Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 34 z celkového počtu 34 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

Kós, Károly

Kós [kóš], Károly, vlastným menom Károly Kosch, 16. 12. 1883 Temešvár, Rumunsko – 25. 8. 1977 Kluž, Rumunsko — maďarský architekt a spisovateľ pôsobiaci v Sedmohradsku. Pochádzal z rodiny spišských Nemcov. V mladosti patril k vedúcim predstaviteľom umeleckej skupiny Fiatalok (Mladí, založená 1906), ktorá odmietala súdobú secesnú architektúru (Ö. Lechner) i historizmus.

V tvorbe bol významne ovplyvnený myšlienkami J. Ruskina a W. Morrisa, hnutím Arts and Crafts Movement i súdobou fínskou architektúrou (Eliel Saarinen), čo ho priviedlo k štúdiu ľudovej architektúry. Spolu s architektmi zo skupiny Fiatalok cestoval po Sedmohradsku, kde študoval a dokumentoval ľudové stavby. Vytvoril charakteristický architektonický štýl vychádzajúci zo súdobej fínskej architektúry a z ľudovej architektúry v Sedmohradsku, typický pitoresknosťou, asymetriou a variovaním usporiadania architektonických hmôt. Pre jeho stavby z tohto obdobia sú charakteristické detaily inšpirované ľudovou architektúrou i zmysel pre výrazové kvality rozličných materiálov (napr. kostol v Zebegény neďaleko Ostrihomu, 1908 – 09, s Bélom Jánszkym, *1884, †1945; kostol vo štvrti Starý Budín, Óbuda, v Budapešti, 1908 – 09; pavilóny v zoologickej záhrade v Budapešti, 1909 – 10, s Dezsőm Zrumeczkým, *1883, †1917; kostol v Kluži, 1912 – 13). K jeho významným dielam patria aj vlastný vidiecky dom Varjúvár v obci Stana v Rumunsku (judeţ Sălaj, 1910), základná škola v Budapešti (1911 – 12, s Dénesom Györgyim, *1886, †1961) a budova Národného múzea Sikulov v meste Sfântu Gheorghe (judeţ Covasna) v Rumunsku (1911 – 12), podieľal sa aj na návrhu a výstavbe Wekerleho obytnej kolónie v Budapešti (1912 – 13, založená na princípe záhradného mesta), kde navrhol niekoľko nájomných domov.

Po 1. svetovej vojne sa architektúre venoval len zriedkavo (napr. rekonštrukcia pôvodného neskorostredovekého tzv. rodného Domu kráľa Mateja I. Korvína v Kluži, 1944), zostal žiť v Sedmohradsku a venoval sa najmä politickej (angažoval sa v prospech maďarskej menšiny v Rumunsku; leták Kričiace slovo, Kiáltó szó, 1921) a literárnej činnosti. V roku 1921 bol spoluzakladateľ Sedmohradskej ľudovej strany (Erdélyi Néppárt), 1921 – 23 pôsobil ako redaktor politického časopisu Vasárnap (Nedeľa), 1924 spoluzakladateľ vydavateľstva Erdélyi Szépmíves Céh (Sedmohradský cech umenia). V literárnej tvorbe vychádzal z ľudovej slovesnosti, z maďarskej histórie i zo sedmohradskej tradície. Dôsledne prepracúval psychiku a motiváciu svojich postáv, pričom používal epizodickú naráciu a vycibrený jazyk. Autor balád Sikulské balady (Székely balladák, 1909) a Pieseň o kráľovi Atilovi (Atila királról ének, 1909), ktorú sám ilustroval, historických románov Havraní národ (Varju-nemzetség, 1925) a Budovateľ štátu (Az országépítő, 1934), mikrorománov Gálovci (A Gálok, 1930) a História Antala Budaia Nagya (Budai Nagy Antal históriája, 1932 v zbierke Kalotaszeg) o vodcovi sedliackeho povstania v Sedmohradsku a divadelnej hry Antal Budai Nagy (Budai Nagy Antal, 1937). Zaoberal sa aj dejinami umenia a národopisom (Istanbul, Sztambul, 1918; Sedmohradsko, Erdély, 1929; Architektúra Sikulov, A székely nép épitészete, 1944).

Kosárek, Adolf

Kosárek, Adolf, aj Kozarek, Kosarek, 6. 1. 1830 Herálec, okres Havlíčkův Brod – 30. 10. 1859 Praha — český maliar krajinár. Študoval na akadémii v Prahe. V ranej tvorbe bol ovplyvnený efektnou náladovou krajinomaľbou mníchovskej akadémie a romantizmom (Jesenný večer, 1852). Jeho neskoršie diela sa vyznačujú realistickým cítením, ktoré predznamenalo neskorší vývoj českej krajinomaľby. Hlavnou témou jeho diel bola česká krajina, ktorú zachytil v monumentálnej podobe (Osamelá krajinaSedliacka svadba, 1858).

Koschaker, Paul

Koschaker [-ša-], Paul, 19. 4. 1879 Klagenfurt – 1. 6. 1951 Bazilej, Švajčiarsko — rakúsky právny historik. Študoval matematiku a neskôr právo na univerzite v Grazi. Po ukončení štúdia (1903) spočiatku pôsobil na univerzitách v Lipsku a Grazi, 1908 na univerzite v Innsbrucku, 1909 – 14 v Prahe, 1914 – 15 vo Frankfurte nad Mohanom, 1915 – 36 v Lipsku, 1936 – 41 v Berlíne a 1941 – 46 v Tübingene. Po odchode do dôchodku (1946) pôsobil ako hosťujúci profesor na univerzitách v Mníchove, Halle, Ankare a Bonne.

Zaoberal sa oblasťou klinopisného, starogréckeho, rímskeho a občianskeho práva, najmä však históriou rímskeho práva po kodifikácii uskutočnenej cisárom Justiniánom I. Veľkým v 6. stor. V diele Európa a rímske právo (Europa und das römische Recht, 1947) zachytil dejiny rímskeho práva v západnej Európe od čias Karola Veľkého (od 800) až do 2. svetovej vojny a upozornil na fenomén rímskeho práva, tvorivo pôsobiaceho ako kultúrny element v právnej tradícii európskych štátov. Autor monografie Babylonsko-asýrske právo ručenia (Babylonisch-assyrisches Bürgschaftsrecht, 1911) a ďalších vedeckých prác (napr. Odbor a metódy dejín asýrsko-babylonského práva, The Scope and Methods of a History of Assyrio-Babylonian Law, 1913; Kríza rímskeho práva a romanistická právna veda, Die Krise des römischen Rechts und die romanistische Rechtswissenschaft, 1938).

Kostelićová, Janica

Kostelićová [-čo-] (Kostelić), Janica, 5. 1. 1982 Záhreb — chorvátska zjazdová lyžiarka. Olympijská víťazka na ZOH 2002 (slalom, obrovský slalom, alpská kombinácia) a 2006 (alpská kombinácia), majsterka sveta 2003 (slalom, alpská kombinácia) a 2005 (slalom, zjazd, alpská kombinácia), trojnásobná celková víťazka Svetového pohára (2001, 2003, 2006), držiteľka strieborných medailí zo ZOH 2002 a 2006 (superobrovský slalom). Prvá medailistka na ZOH z Chorvátska. Športovú kariéru pre zdravotné problémy predčasne ukončila v roku 2007. Nositeľka chorvátskej Štátnej ceny Franja Bučara za šport (2001) a Svetovej športovej ceny Laureus (Laureus World Sports Awards) v kategórii športovkyňa roka (2006, ako prvá zjazdová lyžiarka vôbec).

kostná čerň

kostná čerň — čierny pigment prírodného pôvodu. Získava sa spaľovaním vysušených zvieracích kostí alebo rohov bez prístupu vzduchu. Takto vyrobená čerň obsahuje 15 % amorfného uhlíka a 85 % vápenatých a horečnatých solí, je intenzívnym čiernym pigmentom s dobrou krycou schopnosťou. Od 18. stor. kostná čerň čiastočne nahrádzala vzácnejšiu, rovnakým spôsobom získavanú slonovú čerň (niekedy sa aj slonová čerň označuje názvom kostná čerň alebo sa obidva názvy používajú ako synonymné).

kostnica

kostnica, aj osárium, lat. ossarium — priestor (objekt) určený na ukladanie kostrových ostatkov zosnulých, ktoré zväčša pochádzajú zo zrušených hrobov. Zvyčajne má podobu menšej samostatnej stavby, ktorá je súčasťou cintorína, môže priliehať ku kostolu (alebo sa nachádza v jeho dolnej či podzemnej časti), obvykle je však súčasťou karnera (nachádza sa v jeho dolnej časti). Kostnice vznikali v Európe v 12. – 18. stor., výnimočne aj v 20. stor. (napr. kostnica v Douaumonte vo Francúzsku s pozostatkami vojakov padlých 1916 v bitke pri Verdune, otvorená 1932), väčšinou v obdobiach hromadného úmrtia obyvateľov (epidémie, bitky). Vznikali aj v centrách miest, keď nestačila kapacita cintorína a kostrové ostatky sa tam hromadili dlhé obdobie (napr. kostnica pri Bazilike sv. Mikuláša v Trnave, založená v 13. stor.). V období baroka mohli byť kostrové ostatky v kostnici (najmä v kapucínskych alebo v karmelitánskych a i. kláštoroch) dekoratívne usporiadané do symbolických obrazcov typu memento mori (napr. v kostnici v cintorínskom Kostole všetkých svätých v Kutnej Hore-Sedleci v Česku, koniec 18. stor. – 1870).

kostol

kostol [lat.] — sakrálna budova určená na verejné kresťanské bohoslužby a na vykonávanie ďalších obradov, ako aj na súkromné modlitby jednotlivcov. Menšie samostatné sakrálne objekty alebo malé sakrálne priestory integrované v budovách kostolov alebo v profánnych stavbách sa nazývajú kaplnky.

Termín kostol používaný v slovenskom jazyku pochádza z lat. castellum (malá pevnosť, hrad; pôvodne opevnené hradisko s kostolom, neskôr kostol), synonymickým pomenovaním kostola v slovenčine je chrám, pričom termín kostol sa používa na označenie rímskokatolíckej alebo protestantskej sakrálnej stavby a chrám na označenie sakrálnej budovy gréckokatolíckych a pravoslávnych cirkví (cirkví byzantského obradu); tieto kostoly (chrámy) sa cirkevnoslovansky nazývajú aj cerkvi. Ako chrámy sa však označujú aj významné kostoly rímskokatolíckej cirkvi (napr. Chrám sv. Petra v Ríme). V niektorých kresťanských cirkvách sa budovy (priestory) určené na bohoslužby nazývajú modlitebne (napr. v Cirkvi adventistov siedmeho dňa).

Kresťanské kostoly sa začali budovať na základe duchovnej interpretácie kostola (chrámu) ako symbolu Božieho príbytku, kde sa stretáva spoločenstvo cirkvi (kresťanské spoločenstvo; → eklézia, význam 2); preto je v niektorých jazykoch pomenovanie kostola totožné s termínom cirkev (napr.: novogr. ekklisia, špan. iglesia, tal. chiesa, angl. church, nem. Kirche, rus. cerkov). Každý kostol je možné vnímať vo dvoch rovinách – symbolickej a funkčnej. V symbolickej rovine je súhrnom symbolov, vo funkčnej rovine tvorí predovšetkým rámec liturgie (jeho architektonická štruktúra zodpovedá dynamike kolektívnej modlitby). Obidve roviny sú neoddeliteľne späté (napr. najčastejšie sa vyskytuje pôdorysné usporiadanie v tvare kríža). V symbolickej rovine predstavuje kostol model kozmu i ľudského mikrokozmu, spravidla je orientovaný podľa osi západ – východ, t. j. smerom k vychádzajúcemu Slnku (symbolu vzkrieseného Krista a nádeje), pričom vstup sa nachádza na západe (v západnom priečelí). Táto orientácia umožňuje, aby do kostola vstupovali prvé (z východu) i ako posledné (zo západu) slnečné lúče. Poloha kostola vzhľadom na svetové strany zároveň symbolizuje smerovanie ľudstva v ústrety sláve Kristovho návratu. Západné priečelie môže byť poňaté reprezentačne a máva bohatú výzdobu. Vchádza sa ním do chrámovej predsiene (pronaos, → nartex) – miesta, kde sa v minulosti zdržiavali katechumeni a kajúcnici či osoby hľadajúce azyl; obdobou je podvežie (tzv. babinec, aj pitvor, pritvor; dnes často koncipovaný ako zádverie). Za predsieňou nasleduje priestor na zhromažďovanie laických veriacich (zvyčajne označovaný ako loď), na východnej strane kostola (chrámu) sa nachádza vyvýšený priestor určený pre kňazov, presbytérium (nazývaný aj svätyňa, kňazište, chór; chór pôvodne predstavoval samostatný priestor určený pre kňazov, rehoľníkov, príp. aj pre spevácky zbor, postupne splynul s presbytériom; → chór, význam 1), kde kňazi počas bohoslužby vykonávajú obradné náboženské úkony (v kostoloch byzantského obradu nazývaný oltár). Táto základná dispozícia, podľa ktorej sú situované hlavné časti kresťanského kostola (chrámu), sa od najstarších čias takmer nemení.

Podľa pôdorysného usporiadania sa budovy kostolov (chrámov) delia na pozdĺžne a centrálne, vyskytujú sa však i zmiešané formy. Pozdĺžne stavby (longitudálne), ktoré sa stavali najmä na kresťanskom Západe, vychádzajú z rímskej profánnej baziliky. Ich pôdorys má tvar obdĺžnika a hlavnými časťami sú presbytérium a chrámová loď (aj loď; priestor určený na zhromažďovanie veriacich), pričom podľa počtu lodí sa rozlišuje jednoloďový (sálový), dvoj-, troj- a viacloďový kostol. Pri viacloďových kostoloch sa stredná loď, ktorá býva najširšia a najvyššia (v prípade baziliky), označuje ako hlavná. Pozdĺžne kostoly mali často pôdorys v tvare latinského kríža, ktorý vznikol vložením transeptu (priečnej lode) kolmo medzi hlavnú loď, bočné lode a presbytérium. Základným typom pozdĺžneho kostola je bazilika a jej varianty, napr. pseudobazilika (trojloďový kostol s prevýšenou strednou loďou, ktorá má vlastnú strechu, nemá však priame osvetlenie, osvetľovaná je cez okná bočných lodí), ďalšími druhmi sú halový kostol, kam sa zaraďuje aj pseudohalový kostol (trojloďový kostol, ktorý má prevýšenú strednú loď, pričom všetky tri lode majú spoločnú strechu). Dvojpodlažný kostol sa nazýva dvojitý kostol. Centrálne stavby (→ centrála) vychádzajú z architektúry Chrámu Božieho hrobu v Jeruzaleme i z ranokresťanských kruhových martýrií a uplatňujú sa najmä na kresťanskom Východe. Najčastejšie majú pôdorys v tvare kruhu (napr. rotunda) a kruhu vpísaného do štvorca alebo do elipsy, mávajú však aj oktogonálny pôdorys, pôdorys gréckeho kríža, trojlístka (→ trikoncha) alebo štvorlístka (→ tetrakoncha). Sú postavené na princípe stredovej (centrálnej) súmernosti, t. j. na pôdoryse s dvoma spravidla rovnako dlhými a vzájomne symetrickými osami, hlavný oltár sa zvyčajne nachádza v apside, stredná (centrálna) časť, v ktorej sa zhromažďujú veriaci (loď), je spravidla prekrytá kupolou.

Kostoly sa v závislosti od obdobia, regiónu, štýlu a účelu budovali najmä z nekresaného a kresaného kameňa, z tehál (v kombinácii s ušľachtilými stavebnými materiálmi) a z dreva (→ drevené kostoly). V minulosti boli často ohradzované múrom, pričom priestor okolo nich bol pokladaný za posvätný a využíval sa na pochovávanie. Mohli plniť aj svetské funkcie, napr. obranné (opevnený kostol, nazývaný aj kostolný hrad, sa často nachádzal na hradiskách), poskytovať ochranu (azyl) prenasledovaným alebo slúžiť na cirkevnopolitické účely (ako korunovačný kostol, napr. Dóm sv. Martina v Bratislave či Westminsterské opátstvo v Londýne v Spojenom kráľovstve), ich súčasťou mohla byť aj klenotnica, prípadne knižnica v špeciálnej prístavbe k budove kostola. Výzdoba interiéru a exteriéru kostolov výtvarnými dielami (obrazy, sochy, nástenné maľby, mozaiky, tapisérie) sa uplatňuje od najstarších čias (figurálne sochárske diela vo väčšej miere až od 12. stor.) a úzko (tematicky) súvisí s patrocíniom kostola, prípadne s jeho dejinami alebo s dejinami diecézy. Umelecké diela umiestňované v kostole mali najmä v minulosti predovšetkým didaktickú funkciu (biblia pauperum) a podobne ako architektúra kostola aj funkcia a formy výtvarnej výzdoby boli určené teologickými predpismi a odporúčaniami (napr. v novoveku odporúčaniami tridentského koncilu, 1545 – 63). V určitých obdobiach sa pri koncipovaní výzdoby používali ikonografické motívy, z ktorých viaceré sa uplatňovali počas stáročí (napr. v krížení lode a transeptu boli umiestnené obrazy štyroch evanjelistov). Výzdoba interiéru (fresky, nástenné maľby, štuky) je sústredená predovšetkým na hlavný oltár a jeho okolie, ako aj na bočné oltáre a stropy. Jej súčasťou sú aj hnuteľné (prenosné) predmety ako liturgické nádoby a zvyčajne náročne umelecky stvárnené relikviáre. Súčasťou interiéru kostolov boli v minulosti aj umelecky stvárnené náhrobky, náhrobné platne, epitafy a mortuáriá.

Spočiatku, v ranokresťanskom období, sa veriaci schádzali na spoločné modlitby v súkromných domoch, ktoré sa postupne upravovali na komunitné centrá (napr. kresťanský komunitný dom nájdený v Dura-Europos v Sýrii, vybudovaný 200 – 230). Prvé kostoly ako miesta zhromažďovania sa veriacich sa začali stavať za vlády Konštantína I. Veľkého, keď bolo kresťanstvo zrovnoprávnené s ostatnými náboženstvami (→ Milánsky edikt, 313); viaceré vznikli z jeho iniciatívy a z iniciatívy jeho matky, cisárovnej Heleny (→ ranokresťanská architektúra a výtvarné umenie). Rozdelenie kresťanstva na východné a západné v 1. tisícročí n. l. spojené aj so sformovaním sa odlišných liturgických obradov na kresťanskom Východe a Západe sa následne odzrkadlilo i na vývoji sakrálnej architektúry.

Architektúra kostolov na kresťanskom Západe (katolíckych, resp. od reformácie rímskokatolíckych a protestantských) sa menila v závislosti od vývoja architektonických slohov, stavebných techník a technológií, ako aj od vierouky jednotlivých konfesií. Dominovali pozdĺžne (longitudálne) stavby, ale stavali sa aj kostoly s centrálnym pôdorysom. Príkladom zachovaného kostola z predrománskeho obdobia (→ predrománska architektúra; 6. – 10. stor.) je napr. kaplnka falce (dnes centrálna časť dómu) v Aachene (okolo 800; 1978 dóm zapísaný do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO). Románske kostoly (→ románska architektúra) boli na východnej strane zakončené apsidou, kde sa nachádzal hlavný oltár. Ich súčasťou bola dvojica veží, v ktorých sú umiestnené zvony. Pod vyvýšeným presbytériom (svätyňou) sa zvyčajne nachádzala krypta určená na pochovávanie svätcov i významných cirkevných a svetských osôb. K významným románskym kostolom patria napr. vo Francúzsku kláštorný kostol v Cluny (koniec 11. stor., nezachovaný), v Taliansku Katedrála (dóm) nanebovzatia Panny Márie v Pise (1064 – 1118; 1987 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), v Anglicku katedrála v Durhame (budovaná 1093 – 1133 v štýle anglo-normanskej románskej architektúry, → normanský štýl; 1986 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Na Slovensku patril k najstarším kostolom nezachovaný Pribinov kostol postavený okolo 828 v Nitre, k najstarším zachovaným patria Rotunda sv. Juraja v Nitrianskej Blatnici (2. štvrtina 9. stor.), Kostol sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch (9. – 10. stor.), Kostol sv. Juraja v Kostoľanoch pod Tribečom (najneskôr 1. polovica 11. stor.), Rotunda sv. Juraja v Skalici (11. stor., neskôr goticky a barokovo prestavaná), emporový Kostol sv. Michala archanjela v Dražovciach (základy z polovice 11. stor.) a i.

Charakteristickými znakmi gotických kostolov budovaných asi od polovice 12. do polovice 16. stor. sú vertikálnosť, oporný systém, lomený oblúk a rebrová klenba. K najvýznamnejším príkladom gotickej architektúry patrí katedrála (význam 2), napr. katedrála Notre-Dame v Paríži budovaná od roku 1163. Od 11. stor. boli zvyčajne pri vchode do kostola umiestňované krstiteľnice, v 12. – 13. stor. sa začali v presbytériu v stene vľavo od hlavného oltára budovať uzamykateľné niky (→ sanktuárium), ktoré boli určené na uschovávanie eucharistie a mohli mať (najmä v období neskorého stredoveku) podobu monumentálnej vežovej mikroarchitektúry (→ pastofórium). K príkladom gotických kostolov na Slovensku patria farský Kostol sv. Jakuba v Levoči (od 1. tretiny 14. stor., dokončený pred 1400), Kostol sv. Mikuláša v Trnave (okolo 1380), Dóm sv. Martina v Bratislave (14. – 15. stor.) a Dóm sv. Alžbety v Košiciach (po 1400).

Významnú úlohu v kultúrnom a duchovnom vývoji, ako aj v architektúre sakrálnych stavieb v západnej a strednej Európe zohrala renesancia (koniec 14. – zač. 17. stor.), ktorá sa pri stavbe budov usilovala aplikovať antické (najmä rímske) vzory. Kostoly sa vyznačovali jednoduchosťou geometrických tvarov a pravidelnosťou proporcií, zvyčajne mali valenú klenbu a kupolu, gotické lomené oblúky boli nahradené kruhovými, dvere a okná mali jednoduché obdĺžnikové tvary. K najvýznamnejším patria stavby F. Brunelleschiho (napr. dóm Santa Maria del Fiore vo Florencii, 1420 – 36) a D. Bramanteho (napr. pôvodný, ale len sčasti realizovaný návrh Chrámu sv. Petra v Ríme).

Úsilie o obnovu cirkvi vyústilo v období renesancie (chápanej ako historická epocha) do reformácie (1517) a následne do vzniku ďalšieho kresťanského smeru, protestantizmu, čo prinieslo nový pohľad na úlohu kostola i na jeho architektúru, najmä na jeho vnútorné usporiadanie. Archetypom protestantských kostolov (prvým protestantským kostolom vôbec) sa stala kaplnka (Schlosskirche; vybudovaná 1532 – 44; 5. októbra 1544 posvätená M. Lutherom) na zámku Hartenfels v Torgau v Nemecku postavená podľa základného princípu protestantskej bohoslužby – prenesenia ťažiska z omšových obradov na hlásanie Božieho slova, na kázeň. Dôležitý prototyp jednoloďového chrámu s valenou klenbou sformovali počas protireformácie jezuiti, ktorých hlavný kostol, Il Gesù v Ríme (G. Vignola, priečelie G. della Porta, 1568 – 73), je pokladaný za vzor jezuitských aj iných barokových sakrálnych stavieb. Jeho dispozícia (napr. jednotný priestor sústredený na hlavný oltár) je výrazom zmien v katolíckej liturgii po tridentskom koncile (1545 – 63) vychádzajúcich z úsilia o väčšie zapojenie laikov do účasti na liturgii. Barokové kostoly sa vyznačujú bohatým dekorom interiérov i fasád. Na Slovensku patria k významným barokovým kostolom napr. univerzitný kostol (Katedrála sv. Jána Krstiteľa, posvätená 1637) v Trnave, Kostol sv. Jána z Mathy (aj Kostol Sv. Trojice, Kostol Najsv. Trojice, trojičný, 1717 – 25) v Bratislave, neskorobarokový Kostol sv. Jána Krstiteľa (1745 – 66, F. A. Pilgram) v premonštrátskom opátstve v Jasove, ako aj viaceré drevené gréckokatolícke kostoly na východnom Slovensku, napr. Chrám sv. Bazila Veľkého (1658) v Bodružale, a drevené evanjelické artikulárne kostoly, napr. v Hronseku (1725 – 26) či v Paludzi (1693; neskôr prenesený do Sv. Kríža).

Na antické umenie opäť nadviazal klasicizmus (1760 – 1830), k významným príkladom uplatnenia klasicizmu v sakrálnej architektúre patria napr. Panthéon v Paríži (1764 – 90, J. G. Soufflot) a Katedrála Kazanskej ikony Matky Božej (1801 – 11, A. N. Voronichin) v Petrohrade, na Slovensku Veľký evanjelický kostol (1776) a Malý evanjelický kostol (1778) v Bratislave. Návratom k predchádzajúcim architektonickým slohom boli kostoly budované v 2. polovici 19. a začiatkom 20. stor., napr. v duchu eklekticizmu bol postavený nový evanjelický a. v. kostol v Kežmarku (1872 – 94, T. E. von Hansen), príkladom neoslohov sú napr. neoklasicistická Bazilika sv. Štefana (1851 – 1905) v Budapešti a neogotická rímskokatolícka Katedrála sv. Patrika v New Yorku (1879), na Slovensku napr. veža rímskokatolíckeho Kostola nanebovzatia Panny Márie (1894) v Spišskej Novej Vsi. Príkladom katalánskeho modernizmu je (dodnes budovaný a nedokončený) kostol Templo de la Sagrada Familia (od 1884, A. Gaudí) v Barcelone. V duchu secesie bol postavený napr. rímskokatolícky Kostol sv. Alžbety (Modrý kostolík; 1909 – 13, Ö. Lechner) v Bratislave.

Súčasná architektúra kostolov (od 20. stor.) je inšpirovaná modernými smermi a novými technologickými postupmi. K významným stavbám patria napr. kaplnka (1953 – 55, Eero Saarinen) v areáli Massachussettského technologického inštitútu v Cambridgei v USA, kaplnka Notre-Dame-du-Haut (1954, Le Corbusier) v Ronchampe vo Francúzsku, pravoslávny kostol (1956 – 58; A. Aalto) vo štvrti Vuoksenniska v Imatre vo Fínsku, Metropolitná katedrála Panny Márie z Aparecidy (port. Catedral Metropolitana Nossa Senhora Aparecida; 1970, O. Niemeyer) v Brazílii, Katedrála vzkriesenia (fr. Cathédrale de la Résurrection; 1992 – 95, M. Botta) v Évry vo Francúzsku a Kostol Boha milosrdného Otca (tal. Chiesa di Dio Padre Misericordioso; aj Jubilejný kostol; 2003, R. Meier) v Ríme v Taliansku.

Vznik a fungovanie rímskokatolíckeho kostola vychádza v súčasnosti zo zmien v liturgii prijatých na 2. vatikánskom koncile (1962 – 65) a striktne sa riadi pravidlami kánonického práva, pričom vychádza z teologického chápania kostola ako miesta Božej prítomnosti medzi ľuďmi, kde sa koná liturgia a prednášajú sa spoločné i súkromné modlitby. Každý kostol má svoje zasvätenie (→ patrocínium), napr. svätcovi, udalosti z biblických či z cirkevných dejín (nanebovstúpenie Pána, povýšenie Sv. kríža) alebo priamo Bohu, vtedy má zasvätenie formu niektorého z Božích mien a označení (Najsvätejšia Trojica, najsvätejší Spasiteľ). Pred používaním ho diecézny biskup posvätí alebo požehná (požehnanie môže vykonať aj biskupov delegát), o čom sa vystavuje písomný doklad (→ posvätenie). Kostol patrí medzi verejné budovy, osobitosťou architektonickej formy a sakrálnym účelom sa však odlišuje od sekulárnych stavieb (ak je celý alebo z veľkej časti zničený alebo ak sa právne odovzdá na profánne účely, posvätenie alebo požehnanie stráca). Najdôležitejšia časť jeho interiéru, presbytérium (aj svätyňa, chór), je architektonicky vyzdvihnutá a nachádza sa na jeho východnej strane. V strede presbytéria je hlavný oltár so svätostánkom (tabernákulum; môže byť umiestnený aj samostatne mimo hlavného oltára), v ktorom sa uschováva eucharistia pod spôsobom chleba. Od 2. vatikánskeho koncilu je v presbytériu umiestnený aj obetný stôl, pri ktorom kňaz obrátený tvárou k veriacim slúži liturgiu, prípadne aj abakus (stôl, na ktorý sa ukladajú predmety používané pri bohoslužbách) a sedadlo (sedes) pre celebranta (kňaza), v katedrále v strede záveru presbytéria je vyvýšené biskupské kreslo katedra, v kláštornom kostole, ako aj v katedrále sú sedadlá pre kanonikov, rehoľníkov a asistentov stally. Na prechod okolo presbytéria poza hlavný oltár pri púťach alebo pri procesiách slúži chórová ochodza (ambit, lat. deambulatorium), ktorá nemusí byť architektonicky odlíšená, v gotických katedrálach býva obklopená vencom kaplniek. Na presbytérium nadväzuje jedna alebo viacero chrámových lodí určených pre laikov a vybavených lavicami, pričom presbytérium býva od lode oddelené víťazným oblúkom, chórovým zábradlím alebo chórovou prepážkou (lat. cancelli). Na ľavej alebo na pravej strane hlavnej lode v blízkosti presbytéria (alebo na rozhraní presbytéria a lode) bývala (a v mnohých starších kostoloch dodnes je) umiestnená kazateľnica, ktorá je od 2. vatikánskeho koncilu nahradená vo svojej liturgickej funkcii jednoduchým rečníckym pultom nazývaným ambona. Na ľavej alebo na pravej strane presbytéria sa zvyčajne nachádza stavebne oddelená sakristia (nie je súčasťou presbytéria) slúžiaca na úschovu bohoslužobných predmetov a liturgických kníh i na prípravu celebrantov. Na stranách chrámovej lode môžu byť vybudované kaplnky s bočnými oltármi, k výbave kostola patria aj krstiteľnica a spovednice (konfesionály). Na západnej strane lode sa môže nachádzať empora (tzv. emporový kostol) alebo galéria, kde je umiestnený organ a vystupuje tam chrámový zbor (v súčasnosti sa toto miesto zvykne označovať ako chór alebo organový chór). Nad krížením lodí a transeptu môže stáť vežička s malým zvonom slúžiacim na zazvonenie po prepodstatnení chleba a vína nazývaná sanktusník.

V rímskokatolíckej cirkvi sa kostoly hierarchicky delia na katedrálne, farské a filiálne. Katedrálny kostol (katedrála) je teologicky pokladaný za materský chrám všetkých kostolov v diecéze, preto sa v ňom konajú o. i. špecifické pontifikálne bohoslužby (svätenie posvätných olejov na Zelený štvrtok, udeľovanie všetkých stupňov kňazstva, pohreb zosnulého biskupa). Ak má miestny biskup vyššiu hodnosť, katedrála preberá tento titul (napr. metropolitná katedrála, patriarchálna katedrála). Pri katedrálnych i niektorých nekatedrálnych kostoloch ustanovených do roku 1983 boli zriaďované kapituly ako kolégiá kanonikov; nekatedrálny kostol v diecéze, pri ktorom existuje kolegiátna kapitula, sa nazýva kolegiátny kostol. Architektonicky významný kostol sa niekedy nazýva dóm (Dóm sv. Martina v Bratislave, Dóm sv. Alžbety v Košiciach). Farský kostol spravuje farár a je centrom života miestnej cirkvi, farnosti, do ktorej môžu patriť aj ďalšie (pobočné, vedľajšie) filiálne kostoly v blízkych obciach alebo v priľahlých obytných štvrtiach. Iné kostoly s vlastným kňazom alebo kňazmi (cintorínske, seminárne, opátske, kláštorné, pútnické, kalváriové, v minulosti aj špitálne) môžu mať, ak nie sú farské, ustanoveného samostatného rektora kostola (rektorátny kostol). Významné pútnické kostoly dostávajú čestné tituly svätyňa (sanktuárium), pričom miestni biskupi im udeľujú titul diecézna, národná (na Slovensku len Bazilika Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne-Strážach; od 1964) a medzinárodná (Sanktuárium Božieho milosrdenstva v Krakove v Poľsku) svätyňa. Niektorým významným chrámom pápež udeľuje titul bazilika maior (napr. Chrám sv. Petra v Ríme) a bazilika minor (na Slovensku napr. Bazilika Sedembolestnej Panny Márie, 1736 – 62, v Šaštíne-Strážach). Zo súkromnej iniciatívy darcov (ako prejav poďakovania Bohu) vznikali v minulosti tzv. votívne kostoly.

Protestantské kostoly, t. j. evanjelické a. v. (luteránske), reformované (kalvínske), ale napr. aj presbyteriánske, ktoré vychádzajú z kalvinizmu, sa budovali približne od polovice 16. stor. a ich architektúra vychádza z reformačnej idey duchovného zhromaždenia kazateľa a veriacich orientovaných výhradne na Božie slovo a sviatosti. Ich formálnymi znakmi sú architektonická jednoduchosť, priestrannosť, strohosť výzdoby a svetelná i akustická jasnosť (kalvínsky kostol je ešte strohejší). Charakteristické sú veľké okná a interiér s minimálnou výzdobou. Zvyčajne majú podobu priestrannej haly s loďami rovnakej výšky, stĺpy deliace interiér na lode nesú zároveň zvyčajne emporu, ktorá môže byť na troch stranách interiéru (niekedy je dvojpodlažná, aby sa zmestil väčší počet veriacich). Keďže M. Luther zastával názor, že všetci ľudia sú si pred Bohom rovní, nejestvuje v nich žiadna architektonická bariéra medzi kňazmi a laikmi, kazateľnica je posunutá na jednu stranu a dopredu bližšie k veriacim, aby opticky nekonkurovala oltáru, kde sa prisluhuje sviatosť večere Pánovej. Centrom evanjelického kostola je kazateľnica, je v ňom jeden oltár, ktorý je vysunutý do priestoru lode (kazateľnica môže byť umiestnená aj nad oltárom), a krstiteľnica (môže byť, podobne ako v kaplnke na zámku Hartenfels, aj prenosným prvkom v interiéri); centrom kalvínskeho kostola sú kazateľnica a krstiteľnica (chýba oltár, resp. je nahradený jednoduchým stolom na vysluhovanie večere Pánovej). V protestantských kostoloch sa nachádzajú aj lavice pre veriacich a hudobný nástroj (organ, harmónium). Patrocíniá evanjelických a. v. kostolov sú zvyčajne trojičné, kristologické a pneumatologické; kalvínske kostoly patrocíniá nemajú. V cirkevných zboroch, ktoré nemajú kostol, slúžia na bohoslužobné účely modlitebne. Osobitým druhom protestantských (evanjelických a. v.) kostolov v Uhorsku sú drevené artikulárne kostoly (→ artikulárne miesta). Stavali sa na základe úprav zahrnutých v artikulách (článkoch) zo šopronského snemu (1681), ktorý zvolal Leopold I. Podľa artikuly č. 25 napr. nesmeli mať veže, zvony ani iné vonkajšie sakrálne prvky, museli stáť na okraji obce a byť postavené za 1 rok; podľa rovnakých podmienok boli v Sliezsku v dnešnom Poľsku postavené evanjelické a. v. kostoly mieru. Stavebný rozmach evanjelických kostolov v habsburskej monarchii a na Slovensku nastal po vydaní Tolerančného patentu (1781), keď sa stavali klasicistické tzv. tolerančné kostoly.

Architektúra chrámov (kostolov) na kresťanskom Východe vychádzala z ranokresťanskej architektúry, sformovala sa v Byzancii (→ byzantské výtvarné umenie a architektúra) a s rozličnými regionálnymi rozdielmi sa uplatnila najmä v architektúre pravoslávnych chrámov v Rusku (→ ruská architektúra), Bielorusku (→ bieloruské výtvarné umenie a architektúra) a na Ukrajine (→ ukrajinská architektúra), ďalej na Balkáne (→ bulharské výtvarné umenie a architektúra, → grécka architektúra, → rumunská architektúra, → srbské výtvarné umenie a architektúra), ako aj v gréckokatolíckych chrámoch a v chrámoch (kostoloch) ďalších východných cirkví (v Arménsku, Gruzínsku a i.). Začiatočnú halovú dispozíciu chrámu postupne nahradila centrálna dispozícia s kupolou (prípadne s viacerými kupolami) a jej symbolický význam (kruh ako obraz dokonalého kozmu; stredová zvislá os ako obraz jednoty pozemského a nebeského stavu cirkvi, ako znak prítomnosti Krista). Pravoslávny (a gréckokatolícky) chrám (rus. cerkov, ukr. cerkva) sa člení na tri časti. Hlavnou časťou nachádzajúcou sa zvyčajne na východnej strane je oltár (bema, gr. béma, rus. altar) – polkruhový priestor určený pre kňazov, uprostred s prestolom (biskupom posväteným štvoruholníkovým stolom na slávenie eucharistie, nazývaným aj svätý stôl) prikrytým antimenziom (hlavný posvätný objekt chrámu), biskupom posvätenou prikrývkou uprostred so zobrazením snímania Krista z kríža a v rohoch s vyobrazenými evanjelistami, do ktorej sú všité relikvie a počas bohoslužby sa na ňu kladú nádoby používané pri slávení eucharistie. V zadnej časti oltára je polkruhový prstenec sedadiel pre duchovenstvo (gr. synthronon, rus. sintron), v jeho strede (oproti prestolu) na najvýchodnejšom mieste chrámu (gr. anó kathedra, rus. gorneje mesto) môže byť umiestnený biskupský trón (gr. kathedra, rus. kafedra) pre vyšších cirkevných hodnostárov s biskupským svätením (→ archijerej), na boku oltára je žertveník (stôl, na ktorom je ikona a pripravujú sa na ňom chlieb a víno na liturgiu). V prednej časti oltára je ikonostas, ktorý má v strede dvojkrídlové kráľovské (cárske, sväté) dvere určené iba pre kňaza počas liturgie. Kráľovské dvere oddeľuje od prestola kostolný záves (katapetasma). Vyvýšený priestor pred ikonostasom sa nazýva solea, v jeho strede je polkruhová (niekedy štvorcová) vyvýšenina ambona, z ktorej počas bohoslužby kňaz číta liturgické texty a prednáša kázeň. Na bočnej strane oltára sa nachádza diakonikon plniaci funkciu sakristie. Stredná časť chrámu (naos), nad ktorou je zvyčajne kupola, je určená pre veriacich a symbolizuje miesto komunikácie s Bohom. Treťou časťou je predsieň (pritvor; gr. nartex). Chrámy cirkví byzantského obradu sú bohato zdobené ikonami, nástennými maľbami (freskami) a mozaikami. Zvonica môže byť súčasťou chrámu alebo stojí mimo neho. Charakteristickým znakom chrámov cirkví byzantského obradu sú v niektorých slovanských krajinách (napr. Rusko) veže s cibuľovitou strechou. Hierarchicky najvyšším je katedrálny chrám (gr. kathedrikos naos, rus. kafedraľnyj sobor). V Ruskej pravoslávnej cirkvi je ním napr. Katedrálny patriarchálny chrám zosnutia presvätej Bohorodičky (Kafedraľnyj patriaršij sobor uspenija presviatoj Bogorodicy, Uspenskij sobor) v Kremli v Moskve, v Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku napr. Katedrálny chrám sv. Cyrila a Metoda v Michalovciach a v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku napr. Katedrálny chrám narodenia presvätej Bohorodičky v Košiciach. Hlavné chrámy v sídlach jednotlivých farností sú parafiálne, nižšie postavené sú filiálne.

Kostol už od stredoveku predstavuje dominantu sídel (miest i dedín), často je umiestnený v ich centre alebo na vyvýšenom mieste a zohráva dôležitú úlohu nielen v ich cirkevnom, ale aj v spoločenskom živote. Starobylé a umelecky hodnotné kostoly patria k najvýznamnejším pamiatkam kultúrneho dedičstva regionálneho, nadregionálneho, národného, nadnárodného alebo svetového významu a sú osobitne chránené cirkevnými i štátnymi zákonmi.

Kostolányiová, Eva

Kostolányiová, Eva, 2. 11. 1942 Trnava – 3. 10. 1975 Bratislava, pochovaná v Trnave — slovenská speváčka populárnej hudby.

V rokoch 1956 – 60 bola tanečnicou v SĽUK-u a súčasne súkromne študovala spev u Imricha Godina, 1960 – 67 účinkovala ako tanečnica vo Vojenskom umeleckom súbore kpt. Jána Nálepku (od 1964 aj ako speváčka) a 1967 – 68 v Tatra revue v Bratislave. V decembri 1967 realizovala svoju prvú nahrávku (pieseň V tramtárii na hrade) v Československom rozhlase (dnes Rozhlas a televízia Slovenska) v Bratislave, prvý úspech zaznamenala piesňou Bábika. V rokoch 1968 – 70 bola sólistkou Sexteta Ľuba Beláka a 1970 – 72 Orchestra Braňa Hronca. V roku 1972 po krátkom pôsobení v skupine Modus založila vlastnú skupinu Hej, v tom istom roku získala Cenu sympatií na Bratislavskej lýre za pieseň Farebný sen a súčasne 2. miesto Ceny diváka za pieseň Zmysel nemých slov (v duu s Ľubošom Novotným). Nasledovali úspešné slovenské verzie zahraničných hitov (napr. Keď si sám, Halabala, Waterloo, Piesne s nádychom júna a i.) i piesne slovenských autorov (Až bude pokosená tráva, Zimné kvety, Iba básnik a i.). Veľký ohlas mali jej duá s Michalom Dočolomanským (Haló tam, Smoliar, Hala hala) a s Karlom Duchoňom, s ktorým v roku 1973 získala striebornú Bratislavskú lýru za pieseň Chvála humoru. V tom istom roku vyšla aj jej profilová LP platňa s názvom Eva Kostolányiová, na ktorej sa prezentovala lyrickými piesňami skladateľov Janka Lehotského, Ivana Horvátha, Igora Bázlika, Ladislava Gerhardta a textárov Jána Štrassera, Petra Brhloviča, Zora Laurinca, Tomáša Janovica a Violy Muránskej. S piesňou Tečie voda získala 4. cenu na medzinárodnom festivale populárnej hudby v írskom Castlebare (1973). Účinkovala v televíznej úprave operety Mam’zelle Nitouche (1972) od Florimonda Rongera Hervého, kde uplatnila aj svoj výrazný pohybový a herecký talent,

Eva Kostolányiová patrila k najpopulárnejším interpretkám slovenskej populárnej hudby, počas svojej krátkej speváckej kariéry nahrala vyše 140 piesní. Bola všestrannou umelkyňou s osobitým šarmom a kultivovaným umeleckým prejavom.

Ďalšie známe piesne: Poď so mnou, Skloň tvár, Hviezdna láska, Ťuk, ťuk, Nočná pieseň, Mestom zvoní smiech, Zimné kvety, Cítiš, krúti sa zem (duo s Petrom Vaškom), Jesenný úsmev, Ruka s kvetom, Kade chodieva láska, Koľko je o nás ľúbostných básní, Čas, čo má milión hier, Ľúbim ťa (duo s M. Dočolomanským), Pozri sa, mám už svoje roky (duo s M. Dočolomanským), To mesiac máj, Ty a iba ty (duo s Ľ. Novotným), Výlety a i.

kostumbrizmus

kostumbrizmus, špan. costumbrismo — umelecký smer v literatúre a vo výtvarnom umení v 19. stor. Vyvinul sa v Španielsku a následne sa uplatnil aj v Latinskej Amerike. Vyznačuje sa zachytením (opisom) zvykov a spôsobu života rôznych spoločenských skupín a regiónov, ako aj vidieckeho a mestského prostredia (špan. costumbre = zvyk).

Kostumbrizmus v literatúre má korene v španielskej literatúre zlatého veku, rozvíjať sa začal predovšetkým v období romantizmu (1830 – 50) a v 2. polovici 19. stor. sa stal typickým pre prvú generáciu španielskych realistov. Pôvodný kostumbristický literárny žáner, tzv. kostumbristický obrázok, bol krátky, prevažne prozaický útvar s minimálnou dejovou a s dominantnou opisnou zložkou. Sústreďoval sa na opis ľudských typov alebo konkrétnych scén zo života. V 2. polovici 19. stor. sa dostali do popredia rozsiahlejšie žánre (napr. novela), kostumbristické postupy sa však využívali aj v realistických románoch, neskôr sa uplatnili v regionalistickej próze (→ kreolizmus). Za zakladateľské osobnosti kostumbrizmu v literatúre sú pokladaní španielski spisovatelia F. Caballero, M. J. de Larra, Ramón de Mesonero Romanos (*1803, †1882) a Serafín Estébanez Calderón (*1799, †1867), významné miesto mal najmä v latinskoamerických literatúrach a karibskej literatúre písanej po španielsky.

Vo výtvarnom umení sa kostumbrizmus prejavil v maliarstve, a to v žánrových realistických scénkach detailne zachytávajúcich miestne prostredie, odev, zvyky a slávnosti. K zakladateľom kostumbrizmu vo výtvarnom umení patria španielski maliari José Domínguez Bécquer (*1805, †1841), Valeriano Domínguez Bécquer (*1833, †1870), Joaquín Domínguez Bécquer (*1817, †1879), Andrés Cortés y Aguilar (*1812, †1879), Leonardo Alenza (*1807, †1845) a Manuel Rodríguez de Guzmán (*1818, †1867); významne sa uplatnil v maliarstve v krajinách Latinskej Ameriky.

Košiba, Masatoši

Košiba, Masatoši, 19. 9. 1926 Tojohaši, prefektúra Aiči – 12. 11. 2020 Tokio — japonský fyzik. V roku 1951 ukončil štúdium fyziky na Tokijskej univerzite a v roku 1955 doktorandské štúdium na Rochesterskej univerzite v štáte New York. V rokoch 1955 – 58 pôsobil na Chicagskej univerzite, od roku 1958 na Tokijskej univerzite s výnimkou rokov 1959 – 62, keď bol úradujúcim riaditeľom Laboratória fyziky vysokých energií a kozmického žiarenia Oddelenia fyziky na Chicagskej univerzite. V rokoch 1984 – 87 bol riaditeľom Medzinárodného centra fyziky elementárnych častíc Tokijskej univerzity; od roku 1970 profesor, od roku 1987 emeritný profesor. V rokoch 1987 – 97 vyučoval na Tokai University v Tokiu.

Zaoberal sa skúmaním kozmického žiarenia, neskôr najmä detekciou neutrín. Bol vedúcou osobnosťou vývoja podzemného detektora KamiokaNDE (Kamioka Nucleon Decay Experiment), pomocou ktorého sa podarilo detegovať neutrína, ako aj zistiť smer, odkiaľ prichádzajú. Merania potvrdili predchádzajúci experiment R. Davisa, ako aj predpoklad, že zdrojom týchto neutrín je slnečné žiarenie. V roku 1987 detektor zaregistroval aj neutrína pochádzajúce z výbuchu supernovy mimo našej galaxie. Experimenty vykonané na novšom detektore Super-KamiokaNDE poskytli údaje svedčiace o neutrínových osciláciách, teda o vzájomnej premene troch typov neutrín prichádzajúcich zo Slnka, a v roku 1998 aj údaje o neutrínových osciláciách neutrín vznikajúcich v atmosfére Zeme.

Nositeľ Nobelovej ceny za fyziku (2002; s R. Davisom) za priekopnícke práce v astrofyzike, predovšetkým za detekciu kozmických neutrín, ako aj mnohých ďalších ocenení (Wolfova cena, 2000).

košická moderna

košická moderna — súhrnné označenie umeleckých aktivít spojených s rozvojom a so šírením moderného umenia v Košiciach v 20. rokoch 20. stor. Košická moderna nebola jednotnou umeleckou školou, jej predstaviteľov nespájal ani spoločný umelecký program. Bola tvorená viacerými individuálnymi osobnosťami (domáci i zahraniční umelci, ktorí často v Košiciach pôsobili len určitý čas, napr. umelci, väčšinou ľavicovo orientovaní, ktorí tam prišli po páde Maďarskej republiky rád), v jej rámci popri sebe existovalo množstvo tradičných a avantgardných prúdov moderného umenia. Košice boli v tomto období významným kultúrnym centrom na východe Československa (mali výrazne mestský charakter) a križovatkou rozličných kultúr (spolužitie viacerých národností, čo bolo typické pre súdobú strednú Európu, náboženská tolerancia). Charakteristická bola aj veľká migrácia umelcov, ktorí prostredníctvom študijných pobytov a ciest prinášali nové umelecké tendencie a zabezpečovali prepojenie košického umeleckého prostredia s viedenskými, berlínskymi a parížskymi prúdmi moderného umenia. Kľúčovú úlohu pri vytvorení podmienok na vznik košickej moderny mal J. Polák, od 1919 poverený vedením Štátneho Východoslovenského múzea (dnes Východoslovenské múzeum; 1926 – 38 riaditeľ), ktorého medzinárodne orientované aktivity (organizovanie výstav moderných a avantgardne orientovaných umelcov a aukcií, založenie výtvarnej školy a verejnej knižnice) vytvorili z Košíc umelecké centrum stredoeurópskeho významu. Začiatkom 20. stor. pôsobili v Košiciach Ľ. Čordák a E. Halász-Hradil, ktorých diela sú na rozhraní medzi tradičným a moderným umením. Zakladateľským impulzom rozvoja moderného umenia v Košiciach bola tvorba K. Kőváriho, ranú modernu sprostredkúvali aj diela maďarských maliarov J. Kmettyho (v Košiciach žil 1901 – 08) a Bélu Kontulya (*1904, †1983; niekoľkokrát vystavoval svoje diela v Štátnom Východoslovenskom múzeu). Ústrednou postavou košickej moderny bol A. Jasusch, k významným predstaviteľom patrili aj K. Bauer, český umelec F. Foltýn (v Košiciach pôsobil 1921 – 24), maďarskí umelci S. Bortnyik (1924), Gejza Schiller (*1894, †1928; v Košiciach pôsobil 1920 – 24), a E. Krón (v Košiciach pôsobil 1920 – 28; 1921 – 28 viedol v priestoroch Štátneho Východoslovenského múzea súkromnú Krónovu grafickú školu, aj Krónova umeleckopriemyslová škola; o. i. tam študovali J. Jakoby, K. Sokol a J. Collinásy). Kontinuitu umeleckej aktivity v Košiciach udržiavali domáci predstavitelia mladšej generácie J. Jakoby a Ľudovít Feld (*1904, †1991), ktorý pokračoval aj v Krónovom pedagogickom pôsobení.

košické právo

košické právo — mestské právo slobodného kráľovského mesta Košice tvorené obyčajovým právom domáceho a nemeckého pôvodu a výsadami udelenými kráľovskými privilégiami. Prvé mestské výsady získali Košice pravdepodobne pred 1249, výsadná listina z 1290, ktorá povýšila Košice na mesto a udelila im mestské výsady, sa nezachovala. Konkrétny obsah mestských výsad je známy až z tzv. Veľkého privilégia Ľudovíta I. Veľkého (1347) udeleného Košiciam podľa vzoru mestských výsad mesta Budín, ktoré patrili do norimberského (juhonemeckého) právneho okruhu (→ norimberské právo). Košice si tým upevnili hospodárske i právne postavenie a zaradili sa k tzv. norimberskému právnemu okruhu miest, ktoré boli spravované podľa norimberského práva a inšpirovali sa ním pri tvorbe vlastných pravidiel a obyčají, ako aj v súdnej a správnej praxi. Medzi základné práva mesta a mešťanov podľa privilégií patrili o. i. slobodná voľba richtára na jeden rok, slobodná voľba farára, právo mešťanov odvolať sa na súd kráľa alebo taverníka, trhové právo, právo skladu či vyňatie mesta a mešťanov z povinnosti pohostenia kráľovskej posádky (descensus) s výnimkou samotného kráľa. Ľudovít I. Veľký 1369 udelil Košiciam ako prvému mestu v Uhorsku erb erbovou listinou obsahujúcou jeho opis (prvé udelenie erbu mestu kráľom v Európe). Erb tvorilo modré pole s troma zlatými ľaliami v hornej časti, pod ním bolo štítové pole so strieborno-červenými pruhmi (neskôr bol zmenený). Mesto Košice v zmysle udelených výsad vytvorilo vlastné právo, ktoré sa stalo vzorom pre ďalšie, najmä východoslovenské mestá (napr. Sabinov, Stará Ľubovňa), ktoré vytvorili košický právny okruh.

košický dóm

košický dóm, Dóm sv. Alžbety, aj Kostol sv. Alžbety — gotický rímskokatolícky kostol v Košiciach, katedrálny chrám Košickej arcidiecézy zasvätený patrónke Košíc Alžbete Durínskej. Postavený na mieste staršieho gotického Kostola sv. Alžbety, ktorý bol pravdepodobne vybudovaný v 1. polovici 14. stor. (jeho základy boli objavené pri vykopávkach 1882 – 84) a okolo 1378/80 zničený požiarom. Následne medzi 1378 – 99 sa začal stavať nový kostol, ktorého výstavba prebiehala postupne v niekoľkých etapách; lode vznikli v poslednom desaťročí 14. stor., v pol. 15. stor. bol už kostol zaklenutý. Tento reprezentatívny neskorogotický kostol bol dielom stavebného majstra, ktorý bol ovplyvnený parlerovským umením (svedčia o tom združené vretenovité schodisko pri južnom portáli, čelná stena južného transeptu a klenba južného portálu s visutým svorníkom; 1. štvrtina 15. stor.). Mal osobitú, centralizujúcu dispozíciu (bazilika s transeptom a s diagonálne usporiadanými dvojicami kaplniek, ktoré uzatvárali bočné lode na východnej strane; na západnej strane bola do pôdorysu bočných lodí vtiahnutá dvojica veží; bočné priestory oddelené od vysokých bazilikálnych lodí boli usporiadané centralizujúco so stredovými podporami a zaklenuté hviezdicovými klenbami). Predlohou originálneho dispozičného typu, ktorý spája trojlodie a centrálnu dispozíciu, mohli byť pravdepodobne dóm Sankt Viktor Dom v Xantene (1263 – 1544) v Nemecku (v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko) a kostol Saint-Yved v opátstve v Braine (1180 – 1216) vo Francúzsku (v departemente Aisne). Výnimočná stavba s množstvom kameňosochárskych architektonických prvkov poukazuje na zámožnosť stavebníkov (mestského patriciátu) a výraznú podporu panovníka. Kostol bol v období stredoveku zároveň aj významným pútnickým miestom, nachádzala sa tam relikvia Kristovej krvi (1402 pápež Bonifác IX. vydal pre pútnikov odpustkovú listinu). V 1. tretine 15. stor. vznikli aj 3 výnimočné, bohato sochársky zdobené portály. Západný portál sa ikonograficky viaže na kult Kristovej krvi, v jeho spodnom tympanóne sa nachádza reliéf Olivovej hory a v hornom tympanóne Pieta, nad ktorou je veraikon nesený anjelmi. V tympanóne severného portálu je reliéf Posledný súd, na stranách tympanónu sa nachádza päť stupňovito usporiadaných obdĺžnikových reliéfov: najvyššie umiestnený centrálny reliéf s ukrižovaním, pod ním refiéf so smútiacimi ženami a reliéf so sv. Jánom s vojakmi a pod nimi dva reliéfy so scénami z legendy zo života Alžbety Durínskej.

Stavebné práce boli pravdepodobne prerušené okolo polovice 15. stor., obnovené v 60. rokoch 15. stor. pod vedením Majstra Štefana (na stavbe dómu pracoval do 1487) štýlovo ovplyvneného viedenským Dómom sv. Štefana. V rokoch 1459 – 76 bola vybudovaná južná veža (nazývaná veža Mateja Korvína; staršia, severná veža z 1. polovice 15. stor. sa nazýva Žigmundova) a na obidvoch stranách lodí kaplnky popredných košických patricijských rodín (Kaplnka Sv. kríža, 1475; Kaplnka Mettercie, pôvodne Kaplnka zvestovania Panny Márie, 1477). Chór zaklenutý sieťovou klenbou a dvojposchodová sakristia boli pravdepodobne vybudované už pred 1460 (vežovité neskorogotické kamenné pastofórium vytvoril Majster Štefan 1467 – 77). Chór a sakristiu realizoval ďalší stavebný majster, ktorý sa pravdepodobne vyškolil v Bavorsku a na stavbe dómu pôsobil súčasne s Majstrom Štefanom. Posledná gotická stavebná činnosť prebehla 1496 – 98 pod vedením majstra M. Krompholza, ktorý uplatňoval motívy z tvorby krakovského okruhu V. Stossa (časti severozápadnej veže, postavy kráľov na štíte severného ramena priečnej lode). Rok 1508 je pokladaný za obdobie ukončenia stavebných prác, kostol však v skutočnosti nebol nikdy dostavaný. Počas reformácie a protihabsburských povstaní ho spravovali protestanti (1556 – 1604, 1604 – 71, 1682 – 86).

V roku 1556 bol pri požiari poškodený a následne opravený, 1706 počas obliehania Košíc (vtedy ovládaných Františkom II. Rákocim) cisárskymi vojskami opäť poškodený, počas 18. stor. a 1856 – 63 opravovaný; 1775 bola Žigmundova veža po požiari zastrešená barokovou helmicou. V rokoch 1877 – 96 sa uskutočnila veľká puristická prestavba dómu pod vedením I. Steindla, ktorý výrazným spôsobom zasiahol do stredovekej štruktúry stavby. Vážne statické poruchy pripísal zmene interiérovej dispozície z pôvodne predpokladaného päťlodia na trojlodie s neproporčne širokými bočnými loďami. Steindl navrhol regenerovať predpokladanú pôvodnú dispozíciu kostola, pričom neskorogotické prvky nahradil neogotickými (zmena trojlodia na pätľodie, prestavba klenieb, replika chóru, rozšírenie novej organovej empory, úprava fasád a i.). V roku 1906 bola pod severnou bočnou loďou vybudovaná krypta, kde boli uložené pozostatky Františka II. Rákociho.

Košický dóm v dnešnej podobe po puristickej prestavbe je päťloďovou bazilikou s nezvyčajným riešením interiéru, ktoré spočíva v umiestnení priečnej lode (rovnakej výšky a šírky ako pri hlavnej lodi) v polovici päťlodia, nie na rozhraní svätyne a hlavnej lode. V strede chrámu tak vznikol čiastočný dojem centrálneho priestoru, ktorý nenarúša ani pohľad do impozantnej priestrannej svätyne. Bočné lode (dve a dve po obidvoch stranách hlavnej lode) sú na východnej strane ukončené polygonálnymi apsidami, ktorých os nie je totožná s pozdĺžnymi osami bočných lodí, ale radiálne smeruje do priesečníka osí hlavnej a priečnej lode. Toto nachýlenie bočných apsíd tiež prispieva k dojmu centrálneho priestoru. Bazilikálne usporiadanie päťlodia pritom umožňuje dobré presvetlenie kostola širokými oknami hlavnej lode, ktoré sú umiestnené v južnej stene nad strechou bočných lodí.

Z pôvodného vybavenia sa zachoval retabulový neskorogotický hlavný Oltár sv. Alžbety (1474 – 77), ktorý patrí medzi najrozmernejšie diela stredovekého oltárneho umenia v Európe. Sochy v nikách archy vytvoril neznámy sochár, ktorý bol jedným z najvýznamnejších súčasníkov N. Gerhaerta z Leidenu, a štýlovo sa viažu na prostredie dnešného Dolného Rakúska. Maliarska výzdoba pozostáva z 24 obojstranne maľovaných tabúľ (spolu 48 obrazov) usporiadaných vo dvoch pároch pohyblivých krídel na bočných stranách oltárnej skrine. Maľby zobrazujú tri ikonografické cykly (pašiový a adventný cyklus a výjavy zo života sv. Alžbety Durínskej). V interiéri sa zachovali aj fragmenty nástenných malieb z prelomu 14. a 15. stor., neskorogotické monumentálne súsošie kalvárie (1420) a i. Dóm sa rekonštruuje od roku 1984 (do súčasnosti).

kotevný blok

kotevný blok — stavebný prvok z kameňa (v širšom význame aj skalný masív) alebo z betónu (resp. železobetónu), v ktorom je osadená kotva alebo iný kotviaci prvok (→ kotva, význam 3) alebo sú v ňom priamo zasadené nosné prvky stavebnej konštrukcie (stĺpy, potrubia, laná visutých mostov). Blok zabezpečuje prenos tlakových a ťahových síl z nosných prvkov do podložia. Tvar, polohu a rozmery kotevného bloku určuje statický výpočet na základe konkrétnych podmienok. Kotevné bloky zabezpečujú stabilitu potrubia proti vybočeniu z daného smeru. Potrubie (vodovodné alebo elektrárenské) sa buď zabetónovaním do nich zakotví, alebo sa na ne upevní pomocou oceľových kotevných strmeňov a skrutiek. Kotevné bloky bývajú uložené najmä v mieste kolien (t. j. v mieste horizontálnej alebo vertikálnej zmeny trasy potrubia), na konci vedenia a na prudkých svahoch, betónujú sa bez paženia do priestoru vykopaného v zemine alebo sú voľne uložené na zemi.

Kotík, Pravoslav

Kotík, Pravoslav, 1. 5. 1889 Slabce, okres Rakovník – 14. 1. 1970 Praha — český maliar, grafik a ilustrátor. V rokoch 1908 – 12 študoval na Uměleckoprůmyslovej škole v Prahe, pôsobil ako učiteľ na viacerých stredných školách. V rokoch 1916 – 20, 1928 – 30 a od 1947 bol členom Spolku výtvarných umělců Mánes, 1921 – 24 Uměleckej besedy v Prahe, 1924 založil (spolu s K. Holanom, M. Holým a Karlom Kotrbom) Sociálnu skupinu. V ranej tvorbe bol ovplyvnený fauvizmom a expresionizmom (Modrý koník, 1919). Maľoval najmä figurálne kompozície ovplyvnené kubizmom a neoklasicizmom, ktoré boli charakteristické i poetizmom a monumentálnymi formami (Blúdenie, 1939 – 40; Staré ženy, 1944). Venoval sa aj grafike, nástennej maľbe, tvorbe vitráží a gobelínov a ilustrácii.

kotleta

kotleta [fr.] —

1. plátok mäsa z karé alebo z krkovičky, s kosťou alebo bez kosti, ako aj plátok jahňacieho chrbta; zvyčajne sa pripravuje pečením, vyprážaním alebo grilovaním;

2. zvyčajne množné číslo kotlety — bokombrady.

kotolný kameň

kotolný kameň — usadenina (povlak) málo rozpustných minerálnych solí, prevažne uhličitanov (→ vodný kameň), vznikajúca na vnútorných stenách výhrevnej plochy kotla pri zahrievaní alebo pri vare tvrdej vody. Vrstva kotolného kameňa zhoršuje prestup tepla medzi ohrievacím telesom a vodou. Znižuje sa tým účinnosť kotla a zväčšuje spotreba paliva, steny kotla sa môžu prehrievať a môže dôjsť aj k upchatiu potrubia. Rýchlosť tvorby kotolného kameňa závisí od tvrdosti a teploty vody i od množstva pretečenej vody. Zníženie tvorby kameňa sa dosahuje úpravou vody zmäkčovaním.

kotva

kotva1. dopr. špeciálne upravená záťaž slúžiaca na zabezpečenie polohy plavidla vzhľadom na dno vodného toku, jazera, mora a pod., aby nemohlo byť premiestňované prúdením vody, vetrom alebo vlnami (→ kotvenie, význam 1). Kotva je upevnená na kotvovej reťazi alebo (pri menších plavidlách) na kotvovom lane, pri kotvení sa vypúšťa z plavidla na dno. Pri väčších plavidlách je počas plavby umiestnená v kotvovom sklze, kde je reťazovým záporníkom zabezpečená proti samovoľnému vypadnutiu, pri kotvení sa jej spúšťanie a vyťahovanie uskutočňuje kotvovým vrátkom; → kotvové zariadenie. Schopnosť kotvy zadržať plavidlo na mieste vyjadruje držná sila kotvy daná súčinom hmotnosti kotvy a koeficientu držnej sily K, ktorý je určený interakciou kotvy s dnom (konštrukčné riešenie a geometrický tvar kotvy; K nadobúda hodnoty 4 – 12). Kotva môže zadržiavať plavidlo svojou hmotnosťou (predovšetkým staré typy kotiev – ťažká tyč alebo v najjednoduchšom prípade ťažký kameň priviazaný na lane) alebo zarytím svojich konštrukčných prvkov (ramien) do dna a následným ťahom silou vyvíjanou plavidlom a prenášanou kotvovou reťazou (napriek nižšej hmotnosti má kotva dostatočne veľkú držnú silu; túto vlastnosť vyjadruje koeficient držnej sily K). Rozhodujúcimi kritériami pri výbere kotvy (resp. pri výbere jej tvaru) sú najmä prevažujúci charakter dna (piesok, skala, kamene, blato), na ktorom bude plavidlo väčšinou kotviť, a hmotnosť kotvy, ktorú pri zohľadnení hlavných rozmerov plavidla a plochy jeho nadvodných častí stanovuje predpisom lodný register.

V minulosti mali kotvy tvar tyče alebo jednoduchého či rozvetveného háka, v súčasnosti sa rozoznávajú kotvy s pevnými ramenami a so sklopnými ramenami a vlečné kotvy. Ku kotvám s pevnými ramenami patria admiralitná a štvorramenná kotva. Admiralitná kotva má dve ramená a priečnik, ktorý je umiestnený pri závesnom oku reťaze kolmo na ramená, čo zabezpečuje, že po dopade kotvy na dno sa vždy jedno z ramien doň bezpečne zaryje. Štvorramenná kotva má štyri ramená navzájom pootočené o 90°, používa sa najmä pri riečnych lodiach. Nevýhodou je vyčnievanie zvyšných troch ramien nad dno počas kotvenia, čo pri nízkom stave vody predstavuje nebezpečenstvo pre lode, ktoré plávajú nad nimi. Na kotvenie v piesku a trvalé kotvenie plavidiel sa používa hríbová (dáždniková) kotva, na kotvenie plachetníc a malých lodí pluhová kotva. Kotvy so sklopnými ramenami majú dve ramená a navzájom sa líšia len svojím tvarom. Najznámejšia je Hallova kotva, ďalšími sú Matrosovova kotva, Danforthova kotva, kotva značky d’Hone (má veľkú plochu ramien a je vhodná na kotvenie v piesčitom dne) a i. Vlečné kotvy majú tvar vreca alebo padáka a sú vyrobené z hrubej plachtoviny. Fungujú na princípe zvýšeného odporu pri pohybe, plavidlo nezastavia, ale znížia rýchlosť jeho pohybu vzhľadom na dno; malé alebo záchranné člny orientujú čelom proti vlnám, čím sa zníži nebezpečenstvo ich prevrátenia.

V Stredomorí sa koncom bronzovej doby začali používať kamenné kotvy s otvormi na drevené priečniky, v 6. stor. pred n. l. začali Gréci používať drevené hákové kotvy obalené oloveným plechom; Rimania začali používať železné kotvy. Od 15. stor. bývali kotvy umiestnené na prove i na korme plavidla, pričom boli pripevnené na kotvovom lane, kotvová reťaz sa rozšírila zač. 19. stor., lano sa však používa pri malých plavidlách aj v súčasnosti. Ako kotva sa zvykne označovať aj hák na konci lana slúžiaci na zakotvenie, príp. na brzdenie balóna alebo vzducholode;

2. el.tech. → kotva elektrického stroja;

3. stav. hovorovo aj kotvenie — pomocný stavebný prvok prenášajúci ťahové zaťaženie a slúžiaci na zabezpečenie polohy a stability stavebných konštrukcií (→ kotvenie, význam 2). Kotvy sa na kotvenie používajú v komplexe s ďalšími prvkami, ale aj samostatne, ich konštrukcia sa môže do značnej miery líšiť, ale funkcia upevnenia a prenosu zaťaženia do podložia alebo do základu konštrukcie zostáva rovnaká. Kotvy používané na kotvenie do podložia (horninové, zemné kotvy) sa skladajú z kotevnej hlavy pripevnenej ku konštrukcii (ku korune priehrady, k lícu výrubu či pôdneho masívu), ktorú zabezpečujú, z ťahadla (voľná dĺžka) a z koreňa kotvy (kotviaca dĺžka), ktorý je pevne uchytený vo vrstve, kam sa prenáša ťahová sila (v murive, základoch stavby, skalnom či pôdnom podloží). Ťahadlo býva zväčša z ocele, môže byť tyčové alebo lanové (tvorené jedným alebo viacerými prútmi oceľového lana spleteného z drôtov). Pri kotvení stavebných prvkov, ale aj strojných zariadení do betónu a iných materiálov sa v závislosti od pôsobiacich síl môžu ako kotvy použiť rôzne kotviace prvky – kovové a plastové skrutky a svorníky, ktorých funkcia je založená na rozpornom princípe. Upevnenie je dosiahnuté tak, že ich vnútorný koniec je rozštiepený alebo ohnutý, má tvar písmena T, prípadne sú tieto prvky z vnútornej strany priskrutkované ku kotviacej doske a pod. Z hľadiska životnosti sa rozlišujú dočasné a trvalé kotvy;

4. stroj. pohyblivý blokovací prvok krokového mechanizmu mechanických hodín pracujúci ako dvojitá západka, ktorá vykonáva kmitavý pohyb a pri každom kmite umožňuje pootočenie krokového (rohatkového) kolesa o jeden zub. Kotva je súčasťou regulačnej sústavy hodín, pričom jej pohyb je ovládaný buď mechanickým oscilátorom (nepokoj, fyzikálne alebo torzné kyvadlo), otočným vahadlom (v starších vežových hodinách), alebo elektromagnetom riadeným elektrickými impulzmi (v elektrických hodinách);

5. prenesene symbol bezpečia, istoty a nádeje.

kotylé

kotylé [gr.], lat. cotula, aj cotyla, cotyle, cotila, cottila — druh gréckej antickej nádoby určenej na pitie. Pri hornom okraji má dve vodorovné, oproti sebe umiestnené ušká. Tvarom pripomína skyfos, niektoré jej variácie aj kantharos (zvyčajne bez nožičky; → grécke vázy). Používala sa aj ako dutá miera (objem asi 0,27 l) na sypké a kvapalné látky (najmä na olej).

Kounellis, Jannis

Kounellis [ku-], Jannis, 23. 3. 1936 Pireus – 16. 2. 2017 Rím — grécky maliar, sochár a vizuálny umelec. Od 1956 pôsobil v Taliansku. V ranej tvorbe ovplyvnenej informelom vytváral nefiguratívne maľby, v ktorých uplatňoval písmená, typografické značky a symboly (Z. 44, 1960). Začiatkom 60. rokov 20. stor. sa sústredil na tvorbu originálnych diel, v ktorých do osobitej formy spájal performanciu, maľbu, koláž, inštaláciu a divadelné predstavenie, čím sa usiloval vyjadriť napätie a odcudzenie v súdobej spoločnosti. Od konca 60. rokov 20. stor. patril k popredným predstaviteľom arte povera. Vo svojich dielach uplatňoval objet trouvé i oheň, dym a sadze, čím sa diváci priamo stávali súčasťou vystavovaných diel a performancií. V roku 1969 sa preslávil privedením živých koní do galérie v Ríme (inštalácia v Galleria l’Attico), čím chcel poukázať na roztrieštenosť súdobej spoločnosti. V experimentovaní s kombináciami rozličných materiálov pokračoval aj v 80. rokoch 20. stor. (Bez názvu, 1985).

Kovácsová, Margit

Kovácsová [-čo-] (Kovács), Margit, 30. 11. 1902 Győr – 4. 6. 1977 Budapešť — maďarská keramikárka. Študovala v Budapešti, 1926 – 28 vo Viedni, 1928 – 29 sochárstvo a keramiku na Štátnej škole úžitkového umenia (Staatsschule für Angewandte Kunst) v Mníchove, v 30. rokoch 20. stor. absolvovala viaceré študijné cesty (1933 pracovala v Sèvres).

Spolu s Istvánom Gádorom (*1891, †1984) a Gézom Gorkom (Gorka; *1894, †1971) patrí k zakladateľským osobnostiam modernej maďarskej umeleckej (ateliérovej) keramickej tvorby. Inšpirovala sa secesiou, art-décom, expresionizmom i francúzskou gotikou, od zač. 40. rokov 20. stor. aj románskym, byzantským a ľudovým umením, experimentovala s rozličnými technológiami a žánrami, prekročila hranice medzi úžitkovým a vysokým umením. V harmonicky koncipovaných terakotových reliéfoch a plastikách prejavila imagináciu, rozprávačský talent, cit pre materiál a štylizačné schopnosti (Keramikár pri točni, 1929). Jej originálny štýl je charakteristický kultivovanou modeláciou, ornamentálnym bohatstvom, tematickou (tvorila aj diela s mytologickou a biblickou tematikou), technickou a epickou šírkou a spontánnosťou, typickými v jej dielach sú subtílne, štíhle postavy s naivným výrazom tváre a s pôvabnými gestami (Dievča pozerajúce sa do zrkadla, 1933 – 34). Vytvárala modelované i na hrnčiarskom kruhu točené plastiky s výraznou farebnosťou (Sestry, 1942; Princezná, 1944), dekoratívne predmety i nádoby, na ktorých uplatnila vlastnú bohatú ornamentiku. Vytvorila aj množstvo diel pre architektúru, napr. 1937 – 39 kazateľnicu pre Kostol božského srdca Ježišovho (1937) v Komárome, 1937 keramický reliéf Budapešť, kráľovná Dunaja pre Svetovú výstavu v Paríži. Svojou tvorbou reprezentovala univerzálne hodnoty nadčasovej výpovede, humanizmu, zrozumiteľnosti, krásy a profesionálneho majstrovstva. Nositeľka viacerých ocenení, napr. Veľkej ceny na Svetovej výstave v Bruseli (1958). V roku 1973 bolo otvorené Múzeum Margit Kovácsovej (Kovács Margit Kerámiamúzeum) v Szentendre a 1974 stála expozícia jej prác v Mestskom umeleckom múzeu (Városi művészeti múzeum) v Győri.

kovačickí insitní maliari

kovačickí insitní maliari, aj kovačickí naivní maliari — skupina naivných, neškolených výtvarných umelcov z obce Kovačica vo Vojvodine v Srbsku (jedno zo stredísk slovenskej menšiny v Srbsku) niekedy označovaná i ako kovačická naivná maliarska škola. Súhrnne sa tak nazýva niekoľko generácií maliarov autodidaktov, ktorí pôsobili v Kovačici od 2. polovice 20. stor. do súčasnosti (spolu ich je okolo 60); zaraďovaní sú k nim aj niekoľkí naivní maliari z blízkej obce Padina. Ich diela sa zväčša tematicky viažu na dedinské prostredie. Mnohí z nich vytvorili osobitý maliarsky štýl s charakteristickou štylizáciou foriem. V roku 1950 bol v Kultúrnom a osvetovom spolku Pokrok v Kovačici založený výtvarný krúžok, v roku 1952 usporiadali kovačickí insitní maliari prvú výstavu. V roku 1955 vznikla Galéria ľudových maliarov (aj Galéria sedliakov maliarov), ktorá bola v roku 2008 premenovaná na Galériu insitného umenia (srbsky Galerija naivne umetnosti) Kovačica a ktorá sa výrazným spôsobom podieľala na organizovaní umeleckého života v Kovačici i na prezentácii kovačických insitných maliarov v bývalej Juhoslávii i v zahraničí.

K najznámejším kovačickým insitným maliarom patria M. Jonáš (srbsky Jonaš) a Z. Chalupová (Halupova). Za zakladateľov kovačickej naivnej maliarskej školy sú pokladaní Martin Paluška (*1913, †1984) a Ján Sokol (Jan Sokol, *1909, †1982), ktorí začali maľovať v 30. rokoch 20. stor., neskôr sa začali venovať maľbe aj Michal Bíreš (Mihal Bireš, *1912, †1981) a Vladimír Boboš (Vladimir Boboš, *1906, †1978). K najvýznamnejším predstaviteľom školy patria Pavel Hrk (*1922, †1996), Ján Kňazovic (Jan Knjazovic, *1925, †1985), Ján Strakúšek (Jan Strakušek, *1926, †2014), Katarína Kožíková (Katarina Kožikova, *1926, †2007), Pavel Lacko (*1927, †1976), Ján Veňarský (Jan Venjarski, *1928, †1985), Ondrej Veňarský (Venjarski, *1930, †2019), Ján Garaj (Jan Garaj, *1930, †2003), Michal Povolný (Mihal Povolni, *1935), Alžbeta Čížiková (Čižikova, *1936), Katarína Karlečíková Severiniová (Katarina Karlečikova Severini, *1937), Ondrej Pilh (*1938, †1992), Eva Husáriková (Husarikova, *1942), Ján Husárik (Jan Husarik, *1942, †2017), Pavel Hajko (*1952), Ján Bačúr (Jan Bačur, *1937), Ján Žolnaj (Jan Žolnaj, *1953), Martin Markov (aj Marko, *1954, †2013), Zuzana Vereská (Vereski, *1955), Ján Glozik (Jan Glozik, *1957), Štefan Varga (*1959) a Pavel Cicka (*1961). Výtvarné umenie kovačických insitných maliarov predstavuje súčasť národnej identity vojvodinských Slovákov v Srbsku.

Kováčik, Andrej

Kováčik, Andrej, 11. 5. 1889 Budapešť – 17. 2. 1953 Bratislava — slovenský maliar, sochár, grafik, ilustrátor a organizátor výtvarného života. V rokoch 1908 – 14 študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti u P. Szinyeia-Merseho. Počas 1. svetovej vojny 1914 – 18 pôsobil ako frontový maliar v rakúsko-uhorskej armáde. V rokoch 1919 – 27 výtvarník a ilustrátor Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Martine; 1920 spoluzakladateľ Spolku slovenských umelcov v Martine.

Popri voľnej tvorbe intenzívne pracoval v oblasti úžitkovej grafiky (politické a výstavné plagáty, merkantilné tlače, knižné obálky), je pokladaný za jedného zo zakladateľov slovenskej úžitkovej grafiky. Ilustroval čítanky, šlabikáre (Fonomimický šlabikár a prvá čítanka, 1934), kalendáre i historickú literatúru (1933 – 37 edícia Veľké knihy vo vydavateľstve L. Mazáča). Populárnymi boli jeho satirické kresby a karikatúry, ktorými prispieval do novín a časopisov Kocúr (1929 – 45), Koza (1923 – 25), Jež (1922 – 26) a Osa (1932 – 33).

V maľbe sa venoval rôznym žánrom (krajinomaľba, zátišie, portrét), maľoval aj oficiálne podobizne politikov a podobizne historických osobností. Ako jeden z mála slovenských maliarov sa zaoberal historickou maľbou, spracoval témy zo života Pribinu, z príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu a z obdobia národného obrodenia. Výtvarný prejav založil na dôkladnej akademickej príprave, pričom nadviazal na stredoeurópske a uhorské maliarstvo zo začiatku 20. stor. s prvkami impresionizmu, luminizmu a secesie. V 20. rokoch 20. stor. namaľoval viaceré obrazy, v ktorých vynikla lyricko-meditatívna črta jeho talentu. Zapojil sa aj do sochárskych súťaží na pomníky padlým v 1. svetovej vojne, vytvoril sochy M. R. Štefánika v Spišskej Novej Vsi (1928), A. Radlinského v Kútoch (1930), M. Kopernika v Hurbanove (1940, inštalovaná 1993) a i. V komornom formáte patril k jeho najvydarenejším sochárskym dielam portrét matky (Moja matka, 1929). Bol spoluorganizátorom 1. výstavy slovenského umenia v New Yorku (1938). Po roku 1945 mal zakázané pôsobiť vo verejnom kultúrnom živote. Po roku 1948 sa nevenoval maliarstvu ani sochárstvu, v úžitkovej tvorbe pracoval v intenciách socialistického realizmu (ilustrácie v časopisoch Ohník a Družba). V roku 1997 Múzeum Ľ. Štúra v Modre pripravilo prvú Kováčikovu výstavu pod názvom Zabudnutý maliar slovenskej histórie.

kováčstvo

kováčstvo — odvetvie ľudskej činnosti, resp. (neskôr) kovospracujúce remeslo zamerané na ručnú výrobu kovových predmetov kutím železa (resp. kujnej ocele) za tepla (zohriatím materiálu na otvorenom ohni); → kovanie (význam 1); neskoršie spriemyselnenie kováčskych postupov predstavuje hámrové kováčstvo (→ hámor).

Začiatky kováčstva úzko súvisia so začiatkami spracovania rúd (→ hutníctvo). Spracovanie železa sa v rôznych oblastiach sveta datuje do rôznych období, najst. doklady pochádzajú z 3. tisícročia pred n. l. zo starovekej Mezopotámie, širšie využívanie železa je doložené od 2. tisícročia pred n. l. aj v Anatólii, Egypte a Palestíne. Výrobu a kováčske spracovanie železa vtedy ovládali aj Chetiti i starovekí Gréci a Rimania (výroba náradia, zbraní, súčastí vybavenia domácnosti a i.), od 1. tisícročia pred n. l. sú doklady aj z ďalších oblastí Európy, ako aj z Afriky či z Ďalekého východu (→ železná doba). V Európe boli rozvinutým spracovaním železa a kováčstvom známi Kelti, ktorí vyrábali zbrane i poľnohospodárske nástroje (→ halštatská kultúra, → laténska kultúra). Zo železa sa vyrábali pracovné a poľnohospodárske nástroje, ktoré svojou kvalitou prevýšili bronzové nástroje a umožnili rozmach poľnohospodárstva, stavebníctva a dopravy. Účinné sečné, bodné i diaľkové zbrane a výzbroj i výstroj jazdcov umožnili Keltom a Germánom úspešné vojenské útoky na územia antického sveta a ich osídľovanie. Vyspelé kováčstvo, zvlášť výrobu kvalitných zbraní, mali aj stepné národy Hunov, neskôr Avarov i starých Maďarov (Ugrov). V 7. – 9. stor. na nich nadviazali Slovania. Ďalší rozmach a špecializácia kováčskych remesiel (mečiarstvo, nožiarstvo, výroba prilieb a pancierov, stavebných kovaní, konských postrojov a pod.) nastali po vzniku stredovekých kráľovstiev.

V 10. – 11. stor. najmä v Taliansku, Španielsku, vo Francúzsku a v Nemecku začali niektoré kováčske výrobky (mreže, zábradlia balkónov a schodísk, vývesné štíty, svietniky, kovania dvier a i.) určené najmä pre významné architektonické realizácie (kostoly, paláce) plniť postupne okrem praktickej i estetickú funkciu a kováčska práca nadobúdala umelecký charakter. Vyvinulo sa umelecké kováčstvo ako jeden z druhov umeleckých remesiel. Jeho formálny repertoár odrážal súdobé umelecké štýly a dobový vkus. Kováčske výrobky vysokej umeleckej úrovne vznikali od románskeho obdobia, vynikali najmä kostolný mobiliár z kovaného železa (mreže chórových zábradlí) a umelecky stvárnené kovania dvier (kontinuálna tradícia je doložená v období stredoveku napr. na mnohých miestach v Španielsku). V období gotiky sa v kováčskych dielach uplatnili formy prevzaté priamo zo súdobej architektúry. V období baroka a rokoka vynikli umeleckí kováči vo Francúzsku, ktorí vytvorili množstvo majstrovských diel určených najmä pre šľachtické paláce. Diela, ktoré vznikli v období rokoka, sú dokladmi vrcholného remeselného majstrovstva. Uplatnili sa v nich motívy z ornamentálnych vzorníkov a z diel významných súdobých dekoratérov. Kováčska práca bola v mnohých dielach určených pre reprezentačné stavby zvyčajne kombinovaná s inými umeleckými a výzdobnými technikami spracúvajúcimi kovy (napr. aplikované liate ozdoby, zlátenie).

Na území dnešného Slovenska siahajú začiatky spracovania železa do záveru bronzovej doby (nálezy dýk so železnými čepeľami), rozvíjalo sa popri prosperujúcom vyspelom bronziarstve (podolská a lužická kultúra). V halštatskej dobe sú známe doklady spracovania železa najmä z území vekerzugskej kultúry (spony, náramky, zbrane). V rímskej dobe bol spracovaním železa známy keltský kmeň Kotínov, masívnu kováčsku výrobu mali i germánske kmene Kvádov, Svébov, Vandalov a Longobardov, ktoré v rímskej dobe a v období sťahovania národov dočasne osídlili aj územie Slovenska. Ručná kováčska malovýroba sa formovala od 8. – 9. stor. na hradiskách a v tzv. služobníckych osadách. Vysokú úroveň dosahovalo kováčstvo v období Veľkomoravskej ríše, patrilo k najvyspelejším nielen v regióne strednej Európy. V období vrcholného a neskorého stredoveku pôsobili kováči pri hradoch a v dedinách (viaceré nesú typické názvy Kováčová, Kováčovce a pod.); významnú skupinu výrobcov tvorili aj rómski kováči (od 18. stor. jedno z ich tradičných zamestnaní). Špecializovaním sa na výrobu určitých druhov výrobkov sa od kováčstva oddelili mečiarstvo, panciernictvo, nožiarstvo, zámočníctvo a i. Kováčska výroba bola zameraná na zhotovovanie výrobkov na objednávku a bola úzko spojená s ekonomickým a kultúrnym charakterom prostredia (hrady, banské mestá, mestečká, vidiecke sídla). Od 2. polovice 15. stor. sú doložené kováčske cechy (neskôr organizované podľa špecializácie na druhy výrobkov); k najstarším patrili cechy v Štítniku (založený 1448), Bratislave (1455), Levoči (1470), Spišskej Novej Vsi (1482), Moldave nad Bodvou (1488) a Kežmarku (1490), do polovice 18. stor. vzniklo na Slovensku 82 cechov. Kováči všetky potrebné spracovateľské operácie so železom vykonávali pomocou ručných nástrojov v samostatných stavbách alebo priestoroch (→ kováčňa, → vyhňa), prípadne aj vo vonkajšom prostredí. V 19. a v 1. polovici 20. stor. bolo kováčstvo vo vidieckom prostredí zamerané najmä na zhotovovanie podkov a podkúvanie ťažného dobytka, na výrobu a opravy poľnohospodárskeho náradia (motyky, položelezné pluhy), na výrobu nástrojov pre drevorubačov (sekery a reťaze), predmetov pre remeselníkov (klince, reťaze), súčastí dopravných prostriedkov (kovania vozov, kočov, bričiek a saní), kovaných prvkov stavieb (mreže, okenice, dvere, ako aj kovania dvier a okien, často výrazne umelecky stvárnené), kuchynského náradia (trojnožky na varenie, naberačky), svietnikov, náhrobných krížov a i., ako aj na opravy rôznych železných predmetov, kovaní a mechanizmov. Kováči svoje výrobky niekedy zdobili razidlovou technikou, napr. rozetami, krížikmi a kolieskami (spočiatku vlastnícky znak, neskôr výtvarný prvok). Hámrové kováčstvo sa rozvíjalo najmä v stredoslovenských banských mestách, a najmä na Spiši a v Gemeri, k najvýznamnejším centrám hámrového kováčstva patril Medzev. Patrónom kováčov je sv. Elígius.

Postavy kováčov sú známe z viacerých mytológií sveta, napr. z gréckej mytológie boh ohňa a kováč Héfaistos, ktorý vo svojej podzemnej kováčskej vyhni vyhotovil s pomocou Kyklopov blesky pre Dia (Zeus), štít pre Aténu a iné artefakty, z rímskej mytológie boh Vulkán (Vulcanus), z baltských náboženstiev kováč Telavel (aj Teljavel), ktorý ukul Slnko a umiestnil ho na nebeskej klenbe, z fínskej mytológie boh Ilmarinen, ktorý ukul magický predmet Sampo zabezpečujúci ľuďom blahobyt, z germánskej mytológie kováč Wieland, zo slovanskej mytológie Svarog. Postavy mytologických kováčov existujú aj v ďalších európskych, ázijských, afrických a iných mytológiách.

kovalentné organické štruktúry

kovalentné organické štruktúry, angl. covalent organic frameworks, COF — kryštalické organické látky s pórovitou štruktúrou objavené v roku 2005. Pripravujú sa reakciou vhodne funkcionalizovaných organických zlúčenín, napr. autokondenzáciou benzéndiborónových kyselín (COF-1 a i.), reakciou benzéndiborónových kyselín s (poly)aromatickými pyrokatecholmi (COF-5, Pc-PBBA COF a i.) a cyklotrimerizáciou aromatických nitrilov. Vyznačujú sa pravidelným tvarom pórov (dutín), nízkou hustotou a veľkým povrchom. Ich vlastnosti sa môžu modifikovať funkčnými skupinami organických molekúl, ktoré sú stavebnými blokmi týchto štruktúr. Potenciálne sa dajú využívať na skladovanie plynov (najmä vodíka, oxidu uhličitého a amoniaku), ako ligandy v organických reakciách katalyzovaných prechodnými kovmi, ale aj vo fotoelektronike.

Kovář, Zdeněk

Kovář, Zdeněk, 26. 1. 1917 Vsetín – 21. 6. 2004 Zlín — český dizajnér, priemyselný výtvarník a sochár. V rokoch 1939 – 43 študoval priemyselné výtvarníctvo na Baťovej Škole umění v Zlíne (u V. Makovského). V rokoch 1944 – 47 pracoval ako výtvarník konštrukčnej projekcie v Baťových závodoch, od 1947 vyučoval na Uměleckoprůmyslovej škole (od 1949 Střední uměleckoprůmyslová škola Zdeňka Nejedlého) v Zlíne (1949 – 89 Gottwaldov); od 1952 po prenesení školy do Uherského Hradišťa tam viedol oddelenie tvarovania strojov a nástrojov. V roku 1959 založil v Gottwaldove detašovaný Ateliér tvarování strojů a nástrojů Vysokej školy uměleckoprůmyslovej v Prahe (VŠUP), z ktorého vznikla samostatná Katedra tvarování strojů a nástrojů VŠUP (1961 profesor; 1981 – 89 jej vedúci).

V sochárskej tvorbe (realisticky poňatá figurálna plastika, portrét, diela pre architektúru) sa snažil prehodnotiť vplyv V. Makovského (Strojár, 1951). Jeho dizajnérska tvorba (navrhoval najmä pracovné nástroje pre rozličné profesie) sa vyznačovala zmyslom pre funkčné a prevádzkové vlastnosti, tvarovou jednoduchosťou a vysokou estetickou úrovňou. K jeho najvýznamnejším dielam patria návrhy karosérií nákladných automobilov Tatra 137 a Tatra 138 (1956 – 58) a karoséria osobného automobilu Tatra 603 (1954). Je nositeľom viacerých ocenení.

Kovátsove indexy

Kovátsove indexy [-čo-] — v plynovej chromatografii elučné indexy \({I_i^*}\) používané pri analýze na identifikáciu látok. V plynovej chromatografii s izotermickou separáciou sú definované pomocou redukovaných elučných časov na základe štandardov – členov homologického radu n-alkánov:

\(I_i^*=100n + 100\frac{\log\frac{t_{R,i}^{\prime}}{t_{R,n}^{\prime}}}{\log\frac{t_{R,{n+1}}^{\prime}}{t_{R,n}^{\prime}}}\), kde \(n\) je počet atómov uhlíka v molekule alkánu, ktorý sa eluuje pred látkou \(i\) , \(n+1\) počet uhlíkových atómov v molekule alkánu, ktorý sa eluuje po látke \(i\), \({t_{R,i}^{'}}\) redukovaný elučný čas látky \(i\) a \({t_{R,n}^{'}}\) redukovaný elučný čas n-alkánu.

Hodnoty Kovátsových indexov sa navzájom líšia o 100 jednotiek (napr. Kovátsov index metánu je 100, etánu 200 atď.). Kovátsove indexy majú aditívny charakter, možno ich vypočítať aj z inkrementov jednotlivých častí molekuly. Porovnaním hodnoty Kovátsovho indexu vypočítanej z experimentálne nameraných údajov s hodnotou vypočítanou pomocou tabelovaných inkrementov možno danú látku bližšie charakterizovať bez toho, že je k dispozícii štandard alebo publikovaný údaj. Koncept Kovátsových indexov ako nezávislých konštánt zaviedol v 50. rokoch 20. storočia švajčiarsky chemik maďarského pôvodu Ervin Kováts (*1927; †2012), podľa ktorého sú nazvané.

kovolejárstvo

kovolejárstvo — kovospracujúce remeslo zaoberajúce sa liatím farebných kovov, t. j. ich tavením a zhotovovaním výrobkov liatím roztaveného kovu alebo zliatiny kovov do foriem, kde po ochladnutí vznikne odliatok. Jedna z najstarších techník spracovania kovov. Začiatky kovolejárstva siahajú do bronzovej doby, keď sa odlievaním do hlinených a neskôr aj z kameňa tesaných kadlubov (význam 2) zhotovovali šperky, neskôr nástroje a zbrane. Tavba kovov spočiatku prebiehala v malých pieckach, v eneolite sa na zvýšenie teploty v nich začali uplatňovať mechové dúchadlá. Odlievalo sa buď do trvalej formy, alebo do jednorazovej formy zhotovenej z mokrého piesku alebo hliny s prímesou rozdrvených črepov a jemnozrnného piesku. Odliate predmety bolo nutné ďalej upravovať, niektoré výrobky sa dopracúvali kutím. V stredoveku sa kovolejárstvo rozdelilo na viacero špecializovaných druhov (cinárstvo, zvonolejárstvo, puškárstvo, zlievačstvo mosadze, zlievačstvo bronzu). Počet kovolejárov bol pomerne malý, na území Slovenska pôsobili najmä v stredoslovenskej a spišskej banskej oblasti. Početnejší boli zvonolejárski majstri, ktorí okrem zvonov odlievali aj krstiteľnice, neskôr delá a mažiare. K významnej stredovekej umeleckoremeselnej produkcii patria aj monumentálne kovolejárske práce v interiéroch kostolov. Zvony a krstiteľnice z tvorivého okruhu Konráda Gaala a jeho nasledovníkov (→ Gaalovci) sú reprezentatívnymi predstaviteľmi stredovekého spišského kovolejárskeho umeleckého remesla od polovice 14. do začiatku 16. stor. Rozmach zlievačstva farebných kovov nastal v 18. stor. Odlievali sa úžitkové a dekoratívne predmety pre domácnosť a rôzne predmety kultového charakteru. V ľudovom prostredí sa kovolejársky vyrábali malé predmety z mosadze (najmä šperky), ale aj z alpaky (význam 1) a lacnejšie z ľahkotaviteľného cínu (gombíky, prstene, pracky). Surovina na liatie sa nekupovala, ale spravidla sa získavala zlievaním starých, poškodených predmetov. Na kovolejárskom princípe bola založená aj ozdobná technika vylievania. Patrónkou kovolejárov je sv. Agáta.

kovoryt

kovoryt, aj kovorez — technika umeleckej grafiky, druh tlače z výšky. Je podobná drevorezu, namiesto drevenej platne (štočka) sa však na tlačenie používa platňa (štočok) z mäkkého kovu, do ktorej sa rydlami vyrýva alebo špeciálnymi nožmi vyrezáva požadovaný motív. Odtlačky sú od drevorezu len ťažko rozoznateľné. Kovoryty vznikali od 15. stor., neskôr ich vytváral napr. W. Blake.

kovotepectvo

kovotepectvo — remeselné spracovanie (tvarovanie) kovových plechov a plátov za studena tepaním. Jeden zo základných a najstarších technologických postupov opracovania kovov (najmä drahých kovov – zlata, striebra a medi, ale aj železa) a ich zliatin (bronzu, mosadze). Pri jednoduchších predmetoch sa výrobok tvaruje priamo, pri zložitejších sa používa plastický model (forma). Pripravený tenký rovný plech sa vytepáva na kovovej, drevenej, smolnej alebo na inej podložke jemnými údermi špeciálnych kladiviek a pomocou rôznych nástrojov (razidlá, ihly, tepacie tyčinky) do požadovaného tvaru a podľa potreby sa súčasne upravuje prehýbaním, vyťahovaním alebo sťahovaním, ďalšou technikou je lisovanie plechu pomocou lisovacej formy; niekedy sa kvôli ľahšiemu tvarovaniu tvrdšie alebo hrubšie plechy nahrievajú (netavia sa však). Výrobky sú vytepávané najčastejšie z jedného plátu kovu, predmety väčších rozmerov sú zložené zo samostatne vytepaných kusov a následne spojené. Tvarujú sa zvyčajne zo zadnej, reverznej strany na negatívnej forme, výnimočne z prednej, lícovej strany na pozitívnej forme. Kovotepecké výrobky sa môžu ďalej upravovať a zdobiť cizelovaním, rytím, zlátením a pod.

Kovotepectvo bolo známe vo všetkých kultúrach od najstarších čias spracovania kovov, je staršou technikou ako tavenie a odlievanie. Uplatňovalo sa vo viacerých kovospracujúcich remeslách, najmä pri spracúvaní železných plechov, ale aj v medikováčstve, kotlárstve, zvonkárstve, šperkárstve a i. Umeleckoremeselné spracovanie vzácnych kovov (najmä zlata a striebra) za studena sa nazýva toreutika. Tepaním za studena sa vyrábali prevažne rôzne úžitkové predmety, najmä nádoby (kuchynský riad – misy, situly, džbány, vedrá, kanvice, panvice, sitká, naberačky, formy na pečenie), krstiteľnice, lavabá, svietniky, kríže, votívne predmety, zbroj a výzbroj (štíty, panciere), ale aj šperky, dekoratívne predmety a sochy (spojené z viacerých dielov, najčastejšie z medených plechov). Vytepanými plátkami, doštičkami a lístkami kovov sa aj obkladali (plátovali) rôzne stolárske, rezbárske a zámočnícke výrobky.

Na území Slovenska sú kovotepecké výrobky doložené už v avarskom období (avarskí kovotepci boli vandrujúcimi remeselníkmi a používali modely s množstvom ornamentov). Používala sa prevažne technika lisovania pomocou lisovacej formy, pričom dekorovaný plech sa dostal do styku s kresbou na modeli zadnou stranou. Kovotepectvo sa na Slovensku nikdy nesformovalo ako samostatné remeslo, nevznikol ani kovotepecký cech. Ľudia sa mu venovali popri inom, hlavnom zamestnaní, najmä popri pastierstve, zhotovovali sa zvonce, šperky, spony a pracky na opasky. Počet kovotepcov sa zvýšil v 20. stor. v období svetových vojen, keď aj amatéri vyrábali z mosadzných nábojníc rôzne úžitkové predmety (vázy, dózy). K významným príkladom kovotepectva v Európe patrí jazdecká socha Augusta II. Silného v Drážďanoch (1732 – 36, pozlátená meď), na Slovensku strieborné predmety a mince nájdené v Zemianskom Vrbovku (tzv. poklad byzantského kovotepca, 2. polovica 7. stor.) a tepaná medená plastika archanjela Michala s drakom na Michalskej veži v Bratislave od medikováča Petra Ellera (1758, reštaurovaná v 19. stor.). Od polovice 20. stor. sa kovotepecké výrobky zhotovovali v rámci umeleckej výroby organizovanej prostredníctvom ÚĽUV-u.

kovová väzba

kovová väzba — typ chemickej väzby, ktorá je úplne delokalizovaná v priestore. V štruktúre kovu každý atóm stráca jeden alebo viac elektrónov a mení sa na katión. Uvoľnené elektróny sa voľne pohybujú v rámci celého objemu kovu. Väzba vzniká ako vzájomné priťahovanie všetkých elektrónov a katiónov. Alternatívny opis kovovej väzby pomocou tzv. pásového modelu spočíva v predstave, že kov je vlastne obrovskou molekulou s veľkým počtom atómových orbitálov, ktoré sa prekrývajú a vytvárajú molekulové orbitály rozprestierajúce sa v celej štruktúre kovu. Molekulové orbitály sa vzhľadom na svoju veľmi blízku energiu zlievajú do energetických pásov. Pásový model sa používa na opis kovovej väzby kovových i nekovových tuhých kryštalických látok. Pri kovoch je energetický rozdiel medzi najvyšším obsadeným pásom a najnižším neobsadeným pásom malý, prípadne sa tieto pásy prekrývajú. To umožňuje voľnú pohyblivosť elektrónov, ktoré zabezpečujú elektrickú vodivosť a podmieňujú aj iné vlastnosti kovov.

kovovo-organické štruktúry

kovovo-organické štruktúry, angl. metal-organic frameworks, MOF — kryštalické látky pozostávajúce z iónov kovov (Zn2+, Cu2+, Mn2+, Mn4+) alebo ich zhlukov pospájaných rigidnými molekulami organických zlúčenín, ktorými sú najčastejšie di- alebo trikarboxylové kyseliny (kyselina šťaveľová, ftalová a citrónová), hydroxyderiváty aromatických zlúčenín, heterocyklické diazíny alebo triazíny a pod. Pripravujú sa pomalou kryštalizáciou z horúceho roztoku solí kovov s organickými zlúčeninami (tzv. solvotermická metóda) alebo mletím octanov kovov s organickými zlúčeninami v guľových mlynoch, priemyselne sa vyrábajú elektrochemickými metódami.

MOF majú dvoj- alebo trojrozmernú štruktúru s dutinami, ktorých veľkosť sa dá regulovať spôsobom prípravy. Sú schopné viazať a reverzibilne uvoľňovať plyny (oxid uhličitý, oxid dusnatý) a možno ich reverzibilne hydratovať a dehydratovať. Využívajú sa na separáciu, a najmä na uskladňovanie plynov, špeciálne metánu a vodíka. V kovovej fľaši naplnenej MOF sa dá uskladniť väčšie množstvo molekulového vodíka ako v rovnakej fľaši bez náplne pod tlakom, pričom skladovanie je oveľa bezpečnejšie. Zavedením objemných ligandov sa zvyšuje poréznosť MOF tak, že aktívny povrch je až 6,24 m2/g, čo umožňuje uskladniť až 2,40 cm3 plynu (oxidu uhličitého alebo vodíka) v 1 g látky. MOF sa využívajú ako heterogénne katalyzátory v chemickej syntéze. Modifikáciou chirálnymi ligandmi alebo ich komplexmi možno pripraviť chirálne MOF, ktoré sa používajú v asymetrickej syntéze. Keďže MOF obsahujú iba netoxické kovy a sú biodegradovateľné, nanočastice MOF nachádzajú uplatnenie v biológii a medicíne (napr. pri intravenóznej aplikácii niektorých liečiv). Špeciálne pripravené nanočastice MOF obsahujúce ióny Ga3+ sa využívajú v medicínskej diagnostike pomocou spektrometrie jadrovej magnetickej rezonancie. MOF sa používajú na uskladňovanie plynného paliva (metánu) kamiónov, v elektrotechnike na skladovanie toxických plynov (AsH3, PH3, BF3) a po naadsorbovaní metylcyklopropánu aj na zastavenie dozrievania ovocia v skladoch. Podobné využitie ako MOF majú aj kovalentné organické štruktúry.

kovy vzácnych zemín

kovy vzácnych zemín — historické označenie lantanoidov, ku ktorým sa priraďujú aj lantán La, skandium Sc a ytrium Y.