrovni obratníka Kozorožca dosahuje relatívne prevýšenie medzi dnom Tichého oceána v Atacamskej priekope a asi 300 km vzdialenými vrcholmi Ánd viac ako 14 000 m. Vých. svahy Ánd sú tiež pomerne strmé, ich úpätie lemuje niekoľko desiatok až stoviek kilometrov široké pásmo hornatín, ktoré na východe nadväzujú na nízko položené ploché územia (Orinocká nížina, Amazonská nížina, Gran Chaco, Pampas a i.). S týmto územím spája Andy zložitý systém rozľahlých povodí najväčších riek Južnej Ameriky, medzi ktorými dominuje predovšetkým povodie Amazonky (na severe).

Rozmanitosť prírodného prostredia, podmienená najmä tým, že Andy majú pestrú geologickú štruktúru, polohu a nadmorskú výšku a že sa rozprestierajú od 10° severnej zemepisnej šírky za 50° južnej zemepisnej šírky, umožňuje rozdeliť Andy na základe rôznych kritérií. Na najvšeobecnejšej úrovni sa delia na Severné Andy, Centrálne Andy a Južné Andy.

K Severným Andám patria Karibské Andy (najvyšší vrch Naiguatá, 2 765 m n. m.), ktoré sú najmladšou časťou celého andského systému, Kolumbijsko-venezuelské Andy (Cristóbal Colón, 5 775 m n. m.), ktorých priebeh pripomína peň stromu s troma konármi, Ekvádorské Andy (Chimborazo, 6 267 m n. m.) s viac ako 25 činnými sopkami a Peruánske Andy (Huascarán, 6 768 m n. m.), pre ktoré je charakteristická veľká členitosť reliéfu, výskyt náhorných plošín a absencia činných sopiek. Centrálne Andy sa rozkladajú najmä na území Bolívie, Čile a sev. Argentíny medzi 14° 30’ a 28° južnej zemepisnej šírky (v dĺžke asi 800 km). Tvoria osobitný typ krajiny bezodtokových kotlín obklopených na západe i na východe horskými pásmami. Najväčšiu výšku dosahujú na území Bolívie (Illampu, 6 485 m n. m.). K Centrálnym Andám patrí púšť Atacama i najväčšie jazero Južnej Ameriky Titicaca. Južné Andy sa rozkladajú na juhu od 28° južnej zemepisnej šírky na území Čile a Argentíny. Patria k nim Čilsko-argentínske Andy (Aconcagua) rozčlenené na tri pásma a prebiehajúce zo severu na juh a Patagónske Andy (San Valentin, 4 058 m n. m.), ktoré sú budované najstaršími horninami a napriek priemernej výške 2 000 m n. m. majú (na juhu) viaceré firnové polia a ľadovce.

Andy sú výraznou prírodnou bariérou (najmä klimatickou). Ukrývajú veľké zásoby nerastných surovín. Ich náhorné plošiny sú miestami husto osídlené a hospodársky intenzívne využívané. V smere západ – východ ich pretína len niekoľko komunikačných koridorov, zo severu na juh nimi prechádza trasa Panamerickej diaľnice.

Andy boli vyvrásnené v alpskej orogenéze, sú budované kryštalickými prekambrickými a paleozoickými horninami i sedimentárnymi horninami paleozoického, mezozoického a terciérneho veku prestúpenými intrúziami granitov. Prechádzajú všetkými podnebnými pásmami Južnej Ameriky. Najvyššie časti majú vysokohorskú, chladnú klímu; ročný úhrn zrážok na severe do 10 000 mm (na záp. svahoch), medzi 5 – 30° južnej zemepisnej šírky menej ako 200 mm v záp. časti Ánd (na púšti Atacama do 20 mm) a viac ako 500 mm (v Peru viac ako 1 000 mm) vo vých. časti; na juhu od 35° južnej zemepisnej šírky viac ako 2 000 mm na záp. svahoch (v Patagónskych Andách miestami do 5 000 mm) a menej ako 300 mm na vých. svahoch. Snežná čiara prebieha na severe vo výške 4 800 – 5 000 m n. m., na rovníku vo výške 4 000 – 4 500 m n. m., v okolí obratníka Kozorožca okolo 6 300 m n. m., na juhu klesá do 1 000 – 600 m n. m.

Vo vých. časti pramenia početné prítoky Orinoca, pramenné rieky Amazonky a mnoho jej prítokov, prítoky riek Paraguaj a Uruguaj, ako i rieky priamo tečúce do Atlantického oceána (Colorado, Negro, Chubut a i.). Záp. svahy Ánd sú mnohými krátkymi riekami (Loa, Bío Bío a i.) odvodňované do Tichého oceána; v Kolumbijsko-venezuelských Andách pramení rieka Magdaléna ústiaca do Karibského mora; početné jazerá, najmä na juhu. Značnú časť Ánd pokrývajú lesy (na severe vlhké vždyzelené rovníkové, vyššie vždyzelené horské), nad nimi vlhké trávnaté formácie; na juhu vždyzelené listnaté a zmiešané lesy s hojným výskytom buka a araukárií, ako aj stepná vegetácia; v Centrálnych Andách prevaha xerofilnej vegetácie, najmä polopúšťovej, trávnato-krovinaté formácie (puna) a stepná vegetácia.

arborétum

arborétum [lat.] — záhrada alebo park, kde je sústredená živá zbierka drevín cudzieho, ale aj domáceho pôvodu, ktoré sú schopné rásť v daných klimatických podmienkach. Slúži na všeobecnú demonštráciu drevín alebo na štúdium (napr. na výskum biologických vlastností samostatne rastúcich drevín alebo ich prirodzených skupín, na výskum introdukcie cudzokrajných drevín, ekotypov, geografických variantov ap., ich aklimatizácie, rozmnožovania alebo kríženia). Zakladá sa buď v parkovom usporiadaní (aby sa uplatnilo estetické pôsobenie drevín), alebo vo forme malých porastov rovnakého druhu. Vysádza sa podľa geografickej, ekologickej alebo systematickej príbuznosti. Prvé arborétum na svete bolo založené v 17. stor. vo Francúzsku.

Na Slovensku je najznámejšie Arborétum Mlyňany (pri Tesárskych Mlyňanoch) patriace Slovenskej akadémii vied, ktoré založil 1892 dendrológ Štefan Ambrózy-Migazz (*1869, †1933) ako unikátnu zbierku najmä vždyzelených drevín (v súčasnosti je tam vysadených okolo 1 107 taxónov). Lesnícke arborétum Kysihýbel pri Banskej Štiavnici patriace Národnému lesníckemu centru vo Zvolene, ktorého založenie (1900) pripravil a viedol Ján Tuzson (*1870, †1943), predstavuje unikátny objekt v oblasti introdukcie lesnícky významných drevín vysádzaných formou miniporastov (15 × 15 m). V Arboréte Borová Hora, založenom 1965 Vysokou školou lesníckou a drevárskou vo Zvolene, dnes patriacom Technickej univerzite vo Zvolene, sú sústredené najmä domáce dreviny a rôzne sorty ruží. V Česku je známe Arborétum Nový Dvůr pri Opave (založené 1958), v Poľsku arborétum v Kórniku (1. pol. 19. stor.) patriace Poľskej akadémii vied, v USA Arnoldovo arborétum (Arnold Arboretum, 1872) v Bostone (Massachusetts, USA) patriace Harvardovej univerzite a i. (→ botanická záhrada).

achólia

achólia [gr.], acholia — chýbanie produkcie žlče; príznak chorôb pečene. Acholická stolica – stolica bez prítomnosti žlče, je bledá, vyskytuje sa pri chorobách, pri ktorých je zamedzený odtok žlče žlčovodom z pečene do čreva (napr. cholestáza, žltačka).

Andres, Stefan

Andres, Stefan, 26. 6. 1906 Trittenheim – 29. 6. 1970 Rím — nemecký spisovateľ. V pútavo komponovaných novelách El Greco maľuje veľkého inkvizítora (El Greco malt den Großinquisitor, 1936) a My sme utópia (Wir sind Utopia, 1942; slov. 1972; viackrát sfilmovaná) i v románovej trilógii Potopa (Die Sintflut, 1949 – 59) nastolil otázky hriechu, viny, vykúpenia a slobody jedinca. Autor románov Chlapec v studni (Der Knabe im Brunnen, 1953), Muž v rybe (Der Mann im Fisch, 1963), Holubia veža (Der Taubenturm, 1966), zbierky poviedok Biblické príbehy (Die biblische Geschichte, 1965) a i.

Angara

Angara — rieka v Rusku, pravostranný prítok Jeniseja; dĺžka 1 779 km, rozloha povodia 468-tis. km2 (s povodím Bajkalu 1,04 mil. km2), priemerný ročný prietok v ústí 4 500 m3/s. Vyteká z jazera Bajkal, má prudký sklon a kamenité riečisko. Prahy a katarakty str. toku sú zatopené vodami Bratskej vodnej nádrže. Dolný tok (nazýva sa Horná Tunguzka) je pokojnejší, len miestami prerušený prahmi. Šírka koryta v tejto časti dosahuje 1,5 – 2 km. Hlavné prítoky: Ilim, Čadobec (pravostranné), Irkut, Oka, Ija, Taseja (ľavostranné). Angara zamŕza v októbri, resp. v novembri (Bratská vodná nádrž), rozmŕza v polovici mája. Energeticky využívaná kaskádou hydroelektrární s vodnými nádržami (Irkutská, Bratská, Usťilimská a i.), ktoré spolu s jazerom Bajkal zabezpečujú pomerne vyrovnaný režim odtoku počas celého roka. V celej oblasti je rozšírený rybolov. Angara je splavná 700 km od Bajkalu po Bratsk.

angelika

angelika [lat.], Angelica — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď mrkvovité. Trváce alebo dvojročné byliny vysoké 1 – 1,5 m. Majú nepárnoperovito zložené listy s nafúknutými pošvami, dolný list s dlhou stopkou, biele alebo ružovkasté kvety vo veľkých zložených okolíkoch, plod dvojnažka. Na Slovensku sa vyskytujú druhy angelika lesná (Angelica sylvestris) rastúca vo vlhkejších lesoch a angelika horská (Angelica montana) rastúca v hornatých oblastiach.

anglický chrt

anglický chrt, greyhound — jedno z najstarších plemien psa patriace do skupiny chrtov, pochádzajúce zo Stredného východu, do Európy privezené prvými fenickými obchodnými loďami. Bolo veľmi obľúbené v kráľovských rodinách (napr. u francúzskeho kráľa Karola V. a anglického kráľa Henricha VIII.). Má dlhú klinovitú hlavu s plochým temenom a s pomerne malými tenkými zahnutými ušami, výborný zrak, štíhle telo s dlhými svalnatými nohami s labami so silnými nášľapovými poduškami, dlhý chvost nasadený veľmi nízko a rôznofarebnú krátku jemnú hodvábnu srsť. Výška psa v kohútiku 71 – 76 cm, suky 68 – 71 cm. Anglický chrt sa pôvodne využíval na lov jeleňov a zajacov (pri love dokáže vyvinúť rýchlosť až 64 km/h), v súčasnosti dostihový, výstavný, rodinný a spoločenský pes vyrovnanej, pokojnej povahy.

anglický seter

anglický seter — plemeno psa zo skupiny stavače, v staršej kynologickej literatúre nazvané podľa zakladateľa jeho chovu Edwarda Laweracka (*1798, †1877; 1825 položil základy modernej, samostatnej línie) a jeho pokračovateľa Richarda Purcella Llewellina (*1840, †1925). Má podlhovastú hlavu s rovnými lícami, s hranatou papuľou a so stredne dlhými, nízko nasadenými visiacimi ušami (v hornej časti osrstené mäkkou dlhšou srsťou), hlboký hrudník, klenuté bedrá, šľachovité predné a dlhé svalnaté zadné nohy, chvost nasadený a nesený v predĺženej chrbtovej línii. Dlhá srsť, ktorá vytvára na celom tele (aj na predných a zadných nohách) strapce (tzv. zástavicu), je strakatá, a to zvyčajne v kombinácii bielej s čiernou, oranžovou alebo so žltou farbou, prípadne je trojfarebná (kombinácia bielej, hnedej a čiernej farby). Výška psa v kohútiku 65 – 68 cm, suky 61 – 65 cm, hmotnosť 25 – 30 kg. V súčasnosti sa anglický seter využíva pri poľovačkách (špecialista na tzv. pernatú zver) alebo ako domáci, rodinný pes.

angorská mačka

angorská mačka, ankarská mačka — polodlhosrsté plemeno mačiek pochádzajúce z tureckej Ankary. Má dlhé štíhle telo, kužeľovitú hlavu, veľké uši, ktoré sú pri koreňoch široké a na koncoch špicaté, stredne veľké až veľmi šikmé oči zelenej alebo orieškovej farby a stredne dlhú jemnú hodvábnu srsť bielej farby.

anhinga

anhinga [tupi > port.], Anhinga — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď anhingovité. Veľké vodné vtáky s 80 – 100 cm dlhým telom, s esovitým dlhým krkom, s ostrým úzkym zobákom a s veľkými plávacími blanami, hmotnosť 1 – 1,4 kg. Vyskytujú sa v sladkovodných jazerách, močiaroch, vo väčších riekach i v mangrovových porastoch subtropických a tropických oblastí. Telo majú pri plávaní ponorené pod vodou, vyčnieva len hlava s krkom. Živia sa rybami a inými vodnými živočíchmi. Hniezdia v kolóniách na stromoch alebo v pobrežných porastoch, niekedy spolu s kormoránmi a volavkami.

Patria sem 4 druhy, napr. anhinga hrdzavokrká (Anhinga rufa), ktorá sa vyskytuje v tropickej Afrike, čierno sfarbená anhinga austrálska (Anhinga novaehollandiae), ktorá sa vyskytuje v Austrálii, Indonézii a na Papue Novej Guinei, a anhinga tmavobruchá (Anhinga melanogaster), ktorá sa vyskytuje v južnej a juhovýchodnej Ázii.

anízovec pravý

anízovec pravý, Illicium verum — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď anízovcovité. Krík alebo vždyzelený strom vysoký 4,5 – 9 m, pochádzajúci z Číny a Vietnamu. Má aromatickú bielu kôru, lesklé elipsovité listy a belavé, žlté alebo fialové kvety, plod mechúrik. Získava sa z neho korenina bohatá na silice, nazývaná badián alebo hviezdový aníz, ktorá je vysušeným súplodím mechúrikov pripomínajúcich hviezdu; pridáva sa do nápojov. Semená podporujú trávenie, používajú sa pri kašli, bronchitíde i pri reumatizme, silice z nich nahrádzajú bedrovník anízový (aníz; → bedrovník) ako ochucovadlo.

Annan, Kofi

Annan, Kofi, 8. 4. 1938 Kumasi – 18. 8. 2018 Bern — ghanský diplomat a politik. Študoval vo Švajčiarsku a v USA. Od 1962 pôsobil v štruktúre orgánov a organizácií OSN, o. i. pracoval v Hospodárskej komisii OSN pre Afriku a v Úrade vysokého komisára Spojených národov pre utečencov. Profesionálne činný najmä v oblasti ekonomiky a mierových operácií (od novembra 1995 do marca 1996 osobitný poverenec pre bývalú Juhosláviu); pôsobil aj ako poradca generálneho tajomníka OSN. R. 1996 zvolený za generálneho tajomníka OSN, 2001 (29. júna) ho Valné zhromaždenie OSN potvrdilo na ďalšie päťročné obdobie, v úrade do 31. decembra 2006. R. 2004 kritizoval americkú inváziu do Iraku, ktorú označil za nelegálnu a v rozpore s Chartou OSN, 2004 – 05 čelil kritike za korupčný škandál v programe Ropa za potraviny (nedostatočný dohľad a pomalá reakciu naň), 2006 sa výrazne angažoval v úlohe sprostredkovateľa vo vojne medzi Libanonom a Izraelom (izraelských vojakov na území Libanonu nahradili jednotky mierovej misie OSN – UNIFIL), 2008 sa zapojil do rokovaní medzi kenskou vládou a opozíciou počas povolebných nepokojov. Začiatkom 2012 bol vymenovaný za mimoriadneho vyslanca OSN pre Sýriu. Nobelova cena mieru (2001).

Annapolis

Annapolis [eneplis] — prístavné mesto v USA na brehu Chesapeackej zátoky vých. od Washingtonu, hlavné mesto štátu Maryland; 40-tis. obyvateľov (2015). Rozvinutý potravinársky priemysel (konzervárne, spracovanie rýb, ustríc).

Založené 1649 ako Providence, potom niekoľkokrát zmenilo svoj názov, od 1694 hlavné mesto britskej kolónie Maryland, od 1695 súčasný názov, mestské práva 1708. Od novembra 1783 do júna 1784 dočasné hlavné mesto USA a sídlo amerického Kongresu, ktorý tam 14. 1. 1784 ratifikoval Parížsky mier (→ Americká revolúcia). Múzeum námorníctva, oceánografické observatórium, domy v koloniálnom štýle z 18. stor. Akadémia vojenského námorníctva USA (založená 1845).

achondroplázia

achondroplázia [gr.], achondroplasia — dedičné celkové ochorenie kostry, pri ktorom je porušený rast dlhých kostí. Prejavuje sa nízkou telesnou výškou, skrátenými končatinami, trup a hlava sa vyvíjajú normálne. U väčšiny postihnutých je neporušený intelekt. Dedí sa autozómovo dominantne. Liečba nie je možná, v poslednom období sa pristupuje k systematickému predlžovaniu končatín.

abbozzo

abbozzo [abocco; tal.] — hrubo otesaná kamenná socha alebo rezba. Abbozzo podľa modelov rôzneho druhu robia spravidla pracovníci dielne, ktorí ho odovzdávajú majstrovi na dokončenie.

Annapurna

Annapurna — horský masív v Himalájach v str. časti Nepálu. Najvyšším vrcholom je Annapurna 1 s výškou 8 091 m n. m. (siedmy najvyšší štít sveta). Budovaný kryštalickými horninami, pokrytý večným snehom a ľadovcami. Dobytý 1950 francúzskou výpravou pod vedením Mauricea Herzoga (*1919, †2012) ako prvý osemtisícmetrový vrch.

Annecy

Annecy [ansi] — mesto v juhových. Francúzsku v metropolitnom regióne Auvergene-Rhône-Alpes na sever od Grenoblu pri jazere Annecy, administratívne stredisko departementu Haute-Savoie; 52-tis. obyvateľov (2013). Priemysel jemnej mechaniky, elektrotechnický, papiernický, stavebných materiálov, odevný; turistické centrum.

Vzniklo na mieste staršieho (rímskeho, neskôr burgundského) sídliska, od 1535 sídlo biskupstva. Stavebné pamiatky: rímske sídlisko z 1. stor., hrad z 12. stor., renesančná katedrála Saint-Pierre zo 16. stor., kostoly z 15. – 17. stor., biskupský palác (18. stor.), múzeá.

anoa

anoa [malajsky] — rod prežúvavých párnokopytníkov z čeľade turovité (→ byvol) žijúci prevažne na ostrove Sulawesi. Patria sem dva malé zavalité (výška v kohútiku do 1 m, hmotnosť 150 – 300 kg) druhy, anoa nížínný (Bubalus depressicornis) tmavohnedej až čiernej farby so svetlou škvrnou pod bradou, na tvári, bruchu a nohách, s hrubým krkom, krátkymi nohami a s dozadu sklopenými krátkymi, na báze trojhrannými rohmi prispôsobenými na pohyb v hustom močaristom pralese a anoa horský (Bubalus quarlesi) svetlejšej farby, s dlhšou hustejšou srsťou a s kratšími rohami, ktorý sa vyskytuje najmä v odľahlých horských oblastiach; ohrozené druhy červeného zoznamu, ich populácie sa stále zmenšujú.

anofeles

anofeles [gr.], Anopheles — rod z triedy hmyz (Insecta), rad dvojkrídlovce (Diptera), podrad komáre (Nematocera), čeľaď komárovité. Niektoré druhy rodu sú najmä v tropických oblastiach nebezpečnými prenášačmi malárie. Samičky aktívne napádajú teplokrvné živočíchy a človeka. Larválny vývin prebieha vo vode. Na Slovensku žije niekoľko druhov, napr. anofeles maláriový (Anopheles messeae) a anofeles škvrnitokrídly (Anopheles maculipennis).

anomália

anomália [gr.] — nepravidelnosť, odchýlka od normálneho stavu;

1. astron. uhol, pomocou ktorého sa v nebeskej mechanike určuje poloha telesa na dráhe okolo centrálneho telesa, napr. planéty okolo Slnka, vedľajšej zložky dvojhviezdy okolo hlavnej zložky ap. Uhol JSP, ktorý zviera sprievodič planéty so smerom k perihéliu, sa nazýva pravá anomália. Pravá anomália sa mení nerovnomerne v súlade s druhým Keplerovým zákonom. Excentrická anomália je uhol medzi spojnicou OJ1 a smerom k perihéliu, t. j. uhol J1OP. Stredná anomália sa nazýva uhol J2OP, ktorý zviera spojnica OJ2 a smer k perihéliu. Do bodu J2, ktorý je bližšie k perihéliu ako bod J1, by sa planéta dostala pri rovnomernom pohybe po kružnici takou rýchlosťou, že v perihéliu a aféliu by bola v tom istom čase, ako keby sa pohybovala nerovnomerne po elipse. Vzťah medzi strednou a excentrickou anomáliou vyjadruje Keplerova rovnica.

2. biol., lek. odklon alebo odchýlka od normálnej stavby a funkcie jednotlivých orgánov, prípadne ich časti, alebo aj organizmu ako celku. Výskyt anomálií u človeka a pri zvieratách je dosť častý. Najčastejšie sú anomálie na končatinách, hlave, chrbtici a niektorých vnútorných orgánoch; vývojové anomálie v tvare alebo vo funkcii môžu prechádzať od menej výrazných, ktoré spravidla neohrozujú život a často ich možno korigovať, až po veľmi výrazné, rozsiahle vývojové poruchy znemožňujúce život.

Antarktída

Antarktída — kontinent na južnej pologuli rozkladajúci sa okolo južného pólu; 14 mil. km2. Nachádzajú sa tam takmer všetky póly: južný geografický pól, južný geomagnetický pól, pól nedostupnosti, svetový pól vetrov, pól chladu, pól maximálneho ľadu. Až 95,5 % rozlohy pokrýva pevninský ľadovec, zvyšok tvoria pásma vrchov s výškou 3 000 – 5 140 m n. m. Priemerná výška ľadového povrchu Antarktídy je 2 200 m n. m., maximálna výška v blízkosti pólu relatívnej nedostupnosti (82° juž. zemepisnej šírky a 50° vých. zemepisnej dĺžky) 4 250 m n. m. Priemernou výškou je Antarktída najvyššia zo všetkých pevnín. Maximálnu nadmorskú výšku dosahuje masívom Vinson (4 892 m n. m.) na severe Ellsworthovej zeme. Priemerná hrúbka pevninského ľadovca dosahuje 2 040 m, maximálna okolo 4-tis. m. Objem ľadu sa odhaduje na 24 mil. km3. Antarktída sa svojou hrubou povrchovou i geologickou stavbou najviac podobá na Južnú Ameriku a do značnej miery i na Austráliu.

Zúženie pevniny medzi Rossovým morom a Weddellovým morom rozdeľuje kontinent na dve časti: na kompaktnejšiu Východnú Antarktídu, ktorá leží takmer celá na vých. pologuli s rozlohou asi 10 mil. km2, a na členitejšiu Západnú Antarktídu, z ktorej smerom k Južnej Amerike vybieha dlhý úzky Antarktický polostrov. Horopisne je Východná Antarktída stupňovito-tabuľového typu, kým Západná Antarktída viac pásmového typu. Západná Antarktída sa rozprestiera za sedemdesiatou rovnobežkou, Východná Antarktída je vysunutá viac na sever a jej okraj sa tiahne kľukato pozdĺž južnej polárnej kružnice. Jej pobrežie, dlhé vyše 30-tis. km, tvoria okrem malých skalnatých častí (asi 700 km) najmä masy ľadu (čelo pevninského ľadovca, šelfové ľadovce). Geologicky je Východná Antarktída starou kryštalickou kryhou s podobnou stavbou ako Afrika, Austrália a Brazílska vysočina, s ktorými tvorila v prvohorách pevninu Gondwana. Západná Antarktída má spoločné črty s mladým treťohorným pásmom andských vrás v Južnej Amerike a s vysočinou Nového Zélandu. S týmto pásmom súvisí nedávna intenzívna sopečná činnosť.

K zaľadneniu Antarktídy došlo až vo štvrtohorách, predtým tam bolo teplejšie podnebie, v druhohorách dokonca subtropické, v mladších treťohorách (miocén) mierne teplé. V súčasnosti má najdrsnejšie podnebie na celej zemeguli. Priemerná ročná teplota dosahuje -10 až -25 °C. Na stanici Vostok bola nameraná najnižšia známa teplota na Zemi -89,2 °C (21. 7. 1983). Zrážky v pobrežnej oblasti dosahujú 200 – 600 mm ročne. Charakteristické sú dlhotrvajúce vetry (200 – 340 dní ročne) s rýchlosťou 18 – 30 m/s. Chudobnú vegetáciu tvoria machy a lišajníky v tzv. oázach, z ktorých najznámejšia je Bungerova oáza vo Východnej Antarktíde. Na Antarktickom polostrove rastie niekoľko druhov kvitnúcich rastlín. Fauna sa obmedzuje na druhy, ktoré nachádzajú potravu v mori. Žijú tam čajky, pomorníky, tučniaky a viaceré druhy tuleňov, v okolitých moriach veľryby.

Až do 1770 boli ľudia presvedčení, že na južnej pologuli existuje veľká neznáma pevnina Terra Australis Incognita oplývajúca veľkým bohatstvom. Britská vláda, ktorá mala veľký záujem o jej objavenie, poverila 1772 J. Cooka, aby preskúmal juž. oblasť Tichého oceána. Cook 17. 1. 1773 prekročil južnú polárnu kružnicu a počas nasledujúcich dvoch rokov oboplával celú Antarktídu, pričom sa k nej priblížil až na 200 km, ale ani raz sa mu nepodarilo uvidieť ju. Na mnohé ostrovy i časti antarktického kontinentu narazili pri svojich plavbách 1800 – 20 anglickí i americkí lovci tuleňov a veľrýb. R. 1820 Nathaniel Brown Palmer (*1799, †1877) objavil ostrov Deception patriaci k Južným Shetlandom a ostrov Trinity. V rovnakom čase sa uskutočnila výprava ruských lodí pod vedením kapitána F. F. Bellingshausena. Oboplávali Antarktídu, objavili Ostrov Petra I. a 5. – 6. 2. 1820 sa priblížili k pevnine natoľko, že mohli vidieť jej zvlnený okraj. Ešte bližšie sa dostal americký kapitán John Davis (*1784, †?), ktorý vyplával z ostrova Deception smerom na juh a 7. 2. 1821 natrafil na Antarktický polostrov vybiehajúci ďaleko na sever. V tom istom roku sa Britovi J. Weddellovi podarilo na ceste od Južných Orknejí smerom na juh preniknúť na 74°15’ južnej zemepisnej šírky. R. 1830 – 31 oboplával anglický kapitán John Biscoe (*1794, †1843) celú Antarktídu a pomenoval Enderbyho zem a Grahamovu zem. O 9 rokov neskôr, 18. 1. 1840, uvidel Francúz J. S. C. Dumont d’Urville pevninu a nazval ju Adelino pobrežie. V ten istý deň, ale asi o 10 hodín skôr, sa to podarilo aj americkému poručíkovi Ch. Wilkesovi. Záliv, do ktorého vplával, nazval Pinerov záliv. Pokračoval ďalej na východ a preskúmal asi 3 000 km pobrežia. V úsilí nájsť južný magnetický pól skúmala túto oblasť aj britská výprava pod vedením J. C. Rossa, ktorý 12. 1. 1841 uvidel pevninu a nazval ju Viktóriina zem a 28. 1. 1841 neďaleko pobrežia objavil malý ostrov s činnou sopkou Erebus. Pri plavbe popri sev. strane ostrova na ceste dovnútra kontinentu narazil na ľadovú bariéru, neskôr nazvanú podľa neho Rossova ľadová bariéra. Musel sa preto obrátiť na východ a vo februári 1842 dosiahol rekordných 78°10’ juž. zemepisnej šírky.

Ďalšie výskumy Antarktídy sa uskutočnili až v 20. stor., a to najmä v súvislosti s úsilím dosiahnuť južný pól. R. 1908 sa k nemu priblížila (na vzdialenosť 155 km) britská expedícia pod vedením Íra E. H. Shackletona. O rok neskôr súperili o dobytie južného pólu dvaja bádatelia: Nór R. Amundsen a Angličan R. F. Scott. Podarilo sa to 14. 12. 1911 lepšie vystrojenému Amundsenovi, ktorý Scotta predstihol o 34 dní. Scott sa dostal na južný pól až 17. 1. 1912. R. 1912 sa pod vedením D. Mawsona vydala do Antarktídy austrálska expedícia, aby preskúmala pobrežie od Oatesovej zeme po Zem Viliama II. O dva roky neskôr, 8. 8. 1914, vyplávala z Londýna loď E. H. Shackletona, ktorý chcel prejsť naprieč celou Antarktídou. Pri jej pobreží však jeho loď zamrzla v ľadovej tabuli a úplne sa roztrieštila. Posádka musela loď opustiť a po ľadových kryhách sa dostala až na Sloní ostrov. Odtiaľ sa potom Shackleton plavil po pomoc na malom člne do Južnej Georgie vzdialenej 1 400 km.

Prvý let nad Antarktídou uskutočnil 1928 austrálsky výskumník a letec G. H. Wilkins. O rok neskôr preletel ponad južný pól Američan R. E. Byrd, ktorý viedol do Antarktídy viacero výprav (1933, 1939, 1946, 1957). Počas najvýznamnejšej expedície 1946 sa uskutočnil najrozsiahlejší výskum kontinentu. V období od októbra 1957 do 2. 3. 1958 sa podarilo uskutočniť aj cestu naprieč Antarktídou, a to britskémup bádateľovi Vivianovi Arnestovi Fuchsovi (*1908, †1999).

Zo slovenských bádateľov pôsobil od jesene 1964 do leta 1966 na stanici Novolazarevská v rámci 10. dlhodobej sovietskej expedície Štefan Pintér. Na spoločnej sovietsko-československej stanici Vostok pracoval elektrotechnik Tibor Ďuriš (od leta 1978 do leta 1979). Botanik Ľubomír Kováčik sa zúčastnil dvoch vedeckých expedícií do antarktíckého súostrovia Južné Shetlandy: počas antarktického leta 1989 – 90 pracoval v rámci československého antarktického programu na Ostrove kráľa Juraja a na Ostrove Nelson a v lete 1992 – 93 ako riadny člen 11. expedície brazílskeho antarktického programu na Sloňom ostrove. Počas antarktického leta 1995 – 96 sa uskutočnila 1. slovenská antarktická výprava na južný pól, ktorej účastníkmi boli vedúci a hlavný organizátor, filmový režisér Emil Fornay (*1943), lekár Peter Hrúzik, geológ P. Valušiak a tlačiar Marián Zaťko. V spolupráci slovenskej a ruskej expedície sa vytvorila a zabezpečila trojčlenná medzinárodná športová skupina, v ktorej boli dvaja Rusi (Vladimir Čukov a Ivan Kuželivskij) a Slovák P. Valušiak. Autonómnym spôsobom prešli na lyžiach vyše tisíc km až na 87° 26’ južnej zemepisnej šírky, odtiaľ však boli pre zhoršujúce sa počasie prepravení lietadlom na južný pól. P. Valušiak sa takto stal prvým Slovákom, ktorý stál na tomto bode Zeme (29. 1. 1996).

Až do 20. rokov 20. stor. bola Antarktída krajinou nikoho. V súvislosti s rozvojom letectva, s objavmi značných ložísk čierneho uhlia a rúd neželezných kovov (na Antarktickom polostrove) i s prípravami na 2. svet. vojnu bola štátmi, ktoré robili v Antarktíde výskumy, jednostranne vyhlásená anexia jednotlivých sektorov vyznačených poludníkmi. Na odôvodnenie svojich nárokov na ďalšie časti Antarktídy začali aj ostatné štáty zakladať vedecké stanice. Za účasti 12 štátov sa na území Antarktídy zriadilo 54 staníc (najmä observatórií). R. 1959 bola prijatá medzinárodná Zmluva o Antarktíde platná pre oblasť južne od 60. rovnobežky južnej zemepisnej šírky vrátane plávajúcich ľadovcov, ktorá je prvou významnou dohodou o obmedzení zbrojenia v určitej oblasti sveta. Podľa nej možno Antarktídu využívať iba na mierové účely, zakázané sú všetky opatrenia vojenského charakteru. Zabezpečená je sloboda vedeckého výskumu. Bolo vyhlásené moratórium na dovtedajšie nároky štátov na časti Antarktídy. Zmluvu pôvodne uzavreli Argentína, Austrália, Belgicko, Francúzsko, Čile, Japonsko, Južná Afrika, Nórsko, Nový Zéland, USA, Spojené kráľovstvo a bývalý ZSSR. Prostredníctvom pozorovateľov (občanov zmluvných strán) bol vytvorený špeciálny kontrolný systém. Zmluva je otvorená pre všetky štáty a depozitárom je vláda USA. Do platnosti vstúpila 1961. Slovensko je jej signatárom.

AntArktis

AntArktis — združenie slovenských cestovateľov založené 1992. Pôvodne zamerané na expedičné podnikanie v polárnych oblastiach, neskôr aj na organizovanie výprav po stopách významných Slovákov. Od 1995 má status Klubu UNESCO. Zakladajúcimi členmi boli F. Kele, P. Mariot, A. Rišňovská a P. Učník. K najvýznamnejším podujatiam organizovaným združením AntArktis patria prvá slovenská severopolárna expedícia Arktický kvet (1993), expedície Tahiti (1994) a Vavau (1997) po stopách M. R. Štefánika a expedícia Antananarivo (1996) po stopách M. Beňovského na Madagaskare.

Antheil, George

Antheil [ensil], George, 8. 7. 1900 Trenton, New Jersey – 12. 2. 1959 New York — americký skladateľ a klavirista. Študoval vo Philadelphii u C. Sternberga a E. Blocha. Jeho rané diela sú ovplyvnené radikálnou európskou avantgardou, talianskym futurizmom, experimentoval s mechanickými nástrojmi a nehudobnými zvukmi (klaksóny, sirény), s hudbou I. Stravinského a s džezom. Džezové rytmické prvky hrali neskôr veľkú úlohu pri vytváraní vlastného kompozičného, ako aj interpretačného štýlu. Po 1. svet. vojne ním vzbudzoval pozornosť na koncertoch v Európe (napr. Airplane Sonata, 1921). Autor opier Transatlantic (1930), Helen Reiter (1931), The Rascal (1948), baletov Ballet mécanique (1924), FlightIvan the Terrible (1930), Dreams (1935), filmovej hudby, 7 symfónií a i. Vydal autobiografiu Enfant terrible hudby (Bad Boy of Music, 1945).

Antibes

Antibes [-tib] — prístavné mesto v juž. Francúzsku v metropolitnom regióne Provence-Alpes-Côte d’Azur v departemente Alpes-Maritimes na Azúrovom pobreží; 76-tis. obyv. (2013). Priemysel kozmetický (parfumy), konzervárenský, tabakový. Známe prímorské kúpele.

Založené v 5. stor. pred n. l. ako grécka osada (názov Antipolis), neskôr rímske mesto, 1384 – 1608 vo vlastníctve Grimaldiovcov. Zámok Grimaldiovcov (14. – 16. stor.) s múzeom (zbierka diel P. Picassa), archeologické múzeum, múzeum absintu. Zoologická záhrada s kolekciou morskej fauny, delfinárium, záhradnícka škola.

antické olympijské hry

antické olympijské hry, staroveké olympijské hry — najslávnejšie grécke kultové hry usporadúvané na počesť boha Dia (Zeus). Podľa bájí bol ich zakladateľom Herakles. Prvé antické olympijské hry sa údajne uskutočnili 776 pred n. l. a tento rok sa neskôr stal základom gréckeho datovania. Konali sa každé 4 roky, trvali 5 – 7 dní a počas nich bol medzi gréckymi mestskými štátmi (polis) vyhlásený všeobecný mier (ekecheiria). Kto ho porušil, bol potrestaný (napr. Sparta bola vylúčená z hier 420 pred n. l.). Posledné hry (293. v poradí) sa konali 393 n. l., keď boli v súvislosti so zákazom všetkých pohanských kultov a sviatkov cisárom Theodosiom I. Veľkým zakázané. Spočiatku sa na nich mohli zúčastniť iba slobodní Gréci, neskôr i príslušníci iných národov, dokonca i otroci (gladiátori). Ženy na nich nemohli štartovať, ale víťazkami sa mohli stať ako majiteľky koní a záprahov. Evidovali sa iba víťazi, ktorí boli dekorovaní vencom z olivovej ratolesti a ktorým boli preukazované veľké pocty. K prvým víťazom patril Chionis, šprintér zo Sparty, štvornásobný víťaz stadia, trojnásobný víťaz diaulu, zápasník Milón z Krotónu, štvrťstoročie najsilnejší muž Grécka, Leónidas z Rodu, 12-násobný víťaz v behu. Na prvých 13 hrách sa súťažilo v jedinej disciplíne – v dromose (beh na 1 stadion, 192,27 m), postupne pribúdali ďalšie disciplíny: diaulos (2 stadiá), dolichos (vytrvalostný beh), palé (zápas), pentatlon (päťboj – skok do diaľky, dromos, hod oštepom, diskom, palé), pygmé (box), pankration (kombinácia boxu a zápasu), hoplitodromos alebo dromos hoplitón (beh ťažkoodencov na 2 – 4 stadiá), preteky štvorzáprahov (neskôr i ďalšie hipické súťaže).

achromatopsia

achromatopsia [gr.] — porucha zraku, pri ktorej sa nerozoznávajú farby; → farbosleposť.

anticyklóna

anticyklóna [gr.], tlaková výš — základný tlakový útvar so zvýšeným tlakom vzduchu, v ktorého centrálnej časti je tlak vzduchu najvyšší a smerom k okrajom sa znižuje. Na synoptickej mape je anticyklóna vymedzená aspoň jednou uzavretou izobarou alebo izohypsou, pričom tlak vzduchu vnútri je vyšší než v okolí. Gradienty tlaku vzduchu sú v anticyklóne menšie než v cyklóne. Na sev. pologuli prúdi vzduch v anticyklóne v smere hodinových ručičiek, pričom v hraničnej vrstve atmosféry v dôsledku trenia smeruje z anticyklóny von. Toto prúdenie spôsobuje, že cez centrálnu časť anticyklóny neprechádza atmosférický front. Vzduch v centrálnej časti anticyklóny zostupuje po vertikále, zohrieva sa a podľa vlastností vzduchu pri zemi sa vo výške (alebo vo voľnej atmosfére) vytvárajú subsidenčné inverzie teploty vzduchu. Počasie v anticyklóne závisí od jej vývojového štádia, vlastností vzduchovej hmoty, v ktorej sa vytvorila, ako aj od charakteru povrchu podkladu, nad ktorým sa rozkladá v danom ročnom období. Podľa toho, v ktorej geografickej oblasti sa tvorí alebo sa dlhší čas udržiava, dostáva anticyklóna svoj špecifický názov, napr. antarktická, arktická, azorská (severoatlantická), bermudská, havajská (severopacifická, honolulská), juhopacifická, kanadská (severoamerická), kontinentálna, maurícijská (juhoindická), sibírska, svätohelenská (juhoatlantická).

Vo vývoji anticyklóny sa rozlišuje niekoľko fáz: 1. začiatočné štádium (štádium vzniku anticyklóny) sa pozoruje na prízemnej synoptickej mape od prvých príznakov vzniku do objavenia sa prvej uzavretej izobary s hodnotou tlaku deliteľnou piatimi; 2. štádium mladej anticyklóny (štádium mohutnenia anticyklóny) sa vyznačuje zvyšovaním tlaku v jej oblasti; 3. štádium maximálneho rozvoja anticyklóny, v ktorom sa v centrálnej časti útvaru dosiahne najvyšší tlak; 4. štádium oslabovania (rozpadu) anticyklóny sa vyznačuje postupným znižovaním tlaku v jej oblasti, až kým nedosiahne hodnoty porovnateľné s tlakom v okolí rozpadajúcej sa anticyklóny. Trvanie každého štádia je rôzne a kolíše od niekoľkých hodín do niekoľkých dní, pričom anticyklóna nemusí prechádzať všetkými vývojovými štádiami.

antifonár

antifonár [gr. > lat.], antiphonale, antiphonarium — liturgická kniha obsahujúca náboženské spevy s notovým záznamom. V prvých rokoch kresťanstva názov knihy liturgických spevov omše a ofícia. Neskôr sa začalo rozlišovať medzi antiphonariom missae (→ graduál), ktorý obsahoval spevy prednášané od oltára, a antiphonariom officiom, ktorý obsahoval antifóny do žalmov a responzóriá určené na spev počas tzv. hodiniek. Obidva boli v stredoveku často ilustrované.

antilopy

antilopy [gr.] — jednotný názov dutorohých prežúvavcov z čeľade turovité, v súčasných zoologických systémoch rozčlenenej na 10 podčeľadí; štíhle stádovité kopytníky rôznych veľkostí s dlhými nohami, krátkym chvostom a krátkou srsťou pochádzajúce z Afriky a južnej Ázie, ktoré patria medzi najrýchlejšie suchozemské živočíchy. Patria sem rody a množstvo druhov z 9 podčeľadí (okrem podčeľade Caprinae): Aepycerotinae (→ impala), Alcelaphinae (→ byvolce), Antilopinae (tzv. pravé antilopy), Bovinae (napr. bongo), Cephalophinae (napr. chochlatka), Hippotraginae, Pantholopinae (→ čiru), Peleinae a Reduncinae (→ vodárka).

Do podčeľade Antilopinae patria napr. iba v oblastiach južnej Afriky žijúci druh antilopa skákavá (Antidorcas marsupialis) so škoricovohnedým chrbtom a bokmi, s bielym zadkom, spodnou stranou tela, ako aj s bielou tvárou, na ktorej sa od papule cez oko tiahne tmavý pás, a pri obidvoch pohlaviach s čiernymi lýrovitými, do 30 cm dlhými rohmi, v Indii a Pakistane žijúci druh antilopa jeleňovitá (Antilope cervicapra) s výrazným pohlavným dimorfizmom (samec má hlavu, boky a vonkajšiu stranu končatín tmavohnedosivú až čiernu, brucho, hruď a vnútorné strany nôh biele a do 70 cm dlhé rohy špirálovito stočené a v spodnej časti vrúbkované, samica je výrazne svetlejšia, žltohnedá až žltá, rohy jej rastú len veľmi vzácne), vo východnej Afrike (Somálsko, Uganda, Keňa) žijúci druh antilopa dlhokrká (Litocranius walleri, v starších zoologických systémoch aj gazela gerenuk) s gaštanovohnedým vrchom tela, pri obidvoch pohlaviach s pieskovokrémovými bokmi a s bielym bruchom, pri samcoch s lýrovitými, špičkami smerom dopredu stočenými, do 35 cm dlhými rohami, ako aj rody dik-dik, sajga a goa.

Do podčeľade Hippotraginae patria napr. vo východnej a v juhovýchodnej Afrike žijúci druh antilopa vraná (Hippotragus niger) s čiernohnedým až čiernym telom s bielym zadkom a bruchom a s čierno-bielou kresbou na tvári (pri samcoch), s gaštanovým alebo s orieškovohnedým telom (pri samiciach) a pri obidvoch pohlaviach s hrubými výrazne vrúbkovanými rohmi, v západnej, strednej a vo východnej Afrike žijúci druh antilopa konská (Hippotragus equinus) s červeným až hnedým telom s bielym bruchom a s bielo-čiernou kresbou na tvári, pri obidvoch pohlaviach s dozadu ohnutými, na koncoch od seba rozostúpenými, po celej dĺžke vrúbkovanými rohmi, pri samcoch dlhými okolo 75 cm, pri samiciach okolo 65 cm, ako aj rody adax a oryx.

Do podčeľade Peleinae patrí jediný druh antilopa srnčia (Pelea capreolus) so sivou srsťou, pri samcoch s rovnými ostrými rohmi, ktorá žije vo vyššie položených trávnatých horských oblastiach Južnej Afriky, Zimbabwe, Lesotha a Svazijska.

Antisthenés

Antisthenés, okolo 435 pred n. l. – okolo 370 pred n. l. — grécky antický filozof, zakladateľ jednej z tzv. malých sokratovských škôl, kynickej školy. V protiklade k Platónovmu dôrazu na všeobecné (idea) uznával len bytie jednotlivých vecí. Známy je jeho výrok Vidím koňa, žiadnu koňovosť. Sústreďoval sa na problémy etiky. Prvky sokratovskej filozofie v nej spájal s niektorými názormi sofistov, najmä s ich rozlišovaním toho, čo je dané od prírody a čo dohodou (príroda verzus konvencia). Za hodnotné považoval to prvé, v prírode videl základ práva. Druhé, t. j. výtvory kultúry a civilizácie, považoval za škodlivé či aspoň zbytočné. Z toho vyplynul jeho ideál jednoduchého života, nezávislosti od okolitého sveta, ľahostajnosti k bohatstvu, k stavovským rozdielom, k sláve, náboženstvu, rodine ap., teda ku kultúre vôbec. Zachovali sa jeho dve deklamácie Aias a Odysseus. Jeho pokračovateľom bol Diogenés zo Synopy. Na niektoré prvky Antisthenovho učenia neskôr nadviazali stoici.

Antonioni, Michelangelo

Antonioni, Michelangelo, 29. 9. 1912 Ferrara – 30. 7. 2007 Rím — taliansky filmový režisér, scenárista, prozaik a maliar. R. 1943 – 50 sa venoval dokumentárnemu filmu, debutoval hraným filmom Kronika jednej lásky (Cronaca di un amore, 1950) o citovom vzťahu zámožnej ženy k chudobnému milencovi. Jeho filmy obsahujú kritiku vyššej spoločnosti, odhaľujú citovú prázdnotu, osamelosť a neschopnosť komunikácie. Nepoužíval retrospektívu, paralelnú montáž ani chronologický dej, jeho filmy sú analytickým obrazom ľudskej duše. Film Výkrik (Il Grido, 1957) je situovaný do robotníckeho prostredia. Časti voľnej tetralógie Dobrodružstvo (L’Avventura, 1960), Noc (La Notte, 1961), Zatmenie (L’eclisse, 1962) a Červená pustatina (Il deserto rosso, 1964) zobrazujú odcudzenie a osamelosť ženy. Od 1966 nakrúcal v Spojenom kráľovstve, USA, Taliansku, Španielsku a Alžírsku: Zväčšenina (Blow-up, 1966), Zabriskie Point (1970), Povolanie: reportér (Professione: Reporter, 1975), Pátranie po jednej žene (Identificazione di una donna, 1982). R. 1983 vydal knihu poviedok a esejí Kolkáreň pri Tiberi (Quel bowling sul Tevere), ktorá sa stala námetom poviedkového koprodukčného francúzsko-taliansko-nemeckého filmu Za mrakmi (Al di là delle nuvole, 1995; spolurežisér W. Wenders). Za celoživotné dielo získal 1993 Cenu Európskej filmovej akadémie a 1995 Oscara.

antropogenéza

antropogenéza [gr.], antroposociogenéza — fylogenetický vývoj človeka zahŕňajúci jeho biologický, psychický a spoločenský vývoj od zvieracieho predchodcu až po človeka dnešného typu (Homo sapiens sapiens). Vývoj človeka ako biosociálnej bytosti prebiehal spočiatku ako prírodný proces podľa zákonitostí biologickej evolúcie, neskôr prevládli a dnešného človeka dotvorili kultúrne a sociálne vzťahy. Antropogenéza sa v princípe skladá z dvoch základných procesov: hominizácie a sapientácie. V rámci radu primátov sa začiatky antropogenézy trvajúcej niekoľko miliónov rokov hľadajú v skupine dryopitov (najmä rody Kenyapithecus a Afropithecus). Výsledky konfrontácie paleontologických a neoontologických disciplín (napr. výskum DNA, mitochondriálnej DNA, proteínov, krvných skupín a chromozómov) potvrdili blízku fylogenetickú príbuznosť človeka a ľudoopov.

Pred 12 – 15 mil. rokov sa od dryopitov oddelila vetva ramapitov, z ktorých prežil do súčasnosti iba ázijský orangutan (Pongo pygmaeus). Zvyšok dryopitov sa vyvíjal ako spoločný predok afrických ľudoopov a hominidov. Približne pred 7 – 8 mil. rokov sa línia spoločného predka rozdelila na 3 samostatné vetvy (poddruhy), z ktorých neskôr vznikli samostatné druhy a rody: gorila (Gorilla), šimpanz (Pan) a prvý hominid (Sahelanthropus). Bezprostredným predchodcom afrických ľudoopov by mohol byť druh Nyanzapithecus alesi z Kene, datovaný na 13 mil. rokov, nie je však vylúčené, že ich predkami môžu byť aj európski predstavitelia rodov Griphopithecus, Austriacopithecus, Rudapithecus a Ouranopithecus, ktorí žili pred 14 – 17 mil. rokov a vrátili sa do Afriky. Zuby a čeľuste z nálezov v Ngorore a v Samburu Hills v Keni sú staré približne 9 mil. rokov a môžu predstavovať predka ardipiteka. Na základe nálezov skamenelín australopitov ako prvých hominidov a súčasného geografického rozšírenia afrických ľudoopov sa predpokladá, že predok hominidov sa vyvinul v monzúnovej zóne Indického oceána (vých. Afrika – savana s akáciami), predok gorily žil vo vlhkej monzúnovej zóne Atlantického oceána (stredozáp. Afrika – hustý prales), predok šimpanza sa vyskytoval v menej vlhkej monzúnovej zóne Atlantického oceána (záp. Afrika – riedky prales).

Príčinu vzniku hominidov (→ Hominidae) najlepšie vysvetľuje ekologicko-kompetitívna hypotéza: spúšťacím mechanizmom bola globálna alebo kontinentálna zmena podnebia s nástupom chladnejšieho a suchšieho podnebia koncom miocénu. K ochladeniu prispela tzv. messinská udalosť – vyschýnanie stredomorskej časti mora Téthys približne pred 6,5 mil. rokov; nahromadená soľ a vznik púšťových podmienok spôsobili zväčšenie sezónnych klimatických výkyvov v subsaharskej časti Afriky, lesy zredli a rozšírila sa savana. Zmenšovaním rozlohy lesov stúpalo súperenie sympatrických druhov hominoidovcov až po ich diferenciáciu na dve ekologicky odlišné skupiny: ľudoopov obývajúcich lesy a ich okraje a hominidov prenikajúcich čoraz hlbšie do savany, na ktorú sa celkom adaptovali. Univerzálny hominoidný chrup sa adaptoval na savanový typ potravy (semená, zrná, orechy, oriešky, podzemky rastlín, ako aj svalové vlákna živočíchov), zubná sklovina zhrubla, črenové zuby sa začali podobať stoličkám (molarizácia), zmohutneli čeľuste a zadná časť chrupu. Anatomickými a funkčnými zmenami panvy a dolných končatín sa zdokonaľovala dvojnohá chôdza (bipédia), uvoľnením rúk sa zdokonaľovalo dovtedy iba príležitostné používanie prírodných predmetov ako nástrojov, čo postupne viedlo k ich pravidelnej výrobe a k vzniku človeka. Základný smer antropogenézy v rámci hominidov: Sahelanthropus tchadensisOrrorin tugenensisArdipithecus ramidusAustralopithecus anamensisAustralopithecus afarensisKenyanthropus platyopsAustralopithecus garhiAustralopithecus africanusAustralopithecus sedibaHomo rudolfensisHomo ergasterHomo antecessor Homo heidelbergensis Homo sapiens.

antropogénne procesy a formy

antropogénne procesy a formy — pretváranie zemského povrchu (reliéfu) činnosťou človeka, a to priamo alebo ovplyvňovaním prírodných geomorfologických procesov. Podľa druhu činnosti, ktorými formy vznikajú, sa delia na ťažobné (lomy, depresie po odčerpaní ropy), poľnohospodárske (umelo terasované svahy, prte), vojenské (obranné valy, krátery po výbuchu bômb), sídelné (ruinné či odpadkové pahorky), priemyselné (priemyselné haldy), dopravné (cestné a železničné násypy a zárezy), oslavné (oslavné pahorky), vodohospodárske (ochranné hrádze), pohrebné (mohyly) a rekreačné (kúpaliská, ihriská).

antropometrický bod

antropometrický bod — presne definovaný bod na ľudskom tele, ktorý spravidla zodpovedá rovnomennému bodu na kostre (osteometrický bod), premietnutému na povrch tela. Najčastejšie sa antropometrické body nachádzajú na miestach, kde je možné pod kožou nahmatať zodpovedajúci bod na kosti. Označujú sa latinskými alebo gréckymi názvami. Antropometrické body boli presne definované medzinárodnými dohodami a majú rozhodujúci význam pri určovaní antropometrických údajov ľudského tela. Slúžia na stanovenie presných antropologických mier, rozmerov a údajov.

antúrium

antúrium [gr. > lat.], Anthurium — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď áronovité. Vždyzelené vzpriamené popínavé alebo poliehavé trvalky, pestujú sa pre okrasné tulce a listy; plod bobuľa. Známych okolo 800 druhov pôvodom z tropickej Ameriky, napr. antúrium Andreanovo (Anthurium andreanum) s jasnočerveným tulcom a so žltým šúľkom alebo Anthurium veitchii s kožovitými zelenými až bielymi tulcami.

Antverpy

Antverpy, hol. Antwerpen, fr. Anvers — prístavné mesto v Belgicku v regióne Flámsko na dolnom toku rieky Šelda pri ústí Albertovho prieplavu asi 85 km od Severného mora, administratívne stredisko provincie Antverpy; 517-tis. obyvateľov (2016). Priemysel lodiarsky, petrochemický, automobilový, hutnícky, textilný, sklársky, gumársky, potravinársky; brusiarne diamantov. Dopravná križovatka. Najväčší belgický prístav, jeden z najväčších v Európe. Riečnou aj kanálovou lodnou dopravou spojený s belgickými mestami a so susednými štátmi. Medzinárodné letisko.

Založené v 7. stor., zač. 11. stor. sídlo markgrófa, od 12. stor. stredisko remeselnej výroby a obchodu, 1291 mestské privilégiá, od 1315 člen Hanzy. V pol. 16. stor. najvýznamnejšie centrum medzinárodného obchodu využívajúce výhodnú polohu na križovatke obchodných ciest z pribaltských oblastí do záp. Európy s cestou z Britských ostrovov do strednej Európy, najbohatšie mesto Európy a veľké kultúrne stredisko. R. 1579 – 85 člen utrechtskej únie. Po dobytí Španielmi 1585, pričlenení k Španielskemu Nizozemsku (od 1714 k Rakúskemu Nizozemsku) a uzavretí ústia Šeldy Holanďanmi postupne strácalo význam. R. 1794 – 1814 súčasť Francúzska, od 1815 Spojeného nizozemského kráľovstva, od 1830 Belgicka. Nový rozkvet až od otvorenia ústia Šeldy 1863. Začiatkom 1. svet. vojny obliehané a 1914 dobyté nemeckými vojskami. V súčasnosti stredisko cestovného ruchu medzinárodného významu. Kultúrne stredisko Flámov.

Stavebné pamiatky: zvyšky hradu (Steen, spomínaný 726), katedrála zo 14. – 16. stor., najvýznamnejšie dielo flámskej neskorej gotiky, neskorogotický kostol Sint-Jacobs s pohrebnou kaplnkou rodiny Rubensovcov, Rubensov dom, na námestí Grote Markt radnica (1561 – 65) a renesančné domy, barokové kostoly a i.

Akadémia výtvarných umení, námorné múzeum, galérie s dielami P. P. Rubensa, A. van Dycka, J. Jordaensa, ktorí tu žili a tvorili. Univerzita (založená 2003 zlúčením troch univerzít založených 1852, 1965 a 1971). Zoologická záhrada (založená 1843) R. 1920 dejisko VII. LOH.

Achtubinsk

Achtubinsk, oficiálny prepis Ahtubinsk — prístavné mesto na juhovýchode európskej časti Ruska v Astrachánskej oblasti na ľavom brehu Achtuby (rameno Volgy); 39-tis. obyvateľov (2015). Založené 1959. Priemysel lodiarsky, potravinársky (mäsopriemysel, konzerváreň), stavebných materiálov (tehelňa). Dopravná križovatka, riečny prístav (slúži najmä na transport soli, ktorá sa ťaží v jazere Baskunčak).

Anzelm z Canterbury

Anzelm z Canterbury [kentrbe-], sv., Anselmus Cantuarensis, 1033 Aosta, Taliansko – 21. 4. 1109 Canterbury, Spojené kráľovstvo — canterburský arcibiskup (od 1093), prímas Anglicka. Jeho výklad práv cirkvi a otázok kresťanského vierovyznania mal zásadný význam, je považovaný za otca scholastiky. Večné pravdy viery sa usiloval dokázať a objasniť vedeckými poznatkami v duchu svojho výroku Verím, aby som chápal (Credo, ut intelligam). Podľa neho myslenie nesmie byť v rozpore s náboženskou dogmou, pretože inak by bolo chybné. Pozornosť vzbudil dielom Prečo sa stal Boh človekom? (Cur Deus Homo), v ktorom dokazuje nevyhnutnosť vtelenia Syna Božieho. Existenciu Boha odvodzuje z predstavy o najdokonalejšej bytosti. Ak existuje predstava, existuje aj najdokonalejšia bytosť (→ dôkaz Boha). S týmto tvrdením sa stotožňoval Alexander z Hales, proti sa postavil Tomáš Akvinský, neskôr aj I. Kant. R. 1720 zaradil pápež Klement XI. Anzelma z Canterbury medzi učiteľov cirkvi (doctores ecclesiae). Jeho atribútmi sú kniha a loď. Sviatok 21. apríla.

Apalačské vrchy

Apalačské vrchy, Apalače, angl. Appalachian Mountains — horský systém vo vých. časti Severnej Ameriky tiahnuci sa od ostrova Newfoundland na sever po mesto Montgomery v štáte Alabama. Dĺžka vyše 3-tis. km, šírka 600 km, maximálna výška 2 037 m n. m. (Mitchell v časti Blue Ridge). Budovaný najmä žulami, rulami, kremencami a prvohornými bridlicami.

Delí sa na Severné Apalačské vrchy a Južné Apalačské vrchy, ktoré sú od seba oddelené dolinami riek Mohawk a Hudson. Severné Apalačské vrchy vznikli kaledónskym, Južné Apalačské vrchy hercýnskym vrásnením. Značný vplyv na konečné sformovanie Severných Apalačských vrchov malo pleistocénne zaľadnenie. Záp. časť Apalačských vrchov tvorí Apalačská plošina budovaná z karbónskych vrstiev s veľkými zásobami čierneho uhlia; Južné Apalačské vrchy sa členia na plošiny Cumberland Plateau, Allegheny, Blue Ridge a Piedmont. Pohorie je husto zalesnené. Bohaté ložiská uhlia (pri Pittsburghu, Huntingdone a Birminghame), rúd, ropy, zemného plynu, azbestu a mramoru. Rieka Tennessee s prítokmi využívaná na výrobu elektrickej energie.

Apeninský polostrov

Apeninský polostrov, tal. Penisola Appennino — polostrov v juž. Európe vybiehajúci do Stredozemného mora, obklopený Tyrrhenským morom, Ligúrskym morom, Iónskym morom a Jadranským morom. Na severe ohraničený Pádskou nížinou. Dĺžka okolo 1 100 km, šírka 130 – 300 km, rozloha 149-tis. km2. Na Apeninskom polostrove leží väčšia časť Talianska, San Maríno a Vatikán.

Pobrežie málo členité, na juhu polostrovy Salentina, Gargano a Kalábrijský polostrov. Pozdĺžne jeho stredom sa tiahne sústava pohorí Apenín s aktívnou seizmickou činnosťou (činná sopka Vezuv nad Neapolským zálivom). Nížiny, okrem Pádskej, sú na pobreží. Apeninský polostrov podobne ako Pyrenejský polostrov a Balkánsky polostrov leží medzi 35° – 45° sev. zemepisnej šírky a v dôsledku toho má s nimi veľa spoločných rysov tak v polohe, ako aj v reliéfe a geologickom a geomorfologickom vývoji. Z geografickej polohy vyplýva aj rovnaký ráz podnebia a vegetačnej pokrývky. Je to oblasť mladých a intenzívnych alpínskych horotvorných procesov, ktoré miestami doznievajú i v súčasnosti. Podnebie subtropické, pri značných výškových rozdieloch veľký vplyv reliéfu. Najvýznamnejšou zložkou stredomorskej vegetácie sú husté suchomilné krovinaté porasty typu macchie. Pri značnej výškovej členitosti územia je vo vegetačnej pokrývke výrazná pásmovitosť. Vždyzelená stredomorská vegetácia tvorí najnižšie pásmo, ktorého horná hranica je v juž. častiach Stredomoria 700 – 800 m n. m., na sev. pobreží však už vo výške 200 m n. m. Nasleduje pásmo listnatých a zmiešaných lesov a nad hornou hranicou lesa (1 800 – 2 000 m n. m.) subalpínske a alpínske pásmo s prevažne bylinnou vegetáciou.